Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 311 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (316)II. ÚS 148/02
PDF · 123.02 KB
No categories available
II. ÚS 148/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc.,
bytom B., Ing. arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B., zastúpených advokátom
JUDr. J. H., B. B., ktorou namietali porušenie ich práv na informácie a ich slobodné
vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl.
26 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom, opatrením, ako aj uznesením č. 14/2002 Komisie
životného prostredia a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy na rokovaní 15. apríla 2002, za účasti Komisie životného prostredia
a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, a
takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť E. Č., V. O., RNDr. M. H., CSc., Ing. arch. P. M. a Ing. M. U. o d m i e t a
pre nedostatok právomoci.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2002
doručená sťažnosť E. Č., bytom B., V. O., bytom B., RNDr. M. H., CSc., bytom B., Ing.
arch. P. M., bytom B. a Ing. M. U., bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie ich práv na informácie a ich slobodné vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 v spojení s čl. 26 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom, opatrením, ako aj uznesením č. 14/2002 Komisie životného
prostredia a výstavby Mestského zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy (ďalej aj „komisia“) na rokovaní 15. apríla 2002.
K porušeniu základných práv sťažovateľov malo dôjsť tak, že komisia neumožnila
účasť sťažovateľov na jej rokovaní 15. apríla 2002 a súhlasila s účasťou dvoch osôb
zo skupiny ochranárov. Sťažovatelia tvrdia, že zastupovali rôzne mimovládne organizácie
zaoberajúce sa trvalo udržateľným rozvojom, a preto chceli byť všetci prítomní na
prerokovaní výsledkov poslaneckého prieskumu v Mestských lesoch Bratislava. Ich
zámerom bolo získať informácie o obsahu prieskumu, ako aj informácie o stanovisku
komisie k pripomienkam verejnosti.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že došlo k porušeniu ich základných
práv, a súčasne navrhli, aby ústavný súd uložil komisii povinnosť zaplatiť každému
zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 Sk. Návrh na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia požadujú ako morálnu satisfakciu za
to, že im bol bez ďalšieho vysvetlenia odopretý prístup do zasadacej miestnosti komisie,
hoci účasťou na rokovaní chceli prejaviť svoju občiansku angažovanosť.
Predseda komisie navrhol sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu,
že sťažovatelia boli už 21. marca 2002 oboznámení s výsledkami poslaneckého prieskumu,
komisia umožnila účasť ich dvoch zástupcov na rokovaní, hoci takúto povinnosť nemá,
a napokon komisia je len poradný orgán bez právnej subjektivity, a preto bez pasívnej
legitimácie v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o ústavnom súde“)
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažnosť bola podaná proti Komisii životného prostredia a výstavby Mestského
zastupiteľstva hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a porušenie označených
základných práv sa vyvodzovalo z postupu, opatrenia a rozhodnutia tejto komisie. Predseda
tejto komisie namietal nedostatok spôsobilosti takejto komisie byť účastníkom konania pred
ústavným súdom. Poukázal na to, že komisia nemá právnu subjektivitu, nerozhoduje, nie je
výkonným ani iným orgánom územnej samosprávy a nevydáva individuálne správne akty.
Podľa § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
v znení neskorších predpisov obecné zastupiteľstvo môže zriaďovať komisie ako svoje stále
alebo dočasné poradné, iniciatívne a kontrolné orgány. Komisie sú zložené z poslancov
obecného zastupiteľstva a z ďalších osôb zvolených obecným zastupiteľstvom. Zloženie
a úlohy komisií vymedzuje obecné zastupiteľstvo. Podľa § 6 zákona Slovenskej národnej
rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších
predpisov orgánmi mestského zastupiteľstva sú mestská rada a komisie.
Komisia podľa citovaných predpisov je poradným, iniciatívnym a kontrolným
orgánom a z týchto všeobecných vymedzení jej postavenia a pôsobnosti vyplýva, že sa
nevyhnutne podieľa najmä na samostatnej, ale aj prenesenej pôsobnosti obce, resp. mesta
vrátane hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Pre konanie pred ústavným súdom
z hľadiska procesných podmienok a vecnej pasívnej legitimácie je rozhodujúca len
skutočnosť, či takto zriadený samosprávny orgán (ide o orgán mestského zastupiteľstva)
trvalej alebo dočasnej povahy je spôsobilý narušiť základné právo fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, ochrany ktorého sa možno domáhať v konaní pred ústavným súdom
podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd je toho názoru, že taká komisia je orgánom, ktorý by
mohol byť porušovateľom základného práva a slobody.
Ak je komisia takým orgánom, ktorý je spôsobilý porušiť základné práva alebo
slobody, potom bolo potrebné, aby ústavný súd preskúmal aj svoju právomoc na konanie
o takomto tvrdenom porušení základných práv sťažovateľov.
Sťažovatelia uvádzajú, že napádajú okrem postupu a opatrenia aj uznesenie komisie
č. 14/2002. Jeho prijatiu však predchádzalo konštatovanie, že komisia súhlasí s účasťou
dvoch zástupcov ochranárov, čo však skupina občanov, v ktorej boli aj sťažovatelia,
odmietla z dôvodu, že ak sa nemôžu zúčastniť všetci, nezúčastní sa nikto. Táto skutočnosť
vyplýva z obsahu zápisnice komisie, ktorú predložil predseda komisie.
Túto skutočnosť sťažovatelia potvrdili. Uvádzajú však, že ani jeden z nich nebol
medzi týmito dvoma zástupcami. Účasti na rokovaní komisie sa však domáhali preto, že
všetci boli predstaviteľmi rôznych mimovládnych organizácií. Tú im komisia neumožnila,
a preto navrhujú vysloviť porušenie ich základných práv, tak ako to formulovali v petite
svojej sťažnosti. Dvaja z ochranárov, ktorí boli prizvaní (Ľ. H. a Ľ. K.), sa rokovania
komisie napokon nezúčastnili po tom, čo požiadali komisiu o umožnenie účasti všetkých
ochranárov, v čom sa im nevyhovelo.
Z uvedeného vyplýva, že komisia prijala len rozhodnutie o tom, že umožní účasť
dvom z prítomných ochranárov. Na základe tohto uznesenia fakticky nepripustila účasť
ostatných občanov (sťažovateľov) na jej rokovaní. Preto sa tvrdeného porušenia základných
práv sťažovateľov môže týkať len faktické opatrenie a jemu predchádzajúci postup komisie
a len nepriamo aj rozhodnutie, ktoré sa vzťahovalo na dvoch občanov, ktorým sa však účasť
na rokovaní komisie umožnila. Sťažovatelia tvrdili, že sa rokovania komisie chceli
zúčastniť preto, aby získali informácie o obsahu poslaneckého prieskumu v Mestských
lesoch Bratislava, ako aj informácie o stanovisku komisie k pripomienkam verejnosti.
V tejto spojitosti ústavný súd uvádza, že komisia je napriek odchylnému názoru jej
predsedu povinná poskytovať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) - ďalej len „zákon o slobode informácií“. Podľa § 2 citovaného zákona patria
medzi povinné osoby aj obce (mestá), a teda aj ich orgány vrátane orgánov, ktoré sú
orgánmi obecných (mestských) zastupiteľstiev. Ak komisia odoprela sťažovateľom právo
na informácie spôsobom opísaným v ich sťažnosti, sťažovatelia mohli využiť opravné
prostriedky podľa zákona o slobode informácií najprv podaním odvolania (§ 19 ods. 1 a 2 )
a domáhať sa rozhodnutia o tom, že ich žiadosť o sprístupnenie informácií účasťou na
rokovaní komisie je oprávnená (§ 16 zákona o slobode informácií uvádza len príkladom
spôsob sprístupnenia - informácie sa sprístupňujú najmä ...).
V ochrane svojho základného práva na informácie mohli sťažovatelia pokračovať aj
podaním žaloby v správnom súdnictve (§ 19 ods. 4 zákona o slobode informácií).
Okrem toho opatrenie a jemu predchádzajúci postup (po rozhodnutí o umožnení
účasti dvom občanom) komisie o odopretí účasti na jej rokovaní sťažovatelia mohli
napadnúť v súlade s novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom
č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov aj priamo žalobou v správnom súdnictve, ktorého kompetencia
sa rozšírila aj na preskúmanie zákonnosti postupov orgánov verejnej správy (§ 244
Občianskeho súdneho poriadku). Táto kompetencia rozšírila princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd).
Podľa § 244 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve
preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ak
im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb
v oblasti verejnej správy. Týmto rozhodovaním je aj rozhodovanie orgánu záujmovej
samosprávy, prípadne orgánov týchto orgánov podľa zákona o slobode informácií. Platí to
aj pri postupoch a opatreniach takého orgánu. Podľa § 248 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku správne súdy nepreskúmavajú len tie postupy správnych orgánov, ktorým neboli
priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby.
Sťažovatelia nevyužili účinné právne prostriedky ochrany svojho základného práva
na informácie spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky
v konaniach pred inými orgánmi právnej ochrany (odvolací orgán podľa § 19 ods. 2 zákona
o slobode informácií) a orgánmi súdnej ochrany (§ 19 ods. 4 citovaného zákona a § 244
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), ale bez zreteľa na zákon o slobode informácií sa
rozhodli požiadať o ochranu svojho základného práva priamo ústavný súd. Takýto postup
však ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú. Ústava a zákon o ústavnom súde
vylučujú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany svojho základného práva a orgán,
pred ktorým ho uplatní, čo je vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.
Princíp subsidiarity je v prípade sťažovateľov (posudzované podľa skutkových okolností)
v dôsledku účinnosti zákona o slobode informácií rozšírený aj na ochranu základného práva
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v konaní pred orgánom
verejnej správy a súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve. Preto boli
sťažovatelia povinní využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu zákonné možnosti
upravené v zákone o slobode informácií a v Občianskom súdnom poriadku (podobne aj
II. ÚS 147/02). K tomu však nedošlo. Právomoc ústavného súdu je však v takom prípade a
so zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.
Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol už pri jej
predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).