Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 188/2018
PDF · 417.85 KB
No categories available
IV. ÚS 188/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Klimom,
Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, ktorou namietajú porušenie základných práv podľa
čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach
dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 CoP 70/2016 z 28. decembra 2016
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 47/2017 z 9. augusta
2017, za účasti Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto
rozhodol:
1. Základné právo a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 5 Cdo 47/2017 z 9. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 47/2017
z 9. augusta 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
a trovy konania v sume 501,96 € (slovom päťstojeden eur
a deväťdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dušana Klima,
Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. septembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), , zastúpených advokátom
JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, ktorou namietajú
porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 30 P 212/2015 z 23. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok
okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 6 CoP 70/2016 z 28. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Cdo 47/2017 z 9. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 30 P 212/2015 o zrušenie náhradnej osobnej
starostlivosti k maloletému dieťaťu. Okresný súd napadnutým rozsudkom zrušil spoločnú
náhradnú osobnú starostlivosť sťažovateľov, do ktorej bol zverený maloletý
(ďalej len „maloletý“) na základe rozsudku okresného súdu sp. zn. 31 P 40/2013
z 25. septembra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 CoP 122/2014
z 12. februára 2015.
V záujme prehľadnosti sťažovatelia v sťažnosti popisujú rozhodujúce skutočnosti,
ktoré predchádzali konaniu o zrušenie spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Z tohto
popisu vyplýva, že
1. Maloletý sa narodil , pričom jeho biologická matka v súvislosti
s pôrodom požiadala o utajenie svojej osoby.
2. Dňa 26. novembra 2009 Okresný súd Partizánske určil maloletému rozsudkom
sp. zn. 6 P 207/2009 meno a priezvisko – .
3. Uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6 P 214/2009 z 3. decembra 2009
bolo v súlade s v tom čase platným a účinným § 76 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku nariadené predbežné opatrenie, na základe ktorého bol maloletý odovzdaný
do starostlivosti sťažovateľov.
4. V súlade s nariadeným predbežným opatrením Okresného súdu Partizánske
sp. zn. 6 P 214/2009 z 3. decembra 2009 sťažovatelia podali 11. decembra 2009 Okresnému
súdu Partizánske v súlade s § 103 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) návrh
na zverenie maloletého do ich predosvojiteľskej (predadopčnej) starostlivosti.
4. Dňa 30. decembra 2009 biologická matka maloletého v zmysle § 23 ods. 6 zákona
č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v šiestom
týždni po pôrode a súčasne na Matričnom úrade v určila meno a priezvisko
maloletého .
5. Dňa 25. januára 2010 Okresný súd Partizánske preniesol svoju príslušnosť
na okresný súd, keďže v obvode tohto súdu sa maloletý nachádzal,
pričom v dôsledku následného sporu o miestnu príslušnosť krajský súd rozhodol uznesením
č. k. 5 Nc 13/2010-29 z 28. apríla 2010 tak, že miestne príslušným na konanie vo veci
starostlivosti o maloletého je okresný súd.
6. Dňa 1. marca 2010 biologickí rodičia maloletého súhlasným vyhlásením určili
otcovstvo maloletého dieťaťa tak, že jeho otcom je a maloletému určili
meno (v zmysle § 91 ods. 1 a 2 zákona o rodine za otca dieťaťa sa považuje
muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, pričom toto súhlasné
vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom, pozn.).
7. Podaním z 11. marca 2010 biologickí rodičia maloletého vstúpili do konania
o návrhu sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti a zároveň
podali návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol maloletý zverený
do starostlivosti sťažovateľov.
8. Okresný súd uznesením sp. zn. 32 P 199/2010 zo 6. augusta 2010 zrušil predbežné
opatrenie Okresného súdu Partizánske (uznesenie Okresného súdu Partizánske
sp. zn. 6 P 214/2009 z 3. decembra 2009), na základe ktorého bol maloletý zverený
do osobnej starostlivosti sťažovateľov.
9. Krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoP 81/2010 z 21. septembra 2010 zrušujúce
uznesenie okresného súdu zmenil tak, že predbežné opatrenie vydané Okresným súdom
Partizánske nezrušil a maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov.
Sťažovatelia zdôrazňujú, že prvé pojednávanie o predosvojení maloletého sa
uskutočnilo 17. septembra 2010, teda v čase, keď už podľa súdnej praxe mohlo byť
rozhodnuté o osvojení dieťaťa sťažovateľmi. Ďalej namietajú, že „posledné pojednávanie
na Okresnom súde v Trenčíne prebehlo vo veci: o predbežnom osvojení, dňa 13. 11. 2012.
Bolo potvrdené Krajským súdom dňa 5. 2. 2013. Zákonná 3 mesačná lehota na rozhodnutie
o predosvojení dieťaťa určená zákonom bola tak predĺžená na 46 mesiacov.“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 32 P 66/2010 z 26. mája 2011 vyhodnotil konanie
biologických rodičov ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v zmysle § 102
ods. 1 písm. a) v spojení s § 102 ods. 3 zákona o rodine ustanovil maloletému opatrovníka,
ktorý je oprávnený dať namiesto rodičov súhlas na zverenie maloletého
do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu
biologickí rodičia podali odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením
sp. zn. 4 CoP 60/2011 z 20. septembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o ustanovení
opatrovníka s odôvodnením, že konanie biologických rodičov spočívajúce v podniknutí
právnych krokov (utajenie osoby matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva
na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie
predbežného opatrenia) odvolací súd považoval za prejavovanie skutočného záujmu,
keďže ním preukázali rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu.
Okresný súd v konaní o zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti
sťažovateľov uznesením sp. zn. 32 P 66/2010 z 13. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť“) návrh
sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol.
Proti označenému uzneseniu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 17 CoP 2/2013 z 5. februára 2013 tak, že uznesenie okresného súdu
o zamietnutí ich návrhu na predosvojiteľskú starostlivosť potvrdil.
Následne bol však maloletý rozsudkom okresného súdu sp. zn. 31 P 40/2013
z 25. septembra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 CoP 122/2014
z 12. februára 2015 zverený sťažovateľom do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti.
Označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo zároveň rozhodnuté
o výživnom pre maloletého a upravený styk biologických rodičov s maloletým.
Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola spoločná náhradná osobná
starostlivosť sťažovateľov, do ktorej bol maloletý zverený, zrušená. Napadnutým
rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené ako vecne
správne. Dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd
odmietol napadnutým uznesením ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) Civilného
sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).
Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol maloletý podľa sťažovateľov
bez akejkoľvek prípravy v rozpore s jeho najlepším záujmom odobratý náhradným rodičom
z dispozície. V tejto súvislosti argumentujú, že aj napriek vypočutiu maloletého
pred okresným súdom nebol ustálený jeho skutočný záujem, či chce žiť so sťažovateľmi
alebo s biologickými rodičmi, a to ani formou nepriamych otázok.
Pri rozhodovaní o dovolaní mal podľa sťažovateľov najvyšší súd vychádzať z § 77
a § 111 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) v spojení s § 121 CMP
a ex lege dovolanie pripustiť a následne o ňom rozhodnúť. Najvyšší súd podľa sťažovateľov
konal v rozpore s § 77 CMP a „zásadou iura novit curia, zásadnou ústnosti, verejnosti,
verejného záujmu, skutočnej pravdy a najlepšieho záujmu maloletého. Bez povšimnutia
ponechal namietané porušené stanovisko (NS SR zn. 6 Cdo-227/2011), namietané
nevykonané dôkazy, rozdielny názor Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý... žiadal...
stanovisko detského psychológa...“.
Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom vyjadreným v uznesení veľkého senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 V Cdo 2/2017 z 19. apríla 2017 (ďalej len
„uznesenie z 19. apríla 2017“), ktorým sa riadil dovolací súd aj v ich veci, podľa ktorého
je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP neprípustná.
Podľa sťažovateľov nie je jasné, „z akého zákonného oprávnenia retroaktívne
občianskoprávne kolégium o podanom dovolaní ustálilo ako výber len jeden z predmetných
zákonom daných dovolacích dôvodov, keď zákon takúto conditio sine qua non neukladá
a ani žiadnu možnú podmienku výberu dovolacieho dôvodu i s prihliadnutím na konkrétne
podané dovolanie podľa § 77 CMP, § 421 CSP a § 420 f) CSP nepovoľuje“.
K záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého na dovolanie nebol pre rozhodovanie daný
spoločenský záujem, sťažovatelia uvádzajú, že ide o právny názor „odporujúci de lege lata
uvedenému článku 1 CMP, Dohovoru, Opčnému protokolu, Ústavy SR, keď táto nová
právna úprava pojednáva o konaniach, ktoré sú príznačné pre výlučné prípady s verejným
záujmom a ochranou významných celospoločenských kategórií. Otázka znie je budúcnosť
dieťaťa skutočne, nie verejným záujmom?? ... V tomto smere sa sťažovatelia absolútne
nestotožňujú s názorom dovolacieho súdu, keď po toľkom utrpení, ktoré si prežili v dôsledku
pochybení nižších justičných orgánov, vnútroštátnej právnej úpravy, kde dieťaťa ktoré
vychovávali po dobu 7 rokov bolo im odňaté v rozpore so zákonom, v rozpore s trvaním
názoru orgánu ÚPSVaR na nutný posudok detského psychológa.“.
Sťažovatelia argumentujú, že maloletý nebol ani raz vypočutý v súlade s § 116 a § 38
CMP, pričom okresný súd pri výsluchu, ktorý uskutočnil, neuviedol ani „náznakom
následky rozhodnutia súdu, čo sa stane s jeho životom, nezistil jeho najlepší záujem ani
formou nepriamych otázok“.
Krajský súd rovnako ako okresný súd rozhodli v neprítomnosti náhradných rodičov,
čím mali podľa sťažovateľov porušiť ich právo „konať pred súdom so zásadou verejnosti
a ústnosti, verejného záujmu v rovine CMP v zmysle článku 1, 8 a 9 CMP, ktoré určujú
pojednávajúcemu (prvoinštančnému i odvolaciemu súdu) povinnosť nariadenia ústneho
pojednávania. V zmysle uvedenej úpravy súd teda koná zásadne v prítomnosti všetkých
účastníkov konania, ak zákon neurčuje inak. Odlišnú úpravu CMP neurčuje. Cez § 2 CMP
marginálnu rubriku, ustanovenie § 378 CSP v spojení s § 33 CMP (v 1 časti, 2 hlavy CMP
pre konanie v prvej inštancii) sa hovorí, že aj na konanie pred odvolacím súdom sa
primerane použijú ustanovenia konania pre prvú inštanciu.“.
Sťažovatelia argumentujú, že súčasná právna úprava neumožňuje všeobecným
súdom v súlade s § 111 CMP «nenariadiť pojednávanie a je zásadou prielomu
rozhodovania vnútroštátnych národných súdov rozhodovania „per catedra“ (od stola) vo
veciach maloletých». Ďalej s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.
III. ÚS 454/2011, podľa ktorého postup všeobecných súdov bez zistení skutočného stavu
o pomeroch dieťaťa, chrániacim jeho záujmy, môže byť i porušením ústavných
a medzinárodných garancií jeho práv, zdôrazňujú, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa
nezaoberali týmito skutočnosťami, pričom materiálnym následkom takéhoto stavu je,
že „bez účasti strán, neriadením sa stanoviskom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny“
bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.
V posudzovanom prípade konajúce všeobecné súdy mali podľa sťažovateľov
postupovať v súlade s čl. 19 ods. 2 ústavy a vo veci „obmedzenia práva a prechodu dieťaťa
na trvalo do iného prostredia mali prihliadať i na súkromie sťažovateľov“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
ich sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie
ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práv
podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom okresného
súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec
vráti na nové konanie a rozhodnutie, pričom nižšie súdy zároveň zaviaže vypočuť
maloletého formou nepriamych otázok a zistiť jeho skutočný názor a najlepší záujem
v zmysle § 116 CMP v spojení s § 38 CMP. Sťažovatelia si zároveň uplatňujú priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €.
Uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 188/2018 z 8. marca 2018 bola sťažnosť
v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1
dohovoru a podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom
krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu prijatá na ďalšie konanie
a vo zvyšnej časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho
súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise
č. KP 3/2018-31 z 21. mája 2018 a podpredsedníčka krajského súdu v prípise
č. sekr./032-8830 814 z 15. mája 2018 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s tým,
aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.
K námietke sťažovateľov, že odvolací súd pochybil, keď v ich veci nenariadil
v rozpore so základnými princípmi obsiahnutými v čl. 8 a čl. 9 CMP a s § 385 a nasl. CSP
pojednávanie a maloletého neinformoval o prebiehajúcom konaní a neobjasnil mu následky
rozhodnutia všeobecného súdu, predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení
uviedla, že dovolací súd sa týmito námietkami podrobne zaoberal a jeho rozhodnutie
nemožno považovať za arbitrárne ani svojvoľné.
Námietku sťažovateľov, podľa ktorej rozhodnutie najvyššieho súdu v ich veci
založené na neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa § 420 CSP a § 421 CSP
s odkazom na odôvodnenie obsiahnuté v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu
sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 (ďalej len „uznesenie z 21. marca 2018“)
a uznesení ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 považuje predsedníčka
najvyššieho súdu však za opodstatnenú a v tejto súvislosti vyslovuje názor, že napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľmi označených práv.
Podpredsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti vyslovila názor,
že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu k porušeniu sťažovateľmi označených práv
garantovaných ústavou, listinou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa nedošlo.
Podpredsedníčka krajského súdu priložila k svojmu vyjadreniu aj stanovisko
predsedníčky senátu krajského súdu 6 CoP, v ktorom táto s poukazom na napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu zdôrazňuje, že o námietkach sťažovateľov, ktoré zhodne
uvádzajú v sťažnosti a rovnako aj v dovolaní, proti napadnutému rozsudku krajského súdu
bolo rozhodnuté najvyšším súdom, ktorý dovolanie odmietol. Predsedníčka senátu
krajského súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedla, že «rozhodnutie NS SR v uvedenej veci,
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 22/2018 ako vybrané právoplatné súdne rozhodnutie zásadného významu.
Najvyšší súd SR v danej veci uzavrel, že postup krajského súdu ako odvolacieho súdu
sa nepriečil zákonu, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý
súdny proces. Po preskúmaní procesného postupu krajského súdu ako odvolacieho súdu
najvyšší súd skonštatoval, že „rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo
postupom, ktorý plne zodpovedal zákonu (§ 385 ods. 1 CSP)“.
V rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil právnu vetu, že v mimosporových konaniach
je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v prípadoch uvedených v ustanovení
§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku. To znamená: a/ ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ ak si to vyžaduje verejný záujem.
Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym
skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo
posúdil, stotožnil sa preto s jeho skutkovými závermi a zistený stav považoval za skutočný
stav veci (odsek 28). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie považoval za úplne a dostatočné
aj bez potreby ďalšieho znaleckého dokazovania (odsek 35). Nemal pochybnosti o zistenom
stave veci súdom prvej inštancie, a preto nemal dôvod opakovať, alebo dopĺňať
dokazovanie (§ 384 ods. 1 CSP).
Ako konštatoval najvyšší súd „pre nariadenie pojednávania nebol daný verejný
záujem; konanie o zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa nemá širší
spoločenský dopad a dotýka sa výlučne účastníkov tohto konania a práv a povinností
vyplývajúcich zo starostlivosti o maloletého “. S uvedeným záverom
sa v plnom rozsahu stotožňujem. Tento záver vychádza z doposiaľ platnej judikatúry
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2010, sp. zn. 2 Cdo 45/2010,
podľa ktorého doposiaľ Európsky súd pre ľudské práva nejudikoval, čo je dôležitý verejný
záujem, a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom na voľnú úvahu,
kedy nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci
týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napríklad spory týkajúce sa
územného celku, sídliska atď.; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2012,
sp. zn. 6 Cdo 227/2011).
Prijatie argumentácie sťažovateľov v sťažnosti („otázka znie, je budúcnosť dieťaťa
nie verejným záujmom?“) by v konečnom dôsledku znamenalo, že konanie v akejkoľvek veci
starostlivosti súdu o maloleté dieťa, by bolo vždy predmetom verejného záujmu (vo veci ide
vždy o budúcnosť dieťaťa), a teda by nepripúšťalo na odvolacom súde iné, ako verejné
a ústne prejednanie na nariadenom pojednávaní.
Sťažovatelia argumentujú ustanovením § 33 Civilného mimosporového poriadku
(ďalej „CMP“), ktoré upravuje zásadu nariadenia pojednávania.
Vzhľadom na systematické zaradenie predmetnej úpravy (v druhej hlave CMP
„Konanie v prvej inštancii“; Prvý diel „Niektoré ustanovenia o priebehu konania v prvej
inštancii“), je zrejmé, že túto zásadu stanovuje len pre priebeh konania v prvej inštancii.
Ďalej sťažovatelia argumentujú ustanovením § 378 CSP.
Podľa § 378 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia
o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
Tento zákon (CSP) však v súvislosti s nariadením pojednávania v odvolacom konaní
ustanovuje inak, a to v ustanovení § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Na rozdiel
od prvoinštančného konania (či už sporového alebo mimosporového) vychádza zo zásady
nenariadenia pojednávania, resp. iba výnimočného nariadenia pojednávania.
Civilný mimosporový poriadok nemá žiadne iné ustanovenia o povinnosti
odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania v mimosporových
veciach, preto sa v plnej miere uplatnia ustanovenia Civilného sporového poriadku.
Poukazujem na to, že predmetným rozsudkom bola zrušená spoločná náhradná
osobná starostlivosť sťažovateľov o maloletého . V danom prípade išlo o špecifickú
situáciu, pretože nariadená náhradná osobná starostlivosť mala dočasný charakter.
Jediným dôvodom jej nariadenia bolo zabezpečenie adaptácie dieťaťa na jeho prechod
do osobnej starostlivosti biologických rodičov po dobu 6 mesiacov. S týmto charakterom
náhradnej starostlivosti (s jeho dočasnosťou) a s jej účelom boli uzrozumení všetci účastníci
konania. Adaptačné obdobie prebehlo bez komplikácií, čo zistil súd prvej inštancie priamo
výsluchom dieťaťa. Adaptačné obdobie napokon trvalo namiesto maximálne potrebných
6 mesiacov, takmer dva roky, pretože k jeho ukončeniu muselo dôjsť až autoritatívnym
rozhodnutím súdu, na návrh biologických rodičov maloletého dieťaťa.
Krajský súd v Trenčíne naďalej zastáva názor, ktorý vyjadril v odseku 34
odôvodnenia rozsudku, že akékoľvek odďaľovanie nevyhnutného kroku - prechodu
maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti biologických rodičov, aj účelovým využívaním
formálnych prostriedkov, by bolo v rozpore so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa
spojeného s jeho prirodzeným právom na starostlivosť rodičov (článok 7 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa) a právom žiť s rodičmi (článok 9 Dohovoru o právach dieťaťa).».
Ústavný súd podaním z 31. mája 2018 v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) zaslal biologickým rodičom maloletého a Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Trenčín ako osobám, ktoré môžu byť dotknuté rozhodnutím ústavného súdu
o sťažnosti, sťažnosť a vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu a predsedníčky
najvyššieho súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Biologickí rodičia maloletého na výzvu ústavného súdu odpovedali podaním
doručeným ústavnému súdu 19. júna 2018, v ktorom po rekapitulácii skutkových okolností
predchádzajúcich konaniu o zrušenie spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti
sťažovateľov zdôrazňujú, že považujú napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu za správne, a v konkrétnostiach uvádzajú, že nesúhlasia
s tvrdením o tom, že maloletý bol vytrhnutý z prostredia, kde žil, „pretože išlo o postupné
(najskôr občas, neskôr 3x do týždňa a od piatku do nedele) zvykanie si a prehlbovanie
vzájomného vzťahu, spoznávania rodiny, priateľov a prostredia kde bude vyrastať, ktoré
nakoniec trvalo celkom takmer 4 roky. Konečne po dlhom trápení má (maloletý, pozn.)
rodinu akú si zaslúži, nežije 2 polovičné životy, ale len jeden – plnohodnotný a spokojný
ako má mať každé dieťa.“.
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín do dňa rozhodovania ústavného súdu
o sťažnosti stanovisko nedoručil.
Po doručení vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu, podpredsedníčky krajského
súdu a biologických rodičov maloletého ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľov, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal
vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. KP 3/2018-31 z 21. mája 2018
a podpredsedníčky krajského súdu č. sekr./032-8830 814 z 15. mája 2018 a vyjadrenia
biologických rodičov maloletého na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 13. júla 2018
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, ak ústavný súd nebude
prítomnosť sťažovateľov považovať za potrebnú, a zároveň v reakcii na doručené
vyjadrenie biologických rodičov maloletého predovšetkým zdôraznil, že sťažovatelia
„zastávali najlepší záujem maloletého dieťaťa a ani len náznakom by nedovolili, aby bolo
konané v jeho neprospech v rozpore s ustanoveniami § 38 CMP, § 116 CMP a čl. 5 Zákona
o rodine, čl. 12 Dohovoru čoho dôkazom bolo i zhodné stanovisko ÚPSVaR vo veci žiadosti
o nariadenie znaleckého posudku“.
V reakcii na stanovisko predsedníčky senátu krajského súdu 6 CoP právny zástupca
sťažovateľov zrekapituloval námietky predostreté v rámci odvolacieho konania, s ktorými
sa krajský súd podľa jeho názoru nevysporiadal požadovaným spôsobom (neoboznámenie
sa maloletého s rozhodnutím okresného súdu, nemožnosť maloletého vyjadriť svoj názor,
nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania detským psychológom na zistenie materiálnej
pravdy).
Právny zástupca sťažovateľov ďalej vo svojom stanovisku vyjadril nesúhlas
s argumentáciou krajského súdu k rozhodnutiu bez nariadenia pojednávania. V tejto
súvislosti zdôraznil, že „v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 CMP určuje nariadiť verejné
a ústne pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje inak (tento zákon myslený CMP
neustanovuje inak.) Dôkazom toho je fakt, že CMP na mnohých miestach odkazuje
príkladmo ustanovenia § 132, 223 CMP... kde sa nenariaďuje verejné pojednávanie.
Čo sa však nevzťahuje na konkrétny prípad nakoľko sa jednalo o konanie v rovine § 111
CMP 5 diel CMP, v ktorom nie je ustanovené inak, teda aby sa verejné pojednávanie
nekonalo.“. Podľa právneho zástupcu sťažovateľov je aplikácia § 378 CSP prvej vety
na konanie na odvolacom súde vylúčená, keďže s poukazom na § 33 CMP je „CMP...
prednostným kódexom pred CSP“. Nutnosť nariadenia verejného pojednávania
v predmetnej veci podľa právneho zástupcu sťažovateľov vyplývala aj z čl. 1 CMP,
ktorý explicitne stanovuje zásadu ochrany verejného záujmu. Právny zástupca sťažovateľov
nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého adaptácia maloletého na prechod
k biologickým rodičom bola preukázaná, keďže „v nahrávke súdu s vypočutím maloletého
sa tak maloletý nijakým spôsobom nevyjadril skôr opačným spôsobom. Adaptačné obdobie
a jeho ukončenie malo byť ustálené znalcom, ktorý mal určiť i najlepší záujem maloletého
u koho chce dieťa žiť. Súd navrhovaný dôkaz odmietol a to nie len sťažovateľom,
ale i orgánu sociálno-právnej ochrany a kurately detí. Náhradná starostlivosť bola zrušená,
nebol však súdom upravený spôsob premiestnenia k biologickým rodičom a nebol
biologickými rodičmi dodržaný ani navrhovaný postup...“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov, predsedníčky najvyššieho
súdu a podpredsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je rozhodovanie o porušení sťažovateľmi označených práv
zaručených listinou, ústavou, dohovorom a Dohovorom a právach dieťaťa napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv zaručených
listinou, ústavou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
V kontexte namietaného porušenia práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu
sťažovatelia namietajú, že je arbitrárne a neodôvodnené, keďže najvyšší súd nevzhliadol
v postupe odvolacieho súdu pochybenie spočívajúce v (ne)nariadení pojednávania
a neinformovaní maloletého o prebiehajúcom konaní [prípustnosť podania dovolania
v súlade s § 420 písm. f) CSP]. Sťažovatelia vyjadrujú tiež nesúhlas s právnym názorom
vyjadreným v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, ktorým sa riadil
dovolací súd aj v ich veci, podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania
v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP neprípustná.
II.1.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj podľa čl. 36 ods. 1 listiny) každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti (napr. IV. ÚS 195/07), čo umožňuje ich namietané
porušenie preskúmavať spoločne.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv
na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade
a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu
pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania
(obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka
materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu
podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.
Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym
spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli
oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva
a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.
Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany
v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. II. ÚS 78/05,
Námietka sťažovateľov týkajúca sa nimi tvrdeného porušenia označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na zásadnom argumente,
že ak najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľov bez toho, aby sa zaoberal jeho
prípustnosťou z hľadiska dovolacích dôvodov ustanovených v § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP, ktoré sťažovatelia v dovolaní uplatnili (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu), je takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné, a to aj napriek tomu, že sa jeho
odôvodnenie „opiera“ o názor vyslovený v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu
z 19. apríla 2017.
V nadväznosti na sťažovateľmi uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd
v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto
rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými
zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré ich vydaniu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za následok porušenie
sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom dovolací
súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, podľa
ktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle § 420 CSP a § 421 CSP
neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch
uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len
na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Ak sú v dovolaní uplatnené
viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a) až f) CSP, dovolací súd sa pri skúmaní
prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska
existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste.“. Najvyšší súd v nadväznosti na citované vyslovil, že sa cíti
označeným uznesením veľkého senátu viazaný a na tomto základe sa odmietol zaoberať
dovolacími dôvodmi podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP, ktoré sťažovatelia v dovolaní
proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnili.
V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je kľúčovou časťou ústavného
prieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného
hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,
v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa
ustanovenia § 420 CSP, ako aj § 421 CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti
dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP
[(v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci podľa § 420 písm. f) CSP, pozn.]. K tejto
otázke ústavný súd už uznesením č. k. Plz. ÚS 1/2018-22 z 25. apríla 2018 prijal
zjednocujúce stanovisko (ďalej len „zjednocujúce stanovisko z 25. apríla 2018“) v znení:
„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku, ako aj § 421 Civilného sporového
poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového
poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420
písm. a) až f) Civilného sporového poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa
pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená
na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
V odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal
z premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia Civilného sporového poriadku
nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné dovolanie z dôvodu podľa § 420 CSP, ako aj podľa § 421 CSP, by uplatnenie
niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť
aj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že ústavného, ako aj zákonného hľadiska
je neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden
z dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho
prípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť
súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie
prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou
(dovolacieho) súdu.
Na základe úvah o zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti práva
na spravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu a Európskeho
súdu pre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho zjednocujúceho
stanoviska z 25. apríla 2018k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu generálne vylúčil
súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú
rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým dovolateľom právo na prístup k súdu a porušil
zásadu zákazu denegatio iustitiae.
Ústavný súd konštatuje, že právne závery obsiahnuté v zjednocujúcom stanovisku
z 25. apríla 2018 sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľov, a preto
na nich ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých
v zjednocujúcom stanovisku konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľov,
ktorí v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnili súbežne dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a b)
CSP (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) pri skúmaní prípustnosti dovolania
obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 písm. f) CSP porušil
základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Už len pre úplnosť ústavný súd (poukazujúc aj na vyjadrenie predsedníčky
najvyššieho súdu k sťažnosti) konštatuje, že veľký senát najvyššieho súdu medzičasom
prehodnotil závery obsiahnuté v jeho uznesení z 19. apríla 2017 a uznesením
sp. zn. 1 VCdo 1/2018 z 21. marca 2018 rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov
podľa § 420 CSP a § 421 CSP je prípustná.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy
v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127
ods. 2 v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde; bod 2 výroku tohto nálezu].
V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd riadiac sa pri rozhodovaní o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu ako celku a vrátení veci na ďalšie konanie princípom zdržanlivosti (PL. ÚS 3/09,
I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) a zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti
súdov (m. m. napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010), nepovažoval za vhodné ani za účelné
zaoberať sa ďalšou sťažovateľmi uplatnenou námietkou [námietka nesprávneho procesného
postupu krajského súdu postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces –
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP], keďže o tejto bude opätovne konať
a rozhodovať najvyšší súd.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z hľadiska
podľa sťažovateľov nesprávneho vyhodnotenia prípustnosti podania dovolania podľa § 420
písm. f) CSP [nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v (ne)nariadení
pojednávania a neinformovaní maloletého o prebiehajúcom konaní] nevyhovel (bod 4
výroku tohto nálezu).
II.1.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2
ústavy, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súlade s čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami
tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné
názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú,
pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku
a úrovni.
Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí
predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo
administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom
zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami
vnútroštátneho zákonodarstva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených
čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,
že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto
nálezu) a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára
priestor na to, aby sa najvyšší súd a následne prípadne aj krajský súd sami vyrovnali
s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov
nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych
hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4
výroku tohto nálezu).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
Porušenie sťažovateľmi označených práv zaručených listinou, ústavou, dohovorom
a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovatelia
odôvodňujú jeho arbitrárnosťou, resp. nedostatočným odôvodnením, keďže maloletý nebol
oboznámený s následkami rozhodnutí všeobecných súdov, pričom nebol zistený ani jeho
najlepší záujem, a to ani formou nepriamych otázok, ako aj tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie a rozhodol v neprítomnosti sťažovateľov.
Ústavný súd konštatuje, že argumenty o procesných pochybeniach odvolacieho súdu
majúce sa následok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
krajského súdu sa v zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádzajú sťažovatelia
v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril
priestor na to, aby tieto dovolacie námietky sťažovateľov [odôvodňujúce prípustnosť
podania dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP] smerujúce
proti napadnutému rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci
dovolacieho konania.
Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu
listinou, ústavou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa garantovaným právam
sťažovateľov v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k ich porušeniu. Riadiac sa zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných
súdov a uprednostňujúc v zmysle princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú
všeobecným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného
porušenia práv zaručených listinou, ústavou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa
napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
III.
Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 7 000 €, ktoré odôvodňujú porušením ich práv nezákonným odobratím maloletého
z ich náhradnej osobnej starostlivosti.
V súlade s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd žiadosti sťažovateľov o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nevyhovel, pretože v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci
považoval za dostatočné poskytnutie ústavnej ochrany v podobe vyslovenia porušenia ich
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a vrátením
veci dovolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 4 výroku tohto nálezu).
Sťažovatelia sa zároveň domáhajú, aby ústavný súd rozhodol a „súdy nižších
inštancií zaviazal vypočuť maloletého formou nepriamych otázok a zistiť jeho skutočný
názor a najlepší záujem v zmysle § 116 CMP v spojení s § 38 CMP“.
Tomuto návrhu sťažovateľov však ústavný súd nemohol vyhovieť, keďže o tomto
návrhu môže rozhodnúť len všeobecný súd. Predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je totiž len rozhodovanie o namietanom porušení práv
zaručených ústavou, listinou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa, a nie meritórne
rozhodnutie vo veci náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľov o maloletého, ktoré patrí
do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu.
IV.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastupovaním advokátom JUDr. Dušanom Klimom v konaní pred ústavným súdom (bod 3
výroku tohto nálezu).
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky
sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní
dvoch alebo viacerých osôb.
Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony
právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)
a za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 (podanie vyjadrenia).
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške
884 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna
stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 €). Základná sadzba odmeny
po jej znížení pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky)
predstavuje sumu 73,67 €.
Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017
(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky
vo výške 921 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 €
a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21 €). Základná sadzba
odmeny po jej znížení pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky)
predstavuje sumu 76,75 €.
Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľom za 2 úkony
právnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky spolu
v sume 294,68 € (2 x 2 úkony v sume po 73,67 €). Ústavný súd k tomu priznal režijné
paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 35,36 € (4 × 8,84 €). Ústavný súd ďalej
priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľom za 1 úkon právnej služby vykonaný
v roku 2018 (vyjadrenie doručené ústavnému súdu 13. júla 2018) v zmysle § 11 ods. 3
v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky (2 x 1 úkon po 76,75 €) v sume 153,50 €. Ústavný súd
k tomu priznal dva režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 18,42 €.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľom celkovú úhradu trov právneho zastúpenia
v sume 501,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov (§ 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2018