Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 400 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (405)IV. ÚS 49/2010
PDF · 146.64 KB
No categories available
IV. ÚS 49/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. L., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v
konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť F. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra
2009 doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D.
L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho rozsudkom
z 24. septembra 2009.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 7. júla
2008 podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal od S.
B. (ďalej len „odporca“) určenia neplatnosti uznesenia č. 2 schváleného na valnom
zhromaždení odporcu konanom 6. mája 2008. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.
k. 64 Cb 150/2008-107 z 3. marca 2009 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil
nahradiť odporcovi trovy konania.
Proti označenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. V odvolaní
namietal najmä «nesprávne právne posúdenie výrazu stanov spoločnosti odporcu „majetok,
ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme“ z toho
hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje dvojtretinová väčšina hlasov
prítomných akcionárov...», a v tejto súvislosti „poukazoval na zneužívanie akcionárskych
práv v zmysle § 176 ods. 1 Obchodného zákonníka z hľadiska netransparentnosti procesu
predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia
a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...
Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár odporcu napadnutým uznesením
valného zhromaždenia rozhodol o predaji autobusov spôsobom umožňujúcim konať
predstavenstvu netransparentne a bez určenia minimálnej ceny, pričom navrhovateľ ako
menšinový akcionár proti tomuto postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju
väčšinu hlasov na valnom zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného
zákonníka, čo má za následok neplatnosť uvedeného uznesenia valného zhromaždenia...“.
Sťažovateľ namietal rozpor napadnutého uznesenia valného zhromaždenia s § 176b ods. 1
Obchodného zákonníka aj preto, že v ňom „absentuje presná špecifikácia autobusov
určených na odpredaj“, čím väčšinový akcionár „umožnil predstavenstvu konať
netransparentne“.
O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 43 Cob 153/2009
z 24. septembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil
sťažovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania; označený rozsudok
krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 29. októbra 2009.
Podľa sťažovateľa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
„... pochybil v tom, že sa... nevysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa,
predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja autobusov na základe
napadnutého uznesenia valného zhromaždenia...“, pričom „bez akéhokoľvek zdôvodnenia
nebral zreteľ a iba uviedol, že po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru,
že výkon práva väčšinového akcionára Č. O. a. s. nebol vykonaný na ujmu práv
a oprávnených záujmov druhého akcionára, ktorým je sťažovateľ. Odvolací a ani
prvostupňový súd vôbec neuviedli, z akých dôvodov považujú predaj majetku spoločnosti S.
B. na základe napadnutého uznesenia valného zhromaždenia za transparentný resp.
námietkou transparentnosti sa vôbec nezaoberali.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ uvádza, že „už podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa
27. 11. 2009 v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 9. 2009 sp. zn. 43 Cob 153/2009
bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku čoho sťažovateľovi bola odňatá
možnosť konať pred súdom“, pričom s poukazom na § 53 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odôvodňuje podanie sťažnosti ústavnému súdu „potrebou naliehavej
ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie od orgánu, ktorý
je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 43 Cob 153/2009
z 24. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil označený rozsudok
krajského súdu, vrátil mu ho na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania pred
ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cob 153/2009 a jeho
rozsudkom z 24. septembra 2009. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že
v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že
právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv
a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte
predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorej podanie
odôvodnil „potrebou naliehavej ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie od orgánu, ktorý je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a ochrany
základných práv a slobôd“. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo
iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu
sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho
typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom
na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza
uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.
Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní
uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.
napr. I. ÚS 169/09, I. 184/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno
takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na
podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2010