Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 406/2026
PDF · 454.38 KB
No categories available
IV. ÚS 406/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa
zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Martinkovič, LL.M., s. r. o., Tomášikova 30, Bratislava, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tostš/1/2026 z 8. apríla 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhuje, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie zrušil a prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby na slobodu (alternatívne aby mu uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy) a nahradiť trovy konania.
2. Z ústavnej sťažnosti, napadnutého rozhodnutia a ostatných príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa zo 17. októbra 2025 bol sťažovateľ obvinený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 173 ods. 1, 3 písm. a), ods. 5 písm. c) a d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 129 ods. 4 Trestného zákona a pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v dvoch bodoch výroku uznesenia o vznesení obvinenia. Uznesením Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) sp. zn. 10Tp/26/2025 z 5. decembra 2025 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom väzba mu začala
plynúť 5. decembra 2025. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tostš 13/2025 z 29. decembra 2025 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu.
3. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre nevyhovel žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, podanej 6. marca 2026 a 11. marca 2026 ju predložil ŠTS. Uznesením ŠTS sp. zn. 10Tp/26/2025 z 18. marca 2026 sudca pre prípravné konanie zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu, návrh na nahradenie jeho väzby písomným sľubom a návrh na nahradenie jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti uzneseniu ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným ŠTS 31. marca 2026. Písomné vyhotovenie uznesenia ŠTS bolo doručené obhajcovi sťažovateľa 26. marca 2026 a sťažovateľovi s úradným prekladom do maďarského jazyka 30. marca 2026. Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím vydaným 8. apríla 2026 sťažnosť sťažovateľa zamietol a spis vrátil 21. apríla 2026. Napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 24. apríla 2026 a jeho obhajcovi 27. apríla 2026.
4. Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí v zhode s názorom ŠTS zaujal názor, že v súčasnom štádiu konania sú splnené materiálne a formálne podmienky väzby. Zistené skutočnosti odôvodňujú v súhrne so stupňom pravdepodobnosti zodpovedajúcim počiatočnej fáze stíhania podozrenie, že skutky, pre ktoré je sťažovateľ stíhaný, sa stali a vykazujú znaky trestných činov, pre ktoré bolo vznesené obvinenie. Podľa najvyššieho súdu nedošlo v otázke dôvodnosti podozrenia v dôsledku vyšetrovania k takej zmene, ktorá by odôvodňovala záver o jeho podstatnom oslabení. Dôvodnosť podozrenia vyplýva predovšetkým zo svedeckej výpovede utajeného svedka č. 1, ktorý vypovedal o trestnej činnosti sťažovateľa spočívajúcej najmä v dovoze drog z Južnej Ameriky vo veľkých množstvách s použitím rôzne upravených vozidiel, pričom vypovedal o konkrétnych aktivitách, na ktorých sa sťažovateľ mal zúčastňovať. Podozrenie je umocňované aj výpoveďami svedkov ‒ utajený svedok vypočutý v Maďarsku (podrobne opisoval konanie sťažovateľa pri nakupovaní kokaínu, marihuany či extázy), svedok (o vyššom postavení sťažovateľa v skupine), utajený svedok č. 3 (vo výpovedi z 3. decembra 2025 o účasti sťažovateľa na distribúcii drog vrátane jeho riadiacej pozície v štruktúrach skupiny, o spôsobe prepravy drog z Južnej Ameriky v rámci dovozu riadne spoločnosťou , objednaného „krycieho“ tovaru), uvedené potvrdzuje aj spoluobvinený ktorý tiež vypovedal o tom, ako sťažovateľ dovážal z Južnej Ameriky kokaín, využívajúc oficiálne objednávky tovaru, ktoré realizoval prostredníctvom firiem a Nemožno podľa najvyššieho súdu súhlasiť so sťažovateľom, že od posledného rozhodovania o väzbe nedošlo k posilneniu materiálnych dôvodov väzby, ale, naopak, boli posilnené. Spoluobvinení a rozsiahlo popisovali nielen postavenie sťažovateľa v štruktúrach zabezpečenia objednávok krycieho tovaru (železného odpadu a iného), ale aj konkrétne konania sťažovateľa v rámci účasti na týchto úkonoch a cestách po Európe či Spojených arabských emirátoch, pričom rozsiahlo vypovedali aj o účasti iných osôb. Za daného stavu je možné dospieť k záveru, že je splnená základná materiálna podmienky väzby v podobe existencie dôvodného podozrenia, že sťažovateľ spáchal skutky kladené mu za vinu, resp. že skutky sa stali a majú znaky trestných činov. Najvyšší súd zdôraznil, že nehodnotí dôkazy s konečnou platnosťou, ale pre účely posudzovania dôvodnosti podozrenia pri rozhodovaní o väzbe. Na námietky spochybňujúce výpovede spoluobvinených a obrazové záznamy zo sledovania najvyšší súd uviedol, že v tomto štádiu stíhania uvedené výpovede a obrazové záznamy posilňujú dôvodné podozrenie o účasti sťažovateľa na jemu kladenej trestnej
činnosti, keďže podľa uznesenia o vznesení obvinenia mal objednávať „krycí tovar“ prostredníctvom firiem, o ktorých vypovedali títo spoluobvinení (je v zásade irelevantné, či bol alebo nebol ich reálnym štatutárom, podstatné je, že na ich fungovanie mal priamy či sprostredkovaný vplyv). Podľa najvyššieho súdu dôvodnosť podozrenia spĺňa aj štandard testu objektívneho pozorovateľa podľa rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).
5. K dôvodom útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku najvyšší súd najprv zdôraznil, že podľa ústavného súdu a ESĽP hrozba vysokým trestom môže po určitý čas aj sama osebe založiť dôvodnosť obavy, že sa obvinený bude vyhýbať trestnému stíhaniu, a tým naplniť tento dôvod väzby, keďže závažnosť vzneseného obvinenia a z neho plynúca závažnosť hroziaceho trestu je totiž relevantným aspektom pri hodnotení rizika úteku obvineného. Zároveň však musí ísť o konkrétnu hrozbu vysokým trestom podloženú špecifickými okolnosťami trestného činu, z ktorého je obvinený podozrivý. Potom najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ je na základe podrobne rozvedených dôvodov stále dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, 3 písm. a), ods. 5 písm. c), d) Trestného zákona a zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, za ktoré mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody 10 až 20 rokov, resp. doživotie. Je tak nepochybne vystavený konkrétnej hrozbe uloženia vysokého trestu. Z pohľadu tzv. doktríny zosilňujúcich dôvodov väzby pôvodné (v čase rozhodovania o vzatí do väzby) existujúce podozrenie zo spáchania uvedených trestných činov sa medzičasom zabezpečenými dôkazmi posilnilo. Vzhľadom na závažnosť obvinenia, zohľadniac spôsob, akým mal trestné činy kladené mu za vinu páchať, nemožno približne štyri mesiace trvajúcu väzbu, ktorá ešte nepresiahla ani základnú sedemmesačnú lehotu trvania väzby v prípravnom konaní, považovať za väzbu dlhotrvajúcu. Uvedené skutočnosti preto v súhrne odôvodňujú reálnu obavu, že v prípade prepustenia na slobodu by sa sťažovateľ mohol skrývaním alebo útekom vyhýbať úkonom trestného konania, čím je daný označený väzobný dôvod. Obavu potencujú aj zistenia, že sťažovateľ je štátnym občanom Maďarska a síce má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale opakovane sa zdržiaval a pohyboval na území viacerých štátov Európskej únie (najmä Španielsko, Holandsko, Maďarsko, Nemecko a Slovenská republika), pričom podľa vyjadrení ďalších osôb sa mal zdržiavať aj mimo územia Európy, konkrétne v Spojených arabských emirátoch. V kontexte jeho mobility je v zásade úplne irelevantné, či k tomu dochádzalo v dôsledku „podnikateľských aktivít alebo rodinných dôvodov, alebo nelegálnej činnosti“. Zároveň zo spisu neplynú žiadne zistenia, ktoré by preukazovali, že by mal na Slovensku nejaké stálejšie väzby. Z uvedeného dôvodu sťažovateľova námietka o nedostatočnosti hrozby vysokým trestom pre závery súdu o existencii útekovej väzby nie je podľa najvyššieho súdu dôvodná.
6. K dôvodom preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd v zhode s ŠTS dospel k záveru, že sú dané a že uznesenie ŠTS obsahuje zhodnotenie povahy i závažnosti trestnej činnosti, ktorú sťažovateľ doteraz (s)páchal, ako aj tých okolností, ktoré s ohľadom na jeho osobu, sociálne a rodinné pomery, prostredie, v ktorom pracuje alebo sa pohybuje, vytvárajú alebo zvyšujú riziko ďalšieho páchania určitej konkrétnej trestnej činnosti. Najvyšší súd poukázal na rozsah, závažnosť a dĺžku údajnej trestnej činnosti kladenej sťažovateľovi za vinu. Podľa výpovedí svedkov má byť najvyššie postaveným členom zločineckej skupiny,
čo taktiež zvyšuje dôvodnosť obavy, že v prípade prepustenia z väzby by mohol pokračovať v trestnej činnosti bez ohľadu na fakt, že viacerí spoluobvinení sú stíhaní väzobne. Súd naďalej konštatoval, že ani obava z pokračovania v trestnej činnosti nebola v tomto štádiu konania oslabená. Tvrdenie sťažovateľa, že disponuje dostatočnými príjmami z legálnej podnikateľskej činnosti, a preto nie je odkázaný na páchanie trestnej činnosti, nie je relevantné vo vzťahu ku konštatovaniu existencie obavy z možného páchania trestnej činnosti, ktorá plynie predovšetkým z dĺžky, rozsahu a závažnosti konania, z ktorého je dôvodne podozrivý. Evidentne sťažovateľ musel takýmito príjmami disponovať už v čase páchania trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, avšak ani to ho od páchania tejto údajnej trestnej činnosti neodradilo. Argumentácia o reálnosti podnikateľských aktivít je podľa najvyššieho súdu oslabená aj výpoveďou spoluobvineného zo 16. decembra 2025, v ktorej uviedol, že sa podieľal spoločne so sťažovateľom na dovoze „nerezu“, ale reálne došiel v kontajneri „železný odpad“, ktorý bol zásterkou pre dovoz kokaínu, pričom takéto „obchody“ nemožno hodnotiť ako reálne ekonomické obchodovanie. Aj z tohto dôvodu podľa najvyššieho súdu ani prípadné preukázanie dostatku príjmov z legálnej obchodnej činnosti by vo svojej podstate nemohlo oslabiť reálnu obavu z pokračovania v páchaní trestnej činnosti sťažovateľom. Tento väzobný dôvod je preto spoľahlivo ustálený, a to v intenzite priamo úmernej súčasnému štádiu konania.
7. K možnostiam nahradenia väzby najvyšší súd poukázal na to, že proti sťažovateľovi sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, pri ktorom je možné nahradiť väzbu len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Sťažovateľ namietal strohosť odôvodnenia uznesenia ŠTS k tejto otázke, deklaroval ochotu podrobiť sa povinnostiam a obmedzeniam aj s použitím monitorovacieho zariadenia, avšak podľa najvyššieho súdu neuviedol výnimočnú okolnosť. Najvyšší súd uviedol, čo predstavuje výnimočnú okolnosť, no podľa jeho názoru v predmetnej veci však nebola preukázaná žiadna neobvyklosť ani výnimočnosť okolností. Starostlivosť o chorého rodiča vo vyššom veku predstavuje situáciu, ktorá je v bežnom živote pomerne častá a nemôže byť kvalifikovaná ako výnimočná. Žiadna zo skutočností predložených sťažovateľom nenapĺňa kritérium výnimočných okolností prípadu, ktoré by mohli oslabovať zákonné dôvody väzby podľa § 71 Trestného poriadku. Samotná snaha obvineného pomáhať svojej chorej matke nedosahuje relevanciu výnimočných okolností prípadu. Ani najvyšší súd tak nezistil existenciu žiadnych výnimočných okolností prípadu a z tohto dôvodu sa stotožnil s napadnutým uznesením ŠTS aj v tejto časti, považujúc ho za dostatočné a výstižné.
8. Najvyšší súd považoval za dôvodnú námietku sťažovateľa o nesprávnom vyhodnotení, že ním preukazované miesto na bývanie – apartmán nie je spôsobilý byť miestom, v ktorom je možné preukázať stálosť bývania pre účely rozhodovania o väzbe. Na druhej strane uvedené nesprávne právne úvahy sudcu pre prípravné konanie nemali podľa najvyššieho súdu reálny dopad na práva sťažovateľa, keďže, ako bolo už skôr uvedené, žiadne výnimočné okolnosti prípadu, tak ako ich predpokladá § 80 ods. 2 štvrtá veta Trestného poriadku, zistené neboli.
II. Argumentácia sťažovateľa
9. Rozhodovanie o väzbe trvalo od 6. marca 2026 do 24., resp. 27. apríla 2026. Hoci sa sťažovateľ objektívne nemohol oboznámiť s napadnutým rozhodnutím 24. apríla 2026, pretože bolo len
v slovenskom jazyku, konanie trvalo 53, resp. 50 dní. Táto lehota je neprimerane a nedôvodne dlhá. Najvyšší súd doručoval napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi, resp. obhajcovi 16, resp. 19 dní, na čo neexistuje legitímny dôvod. Pri neskoršej žiadosti spoluobvineného najvyšší súd rozhodol o jeho sťažnosti skôr. Sťažovateľ konal urýchlene, sťažnosť podal druhý pracovný deň s využitím prvej triedy. Rozhodnuté bolo až na deviaty deň od jej doručenia. Keďže doručovanie rozhodnutia v konaní, kde sa nekoná verejné zasadnutie, je súčasťou celkovej lehoty rozhodovania o väzbe, nemôže byť reč o náročnosti konania, pretože doručovanie je administratívna záležitosť. S odkazom na prípadové právo ESĽP boli postupom súdov v konaní o žiadosti sťažovateľa porušené označené ustanovenia dohovoru. Na prvom stupni došlo k vydaniu rozhodnutia dvanásty deň od podania žiadosti. Neprimerane dlhým rozhodovaním bolo porušené právo na periodický prieskum väzby, založila sa tým výnimočná okolnosť a je preto potrebné sťažovateľa prepustiť na slobodu.
10. Najvyšší súd žiadnym spôsobom nereagoval na konkrétne a relevantné námietky k dôvodnosti podozrenia voči sťažovateľovi. Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu ŠTS odôvodňoval neexistenciu prepojenia spoločnosti , na objednávku drog v druhom skutku uznesenia o vznesení obvinenia a preukazoval to stanoviskom spoločnosti . Argumentoval tiež neexistenciou dôkazu preukazujúceho, že mal byť objednávateľom kontajnera v skutku č. 2. Súdy sa bližšie nevenovali tomu, že sťažovateľ podrobne vysvetlil ekonomický zmysel a reálnosť s obchodovaním riadneho tovaru.
11. K neexistencii formálnych podmienok väzby sťažovateľ namieta, že nemožno ignorovať, že bol zadržaný a obmedzený na osobnej slobode 21. októbra 2025, teda ide de facto o takmer sedemmesačné obmedzenie osobnej slobody. Hrozba vysokého trestu v kontexte hypotetického úteku by bola eliminovaná nahradením väzby, k čomu nedošlo. Napriek konštatovaniu najvyššieho súdu podľa sťažovateľa boli už v čase jeho rozhodovania dané výnimočné okolnosti prípadu, avšak celkom určite nastali samotným dlhým rozhodovaním o väzbe.
12. Nemá logiku odôvodnenie najvyššieho súdu, že sťažovateľovo pohybovanie sa na území viacerých štátov Európskej únie je rizikové, resp. potenciuje útekovú väzbu a že je irelevantné, či k tomu dochádzalo v dôsledku podnikateľských aktivít, rodinných dôvodov alebo nelegálnej činnosti. Využívanie práva voľne sa pohybovať v rámci Európskej únie nemôže byť bez ďalšieho sťažovateľovi pričítané ako dôvod útekovej väzby. Najvyšší súd väzobné stíhanie odôvodnil aj tým, že sťažovateľ nemá väzby na Slovensko, ale u obvineného s väzbami na Maďarsko neidentifikoval existenciu útekovej väzby.
13. Konštatovanie najvyššieho súdu pri preventívnej väzbe (že dostatočné príjmy z legálnej podnikateľskej činnosti nie sú relevantné, pretože prostriedkami musel disponovať už v čase páchania trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, čo ho od páchania údajnej trestnej činnosti neodradilo) závažným spôsobom porušuje prezumpciu neviny. Okrem toho nemá oporu v hodnotení možného nahradenia väzby miernejším inštitútom, pretože vina sa preukazuje pred súdom a v kontexte väzby je dôležité vedieť preukázať schopnosť zabezpečovať si základné výdavky na život v prípade prepustenia. Sťažovateľ preukázal dosahovanie legálnych príjmov z podnikania v stavebníctve. Výpoveď obvineného neoslabuje sťažovateľovu vierohodnosť, pretože nikde nevypovedal k podnikaniu sťažovateľa v stavebnej činnosti.
14. Útek ani pokračovanie v prípade nahradenia väzby by neboli ani objektívne možné, pretože útek by bol eliminovaný monitorovacím náramkom, zákazom vycestovania do zahraničia a pokračovanie znemožnené už povahou hypotetickej trestnej činnosti, zaistením mobilného telefónu, sledovaním osoby sťažovateľa a pod. Väzba preto nespĺňa požiadavku nevyhnutnosti a „ultima ratio“.
15. K porušeniu čl. 47 ods. 4 ústavy sťažovateľ namieta, že napadnuté rozhodnutie mu napriek jeho opakovanému deklarovaniu na výsluchoch, že žiada o doručovanie všetkých písomností a rozhodnutia o väzbe, nebolo doručené v materinskom jazyku. Súd tak mal urobiť aj bez osobitnej žiadosti týkajúcej sa druhostupňového rozhodnutia. Pre sťažovateľa ide o jediný spôsob získania nestrannej odpovede na jeho dôkaznú situáciu v priebehu vyšetrovania. Na účinné uplatnenie základných práv nestačí prekladať len rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože bez porozumenia druhostupňového orgánu obvinený prakticky nemôže vyhodnotiť, či spĺňa podmienky na podanie opätovnej žiadosti o prepustenie z väzby.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
III.1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o osobnej slobode:
16. K porušeniu označených práv došlo podľa názoru sťažovateľa v dôsledku dĺžky rozhodovania 53, resp. 50 dní.
17. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu právo na osobnú slobodu je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje s právami vyplývajúcimi z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).
18. Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného) na jeho rýchlosť. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, ktorého predmetom je preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby. Ústavný súd už v rozhodovacej činnosti, v rámci ktorej sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a tiež z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru, uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla zodpovedá lehota konania nepresahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca (III. ÚS 255/03, tiež rozsudok ESĽP Bezicheri proti Taliansku z 25. 10. 1989, sťažnosť č. 11400/85).
19. Sťažovateľ len čiastočne odôvodnil jednotlivé kritériá zohľadňované pri posudzovaní rýchlosti rozhodovania o väzbe. Jednotlivé kritériá sú predmet konania, význam veci, správanie účastníkov a postup súdu.
20. Z hľadiska skutkovej či právnej zložitosti sa vec vyznačuje určitou zložitosťou. Sťažovateľ je spolu s ďalšími deviatimi obvinenými stíhaný pre dva skutky kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin proti zdraviu v kvalifikovanej skutkovej podstate a pre trestný čin všeobecne nebezpečný, ide v zásade o štandardnú agendu ŠTS. Vec vykazuje prvky skutkovej zložitosti v tom, že stíhaná trestná činnosť má mať medzinárodný presah, čo vyvoláva potrebu medzinárodnej spolupráce orgánov činných v trestnom konaní, resp. súvisiacich úkonov ako tlmočenie a prekladanie. Sťažovateľ je štátnym občanom Maďarskej republiky a žiadal o komunikáciu vo svojom materinskom jazyku. Keďže ide o rozhodovanie o osobnej slobode sťažovateľa, význam požiadavky na urýchlenosť rozhodovania je samozrejmý. Pokiaľ ide o postupnosť rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa, rozhodovalo sa o prvej žiadosti o prepustenie z väzby nasledujúcej po vzatí sťažovateľa do väzby 5. decembra 2025. Z procesného správania sťažovateľa ústavný súd nezistil, že by dal dôvod na predĺženie obdobia rozhodovania o svojej väzbe. Sťažovateľ upriamoval pozornosť na to, že sťažnosť podal prvou triedou druhý pracovný deň.
21. Ústavný súd je podľa § 45 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Z odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ výslovne namieta dĺžku rozhodovania najvyššieho súdu a celkové rozhodovanie o väzbe, pričom v petite uvádza len napadnuté rozhodnutie, nie súvisiaci postup či konanie a za porušovateľa v úvode označuje len najvyšší súd. Ústavný súd napriek zisteniu rozporu v označení, či napáda sťažovateľ právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (ktorý je odstrániteľným nedostatkom), môže posudzovať iba postup označeného porušovateľa. Najvyšší súd mohol rozhodovať od momentu postúpenia veci (30. 3. 2026), avšak vzhľadom na to že sťažnosť proti uzneseniu ŠTS mu bola postúpená neskôr (31. 3. 2026), mohol o nej rozhodovať od tohto momentu.
22. Najvyšší súd podľa zistenia ústavného súdu v nadväznosti na predloženie veci na nariadenom neverejnom zasadnutí vyhlásil napadnuté rozhodnutie 8. apríla 2026. Na základe referátu z 20. apríla 2026 bolo písomné vyhotovenie rozhodnutia doručované stranám a 21. apríla 2026 bol realizovaný pokyn na vrátenie spisu. Spis bol vrátený ŠTS 22. apríla 2026. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi 24. apríla 2026 a jeho obhajcovi 27. apríla 2026.
23. Rozhodovanie o väzbe sťažovateľa na najvyššom súde zabralo 25 dní vrátane posledného dňa (9 dní na rozhodnutie, 11 dní na vyhotovenie a 5 dní na doručenie rozhodnutia). Takýto časový úsek rozhodovania súdu z hľadiska záruk poskytovaných čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru považuje ústavný súd v konkrétnych okolnostiach prípadu sťažovateľa pri prihliadnutí na predmet konania, význam pre sťažovateľa a správanie sťažovateľa za akceptovateľný, hoci je na hranici ústavnej akceptovateľnosti. Ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že požiadavka urýchlenosti je menej prísna, pokiaľ ide o konanie pred odvolacím, resp. sťažnostným súdom (rozsudok ESĽP vo veci Abdulkhanov proti Rusku z 2. 10. 2012, sťažnosť č. 14743/11, bod 198). Okrem toho ústavný súd prihliadol na sťažovateľom uvádzanú skutočnosť, že najvyšší súd v uvedenom časovom úseku rozhodoval aj o osobnej slobode ďalšieho spoluobvineného, ktorého sťažnosti mal vyhovieť a prepustiť ho na slobodu 15. apríla 2026. Ústavný súd v uvedených okolnostiach nad rámec považoval za prijateľnú celkovú dĺžku rozhodovania o osobnej slobode sťažovateľa na súdoch od prevzatia žiadosti sťažovateľa do doručenia napadnutého rozhodnutia 45 dní.
Za nedôvodnú potom považoval aj nadväzujúcu námietku o porušení práva na periodický prieskum väzby či o založení výnimočných okolností.
24. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím:
26. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v princípe nedostatočným odôvodnením existencie dôvodov väzby a nemožnosti nahradenia väzby.
27. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy ústavný súd poznamenáva, že podobne ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na konanie vo veci samej a nevzťahuje sa na konanie o väzbe (na ktoré je aplikovateľný čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktorý je vo vzťahu k nim v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou). Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, ktorých obsahom je aj základné právo podľa čl. 47 ods. 4 ústavy (toto základné právo možno považovať aj za lex generalis vo vzťahu k právu na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, pozri OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava : Wolters Kluwer SR s. r. o., 2021. 637 s.). Vzhľadom na to, že garancie vyplývajúce zo základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy sú súčasťou základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, nie je dôvodné preskúmavať jeho porušenie samostatne, ale len v rámci garancií vyplývajúcich zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy (II. ÚS 588/2025). V tejto časti preto ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
28. Procesné garancie súdnej kontroly väzby v nasledujúcich štádiách väzobného rozhodovania (napr. preskúmanie žiadosti o prepustenie z väzby, rozhodovanie o predĺžení väzby a rozhodovanie o ponechaní sťažovateľa vo väzbe po podaní obžaloby) poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, nie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, ktoré sú aplikovateľné v rámci primárneho rozhodovania o vzatí do väzby (uvalení väzby). Článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru sa, naopak, ratione materiae vzťahuje predovšetkým na rozhodovanie o pozbavení osobnej slobody (o zatknutí či zadržaní a následne o vzatí do väzby). Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sa evidentne týkajú ďalšieho trvania pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa, nie jeho prvotného vzatia do väzby. Sťažovateľove námietky týkajúce sa prípadného porušenia čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnené s tým,
že v okolnostiach daného prípadu bolo potrebné posúdiť ich z hľadiska sťažovateľom označeného čl. 5 ods. 4 dohovoru. Keďže na sťažovateľom vymedzený predmet ústavného prieskumu (napadnuté rozhodnutie v rámci prieskumu uznesenia ŠTS o žiadosti o prepustenie z väzby) sú neaplikovateľné ustanovenia čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
29. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09) vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľný čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy (obdobne zodpovedajúci čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd), v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00). Aj vzhľadom na postupné vyvodzovanie záruk v judikatúre k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sa presadil v judikatúre ústavného súdu názor, že rozsah záruk čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy sa v podstate prekrýva s čl. 5 ods. 4 dohovoru (III. ÚS 34/07, č. 15/2007 Zb. ÚS).
30. V prípade konania a rozhodovania o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru sa musia poskytovať určité základné procesné záruky, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako pri práve na spravodlivý proces (II. ÚS 108/08, II. ÚS 175/17). Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. II. ÚS 113/2020). Okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00, I. ÚS 187/07).
31. Do obsahu právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby, resp. odpovedať na otázku, či sťažovateľ mal byť alebo nemal byť prepustený z väzby na slobodu. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Teda ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nekoná ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02, IV. ÚS 237/2021).
32. Pri posúdení väzobnej trestnej veci sťažovateľa sa preto ústavný súd po podrobnom oboznámení s obsahom odôvodnenia druhostupňového väzobného rozhodnutia súdu zameral na zodpovedanie
otázky, či sa najvyšší súd s relevantnými okolnosťami veci sťažovateľa (resp. s tými okolnosťami, na ktoré sťažovateľ poukazoval v rámci svojej sťažnosti a zároveň ich prezentuje aj v ústavnej sťažnosti) vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či je tak odôvodnenie jeho rozhodnutia v spojení s odôvodnením uznesenia ŠTS (IV. ÚS 350/09) ústavnoprávne akceptovateľné a či konajúcim súdom zvolená a prezentovaná interpretácia aplikovanej právnej úpravy neodporuje jej účelu a zmyslu. Inými slovami, či je väzba v prípade sťažovateľa zdôvodnená ústavne udržateľným spôsobom.
33. Pri námietke o nedoručení napadnutého rozhodnutia v materinskom jazyku sťažovateľ odkazuje na § 28 ods. 4 a 5 Trestného poriadku, resp. na zbierkové rozhodnutie najvyššieho súdu R 91/2014 – III. Povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie sťažovateľ vyvodzuje interpretovaním § 28 ods. 5 Trestného poriadku. Rozhodnutie sťažnostného súdu považuje za zásadné pre zaručenie spravodlivého procesu, pretože tak môže získať odpoveď na jeho aktuálnu dôkaznú situáciu a vyhodnotiť splnenie podmienok na podanie opakovanej žiadosti o prepustenie z väzby.
34. Ústavný súd nepovažuje z hľadiska svojej právomoci za dôvodné na tomto mieste prijímať názor k správnosti predloženej interpretácie § 28 ods. 5 Trestného poriadku v okolnostiach prípadu. Osobitne ak sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuvádza, že by sa pred súdmi dožadoval prekladu napadnutého rozhodnutia s odôvodnením, aké uvádza v ústavnej sťažnosti. V odkazovanom ustanovení je v prvých dvoch vetách uvedený zákonom predpokladaný postup, ktorým sa sťažovateľ môže domôcť ochrany jeho práv pred všeobecnými súdmi (žiadosť, o ktorej sa v prípade nevyhovenia rozhoduje uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť). Nevyčerpanie tohto zákonom priznaného prostriedku ochrany práv sťažovateľa a vznesenie tejto námietky až ústavnému súdu vedie ústavný súd k záveru o neprípustnosti ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ neuviedol ani žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie je dôvodné trvať na vyčerpaní tohto právneho prostriedku, a preto je v tejto časti potrebné odmietnuť ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
35. Ústavný súd len nad rámec uvádza, že záruka zatknutej osoby byť bez meškania oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia a v jazyku, ktorému rozumie, vyplýva z čl. 5 ods. 2 dohovoru, nie zo sťažovateľom označených článkov dohovoru. K rozsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy (zahrnutého do sťažovateľom označených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy podľa bodu 27, ktoré ústavný súd vykladá v rámci dohovoru a prípadového práva ESĽP) v súvislosti s požiadavkou na preklad všetkých listín súvisiacich s konaním okrem toho ústavný súd uviedol, že takýto nárok netvorí obsah tohto základného práva (IV. ÚS 144/03). Európsky súd pre ľudské práva konštatoval v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak ďaleko, aby vyžadoval v konaní písomný preklad každého listinného dôkazu alebo úradného dokumentu. Poskytnutá pomoc tlmočníka by mala byť taká, aby umožnila obvinenému zoznámiť sa s vecou a umožnila mu brániť sa, a to hlavne tým, že bude schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti. Obsah a rozsah tohto práva je limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého súdneho procesu. V niektorých prípadoch by však na požiadanie obvineného mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. S prihliadnutím na účel čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru by obvinenému mali byť do jazyka, ktorému rozumie, preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní, ktorým je potrebné, aby porozumel na účely ďalšej plnej realizácie svojich práv obhajoby v konaní, resp. na účely dosiahnutia spravodlivého súdneho procesu (I. ÚS 257/2010).
36. Z ústavnej sťažnosti a príloh nevyplýva presný údaj o tom, kedy bol sťažovateľ oboznámený s dôvodmi svojho zatknutia. Z uznesenia ŠTS z 5. decembra 2025 o vzatí sťažovateľa do väzby však vyplýva, že sťažovateľovi bolo pred jeho výsluchom doručené uznesenie o vznesení obvinenia s prekladom do maďarčiny (jeho obhajcovi bolo doručené 21. októbra 2025, teda v deň zatknutia sťažovateľa v Nemecku). Sťažovateľ sa počas vtedajšieho väzobného výsluchu vyjadroval k dôvodom prokurátorom navrhovanej väzby za prítomnosti tlmočníčky, pričom ŠTS po jeho vypočutí vyhlásil svoje uznesenie, ktoré mu súd následne aj doručoval. Okrem toho v súčasnom štádiu rozhodovania súdov o osobnej slobode sťažovateľa na základe svojej žiadosti podanej 6. marca 2026 k nej bol sťažovateľ vypočutý pred sudcom pre prípravné konanie a uznesenie ŠTS z 18. marca 2026 mu bolo doručené spolu s prekladom do maďarského jazyka.
37. Za týchto okolností ústavný súd nepovažuje tvrdenie o porušení označených práv v dôsledku nedoručenia napadnutého rozhodnutia sťažnostného súdu (zamietajúce jeho sťažnosť) za dôvodné, keďže sťažovateľ bol na praktické účely oboznámený s dôvodmi svojho ďalšieho pozbavenia osobnej slobody. Sťažnostný súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu o dôvodnosti podozrenia, o existencii dôvodov väzby, ako aj s odôvodnením nemožnosti nahradenia väzby. Ústavný súd preto nepovažoval obsah napadnutého rozhodnutia za taký zásadný, že bez jeho preloženia by sa nemohol sťažovateľ dozvedieť o aktuálnej dôkaznej situácii a vyhodnotiť splnenie podmienok na podanie opakovanej žiadosti o prepustenie z väzby. Je potrebné tiež podotknúť, že sťažovateľ je v trestnom konaní riadne zastúpený svojím obhajcom, ktorý bol prítomný aj pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa. V prípade Kamasinski v. Rakúsko ESĽP považoval za dostatočné na zachovanie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu. Podľa zistenia ústavného súdu ani zo sťažovateľom odkazovaného zbierkového rozhodnutia bez ďalšieho nevyplýva povinnosť súdu doručiť obvinenému aj preklad väzobného rozhodnutia sťažnostného súdu o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby (ktorého preklad bol sťažovateľovi doručený).
38. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatuje, že oba súdy sa zaoberali základnou materiálnou podmienkou väzby sťažovateľa, a to dôvodnosťou podozrenia zo spáchania stíhaného skutku vykazujúceho znaky trestného činu. Primerane odkázali (detailnejšie s odkazom na strany vyšetrovacieho spisu s poslednými výpoveďami ŠTS a všeobecnejšie, ale komplexnejšie najvyšší súd, pozn.) na konkrétne výsledky dokazovania, ktoré majú podľa mienky ústavného súdu dostatočnú relevanciu pre prijatý záver najvyššieho súdu. Najvyšší súd uviedol konkrétnych svedkov a stručný obsah ich výpovedí, ktoré zakladajú dôvodnosť podozrenia ako jednu z materiálnych podmienok väzby. Správne pritom konštatoval, že pri rozhodovaní o väzbe nie je úlohou sťažnostného súdu rozhodujúceho o väzbe vyhodnotiť súčasnú dôkaznú situáciu rovnakým spôsobom, ako to uskutočňuje súd pri rozhodovaní o vine a treste.
39. K nereagovaniu na námietky k dôvodnosti podozrenia o neexistencii prepojenia spoločnosti
, na objednávku drog v druhom skutku uznesenia o vznesení obvinenia
ústavný súd uvádza, že ich nepovažuje za spôsobilé na spochybnenie záveru o ústavnosti ustálenia existencie prvej materiálnej podmienky väzby najvyšším súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazoval na sťažovateľom spochybňované výpovede spoluobvinených a (podobne aj ŠTS) k postaveniu sťažovateľa v štruktúrach skupiny a zabezpečovaniu objednávok krycieho tovaru cez firmy, na ktorých fungovanie mal priamy či sprostredkovaný vplyv.
Na výpoveď spoluobvineného poukazoval priamo ŠTS s uvedením, že potvrdzuje zapojenie sťažovateľa do konania uvedeného v druhom skutku. Najvyšší súd sa zaoberal aj námietkami o reálnosti podnikateľských aktivít sťažovateľa v časti zaoberajúcej sa dôvodmi útekovej väzby. Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd identifikoval podstatné sťažnostné námietky sťažovateľa k dôvodnosti podozrenia a zaujal k nim svoje stanovisko. Námietka, že žiadnym spôsobom nereagoval na konkrétne a relevantné námietky k dôvodnosti podozrenia je preto nedôvodná. To tento prípad odlišuje od sťažovateľom uvádzaného prípadu so sp. zn. I. ÚS 743/2025. V spojení s odôvodnením najvyššieho súdu k štandardu posudzovania dôvodnosti podozrenia z trestnej činnosti pri rozhodovaní o väzbe ústavný súd nepovažoval konštatovanie splnenia tejto materiálnej podmienky väzby najvyšším súdom za prejav neústavnosti. Hĺbkové, konečné hodnotenie dôkazov a posúdenie zákonnosti dôkazného procesu je vyhradené rozhodovaniu vo veci samej a nasleduje zásadne po ukončení dokazovania (obdobne pozri III. ÚS 569/2017, III. ÚS 183/2018, I. ÚS 221/2019).
40. K námietke o ignorovaní, že sťažovateľ je de facto obmedzený na osobnej slobode takmer 7 mesiacov, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ ju v podstate vzťahuje na odôvodnenie existencie útekovej väzby. Sťažovateľ ju však neuviedol vo svojej sťažnosti proti uzneseniu ŠTS, preto k nej najvyšší súd nemohol zaujať bližšie stanovisko. Jej vznesenie až v ústavnej sťažnosti vedie ústavný súd k záveru o jej neprípustnosti. Zásada subsidiarity v jej materiálnom chápaní bráni ústavnému súdu zaoberať sa argumentmi uvedenými v ústavnej sťažnosti, ale nevyužitými bez žiadneho dôvodu hodného osobitného zreteľa v sťažnosti proti uzneseniu ŠTS. V tejto časti je preto ústavná sťažnosť sťažovateľa zároveň neprípustná podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde v spojení s § 55 písm. d) a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde pre nevyčerpanie sťažovateľovi zákonom priznaných prostriedkov na ochranu jeho základných práv a slobôd.
41. Vo vzťahu k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ústavný súd zistil, že najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie konkrétnymi skutkovými a právnymi dôvodmi, ktoré ústavný súd považuje za ústavne udržateľné. Nemožno súhlasiť so sťažovateľovou námietkou, že najvyšší súd bez ďalšieho založil dôvod tzv. útekovej väzby z jeho využívania práva voľne sa pohybovať v Európskej únii. Ústavný súd zvýrazňuje, že obavu z naplnenia dôvodu tzv. útekovej väzby identifikoval najvyšší súd samostatne z vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí (10 až 20 rokov, resp. doživotie). Sťažovateľ pritom nenamieta zistenie najvyššieho súdu a korešpondujúce odôvodnenie hrozby uloženia vysokého trestu ako nedostatočne konkrétne. ŠTS skôr uviedol, že nejde o tzv. typovú hrozbu vyššieho trestu, ale o reálnu hrozbu v prípade uznania viny. Dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu spoločne s hrozbou vysokého trestu je potrebné považovať za dostatočný a spôsobilý väzobný dôvod, aj keď dočasný a v počiatočných štádiách trestného stíhania (I. ÚS 599/2023). Za hrozbu vysokým trestom treba podľa judikatúry považovať, ak možno predpokladať uloženie trestu odňatia slobody vo výške najmenej okolo ôsmich rokov, ako sa uvádza aj v uznesení ŠTS. Mobilita sťažovateľa ako občana Maďarska s trvalým pobytom na Slovensku po viacerých krajinách Európskej únie (Maďarsko, Slovensko, Španielsko, Holandsko a Nemecko), ako aj nezistenie stálejších väzieb sťažovateľa na Slovensku podľa najvyššieho súdu boli skutočnosťami, ktoré posilňovali uvedenú obavu. Boli to teda dôvody nad rámec uvedeného zistenia o existencii obavy pre hrozbu uloženia vysokého trestu.
42. Napriek nedostatočnej presvedčivosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa mobility sťažovateľa po viacerých krajinách považoval ústavný súd najvyšším súdom uvedené skutočnosti zakladajúce dôvod útekovej väzby (hrozba vysokého trestu a nedostatok stálejších väzieb na Slovensko) za natoľko presvedčivé, že spolu ako celok tvoria ústavne udržateľné odôvodnenie dôvodu trvania útekovej väzby. Ústavný súd považoval odôvodnenie útekovej väzby všeobecnými úvahami o mobilite po viacerých krajinách Európskej únie, resp. v jednej krajine mimo Európy za nedostatočné v rámci svojej judikatúry (m. m. III. ÚS 523/2021) na podporenie dôvodu útekovej väzby. Neobsahuje totiž potrebné rozlíšenie, či sa sťažovateľ slobodne pohyboval v krajinách Európskej únie ako občan Európskej únie (kde je podstatne jednoduchšie dosiahnuť vydanie na trestné stíhanie procesnými inštitútmi európskeho práva, ako k tomu napokon aj došlo vydaním sťažovateľa z Nemecka) alebo či ide o krajinu mimo Európskej únie (keď je ďalej potrebné zvažovať, či s krajinou, do ktorej by reálne hrozil útek, Slovensko má alebo nemá uzavretú dohodu o právnej pomoci pri vydávaní osôb na trestné stíhanie). Ústavný súd sa stotožňuje so sťažovateľom v tom, že ide o všeobecné odôvodnenie, ktorým by sa dalo odôvodniť v podstate nebezpečenstvo úteku každého obvineného využívajúceho slobodu pohybu. Nebezpečenstvo úteku musí byť založené na súhrne konkrétnych skutočností, nie na abstraktnej úvahe. Súdy musia zvažovať faktory ako rodinné väzby, majetok, zamestnanie a správanie obvineného vo vzťahu k trestnému konaniu (III. ÚS 284/2020).
43. Ústavný súd nemôže len na základe námietky, že spoluobvinený s väzbami na Maďarsko nemal identifikovanú existenciu útekovej väzby prijať záver, že napadnuté rozhodnutie je pri ustálení dôvodu útekovej väzby sťažovateľa ústavne neudržateľné. Napadnuté rozhodnutie totiž vychádzalo zo skutočností týkajúcich sa sťažovateľa. Oproti tomu rozhodnutie týkajúce sa spoluobvineného vychádzalo nutne zo súboru iných skutočností a nielen z toho, že má väzby v Maďarsku, že vlastní byt v Budapešti a ovláda maďarský jazyk. Uvedenému spoluobvinenému pritom nie je kladené za vinu totožné konanie ako sťažovateľovi (mal pôsobiť na strednom stupni skupiny).
44. Vo vzťahu k existencii väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ústavný súd nezistil v namietanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu pri preventívnej väzbe (že dostatočné príjmy z legálnej podnikateľskej činnosti nie sú relevantné, pretože prostriedkami musel disponovať už v čase páchania trestnej činnosti, z ktorej je dôvodne podozrivý, čo ho od páchania údajnej trestnej činnosti neodradilo) závažné porušenie prezumpcie neviny. Sťažovateľ bližšie ani neodôvodnil svoje tvrdenie. Ústavný súd preto len stručne uvádza, že v relevantnej časti odôvodnenia nezistil známky neprípustného vyjadrenia štátneho orgánu, ktorým by bola vina sťažovateľa z trestnej činnosti, z ktorej je obvinený, vyslovená pred tým, ako by bola preukázaná v súlade so zákonom. Dotknutá časť odôvodnenia neobsahuje ani náznak, že by sťažovateľa najvyšší súd považoval za vinného (rozsudok Nešťák proti Slovensku z 27. 2. 2007, sťažnosť č. 65559/01, bod 88). Naopak, ide o prípustné vyjadrenie názoru súdu opisujúceho stav podozrenia, keďže bolo pri spomenutí páchania trestnej činnosti sprevádzané spojeniami „z ktorej je dôvodne podozrivý“, resp. „údajnej“, ktoré zasadzovali názor súdu do ústavne prijateľného rámca. Najvyšší súd v podstate konštatoval, že k stíhanej trestnej činnosti malo dôjsť aj napriek tomu, že sťažovateľ mal mať zdroj legálnych príjmov. To, že uvedené vyjadrenie implikuje ďalšie skutočnosti, ako napr. zištný motív sťažovateľa, nepovažuje ústavný súd za neprípustné naznačenie o vine sťažovateľa. Aj v prípade, ak by označenú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
považoval ústavný súd za neprípustné vyjadrenie porušujúce prezumpciu neviny, sťažovateľ neozrejmil, ako to malo ovplyvniť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia dôvodu preventívnej väzby. Ústavný súd opakovane posudzoval obdobné vyjadrenia súdov konštatujúcich podozrenie zo zaobstarávania príjmov stíhanou trestnou činnosťou v situácii, keď sťažovatelia namietali legálnosť príjmov (IV. ÚS 487/2018, III. ÚS 458/2023, II. ÚS 365/2022), ako ústavné súladné na odôvodnenie tzv. preventívnej väzby.
45. Ústavný súd z napadnutého rozhodnutia zistil, že najvyšší súd zreteľne poukazoval na rozsah, závažnosť a dĺžku údajnej trestnej činnosti, ktorá je sťažovateľovi kladená za vinu, na postavenie sťažovateľa ako najvyššieho člena opísanej zločineckej skupiny vyplývajúce z výpovedí svedkov a na oslabenie tvrdenia sťažovateľa o reálnosti podnikateľských aktivít aj výpoveďou spoluobvineného Aj preukázanie dostatku príjmov z legálnej obchodnej činnosti považoval najvyšší súd za nespôsobilé na oslabenie reálnej obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti sťažovateľom. Uvedená argumentácia najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu pokrýva námietky sťažovateľa uvedené v ústavnej sťažnosti (ako aj v sťažnosti proti uzneseniu ŠTS). Sťažovateľ v podstate nenamietal ďalšie skutočnosti, ktoré uviedol najvyšší súd na odôvodnenie preventívnej väzby.
46. Námietky k nevyhnutnosti väzby ústavný súd považoval prevažne len za prejav nesúhlasu s napadnutým rozhodnutím a za opakovanie skoršej argumentácie. Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02). Súvisiaca námietka o neodôvodnenosti a arbitrárnosti odôvodnenia neprítomnosti výnimočných okolností prípadu (§ 80 ods. 2 tretia veta Trestného poriadku), ktorú uviedol sťažovateľ na podporu návrhu na prepustenie z väzby na slobodu ústavným súdom, je nedôvodná, keďže najvyšší súd sa sťažnostnou námietkou o starostlivosti sťažovateľa o chorého rodiča vo vyššom veku zaoberal a svoj záver uviedol v napadnutom rozhodnutí s primeraným odôvodnením. Ďalšie detaily k tomu (o nedostatočnej objektivizácii jej stavu) boli uvedené aj v odôvodnení uznesenia ŠTS, ktoré najvyšší súd považoval za výstižné. Osobná starostlivosť o rodinného príslušníka nie je ani podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na nahradenie väzby (IV. ÚS 634/2024).
47. Podľa ústavného súdu najvyšší súd ďalšiu existenciu zákonných dôvodov väzby, ako aj jej nevyhnutnosti, resp. primeranosti v aktuálnom štádiu konania odôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, na konkrétnych skutočnostiach. Najvyšší súd sa zrozumiteľne a bez dopustenia sa arbitrárnosti vyjadril aj k možnostiam náhrady väzby, kde rozhodujúcou skutočnosťou bolo, že ide o trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, keď nahradenie väzby prichádza do úvahy podľa Trestného poriadku iba za prítomnosti výnimočných okolností, ktoré súdy nezistili.
48. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09).
49. Ústavný súd po prieskume napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu preto konštatuje, že v prípade sťažovateľa sa nepreukázala neoprávnenosť rozhodnutia obmedzujúceho osobnú slobodu sťažovateľa, resp. preukázala sa jeho udržateľnosť vo vzťahu k dosiahnutiu legitímneho cieľa. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v zásade nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane obsahu práva na slobodu zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru, ako aj základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ktoré mali byť napadnutým rozhodnutím porušené. Neexistuje preto ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia zasiahol, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia. Na základe toho ústavný súd považoval ústavnú sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti ako celku nie je potrebné rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2026
Libor Duľa
predseda senátu