Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 360/2014
PDF · 192.03 KB
No categories available
IV. ÚS 360/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpeného
advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením
z 2. apríla 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014
doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vednom
pod sp. zn. 6 To 8/2014 a jeho uznesením z 2. apríla 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)
rozsudkom sp. zn. 33 T 99/2010 zo 16. decembra 2013 uznal sťažovateľa za vinného
zo spáchania trestných činov podľa § 172 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c)
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody v trvaní 22 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia
slobody s maximálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením z 2. apríla 2014 tak, že odvolanie zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
podal 30. mája 2014 (t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) dovolanie.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Krajský súd v predmetnom uznesení uviedol, že dôkazy tvoria nenarušenú
a uzatvorenú sústavu priamych a nepriamych dôkazov, navzájom sa doplňujúcich a na seba
nadväzujúcich, ktoré sú v príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti a je z nich možné
vyvodiť jediný záver o vine obžalovaného. Ďalej krajský súd konštatuje, že k záveru o vine
obžalovaného dospel na podklade usvedčujúcej výpovede J. J. Ďalej konštatuje, že táto jeho
výpoveď nie je až taká detailná ako v predchádzajúcich fázach trestného konania, čo je však
prirodzené vzhľadom k odstupu času, keďže k páchaniu trestnej činnosti dochádzalo v roku
2007 až do 19. 09. 2008. V ďalšej časti uznesenia krajský súd uvádza, že čo sa týka
odvolacej námietky ohľadne čítania predchádzajúcich výsluchov odsúdeného C., krajský
súd konštatuje, že už v predchádzajúcom konaní bol odsúdený C. právoplatne uznaný
za vinného, a to aj na základe jeho vlastných výpovedí, pričom došlo k ustáleniu skutkových
okolností, o ktorých nie sú pochybnosti, pričom prečítané výpovede v žiadnom smere
neusvedčujú obžalovaného S. z trestnej činnosti.
V tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť, že postup Okresného súdu
Prešov, kedy po tom, čo odsúdený C. odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní, súd
prečítal jeho výpovede v pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, je v hrubom rozpore
s procesnými zásadami pojednávajúcimi ohľadom výsluchu svedka podľa § 131 a nasl.
Tr. por., kedy nie je možné po tom, ako svedok využije ust. § 130 ods. 2 Tr. por. čítať jeho
výpovede v postavení obvineného a obžalovaného, keďže doposiaľ v pozícii svedka
vypočúvaný nebol. Uznesením krajského súdu toto procesné pochybenie nebolo zákonným
spôsobom odstránené, iba konštatované, že odsúdený C. v žiadnom smere neusvedčuje
obžalovaného S. Takéto procesné pochybenie bolo dôvodom na zrušenie rozsudku
a vrátenie veci okresnému súdu, resp. na opakované predvolanie a vypočutie odsúdeného
C.“
Sťažovateľ predovšetkým argumentuje, že k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru malo dôjsť tým, že okresný súd prečítal zápisnice z výpovedí odsúdeného J. C.
v pozícii svedka na hlavnom pojednávaní bez toho, aby na tento postup boli splnené
podmienky podľa § 263 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
„Je naprosto zrejmé, že výpoveď odsúdeného J., ako jediný priamy dôkaz
v závažných okolnostiach nesúhlasí, ba dokonca je v rozpore s výpoveďou odsúdeného C.
Zo spisového materiálu je zrejmé, a to z výpovede J. J., kedy tento uviedol,
že o činnosti B. S. povedal aj odsúdenému J. C.. Prvýkrát mu to povedal vtedy, keď sa mal
s ním rozprávať o stretnutí v Poľsku.
Z výpovede odsúdeného J. C. však bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že tento
jednoznačne poprel tvrdenia odsúdeného J. Odsúdený C. stále nemenne tvrdil, že meno B.
S. mu J. nikdy nespomínal.
Za danej situácie v tak závažnej trestnej veci bolo nutné odstrániť procesné
pochybenia Okresného súdu Prešov a v prípade, ak by to bolo možné, vykonať konfrontáciu
medzi odsúdeným J. a odsúdeným C. v zmysle § 125 ods. 1 Trestného poriadku.“
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na svoje právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)
dohovoru vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť vypočúvanie
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu.
Sťažovateľ konštatuje, že „mal možnosť klásť otázky odsúdenému J., avšak procesným
pochybením mu toto právo bolo odňaté vo vzťahu k odsúdenému C.
Pokiaľ súd takto nepostupoval, tak je potom potrebné urobiť skutkový záver, že proti
sebe stoja dva rozhodujúce dôkazy a to jednak výpoveď, svedčiaca v prospech B. S. a
jednak výpoveď svedčiaca v jeho neprospech. Takúto dôkaznú situáciu mal potom vyložiť v
súlade so zásadou in dubio pro reo a konštatovať, že nebolo jednoznačnými a pochybnosť
nevzbudzujúcimi dôkazmi preukázané, že B. S. sa konania, kladeného mu za vinu, dopustil.
Pretože takto súdy dôkazy nevyhodnotili, došlo k porušeniu aj čl. 6 ods. 2
Dohovoru.“
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že postupom všeobecných súdov bola porušená aj zásada
prezumpcie neviny upravená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku a čl. 6 ods. 2 dohovoru.
V tejto súvislosti ďalej uvádza:
„Pokiaľ má byť vina obž. B. S. založená na jedinej výpovedi spoluodsúdeného J. J.
pri tak závažnom protiprávnom konaní a pri uložení tak vysokého trestu odňatia slobody,
musí byť každému zrejmé, že takáto výpoveď musí byť nepochybná, resp. pochybnosti
nevzbudzujúca. Takáto výpoveď spolupracujúceho obvineného v procesnom postavení
svedka musí byť dôkladne z hľadiska zákonnosti, vierohodnosti a najmä úplnosti jeho
obsahu preverená, či takýto dôkaz obstojí pred súdom aj z hľadiska hodnovernosti. Účelom
previerky takéhoto dôkazu je zistiť kvalitu, spoľahlivosť a úplnosť informácie a najmä jeho
vzťah k iným dôkazom. Zo samotnej výpovede ods. J. vyplýva, že žiadny iný dôkaz o vine
obž. B. S. neexistuje.
Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR
je jednoznačné, že uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade
jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 268/2011
z 22. septembra 2011, IV. ÚS 268/2011, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
Podľa sťažovateľa sa konajúce súdy dôsledne neriadili § 2 ods. 12 Trestného
poriadku, keďže hodnotenie dôkazov podľa vnútorného presvedčenia (voľného uváženia)
neznamená možnosť ľubovôle z ich strany.
„Je nutné dodať, že použitie takejto výpovede ako jediného dôkazu, ktorá bola
produkovaná za účelom zmiernenia trestu, predstavuje zásah do práva na spravodlivý
proces obvineného, voči ktorému takýto svedok vypovedá a je porušením čl. 6 Dohovoru…
Poukazujem na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Atanasov proti Bulharsku
(ESLP 03. 03. 2009, č. sťažnosti 20309/02, ESLP zo dňa 27. 01. 2004, č. 44484/98,
ESLP zo dňa 27. 01. 2004. č. 5444/00).
Taktiež poukazujem na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 268/2011 zo dňa
22. 09. 2011, kedy uznanie viny odsudzujúcim rozsudkom na základe výpovede jediného
svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo… podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru…“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 8/2014 porušil právo
sťažovateľa… podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR… ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru… ako aj právo…
v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru…
Rozsudok Krajského súdku v Prešove sp. zn. 6 To 8/2014 zo dňa 02. 04. 2014
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi
do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 86/2013, IV. ÚS 221/2014).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie
o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Sťažovateľom uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru,
ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu
nie je dovolacie konanie skončené.
V prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno
sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže
uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu
(porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný
súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude
sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu
(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka
z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti
veci zjavne vylučovali.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti
označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, a zároveň proti tomu istému
rozhodnutiu smeruje aj podané dovolanie, pričom tak sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ako aj dovolanie podľa § 368 Trestného poriadku smerujú k rovnakému cieľu,
a to k zrušeniu napadnutého uznesenia krajského súdu, a keďže v čase rozhodovania
ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa aj z toho hľadiska, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie konania musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť
podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)].
Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,
so sťažnosťou nedoručil ústavnému súdu kópiu napádaného rozhodnutia, proti ktorému
sťažnosť smeruje, a to ani do dňa jej predbežného prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd poukazuje na to, že tento
nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,
z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010,
III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010,
IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto spojitosti ústavný súd
už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát
je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať
práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval
úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj
v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) aj pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite jeho sťažnosti z dôvodu
jej odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014