Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 148/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc.,

bytom B., Ing. arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B., zastúpených advokátom

JUDr. J. H., B. B., ktorou namietali porušenie ich práv na informácie a ich slobodné

vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl.

26 a a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom, opatrením, ako aj uznesením č. 14/2002 Komisie

životného prostredia a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy na rokovaní 15. apríla 2002, za účasti Komisie životného prostredia

a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, a

takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Č., V. O., RNDr. M. H., CSc., Ing. arch. P. M. a Ing. M. U. o d m i e t a

pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2002

doručená sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc., bytom B., Ing.

arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie ich práv na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie

podľa a 2 a v spojení s a

a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom, opatrením, ako aj uznesením č. 14/2002 Komisie životného

prostredia a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy (ďalej aj „komisia“) na rokovaní 15. apríla 2002.

K porušeniu základných práv sťažovateľov malo dôjsť tak, že komisia neumožnila

účasť sťažovateľov na jej rokovaní 15. apríla 2002 a súhlasila s účasťou dvoch osôb

zo skupiny ochranárov. Sťažovatelia tvrdia, že zastupovali rôzne mimovládne organizácie

zaoberajúce sa trvalo udržateľným rozvojom, a preto chceli byť všetci prítomní na

prerokovaní výsledkov poslaneckého prieskumu v Mestských lesoch Bratislava. Ich

zámerom bolo získať informácie o obsahu prieskumu, ako aj informácie o stanovisku

komisie k pripomienkam verejnosti.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu ich základných

práv, a súčasne navrhli, aby ústavný súd uložil komisii povinnosť zaplatiť každému

zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Sk. Návrh na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia požadujú ako morálnu satisfakciu za

to, že im bol bez ďalšieho vysvetlenia odopretý prístup do zasadacej miestnosti komisie,

hoci účasťou na rokovaní chceli prejaviť svoju občiansku angažovanosť.

Predseda komisie navrhol sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu,

že sťažovatelia boli už 21. marca 2002 oboznámení s výsledkami poslaneckého prieskumu,

komisia umožnila účasť ich dvoch zástupcov na rokovaní, hoci takúto povinnosť nemá,

a napokon komisia je len poradný orgán bez právnej subjektivity, a preto bez pasívnej

legitimácie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „“)

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených

v .

Sťažnosť bola podaná proti Komisii životného prostredia a výstavby Mestského

zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a porušenie označených

základných práv sa vyvodzovalo z postupu, opatrenia a rozhodnutia tejto komisie. Predseda

tejto komisie namietal nedostatok spôsobilosti takejto komisie byť účastníkom konania pred

ústavným súdom. Poukázal na to, že komisia nemá právnu subjektivitu, nerozhoduje, nie je

výkonným ani iným orgánom územnej samosprávy a nevydáva individuálne správne akty.

Podľa o obecnom zriadení

v znení neskorších predpisov obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále

alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z poslancov

obecného zastupiteľstva a z ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom. Zloženie

a úlohy komisií vymedzuje obecné zastupiteľstvo. Podľa § 6 zákona Slovenskej národnej

rady č. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších

predpisov orgánmi mestského zastupiteľstva sú mestská rada a komisie.

Komisia podľa citovaných predpisov je poradným, iniciatívnym a kontrolným

orgánom a z týchto všeobecných vymedzení jej postavenia a pôsobnosti vyplýva, že sa

nevyhnutne podieľa najmä na samostatnej, ale aj prenesenej pôsobnosti obce, resp. mesta

vrátane hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Pre konanie pred ústavným súdom

z hľadiska procesných podmienok a vecnej pasívnej legitimácie je rozhodujúca len

skutočnosť, či takto zriadený samosprávny orgán (ide o orgán mestského zastupiteľstva)

trvalej alebo dočasnej povahy je spôsobilý narušiť základné právo fyzickej osoby alebo

právnickej osoby, ochrany ktorého sa možno domáhať v konaní pred ústavným súdom

podľa . Ústavný súd je toho názoru, že taká komisia je orgánom, ktorý by

mohol byť porušovateľom základného práva a slobody.

Ak je komisia takým orgánom, ktorý je spôsobilý porušiť základné práva alebo

slobody, potom bolo potrebné, aby ústavný súd preskúmal aj svoju právomoc na konanie

o takomto tvrdenom porušení základných práv sťažovateľov.

Sťažovatelia uvádzajú, že napádajú okrem postupu a opatrenia aj uznesenie komisie

č. 14/2002. Jeho prijatiu však predchádzalo konštatovanie, že komisia súhlasí s účasťou

dvoch zástupcov ochranárov, čo však skupina občanov, v ktorej boli aj sťažovatelia,

odmietla z dôvodu, že ak sa nemôžu zúčastniť všetci, nezúčastní sa nikto. Táto skutočnosť

vyplýva z obsahu zápisnice komisie, ktorú predložil predseda komisie.

Túto skutočnosť sťažovatelia potvrdili. Uvádzajú však, že ani jeden z nich nebol

medzi týmito dvoma zástupcami. Účasti na rokovaní komisie sa však domáhali preto, že

všetci boli predstaviteľmi rôznych mimovládnych organizácií. Tú im komisia neumožnila,

a preto navrhujú vysloviť porušenie ich základných práv, tak ako to formulovali v petite

svojej sťažnosti. Dvaja z ochranárov, ktorí boli prizvaní (Ľ. H. a Ľ. K.), sa rokovania

komisie napokon nezúčastnili po tom, čo požiadali komisiu o umožnenie účasti všetkých

ochranárov, v čom sa im nevyhovelo.

Z uvedeného vyplýva, že komisia prijala len rozhodnutie o tom, že umožní účasť

dvom z prítomných ochranárov. Na základe tohto uznesenia fakticky nepripustila účasť

ostatných občanov (sťažovateľov) na jej rokovaní. Preto sa tvrdeného porušenia základných

práv sťažovateľov môže týkať len faktické opatrenie a jemu predchádzajúci postup komisie

a len nepriamo aj rozhodnutie, ktoré sa vzťahovalo na dvoch občanov, ktorým sa však účasť

na rokovaní komisie umožnila. Sťažovatelia tvrdili, že sa rokovania komisie chceli

zúčastniť preto, aby získali informácie o obsahu poslaneckého prieskumu v Mestských

lesoch Bratislava, ako aj informácie o stanovisku komisie k pripomienkam verejnosti.

V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že komisia je napriek odchylnému názoru jej

predsedu povinná poskytovať informácie podľa o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) - ďalej len „zákon o slobode informácií“. Podľa § 2 citovaného zákona patria

medzi povinné osoby aj obce (mestá), a teda aj ich orgány vrátane orgánov, ktoré sú

orgánmi obecných (mestských) zastupiteľstiev. Ak komisia odoprela sťažovateľom právo

na informácie spôsobom opísaným v ich sťažnosti, sťažovatelia mohli využiť opravné

prostriedky podľa zákona o slobode informácií najprv podaním odvolania (§ 19 ods. 1 a 2 )

a domáhať sa rozhodnutia o tom, že ich žiadosť o sprístupnenie informácií účasťou na

rokovaní komisie je oprávnená (§ 16 zákona o slobode informácií uvádza len príkladom

spôsob sprístupnenia - informácie sa sprístupňujú najmä ...).

V ochrane svojho základného práva na informácie mohli sťažovatelia pokračovať aj

podaním žaloby v správnom súdnictve (§ 19 ods. 4 zákona o slobode informácií).

Okrem toho opatrenie a jemu predchádzajúci postup (po rozhodnutí o umožnení

účasti dvom občanom) komisie o odopretí účasti na jej rokovaní sťažovatelia mohli

napadnúť v súlade s novelou vykonanou zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov aj priamo žalobou v správnom súdnictve, ktorého kompetencia

sa rozšírila aj na preskúmanie zákonnosti postupov orgánov verejnej správy (§ 244

). Táto kompetencia rozšírila princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu vyjadrený v (... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd).

Podľa a v správnom súdnictve

preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ak

im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb

v oblasti verejnej správy. Týmto rozhodovaním je aj rozhodovanie orgánu záujmovej

samosprávy, prípadne orgánov týchto orgánov podľa zákona o slobode informácií. Platí to

aj pri postupoch a opatreniach takého orgánu. Podľa § 248 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku správne súdy nepreskúmavajú len tie postupy správnych orgánov, ktorým neboli

priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby.

Sťažovatelia nevyužili účinné právne prostriedky ochrany svojho základného práva

na informácie spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky

v konaniach pred inými orgánmi právnej ochrany (odvolací orgán podľa § 19 ods. 2 zákona

o slobode informácií) a orgánmi súdnej ochrany (§ 19 ods. 4 citovaného zákona a § 244

a nasl. ), ale bez zreteľa na zákon o slobode informácií sa

rozhodli požiadať o ochranu svojho základného práva priamo ústavný súd. Takýto postup

však a nepripúšťajú. a

vylučujú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany svojho základného práva a orgán,

pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Princíp subsidiarity je v prípade sťažovateľov (posudzované podľa skutkových okolností)

v dôsledku účinnosti zákona o slobode informácií rozšírený aj na ochranu základného práva

podľa a 2 a práva podľa dohovoru v konaní pred orgánom

verejnej správy a súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve. Preto boli

sťažovatelia povinní využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu zákonné možnosti

upravené v zákone o slobode informácií a v (podobne aj

). K tomu však nedošlo. Právomoc ústavného súdu je však v takom prípade a

so zreteľom na vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej

predbežnom prerokovaní ( ).