Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 188/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-63

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. augusta 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti a ,

, zastúpených advokátom JUDr. Dušanom Klimom,

Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, ktorou namietajú porušenie základných práv podľa

, a a podľa

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach

dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 28. decembra 2016

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. augusta

2017, za účasti Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takto

rozhodol:

1. Základné právo a na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. augusta 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. augusta 2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

a trovy konania v sume 501,96 € (slovom päťstojeden eur

a deväťdesiatšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Dušana Klima,

Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2017 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“), , zastúpených advokátom

JUDr. Dušanom Klimom, Sládkovičova 16/61, Žiar nad Hronom, ktorou namietajú

porušenie základných práv podľa , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. júna 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. decembra 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 9. augusta 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. o zrušenie náhradnej osobnej

starostlivosti k maloletému dieťaťu. Okresný súd napadnutým rozsudkom zrušil spoločnú

náhradnú osobnú starostlivosť sťažovateľov, do ktorej bol zverený maloletý

(ďalej len „maloletý“) na základe rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. februára 2015.

V záujme prehľadnosti sťažovatelia v sťažnosti popisujú rozhodujúce skutočnosti,

ktoré predchádzali konaniu o zrušenie spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Z tohto

popisu vyplýva, že

1. Maloletý sa narodil , pričom jeho biologická matka v súvislosti

s pôrodom požiadala o utajenie svojej osoby.

2. Dňa 26. novembra 2009 Okresný súd Partizánske určil maloletému rozsudkom

sp. zn. meno a priezvisko – .

3. Uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. z 3. decembra 2009

bolo v súlade s v tom čase platným a účinným § 76 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku nariadené predbežné opatrenie, na základe ktorého bol maloletý odovzdaný

do starostlivosti sťažovateľov.

4. V súlade s nariadeným predbežným opatrením Okresného súdu Partizánske

sp. zn. z 3. decembra 2009 sťažovatelia podali 11. decembra 2009 Okresnému

súdu Partizánske v súlade s o rodine a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) návrh

na zverenie maloletého do ich predosvojiteľskej (predadopčnej) starostlivosti.

4. Dňa 30. decembra 2009 biologická matka maloletého v zmysle § 23 ods. 6 zákona

č. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov odvolala svoju žiadosť o utajenie svojej osoby v súvislosti s pôrodom v šiestom

týždni po pôrode a súčasne na Matričnom úrade v určila meno a priezvisko

maloletého .

5. Dňa 25. januára 2010 Okresný súd Partizánske preniesol svoju príslušnosť

na okresný súd, keďže v obvode tohto súdu sa maloletý nachádzal,

pričom v dôsledku následného sporu o miestnu príslušnosť krajský súd rozhodol uznesením

č. k. -29 z 28. apríla 2010 tak, že miestne príslušným na konanie vo veci

starostlivosti o maloletého je okresný súd.

6. Dňa 1. marca 2010 biologickí rodičia maloletého súhlasným vyhlásením určili

otcovstvo maloletého dieťaťa tak, že jeho otcom je a maloletému určili

meno (v zmysle § 91 ods. 1 a 2 zákona o rodine za otca dieťaťa sa považuje

muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, pričom toto súhlasné

vyhlásenie rodičov musí byť urobené pred matričným úradom alebo pred súdom, pozn.).

7. Podaním z 11. marca 2010 biologickí rodičia maloletého vstúpili do konania

o návrhu sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti a zároveň

podali návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým bol maloletý zverený

do starostlivosti sťažovateľov.

8. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. augusta 2010 zrušil predbežné

opatrenie Okresného súdu Partizánske (uznesenie Okresného súdu Partizánske

sp. zn. z 3. decembra 2009), na základe ktorého bol maloletý zverený

do osobnej starostlivosti sťažovateľov.

9. Krajský súd uznesením sp. zn. z 21. septembra 2010 zrušujúce

uznesenie okresného súdu zmenil tak, že predbežné opatrenie vydané Okresným súdom

Partizánske nezrušil a maloletého ponechal v starostlivosti sťažovateľov.

Sťažovatelia zdôrazňujú, že prvé pojednávanie o predosvojení maloletého sa

uskutočnilo 17. septembra 2010, teda v čase, keď už podľa súdnej praxe mohlo byť

rozhodnuté o osvojení dieťaťa sťažovateľmi. Ďalej namietajú, že „posledné pojednávanie

na Okresnom súde v Trenčíne prebehlo vo veci: o predbežnom osvojení, dňa 13. 11. 2012.

Bolo potvrdené Krajským súdom dňa 5. 2. 2013. Zákonná 3 mesačná lehota na rozhodnutie

o predosvojení dieťaťa určená zákonom bola tak predĺžená na 46 mesiacov.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2011 vyhodnotil konanie

biologických rodičov ako neprejavovanie skutočného záujmu o maloletého a v zmysle § 102

ods. 1 písm. a) v spojení s § 102 ods. 3 zákona o rodine ustanovil maloletému opatrovníka,

ktorý je oprávnený dať namiesto rodičov súhlas na zverenie maloletého

do predosvojiteľskej starostlivosti sťažovateľom. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu

biologickí rodičia podali odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením

sp. zn. z 20. septembra 2011 zrušil uznesenie okresného súdu o ustanovení

opatrovníka s odôvodnením, že konanie biologických rodičov spočívajúce v podniknutí

právnych krokov (utajenie osoby matky v súvislosti s pôrodom, využitie svojho práva

na odvolanie žiadosti o utajenie, súhlasné vyhlásenie rodičov o otcovstve, návrh na zrušenie

predbežného opatrenia) odvolací súd považoval za prejavovanie skutočného záujmu,

keďže ním preukázali rodičovský vzťah k maloletému dieťaťu.

Okresný súd v konaní o zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti

sťažovateľov uznesením sp. zn. z 13. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľov na predosvojiteľskú starostlivosť“) návrh

sťažovateľov na zverenie maloletého do predosvojiteľskej starostlivosti zamietol.

Proti označenému uzneseniu sťažovatelia podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 5. februára 2013 tak, že uznesenie okresného súdu

o zamietnutí ich návrhu na predosvojiteľskú starostlivosť potvrdil.

Následne bol však maloletý rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. februára 2015 zverený sťažovateľom do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti.

Označenými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo zároveň rozhodnuté

o výživnom pre maloletého a upravený styk biologických rodičov s maloletým.

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bola spoločná náhradná osobná

starostlivosť sťažovateľov, do ktorej bol maloletý zverený, zrušená. Napadnutým

rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené ako vecne

správne. Dovolanie sťažovateľov proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd

odmietol napadnutým uznesením ako neprípustné v súlade s § 447 písm. c) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj „CSP“).

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol maloletý podľa sťažovateľov

bez akejkoľvek prípravy v rozpore s jeho najlepším záujmom odobratý náhradným rodičom

z dispozície. V tejto súvislosti argumentujú, že aj napriek vypočutiu maloletého

pred okresným súdom nebol ustálený jeho skutočný záujem, či chce žiť so sťažovateľmi

alebo s biologickými rodičmi, a to ani formou nepriamych otázok.

Pri rozhodovaní o dovolaní mal podľa sťažovateľov najvyšší súd vychádzať z § 77

a (ďalej len „“) v spojení s CMP

a ex lege dovolanie pripustiť a následne o ňom rozhodnúť. Najvyšší súd podľa sťažovateľov

konal v rozpore s a „zásadou iura novit curia, zásadnou ústnosti, verejnosti,

verejného záujmu, skutočnej pravdy a najlepšieho záujmu maloletého. Bez povšimnutia

ponechal namietané porušené stanovisko (NS SR zn. ), namietané

nevykonané dôkazy, rozdielny názor Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý... žiadal...

stanovisko detského psychológa...“.

Sťažovatelia nesúhlasia s právnym názorom vyjadreným v uznesení veľkého senátu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 19. apríla 2017 (ďalej len

„uznesenie z 19. apríla 2017“), ktorým sa riadil dovolací súd aj v ich veci, podľa ktorého

je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a neprípustná.

Podľa sťažovateľov nie je jasné, „z akého zákonného oprávnenia retroaktívne

občianskoprávne kolégium o podanom dovolaní ustálilo ako výber len jeden z predmetných

zákonom daných dovolacích dôvodov, keď zákon takúto conditio sine qua non neukladá

a ani žiadnu možnú podmienku výberu dovolacieho dôvodu i s prihliadnutím na konkrétne

podané dovolanie podľa , a f) nepovoľuje“.

K záveru najvyššieho súdu, podľa ktorého na dovolanie nebol pre rozhodovanie daný

spoločenský záujem, sťažovatelia uvádzajú, že ide o právny názor „odporujúci de lege lata

uvedenému článku 1 , Dohovoru, Opčnému protokolu, SR, keď táto nová

právna úprava pojednáva o konaniach, ktoré sú príznačné pre výlučné prípady s verejným

záujmom a ochranou významných celospoločenských kategórií. Otázka znie je budúcnosť

dieťaťa skutočne, nie verejným záujmom?? ... V tomto smere sa sťažovatelia absolútne

nestotožňujú s názorom dovolacieho súdu, keď po toľkom utrpení, ktoré si prežili v dôsledku

pochybení nižších justičných orgánov, vnútroštátnej právnej úpravy, kde dieťaťa ktoré

vychovávali po dobu 7 rokov bolo im odňaté v rozpore so zákonom, v rozpore s trvaním

názoru orgánu ÚPSVaR na nutný posudok detského psychológa.“.

Sťažovatelia argumentujú, že maloletý nebol ani raz vypočutý v súlade s § 116 a § 38

, pričom okresný súd pri výsluchu, ktorý uskutočnil, neuviedol ani „náznakom

následky rozhodnutia súdu, čo sa stane s jeho životom, nezistil jeho najlepší záujem ani

formou nepriamych otázok“.

Krajský súd rovnako ako okresný súd rozhodli v neprítomnosti náhradných rodičov,

čím mali podľa sťažovateľov porušiť ich právo „konať pred súdom so zásadou verejnosti

a ústnosti, verejného záujmu v rovine v zmysle článku 1, 8 a 9 , ktoré určujú

pojednávajúcemu (prvoinštančnému i odvolaciemu súdu) povinnosť nariadenia ústneho

pojednávania. V zmysle uvedenej úpravy súd teda koná zásadne v prítomnosti všetkých

účastníkov konania, ak zákon neurčuje inak. Odlišnú úpravu neurčuje. Cez

marginálnu rubriku, ustanovenie v spojení s (v 1 časti, 2 hlavy

pre konanie v prvej inštancii) sa hovorí, že aj na konanie pred odvolacím súdom sa

primerane použijú ustanovenia konania pre prvú inštanciu.“.

Sťažovatelia argumentujú, že súčasná právna úprava neumožňuje všeobecným

súdom v súlade s «nenariadiť pojednávanie a je zásadou prielomu

rozhodovania vnútroštátnych národných súdov rozhodovania „per catedra“ (od stola) vo

veciach maloletých». Ďalej s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.

, podľa ktorého postup všeobecných súdov bez zistení skutočného stavu

o pomeroch dieťaťa, chrániacim jeho záujmy, môže byť i porušením ústavných

a medzinárodných garancií jeho práv, zdôrazňujú, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa

nezaoberali týmito skutočnosťami, pričom materiálnym následkom takéhoto stavu je,

že „bez účasti strán, neriadením sa stanoviskom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny“

bolo porušené právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie.

V posudzovanom prípade konajúce všeobecné súdy mali podľa sťažovateľov

postupovať v súlade s a vo veci „obmedzenia práva a prechodu dieťaťa

na trvalo do iného prostredia mali prihliadať i na súkromie sťažovateľov“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

ich sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví porušenie

ich základných práv podľa , a a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práv garantovaných čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 dohovoru a práv

podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom okresného

súdu, napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec

vráti na nové konanie a rozhodnutie, pričom nižšie súdy zároveň zaviaže vypočuť

maloletého formou nepriamych otázok a zistiť jeho skutočný názor a najlepší záujem

v zmysle v spojení s . Sťažovatelia si zároveň uplatňujú priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €.

Uznesením ústavného súdu sp. zn. z 8. marca 2018 bola sťažnosť

v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46

ods. 1 a podľa listiny, ako aj práv podľa a

dohovoru a podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom

krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu prijatá na ďalšie konanie

a vo zvyšnej časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku najvyššieho

súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k sťažnosti a zároveň oznámili, či trvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka najvyššieho súdu v prípise

č. KP 3/2018-31 z 21. mája 2018 a podpredsedníčka krajského súdu v prípise

č. sekr./032-8830 814 z 15. mája 2018 ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s tým,

aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

K námietke sťažovateľov, že odvolací súd pochybil, keď v ich veci nenariadil

v rozpore so základnými princípmi obsiahnutými v a a s a nasl.

pojednávanie a maloletého neinformoval o prebiehajúcom konaní a neobjasnil mu následky

rozhodnutia všeobecného súdu, predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

uviedla, že dovolací súd sa týmito námietkami podrobne zaoberal a jeho rozhodnutie

nemožno považovať za arbitrárne ani svojvoľné.

Námietku sťažovateľov, podľa ktorej rozhodnutie najvyššieho súdu v ich veci

založené na neprípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov podľa a

s odkazom na odôvodnenie obsiahnuté v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. marca 2018 (ďalej len „uznesenie z 21. marca 2018“)

a uznesení ústavného súdu sp. zn. PLz. z 25. apríla 2018 považuje predsedníčka

najvyššieho súdu však za opodstatnenú a v tejto súvislosti vyslovuje názor, že napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľmi označených práv.

Podpredsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti vyslovila názor,

že napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu k porušeniu sťažovateľmi označených práv

garantovaných , listinou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa nedošlo.

Podpredsedníčka krajského súdu priložila k svojmu vyjadreniu aj stanovisko

predsedníčky senátu krajského súdu 6 CoP, v ktorom táto s poukazom na napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zdôrazňuje, že o námietkach sťažovateľov, ktoré zhodne

uvádzajú v sťažnosti a rovnako aj v dovolaní, proti napadnutému rozsudku krajského súdu

bolo rozhodnuté najvyšším súdom, ktorý dovolanie odmietol. Predsedníčka senátu

krajského súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedla, že «rozhodnutie NS SR v uvedenej veci,

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 22/2018 ako vybrané právoplatné súdne rozhodnutie zásadného významu.

Najvyšší súd SR v danej veci uzavrel, že postup krajského súdu ako odvolacieho súdu

sa nepriečil zákonu, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý

súdny proces. Po preskúmaní procesného postupu krajského súdu ako odvolacieho súdu

najvyšší súd skonštatoval, že „rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania bolo

postupom, ktorý plne zodpovedal zákonu ( )“.

V rozhodnutí Najvyšší súd SR vyslovil právnu vetu, že v mimosporových konaniach

je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie iba v prípadoch uvedených v ustanovení

. To znamená: a/ ak je potrebné zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b/ ak si to vyžaduje verejný záujem.

Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že súd prvej inštancie

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym

skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo

posúdil, stotožnil sa preto s jeho skutkovými závermi a zistený stav považoval za skutočný

stav veci (odsek 28). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie považoval za úplne a dostatočné

aj bez potreby ďalšieho znaleckého dokazovania (odsek 35). Nemal pochybnosti o zistenom

stave veci súdom prvej inštancie, a preto nemal dôvod opakovať, alebo dopĺňať

dokazovanie ( ).

Ako konštatoval najvyšší súd „pre nariadenie pojednávania nebol daný verejný

záujem; konanie o zrušenie náhradnej osobnej starostlivosti maloletého dieťaťa nemá širší

spoločenský dopad a dotýka sa výlučne účastníkov tohto konania a práv a povinností

vyplývajúcich zo starostlivosti o maloletého “. S uvedeným záverom

sa v plnom rozsahu stotožňujem. Tento záver vychádza z doposiaľ platnej judikatúry

(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. septembra 2010, sp. zn. ,

podľa ktorého doposiaľ Európsky súd pre ľudské práva nejudikoval, čo je dôležitý verejný

záujem, a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom na voľnú úvahu,

kedy nariadia pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci

týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napríklad spory týkajúce sa

územného celku, sídliska atď.; uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. februára 2012,

sp. zn. ).

Prijatie argumentácie sťažovateľov v sťažnosti („otázka znie, je budúcnosť dieťaťa

nie verejným záujmom?“) by v konečnom dôsledku znamenalo, že konanie v akejkoľvek veci

starostlivosti súdu o maloleté dieťa, by bolo vždy predmetom verejného záujmu (vo veci ide

vždy o budúcnosť dieťaťa), a teda by nepripúšťalo na odvolacom súde iné, ako verejné

a ústne prejednanie na nariadenom pojednávaní.

Sťažovatelia argumentujú ustanovením

(ďalej „CMP“), ktoré upravuje zásadu nariadenia pojednávania.

Vzhľadom na systematické zaradenie predmetnej úpravy (v druhej hlave

„Konanie v prvej inštancii“; Prvý diel „Niektoré ustanovenia o priebehu konania v prvej

inštancii“), je zrejmé, že túto zásadu stanovuje len pre priebeh konania v prvej inštancii.

Ďalej sťažovatelia argumentujú ustanovením .

Podľa na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia

o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Tento zákon však v súvislosti s nariadením pojednávania v odvolacom konaní

ustanovuje inak, a to v ustanovení . Na rozdiel

od prvoinštančného konania (či už sporového alebo mimosporového) vychádza zo zásady

nenariadenia pojednávania, resp. iba výnimočného nariadenia pojednávania.

nemá žiadne iné ustanovenia o povinnosti

odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania v mimosporových

veciach, preto sa v plnej miere uplatnia ustanovenia .

Poukazujem na to, že predmetným rozsudkom bola zrušená spoločná náhradná

osobná starostlivosť sťažovateľov o maloletého . V danom prípade išlo o špecifickú

situáciu, pretože nariadená náhradná osobná starostlivosť mala dočasný charakter.

Jediným dôvodom jej nariadenia bolo zabezpečenie adaptácie dieťaťa na jeho prechod

do osobnej starostlivosti biologických rodičov po dobu 6 mesiacov. S týmto charakterom

náhradnej starostlivosti (s jeho dočasnosťou) a s jej účelom boli uzrozumení všetci účastníci

konania. Adaptačné obdobie prebehlo bez komplikácií, čo zistil súd prvej inštancie priamo

výsluchom dieťaťa. Adaptačné obdobie napokon trvalo namiesto maximálne potrebných

6 mesiacov, takmer dva roky, pretože k jeho ukončeniu muselo dôjsť až autoritatívnym

rozhodnutím súdu, na návrh biologických rodičov maloletého dieťaťa.

Krajský súd v Trenčíne naďalej zastáva názor, ktorý vyjadril v odseku 34

odôvodnenia rozsudku, že akékoľvek odďaľovanie nevyhnutného kroku - prechodu

maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti biologických rodičov, aj účelovým využívaním

formálnych prostriedkov, by bolo v rozpore so zásadou najlepšieho záujmu dieťaťa

spojeného s jeho prirodzeným právom na starostlivosť rodičov (článok 7 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa) a právom žiť s rodičmi (článok 9 Dohovoru o právach dieťaťa).».

Ústavný súd podaním z 31. mája 2018 v súlade s § 51 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) zaslal biologickým rodičom maloletého a Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Trenčín ako osobám, ktoré môžu byť dotknuté rozhodnutím ústavného súdu

o sťažnosti, sťažnosť a vyjadrenia podpredsedníčky krajského súdu a predsedníčky

najvyššieho súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Biologickí rodičia maloletého na výzvu ústavného súdu odpovedali podaním

doručeným ústavnému súdu 19. júna 2018, v ktorom po rekapitulácii skutkových okolností

predchádzajúcich konaniu o zrušenie spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti

sťažovateľov zdôrazňujú, že považujú napadnutý rozsudok krajského súdu a napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu za správne, a v konkrétnostiach uvádzajú, že nesúhlasia

s tvrdením o tom, že maloletý bol vytrhnutý z prostredia, kde žil, „pretože išlo o postupné

(najskôr občas, neskôr 3x do týždňa a od piatku do nedele) zvykanie si a prehlbovanie

vzájomného vzťahu, spoznávania rodiny, priateľov a prostredia kde bude vyrastať, ktoré

nakoniec trvalo celkom takmer 4 roky. Konečne po dlhom trápení má (maloletý, pozn.)

rodinu akú si zaslúži, nežije 2 polovičné životy, ale len jeden – plnohodnotný a spokojný

ako má mať každé dieťa.“.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín do dňa rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti stanovisko nedoručil.

Po doručení vyjadrení predsedníčky najvyššieho súdu, podpredsedníčky krajského

súdu a biologických rodičov maloletého ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľov, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal

vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. KP 3/2018-31 z 21. mája 2018

a podpredsedníčky krajského súdu č. sekr./032-8830 814 z 15. mája 2018 a vyjadrenia

biologických rodičov maloletého na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľov v podaní doručenom ústavnému súdu 13. júla 2018

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, ak ústavný súd nebude

prítomnosť sťažovateľov považovať za potrebnú, a zároveň v reakcii na doručené

vyjadrenie biologických rodičov maloletého predovšetkým zdôraznil, že sťažovatelia

„zastávali najlepší záujem maloletého dieťaťa a ani len náznakom by nedovolili, aby bolo

konané v jeho neprospech v rozpore s ustanoveniami , a Zákona

o rodine, čl. 12 Dohovoru čoho dôkazom bolo i zhodné stanovisko ÚPSVaR vo veci žiadosti

o nariadenie znaleckého posudku“.

V reakcii na stanovisko predsedníčky senátu krajského súdu 6 CoP právny zástupca

sťažovateľov zrekapituloval námietky predostreté v rámci odvolacieho konania, s ktorými

sa krajský súd podľa jeho názoru nevysporiadal požadovaným spôsobom (neoboznámenie

sa maloletého s rozhodnutím okresného súdu, nemožnosť maloletého vyjadriť svoj názor,

nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania detským psychológom na zistenie materiálnej

pravdy).

Právny zástupca sťažovateľov ďalej vo svojom stanovisku vyjadril nesúhlas

s argumentáciou krajského súdu k rozhodnutiu bez nariadenia pojednávania. V tejto

súvislosti zdôraznil, že „v zmysle ustanovenia určuje nariadiť verejné

a ústne pojednávanie, ak tento zákon neustanovuje inak (tento zákon myslený

neustanovuje inak.) Dôkazom toho je fakt, že na mnohých miestach odkazuje

príkladmo ustanovenia , 223 ... kde sa nenariaďuje verejné pojednávanie.

Čo sa však nevzťahuje na konkrétny prípad nakoľko sa jednalo o konanie v rovine § 111

5 diel , v ktorom nie je ustanovené inak, teda aby sa verejné pojednávanie

nekonalo.“. Podľa právneho zástupcu sťažovateľov je aplikácia prvej vety

na konanie na odvolacom súde vylúčená, keďže s poukazom na je „CMP...

prednostným kódexom pred “. Nutnosť nariadenia verejného pojednávania

v predmetnej veci podľa právneho zástupcu sťažovateľov vyplývala aj z ,

ktorý explicitne stanovuje zásadu ochrany verejného záujmu. Právny zástupca sťažovateľov

nesúhlasí ani s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého adaptácia maloletého na prechod

k biologickým rodičom bola preukázaná, keďže „v nahrávke súdu s vypočutím maloletého

sa tak maloletý nijakým spôsobom nevyjadril skôr opačným spôsobom. Adaptačné obdobie

a jeho ukončenie malo byť ustálené znalcom, ktorý mal určiť i najlepší záujem maloletého

u koho chce dieťa žiť. Súd navrhovaný dôkaz odmietol a to nie len sťažovateľom,

ale i orgánu sociálno-právnej ochrany a kurately detí. Náhradná starostlivosť bola zrušená,

nebol však súdom upravený spôsob premiestnenia k biologickým rodičom a nebol

biologickými rodičmi dodržaný ani navrhovaný postup...“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho

zástupcu navrhujú, aby ústavný súd sťažnosti vyhovel.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov, predsedníčky najvyššieho

súdu a podpredsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie, ústavný súd v súlade s upustil od

ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je rozhodovanie o porušení sťažovateľmi označených práv

zaručených listinou, , dohovorom a Dohovorom a právach dieťaťa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv zaručených

listinou, , dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

V kontexte namietaného porušenia práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sťažovatelia namietajú, že je arbitrárne a neodôvodnené, keďže najvyšší súd nevzhliadol

v postupe odvolacieho súdu pochybenie spočívajúce v (ne)nariadení pojednávania

a neinformovaní maloletého o prebiehajúcom konaní [prípustnosť podania dovolania

v súlade s ]. Sťažovatelia vyjadrujú tiež nesúhlas s právnym názorom

vyjadreným v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, ktorým sa riadil

dovolací súd aj v ich veci, podľa ktorého je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania

v zmysle a neprípustná.

II.1.1 K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 36 ods. 1

listiny a a práva zaručeného dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Podľa (obdobne aj podľa listiny) každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Vo vzťahu k (obdobne listiny) a

dohovoru ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv neexistujú zásadné odlišnosti (napr. ), čo umožňuje ich namietané

porušenie preskúmavať spoločne.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na prístup k súdu.

Slovenská republika, ako aj všetky jej orgány verejnej moci má pozitívny záväzok aktívnym

spôsobom zabezpečiť, aby práva a slobody garantované jej právnym poriadkom neboli

oprávneným subjektom pod jej jurisdikciou len formálne garantované, ale aby tieto práva

a slobody boli „prakticky a efektívne“ dosiahnuteľné. Z konštantnej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi poskytuje v konaní o opravných prostriedkoch.

Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom pre poskytnutie ochrany

v opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť (napr. ,

).

Námietka sťažovateľov týkajúca sa nimi tvrdeného porušenia označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu je založená na zásadnom argumente,

že ak najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľov bez toho, aby sa zaoberal jeho

prípustnosťou z hľadiska dovolacích dôvodov ustanovených v § 421 ods. 1 písm. a) a b)

, ktoré sťažovatelia v dovolaní uplatnili (bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu), je takéto rozhodnutie arbitrárne a nezákonné, a to aj napriek tomu, že sa jeho

odôvodnenie „opiera“ o názor vyslovený v uznesení veľkého senátu najvyššieho súdu

z 19. apríla 2017.

V nadväznosti na sťažovateľmi uplatnenú sťažnostnú argumentáciu ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto

rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými

zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať len také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré ich vydaniu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

ústavného prieskumu vtedy, ak sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom zároveň majú za následok porušenie

sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ).

Z uvedených hľadísk ústavný súd pristúpil k prieskumu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu. Ústavný súd sa sústredil na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorom dovolací

súd poukazuje na uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu z 19. apríla 2017, podľa

ktorého „... je kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania v zmysle a

neprípustná. Ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa oboch

uvedených ustanovení, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí len

na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska . Ak sú v dovolaní uplatnené

viaceré vady zmätočnosti uvedené v až f) , dovolací súd sa pri skúmaní

prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska

existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste.“. Najvyšší súd v nadväznosti na citované vyslovil, že sa cíti

označeným uznesením veľkého senátu viazaný a na tomto základe sa odmietol zaoberať

dovolacími dôvodmi podľa a , ktoré sťažovatelia v dovolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnili.

V kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľov je kľúčovou časťou ústavného

prieskumu tejto časti sťažnosti zo strany ústavného súdu posúdenie otázky, či je z ústavného

hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o dovolaní,

v zmysle ktorého ak sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti podľa

ustanovenia , ako aj , dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti

dovolania obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska

[(v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci podľa , pozn.]. K tejto

otázke ústavný súd už uznesením č. k. -22 z 25. apríla 2018 prijal

zjednocujúce stanovisko (ďalej len „zjednocujúce stanovisko z 25. apríla 2018“) v znení:

„Pokiaľ sú v dovolaní súbežne uplatnené dôvody prípustnosti dovolania podľa

ustanovenia , ako aj Civilného sporového

poriadku a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzí len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 Civilného sporového

poriadku, poruší tým právo na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky.

Rovnako, pokiaľ sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené § 420

písm. a) až f) a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa

pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená

na prednejšom mieste, poruší tým právo na prístup k súdu podľa

Slovenskej republiky.“

V odôvodnení zjednocujúceho stanoviska z 25. apríla 2018 ústavný súd vychádzal

z premisy, podľa ktorej zo žiadneho zákonného ustanovenia

nevyplýva obmedzenie, ktoré by čo i len naznačovalo, že proti rozhodnutiu, proti ktorému

je prípustné dovolanie z dôvodu podľa , ako aj podľa , by uplatnenie

niektorého dôvodu prípustnosti dovolania vylučovalo alebo podmieňovalo možnosť uplatniť

aj iný dovolací dôvod. Zdôraznil ďalej, že ústavného, ako aj zákonného hľadiska

je neakceptovateľný taký postup, ktorým by bol dovolateľ nútený vybrať si len jeden

z dôvodov prípustnosti dovolania, napriek reálnej existencii viacerých dôvodov jeho

prípustnosti. Týmto postupom by podľa ústavného súdu bola de facto rozhodovacia činnosť

súdu delegovaná na dovolateľa, resp. advokáta, čo je neprípustné, keďže právne posúdenie

prípustnosti opravného prostriedku a aplikácia práva na konkrétny prípad je úlohou

(dovolacieho) súdu.

Na základe úvah o zmysle práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti práva

na spravodlivý proces s náležitými odkazmi na judikatúru ústavného súdu a Európskeho

súdu pre ľudské práva napokon ústavný súd dospel v odôvodnení svojho zjednocujúceho

stanoviska z 25. apríla 2018k záveru, že ak veľký senát najvyššieho súdu generálne vylúčil

súbežné uplatnenie dôvodov prípustnosti dovolania a pre takéto vylúčenie neexistujú

rozumné a presvedčivé argumenty, odňal tým dovolateľom právo na prístup k súdu a porušil

zásadu zákazu denegatio iustitiae.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery obsiahnuté v zjednocujúcom stanovisku

z 25. apríla 2018 sú v plnom rozsahu aplikovateľné aj na vec sťažovateľov, a preto

na nich ústavný súd v plnom rozsahu poukazuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pridŕžajúc sa svojich záverov obsiahnutých

v zjednocujúcom stanovisku konštatuje, že najvyšší súd tým, že sa vo veci sťažovateľov,

ktorí v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu uplatnili súbežne dôvody

prípustnosti dovolania podľa , ako aj podľa a

(bod 3 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) pri skúmaní prípustnosti dovolania

obmedzil len na posúdenie prípustnosti dovolania z hľadiska porušil

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a

listiny, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Už len pre úplnosť ústavný súd (poukazujúc aj na vyjadrenie predsedníčky

najvyššieho súdu k sťažnosti) konštatuje, že veľký senát najvyššieho súdu medzičasom

prehodnotil závery obsiahnuté v jeho uznesení z 19. apríla 2017 a uznesením

sp. zn. z 21. marca 2018 rozhodol, že kumulácia dovolacích dôvodov

podľa a je prípustná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa a

ods. 1 listiny, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov podľa listiny a a práva podľa

dohovoru, ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil (

v spojení s ) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [

ods. 2 v spojení s ; bod 2 výroku tohto nálezu].

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu

( ).

Ústavný súd riadiac sa pri rozhodovaní o zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu ako celku a vrátení veci na ďalšie konanie princípom zdržanlivosti (,

, ) a zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti

súdov (m. m. napr. , ), nepovažoval za vhodné ani za účelné

zaoberať sa ďalšou sťažovateľmi uplatnenou námietkou [námietka nesprávneho procesného

postupu krajského súdu postupom znemožňujúcim strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces –

prípustnosť dovolania podľa ], keďže o tejto bude opätovne konať

a rozhodovať najvyšší súd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali

porušenie základného práva zaručeného a listiny a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu z hľadiska

podľa sťažovateľov nesprávneho vyhodnotenia prípustnosti podania dovolania podľa § 420

písm. f) [nesprávny procesný postup odvolacieho súdu spočívajúci v (ne)nariadení

pojednávania a neinformovaní maloletého o prebiehajúcom konaní] nevyhovel (bod 4

výroku tohto nálezu).

II.1.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ods. 2

, dohovoru a a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

V súlade s každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnými stranami

tohto Dohovoru, musia zabezpečiť dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné

názory, právo slobodne sa vyjadrovať o všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú,

pričom sa názorom detí musí venovať primeraná pozornosť zodpovedajúca ich veku

a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za týmto účelom sa dieťaťu musí

predovšetkým poskytnúť možnosť, aby bolo vypočuté v každom súdnom alebo

administratívnom pojednávaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo alebo prostredníctvom

zástupcu alebo jeho príslušného orgánu, a spôsobom, ktorý je v súlade s pravidlami

vnútroštátneho zákonodarstva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov zaručených

a a práv zaručených dohovoru a a 2

Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd uvádza,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto

nálezu) a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu (bod 2 výroku tohto nálezu) sa

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára

priestor na to, aby sa najvyšší súd a následne prípadne aj krajský súd sami vyrovnali

s ochranou práv hmotného charakteru. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľov

nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych

hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4

výroku tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2 a a podľa listiny, ako aj práv podľa

a čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Porušenie sťažovateľmi označených práv zaručených listinou, , dohovorom

a Dohovorom o právach dieťaťa napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovatelia

odôvodňujú jeho arbitrárnosťou, resp. nedostatočným odôvodnením, keďže maloletý nebol

oboznámený s následkami rozhodnutí všeobecných súdov, pričom nebol zistený ani jeho

najlepší záujem, a to ani formou nepriamych otázok, ako aj tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie a rozhodol v neprítomnosti sťažovateľov.

Ústavný súd konštatuje, že argumenty o procesných pochybeniach odvolacieho súdu

majúce sa následok arbitrárnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu sa v zásade prekrývajú s argumentmi, ktoré uvádzajú sťažovatelia

v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Keďže ústavný súd zrušil

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, opäť sa vytvoril

priestor na to, aby tieto dovolacie námietky sťažovateľov [odôvodňujúce prípustnosť

podania dovolania podľa a a ] smerujúce

proti napadnutému rozsudku krajského súdu prednostne posúdil najvyšší súd v rámci

dovolacieho konania.

Najvyšší súd bude preto po vrátení veci ústavným súdom povinný poskytnúť ochranu

listinou, , dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa garantovaným právam

sťažovateľov v prípade, ak dospeje k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k ich porušeniu. Riadiac sa zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných

súdov a uprednostňujúc v zmysle princípu subsidiarity právnu ochranu poskytovanú

všeobecným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľov v časti namietaného

porušenia práv zaručených listinou, , dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa

napadnutým rozsudkom krajského súdu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 7 000 €, ktoré odôvodňujú porušením ich práv nezákonným odobratím maloletého

z ich náhradnej osobnej starostlivosti.

V súlade s ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd žiadosti sťažovateľov o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nevyhovel, pretože v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

považoval za dostatočné poskytnutie ústavnej ochrany v podobe vyslovenia porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a vrátením

veci dovolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia sa zároveň domáhajú, aby ústavný súd rozhodol a „súdy nižších

inštancií zaviazal vypočuť maloletého formou nepriamych otázok a zistiť jeho skutočný

názor a najlepší záujem v zmysle v spojení s “.

Tomuto návrhu sťažovateľov však ústavný súd nemohol vyhovieť, keďže o tomto

návrhu môže rozhodnúť len všeobecný súd. Predmetom konania o sťažnosti sťažovateľov

podľa je totiž len rozhodovanie o namietanom porušení práv

zaručených , listinou, dohovorom a Dohovorom o právach dieťaťa, a nie meritórne

rozhodnutie vo veci náhradnej osobnej starostlivosti sťažovateľov o maloletého, ktoré patrí

do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom JUDr. Dušanom Klimom v konaní pred ústavným súdom (bod 3

výroku tohto nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vzhľadom na to, že právny zástupca zastupoval dve osoby, v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky

sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní

dvoch alebo viacerých osôb.

Ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony

právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)

a za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2018 (podanie vyjadrenia).

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2016 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky vo výške

884 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 147,33 € a jedna

stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 8,84 €). Základná sadzba odmeny

po jej znížení pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky)

predstavuje sumu 73,67 €.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2017

(§ 1 ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky

vo výške 921 € (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 153,50 €

a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 9,21 €). Základná sadzba

odmeny po jej znížení pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 2 vyhlášky)

predstavuje sumu 76,75 €.

Ústavný súd priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľom za 2 úkony

právnej služby v roku 2017 v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky spolu

v sume 294,68 € (2 x 2 úkony v sume po 73,67 €). Ústavný súd k tomu priznal režijné

paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 35,36 € (4 × 8,84 €). Ústavný súd ďalej

priznal úhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľom za 1 úkon právnej služby vykonaný

v roku 2018 (vyjadrenie doručené ústavnému súdu 13. júla 2018) v zmysle § 11 ods. 3

v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky (2 x 1 úkon po 76,75 €) v sume 153,50 €. Ústavný súd

k tomu priznal dva režijné paušály v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 18,42 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľom celkovú úhradu trov právneho zastúpenia

v sume 501,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2018