Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 49/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť F., B., zastúpeného advokátom JUDr. D. L., B., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. septembra 2009, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť F. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra

2009 doručená sťažnosť F., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D.

L., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. septembra 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 7. júla

2008 podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhal od S.

B. (ďalej len „odporca“) určenia neplatnosti uznesenia č. 2 schváleného na valnom

zhromaždení odporcu konanom 6. mája 2008. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č.

k. -107 z 3. marca 2009 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľovi uložil

nahradiť odporcovi trovy konania.

Proti označenému rozsudku okresného súdu sa sťažovateľ odvolal. V odvolaní

namietal najmä «nesprávne právne posúdenie výrazu stanov spoločnosti odporcu „majetok,

ktorý je podmienkou riadneho plnenia zmluvy o výkonoch vo verejnom záujme“ z toho

hľadiska, že pre nakladanie s týmto majetkom sa vyžaduje dvojtretinová väčšina hlasov

prítomných akcionárov...», a v tejto súvislosti „poukazoval na zneužívanie akcionárskych

práv v zmysle z hľadiska netransparentnosti procesu

predaja majetku spoločnosti odporcu na základe prijatého uznesenia valného zhromaždenia

a z hľadiska neurčitosti majetku určeného na odpredaj...

Podľa názoru sťažovateľa ak väčšinový akcionár odporcu napadnutým uznesením

valného zhromaždenia rozhodol o predaji autobusov spôsobom umožňujúcim konať

predstavenstvu netransparentne a bez určenia minimálnej ceny, pričom navrhovateľ ako

menšinový akcionár proti tomuto postupu namietal, väčšinový akcionár tak zneužil svoju

väčšinu hlasov na valnom zhromaždení a konal v rozpore s § 176b ods. 1 Obchodného

zákonníka, čo má za následok neplatnosť uvedeného uznesenia valného zhromaždenia...“.

Sťažovateľ namietal rozpor napadnutého uznesenia valného zhromaždenia s § 176b ods. 1

aj preto, že v ňom „absentuje presná špecifikácia autobusov

určených na odpredaj“, čím väčšinový akcionár „umožnil predstavenstvu konať

netransparentne“.

O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 24. septembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a uložil

sťažovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania; označený rozsudok

krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 29. októbra 2009.

Podľa sťažovateľa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku

„... pochybil v tom, že sa... nevysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa,

predovšetkým s námietkou transparentnosti procesu predaja autobusov na základe

napadnutého uznesenia valného zhromaždenia...“, pričom „bez akéhokoľvek zdôvodnenia

nebral zreteľ a iba uviedol, že po zhodnotení všetkých zistených skutočností dospel k záveru,

že výkon práva väčšinového akcionára Č. O. a. s. nebol vykonaný na ujmu práv

a oprávnených záujmov druhého akcionára, ktorým je sťažovateľ. Odvolací a ani

prvostupňový súd vôbec neuviedli, z akých dôvodov považujú predaj majetku spoločnosti S.

B. na základe napadnutého uznesenia valného zhromaždenia za transparentný resp.

námietkou transparentnosti sa vôbec nezaoberali.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ tvrdí, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ uvádza, že „už podal dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa

27. 11. 2009 v zmysle z dôvodu, že

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 9. 2009 sp. zn.

bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa

článku 46 ods. 1 v dôsledku čoho sťažovateľovi bola odňatá

možnosť konať pred súdom“, pričom s poukazom na § 53 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) odôvodňuje podanie sťažnosti ústavnému súdu „potrebou naliehavej

ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie od orgánu, ktorý

je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a ochrany základných práv a slobôd“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 24. septembra 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa a

ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil označený rozsudok

krajského súdu, vrátil mu ho na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania pred

ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a listiny, ako aj svojho práva podľa

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 24. septembra 2009. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že

v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa

z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv

a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti

všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu

podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd síce akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte

predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa , ktorej podanie

odôvodnil „potrebou naliehavej ochrany základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie od orgánu, ktorý je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti a ochrany

základných práv a slobôd“. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu

judikatúru (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo

iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu

sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa

vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho

typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom

na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza

uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu

ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní

uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s .

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m.

napr. , ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa možno

takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na

podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010