Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 13/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. T. a J. T., N., zastúpených

Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. D. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 19

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. novembra 2012 a postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. februára

2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. T. a J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

svojho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. novembra 2012

a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 5. februára 2013.

Sťažovatelia v úvode sťažnosti uvádzajú:

„Dňa 21. 11. 2009 sa v Nemocnici... narodilo dieťa... Matka po pôrode zanechala

maloletého chlapca v zdravotníckom zariadení a požiadala o utajenie svojej totožnosti

v súvislosti s pôrodom. Následne Okresný súd Partizánske rozsudkom zo dňa 26. 11. 2009

určil meno a priezvisko dieťaťa...

Dňa 03. 12. 2009 Okresný súd Partizánske na podnet Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Partizánske nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa maloletý..., toho času 13 dní

po narodení, zveruje do starostlivosti sťažovateľov – zapísaných do zoznamu žiadateľov

o náhradnú rodinnú starostlivosť. Od momentu vydania predbežného opatrenia sa maloletý

nachádza nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov.“

Ďalej z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v súlade s nariadeným

predbežným opatrením Okresného súdu Partizánske sp. zn. z 3. decembra

2009 (ďalej len „predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske“) podali sťažovatelia 11.

decembra 2009 Okresnému súdu Partizánske v súlade s o

rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„zákon o rodine“) návrh na zverenie maloletého do ich predosvojiteľskej (predadopčnej)

starostlivosti. Dňa 30. decembra 2009 biologická matka maloletého v zmysle § 23 ods. 6

zákona

č. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v šiestom

týždni po pôrode a súčasne na Matričnom úrade v P. určila meno a priezvisko maloletého...

Dňa 25. januára 2010 Okresný súd Partizánske preniesol svoju príslušnosť

na okresný súd, keďže v obvode tohto súdu sa maloletý nachádzal, pričom v dôsledku

následného sporu o miestnu príslušnosť krajský súd rozhodol uznesením č. k.

-29 z 28. apríla 2010 tak, že miestne príslušným na konanie vo veci

starostlivosti o maloletého je okresný súd.

Ďalej sťažovatelia poukázali na to, že 28. januára 2010 bol právny zástupca

biologických rodičov maloletého listom Nemocnice... informovaný o mieste pobytu

maloletého u sťažovateľov. Dňa 22. februára 2010 právny zástupca sťažovateľov

kontaktoval listom právneho zástupcu biologických rodičov na účely riešenia vzniknutej

situácie. Biologickí rodičia na uvedený list neodpovedali. Dňa 1. marca 2010 biologickí

rodičia maloletého určili otcovstvo maloletého dieťaťa tak, že jeho otcom je... a maloletému

určili meno... (Podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorého

otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Podľa § 91 ods. 2 zákona o rodine

súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom.)

Podaním z 11. marca 2010 biologickí rodičia maloletého vstúpili do konania o návrhu

sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti a zároveň podali

návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol maloletý zverený do starostlivosti

sťažovateľov.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2010 zrušil predbežné

opatrenie Okresného súdu Partizánske, na základe ktorého bol maloletý zverený do osobnej

starostlivosti sťažovateľov. Krajský súd uznesením sp. zn. z 21. septembra

2010 zrušujúce uznesenie okresného súdu zmenil tak, že predbežné opatrenie vydané

Okresným súdom Partizánske nezrušil a maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že „Listom zo dňa 17. 08. 2010 sa biologickí rodičia sa

po prvý krát pokúsili o kontakt s maloletým u sťažovateľov. V liste biologickí rodičia vyzvali

sťažovateľov, aby maloletého odovzdali do opatery biologických rodičov. Následne, až

koncom augusta 2010, biologickí rodičia prejavili záujem sa s maloletým stretnúť

a navštívili sťažovateľov v mieste ich trvalého pobytu. V období mesiacov február až august

2010 sa biologickí rodičia nijakým spôsobom o dieťa nezaujímali, nekontaktovali

sťažovateľov a nepokúsili sa s maloletým stretnúť.

V dôsledku vyššie uvedeného Okresný súd Trenčín vydal uznesenie zo dňa

26. 05. 2011 (sp. zn. -175), v ktorom vyhodnotil konanie biologických rodičov

ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v zmysle § 102 ods. 1 písm. a)

a v spojení s § 102 ods. 3 ustanovil maloletému opatrovníka, ktorý je oprávnený dať

namiesto rodičov súhlas na zverenie mal... do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom.

V odôvodnení uznesenia súd uvádza, že biologickí rodičia neprejavili skutočný záujem

o maloletého počas obdobia od mesiaca február 2010 až do augusta 2010, pričom úkony

ako určenie mena a priezviska dieťaťa, určenie otcovstva, či podanie návrhu na zrušenie

predbežného opatrenia vykonané v predmetom období súd považoval len za formálny, nie

však za skutočný záujem rodičov o dieťa, ktorý nemožno považovať za právne relevantné

prejavenie záujmu.“.

Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali biologickí rodičia odvolanie,

na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. z 20. septembra 2011

zrušil uznesenie okresného súdu o ustanovení opatrovníka s odôvodnením, že konanie

biologických rodičov spočívajúce v podniknutí právnych krokov (utajenie osoby matky

v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné

vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného opatrenia) odvolací súd

považuje za prejavovanie skutočného záujmu, keďže ním preukázali rodičovský vzťah

k maloletému dieťaťu.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré bolo

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2012 ako neprípustné odmietnuté. Uvedené uznesenie

najvyššieho súdu napadli sťažovatelia sťažnosťou podľa , avšak ich

sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. z 12. septembra 2012

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Okresný súd v konaní o zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti

sťažovateľov uznesením sp. zn. z 13. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť“) návrh

sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol.

Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu z 13. novembra 2012 podali

sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa, aby odvolací súd ich návrhu

vyhovel a maloletého zveril do ich predosvojiteľskej starostlivosti. Sťažovatelia v odvolaní

opätovne argumentovali formálnosťou záujmu biologických rodičov o maloletého

v rozhodnom období mesiacov február 2010 až august 2010. Sťažovatelia zároveň vyzvali

odvolací súd, aby bral do úvahy vzniknuté rodinné väzby, ktoré vznikli medzi maloletým

a nimi, a súčasne poukazovali na záujem maloletého dieťaťa a na negatívny dopad

rozhodnutia súdu na jeho ďalší vývin. Sťažovatelia zdôrazňovali najmä skutočnosť, ktorá

v konaní nebola sporná, a to, že maloletý ich považuje za svojich skutočných rodičov, že sú

jeho primárnymi vzťahovými osobami, a napokon, že medzi maloletým a nimi je vytvorené

silné citové puto, ktoré je rovnaké ako puto vytvorené medzi biologickými rodičmi a deťmi.

Krajský súd v konaní o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn.

z 5. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 5. februára 2013“) rozhodol tak, že

napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí ich návrhu na predosvojiteľskú

starostlivosť potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že „maloletý má v súčasnosti 3,5 roka.

Od svojich 13 dní po narodení je nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov, a to

na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Sťažovatelia maloletému

vytvorili stabilné rodinné zázemie, obklopujú ho láskou a starostlivosťou, adekvátne

reagujú na jeho potreby a zabezpečujú jeho všestranný vývin. Ako bolo preukázané v

konaní, maloletý je u sťažovateľov spokojný, veľmi dobre prospieva, napreduje po fyzickej

i mentálnej stránke. Sťažovatelia vo svojom domove vytvorili rodinné, sociálne a bytové

pomery k výchove maloletého. Do starostlivosti sťažovateľov bol maloletý zverený

na základe rozhodnutia súdu, pričom sťažovatelia splnili podmienky, ktoré zákon vyžaduje

pre to, aby bol maloletý zverený do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľov (podali

v zákonnej lehote návrh na zverenie do predosvojiteľskej starostlivosti, vytvorili maloletému

vo svojej rodine adekvátne podmienky). Sťažovatelia od počiatku súdneho konania

s maloletým prejavili záujem, aby bol maloletý zverený do ich starostlivosti, aby si

maloletého mohli osvojiť a stať sa jeho rodičmi v právnom slova zmysle.“.

Podľa sťažovateľov je nepochybné a zároveň prirodzené, že si počas doby, v ktorej je

maloletý v ich starostlivosti, vytvorili k nemu silné citové väzby, podriadili svoj rodinný

a súkromný život jeho potrebám, poskytujú mu domov, lásku, starostlivosť a opateru.

Sťažovatelia zastávajú názor, že „postupom súdu v predmetnej veci a vyššie uvedeným

prekvapivým rozhodnutím súdu (ostatným uznesením Okresného súdu Trenčín v spojení

s ostatným uznesením Krajského súdu Trenčín) o zamietnutí návrhu sťažovateľov

na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti došlo k zásadnému zásahu do ich

rodinného a súkromného života. Tento zásah sťažovatelia v decembri roku 2009, kedy

podávali návrh na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti nemohli

predvídať, neboli naň nijakým spôsobom pripravení. Sťažovatelia sú si vedomí, že nastali

objektívne okolnosti, ktoré nezávisle od postupu súdu spôsobili, že nedošlo k zvereniu

maloletého do ich starostlivosti rozhodnutím súdu vo veci samej (konkrétne odvolanie

žiadosti o utajenie pôrodu biologickou matkou a vstup biologických rodičov do konania)

a hoci nesúhlasia s takýmto rozhodnutím a považujú ho za nesprávne, podaním tejto

sťažnosti sa neusilujú o zjednanie nápravy... postup súdu v predmetnej veci neodstraňoval

ich stav právnej neistoty. Naopak súd svojím konaním dopustil, že medzi sťažovateľmi

a maloletým došlo k prirodzenému vytvoreniu citových väzieb, k vzniku rodičovského

vzťahu. Súd sa svojím postupom v konaní tejto skutočnosti nesnažil nijakým spôsobom

zabrániť, predísť jej, zmätočným rozhodovaním vo veci starostlivosti o maloletého

sťažovateľov utvrdzoval v presvedčení, že ich starostlivosť o maloletého bude pokračovať

a v končenom dôsledku však rozhodol v neprospech sťažovateľov.“.

Sťažovatelia sú presvedčení, že „je úlohou štátu prostredníctvom jeho orgánov

chrániť a rešpektovať SR garantované práva a slobody osôb, pričom opísaným

postupom súdu bolo ústavné právo sťažovateľov porušené. Uvedené konanie súdu je

zásahom do rodinného a súkromného života sťažovateľov, ktorý nemôže byť v demokratickej

spoločnosti prijateľný... Sťažovatelia počas celého vyššie uvedeného obdobia, ako aj

v súčasnej situácii prežívajú značné psychické príkorie, ktoré je spôsobené necitlivým

a najmä nezákonným postupom súdu v predmetnej veci. Poukazujeme na ustanovenie § 176

ods.3 , podľa ktorého Ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu

o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa

začatia konania. Vo veciach určeniu mena alebo priezviska maloletého dieťaťa

a ustanovenia poručníka maloletému dieťaťu rozhodne súd do 30 dni odo dňa začatia

konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin

nemožno vykonať dôkazy. Súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne

po začatí konania a na ustanovenie , podľa ktorého Ak sú splnené

všetky náležitosti návrhu na začatie konania o zverení dieťaťa do starostlivosti budúceho

osvojiteľa, súd rozhodne bez zbytočného odkladu, najneskôr do troch mesiacov od podania

takého návrhu; inak do troch mesiacov odo dňa, keď bol návrh doplnený alebo opravený.“.

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný

súd rozhodol, že ich základné právo „na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného a rodinného života podľa a podľa

čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo v konaní

vedenom na Okresnom súde Trenčín a v konaní na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.

vo veci starostlivosti súdu o maloletého... (predtým...) porušené.

Súd priznáva sťažovateľom podľa SR finančné zadosťučinenie

vo výške 3.000,- €.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi

sťažovateľa Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o...“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu

a krajského súdu vo veci starostlivosti o maloletého bolo porušené ich základné právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, ako aj právo na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ). V tomto ohľade sťažovatelia označili za porušovateľov svojich práv

tak okresný súd, ako aj krajský súd s tým, že tieto práva boli porušené ich postupom

v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletého vedenom okresným súdom pod sp. zn.

.

K namietanému porušeniu základného práva podľa (aj v spojení

s právom podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru) ústavný súd považuje za potrebné upriamiť

pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa

vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne

normy.

Sťažovatelia v petite sťažnosti síce neoznačili porušenie žiadneho z článkov

zakotvujúcich princípy spravodlivého procesu, ale ústavný súd napriek tomu s prihliadnutím

na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv sťažovateľov pristúpil

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k preskúmaniu prípadného ústavnoprávneho

rozmeru ich námietok k postupu všeobecných súdov z pohľadu možnej existencie ďalších

dôvodov, ktoré by mohli mať za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol:

- uznesením č. k. -54 zo 6. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu zo 6. augusta 2010“), ktorým zrušil predbežné opatrenie Okresného súdu

Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b)

(ďalej aj „OSP“), ktorým bol maloletý odovzdaný

do starostlivosti sťažovateľov,

- uznesením č. k. -175 z 26. mája 2011, v ktorom vyhodnotil konanie

biologických rodičov ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v

zmysle zákona o rodine a v spojení s

ustanovil maloletému opatrovníka, ktorý je oprávnený dať namiesto rodičov súhlas

na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom,

- uznesením č. k. -272 z 13. novembra 2012, ktorým návrh

sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol, pretože

biologickí „rodičia súhlas k predadopčnej starostlivosti nedali“.

Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol:

- uznesením sp. zn. z 21. septembra 2010, ktorým zmenil uznesenie

okresného súdu zo 6. augusta 2010 tak, že nezrušil predbežné opatrenie Okresného súdu

Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia podľa ,

ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti sťažovateľov,

- uznesením sp. zn. z 20. septembra 2011, ktorým zrušil uznesenie

okresného súdu č. k. -175 z 26. mája 2011 o ustanovení opatrovníka

s odôvodnením, že konanie biologických rodičov spočívajúce v podniknutí právnych

krokov (utajenie osoby matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie

žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného

opatrenia) považuje za prejavovanie skutočného záujmu, keďže sa ním prejavil ich

rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,

- uznesením z 5. februára 2013, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu

o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť.

II.1 K napadnutému postupu okresného súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. ústavný súd poukazuje na to, že z vyplýva,

že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy

a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu

len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

, ).

Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

V okolnostiach daného prípadu mohli sťažovatelia využiť opravný prostriedok, ktorý

pripúšťa , t. j. odvolanie, čo aj urobili. Právomoc krajského súdu na preskúmanie

rozhodnutí a postupov okresného súdu, proti ktorým podali sťažovatelia odvolanie, teda

vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti

napadnutému postupu okresného súdu v označenom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , ).

II.2 K napadnutému postupu krajského súdu

Ako už bolo uvedené, krajský súd v predmetnej veci konal pri rozhodovaní

o odvolaniach, výsledkom ktorého boli jeho uznesenia sp. zn.

z 21. septembra 2010, sp. zn. z 20. septembra 2011 a sp. zn.

z 5. februára 2013.

II.2.1 K napadnutému postupu krajského súdu v konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn.

V konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodol o odvolaní

opatrovníka proti uzneseniu okresného súdu zo 6. augusta 2010, ktorým bolo zrušené

predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia

podľa , ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti

sťažovateľov. Krajský súd rozhodol tak, že predbežné opatrenie Okresného súdu

Partizánske nezrušil, čím maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov, a to až

do rozhodnutia vo veci samej.

V konaní vedenom pod sp. zn. krajský súd rozhodol o odvolaní

biologických rodičov maloletého proti uzneseniu okresného súdu č. k. -175

z 26. mája 2011, ktorým bol maloletému ustanovený opatrovník.

Krajský súd postupom, ktorého výsledkom bolo uznesenie sp. zn.

z 20. septembra 2011, zrušil odvolaním (biologických rodičov) napadnuté uznesenie

okresného súdu. Predmetné uznesenie krajského súdu, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, napadli sťažovatelia pred najvyšším súdom, keď podali proti nemu dovolanie.

Toto dovolanie však bolo uznesením dovolacieho súdu sp. zn. z 31. mája

2012 ako neprípustné odmietnuté. Sťažovatelia taktiež podali proti dovolaciemu

rozhodnutiu sťažnosť podľa , ktorá bola uznesením ústavného súdu

sp. zn. z 12. septembra 2012 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Neústavnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2011 však

sťažovatelia v sťažnosti nenamietali.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov

odovzdaná na poštovú prepravu 15. apríla 2013 je, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, podaná

oneskorene, keďže napadnuté konania boli právoplatne skončené v roku 2010, resp. v roku

2011, a preto ju z tohto dôvodu podľa odmietol.

II.2.2 K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Naostatok krajský súd v konaní vo veci starostlivosti o maloletého rozhodol

o odvolaní sťažovateľov podanom proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí ich návrhu

na predosvojiteľskú starostlivosť, výsledkom ktorého bolo jeho uznesenie z 5. februára

2013.

Krajský súd vo svojom uznesení z 5. februára 2013 najprv odcitoval príslušné

ustanovenia zákona o rodine, a to:

„§ 103 ods. 1 Zákona o rodine (podľa ktorého) pred rozhodnutím súdu o osvojení

musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu 9 mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa.

Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.

Podľa § 103 ods. 2 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti

budúcich osvojiteľov podľa odseku 1/ rozhodne na návrh budúceho osvojiteľa súd;

ustanovenia § 101 a § 102 sa použijú primerane.

Podľa § 101 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie je potrebný súhlas rodičov

osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný

na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje

inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe

rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.

Podľa § 102 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov

osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas rodiča maloletého dieťaťa, ak a/ najmenej

počas 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa najmä tým, že ho

nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k mal. dieťaťu

a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne

vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná

prekážka, alebo b/ počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa

žiadny záujem, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo c/ ak dajú

súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.“

Ďalej krajský súd uviedol, že v „§ 103 ods. 1 Zákona o rodine je upravená

predbežná, tzv. predosvojiteľská (predadopčná) starostlivosť budúcich osvojiteľov

o maloleté dieťa, ktoré chcú osvojiť. V jej priebehu sa má ukázať, či prípadné osvojenie

dieťaťa bude úspešné. Pokiaľ ide o súhlas zákonných zástupcov maloletého dieťaťa

s predadopčnou starostlivosťou, je v ust. § 103 ods. 2 Zákona o rodine odkaz na § 101

a § 102, ktoré sa na konanie o predadopčnej starostlivosti vzťahujú.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že k zvereniu maloletého dieťaťa

do predosvojiteľskej starostlivosti (za použitia § 101 a § 102 Zákona o rodine) môže dôjsť

buď na základe súhlasu rodičov maloletého dieťaťa, ktorý nie je potrebný len v prípade

výnimiek, uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine.

V preskúmavanej veci je nepochybné, že rodičia maloletého dieťaťa súhlas

so zverením maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti nedali; túto skutočnosť

nenamietajú ani navrhovatelia. Je potom potrebné skúmať, či v danej veci existuje niektorá

z výnimiek uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine, kedy by dieťa mohlo byť zverené

do starostlivosti budúceho osvojiteľa v rámci predosvojiteľskej starostlivosti aj bez súhlasu

rodičov.“.

Z vykonaného dokazovania bolo krajskému súdu zrejmé, že „sa nejedná o výnimky

uvedené v ust. § 102 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rodine; medzi účastníkmi bola sporná

skutočnosť, či existuje výnimka uvedená v ust. § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine,

spočívajúca v tom, že rodičia maloletého dieťaťa počas najmenej 6 mesiacov neprejavovali

skutočný záujem o maloleté dieťa“.

Krajský súd poukázal na to, že k tejto otázke sa vyslovil odvolací súd už vo svojom

rozhodnutí č. k. -193 z 20. septembra 2011, keď zaujal názor, že «konanie

biologických rodičov maloletého... v období po narodení dieťaťa až do konca augusta 2010

je treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým biologickí rodičia prejavili

rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu. Poukázal pritom na skutočnosť, že pri posudzovaní

„neprejavovania skutočného záujmu“ je treba vychádzať z už existujúcej judikatúry, ktorá

sa týmito otázkami zaoberá, keď prejavom skutočného záujmu o dieťa nemusí byť len

priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že si k dieťaťu

zachoval rodičovský vzťah. Preto aj „skutočný záujem“ je treba v danej veci posudzovať

s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyšli najavo. Uviedol, že z obsahu spisu

nepochybne vyplýva, že matka dieťaťa požiadala v zmysle

o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom; zároveň však v zmysle uvedeného zákona

využila svoje právo a v stanovenej lehote (6 týždňov), odvolala svoju žiadosť o utajenie jej

osoby v súvislosti s pôrodom a požiadala, aby jej bolo oznámené, kde sa nachádza mal.

dieťa v súčasnej dobe. Nasledoval potom dodatočný zápis do knihy narodení, kde bola

uvedená L. H. ako matka maloletého, ďalej bolo určené meno maloletého „...“, a zároveň

dňa 01. 03. 2010 súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom P. bol určený otec

dieťaťa B. H. Rodičia sa tiež dohodli, že maloletý sa bude volať „...“. O tom, že maloletý

bol odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov, sa rodičia dozvedeli listom Nemocnice... zo

dňa 28. 01. 2010 a dňa 10. 03. 2010 rodičia podali návrh na zrušenie predbežného

opatrenia, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Za tejto situácie

odvolací súd vyslovil záver, že horeuvedené konanie netreba považovať len za formálne,

nakoľko sa jedná o špecifický prípad, keď práve takéto konanie rodičov (najskôr utajenie

osoby matky s jej pôrodom, potom využitie jej práva na odvolanie žiadosti o utajenie,

súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve B. H., návrh na zrušenie predbežného opatrenia)

treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým sa prejavil rodičovský vzťah

k maloletému dieťaťu.».

V preskúmavanej veci sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s uvedeným záverom

vysloveným už prv odvolacím súdom v rozhodnutí sp. zn. z 20. septembra

2011, od ktorého nemal dôvod sa odchyľovať. Ďalej vyslovil, že vzhľadom na to možno

konštatovať, že nebola preukázaná ani výnimka nevyžadujúca si súhlas rodičov dieťaťa

s predadopčnou starostlivosťou v zmysle § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine.

Za takejto situácie potom krajský súd uzavrel, že neboli splnené zákonom ustanovené

podmienky na to, aby maloleté dieťa bolo zverené do predosvojiteľskej starostlivosti

budúcich osvojiteľov súdnym rozhodnutím v zmysle .

Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý návrh sťažovateľov na zverenie maloletého

do predosvojiteľskej starostlivosti podľa § 103 ods. 2 zákona o rodine zamietol, považoval

preto odvolací súd za správne.

V závere odôvodnenia krajský súd zdôraznil, že «v predmetnom konaní, ktoré je

konaním návrhovým, súd v prvom rade skúma, či sú splnené hore uvedené zákonné

podmienky pre zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, a pri zistení, že

podmienky vyžadované Zákonom o rodine splnené nie sú, takýto záver musí vždy viesť

k zamietnutiu návrhu. Je potom už nadbytočné zaoberať sa skúmaním toho, ktoré

z výchovných prostredí je pre dieťa vhodnejšie, osobnostnými predpokladmi či už

biologických alebo náhradných rodičov alebo posudzovaním toho, čo je „v záujme“

dieťaťa, pretože to na dané rozhodnutie (či sú splnené zákonné podmienky pre zverenie

dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti), nemá vplyv. Napadnutým rozhodnutím totiž súd

prvého stupňa nerozhodoval o výchove, prípadne o niektorej forme náhradnej

starostlivosti.».

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie

je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou

ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, ).

Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa zameriava na kontrolu

zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými

súdmi s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a slobodách.

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade neboli vo veci sťažovateľov

príslušné ustanovenia zákonov (najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku a zákona o rodine) aplikované spôsobom, ktorý by mohol znamenať porušenie

označených práv sťažovateľov, avšak nezistil, že by to tak bolo.

Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, ústavný súd

konštatuje, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 5. februára 2013, ktoré bolo finálnym

výsledkom napadnutého postupu krajského súdu, nemožno prijať záver, že by dôvody tohto

rozhodnutia, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neboli z ústavného hľadiska

udržateľné, prípadne svojvoľné, čo by odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením

základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, že za stavu (keď

na konanie o zverení dieťaťa do predadopčnej starostlivosti sa vzťahujú tie ustanovenia

zákona o rodine ako na osvojenie), keď neexistuje súhlas biologických rodičov na osvojenie

a neexistuje ani niektorá z výnimiek uvedených v § 102 ods. 1 zákona o rodine (keď dieťa

môže byť zverené do predosvojiteľskej starostlivosti budúceho osvojiteľa bez súhlasu

rodičov), nie sú splnené zákonné podmienky na zverenie maloletého do predosvojiteľskej

starostlivosti, je ústavne akceptovateľná. Uvedené závery krajského súdu zodpovedajú

príslušným ustanoveniam a zákona o rodine a sledujú

predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno

považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne a z ústavného hľadiska

udržateľné.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podmienky ustanovené v § 101 ods. 1 a § 102 ods. 2

zákona o rodine musia byť splnené bezo zvyšku a nesmie existovať najmenšia pochybnosť

o tom, že v konkrétnom prípade splnené nie sú.

Proti interpretácii relevantných v posudzovanom prípade aplikovaných ustanovení

zákona o rodine, podľa ktorých k osvojeniu je potrebný súhlas (biologických) rodičov

osvojovaného dieťaťa, resp. musí existovať niektorá zo zákonných výnimiek, nemožno

z ústavného hľadiska nič namietať. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy sa otázkou

splnenia podmienok na osvojenie maloletého (a tým aj na jeho zverenie do predadopčnej

starostlivosti) vo svetle citovaných zákonných ustanovení zaoberali dôsledne. Akceptácia

právneho záveru vysloveného v rozhodnutí krajského súdu sp. zn.

z 20. septembra 2011, ktorým bola otázka prejavovania skutočného záujmu biologických

rodičov právoplatne vyriešená, predstavuje podľa názoru ústavného súdu ústavne

konformný prejav nezávislého súdneho rozhodovania.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že právo

biologických rodičov maloletého musí byť favorizované a v rozhodovacej činnosti súdov sa

na to musí byť braný zreteľ. Túto skutočnosť ústavodarca vyjadril v a 4

tak, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona; starostlivosť o deti a ich výchova sú

právom rodičov. Rozhodnutie všeobecných súdov v prospech sťažovateľov a zverenie

maloletého do ich predadopčnej starostlivosti by podľa názoru ústavného súdu

predstavovalo neakceptovateľný odklon z uvedeného ústavného rámca, a to bez ohľadu

na ich presvedčenie o kvalite a intenzite nimi ponúkanej (aj realizovanej) starostlivosti

o maloletého, ktorú ani ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.

Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na rozhodnutie krajského súdu,

ako aj na postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd konštatuje, že napadnutý

výklad danej problematiky zo strany krajského súdu nemožno v žiadnom prípade považovať

za interpretáciu natoľko extrémnu, že by sa v okolnostiach danej veci dalo uvažovať

o vybočení z postulátov spravodlivého procesu. Keďže uznesenie krajského súdu

z 5. februára 2013 je v dostatočnom rozsahu, logicky, prehľadne a zrozumiteľne

odôvodnené, pričom právne závery, na ktorých krajský súd svoje rozhodnutie založil,

možno z ústavného hľadiska akceptovať, ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie základného práva sťažovateľov podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ďalšími

návrhmi, t. j. návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov

konania.

V Košiciach 23. januára 2014