Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 25/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval sťažnosť V. M., L., a A. M., L., obaja zastúpení advokátom JUDr. J. B., Z.,

ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a 3 Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa

ods. 1 Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-125 z 29. júla 2010, a takto

rozhodol:

1. Základné právo V. M. a A. M. na súdnu ochranu podľa a 3

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

125 z 29. júla 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -125 z

29. júla 2010 a vec v r a c i a Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. V. M. a A. M. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. V. M. a A. M. p r i z n á v a úhradu trov konania 269,30 € (slovom

dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov), ktoré j e Krajský súd v Banskej Bystrici

p o v i n n ý zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. J. B., Z., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2010 doručená sťažnosť V. M., L., a A. M., L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3

Slovenskej republiky (ďalej len „ “) a základného práva na vlastníctvo podľa

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“),

č. k. -125 z 29. júla 2010 a ktorou žiadali vydať tento nález:

„... v konaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici vedenom pod číslom

bolo porušené ústavné právo sťažovateľov 1/ a 2/ vlastniť majetok upravené

v SR a právo na súdnu ochranu podľa , 3 SR.

Rozsudok Krajského súdu č. -125 zo dňa 29.7.2010 zrušuje a vec

vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume

16.590 €, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici sťažovateľom 1/ a 2/

spoločne a nerozdielne v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľom 1/ a 2/ spoločne

a nerozdielne trovy právneho zastúpenia vo výške 303,30 € na účet právneho zástupcu,

advokáta JUDr. J. B., Z., do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 27. januára 2011 prijal sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľov a spisu Okresného súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o sťažnosti, sťažovatelia sa v tomto konaní ako žalobcovia domáhali proti Slovenskej

republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) zaplatenia

2 505,81 € s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnili tým, že túto sumu zaplatili svojim

obhajcom na trovách obhajoby v trestnom konaní vedenom proti nim pre zločin lúpeže

v spolupáchateľstve podľa k a Okresným

riaditeľstvom Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v L. pod ČVS: ORP

– 187/OVK-LC-07, ktoré bolo skončené uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry L.

(ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -48 zo 4. októbra 2007 postúpením veci

Obvodnému úradu L., odboru všeobecnej a vnútornej správy (ďalej len „obvodný úrad“) na

prerokovanie priestupku. Obvodný úrad následne upovedomil sťažovateľov písomnosťou

č. k. A-2009/00073-21 z 13. júla 2009 o zastavení konania o priestupku proti občianskemu

spolunažívaniu podľa a

Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) podľa

§ 76 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch s poukazom na § 20 zákona o priestupkoch,

keďže zodpovednosť za priestupok zanikla, pretože od spáchania priestupku uplynuli tri

roky. Zároveň obvodný úrad v tejto písomnosti uviedol, že ak by došlo vo veci k nariadeniu

ústneho pojednávania, bol by daný dôvod na zastavenie konania podľa § 76 ods. 1 písm. a)

zákona o priestupkoch s poukazom na rozsudok okresného súdu č. k. -187

z 19. februára 2009 vo veci, v ktorej sa sťažovateľka V. M. a jej manžel J. M. ako

žalobcovia domáhali proti I. M. (ich bývalej neveste) určenia vlastníckeho práva

k elektronickej registračnej pokladnici a teplovzdušnému ohrievaču, ktorý však nadobudol

právoplatnosť až po zániku zodpovednosti za priestupok (7. mája 2009). Skutok, ktorého sa

mali sťažovatelia dopustiť a pre ktorý boli stíhaní, spočíval v tom, že sťažovatelia

po vzájomnej dohode 21. februára 2007 asi o 17.00 h požadovali od I. M. (bývalej nevesty

a švagrinej) v predajni... v L., aby im vydala registračnú pokladňu, a keď to I. M. odmietla,

A. M. ju chytil okolo ramien odzadu, medzitým V. M. jej vzala registračnú pokladňu

a v ďalšom konaní im bolo zabránené privolanou hliadkou Policajného zboru. V konaní

pred okresným súdom sp. zn. sťažovatelia svoju žalobu právne odôvodnili tým,

že im vznikol nárok na priznanie náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

podľa , a , a o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „ “), pretože rozhodnutie prokurátora

okresnej prokuratúry č. k. -48 zo 4. októbra 2007 o postúpení veci treba

považovať za zrušenie uznesenia vyšetrovateľa polície z 22. februára 2007 o začatí

trestného stíhania. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť s odôvodnením, že nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím predpokladá zrušenie (alebo zmenu)

právoplatného rozhodnutia, ktorým škoda vznikla, pre nezákonnosť príslušným orgánom,

k čomu však v prípade sťažovateľov nedošlo.

Okresný súd rozsudkom č. k. -108 z 29. marca 2010 žalobu sťažovateľov

zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, že uznesenie

vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia nikdy nebolo

prokurátorom zrušené, v dôsledku čoho nie sú splnené zákonné podmienky na priznanie

náhrady škody sťažovateľom. V čase vydania uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia sťažovateľom boli splnené na vydanie týchto rozhodnutí všetky

zákonné podmienky. Ak prokurátor okresnej prokuratúry rozhodol neskôr vec postúpiť

inému orgánu, pretože to výsledky ďalšieho vyšetrovania odôvodňovali a dospel v tomto

štádiu konania k záveru, že nejde o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť

priestupkom, takéto rozhodnutie prokurátora neznamená nezákonnosť rozhodnutia

vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia. Ustanovenie § 18

ods. 1 nie je možné vykladať tak, že postúpenie veci inému orgánu

znamená súčasne preukázanie nezákonnosti rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí

trestného stíhania a vznesení obvinenia a že súčasne znamená zrušenie tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu č. k. -108 z 29. marca

2010 odvolanie, ktoré odôvodnili tým, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak

dospel k záveru, že rozhodnutie prokurátora o postúpení veci inému orgánu na prerokovanie

priestupku neznamená nezákonnosť rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného

stíhania a vznesenia obvinenia. Takýto záver okresného súdu je v rozpore so zmyslom

a účelom úpravy zodpovednosti štátu podľa ; pri takomto výklade

stráca tento zákon zmysel. Ak prokurátor vydá rozhodnutie o postúpení veci, nemusí navyše

samostatne zrušovať rozhodnutie policajta, pretože vlastným rozhodnutím nahrádza

nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, pričom tak môže urobiť do 30 dní

od doručenia rozhodnutia policajta o zastavení či prerušení trestného stíhania alebo

o postúpení veci. Sťažovatelia navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok okresného súdu

zmenil a ich žalobe vyhovel.

O odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu č. k. -108

z 29. marca 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -125 z 29. júla 2010

tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Rozsudok okresného súdu č. k. -108

z 29. marca 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -125 z 29. júla

2010 nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2010.

Sťažovatelia svoju sťažnosť proti rozsudku krajského súdu č. k. -125

z 29. júla 2010, ktorou tvrdili, že tento rozsudok porušuje ich základné právo na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a 3 a základné právo na vlastníctvo podľa

ods. 1 , odôvodnili jednak tým, že krajský súd rozhodol svojvoľne, arbitrárne,

v rozpore s rozhodnutiami súdov v iných obdobných veciach a nezákonne (vo vzťahu

k základnému právu podľa a 3 ), a jednak tým, že vo vzťahu

k výdavkom, ktoré sťažovatelia vynaložili na trovy obhajoby, mali legitímnu nádej na ich

zaplatenie zo strany štátu, pretože pre ich zaplatenie boli splnené všetky zákonné

podmienky (vo vzťahu k základnému právu podľa ).

Sťažovatelia poukázali na rozhodnutia súdov v iných obdobných veciach, v ktorých

súdy rozhodli tak, že preukázané trovy obhajoby poškodeným priznali (rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. , rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

).

Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s koncepciou

, podľa ktorej je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku

ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre

nezákonnosť, ak k nemu došlo v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu

vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený, má rovnaké dôsledky ako

oslobodenie spod obžaloby. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom

konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, fyzická osoba vynaložila výdavky na trovy

obhajoby, štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu. Ak nárok na náhradu škody vzniká, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené príslušným orgánom (

Z. z.), nemusí ísť o ten istý orgán, ktorý pôvodné rozhodnutie vydal. Trestné konanie

vo veci sťažovateľov bolo skončené postúpením veci na iný orgán, ktorý konanie zastavil

z dvoch dôvodov (uplynutie premlčacej lehoty, ale aj to, že sa skutok nestal alebo skutok

nie je priestupkom). Prakticky je teda výsledkom celého konania proti sťažovateľom jeho

zastavenie. Vec sťažovateľov treba posudzovať analogicky, akoby boli spod obžaloby

oslobodení. Civilnému súdu zákon neumožňuje preskúmavať začatie, priebeh trestného

konania či použité procesné postupy, civilný súd sa má obmedziť na preskúmanie toho, či

bolo na začiatku vydané rozhodnutie o vznesení obvinenia, ktoré bolo neskôr zrušené

(okrem zákonom ustanovených výnimiek), čím sa stalo nezákonným a založilo právny titul

na odškodnenie sťažovateľov. Krajský súd namiesto toho preskúmaval podmienky

a skutkové okolnosti v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, na čo nie je žiaden

právny dôvod.

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril podaním č. k. Spr. 210/11

zo 4. marca 2011, a to tak, že poukázal na dôvody rozhodnutia uvedené v odôvodnení

rozsudku č. k. -125 z 29. júla 2010, v ktorom uviedol:

«Okresný súd vyššie uvedeným rozsudkom zamietol žalobu žalobcov 1/, 2/ (terajších

sťažovateľov) o zaplatenie sumy 2.505,81 € s príslušenstvom a žalovanému náhradu trov

(prvostupňového) konania nepriznal. Podľa právneho názoru okresného súdu žalobcom

nevzniklo právo na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa

Policajného zboru ÚJaKP PZ L. vydaním uznesenia vo veci ČVS: ORP - 187/ORP - LC -

2007, ktorým vyšetrovateľ začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie voči žalobcom 1/, 2/

ako obvineným, nakoľko toto uznesenie nebolo nikdy zrušené a rozhodnutie prokurátora

o postúpení veci inému orgánu na prejednanie priestupku neznamená nezákonnosť

rozhodnutia vyšetrovateľa polície o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

S týmto právnym názorom sa odvolací súd v rozsudku -125 z 29. júla

2010 stotožnil, keď dospel taktiež k záveru, že v súdenej veci neboli splnené podmienky na

priznanie náhrady škody žalobcom 1/, 2/ podľa , vety prvej,

Z. z., pretože podľa tohto ustanovenia, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom. K zrušeniu alebo zmene uznesenia vyšetrovateľa polícia totiž nikdy

nedošlo.

Odvolací súd poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia aj na ust. § 18 ods. 1 zákona

č. , podľa ktorého ustanovenia náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov

konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie

alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí

a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo

rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec

postúpená inému orgánu.

Podotýkam, že ustanovenie je aj s ustanovením

zakotvené v štvrtej časti zákona - spoločné ustanovenia v kapitole označenej ako „spôsob

a rozsah náhrady škody“. Ustanovenie § 18 sa, teda, netýka hmotnoprávnych podmienok

nároku na náhradu škody, ale upravuje len spôsob a rozsah jej náhrady.»

Krajský súd zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným

súdom.

Sťažovatelia oznámili ústavnému súdu listom z 21. februára 2011, že netrvajú na

tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ( ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných

práv a slobôd ( ).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk.

Sťažovatelia ako dôvod svojej ústavnej sťažnosti uviedli, že rozhodnutie krajského

súdu je založené na takom výklade , ktorý popiera jeho účel

a zmysel, pretože tento zákon je založený na princípe, podľa ktorého je štát povinný

odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci. Sťažovateľom bolo

vznesené obvinenie, avšak predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení

o vznesení obvinenia nebol potvrdený, čo musí mať pre sťažovateľov rovnaký dôsledok ako

oslobodenie spod obžaloby (vec sťažovateľov treba posudzovať analogicky, akoby boli

spod obžaloby oslobodení). Krajský súd sa navyše nevysporiadal ani s argumentmi

sťažovateľov, s ktorými sa na neho obrátili. Krajský súd v rozsudku č. k.

125 z 29. júla 2010 vychádzal z toho, že za „nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené

alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom“ v zmysle § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1

nemožno považovať uznesenie o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia, pokiaľ takéto uznesenie bolo vydané v súlade so zákonom a až neskôr

bolo prokurátorom uznesením rozhodnuté o postúpení veci orgánu prejednávajúcemu

priestupky, ktorý priestupkové konanie napokon zastavil.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov

konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné

rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe,

zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom

bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec

postúpená inému orgánu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. -125 z 29. júla 2010

uviedol:

„Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd riadne zistil

skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Prvostupňový súd vychádzal pri

rozhodovaní zo o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Okresný súd vychádzajúc z predložených

listinných dôkazov správne rozhodol, keď zistil, že uznesenie vyšetrovateľa polície o začatí

trestného stíhania žalobcov 1/, 2/ a o vznesení obvinenia, ktorým týmto účastníkom mala

byť spôsobená škoda, nebolo nikdy zrušené na to oprávneným organom, tj prokurátorom.

Správne uviedol, že nie sú splnené zákonné požiadavky na priznanie náhrady škody tak, ako

žiadajú žalobcovia.

Podľa v platnom znení vo veci náhrady

škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre

nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný

rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 18 ods. 1 tohto zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo

rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom

pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie

zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému

orgánu.

Prvostupňový súd správne posúdil, že v čase vydania uznesenia o začatí trestného

stíhania žalobcov 1/, 2 a vznesení obvinenia policajným zborom boli splnené zákonné

podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia. Nejednalo sa teda o nezákonné rozhodnutie

vyšetrovateľa, išlo o zákonné rozhodnutie.

Odvolací súd preto rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.“

Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné

podmienky vzniku nároku na náhradu škody stanovuje ,

a to jednak tým, že stanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo iného) vydanie

nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto

podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené práve z dôvodu

nezákonnosti a iba na to príslušným orgánom. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom

musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý. Príslušným

orgánom povolaným zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia v trestnom konaní pre jeho

nezákonnosť, resp. oslobodiť obžalovaného spod obžaloby, môže byť iba súd alebo orgán

činný v trestnom konaní.

Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného

stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu

obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania

a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť ( tak, ako bolo

judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci

do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní

trestného činu obvineným.

Zmyslom a účelom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci je totiž stanoviť v súlade s podmienky, za ktorých

vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom,

ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda

takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. V prípade

sťažovateľov bolo trestné konanie skončené uznesením, z ktorého je zrejmé, že predpoklad

o tom, že sa dopustili trestného činu, sa nenaplnil.

S ohľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd na vec

sťažovateľov skutočne aplikoval právnu normu spôsobom, ktorý poprel jej účel a zmysel.

Keďže právne závery krajského súdu boli zjavne arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 3 , a tým aj základné právo sťažovateľov na vlastníctvo podľa

, pretože sťažovateľom svedčila od začiatku legitímna nádej na zhmotnenie ich

pohľadávky na náhradu nákladov nimi vynaložených na obhajobu v trestnom konaní, keďže

od momentu právoplatného skončenia trestného konania, resp. najneskôr od momentu

právoplatného skončenia priestupkového konania bez uznania ich viny spĺňali všetky

podmienky na priznanie nimi uplatňovanej náhrady škody.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby

vo veci konal. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,

ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

, 3 a , ktoré boli u sťažovateľov porušené rozsudkom

krajského súdu, bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie

a rozhodnutie krajskému súdu.

Bude úlohou krajského súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov proti prvostupňovému rozsudku takým spôsobom, ktorý bude

ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia si uplatňovali

z tohto dôvodu nárok na zaplatenie sumy 16 590 € s poukazom na „vážnosť porušenia ich

ústavných práv“. Ústavný súd sťažovateľom tento nárok nepriznal s poukazom na to, že

neuviedli také konkrétne dôvody, ktoré by opačný postup odôvodňovali.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. J. B. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá

bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13

ods. 3 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo

viacerých osôb“. Úhrada za priznané úkony právnej služby vykonané v roku 2010

predstavuje s režijným paušálom (2 x 120,23 € + 4 x 7,21 €) spolu u dvoch sťažovateľov

269,30 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011