Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 13/2014
PDF · 376.27 KB
No categories available
IV. ÚS 13/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. T. a J. T., N., zastúpených
Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. D. B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
32 P 66/2010 a jeho uznesením z 13. novembra 2012 a postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 2/2013 a jeho uznesením z 5. februára
2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. T. a J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2013
doručená sťažnosť Ing. D. T. a J. T. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 32 P 66/2010 a jeho uznesením z 13. novembra 2012
a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 CoP 2/2013 a jeho uznesením z 5. februára 2013.
Sťažovatelia v úvode sťažnosti uvádzajú:
„Dňa 21. 11. 2009 sa v Nemocnici... narodilo dieťa... Matka po pôrode zanechala
maloletého chlapca v zdravotníckom zariadení a požiadala o utajenie svojej totožnosti
v súvislosti s pôrodom. Následne Okresný súd Partizánske rozsudkom zo dňa 26. 11. 2009
určil meno a priezvisko dieťaťa...
Dňa 03. 12. 2009 Okresný súd Partizánske na podnet Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Partizánske nariadil predbežné opatrenie, ktorým sa maloletý..., toho času 13 dní
po narodení, zveruje do starostlivosti sťažovateľov – zapísaných do zoznamu žiadateľov
o náhradnú rodinnú starostlivosť. Od momentu vydania predbežného opatrenia sa maloletý
nachádza nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov.“
Ďalej z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v súlade s nariadeným
predbežným opatrením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6 P 214/2009 z 3. decembra
2009 (ďalej len „predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske“) podali sťažovatelia 11.
decembra 2009 Okresnému súdu Partizánske v súlade s § 103 zákona č. 36/2005 Z. z. o
rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„zákon o rodine“) návrh na zverenie maloletého do ich predosvojiteľskej (predadopčnej)
starostlivosti. Dňa 30. decembra 2009 biologická matka maloletého v zmysle § 23 ods. 6
zákona
č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v šiestom
týždni po pôrode a súčasne na Matričnom úrade v P. určila meno a priezvisko maloletého...
Dňa 25. januára 2010 Okresný súd Partizánske preniesol svoju príslušnosť
na okresný súd, keďže v obvode tohto súdu sa maloletý nachádzal, pričom v dôsledku
následného sporu o miestnu príslušnosť krajský súd rozhodol uznesením č. k.
5 Nc/13/2010-29 z 28. apríla 2010 tak, že miestne príslušným na konanie vo veci
starostlivosti o maloletého je okresný súd.
Ďalej sťažovatelia poukázali na to, že 28. januára 2010 bol právny zástupca
biologických rodičov maloletého listom Nemocnice... informovaný o mieste pobytu
maloletého u sťažovateľov. Dňa 22. februára 2010 právny zástupca sťažovateľov
kontaktoval listom právneho zástupcu biologických rodičov na účely riešenia vzniknutej
situácie. Biologickí rodičia na uvedený list neodpovedali. Dňa 1. marca 2010 biologickí
rodičia maloletého určili otcovstvo maloletého dieťaťa tak, že jeho otcom je... a maloletému
určili meno... (Podľa § 91 ods. 1 Zákona o rodine za otca dieťaťa sa považuje muž, ktorého
otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov. Podľa § 91 ods. 2 zákona o rodine
súhlasné vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom.)
Podaním z 11. marca 2010 biologickí rodičia maloletého vstúpili do konania o návrhu
sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti a zároveň podali
návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol maloletý zverený do starostlivosti
sťažovateľov.
Okresný súd uznesením sp. zn. 32 P 199/2010 zo 6. augusta 2010 zrušil predbežné
opatrenie Okresného súdu Partizánske, na základe ktorého bol maloletý zverený do osobnej
starostlivosti sťažovateľov. Krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoP 81/2010 z 21. septembra
2010 zrušujúce uznesenie okresného súdu zmenil tak, že predbežné opatrenie vydané
Okresným súdom Partizánske nezrušil a maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že „Listom zo dňa 17. 08. 2010 sa biologickí rodičia sa
po prvý krát pokúsili o kontakt s maloletým u sťažovateľov. V liste biologickí rodičia vyzvali
sťažovateľov, aby maloletého odovzdali do opatery biologických rodičov. Následne, až
koncom augusta 2010, biologickí rodičia prejavili záujem sa s maloletým stretnúť
a navštívili sťažovateľov v mieste ich trvalého pobytu. V období mesiacov február až august
2010 sa biologickí rodičia nijakým spôsobom o dieťa nezaujímali, nekontaktovali
sťažovateľov a nepokúsili sa s maloletým stretnúť.
V dôsledku vyššie uvedeného Okresný súd Trenčín vydal uznesenie zo dňa
26. 05. 2011 (sp. zn. 32 P 66/2010-175), v ktorom vyhodnotil konanie biologických rodičov
ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v zmysle § 102 ods. 1 písm. a)
a v spojení s § 102 ods. 3 ustanovil maloletému opatrovníka, ktorý je oprávnený dať
namiesto rodičov súhlas na zverenie mal... do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom.
V odôvodnení uznesenia súd uvádza, že biologickí rodičia neprejavili skutočný záujem
o maloletého počas obdobia od mesiaca február 2010 až do augusta 2010, pričom úkony
ako určenie mena a priezviska dieťaťa, určenie otcovstva, či podanie návrhu na zrušenie
predbežného opatrenia vykonané v predmetom období súd považoval len za formálny, nie
však za skutočný záujem rodičov o dieťa, ktorý nemožno považovať za právne relevantné
prejavenie záujmu.“.
Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali biologickí rodičia odvolanie,
na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011
zrušil uznesenie okresného súdu o ustanovení opatrovníka s odôvodnením, že konanie
biologických rodičov spočívajúce v podniknutí právnych krokov (utajenie osoby matky
v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné
vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného opatrenia) odvolací súd
považuje za prejavovanie skutočného záujmu, keďže ním preukázali rodičovský vzťah
k maloletému dieťaťu.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré bolo
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 20/2012 z 31. mája 2012 ako neprípustné odmietnuté. Uvedené uznesenie
najvyššieho súdu napadli sťažovatelia sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak ich
sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 421/2012 z 12. septembra 2012
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Okresný súd v konaní o zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti
sťažovateľov uznesením sp. zn. 32 P 66/2010 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť“) návrh
sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol.
Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu z 13. novembra 2012 podali
sťažovatelia v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa, aby odvolací súd ich návrhu
vyhovel a maloletého zveril do ich predosvojiteľskej starostlivosti. Sťažovatelia v odvolaní
opätovne argumentovali formálnosťou záujmu biologických rodičov o maloletého
v rozhodnom období mesiacov február 2010 až august 2010. Sťažovatelia zároveň vyzvali
odvolací súd, aby bral do úvahy vzniknuté rodinné väzby, ktoré vznikli medzi maloletým
a nimi, a súčasne poukazovali na záujem maloletého dieťaťa a na negatívny dopad
rozhodnutia súdu na jeho ďalší vývin. Sťažovatelia zdôrazňovali najmä skutočnosť, ktorá
v konaní nebola sporná, a to, že maloletý ich považuje za svojich skutočných rodičov, že sú
jeho primárnymi vzťahovými osobami, a napokon, že medzi maloletým a nimi je vytvorené
silné citové puto, ktoré je rovnaké ako puto vytvorené medzi biologickými rodičmi a deťmi.
Krajský súd v konaní o odvolaní sťažovateľov uznesením sp. zn. 17 CoP 2/2013
z 5. februára 2013 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 5. februára 2013“) rozhodol tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu o zamietnutí ich návrhu na predosvojiteľskú
starostlivosť potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na to, že „maloletý má v súčasnosti 3,5 roka.
Od svojich 13 dní po narodení je nepretržite v osobnej starostlivosti sťažovateľov, a to
na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Sťažovatelia maloletému
vytvorili stabilné rodinné zázemie, obklopujú ho láskou a starostlivosťou, adekvátne
reagujú na jeho potreby a zabezpečujú jeho všestranný vývin. Ako bolo preukázané v
konaní, maloletý je u sťažovateľov spokojný, veľmi dobre prospieva, napreduje po fyzickej
i mentálnej stránke. Sťažovatelia vo svojom domove vytvorili rodinné, sociálne a bytové
pomery k výchove maloletého. Do starostlivosti sťažovateľov bol maloletý zverený
na základe rozhodnutia súdu, pričom sťažovatelia splnili podmienky, ktoré zákon vyžaduje
pre to, aby bol maloletý zverený do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľov (podali
v zákonnej lehote návrh na zverenie do predosvojiteľskej starostlivosti, vytvorili maloletému
vo svojej rodine adekvátne podmienky). Sťažovatelia od počiatku súdneho konania
s maloletým prejavili záujem, aby bol maloletý zverený do ich starostlivosti, aby si
maloletého mohli osvojiť a stať sa jeho rodičmi v právnom slova zmysle.“.
Podľa sťažovateľov je nepochybné a zároveň prirodzené, že si počas doby, v ktorej je
maloletý v ich starostlivosti, vytvorili k nemu silné citové väzby, podriadili svoj rodinný
a súkromný život jeho potrebám, poskytujú mu domov, lásku, starostlivosť a opateru.
Sťažovatelia zastávajú názor, že „postupom súdu v predmetnej veci a vyššie uvedeným
prekvapivým rozhodnutím súdu (ostatným uznesením Okresného súdu Trenčín v spojení
s ostatným uznesením Krajského súdu Trenčín) o zamietnutí návrhu sťažovateľov
na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti došlo k zásadnému zásahu do ich
rodinného a súkromného života. Tento zásah sťažovatelia v decembri roku 2009, kedy
podávali návrh na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti nemohli
predvídať, neboli naň nijakým spôsobom pripravení. Sťažovatelia sú si vedomí, že nastali
objektívne okolnosti, ktoré nezávisle od postupu súdu spôsobili, že nedošlo k zvereniu
maloletého do ich starostlivosti rozhodnutím súdu vo veci samej (konkrétne odvolanie
žiadosti o utajenie pôrodu biologickou matkou a vstup biologických rodičov do konania)
a hoci nesúhlasia s takýmto rozhodnutím a považujú ho za nesprávne, podaním tejto
sťažnosti sa neusilujú o zjednanie nápravy... postup súdu v predmetnej veci neodstraňoval
ich stav právnej neistoty. Naopak súd svojím konaním dopustil, že medzi sťažovateľmi
a maloletým došlo k prirodzenému vytvoreniu citových väzieb, k vzniku rodičovského
vzťahu. Súd sa svojím postupom v konaní tejto skutočnosti nesnažil nijakým spôsobom
zabrániť, predísť jej, zmätočným rozhodovaním vo veci starostlivosti o maloletého
sťažovateľov utvrdzoval v presvedčení, že ich starostlivosť o maloletého bude pokračovať
a v končenom dôsledku však rozhodol v neprospech sťažovateľov.“.
Sťažovatelia sú presvedčení, že „je úlohou štátu prostredníctvom jeho orgánov
chrániť a rešpektovať Ústavou SR garantované práva a slobody osôb, pričom opísaným
postupom súdu bolo ústavné právo sťažovateľov porušené. Uvedené konanie súdu je
zásahom do rodinného a súkromného života sťažovateľov, ktorý nemôže byť v demokratickej
spoločnosti prijateľný... Sťažovatelia počas celého vyššie uvedeného obdobia, ako aj
v súčasnej situácii prežívajú značné psychické príkorie, ktoré je spôsobené necitlivým
a najmä nezákonným postupom súdu v predmetnej veci. Poukazujeme na ustanovenie § 176
ods.3 O. s. p., podľa ktorého Ak zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu
o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa
začatia konania. Vo veciach určeniu mena alebo priezviska maloletého dieťaťa
a ustanovenia poručníka maloletému dieťaťu rozhodne súd do 30 dni odo dňa začatia
konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin
nemožno vykonať dôkazy. Súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne
po začatí konania a na ustanovenie § 176 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého Ak sú splnené
všetky náležitosti návrhu na začatie konania o zverení dieťaťa do starostlivosti budúceho
osvojiteľa, súd rozhodne bez zbytočného odkladu, najneskôr do troch mesiacov od podania
takého návrhu; inak do troch mesiacov odo dňa, keď bol návrh doplnený alebo opravený.“.
Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhujú, aby ústavný
súd rozhodol, že ich základné právo „na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo v konaní
vedenom na Okresnom súde Trenčín a v konaní na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn.
32 P 66/2010 vo veci starostlivosti súdu o maloletého... (predtým...) porušené.
Súd priznáva sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR finančné zadosťučinenie
vo výške 3.000,- €.
Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľa Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o...“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu
a krajského súdu vo veci starostlivosti o maloletého bolo porušené ich základné právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj právo na rešpektovanie ich súkromného a rodinného života
podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovatelia označili za porušovateľov svojich práv
tak okresný súd, ako aj krajský súd s tým, že tieto práva boli porušené ich postupom
v konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletého vedenom okresným súdom pod sp. zn.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy (aj v spojení
s právom podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru) ústavný súd považuje za potrebné upriamiť
pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný
súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa
vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne
normy.
Sťažovatelia v petite sťažnosti síce neoznačili porušenie žiadneho z článkov ústavy
zakotvujúcich princípy spravodlivého procesu, ale ústavný súd napriek tomu s prihliadnutím
na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv sťažovateľov pristúpil
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti k preskúmaniu prípadného ústavnoprávneho
rozmeru ich námietok k postupu všeobecných súdov z pohľadu možnej existencie ďalších
dôvodov, ktoré by mohli mať za následok odmietnutie sťažnosti v súlade s § 25 ods. 2
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol:
- uznesením č. k. 32 P 199/2010-54 zo 6. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie
okresného súdu zo 6. augusta 2010“), ktorým zrušil predbežné opatrenie Okresného súdu
Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorým bol maloletý odovzdaný
do starostlivosti sťažovateľov,
- uznesením č. k. 32 P 66/2010-175 z 26. mája 2011, v ktorom vyhodnotil konanie
biologických rodičov ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v
zmysle § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine a v spojení s § 102 ods. 3 OSP
ustanovil maloletému opatrovníka, ktorý je oprávnený dať namiesto rodičov súhlas
na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom,
- uznesením č. k. 32 P 66/2010-272 z 13. novembra 2012, ktorým návrh
sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol, pretože
biologickí „rodičia súhlas k predadopčnej starostlivosti nedali“.
Krajský súd v napadnutom konaní rozhodol:
- uznesením sp. zn. 19 CoP 81/2010 z 21. septembra 2010, ktorým zmenil uznesenie
okresného súdu zo 6. augusta 2010 tak, že nezrušil predbežné opatrenie Okresného súdu
Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. b) OSP,
ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti sťažovateľov,
- uznesením sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011, ktorým zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 32 P 66/2010-175 z 26. mája 2011 o ustanovení opatrovníka
s odôvodnením, že konanie biologických rodičov spočívajúce v podniknutí právnych
krokov (utajenie osoby matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva na odvolanie
žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie predbežného
opatrenia) považuje za prejavovanie skutočného záujmu, keďže sa ním prejavil ich
rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu,
- uznesením z 5. februára 2013, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu
o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť.
II.1 K napadnutému postupu okresného súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 32 P 66/2010 ústavný súd poukazuje na to, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva,
že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy
a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu
len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
Princíp subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
V okolnostiach daného prípadu mohli sťažovatelia využiť opravný prostriedok, ktorý
pripúšťa § 201 OSP, t. j. odvolanie, čo aj urobili. Právomoc krajského súdu na preskúmanie
rozhodnutí a postupov okresného súdu, proti ktorým podali sťažovatelia odvolanie, teda
vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému postupu okresného súdu v označenom konaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 566/2012).
II.2 K napadnutému postupu krajského súdu
Ako už bolo uvedené, krajský súd v predmetnej veci konal pri rozhodovaní
o odvolaniach, výsledkom ktorého boli jeho uznesenia sp. zn. 19 CoP 81/2010
z 21. septembra 2010, sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011 a sp. zn. 17 CoP 2/2013
z 5. februára 2013.
II.2.1 K napadnutému postupu krajského súdu v konaniach vedených pod
sp. zn. 19 CoP 81/2010 a sp. zn. 4 CoP 60/2011
V konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP 81/2010 krajský súd rozhodol o odvolaní
opatrovníka proti uzneseniu okresného súdu zo 6. augusta 2010, ktorým bolo zrušené
predbežné opatrenie Okresného súdu Partizánske v časti nariadenia predbežného opatrenia
podľa § 76 ods. 1 písm. b) OSP, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti
sťažovateľov. Krajský súd rozhodol tak, že predbežné opatrenie Okresného súdu
Partizánske nezrušil, čím maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov, a to až
do rozhodnutia vo veci samej.
V konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoP 60/2011 krajský súd rozhodol o odvolaní
biologických rodičov maloletého proti uzneseniu okresného súdu č. k. 32 P 66/2010-175
z 26. mája 2011, ktorým bol maloletému ustanovený opatrovník.
Krajský súd postupom, ktorého výsledkom bolo uznesenie sp. zn. 4 CoP 60/2011
z 20. septembra 2011, zrušil odvolaním (biologických rodičov) napadnuté uznesenie
okresného súdu. Predmetné uznesenie krajského súdu, ako aj jeho postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, napadli sťažovatelia pred najvyšším súdom, keď podali proti nemu dovolanie.
Toto dovolanie však bolo uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo 20/2012 z 31. mája
2012 ako neprípustné odmietnuté. Sťažovatelia taktiež podali proti dovolaciemu
rozhodnutiu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorá bola uznesením ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 421/2012 z 12. septembra 2012 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Neústavnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011 však
sťažovatelia v sťažnosti nenamietali.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané zjavne neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľov
odovzdaná na poštovú prepravu 15. apríla 2013 je, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, podaná
oneskorene, keďže napadnuté konania boli právoplatne skončené v roku 2010, resp. v roku
2011, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
II.2.2 K napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Naostatok krajský súd v konaní vo veci starostlivosti o maloletého rozhodol
o odvolaní sťažovateľov podanom proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí ich návrhu
na predosvojiteľskú starostlivosť, výsledkom ktorého bolo jeho uznesenie z 5. februára
2013.
Krajský súd vo svojom uznesení z 5. februára 2013 najprv odcitoval príslušné
ustanovenia zákona o rodine, a to:
„§ 103 ods. 1 Zákona o rodine (podľa ktorého) pred rozhodnutím súdu o osvojení
musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu 9 mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa.
Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.
Podľa § 103 ods. 2 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti
budúcich osvojiteľov podľa odseku 1/ rozhodne na návrh budúceho osvojiteľa súd;
ustanovenia § 101 a § 102 sa použijú primerane.
Podľa § 101 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie je potrebný súhlas rodičov
osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný
na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje
inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe
rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.
Podľa § 102 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov
osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas rodiča maloletého dieťaťa, ak a/ najmenej
počas 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa najmä tým, že ho
nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k mal. dieťaťu
a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli osobne
vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná
prekážka, alebo b/ počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa
žiadny záujem, ak im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo c/ ak dajú
súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.“
Ďalej krajský súd uviedol, že v „§ 103 ods. 1 Zákona o rodine je upravená
predbežná, tzv. predosvojiteľská (predadopčná) starostlivosť budúcich osvojiteľov
o maloleté dieťa, ktoré chcú osvojiť. V jej priebehu sa má ukázať, či prípadné osvojenie
dieťaťa bude úspešné. Pokiaľ ide o súhlas zákonných zástupcov maloletého dieťaťa
s predadopčnou starostlivosťou, je v ust. § 103 ods. 2 Zákona o rodine odkaz na § 101
a § 102, ktoré sa na konanie o predadopčnej starostlivosti vzťahujú.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že k zvereniu maloletého dieťaťa
do predosvojiteľskej starostlivosti (za použitia § 101 a § 102 Zákona o rodine) môže dôjsť
buď na základe súhlasu rodičov maloletého dieťaťa, ktorý nie je potrebný len v prípade
výnimiek, uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine.
V preskúmavanej veci je nepochybné, že rodičia maloletého dieťaťa súhlas
so zverením maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti nedali; túto skutočnosť
nenamietajú ani navrhovatelia. Je potom potrebné skúmať, či v danej veci existuje niektorá
z výnimiek uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine, kedy by dieťa mohlo byť zverené
do starostlivosti budúceho osvojiteľa v rámci predosvojiteľskej starostlivosti aj bez súhlasu
rodičov.“.
Z vykonaného dokazovania bolo krajskému súdu zrejmé, že „sa nejedná o výnimky
uvedené v ust. § 102 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rodine; medzi účastníkmi bola sporná
skutočnosť, či existuje výnimka uvedená v ust. § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine,
spočívajúca v tom, že rodičia maloletého dieťaťa počas najmenej 6 mesiacov neprejavovali
skutočný záujem o maloleté dieťa“.
Krajský súd poukázal na to, že k tejto otázke sa vyslovil odvolací súd už vo svojom
rozhodnutí č. k. 4 CoP 60/2011-193 z 20. septembra 2011, keď zaujal názor, že «konanie
biologických rodičov maloletého... v období po narodení dieťaťa až do konca augusta 2010
je treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým biologickí rodičia prejavili
rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu. Poukázal pritom na skutočnosť, že pri posudzovaní
„neprejavovania skutočného záujmu“ je treba vychádzať z už existujúcej judikatúry, ktorá
sa týmito otázkami zaoberá, keď prejavom skutočného záujmu o dieťa nemusí byť len
priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že si k dieťaťu
zachoval rodičovský vzťah. Preto aj „skutočný záujem“ je treba v danej veci posudzovať
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyšli najavo. Uviedol, že z obsahu spisu
nepochybne vyplýva, že matka dieťaťa požiadala v zmysle zákona č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom; zároveň však v zmysle uvedeného zákona
využila svoje právo a v stanovenej lehote (6 týždňov), odvolala svoju žiadosť o utajenie jej
osoby v súvislosti s pôrodom a požiadala, aby jej bolo oznámené, kde sa nachádza mal.
dieťa v súčasnej dobe. Nasledoval potom dodatočný zápis do knihy narodení, kde bola
uvedená L. H. ako matka maloletého, ďalej bolo určené meno maloletého „...“, a zároveň
dňa 01. 03. 2010 súhlasným vyhlásením rodičov pred Matričným úradom P. bol určený otec
dieťaťa B. H. Rodičia sa tiež dohodli, že maloletý sa bude volať „...“. O tom, že maloletý
bol odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov, sa rodičia dozvedeli listom Nemocnice... zo
dňa 28. 01. 2010 a dňa 10. 03. 2010 rodičia podali návrh na zrušenie predbežného
opatrenia, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Za tejto situácie
odvolací súd vyslovil záver, že horeuvedené konanie netreba považovať len za formálne,
nakoľko sa jedná o špecifický prípad, keď práve takéto konanie rodičov (najskôr utajenie
osoby matky s jej pôrodom, potom využitie jej práva na odvolanie žiadosti o utajenie,
súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve B. H., návrh na zrušenie predbežného opatrenia)
treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým sa prejavil rodičovský vzťah
k maloletému dieťaťu.».
V preskúmavanej veci sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil s uvedeným záverom
vysloveným už prv odvolacím súdom v rozhodnutí sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra
2011, od ktorého nemal dôvod sa odchyľovať. Ďalej vyslovil, že vzhľadom na to možno
konštatovať, že nebola preukázaná ani výnimka nevyžadujúca si súhlas rodičov dieťaťa
s predadopčnou starostlivosťou v zmysle § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine.
Za takejto situácie potom krajský súd uzavrel, že neboli splnené zákonom ustanovené
podmienky na to, aby maloleté dieťa bolo zverené do predosvojiteľskej starostlivosti
budúcich osvojiteľov súdnym rozhodnutím v zmysle § 103 ods. 2 OSP.
Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý návrh sťažovateľov na zverenie maloletého
do predosvojiteľskej starostlivosti podľa § 103 ods. 2 zákona o rodine zamietol, považoval
preto odvolací súd za správne.
V závere odôvodnenia krajský súd zdôraznil, že «v predmetnom konaní, ktoré je
konaním návrhovým, súd v prvom rade skúma, či sú splnené hore uvedené zákonné
podmienky pre zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, a pri zistení, že
podmienky vyžadované Zákonom o rodine splnené nie sú, takýto záver musí vždy viesť
k zamietnutiu návrhu. Je potom už nadbytočné zaoberať sa skúmaním toho, ktoré
z výchovných prostredí je pre dieťa vhodnejšie, osobnostnými predpokladmi či už
biologických alebo náhradných rodičov alebo posudzovaním toho, čo je „v záujme“
dieťaťa, pretože to na dané rozhodnutie (či sú splnené zákonné podmienky pre zverenie
dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti), nemá vplyv. Napadnutým rozhodnutím totiž súd
prvého stupňa nerozhodoval o výchove, prípadne o niektorej forme náhradnej
starostlivosti.».
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie
je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).
Ústavný súd sa pri výkone svojej funkcie podľa ústavy zameriava na kontrolu
zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými
súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a slobodách.
Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade neboli vo veci sťažovateľov
príslušné ustanovenia zákonov (najmä relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku a zákona o rodine) aplikované spôsobom, ktorý by mohol znamenať porušenie
označených práv sťažovateľov, avšak nezistil, že by to tak bolo.
Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, ústavný súd
konštatuje, že vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu z 5. februára 2013, ktoré bolo finálnym
výsledkom napadnutého postupu krajského súdu, nemožno prijať záver, že by dôvody tohto
rozhodnutia, ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, neboli z ústavného hľadiska
udržateľné, prípadne svojvoľné, čo by odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením
základného práva sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1
dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu, že za stavu (keď
na konanie o zverení dieťaťa do predadopčnej starostlivosti sa vzťahujú tie ustanovenia
zákona o rodine ako na osvojenie), keď neexistuje súhlas biologických rodičov na osvojenie
a neexistuje ani niektorá z výnimiek uvedených v § 102 ods. 1 zákona o rodine (keď dieťa
môže byť zverené do predosvojiteľskej starostlivosti budúceho osvojiteľa bez súhlasu
rodičov), nie sú splnené zákonné podmienky na zverenie maloletého do predosvojiteľskej
starostlivosti, je ústavne akceptovateľná. Uvedené závery krajského súdu zodpovedajú
príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine a sledujú
predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno
považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Je právom všeobecného súdu
vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho
závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne a z ústavného hľadiska
udržateľné.
Ústavný súd zdôrazňuje, že podmienky ustanovené v § 101 ods. 1 a § 102 ods. 2
zákona o rodine musia byť splnené bezo zvyšku a nesmie existovať najmenšia pochybnosť
o tom, že v konkrétnom prípade splnené nie sú.
Proti interpretácii relevantných v posudzovanom prípade aplikovaných ustanovení
zákona o rodine, podľa ktorých k osvojeniu je potrebný súhlas (biologických) rodičov
osvojovaného dieťaťa, resp. musí existovať niektorá zo zákonných výnimiek, nemožno
z ústavného hľadiska nič namietať. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy sa otázkou
splnenia podmienok na osvojenie maloletého (a tým aj na jeho zverenie do predadopčnej
starostlivosti) vo svetle citovaných zákonných ustanovení zaoberali dôsledne. Akceptácia
právneho záveru vysloveného v rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 4 CoP 60/2011
z 20. septembra 2011, ktorým bola otázka prejavovania skutočného záujmu biologických
rodičov právoplatne vyriešená, predstavuje podľa názoru ústavného súdu ústavne
konformný prejav nezávislého súdneho rozhodovania.
Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že právo
biologických rodičov maloletého musí byť favorizované a v rozhodovacej činnosti súdov sa
na to musí byť braný zreteľ. Túto skutočnosť ústavodarca vyjadril v čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy
tak, že rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona; starostlivosť o deti a ich výchova sú
právom rodičov. Rozhodnutie všeobecných súdov v prospech sťažovateľov a zverenie
maloletého do ich predadopčnej starostlivosti by podľa názoru ústavného súdu
predstavovalo neakceptovateľný odklon z uvedeného ústavného rámca, a to bez ohľadu
na ich presvedčenie o kvalite a intenzite nimi ponúkanej (aj realizovanej) starostlivosti
o maloletého, ktorú ani ústavný súd nemá dôvod spochybňovať.
Aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na rozhodnutie krajského súdu,
ako aj na postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd konštatuje, že napadnutý
výklad danej problematiky zo strany krajského súdu nemožno v žiadnom prípade považovať
za interpretáciu natoľko extrémnu, že by sa v okolnostiach danej veci dalo uvažovať
o vybočení z postulátov spravodlivého procesu. Keďže uznesenie krajského súdu
z 5. februára 2013 je v dostatočnom rozsahu, logicky, prehľadne a zrozumiteľne
odôvodnené, pričom právne závery, na ktorých krajský súd svoje rozhodnutie založil,
možno z ústavného hľadiska akceptovať, ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní odmietol ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov nebol už právny dôvod zaoberať sa ich ďalšími
návrhmi, t. j. návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov
konania.
V Košiciach 23. januára 2014