Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 49 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (54)III. ÚS 759/2017
PDF · 580.07 KB
No categories available
III. ÚS 759/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Sergeja Kohuta
o sťažnosti , zastúpenej spoločnosťou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská
Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného
porušenia jej základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1,
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa
čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného života
podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 To 9/2017 a jeho uznesením z 5. apríla 2017 takto
rozhodol:
1. Základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19
ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a jej práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného
života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 9/2017 a jeho uznesením
sp. zn. 1 To 9/2017 z 5. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 To 9/2017 z 5. apríla 2017
z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho
zastúpenia v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej
právneho zástupcu spoločnosti Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou
Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na zachovanie
ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného života a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície,
národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, oddelenia operatívnej činnosti
a vyšetrovania Východ (ďalej aj „Prezídium Policajného zboru“) v konaní vedenom
pod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014, postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 142/2014 a jeho rozsudkom z 25. novembra 2016
(ďalej len „namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 9/2017 (ďalej len „namietaný postup“) a jeho
uznesením z 5. apríla 2017 (ďalej len „namietané uznesenie“).
2
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
trestného konania vedeného Prezídiom Policajného zboru pod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014
pre zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), kde mala
postavenie poškodenej. Okresný súd namietaným rozsudkom uznal obžalovaného vinným
zo spáchania označeného trestného činu, pričom sťažovateľku ako poškodenú odkázal
podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s jej nárokom na náhradu škody na civilné
konanie. Odvolanie sťažovateľky podané proti namietanému rozsudku pre nesprávnosť
výroku o náhrade škody, keď konajúci súd nerozhodol o uplatnenom nároku na náhradu
škody priamo v adhéznom konaní, bolo podľa ustanovení § 319 Trestného poriadku
zamietnuté namietaným uznesením krajského súdu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na odôvodnenie namietaného uznesenia
krajského súdu, ktorý bol toho názoru, že jej nárok na náhradu škody nebol uplatnený
riadne, keďže v ňom uviedla len to, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli v priebehu
ďalšieho konania, a teda takéto podanie nespĺňa kritériá pre riadne uplatnenie nároku, ktoré
sú určené ustanoveniami § 287 ods. 1 a § 46 ods. 3 Trestného poriadku. Takisto
sťažovateľka prezentovala svoj nesúhlas s odôvodnením namietaného uznesenia krajského
súdu, ktorý neprijal jej argumentáciu o tom, že dôvodom nekvalifikovaného uplatnenia
nároku na náhradu škody bola nedostatočne poskytnutá právna pomoc, a konštatoval, že ani
orgány činné v trestnom konaní a ani konajúci súd „nemajú absolútne žiadne oprávnenie
skúmať, či ten, koho si poškodený ako splnomocnenca zvolil, je osobou dostatočne
kvalifikovanou“.
4. V sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že pochybenia v trestnom konaní vidí
predovšetkým v dvoch rovinách:
«... vypustenie časti „v dôsledku čoho trpí od návratu na územie
Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchou s dobou
liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný
vinným; nerozhodnutie o nároku sťažovateľky ako poškodenej na náhradu škody v trestnom
konaní, napriek tomu, že sťažovateľka jasne už v prípravnom konaní prejavila záujem
o náhradu škody, náhrada škody bola podrobne špecifikovaná jej zástupcom ešte
pred prvým pojednávaním vo veci, pričom dôvodom pre nerozhodnutie o nároku
sťažovateľky v trestnom konaní bolo jednak, že by rozhodovanie o ňom malo vyžadovať
ďalšie dokazovanie (podľa Rozsudku) a jednak, že nárok nemal byť v prípravnom konaní
uplatnený riadne (podľa Uznesenia), pričom takýmto spôsobom súdy o nároku sťažovateľky
rozhodli napriek tomu, že práva sťažovateľky ako poškodenej súvisiace s nárokom
na náhradu škody neboli zo strany štátnych orgánov riadne vysvetlené a zabezpečené.»
5. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na relevantnú judikatúru Ústavného súdu
Českej republiky a tiež na relevantné právne normy sekundárneho práva Európskej únie,
podľa ktorých majú byť poškodeným (obetiam obchodovania s ľuďmi) poskytnuté počas
trestného konania osobitné zaobchádzanie a primeraná právna pomoc, a to aj pre účely
uplatnenia nároku na náhradu škody.
6. Sťažovateľka je toho názoru, že jej v rámci prebiehajúceho trestného konania
„neboli vysvetlené jej práva spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam
a psychickému rozpoloženiu. V dôsledku toho došlo do skončenia vyšetrovania len k takému
uplatneniu nároku na náhradu škody, ktoré konajúce súdy nepovažovali za riadne
a včasné.“.
7. Sťažovateľka takisto uviedla, že v dôsledku pochybení orgánov činných
v trestnom konaní a konajúcich súdov musela uplatňovať opravné prostriedky, ako aj podať
sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, čo má za následok zbytočné prieťahy v konaní, a teda
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
8. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,
aby rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv
podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8
ods. 1 a čl. 13 dohovoru Prezídiom Policajného zboru v konaní vedenom pod ČVS: UHCP-
76/NJ-V-2014, postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 5 T 142/2014 a namietaným
rozsudkom, namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením krajského
súdu, zrušil namietaný rozsudok okresného súdu a namietané uznesenie krajského súdu
4
a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a prejednanie a priznal jej tiež náhradu trov
právneho zastúpenia.
9. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 759/2017-27 z 12. decembra 2017 prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie vo vzťahu k namietanému porušeniu jej
základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8
ods. 1 a čl. 13 dohovoru namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením
krajského súdu. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.
10. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. februára 2018
zaujal k sťažnosti sťažovateľky toto podrobné stanovisko: «... a/ Ako to už bolo vyššie
naznačené, sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že na podklade jej odvolania, teda
odvolania poškodenej, nenapravil chyby skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa, teda
výroku o vine, odvolávajúc sa na vymedzený rozsah oprávnenia poškodeného napádať
rozsudok súdu prvého stupňa vydaný v trestnom konaní len pre nesprávnosť výroku
o náhrade škody. Podľa § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak,
rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je
jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie
o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje
trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom
vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne
vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej
uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda
spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(III. ÚS 17/2015, obdobne III. ÚS 100/2010,1. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014). Poškodený,
ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody a tento nárok aj
uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne
so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu
škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné právo
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 17/2015, obdobne napr. III. ÚS 100/2010,
I. ÚS 614/2013, IV. ÚS 258/2014). Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku - zák. č. 141/1961 Zb. (teraz § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por. -
zák. č. 301/2005 Z.z.), podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu
škody, rozsudok odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. V
zmysle uvedeného ustanovenia Trestného poriadku disponuje poškodený opravným
prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom
nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným
prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného.
Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje. V
intenciách uvedeného sa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poškodený v trestnom konaní pred
príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva, ktorým je
nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným článkom ústavy, ako aj čl. 6 ods.
1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo
vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované
len pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej
trestným činom. Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne
správne rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo
poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv
a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného
zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva. (III. ÚS 17/2015,
obdobne I. ÚS 409/2014, III. ÚS 100/2010). Z týchto záverov potom vyplýva, že uznesením
krajského súdu v časti, v ktorej obmedzil svoju prieskumnú právomoc len na výrok
o náhrade škody argumentujúc poukazom na ust. § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por., že nie je
oprávnený preskúmavať výrok o vine, čoho sa poškodená okrem iného podaným odvolaním,
žiadajúc doplniť skutkovú vetu rozhodnutia súdu prvého stupňa, domáhala, nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.
b/ V ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že
na podklade jej odvolania nerozhodol ojej nároku na náhradu škody s odôvodnením, že jej
nárok nebol riadne uplatnený, pretože k neuplatneniu jej nároku na náhradu škody riadne
6
došlo v dôsledku toho, že práva poškodenej jej neboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim
jej rozumovým schopnostiam a jej psychickému rozpoloženiu. Pokiaľ sťažovateľka
považovala za nesprávny dôvod jej odkázania s jej nárokom na náhradu škody na civilný
proces prvostupňovým súdom spočívajúci v potrebe ďalšieho dokazovania presahujúceho
rámec trestného konania, k tomu je potrebné uviesť, že krajský súd už vo svojom
napadnutom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa o nároku poškodenej nemal vôbec
rozhodovať, pretože nárok na náhradu škody nebol poškodenou riadne uplatnený
a nesprávny výrok o odkázaní nezrušil len z dôvodu, pretože by išlo o rozhodnutie
v neprospech poškodenej. Krajský súd teda na podklade odvolania poškodenej nesprávnosť
výroku súdu prvého stupňa o potrebe jej odkázania s nárokom na náhradu škody na civilný
proces z dôvodu potreby ďalšieho konania presahujúceho rámec odvolacieho konania
konštatoval a nesprávny výrok nezrušil len z dôvodu, že by to bolo v neprospech
sťažovateľky, a preto považuje túto argumentáciu sťažovateľky v tomto štádiu konania
za neopodstatnenú. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v
akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa § 287 ods. 1, veta prvá, Tr. por. ak
súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46
ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a
včas uplatnený. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, ako to napokon konštatoval aj
krajský súd v napadnutom uznesení, že súd v rámci adhézneho konania je oprávnený o
nároku poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému rozhodnúť len za podmienky, že
tento nárok bol uplatnený riadne a včas, teda že poškodený do skončenia vyšetrovania
navrhol, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto
škodu, pričom z návrhu je zrejmé z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu
škody uplatňuje. V zásade ani sťažovateľka v podanej sťažnosti netvrdila, že by nárok
uplatnila riadne, namietala len (ako to už bolo vyššie uvedené), že práva poškodenej jej
neboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam (nižšie IQ,
submisívnosť, ovplyvniteľnosť) a jej psychickému rozpoloženiu (posttraumatická stresová
porucha, dlhotrvajúce /viac ako päť hodín/ opakované výsluchy týkajúce sa nepríjemných
spomienok). Z obsahu spisu je zrejmé, že poškodená bola v prípravnom konaní dvakrát
vypočutá, kedy bola o svojich právach poškodenej poučená, čo potvrdila svojim podpisom,
taktiež jej boli odovzdané v písomnej podobe informácie pre poškodeného, pričom
pri prečítaní zápisnice zo dňa 14.08.2014 a jej podpise bola prítomná aj zamestnankyňa
Gréckokatolíckej charity vo Svidníku . Preto aj keby bolo možné
pripustiť, že spomínané informácie pre poškodeného si po dlhom a vyčerpávajúcom
výsluchu dôkladne neprečítala, boli jej poskytnuté v písomnej podobe, teda si ich mohla
kedykoľvek do skončenia vyšetrovania, či už sama alebo za pomoci inej osoby
(aj zamestnankyne Gréckokatolíckej charity, kde v tom čas bývala), v inom pokojnejšom
prostredí prečítať, nechať si ich vysvetliť, pokiaľ jej vysvetlenie orgánmi činnými v trestnom
konaní nepostačovalo. Poškodená, ako to už bolo vyššie uvedené, v tom čase bývala
v Gréckokatolíckej charite vo Svidníku, pričom podľa vyjadrenia svedkyne
, zamestnankyne spomínaného zariadenia, s poškodenou intenzívne spolupracovali
v rámci mnohých individuálnych rozhovorov, skupinových terapii a zrejme pod vplyvom
tejto spolupráce poškodená oslovila policajtov v dôsledku čoho sa začalo vyšetrovanie
trestného činu, ktorého sa voči nej dopustil odsúdený. Potrebnú pomoc poškodenej
poskytovali aj v priebehu trestného konania, v dôsledku čoho sa poškodená (aj keď
nemusela) dobrovoľne zúčastňovala súdnych pojednávaní s obžalovaným. Nešlo teda podľa
názoru krajského súdu, bez akejkoľvek snahy bagatelizovať, či spochybňovať následky
trestného činu odsúdeného na poškodenej, o situáciu, keď traumatizovaná obeť s nižším
intelektom po výsluchu „zostáva na ulici“, bez zabezpečenia bývania a stravy, teda
základných životných potrieb, ktorých akútna potreba vyriešenia v spojení s traumou
spôsobenou trestným činom bráni zapodievať sa otázkou uplatnenia náhrady škody
v trestnom konaní. Preto, podľa názoru krajského súdu, postup orgánov činných v trestnom
konaní pri poučovaní poškodenej o jej právach v dotknutej veci, a to aj v kontexte vyššie
uvedeného nie je možné hodnotiť ako nedostatočné nezodpovedajúce záväzkom štátu
zabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sťažovateľka
vyvodila nezrozumiteľnosť poučenia o jej právach ako poškodenej z protokolácie jej
výsluchov v prípravnom konaní, pretože v zápisniciach o týchto úkonoch sa uvádza:
„Po poučení podľa § 46 ods. 1 Tr. por. uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko
8
mi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ K tomu je potrebné
uviesť, že aj z takejto protokolácie je zrejmé, že poškodená si neuplatňuje majetkovú škodu,
pretože táto jej spôsobená nebola, čo skutočnosti neodporuje. Nič to ale na veci nemení, že
poučenie o tom, čo sa považuje za škodu, o spôsobe jej uplatnenia, o možnosti zvoliť si
splnomocnenca, o možnosti poskytnutia bezodplatnej, a to aj právnej pomoci, kto takúto
pomoc poskytuje a podobne, poškodená obdŕžala v písomnej podobe a kedykoľvek sa preto
mohla k týmto informáciám vrátiť. Nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len
advokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Podľa názoru
krajského súdu, a jeho doterajšej praxe v trestných veciach, uvedenie dôvodu a aspoň
minimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je tak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol
len advokát. Býva bežnou a častejšou praxou, že poškodení ani žiadnym splnomocnencom
zastúpení nie sú, napriek tomu aj pri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok
na náhradu škody riadne a včas uplatniť. Aj keď nepochybne je potrebné obetiam trestných
činov a zvlášť obetiam obchodovania s ľuďmi pomoc v trestnom konaní poskytnúť, nie je
možné opomenúť, že predsa len nárok poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému
je nárokom súkromnoprávnej povahy, súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
nerozhoduje z úradnej povinnosti ale na návrh, ktorý musí spĺňať minimálne požiadavky
vyplývajúce z už citovaného ustanovenia § 46 ods. 3 Tr. por. Zhrnúc vyššie uvedené
sťažovateľka sa podanou sťažnosťou v podstate domáhala, aby krajský súd napriek
výslovnému zneniu vyššie citovaných ustanovení § 46 ods. 3 a § 287 ods. 1 Tr. por.
rozhodol o jej nároku na náhradu škody, ktorý nebol riadne uplatnený. V zmysle stabilnej
judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje
platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (IV. ÚS 122/2013, II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). Pokiaľ teda
krajský súd zamietol odvolanie poškodenej, pretože postupoval podľa platného právneho
predpisu konkrétne ustanovení § 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por., § 46 ods. 3 Tr. por. a § 287
ods. 1 Tr. por. nemohol porušiť jej práva. Vo vzťahu k námietke, že postupom krajského
súdu sťažovateľka prakticky stratila akúkoľvek šancu na odškodnenie v súvislosti s na ňu
spáchaným trestným činom krajský súd dodáva, že vychádzajúc z ustanovenia § 1 Tr. por.
účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie
páchateľov podľa zákona. Uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody medzi
základný účel trestného konania, ktorý má verejnoprávnu povahu, teda nepatrí. Zákonná
možnosť uplatniť nárok na náhradu škody aj v trestnom konaní je iba zvýhodnením
poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného
konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj
v trestnom konaní. Žaloba o náhradu škody v občianskom sporovom konaní je
účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd poškodeného (primerane
II. ÚS 180/2005. IV ÚS 136/2004. IV ÚS 166/2003). Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd
sťažnosti nevyhovieť.»
Predsedníčka krajského súdu v predloženom vyjadrení zároveň prezentovala súhlas
s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
11. K stanovisku krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľky, a to
v podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom zdôraznil, že zotrváva
na dôvodoch podanej sťažnosti, a uviedol tiež, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci. K stanovisku krajského súdu predložil právny zástupca
sťažovateľky túto podrobnú argumentáciu:
«3. Vo vzťahu k vypusteniu časti „v dôsledku čoho trpí od návratu
na územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou
s dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený
uznaný vinným Porušovateľ uvádza, že poškodený má právo napadnúť trestný rozsudok
pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.
4. Trestné konanie bolo vedené práve preto, že na sťažovateľke ako poškodenej bol
spáchaný trestný čin. V trestnom konaní má byť spravidla rozhodnuté aj o náhrade škody
pre poškodeného (§ 287 ods. 1 Trestného poriadku). Sťažovateľka chápe „spravidla“ tak,
že nerozhodnutie o náhrade škody pre poškodeného v trestnom konaní má byť výnimočné.
10
5. Základným predpokladom pre náhradu škody je uznanie obžalovaného za vinného
a tiež riadne vymedzenie skutku, ktorého sa obžalovaný dopustil. Práve z toho ako je skutok
vymedzený, možno vyvodiť aj to, či poškodenému týmto konaním bola alebo nebola
spôsobená škoda, resp. aká škoda mu bola spôsobená. Sťažovateľka už poukázala na Nález
Ústavného súdu Českej republiky č. II. ÚS 3436/14 zo dňa 19.01.2016, ktorý síce
potvrdzuje, že trestné konanie predstavuje predovšetkým vzťah medzi páchateľom a štátom,
ale tiež dodáva, že štát má pozitívnu povinnosť zabezpečiť ochranu základných práv napr.
aj poškodeného, a to prostredníctvom efektívneho trestného konania. V rámci efektívneho
a zákonného trestného konania treba rešpektovať a dodržiavať aj práva poškodeného. Platí
to predovšetkým pri trestných konaniach týkajúcich sa najzávažnejších trestných činov,
medzi ktoré trestný čin obchodovania s ľuďmi nepochybne patrí. Do ľudskej dôstojnosti
a osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté zdrvujúcim spôsobom, keď obžalovaný
zneužil jej zraniteľné postavenie a vykorisťoval ju vo forme prostitúcie.
6. Sťažovateľka má za to, že práve v dôsledku vypustenia časti „v dôsledku čoho
trpí od návratu na územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014
posttraumatickou stresovou poruchovou s dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety
trestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný vinným nebolo v preskúmavanom trestnom
konaní rozhodnuté o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky vo výške
21.424,- EUR. Táto výška bola ustálená na základe bodového ohodnotenia psychiatra
, ktoré bolo do konania predložené ešte pred prvým súdnym pojednávaním.
Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky bola riadne vyčíslená a bola
nesporná. Sťažovateľka má za to, že v dôsledku vypustenia tejto časti zo skutkovej vety
trestného činu nie je šanca, aby náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola
sťažovateľke priznaná aspoň v civilnom procese (je pritom žiadúce, aby sa vyhlo
uplatňovaniu náhrady škody v civilnom procese, a to aj s ohľadom na záujem, aby nedošlo
k retraumatizácii, resp. sekundárnej viktimizácii sťažovateľky).
7. V preskúmavanom trestnom konaní sa rozhodovalo o tom, aký trestný čin bol
na sťažovateľke spáchaný. Bolo uznané, že to bol veľmi závažný trestný čin obchodovania
s ľuďmi, aj keď bol uznaný len v menšom rozsahu. Spáchaním trestného činu obchodovania
s ľuďmi na sťažovateľke bolo hrubým spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv
sťažovateľky, napriek tomu ani prokuratúra neprejavila záujem, aby na rozdiel od obžaloby
bol skutok obžalovaného v celom rozsahu zahrnutý aj do odsudzujúceho rozsudku – tento
záujem prokuratúra neprejavila, nakoľko nepodala odvolanie proti prvostupňovému
rozsudku zo dňa 25.11.2016, a to aj napriek žiadosti sťažovateľky zo dňa 07.12.2016
adresovanej Generálnej prokuratúre SR, Krajskej prokuratúre Prešov a aj Okresnej
prokuratúre Prešov. Rozsahom skutku zisteného v trestnom konaní sú priamo dotknuté
možnosti sťažovateľky dosiahnuť súdnym rozhodnutím odškodnenie, teda rozsah zisteného
skutku má priamy dosah na základné, ľudské a občianske práva sťažovateľky. Sťažovateľka
znovu zdôrazňuje, že k jednotlivým konaniam treba pristupovať individuálne, zohľadňovať
osobitosti prípadu. Inak je potrebné pristupovať k menej závažnému trestnému činu
napr. majetkového charakteru a inak k závažnému trestnému činu, ktorým bolo zasiahnuté
do ľudskej dôstojnosti, osobnostných, základných a ľudských práv.
8. Vypustenie časti „v dôsledku čoho trpí od návratu na územie
Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou s dobou
liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu sa priamo dotýka nároku sťažovateľky
na náhradu škody a že sťažovateľka mala právo v tejto časti podať odvolanie, a to obzvlášť
na charakter trestného činu ako aj fakt, že prokuratúra odvolanie z neznámych dôvodov
nesprávne nepodala. Porušovateľ mohol rozsudok Okresného súdu Prešov zrušiť a napraviť
zásah do základných práv sťažovateľky.
9. Porušovateľ vo svojom uznesení zo dňa 05.04.2017, ktorým zamietol odvolanie
sťažovateľky, pripustil, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas, zároveň však
skonštatoval, že nebol uplatnený riadne, nakoľko podanie splnomocnenkyne poškodenej
nespĺňalo kritériá podľa ustanovenia § 287 ods. 1 či 46 ods. 3 Trestného poriadku, a teda
z uvedeného dôvodu nemal prvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec
rozhodovať.
10. Sťažovateľka ešte pred skončením vyšetrovania jednoznačne prejavila vôľu, aby
bolo v trestnom konaní rozhodnuté o jej nároku na náhradu škody. Uplatnenie nároku
na náhradu škody bolo zahrnuté vo vyšetrovacom spise (založené je ešte pred návrhom
na podanie obžaloby, ktoré bolo na prokuratúru doručené dňa 24.11.2014), preto nemožno
mať pochýb o tom, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas. Aj Porušovateľ pripustil,
že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas.
12
11. V zmysle ustanovenia § 46 ods. 1 Trestného poriadku má poškodený právo
uplatniť nárok na náhradu škody. V zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku má
poškodený právo navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému
povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 6
Trestného poriadku poškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá
dostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po
vznesení obvinenia na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred
súdom aj bez návrhu predseda senátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje
za potrebné na ochranu záujmov poškodeného. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného
poriadku (účinného do skončenia vyšetrovania) Orgán činný v trestnom konaní a súd je
povinný poškodeného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich
uplatnenie.
12. Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo už pri doručení obžaloby na súd zrejmé,
napr. že: úroveň intelektových schopností sťažovateľky je v pásme mentálnej subnormy
populačného podpriemeru; trpí posttraumatickou stresovou poruchou, pričom jej vznik bol
spájaný s konaním obvineného; trpí depresiou; pokúšala sa o samovraždu; je nevyrovnaná
s traumatickými udalosťami, ktorých sa konanie týka; má neuspokojivý psychický stav;
pochádza z detského domova; býva v charitnom dome; jej príjem nedosahoval ani životné
minimum.
13. Ako vyplýva z odbornej literatúry, tak pre ustanovenie zástupcu z radov
advokátov v zmysle ustanovenia § 47 ods. 6 Trestného poriadku Za odôvodnené prípady
bude potrebné považovať tie prípady, v ktorých orgány činné v trestnom konaní a súd
dospejú na základe komunikácie s poškodeným, ktorého spôsobilosť na právne úkony nie je
obmedzená, k pochybnostiam o jeho spôsobilosti riadne uplatňovať svoje práva
(bez splnenia podmienok na postup podľa § 48 ods. 3), či už vzhľadom na právnu zložitosť
veci alebo na subjektívne dispozície poškodeného (Čentéš, J. a kol. Trestný poriadok. Veľký
komentár. Eurokódex, 2014, str. 164). Ako vyplýva z bodu 12. tohto podania, tak
z vyšetrovacieho spisu bolo zrejmé zlé psychické rozpoloženie sťažovateľky, nižšia úroveň
intelektových schopností a tiež majetková núdza sťažovateľky. Tiež bolo zrejmé, že
sťažovateľka mala záujem o náhradu škody, pričom s veľkým odstupom času bol prejav
splnomocnenkyne poškodenej Porušovateľom vyhodnotený ako nedostatočné uplatnenie
nároku na náhradu škody. Za tejto situácie má sťažovateľka za to, že orgány činné
v trestnom konaní a ani všeobecné súdy si náležite nesplnili povinnosť vyplývajúcu
z ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného poriadku, sťažovateľku náležitým a zrozumiteľným
spôsobom nepoučili o jej právach vrátane práva na náhradu škody a podmienok pre jeho
uplatnenie (spôsobom pre sťažovateľku zrozumiteľným, pri ktorom by boli zohľadnené aj
napr. vek, vyspelosť, intelektuálne a emocionálne schopnosti, gramotnosť a rôzne duševné
postihnutia sťažovateľky) a neposkytli jej plnú možnosti na ich uplatňovanie. Neposkytnutie
plnej možnosti na uplatňovanie práv sťažovateľky vyplýva aj z toho, že poškodenej nebol
ešte pred skončením vyšetrovania ustanovený zástupca z radu advokátov, a to aj bez návrhu
sťažovateľky.
14. Nakoľko záujem o náhradu škody je potrebné prejaviť do skončenia vyšetrovania,
tak hlavná zodpovednosť za poučenie poškodeného nesú orgány činné v trestnom konaní.
V každom prípade, ako už konštatoval ústavný súd v uznesení z 12.12.2017, ktorým prijal
sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, tak trestné konanie je od začiatku až po koniec
proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií
pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov
naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Ak sa súdu javilo byť uplatnenie nároku
na náhradu škody zo strany sťažovateľky nie riadne, tak to nebolo (aj s ohľadom na osobu
sťažovateľky) nie riadne len z dôvodu, že si voči nej náležitým spôsobom nesplnili
povinnosti orgány verejnej moci - orgány činné v trestnom konaní a súdy. Po podaní
obžaloby na súd mal súd napr. možnosť pre závažné procesné chyby vo vzťahu
k sťažovateľke v rámci preskúmania obžaloby (§ 241 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku),
resp. predbežného prejednania obžaloby (§ 244 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku) vec
vrátiť prokurátorovi. Závažné porušenia práv vo vzťahu k sťažovateľke spočívali v tom (keď
vychádzame zo záverov Porušovateľa o neriadnom uplatnení nároku na náhradu škody), že
sťažovateľka nebola zo strany orgánov činných v trestnom konaní zrozumiteľným spôsobom
poučená o práve na uplatnenie náhrady škody a o podmienkach pre náhradu škody (napriek
tomu, že sťažovateľka prejavila záujem o náhradu škody), tiež v tom, že sťažovateľke nebol
ustanovený advokát, napriek tomu, že z obsahu spisu bolo zrejmé, že sťažovateľka nemá
spôsobilosť riadne uplatňovať právo na náhradu škody tak vzhľadom na právnu zložitosť
veci ako aj vzhľadom na subjektívne dispozície sťažovateľky.
14
15. V rámci podávania poučení poškodenému a poskytnutia poškodenému plnej
možnosti na uplatnenie jeho práv treba prihliadať aj na ustanovenie § 287 ods. 1 Trestného
poriadku, v zmysle ktorého má byť o náhrade škody poškodeného rozhodované spravidla,
teda nerozhodnutie o náhrade škody má byť výnimočné.
16. Porušovateľ konštatuje, že sťažovateľke boli odovzdané poučenia v písomnej
podobe informácie pre poškodeného, čím zrejme naznačuje, že to malo byť dostatočné
poučenie pre sťažovateľku. Sťažovateľka zotrváva na vyjadrení, že odovzdanie viacstrannej
dokumentácie so zákonnými ustanoveniami nemožno generálne považovať za náležité
poučenie poškodeného. Nie každému stačí predložiť ustanovenia zákona, nebolo to
dostatočné ani v tomto prípade, keď úroveň intelektových schopností sťažovateľky je
v pásme mentálnej subnormy, trestné konanie sa týkalo stresujúcich udalostí, ktoré
sťažovateľka zažila, pričom tieto u nej vyvolali posttraumatickú stresovú poruchu
a sťažovateľka nemala ani žiadnu skúsenosť s trestným konaním, nie to s uplatňovaním
náhrady škody.
17. Zo záveru Porušovateľa, že pokiaľ sťažovateľke nepostačovalo vysvetlenie
orgánmi činnými v trestnom konaní, tak si to mala nechal vysvetliť nejakou inou osobou je
tiež vidieť, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj súdy majú tendenciu zbavovania sa
svojich povinností náležite poučiť poškodeného a poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie
jeho práv. Naviac z tohto stanoviska Porušovateľa vyplýva, že podľa Porušovateľa by
aktivita mala byť na strane poškodeného, ktorý by sa mal pýtať ak niečomu nerozumie.
Podľa názoru sťažovateľky by náležité splnenie poučovacej povinnosti malo spočívať
v aktívnom vysvetlení práv poškodeného zo strany orgánov činných v trestnom konaní
a súdov. Na to, aby sa sťažovateľka mohla pýtať, musela by mať najskôr nejakú
vedomosť/skúsenosť s trestným konaním, čo však nebol prípad sťažovateľky, táto nevedela,
že jej môže byť bezplatne ustanovený advokát, ktorý mohol prevziať zodpovednosť
za poučovanie sťažovateľky o jej právach a tiež mohol kvalifikovaným spôsobom jej práva
vrátane práva na náhradu škody uplatňovať už v prípravnom konaní. Aj v tomto bode
uvedené stanovisko Porušovateľa potvrdzuje, že práva sťažovateľky v trestnom konaní
neboli dodržané a zo strany orgánov verejnej moci neboli náležite splnené ich povinnosti.
Orgány činné v trestnom konaní a súdy celkom zjavne nedostatočným spôsobom splnili
záväzky štátu pri zaobchádzaní so sťažovateľkou ako obeťou obchodovania s ľuďmi.
18. Sťažovateľka sa súdnych pojednávaní zúčastňovala potom ako predseda senátu
okresného súdu po jej výsluchu na súde uviedol, že ešte bude na ďalších pojednávaniach
možno potrebný jej výsluch a termín pojednávania zobrala sťažovateľka ako strana
na vedomie. Žiaľ, zvukový záznam z tohto pojednávania nebol robený.
19. Keď sťažovateľka poukázala na závery zápisníc o jej výsluchoch v prípravnom
konaní „Po poučení podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku uvádzam, že si náhradu škody
nežiadam, nakoľko mi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“,
tak uviedla, že takéto vyhlásenie neurobila. Takéto vyhlásenie bolo do zápisnice zahrnuté
zrejme z dôvodu uľahčenia si svojich povinností zo strany vypočúvajúceho.
20. Porušovateľ konštatuje, že nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len
advokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Porušovateľ ďalej
konštatoval, že uvedenie dôvodu a aspoň minimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je
tak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol len advokát a že bežnou praxou, že poškodení aj
pri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok na náhradu škody riadne a včas uplatniť.
V prvom rade sťažovateľka neuviedla, že nárok na náhradu škody možno uplatniť riadne
a včas len prostredníctvom advokáta. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné každého
poškodeného hodnotiť individuálne a nie generalizovať, ako to robí Porušovateľ. Naviac
zo skúseností právneho zástupcu sťažovateľky vyplýva skôr, že o náhrade škody rozhodujú
trestné súdy len minimálne a väčšinou len v prípade jednoduchých náhrad škody.
21. Sťažovateľka uplatnila prostredníctvom advokáta nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, nárok na
náhradu za vykorisťovanie vo forme prostitúcie. Z argumentácie Porušovateľa uvedenej
v predchádzajúcom bode tohto podania by sa mohlo javiť, že tieto nároky na náhradu škody
považuje Porušovateľ za jednoducho uplatniteľné, a to aj osobou intelektuálneho
podpriemeru, vychovanou v detskom domove, bez vyššieho vzdelania, trpiacou
postraumatickou stresovou poruchou spôsobenou udalosťami, z ktorých sa odvíja aj nárok
na náhradu škody, osobou, ktorá nemala žiadnu skúsenosť s trestným konaním
a uplatňovaním náhrady škody. S takýmto bagatelizovaním veci zo strany Porušovateľa
nemožno súhlasiť. Bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov náležite
sťažovateľku poučovať o jej právach, poskytnúť jej plnú možnosť na ich realizáciu, pričom
16
aj s ohľadom na osobu sťažovateľky, závažnosť a náročnosť veci, mal byť sťažovateľke
ustanovený zástupca z radu advokátov už v prípravnom konaní.
22. Porušovateľ sa snaží porušenie práv sťažovateľky zľahčovať poukazom na účel
trestného konania, ktorý vidí v náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní
páchateľov. Napriek tomu, že Porušovateľ poukazuje na ustanovenie § 1 Trestného
poriadku, tak zrejme cielene opomína zvyšok citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého
„pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“.
V trestnom konaní musia byť dodržiavané práva subjektov, ktorých sa konanie týka, vrátane
poškodeného. Veď práve preto, že na poškodenom bol spáchaný trestný čin je vedené
trestné konanie.
23. Nemožno generalizovať ani záver, že žaloba na náhradu škody v občianskom
sporovom konaní je účinným právnym prostriedkom ochrany základným práv a slobôd
poškodeného. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj skôr vznesenú argumentáciu
o potrebe rozhodovať o nároku na náhradu škody spravidla v trestnom konaní a tiež
potrebu zamedziť sekundárnej viktimizácii obete trestného činu obchodovania s ľuďmi,
ktoré obeť bola vykorisťovaná vo forme prostitúcie.
24. Ako vyplýva z ustanovenia § 307 ods. 2 Trestného poriadku, tak osoba oprávnená
podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký
výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo
rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.
Poškodený má teda právo namietať porušenie svojich práv v dôsledku porušenia ustanovení
o konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku. Sťažovateľka má za to, že jej práva
boli jednoznačne porušené, keď nebola náležite poučená o jej právach, nebola jej
poskytnutá plná možnosť na ich realizáciu, nebol jej ustanovený zástupca z radu advokátov
už v prípravnom konaní. Pokiaľ Porušovateľ konštatuje, že nárok sťažovateľky na náhradu
škody nebol uplatnený riadne, bolo to v dôsledku porušenia práv sťažovateľky. Okresný súd
konštatoval, že sťažovateľka si v konaní uplatnila nárok na náhradu škody (tzn. že tak
urobila riadne a včas), ale bola odkázaná na civilný proces z dôvodu, že na preukázania jej
nároku malo byť potrebné rozsiahle dokazovanie. Rozhodnutiu a odôvodneniu rozsudku
okresného súdu prispôsobila sťažovateľka svoje odvolanie, nezaoberala sa detailnejšie
porušeniami jej práv, ktoré spôsobili, že nárok na náhradu škody nebol uplatnený tak, ako
si to predstavoval Porušovateľ ako odvolací súd. V odvolaní sa sťažovateľka sústredila
na argumentáciu, že v dôsledku riadneho a včasného uplatnenia nároku na náhradu škody,
malo byť o nároku na náhradu škody rozhodnuté už v trestnom konaní a nemalo dôjsť
k odkázaniu sťažovateľky na civilný proces.»
12. Ústavný súd v súlade s § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde podaním z 28. marca
2018 upovedomil dotknutú osobu (odsúdeného v trestnej veci sťažovateľky) o možnosti
vyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľky v určenej lehote, ktorá však uvedenú možnosť
nevyužila. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
13. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení účastníkov, ako aj z obsahu
príslušného spisového materiálu a rozhodnutí oboch konajúcich súdov zistil a zrekapituloval
si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:
Sťažovateľka je poškodenou obeťou zločinu obchodovania s ľuďmi podľa ustanovení
§ 179 Trestného zákona, ktorý bol spáchaný tak, že odsúdený páchateľ uvedeného zločinu
využil nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľky a pod zámienkou zabezpečenia dobre
honorovanej práce čašníčky a upratovačky v Taliansku ju zlákal a osobne prepravil
do Talianskej republiky, kde ju v období od októbra 2013 do marca 2014 pod vyhrážkami,
že ju tu nechá bez finančných prostriedkov, prinútil k vykonávaniu prostitúcie. Trestné
stíhanie v prípravnom konaní bolo vykonávané Prezídiom Policajného zboru, úradom
hraničnej a cudzineckej polície, národnou jednotkou boja proti nelegálnej migrácii,
oddelením operatívnej činnosti a vyšetrovania Východ. Z obsahu zápisníc o výsluchoch
vykonaných v prípravnom konaní (14. augusta 2014 a 2. septembra 2014), kde bola
sťažovateľka vypočutá ako svedkyňa poškodená, vyplýva, že sťažovateľka nebola
zastúpená splnomocnencom a pri prečítaní a podpise jedného z vykonaných výsluchov
(14. augusta 2014) bola prítomná pracovníčka charity, v ktorej bola sťažovateľka
ubytovaná. V priebehu predmetných výsluchov k svojej osobe sťažovateľka uviedla, že
od svojich troch rokov až do devätnástich rokov vyrastala v detskom domove, nepozná
svoju pokrvnú rodinu a nie je s ňou v žiadnom kontakte. Pokiaľ ide o vzdelanie, získala
18
stredné odborné vzdelanie v odbore kuchár – čašník a po opustení detského domova žila
v charitnom centre v meste Prešov a aktuálne žije v charitnom dome vo Svidníku patriacom
Gréckokatolíckej charite. Zápisnice o výsluchu sťažovateľky, ktoré obsahovali aj predtlače
s poučením spočívajúcim v citácií jednotlivých zákonných ustanovení Trestného poriadku
potvrdila sťažovateľka svojím podpisom. Rovnako potvrdila svojím podpisom prevzatie
tlačív obsahujúcich informácie pre poškodených a o podmienkach odškodňovania osôb
poškodených násilnými trestnými činmi. Vo vzťahu k poučeniu sťažovateľky o možnosti
uplatnenia nároku na náhradu spôsobenej škody obsahujú predmetné zápisnice o výsluchu
sťažovateľky v prípravnom konaní vyjadrenie v tomto znení: „Po poučení podľa § 46
ods. 1/ Trestného poriadku uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko mi žiadna
spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ Obsahom spisového materiálu
v trestnej veci sťažovateľky je aj vyjadrenie splnomocnenca sťažovateľky z 18. novembra
2014, pani , v ktorom táto uviedla: „Dňa 13.11.2014 som bola
vyšetrovateľom upovedomená o konaní úkonu preštudovania
vyšetrovacieho spisu v uvedenej trestnej veci na deň 19.11.2014 o 13.00 hod. v Košiciach.
Vzhľadom k pracovným povinnostiam sa úkonu nemôžem zúčastniť, za čo sa
ospravedlňujem. Taktiež som zobrala na vedomie zmenu právnej kvalifikácie skutku
. Zároveň ako splnomocnenec poškodenej žiadam o náhradu škody,
ktorú vyčíslim v priebehu ďalšieho konania.“
14. Súčasťou spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľky, s ktorým sa ústavný
oboznámil, je aj odborné vyjadrenie klinického psychológa označené ako „Správa
zo psychologického vyšetrenia“ z 3. júla 2014, ktorá obsahuje k osobe sťažovateľky tento
odborný záver: „Ide o pacientku s intelektovými schopnosťami aktuálne rozloženými
v pásme subnormy. V oblasti afektivity v popredí impulzívne a záchvatové tendencie,
instabilita, vegetatívna labilita a maladaptácia. V interpersonálnej oblasti znížená
schopnosť prispôsobivosti, hostílne, agresívne a únikové tendencie. Osobnosť
s naznačenými možnými poruchami v oblasti sexuálnych zážitkov?!“. Spisový materiál
zahŕňa aj znalecký posudok znalca z oblasti klinickej psychológie, vypracovaný
23. septembra 2014, ktorý okrem iného obsahuje záver o rozumových schopnostiach
sťažovateľky, ako aj záver o dopade vyšetrovaného trestného činu, ktorého je sťažovateľka
obeťou na jej psychické zdravie. V predmetnom znaleckom posudku znalec k rozumovým
schopnostiam sťažovateľky konštatuje, že sťažovateľka „aktuálne disponuje rozumovými
schopnosťami situovanými do pásma mentálnej subnormy – populačného podpriemeru /nie
defektu/“. Vo vzťahu k následkom konania páchateľa vyšetrovaného trestného činu znalec
konštatuje, že «konanie obvineného zanechalo u poškodenej následky v zmysle
Posttraumatickej stresovej poruchy, čo ešte dopĺňa prítomnosť veľmi silných depresívnych
tendencií, vysokého neuroticizmu, masívneho osobnostného diskomfortu, psychickej
nepohody, úzkostných a strachových fenoménov, prezentuje sa i taediu vitae /neschopnosť
tešiť sa zo života/, istým spôsobom aj rezignačné tendencie, “porazenectvo“, istá “neochota
bojovať“, osobnostná disharmónia a pochyby o sebe samej».
15. Namietaným rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný vinným
zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, pričom sťažovateľka
bola v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázaná so svojím nárokom na náhradu
škody na civilné konanie s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by bolo
potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného konania“.
O odvolaní sťažovateľky, ktorým napadla výrok prvostupňového rozsudku o náhrade škody,
rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým jej odvolanie podľa § 319 Trestného
poriadku zamietol, dôvodiac poukazom na ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku,
podľa ktorého je poškodený povinný uplatniť svoj nárok na náhradu škody najneskoršie
do skončenia vyšetrovania, pričom z uplatneného návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov
a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Krajský súd v nadväznosti na citované
ustanovenie konštatoval, že z obsahu zápisníc o výsluchu sťažovateľky v prípravnom
konaní vyplýva, že bola pri každom výsluchu riadne poučená, napriek tomu svoj nárok
na náhradu škody síce uplatnila včas, avšak neuplatnila ho riadne, keďže v ňom výšku
uplatňovaného nároku nijako nevyčíslila, iba uviedla, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli
v priebehu ďalšieho konania. Krajský súd tak v namietanom uznesení uzavrel, že takéto
uplatnenie nároku „nespĺňa kritéria na riadne uplatnenie nároku na náhradu škody tak,
ako to vyžaduje ust. § 287 ods. 1 či 46 ods. 3 Tr. por. a z uvedeného dôvodu nemal
prvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec rozhodovať. Nič na tom nemôže zmeniť
20
ani tvrdenie poškodenej v tom smere, že pokiaľ nebol nárok uplatnený riadne, malo sa tak
stať v dôsledku nedostatočne poskytnutej právnej pomoci poškodenej.“.
II.
16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia jej základných práv
na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1,
na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru namietaným postupom a namietaným uznesením krajského súdu.
18. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto
dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
19. Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí v postupe konajúcich
súdov, ktoré jej ako obeti zločinu obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo hrubo zasiahnuté
do jej ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv, znemožnili vo vedenom trestnom konaní
dosiahnuť primerané odškodnenie.
20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne judikuje, že je nezávislým
súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), teda garantom ústavnosti, ktorý je povinný
chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných
súdov, pričom pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť
skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným
súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Interpretácia a aplikácia zákonov a
ochrana princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha predovšetkým všeobecným
súdom. Ústavný súd v zásade nie je povolaný k prieskumu aplikácie podústavného práva a môže
tak urobiť iba vtedy, ak zistí porušenie základného práva alebo slobody, pretože základné práva
a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale tiež
rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Interpretácia zákonných a podzákonných
noriem, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere za súčasného dodržania účelu
aplikovaných právnych noriem, alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti, totiž znamená porušenie základného práva alebo slobody.
21. Ústavný súd si je vedomý tradičnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie
predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a ústava negarantuje právo tretej osoby, aby
iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Na druhej strane ústavný súd akcentuje aj rozhodovaciu
prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôraznil, že zmluvné štáty dohovoru majú povinnosť chrániť v dohovore
zakotvené základné ľudské práva a slobody osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, pričom
v nevyhnutných prípadoch majú na tento účel využiť aj prostriedky trestného práva.
V takomto kontexte ESĽP v rozhodnutí M.C. proti Bulharsku č. 39272/98 zo 4. decembra
2003, týkajúcom sa prípadu porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného
života podľa čl. 8 dohovoru judikoval, že aj keď je vo všeobecnosti na vôli zmluvných
štátov dohovoru, akým spôsobom zaistia ochranu jednotlivcov pred zásahmi iných
jednotlivcov do označeného práva, pokiaľ sú v hre základné hodnoty a aspekty súkromného
22
života, musia zmluvné štáty využiť aj účinné trestnoprávne nástroje, a to nielen zakotvenie
príslušných inštitútov a skutkových podstát v pozitívnom práve, ale tiež efektívne
vyšetrovania a stíhanie v konkrétnej trestnej veci.
22. Ústavný súd napokon už v minulosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti
vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a
súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade
aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt
a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. III. ÚS 194/06).
23. Ústavný súd je toho názoru, že je úplne namieste dôsledne preskúmať výsledky
trestnoprávnej ochrany realizovanej všeobecnými súdmi, ak ide o najzávažnejšie trestné
činy, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť do práva na ľudskú dôstojnosť,
a do osobnostným práv jednotlivcov. Obzvlášť to platí v prípade trestného činu
obchodovania s ľuďmi, ktorý bol páchaný pri využití tiesne a závislosti poškodeného
za účelom koristníckeho využitia poškodenej osoby na prostitúciu, keďže ide nepochybne
o mimoriadne závažný zásah do jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti
a osobnostných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 8 ods. 1 dohovoru.
24. V danom prípade sťažovateľky je potrebné zohľadniť aj významné záväzky
vyplývajúce v dobe vydania namietaného uznesenia krajského súdu pre Slovenskú
republiku z práva Európskej únie, predovšetkým zo smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí
obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (ďalej len
„smernica č. 2011/36/EÚ“).
25. Podľa čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenská republiky môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe
zákona alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120
ods. 2. Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky
v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu
v prospech Európskej únie. Pritom ide o aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom
regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2
ústavy. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym
zákonodarným orgánom (čl. 72 ústavy), nie však jediným orgánom oprávneným normovať
obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské
orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu
únijového tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie
úpravy správania sa subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy
aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá
v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom
ako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj
viazanosť ústavou i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 ústavy (pozri
III. ÚS 666/2016, III. ÚS 651/2016).
26. Ústavný súd tak upozorňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,
ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je len
ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Pre aplikačnú prax
vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych
prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci
aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide
o sféru regulácie únijovým normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými
predstavami vnútroštátneho zákonodarcu, a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu
snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie
(pozri III. ÚS 666/2016, III. ÚS 651/2016).
27. V konkrétnom prípade sťažovateľky bolo teda povinnosťou všeobecných súdov
vykladať príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré definujú oprávnenia poškodeného
(v prípade sťažovateľky obete obchodovania s ľuďmi) a spôsob uplatnenia nároku
na náhradu škody v súlade s ich uchopením v práve Európskej únie, teda eurokonformne.
24
28. Podľa ustanovení § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo
trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo
boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má
právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním,
má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich
doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom
pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny
a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo
podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Podľa ustanovení
§ 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok
na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť,
aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu;
návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok
na náhradu škody uplatňuje. Podľa ustanovení § 47 ods. 6 Trestného poriadku
poškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá dostatočné prostriedky, aby
uhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po vznesení obvinenia na návrh
prokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom aj bez návrhu predseda
senátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje za potrebné na ochranu
záujmov poškodeného; posledná veta odseku 2 platí primerane. Skutočnosť, že nemá
dostatočné prostriedky, musí poškodený preukázať. Podľa ustanovenia § 49 Trestného
poriadku orgán činný v trestnom konaní a súd je povinný poškodeného o jeho právach
poučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Podľa
ustanovení § 287 ods. 1 Trestného poriadku, ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin,
ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju
poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná
prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej
neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku,
ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody
spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola
dosiaľ uhradená.
29. Podľa čl. 9 bodu 3 smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať
potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby osoby, útvary alebo služby zodpovedajúce
za vyšetrovanie alebo stíhanie trestných činov uvedených v článkoch 2 (Trestné činy
súvisiace s obchodovaním s ľuďmi) a 3 mali vhodnú odbornú prípravu. Podľa čl. 11 bod 1
smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať potrebné opatrenia, ktorými sa
zabezpečí, aby sa obetiam poskytla pomoc a podpora pred začatím trestného konania, počas
neho a primeraný čas po jeho skončení s cieľom umožniť im výkon práv ustanovených
v rámcovom rozhodnutí 2001/220/SVV a v tejto smernici. Podľa čl. 12 smernice
č. 2011/36/EÚ, ktorý pojednáva o ochrane obetí obchodovania s ľuďmi počas vyšetrovania
a trestného konania, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby bol obetiam obchodovania
s ľuďmi bezodkladne poskytnutý prístup k právnemu poradenstvu a v súlade s postavením
obetí v príslušnom súdnom systéme aj k právnemu zastupovaniu, a to na účely uplatnenia
nároku na náhradu škody. Ak obeť nemá dostatočné finančné prostriedky, sú právne
poradenstvo a právne zastupovanie bezplatné. Podľa čl. 12 smernice bez toho, aby bolo
dotknuté právo na obhajobu, a v súlade s individuálnym posúdením osobnej situácie obete
príslušnými orgánmi sú členské štáty povinné zabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami
obchodovania s ľuďmi, aby sa predišlo ich sekundárnej viktimizácii, a to tak, že sa
v najširšom možnom rozsahu a v súlade s kritériami stanovenými vo vnútroštátnom práve,
ako aj s pravidlami týkajúcimi sa diskrečného práva justičných orgánov, praxou
a usmerneniami zabráni: a) zbytočnému opakovaniu výsluchov v priebehu vyšetrovania,
trestného stíhania a súdneho konania; b) vizuálnemu kontaktu obetí s obžalovanými, a to aj
v priebehu výpovede, napr. pri vypočúvaní a krížovom výsluchu, využívaním vhodných
prostriedkov vrátane komunikačných technológií; c) výpovedi na verejnom pojednávaní;
d) zbytočnému kladeniu otázok týkajúcich sa súkromného a rodinného života. Podľa čl. 17
smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby obete obchodovania
s ľuďmi mali prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí úmyselne spáchaných
násilných trestných činov.
30. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoje zistenia sumarizované v bode
13 a 14 odôvodnenia tohto nálezu, ktoré vyplynuli zo spisového materiálu týkajúceho sa
veci sťažovateľky. Je nepochybné, že vyšetrovanie v trestnej veci sťažovateľky
26
v prípravnom konaní vykonávala špecializovaná zložka Policajného zboru, od ktorej by sa
očakával kvalifikovaný odborný prístup (pozri čl. 9 bod 3 smernice č. 2011/36/EÚ) k osobe
poškodenej ako obeti závažného trestného činu obchodovania s ľuďmi. Jednotlivé
informácie prezentované osobou sťažovateľky v rámci vykonaných výsluchov, ako aj
odborníkmi, ktorí poskytli pre účely vedeného vyšetrovania odborné poznatky v podobe
odborného vyjadrenia a znaleckého posudku, jednoznačne už v prípravnom konaní
signalizovali, že v prípade sťažovateľky ide o osobu s intelektuálnym, sociálnym
a majetkovým hendikepom znásobeným nepriaznivými následkami trestnej činnosti, ktorá
na nej mala byť spáchaná. Sťažovateľka ako laik už počas svojho výsluchu v prípravnom
konaní prezentovala, že jej bola spôsobená psychická ujma. Toto vyjadrenie nemohol orgán
činný v trestnom konaní ignorovať a prehliadnuť, práve naopak, bol povinný venovať mu
náležitú pozornosť z hľadiska možnosti kvalifikácie takejto ujmy ako poškodenia zdravia
psychického charakteru. Napokon sťažovateľka ešte v prípravnom konaní uplatnenie nároku
na náhradu škody, aj keď v nekvalifikovanej podobe, výslovne prezentovala. Aplikácia
ustanovenia § 49 Trestného poriadku, podľa ktorého je orgán činný v trestnom konaní
povinný poškodeného o jeho právach poučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú
možnosť na ich uplatnenie, s prihliadnutím na povinnosť eurokonformného výkladu
dotknutých ustanovení Trestného poriadku, kládla na príslušnú špecializovanú zložku
Policajného zboru nároky vykonať náležité (nielen formálne) poučenie sťažovateľky
a vytvoriť pre ňu zároveň reálne možnosti smerujúce k uplatneniu jej práv, a to
s prihliadnutím na jej individuálne pomery, tak ako to vyžaduje čl. 11 bod 1 a čl. 12
smernice č. 2011/36/EÚ. Sťažovateľke sa malo už v prípravnom konaní dostať zo strany
orgánu činného v trestnom konaní poučenie s reálnym obsahom, prípadne profesionálna
odborná pomoc v podobe ustanovenia advokáta aj bez žiadosti sťažovateľky. Takýto
osobitný prístup k sťažovateľke ako k obeti trestného činu obchodovania s ľuďmi,
vyžadovaný citovanými článkami smernice č. 2011/36/EÚ, však realizovaný nebol. Postup
orgánov činných v trestnom konaní (v prípravnom konaní) ústavný súd hodnotí ako
odporujúci cieľom dotknutej smernice č. 2011/36/EÚ, ktorá pre obete obchodovania
s ľuďmi vyžaduje počas trestného vyšetrovania primerané zaobchádzanie zodpovedajúce
ich individuálnym potrebám zohľadňujúcim osobné okolnosti, ako aj fyzické
a psychologické následky trestnej činnosti, ktorej bola obeť vystavená. Ústavný súd
považuje rovnako za neakceptovateľný postup krajského súdu, ktorý v namietanom
uznesení dôsledok absencie náležitého prístupu k sťažovateľke v prípravnom konaní pripísal
na vrub sťažovateľky, a z tohto dôvodu nezohľadnil špecifikáciu uplatneného nároku na
náhradu škody v súdnej etape konania, keď už bola sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom.
31. Podľa ustanovení § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje
obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží
mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas
uplatnený. Predmetné ustanovenie Trestného poriadku umožňuje poškodenému, aby už
v rámci trestného konania, v medziach tzv. adhézneho konania, dosiahol prisúdenie nároku
na náhradu škody. Ústavný súd na tomto mieste opäť poukazuje na prienik vnútroštátneho
práva s únijným právom, ktorý implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať
a vykladať relevantné procesné ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o uplatnenom nároku
poškodeného na náhradu škody v súlade s únijnými normami. V tomto smere upriamuje
ústavný súd pozornosť na jeden z cieľov smernice č. 2011/36/EÚ, podľa ktorého je u obetí
trestnej činnosti, ktoré už utrpeli následky zneužívania a ponižujúceho zaobchádzania, ktoré
sa zvyčajne spájajú s obchodovaním s ľuďmi, ako je napríklad sexuálne vykorisťovanie,
potrebné zabezpečiť ich ochranu pred sekundárnou viktimizáciou a ďalšou traumou počas
trestného konania. Rovnako v zmysle čl. 17 smernice č. 2011/36/EÚ majú mať obete
obchodovania s ľuďmi zabezpečený prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí
úmyselne spáchaných trestných činov. V prípadoch obchodovania s ľuďmi, a zvlášť
v prípade sexuálneho vykorisťovania je potrebné prihliadať na to, že ekonomická a sociálna
situácia poškodenej obete znásobená rizikom jej sekundárnej viktimizácie jej s veľkou
pravdepodobnosťou znemožňuje efektívne sa domáhať ochrany formou uplatnenia nároku
na odškodnenie v civilnom konaní. Za danej situácie tak vystupuje do popredia pozitívny
záväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených
efektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi. V sťažovateľkinej
veci boli konajúce všeobecné súdy povinné reflektovať na pozitívny záväzok efektívnej
ochrany sťažovateľky, na ktorej bol spáchaný veľmi závažný trestný čin zasahujúci do jej
ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv. V uvedenom kontexte bolo úlohou všeobecných
28
súdov vytvoriť pre sťažovateľku reálne predpoklady účinnej ochrany jej základných práv,
teda prejednať sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody v adhéznom konaní.
32. V rozpore s uvedenou požiadavkou však okresný súd vo veci sťažovateľky zaujal
stanovisko, podľa ktorého sa uplatneným nárokom sťažovateľky na náhradu škody odmietol
v adhéznom konaní zaoberať s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by
bolo potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného
konania“. Okresný súd tak na požiadavku pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľke ako
obzvlášť zraniteľnej obeti závažného trestného činu, ktorým bolo zasiahnuté do jej
základných práv, efektívnu ochranu priamo v trestnom konaní úplne rezignoval.
33. Ústavný súd už judikoval (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08), že
všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís
dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale
v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Pokiaľ všeobecný súd dospeje
k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie
všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6
ods. 1 dohovoru (I. ÚS 265/05). Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 623/2017) ďalej
vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je
najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
34. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu chce ústavný súd
poukázať na časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu, ktoré sa vo svojich
dôsledkoch priamo dotýka rozhodovania o rozsahu sťažovateľkou uplatňovaného nároku
na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorého je sťažovateľka obeťou. Okresný súd
v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol túto argumentáciu: „... podľa názoru súdu
nebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného mohla
vzniknúť posttraumatická stresová porucha. Obe znalkyne v tejto trestnej veci pripustili
možnosť, že posttraumatická stresová porucha mohla vzniknúť aj iným spôsobom, či už
vykonávaním prostitúcie dobrovoľným spôsobom a potom na ospravedlnenie tejto činnosti
uviesť inú osobu, ktorá sa mala na tomto podieľať, avšak podľa názoru súdu spúšťačom
tejto possttraumatickej stresovej poruchy mohlo byť jednoznačne preverovanie svedkyne
a poškodenej ohľadom platenia falošnou bankovkou a to vzhľadom na trestnú sadzbu, ktorá
pri trestných činoch podľa § 270 a 271 páchateľovi hrozí, čo pripustila
(takýto listinný dôkaz bol známy súdu až pri jej výsluchu).“ Takto prezentovaným
odôvodnením okresný súd vylúčil právny záver, že poškodenie zdravia sťažovateľky
v podobe posttraumatickej stresovej poruchy (ktorá jej bola preukázateľne diagnostikovaná
kvalifikovanými odborníkmi) jej bolo spôsobené trestným činom obchodovania s ľuďmi,
ktorého je sťažovateľka obeťou a zo spáchania ktorého uznal okresný súd obžalovaného
vinným. Ústavný súd sa v tomto smere podrobne oboznámil s celým odôvodnením
namietaného rozsudku okresného súdu a konštatuje, že prezentovaný právny záver
okresného súdu je arbitrárny. Odborníci (znalci), ktorí realizovali v rámci vedeného
trestného konania znalecké dokazovanie a vypracovali znalecký posudok k otázke
prítomnosti posttraumatickej stresovej poruchy u sťažovateľky a ktorých zistenia sú
podrobne prezentované na stranách 9 až 12 odôvodnenia namietaného rozsudku okresného
súdu, jasne vo svojich vyjadreniach konštatovali odborné závery, že „U svedkyne
poškodenej v čase znaleckého vyšetrenia zistili, že trpí na posttraumatickú (PSD) stresovú
poruchu, ktorá u nej vznikla ako reakcia na mimoriadne intenzívnu stresovú udalosť. Vznik
tejto posttraumatickej stresovej poruchy je v príčinnej súvislosti s vyšetrovanou udalosťou
ako následok tohto trestného činu. K rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy
u menovanej dochádzalo postupne od návratu na Slovensko a od 21.8.2014 je menovaná
v psychiatrickej ambulantnej starostlivosti ambulancii .“. Znalci teda
v znaleckých posudkoch označili ako príčinu vzniku predmetnej duševnej choroby
sťažovateľky vyšetrovaný trestný čin, ktorý bol na sťažovateľke spáchaný a ktorý z ich
odborného hľadiska predstavoval práve tú „mimoriadne silnú stresovú udalosť“, ktorú
štandardne psychiatrická prax prezentuje ako príčinu vzniku psychického ochorenia –
30
posttraumatickej stresovej poruchy. V znaleckom posudku dodatočne okresnému súdu
znalci odborne vysvetlili, že bol rozvoj tejto duševnej choroby u sťažovateľky postupný
a v rámci tohto rozvoja „Udalosť, že platila falošnou bankovkou mohla byť spúšťačom
takejto posttraumatickej stresovej poruchy.“. Okresný súd si však zjavne iracionálne
(nepochopením odbornej problematiky) zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina. Inými
slovami, znalci za príčinu diagnostikovanej duševnej choroby sťažovateľky neoznačili, tak
ako to nesprávne pochopil okresný súd, platbu falošnou bankovkou (táto okolnosť mohla
byť podľa vyjadrenia znalcov iba prechodným spúšťačom), ale za príčinu označili trestný
čin obchodovania s ľuďmi, ktorého sa sťažovateľka stala obeťou. Skutkový úsudok
okresného súdu, že posttraumatická stresová porucha u sťažovateľky bola spôsobená
platbou falošnou bankovou, tak vychádzal z celkom zjavne nesprávnej premisy, keď si
okresný súd zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina, resp. ich považoval za obsahovo
totožné (čo nie je pravdou). Výsledný právny záver, ktorý okresný súd prijal, a síce, že
„nebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného
mohla vzniknúť posttraumatická stresová porucha“, sa teda opiera o logicky nesprávny
úsudok, na základe čoho kvalifikuje ústavný súd uvedený právny záver namietaného
rozsudku okresného súdu ako arbitrárny.
35. Pri posúdení otázky príčiny vzniku psychickej choroby sťažovateľky, ktorá jej
bola nesporne diagnostikovaná, bolo úlohou okresného súdu venovať náležitú pozornosť
odborným záverom znaleckého posudku, teda sa s nimi oboznámiť s náležitým
porozumením a následne ich vyhodnotiť v kontexte posúdenia rozsahu uplatneného nároku
sťažovateľky na náhradu škody. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto
nálezu, okresný súd požiadavku oprieť prijatý právny záver svojho rozhodnutia
o konzistentné a logické dôvody zjavne nezvládol.
36. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd
kvalifikuje označený postup konajúcich súdov, resp. namietaný postup a namietané
uznesenia krajského súdu, ktorý v odvolacom stupni požadovanú nápravu jednotlivých
pochybení prvostupňového súdu nezjednal (neprípustne dôvodiac tým, že sťažovateľka
neuplatnila svoj nárok na náhradu škody perfektne, teda predpísaným zákonným
spôsobom), ako porušenie základných práv sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti
podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného
a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie
súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
37. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby
a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky
nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených
dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).
38. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny
mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,
ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov
verejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii
účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak
bola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany krajského súdu, ktorý sa odvolaním
sťažovateľky zaoberal a rozhodol o ňom, ale aj zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto
konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13
dohovoru a namietaným uznesením krajského súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel
(bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa ústavy
a jej práv zaručených dohovorom namietaným uznesením krajského súdu napĺňa účel, ktorý
sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti ústavnému súdu.
III.
39. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,
takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže
ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľky zaručených
ústavou a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde namietané
uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2
32
výroku nálezu), v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
40. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný
súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala
celkovou sumou 570,06 €. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia
sťažovateľky ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14
ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným
súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch
a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu
sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05,
III. ÚS 142/06). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2017 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu
(t. j. zo sumy 884 €), čo predstavuje sumu 147,33 €, a hodnota režijného paušálu
predstavuje sumu 8,84 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
vykonaný v roku 2018 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového
základu (t. j. zo sumy 921 €), čo predstavuje sumu 153,50 €, a hodnota režijného paušálu
predstavuje sumu 9,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava
zastúpenia sťažovateľky a tiež podanie sťažnosti) a za jeden úkon právneho zastúpenia
vykonaný v roku 2018 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu), čo celkovo predstavuje
sumu 448,16 €. K tomu bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej výške 26,89 €
a takisto sumu zodpovedajúcu položke platcu DPH. Trovy konania v celkovej sume
570,06 € je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (bod 3
výroku nálezu).
41. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2019
34