Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 511/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K, vo veci

namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v , základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv

221/2011 a postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica,

v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013

doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody

zaručeného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv

221/2011 a postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej

len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

prečin výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b)

s poukazom na , obzvlášť závažný zločin

ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 155 ods. 1 a ods. 3 písm. a)

a za zločin poškodzovania cudzej veci podľa ,

a ods. 4 písm. b) v súbehu s obzvlášť závažným zločinom nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného

zákona.

Uznesením sudkyne pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn.

88/2011 zo 17. novembra 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 6. decembra 2011 bol sťažovateľ z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) vzatý do väzby, ktorej lehota trvania bola dvakrát predĺžená, naposledy

uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. 38/2012

z 27. novembra 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. decembra 2012, a to do 15. júna 2013.

Úradu špeciálnej prokuratúry bola 24. januára 2013 doručená žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu spolu s návrhom na nahradenie väzby, ktorej prokurátor

špecializovanej prokuratúry nevyhovel, preto ju predložil špecializovanému súdu. Sudca

špecializovaného súdu pre prípravné konanie žiadosti sťažovateľa vyhovel a uznesením

sp. zn. 38/2012 z 22. marca 2013 ho (spolu s ďalším obvineným) prepustil z väzby na

slobodu.

Proti rozhodnutiu špecializovaného súdu podal prokurátor špeciálnej prokuratúry

sťažnosť, o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. apríla 2013 rozhodol

tak, že ju podľa zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupom špeciálnej prokuratúry a postupom

špecializovaného súdu v konaniach vedených vo veci jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu doručenej špeciálnej prokuratúre 24. januára 2013 došlo k porušeniu jeho

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 , základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v , základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru,

čo odôvodnil tým, že už najvyšší súd «Poukázal na to, že postup porušovateľov pri

rozhodovaní o prepustení z väzby bol v rozpore s ust. § 2 ods. 6 a § 27 ods. 3 Trestného

poriadku, keďže už samotná prokuratúra nepostupovala dôsledne a urýchlene a predložila

vec súdu až dva týždne po doručení žiadosti, hoci obsah spisu už dobre poznala. Za

najzávažnejšie porušenie práv však považoval NS SR právo nekonanie sudcu pre prípravné

konanie, ktorý o podaných žiadostiach rozhodol až o niečo vyše mesiaca od toho, čo

obvinených k ich obsahu vypočul (vypočutie 20. 2. 2013 a rozhodnutie až 22. 3. 2013!!!).

Celkovo sa tak daná vec na špecializovanom trestnom súde „zdržala“ takmer 2 mesiace, čo

je vo väzobnej veci absolútne neprípustné. V konečnom dôsledku tak konštatoval NS SR, že

postupom oboch konajúcich orgánov (Úrad špeciálnej prokuratúry a Špecializovaný trestný

súd) jednoznačne došlo k porušeniu práva sťažovateľa na urýchlené a prednostné

rozhodnutie o zákonnosti obmedzovania jeho osobnej slobody.

Sťažovateľ má jednoznačne za to, že postupom Úradu špeciálnej prokuratúry...

a Špecializovaného trestného súdu... pri rozhodovaní o jeho Žiadosti o prepustenie z väzby

boli porušené jeho práva a z tohto dôvodu napáda predmetný postup sťažnosťou pre

porušenie základný práv a slobôd...

... uvedené nedostatky vytkol... aj samotný NS SR v Uznesení, ktorým zamietol

sťažnosť prokurátora proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu, kde výslovne

uviedol, že tento sa takýmto postupom dopustil závažného porušenia práv sťažovateľa

a sťažnosť prokurátora by bolo preto potrebné zamietnuť dokonca aj za predpokladu, ak by

boli dôvody väzby u sťažovateľa naďalej dané.».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že:

„Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 a 5

a Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom porušovateľov pri rozhodovaní o Žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby zo dňa 22. 1. 2013 porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,

ktoré sú porušovatelia povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia vo výške 331,15 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu

zaručeného v a 5 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného v , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

pozbavenia slobody zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom špeciálnej prokuratúry

v konaní vedenom pod sp. zn. VII/1 Gv 221/2011 a postupom špecializovaného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. 38/2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že o žiadosti

sťažovateľa doručenej špeciálnej prokuratúre 24. januára 2013 nebolo špeciálnou

prokuratúrou ani špecializovaným súdom rozhodnuté urýchlene.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že napadnuté konania vedené tak špeciálnou

prokuratúrou, ako aj špecializovaným súdom pod sp. zn. 38/2012 boli konaniami,

v ktorých sa rozhodovalo o osobnej slobode – o väzbe sťažovateľa. Nešlo teda o konanie

a rozhodovanie vo veci samej – o vine a treste.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o sťažovateľom namietané

porušenie základného práva zaručeného v , ústavný súd vo svojej

judikatúre opakovane konštatoval (napr. , , ), že ide

o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu

ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré sú aplikovateľné

ustanovenia a 5 , ktoré sú vo vzťahu k v pomere

špeciality a sú v nich implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného

práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia

osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Rovnaký záver platí aj k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaučeného v , a to znova

s prihliadnutím na špeciálne ustanovenia . Z doterajšej judikatúry ústavného

súdu (m. m. , , ), ktorá reflektuje judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko

z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76), vyplýva, že právo na prednostné a urýchlené

rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní je súčasťou práva na osobnú slobodu, ktoré je

obsiahnuté v , resp. dohovoru. Nie je teda súčasťou ochrany poskytovanej

základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru (napr. ).

Vzhľadom na uvedené neostávalo iné, len sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5

a práva zaručeného v dohovoru

Ústavný súd už v mnohých svojich predošlých rozhodnutiach uviedol (napr.

, obdobne aj napr. , , ,

a ďalšie), že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu základných práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, a až v prípade, ak nie je dosiahnutá náprava

v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným

súdom, ale aj to iba v obmedzenom rozsahu z hľadiska kritérií ústavnej akceptovateľnosti

(m. m. , ) sťažnosťou namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu. Všeobecné súdy sú teda povolané chrániť nielen zákonnosť, ale

aj ústavnosť, pretože ochrana , prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd

(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,

ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou

zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha vyslovenia porušenia

základného práva na osobnú slobodu zaručeného v a 5 a práva na

slobodu a bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s rýchlosťou

rozhodovania špeciálnej prokuratúry a špecializovaného súdu o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu. Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. apríla 2013, touto otázkou sa najvyšší súd zaoberal a konkrétne uviedol:

«... najvyšší súd zistil v predmetnom prípade pochybenie, v dôsledku ktorého by bolo

potrebné napokon zamietnuť sťažnosť prokurátora aj v tom prípade, ak by boli podľa jeho

názoru na rozdiel od prvostupňového súdu u oboch obvinených dôvody väzby aj naďalej

dané.

Z ustanovenia vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súdy

sú povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.

V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu

je následne uvedená zásada v premietnutá takým spôsobom, že ak

v prípravnom konaní prokurátor takejto žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania

so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, ktorý

o nej musí „opäť“ bez meškania rozhodnúť.

Ako už bolo skôr spomenuté, žiadosti obvinených o prepustenie z väzby boli na Úrad

špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky doručené 23. januára

2013 (P. B.) a druhá 24. januára 2013 (M. B.).

Ďalej je z obsahu predloženého spisu zrejmé, že prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky obe tieto žiadosti predložil

špecializovanému trestnému súdu aj spolu so svojím stanoviskom a návrhom na rozhodnutie

až 7. februára 2013.

Príslušný sudca pre prípravné konanie vyššie menovaného súdu oboch obvinených aj

za účasti ich obhajcov vypočul 20. februára 2013, na podklade čoho potom 22. marca 2013

vydal napadnuté rozhodnutie.

Ako najviac zarážajúce vyznieva pritom práve nekonanie sudcu pre prípravné

konanie, ktorý o podaných žiadostiach rozhodol až o niečo vyše mesiaca od toho, čo

obvinených k ich obsahu vypočul (!). Celkovo sa potom daná vec na špecializovanom

trestnom súde „zdržala“ takmer 2 mesiace (až do jej predloženia na rozhodnutie o podanej

sťažnosti najvyššiemu súdu), čo jej vo väzobnej veci absolútne neprípustné.

Nie celkom dôsledne a urýchlene však postupovala už aj príslušná prokuratúra,

ktorá poznajúc obsah spisového materiálu, potrebovala celé 2 týždne na predloženie veci

súdu prvého stupňa.

V dôsledku takéhoto spoločného postupu oboch konajúcich orgánov jednoznačne

došlo k porušeniu práva obvinených na urýchlené a prednostné rozhodnutie o zákonnosti

obmedzovania ich osobnej slobody.

V tomto smere treba upozorniť i na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky, z ktorej vyplýva, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek

neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla

lehoty počítané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavkám rýchlosti.

Požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle

a 5 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto

požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania na jednom stupni súdu

presahujúca dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Ak sa o zákonnosti väzby rozhoduje na viacerých stupňoch, lehota sa končí až

konečným rozhodnutím súdu a posudzuje sa globálne. Postup prokuratúry a súdov, ktoré

konajú o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, sa posudzuje ako jeden

celok.

Z dôvodov vyššie uvedených preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené

v enunciáte tohto rozhodnutia.»

Z citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva, že

najvyšší súd sa aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu zaoberal tou

istou otázkou, ktorú sťažovateľ predniesol ústavnému súdu v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

. Preskúmaním zákonnosti postupu špeciálnej prokuratúry a špecializovaného súdu

skrz dodržania ustanovení a došlo zo strany

najvyššieho súdu aj k preskúmaniu ústavnosti postupu týchto orgánov verejnej moci.

Najvyšší súd pritom konštatoval, že postup ani jedného z nich nekorešpondoval

s garanciami zakotvenými v a 5 a v dohovoru. Týmto

záverom najvyšší súd dal v podstate zadosť tomu, čoho sa sťažovateľ domáha v sťažnosti

pred ústavným súdom, t. j. poskytnutiu ochrany jeho základným právam.

Je evidentné, že najvyšší súd v dostatočnej miere poskytol ochranu základným

právam sťažovateľa, čomu nasvedčuje aj tá skutočnosť, že zistenie porušenia základného

práva sťažovateľa najvyšší súd považoval za takú okolnosť, v ktorej videl jeden z dôvodov

zamietnutia sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu sudcu špecializovaného súdu pre

prípravné konanie o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu. Podľa názoru ústavného

súdu je to potrebné považovať za dostatočnú nápravu neprimeraného zásahu do práv

sťažovateľa.

Aj keď z formálneho hľadiska vysloviť porušenie základného práva alebo slobody

fyzickej alebo právnickej osoby výrokom konkrétneho rozhodnutia (nálezom) prináleží

podľa právneho poriadku Slovenskej republiky iba ústavnému súdu, z materiálnej stránky

bola v tomto prípade sťažovateľovým základným právam zaručeným v čl. 17 ods. 2 a 5

a právu zaručenému v dohovoru poskytnutá dostatočná ochrana už

v konaní pred všeobecným súdom (najvyšším súdom), a to vo svojej podstate podobná tej,

ktorú by mu v tomto slova zmysle mohol poskytnúť ústavný súd (t. j. vyslovenie ich

porušenia). Sťažnosť sťažovateľa sa preto javí ako zjavne neopodstatnená a z tohto dôvodu

ju ústavný súd podľa aj v tejto časti odmietol.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľa, rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013