Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 165 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (171)I. ÚS 272/09
PDF · 259.21 KB
No categories available
I. ÚS 272/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 272/09-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., R., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T.,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva konať pred súdom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14
ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a základného práva na
to, aby súdy konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 4 C 147/2008 z 2. júna 2008 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
9 Co 291/2008 z 27. februára 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009
faxom a 11. júna 2009 poštou doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva konať pred súdom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa
čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej
len “medzinárodný pakt“) a základného práva na to, aby súdy konali iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 ústavy
uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 147/2008
z 2. júna 2008 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 291/2008 z 27. februára 2009 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom súdneho
konania o vrátenie daru (v konečnom znení žaloby sa domáhal vypratania nehnuteľnosti),
pričom jeho žaloba bola v merite veci v celom rozsahu právoplatne zamietnutá. Pokiaľ
ide o jeho povinnosť nahradiť úspešnej žalovanej trovy konania, odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie
konanie. Uznesením okresného súdu, proti ktorému smerovala jeho sťažnosť, bol sťažovateľ
zaviazaný nahradiť žalovanej trovy konania v sume 117 505,68 Sk. Na odvolanie
sťažovateľa odvolací krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zaviazal
sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 147,38 €.
3. Na odôvodnenie sťažnosti sťažovateľ ďalej v podstatnom uviedol: «Okresný súd...
v uznesení... vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 11 Co 2/2007-166 zo dňa
9. 5. 2007 s tým, že podľa jeho názoru doplnil dokazovanie o potrebné doklady
pre rozhodnutie o trovách konania tak, že vyzval právnu zástupkyňu žalovanej,
aby predložila ocenenie predmetu konania podľa § 7 ods. 1 veta posledná zákona
č. 71/1992 Zb... Na základe tejto výzvy predložila dňa 19. 9. 2007 právna zástupkyňa
odborné stanovisko vypracované znalcom Ing. A. Š., v ktorom bola stanovená hodnota
rodinného domu 1.800.000,- Sk a hodnota pozemkov spolu 628.992,- Sk. Na výzvu súdu
následne znalec upravil cenu na sumu 2.186.092,80,- Sk. Už tento postup znalca vzbudzuje
pochybnosti o správnosti ním predloženého odborného stanoviska. Napriek uvedenej
skutočnosti sám súd dokonca si prisvojil právo konštatovať, že pri svojom rozhodovaní bolo
potrebné ustáliť tarifnú hodnotu veci, pričom tak urobil podľa odborného vyjadrenia znalca
Ing. A. S., o pravdivosti ktorého nemal „súd dôvod pochybovať“. Okresný súd... sťažovateľa
(ktorý práve, že bol v postavení navrhovateľa mal podľa nášho názoru dokladovať
všeobecnú hodnotu sporu) ako účastníka konania a navrhovateľa vôbec nevyzval, aby sa
k predmetnému „odbornému stanovisku“ vyjadril, čo je o to zarážajúcejšie, že predmetné
nehnuteľnosti... užíva výlučne navrhovateľ a „odborné stanovisko“ bolo vyhotovené
bez toho, že by znalec nehnuteľnosť riadne obhliadol...
Odhliadnuc od uvedených skutočností, poukazujeme na ustanovenie § 7 ods. 1 veta
posledná zákona č. 71/1992 Zb. (z ktorého údajne vychádzalo aj... uznesenie okresného
súdu...) ktoré uvádza cit. „Ak je základom poplatku cena nehnuteľnosti, touto cenou
sa rozumie cena zistená podľa osobitných predpisov. 5)“ Odkaz vo vyhláške týkajúci
sa tohto ustanovenia poukazuje na Vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (ďalej len vyhláška). §
4 ods. 1 vyhlášky cit. „Všeobecnú hodnotu majetku podniku alebo iného majetku stanoví
znalec príslušného odboru podľa tejto vyhlášky formou znaleckého posudku.“ Ako teda
vyplýva z cit. ustanovení zákona a vyhlášky mal byť v uvedenej veci vypracovaný znalecký
posudok – nepostačuje teda akési formálne odborné stanovisko – a okresný súd mal v danej
veci ustanoviť znalca, čo sa však neudialo... Poukazujeme taktiež na skutočnosť,
že uznesenie vydal a celé konanie viedol vyšší súdny úradník okresného súdu... a zároveň
na skutočnosť, že v súvislosti s odborným stanoviskom teda napádame aj výšku súdom
priznaných trov konania (trov právneho zastúpenia) a to čo do výšky (vychádzal
z nesprávneho všeobecnej hodnoty majetku – predmetu sporu) ako aj čo do počtu účelne
vynaložených úkonov celého konania (pred okresným súdom a aj odvolacím súdom),
nakoľko okresný súd priznal okrem iného v odvolacom konaní aj úkon za ďalšiu poradu
s klientom dňa 31. 1. 2006 napriek tomu, že žalovaná rozhodnutie prvého stupňa
nenapadla.
V tejto súvislosti považujeme za porušenie základných práv a slobôd aj samotné...
uznesenie krajského súdu..., ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie okresného súdu...
a to okrem dôvodov uvedených v predchádzajúcej časti sťažnosti aj z dôvodu, že krajský
súd, tak ako sa uvádza v odôvodnení uznesenia, sa zaoberal iba časťou odvolania týkajúcou
sa už samotného priznania trov konania – právneho zastúpenia odvolávajúc
sa na ustanovenie § 142 O. s. p. a nasl., ale paradoxne sa nezoberal tou časťou odvolania,
týkajúcou sa stanovenia všeobecnej ceny predmetu sporu a teda skutočnosťou,
že navrhovateľ – sťažovateľ napadol predovšetkým túto skutočnosť ako aj skutočnosť,
že boli porušené jeho procesné a ústavné práva.»
4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ podrobne poukazuje na práva, ktoré
mu garantuje ústava, listina, dohovor a medzinárodný pakt a judikatúra ústavného súdu,
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a štrasburských orgánov ochrany práv. V závere
uvádza „stručný súhrn podstaty sťažnosti“ takto: „Na základe objektívnych skutočností
a faktov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich častiach tejto sťažnosti, je sťažovateľ
presvedčený, že druhostupňové rozhodnutie krajského súdu... a prvostupňové rozhodnutie
okresného súdu... trpia závažnými a neospravedlniteľnými nedostatkami, lebo jednak
celkom zjavne nie sú riadne odôvodnené v rozsahu predpísanom zákonom, ale zároveň
vychádzajú zo skreslených a povrchných právnych záverov, ktoré pri posudzovaní a riešení
sťažovateľovej súdnej kauzy nerešpektovali ustálenú súdnu judikatúru a ani princíp rovnosti
pred súdom pri interpretácii a aplikácii zákonných ustanovení na rovnaké alebo analogické
situácie. Pritom druhostupňový súd a aj prvostupňový súd pri interpretácii a aplikácii
relevantných zákonných ustanovení (§ 7 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. a § 4 Vyhlášky
č. 492/2004 Z. z.) postupovali diskriminačne voči sťažovateľovi... Tieto principiálne
nedostatky zapríčinili, že druhostupňové rozhodnutie a aj prvostupňové rozhodnutie
sú ústavne nekonformné, ba až arbitrárne, pretože nimi boli hrubo porušené základné práva
sťažovateľa, ktoré sú pre účastníkov súdnych konaní garantované ústavnoprávne
i medzinárodnoprávne. Predovšetkým bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu..., základné právo sťažovateľa na to, aby súdy konali iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon..., základné právo sťažovateľa
na spravodlivé súdne konanie..., ktorých súčasťou je nepochybne tiež právo na náležité
odôvodnenie súdnych rozhodnutí a právo na rovnosť všetkých účastníkov v konaní pred
súdom, a to z hľadiska rovnosti pred zákonom, princípov právnej istoty a tiež zákazu
diskriminácie pri posudzovaní a riešení rovnakých alebo analogických skutkových
a právnych situácií (teda zákazu diskriminácie pri interpretácii a aplikácii právnych
predpisov v rovnakých alebo analogických situáciách)...“
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Druhostupňovým uznesením odvolacieho krajského súdu... v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím okresného súdu... a konaním, ktoré predchádzalo vydaniu
týchto rozsudkov, bol sťažovateľ poškodený tým, že bolo porušené jeho základné právo
na súdnu ochranu (ktoré garantuje čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd), základné právo konať pred súdom (ktoré garantuje čl. 48 ods. 2
Ústavy SR a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd) a základné právo
na spravodlivé súdne konanie (ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach), základné právo sťažovateľa na to, aby súdy konali iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (ktoré garantuje čl. 2 ods. 2
Ústavy SR).
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie odvolacieho krajského súdu...
a prvostupňové uznesenie okresného súdu... a vec vracia okresnému súdu..., aby o nej znovu
konal a rozhodol.“
Sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola
odložená vykonateľnosť uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Obdobný obsah práva na súdnu ochranu
priznáva každému aj čl. 36 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Obdobné práva garantuje aj čl. 38 ods. 2 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Obdobný obsah práva na spravodlivé súdne konanie priznáva každému čl. 14 ods. 1
medzinárodného paktu.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane
sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť
o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda o vylúčení z ďalšieho
konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely – prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). K organizácii
súdnej moci ústavný súd okrem iného uviedol, že ide o dva samostatné, navzájom jeden
od druhého nezávislé, procesne uzavreté systémy výkonu súdnictva, pre každý z nich
s osobitne vymedzeným poslaním a osobitnou rozhodovacou právomocou (II. ÚS 1/95).
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie
však zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť. Ako už opakovane uviedol ústavný súd (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07,
I. ÚS 393/08), ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd
(resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom,
ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere,
či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne
s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
10. Rozhodovanie všeobecných súdov o trovách konania nepochybne spadá
pod rámec ustanovený čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj príslušnými ustanoveniami relevantných
medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného je preto
zrejmé, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie je
garantované účastníkovi súdneho konania aj v procese rozhodovania o trovách konania
(mutatis mutandis II. ÚS 56/05). S ohľadom na už uvedené však ústavný súd môže
zasahovať do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov týkajúcej sa trov konania len vtedy,
ak by závery všeobecných súdov zahŕňali črty svojvôle a interpretácia a aplikácia
príslušných právnych noriem by prestavovala extrémne vybočenie z pravidiel občianskeho
súdneho konania (mutatis mutandis IV. ÚS 248/08).
11. Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa spočíva v tom, že podľa jeho názoru
uznesenie okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu (i) celkom zjavne
nie sú odôvodnené zákonným spôsobom, (ii) vychádzajú zo skreslených a povrchných
právnych záverov, (iii) sú ústavne nekonformné, ba až arbitrárne, a z týchto dôvodov
zasahujú do jeho práv. Z obsahového hľadiska sťažovateľ rozhodnutiam všeobecných súdov
vytýka to, že pri zistení hodnoty predmetu sporu na účely rozhodovania o náhrade trov
vychádzali z odborného stanoviska znalca predloženého advokátkou protistrany, pričom
podľa jeho názoru si okresný súd mal na účely zistenia hodnoty predmetu sporu dať
vyhotoviť znalecký posudok. Zároveň v sťažnosti napáda aj nesprávnosť priznania trov
právneho zastúpenia za niektoré úkony právnej pomoci.
III.
12. Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté uznesenie okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že na prerokovanie a meritórne rozhodnutie o sťažnosti v tejto
časti nemá právomoc. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudských
práv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu
a súvisiacich práv) nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý
v rámci svojej ústavou a zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľovi
ochranu pred namietaným porušením jeho práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho
právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť
prijať na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02,
III. ÚS 152/03). Právomoc preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu mal v rámci
riadneho inštančného postupu krajský súd, ktorý na podklade riadneho opravného
prostriedku sťažovateľa rozhodoval a o jeho odvolaní rozhodol tak, že napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil. Preto ústavný súd v zmysle princípu subsidiarity nemá právomoc
preskúmavať uznesenie okresného súdu v konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základných práv a slobôd týmto rozhodnutím a táto skutočnosť bola zároveň dôvodom
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti.
13. V právomoci ústavného súdu tak ostalo výlučne posúdenie, či uznesením
krajského súdu mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa, čo by odôvodňovalo
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následné meritórne prerokovanie a rozhodnutie.
14. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia potom, ako poukázal
na odôvodnenie uznesenia okresného súdu, dôvody a obsah odvolania, vyjadrenie žalovanej
k odvolaniu, v podstatnom na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:
„Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k pomeru úspechu
účastníkov v konaní. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná súd náhradu trov,
ktoré potreboval na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Zásadu pomeru úspechu účastníkov vo veci uplatňuje súd v zmysle ustanovenia § 142
O. s. p. V súdenom prípade pomer úspechu účastníkov konania bol jednoznačný, keď návrh
navrhovateľa bol zamietnutý a odporkyňa tak bola úspešná vo výške 100 %. Súd prvého
stupňa správne teda postupoval, keď odporkyni ako úspešnej priznal náhradu trov tohto
konania v plnej výške.
Porovnávajúc priznanú náhradu trov konania odporkyni podľa napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa s vykonanými úkonmi právnej zástupkyne odporkyne v tomto
konaní, ako aj so špecifikáciou náhrady trov konania, predloženej právnou zástupkyňou
odporkyne, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa priznal odporkyni náhradu
právneho zastúpenia len v prípadoch, kedy právne zastúpenie odporkyne bolo opodstatnené
a bolo nevyhnutné na účelné bránenie jej práva.
Z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia
súdu prvého stupňa, napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací bližšie svoje rozhodnutie
neodôvodňuje.
Odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej odvolací súd priznal náhradu
trov odvolacieho konania, keď trovy odvolacieho konania spočívajú v jednom úkone
právnej pomoci vo výške 4.250,- Sk a 1 x paušál v sume 190,- Sk, teda celkom vo výške
4.440,- Sk, čo je vo vyjadrení platnej meny 147 eur 38 centov.“
15. Keďže odvolací krajský súd sa v predmetnom uznesení stotožnil s odôvodnením
uznesenia okresného súdu a vychádzajúc z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) svoje rozhodnutie bližšie neodôvodňoval, ústavný súd sa oboznámil
aj s uznesením okresného súdu a s jeho odôvodnením. Okresný súd v odôvodnení uznesenia
poukázal na predchádzajúci priebeh konania vo veci samej, zisťovanie hodnoty predmetu
konania, vyčíslenie trov konania právnou zástupkyňou žalovanej a na zákonné ustanovenia
týkajúce sa trov konania. Ďalej v odôvodnení uznesenia uviedol:
„V sporovom konaní vychádza súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania
predovšetkým zo zásady zodpovednosti za výsledok konania a náhradu trov konania
priznáva účastníkom podľa pomeru úspechu vo veci, ktorú zásadu vyjadruje § 142 O. s. p.
Výnimky z tejto zásady vyjadrujú ustanovenia § 143 – 147 O. s. p.
Keďže aj v tomto prípade išlo o sporové konanie, rozhodol súd o náhrade trov
konania podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 3 O. s. p. tak, že v konaní neúspešného žalobcu zaviazal zaplatiť
v konaní plne úspešnej žalovanej náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania,
ktoré účelne vynaložila na bránenie práva.
Trovy konania žalovanej tvoria hotové výdavky za odborné stanovisko znalca
a odmena za zastupovanie právnou zástupkyňou JUDr. D. S.
Pre výpočet odmeny právnej zástupkyne žalovanej bolo rozhodujúce ustáliť tarifnú
hodnotu veci. V konaní o vrátenie daru treba podľa ustálenej súdnej praxe za tarifnú
hodnotu veci považovať cenu daru, ktorého vrátenia sa žalobca domáha a to v čase začatia
poskytovania právnej služby, t. j. ku dňu 06. 12. 2004. Podľa odborného vyjadrenia znalca
Ing. A. S., o pravdivosti ktorého nemal súd dôvod pochybovať, bola hodnota predmetných
nehnuteľností k 06. 12. 2004 vyčíslená na sumu 2.186.092,80 Sk. Hodnota daru tak
predstavuje 1/2 z hodnoty predmetných nehnuteľností, t. j. sumu 1.093.046,40 Sk.“
Z takto zistenej ceny predmetu konania potom okresný súd vychádzal pri určení
odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci, pričom po poukaze na relevantné ustanovenia
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
účinnej do 31. decembra 2004 a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov účinnej od 1. januára 2005 (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“), položkovito rozpísal jednotlivé úkony, za ktoré priznal úspešnej
žalovanej náhradu trov konania. Taktiež uviedol, za ktoré úkony právnej zástupkyne
a z akých dôvodov žalovanej nepriznal náhradu trov, pričom vychádzal z právneho názoru
zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu. Rovnakú pozornosť venoval okresný súd
aj odôvodneniu náhrady trov konania v časti priznanej náhrady hotových výdavkov
a náhrady za stratu času.
16. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu (vychádzajúc
aj z dôvodov uvedených v odôvodnení uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd
stotožnil) podľa názoru ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré
krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol, a potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne. V uznesení krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu
zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do práv sťažovateľa, ústavný
súd uzatvára, že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárne a zrozumiteľným
spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozhodol tak, ako rozhodol. Podľa
ústavného súdu právna argumentácia všeobecných súdov vo veci sťažovateľa rozumne
vychádza zo zásady úspechu v konaní a pochybenie ústavnej relevancie nezistil ústavný súd
ani v súvislosti s ustálením hodnoty predmetu konania a výpočtom trov konania.
17. Napriek tomu, že v zásade ústavnému súdu neprislúcha rozvíjať alebo dopĺňať
právne závery všeobecných súdov, v záujme presvedčivosti tohto uznesenia a reagujúc
na námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti ústavný súd stručne uvádza:
17.A K námietke sťažovateľa, že konajúci súd mal na zistenie ceny predmetu
konania nariadiť znalecké dokazovanie a nemal sa uspokojiť s odborným stanoviskom
znalca predloženým advokátkou žalovanej, ústavný súd uvádza:
Sťažovateľ sa nesprávne domnieva, že povinnosťou súdu pri zisťovaní ceny
predmetu konania pre účely výpočtu odmeny za úkony právnej pomoci je postupovať podľa
§ 7 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“) a § 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov.
Tieto právne normy sa totiž vzťahujú na zisťovanie hodnoty predmetu konania pre účely
určenia základu súdneho poplatku (a následne samotného súdneho poplatku), a nie pre účely
výpočtu trov právneho zastúpenia ako zložky trov konania. Všeobecný súd pri priznávaní
trov právneho zastúpenia advokátom vychádza zo sadzobníkov, čím sa rozumejú
už spomenuté vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Nebolo teda povinnosťou konajúceho všeobecného súdu nariadiť znalecké
dokazovanie na zistenie hodnoty predmetu konania pre účely výpočtu trov právneho
zastúpenia (navyše podľa ústavného súdu takýto postup by v okolnostiach prípadu ani nebol
hospodárny a mohol by viesť k prieťahom v konaní). Pre úplnosť ústavný súd uvádza,
že v tomto smere rovnako pochybili aj všeobecné súdy – okresný súd, keď odôvodnil
zisťovanie ceny predmetu konania postupom podľa § 7 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch, a krajský súd, keď sa aj s takýmto odôvodnením stotožnil. Takéto pochybenie
však v prípade sťažovateľa nemôže mať žiadnu ústavnú relevanciu.
17.B Rovnako ústavnú relevanciu nemá ani skutočnosť, že všeobecný súd požiadal o
ocenenie predmetu konania právnu zástupkyňu žalovanej. Predovšetkým sťažovateľ mal
vedomosť, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 2/2007 z 9. mája 2007 potvrdil rozsudok
okresného súdu z 31. marca 2005 vo veci samej a zrušil rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania. Rovnako mal vedomosť o tom, že dôvodom bol okrem iného aj nesúhlas krajského
súdu s určením ceny predmetu konania, avšak krajský súd v odôvodnení rozsudku v tejto
časti nevyslovil právny záver, že povinnosťou okresného súdu v ďalšom konaní bude
nariadiť znalecké dokazovanie v naznačenom smere. Krajský súd vytkol okresnému súdu
skutočnosť, že vychádzal z tvrdení advokátky žalovanej podloženej správami realitných
kancelárií, a nie celkom zohľadnil, že predmetom konania bol len spoluvlastnícky podiel
(1/2), a nie celá nehnuteľnosť. Sťažovateľovi v duchu zásady vigilantibus iura (bdelým patrí
právo) nič nebránilo, aby súc si vedomý ďalšieho postupu okresného súdu (vychádzajúc
zo zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu), sám predložil ocenenie ceny predmetu konania
akýmkoľvek relevantným a súdom akceptovateľným spôsobom. Ak následne okresný súd
pri zisťovaní ceny predmetu konania vychádzal z odborného stanoviska znalca, ústavný súd
takýto postup nepovažuje za nezákonný a už vôbec nie za ústavne nekonformný. S ohľadom
na už uvedené totiž nebolo zákonnou povinnosťou okresného súdu nariadiť znalecké
dokazovanie (a nevyplývalo to ani z právneho názoru krajského súdu) a odborné stanovisko
vypracoval znalec ako osoba odborne spôsobilá na jeho vyhotovenie. Skutočnosť, že znalec
následne upravoval cenu nehnuteľnosti (čo u sťažovateľa vzbudzuje pochybnosti), bola
dôsledkom potreby stanoviť cenu nehnuteľnosti ku dňu začatia poskytovania právnych
služieb (§ 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.), a nie ku dňu vyhotovenia odborného
stanoviska.
17.C Napokon žiadnu ústavnú relevanciu nemá ani námietka sťažovateľa, že okresný
súd nemal priznať žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej pomoci –
ďalšia porada s klientom 31. januára 2006, pretože „žalovaná rozhodnutie (súdu) prvého
stupňa nenapadla“. Všeobecné súdy tento úkon právnej pomoci posúdili v súlade
s § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako účelný z hľadiska bránenia práva
žalovanej a odmenu za tento úkon priznali. Ústavnému súdu neprislúcha na tomto závere
nič meniť.
18. Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že napadnuté uznesenie krajského súdu je odôvodnené zákonným spôsobom (§ 169 ods. 1
v spojení s § 219 ods. 2 OSP) a v žiadnom prípade nemôže byť posudzované ako ústavne
nekonformné, svojvoľné či arbitrárne a z týchto dôvodov zasahujúce do označených
sťažovateľových práv. K námietke sťažovateľa o porušení jeho „základného práva na to,
aby súdy konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy“, ústavný súd stručne uvádza:
Ústavná povinnosť súdu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, podľa čl. 2 ods. 2 ústavy nepatrí medzi základné práva
a slobody podľa druhej hlavy ústavy, a preto ústavný súd nemôže samostatne vysloviť
porušenie tohto „práva“. Vysloviť porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy môže ústavný súd
len v spojení s porušením niektorého zo základných práv a slobôd podľa druhej hlavy
ústavy, prípadne podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (napr. dohovor).
19. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08). Preto bola sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu
krajského súdu odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci
na ďalšie konanie). Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o navrhovanom
dočasnom opatrení nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2009