Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného advokátom

JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o.,

Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a , práv podľa

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva

podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. zo 6. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá

bola následne doplnená 18. marca 2014 (ďalej len „prvé doplnenie sťažnosti“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných ľudských práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 17

ods. 5 a (ďalej len „“), a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a z čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. februára 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola následne druhýkrát doplnená 17. apríla

2014 (ďalej len „druhé doplnenie sťažnosti“) a tretíkrát bola doplnená 30. apríla 2014 (ďalej

len „tretie doplnenie sťažnosti“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Krajský súd v Banskej Bystrici na neverejnom zasadnutí 06. 02. 2014 prejednal

sťažnosť sťažovateľa proti Uzneseniu sudcu pre prípravné konanie zo dňa 23. 01. 2014

OS Banská Bystrica a rozhodol, že sa sťažnosť sťažovateľa zamieta. Pokiaľ ide

o spoluobvineného, u tohto rozhodol aj o tom, že peňažnú záruku neprijíma. Chcel by som

uviesť, že tak ako to vyplýva zo zápisnice napísanej na Okresnom súde v Banskej Bystrici

dňa 23. 01. 2014, sudkyňa pre prípravné konanie o mojej - sťažovateľovej ponuke peňažnej

záruky rozhodla tak, že túto neprijíma. Toto uviedla sudkyňa v prvostupňovom rozhodnutí

aj v písomnom vyhotovení Uznesenia , ktoré bolo doručené môjmu obhajcovi dňa

29. 01. 2014. Spisy zo súdu prvého stupňa boli doručované 28. 01. 2014 odvolaciemu súdu,

ku ktorým neboli doložené dôvody sťažnosti obhajcu z toho istého dňa (28. 01. 2014),

pričom sa tak stalo až po zásahu obhajcu mailom, že spis sa na odvolací súd dostal bez

dôvodov sťažnosti. Rozhodujúcim však je, že v stručných dôvodoch sťažnosti obhajca

opakovane uviedol, že žiada o vypočutie sťažovateľa k otázkam nahradenia väzby sľubom

a peňažnou zárukou, ktorú za sťažovateľa by zložil jeho syn. Po zmene termínu neverejného

zasadnutia zo 04. 02. 2014 na 06. 02. 2014 sťažovateľ prostredníctvom substituujúcej

obhajkyne opakovane predniesol návrh na prijatie peňažnej záruky. Ako vyplýva

zo zápisnice z neverejného zasadnutia podľa odvolací súd na rozdiel

od súdu prvého stupňa o tejto ponuke nerozhodol, čo sa v konečnom dôsledku premietlo aj

v písomnom vyhotovení Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa

06. 02. 2014.

Pre úplnosť treba uviesť, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1

písm. b), c) Aj keď platné znenia ustanovení a

neumožňujú nahradenie väzby v prípade tzv. kolúznej väzby, ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhá

veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd to umožňuje, čo konštatoval

aj Ústavný súd SR vo svojich nálezoch a . V intenciách týchto

nálezov teda možno nahradiť aj tzv. kolúznu väzbu niektorou zo záruk uvedených v § 80

alebo Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti doslova žiada o svoju prítomnosť

na neverejnom zasadnutí odvolacieho súdu konanom podľa , čomu síce

súd aj vyhovel, avšak k týmto skutočnostiam ho nevypočul a o ponuke nahradenia väzby

sľubom a peňažnou zárukou vôbec nerozhodol. Tým došlo k výraznému kráteniu

sťažovateľovho práva na obhajobu. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu základného

práva na osobnú slobodu uvedeného v a ods. 5 SR, čo malo za následok

sťažovateľove nezákonné uväznenie. Postup odvolacieho súdu bol preto nedôsledný,

nevypočul ma k mnou namietaným skutočnostiam v sťažnosti, najmä k ponuke

na nahradenie väzby sľubom alebo peňažnou zárukou, ktoré skutočnosti boli v čase

rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodujúce pre trvanie väzby. Mám za to,

že došlo ku konaniu v rozpore s , ako aj v rozpore s namietanými

článkami SR, Listinou základných práv a slobôd v nadväznosti na Dohovor

o ochrane základných ľudských práv a slobôd. K rozhodujúcim skutočnostiam, mnou

tvrdeným, som nebol vypočutý, čo považujem za porušenie práva na spravodlivý proces

v zmysle , ods. 2 SR, porušenie ktorých sa potom premieta aj do

ods. 5 SR. Väzba v súčasnosti na mojej strane trvá. Takto podanou sťažnosťou sa

domnievam, že by malo byť predmetom skúmania Ústavného súdu zákonnosť a ústavnosť

uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 06. 02. 2014, a to z hľadiska

oprávnenosti, zákonnosti uvalenia väzby na mňa, sťažovateľa po tom, ako došlo k porušeniu

sťažovateľových základných práv na osobnú slobodu. Každé pozbavenie slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody musí byť zlučiteľné s účelom

, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Porušenie zákona v prípade

rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie (). ...

Podľa znenia SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom. V sťažovateľovom prípade tomu tak pred odvolacím

súdom nebolo. V SR SR vyjadruje a vymedzuje podmienky obmedzenia

osobnej slobody. Podľa SR do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. V sťažovateľovej veci tomu

tak nebolo, lebo súd (odvolací súd) nerozhodol o všetkých namietaných skutočnostiach,

najmä nie o ponúknutom sľube a peňažnej záruke sťažovateľa. Takýmto postupom nebolo

zabezpečené právo na spravodlivé súdne konanie.»

V prvom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„... Bod I. dopĺňam o nasledovné:

Porušenie základného práva vidím aj v čl. 46 ods. 1.“

V druhom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Bod I. dopĺňam o nasledovné:

Porušenie základného práva vidím aj v , ods. 2 a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozhodnutím tak, ako toto je napádané v sťažnosti zo dňa 05. 03. 2014, a to

Uznesenie Krajského súdu sp. zn. zo dňa 16. 02. 2014.“

V treťom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„K dvom doplneniam sťažnosti, a to z 14. 03. 2014 a 15. 04. 2014 doplňujem tretiu,

a to vo vzťahu k čl. II. a III., t. j. k časti skutkového stavu, ale najmä k III. odôvodneniu

porušenia základných práv alebo slobôd, kde poukazujem na Nález Ústavného súdu SR

-77 zo dňa 11. 12. 2013 a tam vyslovený názor, kedy v citovanom náleze

Ústavný súd vyjadruje úvahu, že už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre (napr.

, ) a v tejto súvislosti aj uviedol, že čl. 5 ods. 3 Dohovoru síce

nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu

žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto

súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol

sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, , ).

V mojom (sťažovateľovom) prípade je preukázané, že som požiadal prostredníctvom

svojho obhajcu v dôvodoch sťažnosti zo dňa 28. 01. 2014 o vypočutie k otázkam nahradenia

väzby sľubom a peňažnou zárukou, ktorú by za mňa zložil syn, avšak v zápisnici

o neverejnom zasadnutí zo dňa 06. 02. 2014 v jej výrokovej časti súd rozhoduje len

o peňažnej záruke spoluobvineného R. S., vôbec sa tento výrok nedotýka mojej osoby

vo vzťahu k sľubu a peňažnej záruke, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo aj vo výroku

Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vyslovujem názor, že úkon súdu

trpí takou vadou, že ide o úkon, ktorý nie je procesne relevantným v rámci trestného

procesu, z čoho vyplýva, že aj nasledujúce úkony, ďalšie rozhodovania o väzbe, ktoré

nadväzujú na úkon, ktorý nie je procesne relevantným, sú tiež úkony, ktoré nie sú procesne

relevantné. Z toho dôvodu sa domnievam, že by som mal byť Ústavným súdom SR

prepustený z väzby na slobodu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

06. 02. 2014 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa

vyplývajúcich z a SR ako aj Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a Listine základných práv

a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

a prikazuje, aby bol A. B. prepustený neodkladne z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť A. B. trovy konania v sume

284,08 EUR (dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia

tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokáta a konateľa

obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o., Horná

Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom..

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti

(v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od

ústavného súdu domáha ( ), čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv a práv

podľa a , a dohovoru a

listiny], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich

práv (krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. ).

Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení a doplneniach svojej sťažnosti poukazuje aj

na porušenie a 2 a a 2 a druhej vety dohovoru,

predmetné poukázanie sa nepremietlo do obsahu petitu sťažnosti a z uvedeného dôvodu

považuje ústavný súd napadnuté články a dohovoru len za súčasť jeho argumentácie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že porušenie označeného článku spočíva

v tom, že krajský súd nerozhodol o návrhoch sťažovateľa na nahradenie väzby sľubom

a peňažnou zárukou, a v tom, že postup krajského súdu bol nedôsledný, pretože sťažovateľa

nevypočul k ním namietaným skutočnostiam v sťažnosti [k sťažnosti proti uzneseniu

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. z 23. januára

2014, pozn.], a to najmä k ponuke na nahradenie väzby sľubom alebo peňažnou zárukou.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd

nerozhodol o už uvedených návrhoch sťažovateľa, preskúmal uznesenie krajského súdu

a z výrokovej časti napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že vo vzťahu

k sťažovateľovi krajský súd takto rozhodol:

„Podľa sťažnosti obvinených A. B. a R. S. zamieta.“

Vzhľadom na to, že krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 23. januára 2014, ktorým okresný

súd vo vzťahu k sťažovateľovi zamietavo rozhodol aj o jeho návrhoch na nahradenie väzby

písomným sľubom a peňažnou zárukou, ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa

o tom, že krajský súd nerozhodol o označených návrhoch, nie je opodstatnené. Sťažovateľ

podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2014,

tzn. proti všetkým jeho výrokom, a o jeho sťažnosti proti všetkým výrokom aj krajský súd

rozhodol, čo je z jeho výrokovej časti zrejmé.

Vo vzťahu k už uvedeným námietkam tvrdeného nedôsledného postupu krajského

súdu preskúmal ústavný súd sťažovateľom priloženú zápisnicu krajského súdu

o neverejnom zasadnutí podľa zo 6. februára 2014 v konaní

sp. zn. (ďalej len „zápisnica o neverejnom zasadnutí“), predmetom ktorého

bolo rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 23. januára 2014. Neverejného zasadnutia sa zúčastnil tak sťažovateľ osobne,

ako aj jeho obhajkyňa. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí je zrejmé, že v zastúpení

sťažovateľa sa v prvom rade vyjadrila jeho obhajkyňa a zároveň bol vypočutý aj osobne

prítomný sťažovateľ. Z obsahu zápisnice o neverejnom zasadnutí, ktorá tvorí prílohu

podanej sťažnosti, nezistil ústavný súd vznesenie žiadnych námietok vo vzťahu k postupu

krajského súdu pri výsluchu sťažovateľa ani zo strany sťažovateľa, ani zo strany jeho

prítomnej obhajkyne.

V uznesení krajského súdu sú k dôvodom zákonnosti väzby uvádzané tieto

skutočnosti: «Krajský súd na podklade podaných sťažností, na neverejnom zasadnutí

vykonanom v zmysle po výsluchu oboch obvinených podľa

preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré

im predchádzalo a zistil, že obmedzenie osobnej slobody obvinených bolo dôvodné, v súlade

so zákonom.

Konanie, ktoré predchádzalo napadnutému uzneseniu bolo totiž vykonané podľa

zákona a tiež samé rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd je rovnakého názoru, ktorý

je podporený rovnakými dôvodmi podrobne rozvedenými prvostupňovým súdom

v napadnutom uznesení, na ktoré možno z dôvodu stručnosti v celom rozsahu odkázať,

keďže si ich krajský súd v celom rozsahu osvojil. ...

Krajský súd po preštudovaní predloženého spisu dospel rovnako ako súd prvého

stupňa k záveru, že trestné stíhanie obvinených pre skutky, pre ktoré im bolo vznesené

obvinenie, t. j. pre zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c, ods. 3 písm. a./

Tr. zák. spáchaného spôsobom v zmysle § 138 písm. i/ Tr. zák., sa vedie dôvodne, skutky

boli spáchané, majú znaky vyššie označeného zločinu a existuje aj dôvodné, až

kvalifikované podozrenie, že tieto skutky spáchali obaja obvinení spolu s ďalšími

obvinenými osobami. I keď obaja sťažovatelia zavinenie na spáchaní týchto daňových

skutkov vehementne popierajú, dôvodné podozrenie, že ich spáchali vyplynulo

predovšetkým z výpovedí svedkov, z protokolov z vykonaných daňových kontrol v

jednotlivých subjektoch, ďalej zo znaleckého posudku a zaistených písomných dôkazov pri

zákonným spôsobom vykonaných domových prehliadkach. Tiež obsah zákonným spôsobom

odpočúvaných telefonických rozhovorov medzi obvinenými navzájom a svedkami toto

dôvodné podozrenie len umocňuje.

Okrem podozrenia, ako jedného z predpokladov vzatia obvineného do väzby, je

v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania, t. j. počiatočnom, splnená aj

ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobných dôvodov podľa § 71

ods. 1 písm. b, c/

Výklad pojmu „konkrétna skutočnosť“ je v kompetencii súdu, ktorý na základe

skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej trestnej veci posúdi, či vzatie

obvineného do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a

či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvinených dôvod

tzv. kolúznej a preventívnej väzby prvostupňový súd veľmi podrobne rozviedol a v tomto

smere krajský súd nezistil žiadne pochybenia, a preto si ich v celom rozsahu osvojil.

Krajský súd sa stotožnil aj so záverom sudcu pre prípravné konanie okresného súdu,

že u obvinených nie je možné nahradiť väzbu písomným sľubom, dohľadom probačného

a mediačného úradníka, ako i ponúknutou peňažnou zárukou. Nepovažuje tieto inštitúty

za dostatočné a neodstraňujú obavu, že obvinení v prípade prepustenia na slobodu budú

pôsobiť na ostatných spoluobvinených, ktorí sú na slobode, svedkov, prípadne budú

pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Obvineným je tiež nutné pripomenúť, že väzba nie je náhradou trestu, nemá sankčnú

ani výchovnú povahu, keďže ide o procesný prostriedok dočasného obmedzenia niektorých

občianskych práv a slobôd len v nevyhnutnej miere. O ich vine, resp. nevine bude

rozhodovať vecne a miestne príslušný súd na hlavnom pojednávaní na základe vykonaných

dôkazov. Pre obmedzenie ich osobnej slobody prostredníctvom väzby však zatiaľ postačuje

konštatovanie, že v súčasnom počiatočnom štádiu trestného konania sú dôvodne podozriví

zo spáchania skôr označeného zločinu, za ktorý im hrozí trest odňatia slobody na 7 až 12

rokov.

Za takejto situácie potom okresný súd správne rozhodol, keď obvinených vzal

do väzby z dôvodov uvedených v , »

Ústavný súd na tomto mieste uvádza, že v zásade nezasahuje do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov. Výnimkou sú prípady, keď rozhodnutím alebo postupom

všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ,

resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Právo na osobnú slobodu garantované tak , ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii

základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd) popredné miesto.

Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa

môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto

miesta odísť ().

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané

„v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je

jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom , ktorým

je ochrana jednotlivca proti svojvôli (, ale aj , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevybočilo z medzí

stanovených označeným článkom a uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu

práva sťažovateľa označeného v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť

v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa a

ods. 4 dohovoru

Pokiaľ ide o rozhodovanie krajského súdu, súdny spis bol krajskému súdu ako súdu

odvolaciemu doručovaný 28. januára 2014, pričom krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2014 rozhodol 6. februára 2014.

Dobu 9 dní, ktorá uplynula od predloženia súdneho spisu krajskému súdu do rozhodnutia

krajského súdu, nemožno v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu považovať

za dobu neprimeranú.

Zároveň k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ústavný súd uvádza, že

z doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. , , ),

ktorá reflektuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci

De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76), vyplýva, že právo

na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní je súčasťou práva

na osobnú slobodu, ktoré je obsiahnuté v , resp. dohovoru. Nie je teda

súčasťou ochrany poskytovanej základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. ).

Vzhľadom na už uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietnuť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavný

súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi sťažnosťou napadnutým uznesením krajského súdu a jemu predchádzajúcim

postupom a uvedenými právami zaručenými v ústave a v dohovore týkajúcimi sa

predovšetkým trestného konania vo veci samej.

Konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami

o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej

osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré

sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu

čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach

čl. 5 dohovoru (napr. , ).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 37 ods. 3

listiny

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti ( ) uvádza,

že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v súvislosti s namietaným

porušením označeného práva podľa čl. 37 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie

neodôvodnil.

Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú

zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v , čo

zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto

časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto

podľa sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie

náležitostí predpísaných zákonom.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014