Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 266 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (292)II. ÚS 25/2011
PDF · 254.15 KB
No categories available
II. ÚS 25/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 25/2011 -33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
prerokoval sťažnosť V. M., L., a A. M., L., obaja zastúpení advokátom JUDr. J. B., Z.,
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
16 Co 132/2010 -125 z 29. júla 2010, a takto
rozhodol:
1. Základné právo V. M. a A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 132/2010-
125 z 29. júla 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co 132/2010 -125 z
29. júla 2010 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.
3. V. M. a A. M. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. V. M. a A. M. p r i z n á v a úhradu trov konania 269,30 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici
p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. J. B., Z., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra
2010 doručená sťažnosť V. M., L., a A. M., L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “) a základného práva na vlastníctvo podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“),
č. k. 16 Co 132/2010 -125 z 29. júla 2010 a ktorou žiadali vydať tento nález:
„... v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici vedenom pod číslom
16Co/132/2010 bolo porušené ústavné právo sťažovateľov 1/ a 2/ vlastniť majetok upravené
v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 , 3 Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu č. 16Co/132/2010 -125 zo dňa 29.7.2010 zrušuje a vec
vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume
16.590 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľom 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľom 1/ a 2/ spoločne
a nerozdielne trovy právneho zastúpenia vo výške 303,30 € na účet právneho zástupcu,
advokáta JUDr. J. B., Z., do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
Ústavný súd uznesením č. k. II. 25/2011 -15 z 27. januára 2011 prijal sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie.
Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľov a spisu Okresného súdu Lučenec (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 C 22/2010 , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania
o sťažnosti, sťažovatelia sa v tomto konaní ako žalobcovia domáhali proti Slovenskej
republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia
2 505,81 € s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnili tým, že túto sumu zaplatili svojim
obhajcom na trovách obhajoby v trestnom konaní vedenom proti nim pre zločin lúpeže
v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona Okresným
riaditeľstvom Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v L. pod ČVS: ORP
– 187/OVK-LC-07, ktoré bolo skončené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry L.
(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 186/07 -48 zo 4. októbra 2007 postúpením veci
Obvodnému úradu L., odboru všeobecnej a vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) na
prerokovanie priestupku. Obvodný úrad následne upovedomil sťažovateľov písomnosťou
č. k. A-2009/00073-21 z 13. júla 2009 o zastavení konania o priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) a f) zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) podľa
§ 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch s poukazom na § 20 zákona o priestupkoch,
keďže zodpovednosť za priestupok zanikla, pretože od spáchania priestupku uplynuli tri
roky. Zároveň obvodný úrad v tejto písomnosti uviedol, že ak by došlo vo veci k nariadeniu
ústneho pojednávania, bol by daný dôvod na zastavenie konania podľa § 76 ods. 1 písm. a)
zákona o priestupkoch s poukazom na rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 25/2008 -187
z 19. februára 2009 vo veci, v ktorej sa sťažovateľka V. M. a jej manžel J. M. ako
žalobcovia domáhali proti I. M. (ich bývalej neveste) určenia vlastníckeho práva
k elektronickej registračnej pokladnici a teplovzdušnému ohrievaču, ktorý však nadobudol
právoplatnosť až po zániku zodpovednosti za priestupok (7. mája 2009). Skutok, ktorého sa
mali sťažovatelia dopustiť a pre ktorý boli stíhaní, spočíval v tom, že sťažovatelia
po vzájomnej dohode 21. februára 2007 asi o 17.00 h požadovali od I. M. (bývalej nevesty
a švagrinej) v predajni... v L., aby im vydala registračnú pokladňu, a keď to I. M. odmietla,
A. M. ju chytil okolo ramien odzadu, medzitým V. M. jej vzala registračnú pokladňu
a v ďalšom konaní im bolo zabránené privolanou hliadkou Policajného zboru. V konaní
pred okresným súdom sp. zn. 5 C 22/2010 sťažovatelia svoju žalobu právne odôvodnili tým,
že im vznikol nárok na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
podľa § 7 , § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 , 2 2 a 3 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z. “), pretože rozhodnutie prokurátora
okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 186/07 -48 zo 4. októbra 2007 o postúpení veci treba
považovať za zrušenie uznesenia vyšetrovateľa polície z 22. februára 2007 o začatí
trestného stíhania. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím predpokladá zrušenie (alebo zmenu)
právoplatného rozhodnutia, ktorým škoda vznikla, pre nezákonnosť príslušným orgánom,
k čomu však v prípade sťažovateľov nedošlo.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 22/2010 -108 z 29. marca 2010 žalobu sťažovateľov
zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, že uznesenie
vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nikdy nebolo
prokurátorom zrušené, v dôsledku čoho nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie
náhrady škody sťažovateľom. V čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia sťažovateľom boli splnené na vydanie týchto rozhodnutí všetky
zákonné podmienky. Ak prokurátor okresnej prokuratúry rozhodol neskôr vec postúpiť
inému orgánu, pretože to výsledky ďalšieho vyšetrovania odôvodňovali a dospel v tomto
štádiu konania k záveru, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť
priestupkom, takéto rozhodnutie prokurátora neznamená nezákonnosť rozhodnutia
vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Ustanovenie § 18
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné vykladať tak, že postúpenie veci inému orgánu
znamená súčasne preukázanie nezákonnosti rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia a že súčasne znamená zrušenie tohto rozhodnutia.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 22/2010 -108 z 29. marca
2010 odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak
dospel k záveru, že rozhodnutie prokurátora o postúpení veci inému orgánu na prerokovanie
priestupku neznamená nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného
stíhania a vznesenia obvinenia. Takýto záver okresného súdu je v rozpore so zmyslom
a účelom úpravy zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ; pri takomto výklade
stráca tento zákon zmysel. Ak prokurátor vydá rozhodnutie o postúpení veci, nemusí navyše
samostatne zrušovať rozhodnutie policajta, pretože vlastným rozhodnutím nahrádza
nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, pričom tak môže urobiť do 30 dní
od doručenia rozhodnutia policajta o zastavení či prerušení trestného stíhania alebo
o postúpení veci. Sťažovatelia navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok okresného súdu
zmenil a ich žalobe vyhovel.
O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C 22/2010 -108
z 29. marca 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 16 Co 132/2010 -125 z 29. júla 2010
tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 22/2010 -108
z 29. marca 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Co 132/2010 -125 z 29. júla
2010 nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2010.
Sťažovatelia svoju sťažnosť proti rozsudku krajského súdu č. k. 16 Co 132/2010 -125
z 29. júla 2010, ktorou tvrdili, že tento rozsudok porušuje ich základné právo na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy , odôvodnili jednak tým, že krajský súd rozhodol svojvoľne, arbitrárne,
v rozpore s rozhodnutiami súdov v iných obdobných veciach a nezákonne (vo vzťahu
k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy ), a jednak tým, že vo vzťahu
k výdavkom, ktoré sťažovatelia vynaložili na trovy obhajoby, mali legitímnu nádej na ich
zaplatenie zo strany štátu, pretože pre ich zaplatenie boli splnené všetky zákonné
podmienky (vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 20 ústavy ).
Sťažovatelia poukázali na rozhodnutia súdov v iných obdobných veciach, v ktorých
súdy rozhodli tak, že preukázané trovy obhajoby poškodeným priznali (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 7/99 , rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 301/2007 , rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s koncepciou
zákona č. 514/2003 Z. z. , podľa ktorej je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku
ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť, ak k nemu došlo v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu
vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený, má rovnaké dôsledky ako
oslobodenie spod obžaloby. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom
konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila výdavky na trovy
obhajoby, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu. Ak nárok na náhradu škody vzniká, ak
nezákonné rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.), nemusí ísť o ten istý orgán, ktorý pôvodné rozhodnutie vydal. Trestné konanie
vo veci sťažovateľov bolo skončené postúpením veci na iný orgán, ktorý konanie zastavil
z dvoch dôvodov (uplynutie premlčacej lehoty, ale aj to, že sa skutok nestal alebo skutok
nie je priestupkom). Prakticky je teda výsledkom celého konania proti sťažovateľom jeho
zastavenie. Vec sťažovateľov treba posudzovať analogicky, akoby boli spod obžaloby
oslobodení. Civilnému súdu zákon neumožňuje preskúmavať začatie, priebeh trestného
konania či použité procesné postupy, civilný súd sa má obmedziť na preskúmanie toho, či
bolo na začiatku vydané rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené
(okrem zákonom ustanovených výnimiek), čím sa stalo nezákonným a založilo právny titul
na odškodnenie sťažovateľov. Krajský súd namiesto toho preskúmaval podmienky
a skutkové okolnosti v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, na čo nie je žiaden
právny dôvod.
Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril podaním č. k. Spr. 210/11
zo 4. marca 2011, a to tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení
rozsudku č. k. 16 Co 132/2010 -125 z 29. júla 2010, v ktorom uviedol:
«Okresný súd vyššie uvedeným rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/ (terajších
sťažovateľov) o zaplatenie sumy 2.505,81 € s príslušenstvom a žalovanému náhradu trov
(prvostupňového) konania nepriznal. Podľa právneho názoru okresného súdu žalobcom
nevzniklo právo na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa
Policajného zboru ÚJaKP PZ L. vydaním uznesenia vo veci ČVS: ORP - 187/ORP - LC -
2007, ktorým vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie voči žalobcom 1/, 2/
ako obvineným, nakoľko toto uznesenie nebolo nikdy zrušené a rozhodnutie prokurátora
o postúpení veci inému orgánu na prejednanie priestupku neznamená nezákonnosť
rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.
S týmto právnym názorom sa odvolací súd v rozsudku 16Co/132/2010 -125 z 29. júla
2010 stotožnil, keď dospel taktiež k záveru, že v súdenej veci neboli splnené podmienky na
priznanie náhrady škody žalobcom 1/, 2/ podľa § 6 ods. 1 , vety prvej, zákona č. 514/2003
Z. z., pretože podľa tohto ustanovenia, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. K zrušeniu alebo zmene uznesenia vyšetrovateľa polícia totiž nikdy
nedošlo.
Odvolací súd poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia aj na ust. § 18 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. , podľa ktorého ustanovenia náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie
alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí
a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo
rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu.
Podotýkam, že ustanovenie § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. je aj s ustanovením § 17
zakotvené v štvrtej časti zákona - spoločné ustanovenia v kapitole označenej ako „spôsob
a rozsah náhrady škody“. Ustanovenie § 18 sa, teda, netýka hmotnoprávnych podmienok
nároku na náhradu škody, ale upravuje len spôsob a rozsah jej náhrady.»
Krajský súd zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným
súdom.
Sťažovatelia oznámili ústavnému súdu listom z 21. februára 2011, že netrvajú na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01 ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02 ).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03 ).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00 ).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou , a súčasne v zmysle čl. 154 c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných
práv a slobôd (I. ÚS 22/03 ).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.
Sťažovatelia ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že rozhodnutie krajského
súdu je založené na takom výklade zákona č. 514/2003 Z. z. , ktorý popiera jeho účel
a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa ktorého je štát povinný
odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Sťažovateľom bolo
vznesené obvinenie, avšak predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení
o vznesení obvinenia nebol potvrdený, čo musí mať pre sťažovateľov rovnaký dôsledok ako
oslobodenie spod obžaloby (vec sťažovateľov treba posudzovať analogicky, akoby boli
spod obžaloby oslobodení). Krajský súd sa navyše nevysporiadal ani s argumentmi
sťažovateľov, s ktorými sa na neho obrátili. Krajský súd v rozsudku č. k. 16 Co 132/2010-
125 z 29. júla 2010 vychádzal z toho, že za „nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom“ v zmysle § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. nemožno považovať uznesenie o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, pokiaľ takéto uznesenie bolo vydané v súlade so zákonom a až neskôr
bolo prokurátorom uznesením rozhodnuté o postúpení veci orgánu prejednávajúcemu
priestupky, ktorý priestupkové konanie napokon zastavil.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe,
zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom
bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 16 Co 132/2010 -125 z 29. júla 2010
uviedol:
„Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd preskúmaním spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd riadne zistil
skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Prvostupňový súd vychádzal pri
rozhodovaní zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okresný súd vychádzajúc z predložených
listinných dôkazov správne rozhodol, keď zistil, že uznesenie vyšetrovateľa polície o začatí
trestného stíhania žalobcov 1/, 2/ a o vznesení obvinenia, ktorým týmto účastníkom mala
byť spôsobená škoda, nebolo nikdy zrušené na to oprávneným organom, tj prokurátorom.
Správne uviedol, že nie sú splnené zákonné požiadavky na priznanie náhrady škody tak, ako
žiadajú žalobcovia.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 18 ods. 1 tohto zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom
pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému
orgánu.
Prvostupňový súd správne posúdil, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného
stíhania žalobcov 1/, 2 a vznesení obvinenia policajným zborom boli splnené zákonné
podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Nejednalo sa teda o nezákonné rozhodnutie
vyšetrovateľa, išlo o zákonné rozhodnutie.
Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“
Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné
podmienky vzniku nároku na náhradu škody stanovuje § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ,
a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie
nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto
podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu
nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom
musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným
orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho
nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán
činný v trestnom konaní.
Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného
stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. tak, ako bolo
judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Mcdo 15/2009 ), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci
do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu obvineným.
Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých
vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom,
ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda
takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade
sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad
o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil.
S ohľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec
sťažovateľov skutočne aplikoval právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel.
Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 3 ústavy , a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy , pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich
pohľadávky na náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže
od momentu právoplatného skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu
právoplatného skončenia priestupkového konania bez uznania ich viny spĺňali všetky
podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby
vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,
ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 , 3 a čl. 20 ods. 1 ústavy , ktoré boli u sťažovateľov porušené rozsudkom
krajského súdu, bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie
a rozhodnutie krajskému súdu.
Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku takým spôsobom, ktorý bude
ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia si uplatňovali
z tohto dôvodu nárok na zaplatenie sumy 16 590 € s poukazom na „vážnosť porušenia ich
ústavných práv“. Ústavný súd sťažovateľom tento nárok nepriznal s poukazom na to, že
neuviedli také konkrétne dôvody, ktoré by opačný postup odôvodňovali.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom
JUDr. J. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia
a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13
ods. 3 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo
viacerých osôb“. Úhrada za priznané úkony právnej služby vykonané v roku 2010
predstavuje s režijným paušálom (2 x 120,23 € + 4 x 7,21 €) spolu u dvoch sťažovateľov
269,30 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. marca 2011