Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 759/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2019 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Sergeja Kohuta

o sťažnosti , zastúpenej spoločnosťou Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská

Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1,

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa

, na súdnu ochranu podľa a práv

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného života

podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. apríla 2017 takto

rozhodol:

1. Základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19

ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života

podľa , na súdnu ochranu podľa

a jej práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, na rešpektovanie súkromného

života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

sp. zn. z 5. apríla 2017 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 5. apríla 2017

z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 570,06 € (slovom päťstosedemdesiat eur a šesť centov) na účet jej

právneho zástupcu spoločnosti Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou

Lexpert s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát a konateľ

JUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia jej základných práv na zachovanie

ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného života a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1, na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Prezídia Policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície,

národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii, oddelenia operatívnej činnosti

a vyšetrovania Východ (ďalej aj „Prezídium Policajného zboru“) v konaní vedenom

pod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014, postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. novembra 2016

(ďalej len „namietaný rozsudok“) a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietaný postup“) a jeho

uznesením z 5. apríla 2017 (ďalej len „namietané uznesenie“).

2

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

trestného konania vedeného Prezídiom Policajného zboru pod ČVS: UHCP-76/NJ-V-2014

pre zločin obchodovania s ľuďmi podľa Trestný

zákon v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „“), kde mala

postavenie poškodenej. Okresný súd namietaným rozsudkom uznal obžalovaného vinným

zo spáchania označeného trestného činu, pričom sťažovateľku ako poškodenú odkázal

podľa v znení neskorších právnych

predpisov (ďalej len „“) s jej nárokom na náhradu škody na civilné

konanie. Odvolanie sťažovateľky podané proti namietanému rozsudku pre nesprávnosť

výroku o náhrade škody, keď konajúci súd nerozhodol o uplatnenom nároku na náhradu

škody priamo v adhéznom konaní, bolo podľa ustanovení

zamietnuté namietaným uznesením krajského súdu.

3. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na odôvodnenie namietaného uznesenia

krajského súdu, ktorý bol toho názoru, že jej nárok na náhradu škody nebol uplatnený

riadne, keďže v ňom uviedla len to, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli v priebehu

ďalšieho konania, a teda takéto podanie nespĺňa kritériá pre riadne uplatnenie nároku, ktoré

sú určené ustanoveniami a . Takisto

sťažovateľka prezentovala svoj nesúhlas s odôvodnením namietaného uznesenia krajského

súdu, ktorý neprijal jej argumentáciu o tom, že dôvodom nekvalifikovaného uplatnenia

nároku na náhradu škody bola nedostatočne poskytnutá právna pomoc, a konštatoval, že ani

orgány činné v trestnom konaní a ani konajúci súd „nemajú absolútne žiadne oprávnenie

skúmať, či ten, koho si poškodený ako splnomocnenca zvolil, je osobou dostatočne

kvalifikovanou“.

4. V sťažnosti sťažovateľka argumentovala, že pochybenia v trestnom konaní vidí

predovšetkým v dvoch rovinách:

«... vypustenie časti „v dôsledku čoho trpí od návratu na územie

Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchou s dobou

liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný

vinným; nerozhodnutie o nároku sťažovateľky ako poškodenej na náhradu škody v trestnom

konaní, napriek tomu, že sťažovateľka jasne už v prípravnom konaní prejavila záujem

o náhradu škody, náhrada škody bola podrobne špecifikovaná jej zástupcom ešte

pred prvým pojednávaním vo veci, pričom dôvodom pre nerozhodnutie o nároku

sťažovateľky v trestnom konaní bolo jednak, že by rozhodovanie o ňom malo vyžadovať

ďalšie dokazovanie (podľa Rozsudku) a jednak, že nárok nemal byť v prípravnom konaní

uplatnený riadne (podľa Uznesenia), pričom takýmto spôsobom súdy o nároku sťažovateľky

rozhodli napriek tomu, že práva sťažovateľky ako poškodenej súvisiace s nárokom

na náhradu škody neboli zo strany štátnych orgánov riadne vysvetlené a zabezpečené.»

5. Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na relevantnú judikatúru Ústavného súdu

Českej republiky a tiež na relevantné právne normy sekundárneho práva Európskej únie,

podľa ktorých majú byť poškodeným (obetiam obchodovania s ľuďmi) poskytnuté počas

trestného konania osobitné zaobchádzanie a primeraná právna pomoc, a to aj pre účely

uplatnenia nároku na náhradu škody.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že jej v rámci prebiehajúceho trestného konania

„neboli vysvetlené jej práva spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam

a psychickému rozpoloženiu. V dôsledku toho došlo do skončenia vyšetrovania len k takému

uplatneniu nároku na náhradu škody, ktoré konajúce súdy nepovažovali za riadne

a včasné.“.

7. Sťažovateľka takisto uviedla, že v dôsledku pochybení orgánov činných

v trestnom konaní a konajúcich súdov musela uplatňovať opravné prostriedky, ako aj podať

sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, čo má za následok zbytočné prieťahy v konaní, a teda

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

.

8. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľka ústavnému súdu navrhla,

aby rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základných práv

podľa a 2, a a práv podľa ,

ods. 1 a čl. 13 dohovoru Prezídiom Policajného zboru v konaní vedenom pod ČVS: UHCP-

76/NJ-V-2014, postupom okresného súdu v konaní sp. zn. a namietaným

rozsudkom, namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením krajského

súdu, zrušil namietaný rozsudok okresného súdu a namietané uznesenie krajského súdu

4

a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a prejednanie a priznal jej tiež náhradu trov

právneho zastúpenia.

9. Ústavný súd uznesením č. k. -27 z 12. decembra 2017 prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie vo vzťahu k namietanému porušeniu jej

základných práv podľa a 2, a práv podľa ,

ods. 1 a čl. 13 dohovoru namietaným postupom krajského súdu a namietaným uznesením

krajského súdu. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

10. Krajský súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. februára 2018

zaujal k sťažnosti sťažovateľky toto podrobné stanovisko: «... a/ Ako to už bolo vyššie

naznačené, sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že na podklade jej odvolania, teda

odvolania poškodenej, nenapravil chyby skutkovej vety rozsudku súdu prvého stupňa, teda

výroku o vine, odvolávajúc sa na vymedzený rozsah oprávnenia poškodeného napádať

rozsudok súdu prvého stupňa vydaný v trestnom konaní len pre nesprávnosť výroku

o náhrade škody. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je

jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie

o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje

trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom

vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne

vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej

uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať

základným právom podľa garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda

spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

(, obdobne III. ÚS . , ). Poškodený,

ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody a tento nárok aj

uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom kontinuálne

so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na náhradu

škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné právo

na spravodlivý proces podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (, obdobne napr. ,

, ). Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce § 246 ods. 1

písm. d) - (teraz -

), podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu

škody, rozsudok odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody. V

zmysle uvedeného ustanovenia disponuje poškodený opravným

prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní o uplatnenom

nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť opravným

prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste obžalovaného.

Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok neposkytuje. V

intenciách uvedeného sa podľa poškodený v trestnom konaní pred

príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva, ktorým je

nárok na náhradu škody. Garancie poskytované citovaným článkom , ako aj ods.

1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo

vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované a poskytované

len pre adhézne konanie týkajúce sa rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej

trestným činom. Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne

správne rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo

poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv

a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného

zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva. (,

obdobne , ). Z týchto záverov potom vyplýva, že uznesením

krajského súdu v časti, v ktorej obmedzil svoju prieskumnú právomoc len na výrok

o náhrade škody argumentujúc poukazom na ust. , že nie je

oprávnený preskúmavať výrok o vine, čoho sa poškodená okrem iného podaným odvolaním,

žiadajúc doplniť skutkovú vetu rozhodnutia súdu prvého stupňa, domáhala, nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru.

b/ V ďalšej časti podanej sťažnosti sťažovateľka vyčítala krajskému súdu, že

na podklade jej odvolania nerozhodol ojej nároku na náhradu škody s odôvodnením, že jej

nárok nebol riadne uplatnený, pretože k neuplatneniu jej nároku na náhradu škody riadne

6

došlo v dôsledku toho, že práva poškodenej jej neboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim

jej rozumovým schopnostiam a jej psychickému rozpoloženiu. Pokiaľ sťažovateľka

považovala za nesprávny dôvod jej odkázania s jej nárokom na náhradu škody na civilný

proces prvostupňovým súdom spočívajúci v potrebe ďalšieho dokazovania presahujúceho

rámec trestného konania, k tomu je potrebné uviesť, že krajský súd už vo svojom

napadnutom uznesení konštatoval, že súd prvého stupňa o nároku poškodenej nemal vôbec

rozhodovať, pretože nárok na náhradu škody nebol poškodenou riadne uplatnený

a nesprávny výrok o odkázaní nezrušil len z dôvodu, pretože by išlo o rozhodnutie

v neprospech poškodenej. Krajský súd teda na podklade odvolania poškodenej nesprávnosť

výroku súdu prvého stupňa o potrebe jej odkázania s nárokom na náhradu škody na civilný

proces z dôvodu potreby ďalšieho konania presahujúceho rámec odvolacieho konania

konštatoval a nesprávny výrok nezrušil len z dôvodu, že by to bolo v neprospech

sťažovateľky, a preto považuje túto argumentáciu sťažovateľky v tomto štádiu konania

za neopodstatnenú. Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia

vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v

akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa , veta prvá, ak

súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46

ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a

včas uplatnený. Z citovaných ustanovení teda vyplýva, ako to napokon konštatoval aj

krajský súd v napadnutom uznesení, že súd v rámci adhézneho konania je oprávnený o

nároku poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému rozhodnúť len za podmienky, že

tento nárok bol uplatnený riadne a včas, teda že poškodený do skončenia vyšetrovania

navrhol, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto

škodu, pričom z návrhu je zrejmé z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu

škody uplatňuje. V zásade ani sťažovateľka v podanej sťažnosti netvrdila, že by nárok

uplatnila riadne, namietala len (ako to už bolo vyššie uvedené), že práva poškodenej jej

neboli vysvetlené spôsobom zodpovedajúcim jej rozumovým schopnostiam (nižšie IQ,

submisívnosť, ovplyvniteľnosť) a jej psychickému rozpoloženiu (posttraumatická stresová

porucha, dlhotrvajúce /viac ako päť hodín/ opakované výsluchy týkajúce sa nepríjemných

spomienok). Z obsahu spisu je zrejmé, že poškodená bola v prípravnom konaní dvakrát

vypočutá, kedy bola o svojich právach poškodenej poučená, čo potvrdila svojim podpisom,

taktiež jej boli odovzdané v písomnej podobe informácie pre poškodeného, pričom

pri prečítaní zápisnice zo dňa 14.08.2014 a jej podpise bola prítomná aj zamestnankyňa

Gréckokatolíckej charity vo Svidníku . Preto aj keby bolo možné

pripustiť, že spomínané informácie pre poškodeného si po dlhom a vyčerpávajúcom

výsluchu dôkladne neprečítala, boli jej poskytnuté v písomnej podobe, teda si ich mohla

kedykoľvek do skončenia vyšetrovania, či už sama alebo za pomoci inej osoby

(aj zamestnankyne Gréckokatolíckej charity, kde v tom čas bývala), v inom pokojnejšom

prostredí prečítať, nechať si ich vysvetliť, pokiaľ jej vysvetlenie orgánmi činnými v trestnom

konaní nepostačovalo. Poškodená, ako to už bolo vyššie uvedené, v tom čase bývala

v Gréckokatolíckej charite vo Svidníku, pričom podľa vyjadrenia svedkyne

, zamestnankyne spomínaného zariadenia, s poškodenou intenzívne spolupracovali

v rámci mnohých individuálnych rozhovorov, skupinových terapii a zrejme pod vplyvom

tejto spolupráce poškodená oslovila policajtov v dôsledku čoho sa začalo vyšetrovanie

trestného činu, ktorého sa voči nej dopustil odsúdený. Potrebnú pomoc poškodenej

poskytovali aj v priebehu trestného konania, v dôsledku čoho sa poškodená (aj keď

nemusela) dobrovoľne zúčastňovala súdnych pojednávaní s obžalovaným. Nešlo teda podľa

názoru krajského súdu, bez akejkoľvek snahy bagatelizovať, či spochybňovať následky

trestného činu odsúdeného na poškodenej, o situáciu, keď traumatizovaná obeť s nižším

intelektom po výsluchu „zostáva na ulici“, bez zabezpečenia bývania a stravy, teda

základných životných potrieb, ktorých akútna potreba vyriešenia v spojení s traumou

spôsobenou trestným činom bráni zapodievať sa otázkou uplatnenia náhrady škody

v trestnom konaní. Preto, podľa názoru krajského súdu, postup orgánov činných v trestnom

konaní pri poučovaní poškodenej o jej právach v dotknutej veci, a to aj v kontexte vyššie

uvedeného nie je možné hodnotiť ako nedostatočné nezodpovedajúce záväzkom štátu

zabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sťažovateľka

vyvodila nezrozumiteľnosť poučenia o jej právach ako poškodenej z protokolácie jej

výsluchov v prípravnom konaní, pretože v zápisniciach o týchto úkonoch sa uvádza:

„Po poučení podľa uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko

8

mi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ K tomu je potrebné

uviesť, že aj z takejto protokolácie je zrejmé, že poškodená si neuplatňuje majetkovú škodu,

pretože táto jej spôsobená nebola, čo skutočnosti neodporuje. Nič to ale na veci nemení, že

poučenie o tom, čo sa považuje za škodu, o spôsobe jej uplatnenia, o možnosti zvoliť si

splnomocnenca, o možnosti poskytnutia bezodplatnej, a to aj právnej pomoci, kto takúto

pomoc poskytuje a podobne, poškodená obdŕžala v písomnej podobe a kedykoľvek sa preto

mohla k týmto informáciám vrátiť. Nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len

advokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Podľa názoru

krajského súdu, a jeho doterajšej praxe v trestných veciach, uvedenie dôvodu a aspoň

minimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je tak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol

len advokát. Býva bežnou a častejšou praxou, že poškodení ani žiadnym splnomocnencom

zastúpení nie sú, napriek tomu aj pri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok

na náhradu škody riadne a včas uplatniť. Aj keď nepochybne je potrebné obetiam trestných

činov a zvlášť obetiam obchodovania s ľuďmi pomoc v trestnom konaní poskytnúť, nie je

možné opomenúť, že predsa len nárok poškodeného na náhradu škody voči obžalovanému

je nárokom súkromnoprávnej povahy, súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody

nerozhoduje z úradnej povinnosti ale na návrh, ktorý musí spĺňať minimálne požiadavky

vyplývajúce z už citovaného ustanovenia Zhrnúc vyššie uvedené

sťažovateľka sa podanou sťažnosťou v podstate domáhala, aby krajský súd napriek

výslovnému zneniu vyššie citovaných ustanovení a

rozhodol o jej nároku na náhradu škody, ktorý nebol riadne uplatnený. V zmysle stabilnej

judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručené v

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje

platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, , ). Pokiaľ teda

krajský súd zamietol odvolanie poškodenej, pretože postupoval podľa platného právneho

predpisu konkrétne ustanovení , a

ods. 1 nemohol porušiť jej práva. Vo vzťahu k námietke, že postupom krajského

súdu sťažovateľka prakticky stratila akúkoľvek šancu na odškodnenie v súvislosti s na ňu

spáchaným trestným činom krajský súd dodáva, že vychádzajúc z ustanovenia

účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie

páchateľov podľa zákona. Uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody medzi

základný účel trestného konania, ktorý má verejnoprávnu povahu, teda nepatrí. Zákonná

možnosť uplatniť nárok na náhradu škody aj v trestnom konaní je iba zvýhodnením

poškodeného, ktorý za splnenia zákonných podmienok, a ak to nebráni účelu trestného

konania, môže dosiahnuť uspokojenie svojho súkromnoprávneho nároku prípadne aj

v trestnom konaní. Žaloba o náhradu škody v občianskom sporovom konaní je

účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd poškodeného (primerane

. . ). Z týchto dôvodov navrhuje krajský súd

sťažnosti nevyhovieť.»

Predsedníčka krajského súdu v predloženom vyjadrení zároveň prezentovala súhlas

s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

11. K stanovisku krajského súdu sa vyjadril právny zástupca sťažovateľky, a to

v podaní doručenom ústavnému súdu 8. marca 2018, v ktorom zdôraznil, že zotrváva

na dôvodoch podanej sťažnosti, a uviedol tiež, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania v danej veci. K stanovisku krajského súdu predložil právny zástupca

sťažovateľky túto podrobnú argumentáciu:

«3. Vo vzťahu k vypusteniu časti „v dôsledku čoho trpí od návratu

na územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou

s dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu, z ktorého bol odsúdený

uznaný vinným Porušovateľ uvádza, že poškodený má právo napadnúť trestný rozsudok

pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

4. Trestné konanie bolo vedené práve preto, že na sťažovateľke ako poškodenej bol

spáchaný trestný čin. V trestnom konaní má byť spravidla rozhodnuté aj o náhrade škody

pre poškodeného ( ). Sťažovateľka chápe „spravidla“ tak,

že nerozhodnutie o náhrade škody pre poškodeného v trestnom konaní má byť výnimočné.

10

5. Základným predpokladom pre náhradu škody je uznanie obžalovaného za vinného

a tiež riadne vymedzenie skutku, ktorého sa obžalovaný dopustil. Práve z toho ako je skutok

vymedzený, možno vyvodiť aj to, či poškodenému týmto konaním bola alebo nebola

spôsobená škoda, resp. aká škoda mu bola spôsobená. Sťažovateľka už poukázala na Nález

Ústavného súdu Českej republiky č. zo dňa 19.01.2016, ktorý síce

potvrdzuje, že trestné konanie predstavuje predovšetkým vzťah medzi páchateľom a štátom,

ale tiež dodáva, že štát má pozitívnu povinnosť zabezpečiť ochranu základných práv napr.

aj poškodeného, a to prostredníctvom efektívneho trestného konania. V rámci efektívneho

a zákonného trestného konania treba rešpektovať a dodržiavať aj práva poškodeného. Platí

to predovšetkým pri trestných konaniach týkajúcich sa najzávažnejších trestných činov,

medzi ktoré trestný čin obchodovania s ľuďmi nepochybne patrí. Do ľudskej dôstojnosti

a osobnostných práv sťažovateľky bolo zasiahnuté zdrvujúcim spôsobom, keď obžalovaný

zneužil jej zraniteľné postavenie a vykorisťoval ju vo forme prostitúcie.

6. Sťažovateľka má za to, že práve v dôsledku vypustenia časti „v dôsledku čoho

trpí od návratu na územie Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014

posttraumatickou stresovou poruchovou s dobou liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety

trestného činu, z ktorého bol odsúdený uznaný vinným nebolo v preskúmavanom trestnom

konaní rozhodnuté o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky vo výške

21.424,- EUR. Táto výška bola ustálená na základe bodového ohodnotenia psychiatra

, ktoré bolo do konania predložené ešte pred prvým súdnym pojednávaním.

Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľky bola riadne vyčíslená a bola

nesporná. Sťažovateľka má za to, že v dôsledku vypustenia tejto časti zo skutkovej vety

trestného činu nie je šanca, aby náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola

sťažovateľke priznaná aspoň v civilnom procese (je pritom žiadúce, aby sa vyhlo

uplatňovaniu náhrady škody v civilnom procese, a to aj s ohľadom na záujem, aby nedošlo

k retraumatizácii, resp. sekundárnej viktimizácii sťažovateľky).

7. V preskúmavanom trestnom konaní sa rozhodovalo o tom, aký trestný čin bol

na sťažovateľke spáchaný. Bolo uznané, že to bol veľmi závažný trestný čin obchodovania

s ľuďmi, aj keď bol uznaný len v menšom rozsahu. Spáchaním trestného činu obchodovania

s ľuďmi na sťažovateľke bolo hrubým spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv

sťažovateľky, napriek tomu ani prokuratúra neprejavila záujem, aby na rozdiel od obžaloby

bol skutok obžalovaného v celom rozsahu zahrnutý aj do odsudzujúceho rozsudku – tento

záujem prokuratúra neprejavila, nakoľko nepodala odvolanie proti prvostupňovému

rozsudku zo dňa 25.11.2016, a to aj napriek žiadosti sťažovateľky zo dňa 07.12.2016

adresovanej Generálnej prokuratúre SR, Krajskej prokuratúre Prešov a aj Okresnej

prokuratúre Prešov. Rozsahom skutku zisteného v trestnom konaní sú priamo dotknuté

možnosti sťažovateľky dosiahnuť súdnym rozhodnutím odškodnenie, teda rozsah zisteného

skutku má priamy dosah na základné, ľudské a občianske práva sťažovateľky. Sťažovateľka

znovu zdôrazňuje, že k jednotlivým konaniam treba pristupovať individuálne, zohľadňovať

osobitosti prípadu. Inak je potrebné pristupovať k menej závažnému trestnému činu

napr. majetkového charakteru a inak k závažnému trestnému činu, ktorým bolo zasiahnuté

do ľudskej dôstojnosti, osobnostných, základných a ľudských práv.

8. Vypustenie časti „v dôsledku čoho trpí od návratu na územie

Slovenskej republiky v mesiaci máj 2014 posttraumatickou stresovou poruchovou s dobou

liečenia nad 42 dní“ zo skutkovej vety trestného činu sa priamo dotýka nároku sťažovateľky

na náhradu škody a že sťažovateľka mala právo v tejto časti podať odvolanie, a to obzvlášť

na charakter trestného činu ako aj fakt, že prokuratúra odvolanie z neznámych dôvodov

nesprávne nepodala. Porušovateľ mohol rozsudok Okresného súdu Prešov zrušiť a napraviť

zásah do základných práv sťažovateľky.

9. Porušovateľ vo svojom uznesení zo dňa 05.04.2017, ktorým zamietol odvolanie

sťažovateľky, pripustil, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas, zároveň však

skonštatoval, že nebol uplatnený riadne, nakoľko podanie splnomocnenkyne poškodenej

nespĺňalo kritériá podľa ustanovenia či 46 ods. 3 , a teda

z uvedeného dôvodu nemal prvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec

rozhodovať.

10. Sťažovateľka ešte pred skončením vyšetrovania jednoznačne prejavila vôľu, aby

bolo v trestnom konaní rozhodnuté o jej nároku na náhradu škody. Uplatnenie nároku

na náhradu škody bolo zahrnuté vo vyšetrovacom spise (založené je ešte pred návrhom

na podanie obžaloby, ktoré bolo na prokuratúru doručené dňa 24.11.2014), preto nemožno

mať pochýb o tom, že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas. Aj Porušovateľ pripustil,

že nárok na náhradu škody bol uplatnený včas.

12

11. V zmysle ustanovenia má poškodený právo

uplatniť nárok na náhradu škody. V zmysle ustanovenia má

poškodený právo navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému

povinnosť nahradiť škodu spôsobenú trestným činom. V zmysle ustanovenia § 47 ods. 6

poškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá

dostatočné prostriedky, aby uhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po

vznesení obvinenia na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred

súdom aj bez návrhu predseda senátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje

za potrebné na ochranu záujmov poškodeného. V zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného

poriadku (účinného do skončenia vyšetrovania) Orgán činný v trestnom konaní a súd je

povinný poškodeného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich

uplatnenie.

12. Z obsahu vyšetrovacieho spisu bolo už pri doručení obžaloby na súd zrejmé,

napr. že: úroveň intelektových schopností sťažovateľky je v pásme mentálnej subnormy

populačného podpriemeru; trpí posttraumatickou stresovou poruchou, pričom jej vznik bol

spájaný s konaním obvineného; trpí depresiou; pokúšala sa o samovraždu; je nevyrovnaná

s traumatickými udalosťami, ktorých sa konanie týka; má neuspokojivý psychický stav;

pochádza z detského domova; býva v charitnom dome; jej príjem nedosahoval ani životné

minimum.

13. Ako vyplýva z odbornej literatúry, tak pre ustanovenie zástupcu z radov

advokátov v zmysle ustanovenia Za odôvodnené prípady

bude potrebné považovať tie prípady, v ktorých orgány činné v trestnom konaní a súd

dospejú na základe komunikácie s poškodeným, ktorého spôsobilosť na právne úkony nie je

obmedzená, k pochybnostiam o jeho spôsobilosti riadne uplatňovať svoje práva

(bez splnenia podmienok na postup podľa § 48 ods. 3), či už vzhľadom na právnu zložitosť

veci alebo na subjektívne dispozície poškodeného (Čentéš, J. a kol. . Veľký

komentár. Eurokódex, 2014, str. 164). Ako vyplýva z bodu 12. tohto podania, tak

z vyšetrovacieho spisu bolo zrejmé zlé psychické rozpoloženie sťažovateľky, nižšia úroveň

intelektových schopností a tiež majetková núdza sťažovateľky. Tiež bolo zrejmé, že

sťažovateľka mala záujem o náhradu škody, pričom s veľkým odstupom času bol prejav

splnomocnenkyne poškodenej Porušovateľom vyhodnotený ako nedostatočné uplatnenie

nároku na náhradu škody. Za tejto situácie má sťažovateľka za to, že orgány činné

v trestnom konaní a ani všeobecné súdy si náležite nesplnili povinnosť vyplývajúcu

z ustanovenia , sťažovateľku náležitým a zrozumiteľným

spôsobom nepoučili o jej právach vrátane práva na náhradu škody a podmienok pre jeho

uplatnenie (spôsobom pre sťažovateľku zrozumiteľným, pri ktorom by boli zohľadnené aj

napr. vek, vyspelosť, intelektuálne a emocionálne schopnosti, gramotnosť a rôzne duševné

postihnutia sťažovateľky) a neposkytli jej plnú možnosti na ich uplatňovanie. Neposkytnutie

plnej možnosti na uplatňovanie práv sťažovateľky vyplýva aj z toho, že poškodenej nebol

ešte pred skončením vyšetrovania ustanovený zástupca z radu advokátov, a to aj bez návrhu

sťažovateľky.

14. Nakoľko záujem o náhradu škody je potrebné prejaviť do skončenia vyšetrovania,

tak hlavná zodpovednosť za poučenie poškodeného nesú orgány činné v trestnom konaní.

V každom prípade, ako už konštatoval ústavný súd v uznesení z 12.12.2017, ktorým prijal

sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie, tak trestné konanie je od začiatku až po koniec

proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií

pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov

naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Ak sa súdu javilo byť uplatnenie nároku

na náhradu škody zo strany sťažovateľky nie riadne, tak to nebolo (aj s ohľadom na osobu

sťažovateľky) nie riadne len z dôvodu, že si voči nej náležitým spôsobom nesplnili

povinnosti orgány verejnej moci - orgány činné v trestnom konaní a súdy. Po podaní

obžaloby na súd mal súd napr. možnosť pre závažné procesné chyby vo vzťahu

k sťažovateľke v rámci preskúmania obžaloby ( ),

resp. predbežného prejednania obžaloby ( ) vec

vrátiť prokurátorovi. Závažné porušenia práv vo vzťahu k sťažovateľke spočívali v tom (keď

vychádzame zo záverov Porušovateľa o neriadnom uplatnení nároku na náhradu škody), že

sťažovateľka nebola zo strany orgánov činných v trestnom konaní zrozumiteľným spôsobom

poučená o práve na uplatnenie náhrady škody a o podmienkach pre náhradu škody (napriek

tomu, že sťažovateľka prejavila záujem o náhradu škody), tiež v tom, že sťažovateľke nebol

ustanovený advokát, napriek tomu, že z obsahu spisu bolo zrejmé, že sťažovateľka nemá

spôsobilosť riadne uplatňovať právo na náhradu škody tak vzhľadom na právnu zložitosť

veci ako aj vzhľadom na subjektívne dispozície sťažovateľky.

14

15. V rámci podávania poučení poškodenému a poskytnutia poškodenému plnej

možnosti na uplatnenie jeho práv treba prihliadať aj na ustanovenie § 287 ods. 1 Trestného

poriadku, v zmysle ktorého má byť o náhrade škody poškodeného rozhodované spravidla,

teda nerozhodnutie o náhrade škody má byť výnimočné.

16. Porušovateľ konštatuje, že sťažovateľke boli odovzdané poučenia v písomnej

podobe informácie pre poškodeného, čím zrejme naznačuje, že to malo byť dostatočné

poučenie pre sťažovateľku. Sťažovateľka zotrváva na vyjadrení, že odovzdanie viacstrannej

dokumentácie so zákonnými ustanoveniami nemožno generálne považovať za náležité

poučenie poškodeného. Nie každému stačí predložiť ustanovenia zákona, nebolo to

dostatočné ani v tomto prípade, keď úroveň intelektových schopností sťažovateľky je

v pásme mentálnej subnormy, trestné konanie sa týkalo stresujúcich udalostí, ktoré

sťažovateľka zažila, pričom tieto u nej vyvolali posttraumatickú stresovú poruchu

a sťažovateľka nemala ani žiadnu skúsenosť s trestným konaním, nie to s uplatňovaním

náhrady škody.

17. Zo záveru Porušovateľa, že pokiaľ sťažovateľke nepostačovalo vysvetlenie

orgánmi činnými v trestnom konaní, tak si to mala nechal vysvetliť nejakou inou osobou je

tiež vidieť, že orgány činné v trestnom konaní, ale aj súdy majú tendenciu zbavovania sa

svojich povinností náležite poučiť poškodeného a poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie

jeho práv. Naviac z tohto stanoviska Porušovateľa vyplýva, že podľa Porušovateľa by

aktivita mala byť na strane poškodeného, ktorý by sa mal pýtať ak niečomu nerozumie.

Podľa názoru sťažovateľky by náležité splnenie poučovacej povinnosti malo spočívať

v aktívnom vysvetlení práv poškodeného zo strany orgánov činných v trestnom konaní

a súdov. Na to, aby sa sťažovateľka mohla pýtať, musela by mať najskôr nejakú

vedomosť/skúsenosť s trestným konaním, čo však nebol prípad sťažovateľky, táto nevedela,

že jej môže byť bezplatne ustanovený advokát, ktorý mohol prevziať zodpovednosť

za poučovanie sťažovateľky o jej právach a tiež mohol kvalifikovaným spôsobom jej práva

vrátane práva na náhradu škody uplatňovať už v prípravnom konaní. Aj v tomto bode

uvedené stanovisko Porušovateľa potvrdzuje, že práva sťažovateľky v trestnom konaní

neboli dodržané a zo strany orgánov verejnej moci neboli náležite splnené ich povinnosti.

Orgány činné v trestnom konaní a súdy celkom zjavne nedostatočným spôsobom splnili

záväzky štátu pri zaobchádzaní so sťažovateľkou ako obeťou obchodovania s ľuďmi.

18. Sťažovateľka sa súdnych pojednávaní zúčastňovala potom ako predseda senátu

okresného súdu po jej výsluchu na súde uviedol, že ešte bude na ďalších pojednávaniach

možno potrebný jej výsluch a termín pojednávania zobrala sťažovateľka ako strana

na vedomie. Žiaľ, zvukový záznam z tohto pojednávania nebol robený.

19. Keď sťažovateľka poukázala na závery zápisníc o jej výsluchoch v prípravnom

konaní „Po poučení podľa uvádzam, že si náhradu škody

nežiadam, nakoľko mi žiadna spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“,

tak uviedla, že takéto vyhlásenie neurobila. Takéto vyhlásenie bolo do zápisnice zahrnuté

zrejme z dôvodu uľahčenia si svojich povinností zo strany vypočúvajúceho.

20. Porušovateľ konštatuje, že nie je možné súhlasiť s námietkou sťažovateľky, že len

advokát je spôsobilý riadne a včas uplatniť nárok na náhradu škody. Porušovateľ ďalej

konštatoval, že uvedenie dôvodu a aspoň minimálnej výšky nároku na náhradu škody nie je

tak náročnou požiadavkou, aby ju zvládol len advokát a že bežnou praxou, že poškodení aj

pri nižšom intelekte a vzdelaní sú schopní nárok na náhradu škody riadne a včas uplatniť.

V prvom rade sťažovateľka neuviedla, že nárok na náhradu škody možno uplatniť riadne

a včas len prostredníctvom advokáta. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné každého

poškodeného hodnotiť individuálne a nie generalizovať, ako to robí Porušovateľ. Naviac

zo skúseností právneho zástupcu sťažovateľky vyplýva skôr, že o náhrade škody rozhodujú

trestné súdy len minimálne a väčšinou len v prípade jednoduchých náhrad škody.

21. Sťažovateľka uplatnila prostredníctvom advokáta nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy, nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, nárok na

náhradu za vykorisťovanie vo forme prostitúcie. Z argumentácie Porušovateľa uvedenej

v predchádzajúcom bode tohto podania by sa mohlo javiť, že tieto nároky na náhradu škody

považuje Porušovateľ za jednoducho uplatniteľné, a to aj osobou intelektuálneho

podpriemeru, vychovanou v detskom domove, bez vyššieho vzdelania, trpiacou

postraumatickou stresovou poruchou spôsobenou udalosťami, z ktorých sa odvíja aj nárok

na náhradu škody, osobou, ktorá nemala žiadnu skúsenosť s trestným konaním

a uplatňovaním náhrady škody. S takýmto bagatelizovaním veci zo strany Porušovateľa

nemožno súhlasiť. Bolo povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdov náležite

sťažovateľku poučovať o jej právach, poskytnúť jej plnú možnosť na ich realizáciu, pričom

16

aj s ohľadom na osobu sťažovateľky, závažnosť a náročnosť veci, mal byť sťažovateľke

ustanovený zástupca z radu advokátov už v prípravnom konaní.

22. Porušovateľ sa snaží porušenie práv sťažovateľky zľahčovať poukazom na účel

trestného konania, ktorý vidí v náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní

páchateľov. Napriek tomu, že Porušovateľ poukazuje na ustanovenie § 1 Trestného

poriadku, tak zrejme cielene opomína zvyšok citovaného ustanovenia, v zmysle ktorého

„pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb“.

V trestnom konaní musia byť dodržiavané práva subjektov, ktorých sa konanie týka, vrátane

poškodeného. Veď práve preto, že na poškodenom bol spáchaný trestný čin je vedené

trestné konanie.

23. Nemožno generalizovať ani záver, že žaloba na náhradu škody v občianskom

sporovom konaní je účinným právnym prostriedkom ochrany základným práv a slobôd

poškodeného. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj skôr vznesenú argumentáciu

o potrebe rozhodovať o nároku na náhradu škody spravidla v trestnom konaní a tiež

potrebu zamedziť sekundárnej viktimizácii obete trestného činu obchodovania s ľuďmi,

ktoré obeť bola vykorisťovaná vo forme prostitúcie.

24. Ako vyplýva z ustanovenia , tak osoba oprávnená

podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký

výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo

rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.

Poškodený má teda právo namietať porušenie svojich práv v dôsledku porušenia ustanovení

o konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku. Sťažovateľka má za to, že jej práva

boli jednoznačne porušené, keď nebola náležite poučená o jej právach, nebola jej

poskytnutá plná možnosť na ich realizáciu, nebol jej ustanovený zástupca z radu advokátov

už v prípravnom konaní. Pokiaľ Porušovateľ konštatuje, že nárok sťažovateľky na náhradu

škody nebol uplatnený riadne, bolo to v dôsledku porušenia práv sťažovateľky. Okresný súd

konštatoval, že sťažovateľka si v konaní uplatnila nárok na náhradu škody (tzn. že tak

urobila riadne a včas), ale bola odkázaná na civilný proces z dôvodu, že na preukázania jej

nároku malo byť potrebné rozsiahle dokazovanie. Rozhodnutiu a odôvodneniu rozsudku

okresného súdu prispôsobila sťažovateľka svoje odvolanie, nezaoberala sa detailnejšie

porušeniami jej práv, ktoré spôsobili, že nárok na náhradu škody nebol uplatnený tak, ako

si to predstavoval Porušovateľ ako odvolací súd. V odvolaní sa sťažovateľka sústredila

na argumentáciu, že v dôsledku riadneho a včasného uplatnenia nároku na náhradu škody,

malo byť o nároku na náhradu škody rozhodnuté už v trestnom konaní a nemalo dôjsť

k odkázaniu sťažovateľky na civilný proces.»

12. Ústavný súd v súlade s podaním z 28. marca

2018 upovedomil dotknutú osobu (odsúdeného v trestnej veci sťažovateľky) o možnosti

vyjadriť sa k sťažnosti sťažovateľky v určenej lehote, ktorá však uvedenú možnosť

nevyužila. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, vyjadrení účastníkov, ako aj z obsahu

príslušného spisového materiálu a rozhodnutí oboch konajúcich súdov zistil a zrekapituloval

si v chronologickom slede tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľka je poškodenou obeťou zločinu obchodovania s ľuďmi podľa ustanovení

, ktorý bol spáchaný tak, že odsúdený páchateľ uvedeného zločinu

využil nepriaznivú sociálnu situáciu sťažovateľky a pod zámienkou zabezpečenia dobre

honorovanej práce čašníčky a upratovačky v Taliansku ju zlákal a osobne prepravil

do Talianskej republiky, kde ju v období od októbra 2013 do marca 2014 pod vyhrážkami,

že ju tu nechá bez finančných prostriedkov, prinútil k vykonávaniu prostitúcie. Trestné

stíhanie v prípravnom konaní bolo vykonávané Prezídiom Policajného zboru, úradom

hraničnej a cudzineckej polície, národnou jednotkou boja proti nelegálnej migrácii,

oddelením operatívnej činnosti a vyšetrovania Východ. Z obsahu zápisníc o výsluchoch

vykonaných v prípravnom konaní (14. augusta 2014 a 2. septembra 2014), kde bola

sťažovateľka vypočutá ako svedkyňa poškodená, vyplýva, že sťažovateľka nebola

zastúpená splnomocnencom a pri prečítaní a podpise jedného z vykonaných výsluchov

(14. augusta 2014) bola prítomná pracovníčka charity, v ktorej bola sťažovateľka

ubytovaná. V priebehu predmetných výsluchov k svojej osobe sťažovateľka uviedla, že

od svojich troch rokov až do devätnástich rokov vyrastala v detskom domove, nepozná

svoju pokrvnú rodinu a nie je s ňou v žiadnom kontakte. Pokiaľ ide o vzdelanie, získala

18

stredné odborné vzdelanie v odbore kuchár – čašník a po opustení detského domova žila

v charitnom centre v meste Prešov a aktuálne žije v charitnom dome vo Svidníku patriacom

Gréckokatolíckej charite. Zápisnice o výsluchu sťažovateľky, ktoré obsahovali aj predtlače

s poučením spočívajúcim v citácií jednotlivých zákonných ustanovení

potvrdila sťažovateľka svojím podpisom. Rovnako potvrdila svojím podpisom prevzatie

tlačív obsahujúcich informácie pre poškodených a o podmienkach odškodňovania osôb

poškodených násilnými trestnými činmi. Vo vzťahu k poučeniu sťažovateľky o možnosti

uplatnenia nároku na náhradu spôsobenej škody obsahujú predmetné zápisnice o výsluchu

sťažovateľky v prípravnom konaní vyjadrenie v tomto znení: „Po poučení podľa § 46

ods. 1/ uvádzam, že si náhradu škody nežiadam, nakoľko mi žiadna

spôsobená nebola. Bola mi spôsobená len psychická ujma.“ Obsahom spisového materiálu

v trestnej veci sťažovateľky je aj vyjadrenie splnomocnenca sťažovateľky z 18. novembra

2014, pani , v ktorom táto uviedla: „Dňa 13.11.2014 som bola

vyšetrovateľom upovedomená o konaní úkonu preštudovania

vyšetrovacieho spisu v uvedenej trestnej veci na deň 19.11.2014 o 13.00 hod. v Košiciach.

Vzhľadom k pracovným povinnostiam sa úkonu nemôžem zúčastniť, za čo sa

ospravedlňujem. Taktiež som zobrala na vedomie zmenu právnej kvalifikácie skutku

. Zároveň ako splnomocnenec poškodenej žiadam o náhradu škody,

ktorú vyčíslim v priebehu ďalšieho konania.“

14. Súčasťou spisového materiálu v trestnej veci sťažovateľky, s ktorým sa ústavný

oboznámil, je aj odborné vyjadrenie klinického psychológa označené ako „Správa

zo psychologického vyšetrenia“ z 3. júla 2014, ktorá obsahuje k osobe sťažovateľky tento

odborný záver: „Ide o pacientku s intelektovými schopnosťami aktuálne rozloženými

v pásme subnormy. V oblasti afektivity v popredí impulzívne a záchvatové tendencie,

instabilita, vegetatívna labilita a maladaptácia. V interpersonálnej oblasti znížená

schopnosť prispôsobivosti, hostílne, agresívne a únikové tendencie. Osobnosť

s naznačenými možnými poruchami v oblasti sexuálnych zážitkov?!“. Spisový materiál

zahŕňa aj znalecký posudok znalca z oblasti klinickej psychológie, vypracovaný

23. septembra 2014, ktorý okrem iného obsahuje záver o rozumových schopnostiach

sťažovateľky, ako aj záver o dopade vyšetrovaného trestného činu, ktorého je sťažovateľka

obeťou na jej psychické zdravie. V predmetnom znaleckom posudku znalec k rozumovým

schopnostiam sťažovateľky konštatuje, že sťažovateľka „aktuálne disponuje rozumovými

schopnosťami situovanými do pásma mentálnej subnormy – populačného podpriemeru /nie

defektu/“. Vo vzťahu k následkom konania páchateľa vyšetrovaného trestného činu znalec

konštatuje, že «konanie obvineného zanechalo u poškodenej následky v zmysle

Posttraumatickej stresovej poruchy, čo ešte dopĺňa prítomnosť veľmi silných depresívnych

tendencií, vysokého neuroticizmu, masívneho osobnostného diskomfortu, psychickej

nepohody, úzkostných a strachových fenoménov, prezentuje sa i taediu vitae /neschopnosť

tešiť sa zo života/, istým spôsobom aj rezignačné tendencie, “porazenectvo“, istá “neochota

bojovať“, osobnostná disharmónia a pochyby o sebe samej».

15. Namietaným rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný vinným

zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa , za čo mu bol

uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, pričom sťažovateľka

bola v zmysle odkázaná so svojím nárokom na náhradu

škody na civilné konanie s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by bolo

potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného konania“.

O odvolaní sťažovateľky, ktorým napadla výrok prvostupňového rozsudku o náhrade škody,

rozhodol krajský súd namietaným uznesením, ktorým jej odvolanie podľa § 319 Trestného

poriadku zamietol, dôvodiac poukazom na ustanovenie ,

podľa ktorého je poškodený povinný uplatniť svoj nárok na náhradu škody najneskoršie

do skončenia vyšetrovania, pričom z uplatneného návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov

a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Krajský súd v nadväznosti na citované

ustanovenie konštatoval, že z obsahu zápisníc o výsluchu sťažovateľky v prípravnom

konaní vyplýva, že bola pri každom výsluchu riadne poučená, napriek tomu svoj nárok

na náhradu škody síce uplatnila včas, avšak neuplatnila ho riadne, keďže v ňom výšku

uplatňovaného nároku nijako nevyčíslila, iba uviedla, že žiada náhradu škody, ktorú vyčísli

v priebehu ďalšieho konania. Krajský súd tak v namietanom uznesení uzavrel, že takéto

uplatnenie nároku „nespĺňa kritéria na riadne uplatnenie nároku na náhradu škody tak,

ako to vyžaduje ust. či 46 ods. 3 a z uvedeného dôvodu nemal

prvostupňový súd o nároku na náhradu škody vôbec rozhodovať. Nič na tom nemôže zmeniť

20

ani tvrdenie poškodenej v tom smere, že pokiaľ nebol nárok uplatnený riadne, malo sa tak

stať v dôsledku nedostatočne poskytnutej právnej pomoci poškodenej.“.

II.

16. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17. Sťažovateľka v sťažnosti uplatnila námietku porušenia jej základných práv

na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2, na súdnu ochranu

podľa a práv na spravodlivé súdne konanie podľa ,

na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 a na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru namietaným postupom a namietaným uznesením krajského súdu.

18. Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa každý má právo

na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru

každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia

a korešpondencie. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto

dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

19. Sťažovateľka porušenie svojich označených práv vidí v postupe konajúcich

súdov, ktoré jej ako obeti zločinu obchodovania s ľuďmi, ktorým bolo hrubo zasiahnuté

do jej ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv, znemožnili vo vedenom trestnom konaní

dosiahnuť primerané odškodnenie.

20. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne judikuje, že je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ), teda garantom ústavnosti, ktorý je povinný

chrániť dodržiavanie a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných

súdov, pričom pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť

skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Interpretácia a aplikácia zákonov a

ochrana princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha predovšetkým všeobecným

súdom. Ústavný súd v zásade nie je povolaný k prieskumu aplikácie podústavného práva a môže

tak urobiť iba vtedy, ak zistí porušenie základného práva alebo slobody, pretože základné práva

a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych noriem, ale tiež

rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Interpretácia zákonných a podzákonných

noriem, ktorá nešetrí základné práva v čo najvyššej miere za súčasného dodržania účelu

aplikovaných právnych noriem, alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti, totiž znamená porušenie základného práva alebo slobody.

21. Ústavný súd si je vedomý tradičnej doktríny, podľa ktorej trestné konanie

predstavuje vzťah medzi páchateľom a štátom a negarantuje právo tretej osoby, aby

iná osoba bola stíhaná a odsúdená. Na druhej strane ústavný súd akcentuje aj rozhodovaciu

prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý vo viacerých svojich

rozhodnutiach zdôraznil, že zmluvné štáty dohovoru majú povinnosť chrániť v dohovore

zakotvené základné ľudské práva a slobody osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, pričom

v nevyhnutných prípadoch majú na tento účel využiť aj prostriedky trestného práva.

V takomto kontexte ESĽP v rozhodnutí M.C. proti Bulharsku č. 39272/98 zo 4. decembra

2003, týkajúcom sa prípadu porušenia práva na rešpektovanie súkromného a rodinného

života podľa čl. 8 dohovoru judikoval, že aj keď je vo všeobecnosti na vôli zmluvných

štátov dohovoru, akým spôsobom zaistia ochranu jednotlivcov pred zásahmi iných

jednotlivcov do označeného práva, pokiaľ sú v hre základné hodnoty a aspekty súkromného

22

života, musia zmluvné štáty využiť aj účinné trestnoprávne nástroje, a to nielen zakotvenie

príslušných inštitútov a skutkových podstát v pozitívnom práve, ale tiež efektívne

vyšetrovania a stíhanie v konkrétnej trestnej veci.

22. Ústavný súd napokon už v minulosti v rámci svojej rozhodovacej činnosti

vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a

súkromia osoby implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade

aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt

a esenciálnych aspektov súkromného života (pozri napr. ).

23. Ústavný súd je toho názoru, že je úplne namieste dôsledne preskúmať výsledky

trestnoprávnej ochrany realizovanej všeobecnými súdmi, ak ide o najzávažnejšie trestné

činy, ktoré sú svojou povahou spôsobilé zasiahnuť do práva na ľudskú dôstojnosť,

a do osobnostným práv jednotlivcov. Obzvlášť to platí v prípade trestného činu

obchodovania s ľuďmi, ktorý bol páchaný pri využití tiesne a závislosti poškodeného

za účelom koristníckeho využitia poškodenej osoby na prostitúciu, keďže ide nepochybne

o mimoriadne závažný zásah do jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti

a osobnostných práv zaručených a 2 , ako aj dohovoru.

24. V danom prípade sťažovateľky je potrebné zohľadniť aj významné záväzky

vyplývajúce v dobe vydania namietaného uznesenia krajského súdu pre Slovenskú

republiku z práva Európskej únie, predovšetkým zo smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2011/36/EÚ o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí

obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (ďalej len

„smernica č. 2011/36/EÚ“).

25. Podľa Slovenská republiky môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe

zákona alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske

spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej

únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120

ods. 2. Z citovanej ústavnej normy vyplýva, že vznik členstva Slovenskej republiky

v Európskej únii okrem iného tkvie aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu

v prospech Európskej únie. Pritom ide o aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom

regulovaní spoločenských vzťahov. To jednoznačne vyplýva z druhej vety čl. 7 ods. 2

. Preto Národná rada Slovenskej republiky síce zostáva stále jediným vnútroštátnym

zákonodarným orgánom ( ), nie však jediným orgánom oprávneným normovať

obsah spoločenských vzťahov na úrovni zákonnej sily. Za určitých okolností teda slovenské

orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu

únijového tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie

úpravy správania sa subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy

aj nad vôľu zákonodarcu. Formulovaná požiadavka má svoj základ v samotnej ústave, ktorá

v čl. 144 ods. 1 sudcom pri rozhodovaní nepredpisuje len viazanosť zákonom

ako kvalifikovaným výsledkom realizácie vnútroštátnej zákonodarnej moci, ale aj

viazanosť i samotnou medzinárodnou zmluvou podľa (pozri

, ).

26. Ústavný súd tak upozorňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,

ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve sťažovateľky na súdnu ochranu, nie je len

ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov. Pre aplikačnú prax

vnútroštátnych orgánov verejnej moci nadaných právomocou rozhodovať v individuálnych

prípadoch to znamená, že stabilita právnych vzťahov a právna istota dôvodne vyžadujú hoci

aj zotrvať na právnych konceptoch vyvinutých pred vstupom do Európskej únie, ale ak ide

o sféru regulácie únijovým normotvorcom, je potrebné túto konfrontovať s regulačnými

predstavami vnútroštátneho zákonodarcu, a v prípade zistenia odchýlky vyvinúť maximálnu

snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej únie

(pozri , ).

27. V konkrétnom prípade sťažovateľky bolo teda povinnosťou všeobecných súdov

vykladať príslušné ustanovenia , ktoré definujú oprávnenia poškodeného

(v prípade sťažovateľky obete obchodovania s ľuďmi) a spôsob uplatnenia nároku

na náhradu škody v súlade s ich uchopením v práve Európskej únie, teda eurokonformne.

24

28. Podľa ustanovení poškodený je osoba, ktorej bolo

trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo

boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má

právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním,

má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich

doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom

pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny

a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo

podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Podľa ustanovení

poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok

na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť,

aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu;

návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného

vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok

na náhradu škody uplatňuje. Podľa ustanovení

poškodenému, ktorý uplatňuje nárok na náhradu škody a nemá dostatočné prostriedky, aby

uhradil náklady s tým spojené, môže v prípravnom konaní po vznesení obvinenia na návrh

prokurátora sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom aj bez návrhu predseda

senátu ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak to považuje za potrebné na ochranu

záujmov poškodeného; posledná veta odseku 2 platí primerane. Skutočnosť, že nemá

dostatočné prostriedky, musí poškodený preukázať. Podľa ustanovenia § 49 Trestného

poriadku orgán činný v trestnom konaní a súd je povinný poškodeného o jeho právach

poučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie. Podľa

ustanovení , ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin,

ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju

poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná

prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu alebo jej

neuhradenú časť, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku,

ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody

spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, ak škoda nebola

dosiaľ uhradená.

29. Podľa čl. 9 bodu 3 smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať

potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby osoby, útvary alebo služby zodpovedajúce

za vyšetrovanie alebo stíhanie trestných činov uvedených v článkoch 2 (Trestné činy

súvisiace s obchodovaním s ľuďmi) a 3 mali vhodnú odbornú prípravu. Podľa čl. 11 bod 1

smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné prijať potrebné opatrenia, ktorými sa

zabezpečí, aby sa obetiam poskytla pomoc a podpora pred začatím trestného konania, počas

neho a primeraný čas po jeho skončení s cieľom umožniť im výkon práv ustanovených

v rámcovom rozhodnutí 2001/220/SVV a v tejto smernici. Podľa čl. 12 smernice

č. 2011/36/EÚ, ktorý pojednáva o ochrane obetí obchodovania s ľuďmi počas vyšetrovania

a trestného konania, sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby bol obetiam obchodovania

s ľuďmi bezodkladne poskytnutý prístup k právnemu poradenstvu a v súlade s postavením

obetí v príslušnom súdnom systéme aj k právnemu zastupovaniu, a to na účely uplatnenia

nároku na náhradu škody. Ak obeť nemá dostatočné finančné prostriedky, sú právne

poradenstvo a právne zastupovanie bezplatné. Podľa čl. 12 smernice bez toho, aby bolo

dotknuté právo na obhajobu, a v súlade s individuálnym posúdením osobnej situácie obete

príslušnými orgánmi sú členské štáty povinné zabezpečiť osobitné zaobchádzanie s obeťami

obchodovania s ľuďmi, aby sa predišlo ich sekundárnej viktimizácii, a to tak, že sa

v najširšom možnom rozsahu a v súlade s kritériami stanovenými vo vnútroštátnom práve,

ako aj s pravidlami týkajúcimi sa diskrečného práva justičných orgánov, praxou

a usmerneniami zabráni: a) zbytočnému opakovaniu výsluchov v priebehu vyšetrovania,

trestného stíhania a súdneho konania; b) vizuálnemu kontaktu obetí s obžalovanými, a to aj

v priebehu výpovede, napr. pri vypočúvaní a krížovom výsluchu, využívaním vhodných

prostriedkov vrátane komunikačných technológií; c) výpovedi na verejnom pojednávaní;

d) zbytočnému kladeniu otázok týkajúcich sa súkromného a rodinného života. Podľa čl. 17

smernice č. 2011/36/EÚ sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby obete obchodovania

s ľuďmi mali prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí úmyselne spáchaných

násilných trestných činov.

30. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoje zistenia sumarizované v bode

13 a 14 odôvodnenia tohto nálezu, ktoré vyplynuli zo spisového materiálu týkajúceho sa

veci sťažovateľky. Je nepochybné, že vyšetrovanie v trestnej veci sťažovateľky

26

v prípravnom konaní vykonávala špecializovaná zložka Policajného zboru, od ktorej by sa

očakával kvalifikovaný odborný prístup (pozri čl. 9 bod 3 smernice č. 2011/36/EÚ) k osobe

poškodenej ako obeti závažného trestného činu obchodovania s ľuďmi. Jednotlivé

informácie prezentované osobou sťažovateľky v rámci vykonaných výsluchov, ako aj

odborníkmi, ktorí poskytli pre účely vedeného vyšetrovania odborné poznatky v podobe

odborného vyjadrenia a znaleckého posudku, jednoznačne už v prípravnom konaní

signalizovali, že v prípade sťažovateľky ide o osobu s intelektuálnym, sociálnym

a majetkovým hendikepom znásobeným nepriaznivými následkami trestnej činnosti, ktorá

na nej mala byť spáchaná. Sťažovateľka ako laik už počas svojho výsluchu v prípravnom

konaní prezentovala, že jej bola spôsobená psychická ujma. Toto vyjadrenie nemohol orgán

činný v trestnom konaní ignorovať a prehliadnuť, práve naopak, bol povinný venovať mu

náležitú pozornosť z hľadiska možnosti kvalifikácie takejto ujmy ako poškodenia zdravia

psychického charakteru. Napokon sťažovateľka ešte v prípravnom konaní uplatnenie nároku

na náhradu škody, aj keď v nekvalifikovanej podobe, výslovne prezentovala. Aplikácia

ustanovenia , podľa ktorého je orgán činný v trestnom konaní

povinný poškodeného o jeho právach poučiť podľa tohto zákona a poskytnúť mu plnú

možnosť na ich uplatnenie, s prihliadnutím na povinnosť eurokonformného výkladu

dotknutých ustanovení , kládla na príslušnú špecializovanú zložku

Policajného zboru nároky vykonať náležité (nielen formálne) poučenie sťažovateľky

a vytvoriť pre ňu zároveň reálne možnosti smerujúce k uplatneniu jej práv, a to

s prihliadnutím na jej individuálne pomery, tak ako to vyžaduje čl. 11 bod 1 a čl. 12

smernice č. 2011/36/EÚ. Sťažovateľke sa malo už v prípravnom konaní dostať zo strany

orgánu činného v trestnom konaní poučenie s reálnym obsahom, prípadne profesionálna

odborná pomoc v podobe ustanovenia advokáta aj bez žiadosti sťažovateľky. Takýto

osobitný prístup k sťažovateľke ako k obeti trestného činu obchodovania s ľuďmi,

vyžadovaný citovanými článkami smernice č. 2011/36/EÚ, však realizovaný nebol. Postup

orgánov činných v trestnom konaní (v prípravnom konaní) ústavný súd hodnotí ako

odporujúci cieľom dotknutej smernice č. 2011/36/EÚ, ktorá pre obete obchodovania

s ľuďmi vyžaduje počas trestného vyšetrovania primerané zaobchádzanie zodpovedajúce

ich individuálnym potrebám zohľadňujúcim osobné okolnosti, ako aj fyzické

a psychologické následky trestnej činnosti, ktorej bola obeť vystavená. Ústavný súd

považuje rovnako za neakceptovateľný postup krajského súdu, ktorý v namietanom

uznesení dôsledok absencie náležitého prístupu k sťažovateľke v prípravnom konaní pripísal

na vrub sťažovateľky, a z tohto dôvodu nezohľadnil špecifikáciu uplatneného nároku na

náhradu škody v súdnej etape konania, keď už bola sťažovateľka zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom.

31. Podľa ustanovení ak súd odsudzuje

obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží

mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas

uplatnený. Predmetné ustanovenie umožňuje poškodenému, aby už

v rámci trestného konania, v medziach tzv. adhézneho konania, dosiahol prisúdenie nároku

na náhradu škody. Ústavný súd na tomto mieste opäť poukazuje na prienik vnútroštátneho

práva s únijným právom, ktorý implikuje povinnosť konajúceho súdu postupovať

a vykladať relevantné procesné ustanovenia týkajúce sa rozhodovania o uplatnenom nároku

poškodeného na náhradu škody v súlade s únijnými normami. V tomto smere upriamuje

ústavný súd pozornosť na jeden z cieľov smernice č. 2011/36/EÚ, podľa ktorého je u obetí

trestnej činnosti, ktoré už utrpeli následky zneužívania a ponižujúceho zaobchádzania, ktoré

sa zvyčajne spájajú s obchodovaním s ľuďmi, ako je napríklad sexuálne vykorisťovanie,

potrebné zabezpečiť ich ochranu pred sekundárnou viktimizáciou a ďalšou traumou počas

trestného konania. Rovnako v zmysle čl. 17 smernice č. 2011/36/EÚ majú mať obete

obchodovania s ľuďmi zabezpečený prístup k existujúcim systémom odškodnenia obetí

úmyselne spáchaných trestných činov. V prípadoch obchodovania s ľuďmi, a zvlášť

v prípade sexuálneho vykorisťovania je potrebné prihliadať na to, že ekonomická a sociálna

situácia poškodenej obete znásobená rizikom jej sekundárnej viktimizácie jej s veľkou

pravdepodobnosťou znemožňuje efektívne sa domáhať ochrany formou uplatnenia nároku

na odškodnenie v civilnom konaní. Za danej situácie tak vystupuje do popredia pozitívny

záväzok štátu prenesený na všeobecné súdy zabezpečiť u tejto kategórie poškodených

efektívnu ochranu ich základných práv prostriedkami trestnoprávnymi. V sťažovateľkinej

veci boli konajúce všeobecné súdy povinné reflektovať na pozitívny záväzok efektívnej

ochrany sťažovateľky, na ktorej bol spáchaný veľmi závažný trestný čin zasahujúci do jej

ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv. V uvedenom kontexte bolo úlohou všeobecných

28

súdov vytvoriť pre sťažovateľku reálne predpoklady účinnej ochrany jej základných práv,

teda prejednať sťažovateľkou uplatnený nárok na náhradu škody v adhéznom konaní.

32. V rozpore s uvedenou požiadavkou však okresný súd vo veci sťažovateľky zaujal

stanovisko, podľa ktorého sa uplatneným nárokom sťažovateľky na náhradu škody odmietol

v adhéznom konaní zaoberať s odôvodnením, že „na preukazovanie takéhoto nároku by

bolo potrebné vykonať ďalšie rozsiahle dokazovanie, presahujúce potreby trestného

konania“. Okresný súd tak na požiadavku pozitívneho záväzku poskytnúť sťažovateľke ako

obzvlášť zraniteľnej obeti závažného trestného činu, ktorým bolo zasiahnuté do jej

základných práv, efektívnu ochranu priamo v trestnom konaní úplne rezignoval.

33. Ústavný súd už judikoval (, , ), že

všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení

nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť

príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale

v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Pokiaľ všeobecný súd dospeje

k rozhodnutiu bez toho, aby sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre toto rozhodnutie, treba rozhodnutie

všeobecného súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s a s

ods. 1 dohovoru (). Z judikatúry ústavného súdu () ďalej

vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

34. S odkazom na predchádzajúci bod odôvodnenia tohto nálezu chce ústavný súd

poukázať na časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu, ktoré sa vo svojich

dôsledkoch priamo dotýka rozhodovania o rozsahu sťažovateľkou uplatňovaného nároku

na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorého je sťažovateľka obeťou. Okresný súd

v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol túto argumentáciu: „... podľa názoru súdu

nebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného mohla

vzniknúť posttraumatická stresová porucha. Obe znalkyne v tejto trestnej veci pripustili

možnosť, že posttraumatická stresová porucha mohla vzniknúť aj iným spôsobom, či už

vykonávaním prostitúcie dobrovoľným spôsobom a potom na ospravedlnenie tejto činnosti

uviesť inú osobu, ktorá sa mala na tomto podieľať, avšak podľa názoru súdu spúšťačom

tejto possttraumatickej stresovej poruchy mohlo byť jednoznačne preverovanie svedkyne

a poškodenej ohľadom platenia falošnou bankovkou a to vzhľadom na trestnú sadzbu, ktorá

pri trestných činoch podľa § 270 a 271 páchateľovi hrozí, čo pripustila

(takýto listinný dôkaz bol známy súdu až pri jej výsluchu).“ Takto prezentovaným

odôvodnením okresný súd vylúčil právny záver, že poškodenie zdravia sťažovateľky

v podobe posttraumatickej stresovej poruchy (ktorá jej bola preukázateľne diagnostikovaná

kvalifikovanými odborníkmi) jej bolo spôsobené trestným činom obchodovania s ľuďmi,

ktorého je sťažovateľka obeťou a zo spáchania ktorého uznal okresný súd obžalovaného

vinným. Ústavný súd sa v tomto smere podrobne oboznámil s celým odôvodnením

namietaného rozsudku okresného súdu a konštatuje, že prezentovaný právny záver

okresného súdu je arbitrárny. Odborníci (znalci), ktorí realizovali v rámci vedeného

trestného konania znalecké dokazovanie a vypracovali znalecký posudok k otázke

prítomnosti posttraumatickej stresovej poruchy u sťažovateľky a ktorých zistenia sú

podrobne prezentované na stranách 9 až 12 odôvodnenia namietaného rozsudku okresného

súdu, jasne vo svojich vyjadreniach konštatovali odborné závery, že „U svedkyne

poškodenej v čase znaleckého vyšetrenia zistili, že trpí na posttraumatickú (PSD) stresovú

poruchu, ktorá u nej vznikla ako reakcia na mimoriadne intenzívnu stresovú udalosť. Vznik

tejto posttraumatickej stresovej poruchy je v príčinnej súvislosti s vyšetrovanou udalosťou

ako následok tohto trestného činu. K rozvoju posttraumatickej stresovej poruchy

u menovanej dochádzalo postupne od návratu na Slovensko a od 21.8.2014 je menovaná

v psychiatrickej ambulantnej starostlivosti ambulancii .“. Znalci teda

v znaleckých posudkoch označili ako príčinu vzniku predmetnej duševnej choroby

sťažovateľky vyšetrovaný trestný čin, ktorý bol na sťažovateľke spáchaný a ktorý z ich

odborného hľadiska predstavoval práve tú „mimoriadne silnú stresovú udalosť“, ktorú

štandardne psychiatrická prax prezentuje ako príčinu vzniku psychického ochorenia –

30

posttraumatickej stresovej poruchy. V znaleckom posudku dodatočne okresnému súdu

znalci odborne vysvetlili, že bol rozvoj tejto duševnej choroby u sťažovateľky postupný

a v rámci tohto rozvoja „Udalosť, že platila falošnou bankovkou mohla byť spúšťačom

takejto posttraumatickej stresovej poruchy.“. Okresný súd si však zjavne iracionálne

(nepochopením odbornej problematiky) zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina. Inými

slovami, znalci za príčinu diagnostikovanej duševnej choroby sťažovateľky neoznačili, tak

ako to nesprávne pochopil okresný súd, platbu falošnou bankovkou (táto okolnosť mohla

byť podľa vyjadrenia znalcov iba prechodným spúšťačom), ale za príčinu označili trestný

čin obchodovania s ľuďmi, ktorého sa sťažovateľka stala obeťou. Skutkový úsudok

okresného súdu, že posttraumatická stresová porucha u sťažovateľky bola spôsobená

platbou falošnou bankovou, tak vychádzal z celkom zjavne nesprávnej premisy, keď si

okresný súd zamenil pojem spúšťač s pojmom príčina, resp. ich považoval za obsahovo

totožné (čo nie je pravdou). Výsledný právny záver, ktorý okresný súd prijal, a síce, že

„nebolo jednoznačne preukázané, že by v súvislosti s trestnou činnosťou obžalovaného

mohla vzniknúť posttraumatická stresová porucha“, sa teda opiera o logicky nesprávny

úsudok, na základe čoho kvalifikuje ústavný súd uvedený právny záver namietaného

rozsudku okresného súdu ako arbitrárny.

35. Pri posúdení otázky príčiny vzniku psychickej choroby sťažovateľky, ktorá jej

bola nesporne diagnostikovaná, bolo úlohou okresného súdu venovať náležitú pozornosť

odborným záverom znaleckého posudku, teda sa s nimi oboznámiť s náležitým

porozumením a následne ich vyhodnotiť v kontexte posúdenia rozsahu uplatneného nároku

sťažovateľky na náhradu škody. Ako vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia tohto

nálezu, okresný súd požiadavku oprieť prijatý právny záver svojho rozhodnutia

o konzistentné a logické dôvody zjavne nezvládol.

36. Vychádzajúc zo všetkých uvedených čiastkových záverov, ústavný súd

kvalifikuje označený postup konajúcich súdov, resp. namietaný postup a namietané

uznesenia krajského súdu, ktorý v odvolacom stupni požadovanú nápravu jednotlivých

pochybení prvostupňového súdu nezjednal (neprípustne dôvodiac tým, že sťažovateľka

neuplatnila svoj nárok na náhradu škody perfektne, teda predpísaným zákonným

spôsobom), ako porušenie základných práv sťažovateľky na zachovanie ľudskej dôstojnosti

podľa , na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného

a rodinného života podľa , na súdnu ochranu podľa

a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na rešpektovanie

súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

37. V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje

na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby

a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených

dohovorom (, ).

38. Ústavný súd predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny

mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd,

ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov

verejnej moci. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka mala k dispozícii

účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak

bola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany krajského súdu, ktorý sa odvolaním

sťažovateľky zaoberal a rozhodol o ňom, ale aj zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto

konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením čl. 13

dohovoru a namietaným uznesením krajského súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel

(bod 4 výroku nálezu). Vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa

a jej práv zaručených dohovorom namietaným uznesením krajského súdu napĺňa účel, ktorý

sťažovateľka sledovala podaním sťažnosti ústavnému súdu.

III.

39. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody,

takéto rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Keďže

ústavný súd konštatoval porušenie označených základných práv sťažovateľky zaručených

a práv zaručených dohovorom, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia, v zmysle a namietané

uznesenie krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2

32

výroku nálezu), v ktorom je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ).

40. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala, aby jej ústavný

súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala

celkovou sumou 570,06 €. Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia

sťažovateľky ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania pred ústavným

súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch

a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu

sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2017 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového základu

(t. j. zo sumy 884 €), čo predstavuje sumu 147,33 €, a hodnota režijného paušálu

predstavuje sumu 8,84 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2018 v konaní pred ústavným súdom sa určí ako 1/6 z výpočtového

základu (t. j. zo sumy 921 €), čo predstavuje sumu 153,50 €, a hodnota režijného paušálu

predstavuje sumu 9,21 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho

zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2017 (prevzatie a príprava

zastúpenia sťažovateľky a tiež podanie sťažnosti) a za jeden úkon právneho zastúpenia

vykonaný v roku 2018 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu), čo celkovo predstavuje

sumu 448,16 €. K tomu bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej výške 26,89 €

a takisto sumu zodpovedajúcu položke platcu DPH. Trovy konania v celkovej sume

570,06 € je povinný zaplatiť sťažovateľke krajský súd na účet jej právneho zástupcu (bod 3

výroku nálezu).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2019

34