Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 311/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. apríla 2008 takto

rozhodol:

1. Základné právo Mgr. I. P. podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. apríla 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29. apríla 2008

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. I. P. trovy konania v sume

223,46 € [(slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. P. P., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008

doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namietal porušenie základného práva o zákaze nútených

prác alebo nútených služieb podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. apríla 2008, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V., a. s., so sídlom v B. (ďalej len

„oprávnená“), 26. novembra 2001 podala proti F., s. r. o, so sídlom v P. (ďalej len

„povinný“), návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 199 077 Sk s prísl., ktorý bol

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi doručený 30. novembra 2001.

Okresný súd poveril sťažovateľa vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky

oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia

č. 5707 030304 * zo 14. decembra 2001 začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní

vykonávať jednotlivé úkony.

Oprávnená podala 17. februára 2005 návrh na zastavenie exekúcie, následne

sťažovateľ podal okresnému súdu „žiadosť o rozhodnutie v exekučnom konaní spolu

s Vyčíslením trov exekúcie “, ktorá bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005.

Po uskutočnení viacerých úkonov týkajúcich sa zmeny na strane oprávneného

účastníka exekučného konania (oznámenie oprávneného o zmene oprávneného z 24. januára

2006, oznámenie o zmene účastníka na strane oprávneného zo 17. mája 2006), okresný súd

uznesením sp. zn. z 21. februára 2007 nepripustil, aby „z xekučného konania

vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto neho ako oprávnený vstúpil S., a. s. a súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú“. Následne okresný súd uznesením sp. zn.

z 26. marca 2007 zastavil exekúciu s odkazom na zákonom predpokladaný dôvod

vyplývajúci zo o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov exekúcie.

Okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že exekúciu zastavil

z dôvodu zániku oprávnenej a povinného bez právneho nástupcu, čo predstavuje zákonný

dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil

s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 26. marca 2007, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd

ako súd odvolací uznesením sp. zn. z 29. apríla 2008 rozhodol tak,

že potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2007 v napadnutej

časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie, a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania.

Namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho

označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti

odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že „Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú

činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Vykonávať exekučnú činnosť

na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol

a vo veci som konať musel.“.

Sťažovateľ ďalej spochybňuje skutočnosť, že by mal všetky náklady vynaložené

v súlade so zákonom a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať on sám, keď si iba konal

svoju zákonom ustanovenú povinnosť.

V súvislosti s tým sťažovateľ zdôrazňuje, že je štátom určenou a splnomocnenou

osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí vykonávať exekučnú

činnosť, a preto ako štátom splnomocnená osoba nemohol odmietnuť vo veci konať, ale

konať musel. Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu

okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä

nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej

činnosti mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu,

na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ

poukazuje na § 196 Exekučného poriadku.

Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a neústavné aj z dôvodu, že

vychádzalo z nesprávneho ponímania zákonného postavenia súdneho exekútora

v exekučnom konaní. Podľa sťažovateľa je súdny exekútor v exekučnom konaní v postavení

„zástupcu štátu“, resp. „štátneho orgánu“, ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá

patrí štátu a ktorú štát zveril súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor je v exekučnom konaní

nie v postavení podnikateľa ani osoby, ktorá poskytuje právne služby. Vykonávanie

exekučnej činnosti je svojím významom výkonom verejnej moci a v súvislosti

s jej výkonom má exekútor postavenie verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Preto

musí mať podobne ako iná štátna inštitúcia zabezpečené aspoň minimálne podmienky na

výkon svojej činnosti.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením krajský súd tým, že mu nepriznal nárok

na náhradu trov exekúcie, porušil „moje právo vlastniť majetok ( a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),

nakoľko počas trvania exekúcie musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré

počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj

odmenu, ktorá mi priznaná nebola.

Dávam do pozornosti, že povinnosťou súdneho exekútora je vykonávať exekúciu

v súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny

exekútor nemá povinnosť vymôcť pohľadávku, ale má povinnosť vymáhať pohľadávku

oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.

Skutočnosť, že pohľadávka nebola vymožená v dôsledku neskoršieho zrušenia

exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym

spôsobom ovplyvniť.“. Je toho názoru, že aj v prípade zastavenia exekúcie mu odmena patrí,

pretože svoju prácu vykonal. Ďalej sa odvoláva na nález Ústavného súdu Českej republiky

, ktorý konštatoval, že „pokiaľ súdny exekútor vykonáva svoju činnosť

rozhodnutím súdu fakticky bez odmeny, je podrobený nútenej práci.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „exekučný poriadok je potrebné vykladať a aplikovať

ústavne konformne ( SR), a to so zreteľom na právo na súdnu ochranu

podľa SR ().

Podľa SR sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.“.

Podľa sťažovateľa «krajský súd v danom prípade nerešpektoval toto ustanovenie,

keď neaplikoval ustanovenia Exekučného poriadku ústavne konformne s

a medzinárodnými zmluvami.

V právnom štáte niet významnejších právnych otázok, ako sú otázky ochrany

základných práv a slobôd, pretože v právnom poriadku niet významnejších práv, ako sú

základné práva a slobody. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich

uplatnenia nositeľom priznaného práva (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.:

).

Vzhľadom na vyššie uvedené prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu

navrhujem, aby Ústavný súd SR túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v predmetnom

konaní vydal nasledovný nález:

„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 29. 04. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 29. 04. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1

SR a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 29. 04. 2008

bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl.

46 ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: zo dňa 29. 04. 2008 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.».

Ústavný súd sťažnosť prerokoval a uznesením č. k. -16

z 24. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Sťažovateľ a krajský súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa

vo veci konalo ústne zasadnutie. Ústavný súd vzhľadom na to, že dospel k záveru, že od

tohto ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania.

Krajský súd sa k veci vyjadril 20. októbra 2008 takto:

„Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s. r. o.,

ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra.

Výmaz obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.

V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V.,

a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia

pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného

V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a.

s., tak S., a. s. B., uviedla, že nie je účastníkom konania na strane oprávneného.

Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol

vymazaný z obchodného registra. Preto oprávneným v tejto veci je naďalej V., a. s..

Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného

konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S.,

a. s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s.,

ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.

Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku

dňu 18. 6. 2003. Povinný bol vymazaný z obchodného registra 3. 6. 2005 takisto bez

právneho nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné

rozhodovať o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je

možné zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol,

ak náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2

Exekučného poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne

o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu,

a to štát na náhradu trov exekúcie, pretože Slovenská republika nebola účastníkom

exekučného konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V.,

neskôr V., a. s., a povinný – F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli bez

právneho nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie

súdnemu exekútorovi.

Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko

rozhodnutie okresného súdu bolo správne.

Exekútor poukazuje na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd

konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci

odkazuje na predchádzajúce uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 2. 2007, že

nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto

neho vstúpil oprávnený S., a. s. a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto

rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z

obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa §

57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení

exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich

dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho

exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.

Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za

nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) krajského súdu z 27. novembra 2008

uviedol, že trvá na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti, a na výroku nálezu, ktorý

uviedol vo svojej sťažnosti z 23. júna 2008.

Nesúhlasí s názorom krajského súdu, keď uvádza:

„Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. dňa 08. 04.

2005.

Okresný súd v Prešove rozhodol o neprípustnosti exekúcie až dňa 21. 02. 2007, teda

takmer dva roky od predloženia žiadosti. Týmito prieťahmi v konani došlo k situácii, že

spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o

pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného

registra, a teda právne už ani neexistoval. (!)

Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia a obsahu spisu však ani neboli splnené

podmienky na pristúpenie spoločnosti V., a. s., do konania.

Takéto rozhodnutie je nezákonné a považujem ho za účelové.

Výrok Uznesenia Okresného súdu v Prešove zo dňa 21. 02. 2007 je taktiež v priamom

rozpore s odôvodnením tohto uznesenia, keď súd výrokom stanovil, že nepripúšťa, aby

z exekučného konania vystúpil oprávnený (V.). Z odôvodnenia tohto výroku/ rozhodnutia je

potom však zrejmé, že súd takúto zmenu pripustil, a že na miesto doterajšieho oprávneného

vstúpil nový oprávnený - spoločnosť V., a. s.

Toto nezákonné rozhodnutie, proti ktorému som nemohol podať opravný prostriedok,

malo priamy vplyv na rozhodnutie o trovách konania.

Poukazujem aj na ust. § 37 ods. 5 Exekučného poriadku: Ak súd zmenu účastníkov

konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.

Súd výrokom stanovil, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený,

a preto je potrebné pokračovať v konaní s pôvodným oprávneným.

Čo sa týka náhrady trov exekúcie, dávam do pozornosti Nález ÚS, už citovaný

v ústavnej sťažnosti: Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom

uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie

základného práva sťažovateľa garantovaného v , V takomto

prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale

naopak garantoval.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že

uznesením krajského súdu sp. zn. z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním

označených práv tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 26. marca 2007, ktorým bola exekúcia zastavená a ktorým sťažovateľovi

náhradu trov exekúcie nepriznal. V tejto súvislosti namieta porušenie základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu krajským súdom.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru

uznesením krajského súdu

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil tieto jeho práva podľa zákonného

predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného

výkonu rozhodnutia – exekúcie, a to výkladom a aplikáciou príslušného právneho predpisu,

ktorý nie je ústavne konformný ( ).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1

dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky

ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie

procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6

ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani

chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými

zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

() a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Z rozdelenia súdnej

moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách.

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným uznesením krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho sťažnosťou napadnutým rozhodnutím

o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom a dohovoru.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je okrem iného tvrdenie, že vzhľadom na

ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej

činnosti, a ak krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil

tým zákon a jeho označené práva podľa , dohovoru a dodatkového protokolu. V tejto

súvislosti namieta správnosť rozhodovania o pristúpení účastníka do konania v čase, keď

bol už vymazaný z obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (a aj práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nepochybne aj nárok na

náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4

v spojení s , t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho

priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom

prípade to je Exekučný poriadok.

Ústavný súd preto posúdil z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnuté

uznesenie krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku o trovách konania podal odvolanie

súdny exekútor. Žiadal priznať náhradu hotových výdavkov aj odmeny exekútora podľa

vyhlášky č. . Súdne rozhodnutie je nepreskúmateľné pre dôvody, prečo nebola

priznaná odmena súdnemu exekútorovi. Najmä konštatovanie, že obidve právne subjekty

zanikli, t. j. oprávnený aj povinný, pričom nebolo zisťované, či nemajú právnych

nástupcov...

Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania

napadnutého rozhodnutia, a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s r. o.,

ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra. Výmaz

obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.

V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V.,

a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia

pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného

V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a.

s., tak S., a. s., B., uviedla, že nie je účastníkom konania na strane oprávneného.

Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol

vymazaný z obchodného registra. Preto oprávneným v tejto veci je naďalej V., a. s..

Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného

konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S.,

a.s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s.,

ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.

Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku

dňu 18. 6. 2003. Povinný bol vymazaný z obchodného registra 3. 6. 2005 takisto bez právneho

nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať

o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je možné

zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak

náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného

poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom, kto a v

akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a to štát na

náhradu trov exekúcie, pretože Slovenská republika nebola účastníkom exekučného

konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V., neskôr V., a.

s., a povinný – F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli bez právneho

nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu

exekútorovi.

Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko

rozhodnutie okresného súdu bolo správne.

Exekútor poukazuje na nepreskumateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd

konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci

odkazuje na predchádzajúce uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 2. 2007, že

nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto

neho vstúpil oprávnený S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto

rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z

obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa

§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení

exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich

dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho

exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.“

Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva

zjavná jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu pri aplikácii všeobecne záväzných

právnych predpisov. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie s použitím príslušných

zákonných ustanovení, pričom sa zaoberal zánikom účastníkov konania tak oprávneného,

ako aj povinného. Vo svojom rozhodnutí však opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť, prečo

sa stotožnil len s odkazom na uznesenie okresného súdu sp. zn. z 21. februára

2007, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpila oprávnená (V.) a do konania

vstúpil iný oprávnený, a to S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú, keď skutočnosť, že

oprávnená (V.) zostala účastníkom konania vedeného tak na okresnom súde pod sp. zn.

, ako aj účastníkom konania na krajskom súde vedenom pod sp. zn.

, vôbec nepovažoval za právne relevantnú. Absencia odpovede na túto

otázku znamená zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia,

nezlúčiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa

upravené v a právo upravené v dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -57 z 29. apríla 2008 porušené boli.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu

uznesením krajského súdu

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 20

ods. 1 a práva upraveného v dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza,

že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru a zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2008 sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu () otvára

priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného

charakteru. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia

porušenia základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom.

Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z a právo vyplývajúce z

dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru,

k čomu v danom konaní došlo.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. apríla 2008, v súlade s zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. P. P. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá

bola 632,54 € (19 056 Sk).

Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil, a tak ústavný súd priznal na základe

zistení zo spisu úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 € (3 176 Sk), t. j. spolu 210,85 €

(6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Sťažovateľ sa nedožadoval poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia

podľa , a preto ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009