Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 107 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (114)IV. ÚS 311/08
PDF · 335.56 KB
No categories available
IV. ÚS 311/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo Mgr. I. P. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť Mgr. I. P. trovy konania v sume
223,46 € [(slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov (6 732 Sk)] na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. P. P., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008
doručená sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. P., P., ktorou namietal porušenie základného práva o zákaze nútených
prác alebo nútených služieb podľa čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007 vo výroku o trovách exekúcie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V., a. s., so sídlom v B. (ďalej len
„oprávnená“), 26. novembra 2001 podala proti F., s. r. o, so sídlom v P. (ďalej len
„povinný“), návrh na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 199 077 Sk s prísl., ktorý bol
sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi doručený 30. novembra 2001.
Okresný súd poveril sťažovateľa vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky
oprávnenej spolu s úrokom a trovami exekúcie. Na základe uvedeného návrhu a poverenia
č. 5707 030304 * zo 14. decembra 2001 začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní
vykonávať jednotlivé úkony.
Oprávnená podala 17. februára 2005 návrh na zastavenie exekúcie, následne
sťažovateľ podal okresnému súdu „žiadosť o rozhodnutie v exekučnom konaní spolu
s Vyčíslením trov exekúcie “, ktorá bola okresnému súdu doručená 8. apríla 2005.
Po uskutočnení viacerých úkonov týkajúcich sa zmeny na strane oprávneného
účastníka exekučného konania (oznámenie oprávneného o zmene oprávneného z 24. januára
2006, oznámenie o zmene účastníka na strane oprávneného zo 17. mája 2006), okresný súd
uznesením sp. zn. 23 Er 5737/01 z 21. februára 2007 nepripustil, aby „z xekučného konania
vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto neho ako oprávnený vstúpil S., a. s. a súd
vyhlásil exekúciu za neprípustnú“. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 23 Er 5737/01
z 26. marca 2007 zastavil exekúciu s odkazom na zákonom predpokladaný dôvod
vyplývajúci zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a sťažovateľovi
nepriznal náhradu trov exekúcie.
Okresný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že exekúciu zastavil
z dôvodu zániku oprávnenej a povinného bez právneho nástupcu, čo predstavuje zákonný
dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
s poukazom na v tom čase platné znenie § 203 Exekučného poriadku.
Na základe odvolania sťažovateľa proti výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.
23 Er 5737/01 z 26. marca 2007, ktorým mu nepriznal náhradu trov konania, krajský súd
ako súd odvolací uznesením sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 rozhodol tak,
že potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 5737/01 z 26. marca 2007 v napadnutej
časti, t. j. vo výroku o trovách exekúcie, a zároveň nepriznal účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania.
Namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho
označených práv. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažovateľ túto časť sťažnosti
odôvodnil poukazujúc okrem iného na to, že „Ako súdny exekútor som vykonával exekučnú
činnosť na základe zákona a na návrh oprávneného. Vykonávať exekučnú činnosť
na základe tohoto návrhu som ako štátom splnomocnená osoba odmietnuť nemohol
a vo veci som konať musel.“.
Sťažovateľ ďalej spochybňuje skutočnosť, že by mal všetky náklady vynaložené
v súlade so zákonom a účelne, ktoré počas exekúcie vznikli, znášať on sám, keď si iba konal
svoju zákonom ustanovenú povinnosť.
V súvislosti s tým sťažovateľ zdôrazňuje, že je štátom určenou a splnomocnenou
osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí vykonávať exekučnú
činnosť, a preto ako štátom splnomocnená osoba nemohol odmietnuť vo veci konať, ale
konať musel. Exekútor musí vykonávať exekučnú činnosť nezávisle a nestranne, zákon mu
okrem iného ustanovuje obmedzenia, pokiaľ ide o vykonávanie iných činností, najmä
nesmie podnikať alebo pracovať v pracovnom pomere. Za toto obmedzenie inej zárobkovej
činnosti mu zákon ako protiváhu ustanovuje, že má zo zákona daný nárok na odmenu,
na náhradu hotových výdavkov a na náhradu za stratu času, a v spojitosti s tým sťažovateľ
poukazuje na § 196 Exekučného poriadku.
Namietané uznesenie je podľa sťažovateľa nezákonné a neústavné aj z dôvodu, že
vychádzalo z nesprávneho ponímania zákonného postavenia súdneho exekútora
v exekučnom konaní. Podľa sťažovateľa je súdny exekútor v exekučnom konaní v postavení
„zástupcu štátu“, resp. „štátneho orgánu“, ktorý len vykonáva prenesenú pôsobnosť, ktorá
patrí štátu a ktorú štát zveril súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor je v exekučnom konaní
nie v postavení podnikateľa ani osoby, ktorá poskytuje právne služby. Vykonávanie
exekučnej činnosti je svojím významom výkonom verejnej moci a v súvislosti
s jej výkonom má exekútor postavenie verejného činiteľa (§ 5 Exekučného poriadku). Preto
musí mať podobne ako iná štátna inštitúcia zabezpečené aspoň minimálne podmienky na
výkon svojej činnosti.
Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením krajský súd tým, že mu nepriznal nárok
na náhradu trov exekúcie, porušil „moje právo vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd),
nakoľko počas trvania exekúcie musel znášať z vlastného majetku hotové výdavky, ktoré
počas exekúcie vznikli a po vykonaní exekúcie som dôvodne očakával ich náhradu, ako aj
odmenu, ktorá mi priznaná nebola.
Dávam do pozornosti, že povinnosťou súdneho exekútora je vykonávať exekúciu
v súlade so zákonom, nie zodpovedať či garantovať skutočné vymoženie pohľadávky. Súdny
exekútor nemá povinnosť vymôcť pohľadávku, ale má povinnosť vymáhať pohľadávku
oprávneného na jeho návrh v súlade so zákonom.
Skutočnosť, že pohľadávka nebola vymožená v dôsledku neskoršieho zrušenia
exekučného titulu súdom, je objektívnou skutočnosťou, čo súdny exekútor nemôže žiadnym
spôsobom ovplyvniť.“. Je toho názoru, že aj v prípade zastavenia exekúcie mu odmena patrí,
pretože svoju prácu vykonal. Ďalej sa odvoláva na nález Ústavného súdu Českej republiky
II. ÚS 372/04, ktorý konštatoval, že „pokiaľ súdny exekútor vykonáva svoju činnosť
rozhodnutím súdu fakticky bez odmeny, je podrobený nútenej práci.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že „exekučný poriadok je potrebné vykladať a aplikovať
ústavne konformne (čl. 152 ods. 4 ústavy SR), a to so zreteľom na právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (IV. ÚS 1/02).
Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 a zákonom.“.
Podľa sťažovateľa «krajský súd v danom prípade nerešpektoval toto ustanovenie,
keď neaplikoval ustanovenia Exekučného poriadku ústavne konformne s Ústavou
a medzinárodnými zmluvami.
V právnom štáte niet významnejších právnych otázok, ako sú otázky ochrany
základných práv a slobôd, pretože v právnom poriadku niet významnejších práv, ako sú
základné práva a slobody. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich
uplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.:
Vzhľadom na vyššie uvedené prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu
navrhujem, aby Ústavný súd SR túto sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby v predmetnom
konaní vydal nasledovný nález:
„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľa nebyť podrobený povinným prácam garantované
čl. 18 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008
bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 12 CoE 6/2007 zo dňa 29. 04. 2008 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.».
Ústavný súd sťažnosť prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 311/08-16
z 24. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.
Sťažovateľ a krajský súd ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne zasadnutie. Ústavný súd vzhľadom na to, že dospel k záveru, že od
tohto ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v súlade s § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.
Krajský súd sa k veci vyjadril 20. októbra 2008 takto:
„Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s. r. o.,
ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra.
Výmaz obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.
V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V.,
a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia
pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného
V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a.
s., tak S., a. s. B., uviedla, že nie je účastníkom konania na strane oprávneného.
Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol
vymazaný z obchodného registra. Preto oprávneným v tejto veci je naďalej V., a. s..
Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného
konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S.,
a. s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s.,
ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.
Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku
dňu 18. 6. 2003. Povinný bol vymazaný z obchodného registra 3. 6. 2005 takisto bez
právneho nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné
rozhodovať o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je
možné zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol,
ak náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2
Exekučného poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne
o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu,
a to štát na náhradu trov exekúcie, pretože Slovenská republika nebola účastníkom
exekučného konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V.,
neskôr V., a. s., a povinný – F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli bez
právneho nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie
súdnemu exekútorovi.
Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko
rozhodnutie okresného súdu bolo správne.
Exekútor poukazuje na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd
konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci
odkazuje na predchádzajúce uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 2. 2007, že
nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto
neho vstúpil oprávnený S., a. s. a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto
rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z
obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení
exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich
dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho
exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.
Preto okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za
nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“
Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie (stanovisko) krajského súdu z 27. novembra 2008
uviedol, že trvá na dôvodoch, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti, a na výroku nálezu, ktorý
uviedol vo svojej sťažnosti z 23. júna 2008.
Nesúhlasí s názorom krajského súdu, keď uvádza:
„Okresnému súdu v Prešove bola doručená žiadosť oprávneného – V. dňa 08. 04.
2005.
Okresný súd v Prešove rozhodol o neprípustnosti exekúcie až dňa 21. 02. 2007, teda
takmer dva roky od predloženia žiadosti. Týmito prieťahmi v konani došlo k situácii, že
spoločnosť V., a. s. medzitým zanikol a súd dokonca vydaným uznesením rozhodoval o
pristúpení účastníka, ktorý v dobe vydania rozhodnutia bol už vymazaný z Obchodného
registra, a teda právne už ani neexistoval. (!)
Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia a obsahu spisu však ani neboli splnené
podmienky na pristúpenie spoločnosti V., a. s., do konania.
Takéto rozhodnutie je nezákonné a považujem ho za účelové.
Výrok Uznesenia Okresného súdu v Prešove zo dňa 21. 02. 2007 je taktiež v priamom
rozpore s odôvodnením tohto uznesenia, keď súd výrokom stanovil, že nepripúšťa, aby
z exekučného konania vystúpil oprávnený (V.). Z odôvodnenia tohto výroku/ rozhodnutia je
potom však zrejmé, že súd takúto zmenu pripustil, a že na miesto doterajšieho oprávneného
vstúpil nový oprávnený - spoločnosť V., a. s.
Toto nezákonné rozhodnutie, proti ktorému som nemohol podať opravný prostriedok,
malo priamy vplyv na rozhodnutie o trovách konania.
Poukazujem aj na ust. § 37 ods. 5 Exekučného poriadku: Ak súd zmenu účastníkov
konania nepripustí, pokračuje exekútor v konaní s pôvodnými účastníkmi.
Súd výrokom stanovil, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený,
a preto je potrebné pokračovať v konaní s pôvodným oprávneným.
Čo sa týka náhrady trov exekúcie, dávam do pozornosti Nález ÚS, už citovaný
v ústavnej sťažnosti: Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom
uplatnení základného práva. Medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie
základného práva sťažovateľa garantovaného v Ústave Slovenskej republiky, V takomto
prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale
naopak garantoval.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstatou sťažovateľových námietok (t. j. predmetom sťažnosti) bolo tvrdenie, že
uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007 z 29. apríla 2008 došlo k porušeniu ním
označených práv tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn.
23 Er 5737/01 z 26. marca 2007, ktorým bola exekúcia zastavená a ktorým sťažovateľovi
náhradu trov exekúcie nepriznal. V tejto súvislosti namieta porušenie základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu krajským súdom.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu
Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd porušil jeho základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru predovšetkým tým, že nechránil a nezabezpečil tieto jeho práva podľa zákonného
predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného
výkonu rozhodnutia – exekúcie, a to výkladom a aplikáciou príslušného právneho predpisu,
ktorý nie je ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1
dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky
ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie
procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani
chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými
zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
(I. ÚS 17/01) a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách.
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho sťažnosťou napadnutým rozhodnutím
o odvolaní sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.
Podstatou argumentácie sťažovateľa je okrem iného tvrdenie, že vzhľadom na
ustanovenie § 196 Exekučného poriadku patrí exekútorovi odmena za výkon exekučnej
činnosti, a ak krajský súd sťažovateľovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, porušil
tým zákon a jeho označené práva podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu. V tejto
súvislosti namieta správnosť rozhodovania o pristúpení účastníka do konania v čase, keď
bol už vymazaný z obchodného registra, a teda právne už ani neexistoval.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a aj práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nepochybne aj nárok na
náhradu trov konania. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho
priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom
prípade to je Exekučný poriadok.
Ústavný súd preto posúdil z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnuté
uznesenie krajského súdu, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Proti uzneseniu okresného súdu v časti výroku o trovách konania podal odvolanie
súdny exekútor. Žiadal priznať náhradu hotových výdavkov aj odmeny exekútora podľa
vyhlášky č. 288/1995 Zb.. Súdne rozhodnutie je nepreskúmateľné pre dôvody, prečo nebola
priznaná odmena súdnemu exekútorovi. Najmä konštatovanie, že obidve právne subjekty
zanikli, t. j. oprávnený aj povinný, pričom nebolo zisťované, či nemajú právnych
nástupcov...
Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania
napadnutého rozhodnutia, a zistil, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
Návrh na začatie exekúcie podala V., so sídlom v B. Povinným bol F., spol. s r. o.,
ktorý v priebehu súdnej exekúcie dňa 3. 6. 2005 bol vymazaný z obchodného registra. Výmaz
obchodnej spoločnosti bol bez právneho nástupníctva.
V. oznámila okresnému súdu dňa 19. 9. 2006 postúpenie pohľadávky postupníkovi V.,
a. s. v likvidácii. Preto podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku po oznámení postúpenia
pohľadávky súd mal pokračovať v exekúcii pre vymoženie pohľadávky už pre oprávneného
V., a. s.. Keď V., a. s., oznamoval exekútorovi, že postúpil pohľadávku z exekúcie na S., a.
s., tak S., a. s., B., uviedla, že nie je účastníkom konania na strane oprávneného.
Nenadobudla pohľadávku od spoločnosti V. proti povinnému F., s. r. o., pretože povinný bol
vymazaný z obchodného registra. Preto oprávneným v tejto veci je naďalej V., a. s..
Okresný súd na to reagoval uznesením zo dňa 21. 2. 2007 a nepripustil, aby z exekučného
konania vystúpila V., a. s., so sídlom v B., a do konania namiesto oprávneného vstúpila S.,
a.s.. Súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože oprávnený, v tomto prípade už V., a. s.,
ako aj povinný zanikli výmazom z obchodného registra.
Spoločnosť V., a. s., bola vymazaná z obchodného registra bez právneho nástupcu ku
dňu 18. 6. 2003. Povinný bol vymazaný z obchodného registra 3. 6. 2005 takisto bez právneho
nástupcu. Ak zanikli oprávnený aj povinný bez právneho nástupcu, nie je možné rozhodovať
o nároku súdneho exekútora na odmenu, pretože neexistujú subjekty, ktoré je možné
zaviazať na vyplatenie odmeny súdnemu exekútorovi. Okresný súd správne rozhodol, ak
náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Aj keď ustanovenie § 200 ods. 2 Exekučného
poriadku hovorí o tom, že ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne o tom, kto a v
akej výške platí trovy exekúcie, nie je možné v tejto veci zaviazať tretiu osobu, a to štát na
náhradu trov exekúcie, pretože Slovenská republika nebola účastníkom exekučného
konania. Účastníkmi exekúcie boli iné subjekty, a to oprávnený - pôvodne V., neskôr V., a.
s., a povinný – F., s. r. o., ktoré subjekty v priebehu exekúcie zanikli bez právneho
nástupníctva. Okresný súd rozhodol správne, ak nepriznal náhradu trov exekúcie súdnemu
exekútorovi.
Krajský súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, nakoľko
rozhodnutie okresného súdu bolo správne.
Exekútor poukazuje na nepreskumateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie, keď súd
konštatoval, že obaja účastníci konania ako právne subjekty zanikli. Krajský súd v tejto veci
odkazuje na predchádzajúce uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa 21. 2. 2007, že
nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpil oprávnený V. a aby do konania namiesto
neho vstúpil oprávnený S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú. V dôvodoch tohto
rozhodnutia sa uvádza, že oprávnený po V. V., a. s., ako aj povinný zanikli výmazom z
obchodného registra. Toto rozhodnutie je právoplatné. Na základe tejto skutočnosti podľa
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku č. 233 mohlo byť vydané len uznesenie o zastavení
exekúcie. Rozhodnutie o zastavení exekúcie zo dňa 26. 3. 2007 vychádza z predchádzajúcich
dôvodov rozhodnutia z 21. 2. 2007 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Námietky súdneho
exekútora na nepreskúmateľnosť rozhodnutia o zastavení exekúcie sú nedôvodné.“
Z namietaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva
zjavná jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu pri aplikácii všeobecne záväzných
právnych predpisov. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie s použitím príslušných
zákonných ustanovení, pričom sa zaoberal zánikom účastníkov konania tak oprávneného,
ako aj povinného. Vo svojom rozhodnutí však opomenul odôvodniť, resp. vysvetliť, prečo
sa stotožnil len s odkazom na uznesenie okresného súdu sp. zn. 23 Er 5737/01 z 21. februára
2007, že nepripúšťa, aby z exekučného konania vystúpila oprávnená (V.) a do konania
vstúpil iný oprávnený, a to S., a. s., a vyhlasuje exekúciu za neprípustnú, keď skutočnosť, že
oprávnená (V.) zostala účastníkom konania vedeného tak na okresnom súde pod sp. zn.
23 Er 5737/01, ako aj účastníkom konania na krajskom súde vedenom pod sp. zn.
12 CoE 6/2007, vôbec nepovažoval za právne relevantnú. Absencia odpovede na túto
otázku znamená zjavnú neodôvodnenosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia,
nezlúčiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa
upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 12 CoE 6/2007-57 z 29. apríla 2008 porušené boli.
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 20
ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd uvádza,
že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007
z 29. apríla 2008 sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06) otvára
priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označených práv hmotného
charakteru. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia
porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu
subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným
súdom.
Pri tomto rozhodovaní ústavný súd prihliadol na svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd môže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru,
k čomu v danom konaní došlo.
III.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 12 CoE 6/2007
z 29. apríla 2008, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
advokátom JUDr. P. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá
bola 632,54 € (19 056 Sk).
Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil, a tak ústavný súd priznal na základe
zistení zo spisu úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 105,42 € (3 176 Sk), t. j. spolu 210,85 €
(6 352 Sk), čo spolu s režijným paušálom 2 x 6,31 € (190 Sk) (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 223,46 € (6 732 Sk).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Sťažovateľ sa nedožadoval poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia
podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, a preto ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009