Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti M. J., P., I. B., Č., Mgr. D. J., P., A. H., P., Ž. K., D., a D.

K., D., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , zastúpených H.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. decembra 2012

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti M. J., I. B., Mgr. D. J., A. H., a D. K. vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti M. J., I. B., Mgr. D. J., A. H., Ž. K.a D. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára

2013 doručené sťažnosti M. J., I. B., Mgr. D. J., A. H., Ž. K. a D. K. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“ alebo

„prvostupňový rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. decembra 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažností a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia sa ako

žalobcovia v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhajú spolu

s ďalším šiestimi žalobcami proti žalovaným v 1. až vo 4. rade (Slovenskej republike,

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky; Slovenskej republike, Ministerstvu vnútra

Slovenskej republiky; Slovenskej republike, Ministerstvu financií Slovenskej republiky

a Slovenskej republike, Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky) náhrady škody.

Okresný súd v predmetnej právnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 10. apríla 2012, ktorým žalobu zamietol a žalobcom nepriznal náhradu trov konania.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podali sťažovatelia (ako aj ostatní

žalobcovia) v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo zdôvodnené tvrdením, „že v konaní

došlo k vadám uvedeným v [ustanovenie ],

konkrétne, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkazy

potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ak aj z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a takisto z dôvodu, že

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

[ustanovenie , a ]“.

Krajský súd o podanom odvolaní rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok

rozsudkom sp. zn. z 18. decembra 2012 ako vecne správny potvrdil

a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovatelia tvrdia, že odvolací súd na ich „dôkladnú a podrobnú skutkovú i právnu

protiargumentáciu“ neprihliadol a ani sa s ňou v odôvodnení svojho potvrdzujúceho

rozsudku nevysporiadal, ale pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní „arbitrárne

a formalisticky“.

Sťažovatelia namietajú, že «Súdy oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností

odporcov vo vzťahu k činnosti nebankových subjektov podľa zákona o investičných

spoločnostiach, zákona o kolektívnom investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť

na formálnu stránku vymedzenia pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu

právnych vzťahov nebankových subjektov so svojim klientmi. Formalisticky sa riadili len

literou zákona, bez toho, aby vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných

princípov a obsahu a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných

zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani

právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý.

Považujeme takúto argumentáciu za excesívne formalistickú a neprípustnú.

Poukazujeme pri tom na to, že Slovenská republika je demokratickým a právnym štátom. Je

navyše členským štátom Európskej únie a zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. V takom štáte má štátna moc okrem negatívnej povinnosti

nezasahovať do subjektívnych individuálnych práv a slobôd aj povinnosť pozitívnu, a to

prijať opatrenia na ich ochranu.

Podľa názoru navrhovateľov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej

moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho života s

poukazom na skutočnosť, že určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu,

nenapĺňajú formálne náležitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore.

Ako argumentum ad absurdum možno povedať, že pripustenie takejto logiky by znamenalo,

že daný orgán verejnej moci nemá nad čím dohliadať, pretože činnosť v súlade

s aplikovateľnou legislatívou je v poriadku a činnosť v rozpore s ňou je mimo pôsobnosti

daného orgánu.

V tejto súvislosti je podľa sťažovateľov dôležité pripomenúť, že štátna moc

v Slovenskej republike pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní. Štátna

moc poskytuje občanom platené služby a nesie zodpovednosť za ich riadne poskytovanie.

Riadne poskytovanie znamená okrem iného uvedomenie si zodpovednosti z hľadiska účelu

a cieľa danej služby a iniciatívu a aktivitu pri hľadaní spôsobov ako ho naplniť.

Občan má právo za „svoje platby“ získať primeranú protihodnotu. Presun moci

a s ňou prirodzene aj zodpovednosti na štát sa uskutočnil z dôvodu neschopnosti jedinca

zaistiť primeranú ochranu a saturovanie svojich záujmov. Je významné, že činnosť

nebankových subjektov svojím rozsahom a nasadením presiahla úroveň schopnosti

jednotlivcov zaistiť ochranu svojich záujmov voči nim.

Neprihliadať na vecnú stránku činnosti nebankových subjektov a jej obsahový zásah

do finančného a bankového sektora a hospodárstva celkovo pri hodnotení rozsahu

zodpovednosti odporcov (najmä odporcov v 2. a 3. rade) je podľa názoru navrhovateľov

alibistické a nezlučiteľné s .

Pokiaľ ide o čiastkový argument o nemožnosti štátu zasahovať do zmluvných vzťahov

súkromnoprávnej povahy medzi nebankovými subjektmi a ich klientmi, i keby tento

argument mal byť správny, nerieši časť činnosti nebankových subjektov vo vzťahu k činnosti

a úkonom nebankových subjektov s finančnými prostriedkami získanými od individuálnych

klientov. Navyše, dozor nad finančným sektorom nemusí mať automaticky za následok zásah

do zmluvnej autonómie účastníkov právnych vzťahov súkromnoprávnej povahy, ako to bez

zrejmého dôvodu predpokladajú súdy oboch stupňov.

Odporcovia mali podľa názoru navrhovateľov povinnosť skúmať, či s ohľadom

na svoj obsah činnosť nebankových subjektov spĺňa alebo nespĺňa podmienky stanovené

zákonom o investičných spoločnostiach, zákonom o kolektívnom investovaní a zákonom

o bankách. Akýkoľvek potenciálny zásah do zmluvnej autonómie by prichádzal do úvahy

až v prípade, ak by sa preukázalo, že z hľadiska svojho obsahu činnosť nebankových

subjektov mala spĺňať, ale nespĺňa formálne zákonné kritériá.

Taký zásah by mohol spočívať v priamych opatreniach žalovaných, ak taký postup

umožňuje zákon, alebo v podnete OČTK na prešetrenie okolností nasvedčujúcich tomu, že

mohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu neoprávneného podnikania. Žalovaní teda mali

konkrétnu právnu povinnosť, nesplnenie ktorej môže založiť zodpovednostný vzťah štátu

za spôsobenú škodu.

Súdy oboch inštancií účelovo zužujú pohľad na fungovanie nebankových subjektov

výlučne na vzťah jedného klienta, v závislosti od typu zmluvy či už požičiavateľ, tichý

spoločník či člen družstva, voči jednému subjektu – nebankovému subjektu, kde správne

používajú argumentáciu o neprípustnosti zasahovania štátu do súkromnoprávnych vzťahov.

Súdy však, podľa nášho názoru, účelovo prehliadajú skutočnosť, že v uvedenom prípade

nešlo o jednotlivé samostatné právne akty, ale hromadné investovanie veľkého množstva

súkromných subjektov. Bez ohľadu na právnu podstatu úkonov, ktoré navrhovatelia

vykonali, pri posudzovaní v kontexte celej šírky právnych vzťahov sa činnosť nebankových

subjektov nedá nazvať inak ako hromadným investovaním.».

Podľa sťažovateľov im bola v konaní pred všeobecnými súdmi „závažným spôsobom

odňatá možnosť konať pred súdom“, v súvislosti s čím poukazujú na rozhodnutia ústavného

súdu, v ktorých vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu alebo práva

na spravodlivé súdne konanie z dôvodov absencie dostatočného odôvodnenia, arbitrárnosti

rozhodnutí, formalistického prístupu pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutí

v dôsledku procesných pochybení a pod.

S poukazom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich

sťažností na ďalšie konanie vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. bolo porušené ich základné právo na súdnu

ochranu podľa , a aby v nadväznosti na to zrušil rozsudok okresného

súdu sp. zn. z 10. apríla 2012, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 18. decembra 2012. Zároveň sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd

priznal každému z nich finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € a tiež úhradu trov konania.

Sťažovatelia napokon žiadajú, aby ústavný súd prerušil konanie o ich sťažnostiach

„do rozhodnutia vo veci podania dovolania v uvedenej právnej veci. S ohľadom na znenie

ust. a ustálenú judikatúru Ústavného súdu v záujme

využitia všetkých právnych prostriedkov sťažovate[lia] podal[i] voči rozhodnutiu Krajského

súdu v Bratislave dovolanie. Vzhľadom na kolízie plynutia lehôt na podanie dovolania

a ústavnej sťažnosti podľa podáva[jú] t[ie]to sťažnos[ti] pred rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR o dovolaní vo veci.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poznamenať, že sťažovatelia aj napriek

zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom k svojim sťažnostiam nepripojili kópie

právoplatných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým ich sťažnosti

smerujú. Tento nedostatok náležitostí sťažností sťažovateľov ústavný súd nepovažoval

v okolnostiach daného prípadu za nevyhnutné odstraňovať prostredníctvom výzvy

adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľov aj vzhľadom na samotné rozhodnutie

o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania, pretože ani prípadné

odstránenie tohto nedostatku by nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu ich sťažností

na ďalšie konanie.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, v súlade

s citovaným však možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Zo spisov ústavného súdu vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. vyplýva, že tieto veci spolu skutkovo súvisia, pretože predmetom

uvedených sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Navyše, všetci sťažovatelia sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a ich sťažnosti sú

po formálnej aj obsahovej stránke takmer identické.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31a

v spojení s rozhodol tak, ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom sp. zn.

a jeho rozsudkom z 10. apríla 2012

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho

už preskúmal na základe odvolania sťažovateľov krajský súd, ktorý bol oprávnený

a zároveň povinný poskytnúť ochranu ich základnému právu podľa ,

ktorého porušenie sťažovatelia svojimi sťažnosťami namietajú.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie (m. m.

, , , ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. decembra 2012

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré majú sťažovatelia

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom ().

Sťažovateľmi uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku

krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označeného základného práva, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali

dovolanie (zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že tak urobili 16. januára 2013, pozn.),

pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, resp. spisy

neboli dosiaľ ešte ani postúpené dovolaciemu súdu. Sťažnosť musela byť preto v tejto časti

odmietnutá ako predčasne podaná, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie

namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď

uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala

do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

V prípade, že by ústavný súd prerušil konanie a čakal na rozhodnutie dovolacieho

súdu, ako to navrhujú sťažovatelia, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov

na obdobný postup, aký zvolili v okolnostiach daného prípadu sťažovatelia, t. j. na paralelné

podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už

uvedené nie je opodstatnené. Okrem toho paralelné podanie dovolania a sťažnosti

ústavnému súdu nemá oporu ani v ustanoveniach a navyše, takýto

postup nie je ani riešením, ktoré by vyhovovalo požiadavkám právnej istoty.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťami v tejto časti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v petitoch ich sťažností z dôvodu

ich odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013