Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 566/2012
PDF · 177.69 KB
No categories available
III. ÚS 566/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P.,
zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. K.,
vedené pod sp. zn. Rvp 13185/2012, Rvp 13186/2012, Rvp 13187/2012
a sp. zn. Rvp 13188/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 288/2004 a postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2012
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti M. L., P. L., A. L. a D. L. vedené pod sp. zn. Rvp 13185/2012,
Rvp 13186/2012, Rvp 13187/2012 a sp. zn. Rvp 13188/2012 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 566/2012.
2. Sťažnosti M. L., P. L., A. L. a D. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
31. októbra 2012 doručené sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P. (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 288/2004 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2012.
Zo sťažností vyplýva, že pred okresným súdom bolo na základe žaloby sťažovateľov,
ako aj ďalších osôb vedené konanie o náhradu škody pod sp. zn. 15 C 288/2004. Okresný
súd v predmetnej veci mal rozhodnúť rozsudkom, ktorým žalobu sťažovateľov mal
zamietnuť. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach uvádzajú, že proti rozsudku súdu prvého
stupňa podali odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 81/2012 rozsudkom tak, že „odvolanie navrhovateľov zamietol
a rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia zhodne argumentujú, že „súdy
oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu k činnosti
nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom
investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia
pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových
subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili literou zákona, bez toho, aby
vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu
a rozsahu činnosti nebankových subjektov.
Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných
zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani
právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý.“.
Sťažovatelia v sťažnostiach považujú uvedenú argumentáciu súdov za formalistickú
a neprípustnú. Sťažovatelia taktiež namietajú vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 81/2012, že „krajský súd však
na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení
nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že
by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd
argumentáciou navrhovateľov zaoberal.“. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach ďalej
poukázali aj na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd vyslovil
porušenie základného práva na súdnu ochranu a ktoré by mali preukazovať názor
sťažovateľov, a to „skutočnosť, že v konaní sa navrhovateľom závažným spôsobom odňala
možnosť konania pred súdom“.
Z uvedeného dôvodu sťažovatelia v závere svojich sťažností navrhovali ústavnému
súdu, aby prerušil „konania do rozhodnutia vo veci podania dovolania v uvedenej právnej
veci“, pretože „v záujme využitia všetkých právnych prostriedkov sťažovateľ podal voči
rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave dovolanie“.
Sťažovatelia vo svojich sťažnostných petitoch zhodne navrhli, aby ústavný súd
vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave,
rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. 15 C 288/2004- 212 a rozhodnutie
Krajského súdu č. k. 8 Co 81/2012-262 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na
ďalšie konanie“ a aby priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie a náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd považuje za nevyhnutné poznamenať, že sťažovatelia aj napriek
zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom k svojim sťažnostiam nepripojili kópie
rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým ich sťažnosti smerujú. Tento
nedostatok náležitostí sťažností sťažovateľov ústavný súd nepovažoval v okolnostiach
prípadu za nevyhnutné odstraňovať prostredníctvom výzvy adresovanej právnemu
zástupcovi sťažovateľov aj vzhľadom na samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti
v rámci jej predbežného prerokovania, pretože ani prípadné odstránenie tohto nedostatku by
nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu ich sťažností na ďalšie konanie.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 13185/2012, Rvp 13186/2012, Rvp 13187/2012 a sp. zn. Rvp 13188/2012
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj
vzhľadom na totožnosť v osobe okresného súdu a krajského súdu a ich napadnutých
rozhodnutí, proti ktorým sťažnosti sťažovateľov smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu ktorý
predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho
už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
3. Pokiaľ ide o postup a napadnutý rozsudok krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 81/2012, tak sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné aj v tejto časti
odmietnuť, ale z dôvodu ich predčasnosti.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Sťažovateľmi uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku
krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali
dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.
Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označeného práva, ktorého porušenie namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu
rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťami v tejto časti meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostných petitoch ich
sťažností z dôvodu ich odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012