Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 114/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť J. N., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., Advokátska

kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. N. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2009 doručená sťažnosť J. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

na Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , ktorého

predmetom bolo zaplatenie sumy 450 000 Sk z titulu dlžného nájomného. Sťažovateľ

v tomto konaní vystupoval ako žalovaný.

Sťažovateľ k priebehu konania pred všeobecnými súdmi v odôvodnení svojej

sťažnosti uviedol, že v samotnom konaní namietal výšku uplatnenej pohľadávky, pričom

poukazoval «na ustálenú judikatúru, podľa ktorej neskôr uvádzaný právny titul

„bezdôvodné obohatenie“ je daný len vtedy ak, ako to bolo v tomto prípade, predmet nájmu

užívam. Ja som preukazoval, že som užíval len časť poľnohospodárskeho dvora a tiež, že

časť nebola užívania spôsobilá. Samotný žalobca nevedel upresniť čo, v akom rozsahu

a stave som užíval. Svedkov na preukázanie mojich tvrdení súd nevypočul. Priklonil sa

k mojim tvrdeniam o rozsahu v časti, v ktorej to bolo pre žalobcu výhodné. Pokiaľ som

tvrdil, že časť objektu som neužíval, súd bez akýchkoľvek dôkazov moju výpoveď

neakceptoval. Výšku pohľadávky som namietal i z titulu výšky nájmu na m2. Súd porovnával

nájom, ktorý mohol byť dosiahnutý v tejto sčasti schátranej nehnuteľnosti s nájmami

v nehnuteľnostiach, ktoré boli plne vybavené, prevádzkyschopné. Na moje námietky

nevykonal ani jeden dôkaz na kvalitu porovnávaných nehnuteľností.».

Sťažovateľ tiež v konaní pred okresným súdom namietal proti pohľadávke žalobcu

„moju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Dôvodom bolo, že som

objekt zhodnotil a opravil. Súd v tejto časti nevykonal žiadne dokazovanie. Súd ustálil, že

moje nároky sa premlčali nakoľko neboli uplatnené v lehote dvoch rokov od ich

vynaloženia. Ja som namietal, že premlčacia doba mi začala plynúť neskôr.“ .

K ďalšiemu priebehu konania sťažovateľ uviedol: „Na pojednávaní dňa 16.1.2004

ma okresný súd zaviazal zaplatiť žalobcovi 106.350 Sk s príslušenstvom. Takto bol rozsudok

aj stručne odôvodnený. Dňa 26.2.2004 mi bol doručený rozsudok okresného súdu, ktorým

som bol síce zaviazaný k zaplateniu sumy 106.350 Sk, ale v odôvodnení sa uvádza už suma

319.050.- Sk. Dňa 4. 3. 2004 mi bolo doručené opravné uznesenie, ktorým súd opravil

znenie výroku a zaviazal ma zaplatiť sumu 319.050,- Sk. Obidve rozhodnutia som napadol

odvolaním. Žalobca sa neodvolal. Dňa 11.10.2004 bol doručený návrh na zmenu účastníka

na strane žalobcu na Ing. S. K.“

Krajský súd svojím uznesením č. k. -128 z 31. mája 2005 zrušil

rozsudok okresného súdu č. k. -148 zo 16. januára 2004, ako aj opravné

uznesenie okresného súdu č. k. -154 zo 4. marca 2004 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení vyslovil názor, že v danom prípade nešlo

o taký prípad, keď je možné vykonať opravu rozsudku podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

V priebehu odvolacieho konania podal žalobca návrh na zámenu účastníka na strane

žalobcu s poukazom na zmluvu o postúpení pohľadávky. Tomuto návrhu okresný súd

vyhovel uznesením č. k. -134 zo 14. októbra 2005. Proti tomuto podal

sťažovateľ odvolanie s námietkou, že mu „žiadne listiny o postúpení pohľadávky a o

návrhu na zmenu účastníkov konania do začatia pojednávania neboli doručené“.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-145 z 28. apríla 2006 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného

súdu o zámene účastníkov konania potvrdil.

Vo veci samej následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -149

z 30. januára 2007, ktorým sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 319 050 Sk

spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 1. októbra 2000 do zaplatenia. Vo zvyšnej

časti okresný súd žalobu zamietol. Žiadnemu z účastníkov konania okresný súd nepriznal

náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. O jeho

odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -224 zo 16. októbra 2008 tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil v časti, v ktorej okresný súd vyhovel návrhu žalobcu,

ako aj vo výroku o trovách konania. Krajský súd zároveň zaviazal sťažovateľa nahradiť

navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ako aj trovy štátu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 29. decembra 2008 dovolanie

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Rozsudok krajského súdu č. k. -224 zo 16. októbra 2008 považuje

sťažovateľ za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Podľa názoru sťažovateľa „závery

oboch súdov nemajú oporu v ustálenej judikatúre a teda bola porušená ústavná zásada

predvídateľnosti práva.“ Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľ uviedol, že tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení rozsudku nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní. V prvom rade sťažovateľ namieta nesprávny právny názor

krajského súdu pri rozhodovaní o jeho námietke proti pripusteniu zámeny účastníkov

konania na strane žalobcu. Podľa názoru sťažovateľa tvrdenia krajského súdu obsiahnuté

v odôvodnení napadnutého rozsudku sú „v rozpore so znením zápisnice“ z pojednávania

okresného súdu zo 14. októbra 2005 a názor krajského súdu, podľa ktorého „relevantným

oznámením postupcu o postúpení pohľadávky odporcovi (dlžníkovi) bola bez ďalšieho

založená aj aktívna legitimácia postupníka (navrhovateľa) na vymáhanie postúpenej

pohľadávky bez toho, aby bolo potrebné skúmať ako prejudiciálnu otázku existenciu, resp.

platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky“, považuje za nesprávny.

Arbitrárnosť sťažovateľ vidí tiež v spôsobe, akým sa krajský súd vysporiadal

s nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď konštatoval rozpory

vo vyjadreniach sťažovateľa bez toho, aby podrobne špecifikoval, o ktoré konkrétne

vyjadrenia ide. Podľa sťažovateľovho názoru krajský súd tiež nepostupoval v súlade

s konštantnou judikatúrou pri preukazovaní rozsahu, v akom mal sťažovateľ užívať

nehnuteľnosti, odplata za užívanie ktorých bola predmetom súdneho konania. Namieta tiež,

že krajský súd neskúmal, a teda ani nezohľadnil kvalitu užívaných priestorov, čo malo

vplyv na ustálenie výšky nájomného.

Sťažovateľ taktiež namieta skutočnosť, že krajský súd neskúmal jeho námietky

týkajúce sa uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia napriek tomu, že už

v konaní pred súdom prvého stupňa navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46. odsek 1

, právo na spravodlivý proces podľa či. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa či.20

Slovenskej republiky, právo na majetok podľa či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Krajského súd v Trenčíne sp. zn.

a jeho rozhodnutím zo dňa 16. októbra 2008 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súd v Trenčíne zo dňa 16. októbra 2008 sp. zn.

a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. I. G. vo výške 289,74 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavnému súdu bol následne 13. februára 2009 doručený návrh sťažovateľa na

prerušenie konania o jeho sťažnosti. Sťažovateľ svoj návrh odôvodnil skutočnosťou, že

proti sťažnosťou napadnutému rozsudku krajského súdu č. k. -224

zo 16. októbra 2008 podal 29. decembra 2008 dovolanie na najvyššom súde z dôvodov

podľa . Sťažovateľ zároveň uviedol, že o prerušenie konania žiada,

„nakoľko som sa dozvedel o zmene postupov ústavného súdu; Ústavný súd SR nerozhoduje

vtedy, ak rozhoduje všeobecný súd. Pokiaľ by Najvyšší sud SR nepovažoval moje dovolanie

za presvedčivé a zastával iný názor ako som ja uviedol vyššie, mohlo by to byť dôvodom

odmietnutia podaného dovolania. V takom prípade vlastne Najvyšší súd SR o dovolaní

konať nebude. Práve pre tento prípad bola z opatrnosti podaná popri dovolaní aj ústavná

sťažnosť.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a

základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú

právnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), v dôsledku porušenia ktorých sa

domáha v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania najvyššiemu súdu

zrušenia rozhodnutia krajského súdu a ďalšieho konania v jeho občiansko-právnej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2010