Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 100/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š., Z., Ing. B. B., Z., Ľ. H., ml., Z., Ing. J. K., Z., Ľ.

H. st., Z., zastúpených advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, P., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 19 ods. 1, čl. 30 ods. 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného

čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -266 zo 6. októbra 2009

a sťažnosť M. K., Z., B. M., Z., D. H., Z., Mgr. N. H., Z., M. O., Z., zastúpených

advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených a a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. -266

zo 6. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Š., Ing. B. B., . H. ml., Ing. J. K., Ľ. H. st., M. K., B. M., D. H.,

Mgr. N. H. a M. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2010 doručená sťažnosť Ing. M. Š., Ing. B. B., Ľ. H. ml., Ing. J. K. a Ľ. H. st. (ďalej len

„sťažovatelia v prvom rade“) vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

, a a 2 (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného čl. 3

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -266 zo 6. októbra 2009.

Ústavnému súdu bola zároveň 12. januára 2010 doručená sťažnosť M. K., B. M., D.

H., Mgr. N. H. a M. O. (ďalej len „sťažovatelia v druhom rade“) vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených a a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru takisto rozsudkom

krajského súdu č. k. -266 zo 6. októbra 2009.

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. z 24. februára 2010 v záujme

hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľov na spoločné konanie z dôvodu

skutkovej súvislosti.

Z obsahu oboch sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali ako

poškodení v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. , v ktorom bola obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania

trestných činov ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorých sa mala dopustiť tým, že v rámci predvolebnej kampane v obci rozdávala letáky,

v ktorých podľa vyjadrenia sťažovateľov „hrubo ohovorila svojich protikandidátov

na starostu“, ďalej tým, že „pri odhalení rozdávania letákov fyzicky napadla obyvateľa

obce – dôchodcu a rozbila mu tvár“, pričom zranenie dotyčného si vyžiadalo dobu liečenia

7 až 10 dní, ako aj tým, že „zverejnila v Informátoroch č. 1/2003 a č. 1/2002 nepravdivé

informácie o sťažovateľoch“.

Krajský súd prvostupňové rozhodnutie zrušil a obžalovanú svojím rozsudkom

č. k. -266 zo 6. októbra 2009 oslobodil s odôvodnením, že k spáchaniu

skutkov označených v prvostupňovom rozsudku došlo, avšak tieto skutky nie sú trestnými

činmi, pretože stupeň ich nebezpečnosti pre spoločnosť je nepatrný. Odvolací súd zároveň

poškodených odkázal v zmysle ustanovenia § 229 ods. 3 zákona č. 141 /1961 Zb. o trestnom

konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) s ich nárokom na náhradu škody na konanie v občianskoprávnych veciach.

Podľa sťažovateľov rozsudok krajského súdu „právoplatne obmedzil stupeň a rozsah

spôsobenej ujmy a škody, ktorú si poškodení a sťažovatelia môžu uplatňovať v občiansko-

právnom konaní.“

Sťažovatelia v prvom rade uviedli: «Nesúhlasíme s tým, že odvolací KS klasifikoval

ohováračské údaje, ktoré použila obžalovaná v letáku na cit.:“...otvorenú kritiku... (str.7

ods. 2 rozsudku KS) a legalizoval ohováračský predvolebný leták pomocou “Rozhodnutia“

Ústavného súdu -37 zo dňa 3. júla 2008 a jeho citáciou: “... volebné kampane

sa teda vedú v pozitívnom, tak aj v negatívnom zmysle...“ (str. 7 ods. 1 rozsudku KS)

Podľa nás je toto zdôvodnenie KS nepravdivé, nakoľko Ústavný súd by nikdy

nevyhodnotil používanie adresných nepravdivých oznámení na protikandidátov

(...rozkrádala obecný majetok...sú to podvodníci...) za legitímne. KS sa neoprávnene snažil

preniesť dôkazné bremeno “legitímneho letáku“ na Ústavný súd SR. (Pozn. Spomenuté

Rozhodnutie Ústavného súdu SR sa netýka uvedeného letáku.)»

Sťažovatelia poukázali na to, že krajský súd, ktorý pripísal spáchaným skutkom

nepatrný stupeň spoločenskej nebezpečnosti a kvalifikoval „ohováračský leták“

a „Informátory“ ako otvorenú kritiku, zaviazal tak súd v príslušnom občianskoprávnom

konaní, na ktoré sťažovateľov s ich nárokom na náhradu škody odkázal, odvodiť stupeň

spôsobenej škody a ujmy od potvrdeného nepatrného stupňa spoločenskej nebezpečnosti

spáchaných skutkov.

Podľa názoru sťažovateľov každé úmyselné porušenie základného práva má

charakter minimálne vyššej, ak nie vysokej spoločenskej nebezpečnosti, „nehovoriac o tom,

že toto úmyselné porušenie základného práva spôsobil verejný činiteľ“, keďže obžalovaná

v čase spáchania skutku zastávala funkciu starostu obce.

V súvislosti s časťou rozsudku týkajúcou sa skutku kvalifikovaného prvostupňovým

súdom ako trestný čin výtržníctva podľa predostreli

sťažovatelia v prvom rade túto argumentáciu:

«Sme toho názoru, že oslobodzujúci rozsudok KS vo vzťahu ku skutku v bode 4

Rozsudku súdu prvého stupňa je v rozpore s a judikatúrou Najvyššieho

súdu SR (ďalej NS).

Prvostupňovým aj odvolacím súdom bolo jednoznačne dokázané, že obžalovaná

fyzicky napadla dôchodcu - pána H. st. a rozbila mu tvár - spôsobila mu tržnú ranu

na tvári. Nakoľko p. H. st. je dôchodca a v čase napadnutia nebol v pracovnom pomere, v

obžalobe bolo aj spomenuté, že spôsobená ujma na zdraví - pohmoždenie ľavej strany tváre

si nevyžiadalo práceneschopnosť.

V odôvodnení obžaloby (,str. 2, odst. 1-príloha č.7) však Okresná prokuratúra

poukázala na sedemdňovú dobu liečenia zraneného - poškodeného.

Pre posúdenie a klasifikáciu trestného činu je však podľa a

judikatúry NS rozhodujúca doba liečenia. A v trestnom spise (na čl. 249 ;str. 24 odst.2

Rozsudku OS) sa nachádza ako dôkaz lekárska správa MUDr. T., z ktorej vyplýva doba

liečenia poškodeného 7-10 dní (viď príloha č.6).

Sťažovateľ p. H. st. sa liečil zo zranenia 10 dní, nemohol chodiť ako obvykle medzi

spoločnosť (do obchodu, do kostola...) a mal problémy počas spánku - bolenie hlavy a

tváre, bdelosť). Ešte aj dnes po siedmich rokoch od zranenia vidieť na tvári poškodeného

p. H. st. jazvu.

Zranenie, ktoré mu spôsobila obžalovaná má trvalé následky.

Podľa a judikatúry NS mal byť tento spáchaný čin kvalifikovaný

ako „Ublíženie na zdraví“ podľa platného do roku 2005). Cit.:

„Za ublíženie na zdraví“ sa pokladá porucha zdravia, ktorá sťažuje obvyklý spôsob života,

alebo výkon obvyklej činnosti po dobu okolo 7 dní (Rt 16/86, Rt 21/84).

Miesto toho, aby odvolací KS zvýšil stupeň nebezpečnosti spôsobeného skutku

obžalovanej z „výtržnosti“ na „ublíženie na zdraví“, tak odvolací KS odmietol akceptovať

dôkazné materiály a obžalovanú spod obžaloby naopak oslobodil.

Podľa nášho názoru KS týmto rozhodnutím protizákonne zahladil trestnosť činu.

V súvislosti s podozrením zo zahľadenia tohto trestného činu sú tiež rozporuplné

tvrdenia KS, že cit. str. 6 ods. 4 Rozsudku KS : „... vo vzťahu k trestnému činu výtržníctva

z pohľadu , odvolací súd uvádza, že pokiaľ v neskorých

nočných hodinách poškodení otec a syn H. vyvolali konflikt s poškodenou, ktorý taktiež mal

pozadie v súperení o správu vecí verejných, keď nepochybne na priebeh konfliktu mal vplyv

požitý alkohol poškodenými, nie je možné konanie obžalovanej kvalifikovať ako predmetný

trestný čin. Aj keď slovné napádanie a fyzické napadnutie nemalo charakter obrany, ale

vzájomného napádania, a to aj zo strany obžalovanej, tu odvolací súd poukazuje najmä na

to, že to boli poškodení, ktorí boli iniciátormi konfliktu tým, že došli za obžalovanou, čo táto

hodnotila ako špehovanie v neskorých nočných hodinách...“

Aj táto časť odôvodnenia Rozsudku KS je zavádzajúca v rozpore so skutkovými

zisteniami obsiahnutými v trestnom spise a je čiastkovým vytrhnutím niektorých skutočností

z celého kontextu dôkazov tak, aby vyznelo v prospech obžalovanej.

Z celého tohto zdôvodnenia máme dojem, akoby KS bol zaujatý v prospech

obžalovanej.

Podľa výpovedí svedkov a poškodených, konflikt vyvolala obžalovaná a nie

poškodení otec a syn H. Takto to vyhodnotil aj vyšetrovateľ, okresná a krajská prokuratúra

a okresný súd.

Vyvolanie konfliktu (prvotného podnetu) nastalo najprv zo strany obžalovanej tým, že

vhadzovala do poštových schránok domácností letáky, v ktorých hrubo ohovorila, okrem

iných protikandidátov, aj poškodeného syna H. (že je podvodník...takým podvodníkom

nesmieme dovoliť, aby rozhodovali o našom osude...atď.) a neskôr tým, že keď sa

obžalovanej prišiel opýtať otec H., prečo píše v letáku o jeho synovi také veci, tak vtedy

obžalovaná začala vulgárne nadávať poškodenému H. st. a následne ho fyzicky napadla a

rozbila mu tvár. Až potom pribehol k obžalovanej druhý poškodený p. H. ml. za účelom

obrany svojho otca, aby mu obžalovaná nemohla viac ublížiť a obžalovanú od svojho otca

odsotil. Obžalovaná sa pri odsotení pošmykla a padla na zem a pri páde sa zranila, za čo

bol syn H. už právoplatne odsúdený v samostatnom trestnom konaní, ale z oboch trestných

konaní jednoznačne vyplýva, že iniciátorom vzájomného fyzického napadnutia bola

obžalovaná starostka obce H. K.

Prečo odvolací súd neakceptoval zistené skutočnosti?

Taktiež prečo odvolací KS jednostranne vyhodnotil v prospech obžalovanej, že

nepochybne na priebeh konfliktu mal vplyv požitý alkohol poškodenými, a z toho dôvodu nie

je možné konanie obžalovanej kvalifikovať ako predmetný trestný čin (str. 7, ods. 5

rozsudku KS), keď opak je pravdou, že pod vplyvom alkoholu bola obžalovaná, čo

jednoznačne dosvedčili aj ostatní svedkovia a poškodení (napr. poškodený pán B.) a

nakoniec k čomu sa priznala aj sama obžalovaná, keď vo výpovedi v trestnej veci syna H.

uviedla, že po svojom volebnom predstavení v Dome kultúry, v priebehu večera, pila

alkoholické nápoje - víno (viď právoplatný rozsudok OS v Prievidzi sp.zn.2T245/03

z 5.3.04). »

Sťažovatelia v druhom rade vo vzťahu ku skutkom týkajúcim sa ich osôb

kvalifikovaným ako trestný čin ohovárania podľa a uviedli:

«Vo vzťahu ku skutku 1) rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací KS v odôvodnení

konštatoval, že skutok nie je trestným činom ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného

zákona, nakoľko cit. (str. 6 odst. 4 Rozudku KS): „... sa obžalovaná dopustila predmetných

konaní v súvislosti so správou vecí verejných ...“ a „...obžalovaná sa verejne vyjadrovala

o takejto činnosti poškodených a aj pohnútkou jej konania bolo informovať verejnosť

o názore starostky na takúto verejnú činnosť. Kontrola správy vecí verejných občanmi,

pritom bez verejného informovania, by bola prakticky nemožná ...“a ďalej cit. str. 5 odst. 4:

„... Uvedené dve trestno-procesné strany sa pritom dostali do sporu práve v súvislosti s ich

účasťou na správe vecí verejných...“.

Toto zdôvodnenie je v rozpore so skutkovým zistením stavu, výpoveďami svedkov a

príslušnou legislatívou.

Obžalovaná zverejnila ohováračské nepravdivé informácie v časopise Informátor

č. 1/2003 v roku 2003, t.j. v ďalšom volebnom období, keď poškodení nielenže nevykonávali

funkcie poslancov a na správe vecí verejných sa nezúčastňovali, ale hlavne ohováračské

údaje, ktoré uverejnila obžalovaná v časopise boli vymyslené, nepravdivé a mali vyložene

ponižujúci charakter, ktorý spôsobil dokázateľnú ujmu poškodeným občanom

(nie poslancom) a nemali nič spoločné s informovaním verejnosti na verejnú činnosť

poslancov. Aj tu dochádza k príkremu rozporu obhajoby so skutočnosťou, s ktorou sa

stotožnil odvolací KS (cit: „...odvolanie je dôvodné...“).

Funkcia starostu (verejného činiteľa) predsa neoprávňuje obžalovanú k tomu, aby

morálne degradovala občanov a napísala o nich údaje, ktoré samé o sebe sú spôsobilé

ťažkej morálnej ujmy, napr. cit. z časopisu: „...v našej obci zásady slušnosti pre

spomenutých bývalých ôsmich poslancov asi boli a zostali i dodnes veľkou neznámou ...“,

„...neplnili si povinnosti vyplývajúce zo zákonov, porušovali zákony a štatút obce,

neobhajovali záujmy obce a záujmy spoluobčanov a dokonca obci spôsobili nepriame

miliónové škody... kde je ich morálka a česť...“ atď.

Akým právom môže obžalovaná takto nepravdivo osočovať občanov!? A takéto

osočovanie sa dostalo do každej domácnosti v obci, k rodinám, známym a všetkým

spoluobčanom. Čo si o poškodených — sťažovateľoch mohli myslieť ich deti, rodinní

príslušníci? Starostka sťažovateľov pred všetkými občanmi veľmi ponížila. Sťažovatelia sa

z toho dlho spamätávali.

A takéto osočovanie a rozšírenie nepravdivých informácií, so 100%-ným účinkom

informovanosti (distribúcia bola vykonaná do každej domácnosti, medzi všetkých cca 1700

obyvateľov obce) pokladá odvolací KS za bežné informovanie verejnosti starostkou, v rámci

kontroly správy vecí verejných?!

Pre poškodených - sťažovateľov je to nepochopiteľné!!!

Práve to, že tieto skutky ohovárania spáchala obžalovaná vo funkcii starostky obce,

t.j. vo funkcii verejného činiteľa by mala byť priťažujúca okolnosť, nakoľko bežný občan

každú informáciu, ktorú prezentuje starostka obce, automaticky pokladá za pravdivú,

pretože predpokladá, že predstaviteľku obce - starostku môže vykonávať len bezúhonný,

čestný občan. O to je väčšia miera spôsobenej ujmy u poškodených a nie naopak ako to

zdôvodnil odvolací KS, cit. str. 6 odst. 4 Rozsudku: „... Predmetných konaní sa obžalovaná

dopustila v súvislosti so správou vecí verejných, pričom je nutné prisvedčiť obhajobe, že

obžalovaná sa verejne vyjadrovala o takejto činnosti poškodených a pohnútkou jej konania

bolo informovať verejnosť o názore starostky na takúto ich činnosť...“

Znovu opakujeme, že zverejnené údaje napr. „...kde je ich morálka...zásady slušnosti

boli a zostali veľkou neznámou...“ sú údaje, ktoré zasiahli do osobnostného a súkromného

života sťažovateľov. Akým právom akceptoval odvolací KS, že obžalovaná môže o takýchto

nepravdivých údajoch, ktoré sú spôsobilé značnou mierou ohroziť vážnosť u spoluobčanov,

narušiť ich rodinné vzťahy, informovať verejnosť v obecnom časopise?!

Uvedomil si KS akú právomoc pre páchanie agresívneho ohovárania udelil starostke

obce svojim bezprecedentným oslobodzujúcim rozsudkom?

Vo vzťahu ku skutku 2) rozsudku prvého stupňa odvolací KS v odôvodnení

konštatoval cit. str. 7 odst.3: „... K problematike zániku mandátu poslancov odvolací súd

uvádza, že v tomto smere je významnou okolnosťou práve to, že išlo o zložitý problém

v oblasti štátneho práva, keď aj oslovené právne subjekty, či už prokuratúra ako aj

uznávaný odborník z tejto oblasti, zastávali rôzne názory, resp. stanoviská menili...“

Toto zdôvodnenie KS je vymyslené, nezakladá sa na pravde a je v rozpore

s dôkaznými materiálmi trestného spisu.

Odvolací KS umelo vytvoril právnu zložitosť zániku mandátu poslanca.

Pri protizákonnom zrušení mandátov poslancov zo strany obžalovanej vôbec nešlo

o zložitý právny problém z oblasti štátneho práva. Zákon o obecnom zriadení č. 369/90 Zb.

jasne definuje podmienky zániku mandátu poslanca, vrátane trojnásobnej po sebe

nasledujúcej neúčasti poslanca na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva a nie

na mimoriadnom zasadnutí.

Nikdy nikto (ani obžalovaná) nespochybnili, že 16., 17. a 19. 7. 2002 sa mali konať

mimoriadne zasadnutia (rokovania) obecného zastupiteľstva. Veď sama obžalovaná

podpísala zápisnice a prezenčné listiny zo zvolaných zasadnutí, kde v nadpise bolo vždy

uvedené slovo „z mimoriadneho“ (viď Príloha č.5). Existuje ešte dôkaznejší dôkaz ?!

Zo strany odvolacieho KS je tiež zavádzajúce nepravdivé tvrdenie, že cit. str. 7

odst. 3 rozsudku KS: „...oslovené právne subjekty, či už prokurátor ako aj uznávaný

odborník z tejto oblasti zastávali rôzne názory resp. stanoviská menili...“.

Toto tvrdenie KS je vykonštruované.

Veď prokuratúra (v chronológii generálna, krajská, okresná) vydala len jediné

upozornenie s jasným zámerom, že obžalovaná konala v rozpore so zákonom, keď

konštatovala zánik mandátov poslancov. Iné rozporné stanovisko prokuratúry neexistuje!!!

Zo stanoviska Okresnej prokuratúry v Prievidzi zo dňa 4. 9. 2002 (na ktoré sa

odvolávala obžalovaná v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu) nevyplynul žiadny

právny záver k samotného zániku mandátu poslancov. (Stanovisko je právne nulitné.)

Ani uznávaný odborník z tejto oblasti nezastával rôzne názory resp. stanoviská

nemenil.

To len obžalovaná dala účelovo prefotiť časť z vyjadrenia uznávaného odborníka,

aby občania nadobudli dojem, že zánik mandátov bol odborníkom potvrdený (Viď časť

Informátora s účelovo prefotenou časťou vyjadrenia odborníka, kde ide o úmyselne

vytrhnutie vyjadrenia z kontextu.) Viď príloha č. 6.

Aj ďaľšie odôvodnenie rozsudku KS je rozporuplné, cit. str. 7 odst. 3: „...Senát

krajského súdu je toho názoru, že starostka obce má právo k takejto problematike nielen

mať aj vyjadriť, z titulu svojej vysokej funkcie v samospráve, svoj právny názor, aj keď tento

môže napokon vyznieť ako právne sporný.“

Podľa nás je to účelová obhajoba starostky zo strany KS.

Veď obžalovanej bolo dokázané, že pred distribúciou Informátora č. 1/2002 dostala

upozornenie Okresnej prokuratúry v Prievidzi a ešte predtým 6. 11. 2002 bola zápisnične

upozornená na list krajskej prokuratúry, že konala v rozpore so zákonom a obžalovaná

i napriek tomu napísala do Informátora nepravdivé zavádzajúce informácie, že:

„...vlastným pričinením a zaujatosťou zanikol mandát...“.

Obžalovaná jednoznačne odignorovolala štátny dozorujúci orgán - prokuratúru,

ktorá je zo Zákona o prokuratúre poverená kontrolou dodržiavania zákonitosti

v samosprávach. Bolo jednoznačne dokázané, že obžalovaná zavádzajúcou a nepravdivou

informáciou, kde sa dotkla aj osobných charakterových vlastností poškodených (vlastné

zapríčinenie a zaujatosť), spôsobila podľa výpovedi svedkov a poškodených značnú ujmu

poškodeným.

Pokiaľ by bola obžalovaná uverejnila všeobecnú informáciu jej právneho - laického

pohľadu na zánik mandátov (bez uvedenia ponižujúcich charakterovo-osobnostných údajov

o poškodených),./.. aj už s existujúcim upozornením prokurátora, napr. „...podľa môjho

názoru, ktorý je odlišný s upozornením prokuratúry, mal mandát poslanca zaniknúť...“, by

sme obhajobu konania obžalovanej zo strany odvolacieho KS chápali. Ale obhajoba

konania obžalovanej (zo strany KS), akým zverejnila nepravdivé údaje, je pre nás

neakceptovateľná.»

Sťažovatelia uviedli, že priznanie nepatrného stupňa spoločenskej nebezpečnosti

pre spáchané skutky bolo zo strany krajského súdu účelové, keďže v prípade právoplatného

odsúdenia v zmysle trestnoprávnej kvalifikácie stanovenej prvostupňovým súdom (trestný

čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného

zákona, teda úmyselné trestné činy) by došlo podľa ustanovenia § 13a ods. 1 písm. d)

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov k zániku mandátu

starostu obžalovanej. Na tomto mieste v závere sťažovatelia dodávajú: «Podľa obhajoby,

s ktorou sa stotožnil aj odvolací Krajský súd (str. 5, odst. 3 Rozsudku KS), by to však bolo

v rozpore s , cit, str. 5 odst. 1 Rozsudku KS: „...že uloženie takejto

sankcie obžalovanej, ktorá príde o prácu, je v rozpore s ...“.

Podľa nás je toto zdôvodnenie (s ktorým sa stotožnil aj KS) v rozpore s SR a

Trestným právom, nakoľko zavádza "umelú imunitu" pre starostov obcí. Toto zdôvodnenie

je v rozpore aj so zákonom č. 369/90 Zb. o obecnom zriadení v časti zániku mandátu

starostu pri spáchaní úmyselného trestného činu, nakoľko by nemohol zaniknúť mandát

starostu pri spáchaní úmyselného trestného činu v spojení s uložením peňažného trestu.

Máme za to, že oslobodzujúci rozsudok sledoval jediný cieľ - aby obžalovanej

starostke obce nezanikol mandát starostu.»

Sťažovatelia v prvom rade namietali porušenie svojho základného práva

na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa ,

základného práva na rovnaké podmienky prístupu k voleným a iným verejným funkciám

podľa , základného práva na spravodlivý proces podľa

, porušenie , práva na slobodné voľby podľa dodatkového

protokolu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a sťažovatelia

v druhom rade porušenie svojho základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena podľa , základného práva na spravodlivý proces

podľa , porušenie a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, „že rozsudok Krajského súdu nedostatočne

zabezpečil súdnu a právnu ochranu spôsobenej škody, ujmy a porušenia základných práv

u poškodených a sťažovateľov“.

Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadali v náleze vysloviť,

že rozsudkom krajského súdu č. k. -266 zo 6. októbra 2009 boli porušené

základné práva sťažovateľov v prvom rade na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena podľa , na prístup k voleným a iným verejným

funkciám za rovnakých podmienok podľa , na „súdnu ochranu podľa

a ods. 2“ , ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a právo na slobodné voľby podľa čl. 3 dodatkového protokolu a základné práva

sťažovateľov v druhom rade na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

podľa , na „súdnu ochranu podľa a ods. 2 “ a ich

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušiť rozsudok krajského

súdu č. k. -266 zo 6. októbra 2009 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie, ako aj

priznať sťažovateľom trovy konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia v prvom rade v sťažnosti namietali porušenie čl. 19 ods. 1, čl. 30 ods. 4

a a 2 , dohovoru a dodatkového protokolu.

Sťažovatelia v druhom rade v sťažnosti namietali porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a ods. 2 a dohovoru.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomocí súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 3 dodatkového protokolu vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať

v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré

zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu (ale aj

iného orgánu verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje

možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo

potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto

sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (, , ).

Porušenie označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu vidia

sťažovatelia v nesprávnom skutkovom posúdení veci, keď krajský súd posúdil vo vedenom

trestnom konaní spoločenskú nebezpečnosť skutkov spáchaných obžalovanou vykazujúcich

znaky trestných činov stupňom nepatrným, a podľa ich názoru tak zaviazal súd

v občianskoprávnom konaní, na ktoré ich s nárokom na náhradu škody odkázal, odvíjať

intenzitu spôsobenej ujmy od trestným rozsudkom potvrdeného nepatrného stupňa

spoločenskej nebezpečnosti spáchaných skutkov.

Takto im podľa ich názoru krajský súd nepriamo „nedostatočne zabezpečil súdnu

a právnu ochranu spôsobenej škody, ujmy a porušenia základných práv“.

Vo vedenom trestnom konaní, v rámci ktorého bol vydaný namietaný rozsudok

krajského súdu, mali sťažovatelia postavenie poškodených, ktorí si uplatnili (s výnimkou

sťažovateľky Ing. M. Š.) v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenú spáchanými

skutkami.

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania

je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie

o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje

trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom

vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne

vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej

uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať

základným právom podľa garantujúcim kvalitu súdneho konania, teda

spravodlivý proces, a ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poškodený, ktorý má v trestnom konaní právo uplatniť nárok na náhradu škody

a tento nárok aj uplatnil, je procesnou stranou v tzv. adhéznom konaní (prebiehajúcom

kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku

na náhradu škody spôsobenej trestným činom a v rámci ktorého mu je garantované základné

právo na spravodlivý proces podľa , ako aj právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomu zodpovedá aj právna úprava a síce ,

podľa ktorého môže poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, rozsudok

odvolaním napadnúť len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

V zmysle uvedeného ustanovenia disponuje poškodený

opravným prostriedkom len proti rozhodnutiu prijatému súdom v adhéznom konaní

o uplatnenom nároku na náhradu škody, v žiadnom prípade však nemôže napadnúť

opravným prostriedkom rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodovania o vine a treste

obžalovaného. Právna úprava mu pre túto časť rozhodovania opravný prostriedok

neposkytuje.

V intenciách uvedeného sa podľa poškodený v trestnom konaní

pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva,

ktorým je v tomto prípade uplatnený nárok na náhradu škody. Garancie poskytované

citovaným článkom , ako aj dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé

súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok

na náhradu škody) limitované a poskytované len pre adhézne konanie týkajúce sa

rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne

rozhodnutie o otázke viny a spravodlivé potrestanie páchateľa nepredstavuje právo

poškodeného, ale je oprávnením a povinnosťou štátu, ktorý zabezpečuje ochranu práv a

oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, záujmov spoločnosti a ústavného

zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Z týchto záverov teda vyplýva, že rozsudkom krajského súdu č. k.

266 zo 6. októbra 2009 v časti rozhodnutia o vine, teda v časti, ktorou krajský súd

obžalovanú oslobodil spod obžaloby, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako podanú zjavne neoprávnenými

osobami.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu

zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 dohovoru v časti predmetného rozsudku krajského súdu týkajúcej sa uplatneného

nároku na náhradu škody, posúdil ústavný súd v súvislosti so všetkými sťažovateľmi

s výnimkou označenej sťažovateľky, ktorá neuplatnila nárok na náhradu škody, sťažnosť

ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd v uvedenom prípade aplikoval relevantnú právnu

úpravu zakotvenú v ustanovení , a teda vzhľadom na to, že

obžalovanú oslobodil, odkázal poškodených s ich nárokom na náhradu škody na konanie

o občianskoprávnych veciach. Krajský súd teda postupoval v súlade s procesnoprávnymi

predpismi trestného konania, a preto výkon jeho právomoci v tejto časti rozhodovania

považuje ústavný súd za zlučiteľný s obsahom a dohovoru

bez akýchkoľvek pochybností.

Vo vzťahu k sťažovateľke Ing. M. Š. námietku porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti rozsudku krajského súdu týkajúcej sa uplatneného nároku na

náhradu škody posúdil ústavný súd ako podanú zjavne neoprávnenou osobou, pretože

sťažovateľka nebola subjektom adhézneho konania vzhľadom na to, že nárok na náhradu

škody vôbec neuplatnila.

K námietke porušenia základného práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti

a na ochranu mena zaručeného rozsudkom krajského súdu ústavný súd

uvádza, že je toho názoru, že nemohlo dôjsť k sekundárnemu porušeniu označeného

hmotného práva rozhodnutím krajského súdu, pretože toto právo bolo obsahom iba

hmotnoprávneho vzťahu medzi jeho subjektmi, a to obžalovanou na jednej strane

a sťažovateľmi na strane druhej. Medzi obsahom označeného základného práva

a rozhodnutím krajského súdu neexistuje relevantná súvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti posúdiť ako zjavne neopodstatnenú (obdobne ).

Vzhľadom na uvedené relevantná súvislosť neexistuje ani medzi obsahom námietok

sťažovateľov v prvom rade a obsahom a dodatkového protokolu,

preto ústavný súd posúdil ako zjavne neopodstatnenú aj námietku porušenia základného

práva zaručeného a práva zaručeného dodatkového protokolu

predmetným rozsudkom krajského súdu.

Podľa ak súd obžalovaného oslobodí, odkáže

poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody vždy na konanie o občianskoprávnych

veciach, prípadne na konanie pred iným príslušným orgánom.

Oslobodením obžalovaného sa rozhodovanie o uplatnenom nároku poškodeného

na náhradu škody zo zákona presúva do konania občianskoprávneho, v ktorom je príslušný

súd oprávnený a zároveň povinný poskytnúť ochranu základným právam poškodeného

v prípade ich porušenia.

V prípade sťažovateľov bude trestnoprávny rozsudok krajského súdu (ktorý

konštatoval spáchanie skutkov obžalovanou, ale nekvalifikoval skutky ako trestné činy)

v občianskoprávnom konaní pre súd záväzný v otázke spáchania skutkov obžalovanou.

Dôkazná situácia bude v intenciách uvedeného rozsudku ustálená v uvedenom smere

a občianskoprávny súd ju vzhľadom na ustanovenia

v znení neskorších predpisov, resp. jeho rozširujúci výklad (súd

je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok

alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal)

nebude môcť meniť.

Nemožno však povedať, že pri posúdení intenzity zásahu do osobnostných práv

sťažovateľov bude súd v konaní o ochrane osobnosti bezmedzne viazaný stupňom

spoločenskej nebezpečnosti spáchaných skutkov, ktorý bol určený predmetným

trestnoprávnym rozsudkom.

Pokiaľ ide o námietku porušenia rozsudkom krajského súdu č. k.

-266 zo 6. októbra 2009, ústavný súd konštatuje, že sa táto už od počiatku

javí ako zjavne neopodstatnená, pretože je na napadnuté rozhodnutie

všeobecného súdu, ktorý nekonal a nerozhodoval vo veci sťažovateľov podľa piatej časti

, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo,

zjavne neaplikovateľný a neexistuje priama súvislosť medzi namietanými skutočnosťami

a základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia namietajú (napr. ,

, ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa

odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2010