Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 355 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (360)III. ÚS 114/2010
PDF · 167.83 KB
No categories available
III. ÚS 114/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010
predbežne prerokoval sťažnosť J. N., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska
kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 138/2007 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. N. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2009 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5Co 138/2007 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 69/2001, ktorého
predmetom bolo zaplatenie sumy 450 000 Sk z titulu dlžného nájomného. Sťažovateľ
v tomto konaní vystupoval ako žalovaný.
Sťažovateľ k priebehu konania pred všeobecnými súdmi v odôvodnení svojej
sťažnosti uviedol, že v samotnom konaní namietal výšku uplatnenej pohľadávky, pričom
poukazoval «na ustálenú judikatúru, podľa ktorej neskôr uvádzaný právny titul
„bezdôvodné obohatenie“ je daný len vtedy ak, ako to bolo v tomto prípade, predmet nájmu
užívam. Ja som preukazoval, že som užíval len časť poľnohospodárskeho dvora a tiež, že
časť nebola užívania spôsobilá. Samotný žalobca nevedel upresniť čo, v akom rozsahu
a stave som užíval. Svedkov na preukázanie mojich tvrdení súd nevypočul. Priklonil sa
k mojim tvrdeniam o rozsahu v časti, v ktorej to bolo pre žalobcu výhodné. Pokiaľ som
tvrdil, že časť objektu som neužíval, súd bez akýchkoľvek dôkazov moju výpoveď
neakceptoval. Výšku pohľadávky som namietal i z titulu výšky nájmu na m2. Súd porovnával
nájom, ktorý mohol byť dosiahnutý v tejto sčasti schátranej nehnuteľnosti s nájmami
v nehnuteľnostiach, ktoré boli plne vybavené, prevádzkyschopné. Na moje námietky
nevykonal ani jeden dôkaz na kvalitu porovnávaných nehnuteľností.».
Sťažovateľ tiež v konaní pred okresným súdom namietal proti pohľadávke žalobcu
„moju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Dôvodom bolo, že som
objekt zhodnotil a opravil. Súd v tejto časti nevykonal žiadne dokazovanie. Súd ustálil, že
moje nároky sa premlčali nakoľko neboli uplatnené v lehote dvoch rokov od ich
vynaloženia. Ja som namietal, že premlčacia doba mi začala plynúť neskôr.“ .
K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľ uviedol: „Na pojednávaní dňa 16.1.2004
ma okresný súd zaviazal zaplatiť žalobcovi 106.350 Sk s príslušenstvom. Takto bol rozsudok
aj stručne odôvodnený. Dňa 26.2.2004 mi bol doručený rozsudok okresného súdu, ktorým
som bol síce zaviazaný k zaplateniu sumy 106.350 Sk, ale v odôvodnení sa uvádza už suma
319.050.- Sk. Dňa 4. 3. 2004 mi bolo doručené opravné uznesenie, ktorým súd opravil
znenie výroku a zaviazal ma zaplatiť sumu 319.050,- Sk. Obidve rozhodnutia som napadol
odvolaním. Žalobca sa neodvolal. Dňa 11.10.2004 bol doručený návrh na zmenu účastníka
na strane žalobcu na Ing. S. K.“
Krajský súd svojím uznesením č. k. 4 Co 106/2004-128 z 31. mája 2005 zrušil
rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 69/2001-148 zo 16. januára 2004, ako aj opravné
uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 69/01-154 zo 4. marca 2004 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil názor, že v danom prípade nešlo
o taký prípad, keď je možné vykonať opravu rozsudku podľa § 164 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V priebehu odvolacieho konania podal žalobca návrh na zámenu účastníka na strane
žalobcu s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky. Tomuto návrhu okresný súd
vyhovel uznesením č. k. 4 C 69/2001-134 zo 14. októbra 2005. Proti tomuto podal
sťažovateľ odvolanie s námietkou, že mu „žiadne listiny o postúpení pohľadávky a o
návrhu na zmenu účastníkov konania do začatia pojednávania neboli doručené“.
O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k.
4 Co 343/2005-145 z 28. apríla 2006 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného
súdu o zámene účastníkov konania potvrdil.
Vo veci samej následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 69/2001-149
z 30. januára 2007, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 319 050 Sk
spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1. októbra 2000 do zaplatenia. Vo zvyšnej
časti okresný súd žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania okresný súd nepriznal
náhradu trov konania.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. O jeho
odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 138/2007-224 zo 16. októbra 2008 tak,
že rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej okresný súd vyhovel návrhu žalobcu,
ako aj vo výroku o trovách konania. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľa nahradiť
navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ako aj trovy štátu.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. decembra 2008 dovolanie
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).
Rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 138/2007-224 zo 16. októbra 2008 považuje
sťažovateľ za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru sťažovateľa „závery
oboch súdov nemajú oporu v ustálenej judikatúre a teda bola porušená ústavná zásada
predvídateľnosti práva.“ Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľ uviedol, že tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení rozsudku nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní. V prvom rade sťažovateľ namieta nesprávny právny názor
krajského súdu pri rozhodovaní o jeho námietke proti pripusteniu zámeny účastníkov
konania na strane žalobcu. Podľa názoru sťažovateľa tvrdenia krajského súdu obsiahnuté
v odôvodnení napadnutého rozsudku sú „v rozpore so znením zápisnice“ z pojednávania
okresného súdu zo 14. októbra 2005 a názor krajského súdu, podľa ktorého „relevantným
oznámením postupcu o postúpení pohľadávky odporcovi (dlžníkovi) bola bez ďalšieho
založená aj aktívna legitimácia postupníka (navrhovateľa) na vymáhanie postúpenej
pohľadávky bez toho, aby bolo potrebné skúmať ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp.
platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky“, považuje za nesprávny.
Arbitrárnosť sťažovateľ vidí tiež v spôsobe, akým sa krajský súd vysporiadal
s nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď konštatoval rozpory
vo vyjadreniach sťažovateľa bez toho, aby podrobne špecifikoval, o ktoré konkrétne
vyjadrenia ide. Podľa sťažovateľovho názoru krajský súd tiež nepostupoval v súlade
s konštantnou judikatúrou pri preukazovaní rozsahu, v akom mal sťažovateľ užívať
nehnuteľnosti, odplata za užívanie ktorých bola predmetom súdneho konania. Namieta tiež,
že krajský súd neskúmal, a teda ani nezohľadnil kvalitu užívaných priestorov, čo malo
vplyv na ustálenie výšky nájomného.
Sťažovateľ taktiež namieta skutočnosť, že krajský súd neskúmal jeho námietky
týkajúce sa uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že už
v konaní pred súdom prvého stupňa navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46. odsek 1
Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa či. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa či.20 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na majetok podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súd v Trenčíne sp. zn.
5Co/138/2007 a jeho rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2008 bolo porušené.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súd v Trenčíne zo dňa 16. októbra 2008 sp. zn.
5Co/138/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho
zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 289,74 EUR v lehote 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavnému súdu bol následne 13. februára 2009 doručený návrh sťažovateľa na
prerušenie konania o jeho sťažnosti. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že
proti sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 138/2007-224
zo 16. októbra 2008 podal 29. decembra 2008 dovolanie na najvyššom súde z dôvodov
podľa § 237 písm. f) OSP. Sťažovateľ zároveň uviedol, že o prerušenie konania žiada,
„nakoľko som sa dozvedel o zmene postupov ústavného súdu; Ústavný súd SR nerozhoduje
vtedy, ak rozhoduje všeobecný súd. Pokiaľ by Najvyšší sud SR nepovažoval moje dovolanie
za presvedčivé a zastával iný názor ako som ja uviedol vyššie, mohlo by to byť dôvodom
odmietnutia podaného dovolania. V takom prípade vlastne Najvyšší súd SR o dovolaní
konať nebude. Práve pre tento prípad bola z opatrnosti podaná popri dovolaní aj ústavná
sťažnosť.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a
základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú
právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa
domáha v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu
zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občiansko-právnej veci.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2010