Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 257/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť E. A. L., I., v zastúpení advokátky Mgr. M. K., B., v ktorej

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl.

47 ods. 4 a v spojení s a

, ako aj práv podľa , a a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. februára 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010

doručená sťažnosť sťažnosť E. A. L., I. (ďalej len „sťažovateľ“), v zastúpení advokátky

Mgr. M. K., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16, čl. 19 ods.

2, a 2, a (ďalej len

„ústava“) v spojení s a , ako aj práv podľa ,

písm. c) a e) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. februára 2010 (ďalej len „uznesenie z 23. februára 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 13. októbra 2009 sťažovateľ pricestoval

na Slovensko (letisko Bratislava) na účely turistiky. Príslušníkmi oddelenia hraničnej

kontroly Policajného zboru Bratislava-Ružinov bolo zistené, že je na neho vydaný

medzinárodný zatykač – rozkaz vydaný Hlavnou prokuratúrou Minsk pod č. 03011092550

z 20. januára 2004 pre trestný čin sprenevery zneužitím právomoci podľa § 210 ods. 3

Bieloruskej republiky. Sťažovateľ sa mal dopustiť trestnej činnosti v čase

od 19. novembra 2002 do 11. júna 2003 v Bielorusku.

Sťažovateľova osobná sloboda bola obmedzená od 11.00 h 13. októbra 2009 a do

cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave bol

odovzdaný o 18.40 h v ten istý deň. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská

prokuratúra“) podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 14. októbra

2009 návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby. Krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. októbra 2009 rozhodol o vzatí sťažovateľa do predbežnej väzby.

Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu zamietol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 2. novembra 2009.

1. Zásah najvyššieho súdu v dôsledku doručenia rozhodnutia v jazyku, ktorému

sťažovateľ nerozumie

Krajská prokuratúra podala 11. novembra 2009 návrh na vzatie sťažovateľa

do vydávacej väzby. Krajský súd 13. novembra 2009 rozhodol o vzatí sťažovateľa

do vydávacej väzby uznesením sp. zn. , proti ktorému podal sťažovateľ

sťažnosť. Najvyšší súd o uvedenej sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn.

z 26. novembra 2009.

Všetky uvedené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu o predbežnej väzbe

a o vydávacej väzbe, ako aj návrh krajského prokurátora na vzatie sťažovateľa do

predbežnej väzby boli sťažovateľovi doručené v slovenskom jazyku, ktorému nerozumie,

napriek tomu, že sťažovateľ prostredníctvom svojej advokátky už 4. novembra 2009

požiadal krajský súd aj Ústav na výkon väzby v Bratislave, aby mu boli listiny doručované

v ruskom jazyku, ktorému rozumie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 10. decembra 2009 rozhodol

v predmetnej veci o tom, že vydanie sťažovateľa nie je prípustné. Uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 10. decembra 2009, ako aj proti nemu podaná sťažnosť krajskej

prokuratúry boli sťažovateľovi doručené v slovenskom jazyku.

Vo veci predbežnej ochrany sťažovateľa pred vydaním do Bieloruskej republiky bez

riadnej možnosti využiť dostupné opravné prostriedky – Európsky súd pre ľudské práva

vydal 11. januára 2010 tzv. predbežné opatrenie sp. zn. 1258/10 vo veci Laikhtman

v. Slovakia.

Sťažovateľ podaním z 22. januára 2010 opätovne požiadal o doručovanie rozhodnutí

v jeho veci v ruskom jazyku, pretože jeho prvá žiadosť „zostala bez odozvy“. Dňa

22. februára 2010 podal sťažovateľ predsedovi najvyššieho súdu sťažnosť „pre nezákonný

postup vo veci nedoručovania písomností sťažovateľovi v jazyku, ktorému rozumie“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 23. februára 2010 sťažnosť krajskej

prokuratúry proti uzneseniu krajského súdu z 10. decembra 2009 zamietol a zároveň

sťažovateľa prepustil na slobodu. Toto uznesenie najvyššieho súdu bolo právnej zástupkyni

sťažovateľa doručené 23. marca 2010 v slovenskom jazyku a najvyšší súd sa v ňom

žiadnym spôsobom nevyjadril k žiadosti sťažovateľa o doručovanie rozhodnutí v jazyku,

ktorému rozumie.

Okrem návrhu krajskej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby

a návrhu na jeho vydanie boli všetky rozhodnutia krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu

vydané v predmetnom konaní, ako aj všetky návrhy prokuratúry a ňou podané opravné

prostriedky doručené sťažovateľovi v jazyku, ktorému nerozumie.

Základom účinnej obhajoby osoby v predmetnom konaní je porozumenie jazyku,

v ktorom prebieha, a preto doručovaním písomností (rozhodnutí súdov a podaní protistrany)

v slovenskom jazyku bolo znemožnené sťažovateľovo právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. b) dohovoru.

Sťažovateľ navyše napísal krajskému súdu list z 30. novembra 2009, ktorým

poukazoval na to, že niektorým častiam ruského prekladu návrhu prokuratúry na vzatie do

väzby a vydanie do Bieloruska nerozumie. Z obsahu spisu v predmetnej veci je zrejmé, že

tento list „nebol preložený do jazyka konania a ani k nemu nebol priložený žiadny záznam

súdu o tom, že by bolo zrejmé, že súd sa i napriek odlišnému jazyku listu oboznámil s jeho

obsahom“. Krajský súd ani najvyšší súd sa s týmto listom sťažovateľa nijako

nevysporiadali, čím mu bola odmietnutá kontrola adekvátnosti prekladateľských služieb

v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, čím bolo zároveň popreté jeho právo na osobnú

obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru.

Všeobecne s obsahom spisu o extradičnom konaní sa sťažovateľ oboznámil

prostredníctvom tlmočníka na verejnom zasadnutí 10. decembra 2009 (rovnako aj ústne

konania pred krajskou prokuratúrou prebiehali za prítomnosti tlmočníka). Sťažovateľ sa

oboznámil „s oficiálnou žiadosťou Bieloruska o vydanie a čiastočne tiež s návrhom na

vydanie sa oboznámil v ruskom jazyku, avšak žiadne z rozhodnutí o obmedzení osobnej

slobody mu neboli preložené do ruštiny, rovnako ako ani dôvody podania sťažnosti

prokuratúrou proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci merita konania“.

Najvyšší súd v konaní o sťažnosti prokuratúry proti uzneseniu krajského súdu

z 10. decembra 2009 nijako nezabezpečil, aby mal sťažovateľ vedomosť o tomto opravnom

prostriedku, poznal jeho obsah a následne sa mohol k daným dôvodom riadne vyjadriť

a účinne sa obhajovať v predmetnom konaní. Argument, že bremeno zodpovednosti za

vedenie extradičného konania v jazyku, ktorému sťažovateľ rozumie nesie jeho právny

zástupca, podľa sťažovateľa v tomto prípade neobstojí, pretože „jedine štát je zodpovedný

za to, aby osoba, ktorá je stíhaná v extradičnom konaní, mala prístup ku konaniu v jazyku,

ktorému rozumie“.

V súvislosti s doručovaním rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto

veci a podaní krajskej prokuratúry sťažovateľovi v jazyku, ktorému nerozumie, došlo

v predmetnom konaní podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva konať v jazyku, ktorému

osoba rozumie v zmysle dohovoru a podľa .

V dôsledku uvedených pochybení spolu s nepreložením sťažovateľovho listu

z 30. novembra 2009 bolo porušené taktiež jeho právo na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3

písm. c) dohovoru a podľa .

2. Zásah najvyššieho súdu do sťažovateľových práv v súvislosti s nepovolením

a zmarením návštevy blízkou rodinou

Na základe žiadosti sťažovateľa nachádzajúceho sa v predbežnej väzbe krajský súd

udelil sťažovateľovi súhlas s návštevou jemu blízkych osôb v dňoch 19. októbra 2009,

2. novembra 2009 a 26. novembra 2009.

Sťažovateľ vzhľadom na prebiehajúce odvolacie konanie v merite veci 20. januára

2010 požiadal najvyšší súd o ďalší súhlas s návštevou blízkych osôb v ústave na výkon

väzby v súlade s v spojení s o výkone väzby v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“). Predseda senátu najvyššieho

súdu 26. januára 2010 „bez žiadneho odôvodnenia sťažovateľovi nepovolil návštevu

s rodinou“. Napriek tomu, že zákon neustanovuje pre súhlas súdu s návštevou osobitnú

formu rozhodnutia ( ), sťažovateľ podal proti tomuto

rozhodnutiu sťažnosť zo 4. februára 2010.

Následne sťažovateľ opakovane 10. februára 2010 požiadal najvyšší súd o súhlas

s návštevou blízkych osôb, ktorá bola plánovaná na 19. február 2010 v čase od 8.50 h do

9.50 h. Žiadosť bola zaslaná najvyššiemu súdu prostredníctvom pošty prvou triedou.

Rozhodnutie o povolení uvedenej návštevy bolo sťažovateľovi doručené až 18. februára

2010 v čase okolo o 12.00 h. Podľa sťažovateľa oneskorené doručenie udeleného súhlasu

najvyššieho súdu s uvedenou návštevou «bola fakticky zmarená možnosť návštevy

sťažovateľa s rodinou a dôsledky takéhoto formálneho súhlasu (nemožnosť uskutočnenia

návštevy v plánovanom termíne) sú rovnaké ako pri nesúhlase. Proti takémuto formálnemu

oneskorenému „súhlasu“ podal sťažovateľ sťažnosť zo dňa 22. februára 2010, adresovanú

predsedovi Najvyššieho súdu SR...». Najvyšší súd sa so sťažnosťami sťažovateľa týkajúcimi

sa rozhodovania vo veci jeho návštev vysporiadal tak, že uznesením sp. zn.

z 23. februára 2010 „sťažnostné námietky“ odložil.

V dôsledku uvedeného došlo podľa sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 23. februára 2010 k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 16, čl. 19

ods. 2 a v spojení s a , ako aj práv podľa

čl. 3, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 23. februára 2010 bolo porušené

„základné právo sťažovateľa konať v jazyku, ktorému osoba rozumie podľa čl. 47 ods. 4

SR a podľa Dohovoru, a základné právo sťažovateľa na osobnú

obhajobu podľa SR a podľa Dohovoru“. Druhým

výrokom prikáže najvyššiemu súdu zabezpečiť preklad návrhu krajskej prokuratúry na

vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby zo 14. októbra 2009, uznesenia krajského súdu

zo 16. októbra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 2. novembra 2009, uznesenia krajského

súdu z 13. novembra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 26. novembra 2009, uznesenia

krajského súdu z 10. decembra 2009, odôvodnenia sťažnosti krajskej prokuratúry

z 22. decembra 2009, uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2010 do ruského jazyka

a ich doručenie na adresu trvalého bydliska sťažovateľa v Izraeli. Ďalšími výrokmi vysloví,

že „základné právo sťažovateľa na rodinný život, právo na súkromie zákaz neľudského

a ponižujúceho zaobchádzania podľa a SR a podľa a

Dohovoru, základné právo sťažovateľa na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí podľa čl. 1

ods. 1 a SR a podľa Dohovoru, základné právo sťažovateľa

na uvedenie zákonného ustanovenia, na základe ktorého súd rozhodol podľa čl. 1 ods. 1,

a SR a podľa Dohovoru, základné právo

sťažovateľa na súdny prieskum rozhodnutia zasahujúceho do základného práva a slobody

podľa a 2 SR (zákaz denegatio iustitiae) a podľa Dohovoru

zásahom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dôsledku jeho rozhodnutia sp. zn.

zo dňa 23. februára 2010 zo dňa 26. januára 2010 porušené boli“, prizná

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa

, , a 2, a v spojení s

ods. 1 a , ako aj práv podľa , a a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu z 23. februára 2010, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku toho,

že

- mu boli rozhodnutia v jeho veci vrátane uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára

2010 doručené v slovenskom jazyku, t. j. v jazyku, ktorému nerozumie,

- nepovolením návštevy a oneskoreným rozhodnutím o povolení návštevy bolo

porušené jeho právo „na prístup k spravodlivosti“ a „právo na rodinný a súkromný život“.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práv v dôsledku

doručovania písomností v predmetnej veci (písomností protistrany, ako aj rozhodnutí

vydaných v jeho veci) v jazyku, ktorému nerozumie

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na to, že mu rozhodnutia súdov

zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, ako aj podania krajskej prokuratúry

v extradičnom konaní neboli sprostredkované v jazyku, ktorému rozumie, čím došlo

k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru. Uvedené pochybenia v spojení s nepreložením

sťažovateľovho listu z 30. novembra 2009, v ktorom poukazoval na to, „že niektorým

častiam ruského prekladu návrhu prokuratúry na vzatie do vydávacej väzby a vydanie do

Bieloruska, nerozumie“, spôsobili porušenie jeho práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

a dohovoru. V súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľ

taktiež poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)

vo veci Isyar c/a Bulharsko sp. zn. 391/03 z 20. novembra 2008, z ktorého podľa neho

vyplýva, že jedine štát nesie zodpovednosť za to, aby osoba, proti ktorej sa vedie extradičné

konanie, mala prístup k jazyku, ktorému rozumie.

Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na bezplatnú pomoc tlmočníka podľa čl. 6

ods. 3 písm. e) dohovoru, ktoré má každý, kto je obvinený z trestného činu, a buď

nerozumie jazyku používanému súdom, alebo týmto jazykom nehovorí. Uvedené právo

však nie je absolútne a neznamená, že všetky písomné dôkazy, resp. celý dôkazný materiál

alebo oficiálne dokumenty majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený rozumie.

Obsah a rozsah tohto práva je limitovaný požiadavkou na zabezpečenie spravodlivého

súdneho procesu. S prihliadnutím na účel čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru by obvinenému

mali byť do jazyka, ktorému rozumie, preložené tie písomnosti a vyhlásenia v konaní,

ktorým je potrebné, aby porozumel na účely ďalšej plnej realizácie jeho práv obhajoby

v konaní, resp. na účely dosiahnutia spravodlivého súdneho procesu.

Európsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti vo veci Kamasinski c. Rakúsko

(rozhodnutie z 19. decembra 1989, Annuaire, č. 168) konštatoval, že tlmočenie musí

umožniť obvinenému vedieť, z čoho je obvinený, a brániť sa proti tomu, najmä predniesť

pred súdom vlastnú verziu udalosti. Právo na bezplatnú pomoc tlmočníka nevyžaduje

písomný preklad všetkých dokumentov predkladaných na súde, alebo tých, ktoré sa

nachádzajú vo vyšetrovacom spise. V niektorých prípadoch však na požiadanie obvineného

by mal byť takýto písomný preklad zabezpečený. Čo sa týka tlmočenia priamo na súdnom

konaní, nie je nevyhnutné, aby bolo simultánne, ba ani doslovné. Stačí, aby bolo následné

a syntetické. Dokonca nemusí byť písomne a doslovne preložený ani rozsudok súdu, ak

tento bol dostatočne odôvodnený pri jeho ústnom výroku na súdnom pojednávaní.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej slová

oprávnenosť trestného obvinenia v čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahujú na meritórne konanie,

v ktorom sa skúma vina alebo nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu, ale

nie na konanie, v ktorom sa má určiť, či osobu možno, alebo nemožno vydať do iného štátu

[napr. Maaouia proti Francúzsku č. 39652/98, bod 40, ESĽP 2000-X, Raf proti Španielsku

(čiastočné rozhodnutie) č. 53652/00, ESĽP 2000-XI]. V dôsledku toho osoba, o ktorej

vydaní sa koná, nemusí mať v extradičnom konaní zaručené minimálne práva obvineného

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľovi bol v predmetnom konaní doručený ruský

preklad návrhu krajskej prokuratúry na jeho vzatie do vydávacej väzby a vydanie do

Bieloruskej republiky, ktorého niektoré časti sťažovateľ považoval za nezrozumiteľné.

Sťažovateľ sám v sťažnosti uviedol, že ústne konania pred krajskou prokuratúrou, ako aj

pojednávanie na krajskom súde konané 10. decembra 2010 boli uskutočnené za prítomnosti

tlmočníka z i do ruského jazyka.

Podľa ústavného súdu z okolností tohto prípadu vyplýva, že sťažovateľ sa s dôvodmi

obmedzenia jeho osobnej slobody a predmetom extradičného konania mal možnosť

dôsledne oboznámiť už v konaní pred krajskou prokuratúrou. Následne bola sťažovateľovi

aj v rámci konania pred krajským súdom poskytnutá reálna možnosť byť účastný na

pojednávaní v jeho veci a aktívne v ňom vystupovať v záujme ochrany svojich práv.

Počas konania pred krajskou prokuratúrou alebo aj na pojednávaní konanom

10. decembra 2010 na krajskom súde mal sťažovateľ taktiež možnosť odstrániť, resp.

objasniť si prípadné nedostatky prekladu spôsobujúce neporozumenie obsahu predložených

listín. Z priebehu konania v tejto veci vyplýva, že to tak aj bolo, pretože aktívny prístup

sťažovateľa k obhajobe jeho práv v predmetnom konaní svedčí o tom, že s dôvodmi

obmedzenia jeho osobnej slobody a predmetom uvedeného extradičného konania bol

oboznámený dostatočne.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej mu nebol poskytnutý preklad všetkých

písomností protistrany a rozhodnutí vydaných v predmetnom konaní do jazyka, ktorému

rozumie, je potrebné uviesť, že táto požiadavka sťažovateľa ide nad rámec jeho práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru, ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry ESĽP. Preklad

všetkých písomností by navyše mohol prispieť k značnému predĺženiu konania

v predmetnej veci, čo by v končenom dôsledku viedlo len k poškodeniu záujmov samotného

sťažovateľa.

V súlade s , ktorý pre konanie o vydanie do cudziny

v záujme zabezpečenia spravodlivého súdneho konania ustanovuje povinnú obhajobu, bol

sťažovateľ v predmetnom konaní zastúpený ním zvolenou advokátkou, prostredníctvom

ktorej aktívne realizoval svoje práva obhajoby (sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu zo 16. októbra 2009, sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

z 2. novembra 2009, podané vyjadrenie k sťažnosti krajskej prokuratúry proti uzneseniu

krajského súdu z 10. decembra 2009). Vo veci prípustnosti vydania sťažovateľa do

Bieloruskej republiky rozhodol krajský súd uznesením na verejnom zasadnutí za

prítomnosti sťažovateľa, ktorý bol oboznámený s výrokom prijatého uznesenia

z 10. decembra 2010, ako aj jeho dôvodmi a možnosťou podať proti nemu opravný

prostriedok prostredníctvom prítomného tlmočníka. Uvedená forma oboznámenia

s rozhodnutím je aj v zmysle už citovanej judikatúry ESĽP považovaná za dostatočnú.

K opravnému prostriedku podanému proti tomuto uzneseniu krajskou prokuratúrou sa

vyjadril sťažovateľ prostredníctvom svojej obhajkyne, z čoho vyplýva, že mu taktiež bola

daná možnosť predložiť súdu argumenty v záujme ochrany jeho práv, ktorú v tomto prípade

aj prostredníctvom ním zvolenej obhajkyne využil, napriek tomu, že nemal k dispozícii

preklad sťažnosti krajskej prokuratúry proti uvedenému uzneseniu z 10. decembra 2009.

K námietke nepreloženia uznesenia najvyššieho súdu z 23. februára 2010 ako

konečného rozhodnutia v predmetnej veci do jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie, je

potrebné uviesť, že išlo o rozhodnutie, ktorým bolo obhajobe sťažovateľa v plnom rozsahu

vyhovené, a preto uvedeným postupom k zásahu do práv sťažovateľa, resp. k poškodeniu

sťažovateľa na jeho právach dôjsť nemohlo. Nepreloženie uvedeného rozhodnutia do

jazyka, ktorému sťažovateľ rozumie, preto v tomto prípade nemohlo podľa ústavného súdu

dosiahnuť intenzitu porušenia čl. 6 ods. 1 písm. e) dohovoru alebo porušenia jeho práva na

obhajobu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť

sťažovateľa je potrebné v tejto časti odmietnuť podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa nepovolenia návštevy a zmarenia návštevy sťažovateľa

rodinou počas výkonu väzby

Sťažovateľ namietal, že postupom najvyššieho súdu, ktorý neumožnil, resp.

neodsúhlasil návštevu sťažovateľa vo väzbe jeho príbuznými, a v ďalšom prípade

postupom, ktorým fakticky znemožnil uskutočnenie návštevy v dôsledku oneskoreného

rozhodnutia, bolo zasiahnuté do jeho základného práva na rodinný život a súkromie, bol

porušený zákaz neľudského a ponižujúceho zaobchádzania. Tento zásah bol podľa

sťažovateľa v rozpore s princípom predvídateľnosti postupu štátnych orgánov s ohľadom na

princíp právnej istoty a zákonným právom na uvedenie zákonného ustanovenia, na základe

ktorého rozhodol.

Podľa ak bola vyžiadaná osoba vzatá do predbežnej

väzby alebo do vydávacej väzby, na styk s obhajcom, na korešpondenciu vo väzbe a na

návštevy vo väzbe sa primerane použijú predpisy o výkone väzby.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby

obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby, zaistenie

bezpečnosti osôb a zabezpečenie ochrany majetku a poriadku v miestach, kde sa vykonáva

väzba, nemôžu uplatniť alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby.

Podľa § 2a ods. 1 zákona o výkone väzby počas výkonu väzby je obvinený

obmedzený najmä vo výkone práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobody

pohybu a pobytu, zachovania listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných

písomností, práva slobodnej voľby povolania, práva na slobodné užívanie majetku a práva

slobodne sa zhromažďovať a združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo v iných

združeniach.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o výkone väzby obvinený má právo prijať návštevu raz za

tri týždne v trvaní najmenej jednej hodiny. Na návšteve sa môže zúčastniť najviac päť osôb

vrátane detí; ak má obvinený viac ako štyri deti, toto obmedzenie neplatí pre deti

obvineného. V odôvodnených prípadoch môže riaditeľ ústavu povoliť prijatie návštevy

častejšie alebo návštevu viacerých osôb.

Podľa § 64 ods. 1 a 2 zákona o výkone väzby sa ustanovenia tohto zákona vzťahujú

aj na výkon predbežnej väzby a vydávacej väzby. Práva podľa § 19 až 21 sa u obvineného,

ktorý je vo väzbe podľa odseku 1, vykonávajú len so súhlasom súdu, ktorý rozhodol o vzatí

do väzby.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 20. januára 2010 požiadal najvyšší

súd o povolenie návštevy plánovanej na 29. január 2010. Najvyšší súd túto návštevu

nepovolil napriek tomu, že uvedeným osobám len s jednou výnimkou – matky sťažovateľa,

už návšteva sťažovateľa vo väzbe najvyšším súdom pri jeho predchádzajúcich žiadostiach

bola odsúhlasená, resp. umožnená.

Následne sťažovateľ podal prostredníctvom svojej obhajkyne novú žiadosť

o povolenie návštevy plánovanej na 19. február 2010 (žiadosť bola podaná na poštovú

prepravu 10. februára 2010). Obhajkyňa sťažovateľa sa o povolení návštevy dozvedela až

na základe telefonického rozhovoru s najvyšším súdom 19. februára 2010 a sťažovateľovi

bolo toto oznámenie doručené deň pred plánovaným dňom návštevy (18. februára 2010),

avšak v slovenskom jazyku. Najvyšší súd vo veci sťažovateľa vydal napokon 23. februára

2010 konečné uznesenie, ktorým bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

Ustanovenie § 19 zákona o výkone väzby garantuje právo na minimálny rozsah

návštev, ktoré v súlade s § 64 ods. 2 uvedeného zákona v extradičnom konaní možno

vykonať len so súhlasom súdu, ktorý rozhodol o vzatí osoby do väzby. Ciele, na účely

dosiahnutia ktorých môže dôjsť k obmedzeniu výkonu práv obvineného počas výkonu

väzby, určuje § 2 zákona o výkone väzby.

Sťažovateľ namietal, že v jeho prípade bol porušený a dohovoru,

pretože nepovolením návštevy a zmarením návštevy počas výkonu jeho väzby súdom bol

podrobený krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že každé neľudské a kruté zaobchádzanie, pokiaľ má

spadať pod rozsah čl. 3 dohovoru, musí dosahovať určitú minimálnu úroveň závažnosti.

Vyhodnotenie tohto minimálneho stupňa závažnosti je relatívne a závisí od okolností

prípadu, akými sú napr. dĺžka takéhoto zaobchádzania, jeho fyzické a psychické následky

a v niektorých prípadoch taktiež pohlavie, vek a zdravotný stav obete. Európsky súd pre

ľudské práva vo svojej judikatúre vyslovil, že pri posudzovaní, či je zaobchádzanie

„ponižujúce“ podľa čl. 3 dohovoru, bude súd brať ohľad na to, či je jeho cieľom ponížiť

a pokoriť dotyčnú osobu a či majú jeho dôsledky negatívny dopad na osobnosť obete

spôsobom priečiacim sa čl. 3 dohovoru. Možno ale povedať, že absencia tohto účelu

jednoznačne nevylučuje konštatovanie porušenia (Peers proti Grécku, § 67 – § 68, § 74).

Navyše musí utrpenie a poníženie ísť ďalej, než je nevyhnutný sprievodný jav utrpenia

a poníženia spojený s vymedzenou formou legitímneho zaobchádzania alebo trestania, ako

je napr. zbavenie osobnej slobody (pozri Kudla proti Poľsku, § 93 – § 94; Valašinas proti

Litve, § 102; Jalloh proti Nemecku, § 68).

Režim návštev má nepochybne význam z hľadiska udržiavania rodinných väzieb

medzi osobami držanými vo väzbe a ich príbuznými. Rozhodnutie o udelení súhlasu

s návštevou osoby v extradičnom konaní súdom počas výkonu jej väzby nemožno v súlade

s platným právnym poriadkom považovať za individuálny správny akt, ktorý musí

obsahovať určité náležitosti ako výrok, odôvodnenie a poučenie. Uvedeným rozhodnutím

o povolení návštev osoby vo väzbe sa ďalej špecifikujú podmienky väzby tejto osoby, t. j.

ide o opatrenie, resp. zásah do podmienok väzby osoby, ktorý by mal vždy sledovať, resp.

byť vydaný pre účely dosiahnutia cieľov uvedených v § 2 zákona o výkone väzby. Inak

povedané, uvedený zásah by mal zabezpečiť, resp. garantovať, aby nedošlo k porušeniu

určitého záujmu chráneného zákonom, avšak jeho trvanie by nemalo prekročiť dobu

nevyhnutne potrebnú na dosiahnutie sledovaného cieľa. Sudca má pri prijatí takéhoto

rozhodnutia širokú mieru posudzovacej voľnosti, ktorá je vzhľadom na dynamické

okolnosti, ktoré pri svojom rozhodovaní musí zvažovať (aktuálny stav konania vo veci

osoby vo väzbe, okolnosti súvisiace s osobou sťažovateľa a jeho pôsobením v mieste

výkonu väzby), prirodzená a oslabuje tak v súdnom konaní uplatňovaný princíp

predvídateľnosti rozhodnutí. Ani v tomto prípade však súd nemôže rozhodovať svojvoľne,

ale musí neustále prihliadať na dodržanie cieľov sledovaných prípadnými obmedzeniami

ustanovenými v § 2 zákona o výkone väzby.

Účinným prostriedkom nápravy proti rozhodnutiu o neudelení súhlasu s návštevou je

podanie ďalšej žiadosti o udelenie súhlasu s návštevou. Uvedené námietky týkajúce sa

návštev sťažovateľa vo väzbe možno v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu

prvostupňového súdu o neprípustnosti vydania osoby sťažovateľa do Bieloruskej republiky,

preto považovať za irelevantné, keďže sťažnosť nemožno v danom prípade považovať za

účinný opravný prostriedok ním označených práv, ktorých porušenie namieta, a preto

postupu najvyššieho súdu, ktorým tieto námietky sťažovateľa v uznesení z 23. februára

2010 odložil, nemožno nič vyčítať.

Využitie možnosti návštev sťažovateľa jeho rodinou svedčí o blízkosti ich

vzájomných rodinných vzťahov. Obdobie vzájomného odlúčenia sťažovateľa od jeho

rodiny, počas ktorého v dôsledku prijatia rozhodnutí súdom týkajúcich sa povolenia jeho

návštev vo väzbe nebol sťažovateľ v osobnom kontakte s príbuznými, trvalo približne

2 mesiace, po uplynutí ktorých bol sťažovateľ definitívne prepustený na slobodu. Aj keď

uvedené obdobie odlúčenia mohlo mať emocionálne dôsledky na psychiku sťažovateľa,

podľa názoru ústavného súdu opatrenie prijaté súdom predovšetkým vzhľadom na dĺžku

jeho trvania nevystavilo sťažovateľa úzkosti alebo utrpeniu takej intenzity, ktorá by mohla

nadobudnúť rozmer neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a následne spôsobiť

porušenie dohovoru a .

Podľa judikatúry ESĽP pokiaľ nejaké opatrenie nie je v rozpore s čl. 3 dohovoru,

môže stále porušovať čl. 8 dohovoru, ktorý inter alia poskytuje ochranu fyzickej a morálnej

integrite v rámci ustanovení o rešpekte k súkromnému životu (Costello-Roberts proti

Spojenému království, § 36; Bensaid proti Spojenému království, § 46).

Ústavný súd preto pristúpil samostatne aj k preskúmaniu námietky sťažovateľa

týkajúcej sa porušenia jeho práva na rodinný život a súkromie podľa čl. 8 dohovoru a čl. 19

uznesením najvyššieho súdu z 23. februára 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim

postupom.

Svojvoľné rozhodnutie o neudelení súhlasu s návštevou príbuzných osobe držanej

vo väzbe a predovšetkým následné opakované zotrvávanie na tomto negatívnom stanovisku

vo vzťahu k návštevám osoby vo väzbe príbuznými by bezo sporu mohlo významným

spôsobom zasiahnuť do práva tejto osoby na rešpektovanie jej rodinného života a súkromia.

Zo skutkových okolností tohto prípadu je však zrejmé, že sťažovateľ sa proti

rozhodnutiu o neudelení súhlasu k návšteve príbuzných bránil podaním novej žiadosti

o udelenie súhlasu k návšteve. Požadovanú nápravu prípadného porušovania svojich práv

neudelením súhlasu k jeho návšteve vo väzbe najvyšším súdom dosiahol, pretože najvyšší

súd jeho ďalšiu žiadosť o súhlas k návšteve príbuzných akceptoval a potrebný súhlas udelil.

Sťažovateľ namieta, že tento súhlas bol udelený oneskorene, a preto došlo jeho postupom aj

k zmareniu uskutočnenia jeho ďalšej návštevy. Najvyšší súd o žiadosti o udelenie súhlasu

k návšteve sťažovateľa rozhodol v lehote približne 6 dní, ktorú nemožno považovať za

neprimerane dlhú, a v prípade aktívneho prístupu sťažovateľa a jeho obhajkyne k realizácii

jeho práv k uskutočneniu uvedenej návštevy mohlo dôjsť. K námietke sťažovateľa, že jeho

príbuzní už nestihli pricestovať z Izraela na jeho návštevu, je potrebné poznamenať, že je

predovšetkým jeho vecou, aby svoju žiadosť o udelenie súhlasu s návštevu súdu predložil

v dostatočnom časovom predstihu, ktorý mu umožní po doručení rozhodnutia súdu

realizovať naplánovanú návštevu príbuzných z cudziny.

Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by

nepovoleniu návštevy súdom 20. januára 2010 chýbalo rozumné opodstatnenie, sťažovateľ

sa ochrany svojich práv domohol rozhodnutím súdu o jeho novej žiadosti, a preto v tomto

prípade neprichádza do úvahy vyslovenie porušenia a , ako ani

dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru ESĽP vo viacerých

rozhodnutiach (napr. Mumimov v. Ruská federácia, sťažnosť č. 42502/06) taktiež zaujal

názor, že rozhodnutia o vydaní osoby do cudziny sa netýkajú občianskych práv a záväzkov

alebo trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd s ohľadom na uvedené dospel k záveru, že toto ustanovenie dohovoru je

všeobecným ustanovením, ktoré platí spravidla pre konanie vo veci samej, nie teda pre

konanie o väzbe, a preto ani tejto časti sťažnosti nebolo možné vyhovieť.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd dospel k záveru, že zásah do osobnej slobody

sťažovateľa, resp. obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa bolo vykonané v súlade

s ustanoveniami dohovoru, jeho všeobecnými princípmi v ňom obsiahnutými a v súlade

s cieľom, pre ktorý je obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa dovolené.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej

predbežnom prerokovaní podľa v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010