Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 151/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. A., V., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. M.

K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a a práv zaručených v , ods. 3

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami č. k. -5100 a č. k. -5109 z 3. júla 2008

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs

24/2008 a sp. zn. a jeho uzneseniami z 20. augusta 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2008 doručená sťažnosť B. A., V., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v , 2 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3

a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami č. k. BB-3 T 3/2008-

5100 a č. k. -5109 z 3. júla 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami z 20. augusta 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. februára 2008 prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna

prokuratúra“) podal pod č. k. VII/2 Gv 93/06-848 špeciálnemu súdu obžalobu na

sťažovateľa a ďalších jedenásť obvinených pre viacero trestných činov spáchaných

sedemnástimi skutkami.

Špeciálny súd podanú obžalobu prerokoval na verejnom zasadnutí 3. júla 2008, na

ktorom sťažovateľ spolu s ďalšími dvomi obvinenými požiadali o prepustenie z väzby na

slobodu. O ich žiadosti špeciálny súd rozhodol uznesením č. k. -5109 podľa §

79 ods. 3 v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) tak, že ich zamietol. Rovnako tak týmto rozhodnutím podľa

písm. c) zamietol aj žiadosť jedného z obvinených o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Ďalším uznesením č. k. -5100

vydaným 3. júla 2008 na verejnom zasadnutí špeciálny súd rozhodol podľa § 244 ods. 5

, že väzba sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených naďalej trvá.

Proti týmto uzneseniam špeciálneho súdu podali sťažovateľ a ďalší dvaja dotknutí

obvinení sťažnosti, o ktorých rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 20. augusta

2008. V konaní vedenom pod sp. zn. najvyšší súd uznesením zamietol

sťažnosti sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým

rozhodol o ďalšom trvaní väzby, a v konaní vedenom pod sp. zn. uznesením

zamietol ich sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým boli ich žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu a nahradenie väzby jedného z obvinených dohľadom

zamietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa postupom špeciálneho súdu, ako aj postupom najvyššieho

súdu a ich rozhodnutiami došlo k porušeniu označených základných práv zaručených

a práv zaručených dohovorom, čo odôvodnil takto:

«Dňa 3. 7. 2008 v rámci predbežného prejednania obžaloby na Špeciálnom súde

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. , som výslovne namietal, že

nebolo rozhodnuté o dobe 10 dní trvania mojej väzby (od 3. 10. 2005 do 13. 10. 2005),

ktoré som strávil vo väzbe v cudzine, konkrétne v Maďarskej republike.

(...) jedine súd, eventuálne sudca pre prípravné konanie môže svojim rozhodnutím

rozhodnúť o nezapočítaní doby do lehoty trvania väzby, po ktorú sa obvinený nemohol

zúčastniť úkonov trestného konania v dôsledku toho, že bol vo vydávacej väzbe v cudzine,

a to v prípravnom konaní jedine za predpokladu, že takýto návrh na nezapočítame doby do

lehoty väzby navrhne prokurátor. S uvedeným sa stotožňuje aj stanovisko Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. 1 Spr. 1152/00-9 zo dňa 27. 10. 2002 podľa ktorého

nepredpokladá automatické nezapočítame doby obmedzenia osobnej

slobody v cudzine do doby trvania väzby podľa vnútroštátneho poriadku.

Mám za to, že keďže ide o výnimku počítania lehôt trvania väzby podľa § 76 ods. 6,

ods. 7 bolo potrebné takýto návrh na nezapočítame podať predtým ako

uplynie zákonná doba väzby.

(...) mám za to, že v prípade, ak súd nevydá rozhodnutie o nezapočítaní doby trvania

mojej väzby v zahraničí do lehoty trvania mojej väzby na Slovensku, avšak pri svojom

ďalšom postupe vychádza a prihliada na takéto nezapočítanie lehoty väzby, porušuje tým

zásadným spôsobom moje práva účastníka konania - a to najmä moje právo konať pred

súdom podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), v spojitosti s ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

Vzhľadom na uvedené mám preto za to, že keďže o sporných 10 dňoch nebolo

rozhodnuté do uplynutia zákonom stanovenej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní,

bolo potrebné túto dobu započítať.

(...) väzba v prípravnom konaní mohla trvať v mojom prípade maximálne 24

mesiacov.

Do väzby som bol vzatý dňa 24. 8. 2006, kedy po pripočítaní 6 mesiacov strávených

vo väzbe v Košiciach od 13. 10. 2005 do 13. 4. 2006 ako aj 10 dní trvania vydávacej väzby

v Maďarsku od 3. 10. 2005 do 13. 10. 2005, uplynula zákonná maximálna lehota trvania

mojej väzby dňa 14. 2. 2008. Nakoľko ešte ani dňa 14. 2. 2008, t. j. v posledný možný deň

zákonného trvania mojej väzby nebolo právoplatne rozhodnuté o jej ďalšom trvaní a nebol

som zároveň prepustený ani na slobodu, mám za zo, že takýmto postupom Špeciálneho súdu

boli vážnym spôsobom porušené moje ľudské práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3,

ods. 4 Dohovoru ako aj základné práva podľa a ods. 5 Slovenskej

republiky.

(...) trvanie môjho ďalšieho držania vo väzbe, t. j. od 14. 2. 2008 je nezákonným

obmedzením mojej osobnej slobody, nakoľko o mojej väzbe nebolo právoplatne rozhodnuté

v zmysle zákonného postupu, ale až po uplynutí jej maximálne možnej doby, t. j. po uplynutí

24 mesiacov, čo je v rozpore najmä s čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Mám za to, že Špeciálny súd dňa 3. 7. 2008 v spojitosti s Najvyšším súdom

Slovenskej republiky ako odvolacím súdom tým, že nerozhodol o nezapočítaní doby, ktorú

som strávil vo väzbe v cudzine do lehoty trvania mojej väzby podľa § 77 ods. 2 Trestného

poriadku, porušil moje práva vyplývajúce z Dohovoru a

Slovenskej republiky, nakoľko mi takýmto svojim postupom spôsobil „denegatio iustitiae“,

t. j. odmietnutie spravodlivosti, keďže mi odňal možnosť a teda aj právo na podanie

opravného prostriedku, ktoré právo mi zákon priznáva.

Navyše Špeciálny súd dňa 3. 7. 2008 rozhodol, že v zmysle § 244 ods. 5 Trestného

poriadku „väzba ďalej trvá“. Voči tomuto uzneseniu Špeciálneho súdu som podal včas

sťažnosť, v ktorej som argumentoval, že Špeciálny súd neohraničil časovo trvanie mojej

väzby, a teda nestanovil určitú dobu jej trvania. Najvyšší súd Slovenskej republiky túto moju

sťažnosť svojim napadnutým uznesením zo dňa 20. 8. 2008, sp. zn. zamietol

bez toho, aby sa dostatočne a presvedčivo zaoberal mojimi argumentmi týkajúcimi sa

časového ohraničenia lehoty trvania mojej väzby.

(...) Špeciálny súd ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že časovo

neohraničil trvanie mojej väzby, porušil moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a ods. 5

a a ods. 3 Dohovoru. Mám za to, že neobstojí ani

tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že časové ohraničenie väzby zákon

nevyžaduje, pretože Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ustanovenia Trestného

poriadku je potrebné interpretovať spôsobom, ktorý je v súlade s Slovenskej

republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ako ďalšie pochybenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považujem to, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o mojej sťažnosti, ktorú som podal voči

uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. , na neverejnom

zasadnutí dňa 20. 8. 2008 napriek tomu, že som výslovne požiadal vo svojej sťažnosti, aby

mi Najvyšší súd Slovenskej republiky umožnil v konaní, kedy bude rozhodovať o mojom

opravnom prostriedku byť osobne prítomný a vypočutý.

(...) Ústavný súd Slovenskej republiky subsumoval pod záruku podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru okrem prvostupňového konania o návrhu o predĺžení lehoty väzby

( z 17. 5. 2006) aj na konanie o sťažnosti proti uzneseniu o vyhovení návrhu

prokurátora na predlženie väzby, pričom nezaoberanie sa žiadosťou o osobné vypočutie nie

je jediným dôvodom porušenie záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keďže Ústavný súd Slovenskej

republiky v oboch nálezoch zdôraznil, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama o sebe

zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia

základných práv a slobôd“ resp. „neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu

(ako je väzba) musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutý

súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe“. (...)

Mám preto za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že mi neumožnil osobne

byť prítomný pri rozhodovaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu súdu o mojej väzbe

napriek tomu, že som o to výslovne žiadal vo svojej sťažnosti, porušil moje právo

vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru - t. j. právo byť osobne prítomný pri rozhodovaní

o väzbe.

Vo vzťahu k uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn.

ktorý v spojitosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

20. 8. 2008, sp. zn. , zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby, mám za to,

že takýmto postupom a rozhodnutiami oboch súdov bolo závažne porušené moje právo

podľa Dohovoru ako aj moje právo podľa , od. 2 a

Slovenskej republiky, na podporu čoho upriamujem pozornosť na nález Ústavného súdu

, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vychádzajúc z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovil, že „z pôsobnosti druhej vety článku 5 ods. 3

Dohovoru vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody

väzby, keďže rovnako , ods. 2 a ods. 5 zahrňuje

v sebe aj možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou.“

Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn.

vyslovil, že „súd a v prípravnom konaní sudca môže na žiadosť obvineného podľa čl. 154c

ods. 1 a Dohovoru nahradiť väzbu zárukou

a sľubom podľa (t. j. , . 300/2005

Z. z.) pre analógiám aj v prípadoch, keď je obvinený vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 67

ods. 1 písm. b), ods. 2, ods. 3 písm. a), b),c), d) č. 141/1961

Zb. účinného do 31. 12. 2005, resp. keď je obvinený trestne stíhaný pre trestný čin uvedený

v cit. , keďže ustanovenie článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd zabezpečuje väčší rozsah základných práv. Najvyšší súd

ďalej uviedol, že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k druhej vete

čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie z väzby na

slobodu na základe záruky je len možnosťou a pri posudzovaní opodstatnenosti záruky má

táto prednosť pred pokračovaním väzby. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok

prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody

a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na trestnom konaní. Spravidla ide

o záruku (kauciu) ale aj o iné formy záruk.

Z ustanovení vyplýva, že slovenské trestné právo pozná štyri

miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou,

sľubom, dohľadom alebo peňažnou zárukou.

(...) mám za to, že postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu zo dňa 3. 7. 2008,

sp. zn. v spojitosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 20. 8. 2008, sp. zn. , ktorým zamietol moju žiadosť

o prepustenie z väzby, nerešpektoval a teda porušil moje práva garantované v čl. 5 ods. 3

Dohovoru ako ani v , ods. 2 a ods. 5 .»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn.

zo dňa 20. 8. 2008, porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobodách a základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods.

5 a ods. 46 ods. 1 .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. zo

dňa 20. 8. 2008, porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobodách a základné právo podľa , ods. 2 a ods. 5

Slovenskej republiky.

3. Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica postupom a uznesením

sp. zn. zo dňa 3. 7. 2008 o tom, že väzba ďalej trvá porušil právo B. A. podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobodách a základné právo podľa , ods. 5 a ods. 46 ods. 1 Slovenskej

republiky.

4. Špeciálny súd v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica postupom a uznesením

sp. zn. zo dňa 3. 7. 2008, ktorým zamietol žiadosť B. A. o prepustenie z väzby

na slobodu porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobodách a základné právo podľa , ods. 2, ods. 5

Slovenskej republiky.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. 8. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20. 8. 2008. uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa

3. 7. 2008, sp. zn. BB o tom, že väzba ďalej trvá ako aj uznesenie Špeciálneho súdu

v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. ktorým bola

zamietnutá žiadosť B. A. o prepustenie z väzby zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky prikazuje, aby B. A. prepustil bezodkladne na slobodu.

6. B. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (…),

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

7. B. A. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške 8.011,- Sk (…), ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K., so sídlom

K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Predmet sťažnosti v konaní pred ústavným súdom tvorí tvrdenie sťažovateľa

o porušení jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1

a práv a slobôd zaručených v , ods. 3 a 4 dohovoru postupom

a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu v konaniach, v ktorých bolo

rozhodované o trvaní väzby sťažovateľa, resp. o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu.

1. Pokiaľ ide základné právo sťažovateľa zaručené v , ústavný súd

vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ),

že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,

a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré

je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie .

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

podľa v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd

odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa .

2. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práv zaručených v a 4 dohovoru postupom špeciálneho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami č. k. -5100

a č. k. -5109 z 3. júla 2008, ústavný súd poznamenáva, že už v rámci svojej

judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (

„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten

orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci

ústavného súdu (napr. , , , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Sťažovateľ proti uzneseniam špeciálneho súdu podal riadne opravné prostriedky –

sťažnosti, o ktorých 20. augusta 2008 rozhodol najvyšší súd v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. . V právomoci najvyššieho súdu bolo

preskúmanie postupu a rozhodnutí špeciálneho súdu a v prípade zistenia akýchkoľvek

nedostatkov, ktoré by mohli predstavovať porušenie sťažovateľových základných práv

alebo slobôd, bolo jeho povinnosťou poskytnúť ochranu týmto (aj v sťažnosti označeným)

základným právam sťažovateľa, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre

nedostatok svojej právomoci podľa .

3. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nezapočítaní doby väzby od 3. októbra 2005

do 13. októbra 2005 vykonanej v cudzine do celkovej doby trvania jeho väzby v prípravnom

konaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods.

2 a 5 a práv zaručených v a 4 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že

v prípade sťažovateľa bolo prípravné konanie skončené podaním obžaloby (§ 10 ods. 15

) špeciálnemu súdu 8. februára 2008. O ďalšom trvaní už tzv. „súdnej“

väzby rozhodol po predchádzajúcom výsluchu sťažovateľa špeciálny súd 12. februára 2008

uznesením pod sp. zn. v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

6/2008 z 21. februára 2008. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že

sa okrem iného zaoberal aj otázkou nezapočítania 10 dní do celkovej doby trvania väzby

v prípravnom konaní, keď uviedol: „Ďalej obvinený namietal to isté, čo uviedol pri

výsluchu, že lehota trvania väzby u neho má skončiť nie 24. februára 2008, ale 14. februára

2008, pretože vyšetrovateľ spojil na spoločné konanie inú trestnú vec, v ktorej bol vo väzbe

6 mesiacov, ale aj vo vydávacej väzbe v Maďarsku po dobu 10 dní, avšak tých 10 dní do

dvojročnej lehoty väzby pre prípravné konanie nebolo započítaných, k čomu senát

Špeciálneho súdu žiadne stanovisko nezaujal. (…)

Námietka obvineného týkajúca sa nezapočítania 10 dní do väzby za obdobie, keď

bola jeho osobná sloboda obmedzená v cudzine, pokým bol vydaný na Slovensko, nie je

opodstatnená a to z materiálneho hľadiska, pretože dĺžka trvania väzby v prípravnom

konaní sa neurčovala nad rámec 24 mesiacov počítajúc do tejto lehoty aj už vykonanú

väzbu od 13. októbra 2005 do 13. apríla 2006.

Prvostupňový súd v odôvodnení síce len poukázal na ustanovenie § 77 ods. 1 písm.

a) a z tohto pohľadu iba čiastočne zodpovedá skutočnosti námietka obvineného,

pokiaľ tvrdil, že súd nezaujal stanovisko k naznačenej otázke. Poukázaním na ustanovenie

príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa do plynutia lehôt nezapočítava doba,

počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania v dôsledku toho,

že bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný, zaujal súd k tejto otázke stanovisko i keď

je pravdou, že pre jasnosť ktorú si vyžaduje každé odôvodnenie rozhodnutia mohol bližšie

slovne vysvetliť dopad tohto ustanovenia na danú konkrétnu situáciu obvineného B. A.

Vecne však v napadnutom rozhodnutí súdu nedošlo k pochybeniu. Ustanovenie § 77 ods. 2

síce ukladá predsedovi senátu vydať také uznesenie, ale nestanovuje kedy sa tak má

stať, pričom toto samo osebe môže mať len deklaratórny charakter. Nič nemôže meniť na

fakte, že zo zákona sa táto doba zadržania v cudzine nezapočítava do lehôt väzby.

Napokon treba poznamenať, že podaním obžaloby 8. februára 2008 súdu plynie

v zmysle lehota väzby podľa odseku 7, od momentu podania obžaloby.“

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že sťažovateľ rovnakým spôsobom ako v sťažnosti

podanej ústavnému súdu aj v konaní pred všeobecnými súdmi namietal tú istú skutočnosť,

t. j. že nebolo rozhodnuté o nezapočítaní jeho väzby v trvaní 10 dní vykonanej v cudzine do

celkovej doby trvania väzby v prípravnom konaní. O tejto námietke najvyšší súd konal

a rozhodol uznesením sp. zn. z 21. februára 2008, proti ktorému však

sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie jeho základných práv alebo slobôd

nepodal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že o prípadnom zásahu

do svojich základných práv alebo slobôd nerozhodnutím o započítaní väzby vykonanej

v cudzine do celkovej doby trvania väzby v prípravnom konaní mal sťažovateľ vedomosť

od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. februára 2008,

ku ktorému došlo 13. marca 2008 (priamo sťažovateľovi), resp. 17. marca a 9. apríla 2008

(jeho obhajcom).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu

29. októbra 2008. Od doručenia právoplatného rozhodnutia z 21. februára 2008, ktorým

bolo o otázke nerozhodnutia o nezapočítaní väzby vykonanej v zahraničí do celkovej doby

trvania väzby v prípravnom konaní (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. februára 2008) rozhodnuté, sťažovateľovi, resp. jeho obhajcom nepochybne uplynula

lehota dvoch mesiacov, v rámci ktorej sťažovateľ mohol proti tomuto rozhodnutiu podať

sťažnosť v prípade jeho presvedčenia, že tým došlo k zásahu do jeho základných práv alebo

slobôd.

Opakovaný pokus sťažovateľa, ktorým sa domáhal zjednania nápravy pred

všeobecnými súdmi v sťažnosťou napadnutých konaniach (špeciálneho súdu a najvyššieho

súdu), nie je z hľadiska plynutia lehoty podľa právne

významný. Vzhľadom na podstatné skutkové a právne okolnosti a na povahu namietaného

zásahu zostala jeho totožnosť (identita), ktorú sťažovateľ namieta vo vzťahu k svojim

právam zaručeným v a 5 a ods. 3 a 4 dohovoru,

zachovaná, aj pokiaľ ide o opakovaný pokus namietať nezapočítanie väzby strávenej

v cudzine do celkového trvania väzby v prípravnom konaní (ktoré bolo skončené 8. februára

2008).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú

oneskorene podľa .

Ústavný súd navyše poznamenáva, že väzba sťažovateľa v prípravnom konaní (aj

keby sa započítala doba 10 dní väzby v Maďarskej republike) nepresiahla dobu 24 mesiacov

v prípravnom konaní tak, ako to v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn.

z 21. februára 2008 správne uviedol najvyšší súd. Z tohto hľadiska je námietka sťažovateľa

zjavne neopodstatnená.

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv

zaručených v a 5 a práv zaručených v a 3 dohovoru

postupom a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu tým, že prvostupňový súd

pri predbežnom prejednaní obžaloby síce rozhodol o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa,

avšak nestanovil čas, do ktorého sa väzba predlžuje, a následne druhostupňový súd sa

dostatočne a presvedčivo nezaoberal sťažovateľovými argumentmi, ktorými túto skutočnosť

namietal.

V odôvodnení uznesenia sp. zn. a rovnako aj uznesenia sp. zn.

obe z 20. augusta 2008 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Sťažnostná námietka obhajcu JUDr. S. k nestanoveniu určenia času dĺžky ďalšej

väzby obvinených je nutné poznamenať len toľko, že takýto postup zákon nevyžaduje.

Konajúce súdy rozhodujú o trvaní väzby pro futuro, bez stanovenia konkrétneho dňa, keď

maximálne trvanie väzby určuje zákon lehotami uvedenými v . Pred

uplynutím týchto lehôt koná ex offo alebo na žiadosť príslušný súd v rámci postupu svojho

konania.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( )

nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým jednotlivec je pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách ().

Ústavná požiadavka, aby väzba trvala iba nevyhnutnú dobu, je v danom prípade

garantovaná povinnosťou súdu skúmať v každom období trestného stíhania (po podaní

obžaloby), či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili ( ). V zmysle

ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej

trvanie (, a ), musí byť obvinený (obžalovaný) ihneď

prepustený na slobodu.

Uvedená povinnosť súdu v spojení s právom obžalovaného kedykoľvek požiadať

o prepustenie z väzby a v spojení s už zmieneným zákonným ohraničením maximálnej

lehoty trvania väzby predstavujú splnenie ústavnej požiadavky vyplývajúcej z čl. 17 ods. 5

, podľa ktorého možno do väzby vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ústavnosti ( ) nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa

obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna

alebo zjavne neopodstatnená (, , , ).

Ústavný súd nezistil taký výklad relevantných ustanovení v tom čase účinného

procesného predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní v označenom rozhodnutí

najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné

účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti

názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto časti

zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 .

5. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd rozhodol o jeho sťažnostiach proti

uzneseniam špeciálneho súdu z 3. júla 2008 bez toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že

v sťažnostiach výslovne žiadal o svoje vypočutie, ústavný súd považuje sťažnosť aj v tejto

časti za zjavne neopodstatnenú.

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený

v . V relevantnom čase, t. j. v čase rozhodovania

všeobecných súdov o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, resp. o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu uvedené ustanovenie ( ) znelo: „Vziať do

väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj

skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh

prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí

obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov

väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti,

na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti

o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti

súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.“

Z citovaného vyplýva, že podľa musel byť obvinený pred

rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o ďalšom trvaní väzby

a o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bolo možné rozhodnúť aj na neverejnom

zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývali také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť

na verejnom zasadnutí. Z toho možno urobiť záver, že v prípade

rozhodovania o ďalšom trvaní väzby a o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby

ponechával priestor na úvahu všeobecného súdu, či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude

konať na verejnom zasadnutí, alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom

zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu bola ale obmedzená znením poslednej vety

citovaného ().

Ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že v konaní o väzbe

musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv

zaručených v , 2 a 5 a dohovoru vyžaduje, aby v priebehu

väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný

v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej

kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných

(t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní

pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje

povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia

súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností

je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. , ).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné

konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže

byť v súlade s a 5 , ako aj s dohovoru, ak ani prokurátor

nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. , , ).

výslovne ukladá konať na verejnom zasadnutí len v konaní

o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä

ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné pre posúdenie dôvodov väzby alebo

ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Zo sťažností sťažovateľa žiadne také skutočnosti

nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa

názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať

o sťažnostiach na verejnom zasadnutí.

Sťažovateľ v sťažnostiach proti uzneseniam špeciálneho súdu požiadal o osobné

vypočutie, čo odôvodnil takto: „chcel by som požiadať senát NS SR, aby by mi umožnil sa

vyjadriť osobne pred súdom, teda byť osobne prítomný na konaní a rozhodovaní o mojej

sťažnosti, proti zamietnutiu mojej žiadosti o prepustenie z väzby, kde hodlám uviesť

a predložiť ďalšie argumenty, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie súdu.“ V druhej

zo sťažností uviedol: „žiadam, aby som mohol byť osobne prítomný pri prejednávaní mojej

sťažnosti proti uzneseniu o ďalšom trvaní väzby.“

Z už citovaných ustanovení je zjavné, že obvinenému

nestačí uviesť akékoľvek skutočnosti, aby o jeho žiadosti (sťažnosti) rozhodoval súd na

verejnom zasadnutí (za splnenia ďalších podmienok), ale iba skutočnosti významné pre

rozhodnutie. To, či konkrétne skutočnosti uvádzané obvineným sú súdu neznáme, resp. boli

skôr neznáme, a či sú pre rozhodnutie významné, je oprávnený posúdiť a rozhodnúť o tom

všeobecný súd. Vzhľadom na citované sťažovateľovo „odôvodnenie“ žiadosti o jeho

výsluch v druhostupňovom konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, resp.

o ďalšom trvaní jeho väzby, ako aj vzhľadom na skutočnosti uvádzané v samotnej sťažnosti

ústavný súd nemohol postup najvyššieho súdu hodnotiť ako taký, ktorý by bol v rozpore

so zákonom ().

Na tomto skutkovom základe ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na

konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä to, že špeciálny súd rozhodol tak o žiadosti

sťažovateľa, ako aj o ďalšom trvaní jeho väzby po jeho výsluchu, že išlo o sťažnostné

konanie, ako aj na samotný obsah sťažností sťažovateľa a rovnako aj jeho obhajcov proti

uzneseniam špeciálneho súdu z 3. júla 2008) postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam špeciálneho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených základných práv alebo slobôd zaručených a práv

zaručených dohovorom. Konkrétne okolnosti daného prípadu totiž podľa názoru ústavného

súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o jeho sťažnosti na verejnom zasadnutí najvyššieho

súdu, t. j. po jeho vypočutí. Preto postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil pri

rozhodovaní o jeho sťažnosti, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami

vyplývajúcimi z označených článkov a dohovoru, čo je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

6. Napokon sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv a slobôd

zaručených v , 2 a 5 a práv zaručených v dohovoru

uznesením špeciálneho súdu sp. zn. v spojení s postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. , ktorými v konečnom dôsledku bola zamietnutá jeho

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, avšak bez toho, aby presne konkretizoval, v čom

mal spočívať zásah špeciálneho súdu a najvyššieho súdu do jeho základných práv a slobôd.

Jeho argumentácia však smerovala k tomu, že všeobecné súdy rozhodli o ďalšom trvaní

jeho väzby, pritom „z ustanovení vyplýva, že slovenské trestné právo

pozná štyri miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu“, a z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva „vyplýva, že prepustenie z väzby na slobodu na základe

záruky je len možnosťou a pri posudzovaní opodstatnenosti záruky má táto prednosť pred

pokračovaním väzby“.

Aj v tejto časti treba považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Zo sťažnosti, z jej príloh ani z napádaných rozhodnutí špeciálneho súdu

a najvyššieho súdu nevyplýva žiadna skutočnosť svedčiaca o tom, že by sťažovateľ

v označených konaniach predložil konajúcim súdom k svojej žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu ponuku na prevzatie záruky za jeho ďalšie správanie záujmovým združením

občanov alebo dôveryhodnou osobou, písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa

nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia,

nenavrhol, že účel väzby možno dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka,

a ani nenavrhol, že zloží peňažnú záruku buď on, alebo s jeho súhlasom iná osoba. Z príloh

sťažnosti je jednoznačné, že sťažovateľ dôvody väzby poprel, resp. tvrdil, že tieto pominuli.

Rozhodne v napadnutých konaniach nežiadal nahradiť svoju väzbu zárukou, sľubom,

dohľadom alebo peňažnou zárukou, ktoré existenciu dôvodov väzby naopak predpokladajú.

Podstatnou je v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa tá skutočnosť, že predmetom konania

pred všeobecnými súdmi vo vzťahu k osobe sťažovateľa nebolo nahradenie jeho väzby

v zmysle § 80 a § 81 Trestného priadku (o nahradení väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka sa rozhodovalo len vo vzťahu k osobe obvineného J. B.).

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavnému súdu neostáva iné, len konštatovať

absenciu bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi namietanými postupmi a rozhodnutiami

špeciálneho súdu a najvyššieho súdu a možným porušením označených základných práv

alebo slobôd zaručených a práv zaručených dohovorom, čo je dôvodom na

odmietnutie tejto časti sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25

ods. 2 .

Na záver možno zhrnúť, že právne názory ústavného súdu, aplikácie ktorých sa

sťažovateľ vo svojej sťažnosti dovoláva, neboli v danej veci aplikovateľné, pretože v tomto

prípade išlo o odlišné skutkové okolnosti ako v sťažovateľom citovaných rozhodnutiach

ústavného súdu.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy už

rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, pretože rozhodnutie o zrušení napadnutých

uznesení všeobecných súdov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady

trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127

ods. 2 prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009