Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 95/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-163

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 5. októbra 2011 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Milana Ľalíka,

Jána Lubyho, Marianny Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

a skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom

JUDr. R. M., B., na začatie konania o súlade ustanovení čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 5

(§ 110 ods. 2), bodu 8 (§ 115 ods. 1), bodu 10 (§ 123 ods. 3), bodu 11 (§ 124 ods. 2), čl. II

() a čl. III () , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov, s čl. 1

ods. 1 a , za účasti Národnej rady Slovenskej republiky,

zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B., a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho

účastníka, takto

rozhodol:

1. N e p r i p ú š ť a rozšírenie návrhu právneho zástupcu skupiny 35 poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky z 28. septembra 2011 (osobne podaného na Ústavnom súde

Slovenskej republiky 29. septembra 2011).

2. Návrhu prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky a skupiny 35

poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu ustanovení čl. I bodu

3 (§ 39 ods. 8), bodu 5 (§ 110 ods. 2), bodu 8 (§ 115 ods. 1), bodu 10 (§ 123 ods. 3), bodu

11 (), čl. II () a čl. III () , ktorým sa

mení a dopĺňa o rokovacom

poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a o zmene

niektorých zákonov, s a n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol doručený

30. mája 2011 návrh prvého námestníka generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „navrhovateľ 1“) a 15. júna 2011 návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ 2“, spolu len „navrhovatelia“) na začatie

konania o súlade ustanovení čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 5 (§ 110 ods. 2), bodu 8 (§ 115

ods. 1), bodu 10 (§ 123 ods. 3), bodu 11 (§ 124 ods. 2), čl. II (§ 37 ods. 1) a čl. III (§ 8

ods. 2) , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „napadnuté

ustanovenia“), s a (ďalej len „“)

a o pozastavení účinnosti ustanovení čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 10 (§ 123 ods. 3)

a bodu 11 (§ 124 ods. 2) napadnutých ustanovení.

2. Navrhovatelia v podaných (v podstate totožných, pozn.) návrhoch tvrdili, že

napadnutými ustanoveniami bola ústavne nesúladným spôsobom zrušená predchádzajúca

obligatórna tajná voľba predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu

Slovenskej republiky (ďalej len „NKÚ“), kandidátov na sudcov ústavného súdu, kandidáta

na vymenovanie za generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „kandidát na

generálneho prokurátora“) a predsedu a členov dozornej rady Fondu národného majetku

Slovenskej republiky (ďalej len „FNM“, spolu aj „voľba dotknutých verejných

funkcionárov“). „Z formálneho hľadiska“ sa podľa navrhovateľov zrušenie obligatórnej

tajnej voľby dotknutých verejných funkcionárov zdanlivo javí tak, že zákonodarca bol na to

oprávnený, a to bez ohľadu na jeho politické pohnútky („politické pohnútky zákonodarcu sú

irelevantné“). Takéto formálne hodnotenie však nie je správne, pretože „Ústava Slovenskej

republiky v materiálnom zmysle zahŕňa aj princípy moderného demokratického a právneho

štátu, ako aj demokratické tradície, ktoré vznikali a rozvíjali sa na našom území“. V tejto

súvislosti navrhovatelia poukazovali

(i) na ústavný význam/princíp tajného hlasovania o uvedených verejných

funkcionároch, a to z pohľadu ich nezávislosti, ochrany slobodnej politickej súťaže

a eliminácie partikulárnych politických záujmov. Predmetom skúmania zo strany ústavného

súdu preto „musí byť... otázka, či súčasťou ... v materiálnom zmysle je aj zásada

tajnosti hlasovania poslancov, ak ide voľbu alebo odvolanie osôb zastávajúcich funkcie,

ktoré vzhľadom na svoje právomoci významným spôsobom prispievajú k ochrane

ústavnosti, zákonnosti a slobodnej súťaži politických síl“. Navrhovatelia svoju argumentáciu

zhrnuli takto: „Miera nezávislosti a nestrannosti osôb zastávajúcich tieto funkcie od

politických strán a zoskupení, môže byť priamo ovplyvnená tým, či zvolenie týchto osôb

prebehlo mechanizmom tajnej alebo verejnej voľby... Tajné hlasovanie sa vo vzťahu k

uvedeným kandidátom stalo princípom, ktorý je súčasťou v materiálnom zmysle.

Zrušenie tajného hlasovania v zákonnej úprave je preto zásahom do tohto princípu a je v

rozpore s článkom 1 ods. 1 a článkom 31 .“ Za inšpiračný zdroj uvedeného tvrdenia

navrhovatelia označili právne názory ústavného súdu uvedené vo veci sp. zn. ,

z ktorého odcitovali tiež bod 34 in fine a z bodu 37 („Krátky historický exkurz“);

(ii) že „existuje aj ďalší osobitný dôvod, pre ktorý je predmetná zákonná úprava

v rozpore s . Týmto ďalším dôvodom je prebiehajúci proces voľby generálneho

prokurátora.“. Napadnuté ustanovenia sa totiž majú „vzťahovať aj na aktuálnu voľbu do

funkcie generálneho prokurátora, ktorá od februára tohto roka nie je obsadená“. V tejto

súvislosti navrhovatelia akcentovali zákaz retroaktivity právnych noriem, zmenu pravidiel

počas hry a neexistenciu legitímneho dôvodu na zákonnú zmenu tajnej voľby „počas

procesu voľby generálneho prokurátora“. Implicitne a (iba) v spojitosti so zákazom

retroaktivity právnych noriem navrhovatelia spomenuli tiež princíp právnej istoty

(citovaním časti rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , pozn.).

3. Navrhovatelia v petite návrhu požadovali vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil nesúlad napadnutých ustanovení s a .

4. Navrhovatelia ďalej žiadali, aby ústavný súd uznesením pozastavil účinnosť čl. I

bodu 3 (§ 39 ods. 8), bodu 10 (§ 123 ods. 3) a bodu 11 (§ 124 ods. 2) napadnutých

ustanovení. Návrh na pozastavenie účinnosti napadnutých zákonných ustanovení

navrhovateľ 1 odôvodňuje skutočnosťou, «že v prípade aplikácie predmetnej zákonnej

úpravy hrozí nebezpečenstvo vzniku vážneho nenapraviteľného následku. Je dôvodný

predpoklad, že Národná rada Slovenskej republiky pristúpi v najbližšom čase k verejnej

voľbe kandidáta na generálneho prokurátora, postupujúc v súlade s protiústavnou

zákonnou právnou úpravou. Generálny prokurátor by tak bol zvolený postupom podľa

zákona, ktorý by na základe tohto návrhu mohol byť nálezom Ústavného súdu Slovenskej

republiky deklarovaný za rozporný s . Legitimita verejnej voľby by tak bola

spochybnená. Náprava vzniknutej situácie by nebola možná, vzhľadom na trvanie funkcie

generálneho prokurátora, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že návrat vzniknutej situácie „do

pôvodného stavu“ neprichádza do úvahy.».

II.

Predbežné prerokovanie návrhu

5. Ústavný súd návrh navrhovateľov predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí

pléna podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a uznesením č. k.

-15 z 15. júna 2011 prijal návrh navrhovateľa 1 na ďalšie konanie

a pozastavil účinnosť ustanovení čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8) a bodu 10 (§ 123 ods. 3)

napadnutých ustanovení. Uznesenie o pozastavení účinnosti bolo vydané v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky (v jej čiastke č. 61) 29. júna 2011 pod č. 199/2011, kedy sa stalo

všeobecne záväzným ( ). Ústavný súd následne

uznesením č. k. , 95/2011-16 z 29. júna 2011 prijal aj návrh navrhovateľa

2 na ďalšie konanie, spojil obidve veci s tým, že budú vedené pod sp. zn. ,

a zrušil uznesenie o pozastavení účinnosti ustanovení čl. I bodu 3 (§ 39 ods. 8) a bodu 10

(§ 123 ods. 3) napadnutých ustanovení, keďže pominuli dôvody, pre ktoré sa prijalo (pozri

najmä bod 12, 13 a 15 odôvodnenia uznesenia č. k. , 95/2011-16).

Uznesenie o zrušení uznesenia o pozastavení účinnosti bolo vydané v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky (v jej čiastke č. 75) 26. júla 2011 pod č. 237/2011.

6. Ústavný súd považuje za nevyhnutné v stručnosti (body 7 až 14) pripomenúť,

v akej situácii [predovšetkým vzhľadom na časový faktor a postoj Národnej rady Slovenskej

republiky (ďalej aj „národná rada“), resp. jej predsedu, pozn.] predbežne prerokoval návrh,

aké dôvody ho viedli k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a následne aj k vydaniu

a k neskoršiemu zrušeniu uznesenia o pozastavení účinnosti niektorých z napadnutých

ustanovení.

7. Predseda národnej rady ešte koncom septembra 2010 inicioval v národnej rade

proces voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora (bližšie pozri verejne prístupná

databáza www.nrsr.sk a tiež body 17 a násl. odôvodnenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. apríla 2011), keďže ostatné funkčné obdobie generálneho prokurátora

sa malo skončiť 2. februára 2011. Opakovane uskutočnená tajná voľba kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora (3. a 4. novembra 2010 a 2. a 7. decembra 2010) bola na pôde

národnej rady neúspešná. Na návrh neúspešného kandidáta sa ústavnosťou tajnej voľby

zaoberal tiež ústavný súd a nálezom sp. zn. z 20. apríla 2011 inter alia zrušil

výsledok tajnej voľby z 2. a zo 7. decembra 2010 a nariadil jej zopakovanie. Táto – v poradí

piata – tajná voľba sa uskutočnila 17. mája 2011 a ani v rámci tejto voľby nebol zvolený

žiadny kandidát.

8. Medzitým skupina poslancov (vládnej väčšiny) doručila 14. januára 2011 národnej

rade návrh zákona, ktorého podstatou bolo zmeniť (obligatórnu) tajnú voľbu dotknutých

verejných funkcionárov, teda aj voľbu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, na

voľbu (primárne) verejnú. Je všeobecne nespochybňovanou skutočnosť, že nie

nevýznamnou pohnútkou k tomuto kroku bola neschopnosť poslancov vládnej väčšiny

v tajnej voľbe zvoliť niektorého z ich kandidátov (vo voľbe z 3. novembra 2010), resp. ich

kandidáta (vo voľbe zo 4. novembra 2010, z 2. a zo 7. decembra 2010), pričom práve

v súvislosti s tajnou voľbou z 2. decembra 2010, neskôr zrušenou ústavným súdom, sa

všeobecne tvrdilo, že viacerí poslanci vládnej väčšiny dali v tajnej voľbe svoj hlas

kandidátovi navrhnutému opozičným poslancom, ktorému pri voľbe 2. decembra 2010

chýbal k zvoleniu jeden hlas. Uvedený návrh zákona bol 17. mája 2011, po jeho

predchádzajúcom vrátení prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“),

schválený a 26. mája 2011 nadobudol účinnosť. Už štyri dni na to, t. j. 30. mája 2011,

navrhovateľ 1 (a 15. júna 2011 aj navrhovateľ 2) doručil ústavnému súdu návrh, ktorým

žiadal vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení s a navrhol pozastaviť účinnosť

niektorých napadnutých ustanovení z dôvodov uvedených v bode 2 tohto odôvodnenia.

9. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľa 1 15. júna 2011

nezistiac dôvod na jeho odmietnutie, prijal ho na ďalšie konanie. Zároveň musel ústavný

súd rozhodnúť o návrhu navrhovateľa 1 na pozastavenie účinnosti niektorých napadnutých

ustanovení. Ústavný súd rozhodoval o tomto dočasnom opatrení v situácii, keď (i) sa

v národnej rade postupne uskutočnilo päť tajných hlasovaní o kandidátovi na funkciu

generálneho prokurátora, ktoré neboli úspešné, a teda k času rozhodovania ústavného súdu

(15. júna 2011) národná rada neukončila proces voľby kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora predpokladaným spôsobom, t. j. jeho zvolením, (ii) bola už účinná nová právna

úprava, ktorá – zjednodušene povedané – menila tajnú voľbu na voľbu (primárne) verejnú

a (iii) predseda národnej rady prekvapivo/náhle vyhlásil mimoriadny termín novej/ďalšej

voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora na 17. jún 2011 (ústavný súd

rozhodoval 15. júna 2011, pozn.). K uvedenému ústavný súd dodáva, že pôvodne sa mala

táto voľba uskutočniť počas riadnej schôdze národnej rady, ktorá sa mala začať 28. júna

2011, (iv) navrhovateľ 1 poukazoval na (celkom zjavne nie bezvýznamnú, pozn.) neskoršiu

nenapraviteľnosť následku, ak sa nová/ďalšia voľba kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora uskutoční verejne, argumentujúc, že kandidát na generálneho prokurátora mal

byť/má byť zvolený v tajnej voľbe, keďže aj všetky bezprostredne predchádzajúce voľby sa

uskutočnili tajne („zmena pravidiel počas hry“).

10. Prijatím návrhu na ďalšie konanie dva dni predtým, ako sa mala uskutočniť

nová/ďalšia (primárne) verejná voľba, a za stavu uvedeného v bode 9 sa ústavný súd pri

rozhodovaní o pozastavení účinnosti niektorých napadnutých ustanovení ocitol v podobnej

situácii ako Janko, najmladší z 12 synov sedliaka a neskorší kráľ (pozri Pavol Dobšinský,

Prostonárodné slovenské povesti, Zlatá podkova, zlatô pero, zlatý vlas. Dostupné na

internete: <http://zlatyfond.sme.sk/dielo/585/ Dobsinsky_ Prostonarodne-slovenske-povesti-

Prvy-zvazok/12>), ktorý pýtajúc sa svojho tátoša „... na ceste zlatá podkova. Či ju mám

zodvihnúť?“ dostane takúto odpoveď: „Keď zodvihneš, zle bude, keď nezodvihneš, bude

horšie!“ Indikujúc jeden zo zákonných predpokladov na prijatie dočasného opatrenia –

potencionálnu existenciu vážneho nenapraviteľného následku – pozastavil ústavný súd

účinnosť niektorých napadnutých ustanovení (k ratiu decidendi tohto rozhodnutia pozri

predovšetkým bod 9 odôvodnenia uznesenia č. k. -15 z 15. júna 2011).

Rozhodnutie o pozastavení účinnosti niektorých napadnutých ustanovení bolo vydané

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 29. júna 2011, kedy formálne (vzhľadom na nižšie

uvedené ústavný súd zdôrazňuje výraz formálne, pozn.) nadobudlo všeobecnú záväznosť.

11. Napriek tomu, že národnej rade bolo v čase konania ostatnej voľby kandidáta na

funkciu generálneho prokurátora, t. j. 17. júna 2011, známe, že ústavný súd 15. júna 2011

prijal návrh navrhovateľa 1 na ďalšie konanie a pozastavil účinnosť niektorých napadnutých

ustanovení, fakticky nerešpektovala tento stav a uskutočnila voľbu podľa napadnutých

ustanovení, ktorých účinnosť ústavný súd pozastavil. Kvôli korektnosti je potrebné uviesť,

že národná rada nevolila v ostatnej voľbe verejne, ale na základe procedurálneho návrhu

poslancov tajne, teda – z hľadiska spôsobu voľby – súladne so všetkými predchádzajúcimi

piatimi voľbami. Nerešpektovanie rozhodnutia ústavného súdu o prijatí návrhu

navrhovateľa 1 na ďalšie konanie a o pozastavení účinnosti z 15. júna 2011 bolo prevažne

odôvodňované tým, že v čase konania ostatných tajných volieb, t. j. 17. júna 2011, nebolo

ešte rozhodnutie ústavného súdu všeobecne záväzné, keďže nebolo vydané v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky, a preto sa voľba mohla uskutočniť aj podľa napadnutých

ustanovení. K takémuto postoju národnej rady ústavný súd uvádza, že v štandardnom

demokratickom a právnom prostredí by zákonodárny orgán nepochybne rešpektoval

rozhodnutie ústavného súdu, a to aj v situácii, keď formálnoprávne takéto rozhodnutie ešte

nenadobudlo všeobecnú záväznosť. V okolnostiach danej veci to znamená, že národná rada

po prijatí návrhu ústavným súdom na ďalšie konanie a pozastavení účinnosti niektorých

napadnutých ustanovení mala podľa názoru ústavného súdu počkať s novou/ďalšou voľbou

kandidáta na funkciu generálneho prokurátora až do konečného rozhodnutia ústavného súdu

vo veci samej, a to o to viac, ak pozastavením účinnosti niektorých napadnutých ustanovení

sa neobnovila platnosť predchádzajúcich (novelizovaných) časti zákona (pozri bod 11

uznesenia ústavného súdu č. k. -15 z 15. júna 2011). Právne závery

vyslovené v tomto rozhodnutí nemožno považovať za interpretáciu zákonného ustanovenia,

ale sú výrazom aplikácie , pričom negatívny prístup k takýmto záverom vyvoláva

neistotu. Národná rada mala byť v ďalšom postupe zdržanlivá v zmysle zásady vzájomného

rešpektovania sa a spolupráce medzi ústavnými orgánmi (k tomu pozri tiež odlišné

stanovisko sudkyne Ivetty Macejkovej k uzneseniu ústavného súdu č. k. ,

95/2011-16 z 29. júna 2011). Zmyslom a účelom rozhodnutia o pozastavení účinnosti

zákona (jeho časti) nie je vytvorenie časového priestoru na to, aby jeho adresáti svojím

bezprostredne následným konaním tento obchádzali, ale naopak, aby ho práve

v nevyhnutných časových súvislostiach akceptovali. Takéto rozhodnutie (jeho právne

závery), ako napokon každé súdne rozhodnutie, pôsobí (vo význame slova má pôsobiť)

prospektívne. Formálnoprávne určenie okamžiku všeobecnej záväznosti rozhodnutia

o pozastavení účinnosti zákonných ustanovení ( v spojitosti s

ods. 4 ) ustanovuje základné, a treba povedať z hľadiska

formálneho aj rozhodujúce mantinely pre správanie sa dotknutých adresátov. Všetci

rozhodujúci ústavní aktéri však zároveň musia rešpektovať základnú kompetenčnú

a hodnotovú orientáciu ústavného poriadku, a teda nemala by sa objavovať snaha vytvárať

rukojemníkov času a rýchlosti, prechytráčiť niekoho, „nachytať niekoho na hruškách“ či

inak zneužiť právo. Medzi relevantnými aktérmi preto musí prevládať dôvera v ústavný

systém, ktorého súčasťou sú dané právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní

o predbežnom pozastavení účinnosti zákona (jeho časti), čo vyplýva nielen z čl. 125 ods. 2

, ale tiež z nosného , podľa ktorého je ústavný súd orgánom ochrany

ústavnosti. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že nepozná, okrem ústavného súdu,

iný orgán „ochrany ústavnosti“. Všetci zainteresovaní by si preto mali uvedomovať, že

svojím konaním spoluvytvárajú tiež ústavné zvyklosti, v rámci ktorých možno legitímne

očakávať ich prípadné zopakovanie v budúcnosti.

12. Na strane druhej bolo v súvislosti s ostatnou tajnou voľbou kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora zo 17. júna 2011 tiež zdôrazňované, že táto voľba sa uskutočnila

tajným spôsobom, čím malo byť a (aj) podľa názoru ústavného súdu materiálne bolo

rešpektované ratio decidendi rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti z 15. júna

2011 (pozri bod 9 odôvodnenia uznesenia č. k. -15 z 15. júna 2011).

V existujúcom konflikte zásady vzájomného rešpektovania sa a spolupráce medzi

ústavnými orgánmi (bod 11) a princípu materiálnej ochrany ústavnosti ústavný súd,

akcentujúc princíp materiálnej ochrany ústavnosti, svojím ďalším rozhodnutím

(č. k. , 95/2011-16 z 29. júna 2011) zrušil uznesenie o pozastavení

účinnosti niektorých napadnutých ustanovení, pretože pominuli dôvody, pre ktoré sa prijalo

(bližšie pozri odôvodnenie uznesenia č. k. , 95/2011-16 z 29. júna 2011).

Ak totiž samotným jadrom navrhovateľmi nastoleného problému bol ústavný prieskum

prípustnosti zmeny tajnej voľby na voľbu verejnú (pozri tiež bod 20) a ostatná voľba sa

napriek formálne zmenenej procedúre uskutočnila tajným spôsobom, potom tomuto

zornému uhlu bolo potrebné podriadiť aj predbežnú rozhodovaciu činnosť ústavného súdu,

a to aj napriek uvedenému v bode 11. Inak povedané, v už uvedenom konflikte dal ústavný

súd prednosť konkrétnosti, reálnosti a účinnosti pred teoretizujúcou formálnosťou. Riešenie

naznačeného konfliktu zásady vzájomného rešpektovania sa a spolupráce medzi ústavnými

orgánmi s princípom materiálnej ochrany ústavnosti možno v okolnostiach danej veci

výstižne označiť aj ako „Sulíkov právny paradox“, na základe ktorého k ústavne

konformnému výsledku je možné dospieť aj na základe právne pochybného spôsobu.

13. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho predbežné rozhodnutie

(o pozastavení účinnosti a jeho zrušení) sa reálne týkalo voľby iba jedného z viacerých

dotknutých verejných funkcionárov, t. j. iba voľby kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora, ktorého voľba nebola v čase rozhodovania ústavného súdu stále riadne

ukončená, tzn. národnou radou nebol zvolený kandidát na generálneho prokurátora na

ďalšie funkčné obdobie. Zmena spôsobu voľby podľa napadnutých ustanovení u ostatných

dotknutých verejných funkcionárov (t. j. predsedu a podpredsedov NKÚ, kandidátov

na sudcov ústavného súdu a predsedu a členov dozornej rady FNM) nijako nesúvisela

s bezprostrednou alebo blízko budúcou ich voľbou, a teda ani s dôvodmi uvedenými

navrhovateľmi v bode 2 (ii).

III.

Vyjadrenie účastníkov konania

14. Ústavný súd následne vyzval účastníkov a vedľajšieho účastníka konania

oznámiť, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a národnú radu a vládu

Slovenskej republiky, zastúpenú Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „vedľajší účastník“), aj na zaujatie stanoviska k návrhu navrhovateľov.

15. Národná rada k návrhu navrhovateľov vo svojom stanovisku z 11. augusta 2011

v úvode opakovane namietala oprávnenie navrhovateľa 1 podať návrh podľa

(k tomu pozri tiež bod 7 odôvodnenia uznesenia ústavného súdu č. k. -15

z 15. júna 2011) s tým, že takéto oprávnenie má podľa jej názoru generálny prokurátor,

a nie jeho zástupca. V ďalšom národná rada podrobila kritike ústavnoprávnu argumentáciu

navrhovateľov, ktorú označila za veľmi povrchnú a nedostatočnú na vyvrátenie domnienky

ústavnosti napadnutých ustanovení. V tejto súvislosti zdôraznila, že „dôkazné bremeno...

zaťažuje navrhovateľa“. Poukázala na „účelovosť výkladu“ navrhovateľov, najmä

koncepcie „materiálneho poňatia “, ktorá koncepcia «nie je výsledkom rozletu

fantázie... Je dôsledným priemetom všeobecne uznaných princípov týkajúcich sa štátu, jeho

podstaty, účelu a optimálnej organizácie, ako aj vzťahu k jednotlivcovi do takého výkladu

, ktorý sa nezakladá výlučne na formuláciách výslovne uvedených v ústave. Pri

„materiálnom poňatí “ sa ustanovenia výslovne uvedené v Ústave SR dopĺňajú o také

pravidlá a podmienky, ktoré v Ústave SR nie sú výslovne uvedené... Uplatnenie

extenzívneho výkladu , lebo ten je podstatou „materiálneho poňatia “ nie je

základom výkladu . Ide o interpretačný postup druhého sledu... Výklad má

svoje hranice vymedzené obsahom . Interpretovať a aplikovať možno iba to, čo

dôvodne možno označiť za súčasť ústavnej úpravy. Ak treba riešiť vzťah, ktorý vôbec nie je

upravený v ústave, hoci by v nej mal byť upravený, alebo ak v ústave uvedená úprava je zlá

a daný vzťah treba riešiť inak, nezvyšuje iné, než zmeniť alebo doplniť ústavu. Existujúci

nedostatok sa nesmie odstrániť pomocou výkladu tak, že sa bude predstierať, že

výkladom vytvorená úprava je obsiahnutá v ústave... ústavu možno vysvetľovať iba ňou

samotnou, a to tak pomocou noriem, ktoré sú v ústave výslovne uvedené, ako aj pomocou

noriem, ktoré možno vyvodiť ako implikované ústavné normy z výslovne formulovaných

noriem pomocou korektne použitých výkladových pravidiel a postupov.». V tejto súvislosti

spomenula výkladové metódy „per analógiám“, „analógia legis“, „analógia iuris“,

„historickú metódu“, „porovnávaciu metódu“, „metódu doslovného, extenzívneho

a reštriktívneho výkladu“. Pokiaľ navrhovatelia v súvislosti s v materiálnom

význame poukazovali na „demokratické tradície“, treba podľa národnej rady spresniť, že

musí ísť o „ústavnoprávne demokratické tradície“. Na základe uvedenia konkrétnych

ústavných úprav národná rada potom dôvodila, že «z ústavného vývoja na území Slovenska,

resp. Československa, nemožno vyvodiť existenciu „demokratickej zásady“, ktorej

podstatou by bola ochrana akéhokoľvek prvku uskutočňovania verejnej moci s využitím

tajného hlasovania v rozhodovaní parlamentu o voľbe osôb vykonávajúcich ústavné

funkcie». Za právne nepodstatné v okolnostiach posudzovanej veci označila národná rada

niektoré navrhovateľmi citované názory domácich (Miroslava Kusého) či zahraničných

(Daniely Giannetti) politológov („výklad spôsobu hlasovania pri voľbe verejných

funkcionárov v parlamente názory v odvetví politológie vôbec nie sú tak ústavnoprávne

dôležité“), pretože existujú aj opačné názory iných politológov. K ďalším navrhovateľmi

uvádzaným skutočnostiam [pozri bod 2 (i)] zvýrazňujúcim nezávislosť dotknutých

verejných funkcionárov a ich postavenie ako garanta slobodnej súťaže politických síl (čl. 31

) národná rada uviedla: «Nezávislosť Ústavného súdu SR a sudcov ústavného súdu

SR, aj nezávislosť Najvyššieho kontrolného úradu SR a vedúcich predstaviteľov tejto

inštitúcie sa SR priznáva pre uplatňovanie právomoci; nejde o ústavnú podmienku

kreácie daných inštitúcií v okamihu „dodávky personálneho substrátu“... Tvrdenie

o nezávislosti prokuratúry, Generálnej prokuratúry, či dokonca generálneho prokurátora

SR odporuje Ústave SR... Na základe skutočnej úpravy určenej v Ústave SR, garantom

článku 31 SR je Ústavný súd SR... Príčinná súvislosť medzi pôsobnosťou

Najvyššieho kontrolného úradu SR a ohrozením jeho nezávislosti v dôsledku potenciálneho

porušenia SR ustanovením funkcionárov Najvyššieho kontrolného úradu SR

tajnou voľbou v Národnej rade SR, ak nemá byť celkom vykonštruovaná, je prinajmenšom

značne vzdialená... O príčinnej súvislosti medzi ochranou zákonnosti prokuratúrou a čl. 31

navrhovateľ I a navrhovateľ II tiež neuviedol nič, napriek tomu, že ho zaťažuje

dôkazné bremeno tak o existencii tejto príčinnej súvislosti, ako aj o porušení

SR namietnutými ustanoveniami » Svoje závery k navrhovateľmi

označenému porušeniu národná rada zhrnula takto: „Navrhovateľ vytrhol

z kontextu ústavnej úpravy čl. 31, ktorý vyhlásil za porušený. V prospech vyhlásenia uviedol

účelovo zostavený súbor argumentov“, ktoré sa ale „nemôžu vyčleňovať z kontextu “

a nemožno ich „interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii sa nesmie

porušiť či ignorovať príčinná súvislosť medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo

nadväzujú... Návrh predstavuje učebnicový príklad účelového výkladu, v ktorom... tvrdenia

navrhovateľa... sú vytrhnuté z kontextu, manipulujú ústavnú úpravu a fabulujú za účelom,

aby presvedčili, že... momentálne želanie je samozrejmou súčasťou SR.“.

K argumentácii navrhovateľov o porušení princípu zákazu retroaktivity právnych noriem

národná rada uviedla: «... príklad o „zmene pravidiel počas hry“ sám osebe nie je dôkazom

retroaktivity... Nič v zákone nevytvára právny základ pre taký výklad ustanovení § 123 až

125 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady SR, ktorým by sa nová voľba mohla

vysvetľovať ako pokračovanie jednej voľby... Nová voľba je samostatným procesom

hľadania a ustanovovania generálneho prokurátora SR... V okolnostiach prípadu skutkové

podmienky, ktoré sú relevantné pre splnenie podmienky zákazu retroaktivity, sa stotožňujú

s prvým a druhým kolom voľby. Nová voľba predstavuje skutkové podmienky, ktoré sú

relatívne samostatné, nezávislé od skutkových podmienok vymedzujúcich voľbu v 1. a 2.

kole... S požiadavkou zdravého rozumu kompatibilné je správanie zákonodarcu, ktorý na

neúspech vo voľbe ústavného činiteľa bez otáľania zareaguje zmenou pravidiel voľby tak,

aby v novej voľbe nedošlo k ďalšiemu oddialeniu obsadenia funkcie príslušného ústavného

činiteľa.» V tejto súvislosti národná rada ešte uviedla: „Ústava SR nikde výslovne neurčila

ani zmocnenie pre Národnú radu SR, aby zákonom zaviedla tajnú voľbu týchto ústavných

činiteľov.“ V závere národná rada k celkovej argumentácii navrhovateľov skonštatovala, že

„ani v jednom prípade nejde o argument dostatočne významný, ani jednoznačný, pre

prijatie takej interpretácie a aplikácie SR, ktorou sa doslovné znenie doplní

a zmení tak, aby sa voľba generálneho prokurátora..., predsedu a podpredsedov

Najvyššieho kontrolného úradu... a sudcov Ústavného súdu... musela, uskutočniť tajným

hlasovaním poslancov Národnej rady...“, a navrhla nevyhovieť návrhu (resp. v časti

zastaviť konanie o návrhu navrhovateľa 1).

16. Vedľajší účastník vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľa 1 doručenému

ústavnému súdu 1. augusta 2011 v podstatnom uviedol, že tajný spôsob volieb dotknutých

verejných funkcionárov neurčuje, na rozdiel od niektorých iných, , ale zákon

(„mlčanie o spôsobe voľby v uvedených prípadoch neimplikuje povinnosť tajnej

voľby, práve naopak, umožňuje aj voľbu verejnú, keďže SR ponecháva v zmysle

čl. 92 ods. 2 v týchto prípadoch spôsob voľby plne v dispozícii Národnej rady...“).

V súvislosti s výhradami navrhovateľa 1 uvedenými v bode 2(i) uviedol, že „legitimitu

volenej ústavnej funkcie možno odvodzovať od tajného hlasovania len v rozsahu, ktorý

výslovne predpokladá - aj v tomto prípade však platí, že základným princípom vzniku

verejnej funkcie je voľba vykonaná uplatňovaním mandátu poslanca podľa svojho svedomia

presvedčenia, bez viazanosti príkazmi.“. Pokiaľ navrhovateľ 1 namietal retroaktivitu novej

právnej úpravy [pozri bod 2(ii)], vedľajší účastník poukázal na to, že v danom prípade ide

o procesnú právnu úpravu, ktorá „za rovnakých podmienok platí pre všetkých kandidátov

rovnako“. Verejná voľba nemôže byť podľa jeho názoru ani v rozpore s ,

pretože „je celkom zjavné, že verejná voľba vykonávaná poslancami Národnej rady...

v prípadoch, keď ... neprikazuje jej tajnosť, nielenže umožňuje, ale aj ochraňuje

slobodnú súťaž politických síl.“.

17. Navrhovateľ 2 a národná rada nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

Na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 28. septembra 2011, sa zúčastnili právni

zástupcovia národnej rady a navrhovateľa 2 a zástupca navrhovateľa 1. Vedľajší účastník

svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil. Právny zástupca národnej rady JUDr. J. D.,

DrSc., v úvode opakovane (urobil tak už predseda národnej rady v liste zo 7. júna 2011,

pozn.) poukázal na skutočnosť, že prvý námestník generálneho prokurátora nie je

oprávnený podať návrh podľa , a preto v tejto časti je potrebné

konanie o ním podanom návrhu zastaviť (s touto problematikou sa ústavný súd už vecne

vysporiadal, pozri bod 7 uznesenia ústavného súdu č. k. -15 z 15. júna 2011,

pozn.). Prítomní zástupcovia účastníkov vo svojich vyjadreniach v podstate zotrvali na

podanom návrhu (zástupcovia navrhovateľov) a písomnom vyjadrení (zástupca národnej

rady). Právny zástupca národnej rady JUDr. J. D., DrSc., ďalej vo svojej argumentácii

akcentoval navrhovateľmi podľa jeho názoru opomenutú súčasť uvádzaného čl. 1 ods. 1

, a to pokiaľ ide o demokratický štát, v rámci ktorého je významná tiež „účasť na

výkone, na uplatňovaní verejnej moci“. Hlasovanie poslancov národnej rady „vo väzbe na

od. 1 a je organizované tak, aby bolo verejné. len

výnimočne umožňuje tajné hlasovanie.“. Preto „základom ústavnej koncepcie je verejnosť

hlasovania pri uplatňovaní poslaneckého mandátu s výslovne určenými výnimkami, ktoré sú

dané . neodkazuje na zákon, na rokovací poriadok, ani iný právny predpis,

aby určil výnimky zo zásady verejného hlasovania.“. Právny zástupca navrhovateľa 2 JUDr.

R. M. v línii odôvodnenia návrhu poukázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu, napr.

, , , , , na význam

funkcie generálneho prokurátora, na ústavné atribúty výkonu poslaneckej funkcie, najmä

„slobodný mandát poslanca“. Pripomenul porušenia tajnosti volieb v súvislosti s

predchádzajúcimi voľbami kandidáta na funkciu generálneho prokurátora na pôde národnej

rady, ako aj neprípustný nátlak politických strán a hnutí na poslancov pri týchto voľbách. V

tejto súvislosti žiadal pripojiť spis ústavného súdu sp. zn. , ktorý sa uvedenou

problematikou už zaoberal. V ďalšom v prospech jeho argumentácie rozviedol právo na

slobodné voľby podľa čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Na otázku sudkyne Mochnáčovej, či svojím vystúpením rozširuje návrh,

alebo iba širšie argumentuje, JUDr. R. M. výslovne uviedol, že „išlo o právnu

argumentáciu vo vzťahu k “. Zástupca navrhovateľa 1 JUDr. Š. B. k

demokratickej tradícii tajných volieb, nad rámec dôvodov uvedených v návrhu, vychádzajúc

z odborného článku, skomparoval zákonné ustanovenia rokovacích poriadkov vybraných

zákonodarných zborov s pôsobnosťou na území Slovenska od roku 1918 až po súčasnosť a

na jeho základe skonštatoval, že „výber kandidátov zverených do pôsobnosti daného

zastupiteľského orgánu bol realizovaný verejným hlasovaním len vo výnimočných

prípadoch“, teda dominovalo tajné hlasovanie. Následne právny zástupca národnej rady

replikou reagoval na vystúpenie právneho zástupcu navrhovateľa 2 a zástupcovia

navrhovateľa 1 a navrhovateľa 2 replikou reagovali na vystúpenie právneho zástupcu

národnej rady. Rekciou na repliky zástupcov navrhovateľov ukončil právny zástupca

národnej rady vystúpenia prítomných účastníkov (ich zástupcov) a po neverejnej porade

pléna ústavného súdu bolo pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia na 5.

október 2011.

18. Právny zástupca navrhovateľa 2 JUDr. R. M. podaním z 28. septembra 2011

(doručeným ústavnému súdu osobne 29. septembra 2011) rozšíril navrhovaný petit o rozpor

napadnutých ustanovení aj s druhou vetou , tento návrh odôvodnil (iba) s

poukazom na ústnu argumentáciu, ktorá mala odznieť na verejnom pojednávaní

uskutočnenom 28. septembra 2011, pričom z obsahu podania nie je zrejmé, či malo ísť o

argumentáciu všetkých prítomných zástupcov účastníkov alebo iba o argumentáciu JUDr.

R. M. Toto podanie nad rámec už uvedeného nebolo odôvodnené a bolo podpísané právnym

zástupcom navrhovateľa 2 (neobsahovalo podpisy skupiny 35 poslancov). Ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že ústne pojednávanie uskutočnené 28. septembra 2011 vo veci

návrhu navrhovateľov bolo riadne skončené v ten istý deň o 13:20 h s tým, že vo veci bude

vyhlásené už iba rozhodnutie vo veci samej, a to 5. októbra 2011. Do ukončenia

dokazovania na pojednávaní uskutočnenom na ústavnom súde 28. septembra 2011 a do

odročenia tohto pojednávania „za účelom vyhlásenia rozhodnutia“ zo strany účastníkov

konania (zástupcu navrhovateľa 2 nevynímajúc) teda k zmene/rozšíreniu petitu návrhu

nedošlo. Navyše, na otázku sudkyne Mochnáčovej, či právny zástupca navrhovateľa 2

svojím vystúpením rozširuje návrh, alebo iba „širšie“ argumentuje, JUDr. R. M. výslovne

uviedol, že „išlo o právnu argumentáciu vo vzťahu k “ (pozri bod 17). Na

základe uvedeného možno uzavrieť, že k rozšíreniu navrhovaného petitu právnym

zástupcom navrhovateľa 2 na základe podania doručeného ústavnému súdu 29. septembra

2011 (i) došlo v čase po skončení dokazovania vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp.

zn. , (ii) právny zástupca navrhovateľa na podaniu z 28. septembra 2011

predchádzajúcom pojednávaní z 28. septembra 2011 výslovne uviedol, že navrhovaný petit

nerozširuje, (iii) toto podanie je z hľadiska jeho odôvodnenia neurčité a navyše (iv) nie je

podpísané skupinou 35 poslancov národnej rady. Ústavný súd preto nepripustil rozšírenie

návrhu právneho zástupcu skupiny 35 poslancov národnej rady z 28. septembra 2011

(doručeného ústavnému súdu 29. septembra 2011) tak, ako to je uvedené vo výroku v bode

1.

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých článkov

19. Podľa Slovenská republika je... demokratický a právny štát...

Podľa zákonná úprava všetkých politických práv a slobôd a jej výklad

a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl

v demokratickej spoločnosti.

20. Podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

(čl. I bod 3) „tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených alebo ak sa na tom na návrh

najmenej 15 poslancov bez rozpravy uznesie národná rada. Takýto návrh sa podáva

najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze národnej rady.“

(predchádzajúca právna úprava znela: „tajne sa hlasuje v prípadoch ustanovených ,

zákonom, pri voľbe alebo pri odvolaní, alebo ak sa na tom uznesie národná rada bez

rozpravy. Ak ide o voľbu alebo o odvolanie, národná rada sa môže bez rozpravy uzniesť, že

bude o tejto veci hlasovať verejne, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“).

Podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

(čl. I bod 5) „za predsedu a podpredsedu najvyššieho kontrolného úraduje zvolený kandidát,

ktorý získal v hlasovaní nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.“

(predchádzajúca právna úprava znela: „Predsedu a podpredsedov najvyššieho kontrolného

úradu volí národná rada v tajnom hlasovaní. Zvolený je kandidát, ktorý získal v tajnom

hlasovaní nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.“).

Podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

(čl. I bod 8) „národná rada navrhuje prezidentovi republiky 20 občanov ako kandidátov na

sudcov ústavného súdu; navrhnutí sú tí kandidáti, ktorí získajú najviac hlasov, najmenej

však nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.“ (predchádzajúca právna úprava

znela: „Národná rada navrhuje prezidentovi republiky 20 občanov ako kandidátov na

sudcov ústavného súdu; navrhnutí sú tí kandidáti, ktorí získajú v tajnej voľbe najviac

hlasov, najmenej však nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných poslancov.“).

Podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

(čl. I bod 10) „navrhnutý je kandidát, ktorý získal vo voľbách nadpolovičnú väčšinu hlasov

prítomných poslancov.“ (predchádzajúca právna úprava znela: „Navrhnutý je kandidát,

ktorý získal vo voľbách v tajnom hlasovaní nadpolovičnú väčšinu hlasov prítomných

poslancov.“).

Podľa

o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení

(čl. I bod 11) „návrh na odvolanie generálneho prokurátora je schválený, ak zaň hlasovala

nadpolovičná väčšina prítomných poslancov. Návrh na odvolanie generálneho prokurátora

podáva národná rada prezidentovi republiky.“ (predchádzajúca právna úprava znela: „Návrh

na odvolanie generálneho prokurátora je schválený, ak zaň v tajnom hlasovaní hlasovala

nadpolovičná väčšina prítomných poslancov. Návrh na odvolanie generálneho prokurátora

podáva národná rada prezidentovi republiky.“).

Podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na

iné osoby v znení (čl. II) „dozorná rada sa skladá z troch členov.

Predsedu a ďalších dvoch členov volí a odvoláva na návrh výboru Národnej rady

Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky.“ (predchádzajúca právna úprava

znela: „Dozorná rada sa skladá z troch členov. Predsedu a ďalších dvoch členov volí a

odvoláva na návrh výboru Národnej rady Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej

republiky tajným hlasovaním.“).

Podľa

o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení

(čl. III) „predsedu a dvoch podpredsedov volí a odvoláva Národná rada Slovenskej

republiky.“ (predchádzajúca právna úprava znela: „Predsedu a dvoch podpredsedov volí

a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky tajným hlasovaním.“).

21. Zjednodušene povedané, napadnutými ustanoveniami zákonodarca

zmenil/novelizoval zákonnú úpravu spôsobu hlasovania národnej rady pri voľbe a odvolaní

dotknutých verejných funkcionárov tak, že pôvodne určenú (obligatórne, t. j. bez možnosti

jej zmeny, pozn.) tajnú voľbu zmenil na verejnú voľbu (primárne), ktorú je možné zmeniť

na voľbu tajnú (sekundárne), a to na návrh najmenej 15 poslancov národnej rady. Táto

zmena/novelizácia je jadrom navrhovateľmi namietaného nesúladu napadnutých ustanovení.

V.

Zhrnutie priebehu legislatívneho procesu

22. Legislatívny proces o návrhu zákona, ktorého súčasťou boli tiež napadnuté

ustanovenia, sa začal v národnej rade potom, ako národná rada opakovane nezvolila v tajnej

voľbe kandidáta na generálneho prokurátora. Parciálne sa ústavný súd tajnosťou voľby

kandidáta na generálneho prokurátora uskutočnenej národnou radou 2. a 7. decembra 2010

už zaoberal (na návrh neúspešného účastníka tejto voľby, pozn.) a nálezom č. k.

-198 z 20. apríla 2011 vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv

a zrušil výsledok voľby z 2. a zo 7. decembra 2010.

23. Legislatívny návrh na zmenu spôsobu hlasovania (pozri tiež bod 8) predložila

14. januára 2011 v národnej rade skupina koaličných poslancov (parlamentná tlač č. 228).

V dôvodovej správe návrhu zákona skupina poslancov v podstatnom uviedla: „Účelom

predloženého návrhu zákona je upraviť spôsob hlasovania Národnej rady Slovenskej

republiky v prípadoch menovania a odvolávania tých funkcionárov, pri ktorých to rokovací

poriadok ustanovuje. Navrhuje sa stanovenie zákonného pravidla, že Národná rada

Slovenskej republiky hlasuje tajne v tých prípadoch, ktoré výslovne upravuje

Slovenskej republiky – teda v prípadoch podľa čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1

. Okrem toho bude fakultatívna možnosť, aby sa Národná rada

Slovenskej republiky uzniesla na tajnej voľbe aj v iných prípadoch, kde by inak

rozhodovala verejne... Z hľadiska rokovacieho poriadku sa to týka voľby a odvolávania

predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, voľby

kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, voľby kandidáta na

vymenovanie za generálneho prokurátora a rozhodovanie o návrhu na odvolanie

generálneho prokurátora... členov dozornej rady Fondu národného majetku.“

24. Predseda národnej rady rozhodnutím č. 229 zo 17. januára 2011 pridelil návrh

skupiny poslancov (parlamentná tlač č. 228) trom výborom národnej rady. Za gestorský

výbor určil Ústavnoprávny výbor národnej rady a určil lehotu na prerokovanie návrhu

zákona vo výboroch do 16. marca 2011 a v gestorskom výbore do 18. marca 2011. Národná

rada prerokovala návrh zákona v prvom čítaní na 12. schôdzi 8. februára 2011 a uznesením

č. 305 rozhodla tak, že návrh zákona bude prerokovaný v druhom čítaní. Po prerokovaní

návrhu zákona vo výboroch národnej rady a schválení spoločnej správy č. 228a z 21. marca

2011 v gestorskom výbore bol návrh zákona prerokovaný na 16. schôdzi národnej rady

5. apríla 2011 v druhom a treťom čítaní a následne bol návrh zákona uznesením národnej

rady č. 404 z 5. apríla 2011 schválený.

25. Rozhodnutím č. 1344-2011-BA z 21. apríla 2011 prezident vrátil predmetný

zákon národnej rade (parlamentná tlač č. 331). Predseda národnej rady rozhodnutím č. 318

z 26. apríla 2011 pridelil prezidentom vrátený zákon (parlamentná tlač č. 331)

Ústavnoprávnemu výboru národnej rady na prerokovanie do 13. mája 2011. Ústavnoprávny

výbor národnej rady vrátený zákon prerokoval 4. mája 2011 a navrhol ho schváliť

v pôvodnom znení. Následne národná rada v druhom a treťom čítaní zákon prerokovala

17. mája 2011 na svojej 18. schôdzi a uznesením č. 414 zo 17. mája 2011 schválila

prezidentom vrátený zákon z 5. apríla 2011 v pôvodnom znení. Národnou radou opätovne

schválený zákon bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnený 26. mája 2011

v čiastke č. 46, kedy nadobudol podľa čl. IV zákona tiež účinnosť.

VI.

Právne východiska a závery ústavného súdu

26. Navrhovatelia v podanom návrhu namietajú nesúlad napadnutých ustanovení

s a , a to z dôvodov uvedených v bode 2. Dôvody neústavnosti

napadnutých ustanovení navrhovatelia formulovali jednak všeobecne vo vzťahu k voľbe

všetkých dotknutých verejných funkcionárov [bod 2(i)] a jednak konkrétne (navrhovatelia

v tejto súvislosti v návrhu hovoria o osobitnom dôvode, pozn.) v súvislosti s voľbou

kandidáta na generálneho prokurátora [bod 2(ii)]. Z obsahu podaného návrhu tiež vyplýva,

že navrhovatelia namietali vecný obsah napadnutých ustanovení, a nie chybný postup

a úkony národnej rady (formálnu procedúru) v legislatívnom procese (m. m. ).

Ústavný súd posúdil súlad napadnutých ustanovení s označenými článkami , pričom

nezistil ich rozpor ani s a ani s .

27. Ústavný súd predovšetkým predostiera, že predmetom abstraktnej kontroly

noriem nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti jednej z viacerých

možností zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či namietaná zákonná úprava

(jej časť) nie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom [ústavou,

ústavnými zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami, pozri čl. 125 ods. 1 písm. a)

]. Preto neprislúcha ústavnému súdu reagovať na odbornou, politickou a laickou

verejnosťou vedenú diskusiu či polemiku o optimálnom spôsobe hlasovania o voľbe

dotknutých verejných funkcionároch, predovšetkým o voľbe kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora, ktorú vzhľadom aj na závery ústavného súdu v posudzovanej veci

možno vnímať skôr z pohľadu de lege ferenda.

28. K ústavnému významu/princípu tajného hlasovania [bod 2(i)]

Verejní funkcionári sú v slovenskom právnom prostredí kreovaní prevažne voľbou

alebo menovaním. Voľba sa uskutočňuje najmä spôsobom tajným alebo verejným. Rozdiely

existujú tiež v tom, či je verejný funkcionár kreovaný priamo alebo postupne (vo viacerých

fázach). Napr. pri kreovaní funkcie generálneho prokurátora priamo v

predpokladá postupný proces, keď kandidáta na funkciu generálneho prokurátora musí

najskôr schváliť národná rada (v ústave však nie je uvedené, akým spôsobom, pozn.)

a následne ho za generálneho prokurátora vymenúva prezident.

29. Navrhovatelia v súvislosti s voľbou dotknutých verejných funkcionárov najskôr

akcentovali význam/princíp tajného hlasovania [pozri bod 2(i)], a to z pohľadu nezávislosti

dotknutých verejných funkcionárov, ochrany slobodnej politickej súťaže a eliminácie

partikulárnych politických záujmov. Uvedený názor (prečo by mala byť voľba dotknutých

verejných funkcionárov tajná) navrhovatelia zhrnuli do záveru, že „tajné hlasovanie sa vo

vzťahu k uvedeným kandidátom stalo princípom, ktorý je súčasťou v materiálnom

zmysle. Zrušenie tajného hlasovania v zákonnej úprave je preto zásahom do tohto princípu

a je v rozpore s článkom 1 ods. 1 a článkom 31 “. Obsah citovaného záveru je možné

interpretovať rôznymi spôsobmi. Napríklad tak, že okrem výslovne poznaného

inštitútu tajného hlasovania (čl. 30 ods. 3, čl. 69 ods. 2, 3, 5 a 6, čl. 74 ods. 1, čl. 89 ods. 1,

, a ) existuje tiež výslovne nepoznaný,

ale z nej vychádzajúci osobitný inštitút tajného hlasovania vo vzťahu k dotknutým verejným

funkcionárom. Ústavný súd toto tvrdenie navrhovateľov v dobrom úmysle interpretoval

nielen v rámci explicitnej, ale tiež implicitnej ich argumentácie, aj keď sa v tejto súvislosti

javí vhodné podotknúť, že celková argumentačná výbava podaného návrhu pôsobila

pomerne rozporuplne.

30. Ako je už v bode 27 uvedené, ústavný súd pri abstraktnej kontrole noriem skúma,

či napadnutá norma (v posudzovanom prípade časť zákona, pozn.) je v reálnom

a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom, t. j. predovšetkým so základnými

právami a slobodami, ústavnými princípmi či hodnotami. Nepostačuje konflikt hypotetický

alebo iluzórny, ale tento konflikt musí byť reálny. Navyše, reálny konflikt musí byť tiež

ústavne neudržateľný, čo znamená, že nemôže obstáť ani v strete s inými základnými

právami a slobodami, ústavnými princípmi či hodnotami. Navrhovatelia v prvej časti

svojich výhrad [bod 2(i)] neústavnosť napadnutých ustanovení videli – zjednodušene

povedané – v tom, že vzhľadom na význam dotknutých verejných funkcionárov

(„z pohľadu ich nezávislosti, ochrany slobodnej politickej súťaže a eliminácie

partikulárnych politických záujmov“) došlo zrušením predchádzajúcej obligatórnej ich

tajnej voľby k zásahu do ústavného princípu/významu tajnej voľby, síce nie na základe

formálneho znenia (ktorá v týchto prípadoch tajnú voľbu neurčuje), ale na základe

„ústavy v materiálnom zmysle“. K takto navrhovateľmi koncipovanej konštrukcii právnej

argumentácie sa krátko dá uviesť, že aj keby význam dotknutých verejných funkcionárov

bol skutočne taký, ako uvádzali navrhovatelia, nemohlo v jeho spojitosti dôjsť k porušeniu

ústavného princípu tajnej voľby, a to pre chýbajúcu kauzálnu súvislosť príčiny a jej

následku. Inými slovami, navrhovatelia priradili k deklarovanej príčine (o význame

dotknutých verejných funkcionároch) nesprávny ústavný následok (porušenie ústavného

princípu tajnej voľby, k tomu pozri bod 31).

31. Pri ústavnom prieskume sú kautely ústavného princípu tajnej voľby významné

predovšetkým v dvoch prípadoch, a to (i) ak napriek výslovnej ústavnej/zákonnej

požiadavke na tajnú voľbu sa táto uskutoční iným spôsobom alebo (ii) ak predmetom

ústavného prieskumu sú parciálne predpoklady tajnosti uskutočnených volieb (tak to bolo

napr. vo veci sp. zn. , pozn.). V posudzovanej veci prima facie nejde ani

o jeden z uvedených prípadov, a preto nie je možné ani uvažovať o porušení ústavného

princípu/významu tajných volieb. V tomto ohľade navrhovateľmi ponúkaná právna

argumentácia o relevantnosti ústavného princípu tajnej voľby aj pre posudzovaný prípad

[pozri body 2(i), 29 a 30] nie je ústavne konformná už len z toho dôvodu, že v súvislosti

s voľbou dotknutých verejných funkcionárov z pohľadu de lege lata ani a ani zákon

neurčujú povinnosť tajnej voľby. Ústavný súd možno nadbytočne pripomína, že v rámci

abstraktnej kontroly noriem nemôže posudzovať súlad zákona so zrušeným zákonom,

pretože v okolnostiach danej veci iba v tejto interakcii vznikol/mohol vzniknúť reálny

konflikt. Národná rada správne uviedla (bod 15), že navrhovateľmi zvolený výklad

je účelový, pretože ani na základe koncepcie „materiálneho poňatia “ nemožno

meniť samotnú ústavu („Interpretovať a aplikovať možno iba to, čo dôvodne možno označiť

za súčasť ústavnej úpravy“). Podobne vedľajší účastník v tejto súvislosti uviedol (bod 16),

že „mlčanie o spôsobe voľby v uvedených prípadoch neimplikuje povinnosť tajnej

voľby, práve naopak, umožňuje aj voľbu verejnú, keďže SR ponecháva v zmysle

čl. 92 ods. 2 v týchto prípadoch spôsob voľby plne v dispozícii Národnej rady“. Už na

základe uvedeného bolo potrebné návrhu navrhovateľov v časti namietaných skutočností

uvedených v bode 2 (i) nevyhovieť, pretože ústavný princíp tajných volieb v okolnostiach

danej veci porušený nebol a porušený ani nemohol byť. Ak by navrhovatelia v súvislosti

s ústavným princípom/významom tajných volieb poukazovali aj na ďalšie okolnosti, napr.

na zákaz retroaktivity právnych noriem, zmenu pravidiel počas hry (ústavný súd ich

posudzoval osobitne a takto ich označili aj navrhovatelia – pozri bod 26), tieto mohli mať

svoj ústavnoprávny význam skôr v súvislosti s princípmi a hodnotami demokratického

a právneho štátu ( ), a nie s ústavným princípom tajných volieb ako takým.

Navyše, argumentácia nad rámec ústavného princípu/významu tajného hlasovania [bod 2(i)]

sa navrhovateľmi predkladala výlučne v spojitosti s prebiehajúcim (a neskončeným, pozn.)

procesom voľby kandidáta na funkciu generálneho prokurátora (pozri body 2 a 26).

32. Keďže navrhovateľmi v bode 2(i) uvádzaný ústavný princíp (význam) tajnej

voľby nemohol byť porušený v súvislosti s napadnutými ustanoveniami (pozri

predchádzajúci bod), ústavný súd nepovažoval za potrebné podrobiť ústavnému prieskumu

navrhovateľmi nastolenú otázku o „význame“ dotknutých verejných funkcionároch. Riadil

sa pritom princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. , ),

na základe ktorého sa ústavný prieskum uvedenej otázky javil ako neúčelný (pozri bod 30 in

fine). Inými slovami, ani prípadné zhodné zistenia ústavného súdu s tvrdeniami

navrhovateľov o význame dotknutých verejných funkcionároch („z pohľadu ich

nezávislosti, ochrany slobodnej politickej súťaže a eliminácie partikulárnych politických

záujmov“) nemohli nič zmeniť na skutočnosti, že princíp/význam tajných volieb

nebol/nemohol byť v danej veci v hre.

33. Navrhovatelia v texte podaného návrhu, ale tiež na pojednávaní 28. septembra

2011 (zástupca navrhovateľa 1) spomenuli aj demokratické tradície. Najskôr ako súčasť

definície v materiálnom zmysle („Ústava ... v materiálnom zmysle zahŕňa aj

princípy moderného demokratického a právneho štátu, ako aj demokratické tradície, ktoré

vznikali a rozvíjali sa na našom území“) a neskôr citovaním z veci sp. zn.

(k tomu pozri uvedené v bode 34). Na ústnom pojednávaní zástupca navrhovateľa 1

historickým exkurzom o rokovacích poriadkoch zákonodarných zborov s pôsobnosťou na

území Slovenska od roku 1918 až po súčasnosť dokazoval, že „výber kandidátov zverených

do pôsobnosti daného zastupiteľského orgánu bol realizovaný verejným hlasovaním len vo

výnimočných prípadoch“, teda dominovalo tajné hlasovanie. Navrhovatelia však nijako

bližšie nekonkretizovali, ako „zákonné“ demokratické tradície spôsobili/ovplyvnili

neústavnosť napadnutých ustanovení v kontexte porušenia a .

Ústavný súd sa zhoduje s názorom národnej rady (bod 15), že v okolnostiach danej veci

významnými môžu byť skôr ústavnoprávne demokratické tradície pri voľbe dotknutých

verejných funkcionárov tajným spôsobom. Ako tvrdí národná rada, «z ústavného vývoja na

území Slovenska, resp. Československa, nemožno vyvodiť existenciu „demokratickej

zásady“, ktorej podstatou by bola ochrana akéhokoľvek prvku uskutočňovania verejnej

moci s využitím tajného hlasovania v rozhodovaní parlamentu o voľbe osôb vykonávajúcich

ústavné funkcie». Pokiaľ ide o voľbu dotknutých verejných funkcionárov, pretože práve

zmena voľby týchto konkrétne uvedených verejných funkcionárov je v hre, ústavný súd

dodáva, že iba/výlučne na základe predchádzajúcej zákonnej úpravy o tajnej voľbe

dotknutých verejných funkcionárov [od roku 1997 (v prípade kandidátov na funkciu

generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu), od roku 1993, resp. od roku 1997

(v prípade predsedu a podpredsedov NKÚ) a od roku 1991 (v prípade predsedu a členov

dozornej rady FNM)] nemožno indikovať ústavne významný dôvod, na základe ktorého by

bolo potrebné vysloviť nesúlad napadnutých ustanovení s a (k

tomu pozri tiež bod 27).

34. K navrhovateľmi tvrdenej súvislosti s vecou sp. zn.

V súvislosti s uvádzanými dôvodmi o neústavnosti napadnutých ustanovení

[predovšetkým v bode 2(i)] navrhovatelia porušenie ústavného princípu tajného hlasovania

o dotknutých verejných funkcionároch vyvodzovali tiež z právnych názorov ústavného súdu

uvedených vo veci sp. zn. . Podľa názoru ústavného súdu takéto porovnanie

nemá hlbší právny význam. Okrem formálnej odlišnosti oboch vecí v subjekte a predmete

konania ( a ) zásadný rozdiel medzi nimi vyplýva predovšetkým

z porovnania toho, čo je v hre v posudzovanej veci (zmena spôsobu hlasovania

o dotknutých verejných funkcionároch) a čo bolo v hre vo veci sp. zn.

(posúdenie esenciálnych predpokladov tajnosti voľby uskutočnenej v národnej rade

2. decembra 2010). Inými slovami, ak vo veci sp. zn. zohrával významnú

úlohu ústavný princíp tajnej voľby in concreto (tajná voľba bola realizovaná, a preto mala aj

svoj ústavný význam, pozn.), v posudzovanej veci in abstracto, teda v rámci ústavného

prieskumu zákonnej zmeny spôsobu hlasovania o dotknutých verejných funkcionároch,

takýmto významom ústavný princíp tajnej voľby (ktorý mal byť podľa navrhovateľov

porušený, pozn.) už nedisponuje, a to z jednoduchého dôvodu, že (i) ani napadnutý

zákon (primárne) tajný spôsob voľby dotknutých funkcionárov neurčuje a (ii) nosné dôvody

namietaného nesúladu dotknutých ustanovení nespočívali v porušení elementárnych

predpokladov tajnosti uskutočnenej voľby, ako to bolo vo veci sp. zn.

(k tomu pozri tiež bod 31). Pri porovnaní oboch vecí sa žiada ešte dodať, že navrhovatelia

obišli/neuviedli tú časť odôvodnenia vo veci sp. zn. , v ktorej ústavný súd

pro futuro pripúšťa verejnú voľbu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora (pozri bod

34 v rozhodnutí sp. zn. – „Touto možnosťou zákonnej úpravy zákonodarca

disponoval/disponuje“) a okrem historického a politického odkazu tajnej voľby (ako takej,

pozn.) ústavný súd vo veci sp. zn. poukázal na možné ústavnoprávne

problémy náhlych zmien volebného zákonodárstva krátko pred voľbami alebo počas nich,

čo v okolnostiach posudzovanej veci mohlo mať istý význam skôr v súvislosti s časťou

výhrad navrhovateľov uvedených v bode 2(ii) tohto rozhodnutia („počas procesu voľby

generálneho prokurátora“).

35. K zákazu retroaktivity právnych noriem (a v tejto spojitosti aj o zmene

pravidiel počas hry a princípe právnej istoty)

Časovou pôsobnosťou právnych noriem sa ústavný súd zaoberal vo viacerých

rozhodnutiach (napr. PLz. , , , ). V náleze

sp. zn. z 24. júna 2009 ústavný súd k neočakávaným a náhlym zmenám

pravidiel uviedol, že tieto „sú často z ústavnoprávneho hľadiska citlivé, a preto im ústavný

súd venuje náležitú pozornosť. Každý prípad je však osobitný a vyžaduje si dôkladné

zhodnotenie všetkých okolností. Náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity,

ochrany nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním...“. K legitímnemu očakávaniu

ďalej uviedol, že jeho účelom „je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci“.

V náleze sp. zn. z 28. novembra 2007 ústavný súd k náhlym a neočakávaným

zmenám pravidiel tiež uviedol, že „štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do

nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp.

neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť

princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho

právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení

ústave a jej princípom.“.

36. Pod retroaktivitou vo všeobecnosti treba rozumieť spätné pôsobenie neskoršej

právnej normy do minulosti („lex retro non agit“). „Právne normy v podmienkach

demokratického štátu, kde vládnu zákony, a nie ľudia, pôsobia a majú pôsobiť v zásade do

budúcnosti, a nie do minulosti“ (Prusák, J.: Teória práva, s. 233). Z obsahu princípu zákazu

retroaktivity právnych noriem ( ) teda vyplýva, že namietaný nesúlad

napadnutých ustanovení pre retroaktivitu neobstojí vtedy, ak „nová“ (napadnutá) právna

úprava nijako nezasahuje do minulých právnych vzťahov. V tomto ohľade je vhodné

doplniť, že „nová“ právna úprava nezasahuje do minulých právnych vzťahov ani vtedy, ak

síce takýto zásah potencionálne pripustí, ale materiálne do minulých právnych vzťahov

nezasiahne, resp. v minulých právnych vzťahoch sa aj za účinnosti „novej“ právnej úpravy

postupuje spôsobom predpokladaným v predchádzajúcej (zrušenej/zmenenej) právnej

úprave.

37. Z tvrdení navrhovateľov a zistení ústavného súdu [k tomu pozri body 2(ii), 4, 7

až 13, 21, 26 a 31 in fine] vyplýva, že porušenia princípu zákazu retroaktivity právnych

noriem a jeho pendantov („zmeny pravidiel počas hry“ a princípu právnej istoty) sa

navrhovatelia dovolávali a tieto porušenia mohli byť reálne v hre iba v spojitosti

s prebiehajúcou voľbou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora (pozri bod 33 in

fine). Navrhovatelia za nosný dôvod tejto časti návrhu [bod 2(ii)] považovali skutočnosť, že

národná rada chcela/mala voliť kandidáta na funkciu generálneho prokurátora podľa

„novej“ právnej úpravy verejným spôsobom, hoci v bezprostredne predchádzajúcich

a súvisiacich piatich (neúspešných) voľbách hlasovala tajne. Národná rada však 17. júna

2011 v ostatnej voľbe zvolila za kandidáta na funkciu generálneho prokurátora

doc. JUDr. Jozefa Čentéša, PhD., tajným spôsobom (materiálny stav), a to aj napriek tomu,

že podľa „novej“ právnej úpravy mohla voliť (aj) verejne (formálny stav). Uvedenú

skutočnosť (uskutočnenie tajnej, a nie verejnej ostatnej voľby, pozn.) ústavný súd zohľadnil

už v rámci predbežného rozhodovania (pozri body 7 až 13), keď zrušil svoje rozhodnutie

o dočasnom pozastavení niektorých z napadnutých ustanovení.

38. Ústavný súd uzatvára, že napadnuté ustanovenia o zmene spôsobu volieb

(z obligatórne tajnej na primárne verejnú) mohli byť v konflikte s navrhovateľmi

uvádzanými dôvodmi v bode 2(ii) iba v súvislosti s voľbou kandidáta na funkciu

generálneho prokurátora, a aj v tomto prípade iba do 17. júna 2011, kedy bol proces voľby

kandidáta na funkciu generálneho prokurátora v národnej rade zavŕšený, pričom v ostatnej

voľbe sa volilo tajne, rovnako ako vo všetkých predchádzajúcich (neúspešných) voľbách.

Na strane druhej v čase podania návrhu na ústavnom súde (30. mája a 15. júna 2011), ako aj

v čase jeho prijatia na ďalšie konanie (15. júna 2011) nebolo možné rozumne vylúčiť

možnosť uskutočnenia ostatnej voľby verejným spôsobom, čo bolo ratiom decidendi prijatia

rozhodnutia o pozastavení účinnosti niektorých napadnutých ustanovení. Zmena spôsobu

voľby u ostatných dotknutých verejných funkcionárov (predsedu a podpredsedov NKÚ,

sudcov ústavného súdu a predsedu a členov dozornej rady FNM) nijako nesúvisela

s bezprostrednou alebo blízko budúcou ich voľbou a už vôbec nie s prebiehajúcou ich

voľbou. Toto napokon navrhovatelia ani netvrdili. Preto ani dôvody uvádzané

navrhovateľmi v bode 2(ii) nemali vo vzťahu k ostatným dotknutým verejným

funkcionárom (okrem kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, pozn.) žiadny reálny

význam. Inými slovami, navrhovateľmi namietané porušenia princípu zákazu retroaktivity

právnych noriem a jeho ďalších pendantov – „zmeny pravidiel počas hry“ a princípu

právnej istoty – mohli obstáť iba v súvislosti s prebiehajúcou a neskončenou voľbou

kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Ústavný súd nerozhoduje podľa stavu

v okamžiku nadobudnutia platnosti právneho predpisu, ale podľa stavu v čase rozhodovania.

Uplatnenie zásady zrušiteľnosti preto súvisí aj s takými pojmami, ako je konvalidácia,

materiálne porušenie či formálne porušenie. Zvolenie kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora 17. júna 2011 v tajnej voľbe spôsobilo, že v čase konečného rozhodovania

ústavného súdu napadnuté ustanovenia o zmene spôsobu voľby dotknutých verejných

funkcionárov už nemôžu pôsobiť spätne do minulosti a ani materiálne nezmenili pravidlá

počas hry (keď, tak potom len formálne, pozn.). Preto bolo potrebné nevyhovieť návrhu

navrhovateľov aj v tejto jeho časti.

39. Národná rada vo svojom stanovisku (bod 15) vyvracala navrhovateľmi namietanú

retroaktivitu napadnutých ustanovení tvrdením, že v súvislosti s voľbou kandidáta na

funkciu generálneho prokurátora je potrebné rozlišovať medzi „novou“ a „opakovanou“

voľbou. V tejto súvislosti zastávala názor, že „nová“ voľba nezakladá dôvod prípadnej

retroaktivity napadnutých ustanovení. Ústavný súd, riadiac sa princípom sebaobmedzenia

a zdržanlivosti (pozri tiež bod 32), nepovažuje za vhodné ani účelné na tomto mieste

ústavno konformne interpretovať pojmy „nová“ voľba a „opakovaná“ voľba (k tomu pozri

o rokovacom poriadku

Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších zmien a doplnkov), keďže

v dôsledku uskutočnenej ostatnej voľby tajným spôsobom, t. j. tým istým spôsobom ako

prebehlo všetkých päť predchádzajúcich volieb, táto otázka z pohľadu materiálneho sa stala

bezpredmetnou. Vo všeobecnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou praxou ústavného

súdu (napr. , ) však ústavný súd pripomína, že princíp zákazu

retroaktivity právnych noriem predstavuje čiastkový princíp (je súčasťou) princípu právnej

istoty. Pôsobnosť princípu právnej istoty je preto k princípu zákazu retroaktivity právnych

noriem širšia, a to aj pri posudzovaní koherentnosti písaného práva v priebehu času (k tomu

pozri v bode 35 in fine citovanú časť z nálezu sp. zn. z 28. novembra 2007).

A práve uvedené okolnosti mali potencionálny ústavnoprávny význam v čase rozhodovania

ústavného súdu o pozastavení účinnosti niektorých z napadnutých ustanovení.

40. V neposlednom rade ústavný súd zhodne so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou (napr. ) zastáva názor, že novú právnu úpravu nemožno považovať

za rozpornú s princípom právnej istoty, t. j. s len z toho dôvodu, že ide

o právnu úpravu odlišnú od predchádzajúcej, keďže by tým bola do budúcna vylúčená

možnosť zmeniť právnu úpravu dosiaľ právne upravených otázok. Ústavný súd rovnako

zistil, že zmenou spôsobu voľby dotknutých verejných funkcionárov na pôde národnej rady

nedochádza ani k narušeniu rovnosti v právach (aj keď to navrhovatelia výslovne

nenamietali, pozn.), pretože táto zmena sa vzťahuje odo dňa svojej účinnosti na celý okruh

rovnakým spôsobom posudzovaných fyzických osôb do budúcnosti. Na tomto závere nič

nemení ani skutočnosť, že v čase podania návrhu nebol skončený proces voľby kandidáta na

funkciu generálneho prokurátora (pozri najmä body 36 až 38). Podľa názoru ústavného súdu

napadnuté ustanovenia ani neobmedzujú niektoré zo základných práv, pretože zmenu

spôsobu voľby dotknutých funkcionárov ex post nemožno považovať za obmedzenie

základných práv.

41. Navrhovatelia okrem porušenia poukazovali tiež na porušenie

, a to v rozsahu dôvodov uvedených v bode 2, ku ktorým ústavný súd postupne

zaujal svoje stanovisko (pozri vyššie o ústavnom princípe tajnej voľby, o demokratických

tradíciách, o princípe zákazu retroaktivity právnych noriem, „o zmene pravidiel počas hry“

a o princípe právnej istoty). Je nespochybniteľné, že princíp slobodnej súťaže politických síl

je podstatným znakom demokratického a právneho štátu a v tomto zmysle aj súvisí s čl. 1

ods. 1 , ktorý princíp demokratického a právneho štátu primárne zakotvuje. Rozsah

politických práv a slobôd podliehajúcich režimu je uvedený v treťom oddiele

druhej hlavy ( až ), pričom v okolnostiach danej veci bol navrhovateľmi

atakovaný (iba) ústavný princíp tajnej voľby (k tomu pozri predovšetkým bod 31). Iné

ústavnoprávne významné skutočnosti v spojitosti s navrhovatelia netvrdili ani

ich ústavný súd nezistil, resp. tieto (o význame dotknutých verejných funkcionároch) neboli

samy osebe spôsobilé preukázať navrhovateľmi tvrdené ústavnoprávne dôsledky (bod 30

in fine).

42. Ústavný súd k spôsobu voľby (verejná alebo tajná) dotknutých verejných

funkcionárov uzatvára, že obidve volebné formy sú de lege lata v súlade s , majú

svoju vnútornú logiku, výhody aj nevýhody. Dôvody pre jednu či druhú voľbu preto

nemožno hľadať v ústavnoprávnych konštrukciách, ale iba v rovine politickej vôle. Ak je

navrhovateľ 2 (ako skupina poslancov národnej rady) toho názoru, že ním napadnutá právna

úprava je nevhodná alebo vyvoláva negatívne dôsledky, môže sa usilovať o jej zmenu

v rámci politickej súťaže, nie v rámci súdnej kontroly ústavnosti, ktorá zo svojej podstaty

musí byť obmedzená iba na otázky ústavnoprávnej povahy. Na základe uvedeného ústavný

súd nevyhovel návrhu navrhovateľov (bod 2 výroku).

43. Podľa k nálezu pripájajú odlišné stanoviská

sudcovia Ivetta Macejková, Milan Ľalík, Ľudmila Gajdošíková a Peter Brňák.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011