Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 337/2014
PDF · 441.95 KB
No categories available
IV. ÚS 337/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť N. H., zastúpeného advokátkou
JUDr. Adrianou Krajníkovou, Kuzmányho 57, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 To 78/2012-806 z 13. novembra 2012, ako aj
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 33/2013 z 24. júla 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. novembra 2013 doručená sťažnosť N. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie
čl. 12 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Tdo 33/2013 z 24. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol
zrušený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 45/2012
z 12. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. júla 2012“) vo výrokoch
o trestoch a spôsoboch ich výkonu, podľa ktorého bol sťažovateľ uznaný za vinného
z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných látok a psychotropných látok,
jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d)
a ods. 3 písm. c) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20
Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 172 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s použitím
§ 38 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov
nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona bol sťažovateľ napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 To 78/2012 z 13. novembra 2012 zaradený do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, súčasne mu bol podľa
§ 76 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 78 ods. 1 tohto zákona uložený ochranný dohľad
na dobu 3 rokov a podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona mu bolo uložené ochranné
protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Napadnutým rozsudkom krajského súdu
bol sťažovateľovi podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku podľa § 172 ods. 3 písm. c)
Trestného zákona s použitím § 38 ods. 4 Trestného zákona pri nezmenenom skutkovom
základe uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne podľa § 48
ods. 3 písm. b) Trestného zákona so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s maximálnym stupňom stráženia. Inak napadnutý rozsudok okresného súdu ostal
nezmenený.
Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku krajského súdu dovolanie „podľa § 368
ods. 1 Tr. por.,... pre dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. c/ a e/ Tr. por.“, ktoré však bolo
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté, pretože najvyšší súd dospel k názoru,
že „nie sú splnené dôvody dovolania“.
Vo svojom dovolaní (ako aj odvolaní) sťažovateľ poukázal „na námietku porušenia
práva na obhajobu, a porušenie mojich základných ľudských práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko
konanie pred súdmi sa nevykonalo v jazyku, ktorému rozumiem, napriek tomu, že... žiadal
o ustanovenie tlmočníka a tiež na námietku, že počas verejného zasadnutia Krajského súdu
v Košiciach konal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B., ktorý mal byť
vylúčený z dôvodu, že o veci pred Okresným súdom v Košiciach rozhodoval jeho otec JUDr.
L. B.“.
Vo vzťahu k námietke porušenia svojho práva na ustanovenie tlmočníka a konanie
v jazyku, ktorému rozumie, poukazuje sťažovateľ na nález ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 39/01 zo 4. júla 2001, uvádzajúc, že nemal «možnosť konať v jazyku, ktorému
rozumiem a to jednak na hlavných pojednávaniach a verejnom zasadnutí, ako aj mi bolo
odopreté preloženie zápisnice z týchto úkonov do jazyka, ktorému rozumiem.
Doposiaľ riadne nerozumiem tomu, čo sa na pojednávaniach dialo a ani obsahom
zápisníc a tiež rozhodnutiam vo veci samej. Rovnako obtiažne som sa dorozumieval aj
s mojou obhajkyňou a to hlavne preto, že riadne som neporozumel obsahu týchto úkonov
a preto aj komunikácia medzi nami a právne poradenstvo bolo komplikované.
Opakovane som apeloval na poukaz môjho práva na konanie v materinskom jazyku,
resp. jazyku, ktorému rozumiem, a dožadoval som sa ustanovenia tlmočníka z jazyka
„pašto“, ktorý je úradným jazykom v Afganistane a ktorému iba tomuto jazyku riadne
rozumiem. Moja požiadavka bola takto prvýkrát predložená prostredníctvom obhajkyne
JUDr. Adriany Krajníkovej, nakoľko dovtedy sa nikto touto záležitosťou nezaoberal (aj keď
som to žiadal) a súčasne som v tomto štádiu konania zistil, že prebiehajúcim úkonom
na súde dostatočne a riadne nerozumiem.
Súdy konajúce vo veci, a rovnako aj dovolací súd skonštatovali, že nemám právo
na konanie v materinskom jazyku, ale jazyku ktorému rozumiem a podľa nich je to „perzský
jazyk“ a takéhoto tlmočníka som mal ustanoveného... opakovane som poukazoval (aj)
na skutočnosť, že žiadam konať v jazyku, ktorému rozumiem a tým je „pašto“, a ktorý je
zároveň mojim materinským jazykom a súčasne jedným (prvým v poradí) z dvoch úradných
jazykov štátu Afganistan. Súbežne, výslovne som udával, že pre úradné účely, teda pre účely
tohto trestného konania riadne nerozumiem jazyku „perzština“ z ktorého, bol ustanovený
tlmočník. Ide síce tiež o úradný jazyk štátu Afganistan (druhý úradný jazyk v poradí),
patriaci do skupiny perzských jazykov (ale týchto perzských jazykov je cca 50) tak, ako
perzským jazykom je aj „pašto“. Do konania pribratý tlmočník N. D., vysokoškolský
vzdelaná osoba, s rovnakým štátnym pôvodom ako ja, ktorý neovláda jazyk „pašto“ prvý
úradný jazyk v štáte Afganistan (preto nemohol byť ustanovený na tento jazyk), tak, ako ja
neovládam jazyk „perzština“ (druhý úradný jazyk), ale mne sa „diktuje“ ovládať
„perzštinu“ a týmto sa vec ustanovenia tlmočníka do jazyka, ktorému rozumiem, považuje
za riadne vybavenú.».
K odopretiu práva na vyhotovenie prekladov písomností (zápisníc o hlavnom
pojednávaní) zo slovenského jazyka do perzštiny sťažovateľ uvádza, že nežiadal o ich
preklad do perzštiny, ale „do jazyka....“, ktorému rozumie a čo je zrejmé, že [týmto
jazykom, pozn.] nie je perzština, odvolací súd uviedol, že síce je nutnosťou učiniť takýto
preklad osobe neznalej jazyk, v ktorom sa konanie vedie, avšak právo tejto osoby používať
v konaní jazyk, ktorému rozumie, nezakladá automaticky právo na vyhotovenie prekladu
písomností, pričom toto právo nemožno vyvodiť ani z Trestného poriadku ani z Ústavy SR.
Uvedené považujem za porušenie zákona a mojich základných práv, nakoľko
príslušné listinné materiály sú súčasťou trestného konania a rovnako mám právo na ich
preklad, nakoľko o tento preklad som požiadal (teda nenamietal som automatické
nevyhotovenie prekladu, ale zamietnutie mojej žiadosti na vykonanie prekladu). Toto právo
je mojim základným právom a je zrejmé, že ak z dôvodu neznalosti jazyka nepoznám obsah
písomnosti, nemám zabezpečenú možnosť sa riadne brániť.“.
Právna zástupkyňa sťažovateľa poukazuje na názor dovolacieho súdu, ktorý je podľa
jej názoru «bez opory v zákone aj v tom, že je povinnosťou obhajcu zabezpečiť klientovi
preklad písomnosti (má na mysli z trestného spisu) do materinského jazyka, alebo jazyka
ktorému rozumie a úhradu by si nárokoval predpísaným spôsobom. Uvedené je absolútne
v rozpore so zákonom, nakoľko ide o otázku ustanovenia tlmočníka do konania, v rámci
ktorého tento vykonáva aj preklad úradných písomností nachádzajúcich sa v ňom.
Z predmetnej veci je nesporné, že Slovenská republika (s príslušnými kompetenciami
a mocou štátu)... nedokáže zabezpečiť tlmočníka z úradného jazyka „pašto“, ktorému
rozumiem a bremeno ťarchy prenáša na obhajcu, ktorý ani v minimálnej miere nedisponuje
možnosťami štátu a už vôbec nie kompetenciami na regulérne teda úradné zabezpečenie
tlmočníka. Rovnako by bolo v rozpore so zákonom akceptovať „preklad“ zápisnice
z hlavného pojednávania učinený tlmočníkom bez jeho pribratia do konania, nakoľko by
nešlo o tlmočníka podľa § 28 Tr. zák., a opätovne vyvstáva otázka potreby prijatia
tlmočníka podľa § 28 Tr. zák. na úradné preloženie úradných listín z tohto trestného spisu.
Dovolací súd svoj názor odôvodňuje aj poukazom na § 15 zák. č. 655/2004 Z. z., že advokát
má o. i. nárok na náhradu výdavkov za preklady, pričom tu sa nemá na mysli preklad
z dotknutého súdneho spisu, ale preklady listín zakladaných do spisu pre účely obhajoby,
teda preklady učinené v rámci zabezpečovania obhajoby, Zápisnicu z hlavného
pojednávania, resp. rozhodnutia súdov a iné listiny zo spisu môže relevantne prekladať iba
pribratý tlmočník (prekladateľ).».
Sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s konštatovaním dovolacieho súdu, že jeho „následná
zmena postoja v konaní pred súdom prvého stupňa, kedy... vyhlásil, že dostatočne
nerozumie[m], perzskému jazyku tak, ako tlmočenie vykonával N. A. a žiada[l] som o
ustanovenie tlmočníka do... materinského jazyka, je účelová“, a poukazuje na to, že najvyšší
súd sa nesprávne vyjadruje, že sťažovateľ vyhlásil, «... že dostatočne nerozumiem
perzskému jazyku, nakoľko takto som sa nikdy nevyjadril. Naopak, v dovolaní (aj odvolaní)
som podrobne vysvetlil problematiku perzského jazyka, ktorý takýto pojem je neurčitý,
nakoľko perzský jazyk je aj „perzština“ a „pašto“ a ďalších cca 50 perzských jazykov.
Takže ak Najvyšší súd SR hovorí, že som sa vyjadril, že dostatočne nerozumiem perzskému
jazyku, toto stanovisko je neurčité a nepreskúmateľné (nie je zrejmé, ktorý perzský jazyk má
na mysli) a na základe toho nemožno vyvodiť, že moja požiadavka na pribratie tlmočníka do
môjho materinského jazyka je účelová. V skutočnosti stále tvrdím to, že dostatočne
nerozumiem „perzštine“, ako jednému z perzských jazykov (nie že nerozumiem perzskému
jazyku) a žiadam o pribratie tlmočníka do jazyka „pašto“ (tiež perzského jazyka) ktorému
dostatočne rozumiem, nakoľko je mojim materinským jazykom a zároveň (prvým) úradným
jazykom štátu Afganistan.
Najvyšší súd SR tiež nesprávne definuje moju požiadavku na pribratie tlmočníka, ako
požiadavku na pribratie tlmočníka do môjho materinského jazyka, nakoľko táto znela
na pribratie tlmočníka do môjho materinského jazyka, resp. jazyka, ktorému rozumiem,
ktorým je „pašto“ (ktorý je mojim materinským jazykom a zároveň prvým úradným jazykom
štátu Afganistan).
Najvyšší súd SR tiež nesprávne hodnotí to, že moja žiadosť v priebehu konania
na súde prvého stupňa je účelová, nakoľko dovtedy som dostatočne rozumel pribratému
znalcovi. Uvedené konanie však nie je z mojej strany účelové, pričom konštatovanie
účelovosti je irelevantné, nakoľko v každom štádiu konania mám právo o uvedené požiadať
(poukazujem na citovaný ústavný nález), avšak moja požiadavka vzišla z okolností, že
konaniu na súde som dostatočne nerozumel. Prípravné konanie a konanie na súde má
v sebe odlišnosti, a tak, ako som udával, tomuto konaniu na súde som dostatočne
nerozumel. Pribratie tlmočníka na materinský jazyk, resp. jazyk, ktorému rozumiem, je
mojim základným právom v ktoromkoľvek štádiu konania, poukazujúc aj na citovaný
ústavný nález.».
Sťažovateľ preto tvrdí, že „konajúce súdy a dovolací súd rovnako, porušili moje
právo na konanie v materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumiem, o ustanovenie
ktorého tlmočníka (prekladateľa) som viackrát žiadal a ktoré právo mám v ktoromkoľvek
okamihu konania bez ohľadu na to, že zbežne (tzv. kuchynskou rečou) rozumiem jazyku,
v ktorom sa koná, resp. jazyku, v ktorom je pribratý tlmočník, a rovnako porušili moje
právo keď odopreli vykonať preklad požiadaných listín z trestného spisu do jazyka, ktorému
rozumiem. Ani slovenský jazyk, ani perzštinu neovládam tak, aby som im rozumel za účelom
úradného styku, nepoznám gramatiku, nerozumiem a nerozlišujem komunikáciu
v časovaniach, v podmieňovacích spôsobov a pod., čo je pre účely objasňovania skutku
a mojej obrany vysoko podstatná okolnosť.“.
K námietke, že počas verejného zasadnutia krajského súdu konal prokurátor Krajskej
prokuratúry v Košiciach JUDr. B. B. (ďalej len „prokurátor“), ktorý mal byť vylúčený z
dôvodu, že vo veci pred okresným súdom rozhodoval jeho otec JUDr. L. B., sťažovateľ
poukazuje na to, že „dovolací súd uviedol, že nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a
prítomnosť tohto prokurátora na odvolacom súde nemôže zakladať prekážku vykonania
odvolacieho konania o rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý rozhodoval sudca, s ktorým má
tento prokurátor údajne príbuzenský vzťah. Súčasne poznamenal, že táto osoba nebola
namietaná počas odvolacieho konania.
Je (bez pochýb) dané, že medzi JUDr. B. B. a JUDr. L. B., je blízky príbuzenský
vzťah (syn a otec). Je zrejmé, že odvolací súd túto namietanú otázku riadne nevybavil,
nakoľko keďže udáva, že ide o údajný príbuzenský pomer, túto otázku nepreskúmal. V
opačnom prípade by mal potvrdené, že ide o mnou udávaný príbuzenský vzťah.
Odôvodnenie je v tejto časti nepreskúmateľné.
Mám za to, že bol porušený zákon, ak JUDr. B. B. konal ako prokurátor krajskej
prokuratúry v odvolacom konaní proti rozsudku vydanom v prvom stupni JUDr. L. B., jeho
otcom.
Skutočnosť, že táto okolnosť nebola namietaná v odvolacom konaní je irelevantná,
nakoľko strany konania nemusia mať o takýchto vzťahoch okamžitú vedomosť, pretože
konajúci prokurátor sa na verejnom zasadnutí nepredstavuje menom.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal tento nález:
„Základné právo sťažovateľa zaručené podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 4 Ústavy SR a Dohovorom o ochrane ľudských práva základných slobôd
čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. a/, e/, bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013,
sp. zn. 1 Tdo 33/2013 a Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 13. 11. 2012,
sp. zn. 7 To 78/2012-806, porušené.
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 24. 7. 2013, sp. zn.
1 Tdo 33/2013 a Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn.
7 To 78/2012-806 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd SR zakazuje Najvyššiemu súdu SR a Krajskému súdu v Košiciach
pokračovať v porušovaní namietaných základných práv sťažovateľa.
Najvyšší súd SR a Krajský súd v Košiciach sú povinný nahradiť sťažovateľovi trovy
konania – právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 511,45 €.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom príslušného orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím tohto orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať...
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len
pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie
podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
Podstatou tejto časti sťažnosti je námietka sťažovateľa, že v jeho trestnej veci mu
bola odňatá možnosť konať v jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie.
Súdy pribrali do konania tlmočníka z/do jazyka perzského, hoci sťažovateľ tvrdí, že perzský
jazyk neovláda na dostatočnej úrovni na to, aby pochopil zmysel obvinenia, vedel, aké
práva má v trestnom konaní, a mohol ich účinne uplatniť. Z uvedeného vyplýva, že
podstatou sťažovateľových námietok je porušenie jeho práva na obhajobu, ktoré mu malo
byť obmedzené tým, že nerozumel dostatočne jazyku konania. Sťažovateľ nijako
nespochybnil skutkové a právne závery súdov. Preto ústavný súd posudzoval len tieto jeho
námietky a vo vzťahu k tým právam, ktoré uvádza v petite svojej sťažnosti, ktorým je
ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Uznesením sp. zn. I. ÚS 208/2013 zo 17. apríla 2013 ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského súdu podľa zásady
ratio temporis ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, pretože o ochrane tých práv, ktorých porušenie sťažovateľ
namietal, nerozhodol ešte najvyšší súd v dovolacom konaní. Ústavný súd poukázal na svoju
judikatúru (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), podľa ktorej
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Ústavný súd sa odvolal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
aj „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, na ktorý
štandardne odkazuje vo svojej judikatúre (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), poukazujúc, že ak najvyšší súd
dovolanie odmietne ako neprípustné, bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
krajského (odvolacieho) súdu.
Ústavný súd preto, majúc na zreteli účel práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj citovanú judikatúru, pristúpil v okolnostiach daného prípadu
aj k preskúmaniu uznesenia krajského súdu.
Krajský súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k používaniu slovenského jazyka, resp.
perzského jazyka, sťažovateľom poukázal na tieto skutočnosti:
„... obžalovaný H. v predmetnom trestnom stíhaní vypovedal pred orgánmi činnými
v trestnom konaní a súdom v jedenástich prípadoch. V prípravnom konaní po zákonom
poučení v 3 prípadoch (20. 10. 2011 č. l. 21, 21. 10. 2011 č. l. 94 a 24. 10. 2011 č. l. 100)
vyhlásil, že slovenský jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka do iného jazyka
nepotrebuje.
Pri nasledujúcich 3 výsluchoch v prípravnom konaní (11. 11. 2011 č. l. 107,
5. 3. 2011 č. l. 112 a 2. 12. 2011) vyhlásil, že slovenskému jazyku rozumie čiastočne a trvá
pri týchto úkonoch na prítomnosti tlmočníka do jazyka perzského. Tlmočník bol do konania
pribratý opatrením vyšetrovateľky policajného zboru dňa 11. 11. 2011 a jeho osoba nebola
do konania verejného zasadnutia krajského súdu zmenená. Obžalovaný pri označených
úkonoch nenamietal spôsob ani obsah tlmočenia.
Pri vyšetrení jeho duševného stavu v prípravnom konaní znalcami z odboru
zdravotníctva 1. 3. 2012 (č. l. 260) s týmito komunikoval v slovenskom jazyku všestranne
správne orientovaný a s adekvátnymi odpoveďami.
V konaní pred okresným súdom vypovedal v zostávajúcich 4 prípadoch, pričom
na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. 4. 2012 (č. l. 633) výslovne trval na prítomnosti
pribratého tlmočníka a pre jeho neprítomnosť súd o úkone podľa § 238 Tr. por. nekonal
a verejné zasadnutie odročil.
Pri výsluchoch pred súdom 30. 4. 2012 (č. l. 644) a 5. 6. 2012 (č. l. 640) bol
prítomný pribratý tlmočník, pričom obžalovaný spôsob tlmočenia ani v týchto prípadoch
nenamietal. Na hlavnom pojednávaní dňa 5. 6. 2012 obhajkyňa obžalovaného JUDr.
Adriana Krajníková súd žiadala o preloženie zápisnice z tohto úkonu do jazyka perzského,
ktorému obžalovaný H. rozumel (č. l. 649).
Dňa 19. 6. 2012 bola okresnému súdu prostredníctvom obhajkyne doručená žiadosť
obžalovaného o pribratie tlmočníka v prebiehajúcom konaní do jeho materinského jazyka
t. j. jazyka pašto, ktorý je jedným z úradných jazykov Afgánskej islamskej republiky.
Na verejnom zasadnutí konanom dňa 3. 7. 2012 (č. l. 679) obžalovaný na položenú
otázku obhajkyne prehlásil, že tlmočenému prekladu nerozumie vo všetkých jeho častiach.
Pred vynesením rozsudku na hlavnom pojednávaní dňa 12. 7. 2012 (č. l. 730)
obžalovaný prednesenej verbálnej komunikácií zo strany súdu resp. prokurátora nerozumel
v celom rozsahu a to napriek aktívnej účasti tlmočníka.
Zo spisového materiálu vyplýva, že uvedené úkony trestného stíhania obžalovaného
boli vykonané za prítomnosti jeho obhajcov, okrem úkonu z 20. 10. 2011, kedy vypovedal
bezprostredne po jeho zadržaní orgánmi polície.
Potrebu tlmočenia obžalovanému do jazyka pašto predniesla jeho obhajkyňa aj
v konaní pred Krajským súdom v Košiciach 24. 7. 2012 (č. l. 752), ktorý rozhodoval o jeho
väzbe. Podľa vyjadrenia obžalovaného komunikácií na súde rozumel zhruba. Obhajkyňa
ďalej dodala, že pokiaľ bude obžalovaný, z väzby krajským súdom prepustený na slobodu
so svojim klientom nebudú namietať priebeh verejného zasadnutia, v opačnom prípade
žiadajú o pribratie tlmočníka do jeho materinského jazyka.“
Ďalej krajský súd zistil, že sťažovateľ bol:
„- rozsudkom Okresného súdu v Rožňave sp. zn. 1 T 97/2004 z 29. 9. 2004 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 To 211/2004 z 5. 11. 2004 odsúdený
pre pokračujúci trestný čin sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31. 12. 2005. V tomto trestnom konaní v štádiu prípravného konania obžalovaný
dňa 9. 3. 2004 (č. l. 93) po zákonnom poučení a prítomnosti obhajcu prehlásil, že jeho
rodným jazykom je perzština. Z uvedeného dôvodu boli do konania pribratí 9. 3. 2004
(č. 1. 44) a 29. 4. 2004 (č. 1. 46) dvaja tlmočníci z jazyka perzského do jazyka slovenského.
Pribratý tlmočník bol v konaní prítomný až do právoplatného odsúdenia N. H., pričom
aktívne prekladal písomné podania odsúdeného, súdu a tlmočil do perzského jazyka
vykonávané úkony trestného konania.
- v trestnom stíhaní vedenom na Okresnej prokuratúre Košice I pod sp. zn.
1 Pv 1431/2006 pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Tr. zák.
prokurátor okresnej prokuratúry dňa 10. 9. 2007 podľa § 220 ods. 1 Tr. por. schválil zmier
a zároveň podľa § 215 ods. 1 písm. f/ Tr. por. zastavil trestné stíhanie vedené
proti obžalovanému H.
Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 15. 6. 2007 (č. l. 6)
po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola
pretlmočená.
- rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn. 4 T 23/2006 z 8. 9. 2010 bol
N. H. uznaný vinným z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348
ods. 1 Tr. zák.
Obžalovaný v tomto trestnom stíhaní v prípravnom konaní dňa 20. 3. 2006 (č. l. 5)
po zákonnom poučení prehlásil, že slovenský jazyk ovláda a nežiada, aby jeho výpoveď bola
pretlmočená. Hlavné pojednávanie na okresnom súde sa za prítomnosti jeho obhajkyne
dňa 8. 9. 2010 vykonalo taktiež bez prítomnosti tlmočníka.
- rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 2 T 243/2009 zo 6. 9. 2010 bol
obžalovaný N. H. uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,
ods. 2 písm. a/ Tr. zák.
V prípravnom konaní dňa 4. 5. 2009 (č. l. 11) pri výsluchu žiadal prítomnosť
tlmočníka. Opatrením vyšetrovateľa policajného zboru z 5. 5. 2009 (č. l. 18) bol do konania
pribratý tlmočník z jazyka slovenského do jazyka perzského. Tlmočník bol pri výsluchu
obžalovaného prítomný toho istého dňa bez prednesených námietok. Osoba tlmočníka bola
totožná s tlmočníkom pribratým vo veci sp. zn. 1 T 97/2004. Obžalovaný na prítomnosti
tlmočníka netrval pri svojom ďalšom výsluchu v prípravnom konaní dňa 11. 6. 2009
(č. l. 23) ako i na verejnom zasadnutí 6. 9. 2009 (č. l. 218) konanom o návrhu na schválenie
dohody o vine a treste. V zastúpení svojho obhajcu prehlásil, že slovenskému jazyku
rozumie slovom aj písmom (č. l. 218).“
Na základe týchto skutočností krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ „vzhľadom
na dĺžku pobytu v Slovenskej republiky, ako i miesto svojho pôvodu rozumie pre účely
trestného konania slovenskému jazyku, ako i jazyku perzskému, v ktorom bol pribratý
tlmočník“. Žiadosti sťažovateľa, aby sa konanie v jeho trestnom stíhaní viedlo v jazyku
pašto, krajský súd považoval „za obštrukcie, ktoré mali za účel spôsobiť neodôvodnené
prieťahy v trestnom konaní. Obžalovaný aj v čase konania verejného zasadnutia
na krajskom súde komunikoval so svojou obhajobou a súdom v slovenskom jazyku a týmto
dal najavo, že jeho požiadavky na konanie v jazyku pašto sú neodôvodnené. O tejto
skutočnosti svedčí zápisnica o verejnom zasadnutí z 13. 11. 2012.“.
V tejto súvislosti krajský súd sťažovateľa odkázal na „základnú zásadu trestného
konania uvedenú v § 2 ods. 20 Tr. por., podľa ktorej ak obvinený, jeho zákonný zástupca,
poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie
vedie; má právo na tlmočníka a prekladateľa. N. H. opakovane pred orgánmi činnými
v trestnom konaní, ako i súdom uviedol, že slovenskému jazyku, ako i svojmu rodnému
perzskému jazyku rozumie, a preto krajský súd nezistil žiadny dôvod, v zmysle ktorého, by
sa konanie v jeho trestnom stíhaní malo viesť v jazyku pašto. Pre uvedené dôvody nie je
v predmetnom procese nutné aplikovať ani závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 39/2001 zo 4. 7. 2001, tak ako sa o to obžalovaný odvolaním
domáhal. Súčasná právna úprava ust. § 2 ods. 20 Tr. por. neukladá orgánom činným
v trestnom konaní alebo súdu povinnosť tlmočiť úkony trestného konania obžalovanému
do jazyka materinského, ale do jazyka o ktorom vyhlási, že mu rozumie.“.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúceho sa dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keď sťažovateľ primárne namietal
porušenie svojho práva na obhajobu, pretože do konania nebol pribratý tlmočník do jazyka
pašto, citoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku, uvádzajúc, že:
„Podľa § 2 ods. 20 Tr. por. ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený,
zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má
právo na tlmočníka a prekladateľa.
Podľa § 28 ods. 1 Tr. por. ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba
uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie, alebo
nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne
aj zapisovateľ.
Podľa § 28 ods. 2 Tr. por. ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je
v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad a zapísaní
tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka
na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.
Právo dotknutej osoby používať v trestnom konaní jazyk, ktorému rozumie, je jednou
zo základných zásad Trestného poriadku. Rovnaké právo garantuje v č1. 47 ods. 4 Ústava
Slovenskej republiky. Využitie práva na tlmočníka je podmienené vyhlásením dotknutej
osoby, že neovláda jazyk.
Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006, na rozdiel od starej úpravy, však
neobsahuje oprávnenie používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní materinský
jazyk.“
Ďalej najvyšší súd uviedol, že «Vzhľadom na skutočnosť, že obvinený je cudzím
štátnym príslušníkom a i keď od začiatku trestného konania prehlásil, že na Slovensku už
žije dlhšiu dobu a slovenský jazyk ovláda „slovom aj písmom“, bol do konania pribratý
tlmočník z jazyka perzského, ktorému obvinený ako osoba pochádzajúca z Afganskej
islamskej republiky rozumie.».
Najvyšší súd taktiež poukázal na «zápisnice o výsluchu zadržanej podozrivej osoby
a obmedzení osobnej slobody podozrivej osoby zo dňa 20. októbra 2011, bol obvinený
v slovenskom jazyku poučený o svojich právach a povinnostiach, a to i o práve na tlmočníka
a prekladateľa a následne obvinený prehlásil, že po slovensky rozumie. V dňoch 21. októbra
2011 a 24. októbra 2011 bol obvinený vypočutý, pričom opakovane prehlásil, že slovensky
jazyk ovláda slovom i písmom, pričom pri výsluchoch bol prítomný aj jeho obhajca.
V nadväznosti na to obvinený prehlásil, že využije svoje právo a bude vypovedať
v „afganskom jazyku“, a preto dňa 11. novembra 2011 vyšetrovateľom bol do konania
pribratý tlmočník vzatý do sľubu ad hoc, keďže v zozname tlmočníkov a prekladateľov
Ministerstva spravodlivosti SR nie je zapísaný žiadny tlmočník, ani prekladateľ, z jazyka
afganského do jazyka slovenského. Takto bol do konania pribratý ako tlmočník N. D., ktorý
sa narodil v Afganskej islamskej republike, už 21 rokov žije na Slovensku a ovláda oba
jazyky slovom aj písmom. Následne bol obvinený znovu vypočutý a to za prítomnosti tohto
tlmočníka i svojho obhajcu.
V priebehu ďalšieho konania dňa 5. marca 2012 obvinený N. H. prehlásil, že je
afganskej národnosti, ale slovenský jazyk ovláda slovom i písmom, niekedy má, ale problém
vyjadriť sa presne po slovensky, a preto chce vypovedať za prítomnosti tlmočníka. V jeho
požiadavke mu bolo vyhovené a výsluch bol vykonaný za prítomnosti tlmočníka N. D. ako aj
obhajcov a advokátskeho koncipienta.
Dňa 2. decembra 2011 bola vykonávaná rekognícia osoby za prítomnosti tlmočníka.
Pred vykonaním tohto úkonu obvinený prehlásil, že využije svoje právo vypovedať
vo svojom materinskom jazyku a bude vypovedať „po afgánsky“.
Dňa 10. apríla 2012 sa obvinený, za prítomnosti obhajkyne JUDr. Adriany
Krajníkovej a jej koncipienta, zúčastnil preštudovania vyšetrovacieho spisu a dňa
13. apríla 2012 bola okresným prokurátorom Okresnej prokuratúry Košice I podaná
Okresnému súdu Košice I obžaloba. Následne súd rozhodoval o väzbe obvineného, pričom
verejné zasadnutie odročil, so zreteľom na žiadosť obvineného, aby bol prítomný tlmočník.
Hlavné pojednávanie prvostupňového súdu dňa 5. júna 2012 bolo vykonané
za prítomnosti tlmočníka N. D., pričom v jeho záverečnej časti obhajkyňa obvineného
JUDr. Krajniková požiadala o preloženie zápisnice o hlavnom pojednávaní do „perzského“
jazyka, ktorú žiadosť následne súd zamietol.
Osobitným písomným podaním obhajkyňa obvineného zo dňa 18. júna 2012
požiadala súd o pribratie do konania tlmočníka z paštúnskeho jazyka s odôvodnením, že
obvinený perštine síce „zbežne“ rozumie, ale nie je jeho materinským jazykom, pričom
počas hlavného pojednávania prekladu tlmočníka v rôznych detailoch, ktoré považuje
za podstatné, riadne nerozumel.
Na hlavnom pojednávaní dňa 12. júla 2012 bolo predsedom senátu obvinenému
oznámené, že žiadosti obhajkyne vyhovené nebude, nakoľko sa pokúsil zaistiť tlmočníka
z paštúnskeho jazyka, avšak bolo zistené, že tlmočník z tohto jazyka na Slovensku
t. č. neexistuje.
Vzhľadom k tomu, že obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie
do jazyka, ktorému rozumie a ktorý je používaným jazykom jeho rodnej krajiny, jazyku
(ktorý taktiež podľa vlastných vyjadrení do značnej miery ovláda) pri jednotlivých
výsluchoch priebeh trestnej činnosti kladenej mu za vinu.».
Na základe uvedeného najvyšší súd skonštatoval, že „následnú zmena postoja
obvineného v konaní pred prvostupňovým súdom, kedy vyhlásil, že dostatočne nerozumie
perzskému jazyku tak, ako vykonával tlmočenie tlmočník N. D., a žiadal o ustanovenie
tlmočníka do jeho materinského paštúnskeho jazyka, možno vyhodnotiť ako jednoznačne
účelovú. Okresný súd sa aj napriek tomu pokúsil zabezpečiť tlmočníka z tohto jazyka, avšak
neúspešne.
... obvinený mal počas celého konania zabezpečené tlmočenie do jazyka, ktorému
rozumie a ktorý je jedným zo štátnych jazykov jeho rodnej krajiny. Pri vykonávaných
úkonoch súhlasil s tlmočením do perzského jazyka, ani raz nenamietal tlmočníka, až neskôr
svoj postoj zmenil. Preto považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolateľovu
námietku, ohľadom porušenia jeho práva na obhajobu, za nedôvodnú.“.
Nie je úlohou ústavného súdu zaoberať sa v tomto smere otázkou, do akej miery bol
postup navrhovateľa účelový a do akej nie. Podstatou posudzovania ústavného súdu nie je
otázka účelovosti postupu sťažovateľa, ale otázka ústavnosti postupu krajského súdu
a najvyššieho súdu v jeho trestnej veci, keď navyše prípadná účelovosť postupu sťažovateľa
nezbavuje štátne orgány ústavnej povinnosti postupovať voči nemu v súlade s ústavou.
Podstatou a zmyslom čl. 47 ods. 4 ústavy je zabezpečiť každému účastníkovi konania
pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej moci tlmočenie do jazyka,
v ktorom sa vedie konanie, z akéhokoľvek iného jazyka. Oprávnená osoba tak môže v konaní
pred súdom, iným štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy komunikovať v
ktoromkoľvek jazyku, ktorý je rozdielny od jazyka, v ktorom sa vedie konanie.
Prostredníctvom tohto článku ústavy sa každému (teda aj cudzincovi), kto vyhlási, že
neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie, zaručuje právo na tlmočníka. Právo
na poskytnutie tlmočníka je však podmienené vyhlásením účastníka konania, že neovláda
jazyk, v ktorom sa konanie vedie (m. m. I. ÚS 38/96, III. ÚS 39/01, III. ÚS 168/2010).
Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej
pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený,
a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí (rozsudok ESĽP
vo veci Kamasinski v. Rakúsko z 19. 12. 1989, séria A, č. 168, bod 74).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnení rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho
súdu zistil, že obidva súdy sa zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadali
s námietkou sťažovateľa, predmetom ktorej bolo tvrdenie o porušení jeho práva
na tlmočníka, a tým aj práva náležite sa obhajovať. Obidva súdy zaujali k nastolenému
problému totožný názor, a teda že sťažovateľovi (narodenému v Afganistane) bol v konaní
zabezpečený tlmočník z jazyka perzského, ktorý je jedným z úradných jazykov štátu,
z ktorého sťažovateľ pochádza. O tom, že hovorí po perzsky, sa sťažovateľ vyjadril
11. novembra 2011 už v prípravnom konaní. Predtým pri výpovediach vyhlásil, že slovenský
jazyk ovláda slovom a písmom a tlmočníka nepotrebuje. V tejto súvislosti tak krajský súd,
ako aj najvyšší súd konštatovali, že právo na tlmočníka je zabezpečené, ak sa konanie vedie
v jazyku, ktorému dotknutá osoba (obvinený, obžalovaný) rozumie, pričom zásadným
predpokladom naplnenia tohto práva je, ak táto osoba rozumie podstate obvinenia,
skutočnostiam, ktoré sa jej kladú za vinu, ako aj poučeniu o právach. Podľa názoru
ústavného súdu pritom nie je podstatné, že sťažovateľ by rozumel lepšie v inom jazyku
(pašto) ako v tom, v ktorom sa konanie vedie, ale to, že sťažovateľ porozumel podstate
konania, ktoré sa proti nemu viedlo, čo súdy považovali za preukázané.
Sťažovateľ sa dovoláva svojho práva na používanie materinského jazyka v trestnom
konaní. Také právo však sťažovateľovi nezaručuje ústava ani dohovor a tejto úprave
základného práva na tlmočníka zodpovedá aj Trestný poriadok, ktorý obsahuje konkrétnu
úpravu uplatnenia uvedeného základného práva v trestnom konaní.
Podľa § 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37
ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa § 2 ods. 20 Trestného poriadku ak obvinený, jeho zákonný zástupca,
poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie
vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa.
Podľa § 28 ods. 2 Trestného poriadku ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk,
na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník, alebo vec neznesie odklad
a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie orgán činný v trestnom konaní alebo súd
tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorému táto osoba rozumie.
Európsky súd pre ľudské práva interpretoval podmienky realizácie práva podľa
čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru v rozhodnutí K. c. Francúzsku (rozhodnutie o sťažnosti
č. 10210/82), kde jasne uviedol, že toto právo neprislúcha obvinenému, ktorý dostatočne
rozumie jazyku a hovorí jazykom, v ktorom sa konanie vedie, preto nepostačuje
len formálne vyhlásenie obvineného smerujúce k požiadavke bezplatného ustanovenia
tlmočníka, keďže dôkazné bremeno preukázať opodstatnenosť takejto požiadavky smeruje
proti obvinenému s oprávnením kompetentného vnútroštátneho orgánu rozhodnúť
o dôvodnosti prednesenej žiadosti. Európsky súd pre ľudské práva tak v mnohým prípadoch
kvalifikoval námietku porušenia čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru ako zjavne neopodstatnenú
alebo neodôvodnenú na základe skutočnosti, že podľa jeho názoru znalosť jazyka
konajúceho súdu bola u obvineného dostatočná na to, aby bolo možné proces vedený proti
nemu považovať za spravodlivý (napr. Güngör v. Nemecko, rozhodnutie zo 17. 5. 2001,
sťažnosť č. 31540/96; Hovanesian v. Bulharsko, rozsudok z 21. 12. 2000, sťažnosť
č. 31814/03; Katritsch v. Francúzsko, rozsudok zo 4. 11. 2010, sťažnosť č. 22575/08).
Z judikatúry ESĽP tiež vyplýva, že pri úvahe, aká úroveň znalosti jazyka konajúceho súdu
bola v tom-ktorom prípade potrebná, je relevantná povaha trestného činu, z ktorého
bol sťažovateľ obvinený, a tiež zložitosť „oznámení“ adresovaných sťažovateľovi
(Protopapa v. Turecko, rozsudok z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 16084/90). V prípade
Kamasinski v. Rakúsko, rozsudok z 19. 12. 1989, sťažnosť č. 9783/82, súd považoval
za dostatočné na zachovanie tohto práva skutočnosť, že obhajca obvineného bol schopný
komunikovať aj v jazyku sťažovateľa, aj v jazyku konajúceho súdu.
Ústavný súd sa vyjadril v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 144/03 z 13. augusta 2003
k rozsahu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy v súvislosti s požiadavkou na preklad
všetkých listín súvisiacich s konaním, keď uviedol, že takýto nárok netvorí obsah
základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval
v rozsudku Kamasinski v. Rakúsko, ods. 74, že čl. 6 ods. 3 písm. e) dohovoru nejde tak
ďaleko, aby vyžadoval v konaní písomný preklad každého listinného dôkazu alebo
úradného dokumentu. Poskytnutá pomoc tlmočníka by mala byť taká, aby umožnila
obvinenému zoznámiť sa s vecou a umožnila mu brániť sa, a to hlavne tým, že bude
schopný predložiť súdu svoju verziu udalosti. Tlmočenie hlavného pojednávania
podľa tohto rozsudku ani nemusí byť simultánne ani doslovné, stačí následný a syntetický
preklad. Dokonca ani rozsudok nemusí byť preložený do písomnej podoby, ak bol
dostatočne odôvodnený ústne. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že text relevantných
ustanovení dohovoru používa pojem tlmočník, a nie prekladateľ. To znamená, že pomoc
tlmočníka, ktorý ústne tlmočí, môže splniť požiadavky dohovoru (obdobne napr.
I. ÚS 257/2010, III. ÚS 573/2012, III. ÚS 6/2014).
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
sa podrobne zaoberal posúdením, či námietka sťažovateľa o porušení jeho práva
na používanie jazyka, ktorému rozumie, má reálne základy a mohla by spĺňať dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na tento účel preskúmal postup
a úkony orgánov činných v trestnom konaní, okresného súdu a krajského súdu
a konfrontoval tvrdenia sťažovateľa obsiahnuté v dovolaní s jeho správaním na úkonoch
v jednotlivých fázach trestného konania a spôsobom, akým sťažovateľ uplatňoval svoje
práva obvineného v priebehu tohto konania.
Pre jazyk pašto nie je v Slovenskej republike zapísaný žiadny tlmočník. Okresný súd
zabezpečil v konaní tlmočníka z/do jazyka perzského. Krajský súd zistil dvoch
potenciálnych tlmočníkov, ktorí ovládajú paštúnsky jazyk. Tieto osoby boli súdom
oslovené, avšak vyslovili sa, že v budúcnosti majú ochotu byť tlmočníkmi, ale nie v trestnej
veci sťažovateľa, lebo sa boja o svoj život, ako aj o život svojich rodín, pretože sťažovateľ
sa vyhrážal tlmočníkovi usmrtením.
Ústavný súd nespochybňuje, že sťažovateľ dokáže najlepšie obhajovať svoje záujmy
a uplatňovať svoje práva v jazyku pašto. Avšak v situácii, v ktorej sa nachádzal, mu orgány
Slovenskej republiky poskytli možnosť od začiatku trestného konania uplatniť práva
obvineného za pomoci obhajcu a neskôr za pomoci tlmočníka (keď o neho požiadal),
s ktorým bol schopný dorozumieť sa. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ bol schopný
vyjadriť sa k obvineniu, prezentovať svoju verziu udalostí a na ten účel predkladať návrhy
na vykonanie dokazovania. Konanie pred súdom prvého stupňa aj odvolacím súdom bolo
tlmočené.
Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 39/01 zo 4. júla 2001, na ktorý
sťažovateľ poukazuje, ústavný súd dodáva, že v danom prípade sťažovateľ nebol vôbec
pred vzatím do väzby vypočutý sudcom, ako ani v materinskom jazyku.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietky sťažovateľa
o porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru postupom krajského súdu a najvyššieho súdu v dovolacom konaní vo vzťahu
k námietke netlmočenia do jazyka pašto sú zjavne neopodstatnené.
Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta, že na verejnom zasadnutí
krajského súdu bol činný prokurátor, ktorý mal byť vylúčený, keďže sa rozhodovalo o
rozsudku okresného súdu, kde bol činný pri rozhodovaní jeho príbuzný JUDr. L. B.,
najvyšší súd uviedol, že „nedošlo k žiadnemu porušeniu zákona a ani v tomto smere nezistil
dôvodnosť dovolacej námietky obvineného. Prítomnosť menovaného prokurátora na
verejnom zasadnutí Krajského súdu v Košiciach, ako druhostupňového súdu, nemôže
zakladať prekážku vykonania odvolacieho konania o rozsudku Okresného súdu Košice I,
ktorým rozhodoval sudca, s ktorým má tento prokurátor údajne príbuzenský vzťah. K tejto
námietke dovolateľa treba tiež uviesť, že krajský súd konajúci o odvolaniach obvinených a
prokurátora otázku prítomnosti intervenujúceho prokurátora na verejnom zasadnutí tohto
súdu nemohol nijako ovplyvniť, resp. ani nemohol rozhodovať o otázke jeho prípadnej
zaujatosti.
V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že z obsahu zápisnice Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 13. novembra 2012 je zrejmé, že počas odvolacieho konania prítomnosť
konkrétneho prokurátora krajskej prokuratúry zo strany obvineného, resp. jeho obhajcu
žiadnym spôsobom namietaná nebola.“.
Blízky príbuzenský vzťah (otec ‒syn) medzi sudcom okresného súdu, ktorý bol
predsedom senátu rozhodujúcim o vine a treste sťažovateľa, a prokurátorom, ktorý
zastupoval štát na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu rozhodujúceho o riadnom
opravnom prostriedku podanom sťažovateľom, sám osebe ešte nezakladá dôvodnosť
dovolania podľa § 374 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (že vo veci konal alebo rozhodol
orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený
z vykonávania úkonov trestného konania). Sťažovateľ v podanom dovolaní nijako
nepreukázal naplnenie dôvodov vylúčenia prokurátora v zmysle § 31 Trestného poriadku.
V konečnom dôsledku o opravnom prostriedku podanom sťažovateľom nerozhodoval
prokurátor, ale senát krajského súdu. Keďže nebola splnená podmienka, že vo veci konal
alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený,
pričom o jeho vylúčení sa nerozhodlo, nemohol byť naplnený ani tento dôvod dovolania.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľa
o porušení jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy, ako aj práv podľa
dohovoru tým, že vo veci bol na krajskom súde činný prokurátor, ktorý bol v blízkom
príbuzenskom vzťahu s predsedom senátu okresného súdu, a najvyšší súd sa v dovolacom
konaní s touto námietkou nedostatočne nevysporiadal, je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd preto rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2014