Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 118 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (123)III. ÚS 227/2010
PDF · 186.74 KB
No categories available
III. ÚS 227/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátkou
JUDr. J. Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 102/2009-296 z 11.
februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010
faxom a následne 12. mája 2010 poštou (doplnená 25. mája 2010) doručená sťažnosť
spoločnosti M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J.
Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 1 Cob 102/2009-296 z 11. februára 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, ako odvolacieho súdu, bol potvrdený
rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 22. 12. 2008, sp. zn. 26 Cb 60/2008-248 a to, že
sa žaloba Sťažovateľa (v postavení žalobcu v konaní pred Okresným súdom Pezinok, sp. zn.
26 Cb 60/2008) zo dňa 30. 6. 2008 o určenie neplatnosti zániku nájmu zamieta (ďalej len
„rozsudok prvostupňového súdu“).
V priebehu prvostupňového konania Sťažovateľ zmenil petit svojej žaloby zo dňa
30. 6. 2008 tak, aby súd určil, že Sťažovateľ, má právo nájmu vyplývajúce z Nájomnej
zmluvy č. 7/05 zo dňa 25. 7. 2005, ... uzavretej medzi účastníkmi konania
k nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v článku I. PREDMET ZMLUVY v Nájomnej zmluve
č. 7/05 zo dňa 25. 7. 2005. ... Zmenu žaloby prvostupňový súd pripustil uznesením 26 Cb
60/208-119 zo dňa 25. 11. 2008, pričom ďalším uznesením 26 Cb 60/2008-221 zo dňa 9. 12.
2008 zastavil konanie o časti žaloby spočívajúcej v určení práva vecného bremena
v prospech Sťažovateľa na základe čiastočného späťvzatia Sťažovateľom na pojednávaní
konanom dňa 9. 12. 2008. ...
Z vykonaných dôkazov v prvostupňovom konaní, ktoré spočívali v Nájomnej zmluve
vyplýva, že Nájomná zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia ohľadom presného dátumu
splatnosti nájomného, iba ustanovuje, že žalovaný ako prenajímateľ bude nájomné
fakturovať za štvrťročné obdobie vopred, to do 15 dní prvého mesiaca štvrťroka. ...
Keďže Nájomná zmluva neobsahovala ustanovenie o dobe splatnosti štvrťročného
nájomného, je potrebné vztiahnuť na túto zmluvu úpravu uvedenú v ustanovení § 340 ods. 2
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších právnych predpisov (ďalej
len „Obchodný zákonník“) v nadväznosti na ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného
zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ, v tomto
prípade žalovaný, oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník,
teda Sťažovateľ, je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ -
prenajímateľ o plnenie požiadal. ...
Za žiadosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného
zákonníka je teda možné považovať i faktúru, ktorá popri hmotnoprávnych účinkoch má aj
účtovné a daňové aspekty a jej vyhotovenie je z účtovno-daňového hľadiska upravené
osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty,
v znení neskorších predpisov, a to § 71 ods. 2, ktorý upravuje náležitosti faktúry pri dodaní
tovaru alebo služieb v tuzemsku. ... Ak faktúra neobsahuje obligatórne náležitosti, potom
takýto dokument nie je platný, čiže nie je schopný vyvolať účinky, ktoré mu právne predpisy
pripisujú, a teda subjekt ktorému je adresovaná nemá povinnosť plniť na základe takejto
faktúry a jeho neplnenie nemôže byť akýmkoľvek spôsobom postihnuté takými právnymi
následkami, ktoré či už právne predpisy alebo dohoda zmluvných strán spájajú s takým
neplnením. ...
Prvostupňový súd, ako aj Krajský súd Bratislava, dokonca vyhodnotili faktúru
č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 ako doručenú Sťažovateľovi z dôkazu predloženého
žalovaným, a to knihou odoslaných faktúr, z ktorej evidencie tiež jasne vyplynulo, že
predmetná faktúra nebola odoslaná na adresu sídla Sťažovateľa. Krajský súd Bratislava
teda nemohol mať za preukázané, že faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 bola včas
doručená Sťažovateľovi zo strany žalovaného. ...
V súvislosti splatením faktúr za štvrťročné nájomné dochádzalo kontinuálne zo
strany Sťažovateľa k oneskoreniu platenia s ohľadom na dátum splatnosti štvrťročného
nájomného, ktorý bol stanovený žalovaným v jednotlivých faktúrach, čo bolo v súdnom
konaní i preukázané. Nakoľko žalovaný akceptoval takéto správanie Sťažovateľa, je možné
konštatovať, že zmluvné strany medzi sebou zaviedli takú prax, že štvrťročné nájomné
nebolo splatné v lehote uvedenej v jednotlivých faktúrach, ale neskôr, spravidla do začiatku
ďalšieho štvrťročného obdobia. ...
Za účelom preukázania praxe, ktorú zaviedli medzi sebou Sťažovateľ a žalovaný, bol
vypočutý Ing. J. B., ktorý pôsobil vo funkcii riaditeľa štátneho podniku žalovaného v čase,
keď došlo k uzatvoreniu Nájomnej zmluvy, a následne vo funkcii vedúceho ekonomického
odboru. Z výpovede Ing. J. B. jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa pri akejkoľvek
neuhradenej faktúre, ktorú vystavil, a teda aj pri faktúrach vystavených žalovaným
Sťažovateľovi správal tak, že ak nedošlo k úhrade určitej faktúry v lehote jej splatnosti,
žalovaný zaslal svojmu dlžníkovi najskôr upomienku, kým prikročil k akýmkoľvek sankčným
opatreniam. Z uvedeného dôvodu, i keby sa bola faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008
nachádzala do uplynutia posledného dňa lehoty jej splatnosti vo sfére dispozície
Sťažovateľa, čo však Sťažovateľ nepripúšťa, Sťažovateľ mohol oprávnene očakávať pri
opomenutí zaplatiť nájomné za príslušné dohodnuté obdobie, že žalovaný mu zašle najskôr
upomienku, a to i napriek existencii písomnej Nájomnej zmluvy, a to práve vzhľadom na
zmluvnými stranami zavedenú prax. ...
Nakoľko v Nájomnej zmluve bola uvedená správna adresa sídla Sťažovateľa,
Sťažovateľ nemal povinnosť v zmysle ani Obchodného zákonníka, ani iného právneho
predpisu, aplikovateľného na území Slovenskej republiky, upozorňovať žalovaného na svoju
správnu adresu sídla. Ak tak Sťažovateľ neurobil, alebo mal Krajský súd Bratislava za
nepreukázané, že tak Sťažovateľ urobil, nemôže mať takéto nekonanie vplyv na
posudzovanie trvania, resp. neplatnosti skončenia Nájomnej zmluvy. ...
Z dôvodov vyššie uvedených nemôže teda obstáť záver prvostupňového súdu,
s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že obrana Sťažovateľa založená na tvrdení o chybách
faktúr vystavovaných žalovaným je účelová. ...
Nie je možné sa stotožniť s názorom oboch súdov vyjadreným v ich rozsudkoch, že
žalovaný aplikoval ustanovenie čl. V bod 1 písm. c) Nájomnej zmluvy až na prípad
vzniknutý na základe včasného neuhradenia faktúry č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008. ...
Krajský súd Bratislava spolu s Okresným súdom Pezinok ako prvostupňovým súdom
považovali faktúru č. 28000069 vystavenú dňa 3. 4. 2008, za doručenú Sťažovateľovi len na
základe listu Sťažovateľa zo dňa 25. 6. 2008, ktorý Sťažovateľ adresoval žalovanému,
a z tejto skutočnosti vyvodili záver, že predmetná faktúra č. 28000069 bola v dispozícii
Sťažovateľa v lehote jej splatnosti. ...
Z dokazovania pred prvostupňovým súdom nie je možné urobiť iný záver a preto
nemôže obstáť názor oboch súdov, že tvrdenie Sťažovateľa o tom, že faktúra mu nebola
nikdy doručená, resp. že bola prevzatá omylom je účelové. I keby bola faktúra č. 28000069
zo dňa 3. 4. 2008 doručená Sťažovateľovi, z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa tak
stalo najskôr dňa 25. 6. 2008, t. j. v 69. deň po dni vyznačenom na tejto faktúre ako deň jej
splatnosti. Sťažovateľ plnil v prospech žalovaného dňa 22. 6. 2008, čiže pred dňom, ktorý je
na základe vykonaného dokazovania možné označiť za deň, v ktorý sa žalovaného faktúra
č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 dostala do sféry dispozície Sťažovateľa. ...
Krajským súdom Bratislava, ako aj Okresnými súdom Pezinok vytýkané nesplnenie
tzv. prevenčnej povinnosti, ktorú pripisujú Sťažovateľovi a odôvodňujú tým zamietnutie
žaloby Sťažovateľa zo dňa 30. 6. 2008, a na jej základe súdmi deklarovaná povinnosť
Sťažovateľa znášať následky sa nezakladá na pravde, ani na vykonanom dokazovaní. ...
Okresný súd Pezinok, ako aj Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili
názor, že faktúra nie je právnym úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je
možné sa stotožniť v prípade, pokiaľ má faktúra okrem splnenia účtovno-daňových
podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho
vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle
ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie
splatnosti štvrťročného nájomného bolo v súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj
písomným vyjadrením žalovaného vo veci zo dňa 24. 11. 2008. ...
Sťažovateľ a žalovaný dohodli v Nájomnej zmluve, že táto zanikne, ak nedôjde
k včasnému zaplateniu splatného nájomného. Išlo teda o rozväzovaciu podmienku, keďže
právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik
Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom
vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2. 3. 2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa
6. 3. 2009. ...
Nezaplatenie nájomného v lehote splatnosti, ktorú si určil žalovaný vo faktúre
č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 však spôsobil sám žalovaný, a to tým, že nedoručil včas
predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.
Ak teda omeškanie Sťažovateľa splatením nájomného za 2. štvrťrok 2008 (Sťažovateľ
však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému) spôsobil
žalovaný svojím úmyselným konaním (o úmyselné konanie, teda nesprávnu adresu
vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je
správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej
zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak
nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008, ale ustanovením § 671 ods. 2
Súd prvého stupňa ďalej pochybil aj v procesnom postupe, keď vypočul Ing. J. B. ako
svedka, čím jeho výpovedi pri hodnotení dôkazov prikladal hodnotu svedeckej výpovedi.
V súdnom konaní bolo preukázané, že Ing. J. B. pôsobil v čase od 14. 1. 2004 do 30.
11. 2005 ako riaditeľ Sťažovateľa. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1, § 19 ods. 1 a 2 zákona
č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, v znení neskorších predpisov, je riaditeľ štátneho
podniku jeho štatutárnym orgánom, a preto osoba zastávajúca takúto funkciu má byť v
súdnom konaní vypočutá ako účastník konania, nie ako svedok. Takémuto právnemu záveru
svedčí aj rozsudok Nejvyššího soud České republiky, sp. zn. 21 Cdo 1397/2006...
Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296, a ani rozsudok
prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu
vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa
do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť,
kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom
a žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu
s rozsudkom prvostupňového súdu.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom
Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 10/2009 a jeho rozsudkom zo dňa
11. 2. 2010, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením
veci, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
V rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza, že neprihliadol na podanie Sťažovateľa
doručené odvolaciemu súdu dňa 11. 2. 2009, ani na podanie Sťažovateľa doručené
odvolaciemu súdu dňa 12. 6. 2009, a to z dôvodu, že zákonná lehota na rozšírenie rozsahu,
v akom sa rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, pričom posledným dňom lehoty na podanie
odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7. 1. 2009. ...
Okrem toho, k podaniu zo dňa 11. 6. 2009 došlo po tom, ako si Sťažovateľ zvolil
svojho právneho zástupcu. Ak sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nesmie
účastník konania vyjadriť pred súdom, ide opäť o odňatie možnosti konať pred súdom, ako
aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže dať v súdnom konaní
zastúpiť v zmysle ustanovenia § 24 a § 25 ods. 1 OSP, a tým aj k porušeniu základného
práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Cob 102/2009-296 z 11. februára 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 €.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 9. apríla 2010 proti rozsudku krajského
súdu sp. zn. 1 Cob 102/2009 z 11. februára 2010 dovolanie. Dovolacie konanie je na
Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv toho – ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie zásad
spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a to z dôvodu, že
rozhodnutie krajského súdu nebolo podľa jej názoru dostatočné odôvodnené a vykazovalo
znaky svojvôle. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd stotožnil so závermi okresného
súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania prijal nesprávne právne závery. Okrem
toho sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že Ing. J. B. bol v rámci konania pred súdom
prvého stupňa vypočutý ako svedok, hoci podľa jej názoru mal byť z dôvodu svojej skoršej
pozície ako štatutárneho orgánu žalovaného vypočutý ako účastník konania. V tejto
súvislosti sťažovateľka argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 21 Cdo 1397/2006. Okrem toho sťažovateľka namietala aj porušenie svojho
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny
tým, že na jej podanie z 11. júna 2009, ktoré učinila potom, ako si zvolila svojho právneho
zástupcu, krajský súd neprihliadol z dôvodu, že bolo uplatnené až po uplynutí lehoty na
stanovenie rozsahu a dôvodov odvolania. Porušenie základného práva na právnu pomoc
videla teda sťažovateľka v tom, že krajský súd jej neumožnil vyjadriť sa k predmetu veci
prostredníctvom jej právneho zástupcu.
Preskúmaním obsahu sťažnosti a obsahu dovolania dospel ústavný súd k záveru, že
sťažovateľka v oboch právnych prostriedkoch využitých na ochranu svojich práv uplatnila
totožné námietky.
V čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie vedené na najvyššom
súde pod sp. zn. 3 Obdo 24/2010 skončené, a preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu
sťažnosti z dôvodu jej predčasného podania. O ochrane označených práv, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd
ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje
situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba
v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na
súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2010