Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 202 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (207)I. ÚS 358/09
PDF · 185.8 KB
No categories available
I. ÚS 358/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 358/09-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. S., B.,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4,
čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a čl. 144 od. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 613
z 8. septembra 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2009 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 20 ods. 1, čl. 30 ods. 4,
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 2 a čl. 144 od. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 613 z 8. septembra
2009, ktorým mu bol pozastavený výkon funkcie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že 8. septembra 2009 sa
uskutočnilo 34. zasadnutie súdnej rady, ktorej program pozostával pôvodne z pätnástich
bodov. Na základe návrhu členky súdnej rady bol program jej zasadnutia rozšírený o návrh
na začatie disciplinárneho konania proti sťažovateľovi a návrh na dočasné pozastavenie
výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi. „Následne Súdna rada... uznesením č. 610 podala
návrh na začatie disciplinárneho konania voči sťažovateľovi a uznesením č. 613 dočasne
pozastavila výkon funkcie sudcu sťažovateľa.“ Uvedené uznesenia súdnej rady (č. 610
a č. 613) boli sťažovateľovi doručené 8. septembra 2009, odkedy „bol sťažovateľovi
dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu“.
3. Podľa tvrdenia sťažovateľa mu „bolo uznesenie Súdnej rady... č. 613 z 8. 9. 2009
doručené s hodinovým oneskorením po jeho prijatí. Až doručením tohto uznesenia sa
sťažovateľ dozvedel, že voči nemu prebiehalo pred Súdnou radou... konanie o pozastavenie
výkonu funkcie sudcu podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.“. Po
odcitovaní označených práv, ktorých porušenie namieta (bod 1), a definovaní súdnej rady
sťažovateľ uviedol, že „... z charakteru právomoci Súdnej rady... vyplýva..., že ide o orgán
verejnej správy, ktorému... zákon zveril rozhodovaciu právomoc o právach, právom
chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb - tzn. sudcov... tzn. že ide o správny orgán
v zmysle zákona č. 71/1967 Zb., ktorý musí v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy... nakladať so
zverenými právomocami...“. Z uvedených dôvodov sa potom zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) – ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“ „... vzťahuje aj
na konanie a rozhodovanie Súdnej rady... o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu
podľa § 22 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z.“.
4. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ poukázal na
skutočnosť, že „vzhľadom na... charakter napadnutého rozhodnutia Súdnej rady možno...
uviesť tiež, že pokiaľ ide o rozsah zisťovania skutkového stavu a s tým súvisiacu potrebu
odôvodnenia rozhodnutí... Ústavný súd... vychádza zo zásady, že orgány verejnej moci sú
povinné posudzovať najmä splnenie zákonných podmienok pre vydanie... opatrenia a tieto
svoje závery jasne a zrozumiteľne odôvodniť v príslušnom rozhodnutí. Ak konanie
a následné rozhodnutie... týmto atribútom nevyhovuje neostáva Ústavnému súdu... nič iné
iba konštatovať porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu...“. Ústavný súd
v podobnej situácii (v súvislosti s rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, pozn.) už konštatoval, že takéto rozhodnutie
„nemalo všetky potrebné náležitosti správneho rozhodnutia /pozri I. ÚS 162/09/“. Na
základe uvedeného, a po uvedení § 3 ods. 2, § 18 ods. 3 a § 33 zákona č. 71/1967 Zb.
sťažovateľ s poukazom na čl. 3 ods. 2 rokovacieho poriadku súdnej rady („osoba, o veci
ktorej sa rozhoduje, sa upovedomí o zasadnutí súdnej rady a táto osoba má právo zúčastniť
sa tej časti rokovania, ktorá predchádza rozhodnutiu o jej veci“) namietal tiež porušenie
čl. 48 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého „má... aj účastník správneho konania právo, aby sa
jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom... Súdna rada... sťažovateľovi neoznámila začatie konania a ani mu nedala
príležitosť, aby sa jeho vec mohla prejednať v jeho prítomnosti a tiež aby mal možnosť sa
pred vydaním rozhodnutia vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, resp,
navrhnúť dôkazy.“. Sťažovateľovi tak bolo znemožnené aj „včas uplatniť námietku
zaujatosti niektorých členov Súdnej rady..., sa včas oboznámiť s disciplinárnym obvinením,
ktoré sa mu kladie za vinu a na základe citovaného využiť zákonné formy obrany... Samotný
fakt, že sťažovateľ sa o konaní Súdnej rady... o pozastavení výkonu funkcie sudcu dozvedel
až po jeho skončení predstavuje tiež hrubé popretie princípov právneho štátu a teda aj
porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy...“. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie súdnej
rady v rozpore s § 47 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. tiež neobsahuje žiadne
odôvodnenie a ani poučenie o odvolaní (rozklade). „Podľa názoru sťažovateľa členovia
Súdnej rady... boli v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. vylúčení z prejednávania
a rozhodovania o pozastavení výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi, nakoľko možno mať
pochybnosť o ich nepredpojatosti k sťažovateľovi.“ V súvislosti s namietaným porušením
ostatných označených práv sťažovateľ uviedol, že „... možno konštatovať, že pozastavenie
výkonu funkcie sudcu sťažovateľovi uznesením Súdnej rady... č. 613 zo dňa 8. 9. 2009
z dôvodu disciplinárneho konania vedeného proti sťažovateľovi pre podanie trestného
oznámenia na predsedu Najvyššieho súdu SR a jeho oznámenie najvyšším ústavným
činiteľom zakladá porušenie čl. 12 ods. 4 Ústavy SR... pozastavením výkonu funkcie sudcu
sťažovateľovi... došlo k porušeniu jeho práva na ničím nerušený výkon verejnej funkcie,
ktoré je súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy... Protiprávnosť
a protiústavnosť uznesenia Súdnej rady... č. 613 z 8. 9. 2009 má za následok, že...
neoprávnené je aj súčasné zníženie platu sudcu sťažovateľovi na úroveň 50 % platu sudcu.
Uznesenie Súdnej rady... č. 613 z 8. 9. 2009 tak odporuje čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu... Rozhodovanie o pozastavení výkonu funkcie predstavuje...
výrazný zásah do práv... a svojim obsahom sa nepriamo blíži trestu (správnej sankcii)
zákazu činnosti. Takýto prístup... je v absolútnom protiklade so zásadou prezumpcie neviny
zakotvenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR ako aj čl. 6 ods. 2 Dohovoru... Napadnutým uznesením
Súdnej rady... /z dôvodu jeho protiústavnosti/ došlo aj k neadekvátnemu zásahu do práva
garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy... veta prvá vo vzťahu k účastníkom konaní, v ktorých
mal sťažovateľ konať a rozhodovať ako zákonný sudca, či člen senátu.“.
5. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Súdnej rady... č. 613 zo dňa 8. 9. 2009, ktorým bol JUDr. P. P.
pozastavený výkon funkcie sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené
základné právo... vyplývajúce z čl. 12 ods. 4 Ústavy..., základné právo... vyplývajúce z čl. 20
ods. 1 Ústavy... a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu..., základné právo... vyplývajúce
z čl. 30 ods. 4 Ústavy... za súčasného porušenia čl. 144 od. 1 Ústavy..., základné právo...
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy..., základné právo... vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy...
ako aj základné právo... vyplývajúce z čl. 50 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 2 dohovoru... ako
aj porušený čl. 48 ods. 1 Ústavy..., čl. 2 ods. 2 Ústavy... a čl. 1 ods. 1 Ústavy...
Ústavný súd... uznesenie Súdnej rady... č. 613 zo dňa 8. 9. 2009 zrušuje a vec vracia
Súdnej rade... na ďalšie konanie.
Súdna rada... je povinná nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Zároveň sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd dočasným opatrením pozastavil
vykonateľnosť uznesenia súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009.
7. Sťažovateľ predložil ako prílohu k sťažnosti tiež „odvolanie (rozklad)“ proti
uzneseniu súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009 (doručené súdnej rade 29. októbra 2009),
ktoré odôvodnil tým, že „neobsahuje všetky formálne náležitosti a najmä ustanovenia
právnych predpisov, podľa ktorých Súdny rada rozhodla“. V ďalšom podrobne na
5 stranách rozviedol dôvody odvolania (rozkladu) v podstatnom identickým spôsobom, ako
je uvedené v sťažnosti (i) a „Žaloba proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu“
a „Návrh na odklad výkonu rozhodnutia“ z 27. októbra 2009 (osobne podanú Krajskému
súdu v Bratislave 29. októbra 2009) vo veci žalobcu – sťažovateľa proti súdnej rade,
v ktorej sa sťažovateľ domáha zrušenia namietaného uznesenia súdnej rady (podľa § 250j
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a nariadenia odkladu vykonateľnosti tohto
uznesenia. Sťažovateľ žalobu odôvodnil podrobným spôsobom na 20 stranách,
v podstatnom identickým spôsobom, ako je uvedené v sťažnosti (ii).
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
11. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného
rozhodnutia súdnej rady najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu
ochranu a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie ním označené práva (bod 3
a 4), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhal, ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj
podaním odvolania (rozkladu) súdnej rade a žaloby Krajskému súdu v Bratislave zrušenia
uznesenia súdnej rady č. 613 z 8. septembra 2009.
12. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na súdnej rade a na
správnom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude vo
vzťahu k súdnej rade rozhodovať súdna rada, resp. krajský (správny) súd .
13. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade
podania opravného prostriedku (odvolanie či rozklad) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti
je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o odvolaní. To isté platí
v prípade podania správnej žaloby a súbežne podanej ústavnej sťažnosti. Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
14. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2009