Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 870 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (1010)III. ÚS 271/05
PDF · 259.65 KB
No categories available
III. ÚS 271/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2005
predbežne prerokoval sťažnosť A., spoločnosti s ručením obmedzeným, Z., zastúpenej
advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť A., spoločnosti s ručením obmedzeným, o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2005
doručená sťažnosť (z 26. júna 2005) A., spoločnosti s ručením obmedzeným, Z. (ďalej aj
„sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005.
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ako aj z k nej pripojeného napádaného rozhodnutia
najvyššieho súdu vyplýva, že na základe žaloby spoločnosti S., spol. s r. o., so sídlom v B.
(ďalej len „žalobca“) rozhodol Okresný súd Trebišov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
č. k. 11 C 581/98-332 zo 7. januára 2002 o právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy o prevode
vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretej 13. januára 1997 medzi A., spoločnosťou s ručením
obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (ako predávajúcim) a sťažovateľom – A., spoločnosťou
s ručením obmedzeným, so sídlom v Z. (ako kupujúcim).
Okresný súd určil právnu neúčinnosť označenej zmluvy voči žalobcovi dospejúc po
vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobca má voči dlžníkovi A., spoločnosti s ručením
obmedzeným, so sídlom v Z., Ú. (predávajúcemu) pohľadávku vo výške 963 351 Sk, ktorá
mu bola priznaná právoplatným platobným rozkazom okresného súdu sp. zn. 2 Rob 53/97
z 12. mája 1997. Túto pohľadávku dlžník neuspokojil a žalobca sa domáhal jej zaplatenia
v exekučnom konaní, v ktorom bola vymožená časť dlžnej sumy vo výške 123 185, 28 Sk.
V čase, keď „... žalobca mal svoju pohľadávku voči dlžníkovi písomne uznanú...“, previedol
dlžník kúpnou zmluvou z 13. januára 1997 na sťažovateľa svoj nehnuteľný majetok,
zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. 739 vedenom Správou katastra T. (v tom čase
Okresným úradom v T., odborom katastrálnym) pre katastrálne územie Ú., za dohodnutú
kúpnu cenu 3 485 985 Sk, ktorá bola dodatkom k uvedenej zmluve zo 14. februára 1997
znížená na 1 085 985 Sk. Po predaji nehnuteľností zostal dlžníkovi žalobcu majetok
pozostávajúci v prevažnej miere z pohľadávok vo výške 21 510 000 Sk a ďalší majetok
tvorený strojmi, tovarom, peniazmi a kurzovými rozdielmi vo výške 28 371 000 Sk. Dlžník
žalobcu však svoje pohľadávky na uspokojenie svojich veriteľov použiť nemohol, pretože
tieto pohľadávky sa stali nevymožiteľnými kvôli nedostatku majetku jeho dlžníkov. Aj keď
v čase uzavretia označenej zmluvy z 13. januára 1997 disponoval aktívnym majetkom
postačujúcim na uspokojenie pohľadávky žalobcu, nemal už dostatok majetku na
uspokojenie všetkých svojich veriteľov. Tým, že predal jemu patriace nehnuteľnosti za
kúpnu cenu nižšiu o 2 433 000 Sk v porovnaní s cenou podľa znaleckého posudku, zmenšil
svoj majetok, a preto bol okresný súd toho názoru, že boli splnené zákonné podmienky
podľa § 42a ods. 4 písm. d) Občianskeho zákonníka. Kúpnu zmluvu navyše uzavrel konateľ
predávajúceho dlžníka, ktorý bol v tom čase súčasne konateľom sťažovateľa ako
kupujúceho. Za sťažovateľa kúpnu zmluvu uzavrel druhý konateľ a zároveň spoločník tejto
obchodnej spoločnosti, ktorý bol v čase uzavretia zmluvy zároveň spoločníkom
predávajúceho dlžníka. Žalovaný (sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom) pritom ničím
nepreukázal, že úmysel dlžníka ukrátiť žalobcu ako svojho veriteľa nemohol poznať ani pri
náležitej starostlivosti. Tvrdenia oboch konateľov a zároveň spoločníkov v obchodnej
spoločnosti, ktorá bola ako dlžník žalobcu predávajúcim, ako aj v obchodnej spoločnosti,
ktorá bola kupujúcim, o obave z predaja predmetných nehnuteľností ďalším spoločníkom
predávajúceho iným osobám považoval okresný súd za nevierohodné.
Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie okresného súdu odvolaním. Krajský súd
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 12 Co 229/02 z 22. októbra 2002
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku však podľa
§ 238 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku pripustil dovolanie v otázke „... či pri
posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie do úvahy iba stav zostávajúceho majetku
ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo je nutné, brať do úvahy aj následné
disponovanie dlžníka s majetkom v ďalšom období po uskutočnení právneho úkonu“.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že osoby uzatvárajúce predmetnú zmluvu boli konateľmi aj
spoločníkmi oboch zmluvných strán „... a ich argumentácia o zabránení právnemu úkonu
ďalším spoločníkom je slabou obranou, ktorá nepresvedčila o tom, že nekonali v úmysle
ukrátiť veriteľa“. Navyše, dodatkom k uvedenej zmluve bezprostredne po povolení vkladu
vlastníckeho práva v prospech kupujúceho znížili kúpnu cenu, ktorá pôvodne vychádzala zo
znaleckého posudku. Z kúpnej ceny následne dlžník žalobcovu pohľadávku neuspokojil.
K námietke sťažovateľa, že dlžník žalobcu mal majetok, z ktorého bolo možné uspokojiť
tak žalobcu, ako aj ostatných veriteľov, uviedol, že tak ako došlo k prevodu nehnuteľností
na základe zmluvy z 13. januára 1997 bol následne v priebehu prvého polroka 1997
rozpredaný aj hnuteľný majetok dlžníka žalobcu, ktorému zostali iba nevymožené
pohľadávky proti jeho dlžníkom. Pretože úkonom dlžníka došlo podľa krajského súdu
k zmenšeniu jeho majetku a k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky, prvostupňový
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Pripustenie dovolania odôvodnil
otázkou zásadného právneho významu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie namietajúc, že
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedol, že
zvyšok veriteľovej pohľadávky v čase uskutočnenia právneho úkonu bol 963 351 Sk. Po
uskutočnení napadnutého právneho úkonu mu zostal majetok vo výške 29 881 000 Sk
a pohľadávka za predané nehnuteľnosti vo výške 1 085 985 Sk. Tento majetok postačoval
na uspokojenie žalobcovej pohľadávky, pričom podmienkou vyslovenia neúčinnosti
odporovateľného právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka je zmenšenie
majetku dlžníka do tej miery, že ním došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky.
V danom prípade preto nebol dôvod na určenie právnej neúčinnosti napadnutého právneho
úkonu. Občiansky zákonník navyše nespája určenie neúčinnosti právneho úkonu
s následným disponovaním dlžníka so svojím majetkom. Sťažovateľ taktiež namietal, že
nebola splnená ani ďalšia podmienka na určenie neúčinnosti napadnutého právneho úkonu
voči žalobcovi ako veriteľovi, a to úmysel dlžníka ukrátiť uvedeným úkonom svojho
veriteľa. Sťažovateľ taktiež najvyššiemu súdu navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 32/03 zo 14. januára 2004 odložil
vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 229/02 z 22. októbra 2002 v spojení
s rozsudkom okresného súdu č. k. 11 C 581/98-332 zo 7. januára 2002 až do rozhodnutia
o podanom dovolaní.
Rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa
zamietol, v dôsledku čoho sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd. Najvyšší súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol: „... odvolací súd v danej veci pripustil dovolanie vo výroku,
ktorým bol prvostupňový rozsudok potvrdený. Podľa jeho názoru otázka zásadného
právneho významu spočíva v tom či pri posudzovaní neúčinnosti právneho úkonu sa berie
do úvahy iba stav zostávajúceho majetku ku dňu uskutočnenia právneho úkonu alebo sa
berie do úvahy aj následné disponovanie dlžníka s majetkom v ďalšom období po
uskutočnení právneho úkonu.
Z formulácie otázky zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené
dovolanie, ako i z dôvodov dovolaním napadnutého rozsudku, je zrejmé, že odvolaciemu
súdu išlo v podstate o riešenie otázky časového momentu, ku ktorému je rozhodujúci stav
majetku dlžníka v súvislosti s rozhodovaním o neúčinnosti právneho úkonu v zmysle
ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka. Sám túto otázku riešil tak, že nie je rozhodujúci
stav majetku v čase uskutočnenia právneho úkonu.
Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, pokiaľ ukracujú
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné; toto právo má
veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný
alebo ak bol už uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997).
Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2
až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne
neúčinné; toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (§ 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).
Odporovať možno právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojich veriteľov, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,
a právnym úkonom, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116, 117), alebo ktoré dlžník
urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana
vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a
ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997).
Odporovať možno právnemu úkonu, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy,
a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných
troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117), alebo ktoré dlžník
urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana
vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať (§ 42a
ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení od 30. júla 1997).
Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto má
z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka
v platnom znení od 30. júla 1997).
Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ
môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nieje možné, má právo na náhradu voči tomu,
kto mal z tohto úkonu prospech (§ 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka v platnom znení
od 30. júla 1997).
Účelom inštitútu odporovateľnosti upraveného v ustanoveniach §§ 42a a 42b (v čase
urobenia posudzovaného právneho úkonu v ustanovení § 42a) Občianskeho zákonníka
je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka
za predpokladu, že tieto právne úkony vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a tým
aj k zmareniu či k obmedzeniu možnosti, aby sa veriteľ z tohoto majetku dlžníka uspokojil
(tzv. ukrátenie veriteľa). Právna podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom,
že odporovateľný právny úkon, ktorý je platným právnym úkonom, stráca na základe
právoplatného rozhodnutia súdu v stanovených prípadoch účinnosť iba voči osobe
oprávnenej na uplatnenie odporovateľnosti, t. j. voči veriteľovi (relatívna bezúčinnosť).
Zmyslom žaloby podľa § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka (odporovacej žaloby)
je - z pohľadu žalujúceho veriteľa - dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené,
že je voči nemu neúčinný dlžníkom urobený právny úkon. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo
odporovacej žalobe vyhovené potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže
na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať exekúcie postihnutím
toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku,
a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený. V
prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, môže sa veriteľ
namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu
z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie.
Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových
hodnôt, ktoré odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, poprípade
vymožením peňažnej náhrady vo výške zodpovedajúcej prospechu získanému
z odporovateľného právneho úkonu.
Kým citované ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení
(a rovnako v znení do 29. júla 1997) vymedzuje podmienky odporovateľnosti právneho
úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení do 29. júla 1997 upravoval)
aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (pasívnu legitimáciu upravuje citované
ustanovenie § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a predtým ju upravovalo ustanovenie
§ 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení do 29. júla 1997). Aktívne legitimovaným na
podanie odporovacej žaloby je veriteľ, ktorému dlžníkove právne úkony ukracujú
uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Je preto potrebné rozlišovať medzi
subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (t. j. svojím právnym
úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie
jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí byť daná v čase uskutočnenia právneho
úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby,
ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju vymáhateľnú pohľadávku. Pre posúdenie
aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca
je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu v zmysle
ustanovenia § 154 ods. 1 O. s. p. Ak by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte
nebola alebo už nebola vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie
odporovacej žaloby. Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak
by právny úkon dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania
súdu uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného
majetku umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje
zistenie majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase
rozhodovania súdu. Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu
mala byť posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, bolo
by to v rozpore s ustanovením § 154 ods. 1 O. s. p. a nebol by zabezpečený ani účel inštitútu
odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa. V čase uskutočnenia právneho
úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ totiž ešte nemusí mať
vymáhateľnú pohľadávku a nemusí mať ani vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom
sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase
urobenia odporovateľného právneho úkonu uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného
majetku dlžníka.
Dovolací súd považuje za vhodné poznamenať, že súčasná právna úprava
odporovateľnosti je obdobná minulým právnym úpravám, napr. Odporovaciemu poriadku
tvoriacemu súčasť zákona č. 64/1931 Sb. z. a n., ktorým sa vydávajú poriadky konkurzný,
vyrovnací a odporovací, a predtým poriadkom konkurzným, vyrovnacím a odporovacím
vydaným cisárskym nariadením z 10. decembra 1914 č. 337 r. z. s platnosťou na území
českých krajín. V súvislosti s tým poukazuje na judikatúru bývalého Najvyššieho súdu
Československej republiky, napr. na rozhodnutie č. Rv I 1035/25 publikované v Sb. nejv. s.
pod č. 5238, podľa ktorého úspešné uplatnenie odporovateľnosti okrem iného vyžadovalo
preukázanie ukrátenia veriteľa v čase podania žaloby, alebo rozhodnutie č. Rv II 131/22
publikované v Sb. nejv. s. pod č. 1859, v zmysle ktorého pre posúdenie tejto otázky bol
rozhodujúci stav v dobe podania žaloby.
Pretože so zreteľom na uvedené právne posúdenie veci odvolacím súdom
vo vymedzenej právnej otázke bolo správne, dovolací súd dovolanie žalovaného ako
nedôvodné zamietol (§ 243b ods. 1 veta pred bodkočiarkou O. s. p.).“
Podľa sťažovateľa došlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03
z 31. marca 2005 k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu (zahŕňajúceho právo
na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože: „...výklad, ktorý k rozhodujúcim právnym otázkam
dáva dovolací súd, nemožno vyvodiť zo žiadneho zo známych a uznávaných spôsobov
interpretácie právnej normy, pokiaľ za taký nebudeme považovať výklad voluntaristický (...)
súdna prax i právna teória boli doteraz za jedno v tom, že ust. § 154 ods. 1 OSP sa
nedotýka ustanovení hmotného práva, preto sa nemohla dotknúť ani § 42a OZ, čo dovolací
súd nerešpektoval (...) rovnako tiež súdna prax i právna teória boli jednotné v tom, že
odporovacia žaloba nemohla byť úspešná, ak dlžník – aj napriek odporovateľnému úkonu
a ďalším svojim dlhom – vlastnil taký majetok, ktorý postačoval na uspokojenie svojich
veriteľov (...) a naostatok poukaz dovolacieho súdu na predvojnovú judikatúru – ktorá inak
nepotvrdzuje jeho väčšinový názor – je naozaj svojvoľný.“
Nesprávna aplikácia práva najvyšším súdom v danom prípade mala podľa
sťažovateľa za následok zásah aj do jeho základného práva vlastniť majetok a požívať jeho
ochranu zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu k dohovoru.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,
ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005, aby uvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby mu priznal
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk a náhradu trov konania pred
ústavným súdom.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46
ods. 4 ústavy).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad
a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné
právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd
prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní materiálnej ochrany uplatňovaným
právam a oprávneným záujmom účastníkov sporového konania, ktoré sú vo vzájomnom
konflikte.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04).
Tak sťažovateľ (v postavení žalovaného), ako aj žalobca sa v predmetnom sporovom
konaní domáhali ochrany svojich majetkových práv. Žalobca prostredníctvom inštitútu
odporovateľnosti právnemu úkonu, uplatnením ktorého sa chcel následne domôcť
uspokojenia svojej pohľadávky proti dlžníkovi postihnutím toho, čo napadnutým právnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku v prospech sťažovateľa. Sťažovateľ vznášal námietky
smerujúce k ochrane svojho vlastníckeho práva k majetku nadobudnutému na základe
napadnutého právneho úkonu.
Podstata sťažovateľovej argumentácie o namietanom porušení jeho základných práv
smeruje proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005, ktoré je
podľa neho založené na nesprávnom právnom posúdení veci odkláňajúcom sa od
predchádzajúcej aplikačnej praxe a názorov právnej teórie.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil
právny názor, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (I. ÚS 13/01), čo vyplýva z ústavnej
kompetencie všeobecných súdov rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach, ako aj preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon
(čl. 142 ods. 1 ústavy), pričom sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok
v prejednávaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry
v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka
konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prejednávanej veci. Nemožno však namietať proti
tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie
obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za
podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy
aplikovanej na konkrétny prípad.
Vychádzajúc z vyššie uvedených kritérií posudzoval ústavný súd, prihliadajúc na
argumentáciu sťažovateľa, napádané súdne rozhodnutie. Po oboznámení sa
s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 32/03 z 31. marca 2005 dospel ústavný
súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Z jeho záverov
týkajúcich sa rozhodujúcich právnych otázok nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
Z odôvodnenia sťažovateľom napádaného rozhodnutia je zrejmé, že podstatou jeho
právneho názoru týkajúceho sa riešenia právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej bolo odvolacím
súdom pripustené dovolanie, je výklad § 42a ods. 1 a § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Podľa najvyššieho súdu „Kým citované ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho
zákonníka v platnom znení (a rovnako v znení do 29. júla 1997) vymedzuje podmienky
odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka, odsek 1 tohto ustanovenia upravuje (a aj v znení
do 29. júla 1997 upravoval) aktívnu legitimáciu na podanie odporovacej žaloby (...)“. Je
preto potrebné „(...) rozlišovať medzi subjektívnou podmienkou odporovateľnosti právneho
úkonu vyplývajúcou z § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorou je úmysel dlžníka ukrátiť
veriteľa (t. j. svojím právnym úkonom úmyselne nastoliť taký stav, ktorý veriteľovi
znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku) a ktorá musí
byť daná v čase uskutočnenia právneho úkonu, a požiadavkou vymedzujúcou aktívnu
legitimáciu na podanie odporovacej žaloby, ktorou je ukrátenie veriteľa uspokojiť svoju
vymáhateľnú pohľadávku (§ 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pozn.). Pre posúdenie
aktívnej legitimácie žalobcu v konaní o odporovacej žalobe, t. j. pre posúdenie, či žalobca
je nositeľom práva odporovateľnosti, je rozhodujúci stav v čase rozhodovania súdu (...) Ak
by v čase rozhodovania súdu pohľadávka veriteľa ešte nebola alebo už nebola
vymáhateľná, nebola by daná jeho aktívna legitimácia na podanie odporovacej žaloby.
Rovnako tak by táto aktívna legitimácia nebola daná ani v prípade, ak by právny úkon
dlžníka urobený v úmysle ukrátiť veriteľa neukracoval v čase rozhodovania súdu
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, pretože by tu bol dostatok iného majetku
umožňujúceho uspokojenie veriteľa. Otázka, či dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie
vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, je otázkou právnou. Jej posúdenie vyžaduje zistenie
majetku dlžníka z hľadiska jeho spôsobilosti dosiahnuť z neho uspokojenie vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa, a to, z už uvedených dôvodov, podľa stavu v čase rozhodovania súdu.
Ak by uvedená právna otázka vymedzujúca aktívnu legitimáciu žalobcu mala byť
posudzovaná podľa stavu majetku dlžníka v čase urobenia právneho úkonu, (...) nebol
by zabezpečený ani účel inštitútu odporovateľnosti, t. j. občianskoprávna ochrana veriteľa.
V čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka, urobeného v úmysle ukrátiť veriteľa, veriteľ
totiž ešte nemusí mať vymáhateľnú pohľadávku (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo 142/02 z 18. decembra 2002, Rc 63/2004, pozn.) a nemusí mať ani
vedomosť o právnom úkone dlžníka, o ktorom sa obvykle dozvie až následne. Nemusí mať
teda reálnu možnosť, domáhať sa už v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu
uspokojenia svojej pohľadávky z ostatného majetku dlžníka.“
Citované dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú podľa ústavného
súdu z hľadiska predmetu konania podstatné, možno považovať z ústavného hľadiska za
dostatočné a relevantné, rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona,
ktorá je súladná s ústavnou zásadou materiálnej ochrany uplatňovaných práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania s prihliadnutím na účel inštitútu odporovateľnosti právnemu
úkonu, a možno ich vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod
zákonné znaky právnej normy aplikovanej na daný prípad.
Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery
najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2005