Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 227/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P., zastúpenej advokátkou

JUDr. J. Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , na právnu pomoc podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -296 z 11.

februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010

faxom a následne 12. mája 2010 poštou (doplnená 25. mája 2010) doručená sťažnosť

spoločnosti M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J.

Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), na právnu pomoc podľa

a podľa Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -296 z 11. februára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Rozsudkom Krajského súdu Bratislava, ako odvolacieho súdu, bol potvrdený

rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 22. 12. 2008, sp. zn. -248 a to, že

sa žaloba Sťažovateľa (v postavení žalobcu v konaní pred Okresným súdom Pezinok, sp. zn.

) zo dňa 30. 6. 2008 o určenie neplatnosti zániku nájmu zamieta (ďalej len

„rozsudok prvostupňového súdu“).

V priebehu prvostupňového konania Sťažovateľ zmenil petit svojej žaloby zo dňa

30. 6. 2008 tak, aby súd určil, že Sťažovateľ, má právo nájmu vyplývajúce z Nájomnej

zmluvy č. 7/05 zo dňa 25. 7. 2005, ... uzavretej medzi účastníkmi konania

k nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v článku I. PREDMET ZMLUVY v Nájomnej zmluve

č. 7/05 zo dňa 25. 7. 2005. ... Zmenu žaloby prvostupňový súd pripustil uznesením 26 Cb

60/208-119 zo dňa 25. 11. 2008, pričom ďalším uznesením -221 zo dňa 9. 12.

2008 zastavil konanie o časti žaloby spočívajúcej v určení práva vecného bremena

v prospech Sťažovateľa na základe čiastočného späťvzatia Sťažovateľom na pojednávaní

konanom dňa 9. 12. 2008. ...

Z vykonaných dôkazov v prvostupňovom konaní, ktoré spočívali v Nájomnej zmluve

vyplýva, že Nájomná zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia ohľadom presného dátumu

splatnosti nájomného, iba ustanovuje, že žalovaný ako prenajímateľ bude nájomné

fakturovať za štvrťročné obdobie vopred, to do 15 dní prvého mesiaca štvrťroka. ...

Keďže Nájomná zmluva neobsahovala ustanovenie o dobe splatnosti štvrťročného

nájomného, je potrebné vztiahnuť na túto zmluvu úpravu uvedenú v ustanovení § 340 ods. 2

, v znení neskorších právnych predpisov (ďalej

len „“) v nadväznosti na ustanovenie Obchodného

zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ, v tomto

prípade žalovaný, oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník,

teda Sťažovateľ, je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ -

prenajímateľ o plnenie požiadal. ...

Za žiadosť v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného

zákonníka je teda možné považovať i faktúru, ktorá popri hmotnoprávnych účinkoch má aj

účtovné a daňové aspekty a jej vyhotovenie je z účtovno-daňového hľadiska upravené

osobitným právnym predpisom, ktorým je o dani z pridanej hodnoty,

v znení neskorších predpisov, a to § 71 ods. 2, ktorý upravuje náležitosti faktúry pri dodaní

tovaru alebo služieb v tuzemsku. ... Ak faktúra neobsahuje obligatórne náležitosti, potom

takýto dokument nie je platný, čiže nie je schopný vyvolať účinky, ktoré mu právne predpisy

pripisujú, a teda subjekt ktorému je adresovaná nemá povinnosť plniť na základe takejto

faktúry a jeho neplnenie nemôže byť akýmkoľvek spôsobom postihnuté takými právnymi

následkami, ktoré či už právne predpisy alebo dohoda zmluvných strán spájajú s takým

neplnením. ...

Prvostupňový súd, ako aj Krajský súd Bratislava, dokonca vyhodnotili faktúru

č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 ako doručenú Sťažovateľovi z dôkazu predloženého

žalovaným, a to knihou odoslaných faktúr, z ktorej evidencie tiež jasne vyplynulo, že

predmetná faktúra nebola odoslaná na adresu sídla Sťažovateľa. Krajský súd Bratislava

teda nemohol mať za preukázané, že faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 bola včas

doručená Sťažovateľovi zo strany žalovaného. ...

V súvislosti splatením faktúr za štvrťročné nájomné dochádzalo kontinuálne zo

strany Sťažovateľa k oneskoreniu platenia s ohľadom na dátum splatnosti štvrťročného

nájomného, ktorý bol stanovený žalovaným v jednotlivých faktúrach, čo bolo v súdnom

konaní i preukázané. Nakoľko žalovaný akceptoval takéto správanie Sťažovateľa, je možné

konštatovať, že zmluvné strany medzi sebou zaviedli takú prax, že štvrťročné nájomné

nebolo splatné v lehote uvedenej v jednotlivých faktúrach, ale neskôr, spravidla do začiatku

ďalšieho štvrťročného obdobia. ...

Za účelom preukázania praxe, ktorú zaviedli medzi sebou Sťažovateľ a žalovaný, bol

vypočutý Ing. J. B., ktorý pôsobil vo funkcii riaditeľa štátneho podniku žalovaného v čase,

keď došlo k uzatvoreniu Nájomnej zmluvy, a následne vo funkcii vedúceho ekonomického

odboru. Z výpovede Ing. J. B. jednoznačne vyplýva, že žalovaný sa pri akejkoľvek

neuhradenej faktúre, ktorú vystavil, a teda aj pri faktúrach vystavených žalovaným

Sťažovateľovi správal tak, že ak nedošlo k úhrade určitej faktúry v lehote jej splatnosti,

žalovaný zaslal svojmu dlžníkovi najskôr upomienku, kým prikročil k akýmkoľvek sankčným

opatreniam. Z uvedeného dôvodu, i keby sa bola faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008

nachádzala do uplynutia posledného dňa lehoty jej splatnosti vo sfére dispozície

Sťažovateľa, čo však Sťažovateľ nepripúšťa, Sťažovateľ mohol oprávnene očakávať pri

opomenutí zaplatiť nájomné za príslušné dohodnuté obdobie, že žalovaný mu zašle najskôr

upomienku, a to i napriek existencii písomnej Nájomnej zmluvy, a to práve vzhľadom na

zmluvnými stranami zavedenú prax. ...

Nakoľko v Nájomnej zmluve bola uvedená správna adresa sídla Sťažovateľa,

Sťažovateľ nemal povinnosť v zmysle ani , ani iného právneho

predpisu, aplikovateľného na území Slovenskej republiky, upozorňovať žalovaného na svoju

správnu adresu sídla. Ak tak Sťažovateľ neurobil, alebo mal Krajský súd Bratislava za

nepreukázané, že tak Sťažovateľ urobil, nemôže mať takéto nekonanie vplyv na

posudzovanie trvania, resp. neplatnosti skončenia Nájomnej zmluvy. ...

Z dôvodov vyššie uvedených nemôže teda obstáť záver prvostupňového súdu,

s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že obrana Sťažovateľa založená na tvrdení o chybách

faktúr vystavovaných žalovaným je účelová. ...

Nie je možné sa stotožniť s názorom oboch súdov vyjadreným v ich rozsudkoch, že

žalovaný aplikoval ustanovenie čl. V bod 1 písm. c) Nájomnej zmluvy až na prípad

vzniknutý na základe včasného neuhradenia faktúry č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008. ...

Krajský súd Bratislava spolu s Okresným súdom Pezinok ako prvostupňovým súdom

považovali faktúru č. 28000069 vystavenú dňa 3. 4. 2008, za doručenú Sťažovateľovi len na

základe listu Sťažovateľa zo dňa 25. 6. 2008, ktorý Sťažovateľ adresoval žalovanému,

a z tejto skutočnosti vyvodili záver, že predmetná faktúra č. 28000069 bola v dispozícii

Sťažovateľa v lehote jej splatnosti. ...

Z dokazovania pred prvostupňovým súdom nie je možné urobiť iný záver a preto

nemôže obstáť názor oboch súdov, že tvrdenie Sťažovateľa o tom, že faktúra mu nebola

nikdy doručená, resp. že bola prevzatá omylom je účelové. I keby bola faktúra č. 28000069

zo dňa 3. 4. 2008 doručená Sťažovateľovi, z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa tak

stalo najskôr dňa 25. 6. 2008, t. j. v 69. deň po dni vyznačenom na tejto faktúre ako deň jej

splatnosti. Sťažovateľ plnil v prospech žalovaného dňa 22. 6. 2008, čiže pred dňom, ktorý je

na základe vykonaného dokazovania možné označiť za deň, v ktorý sa žalovaného faktúra

č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 dostala do sféry dispozície Sťažovateľa. ...

Krajským súdom Bratislava, ako aj Okresnými súdom Pezinok vytýkané nesplnenie

tzv. prevenčnej povinnosti, ktorú pripisujú Sťažovateľovi a odôvodňujú tým zamietnutie

žaloby Sťažovateľa zo dňa 30. 6. 2008, a na jej základe súdmi deklarovaná povinnosť

Sťažovateľa znášať následky sa nezakladá na pravde, ani na vykonanom dokazovaní. ...

Okresný súd Pezinok, ako aj Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili

názor, že faktúra nie je právnym úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je

možné sa stotožniť v prípade, pokiaľ má faktúra okrem splnenia účtovno-daňových

podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho

vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle

ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie

splatnosti štvrťročného nájomného bolo v súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj

písomným vyjadrením žalovaného vo veci zo dňa 24. 11. 2008. ...

Sťažovateľ a žalovaný dohodli v Nájomnej zmluve, že táto zanikne, ak nedôjde

k včasnému zaplateniu splatného nájomného. Išlo teda o rozväzovaciu podmienku, keďže

právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik

Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom

vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2. 3. 2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa

6. 3. 2009. ...

Nezaplatenie nájomného v lehote splatnosti, ktorú si určil žalovaný vo faktúre

č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 však spôsobil sám žalovaný, a to tým, že nedoručil včas

predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.

Ak teda omeškanie Sťažovateľa splatením nájomného za 2. štvrťrok 2008 (Sťažovateľ

však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému) spôsobil

žalovaný svojím úmyselným konaním (o úmyselné konanie, teda nesprávnu adresu

vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je

správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej

zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak

nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008, ale ustanovením § 671 ods. 2

. ...

Súd prvého stupňa ďalej pochybil aj v procesnom postupe, keď vypočul Ing. J. B. ako

svedka, čím jeho výpovedi pri hodnotení dôkazov prikladal hodnotu svedeckej výpovedi.

V súdnom konaní bolo preukázané, že Ing. J. B. pôsobil v čase od 14. 1. 2004 do 30.

11. 2005 ako riaditeľ Sťažovateľa. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1, § 19 ods. 1 a 2 zákona

č. o štátnom podniku, v znení neskorších predpisov, je riaditeľ štátneho

podniku jeho štatutárnym orgánom, a preto osoba zastávajúca takúto funkciu má byť v

súdnom konaní vypočutá ako účastník konania, nie ako svedok. Takémuto právnemu záveru

svedčí aj rozsudok Nejvyššího soud České republiky, sp. zn. ...

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. -296, a ani rozsudok

prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu

vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa

do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť,

kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom

a žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu

s rozsudkom prvostupňového súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom

Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo dňa

11. 2. 2010, sp. zn. -296 bolo porušené právo Sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa nesprávnym právnym posúdením

veci, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

V rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza, že neprihliadol na podanie Sťažovateľa

doručené odvolaciemu súdu dňa 11. 2. 2009, ani na podanie Sťažovateľa doručené

odvolaciemu súdu dňa 12. 6. 2009, a to z dôvodu, že zákonná lehota na rozšírenie rozsahu,

v akom sa rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, pričom posledným dňom lehoty na podanie

odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7. 1. 2009. ...

Okrem toho, k podaniu zo dňa 11. 6. 2009 došlo po tom, ako si Sťažovateľ zvolil

svojho právneho zástupcu. Ak sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu nesmie

účastník konania vyjadriť pred súdom, ide opäť o odňatie možnosti konať pred súdom, ako

aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže dať v súdnom konaní

zastúpiť v zmysle ustanovenia a , a tým aj k porušeniu základného

práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 47

ods. 2 .»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-296 z 11. februára 2010 bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu podľa , základné právo na právnu pomoc podľa

a podľa listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 €.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 9. apríla 2010 proti rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 11. februára 2010 dovolanie. Dovolacie konanie je na

Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn.

.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv toho – ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietala porušenie zásad

spravodlivého procesu ( a dohovoru), a to z dôvodu, že

rozhodnutie krajského súdu nebolo podľa jej názoru dostatočné odôvodnené a vykazovalo

znaky svojvôle. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd stotožnil so závermi okresného

súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania prijal nesprávne právne závery. Okrem

toho sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že Ing. J. B. bol v rámci konania pred súdom

prvého stupňa vypočutý ako svedok, hoci podľa jej názoru mal byť z dôvodu svojej skoršej

pozície ako štatutárneho orgánu žalovaného vypočutý ako účastník konania. V tejto

súvislosti sťažovateľka argumentovala rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. . Okrem toho sťažovateľka namietala aj porušenie svojho

základného práva na právnu pomoc podľa a podľa listiny

tým, že na jej podanie z 11. júna 2009, ktoré učinila potom, ako si zvolila svojho právneho

zástupcu, krajský súd neprihliadol z dôvodu, že bolo uplatnené až po uplynutí lehoty na

stanovenie rozsahu a dôvodov odvolania. Porušenie základného práva na právnu pomoc

videla teda sťažovateľka v tom, že krajský súd jej neumožnil vyjadriť sa k predmetu veci

prostredníctvom jej právneho zástupcu.

Preskúmaním obsahu sťažnosti a obsahu dovolania dospel ústavný súd k záveru, že

sťažovateľka v oboch právnych prostriedkoch využitých na ochranu svojich práv uplatnila

totožné námietky.

V čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie vedené na najvyššom

súde pod sp. zn. skončené, a preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu

sťažnosti z dôvodu jej predčasného podania. O ochrane označených práv, ktorých porušenie

sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje

situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba

v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53

ods. 1 , podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na

súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010