Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 444/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Martin Palaj, s.r.o., Kazanská 25131/4, Bratislava, proti upovedomeniu Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. -4 z 12. decembra 2025 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci

1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 11. februára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na efektívnu právnu ochranu podľa (ďalej len „“) upovedomením krajskej prokuratúry č. k. -4 z 12. decembra 2025 a postupom predchádzajúcim napadnutému upovedomeniu.

2. Z ústavnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka podala 4. marca 2025 trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu podľa , a to na tom skutkovom základe, že zodpovedný zástupca spoločnosti DIMARKO s. r. o. sa obohatil o neexistujúcu pohľadávku v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V sp. zn. , kde konajúci súd rozhodol rozsudkom pre omeškanie a oznamovateľku zaviazal zaplatiť sumu 10 000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 10 000 eur (predstavujúcej pokutu za porušenie konkurenčnej doložky) od 19. júna 2019 do zaplatenia, trovy konania a ďalšie príslušenstvo. Podľa oznamovateľky spoločnosť DIMARKO s. r. o. uviedla úmyselne civilný súd do omylu tým, že zatajila dôkaz, že oznamovateľka mala súhlas na vykonávanie konkurenčnej činnosti a že konkurenčná doložka zmluvy existujúcej medzi touto spoločnosťou a oznamovateľkou bola z toho dôvodu zrušená. Trestné oznámenie sťažovateľky bolo uznesením povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave ČVS: ORP-440/PS-B5-2025 z 11. júna 2025 (ďalej aj „uznesenie policajta“) odmietnuté [ ].

3. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V (ďalej len „okresná prokuratúra“) uznesením sp. zn. -5 z 8. septembra 2025 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“) zamietol [ ].

4. Následne sťažovateľka podala proti uzneseniu policajta a uzneseniu okresnej prokuratúry žiadosť o preskúmanie ich zákonnosti [príkaz generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019], ktorú krajská prokuratúra upovedomením č. k. -4 z 12. decembra 2025 odložila ako nedôvodnú (ďalej aj „napadnuté upovedomenie“). Prokurátorka krajskej prokuratúry nezistila v napadnutých uzneseniach ani v postupe policajta a okresnej prokuratúry žiadny rozpor so zákonom a rovnako ani žiadne iné pochybenie, ktoré by odôvodňovalo prijatie opatrenia zo strany krajskej prokuratúry. Skutočnosti zistené po podaní trestného oznámenia boli dostatočným podkladom na vyslovenie záveru, že v danom prípade nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu [ ] ani žiadneho iného trestného činu. Prokurátorka krajskej prokuratúry sa v plnom rozsahu stotožnila s názorom prokurátora okresnej prokuratúry a s názorom policajta Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave a s odôvodnením ich uznesení.

II. Argumentácia sťažovateľky

5. Zo záhlavia ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vzhliada porušenie svojich základných práv v napadnutom upovedomení krajskej prokuratúry a v postupe, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Formulácia konkrétnych pochybení, ktoré sťažovateľka v konaní krajskej prokuratúry vzhliada, je pomerne strohá. Z namietaného porušenia a z celkového kontextu sťažnosti však možno dovodiť, že sťažovateľka krajskej prokuratúre vytýka svojvôľu v jej postupe a arbitrárnosť jej rozhodnutia.

6. Samotný obsah ústavnej sťažnosti tvoria predovšetkým právne úvahy sťažovateľky, podľa ktorých konanie, ktoré bolo predmetom jej trestného oznámenia, napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa . V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje na prvom mieste tým, že spoločnosť DIMARKO s. r. o. uviedla vo svojej občianskoprávnej žalobe smerujúcej proti sťažovateľke nesprávnu adresu pobytu sťažovateľky, a to aj napriek tomu, že skutočná adresa pobytu sťažovateľky jej známa bola, čím prišlo k úmyselnému vyvolaniu omylu na strane konajúceho súdu. Dôsledkom uvedenej skutočnosti bolo vydanie kontumačného rozsudku v neprospech sťažovateľky, a teda k spôsobeniu škody na jej strane.

7. Sťažovateľka ďalej dôvodí, že vedomosť spoločnosti DIMARKO s. r. o. týkajúca sa skutočného pobytu sťažovateľky je možné vyvodiť aj z faktúr, ktoré sťažovateľka predložila ako dôkaz v trestnom konaní.

8. Sťažovateľka ďalej namieta pasivitu orgánov činných v trestnom konaní, pokiaľ ide o preverenie vedomosti spoločnosti DIMARKO s. r. o. o skutočnej adrese pobytu sťažovateľky. In concreto sťažovateľka namieta, že konajúce orgány sa nezaoberali tým, že spoločnosť DIMARKO s. r. o.

žiadala o vydanie osvedčenia podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach na účel vymáhania rozhodnutia civilného súdu v inom členskom štáte Európskej únie, čo podľa sťažovateľky svedčí o tom, že daná spoločnosť mala vedomosť aj o adrese jej skutočného pobytu.

9. Sťažovateľka v konkrétnostiach poukazuje na to, že popísaným konaním spoločnosti DIMARKO s. r. o. prišlo k vyvolaniu omylu na strane civilného súdu, v dôsledku čoho boli písomnosti v rámci prebiehajúceho civilného konania zasielané sťažovateľke na nesprávnu adresu pobytu. Sťažovateľka podporuje svoje právne úvahy poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 19. marca 2024, pričom vyslovuje právny názor o aplikovateľnosti záverov formulovaných v tomto rozhodnutí na svoj prípad. V zmysle uvedeného rozhodnutia aj vyvolanie omylu na strane súdu zakladá naplnenie znaku skutkovej podstaty podvodu.

10. Sťažovateľka namieta, že konajúce orgány sa so žiadnou z už popísaných skutočností nevysporiadali a zostali v uvedenom ohľade absolútne pasívne.

11. Z ďalšieho textu ústavnej sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta nesprávny právny záver krajskej prokuratúry, podľa ktorého konanie, ktoré bolo predmetom trestného oznámenia sťažovateľky, nenapĺňalo ani znaky trestného činu marenia spravodlivosti podľa . Dôvody, pre ktoré v predmetnom konaní sťažovateľka vzhliada naplnenie znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu, bližšie nešpecifikuje. V tejto súvislosti poukazuje iba na fikciu doručenia, ktorá bola v jej prípade aplikovaná v rámci civilného konania v rámci doručovania uznesenia o povinnosti vyjadriť sa k žalobe.

12. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označeného práva napadnutým upovedomením, toto upovedomenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

III. Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

13. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka namieta predovšetkým svojvôľu a arbitrárnosť v postupe orgánov činných v trestnom konaní a v napadnutom upovedomení spočívajúcu v nedostatočnom prešetrení všetkých skutočností označených sťažovateľkou v jej trestnom oznámení, v nedostatočnom zhodnotení všetkých dostupných dôkazov a v konečnom dôsledku v porušení práva na efektívnu právnu ochranu.

14. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že ústavný súd konštantne trvá na tom, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné trestné oznámenie oznamovateľa trestného činu riadne prešetriť a rozhodnúť o ňom. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu má pritom zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho oznámením či sťažnosťou kompetentný orgán riadne zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (). teda negarantuje právo oznamovateľa, resp. poškodeného, aby iná osoba bola stíhaná a odsúdená (, ). Ústavný súd tiež opakovane vyslovil, že súčasťou práva na súdnu ochranu podľa ... nie je ani oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu

(podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám. Takéto základné právo „každého“ nie je upravené ani v ústave, ani v , prípadne v zákone o prokuratúre (, , ).

15. Keďže právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nemožno považovať za súčasť základného práva sťažovateľa podľa , k porušeniu týchto práv samotným odmietnutím trestného oznámenia o podozrení zo spáchania špecifikovaných trestných činov nemohlo dôjsť.

16. Ústavný súd poukazuje na to, že vo svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo akcentuje aj rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že zmluvné štáty dohovoru majú povinnosť chrániť v dohovore zakotvené základné ľudské práva a slobody osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, pričom vnevyhnutných prípadoch majú na tento účel využiť aj prostriedky trestného práva. Konkrétnejšie, ústavný súd si v rámci svojej rozhodovacej činnosti osvojil judikatúru ESĽP týkajúcu sa práva na účinné vyšetrovanie. Judikatúrne však ESĽP do práva poškodeného na účinné vyšetrovanie nezasahuje v trestnom konaní o akomkoľvek trestnom čine, ale len v prípadoch najzávažnejších trestných činov, a to predovšetkým závažných aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (, , ). Posúdenie minimálnej hranice závažnosti, ktorá aktivuje pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie, závisí od konkrétnych okolností prípadu, od povahy, kontextu a trvania zaobchádzania s poškodeným, fyzických a psychických následkov, resp. v určitých prípadoch od pohlavia, veku, zdravotného stavu poškodeného (napr. Koky a iní proti Slovensku z 12. 6. 2012, č. 13624/03, bod 212). V uvedenom smere je relevantným kritériom aj skutočnosť, či je zásah spôsobený orgánom verejnej moci alebo jednotlivcom. Bez ohľadu na to, či ide o zásah zo strany orgánu verejnej moci alebo zo strany súkromnej osoby, významným faktorom, ktorý preváži v prospech práva na účinné vyšetrovanie aj v prípadoch, kde k žiadnej ujme nedošlo, je okolnosť nízkeho veku obete alebo jej iná zvláštna zraniteľnosť (napr. Z. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 10. 2. 2001, č. 29392/95), ale aj okolnosť rasovej či inej nenávistnej motivácie útoku (napr. Škorjanec proti Chorvátsku z 28. 3. 2017, č. 25536/14, bod 53). S uvedeným korešponduje aj judikatúra ústavného súdu, z ktorej je zrejmé, že k dôslednému preskúmaniu výsledkov realizovanej trestnoprávnej ochrany ústavný súd pristúpil predovšetkým v prípadoch najzávažnejších trestných činov, akými sú trestný čin obchodovania s ľuďmi, trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, trestný čin sexuálneho zneužívania či porušenie zákazu mučenia a krutého zaobchádzania (, , , ).

17. V prípade sťažovateľa neexistovalo podozrenie zo spáchania trestného činu uvedenej povahy. Išlo o podozrenie zo spáchania trestného činu majetkového charakteru. Táto skutočnosť však sama osebe existenciu práva na účinné vyšetrovanie vylúčiť nemôže. Pozitívna povinnosť štátu zaistiť ochranu základných práv, okrem iného, aj účinným vyšetrovaním, vyplýva podľa judikatúry ESĽP nielen z práva na život, zákazu mučenia a neľudského zaobchádzania a zákazu otroctva a nútených prác, ale výnimočne sa objavuje aj pri závažnejších zásahoch do majetkových práv. Zo strany ESĽP prišlo k vydaniu niekoľkých rozhodnutí, v rámci ktorých bola konštatovaná existencia uvedeného záväzku štátu aj v prípade trestných činoch majetkových (Blumberga proti Litve č. 70930/01), Zagrebačka banka d.d. proti Chorvátsku č. 39544/05, Abukauskai proti Litve č. 72065/17, Korotyuk proti Ukrajine č. 74663/17).

18. Z uvedenej rozhodovacej činnosti možno vyvodiť, že pokiaľ má zásah do majetkových práv (závažnejšiu) kriminálnu povahu, má štát aj v tomto prípade povinnosť viesť účinné trestné vyšetrovanie. K porušeniu tejto povinnosti však nedochádza v prípade akéhokoľvek pochybenia na strane konajúcich orgánov. Bude tomu tak výlučne v prípade pochybenia extrémnej povahy. V rámci vyhodnocovania „kvality“ pochybenia je dôležité vziať do úvahy niekoľko aspektov, akými sú rozsah škody existujúcej vo sfére poškodeného, závažnosť trestnej činnosti vyjadrenú predovšetkým typovou závažnosťou skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je predmetom vyšetrovania, či nemožnosť domôcť sa nápravy inými mimotrestnými prostriedkami, pričom v tomto ohľade ESĽP skúma súvis medzi touto nemožnosťou a pochybením (Korotyuk proti Ukrajine č. 74663/17).

19. Súčasne možno poukázať aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Českej republiky, v zmysle ktorej je právo na účinné vyšetrovanie v kontexte práva vlastniť majetok rešpektované, pokiaľ sú závery orgánov činných v trestnom konaní riadne odôvodnené, a to pokiaľ ide o interpretáciu zákonných ustanovení, ako aj pokiaľ ide o postup v rámci vyšetrovania, pričom musí byť zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní vyvinuli náležité úsilie pri zaisťovaní dôkazného materiálu a objasňovaní skutkového stavu a vysporiadali sa s námietkami poškodeného, pričom súčasne náležite vysvetlili, prečo nebolo možné preukázať spáchanie trestného činu (, , , , ).

20. Okrem už uvedeného ústavný súd musí poukázať aj na to, že nie je skutkový súd, a jeho právomoc je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa povahy nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd nie je totiž súčasťou sústavy všeobecných súdov, či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť. Jeho úlohou je v súlade s ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti, resp. protiprávnosti. Úlohou ústavného súdu v posudzovanom prípade preto nie je riešiť otázku opodstatnenosti nezačatia trestného stíhania na podklade trestného oznámenia sťažovateľky. Jeho úloha sa obmedzuje výlučne na posúdenie otázky, či sa krajská prokuratúra s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky, prezentovanou v jej žiadosti, vysporiadala adekvátne a preskúmateľne a či má interpretácia aplikovaných právnych noriem, zvolená krajskou prokuratúrou, ústavnoprávne akceptovateľný charakter. Na uvedené ústavný súd nahliada aj v rámci požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutí vydaných prokuratúrou, ktoré sú nižšie ako tie, ktoré sú kladené na súdne rozhodnutia ().

21. Vychádzajúc z uvedeného, na účel zhodnotenia existencie prípadného pochybenia na strane orgánov činných v trestnom konaní ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľky a oboznámil sa s obsahom namietaného upovedomenia krajskej prokuratúry a tiež s odôvodnením uznesenia policajta o odmietnutí veci a uznesenia okresnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti, na ktoré ako na vecne správne krajská prokuratúra odkazovala. Ústavný súd zistil, že policajt v odôvodnení svojho uznesenia podrobne sťažovateľke vysvetlil dôvody, pre ktoré nemohol byť skutkový dej opísaný v trestnom oznámení kvalifikovaný ako trestný čin, pričom osobitný dôraz položil na nesplnenie povinnosti dodržania obvyklej miery opatrnosti zo strany sťažovateľky, pokiaľ ide o preverenie platnosti konkurenčnej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi spoločnosťou DIMARKO s. r. o. a sťažovateľkou. Policajt podložil svoje závery konkrétnymi dôkazmi. Išlo primárne o absenciu akéhokoľvek vyjadrenia spoločnosti DIMARKO s. r. o., ktoré by

nasvedčovalo neplatnosť konkurenčnej doložky. Uskutočnené bolo aj doplnenie trestného oznámenia, a to na základe dopytovania sťažovateľky, v rámci ktorého sťažovateľka potvrdila, že žiadnym explicitným súhlasom na zahájenie podnikateľskej činnosti zhodnej s podnikateľskou činnosťou spoločnosti DIMARKO s. r. o. nedisponuje a nikdy nedisponovala. Policajt sa v odôvodnení svojho uznesenia riadne vysporiadal aj s charakterom trestného práva ako prostriedku ultima ratio, pričom sťažovateľke vysvetlil, že trestné právo nemôže nahrádzať prostriedky iných právnych odvetví. Súčasne riadne poukázal na výklad znaku skutkovej podstaty trestného činu podvodu v podobe uvedenia iného do omylu, pričom sťažovateľke adekvátne vysvetlil, že len uvedenie nepravdy či zamlčanie určitej skutočnosti samo osebe predmetný znak napĺňať nemôže. Policajt na základe uvedených skutočností konštatoval absenciu podvodného úmyslu, resp. úmyslu ako takého na strane spoločnosti DIMARKO s. r. o. V takomto prípade je logicky vylúčené, aby bolo možné v skutku vzhliadnuť trestný čin. S predmetnou argumentáciou policajta sa v plnom rozsahu stotožnila aj okresná prokuratúra, ktorá vyhodnotila postup policajta ako zákonný a dôvodný, pričom skutkový stav považovala za riadne zistený a uznesenie policajta za adekvátne odôvodnené.

22. Okresná prokuratúra reagovala aj na všetky námietky sťažovateľky. V prvom rade sťažovateľku riadne poučila, že princíp ultima ratio prostredníctvom materiálneho korektívu možno aplikovať až vtedy, pokiaľ by prišlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, resp. prečinu, čo však prípad sťažovateľky nebol. V zhode s policajtom tiež zdôraznila, že po trestnom práve nemožno siahnuť len preto, že účastník konania nie je spokojný s výsledkom civilného konania. Okresná prokuratúra sa vysporiadala aj s námietkou sťažovateľky dotýkajúcou sa vedomosti spoločnosti DIMARKO s. r. o. o skutočnej adrese pobytu sťažovateľky v Maďarsku. Zdôraznila, že adresa uvedená spoločnosťou v civilnej žalobe sa zhodovala s adresou uvedenou v mandátnej zmluve, ktorej súčasťou bola konkurenčná doložka predstavujúca predmet žaloby. Uvedená skutočnosť tak nemôže predstavovať dôkaz úmyslu spoločnosti smerujúceho k vyvolaniu omylu na strane civilného súdu.

23. Na uvedené obdobne poukázala aj krajská prokuratúra v rámci odôvodnenia svojho upovedomenia. Krajská prokuratúra v odôvodnení namietaného upovedomenia v podstate potvrdila správnosť záverov uznesenia vyšetrovateľa a okresnej prokuratúry, pričom zdôraznila, že sťažovateľovo subjektívne presvedčenie o spáchaní trestného činu nie je postačujúce na konštatáciu o naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu požadovaných . Preukázanie naplnenia subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nemožno založiť na vnútornom presvedčení oznamovateľa, ale na relevantných dôkazoch. Zdôraznila pritom, že tak uznesenie policajta, ako aj uznesenie okresnej prokuratúry sú opodstatnené a dostatočne odôvodnené bez prvkov akejkoľvek arbitrárnosti. Krajská prokuratúra sa, okrem toho, riadne vysporiadala so všetkými námietkami sťažovateľky. Argument sťažovateľky, že jej skutočná adresa bola spoločnosti známa z faktúr doložených sťažovateľkou, nemôže obstáť, pretože na predmetných faktúrach figurovala spoločnosť Trendpack, a nie samotná sťažovateľka. Krajská prokuratúra tiež zopakovala, že dlhodobá vedomosť spoločnosti DIMARKO s. r. o. o podnikateľskej činnosti sťažovateľky nepredstavuje skutočnosť zneplatňujúcu či zrušujúcu konkurenčnú doložku. Krajská prokuratúra sa vysporiadala aj s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého sú na jej prípad aplikovateľné závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky, pričom sťažovateľke podrobne vysvetlila, že predmetné rozhodnutie rieši prípad, ktorý je z hľadiska

skutkového, ako aj právneho odlišný od prípadu sťažovateľky. Krajská prokuratúra ďalej poukázala na to, že orgány činné v trestnom konaní nemajú povinnosť, ale ani právo preskúmavať správnosť rozhodnutí a postupov civilných súdov. Krajská prokuratúra sa tiež vysporiadala s argumentáciou sťažovateľky, v zmysle ktorej prišlo konaním spoločnosti DIMARKO s. r. o. k naplneniu znakov trestného činu marenia spravodlivosti podľa . Sťažovateľke vysvetlila, čo sa rozumie pod pojmom falšovaný alebo pozmenený dôkaz na účel naplnenia znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu, a upozornila ju, že v konaní spoločnosti DIMARKO s. r. o. k predloženiu dôkazu takéhoto charakteru neprišlo.

24. Vychádzajúc z informácií uvedených v predchádzajúcich bodoch, ústavný súd je toho názoru, že krajská prokuratúra v namietanom upovedomení venovala trestnému oznámeniu sťažovateľky náležitú pozornosť a jej rozhodnutie, resp. jeho odôvodnenie, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav, je ústavne konformné. Konštatuje, že namietané upovedomenie krajskej prokuratúry v spojení s odôvodnením uznesenia policajta a odôvodnením uznesenia okresnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a jej postup a právne závery ňou vyslovené v namietanom upovedomení je nutné považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.

25. Ústavný súd je predovšetkým toho názoru, že skutočnosť rozhodujúca pre vylúčenie možnosti kvalifikovať skutok sťažovateľky ako trestný čin (absentujúci podvodný úmysel na strane podozrivého) bola vo všetkých troch rozhodnutiach konajúcich orgánov riadne a logicky vysvetlená, pričom súčasne bola podopretá vykonanými dôkazmi. V tomto ohľade je potrebné poukázať na existenciu základnej zásady trestného práva hmotného, v zmysle ktorej bez (dokázaného) zavinenia niet trestného činu. Pokiaľ teda nebolo preukázané zavinenie (konkrétne úmysel) na strane podozrivej osoby, nebolo možné konštatovať nielen spáchanie trestného činu podvodu, ale ani spáchanie iného trestného činu, na ktorý poukazovala sťažovateľka.

26. Vychádzajúc zo zistení uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto uznesenia, ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej krajskej prokuratúry sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľkou označených článkov , a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zjavne neopodstatnenú.

27. Nad rámec nevyhnutného a v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť ESĽP dotýkajúcu sa existencie práva na účinné vyšetrovanie v prípadoch majetkových trestných činov (bod 16 až 19) je potrebné poukázať aj na to, že sťažovateľkin prípad nespĺňa ani kritériá vyvoditeľné z predmetnej judikatúry rozhodné pre zvažovanie možnosti porušenia pozitívneho záväzku štátu zaistiť ochranu majetkového práva účinným vyšetrovaním. Škoda vyčíslená v sťažovateľkinom prípade totiž dosahovala iba hodnotu značnej škody (druhý zo štyroch typov škôd v trestnom konaní). Pokiaľ ide o závažnosť konania riešeného v sťažovateľkinom trestnom oznámení, túto možno označiť tiež ako nízku, keďže predmetom vyšetrovania bol predovšetkým prečin [ ]. Pokiaľ ide o možnosť domôcť sa ochrany práv inými prostriedkami, bolo zhodnotené, že sťažovateľka mala, resp. má k dispozícii občianskoprávne nástroje. V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti, že neúspešnosť v rámci iného konania nevedie automaticky k porušeniu práva na

účinné vyšetrovanie. Vypovedá len o potrebe vyššej miery obozretnosti. Všetky popísané kritériá je totiž potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. Sumarizujúc uvedené, možno vysloviť, že aj pokiaľ by v sťažovateľkinom prípade prišlo k pochybeniu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, už vyslovené skutočnosti by spôsobili zásadné zvýšenie miery tolerancie voči nim. Tento záver možno len doplniť poukazom na kvantitu doterajších vyhovujúcich rozhodnutí ESĽP, pokiaľ ide o právo na účinné vyšetrovanie majetkovej trestnej činnosti, z ktorej možno dovodiť, že k uplatneniu zodpovednosti štátu v prípade tejto trestnej činnosti dochádza skutočne výnimočne.

28. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2026

Peter Molnár

predseda senátu