Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 271/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005

predbežne prerokoval sťažnosť A., spoločnosti s ručením obmedzeným, Z., zastúpenej

advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a , ako aj práv zaručených v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., spoločnosti s ručením obmedzeným, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2005

doručená sťažnosť (z 26. júna 2005) A., spoločnosti s ručením obmedzeným, Z. (ďalej aj

„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. marca 2005.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ako aj z k nej pripojeného napádaného rozhodnutia

najvyššieho súdu vyplýva, že na základe žaloby spoločnosti S., spol. s r. o., so sídlom v B.

(ďalej len „žalobca“) rozhodol Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. -332 zo 7. januára 2002 o právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy o prevode

vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretej 13. januára 1997 medzi A., spoločnosťou s ručením

obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (ako predávajúcim) a sťažovateľom – A., spoločnosťou

s ručením obmedzeným, so sídlom v Z. (ako kupujúcim).

Okresný súd určil právnu neúčinnosť označenej zmluvy voči žalobcovi dospejúc po

vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobca má voči dlžníkovi A., spoločnosti s ručením

obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (predávajúcemu) pohľadávku vo výške 963 351 Sk, ktorá

mu bola priznaná právoplatným platobným rozkazom okresného súdu sp. zn.

z 12. mája 1997. Túto pohľadávku dlžník neuspokojil a žalobca sa domáhal jej zaplatenia

v exekučnom konaní, v ktorom bola vymožená časť dlžnej sumy vo výške 123 185, 28 Sk.

V čase, keď „... žalobca mal svoju pohľadávku voči dlžníkovi písomne uznanú...“, previedol

dlžník kúpnou zmluvou z 13. januára 1997 na sťažovateľa svoj nehnuteľný majetok,

zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 739 vedenom Správou katastra T. (v tom čase

Okresným úradom v T., odborom katastrálnym) pre katastrálne územie Ú., za dohodnutú

kúpnu cenu 3 485 985 Sk, ktorá bola dodatkom k uvedenej zmluve zo 14. februára 1997

znížená na 1 085 985 Sk. Po predaji nehnuteľností zostal dlžníkovi žalobcu majetok

pozostávajúci v prevažnej miere z pohľadávok vo výške 21 510 000 Sk a ďalší majetok

tvorený strojmi, tovarom, peniazmi a kurzovými rozdielmi vo výške 28 371 000 Sk. Dlžník

žalobcu však svoje pohľadávky na uspokojenie svojich veriteľov použiť nemohol, pretože

tieto pohľadávky sa stali nevymožiteľnými kvôli nedostatku majetku jeho dlžníkov. Aj keď

v čase uzavretia označenej zmluvy z 13. januára 1997 disponoval aktívnym majetkom

postačujúcim na uspokojenie pohľadávky žalobcu, nemal už dostatok majetku na

uspokojenie všetkých svojich veriteľov. Tým, že predal jemu patriace nehnuteľnosti za

kúpnu cenu nižšiu o 2 433 000 Sk v porovnaní s cenou podľa znaleckého posudku, zmenšil

svoj majetok, a preto bol okresný súd toho názoru, že boli splnené zákonné podmienky

podľa . Kúpnu zmluvu navyše uzavrel konateľ

predávajúceho dlžníka, ktorý bol v tom čase súčasne konateľom sťažovateľa ako

kupujúceho. Za sťažovateľa kúpnu zmluvu uzavrel druhý konateľ a zároveň spoločník tejto

obchodnej spoločnosti, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy zároveň spoločníkom

predávajúceho dlžníka. Žalovaný (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) pritom ničím

nepreukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa nemohol poznať ani pri

náležitej starostlivosti. Tvrdenia oboch konateľov a zároveň spoločníkov v obchodnej

spoločnosti, ktorá bola ako dlžník žalobcu predávajúcim, ako aj v obchodnej spoločnosti,

ktorá bola kupujúcim, o obave z predaja predmetných nehnuteľností ďalším spoločníkom

predávajúceho iným osobám považoval okresný súd za nevierohodné.

Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 22. októbra 2002

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku však podľa

pripustil dovolanie v otázke „... či pri

posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie do úvahy iba stav zostávajúceho majetku

ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo je nutné, brať do úvahy aj následné

disponovanie dlžníka s majetkom v ďalšom období po uskutočnení právneho úkonu“.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že osoby uzatvárajúce predmetnú zmluvu boli konateľmi aj

spoločníkmi oboch zmluvných strán „... a ich argumentácia o zabránení právnemu úkonu

ďalším spoločníkom je slabou obranou, ktorá nepresvedčila o tom, že nekonali v úmysle

ukrátiť veriteľa“. Navyše, dodatkom k uvedenej zmluve bezprostredne po povolení vkladu

vlastníckeho práva v prospech kupujúceho znížili kúpnu cenu, ktorá pôvodne vychádzala zo

znaleckého posudku. Z kúpnej ceny následne dlžník žalobcovu pohľadávku neuspokojil.

K námietke sťažovateľa, že dlžník žalobcu mal majetok, z ktorého bolo možné uspokojiť

tak žalobcu, ako aj ostatných veriteľov, uviedol, že tak ako došlo k prevodu nehnuteľností

na základe zmluvy z 13. januára 1997 bol následne v priebehu prvého polroka 1997

rozpredaný aj hnuteľný majetok dlžníka žalobcu, ktorému zostali iba nevymožené

pohľadávky proti jeho dlžníkom. Pretože úkonom dlžníka došlo podľa krajského súdu

k zmenšeniu jeho majetku a k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, prvostupňový

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Pripustenie dovolania odôvodnil

otázkou zásadného právneho významu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie namietajúc, že

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že

zvyšok veriteľovej pohľadávky v čase uskutočnenia právneho úkonu bol 963 351 Sk. Po

uskutočnení napadnutého právneho úkonu mu zostal majetok vo výške 29 881 000 Sk

a pohľadávka za predané nehnuteľnosti vo výške 1 085 985 Sk. Tento majetok postačoval

na uspokojenie žalobcovej pohľadávky, pričom podmienkou vyslovenia neúčinnosti

odporovateľného právneho úkonu podľa je zmenšenie

majetku dlžníka do tej miery, že ním došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky.

V danom prípade preto nebol dôvod na určenie právnej neúčinnosti napadnutého právneho

úkonu. navyše nespája určenie neúčinnosti právneho úkonu

s následným disponovaním dlžníka so svojím majetkom. Sťažovateľ taktiež namietal, že

nebola splnená ani ďalšia podmienka na určenie neúčinnosti napadnutého právneho úkonu

voči žalobcovi ako veriteľovi, a to úmysel dlžníka ukrátiť uvedeným úkonom svojho

veriteľa. Sťažovateľ taktiež najvyššiemu súdu navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. januára 2004 odložil

vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. októbra 2002 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -332 zo 7. januára 2002 až do rozhodnutia

o podanom dovolaní.

Rozsudkom sp. zn. z 31. marca 2005 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa

zamietol, v dôsledku čoho sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Najvyšší súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol: „... odvolací súd v danej veci pripustil dovolanie vo výroku,

ktorým bol prvostupňový rozsudok potvrdený. Podľa jeho názoru otázka zásadného

právneho významu spočíva v tom či pri posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie

do úvahy iba stav zostávajúceho majetku ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo sa

berie do úvahy aj následné disponovanie dlžníka s majetkom v ďalšom období po

uskutočnení právneho úkonu.

Z formulácie otázky zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené

dovolanie, ako i z dôvodov dovolaním napadnutého rozsudku, je zrejmé, že odvolaciemu

súdu išlo v podstate o riešenie otázky časového momentu, ku ktorému je rozhodujúci stav

majetku dlžníka v súvislosti s rozhodovaním o neúčinnosti právneho úkonu v zmysle

ustanovenia . Sám túto otázku riešil tak, že nie je rozhodujúci

stav majetku v čase uskutočnenia právneho úkonu.

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú

uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné; toto právo má

veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný

alebo ak bol už uspokojený ( v znení do 29. júla 1997).

Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2

až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne

neúčinné; toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného

právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).

Odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch

v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,

a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných

troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116, 117), alebo ktoré dlžník

urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana

vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a

ods. 2 v znení do 29. júla 1997).

Odporovať možno právnemu úkonu, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch

v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,

a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných

troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117), alebo ktoré dlžník

urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana

vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a

ods. 2 v platnom znení od 30. júla 1997).

Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto má

z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (

v platnom znení od 30. júla 1997).

Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ

môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym

úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nieje možné, má právo na náhradu voči tomu,

kto mal z tohto úkonu prospech ( v platnom znení

od 30. júla 1997).

Účelom inštitútu odporovateľnosti upraveného v ustanoveniach §§ 42a a 42b (v čase

urobenia posudzovaného právneho úkonu v ustanovení )

je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka

za predpokladu, že tieto právne úkony vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a tým

aj k zmareniu či k obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohoto majetku dlžníka uspokojil

(tzv. ukrátenie veriteľa). Právna podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom,

že odporovateľný právny úkon, ktorý je platným právnym úkonom, stráca na základe

právoplatného rozhodnutia súdu v stanovených prípadoch účinnosť iba voči osobe

oprávnenej na uplatnenie odporovateľnosti, t. j. voči veriteľovi (relatívna bezúčinnosť).

Zmyslom žaloby podľa (odporovacej žaloby)

je - z pohľadu žalujúceho veriteľa - dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené,

že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo

odporovacej žalobe vyhovené potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže

na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať exekúcie postihnutím

toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku,

a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V

prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, môže sa veriteľ

namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu

z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie.

Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej

pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových

hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, poprípade

vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému

z odporovateľného právneho úkonu.

Kým citované ustanovenie v platnom znení

(a rovnako v znení do 29. júla 1997) vymedzuje podmienky odporovateľnosti právneho

úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení do 29. júla 1997 upravoval)

aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (pasívnu legitimáciu upravuje citované

ustanovenie a a predtým ju upravovalo ustanovenie

v znení do 29. júla 1997). Aktívne legitimovaným na

podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorému dlžníkove právne úkony ukracujú

uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Je preto potrebné rozlišovať medzi

subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2

, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (t. j. svojím právnym

úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie

jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho

úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby,

ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku. Pre posúdenie

aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca

je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu v zmysle

ustanovenia Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte

nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie

odporovacej žaloby. Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak

by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania

súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného

majetku umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje

zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase

rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu

mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, bolo

by to v rozpore s ustanovením a nebol by zabezpečený ani účel inštitútu

odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. V čase uskutočnenia právneho

úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte nemusí mať

vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom

sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase

urobenia odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného

majetku dlžníka.

Dovolací súd považuje za vhodné poznamenať, že súčasná právna úprava

odporovateľnosti je obdobná minulým právnym úpravám, napr. Odporovaciemu poriadku

tvoriacemu súčasť zákona č. 64/1931 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný,

vyrovnací a odporovací, a predtým poriadkom konkurzným, vyrovnacím a odporovacím

vydaným cisárskym nariadením z 10. decembra 1914 č. 337 r. z. s platnosťou na území

českých krajín. V súvislosti s tým poukazuje na judikatúru bývalého Najvyššieho súdu

Československej republiky, napr. na rozhodnutie č. Rv I 1035/25 publikované v Sb. nejv. s.

pod č. 5238, podľa ktorého úspešné uplatnenie odporovateľnosti okrem iného vyžadovalo

preukázanie ukrátenia veriteľa v čase podania žaloby, alebo rozhodnutie č. Rv II 131/22

publikované v Sb. nejv. s. pod č. 1859, v zmysle ktorého pre posúdenie tejto otázky bol

rozhodujúci stav v dobe podania žaloby.

Pretože so zreteľom na uvedené právne posúdenie veci odvolacím súdom

vo vymedzenej právnej otázke bolo správne, dovolací súd dovolanie žalovaného ako

nedôvodné zamietol ( veta pred bodkočiarkou ).“

Podľa sťažovateľa došlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. marca 2005 k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu (zahŕňajúceho právo

na spravodlivé súdne konanie) podľa a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože: „...výklad, ktorý k rozhodujúcim právnym otázkam

dáva dovolací súd, nemožno vyvodiť zo žiadneho zo známych a uznávaných spôsobov

interpretácie právnej normy, pokiaľ za taký nebudeme považovať výklad voluntaristický (...)

súdna prax i právna teória boli doteraz za jedno v tom, že ust. sa

nedotýka ustanovení hmotného práva, preto sa nemohla dotknúť ani , čo dovolací

súd nerešpektoval (...) rovnako tiež súdna prax i právna teória boli jednotné v tom, že

odporovacia žaloba nemohla byť úspešná, ak dlžník – aj napriek odporovateľnému úkonu

a ďalším svojim dlhom – vlastnil taký majetok, ktorý postačoval na uspokojenie svojich

veriteľov (...) a naostatok poukaz dovolacieho súdu na predvojnovú judikatúru – ktorá inak

nepotvrdzuje jeho väčšinový názor – je naozaj svojvoľný.“

Nesprávna aplikácia práva najvyšším súdom v danom prípade mala podľa

sťažovateľa za následok zásah aj do jeho základného práva vlastniť majetok a požívať jeho

ochranu zaručeného v a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu k dohovoru.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa a ,

ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2005, aby uvedené

rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu priznal

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a náhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46

ods. 4 ).

Podľa domáhať sa práv uvedených v (...) tejto sa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné

právo účastníkov na súdnu ochranu podľa .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(obdobne napr. , ). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd

prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom

konflikte.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu ().

Tak sťažovateľ (v postavení žalovaného), ako aj žalobca sa v predmetnom sporovom

konaní domáhali ochrany svojich majetkových práv. Žalobca prostredníctvom inštitútu

odporovateľnosti právnemu úkonu, uplatnením ktorého sa chcel následne domôcť

uspokojenia svojej pohľadávky proti dlžníkovi postihnutím toho, čo napadnutým právnym

úkonom ušlo z dlžníkovho majetku v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ vznášal námietky

smerujúce k ochrane svojho vlastníckeho práva k majetku nadobudnutému na základe

napadnutého právneho úkonu.

Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv

smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2005, ktoré je

podľa neho založené na nesprávnom právnom posúdení veci odkláňajúcom sa od

predchádzajúcej aplikačnej praxe a názorov právnej teórie.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil

právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (), čo vyplýva z ústavnej

kompetencie všeobecných súdov rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach, ako aj preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon

( ), pričom sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok

v prejednávaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry

v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci. Nemožno však namietať proti

tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie

obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za

podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy

aplikovanej na konkrétny prípad.

Vychádzajúc z vyššie uvedených kritérií posudzoval ústavný súd, prihliadajúc na

argumentáciu sťažovateľa, napádané súdne rozhodnutie. Po oboznámení sa

s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2005 dospel ústavný

súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Z jeho záverov

týkajúcich sa rozhodujúcich právnych otázok nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia sťažovateľom napádaného rozhodnutia je zrejmé, že podstatou jeho

právneho názoru týkajúceho sa riešenia právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej bolo odvolacím

súdom pripustené dovolanie, je výklad a .

Podľa najvyššieho súdu „Kým citované ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho

zákonníka v platnom znení (a rovnako v znení do 29. júla 1997) vymedzuje podmienky

odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení

do 29. júla 1997 upravoval) aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (...)“. Je

preto potrebné „(...) rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho

úkonu vyplývajúcou z , ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť

veriteľa (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi

znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí

byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu

legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju

vymáhateľnú pohľadávku ( , pozn.). Pre posúdenie

aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca

je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu (...) Ak

by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola

vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby.

Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon

dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania súdu

uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného majetku

umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie

vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie

majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej

pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase rozhodovania súdu.

Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu mala byť

posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, (...) nebol

by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa.

V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ

totiž ešte nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. z 18. decembra 2002, Rc 63/2004, pozn.) a nemusí mať ani

vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať

teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu

uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka.“

Citované dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú podľa ústavného

súdu z hľadiska predmetu konania podstatné, možno považovať z ústavného hľadiska za

dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona,

ktorá je súladná s ústavnou zásadou materiálnej ochrany uplatňovaných práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania s prihliadnutím na účel inštitútu odporovateľnosti právnemu

úkonu, a možno ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod

zákonné znaky právnej normy aplikovanej na daný prípad.

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery

najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami

a dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005