Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 337/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť N. H., zastúpeného advokátkou

JUDr. Adrianou Krajníkovou, Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a namietaného porušenia

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -806 z 13. novembra 2012, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júla 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. novembra 2013 doručená sťažnosť N. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol

zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. júla 2012“) vo výrokoch

o trestoch a spôsoboch ich výkonu, podľa ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného

z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok,

jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d)

a ods. 3 písm. c) spáchaného formou spolupáchateľstva podľa

, za čo mu bol podľa s použitím

uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov

nepodmienečne. Podľa bol sťažovateľ napadnutým

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 13. novembra 2012 zaradený do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, súčasne mu bol podľa

v spojení s tohto zákona uložený ochranný dohľad

na dobu 3 rokov a podľa mu bolo uložené ochranné

protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Napadnutým rozsudkom krajského súdu

bol sťažovateľovi podľa podľa

s použitím pri nezmenenom skutkovom

základe uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne podľa § 48

ods. 3 písm. b) so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s maximálnym stupňom stráženia. Inak napadnutý rozsudok okresného súdu ostal

nezmenený.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie „podľa § 368

ods. 1 ,... pre dôvody podľa , a “, ktoré však bolo

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté, pretože najvyšší súd dospel k názoru,

že „nie sú splnené dôvody dovolania“.

Vo svojom dovolaní (ako aj odvolaní) sťažovateľ poukázal „na námietku porušenia

práva na obhajobu, a porušenie mojich základných ľudských práv zaručených

Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko

konanie pred súdmi sa nevykonalo v jazyku, ktorému rozumiem, napriek tomu, že... žiadal

o ustanovenie tlmočníka a tiež na námietku, že počas verejného zasadnutia Krajského súdu

v Košiciach konal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B., ktorý mal byť

vylúčený z dôvodu, že o veci pred Okresným súdom v Košiciach rozhodoval jeho otec JUDr.

L. B.“.

Vo vzťahu k námietke porušenia svojho práva na ustanovenie tlmočníka a konanie

v jazyku, ktorému rozumie, poukazuje sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2001, uvádzajúc, že nemal «možnosť konať v jazyku, ktorému

rozumiem a to jednak na hlavných pojednávaniach a verejnom zasadnutí, ako aj mi bolo

odopreté preloženie zápisnice z týchto úkonov do jazyka, ktorému rozumiem.

Doposiaľ riadne nerozumiem tomu, čo sa na pojednávaniach dialo a ani obsahom

zápisníc a tiež rozhodnutiam vo veci samej. Rovnako obtiažne som sa dorozumieval aj

s mojou obhajkyňou a to hlavne preto, že riadne som neporozumel obsahu týchto úkonov

a preto aj komunikácia medzi nami a právne poradenstvo bolo komplikované.

Opakovane som apeloval na poukaz môjho práva na konanie v materinskom jazyku,

resp. jazyku, ktorému rozumiem, a dožadoval som sa ustanovenia tlmočníka z jazyka

„pašto“, ktorý je úradným jazykom v Afganistane a ktorému iba tomuto jazyku riadne

rozumiem. Moja požiadavka bola takto prvýkrát predložená prostredníctvom obhajkyne

JUDr. Adriany Krajníkovej, nakoľko dovtedy sa nikto touto záležitosťou nezaoberal (aj keď

som to žiadal) a súčasne som v tomto štádiu konania zistil, že prebiehajúcim úkonom

na súde dostatočne a riadne nerozumiem.

Súdy konajúce vo veci, a rovnako aj dovolací súd skonštatovali, že nemám právo

na konanie v materinskom jazyku, ale jazyku ktorému rozumiem a podľa nich je to „perzský

jazyk“ a takéhoto tlmočníka som mal ustanoveného... opakovane som poukazoval (aj)

na skutočnosť, že žiadam konať v jazyku, ktorému rozumiem a tým je „pašto“, a ktorý je

zároveň mojim materinským jazykom a súčasne jedným (prvým v poradí) z dvoch úradných

jazykov štátu Afganistan. Súbežne, výslovne som udával, že pre úradné účely, teda pre účely

tohto trestného konania riadne nerozumiem jazyku „perzština“ z ktorého, bol ustanovený

tlmočník. Ide síce tiež o úradný jazyk štátu Afganistan (druhý úradný jazyk v poradí),

patriaci do skupiny perzských jazykov (ale týchto perzských jazykov je cca 50) tak, ako

perzským jazykom je aj „pašto“. Do konania pribratý tlmočník N. D., vysokoškolský

vzdelaná osoba, s rovnakým štátnym pôvodom ako ja, ktorý neovláda jazyk „pašto“ prvý

úradný jazyk v štáte Afganistan (preto nemohol byť ustanovený na tento jazyk), tak, ako ja

neovládam jazyk „perzština“ (druhý úradný jazyk), ale mne sa „diktuje“ ovládať

„perzštinu“ a týmto sa vec ustanovenia tlmočníka do jazyka, ktorému rozumiem, považuje

za riadne vybavenú.».

K odopretiu práva na vyhotovenie prekladov písomností (zápisníc o hlavnom

pojednávaní) zo slovenského jazyka do perzštiny sťažovateľ uvádza, že nežiadal o ich

preklad do perzštiny, ale „do jazyka....“, ktorému rozumie a čo je zrejmé, že [týmto

jazykom, pozn.] nie je perzština, odvolací súd uviedol, že síce je nutnosťou učiniť takýto

preklad osobe neznalej jazyk, v ktorom sa konanie vedie, avšak právo tejto osoby používať

v konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky právo na vyhotovenie prekladu

písomností, pričom toto právo nemožno vyvodiť ani z ani z SR.

Uvedené považujem za porušenie zákona a mojich základných práv, nakoľko

príslušné listinné materiály sú súčasťou trestného konania a rovnako mám právo na ich

preklad, nakoľko o tento preklad som požiadal (teda nenamietal som automatické

nevyhotovenie prekladu, ale zamietnutie mojej žiadosti na vykonanie prekladu). Toto právo

je mojim základným právom a je zrejmé, že ak z dôvodu neznalosti jazyka nepoznám obsah

písomnosti, nemám zabezpečenú možnosť sa riadne brániť.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na názor dovolacieho súdu, ktorý je podľa

jej názoru «bez opory v zákone aj v tom, že je povinnosťou obhajcu zabezpečiť klientovi

preklad písomnosti (má na mysli z trestného spisu) do materinského jazyka, alebo jazyka

ktorému rozumie a úhradu by si nárokoval predpísaným spôsobom. Uvedené je absolútne

v rozpore so zákonom, nakoľko ide o otázku ustanovenia tlmočníka do konania, v rámci

ktorého tento vykonáva aj preklad úradných písomností nachádzajúcich sa v ňom.

Z predmetnej veci je nesporné, že Slovenská republika (s príslušnými kompetenciami

a mocou štátu)... nedokáže zabezpečiť tlmočníka z úradného jazyka „pašto“, ktorému

rozumiem a bremeno ťarchy prenáša na obhajcu, ktorý ani v minimálnej miere nedisponuje

možnosťami štátu a už vôbec nie kompetenciami na regulérne teda úradné zabezpečenie

tlmočníka. Rovnako by bolo v rozpore so zákonom akceptovať „preklad“ zápisnice

z hlavného pojednávania učinený tlmočníkom bez jeho pribratia do konania, nakoľko by

nešlo o tlmočníka podľa § 28 Tr. zák., a opätovne vyvstáva otázka potreby prijatia

tlmočníka podľa § 28 Tr. zák. na úradné preloženie úradných listín z tohto trestného spisu.

Dovolací súd svoj názor odôvodňuje aj poukazom na , že advokát

má o. i. nárok na náhradu výdavkov za preklady, pričom tu sa nemá na mysli preklad

z dotknutého súdneho spisu, ale preklady listín zakladaných do spisu pre účely obhajoby,

teda preklady učinené v rámci zabezpečovania obhajoby, Zápisnicu z hlavného

pojednávania, resp. rozhodnutia súdov a iné listiny zo spisu môže relevantne prekladať iba

pribratý tlmočník (prekladateľ).».

Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s konštatovaním dovolacieho súdu, že jeho „následná

zmena postoja v konaní pred súdom prvého stupňa, kedy... vyhlásil, že dostatočne

nerozumie[m], perzskému jazyku tak, ako tlmočenie vykonával N. A. a žiada[l] som o

ustanovenie tlmočníka do... materinského jazyka, je účelová“, a poukazuje na to, že najvyšší

súd sa nesprávne vyjadruje, že sťažovateľ vyhlásil, «... že dostatočne nerozumiem

perzskému jazyku, nakoľko takto som sa nikdy nevyjadril. Naopak, v dovolaní (aj odvolaní)

som podrobne vysvetlil problematiku perzského jazyka, ktorý takýto pojem je neurčitý,

nakoľko perzský jazyk je aj „perzština“ a „pašto“ a ďalších cca 50 perzských jazykov.

Takže ak Najvyšší súd SR hovorí, že som sa vyjadril, že dostatočne nerozumiem perzskému

jazyku, toto stanovisko je neurčité a nepreskúmateľné (nie je zrejmé, ktorý perzský jazyk má

na mysli) a na základe toho nemožno vyvodiť, že moja požiadavka na pribratie tlmočníka do

môjho materinského jazyka je účelová. V skutočnosti stále tvrdím to, že dostatočne

nerozumiem „perzštine“, ako jednému z perzských jazykov (nie že nerozumiem perzskému

jazyku) a žiadam o pribratie tlmočníka do jazyka „pašto“ (tiež perzského jazyka) ktorému

dostatočne rozumiem, nakoľko je mojim materinským jazykom a zároveň (prvým) úradným

jazykom štátu Afganistan.

Najvyšší súd SR tiež nesprávne definuje moju požiadavku na pribratie tlmočníka, ako

požiadavku na pribratie tlmočníka do môjho materinského jazyka, nakoľko táto znela

na pribratie tlmočníka do môjho materinského jazyka, resp. jazyka, ktorému rozumiem,

ktorým je „pašto“ (ktorý je mojim materinským jazykom a zároveň prvým úradným jazykom

štátu Afganistan).

Najvyšší súd SR tiež nesprávne hodnotí to, že moja žiadosť v priebehu konania

na súde prvého stupňa je účelová, nakoľko dovtedy som dostatočne rozumel pribratému

znalcovi. Uvedené konanie však nie je z mojej strany účelové, pričom konštatovanie

účelovosti je irelevantné, nakoľko v každom štádiu konania mám právo o uvedené požiadať

(poukazujem na citovaný ústavný nález), avšak moja požiadavka vzišla z okolností, že

konaniu na súde som dostatočne nerozumel. Prípravné konanie a konanie na súde má

v sebe odlišnosti, a tak, ako som udával, tomuto konaniu na súde som dostatočne

nerozumel. Pribratie tlmočníka na materinský jazyk, resp. jazyk, ktorému rozumiem, je

mojim základným právom v ktoromkoľvek štádiu konania, poukazujúc aj na citovaný

ústavný nález.».

Sťažovateľ preto tvrdí, že „konajúce súdy a dovolací súd rovnako, porušili moje

právo na konanie v materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumiem, o ustanovenie

ktorého tlmočníka (prekladateľa) som viackrát žiadal a ktoré právo mám v ktoromkoľvek

okamihu konania bez ohľadu na to, že zbežne (tzv. kuchynskou rečou) rozumiem jazyku,

v ktorom sa koná, resp. jazyku, v ktorom je pribratý tlmočník, a rovnako porušili moje

právo keď odopreli vykonať preklad požiadaných listín z trestného spisu do jazyka, ktorému

rozumiem. Ani slovenský jazyk, ani perzštinu neovládam tak, aby som im rozumel za účelom

úradného styku, nepoznám gramatiku, nerozumiem a nerozlišujem komunikáciu

v časovaniach, v podmieňovacích spôsobov a pod., čo je pre účely objasňovania skutku

a mojej obrany vysoko podstatná okolnosť.“.

K námietke, že počas verejného zasadnutia krajského súdu konal prokurátor Krajskej

prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B. (ďalej len „prokurátor“), ktorý mal byť vylúčený z

dôvodu, že vo veci pred okresným súdom rozhodoval jeho otec JUDr. L. B., sťažovateľ

poukazuje na to, že „dovolací súd uviedol, že nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a

prítomnosť tohto prokurátora na odvolacom súde nemôže zakladať prekážku vykonania

odvolacieho konania o rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý rozhodoval sudca, s ktorým má

tento prokurátor údajne príbuzenský vzťah. Súčasne poznamenal, že táto osoba nebola

namietaná počas odvolacieho konania.

Je (bez pochýb) dané, že medzi JUDr. B. B. a JUDr. L. B., je blízky príbuzenský

vzťah (syn a otec). Je zrejmé, že odvolací súd túto namietanú otázku riadne nevybavil,

nakoľko keďže udáva, že ide o údajný príbuzenský pomer, túto otázku nepreskúmal. V

opačnom prípade by mal potvrdené, že ide o mnou udávaný príbuzenský vzťah.

Odôvodnenie je v tejto časti nepreskúmateľné.

Mám za to, že bol porušený zákon, ak JUDr. B. B. konal ako prokurátor krajskej

prokuratúry v odvolacom konaní proti rozsudku vydanom v prvom stupni JUDr. L. B., jeho

otcom.

Skutočnosť, že táto okolnosť nebola namietaná v odvolacom konaní je irelevantná,

nakoľko strany konania nemusia mať o takýchto vzťahoch okamžitú vedomosť, pretože

konajúci prokurátor sa na verejnom zasadnutí nepredstavuje menom.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, SR a Dohovorom o ochrane ľudských práva základných slobôd

čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a/, e/, bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013,

sp. zn. a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 13. 11. 2012,

sp. zn. -806, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013, sp. zn.

a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.

-806 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Košiciach

pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach sú povinný nahradiť sťažovateľovi trovy

konania – právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 511,45 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať...

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len

pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie

podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Podstatou tejto časti sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho trestnej veci mu

bola odňatá možnosť konať v jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie.

Súdy pribrali do konania tlmočníka z/do jazyka perzského, hoci sťažovateľ tvrdí, že perzský

jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia, vedel, aké

práva má v trestnom konaní, a mohol ich účinne uplatniť. Z uvedeného vyplýva, že

podstatou sťažovateľových námietok je porušenie jeho práva na obhajobu, ktoré mu malo

byť obmedzené tým, že nerozumel dostatočne jazyku konania. Sťažovateľ nijako

nespochybnil skutkové a právne závery súdov. Preto ústavný súd posudzoval len tieto jeho

námietky a vo vzťahu k tým právam, ktoré uvádza v petite svojej sťažnosti, ktorým je

ústavný súd viazaný ( ).

Uznesením sp. zn. zo 17. apríla 2013 ústavný súd odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa zásady

ratio temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

, pretože o ochrane tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ

namietal, nerozhodol ešte najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd poukázal na svoju

judikatúru (napr. , , , ), podľa ktorej

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, na ktorý

štandardne odkazuje vo svojej judikatúre (napr. m. m. , ,

, , ), poukazujúc, že ak najvyšší súd

dovolanie odmietne ako neprípustné, bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského (odvolacieho) súdu.

Ústavný súd preto, majúc na zreteli účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj citovanú judikatúru, pristúpil v okolnostiach daného prípadu

aj k preskúmaniu uznesenia krajského súdu.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k používaniu slovenského jazyka, resp.

perzského jazyka, sťažovateľom poukázal na tieto skutočnosti:

„... obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými

v trestnom konaní a súdom v jedenástich prípadoch. V prípravnom konaní po zákonom

poučení v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100)

vyhlásil, že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka do iného jazyka

nepotrebuje.

Pri nasledujúcich 3 výsluchoch v prípravnom konaní (11. 11. 2011 č. l. 107,

5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá

pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania

pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola

do konania verejného zasadnutia krajského súdu zmenená. Obžalovaný pri označených

úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.

Pri vyšetrení jeho duševného stavu v prípravnom konaní znalcami z odboru

zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne

správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.

V konaní pred okresným súdom vypovedal v zostávajúcich 4 prípadoch, pričom

na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti

pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa nekonal

a verejné zasadnutie odročil.

Pri výsluchoch pred súdom 30. 4. 2012 (č. l. 644) a 5. 6. 2012 (č. l. 640) bol

prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch

nenamietal. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 6. 2012 obhajkyňa obžalovaného JUDr.

Adriana Krajníková súd žiadala o preloženie zápisnice z tohto úkonu do jazyka perzského,

ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).

Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť

obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka

t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky.

Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú

otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach.

Pred vynesením rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 12. 7. 2012 (č. l. 730)

obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel

v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.

Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného

boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal

bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.

Potrebu tlmočenia obžalovanému do jazyka pašto predniesla jeho obhajkyňa aj

v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho

väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa

ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný, z väzby krajským súdom prepustený na slobodu

so svojim klientom nebudú namietať priebeh verejného zasadnutia, v opačnom prípade

žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.“

Ďalej krajský súd zistil, že sťažovateľ bol:

„- rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn. z 29. 9. 2004 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 5. 11. 2004 odsúdený

pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. účinného

do 31. 12. 2005. V tomto trestnom konaní v štádiu prípravného konania obžalovaný

dňa 9. 3. 2004 (č. l. 93) po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil, že jeho

rodným jazykom je perzština. Z uvedeného dôvodu boli do konania pribratí 9. 3. 2004

(č. 1. 44) a 29. 4. 2004 (č. 1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského.

Pribratý tlmočník bol v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom

aktívne prekladal písomné podania odsúdeného, súdu a tlmočil do perzského jazyka

vykonávané úkony trestného konania.

- v trestnom stíhaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.

pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.

prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa schválil zmier

a zároveň podľa zastavil trestné stíhanie vedené

proti obžalovanému H.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6)

po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola

pretlmočená.

- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. z 8. 9. 2010 bol

N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348

ods. 1 Tr. zák.

Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5)

po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola

pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne

dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.

- rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. zo 6. 9. 2010 bol

obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,

ods. 2 písm. a/ Tr. zák.

V prípravnom konaní dňa 4. 5. 2009 (č. l. 11) pri výsluchu žiadal prítomnosť

tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania

pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu

obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola

totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. . Obžalovaný na prítomnosti

tlmočníka netrval pri svojom ďalšom výsluchu v prípravnom konaní dňa 11. 6. 2009

(č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie

dohody o vine a treste. V zastúpení svojho obhajcu prehlásil, že slovenskému jazyku

rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).“

Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ „vzhľadom

na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie pre účely

trestného konania slovenskému jazyku, ako i jazyku perzskému, v ktorom bol pribratý

tlmočník“. Žiadosti sťažovateľa, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní viedlo v jazyku

pašto, krajský súd považoval „za obštrukcie, ktoré mali za účel spôsobiť neodôvodnené

prieťahy v trestnom konaní. Obžalovaný aj v čase konania verejného zasadnutia

na krajskom súde komunikoval so svojou obhajobou a súdom v slovenskom jazyku a týmto

dal najavo, že jeho požiadavky na konanie v jazyku pašto sú neodôvodnené. O tejto

skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012.“.

V tejto súvislosti krajský súd sťažovateľa odkázal na „základnú zásadu trestného

konania uvedenú v , podľa ktorej ak obvinený, jeho zákonný zástupca,

poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie

vedie; má právo na tlmočníka a prekladateľa. N. H. opakovane pred orgánmi činnými

v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému jazyku, ako i svojmu rodnému

perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny dôvod, v zmysle ktorého, by

sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto. Pre uvedené dôvody nie je

v predmetnom procese nutné aplikovať ani závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. 7. 2001, tak ako sa o to obžalovaný odvolaním

domáhal. Súčasná právna úprava ust. neukladá orgánom činným

v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania obžalovanému

do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie.“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúceho sa dovolacieho

dôvodu podľa , keď sťažovateľ primárne namietal

porušenie svojho práva na obhajobu, pretože do konania nebol pribratý tlmočník do jazyka

pašto, citoval príslušné ustanovenia , uvádzajúc, že:

„Podľa ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený,

zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má

právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba

uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo

nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne

aj zapisovateľ.

Podľa ak si osoba podľa zvolí jazyk, na ktorý nie je

v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad a zapísaní

tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka

na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou

zo základných zásad . Rovnaké právo garantuje v č1. 47 ods. 4

Slovenskej republiky. Využitie práva na tlmočníka je podmienené vyhlásením dotknutej

osoby, že neovláda jazyk.

účinný od 1. januára 2006, na rozdiel od starej úpravy, však

neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský

jazyk.“

Ďalej najvyšší súd uviedol, že «Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený je cudzím

štátnym príslušníkom a i keď od začiatku trestného konania prehlásil, že na Slovensku už

žije dlhšiu dobu a slovenský jazyk ovláda „slovom aj písmom“, bol do konania pribratý

tlmočník z jazyka perzského, ktorému obvinený ako osoba pochádzajúca z Afganskej

islamskej republiky rozumie.».

Najvyšší súd taktiež poukázal na «zápisnice o výsluchu zadržanej podozrivej osoby

a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 20. októbra 2011, bol obvinený

v slovenskom jazyku poučený o svojich právach a povinnostiach, a to i o práve na tlmočníka

a prekladateľa a následne obvinený prehlásil, že po slovensky rozumie. V dňoch 21. októbra

2011 a 24. októbra 2011 bol obvinený vypočutý, pričom opakovane prehlásil, že slovensky

jazyk ovláda slovom i písmom, pričom pri výsluchoch bol prítomný aj jeho obhajca.

V nadväznosti na to obvinený prehlásil, že využije svoje právo a bude vypovedať

v „afganskom jazyku“, a preto dňa 11. novembra 2011 vyšetrovateľom bol do konania

pribratý tlmočník vzatý do sľubu ad hoc, keďže v zozname tlmočníkov a prekladateľov

Ministerstva spravodlivosti SR nie je zapísaný žiadny tlmočník, ani prekladateľ, z jazyka

afganského do jazyka slovenského. Takto bol do konania pribratý ako tlmočník N. D., ktorý

sa narodil v Afganskej islamskej republike, už 21 rokov žije na Slovensku a ovláda oba

jazyky slovom aj písmom. Následne bol obvinený znovu vypočutý a to za prítomnosti tohto

tlmočníka i svojho obhajcu.

V priebehu ďalšieho konania dňa 5. marca 2012 obvinený N. H. prehlásil, že je

afganskej národnosti, ale slovenský jazyk ovláda slovom i písmom, niekedy má, ale problém

vyjadriť sa presne po slovensky, a preto chce vypovedať za prítomnosti tlmočníka. V jeho

požiadavke mu bolo vyhovené a výsluch bol vykonaný za prítomnosti tlmočníka N. D. ako aj

obhajcov a advokátskeho koncipienta.

Dňa 2. decembra 2011 bola vykonávaná rekognícia osoby za prítomnosti tlmočníka.

Pred vykonaním tohto úkonu obvinený prehlásil, že využije svoje právo vypovedať

vo svojom materinskom jazyku a bude vypovedať „po afgánsky“.

Dňa 10. apríla 2012 sa obvinený, za prítomnosti obhajkyne JUDr. Adriany

Krajníkovej a jej koncipienta, zúčastnil preštudovania vyšetrovacieho spisu a dňa

13. apríla 2012 bola okresným prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice I podaná

Okresnému súdu Košice I obžaloba. Následne súd rozhodoval o väzbe obvineného, pričom

verejné zasadnutie odročil, so zreteľom na žiadosť obvineného, aby bol prítomný tlmočník.

Hlavné pojednávanie prvostupňového súdu dňa 5. júna 2012 bolo vykonané

za prítomnosti tlmočníka N. D., pričom v jeho záverečnej časti obhajkyňa obvineného

JUDr. Krajniková požiadala o preloženie zápisnice o hlavnom pojednávaní do „perzského“

jazyka, ktorú žiadosť následne súd zamietol.

Osobitným písomným podaním obhajkyňa obvineného zo dňa 18. júna 2012

požiadala súd o pribratie do konania tlmočníka z paštúnskeho jazyka s odôvodnením, že

obvinený perštine síce „zbežne“ rozumie, ale nie je jeho materinským jazykom, pričom

počas hlavného pojednávania prekladu tlmočníka v rôznych detailoch, ktoré považuje

za podstatné, riadne nerozumel.

Na hlavnom pojednávaní dňa 12. júla 2012 bolo predsedom senátu obvinenému

oznámené, že žiadosti obhajkyne vyhovené nebude, nakoľko sa pokúsil zaistiť tlmočníka

z paštúnskeho jazyka, avšak bolo zistené, že tlmočník z tohto jazyka na Slovensku

t. č. neexistuje.

Vzhľadom k tomu, že obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie

do jazyka, ktorému rozumie a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny, jazyku

(ktorý taktiež podľa vlastných vyjadrení do značnej miery ovláda) pri jednotlivých

výsluchoch priebeh trestnej činnosti kladenej mu za vinu.».

Na základe uvedeného najvyšší súd skonštatoval, že „následnú zmena postoja

obvineného v konaní pred prvostupňovým súdom, kedy vyhlásil, že dostatočne nerozumie

perzskému jazyku tak, ako vykonával tlmočenie tlmočník N. D., a žiadal o ustanovenie

tlmočníka do jeho materinského paštúnskeho jazyka, možno vyhodnotiť ako jednoznačne

účelovú. Okresný súd sa aj napriek tomu pokúsil zabezpečiť tlmočníka z tohto jazyka, avšak

neúspešne.

... obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie do jazyka, ktorému

rozumie a ktorý je jedným zo štátnych jazykov jeho rodnej krajiny. Pri vykonávaných

úkonoch súhlasil s tlmočením do perzského jazyka, ani raz nenamietal tlmočníka, až neskôr

svoj postoj zmenil. Preto považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolateľovu

námietku, ohľadom porušenia jeho práva na obhajobu, za nedôvodnú.“.

Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol

postup navrhovateľa účelový a do akej nie. Podstatou posudzovania ústavného súdu nie je

otázka účelovosti postupu sťažovateľa, ale otázka ústavnosti postupu krajského súdu

a najvyššieho súdu v jeho trestnej veci, keď navyše prípadná účelovosť postupu sťažovateľa

nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s .

Podstatou a zmyslom je zabezpečiť každému účastníkovi konania

pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka,

v ktorom sa vedie konanie, z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže v konaní

pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v

ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa vedie konanie.

Prostredníctvom tohto článku sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že

neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo

na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda

jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. , , ).

Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej

pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený,

a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (rozsudok ESĽP

vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. 12. 1989, séria A, č. 168, bod 74).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho

súdu zistil, že obidva súdy sa zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadali

s námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení jeho práva

na tlmočníka, a tým aj práva náležite sa obhajovať. Obidva súdy zaujali k nastolenému

problému totožný názor, a teda že sťažovateľovi (narodenému v Afganistane) bol v konaní

zabezpečený tlmočník z jazyka perzského, ktorý je jedným z úradných jazykov štátu,

z ktorého sťažovateľ pochádza. O tom, že hovorí po perzsky, sa sťažovateľ vyjadril

11. novembra 2011 už v prípravnom konaní. Predtým pri výpovediach vyhlásil, že slovenský

jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka nepotrebuje. V tejto súvislosti tak krajský súd,

ako aj najvyšší súd konštatovali, že právo na tlmočníka je zabezpečené, ak sa konanie vedie

v jazyku, ktorému dotknutá osoba (obvinený, obžalovaný) rozumie, pričom zásadným

predpokladom naplnenia tohto práva je, ak táto osoba rozumie podstate obvinenia,

skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, ako aj poučeniu o právach. Podľa názoru

ústavného súdu pritom nie je podstatné, že sťažovateľ by rozumel lepšie v inom jazyku

(pašto) ako v tom, v ktorom sa konanie vedie, ale to, že sťažovateľ porozumel podstate

konania, ktoré sa proti nemu viedlo, čo súdy považovali za preukázané.

Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom

konaní. Také právo však sťažovateľovi nezaručuje ani dohovor a tejto úprave

základného práva na tlmočníka zodpovedá aj , ktorý obsahuje konkrétnu

úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.

Podľa sa možno domáhať práv uvedených v , ,

ods. 4, až a až tejto len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa ak obvinený, jeho zákonný zástupca,

poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie

vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.

Podľa ak si osoba podľa zvolí jazyk,

na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad

a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd

tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.

Európsky súd pre ľudské práva interpretoval podmienky realizácie práva podľa

čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti

č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne

rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje

len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia

tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje

proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť

o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch

kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú

alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka

konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti

nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,

sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť

č. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).

Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu

bola v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého

bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi

(Protopapa v. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade

Kamasinski v. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval

za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný

komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.

Ústavný súd sa vyjadril v rozhodnutí sp. zn. z 13. augusta 2003

k rozsahu základného práva podľa v súvislosti s požiadavkou na preklad

všetkých listín súvisiacich s konaním, keď uviedol, že takýto nárok netvorí obsah

základného práva podľa . Európsky súd pre ľudské práva konštatoval

v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak

ďaleko, aby vyžadoval v konaní písomný preklad každého listinného dôkazu alebo

úradného dokumentu. Poskytnutá pomoc tlmočníka by mala byť taká, aby umožnila

obvinenému zoznámiť sa s vecou a umožnila mu brániť sa, a to hlavne tým, že bude

schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti. Tlmočenie hlavného pojednávania

podľa tohto rozsudku ani nemusí byť simultánne ani doslovné, stačí následný a syntetický

preklad. Dokonca ani rozsudok nemusí byť preložený do písomnej podoby, ak bol

dostatočne odôvodnený ústne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že text relevantných

ustanovení dohovoru používa pojem tlmočník, a nie prekladateľ. To znamená, že pomoc

tlmočníka, ktorý ústne tlmočí, môže splniť požiadavky dohovoru (obdobne napr.

, , ).

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

sa podrobne zaoberal posúdením, či námietka sťažovateľa o porušení jeho práva

na používanie jazyka, ktorému rozumie, má reálne základy a mohla by spĺňať dovolací

dôvod podľa . Na tento účel preskúmal postup

a úkony orgánov činných v trestnom konaní, okresného súdu a krajského súdu

a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch

v jednotlivých fázach trestného konania a spôsobom, akým sťažovateľ uplatňoval svoje

práva obvineného v priebehu tohto konania.

Pre jazyk pašto nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd

zabezpečil v konaní tlmočníka z/do jazyka perzského. Krajský súd zistil dvoch

potenciálnych tlmočníkov, ktorí ovládajú paštúnsky jazyk. Tieto osoby boli súdom

oslovené, avšak vyslovili sa, že v budúcnosti majú ochotu byť tlmočníkmi, ale nie v trestnej

veci sťažovateľa, lebo sa boja o svoj život, ako aj o život svojich rodín, pretože sťažovateľ

sa vyhrážal tlmočníkovi usmrtením.

Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy

a uplatňovať svoje práva v jazyku pašto. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány

Slovenskej republiky poskytli možnosť od začiatku trestného konania uplatniť práva

obvineného za pomoci obhajcu a neskôr za pomoci tlmočníka (keď o neho požiadal),

s ktorým bol schopný dorozumieť sa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ bol schopný

vyjadriť sa k obvineniu, prezentovať svoju verziu udalostí a na ten účel predkladať návrhy

na vykonanie dokazovania. Konanie pred súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom bolo

tlmočené.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 4. júla 2001, na ktorý

sťažovateľ poukazuje, ústavný súd dodáva, že v danom prípade sťažovateľ nebol vôbec

pred vzatím do väzby vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa

o porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa a práv podľa

dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vo vzťahu

k námietke netlmočenia do jazyka pašto sú zjavne neopodstatnené.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta, že na verejnom zasadnutí

krajského súdu bol činný prokurátor, ktorý mal byť vylúčený, keďže sa rozhodovalo o

rozsudku okresného súdu, kde bol činný pri rozhodovaní jeho príbuzný JUDr. L. B.,

najvyšší súd uviedol, že „nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil

dôvodnosť dovolacej námietky obvineného. Prítomnosť menovaného prokurátora na

verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach, ako druhostupňového súdu, nemôže

zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu Košice I,

ktorým rozhodoval sudca, s ktorým má tento prokurátor údajne príbuzenský vzťah. K tejto

námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a

prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí tohto

súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať o otázke jeho prípadnej

zaujatosti.

V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu zápisnice Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť

konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu

žiadnym spôsobom namietaná nebola.“.

Blízky príbuzenský vzťah (otec ‒syn) medzi sudcom okresného súdu, ktorý bol

predsedom senátu rozhodujúcim o vine a treste sťažovateľa, a prokurátorom, ktorý

zastupoval štát na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho o riadnom

opravnom prostriedku podanom sťažovateľom, sám osebe ešte nezakladá dôvodnosť

dovolania podľa (že vo veci konal alebo rozhodol

orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania). Sťažovateľ v podanom dovolaní nijako

nepreukázal naplnenie dôvodov vylúčenia prokurátora v zmysle .

V konečnom dôsledku o opravnom prostriedku podanom sťažovateľom nerozhodoval

prokurátor, ale senát krajského súdu. Keďže nebola splnená podmienka, že vo veci konal

alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený,

pričom o jeho vylúčení sa nerozhodlo, nemohol byť naplnený ani tento dôvod dovolania.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa

o porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa , ako aj práv podľa

dohovoru tým, že vo veci bol na krajskom súde činný prokurátor, ktorý bol v blízkom

príbuzenskom vzťahu s predsedom senátu okresného súdu, a najvyšší súd sa v dovolacom

konaní s touto námietkou nedostatočne nevysporiadal, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti

podľa v celom rozsahu tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014