Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 23/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť P. H., S., a M. Š., S., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š.,

Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a , a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 v spojení s postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím

z 19. augusta 2009 sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. H. a M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2009 faxom (doplnená 18. septembra 2009 predložením originálu) doručená sťažnosť P. H.,

S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 v spojení s postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt

14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. .

Ústavnému súdu bola 16. septembra 2009 faxom (doplnená 18. septembra 2009

predložením originálu) doručená zároveň sťažnosť M. Š., S., vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a 2 a a práva podľa

dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2

v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. .

Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. zo 14. októbra 2009 v záujme

hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľov na spoločné konanie vzhľadom na to, že

spolu skutkovo súvisia.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľov bola 13. júna 2008 podaná obžaloba

na vtedajší Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) a ich vec bola v súlade

s rozvrhom práce pridelená „zákonnému sudcovi“ – príslušnému senátu.

Na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009, ktorým bol

vyslovený nesúlad podstatnej časti o zriadení Špeciálneho súdu

a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s príslušnými článkami a záväznej

medzinárodnej zmluvy stratil tento zákon k 17. júlu 2009 účinnosť, a preto podľa

sťažovateľov „nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach“.

Sťažovatelia uviedli, že na túto skutočnosť upozornili novovzniknutý špecializovaný

trestný súd a žiadali ho o zrušenie určeného termínu „hlavného pojednávania

pred už zaniknutým špeciálnym súdom“.

Poukázali na to, že podľa a ods. 4 písm. b) právomoc rozhodovať

o pridelení a preložení sudcov patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „súdna rada“), ktorá však doteraz nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo

preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje „zákonný

sudca“ , ktorý by mohol vykonať hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľov.

Zriadený špecializovaný trestný súd však „kontinuálne pokračoval“ 3. augusta 2009

v hlavnom pojednávaní, ktoré odročil, a pretože žiadosť sťažovateľov o zrušenie termínu

pojednávania posúdil ako ich návrh na odňatie a prikázanie veci, predložil ho spolu

so spisom na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd 19. augusta 2009 vo veci predmetného návrhu rozhodol tak, že vec

sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu neodňal a v odôvodnení uviedol, že

„primárne je potrebné konštatovať, že podľa z dôležitých dôvodov môže

byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Sústavu súdov v Slovenskej republike tvorí Najvyšší súd, krajské a okresné súdy; Špeciálny

súd či Špecializovaný trestný súd majú postavenie krajského súdu, ale zároveň sú súdom

prvého stupňa, pričom odvolacím súdom je Najvyšší súd. V Slovenskej republike nie je

zriadený iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň sudom prvého stupňa,

a preto neexistuje v súčasnosti možnosť vec odňať Špecializovanému trestnému súdu

a prikázať ju inému trestnému súdu, lebo obdobný súd toho istého druhu a stupňa nie je

zriadený.

Najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie , podľa ktorého iným

súdom toho istého druhu a stupňa vo vzťahu k Špeciálnemu súdu sa rozumie krajský súd

podľa osobitného predpisu. Takým súdom by mohol byť len Krajský súd v Banskej Bystrici,

ktorého sa však taktiež týkajú námietky vyjadrené obžalovaným o neústavnosti takéhoto

rozhodnutia, k delegácii veci tomuto krajskému súdu návrh obžalovaných ani reálne

nesmeroval.

Z týchto dôvodov aplikácia ustanovenia v rozhodovanej veci by

bola irelevantná.

Základnou zostáva otázka, či Špecializovaný trestný súd, resp. v určitom smere aj

Krajský súd v Banskej Bystrici je možné označiť za súdy zriadené v súlade s

Slovenskej republiky a či Špecializovaný trestný súd je legálnym právnym nástupcom

zrušeného Špeciálneho súdu.

V tomto základnom ryse musí byť vyriešená otázka ústavnosti zák. č

teda jeho súladu s . Najvyšší súd pripúšťa, že v tomto smere je

potrebné vyriešiť mnohé ďalšie právne problémy, ale posúdenie spomínanej základnej

otázky presahuje rámec trestného konania. O danej problematike sa musí rozhodnúť

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a to na základe osobitných

predpisov.“.

Sťažovatelia vyjadrili názor, že „Pokiaľ teda má Najvyšší súd SR pochybnosti o tom,

či je v súlade s SR, mal v zmysle

podať návrh na začatie konania na základe na Ústavný súd SR a

ods. 1 v spojení s , o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na vyriešenie

predbežnej otázky významnej pre jeho rozhodnutie a nemal umožniť, aby vo veci konali

sudcovia, ktorí nie sú zákonnými sudcami. Najvyšší súd však o takejto predbežnej otázke

nerozhodol ani sám a hoc otázku vyriešenia súladu s

označil za základnú, ani nepodal návrh na konanie pred Ústavným súdom a ani ju sám

nevyriešil, pričom sa ňou odmietol zaoberať.“.

V postupe najvyššieho súdu videli sťažovatelia porušenie základného práva podľa

a 2 „na spravodlivý proces“.

Sťažovatelia tiež poukázali na dôvodovú správu k

o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorej relevantné

ustanovenia tohto zákona majú „zabrániť vzniku právneho vákua v období po uverejnení

nálezu Ústavného súdu sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky v súvislosti s agendou špeciálneho súdu a zachovať princíp právnej istoty

v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu“, a to zabezpečením kontinuity

v rozhodovaní právoplatne neskončených vecí, ktoré ku dňu zverejnenia nálezu ústavného

súdu sp. zn. patrili do pôsobnosti špeciálneho súdu a ktoré dokončí

špecializovaný trestný súd.

Sťažovatelia argumentovali, že s týmto nesúhlasia, pretože „Princíp právnej istoty je

vyjadrený v článku 1 ods. 1 (princíp materiálneho právneho štátu), pričom

absolútnym princípom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie

materiálneho, nie formálneho právneho štátu“. Opierajúc sa o nález ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 vyslovili záver, že «nie je možné práve v záujme právnej

istoty kontinuálne pokračovať v činnosti tzv. „hybridného súdu“, ktorý v sebe inkorporuje

prvky mimoriadneho súdneho orgánu, tak ako to predpokladala dôvodová správa

a zakotvuje , ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd».

Vo vzťahu k porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48

ods. 1 postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu

sťažovatelia poukázali na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je zákonným sudcom

sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo

dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený

v súlade s rozvrhom práce súdu.

Argumentovali, že právomoc rozhodnúť o dočasnom alebo trvalom pridelení sudcu

na konkrétny súd patrí výlučne súdnej rade, a to v zmysle zmocnenia čl. 141a ods. 4 písm.

b) , ale aj podľa o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), a preto postup špecializovaného trestného súdu, ktorého sudcovia neboli na tento

súd „preložení zákonom spomenutým spôsobom, t. j. rozhodnutím súdnej rady“, je

v rozpore s a zákonom a rovnako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý

sa s týmto porušením vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

Na tomto mieste použili sťažovatelia na podporu predložených argumentov svoju

interpretáciu záverov rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. . Rozhodnutie

obsahuje názor ústavného súdu o možnosti zásahu do nezávislosti sudcov (zásahom

do výkonu sudcovskej funkcie z hľadiska miesta jej výkonu) zmenou súdnych obvodov

na základe (podľa ktorého ustanovenie súdov a súdnych obvodov

možno zmeniť zákonom). Podľa sťažovateľov sa tento názor týka len novej súdnej

organizácie pri zachovaní sústavy súdov, keď sa do nej nezaraďuje nový súdny orgán, tak

ako je to pri , ktorý takýto nový súdny orgán zriadil.

Podľa sťažovateľov rozvrh práce v zmysle o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), ktorý má „kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“,

nebol vypracovaný pre špecializovaný trestný súd, a vzhľadom na to, že zákon

č. stratil účinnosť, podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu nebolo možné

postupovať.

Sťažovatelia uviedli, že „pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením

hlavného pojednávania, špecializovaným trestným súdom v mojej trestnej veci, vedenej

na Špeciálnom súdu pod sp. zn. a tiež konaním a rozhodnutím Najvyššieho

súdu SR pod sp. zn. , ktorý neodňal moju trestnú vec sudcom, ktorí nie sú

zákonnými sudcami, bez toho, aby vyriešil alebo dal podnet na vyriešenie predbežnej

otázky, ktorú sám označil za základnú, došlo k porušeniu v dotknutých článkoch,

pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp. senát zložený zo sudcov, ktorý neboli

o na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej

ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp. obísť

žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto

ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na Špecializovaný trestný súd.

Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom

a predseda senátu nebol vymenovaný v súlade s ,

s ktorou namietanou skutočnosťou sa NS SR vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal.“.

Vo vzťahu k porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti súdom

zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia dôvodili, že vzhľadom na to,

že sudcovia senátu špecializovaného trestného súdu prejednávajúceho vec sťažovateľov

neboli na výkon svojej funkcie pridelení v súlade so , teda

súdnou radou, nie sú určení zákonným spôsobom, a teda zákonnosť súdu nie je založená

na jeho zložení, tak ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,

na základe čoho možno vyvodiť záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie sťažnosti sťažovatelia doplnili aj argumentom, že v zmysle znenia

malo dôjsť k „prechodu výkonu súdnictva“ zo špeciálneho súdu

na špecializovaný trestný súd dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda dňom, keď stratilo

ustanovenie , ktorým bol špeciálny súd zriadený, účinnosť,

a špeciálny súd preto v uvedený deň už súdnictvo vykonávať nemohol. Podľa sťažovateľov

preto „obsah výkonu súdnictva, ktorý týmto dňom na špecializovaný trestný súd mohol

prejsť sa rovná prázdnej množine“.

Zároveň poukázali na to, že účinkom vyhlásenia nálezu ústavného súdu o vyslovení

nesúladu právneho predpisu s predpisom vyššej právnej sily je strata účinnosti tohto

predpisu, jeho časti alebo ustanovenia, a to s účinkami ex tunc, keď sa na takýto predpis

hľadí akoby „nikdy nebol platný“, čím sťažovatelia spochybnili prechod výkonu súdnictva

zo špeciálneho súdu (zriadeného , ktorý stratil takýmto

spôsobom účinnosť) na špecializovaný trestný súd.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp.

zn. v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3

Ndt 14/2009 bol porušený a ,2 SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ,

2. Podľa zakázal pokračovať

špecializovanému trestnému súdu v porušovaní základného práva alebo slobody.

3. Podľa zrušil právoplatné rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na „spravodlivý proces“

podľa a tiež porušenie postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím sp. zn.

z 19. augusta 2009, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. PK-2 v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozhodnutím sp. zn. z 19. augusta 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a práva na prejednanie záležitosti

súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného

trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2

Sťažovatelia uviedli, že v ich trestnej veci, pôvodne vedenej na špeciálnom súde,

pokračoval v rozhodovaní a vykonal hlavné pojednávanie senát špecializovaného trestného

súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom.

Sťažovatelia vychádzali z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. bol

vyslovený nesúlad a ustanovení ďalších relevantných právnych

predpisov s príslušnými článkami a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe

čoho ku dňu vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky 17. júla 2009 stratil účinnosť.

Trestnú vec sťažovateľov prevzal novovzniknutý súdny orgán – špecializovaný

trestný súd zriadený Sťažovatelia namietali, že vo veci konajúci

senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd

súdnou radou tak, ako si to vyžaduje a ods. 4 písm. b) a naň nadväzujúce

ustanovenia a , a navyše tomuto senátu vec

sťažovateľov nebola pridelená na základe vypracovaného rozvrhu práce v súlade

s ustanovením

Námietka sťažovateľov sa teda netýka pochybení v procesnom postupe

špecializovaného trestného súdu pri prerokovávaní veci sťažovateľov, ale poukazuje

na porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu

na špecializovaný trestný súd.

Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k , kontinuitu

pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný

, ktorého čl. II novelizoval Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „ účinný od 1. januára

2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria

do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd,

ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval

o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov (v znení

a č. ) tak, že za vložil , ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky

práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných

právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom

vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.

Podľa sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.

Podľa podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,

organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1

v spojení judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno

zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov ().

Opierajúc sa o túto judikatúru možno jednoznačne konštatovať, že k prechodu

sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého

prijatie má výslovnú oporu v texte , konkrétne v , ktorý

umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie

takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte môže mať za následok aj prechod

sudcu na iný súd ().

Podľa dôvodovej správy mal novozriadený špecializovaný trestný súd kontinuálne

nadviazať na činnosť špeciálneho súdu, takto okrem prechodu právomoci rozhodovania

neskončených vecí prerokovávaných pôvodne pred špeciálnym súdom na špecializovaný

trestný súd bola nepochybne táto nadväznosť spojená aj s prebratím vypracovaného rozvrhu

práce špeciálneho súdu stanovujúceho harmonogram pridelenia prerokovávaných vecí.

Možno teda vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci

vec sťažovateľov bol kreovaný v súlade so zákonom, určený zákonným rozvrhom práce,

v zmysle zmocnenia relevantných ustanovení , prostredníctvom

ktorých je v danom konkrétnom prípade sťažovateľov ústavná požiadavka prerokovania

veci zákonným sudcom dodržaná.

Sťažovatelia teda namietali neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa nich

osvojil právomoc patriacu podľa výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení

sudcov pre novovzniknutý súdny orgán. Mimo rámca uvedených námietok týkajúcich sa

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru

predostreli sťažovatelia aj názor o porušení princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 1

ods. 1 , kontinuálnym pokračovaním špecializovaného trestného súdu v činnosti

špeciálneho súdu, ktorého zriadenie nebolo v súlade s .

Ústavný súd zdôrazňuje, že vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení

a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických

osôb podľa a nasledujúcich skúmať ústavnosť predmetného

právneho predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade

právnych predpisov podľa a nasl. , na iniciovanie ktorého

navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona

o ústavnom súde] nie sú sťažovatelia aktívne procesne legitimovaní.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že námietka sťažovateľov

o porušení ich práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a

práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2

je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľmi nastolená otázka právnej úpravy spôsobu prechodu výkonu súdnictva

zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd v zmysle čl. XII ods. 2 zákona

č. je otázkou výkladu predmetného ustanovenia, ktorý presahuje rámec

konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona

o ústavnom súde a ktorý navyše nepatrí do právomoci ústavného súdu, preto sa touto

otázkou ústavný súd nemohol zaoberať a ani nezaoberal.

Nad rámec vo vzťahu k námietke sťažovateľov, ktorou spochybnili prechod výkonu

súdnictva zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd odvolávajúc sa na spätné

účinky nálezu ústavného súdu sp. zn. na nesúladný ,

konkrétne na fikciu o neexistencii predmetného právneho predpisu v platnom právnom

poriadku, a teda neexistenciu rozhodovacej právomoci špeciálneho súdu, ktorá mala

kontinuálne prejsť na novozriadený špecializovaný trestný súd, ústavný súd poukazuje

na výslovné ustanovenie bodu 9 odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, podľa

ktorého „Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom

účinky ex nunc“.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , , základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa a práva na prejednanie záležitosti

súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozhodnutím sp. zn.

z 19. augusta 2009

Sťažovatelia uviedli, že ich žiadosť o zrušenie určeného termínu hlavného

pojednávania, adresovanú špecializovanému trestnému súdu, opretú o argumentáciu

prekážky ďalšieho konania vo veci sťažovateľov pôvodne vedenú pred špeciálnym súdom

z dôvodu zániku účinnosti posúdil špecializovaný trestný súd ako

návrh na odňatie a prikázanie veci podľa účinného od 1. januára

2006 a postúpil ho najvyššiemu súdu. O podanom návrhu najvyšší súd rozhodol tak, že vec

sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu neodňal. Sťažovatelia uviedli, že najvyšší

súd vo svojom uznesení označil ako základnú otázku súladu

s , touto otázkou sa však nezaoberal a nepostupoval ani v zmysle

, teda neprerušil svoje konanie a nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania

o súlade právnych predpisov podľa , nevysporiadal sa s argumentmi

sťažovateľov uvedenými v žiadosti o zrušenie termínu pojednávania, v čom sťažovatelia

videli porušenie svojho „... práva na spravodlivý proces a práva na náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia“ podľa „,2 “, základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného , ktorého porušenie

namietajú.

Najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že podstatou predloženého návrhu

na odňatie a prikázanie veci je názor sťažovateľov, že „Špecializovaný trestný súd nie je

legálnym právnym nástupcom špeciálneho súdu, a to najmä z pohľadu jeho personálneho

zloženia“, ktorý sťažovatelia odôvodnili s poukazom na nález ústavného súdu „týkajúci sa

Špeciálneho súdu“, ako aj na ustanovenia ďalších relevantných právnych predpisov,

z ktorých vyvodili, že sudcovia špeciálneho súdu sa po zániku uvedeného súdu nestali

„automaticky“ sudcami špecializovaného trestného súdu, preto nie je možné považovať ich

v prerokúvanej veci sťažovateľov za zákonných sudcov.

Najvyšší súd zdôraznil, že podľa ustanovenia

účinného od 1. januára 2006 jednou z podmienok „delegácie“, ktorá musí byť splnená, je

existencia súdu, ktorému má byť vec pridelená, ktorý je zároveň súdom toho istého stupňa

a druhu ako súd, ktorému sa vec odníma. Špecializovaný trestný súd má postavenie

krajského súdu a je zároveň súdom prvého stupňa. V sústave súdov Slovenskej republiky

však neexistuje iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň súdom prvého

stupňa, čo v prípade veci sťažovateľov vylučuje možnosť jej odňatia špecializovanému

trestnému súdu.

Zároveň sa v odôvodnení uvádza, že najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 23

ods. 2 účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého súdom toho istého

druhu a stupňa vo vzťahu k špeciálnemu súdu je krajský súd podľa osobitného predpisu, a to

Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorého sa však týkajú námietky sťažovateľov

„o neústavnosti takéhoto rozhodnutia“, a že k prideleniu veci tomuto súdu návrh

sťažovateľov ani reálne nesmeroval.

Najvyšší súd uznal relevanciu otázky ústavnosti , ktorým

bol špecializovaný trestný súd zriadený, no zároveň konštatoval, že jej riešenie presahuje

rámec trestného konania vo veci sťažovateľov.

Najvyšší súd na základe uvedeného odôvodnenia vyslovil záver o neodňatí veci

sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje,

či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia účinného od 1. januára 2006) je racionálne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,

že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na vyriešenie otázky existencie iného

súdu s totožnou vecnou a funkčnou príslušnosťou vo vzťahu k špecializovanému trestnému

súdu a skonštatoval, že v sústave súdov Slovenskej republiky takýto súd neexistuje.

K riešeniu otázky o danosti dôležitého dôvodu pre odňatie veci z dôvodu jeho právnej

irelevancie za daných okolností nepristúpil.

Najvyšší súd uznal, že otázka ústavnosti a legálnosti právneho nástupníctva

špecializovaného trestného súdu je síce otázkou podstatnou, zároveň však uviedol, že

presahuje rámec trestného konania, čím nepriamo skonštatoval, že nie je otázkou riešiacou

danosť dôvodov pre odňatie veci v zmysle ustanovení účinného

od 1. januára 2006. Logicky z toho vyplýva, že nešlo o otázku charakteru predbežnej otázky

pre toto konanie, ktorej potreba vyriešenia by zakladala povinnosť najvyššieho súdu

postupovať podľa , tak ako to tvrdia sťažovatelia.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. z 19. augusta 2009

najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Trestného

poriadku účinného od 1. januára 2006 týkajúcich sa inštitútu odňatia a prikázania veci (§ 23

citovaného zákona) vyvodil záver o nesplnení podmienky pre odňatie veci a jej pridelenie

inému súdu (neexistencia súdu rovnakej funkčnej a vecnej príslušnosti akú má

špecializovaný trestný súd).

Najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľov tvoriace obsah návrhu

na „delegáciu“ veci sťažovateľov, logickým výkladom a aj keď stručným, ale

vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o neodňatí veci. Relevantným

konštatovaniam najvyššieho súdu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad

relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol

ustálený dôvod na nevyhovenie návrhu sťažovateľov.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. z 19. augusta 2009 tak predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe

akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať

vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii

zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie

spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom .

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že námietka

sťažovateľov o porušení ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím sp. zn. z 19. augusta 2009 je zjavne neopodstatnená

a v nadväznosti na tento záver posúdil v súvisiacom rámci ako zjavne neopodstatnenú

aj námietku porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

a práva na prejednanie záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa vysporiadal aj so sťažovateľmi namietaným porušením čl. 46 ods. 2

vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. augusta 2009 a konštatuje, že je na napadnutý postup

a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý nekonal a nerozhodoval vo veci sťažovateľov podľa

piatej časti zákona č. 99/963 Zb. v znení neskorších predpisov,

t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z tohto

dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu priamej súvislosti

medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia

namietali (napr. , ).

Na základe všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010