Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 253/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. C.,

T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 2

a podľa , 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd,

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. z 29. februára

2012, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. marca 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2012

doručená sťažnosť M. L., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. Z. C., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a

(ďalej len „“) a podľa , 2 a 5

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 29.

februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 13. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. októbra 2011 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a)

.

Dňa 29. decembra 2011 bola okresnému súdu doručená obžaloba prokurátorky

Okresnej prokuratúry Galanta v trestnej veci sťažovateľa. Po podaní obžaloby rozhodoval

okresný súd o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa na verejnom zasadnutí 29. februára 2012, na

ktorom rozhodol uznesením sp. zn. tak, že sťažovateľ sa i naďalej ponecháva

vo väzbe. Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. februára 2012 podal

sťažovateľ sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom

13. marca 2012 tak, že ju uznesením sp. zn. podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že „bol vzatý do väzby z nezákonných dôvodov na základe

nesprávneho posúdenia veci. Jednoznačne bolo preukázané, že sťažovateľ trpí duševnou

chorobou, v dôsledku ktorej mal ovládaciu schopnosť zníženú na minimum a rozpoznávacia

schopnosť nebola podľa niektorých znalcov z odboru psychiatria prítomná vôbec a podľa

dvoch znalkýň bola rozpoznávacia schopnosť zachovaná.“. Sťažovateľ v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoju argumentáciu obsiahnutú v jeho sťažnostiach zo 6. októbra 2011

a z 8. marca 2012, ktoré smerovali proti rozhodnutiam okresného súdu o väzbe.

Všeobecné súdy sa podľa názoru sťažovateľa nedostatočne vysporiadali s jeho

argumentáciou. „Sťažovateľ vo svojej sťažnosti proti uzneseniu o ponechaní vo väzbe

dôvodil najmä tým, že trpí duševnou chorobou, v dôsledku ktorej bol v čase spáchania

trestnej činnosti nepríčetný. Jeho zdravotný stav pretrváva a z uvedeného dôvodu ani

nemohol svoje konanie posúdiť, čo sa týkalo dostavovania sa na hlavné pojednávanie.

V sťažnosti sťažovateľ argumentoval tým, že bolo povinnosťou súdu s prihliadnutím na

znalecké posudky nachádzajúce sa v spisovom materiáli zisťovať súčasný zdravotný stav

sťažovateľa so zameraním na dôvodnosť väzobného stíhania, napr. výsluchom znalcov.

Krajský súd, ako aj okresný súd na uvedenú argumentáciu vo svojich rozhodnutiach

vôbec nereagovali, nezaoberali sa ňou.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti považuje sťažovateľ namietané uznesenie

krajského súdu za svojvoľné. Namietané uznesenie totiž podľa jeho názoru neobsahuje

skutočnosti, ktoré krajský súd považuje za dokázané, ani úvahy, ktorými sa tento súd

spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd podľa sťažovateľa neskúmal

dostatočným spôsobom existenciu hmotných podmienok dôvodov väzby.

Sťažovateľ namieta tiež to, že okresný súd rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní

obžaloby až po dvoch mesiacoch od jej podania, čo je podľa jeho tvrdenia doba

neprimerane dlhá a nezodpovedajúca kritériám prednostného a urýchleného rozhodovania

o väzbe. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci došlo k zbytočným prieťahom,

a teda k neprípustnému zásahu do jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. L., na osobnú slobodu, zaručené čl. 48 ods. 2, čl. 17 ods. 2 a

ods. 5 , , ods. 2 a ods. 5 Listiny základných práv a

slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 1 a ods. 4, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, postupom Krajského súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou

značkou -321 a jeho uznesením zo dňa 13. 03. 2012 a uznesením Okresného

súdu v Galante sp. zn. -315 zo dňa 29. 02. 2012, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. -321 zo 13. 03. 2012 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Trnava na ďalšie konanie.

3. M. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€.

4. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť M. L. náhradu trov konania v sume 206 € k

rukám jeho právnej zástupkyni JUDr. Z. C. T..“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48

ods. 2 a podľa , 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa a 4 a

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 29. februára 2012

1.1 Z už uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 29. februára 2012 sťažovateľ namieta v prvom rade to, že sa v ňom okresný

súd nevysporiadal s jeho argumentáciou, a preto ho považuje za nedostatočne odôvodnené

a svojvoľné.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc

krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

1.2 Sťažovateľ tiež namieta, že o ďalšom trvaní jeho väzby po podaní obžaloby

nebolo okresným súdom rozhodované urýchlene, keďže verejné zasadnutie, na ktorom bolo

rozhodované o väzbe, sa uskutočnilo až dva mesiace po podaní obžaloby.

V súvislosti s touto námietkou ústavný súd považoval za potrebné poukázať na

skutočnosť, že z obsahu sťažnosti (s. 4 a 5 sťažnosti) vyplýva, že námietku nedodržania

požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní uplatňuje

sťažovateľ len vo vzťahu k okresnému súdu, a nie k rozhodovaniu o väzbe (jej ďalšom

trvaní po podaní obžaloby) ako celku, t. j. vrátane rozhodovania o nej krajským súdom.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite sťažnosti

namieta porušenie svojich , listinou a dohovorom garantovaných práv len uznesením

okresného súdu sp. zn. z 29. februára 2012, a nie aj postupom okresného súdu

v konaní sp. zn. , t. j. postupom, ktorý predchádzal vydaniu namietaného

uznesenia. Pritom o prípadnom porušení sťažovateľom označených práv v súvislosti

s nedodržaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom

trvaní by bolo možné uvažovať len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , a nie vo vzťahu k jeho uzneseniu z 29. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva (s. 5, časť III sťažnosti), že sťažovateľ zastáva názor,

v zmysle ktorého nesplnením požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe

a jej ďalšom trvaní malo dôjsť k porušeniu a dohovoru,

ktorých porušenie v petite sťažnosti žiada okrem iného vysloviť.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. , ,

), ktorá reflektuje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna

1971, séria A, č. 12, § 76) vyplýva, že právo na prednostné a urýchlené rozhodovanie

o väzbe a jej ďalšom trvaní je súčasťou práva na osobnú slobodu, ktoré je obsiahnuté

v , resp. dohovoru. Nie je teda súčasťou ochrany poskytovanej

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Sťažovateľ sa síce v petite sťažnosti domáha aj vyslovenia porušenia ,

čl. 8 listiny a čl. 5 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že porušenie

požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní sťažovateľ

spája s porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

dohovoru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48

ods. 2 a podľa , 2 a 5 listiny, ako aj práv podľa a 4 a

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. marca 2012

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 13. marca 2012

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, sťažovateľ namieta, že označené uznesenie je

svojvoľné a nepreskúmateľné. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho tvrdení, že

krajský súd sa v namietanom uznesení vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou

sa jeho duševnej choroby, v dôsledku ktorej mal mať v čase spáchania skutku ovládaciu

schopnosť zníženú na minimum a rozpoznávacia schopnosť nemala byť u neho prítomná

vôbec; sťažovateľ teda tvrdí, že krajský súd nepreskúmal dostatočným spôsobom existenciu

hmotných podmienok dôvodov väzby.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd preskúmal namietané

uznesenie krajského súdu, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Proti tomuto uzneseniu okresného súdu si priamo do zápisnice po jeho vyhlásení

zahlásil sťažnosť obžalovaný M. L., ktorú však do termínu neverejného zasadnutia bližšie

písomne nezdôvodnil...

V prvom rade je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o dôvodnosť väzobného trestného

stíhania obvineného ako i samotné dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného

poriadku, konkrétne skutočnosti opodstatňujúce toto väzobné stíhanie sú podrobne

rozvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach tak okresného súdu ako i krajského súdu,

ktorí už o sťažnosti obžalovaného rozhodol v predchádzajúcom konaní a to rozhodnutím zo

dňa 27. 10. 2011, kedy sťažnosť obžalovaného ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/

zamietol.

Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že obžalovaný bol vzatý do väzby až v súdnom konaní,

nakoľko na všetky predvolania nerešpektoval a nebolo možné ani políciou realizovať

žiadosti na jeho predvedenia, nakoľko v mieste trvalého bydliska nebol zastihnutý resp.

zámerne dvere neotváral. Takéto konanie vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre

ktorú je obžalovaný trestne stíhaný, by sa mohlo opakovať i v súčasnom štádiu trestného

konania a preto i podľa názoru krajského súdu okresný súd správne postupoval, keď po

podaní obžaloby vyslovil, že dôvody väzby v zmysle

u obžalovaného pretrvávajú i v súčasnom štádiu konania v nezmenenej podobe a ponechal

obžalovaného i naďalej vo väzbe.“

Z namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol naďalej

ponechaný vo väzbe v zásade z identických dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby

uznesením okresného súdu sp. zn. z 5. októbra 2011, teda vzhľadom na jeho

správanie spočívajúce v nepreberaní zásielok, nemožnosti ho zastihnúť v mieste trvalého

bydliska, ktoré zakladá obavu, že sťažovateľ by sa rovnakým spôsobom mohol správať aj

v ďalšom štádiu trestného konania.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, že tak okresný súd, ako ani krajský

súd sa nezaoberali otázkou jeho príčetnosti. V tejto súvislosti ale poukazuje na skutočnosť,

že z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd v čase svojho

rozhodovania o sťažnosti na neverejnom zasadnutí 13. marca 2012 nemal k dispozícii

dôvody (odôvodnenie) sťažnosti sťažovateľa uvedené v jeho podaní z 8. marca 2012. Práve

v podaní sťažovateľa z 8. marca 2012 boli uvedené dôvody sťažnosti, ktorú zahlásil

do zápisnice z verejného zasadnutia okresného súdu konaného 29. februára 2012.

Obhajkyňa sťažovateľa odovzdala podľa zistení ústavného súdu odôvodnenie sťažnosti na

poštovú prepravu 9. marca 2012, pričom okresnému súdu bolo podanie sťažovateľa

z 8. marca 2012, ktoré obsahovalo odôvodnenie sťažnosti, doručené 13. marca 2012.

Krajský súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 13. marca

2012. Z už uvedeného zjavne vyplýva, že krajský súd sa s argumentmi sťažovateľa

uvedenými v odôvodnení jeho sťažnosti (a opakovane v sťažnosti adresovanej ústavnému

súdu, pozn.) vysporiadať nemohol, keďže mu tieto neboli známe, pretože podanie

sťažovateľa z 8. marca 2012 v čase svojho rozhodovania nemal k dispozícii.

Na skutočnosť, že krajský súd nemal k dispozícii odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa

z 8. marca 2012, sťažovateľ – zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom –

neupozorňuje ani ju vo svojej sťažnosti nenamieta. Z tohto dôvodu nemohlo byť ani úlohou,

ani povinnosťou ústavného súdu zaujímať k tejto skutočnosti stanovisko.

Navyše ústavný súd poukazuje na závery kontrolného znaleckého psychiatrického

posudku MUDr. Ľ. O. a MUDr. V. L. zo 17. augusta 2010, ktorý bol vypracovaný ako

posledný z troch znaleckých posudkov (z obžaloby vyplýva, že kontrolné znalecké

dokazovanie z odvetvia psychiatrie bolo nariadené, pretože vznikli pochybnosti o správnosti

dvoch predchádzajúcich znaleckých posudkov vypracovaných v prípravnom konaní),

z ktorých vyplýva, že „Mentálna retardácia u obvineného má vplyv na jeho ovládacie

schopnosti, tieto boli v čase páchania skutku výrazne znížené. Rozpoznávacie schopnosti

mal ale zachované.

... Obvinený vedel rozpoznať nebezpečnosť svojho konania pre spoločnosť.

... V čase skutku boli ovládacie schopnosti obvineného významne znížené.

... Obvinený chápe zmysel trestného konania.“.

Z citovaného možno vyvodiť, že podľa záverov kontrolného znaleckého posudku mal

sťažovateľ zachovanú rozpoznávaciu schopnosť a ovládacia schopnosť bola významne

znížená, avšak nie neprítomná, pričom ústavný súd nemá dôvod tieto závery spochybňovať.

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným porušením

sťažovateľom označených základných práv podľa a listiny a práv podľa dohovoru

a namietaným uznesením krajského súdu a tiež postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Vzhľadom na to ústavný súd

sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2012