Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Co-74-2026.pdf
PDF · 120.86 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/74/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu JUDr. Erika Vargu a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XX, právne zastúpený: JUDr. Vladimír Kašuba, PhD., advokátom, so sídlom Martin, Holubyho 51, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Martin, so sídlom Vajanského nám. 1, Martin, v odvolacom konaní za účasti Krajskej prokuratúry v Žiline, so sídlom Moyzesova 20, Žilina, o zaplatenie 22.625,16 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin z 27. novembra 2025 č. k. 10C/25/2025-204, takto
r o z h o d o l :
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.205,16 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. zostáva nedotknutý.
III. Žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania nepriznáva.
IV. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 6.206,16 Eur (výrok I.). Vo zvyšnej časti, pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy do výšky 22.625,16 Eur spolu so 7,90 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 06.03.2025 do zaplatenia, žalobu zamietol (výrok II.). Podľa § 255 ods. 2 CSP žiadnej strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
2. Vykonaným dokazovaním zistil, že vyšetrovateľ odboru kriminálnej polície OR PZ Martin pod ČVS: ORP-198/2-VYS-MT-2019 začal trestné stíhanie a zároveň vzniesol obvinenie voči žalobcovi pre skutok v bode 1/ uznesenia kvalifikovaný ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 psím. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 ods. 1 písm. d) Trestného zákona (ďalej aj ako „TZ“), v bode 2/ uznesenia pre skutok kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c) TZ. Dňa 24.03.2019 bol žalobca zadržaný a bol spracovaný vyšetrovateľkou PZ podnet na podanie návrhu na vzatie žalobcu do väzby, ktorá začala plynúť dňa 24.03.2019 o 03:15 hod., keď sťažnosť žalobcu ako obvineného Krajský súd v Žiline uznesením z 10.04.2019 sp. zn. 2Tpo/10/2019-44 zamietol. Uznesením samosudcu Okresného súdu Martin sp. zn.: 1T/31/2019 zo dňa 26.09.2019 bol žalobca prepustený z väzby, no keďže dôvody väzby podľa samosudcu naďalej existovali, prijal ním ponúknutý písomný sľub a uložil mu dohľad probačného
a mediačného úradníka s ďalšími obmedzeniami spočívajúcimi v zákaze styku s poškodenou, zákaze úmyselného priblíženia sa k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 50 m, zákaze zdržiavania sa a priblíženia sa k obydliu poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 100 m, zákaze vzďaľovať sa z miesta pobytu žalobcu od 21:00 hod. do 06:00 hod., zákaze opustiť územie okresu Martin s nariadením kontroly technickými prostriedkami, zákaze kontaktu poškodenej v akejkoľvek forme, zákaze vycestovať do zahraničia, zákaze požívania alkoholických nápojov a bola mu uložená povinnosť ohlásiť prípadnú zmenu pobytu a viesť riadny život. Uznesením samosudcu Okresného súdu Martin sp. zn. 1T/31/2019 zo dňa 06.03.2020 boli žalobcovi uvedené povinnosti zmenené, keď zákaz vzďaľovať sa z miesta pobytu bol skrátený na časový úsek medzi 22:00 hod. a 06:00 hod. a zákaz opustiť okres C. bol zmenený tak, že mu bol uložený zákaz opustiť okres C., E. F. F. a okres G.. Na základe žiadosti z 25.01.2021 samosudca Okresného súdu Martin dňa 24.02.2021 sp. zn. 1T/31/2019 zrušil a ukončil nariadenú kontrolu technickými prostriedkami. Dňa 08.09.2021 bol žalobca rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 1T/31/2019 uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c) TZ a zároveň bol oslobodený spod obžaloby zo zločinu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 a 2 písm. b) TZ, lebo nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Dňa 05.10.2021 Okresný súd Martin rozhodol, že dôvody väzby trvajú a dôvody na ponechanie žalobcu na slobode pri náhrade väzby s tým, že žiadosť žalobcu o zrušenie prijatých písomných sľubov, povinností a obmedzení v spojení s dohľadom probačného a mediačného úradníka sa zamieta. K zmene došlo len v tej časti, že bol zrušený a uložený zákaz vycestovania do zahraničia. Ostatné uložené zákazy trvali až do 11.01.2022 v platnosti, keď až uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1Tos/3/2022-1678 zo dňa 11.01.2022 boli všetky uložené primerané povinnosti a obmedzenia zrušené. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/23/2022-1719 zo dňa 25.10.2022 bol zrušený rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 1T/31/2019 z 08.09.2021 vo výroku o vine a vo výroku o treste pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) TZ a žalobca bol oslobodený spod obžaloby pre skutok znásilnenia, pretože uvedený skutok nie je trestným činom.
3. Žalobca podaním z 26.09.2024 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 26.000,- Eur vzhľadom na skutočnosť, že žiadneho trestného činu sa nedopustil a bol viac ako 6 mesiacov vo väzbe a následne po dobu takmer 26 mesiacov bol naďalej obmedzovaný významnými povinnosťami a obmedzeniami. Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 06.03.2025 oznámilo výsledok predbežného prejednávania nároku s tým, že priznalo náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 3.374,84 Eur vypočítanej ako 15,- Eur za deň trvania väzby za obdobie od 24.03.2019 do 26.09.2019, čo predstavuje sumu 2.805,- Eur a ďalej 250,- Eur za rok trvania súdom uložených povinností a obmedzení, čo za obdobie od 27.09.2019 do 11.01.2022 predstavuje sumu vo výške 569,84 Eur.
4. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že samotná väzba žalobcu trvala 187 dní od 24.3.2019 do 26.9.2019. Za obmedzenie slobody vo väzbe žalovaná prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR poskytla žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu 15,- Eur na deň, teda spolu 2.805,- Eur. Súčasne sa mu ale za zásah do jeho osobnostných práv, ku ktorému došlo uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 26.09.2019 a 26.03.2019, žalovaná ospravedlnila. Žalobca bol ale od 27.09.2019 do 24.02.2021 rozsiahlym spôsobom obmedzený a to predovšetkým v slobode pohybu, pričom tieto obmedzenia boli kontrolované technickým zariadením a až k 24.02.2021 bola táto kontrola pohybu technickými prostriedkami zrušená. V tomto období od 27.09.2019 do 06.03.2020 žalobca nemohol opustiť C. a v prípade, že sa v tomto období jeho dcéra H. B. zdržiavala mimo mesta C., je zrejmé, že žalobca mohol mať s ňou obmedzený kontakt. Od 06.03.2020 bola možnosť pobytu žalobcu v určených časových obdobiach rozšírená aj na okres G. a F. F., teda žalobca v prípade, že sa jeho dcéra zdržiavala v G. u starej mamy, mal možnosť ju navštevovať. Od 25.02.2021 až do 11.01.2022 existovali ďalšie obmedzenia a zákazy žalobcu spočívajúce predovšetkým v dohľade mediačným a probačným úradníkom, v povinnosti hlásiť zmenu pobytu. Do 05.10.2021 mu trval aj zákaz cestovať do zahraničia, až do 11.01.2022 trval aj zákaz konzumácie alkoholických nápojov, povinnosť viesť riadny život, teda nedopustiť sa priestupkov, či trestného činu a samozrejme po celú túto dobu trvali obmedzenia v súvislosti s priblížením sa, resp. kontaktovaním poškodenej I. J.. Doba, po ktorú žalobca bol nútený nosiť zabezpečovacie technické zariadenie potom trvala od 27.09.2019 do 24.02.2021 a predstavovala spolu 517 dní a doba od 25.02.2021 do 11.01.2022, keď boli zrušené dôvody väzby a všetky obmedzenia žalobcu, predstavovala spolu 321 dní. Na základe týchto výpočtov je možné skonštatovať, že od obmedzenia osobnej slobody žalobcu 24.03.2019 až po zrušenie všetkých obmedzujúcich opatrení 11.01.2022, bol žalobca obmedzovaný celkovo na osobnej slobode, slobode pobytu, pohybu a ďalšími
obmedzeniami, celkovo 1025 dní. Vychádzajúc z okolností prejednávanej veci, dôkaznej iniciatívy obidvoch procesných strán s poukazom na rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít a vzhľadom na podmienky § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. považoval spolu s poskytnutým ospravedlnením žalovaného, náhradu nemajetkovej ujmy pre žalobcu za deň výkonu väzby v rozsahu 15,- Eur za primeranú. Od tejto sumy sa odvíjal postup súdu, keď žalobcovi priznal odškodnenie za ďalšie dni obmedzení, ktorým bol žalobca vystavený v období od 27.09.2019 do 24.02.2021, kedy jeho pohyb a pobyt bol sledovaný za pomoci technických prostriedkov, ale už sa mohol zdržiavať v domácom prostredí, ujma, ktorá mu takýmto obmedzením vznikla na jeho osobnej slobode, nebola tak závažná ako ujma, ktorej bol vystavený priamo vo väzbe. Za primerané odškodnenie tohto obmedzujúceho obdobia v živote žalobcu v rozsahu 517 dní považoval náhradu vo výške 10,- Eur za deň, čo predstavuje sumu 5.170,- Eur. Obdobie od 25.02.2021 do 11.01.2022, kedy boli zrušené všetky obmedzenia (medzičasom mu bolo dovolené už vycestovať do zahraničia), v ktorom období bol však stále nútený podrobovať sa kontrole probačného a mediačného úradníka, mal zákaz požívania alkoholických nápojov a zákaz kontaktovania poškodenej, považoval za primerané odškodnenie v rozsahu 5,- Eur na deň, čo predstavuje za 321 dní sumu 1.605,- Eur. Na základe uvedeného ustálil výšky náhrady nemajetkovej ujmy patriaceho žalobcovi za nezákonnú väzbu a obdobie nahradenia väzby inými prostriedkami vo výške 9.580,- Eur. Ak žalovaný žalobcovi poskytol náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej výške 3.374,80 Eur v rozdiele uvedených súm, t. j. vo výške 6.206,16 Eur považoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za uvedené obdobie za dôvodný a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, t. j. aj v uplatnenom nároku na zaplatenie úrokov z omeškania.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Uviedol, že nemajetková ujma mala byť žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s 1/ rozhodnutím o väzbe na základe uznesenia Okresného súdu Martin z 26.03.2019 sp. zn. 3Tp/23/2019 a 2/ rozhodnutím o nahradení väzby na základe uznesenia Okresného súdu Martin z 26.09.2019 sp. zn. 1T/31/2019. Vzhľadom na stanoviská vyšších súdnych autorít v obdobných prejednaných veciach, v prípade žalobcu pristúpil pri konštatovaní porušenia práva k poskytnutiu ospravedlnenia v zmysle § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ale aj k odškodneniu peňažnou sumou. S rozhodnutím súdu ohľadom priznania ďalšej náhrady nemajetkovej ujmy sa však nestotožňuje. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu dvoch samostatných nezákonných zásahov, rovnako ako v rámci predbežného prerokovania nároku absentuje akékoľvek číselné rozlíšenie náhrady pripájanej ku každému z týchto zásahov. Predmetný nedostatok žaloby bol v tomto prípade osobitne významný z dôvodu, že v žalobe uvedené skutkové tvrdenia sa dotýkali výlučne rozhodnutia o väzbe. Súd prvej inštancie vo vzťahu k titulu rozhodnutia o väzbe sa stotožnil s jeho argumentáciou, keď považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú priznal žalobcovi v rámci procesu predbežného prerokovania nároku z titulu rozhodnutia o väzbe vo výške 15,- Eur/deň väzby. Z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že súd prvej inštancie vykonal jedno pojednávanie dňa 29.10.2025, na ktorom bez výsluchu žalobcu a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej ujmy a potreby jej náhrady v peniazoch z titulu rozhodnutia o nahradení väzby dospel k záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy nad rámec už ním poskytnutej náhrady nemajetkovej ujmy v rámci procesu predbežného prerokovania nároku. Konštatovanie o priznaní nároku súdom prvej inštancie za daných procesných podmienok a bez akéhokoľvek dokazovania preukazujúceho vznik konkrétnych následkov (ich závažnosti) v jednotlivých oblastiach života žalobcu, považuje za nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie neprípustným spôsobom a neodôvodnene bez skutkového základu priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za totožné prezumované následky do osobnostnej sféry žalobcu, ktoré už boli dobrovoľne saturované, tak peňažnou formou odškodnenia (vo výške 569,84 Eur), ako aj nepeňažnou formou už pred začatím súdneho konania. Už v priebehu procesu predbežného prerokovania nároku uplatneného žalobcom v súvislosti s rozhodnutím o nahradení väzby určil primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca preukázateľne opakovane porušil uložené povinnosti a obmedzenia. Aj keď nemá vedomosť o žiadnej rozhodovacej praxi súdov SR, v ktorom by bola riešená otázka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s nahradením väzby, podmienok pre jej priznanie v peňažnej podobe, napriek tomu v rámci predbežného prerokovania nároku odškodnil žalobcu aj za tento zásah osobitnou (nepeňažnou aj peňažnou) náhradou a túto považuje naďalej za primeranú. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmeniť a žalobu zamietnuť.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie Okresná prokuratúra Martin. Uviedla, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
preukázania existencie zásahu v takej intenzite, že by mu bolo možné priznať vyššiu sumu, než peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy poskytnutú žalobcovi pri predbežnom prejednaní nároku žalovaným vo výške 3.374,86 Eur v spojení s ďalšími formami nepeňažnej satisfakcie považuje ju za dostatočnú a primeranú vzniknutým zásahom do osobnostných práv žalobcu.
7. Okresná prokuratúra Martin vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa stotožňuje s dôvodmi v ňom uvedenými v plnom rozsahu.
8. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako správny potvrdiť. Podľa jeho názoru odvolanie nie je spôsobilé vyvrátiť správnosť napadnutého rozsudku, ktorý je presvedčivý, obsahuje konzistentné a logické odôvodnenie, preto proti nemu odvolanie ani nepodával.
9. Krajská prokuratúra v Žiline vo vyjadrení k podanému vyjadreniu žalobcu poukazuje na obsah podaného odvolania žalovaného proti rozsudku prvej inštancie, s ktorými sa plne stotožňuje. Nestotožňuje sa s argumentáciou žalobcu, že by uhradená náhrada v rámci predbežného prerokovania nároku bola nižšia ako judikatúrou stanovený rámec. Žalobca neprodukoval žiadne tvrdenia ani dôkazy týkajúce sa rozsahu a povahy ujmy, ktorá mala nastať u neho v dôsledku rozhodnutí o nahradení väzby. Poskytnutie písomného ospravedlnenia a tiež peňažné odškodnenie v celkovej výške 3.374,84 Eur je potrebné považovať za dostatočnú satisfakciu za zásah do práv žalobcu.
10. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu krajskej prokuratúry uviedol, že sa jedná len o vyjadrenie názoru, na ktorý má každý účastník právo, ktorý nemá váhu ovplyvniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
11. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov:
12. Záver súdu prvej inštancie vyjadrený v bodoch 86. a 87. odôvodnenia rozsudku, keď dospel k záveru, že žalobcovi prislúcha nárok na náhradu škody v súvislosti s rozhodnutím o nahradení väzby za obdobie od 27.09.2019 do 11.01.2022 podrobne zdôvodnený v bodoch 47. až 58. odôvodnenia rozsudku, nakoľko existujú skutočnosti pre vznik práva na náhradu škody/nemajetkovej ujmy v zmysle zákonných podmienok uvedených v bodoch 65. až 73. odôvodnenia rozsudku, odvolací súd považoval za správny. Pokiaľ odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, čo do vecnej správnosti sa jedná o potvrdzujúci rozsudok v napadnutom výroku odvolaním žalovaného, keďže správne podľa dôvodov uvedených v bodoch 86. a 87. odôvodnenia rozsudku mala byť žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 6.205,16 Eur a nie vo výške 6.206,16 Eur (o 1 Euro menej), preto v napadnutom výroku odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.205,16 Eur a vo zvyšnej časti (čo do sumy 1,- Euro) žalobu zamietol.
13. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z.je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z. z. a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené nato príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II.ÚS 25/2011). Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že fyzická osoba čin nespáchala a že trestné stíhanie proti nej nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (R 35/1991, R 37/2014, m.m. III.ÚS 117/06, I.ÚS 320/2016, I.ÚS 395/2016, I.ÚS 540/2016).
14. Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t.j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I.ÚS 165/02, ale aj II.ÚS 55/98, I.ÚS 177/03, III.ÚS 7/00, I.ÚS 115/07, II.ÚS 282/2014, II.ÚS 703/2014). Špecifickým prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.je aj nárok fyzickej osoby, ktorá bola vzatá do väzby, ak bolo proti nej trestné stíhanie zastavené, bola oslobodená spod obžaloby alebo vec bola postúpená inému orgánu. Táto osobitná právna úprava zodpovednosti za škodu vychádza z čl.. 5 ods. 5 dohovoru, podľa ktorého každý, ktorý bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanovením tohto článku má nárok na odškodnenie (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. I.ÚS 273/2021-11 z 29.06.2021, uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 257/2019 z 26.02.2020, rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 75/2017-R36/2020, R 35/1977 – uvádzaný žalobcom v odvolaní a ďalšie).
15. Ústavou právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania) je však potrebné hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálno-právneho štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca.
16. Z doposiaľ vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že uznesením OR PZ Martin, odbor kriminálnej polície pod ČVS: ORP-198/2-VYS-MT-2019 bolo začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie voči žalobcovi pre skutok: v bode 1/ uznesenia kvalifikovaný ako zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a) TZ s poukazom na § 138 ods. 1 písm. TZ a v bode 2/ uznesenia pre skutok kvalifikovaný ako zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ s poukazom na ust. § 139 ods. 1 písm. c) TZ. Dňa 24.03.2019 bol žalobca zadržaný, následne spracovaný podnet na podanie návrhu na vzatie žalobcu do väzby, na základe čoho Okresný súd Martin uznesením z 26.03.2019 sp. zn. 3Tp/23/2019 tomuto návrhu vyhovel a zobral žalobcu do väzby, ktorá začala plynúť dňa 24.03.2019 o 13:15 hod. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorú Krajský súd v Žiline uznesením z 10.04.2019 sp. zn. 2Tpo/10/2019-44 zamietol. Uznesením Okresného súdu Martin z 26.09.2019 sp. zn. 1T/31/2019 bol žalobca prepustený z väzby, ale keďže podľa názoru súdu existovali dôvody väzby, žalobca prijal ním ponúknutý písomný sľub ako je podrobne uvedené v bode 40. odôvodnenia rozsudku. Žalobca ako obžalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Martin z 08.09.2021 sp. zn. 1T/31/2019 oslobodený pre skutok v obžalobe kvalifikovaný ako zločin znásilnenia a bol odsúdený vo výroku o vine a vo výroku o treste pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákonníka. Trestné stíhanie žalobcu bolo právoplatne ukončené vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1To/23/2022 zo dňa 25.10.2022, ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 1T/39/2019 zo dňa 08.09.2021 vo výroku o vine a výroku o treste pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) TZ a žalobca bol spod obžaloby pre tento skutok oslobodený, pretože skutok nie je trestným činom. Týmto rozhodnutím odvolacieho súdu bolo zamietnuté odvolanie prokuratúra voči výroku rozsudku Okresného súdu Martin z 08.09.2021 sp. zn. 1T/31/2019 o oslobodení obžalovaného žalobcu pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin znásilnenia. Na základe uvedeného odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovaného vznikli predpoklady vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 8 ods. 5 písm. b) a § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. a v zmysle vyššie právnej teórie výkladu podmienok zákona č. 514/2003 Z. z..
17. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva skutkové zistenie (hodnotenie v bodoch 61. a 62. rozsudku), že v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom na Ministerstve spravodlivosti SR podaním dňa 26.09.2024, ministerstvo konštatovalo porušenie práv žiadateľa na základe podmienok zákona č. 514/2003 Z. z., ospravedlnilo sa za tieto
zásahy a dospelo k záveru o dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peňažnej forme v celkovej výške 3.374,84 Eur tak, že za obdobie trvania väzby žalobcu ako obvineného od 24.03.2019 do 26.09.2019 priznalo náhradu vo výške 2.805,- Eur vypočítanú počtom dni trvania väzby x 15,- Eur/ 1 deň väzby a ďalej priznalo sumu 250,- Eur/rok za nárok uložených povinností a obmedzení po ukončení väzby u žalobcu ako obvineného, čo za obdobie od 27.09.2019 do 11.01.2022 predstavuje sumu vo výške 569,84 Eur.
18. Z vysloveného skutkového a právneho záveru súdu prvej inštancie v bodoch 83. a 84. odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru (po hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, ako je konštatované v bode 79. odôvodnenia), že za obmedzenie osobnej slobody a zásah do osobnostných práv žalobcu za čas vykonania väzby je náhrada vo výške 15,- Eur/deň väzby primeraná. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie považoval za dôvodnú primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za čas trvania väzby v rovnakej výške, v akej bola táto náhrada žalobcovi priznaná a následne vyplatená žalovaným na základe výsledku predbežného prerokovania nároku, ako je v bode 62. rozsudku uvedené.
19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca odvolanie nepodal, vo vzťahu k zamietajúcej časti výroku rozsudku účinky odvolania nenastali, a preto odvolací súd vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti neposudzoval.
20. Za nedôvodné odvolací súd považoval odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku, na základe ktorého súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie v zmysle podmienok zákona č. 514/2003 Z.z. o nahradení väzby za obdobie od 27.09.2019 do 11.01.2022, celkovo za 1025 dní, ako je súdom prvej inštancie hodnotené v bodoch 74. a 75. a následne čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy v bodoch 86. a 87. rozsudku.
21. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami žalovaného - že odškodnenie aj za obdobie nahradenia väzby (zohľadňujúc uložené povinnosti a obmedzenia) od 27.09.2019 do 11.01.2022 vo výške 569,84 Eur (spolu so zaslaným písomným ospravedlnením) je dostatočné, že za takéto konštatované porušenie práva a poskytnutie ospravedlnenia, ako predpokladá § 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., žiadne súdne rozhodnutie nereflektuje skutočnosť dobrovoľného uspokojenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy všetkými dostupnými prostriedkami pred uplatnením nároku ostávajúcej časti na súde, že zo strany žalobcu absentovali akékoľvek tvrdenia alebo dôkazy podporujúce záver o intenzite vplyvu rozhodnutia o nahradení väzby, keďže všetky uvedené následky sa vzťahovali na výkon väzby ako takej a ani tieto následky neboli nijakým spôsobom preukázané a že záver o konštatovaní vzniku nároku na náhradu ďalšej nemajetkovej ujmy bez akéhokoľvek dokazovania preukazujúce vznik konkrétnych následkov (a ich závažnosti) v jednotlivých oblastiach života žalobcu, považuje za nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.
22. Žalovaný na základe podaného odvolania namietal, že žalobca v konaní nepreukázal, že by rozhodnutie o nahradení väzby malo priamy dopad na jeho osobnostnú sféru, nedôvodná stigmatizácia žalobcu vyvolaná uvedeným opatrením – nahradením väzby, ako bolo vyššie konštatované, v konaní podľa jeho názoru preukázaná nebola.
23. Vo vzťahu k vyššie uvedenému je potrebné zdôrazniť, že vyžadovaný rozsah dokazovania rozhodujúcich skutočností nesmie pre poškodeného predstavovať prekážku realizácie jeho základného práva na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej štátom, čo predpokladá upustenie od formalistického chápania dôkazného bremena. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu poškodeného pri preukazovaní existencie nemajetkovej ujmy vzniknutej v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, je stabilne judikovaný najvyššími súdnymi autoritami (4Cdo/125/2019) názor, že každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život, a to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Dokazovanie by sa tak následne malo zamerať už iba na konkrétnu výšku sumy priznanú ako náhrada za nemajetkovú ujmu.
24. Súd prvej inštancie na základe uvedenia výsledkov vykonaného dokazovania v bodoch 48. až 59. odôvodnenia, správne v bodoch 74., 75., 86. a 87. odôvodnenia vyhodnotil zistené skutkové okolnosti vo vzťahu k podmienkam zákona č. 514/2003 Z. z., tak, že už na základe týchto skutkových zistení je
možné vyvodiť záver, že v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcu výkonom nahradenia väzby vo vyššej sume, než bola náhrada nemajetkovej ujmy priznaná žalovaným pri predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody. Skutočnosť, že žalobca nepreukazoval v konaní ďalšie skutočnosti ohľadom vplyvu „zrušeného“ nezákonného rozhodnutia na jeho osobný, pracovný, spoločenský život malo vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie pri určení výšky náhrady za zásah do osobnostných práv žalobcu týmto nezákonným rozhodnutím. Z dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie bolo možné vyvodiť, že na tieto okolnosti súd prvej inštancie prihliadal pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu, keď za dôvodnú považoval primeranú náhradu nemajetkovej ujmy počas výkonu väzby vo výške 15,- Eur za deň, teda na spodnej hranici vyššími súdnymi autoritami v súčasnej dobe priznávanou náhradou v obdobných právnych veciach.
25. Správne následne súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodnutiami o nahradení väzby, ktoré predstavujú menší zásah do osobnostných práv obvineného/obžalovaného žalobcu, než je to v prípade väzby vykonávanej v ústavnoprávnom zariadení, zohľadnil pri stanovení výšky tejto náhrady, a to v závislosti od uložených opatrení/obmedzenia slobody v tom ktorom období na základe konkrétnych rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní, ako je to podrobne uvedené v bodoch 48. až 59. a následne v bodoch 74. a 75. odôvodnenia rozsudku. Odvolací súd preto zhodne so záverom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že už samotné nahradenie väzby spôsobom, ako je vyššie konštatované a v rozsahu 1025 dní, ovplyvnilo spoločenský, pracovný a osobný život žalobcu, v dôsledku čoho bolo dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy za takéto nezákonné rozhodnutie z dôvodov ako rozhodol súd prvej inštancie a vo výške 6.205,16 Eur (zamietnutie žaloby sa týkalo nesprávne navýšenej sumy o 1,- Euro). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny.
26. Vzhľadom na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku I., keď žalobca odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, odvolací súd žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)