Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)Uznesenie_17CoP-2-2013.pdf
PDF · 97.62 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoP/2/2013
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne vo veci starostlivosti súdu o maloletého T. X., nar. XX.XX.XXXX (predtým R. L.), v konaní zast. opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny B., dieťa rodičov: matky, K. X., bytom B., M. A. P. XXXX/X a otca, P. X., bytom B., M. A. P. XXXX/X, obaja zastúpení D. Q. J.. T. D. Y., T. so sídlom v B., V.. M. R. L. X, o návrhu navrhovateľov S.. E. B. a J. B., obaja bytom V. E., T. Q.. V. XX/XX, obaja zastúpení D. Q. J.. E. P., T., so sídlom B., Y. XX, o návrhu na zverenie maloletého dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, na odvolanie navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 13. novembra 2012, č.k. 32P/66/2010-272, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zamietol návrh navrhovateľov manželov S.. E. a J. B. na zverenie maloletého T. X. do predosvojiteľskej starostlivosti. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovatelia svojím návrhom žiadali, aby im súd zveril maloletého T. X., ktoré dieťa pochádza z anonymného pôrodu, do predosvojiteľskej starostlivosti. C., že v zmysle predbežného opatrenia zo dňa 03.12.2009 bolo dieťa u nich dočasne umiestnené. Ako budúci osvojitelia spĺňajú všetky podmienky a majú záujem vytvoriť pre maloletého R. domov a komplexnú rodinu. Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa zistil, že maloleté dieťa pochádza z anonymného pôrodu, pričom biologická matka listom zo dňa 21.12.2009 odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v súlade s § 23 ods. 5 Zákona č. 576/2004 Z.z. a zároveň odvolala informovaný súhlas, ktorý vo veci udelila v súlade s ust. § 6 ods. 8 a § 6a Zákona č. 576/2004 Z.z., keď matka dieťaťa oľutovala svoje chybné rozhodnutie, ktoré odôvodňovala tým, že v danom čase bola v ťaživej situácii, kedy bola bez finančných prostriedkov, s otcom dieťaťa mala krízu vo vzťahu a taktiež nemala kde bývať. Obaja biologickí rodičia sa chcú o maloleté dieťa osobne starať, chcú, aby vyrastalo a bolo vychovávané biologickými rodičmi, vlastnou rodinou a v ich rodinnom prostredí. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľov na zverenie maloletého dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti je nutné zamietnuť, a to predovšetkým z dôvodu, že biologickí rodičia súhlas k predadopčnej starostlivosti tohto dieťaťa nedali. Nespochybnil, že navrhovatelia preukázali po všetkých stránkach spôsobilosť postarať sa o dieťa v záujme zabezpečenia jeho všestranného vývoja, poukázal však aj na to, že taktiež biologickí rodičia, ktorí žijú ako partneri v spoločnej domácnosti, obaja sú zamestnaní a obaja chcú vychovávať maloleté dieťa ako jeho rodičia, preukázali túto schopnosť. Uviedol, že je nesporné, že maloletý T. sa na navrhovateľov za dané obdobie troch rokov citovo naviazal a na prostredie, v ktorom vyrastá, si zvykol. Bol však toho názoru, že vychádzajúc zo Zákona o rodine, dieťa má predovšetkým právo vyrastať v biologickej rodine a má právo byť vychovávané vlastnými rodičmi, ktorá skutočnosť je zakotvená aj v článku 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorého vyplýva, že každé dieťa má právo poznať vlastných rodičov a má byť v ich opatere.
Proti uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia prostredníctvom právneho zástupcu, ktorí žiadali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmenil tak, že ich návrhu
vyhovie. Ako odvolacie dôvody uviedli ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. Opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. videli v tom, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď zamietol návrh na vykonanie dôkazu znaleckým dokazovaním znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, ktorý by posúdil, či vzhľadom na vek maloletého dieťaťa a na výchovné prostredie, v ktorom doposiaľ vyrastalo, je zmena výchovného prostredia v prípade vrátenia dieťaťa biologickým rodičom , v záujme dieťaťa. Poukázali na znenie ustanovenia § 120 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je súd povinný vykonať aj ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, v súvislosti s čím vyslovili názor, že súd sa nedostatočne zaoberal posudzovaním a preukazovaním toho, čo je v záujme maloletého dieťaťa. Taktiež namietali, že súd sa nedostatočne zaoberal otázkou preukazovania skutočného záujmu biologických rodičov a splnenia podmienky podľa § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine, keď podľa ich názoru bolo preukázané, že rodičia po dobu viac ako 6 mesiacov, konkrétne v období od februára 2010 do augusta 2010 sa ani raz nepokúsili kontaktovať navrhovateľov, resp. u nich dieťa navštíviť, napriek tomu, že preukázateľne vedeli, že v ich starostlivosti sa maloletý nachádza. Záujem, ktorý začali rodičia prejavovať po auguste 2010, odvolatelia označili za výlučne formálny. V doplnení odvolania uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. rozšírili o tvrdenie, že podľa ich názoru sa v súdnom spise nenachádza dokument, ktorý podpísala biologická matka v V. Y., ktorým žiadala o utajenie svojej totožnosti v súvislosti s pôrodom, pričom súd, napriek ich návrhu, si tento dokument do spisu nevyžiadal a navrhovaný dôkaz nevykonal, v dôsledku čoho neúplne zistil skutkový stav. Uvedený dokument označili za rozhodný v súčasnom konaní, keďže je právnym titulom, od ktorého biologickí rodičia odvíjajú svoje právne nároky k maloletému. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (nesprávne navrhovateľmi v odvolaní označený ako odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) videli v tom, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil, že je v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do starostlivosti svojich biologických rodičov. Poukázali pritom na to, že maloleté dieťa nie je schopné v konaní pred súdom zabezpečiť si obranu svojich záujmov, preto v zmysle § 61 ods. 1 O.s.p. kolízny opatrovník je povinný vykonávať svoju funkciu v záujme maloletého dieťaťa a tieto záujmy v konaní pred súdom presadzovať a chrániť. V predmetnom konaní kolízny opatrovník jednoznačne odporučil návrhu navrhovateľov vyhovieť, avšak súd na vyjadrenie kolízneho opatrovníka neprihliadal, čo malo za následok nesprávne skutkové zistenia. Poukázali na článok 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v súvislosti s čím poukázali na prepis nahrávky maloletého, v ktorej podľa nich maloletý spôsobom primeraným svojmu veku v konaní vyjadril vlastný názor, pričom súd ani na tento dôkaz neprihliadal. Opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. videli v tom, že súd prvého stupňa vychádzal pri svojom rozhodovaní z presvedčenia, že biologickí rodičia majú automaticky nárok napĺňať úlohu rodičovstva a zároveň je automaticky v záujme dieťaťa, aby bolo vychovávané svojimi biologickými rodičmi, bez ohľadu na okolnosti. Takýto prístup s poukazom na článok 41 ods. 4 Ústavy SR, znenie Preambuly, článku 3, 7 a 9 Dohovoru o právach dieťaťa považovali za nesprávny, keď vyslovili názor, že Dohovorom deklarované právo dieťaťa na rodičovskú starostlivosť nie je povinnosťou dieťaťa a Dohovor toto právo nepriznáva dieťaťu absolútne, ale ho podriaďuje záujmu dieťaťa, ktorý je v konaní prvoradý. Poukázali na to, že v prípade maloletého nastala situácia, že rozhodnutím prvostupňového súdu deklarované právo dieťaťa na starostlivosť rodičov nebolo viac ako 3 roky bezprostredne po jeho narodení rešpektované, pričom táto situácia vznikla ako dôsledok nedostatočnej právnej úpravy, resp. aj neskorého zásahu štátu prostredníctvom jeho orgánov v konaní o starostlivosti o maloletého. Považujú preto za neprípustné, aby dochádzalo rozhodnutím súdu k náprave vzniknutej situácie na úkor maloletého dieťaťa, ktoré už 3 roky vyrastá v náhradnej rodine v starostlivosti navrhovateľov, a to na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. V čase rozhodovania súdu treba brať do úvahy predovšetkým časový faktor, ktorý je vo veci rozhodujúci, pretože dieťa má 3 roky a akákoľvek zmena prostredia bude mať preň a pre jeho psychický vývin nepriaznivé následky. V doplnení odvolania ďalej poukázali na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.12.2012, vydaného po rozhodnutí prvostupňového súdu v napadnutej veci, ktorým odvolací súd zmenil uznesenie prvostupňového súdu vo veci nariadeného predbežného opatrenia na úpravu styku biologických rodičov s maloletým tak, že návrh biologických rodičov na nariadenie predbežného opatrenia na úpravu styku zamietol. Zdôraznili najmä vyjadrenie odvolacieho súdu, že maloletý doposiaľ nikdy nebol v styku so svojimi biologickými rodičmi, svojich rodičov nepozná a stretávanie dieťaťa s biologickými rodičmi, ktorí sú pre neho úplne cudzími ľuďmi by mohlo viesť k vážnemu narušeniu a ohrozeniu jeho ďalšieho zdravého vývinu, pričom zároveň zdôraznil, že v konaní je potrebné privilegovať záujem maloletého dieťaťa nad záujmom rodičov.
Biologickí rodičia maloletého prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadali uznesenie prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správne. Poukázali na to, že celé odvolanie navrhovateľov stojí v podstate na jednom tvrdení, že sa po dobu troch rokov o dieťa starajú a že zmena výchovného prostredia by mala zlý vplyv na dieťa a bola by v rozpore s jeho záujmom. Uviedli, že je pravdou, že ani orgán starostlivosti o deti ako kolízny opatrovník a taktiež ani súd nemajú výhrady k vytvorenému výchovnému prostrediu, či už u navrhovateľov alebo u nich ako biologických rodičov a taktiež pripúšťajú, že zmena výchovného prostredia môže mať vplyv na dieťa. Sú si toho vedomí, a preto aj na súde navrhovali taký postup pri zmene výchovného prostredia dieťaťa, aby sa toto udialo za plnej spolupráce oboch strán sporu, spolupráce kolízneho opatrovníka, ako aj za spolupráce detského psychológa tak, aby sa tieto vplyvy minimalizovali. Argumentácia navrhovateľov, ktorí vyzdvihujú negatívny vplyv zmeny výchovného prostredia na dieťa, má v sebe znaky účelovosti, aby podporili svoje stanovisko v spore, pričom je otázne, či je v dlhodobom záujme dieťaťa, aby vyrastalo v prostredí a v styku nie s jeho biologickými rodičmi za situácie, keď biologickí rodičia sa k nemu hlásia, chcú a vedia sa o neho postarať a majú na to vytvorené vhodné zázemie. Tvrdenie navrhovateľov, že o dieťa neprejavovali záujem a že ich terajší záujem je iba formálny, označili za nepravdivé. Poukázali na to, že matka dieťaťa podnikla ešte v decembri 2009 všetky kroky k tomu, aby následky svojho súhlasu anulovala a od tejto doby obaja biologickí rodičia prejavujú o dieťa záujem, snažia sa upraviť si súdnou cestou vzťahy k dieťaťu a snažia sa o styk s dieťaťom, pričom okrem jedného viac-menej náhodného stretnutia sa nevedia s dieťaťom stretnúť, a to jednoznačne z dôvodu neochoty navrhovateľov im takéto stretnutie umožniť. Na záver namietli obsah nahrávky maloletého dieťaťa, v súvislosti s čím vyslovili názor, že trojročné dieťa nie je dieťaťom, ktoré je schopné nezávisle formulovať svoje vlastné názory, preto ho nepovažujú za objektívny záznam skutočného stavu.
Kolízny opatrovník v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie prvostupňového súdu zmenil a maloletého T. zveril do predosvojiteľskej starostlivosti navrhovateľov. Vyslovil názor, že v danej veci bolo právo biologických rodičov postavené nad blaho a v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, ktorý musí byť prvoradý a chránený. Dieťa má právo vyrastať v rodine, právo byť vychovávané rodičmi, pričom práve týmito osobami, ktoré saturujú všetky jeho potreby od najrannejšieho veku, sú navrhovatelia. Náhla zmena výchovného prostredia bude mať pre dieťa a jeho zdravý psychický vývoj nepriaznivé následky, pričom strata kontaktu s najbližšími osobami môže traumatizovať dieťa, spôsobovať jeho dlhodobú citovú frustráciu, čo následne nepriaznivo ovplyvní jeho vyspievanie.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v celom rozsahu, nakoľko sa jedná o konanie vo veci starostlivosti o maloletých, kde súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k záveru, že uznesenie okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vo výroku vecne správne. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Podľa § 103 ods. 1 Zákona o rodine pred rozhodnutím súdu o osvojení musí byť maloleté dieťa najmenej po dobu 9 mesiacov v starostlivosti budúceho osvojiteľa. Náklady spojené s predosvojiteľskou starostlivosťou uhrádza budúci osvojiteľ.
Podľa § 103 ods. 2 Zákona o rodine o zverení maloletého dieťaťa do starostlivosti budúcich osvojiteľov podľa odseku 1/ rozhodne na návrh budúceho osvojiteľa súd; ustanovenia § 101 a § 102 sa použijú primerane.
Podľa § 101 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Rovnako potrebný na osvojenie je súhlas maloletého rodiča maloletého dieťaťa, ak tento zákon neustanovuje inak. Odvolať súhlas možno len do času, kým nie je maloleté dieťa umiestnené na základe rozhodnutia súdu do starostlivosti budúcich osvojiteľov.
Podľa § 102 ods. 1 Zákona o rodine na osvojenie nie je potrebný súhlas rodičov osvojovaného maloletého dieťaťa ani súhlas rodiča maloletého dieťaťa, ak
a/ najmenej počas 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa najmä tým, že
ho nenavštevovali, neplnili si pravidelne a dobrovoľne vyživovaciu povinnosť k mal.
dieťaťu a nevynaložili úsilie upraviť si svoje rodinné a sociálne pomery tak, aby mohli
osobne vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, ak im v prejavení záujmu nebránila
závažná prekážka, alebo
b/ počas najmenej dvoch mesiacov po narodení dieťaťa neprejavili o dieťa žiadny záujem, ak
im v prejavení záujmu nebránila závažná prekážka, alebo
c/ ak dajú súhlas na osvojenie vopred bez vzťahu k určitým osvojiteľom.
V ust. § 103 ods. 1 Zákona o rodine je upravená predbežná, tzv. predosvojiteľská (predadopčná) starostlivosť budúcich osvojiteľov o maloleté dieťa, ktoré chcú osvojiť. V jej priebehu sa má ukázať, či prípadné osvojenie dieťaťa bude úspešné. Pokiaľ ide o súhlas zákonných zástupcov maloletého dieťaťa s predadopčnou starostlivosťou, je v ust. § 103 ods. 2 Zákona o rodine odkaz na § 101 a § 102, ktoré sa na konanie o predadopčnej starostlivosti vzťahujú.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že k zvereniu maloletého dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti (za použitia § 101 a § 102 Zákona o rodine) môže dôjsť buď na základe súhlasu rodičov maloletého dieťaťa, ktorý nie je potrebný len v prípade výnimiek, uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine.
V preskúmavanej veci je nepochybné, že rodičia maloletého dieťaťa súhlas so zverením maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti nedali; túto skutočnosť nenamietajú ani navrhovatelia. Je potom potrebné skúmať, či v danej veci existuje niektorá z výnimiek uvedených v ust. § 102 ods. 1 Zákona o rodine, kedy by dieťa mohlo byť zverené do starostlivosti budúceho osvojiteľa v rámci predosvojiteľskej starostlivosti aj bez súhlasu rodičov.
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sa nejedná o výnimky uvedené v ust. § 102 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o rodine; medzi účastníkmi bola sporná skutočnosť, či existuje výnimka uvedená v ust. § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine, spočívajúca v tom, že rodičia maloletého dieťaťa počas najmenej 6 mesiacov neprejavovali skutočný záujem o maloleté dieťa.
K tejto otázke sa vyslovil odvolací súd už vo svojom rozhodnutí zo dňa 20. septembra 2011, č.k. 4CoP/60/2011-193, keď zaujal názor, že konanie biologických rodičov maloletého T. v období po narodení dieťaťa až do konca augusta 2010 je treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým biologickí rodičia prejavili rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu. Poukázal pritom na skutočnosť, že pri posudzovaní „neprejavovania skutočného záujmu“ je treba vychádzať z už existujúcej judikatúry, ktorá sa týmito otázkami zaoberá, keď prejavom skutočného záujmu o dieťa nemusí byť len priamy styk rodiča s dieťaťom, ale aj iné konanie rodiča, z ktorého vyplýva, že si k dieťaťu zachoval rodičovský vzťah. Preto aj „skutočný záujem“ je treba v danej veci posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré vyšli najavo. Uviedol, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že matka dieťaťa požiadala v zmysle zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom; zároveň však v zmysle uvedeného zákona využila svoje právo a v stanovenej lehote (6 týždňov), odvolala svoju žiadosť o utajenie jej osoby v súvislosti s pôrodom a požiadala, aby jej bolo oznámené, kde sa nachádza mal. dieťa v súčasnej dobe. Nasledoval potom dodatočný zápis do knihy narodení, kde bola uvedená K. X. ako matka maloletého, ďalej bolo určené meno maloletého „T.“, a zároveň dňa XX.XX.XXXX súhlasným vyhlásením rodičov pred R. G. Y. bol určený otec dieťaťa P. X.. Rodičia sa tiež dohodli, že maloletý sa bude volať „T. X.“. O tom, že maloletý bol odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov, sa rodičia dozvedeli listom V. Y. zo dňa 28.01.2010 a dňa 10.03.2010 rodičia podali návrh na zrušenie predbežného
opatrenia, ktorým bol maloletý odovzdaný do starostlivosti navrhovateľov. Za tejto situácie odvolací súd vyslovil záver, že horeuvedené konanie netreba považovať len za formálne, nakoľko sa jedná o špecifický prípad, keď práve takéto konanie rodičov (najskôr utajenie osoby matky s jej pôrodom, potom využitie jej práva na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve P. X., návrh na zrušenie predbežného opatrenia) treba považovať za prejavovanie skutočného záujmu, ktorým sa prejavil rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu.
V preskúmavanej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje s uvedeným záverom vysloveným odvolacím súdom v rozhodnutí č.k. 4CoP/60/2011-193 zo dňa 20.09.2011, od ktorého nemá dôvod sa odchyľovať, nakoľko uvedené skutočnosti nepochybne vyplývajú zo zisteného skutkového stavu v danej veci. Možno potom konštatovať, že nebola preukázaná ani výnimka, nevyžadujúca si súhlas rodičov dieťaťa s predadopčnou starostlivosťou, v zmysle ust. § 102 ods. 1 písm. a/ Zákona o rodine.
Za takejto situácie je potom nutné konštatovať, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre to, aby maloleté dieťa bolo zverené do predosvojiteľskej starostlivosti budúcich osvojiteľov súdnym rozhodnutím, v zmysle ust. § 103 ods. 2 O.s.p.
Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý návrh navrhovateľov na zverenie maloletého T. do predosvojiteľskej starostlivosti podľa § 103 ods. 2 Zákona o rodine, zamietol, považoval preto odvolací súd za správne.
Treba pritom zdôrazniť, že v predmetnom konaní, ktoré je konaním návrhovým, súd v prvom rade skúma, či sú splnené hore uvedené zákonné podmienky pre zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti, a pri zistení, že podmienky vyžadované Zákonom o rodine splnené nie sú, takýto záver musí vždy viesť k zamietnutiu návrhu. Je potom už nadbytočné zaoberať sa skúmaním toho, ktoré z výchovných prostredí je pre dieťa vhodnejšie, osobnostnými predpokladmi či už biologických alebo náhradných rodičov alebo posudzovaním toho, čo je „v záujme“ dieťaťa, pretože to na dané rozhodnutie (či sú splnené zákonné podmienky pre zverenie dieťaťa do predosvojiteľskej starostlivosti), nemá vplyv. Napadnutým rozhodnutím totiž súd prvého stupňa nerozhodoval o výchove, prípadne o niektorej forme náhradnej starostlivosti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd postup prvostupňového súdu, ktorý zamietol návrh navrhovateľov na nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí na posúdenie, či zmena výchovného prostredia a navrátenie dieťaťa biologickým rodičom je v záujme dieťaťa, považoval za správny, nakoľko sa jednalo o návrh na vykonanie dôkazu, ktorý nemohol zvrátiť rozhodnutie v danej veci.
Za neopodstatnenú odvolací súd považoval aj odvolaciu námietku navrhovateľov, ktorí namietali, že súd prvého stupňa nevykonal nimi navrhovaný dôkaz - vyžiadanie si dokumentu, ktorý podpísala biologická matka v V. T. Y. v Y., ktorým žiadala o utajenie svojej totožnosti v súvislosti s pôrodom. Odvolací súd totiž zistil, že uvedený navrhnutý dôkaz bol súdom prvého stupňa od V. v Y. dňa 2.3.2011 vyžiadaný a je založený pod č.l. 159 spisu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie navrhovateľov nepovažoval za dôvodné, a preto uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .