Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 145/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-79

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa) a Miloša Maďara v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , , zastúpeného Vidhi Pandit, s. r. o., Dúhová 966/8, Slovenský Grob, proti postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 Gn 227/24/1000 a jej upovedomeniu z 10. februára 2025 takto

r o z h o d o l :

1. Upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 b o l o p o r u š e n é základné právo sťažovateľa na život podľa a 2 v súvislosti s požiadavkou na účinné vyšetrovanie, základné právo na inú právnu ochranu podľa a právo na život podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na účinné vyšetrovanie.

2. Upovedomenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 z r u š u j e a v e c v r a c i a Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky j e p o v i n n á nahradiť sťažovateľovi trovy konania 1 184,04 eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. apríla 2025 domáha vyslovenia porušenia základného práva na život podľa a 2 (ďalej len „“), základného práva na inú právnu

ochranu podľa a práva na život podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Západ, 1. oddelenia vyšetrovania (ďalej len „inšpekčná služba“) v konaní vedenom pod ČVS: -2024 a jeho uznesením z 15. júla 2024, postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jej uznesením z 10. septembra 2024 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 Gn 227/24/1000 a jej upovedomením z 10. februára 2025. Navrhuje napadnuté rozhodnutia a upovedomenie zrušiť a vec vrátiť krajskej prokuratúre a generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Zároveň požaduje priznať mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

2. Uznesením č. k. -43 z 11. marca 2026 ústavný súd prijal podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavnú sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na život podľa a 2 , základného práva na inú právnu ochranu podľa a práva na život podľa dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 Gn 227/24/1000 a jej upovedomením z 10. februára 2025 na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti ústavnú sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že inšpekčná služba uznesením pod ČVS: UIS-19/1- OISZ-2024 z 15. júla 2024 podľa odovzdala (dve) trestné oznámenia pre podozrenie zo spáchania prečinu marenia úlohy verejným činiteľom podľa a , ktorého sa mali dopustiť príslušníci Policajného zboru služobne zaradení na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V (ďalej len „“) v súvislosti s ich postupom pri pátraní po nezvestnej ťažko chorej osobe, na disciplinárne konanie riaditeľovi , pretože výsledky vyšetrovania preukázali, že nešlo o trestný čin, ale o skutok, ktorý by mohol byť posúdený ako disciplinárne previnenie porušením povinností policajta, ktoré je oprávnený posúdiť a prejednať priamy nadriadený policajta.

4. Sťažnosť sťažovateľa ako poškodeného podanú ním samotným, ako aj prostredníctvom jeho splnomocnenca krajská prokuratúra uznesením č. k. -23 z 10. septembra 2024 podľa zamietla ako nedôvodnú.

5. Upovedomením č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 generálna prokuratúra ako nedôvodnú odložila žiadosť sťažovateľa podanú podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 11/2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní (ďalej len „príkaz č. 11/2019“), ktorou žiadal preskúmať zákonnosť postupu inšpekčnej služby a rozhodnutia krajskej prokuratúry v predmetnom konaní.

6. Podstatu trestných oznámení tvorila skutočnosť, že po nahlásení nezvestnosti ťažko chorého

(otca sťažovateľa) na Obvodnom oddelení Policajného zboru Bratislava

Petržalka-juh (ďalej len „OO PZ juh“) 16. novembra 2022 policajti zodpovední za výkon pátrania nepožiadali napriek výslovným a opakovaným žiadostiam sťažovateľa ako oznamovateľa príslušné subjekty o vydanie dostupných kamerových záznamov potenciálne zachytávajúcich pohyb

nezvestného bezprostredne po začatí pátrania, ale až neskôr (o päť dní t. j. 21. novembra 2022), keď už pravdepodobne nebol nažive.

II. Argumentácia sťažovateľa

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti predovšetkým tvrdí, že príslušní policajti OO PZ zavinili zmarenie, resp. podstatné sťaženie splnenia dôležitej úlohy spočívajúcej vo vypátraní jeho nezvestného otca včas. Ak by títo policajti postupovali v súlade so svojimi povinnosťami, jeho otec by bol s vysokou pravdepodobnosťou zachránený, pretože jeho pohyb bol na relevantných kamerových záznamoch preukázateľne zachytený. Už zo samotných záverov inšpekčnej služby vyplýva, že policajti neurobili všetko, čo sa od nich mohlo požadovať, aby zabránili ohrozeniu života nezvestného. Ak by nedošlo k zásadnému omeškaniu pri zabezpečovaní kamerových záznamov, zabránilo by to smrti jeho ťažko chorého otca.

8. Vyhľadanie a zabezpečenie kamerových záznamov sťažovateľ bezúspešne opakovane navrhoval 17., 18. a 19. novembra 2022. Práve táto okolnosť zvyšuje závažnosť konania dotknutých policajtov dosahujúceho tak intenzitu trestného činu.

9. Tvrdenie inšpekčnej služby, že nebolo možné určiť, či by sa nezvestného podarilo vypátrať aj vtedy, ak by policajti zodpovední za výkon pátrania v ničom nepochybili a vykonali by všetky potrebné úkony riadne a včas, sťažovateľ považuje za absurdné. Na jeho námietku v tomto zmysle však krajská prokuratúra nijako nereagovala.

10. Nelogické je aj tvrdenie inšpekčnej služby, že vypátranie nezvestného je dôležitou úlohou, ale vykonanie konkrétnych úkonov, iba a len prostredníctvom ktorých bolo možné túto úlohu reálne splniť, už nemožno subsumovať pod dôležité úlohy v zmysle trestného práva.

11. Ako zásadný nedostatok postupu a rozhodnutia krajskej prokuratúry sťažovateľ vníma nevyslovenie žiadneho záveru vzťahujúceho sa na dôslednosť a včasnosť úradného postupu pátračov vo vzťahu k možnej eventualite, že žiadosť o súčinnosť Dopravnému podniku mesta Bratislava doručená nebola.

12. Za kontroverzné sťažovateľ považuje tvrdenie krajskej prokuratúry, že konanie dotknutých policajtov mohlo vykazovať znaky disciplinárneho previnenia, pretože z odôvodnenia jej rozhodnutia nevyplýva absolútne žiadne pochybenie zo strany policajtov, ktoré by identifikovala, t. j. prípadné nedostatky nijako bližšie nešpecifikovala a nekonkretizovala. Takýto postup je zmätočný, arbitrárny a nepreskúmateľný.

13. Krajská prokuratúra podľa sťažovateľa nedala vôbec žiadnu odpoveď na podstatnú námietku, že úkony, ktoré zo strany pátračov vykonané neboli (resp. boli vykonané oneskorene), ale po správnosti mali byť (resp. mali byť vykonané včas), nie je možné subsumovať pod dôležité úlohy podľa . Sťažovateľ trvá na tom, že krajská prokuratúra mala vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo nedostatky v postupe príslušníkov polície nie sú takými nedostatkami, ktoré by mali charakter zmarenia alebo podstatného sťaženia splnenia dôležitej úlohy. Krajská prokuratúra len stroho a arbitrárne skonštatovala, že ňou vzhliadnuté (bližšie nešpecifikované) nedostatky v postupe príslušníkov polície zodpovedných za výkon sami osebe nevykazujú naplnenie všetkých zákonných znakov objektívnej stránky

skutkovej podstaty trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa .

14. Sťažovateľ spochybnil skutkové tvrdenie, že k spracovaniu a najmä k odoslaniu žiadostí o kamerové záznamy došlo 18. novembra 2022, pretože sa tak preukázateľne stalo až 21. novembra 2022. Dátum 18. november 2022 bol do textu žiadostí účelovo vložený výlučne v snahe o fingovanie ich skoršieho vyhotovenia.

15. V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie zásady špeciality , keď po podaní trestného oznámenia bolo potrebné pri dokazovaní postupovať výlučne podľa tohto trestno- procesného kódexu a len procesnými úkonmi vykonávanými príslušným orgánom činným v trestnom konaní, a nie „operatívcom“ podľa o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), prípadne podľa interných predpisov Policajného zboru. S názorom krajskej prokuratúry na uvedenú problematiku sťažovateľ nesúhlasí. Za zákonný nemožno podľa neho považovať postup, keď je trestné oznámenie pridelené „operatívcovi“, ktorý na základe mimoprocesných predpisov zabezpečí všetky podstatné dôkazné materiály, vypočuje (vyťaží na úradný záznam) podozrivé osoby, z tohto „operatívneho dokazovania“ spracuje vlastné analýzy, všetok tento ,,dôkazný“ materiál predloží vyšetrovateľovi, ktorý procesným spôsobom ani len nevypočuje podozrivé osoby, nevykoná okrem jedného v podstate žiaden úkon v trestnom konaní a na tomto základe vydá meritórne rozhodnutie. Všetky dôkazy – výsledky prešetrenia operatívnych kontrol zabezpečených operatívnou pracovníčkou neboli zabezpečené a vykonané oprávnenou osobou v zodpovedajúcom štádiu trestného konania po podaní trestného oznámenia. Vznikol tak nezákonný dôkaz, z ktorého inšpekčná služba, krajská prokuratúra a generálna prokuratúra citovali nepodložené a rozporné tvrdenia, ktoré boli sťažovateľom vyvrátené s odkazom na konkrétne skutočnosti a dôkazy. Išlo o spisový materiál zabezpečený pre účely trestného konania v rozpore s .

16. Generálnej prokuratúre sťažovateľ vytýka, že sa s jeho argumentáciou nevysporiadala. Jej závery hodnotí ako nesprávne a nesúhlasí s nimi. Týka sa to aj vyhodnotenia potreby zabezpečenia ďalších navrhovaných dôkazov, ako aj názoru generálnej prokuratúry, že policajti v pátraní vykonali dostatočné penzum úkonov a že úkony, ktoré mali podľa sťažovateľa podniknúť, síce mohli prispieť k čiastočnej alebo úplnej lokalizácii nezvestného, ale nemuseli viesť k pozitívnemu výsledku operatívno-pátracej činnosti policajtov, a preto ich nemožno považovať za spôsobilé pre určenie rozsahu nedbanlivostného konania.

17. Sťažovateľ trvá na názore, že nedošlo k účinnému vyšetreniu udalostí súvisiacich s nedostatočným pátraním po jeho ťažko chorom otcovi. Závery vyšetrovania sa opierali najmä o výpovede a záznamy predložené zainteresovanými policajtmi, neboli objasnené rozpory, na ktoré sťažovateľ poukazoval vrátane mnohých nezrovnalostí, antedatovania dokumentov a preukázateľných klamstiev. Nedošlo k vykonaniu sťažovateľom navrhovaných dôkazov, ktoré by uvedené rozpory odstránili a preukázali jednoznačné pochybenia polície pri pátraní. Už aj vzhľadom na inšpekčnou službou identifikované porušenie služobných predpisov bolo postúpenie prípadu na disciplinárne konanie zjavne nedostatočné.

18. Orgány činné v trestnom konaní nepodnikli primerané kroky, aby zabezpečili všetky významné dôkazy. Nedostatky vo vyšetrovaní boli v rozpore s požadovaným štandardom účinnosti. Z hľadiska

pozitívnych záväzkov štátu účinne vyšetriť také okolnosti, aké sú prítomné v posudzovanom prípade, bolo o to závažnejšie, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyšetrovanie trestnej činnosti príslušníkov polície musí spĺňať požiadavku nezávislosti, ktorej inšpekčná služba nevyhovuje.

19. K porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu došlo pri vydaní takého individuálneho právneho aktu generálnej prokuratúry, ktorým bolo s konečnou platnosťou de facto potvrdené, že sťažovateľ nemá postavenie osoby poškodenej trestným činom a trestný čin, ktorý mal byť podľa jeho trestného oznámenia spáchaný, spáchaný nebol. Táto skutočnosť sťažovateľovi znemožnila dosiahnuť procesné postavenie poškodeného v trestnom konaní, ktoré pre neho predstavuje jediný legitímny procesný prostriedok na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom.

20. Nedostatok vyrozumenia generálnej prokuratúry, v ktorom spočíva porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu, je nedostatočné odôvodnenie prijatých skutkových a právnych záverov, ktoré mali rozhodujúci význam pre posúdenie, či bol alebo nebol spáchaný trestný čin a či vykonané trestné konanie prebehlo zákonným spôsobom, a teda rozhodujúcich pre vydanie meritórneho rozhodnutia v trestnom konaní, ktorým bolo sťažovateľovi odňaté postavenie poškodeného.

III. Vyjadrenie generálnej prokuratúry a replika sťažovateľa

III.1. Vyjadrenie generálnej prokuratúry:

21. Generálna prokuratúra predovšetkým zastáva názor, že otázka účinného vyšetrenia okolností, ktoré mali viesť k úmrtiu otca sťažovateľa, bola predmetom trestného konania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave, Obvodným oddelením Policajného zboru Petržalka- sever (ďalej len „OO PZ sever“) pod ČVS: ORP-1207/PS-B5-2022 a Okresnou prokuratúrou Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. , ktoré bolo podľa a zastavené uznesením OO PZ sever z 23. septembra 2024 (existoval dostatočne odôvodnený záver, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie). Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu okresná prokuratúra uznesením č. k. -44 z 25. októbra 2024 zamietla ako oneskorene podanú. Práve toto konanie sa podľa generálnej prokuratúry priamo týkalo ochrany práva na život a vyšetrovania okolností úmrtia nezvestného, preto sa podľa nej naskytá otázka, či sa sťažovateľ ústavnou sťažnosťou nesnaží preklenúť zmeškanie lehôt v predchádzajúcom konaní.

22. K domnienke sťažovateľa, že porušenie služobných povinností policajtov malo za následok smrť jeho otca, generálna prokuratúra zaujala stanovisko, že službukonajúci policajti vzhľadom na špecifické okolnosti prípadu urobili všetky úkony, ktoré bolo možné od nich rozumne očakávať vzhľadom na súkromnú sféru otca sťažovateľa a skutočnosť, že 17. november 2022 bol dňom pracovného pokoja a po ňom nasledoval víkend, čo nevyhnutne predstavovalo obmedzené policajné zdroje. Úspešnosť pátrania skorším získaním kamerových záznamov je podľa generálnej prokuratúry iba hypotetická, pretože ani tieto neobsahovali presnú polohu otca sťažovateľa. Generálna prokuratúra nesúhlasí s námietkou, že do pátracej akcie mali byť nasadení všetci policajti

v službe. Je podľa nej otázne, či by záchranné zložky našli nezvestného v čase, keď ešte žil, aj v prípade vykonania úkonov, ktoré nie je možné subsumovať pod dôležité úlohy v zmysle .

23. Poukazom na konkrétne rozhodnutia ESĽP generálna prokuratúra uzavrela, že postup policajných orgánov v posudzovanom prípade nemožno považovať za rozporný s pozitívnym záväzkom štátu chrániť právo na život podľa a podľa dohovoru. Z vykonaných úkonov nevyplýva, že by orgány verejnej moci disponovali takými konkrétnymi informáciami, ktoré by zakladali existenciu reálneho a bezprostredného rizika ohrozenia života nezvestnej osoby v čase nahlásenia jej zmiznutia, ani že by v reakcii na oznámenie nezvestnosti postupovali zjavne nedostatočne alebo svojvoľne.

24. Argumentácia sťažovateľa je podľa generálnej prokuratúry do značnej miery založená na hypotetických úvahách o tom, aký výsledok by mohli priniesť rýchlejšie alebo intenzívnejšie pátracie opatrenia. Takéto úvahy však nepostačujú na vyslovenie porušenia hmotnoprávneho aspektu práva na život, keďže tento nezakladá povinnosť štátu garantovať konkrétny výsledok, ale len povinnosť konať primerane a rozumne vzhľadom na dostupné informácie a okolnosti prípadu.

25. K procesnému aspektu práva na život generálna prokuratúra znova upozornila, že otázka účinného vyšetrovania okolností, ktoré mali viesť k úmrtiu otca sťažovateľa, je spojená s iným (predošlým) trestným konaním, preto nie je nemožné dospieť k záveru o jeho porušení v danej veci.

26. Podľa generálnej prokuratúry nedošlo k takému pochybeniu orgánov verejnej moci, ktoré by dosahovalo ústavnoprávnu intenzitu porušenia základného práva na život. Napadnuté upovedomenie preto nemožno považovať za protiústavné a ústavná sťažnosť je z tohto dôvodu nedôvodná.

27. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu generálna prokuratúra konštatovala, že sa v rámci svojej právomoci žiadosťou sťažovateľa v primeranom rozsahu zaoberala, túto vyhodnotila a o výsledku jej preskúmania sťažovateľa riadne upovedomila. Jej závery pritom nie sú arbitrárne či neodôvodnené alebo vnútorne rozporné. Naopak, sú čitateľné, zrozumiteľné, podložené skutkovými zisteniami a príslušnou právnou úpravou.

28. Odôvodnenie skutkových a právnych záverov v napadnutom upovedomení podľa generálnej prokuratúry zodpovedá svojím rozsahom tej časti trestného konania, ktorej predmetom bolo výlučne objasňovanie prečinu marenia úlohy verejného činiteľa podľa § 327 Trestného konania.

29. Sťažovateľ podľa názoru generálnej prokuratúry zameral svoju pozornosť na vyvodenie zodpovednosti polície za úmrtie svojho otca, a to pre jej nedostatočne vykonané pátracie úkony. Otec sťažovateľa, hoci trpel vážnymi zdravotnými ťažkosťami, však nebol v dispozícii orgánov štátu, žil sám, a teda podľa judikatúry ESĽP zodpovednosť štátu (tu polície) za prípadné úmrtie takejto osoby nemusí mať trestnoprávnu povahu.

30. Ak sa teda generálna prokuratúra stotožnila s navrhovaným disciplinárnym postihom policajtov a túto skutočnosť oznámila sťažovateľovi ústavno-konformným spôsobom, podľa jej názoru jej postupom a upovedomením nedošlo k zásahu do práv označených sťažovateľom.

31. Z týchto dôvodov navrhla ústavnej sťažnosti nevyhovieť.

III.2. Replika sťažovateľa:

32. Argumentácia generálnej prokuratúry je podľa sťažovateľa neudržateľná, pretože selektívne a dezinterpretačne pracuje s judikatúrou ESĽP, vedie k neprimeranému oslabeniu pozitívnych záväzkov štátu pri ochrane života. Jej výklad je v rozpore s ustálenou judikatúrou ESĽP, podľa ktorej ak orgány štátu vedeli alebo mali vedieť o existencii reálneho a bezprostredného rizika pre život konkrétnej osoby, vzniká im povinnosť prijať všetky opatrenia, ktoré od nich možno rozumne očakávať. Tento štandard generálna prokuratúra fakticky relativizuje, keď ho redukuje na „primerané minimum“ s dôrazom na praktické limity polície, pričom úplne opomína kritérium včasnosti a efektívnosti zásahu.

33. Prípad otca sťažovateľa sa približuje judikatúre ESĽP, v ktorej konštatoval porušenie čl. 2 dohovoru z dôvodu nečinnosti alebo oneskorenej reakcie príslušných orgánov (napr. Kontrová proti Slovensku).

34. Generálna prokuratúra podľa sťažovateľa ignoruje osobitnú zraniteľnosť nezvestnej osoby a nesprávne interpretuje samotnú podstatu pozitívnych záväzkov štátu. Jej argument fakticky zavádza test „istoty výsledku“, ktorý judikatúra ESĽP výslovne odmieta. Namiesto aplikácie štandardu „urobiť všetko, čo možno rozumne očakávať“ legitimizuje nečinnosť a oneskorené konanie orgánov verejnej moci, čím neprípustne oslabuje ústavnú aj „dohovorovú“ ochranu práva na život.

35. Objektívna dostupnosť záznamov v rozhodnom období jednoznačne vyvracia záver o nemožnosti posúdiť, či by riadne a včasné konanie mohlo viesť k záchrane života. Takýto záver je nelogický, v rozpore s princípom „povinnosti prostriedkov“, na ktorom je judikatúra ESĽP založená.

36. Sťažovateľ v ďalšom reprodukoval a rozvinul argumentáciu uvedenú už v ústavnej sťažnosti týkajúcu sa tvrdenia o vnútornom rozpore v argumentácii orgánov činných v trestnom konaní (vypátranie nezvestného predstavovalo dôležitú úlohu, ale za dôležité neboli považované konkrétne úkony na jej splnenie); nevysporiadania sa kľúčovými námietkami; nereflektovania skutkového stavu a hypotetických úvah o neistote výsledku. Rovnako zopakoval, že vyšetrovanie sa neopieralo o riadne vykonané procesne použiteľné dôkazy (ale najmä o operatívne záznamy a vysvetlenia) a že kľúčové dôkazy vykonané neboli, neboli odstránené rozpory a nezrovnalosti, skutkový stav zostal v podstatných okolnostiach neobjasnený. Znovu pripomenul porušenie požiadavky nezávislosti vyšetrovania, keďže rozhodujúce informácie pochádzali z operatívnej činnosti útvarov Policajného zboru, ktoré sú hierarchicky a inštitucionálne prepojené s osobami, ktorých postup bol predmetom preverovania. Z jeho pohľadu vyšetrovanie nebolo účinné, dôkladné ani nezávislé, neviedlo k riadnemu objasneniu skutkového stavu ani k vyvodeniu zodpovednosti, čím došlo k porušeniu procesného aspektu práva na život.

37. Právo na život podľa čl. 2 dohovoru bolo podľa názoru sťažovateľa porušené v oboch jeho rovinách. V rovine hmotnoprávnej tým, že neboli prijaté včasné a primerané opatrenia na ochranu života osoby, o ktorej existovalo reálne a bezprostredné riziko ohrozenia. V rovine procesnej tým, že vyšetrovanie nebolo vykonané spôsobom, ktorý by spĺňal požiadavky efektívnosti, dôslednosti a preskúmateľnosti. Závery orgánov činných v trestnom konaní sú arbitrárne, vnútorne rozporné a nezodpovedajú vykonaným dôkazom ani relevantnému právnemu rámcu.

38. Sťažovateľ trvá na tom, že disciplinárne konanie nemôže nahradiť riadne trestné vyšetrovanie, najmä ak ide o podozrenie zo závažného zlyhania príslušníkov polície pri ochrane života osoby v bezprostrednom ohrození.

39. K argumentu, že sťažnosť sťažovateľa v inom trestnom konaní bola vyhodnotená ako oneskorene podaná, sťažovateľ uviedol, že prostriedok nápravy na úrovni generálnej prokuratúry, ktorý využil a na ktorého výsledok sa sťažuje pred ústavným súdom, nie je podmieňovaný predchádzajúcim vyčerpaním sťažnosti v inom trestnom konaní.

40. Takisto argumentáciu generálnej prokuratúry týkajúcu sa namietaného porušenia sťažovateľ považuje za právne aj skutkovo neudržateľnú, formalistickú. Postup generálnej prokuratúry nevykazoval znaky reálneho preskúmania veci, ale iba formálne potvrdenie predchádzajúcich záverov bez vecného vysporiadania sa s rozhodujúcimi námietkami. Generálna prokuratúra neposkytla adekvátnu odpoveď na podstatu námietok, ktoré smerovali k nečinnosti a oneskorenému postupu polície pri pátraní po nezvestnej osobe, ako aj k tomu, že vyšetrovanie bolo založené prevažne na operatívnych a interných podkladoch bez riadneho procesného dokazovania.

41. Neobstojí ani argument, že otec sťažovateľa nebol v dispozícii orgánov štátu, keďže vznik pozitívnych záväzkov štátu podľa čl. 2 dohovoru nie je viazaný na faktické prevzatie osoby do kontroly štátu, ale na existenciu reálneho a bezprostredného rizika pre jej život, o ktorom orgány vedeli alebo mali vedieť.

IV. K ústnemu pojednávaniu

42. Ústavný súd podľa vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania, keďže na základe obsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

V. Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti

43. Podstata námietok sťažovateľa v súvislosti s namietaným porušením základných práv na život a na inú právnu ochranu je založená na jeho tvrdení o nedostatočne účinnom vyšetrovaní postupu príslušníkov polície pri vykonaní pátrania po jeho nezvestnom otcovi, nedostatočnom odôvodnení napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry, ako aj o neodôvodnených, arbitrárnych a ústavnoprávne neudržateľných záveroch prijatých orgánmi konajúcimi v danej veci, ktoré sú v rozpore s obsahom spisu a vychádzajú z nezákonne získaných dôkazov od orgánov nemajúcich právomoc orgánov činných v trestnom konaní.

44. Trestné konanie predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom, a teda nie je ústavne zaručené právo tretej osoby (oznamovateľa, poškodeného), aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zachováva zásadu zdržanlivosti, pokiaľ ide o preskúmavanie rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní prijatých v ranných fázach trestného konania. S prihliadnutím na zásadu zdržanlivosti môže ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti poškodeného zasiahnuť do rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní vydaného

v tzv. prípravnom konaní (tu dokonca v konaní pred začatím trestného stíhania) len v prípade flagrantného pochybenia orgánu činného v trestnom konaní s intenzívnymi pretrvávajúcimi následkami pre poškodeného (porov. ).

45. Vychádzajúc zo skutočnosti, že každý má zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami, návrhmi a sťažnosťami kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili () a že o porušení označených práv sťažovateľa by bolo možné uvažovať za okolností, že by orgány činné v trestnom konaní nevenovali jeho trestnému oznámeniu (resp. v tomto prípade jeho právnemu prostriedku nápravy) pozornosť, ktorú vyžaduje zákon (), ústavný súd pristúpil k vyhodnoteniu spôsobu, akým orgány činné v trestnom konaní a následne generálna prokuratúra trestné oznámenie sťažovateľa vyhodnotili.

46. Ústavný súd zároveň pripomína (v súlade so svojou konštantnou judikatúrou), že v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

47. S ohľadom na povahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry je potrebné uviesť, že na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp. judikatúry ESĽP) kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (, , ). Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že upovedomenie patrí k procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu. Spravidla je reakciou na žiadosť, návrh, podnet alebo iné podanie subjektu trestného konania odlišného od orgánu činného v trestnom konaní. Ak argumenty podávateľa nemožno akceptovať, v upovedomení sa uvedú dôvody, ktoré bránia prijať ním požadované opatrenia. Pokiaľ ide o náležitosti upovedomenia, ich nepredpisuje. Samotný obsah a rozsah upovedomenia je tak ponechaný na úvahe jeho spracovateľa. Napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom konaní takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa poskytuje.

48. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uplatnil okrem námietky porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa aj námietku porušenia základného práva na život podľa a 2 a dohovoru, predovšetkým jeho procesnej stránky spočívajúcej

v pozitívnom záväzku štátu na účinné vyšetrovanie, v tomto prípade vyšetrenie postupu polície pri pátraní po jeho nezvestnom otcovi, ktorý bol neskôr nájdený mŕtvy. Ústavný súd v prvom rade pristúpil k zisťovaniu, či je na danú vec aplikovateľná požiadavka efektívneho vyšetrovania.

49. Právo na účinné vyšetrovanie pri zásahu do fyzickej integrity jednotlivca je podľa judikatúry ESĽP odvodené od práv na život podľa čl. 2 dohovoru a nebyť mučený a podrobený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestu podľa čl. 3 dohovoru. Toto právo neprináleží poškodenému v trestnom konaní o akomkoľvek trestnom čine, ale len pri najzávažnejších trestných činoch dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a podstatných aspektoch súkromného života (, , ). Posúdenie minimálnej hranice závažnosti, ktorá aktivuje pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie, závisí od konkrétnych okolností prípadu, od povahy, kontextu a trvania zaobchádzania s poškodeným, fyzických a psychických následkov, resp. v určitých prípadoch od pohlavia, veku, zdravotného stavu poškodeného (napr. Koky a iní proti Slovensku z 12. 6. 2012, č. 13624/03, bod 212). V uvedenom smere je relevantným kritériom aj skutočnosť, či je zásah spôsobený orgánom verejnej moci alebo jednotlivcom. V prípadoch, v ktorých je pôvodcom zásahu orgán verejnej moci, totiž pre vznik garancie práva na účinné vyšetrovanie postačuje zásah nižšej intenzity, resp. zásah s menej závažným následkom, prípadne aj bez následku na fyzickom zdraví, keď do popredia vystúpi iná rozhodná okolnosť (napr. V. C. proti Slovensku z 8. 11. 2011, č. 18968/07, bod 102). Touto relevantnou okolnosťou môže byť napr. skutočnosť, že v prípade zásahu zo strany orgánu verejnej moci bolo s osobou nakladané ako s vecou (napr. Bouyid proti Belgicku z 28. 9. 2015, č. 233380/09, bod 90), išlo o úmyselný dlhotrvajúci útok (napr. V. proti Spojenému kráľovstvu zo 16. 12. 1999, č. 24888/94, bod 71 a Ramirez Sanchez proti Francúzsku zo 4. 7. 2006, č. 59450/00, bod 118), išlo o zásah, keď bola obeť verejnou mocou obmedzená na osobnej slobode (napr. Selmouni proti Francúzsku z 28. 7. 1999, č. 25803/94, bod 99) a pod. Bez ohľadu na to, či ide o zásah zo strany orgánu verejnej moci alebo zo strany súkromnej osoby, je významným faktorom, ktorý aj v prípadoch, kde k žiadnej ujme nedošlo (následku), preváži v prospech práva na účinné vyšetrovanie okolnosť nízkeho veku obete alebo jej iná zvláštna zraniteľnosť (napr. Z. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 10. 2. 2001, č. 29392/95, bod 73; Sultan Oner a ďalší proti Turecku zo 17. 10. 2006, č. 73792/01; M. a M. proti Chorvátsku z 3. 9. 2015, č. 10161/13), ale aj okolnosť rasovej či inej nenávistnej motivácie útoku (napr. Škorjanec proti Chorvátsku z 28. 3. 2017, č. 25536/14, bod 53).

50. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP pokiaľ jednotlivec vznesie obhájiteľné tvrdenie, že utrpel „v rukách zástupcov štátu“ zaobchádzanie odporujúce čl. 3 dohovoru (obdobne čl. 2 dohovoru), je povinnosťou vnútroštátnych orgánov vykonať „účinné oficiálne vyšetrovanie“ spôsobilé zaistiť relevantné informácie a identifikovať a potrestať zodpovedné osoby (napr. Okkali proti Turecku zo 17. 10. 2006, č. 52067/99, bod 65; Assenov a ďalší proti Bulharsku z 28. 10. 1998, č. 24760/94, bod 102). Obhájiteľné tvrdenie, ktoré iniciuje povinnosť účinného vyšetrovania, možno v skratke definovať ako také, ktoré nie je celkom nedôveryhodné.

51. Obsah práva na účinné vyšetrovanie je podľa ESĽP definovaný ako povinnosť smerujúca k určitému postupu, kde účinné vyšetrovanie nepredstavuje záruku konkrétneho výsledku, ale stanovuje mantinely pre postup príslušných orgánov vyšetrovania tak, aby bola naplnená podstata účinného vyšetrovania ako jedného zo súboru práv patriacich poškodenému (napr. Mocanu

a iní proti Rumunsku zo 17. 9. 2014, č. 10865/09, 45886/07, 32431/08, bod 322 a Bouyid proti Belgicku z 28. 9. 2015, č. 233380/09, bod 120).

52. Vychádzajúc zo skutočnosti, že nezvestný otec sťažovateľa mohol byť v záujme záchrany jeho života vzhľadom na svoj zdravotný stav v značnej miere odkázaný aj na náležitý postup polície ako orgánu zabezpečujúceho v zmysle príslušných zákonných ustanovení pátranie po nezvestných osobách [ ], ústavný súd nemal dôvod pochybovať o tom, že na prešetrenie zákonnosti postupu príslušníkov polície sa v konkrétnych okolnostiach v danej veci vzťahuje pozitívny záväzok štátu na vykonanie účinného vyšetrovania. Závažnosť s tým spojeného a následne oznámeného trestného činu (napriek tomu, že malo ísť „iba“ o prečin podľa ) tak ústavný súd odvodil od skutočnosti, že „v hre“ v pôvodnom pátracom konaní polície bol život nezvestnej osoby, u ktorej v konečnom dôsledku nastala smrť. Vedomosť polície, že pri nezvestnom išlo o osobu, ktorá skrz svoje ochorenie bola v ohrození života, pritom nastala už pri oznámení jej nezvestnosti. Vyplýva to aj z rozhodnutia inšpekčnej služby z 15. júla 2024 (s. 9). Otec sťažovateľa sa pritom stal nezvestným v ročnom období (polovica novembra), ktoré je z klimatického hľadiska pomerne nepriaznivým obdobím na pobyt mimo obydlia aj vzhľadom na pokles nočných teplôt. Táto okolnosť primerane zvyšovala požiadavku na kvalitu postupu pátracích orgánov v danej veci.

53. Je potrebné pripomenúť, že aj keď čl. 2 dohovoru nezabezpečuje právo na trestné stíhanie tretích osôb, ESĽP opakovane konštatoval, že účinný súdny systém vyžadovaný čl. 2 dohovoru môže, a za istých okolností aj musí, zahŕňať uplatnenie trestnoprávnych prostriedkov (rozsudok vo veci Calvelli a Ciglio proti Taliansku zo 17. 1. 2002, sťažnosť č. 32967/96, bod 51). Ak však porušenie práva na život nie je spôsobené úmyselne, pozitívny záväzok podľa čl. 2 dohovoru nemožno interpretovať tak, že nevyhnutne vyžaduje trestnoprávny prostriedok nápravy. V niektorých prípadoch tak môže byť predmetný záväzok naplnený aj v občianskoprávnom konaní či v disciplinárnom konaní (ibid.).

54. V súvislosti s možnou otázkou oprávnenia sťažovateľa domáhať sa práva na efektívne vyšetrovanie zákonnosti postupu polície pri pátraní po jeho otcovi ústavný súd uvádza, že právo na život je špecifické tým, že ak dôjde v rozpore s týmto právom k usmrteniu človeka, nemožno tejto priamej obeti toto porušenie už odčiniť a priama obeť sa už sama nemôže domáhať ochrany tohoto práva. Ochrana by však citeľne stratila na význame, ak by sa práva na účinné vyšetrovanie mohol dovolávať iba ten jednotlivec, ktorého právo na život bolo porušené. Platí preto, že práva na účinné vyšetrovanie sa môžu dovolávať aj osoby blízke toho, koho právo na život malo byť porušené, ak sa tohoto práva nemôže domáhať tento jednotlivec sám. Závisí pritom na posúdení okolností konkrétneho prípadu, kto je osobou blízkou, ktorá je oprávnená dovolávať sa za iného práva na účinné vyšetrovanie (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 26. novembra 2021).

55. Rovnako ESĽP akceptuje sťažnosti na porušenie čl. 2 dohovoru aj od blízkych príbuzných (pozri rozsudok vo veci Yaşa proti Turecku z 2. 9. 1998, sťažnosť č. 22495/93) a vo výnimočných prípadoch, keď osoba nemala žiadnych príbuzných, aj od iných osôb (pozri rozsudok Veľkej komory vo veci Centre for Legal Resources v mene Valentin-a Câmpeanu-a proti Rumunsku zo 17. 7. 2014, sťažnosť č. 47848/08). Locus standi je teda v situácii, keď smrť či zmiznutie obete je pripisované na zodpovednosť štátu, priznané aj blízkym príbuzným. Ústavný súd nevidel dôvod

na to, aby v tomto prípade postupoval inak (pozri aj rozsudok vo veci Kontrová proti Slovensku z 31. 5. 2007, sťažnosť č. 7510/04).

56. V ďalšom ústavný súd vzhľadom na účastníkmi konania uplatnenú argumentáciu považuje za potrebné zdôrazniť, že z hľadiska práva na efektívne vyšetrovanie (v zmysle garancií dohovoru a ), ako je ho možno vnímať cez judikatúru ústavného súdu a ESĽP, je (v okolnostiach danej veci) nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi samotným postupom policajných orgánov účastných na pátraní po nezvestnej osobe a následným konaním na základe sťažovateľom podaného trestného oznámenia, ktorého účelom bolo preskúmať, či tento postup „pátračov“ naplnil alebo nenaplnil znaky trestného činu alebo iného protiprávneho konania.

57. Právo osoby na efektívne vyšetrovanie teda smeruje k zabezpečeniu toho, aby podozrenia zo spáchania, v tomto prípade oznámeného trestného činu, boli predmetom samostatného, dôkladného a účinného (efektívneho) preverenia. Prípadné nedostatky či pochybenia v pôvodnom policajnom postupe (pátraní) preto nemožno automaticky stotožňovať s kvalitou a zákonnosťou následného vyšetrovania týchto podozrení. Naopak, práve existencia takýchto pochybností zakladá potrebu osobitného vyšetrovania, ktoré musí byť schopné posúdiť všetky relevantné okolnosti a vyvodiť závery o prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti. Z pohľadu požadovanej ochrany základných práv je preto rozhodujúce, či orgány zodpovedné za preverenie podozrenia postupovali efektívne, nezávisle, s potrebnou dôslednosťou a so snahou objasniť skutkový stav, a nie to, či samotný pôvodný policajný postup bol alebo nebol bezchybný. Nezachovanie tohto rozlíšenia by viedlo k nežiaducemu splývaniu dvoch odlišných právnych rovín – roviny možného pochybenia a roviny jeho následného vyšetrovania – ktoré podliehajú odlišným kritériám právneho posudzovania.

58. Pokiaľ generálna prokuratúra namieta, že ochrany práva na život a vyšetrovania okolností úmrtia nezvestného sa priamo týkalo konanie vedené OO PZ sever pod ČVS: ORP-1207/PS-B5- 2022 a okresnou prokuratúrou pod sp. zn. s náznakom, že práve v tomto konaní sa mal sťažovateľ domáhať ochrany svojich práv, ústavný súd sa s týmto názorom nemôže bezvýhradne stotožniť, keďže primárne predmetom označeného konania evidentne bolo vykonaním obvyklých procesných úkonov zistiť bezprostrednú príčinu smrti, či k nej nedošlo napr. cudzím zavinením a podobne, ako je to v prípadoch nálezu mŕtveho tela zaužívaná prax pri vzniku podozrenia, že smrť mohla byť spôsobená trestným činom. Existencia tohto konania ale nič nemení na tom, že sťažovateľ podal trestné oznámenie, o ktorom orgány činné v trestnom konaní viedli iné ďalšie konanie zamerané postup príslušníkov polície pri pátraní po nezvestnej osobe, ktoré mohlo vyústiť do naplnenia znakov trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom. Preto zodpovedanie otázky, pozornosť na ktorú upriamila generálna prokuratúra, či sa sťažovateľ ústavnou sťažnosťou nesnaží preklenúť zmeškanie lehôt v predchádzajúcom konaní, nemá v tejto veci opodstatnenie. V podstate na túto otázku dala odpoveď samotná generálna prokuratúra v ostatnom texte svojho vyjadrenia.

59. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ a v protiklade aj generálna prokuratúra svoju argumentáciu o neefektívnosti následného vyšetrovania nadmerne zakladajú na tvrdeniach o pochybeniach a ich význame, ku ktorým malo dôjsť v rámci pôvodného postupu príslušníkov („pátračov“). Takýto spôsob argumentácie však nezodpovedá meradlám, podľa ktorých sa posudzuje efektívnosť vyšetrovania. Samotná existencia, prípadne aj preukázanie určitých pochybení v pôvodnom postupe policajtov (a naopak nezistenie týchto znakov), ešte bez

ďalšieho nevypovedá o tom, že orgány príslušné na preverenie týchto podozrení nevykonali účinné vyšetrovanie. Sťažovateľ tak v ústavnej sťažnosti, ale aj v replike podstate vyvodzuje nedostatočnú efektívnosť vyšetrovania z nesúhlasu s jeho výsledkom alebo z presvedčenia, že pôvodné konanie policajtov bolo nezákonné, pričom tieto otázky nemožno zamieňať. Podobne generálna prokuratúra časť svojej obrany založila na skutkových okolnostiach pôvodného „pátracieho“ konania.

60. Ústavný súd sa však musel zamerať na kvalitu a dostatočnosť procesných krokov vykonaných pri preverovaní podozrenia z protiprávneho konania dotknutých príslušníkov , t. j. či inšpekčná služba vykonávajúca vyšetrovanie prijala primerané opatrenia na zistenie skutkového stavu a objektívne posúdenie možnej trestnoprávnej zodpovednosti „pátračov“ (pozri napr. rozhodnutie o neprijateľnosti vo veci Sevim Güngör proti Turecku zo 14. 4. 2009, tiež rozhodnutie o neprijateľnosti vo veci Powell proti Spojenému kráľovstvu zo 4. 5. 2000, sťažnosť č. 45305/99) a či sa s následnými právnymi prostriedkami nápravy sťažovateľa proti rozhodnutiu inšpekčnej služby krajská prokuratúra a neskôr generálna prokuratúra vysporiadali ústavne konformným spôsobom.

61. Sťažovateľ v uvedenom zmysle predovšetkým namieta, že vyšetrovanie sa neopieralo o riadne vykonané procesne použiteľné dôkazy, ale najmä o operatívne záznamy a vysvetlenia, ktoré nemajú povahu dôkazov obstaraných v súlade s .

62. Krajská prokuratúra v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia z 10. septembra 2024 okrajovo naznačila (s. 6 ods. 1) isté špecifiká predprípravného štádia konania (postupu pred začatím trestného stíhania), z ktorého náznaku sťažovateľ odvodil podľa jeho presvedčenia nesprávny názor orgánov činných v trestnom konaní, že zákonnosť tejto „preverovacej“ fázy rozhodne nezávisí výlučne na úkonoch podľa ako procesnoprávneho predpisu, ktorým sa trestné konanie spravuje. Túto skutočnosť následne v žiadosti podľa príkazu č. 11/2019 dôrazne namietal.

63. Okolnosti danej trestnej veci definujú, že konanie o trestnom oznámení sťažovateľa dospelo do štádia trestného konania pred začatím trestného stíhania a v tomto štádiu aj skončilo, t. j. vedené bolo v režime až . Hranicu prípravného konania začatím trestného stíhania podľa teda neprekročilo.

64. V zmysle ak prokurátor alebo policajt po prijatí trestného oznámenia zistí, že je potrebné ho doplniť, doplnenie vykoná výsluchom oznamovateľa alebo poškodeného alebo vyžiadaním písomných podkladov od oznamovateľa alebo od inej osoby alebo orgánu príslušný prokurátor alebo príslušný policajt tak, aby mohol rozhodnúť podľa alebo v lehote do 30 dní od prijatia trestného oznámenia. Prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin...

65. Citované ustanovenie podľa názoru ústavného súdu nemožno vykladať tak, že policajt je v štádiu preverovania trestného oznámenia oprávnený vykonávať výlučne formálne procesné úkony výslovne upravené . Takáto redukcia rozhodne nezodpovedá zmyslu, ale ani účelu tohto ustanovenia. Účelom preverovania podľa je zistiť, či existujú skutočnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania. Na tento účel môžu orgány činné v trestnom konaní využívať aj rôzne operatívne, administratívne či informačné úkony, ktoré samy osebe nemajú povahu dôkazu alebo procesného úkonu vykonávaného podľa formálnych pravidiel dokazovania. Rozhodujúce je, aby nešlo o nezákonný postup smerujúci k prevereniu oznámených

skutočností a k posúdeniu, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania. Typicky môže ísť o vyžiadanie spisov od iných orgánov, preverenie údajov, obstaranie listín, oboznámenie sa s úradnými záznamami alebo získanie informácií od iných subjektov. Častým a praxou akceptovaným spôsobom získavania informácií pre rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní o ďalšom postupe po podaní trestného oznámenia je operatívna činnosť (pozri napr. a nasl. ), ktorá bola aplikovaná aj v predmetnej veci.

66. Akceptovateľnosť použitia takýchto operatívnych informácií (ale aj ďalších informácií získaných mimoprocesnými prostriedkami) je v tomto tzv. predprípravnom štádiu konania založená aj na tej skutočnosti, že v ňom nejde o typické dokazovanie v trestnom konaní. V tomto štádiu je cieľom získať dostatočný skutkový podklad na rozhodnutie, či je vôbec dôvod vstúpiť do ďalšej procesnej fázy (začatia trestného stíhania), t. j. zistiť, či trestný čin bol spáchaný a prípadne kto je jeho páchateľom. Tieto úkony však v zásadne nemôžu slúžiť ako samostatný dôkaz v procesnom zmysle pred súdom. Až po začatí trestného stíhania sa potom naplno uplatňuje režim vyhľadávania, zabezpečovania a vykonávania dôkazov podľa ustanovení o dokazovaní (pozri ).

67. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd nemohol bezvýhradne akceptovať námietku sťažovateľa, že po podaní trestného oznámenia bolo potrebné pri dokazovaní postupovať výlučne podľa a len procesnými úkonmi vykonávanými príslušným orgánom činným v trestnom konaní.

68. Avšak v istej sčasti je potrebné výčitku sťažovateľa považovať za opodstatnenú. Z úpravy vyplýva, že v ňom sú upravené mnohé procesné inštitúty, ktoré je možné v procese preverovania v štádiu postupu pred začatím trestného stínania využiť (a to aj bez toho, aby ich vykonanie muselo nevyhnutne viesť k začatiu trestného stíhania; pozri napr. prvú časť, štvrtú hlavu, štvrtý diel; prvú časť, piatu hlavu apod.) a ktorých výsledkom použitia je nielen získanie informácií, ale tieto majú aj dôkaznú (procesnú) relevanciu (sú procesne použiteľné ako dôkazy).

69. Zo zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 47/2019 z 23. septembra 2019 vyplýva, že «III. Zákonný postup „pred začatím trestného stíhania“ je aplikovateľný podľa úpravy jednotlivých osobitných ustanovení s nielen informačnou, ale aj procesnou, resp. dôkaznou relevanciou (18 prípadov upravených medzi ustanoveniami a )... Mimoprocesný postup na odhaľovanie trestnej činnosti podľa o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov... (na ktorý nie je potrebná pôsobnosť policajta podľa a ) môže byť popri postupe pred začatím trestného stíhania podľa (teda počas už vedeného trestného konania) použitý, len ak nemá v obsahový ekvivalent, použiteľný aj pred začatím trestného stíhania (napr. popri odpočúvaní podľa možno sledovať osobu na základe úpravy , nie však podľa zákona o PZ - teda bez príkazu prokurátora alebo sudcu pre prípravné konanie, možno však požadovať informácie od osôb podľa zákona o PZ, nakoľko výsluch svedka podľa sa vykonáva až po začatí trestného stíhania).».

70. Obdobný záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (pozri napr. nález č. k. -39 zo 17. decembra 2025, bod 13 odôvodnenia). Uprednostnenie inštitútov

upravených v pred mimoprocesným postupom získavania informácií má svoje opodstatnenie aj z dôvodu, že ustanovenia obsahujú širší rozsah garancií základných práv a slobôd, ktoré je v trestnom konaní nevyhnutné uplatňovať (pozri tiež Beleš, A. [Podávanie trestného oznámenia a jeho preverovanie]. In: Čentéš, J., Kurilovská, L., Šimovček, I., Burda, E. a kol. II. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2021. s. 6, marg. č. 3.).

71. Za uvedeného stavu ústavný súd považoval za podstatné zistiť a vyhodnotiť, či inšpekčnou službou zabezpečené materiály (slovami sťažovateľa zabezpečené „operatívcom“ podľa mimoprocesných predpisov, vrátane „vyťaženia“ osôb na úradný záznam a jeho analýzy, vrátane výsledkov prešetrenia operatívnych kontrol zabezpečených operatívnou pracovníčkou), ktoré tvorili podklad rozhodnutia inšpekčnej služby, mali ako inštitút ekvivalent v , avšak podľa tohto procesnoprávneho predpisu zabezpečené neboli.

72. Inšpekčná služba o podanom trestnom oznámení rozhodla na základe zabezpečeného pátracieho spisu; výsledkov operatívnych kontrol vykonaných Krajským riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave; úradného záznamu jednej z operatívnych kontrol; operatívneho šetrenia na (komunikáciou s riaditeľom, zástupcom a príslušníkom odboru kriminálnej polície); operatívneho vyťaženia príslušníkov oddelenia pátrania ; operatívneho vyťaženia príslušníkov OO PZ juh; vyžiadaných základných informácií a správ z príslušných súčastí polície. U dvoch z príslušníkov polície, ktorí boli operatívne vyťažení bolo zistené porušenie predpisov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k odovzdaniu veci na disciplinárne konanie riaditeľovi .

73. Z rozhodnutí OČTK zreteľne vyplýva, ktorí dvaja policajti („pátrači“) sa pri pátraní po nezvestnej osobe mali dopustiť porušenia svojich povinností a zároveň, že títo boli osobami podozrivými zo spáchania oznámeného trestného činu. Ako z citácie vyplýva, prokurátor alebo policajt môže vypočuť osobu, ktorú na základe trestného oznámenia alebo iného podnetu je potrebné vypočuť k okolnostiam nasvedčujúcim, že mala spáchať trestný čin. Označené ustanovenie ďalej pokračuje poučením, že táto osoba má právo odoprieť výpoveď, ak by výpoveďou spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania sebe, alebo svojmu príbuznému v priamom rade, svojmu súrodencovi, osvojiteľovi, osvojencovi, manželovi alebo druhovi, alebo iným osobám v rodinnom alebo obdobnom pomere, ktorých ujmu by právom pociťovala ako vlastnú ujmu, nesmie však byť vypočúvaná v prípadoch ustanovených v . Túto osobu treba poučiť o následkoch krivého obvinenia. Vypočúvaná osoba má právo na právnu pomoc advokáta. Ustanovenie sa použije primerane. Na predvolanie a predvedenie tejto osoby alebo oznamovateľa sa primerane použijú ustanovenia .

74. Z rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní jednoznačne vyplýva, že konkrétni podozriví príslušníci polície boli ku skutočnostiam týkajúcim sa pátrania po osobe nezvestného otca sťažovateľa operatívne vyťažení.

75. Z dosiaľ uvedeného vyplýva záver, že pokiaľ bolo rozhodnutie inšpekčnej služby založené aj na výsledku operatívneho vyťaženia policajtov podozrivých zo spáchania oznámenej trestnej činnosti, prichádzalo do úvahy vykonanie ich vypočutia podľa k tomu povolaným orgánom činným v trestnom konaní ako nepochybne podstatne vhodnejšieho ekvivalentu oproti uplatnenému operatívnemu vyťaženiu, a to minimálne v rovine poučenia vypočúvaných podozrivých osôb. Napriek v značnej miere opodstatnenej otázke použiteľnosti

takéhoto výsluchu podozrivého ako dôkazu v prípadných neskorších štádiách trestného konania ústavný súd zastáva názor, že ak sťažovateľ postup inšpekčnej služby a následne jeho aprobáciou krajskou prokuratúrou považoval za nesúladný so zákonom, čo v žiadosti z 9. decembra 2024 podanej podľa príkazu č. 11/2019 pri kritike rozhodnutia krajskej prokuratúry explicitne namietal, bolo povinnosťou generálnej prokuratúry zákonnosť postupu inšpekčnej služby v tomto ohľade preskúmať a vyhodnotiť, k čomu však nedošlo. Generálna prokuratúra na túto námietku sťažovateľa nijako nereagovala, pritom čl. 1 príkazu č. 11/2019, podľa ktorého v danej veci postupovala, znie: «Tento príkaz upravuje postup prokurátora pri vybavovaní podania, ktorým sa podávateľ domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v predsúdnom konaní 1) alebo preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v predsúdnom konaní vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa , alebo odstránenia prieťahov prokurátora v predsúdnom konaní (ďalej len „“), a ktoré nie je možné považovať za opravný prostriedok alebo iné podanie podľa (ďalej len „“).» Poznámka pod čiarou č. 1 pritom odkazuje na druhú časť , v ktorej je obsiahnutá aj úprava postupu pred začatím trestného stíhania.

76. Ústavný súd v žiadnom prípade neprejudikuje, ako, t. j. s akým výsledkom mala generálna prokuratúra predmetnú námietku sťažovateľa posúdiť a vyhodnotiť, keďže to záleží od ďalších skutkových okolností, ktorých potenciálne zohľadnenie prichádza do úvahy a ktoré ústavný súd nie je oprávnený skúmať a hodnotiť, avšak zaoberať sa ňou bolo zo strany generálnej prokuratúry jednoznačne namieste v záujme ochrany práv sťažovateľa.

77. Za takejto situácie nemožno napadnuté upovedomenie považovať za konformné s garanciami plynúcimi zo základného práva na inú právnu ochranu, a to s neprípustným presahom aj do práva na efektívne vyšetrovanie.

78. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti a okolnosti danej veci ústavný súd rozhodol, že napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry, ktoré predstavuje výsledok a zavŕšenie predchádzajúceho postupu vo veci konajúcich orgánov činných v trestnom konaní, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa a základného práva na život podľa a 2 a podľa dohovoru v jeho procesnom aspekte (bod 1 výroku tohto nálezu).

79. V nadväznosti na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa ústavný súd podľa a jemu zodpovedajúcemu a zrušil upovedomenie generálnej prokuratúry č. k. IV/4 Gn 227/24/1000-5 z 10. februára 2025 a vec vrátil generálnej prokuratúre na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). V zmysle druhej vety je generálna prokuratúra viazaná právnym názorom ústavného súdu, preto jej úlohou bude po vrátení veci na ďalšie konanie rešpektovať názor vyplývajúci z odôvodnenia tohto nálezu a dostatočne sa argumentačne vysporiadať so sťažovateľom predostretou otázkou zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní pred začatím trestného stíhania, a to v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na takéto rozhodnutie.

80. Pokiaľ ide o ostatné sťažovateľove námietky (týkajúce sa z jeho pohľadu nesprávneho záveru o nenaplnení všetkých znakov skutkovej podstaty oznámeného trestného činu; nedostatkov odôvodnenia nevykonania navrhovaných „dôkazov“; nezistenia skutkového stavu; nevysporiadania sa s rozpornými tvrdeniami príslušníkov polície; odňatia postavenia poškodeného a pod.), ústavný

súd konštatuje, že keďže rozhodol o zrušení napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry a vrátení jej veci na ďalšie konanie z dôvodu popísaného v predchádzajúcich bodoch, tak už nepovažoval, riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti (, , , , ), za nevyhnutné, vhodné a ani účelné zaoberať sa ďalšími uvedenými sťažovateľovými námietkami, pretože o nich v novom konaní bude opätovne generálna prokuratúra konať a rozhodovať a po vrátení jej veci na ďalšie konanie sa bude musieť vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa.

81. Osobitne k námietke sťažovateľa o porušení požiadavky nezávislosti vyšetrovania smerujúcej prakticky k tomu, že preverovanie trestného oznámenia smerujúceho proti príslušníkom polície vykonala inšpekčná služba, ktorú v takom prípade nemožno považovať za nezávislý orgán (s poukazom na inštitucionálne prepojenie medzi vyšetrovateľom inšpekčnej služby a príslušníkmi Policajného zboru, pozn.), ústavný súd uvádza, že túto námietku v žiadosti z 9. decembra 2024 podanej podľa príkazu č. 11/2019 nevzniesol a nevytvoril tak procesný priestor na generálnu prokuratúru, aby sa ňou zaoberala. Jej preskúmaniu ústavným súdom tak bráni princíp subsidiarity limitujúci vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom, ale aj k iným orgánom verejnej moci, z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi a v tomto prípade pred orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. generálnou prokuratúrou, musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnil v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred generálnou prokuratúrou, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (obdobne pozri bod 35 a tam uvedená judikatúra).

82. Znova však platí, že vzhľadom na „znovuotvorenie“ veci bude mať sťažovateľ možnosť túto námietku pred generálnou prokuratúrou uplatniť.

83. Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že sa už v minulosti zaoberal ústavnými sťažnosťami, v ktorých sťažovatelia napádali rozhodnutia všeobecných súdov prípadne orgánov prokuratúry aj z dôvodu absencie požiadavky nezávislosti inšpekčnej služby, v ktorých za protiústavnú označovali najmä tú časť odôvodnenia, v ktorej tieto súdy, resp. orgány prokuratúry vychádzali pri konštatovaní nezávislosti inšpekčnej služby zo zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015. Ústavný súd však takéto odôvodnenia nepovažoval za ústavne neakceptovateľné (napr. , bod 57).

VI. K návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

84. Pokiaľ ide o sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie 15 000 eur, ústavný súd vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie (m. m. ). V tomto prípade zrušením napadnutého upovedomenia a vrátením vecí generálnej prokuratúre sa vytvoril priestor na nápravu zásahu

do základných práv sťažovateľa. Z týchto dôvodov nevyhovel návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku tohto nálezu).

VII. Trovy konania

85. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) náhradu trov konania v celkovej sume 1 184,04 eur (bod 3 výroku tohto nálezu).

86. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho spisu a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2025 je 371 eur a hodnota režijného paušálu je 14,84 eur. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 je 396,50 eur a hodnota režijného paušálu je 15,86 eur. Sťažovateľovi priznal náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2025 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie ústavnej sťažnosti) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2026 (replika), čo predstavuje celkom 1 184,04 eur.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu