Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 360/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpeného

advokátom JUDr. Tiborom Bašistom, Štefánikova 8, Poprad, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 2. apríla 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2014

doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného

práva podľa (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vednom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. apríla 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. zo 16. decembra 2013 uznal sťažovateľa za vinného

zo spáchania trestných činov podľa § 172 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) s poukazom na , za čo mu bol uložený trest odňatia

slobody v trvaní 22 rokov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia

slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 2. apríla 2014 tak, že odvolanie zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

podal 30. mája 2014 (t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) dovolanie.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Krajský súd v predmetnom uznesení uviedol, že dôkazy tvoria nenarušenú

a uzatvorenú sústavu priamych a nepriamych dôkazov, navzájom sa doplňujúcich a na seba

nadväzujúcich, ktoré sú v príčinnom vzťahu k dokazovanej skutočnosti a je z nich možné

vyvodiť jediný záver o vine obžalovaného. Ďalej krajský súd konštatuje, že k záveru o vine

obžalovaného dospel na podklade usvedčujúcej výpovede J. J. Ďalej konštatuje, že táto jeho

výpoveď nie je až taká detailná ako v predchádzajúcich fázach trestného konania, čo je však

prirodzené vzhľadom k odstupu času, keďže k páchaniu trestnej činnosti dochádzalo v roku

2007 až do 19. 09. 2008. V ďalšej časti uznesenia krajský súd uvádza, že čo sa týka

odvolacej námietky ohľadne čítania predchádzajúcich výsluchov odsúdeného C., krajský

súd konštatuje, že už v predchádzajúcom konaní bol odsúdený C. právoplatne uznaný

za vinného, a to aj na základe jeho vlastných výpovedí, pričom došlo k ustáleniu skutkových

okolností, o ktorých nie sú pochybnosti, pričom prečítané výpovede v žiadnom smere

neusvedčujú obžalovaného S. z trestnej činnosti.

V tomto smere je potrebné poukázať na skutočnosť, že postup Okresného súdu

Prešov, kedy po tom, čo odsúdený C. odmietol vypovedať na hlavnom pojednávaní, súd

prečítal jeho výpovede v pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, je v hrubom rozpore

s procesnými zásadami pojednávajúcimi ohľadom výsluchu svedka podľa § 131 a nasl.

, kedy nie je možné po tom, ako svedok využije ust. čítať jeho

výpovede v postavení obvineného a obžalovaného, keďže doposiaľ v pozícii svedka

vypočúvaný nebol. Uznesením krajského súdu toto procesné pochybenie nebolo zákonným

spôsobom odstránené, iba konštatované, že odsúdený C. v žiadnom smere neusvedčuje

obžalovaného S. Takéto procesné pochybenie bolo dôvodom na zrušenie rozsudku

a vrátenie veci okresnému súdu, resp. na opakované predvolanie a vypočutie odsúdeného

C.“

Sťažovateľ predovšetkým argumentuje, že k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru malo dôjsť tým, že okresný súd prečítal zápisnice z výpovedí odsúdeného J. C.

v pozícii svedka na hlavnom pojednávaní bez toho, aby na tento postup boli splnené

podmienky podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).

„Je naprosto zrejmé, že výpoveď odsúdeného J., ako jediný priamy dôkaz

v závažných okolnostiach nesúhlasí, ba dokonca je v rozpore s výpoveďou odsúdeného C.

Zo spisového materiálu je zrejmé, a to z výpovede J. J., kedy tento uviedol,

že o činnosti B. S. povedal aj odsúdenému J. C.. Prvýkrát mu to povedal vtedy, keď sa mal

s ním rozprávať o stretnutí v Poľsku.

Z výpovede odsúdeného J. C. však bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že tento

jednoznačne poprel tvrdenia odsúdeného J. Odsúdený C. stále nemenne tvrdil, že meno B.

S. mu J. nikdy nespomínal.

Za danej situácie v tak závažnej trestnej veci bolo nutné odstrániť procesné

pochybenia Okresného súdu Prešov a v prípade, ak by to bolo možné, vykonať konfrontáciu

medzi odsúdeným J. a odsúdeným C. v zmysle .“

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje tiež na svoje právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. d)

dohovoru vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť vypočúvanie

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu.

Sťažovateľ konštatuje, že „mal možnosť klásť otázky odsúdenému J., avšak procesným

pochybením mu toto právo bolo odňaté vo vzťahu k odsúdenému C.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, tak je potom potrebné urobiť skutkový záver, že proti

sebe stoja dva rozhodujúce dôkazy a to jednak výpoveď, svedčiaca v prospech B. S. a

jednak výpoveď svedčiaca v jeho neprospech. Takúto dôkaznú situáciu mal potom vyložiť v

súlade so zásadou in dubio pro reo a konštatovať, že nebolo jednoznačnými a pochybnosť

nevzbudzujúcimi dôkazmi preukázané, že B. S. sa konania, kladeného mu za vinu, dopustil.

Pretože takto súdy dôkazy nevyhodnotili, došlo k porušeniu aj čl. 6 ods. 2

Dohovoru.“

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že postupom všeobecných súdov bola porušená aj zásada

prezumpcie neviny upravená v a dohovoru.

V tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Pokiaľ má byť vina obž. B. S. založená na jedinej výpovedi spoluodsúdeného J. J.

pri tak závažnom protiprávnom konaní a pri uložení tak vysokého trestu odňatia slobody,

musí byť každému zrejmé, že takáto výpoveď musí byť nepochybná, resp. pochybnosti

nevzbudzujúca. Takáto výpoveď spolupracujúceho obvineného v procesnom postavení

svedka musí byť dôkladne z hľadiska zákonnosti, vierohodnosti a najmä úplnosti jeho

obsahu preverená, či takýto dôkaz obstojí pred súdom aj z hľadiska hodnovernosti. Účelom

previerky takéhoto dôkazu je zistiť kvalitu, spoľahlivosť a úplnosť informácie a najmä jeho

vzťah k iným dôkazom. Zo samotnej výpovede ods. J. vyplýva, že žiadny iný dôkaz o vine

obž. B. S. neexistuje.

Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR

je jednoznačné, že uznanie za vinného odsudzujúcim rozsudkom založeným len na zásade

jedného chráneného svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva

na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

z 22. septembra 2011, , Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

).“

Podľa sťažovateľa sa konajúce súdy dôsledne neriadili § 2 ods. 12 Trestného

poriadku, keďže hodnotenie dôkazov podľa vnútorného presvedčenia (voľného uváženia)

neznamená možnosť ľubovôle z ich strany.

„Je nutné dodať, že použitie takejto výpovede ako jediného dôkazu, ktorá bola

produkovaná za účelom zmiernenia trestu, predstavuje zásah do práva na spravodlivý

proces obvineného, voči ktorému takýto svedok vypovedá a je porušením čl. 6 Dohovoru…

Poukazujem na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Atanasov proti Bulharsku

(ESLP 03. 03. 2009, č. sťažnosti 20309/02, ESLP zo dňa 27. 01. 2004, č. 44484/98,

ESLP zo dňa 27. 01. 2004. č. 5444/00).

Taktiež poukazujem na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo dňa

22. 09. 2011, kedy uznanie viny odsudzujúcim rozsudkom na základe výpovede jediného

svedka nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na súdnu ochranu

podľa SR a právo… podľa Dohovoru…“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa… podľa SR… ako i Dohovoru… ako aj právo…

v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru…

Rozsudok Krajského súdku v Prešove sp. zn. zo dňa 02. 04. 2014

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi

do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. , , ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom ().

Sťažovateľom uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označeného základného práva podľa a práv podľa dohovoru,

ak je zrejmé, že sťažovateľ podal dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu

nie je dovolacie konanie skončené.

V prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) možno

sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (podobne napr. ,

, , , , ), keďže

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu

(porovnaj napr. , ).

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania Najvyšším súdom Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný

súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka

z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti

veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti

označených práv napadnutým uznesením krajského súdu, a zároveň proti tomu istému

rozhodnutiu smeruje aj podané dovolanie, pričom tak sťažnosť podľa ,

ako aj dovolanie podľa smerujú k rovnakému cieľu,

a to k zrušeniu napadnutého uznesenia krajského súdu, a keďže v čase rozhodovania

ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, ústavný súd sa sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa aj z toho hľadiska, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sa k návrhu na začatie konania musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť

podľa a nasl. .

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia

sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného

zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu

smeruje [písm. c)].

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

náležitostí návrhu na začatie konania ( , a zákona o ústavnom

súde).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom,

so sťažnosťou nedoručil ústavnému súdu kópiu napádaného rozhodnutia, proti ktorému

sťažnosť smeruje, a to ani do dňa jej predbežného prerokovania (§ 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v predloženej podobe

nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v .

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd poukazuje na to, že tento

nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra,

z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. , ,

, , , , ,

, , ). V tejto spojitosti ústavný súd

už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát

je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať

práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval

úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli

objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom

prerokovaní ( ) aj pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v petite jeho sťažnosti z dôvodu

jej odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014