Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 208/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť N. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr.

A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17

ods. 2, a a práv podľa a 3

písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -806 z 13. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013

doručená sťažnosť N. H., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl.

12 ods. 2, , a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -806 z 13. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok z 13.

novembra 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom z 13. novembra 2012 bol zrušený

rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 12. júla

2012 (ďalej „rozsudok z 12. júla 2012“) vo výrokoch o trestoch a spôsoboch ich výkonu,

podľa ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných látok a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania

a obchodovania s nimi podľa , , a

spáchaného formou spolupáchateľstva podľa , za čo mu bol podľa

s použitím uložený

trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)

bol sťažovateľ zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s

maximálnym stupňom stráženia, súčasne mu bol podľa v

spojení s § 78 ods. 1 tohto zákona uložený ochranný dohľad na dobu 3 rokov a podľa § 73

ods. 1 mu bolo uložené ochranné protitoxikomanické liečenie

ambulantnou formou. Podľa mu bol podľa

písm. c) s použitím pri nezmenenom

skutkovom základe uložený trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov nepodmienečne

podľa so zaradením do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Inak rozsudok z 12. júla 2012 ostal

nezmenený.

Podľa sťažovateľa v predmetnom trestnom konaní boli porušené ním označené práva

tým, že mu bola odňatá možnosť konať v jeho materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému

rozumie. V konaní pred krajským súdom sťažovateľ predložil svoju námietku

nerešpektovania jeho práva konať v materinskom jazyku, najmä práva na tlmočníka

do materinského jazyka na hlavných pojednávaniach a verejných zasadnutiach, ako aj práva

na preloženie zápisníc o vykonaní jednotlivých úkonov. Krajský súd uvedenú námietku

sťažovateľa neakceptoval s odôvodnením, že do konania bol pribratý tlmočník z jazyka

perzského, pričom za podstatnú nepovažoval skutočnosť, že nešlo o tlmočníka

z materinského jazyka sťažovateľa – jazyka pašto, ktorý je zároveň prvým úradným

jazykom v Afganistane. Sťažovateľ vo svojich podaniach v predmetnom konaní vysvetlil

rozdiel medzi perzským jazykom a jazykom pašto, ktorý charakterizoval ako „rozdiel medzi

slovenčinou a maďarčinou“.

V súvislosti s uvedenou námietkou krajský súd v rozsudku z 13. novembra 2012

poukázal na skutočnosť, že tlmočenie v perzskom jazyku „je dostačujúce, nakoľko takto

prebehla podstatná časť trestného konania (mal na mysli prípravného, a to aj

za prítomnosti obhajcu) a obžalovaný ju nenamietal“, a súčasne v tejto súvislosti aj

s poukázaním na predchádzajúce konania vedené v trestných veciach sťažovateľa na

Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. , Okresnej prokuratúre Košice I

pod sp. zn. , Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. ,

Okresnom súde Revúca pod sp. zn. dospel k záveru, že vzhľadom na dĺžku

pobytu sťažovateľa v Slovenskej republike, ako aj miesto jeho pôvodu, rozumie pre účely

trestného konania slovenskému jazyku, ako aj jazyku perzskému, v ktorom bol pribratý

tlmočník. Tento záver krajského súdu považuje sťažovateľ za hrubé porušenie zákona, ako

aj ním označených práv. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. zo 4. júla 2001 a jeho závery, v spojení s ktorými je podľa neho možné

konštatovať, že nie je podstatné, v ktorom štádiu či okamihu trestného konania požiadal

o tlmočníka, a taktiež nie je vôbec podstatné, že v predchádzajúcich konaniach vedených

v trestných veciach sťažovateľa, ktorých bol účastný, o ustanovenie tlmočníka nežiadal.

Podľa sťažovateľa pre účely trestného konania je potrebná zvýšená úroveň znalosti

jazyka, v ktorom sa konanie vedie, než je znalosť jazyka na bežnej hovorovej úrovni,

a preto v predmetnom konaní viackrát poukázal na skutočnosť, že slovenskému ani

perzskému jazyku dostatočne nerozumie. Samotný fakt, že v predchádzajúcich konaniach

vedených o jeho veciach sťažovateľ o tlmočníka nežiadal, nie je podľa neho dôkazom, že

uvedeným jazykom rozumie pre účely prebiehajúceho trestného konania. Navyše, v danom

prípade nejde o materinské jazyky sťažovateľa, čo znamená, že ich znalosť u neho mohla

poklesnúť plynutím času v dôsledku toho, že ich nepraktizoval v takom rozsahu ako

v minulosti, obzvlášť v prípade komunikácie pre účely trestného konania (odbornej

a úradnej komunikácie), v ktorej nezrovnalosť, nedostatočné porozumenie slova či

gramatickej väzby, frázy a pod. môže mať negatívne dopady.

Pre súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci musela byť navyše sťažovateľova

nízka vedomosť slovenského jazyka priamo overiteľná, pretože nedokáže skloňovať,

nerozoznáva časovanie osôb, nevie používať ani ďalšie zložitejšie gramatické kategórie

a taktiež im ani nerozumie. Obdobne je to aj v prípade perzštiny, ktorú taktiež ovláda len

zbežne, nie je jeho materinským jazykom ani úradným, neučil sa ju v škole a bežne ju

riadne nepraktizoval.

V predmetnom konaní sťažovateľovi nebola do jazyka, ktorému rozumie, ani

preložená zápisnica z hlavného pojednávania, napriek tomu, že o to požiadal a z tohto

dôvodu sa nebol schopný relevantne brániť. Krajský súd v rozsudku z 13. novembra 2012

vo vzťahu k odôvodneniu skutočnosti, prečo nie je potrebné sťažovateľovi ustanoviť

tlmočníka do jazyka pašto, nepresne uviedol, že sťažovateľ pred orgánmi činnými

v trestnom konaní opakovane uviedol, že slovenskému jazyku, ako i perzskému jazyku

rozumie (strana 11 posledná veta a strana 12 prvý odsek), avšak toto tvrdenie sa nezakladá

na pravde, pretože sťažovateľ sa nikdy takto nevyjadril a ide o tvrdenie vychádzajúce

z neporozumenia jazykovej problematiky jazyka perzského. V tejto súvislosti sťažovateľ

okrem iného uviedol: «Pokiaľ sa rieši otázka perzského jazyka, je ju treba riešiť komplexne

a riadne a to tak, že nie je jedno, či sa pojednáva o „perzskom jazyku“, alebo „perzštine“.

Ide o skupinu perzských jazykov (cca 50), do ktorej o. i. patrí perzština a pašto. Keďže ide

o dva samostatné jazyky v rámci perzských jazykov, je nekonkrétne a nulitné tvrdiť, že

rozumiem perzskému jazyku, dokonca ako svojmu rodnému jazyku. Tlmočník bol

ustanovený z jazyka „perzština“ a nie jazyka „perzského“, čo je dôkaz o skutočnosti, ktorú

namietam. Je zrejmé, že existuje jazyk perzština, aj jazyk pašto, ktoré oba patria do skupiny

perzských jazykov a preto ak ja sa dožadujem svojho materinského jazyka (jazyka, ktorému

rozumiem) pašto, je neprípustné zamietnuť moju požiadavku tým, že mojim rodným jazykom

je perzský jazyk (čo je síce pravda, ale ako označenie skupiny jazykov, do ktorého patrí môj

materinský jazyk pašto), a už vôbec nie tým, že musím rozumieť perzštine. Teda perzský

jazyk, v ponímaní odvolacieho súdu neexistuje, nejde o žiaden jeden konkrétny jazyk (ako

napr. slovenský jazyk), ale ide o označenie skupiny jazykov (ako napr. slovanské jazyky), v

rámci ktorých je začlenená perzština, pašto a ostatných cca 50 ďalších perzských jazykov

(ktorým nerozumiem, ba ani ich nepoznám, avšak v zmysle názoru odvolacieho súdu by som

im mal tiež rozumieť).»

Sťažovateľ v predmetnom konaní poukázal na to, že ustanovený tlmočník rozumie

perzskému jazyku, ale nerozumie jazyku pašto, ale iba perzštine. Ustanovený tlmočník nie

je zapísaný v zozname tlmočníkov a nie je zrejmá kvalita jeho tlmočenia (pre účely konania

na súde), čo je podstatné zvlášť z dôvodu, že u neho ide o iný ako sťažovateľov materinský

jazyk, a preto neexistuje odborná záruka, že tlmočí korektne. Podľa vyjadrenia okresného

súdu v Slovenskej republike nie je evidovaný tlmočník ani prekladateľ jazyka pašto, táto

skutočnosť však nemôže byť na ťarchu sťažovateľovi, a ani on sám preto nemôže byť

zaviazaný povinnosťou zabezpečiť si takéhoto tlmočníka. S ohľadom na uvedené je

sťažovateľ toho názoru, že postupom krajského súdu, ktorým mu nebolo umožnené konať

v jeho materinskom jazyku, došlo k porušeniu ním onačených práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa a 3 písm. a) a e) dohovoru boli rozsudkom

z 13. novembra 2012 porušené, zruší uvedený rozsudok a vráti vec krajskému súdu na nové

konanie a rozhodnutie, zakáže krajskému súdu pokračovať v porušovaní ním označených

práv a prizná mu náhradu trov jeho právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namietal, že rozsudkom z 13. novembra 2012 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 4 a práv podľa a 3 písm. a) a e) dohovoru argumentujúc tým, že

v predmetnom konaní v jeho trestnej veci mu bola odňatá možnosť konať v jeho

materinskom jazyku, resp. jazyku, ktorému rozumie. Z uvedeného vyplýva, že podstatou

sťažovateľových námietok je porušenie jeho práva na obhajobu, ktoré mu malo byť

obmedzené tým, že nerozumel jazyku konania.

Podľa dovolanie možno podať, ak bolo

zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

V danom prípade sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu založenú na

argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c) , a z obsahu jeho sťažnosti nevyplýva, že by v záujme

ochrany ním označených práv využil aj dovolanie ako účinný prostriedok ich ochrany.

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za predčasne

podanú, a preto ju odmietol pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie

a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013