Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 369/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. P., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., Advokátska

kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 19. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2011

doručená sťažnosť E. P., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania

vedeného na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

predmetom ktorého bol uplatnený nárok sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozhodovaniu okresného súdu prezentoval názor, že mu

prvostupňový súd odňal možnosť konať pred súdom, a na tomto mieste argumentoval:

„Na inkriminovanom pojednávaní konanom dňa 7.12.2009 som predniesol priamo

do diktafónu svoje vyjadrenie k zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 2.rade na tom

skutkovom základe, že vzťah žalovaných v 1 .rade a 2.rade je rýdzo obchodno-záväzkový

vzťah založený na základe kogentného ustanovenia ) s poukazom v spojení

s ustanovením a 312 .

K námietke premlčania vznesenej žalovaným v 2 rade na predchádzajúcich

pojednávaniach som apeloval na . Všeobecne obmedzenie premlčacej doby...

Zo strany OS došlo k porušeniu procesných práv žalobcu "Odňatím možnosti konať

pred súdom sa považuje závadný procesný postup alebo rozhodnutím súdu, v dôsledku

ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané Občianskym súdnym

poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany svojich práv a právom

chránených záujmov.

Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s mojim procesným právom a efektívnymi

faktami vo veci samej pretože , po mojom vyjadrení vyhlásil rozsudok a zároveň nám bol už

vopred napísaný rozsudok - doručený do vlastných rúk na inkriminovanom pojednávaní,

všetkým prítomným účastníkom konania.“

Sťažovateľ podal proti časti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský

súd svojím rozsudkom rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie v napadnutej časti ako

vecne správne v zmysle ustanovenia Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) potvrdil.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa krajský súd predmetným rozsudkom porušil jeho

základné právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože svoje rozhodnutie náležite

neodôvodnil tak, aby poskytlo zrozumiteľnú odpoveď na všetky relevantné skutkové

a právne otázky, čím mu ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol

vo veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 46

ods. 1 a jeho práva zaručeného dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 19. apríla 2011, predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému

súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstata námietok sťažovateľa vychádza z jeho tvrdenia o procesnom pochybení

prvostupňového súdu, ktorý mu ako účastníkovi konania podľa jeho vyjadrenia odňal

možnosť konať pred súdom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa sa odvolací súd s označenou

skutočnosťou namietanou v ním podanom odvolaní dostatočne nevysporiadal a takisto

odôvodnenie jeho rozhodnutia podľa názoru sťažovateľa nespĺňa požiadavky ustanovenia

a je nepreskúmateľné, v čom vidí sťažovateľ opäť odňatie jeho práva

konať pred súdom premietnuté do porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany

svojich práv v konaní pred ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľ

ochranu svojich práv uplatnil aj prostredníctvom podaného dovolania adresovaného

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej

ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej

predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie

dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp

subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011