Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 566/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

13. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P.,

zastúpených spoločnosťou H., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. P. K.,

vedené pod sp. zn. , ,

a sp. zn. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného postupom a rozsudkom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti M. L., P. L., A. L. a D. L. vedené pod sp. zn. ,

Rvp 13186/2012, a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti M. L., P. L., A. L. a D. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli

31. októbra 2012 doručené sťažnosti M. L., T., P. L., Š., A. L., N., a D. L., P. (ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) postupom

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažností vyplýva, že pred okresným súdom bolo na základe žaloby sťažovateľov,

ako aj ďalších osôb vedené konanie o náhradu škody pod sp. zn. . Okresný

súd v predmetnej veci mal rozhodnúť rozsudkom, ktorým žalobu sťažovateľov mal

zamietnuť. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach uvádzajú, že proti rozsudku súdu prvého

stupňa podali odvolanie, o ktorom mal rozhodnúť krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. rozsudkom tak, že „odvolanie navrhovateľov zamietol

a rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia zhodne argumentujú, že „súdy

oboch stupňov pri posudzovaní rozsahu povinností odporcov vo vzťahu k činnosti

nebankových subjektov podľa zákona o investičných spoločnostiach, zákona o kolektívnom

investovaní a zákona o bankách upriamili pozornosť na formálnu stránku vymedzenia

pôsobnosti daných zákonov a zmluvnú formu a povahu právnych vzťahov nebankových

subjektov so svojimi klientmi. Formalisticky sa riadili literou zákona, bez toho, aby

vyhodnotili jeho cieľ a účel v kontexte relevantných ústavných princípov a obsahu

a rozsahu činnosti nebankových subjektov.

Pokiaľ súdy oboch stupňov prišli k záveru, že extenzívny výklad relevantných

zákonných povinností odporcov nie je možný, tento záver nepodložili žiadnym faktickým ani

právnym zdôvodnením. Je preto nepreskúmateľný, a z toho dôvodu právne nespôsobilý.“.

Sťažovatelia v sťažnostiach považujú uvedenú argumentáciu súdov za formalistickú

a neprípustnú. Sťažovatelia taktiež namietajú vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , že „krajský súd však

na odôvodnenú argumentáciu žiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení

nevysporiadal. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani stopy po tom, že

by sa pri rozhodovaní o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu odvolací súd

argumentáciou navrhovateľov zaoberal.“. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach ďalej

poukázali aj na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých ústavný súd vyslovil

porušenie základného práva na súdnu ochranu a ktoré by mali preukazovať názor

sťažovateľov, a to „skutočnosť, že v konaní sa navrhovateľom závažným spôsobom odňala

možnosť konania pred súdom“.

Z uvedeného dôvodu sťažovatelia v závere svojich sťažností navrhovali ústavnému

súdu, aby prerušil „konania do rozhodnutia vo veci podania dovolania v uvedenej právnej

veci“, pretože „v záujme využitia všetkých právnych prostriedkov sťažovateľ podal voči

rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave dovolanie“.

Sťažovatelia vo svojich sťažnostných petitoch zhodne navrhli, aby ústavný súd

vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov „na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského súdu v Bratislave,

rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I č. k. - 212 a rozhodnutie

Krajského súdu č. k. -262 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na

ďalšie konanie“ a aby priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie a náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poznamenať, že sťažovatelia aj napriek

zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom k svojim sťažnostiam nepripojili kópie

rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým ich sťažnosti smerujú. Tento

nedostatok náležitostí sťažností sťažovateľov ústavný súd nepovažoval v okolnostiach

prípadu za nevyhnutné odstraňovať prostredníctvom výzvy adresovanej právnemu

zástupcovi sťažovateľov aj vzhľadom na samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania, pretože ani prípadné odstránenie tohto nedostatku by

nemohlo za žiadnych okolností viesť k prijatiu ich sťažností na ďalšie konanie.

1. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod

sp. zn. , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj

vzhľadom na totožnosť v osobe okresného súdu a krajského súdu a ich napadnutých

rozhodnutí, proti ktorým sťažnosti sťažovateľov smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení

sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2. Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu ktorý

predchádzal jeho vydaniu, poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho

už preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý mu predchádzal, odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , ).

3. Pokiaľ ide o postup a napadnutý rozsudok krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , tak sťažnosti sťažovateľov bolo potrebné aj v tejto časti

odmietnuť, ale z dôvodu ich predčasnosti.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Sťažovateľmi uvádzaná skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku

krajského súdu vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z

vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených

námietkach porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali

dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

Sťažnosť musela byť preto v tejto časti odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označeného práva, ktorého porušenie namietajú, bude vo vzťahu ku krajskému súdu

rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd sťažnosťami v tejto časti meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ich odmietol ako neprípustné pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostných petitoch ich

sťažností z dôvodu ich odmietnutia nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012