Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 369/2011
PDF · 140.5 KB
No categories available
III. ÚS 369/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť E. P., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska
kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 46/2010
z 19. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I .
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011
doručená sťažnosť E. P., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 46/2010 z 19. apríla 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania
vedeného na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 C/219/2005,
predmetom ktorého bol uplatnený nárok sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodovaniu okresného súdu prezentoval názor, že mu
prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom, a na tomto mieste argumentoval:
„Na inkriminovanom pojednávaní konanom dňa 7.12.2009 som predniesol priamo
do diktafónu svoje vyjadrenie k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 2.rade na tom
skutkovom základe, že vzťah žalovaných v 1 .rade a 2.rade je rýdzo obchodno-záväzkový
vzťah založený na základe kogentného ustanovenia § 477 ods. 3) OBZ s poukazom v spojení
s ustanovením § 310 a 312 OBZ.
K námietke premlčania vznesenej žalovaným v 2 rade na predchádzajúcich
pojednávaniach som apeloval na § 408 OBZ. Všeobecne obmedzenie premlčacej doby...
Zo strany OS došlo k porušeniu procesných práv žalobcu "Odňatím možnosti konať
pred súdom sa považuje závadný procesný postup alebo rozhodnutím súdu, v dôsledku
ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané Občianskym súdnym
poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany svojich práv a právom
chránených záujmov.
Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s mojim procesným právom a efektívnymi
faktami vo veci samej pretože , po mojom vyjadrení vyhlásil rozsudok a zároveň nám bol už
vopred napísaný rozsudok - doručený do vlastných rúk na inkriminovanom pojednávaní,
všetkým prítomným účastníkom konania.“
Sťažovateľ podal proti časti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský
súd svojím rozsudkom rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako
vecne správne v zmysle ustanovenia § 219 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) potvrdil.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd predmetným rozsudkom porušil jeho
základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože svoje rozhodnutie náležite
neodôvodnil tak, aby poskytlo zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné skutkové
a právne otázky, čím mu ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 6 Co/46/2010 z 19. apríla 2011, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému
súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstata námietok sťažovateľa vychádza z jeho tvrdenia o procesnom pochybení
prvostupňového súdu, ktorý mu ako účastníkovi konania podľa jeho vyjadrenia odňal
možnosť konať pred súdom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou
skutočnosťou namietanou v ním podanom odvolaní dostatočne nevysporiadal a takisto
odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia
§ 157 ods. 2 OSP a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho práva
konať pred súdom premietnuté do porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany
svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ
ochranu svojich práv uplatnil aj prostredníctvom podaného dovolania adresovaného
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej
ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej
predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie
dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp
subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011