Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 23/2010
PDF · 285.57 KB
No categories available
III. ÚS 23/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. H., S., a M. Š., S., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š.,
Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu
v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008 v spojení s postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím
z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. H. a M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2009 faxom (doplnená 18. septembra 2009 predložením originálu) doručená sťažnosť P. H.,
S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008 v spojení s postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt
14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009.
Ústavnému súdu bola 16. septembra 2009 faxom (doplnená 18. septembra 2009
predložením originálu) doručená zároveň sťažnosť M. Š., S., vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2
T/16/2008 v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009.
Ústavný súd uznesením sp. zn. PLs. ÚS 8/09 zo 14. októbra 2009 v záujme
hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľov na spoločné konanie vzhľadom na to, že
spolu skutkovo súvisia.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľov bola 13. júna 2008 podaná obžaloba
na vtedajší Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) a ich vec bola v súlade
s rozvrhom práce pridelená „zákonnému sudcovi“ – príslušnému senátu.
Na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorým bol
vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu
a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) s príslušnými článkami ústavy a záväznej
medzinárodnej zmluvy stratil tento zákon k 17. júlu 2009 účinnosť, a preto podľa
sťažovateľov „nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach“.
Sťažovatelia uviedli, že na túto skutočnosť upozornili novovzniknutý špecializovaný
trestný súd a žiadali ho o zrušenie určeného termínu „hlavného pojednávania
pred už zaniknutým špeciálnym súdom“.
Poukázali na to, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy právomoc rozhodovať
o pridelení a preložení sudcov patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „súdna rada“), ktorá však doteraz nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo
preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje „zákonný
sudca“ , ktorý by mohol vykonať hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľov.
Zriadený špecializovaný trestný súd však „kontinuálne pokračoval“ 3. augusta 2009
v hlavnom pojednávaní, ktoré odročil, a pretože žiadosť sťažovateľov o zrušenie termínu
pojednávania posúdil ako ich návrh na odňatie a prikázanie veci, predložil ho spolu
so spisom na rozhodnutie najvyššiemu súdu.
Najvyšší súd 19. augusta 2009 vo veci predmetného návrhu rozhodol tak, že vec
sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu neodňal a v odôvodnení uviedol, že
„primárne je potrebné konštatovať, že podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže
byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa.
Sústavu súdov v Slovenskej republike tvorí Najvyšší súd, krajské a okresné súdy; Špeciálny
súd či Špecializovaný trestný súd majú postavenie krajského súdu, ale zároveň sú súdom
prvého stupňa, pričom odvolacím súdom je Najvyšší súd. V Slovenskej republike nie je
zriadený iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň sudom prvého stupňa,
a preto neexistuje v súčasnosti možnosť vec odňať Špecializovanému trestnému súdu
a prikázať ju inému trestnému súdu, lebo obdobný súd toho istého druhu a stupňa nie je
zriadený.
Najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 23 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého iným
súdom toho istého druhu a stupňa vo vzťahu k Špeciálnemu súdu sa rozumie krajský súd
podľa osobitného predpisu. Takým súdom by mohol byť len Krajský súd v Banskej Bystrici,
ktorého sa však taktiež týkajú námietky vyjadrené obžalovaným o neústavnosti takéhoto
rozhodnutia, k delegácii veci tomuto krajskému súdu návrh obžalovaných ani reálne
nesmeroval.
Z týchto dôvodov aplikácia ustanovenia § 23 ods. 2 Tr. por. v rozhodovanej veci by
bola irelevantná.
Základnou zostáva otázka, či Špecializovaný trestný súd, resp. v určitom smere aj
Krajský súd v Banskej Bystrici je možné označiť za súdy zriadené v súlade s Ústavou
Slovenskej republiky a či Špecializovaný trestný súd je legálnym právnym nástupcom
zrušeného Špeciálneho súdu.
V tomto základnom ryse musí byť vyriešená otázka ústavnosti zák. č 291/2009 Z. z.
teda jeho súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Najvyšší súd pripúšťa, že v tomto smere je
potrebné vyriešiť mnohé ďalšie právne problémy, ale posúdenie spomínanej základnej
otázky presahuje rámec trestného konania. O danej problematike sa musí rozhodnúť
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a to na základe osobitných
predpisov.“.
Sťažovatelia vyjadrili názor, že „Pokiaľ teda má Najvyšší súd SR pochybnosti o tom,
či je zákon č. 291/2009 Z. z. v súlade s Ústavou SR, mal v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy
podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy na Ústavný súd SR a § 37
ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1, písm. d) Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na vyriešenie
predbežnej otázky významnej pre jeho rozhodnutie a nemal umožniť, aby vo veci konali
sudcovia, ktorí nie sú zákonnými sudcami. Najvyšší súd však o takejto predbežnej otázke
nerozhodol ani sám a hoc otázku vyriešenia súladu zákona č. 291/2009 Z. z. s ústavou
označil za základnú, ani nepodal návrh na konanie pred Ústavným súdom a ani ju sám
nevyriešil, pričom sa ňou odmietol zaoberať.“.
V postupe najvyššieho súdu videli sťažovatelia porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy „na spravodlivý proces“.
Sťažovatelia tiež poukázali na dôvodovú správu k zákonu č. 291/2009 Z. z.
o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“), podľa ktorej relevantné
ustanovenia tohto zákona majú „zabrániť vzniku právneho vákua v období po uverejnení
nálezu Ústavného súdu sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky v súvislosti s agendou špeciálneho súdu a zachovať princíp právnej istoty
v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu“, a to zabezpečením kontinuity
v rozhodovaní právoplatne neskončených vecí, ktoré ku dňu zverejnenia nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 patrili do pôsobnosti špeciálneho súdu a ktoré dokončí
špecializovaný trestný súd.
Sťažovatelia argumentovali, že s týmto nesúhlasia, pretože „Princíp právnej istoty je
vyjadrený v článku 1 ods. 1 ústavy (princíp materiálneho právneho štátu), pričom
absolútnym princípom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie
materiálneho, nie formálneho právneho štátu“. Opierajúc sa o nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vyslovili záver, že «nie je možné práve v záujme právnej
istoty kontinuálne pokračovať v činnosti tzv. „hybridného súdu“, ktorý v sebe inkorporuje
prvky mimoriadneho súdneho orgánu, tak ako to predpokladala dôvodová správa
a zakotvuje zákon č. 291/2009 Z. z., ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd».
Vo vzťahu k porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48
ods. 1 ústavy postupom špecializovaného trestného súdu a postupom najvyššieho súdu
sťažovatelia poukázali na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je zákonným sudcom
sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo
dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený
v súlade s rozvrhom práce súdu.
Argumentovali, že právomoc rozhodnúť o dočasnom alebo trvalom pridelení sudcu
na konkrétny súd patrí výlučne súdnej rade, a to v zmysle zmocnenia čl. 141a ods. 4 písm.
b) ústavy, ale aj podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000
Z. z.“), a preto postup špecializovaného trestného súdu, ktorého sudcovia neboli na tento
súd „preložení zákonom spomenutým spôsobom, t. j. rozhodnutím súdnej rady“, je
v rozpore s ústavou a zákonom a rovnako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý
sa s týmto porušením vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.
Na tomto mieste použili sťažovatelia na podporu predložených argumentov svoju
interpretáciu záverov rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/04. Rozhodnutie
obsahuje názor ústavného súdu o možnosti zásahu do nezávislosti sudcov (zásahom
do výkonu sudcovskej funkcie z hľadiska miesta jej výkonu) zmenou súdnych obvodov
na základe čl. 143 ods. 2 ústavy (podľa ktorého ustanovenie súdov a súdnych obvodov
možno zmeniť zákonom). Podľa sťažovateľov sa tento názor týka len novej súdnej
organizácie pri zachovaní sústavy súdov, keď sa do nej nezaraďuje nový súdny orgán, tak
ako je to pri zákone č. 291/2009 Z. z., ktorý takýto nový súdny orgán zriadil.
Podľa sťažovateľov rozvrh práce v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 757/2004 Z. z.“), ktorý má „kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“,
nebol vypracovaný pre špecializovaný trestný súd, a vzhľadom na to, že zákon
č. 458/2003 Z. z. stratil účinnosť, podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu nebolo možné
postupovať.
Sťažovatelia uviedli, že „pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením
hlavného pojednávania, špecializovaným trestným súdom v mojej trestnej veci, vedenej
na Špeciálnom súdu pod sp. zn. PK - 2T/16/2008 a tiež konaním a rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009, ktorý neodňal moju trestnú vec sudcom, ktorí nie sú
zákonnými sudcami, bez toho, aby vyriešil alebo dal podnet na vyriešenie predbežnej
otázky, ktorú sám označil za základnú, došlo k porušeniu Ústavy v dotknutých článkoch,
pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp. senát zložený zo sudcov, ktorý neboli
o na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej
ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp. obísť
žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto
ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na Špecializovaný trestný súd.
Zároveň namietaný senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom
a predseda senátu nebol vymenovaný v súlade s § 815 ods. 1 Zákona č. 385/2000 Z. z.,
s ktorou namietanou skutočnosťou sa NS SR vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal.“.
Vo vzťahu k porušeniu práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti súdom
zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia dôvodili, že vzhľadom na to,
že sudcovia senátu špecializovaného trestného súdu prejednávajúceho vec sťažovateľov
neboli na výkon svojej funkcie pridelení v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z., teda
súdnou radou, nie sú určení zákonným spôsobom, a teda zákonnosť súdu nie je založená
na jeho zložení, tak ako to vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva,
na základe čoho možno vyvodiť záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Odôvodnenie sťažnosti sťažovatelia doplnili aj argumentom, že v zmysle znenia
zákona č. 291/2009 Z. z. malo dôjsť k „prechodu výkonu súdnictva“ zo špeciálneho súdu
na špecializovaný trestný súd dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08
z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda dňom, keď stratilo
ustanovenie § 1 zákona č. 458/2003 Z. z., ktorým bol špeciálny súd zriadený, účinnosť,
a špeciálny súd preto v uvedený deň už súdnictvo vykonávať nemohol. Podľa sťažovateľov
preto „obsah výkonu súdnictva, ktorý týmto dňom na špecializovaný trestný súd mohol
prejsť sa rovná prázdnej množine“.
Zároveň poukázali na to, že účinkom vyhlásenia nálezu ústavného súdu o vyslovení
nesúladu právneho predpisu s predpisom vyššej právnej sily je strata účinnosti tohto
predpisu, jeho časti alebo ustanovenia, a to s účinkami ex tunc, keď sa na takýto predpis
hľadí akoby „nikdy nebol platný“, čím sťažovatelia spochybnili prechod výkonu súdnictva
zo špeciálneho súdu (zriadeného zákonom č. 458/2003 Z. z., ktorý stratil takýmto
spôsobom účinnosť) na špecializovaný trestný súd.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp.
zn. PK - 2T/16/2008 v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3
Ndt 14/2009 bol porušený článok 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1,2 Ústavy SR a článok 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ,
2. Podľa § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. zakázal pokračovať
špecializovanému trestnému súdu v porušovaní základného práva alebo slobody.
3. Podľa § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na „spravodlivý proces“
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009
z 19. augusta 2009, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-2 T/16/2008 v spojení s postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde ...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného
trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008
Sťažovatelia uviedli, že v ich trestnej veci, pôvodne vedenej na špeciálnom súde,
pokračoval v rozhodovaní a vykonal hlavné pojednávanie senát špecializovaného trestného
súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom.
Sťažovatelia vychádzali z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol
vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. a ustanovení ďalších relevantných právnych
predpisov s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe
čoho zákon č. 458/2003 Z. z. ku dňu vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky 17. júla 2009 stratil účinnosť.
Trestnú vec sťažovateľov prevzal novovzniknutý súdny orgán – špecializovaný
trestný súd zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. Sťažovatelia namietali, že vo veci konajúci
senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd
súdnou radou tak, ako si to vyžaduje čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy a naň nadväzujúce
ustanovenia § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., a navyše tomuto senátu vec
sťažovateľov nebola pridelená na základe vypracovaného rozvrhu práce v súlade
s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 Z. z.
Námietka sťažovateľov sa teda netýka pochybení v procesnom postupe
špecializovaného trestného súdu pri prerokovávaní veci sťažovateľov, ale poukazuje
na porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu
na špecializovaný trestný súd.
Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., kontinuitu
pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný
zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára
2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria
do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd,
ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z.
o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z.
a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky
práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich
z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných
právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom
vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.
Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.
Podľa čl. 143 ods. 2 ústavy podrobnejšiu úpravu sústavy súdov, ich pôsobnosť,
organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1
ústavy v spojení čl. 143 ods. 2 ústavy judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno
zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov (PL. ÚS 12/04).
Opierajúc sa o túto judikatúru možno jednoznačne konštatovať, že k prechodu
sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého
prijatie má výslovnú oporu v texte ústavy, konkrétne v čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorý
umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie
takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod
sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).
Podľa dôvodovej správy mal novozriadený špecializovaný trestný súd kontinuálne
nadviazať na činnosť špeciálneho súdu, takto okrem prechodu právomoci rozhodovania
neskončených vecí prerokovávaných pôvodne pred špeciálnym súdom na špecializovaný
trestný súd bola nepochybne táto nadväznosť spojená aj s prebratím vypracovaného rozvrhu
práce špeciálneho súdu stanovujúceho harmonogram pridelenia prerokovávaných vecí.
Možno teda vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci
vec sťažovateľov bol kreovaný v súlade so zákonom, určený zákonným rozvrhom práce,
v zmysle zmocnenia relevantných ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom
ktorých je v danom konkrétnom prípade sťažovateľov ústavná požiadavka prerokovania
veci zákonným sudcom dodržaná.
Sťažovatelia teda namietali neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa nich
osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení
sudcov pre novovzniknutý súdny orgán. Mimo rámca uvedených námietok týkajúcich sa
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru
predostreli sťažovatelia aj názor o porušení princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 1
ods. 1 ústavy, kontinuálnym pokračovaním špecializovaného trestného súdu v činnosti
špeciálneho súdu, ktorého zriadenie nebolo v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zdôrazňuje, že vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení
zákona č. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických
osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde skúmať ústavnosť predmetného
právneho predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade
právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého
navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde] nie sú sťažovatelia aktívne procesne legitimovaní.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že námietka sťažovateľov
o porušení ich práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a
práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008
je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľmi nastolená otázka právnej úpravy spôsobu prechodu výkonu súdnictva
zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd v zmysle čl. XII ods. 2 zákona
č. 291/2009 Z. z. je otázkou výkladu predmetného ustanovenia, ktorý presahuje rámec
konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona
o ústavnom súde a ktorý navyše nepatrí do právomoci ústavného súdu, preto sa touto
otázkou ústavný súd nemohol zaoberať a ani nezaoberal.
Nad rámec vo vzťahu k námietke sťažovateľov, ktorou spochybnili prechod výkonu
súdnictva zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd odvolávajúc sa na spätné
účinky nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 na nesúladný zákon č. 458/2003 Z. z.,
konkrétne na fikciu o neexistencii predmetného právneho predpisu v platnom právnom
poriadku, a teda neexistenciu rozhodovacej právomoci špeciálneho súdu, ktorá mala
kontinuálne prejsť na novozriadený špecializovaný trestný súd, ústavný súd poukazuje
na výslovné ustanovenie bodu 9 odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, podľa
ktorého „Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom
účinky ex nunc“.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009
z 19. augusta 2009
Sťažovatelia uviedli, že ich žiadosť o zrušenie určeného termínu hlavného
pojednávania, adresovanú špecializovanému trestnému súdu, opretú o argumentáciu
prekážky ďalšieho konania vo veci sťažovateľov pôvodne vedenú pred špeciálnym súdom
z dôvodu zániku účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. posúdil špecializovaný trestný súd ako
návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku účinného od 1. januára
2006 a postúpil ho najvyššiemu súdu. O podanom návrhu najvyšší súd rozhodol tak, že vec
sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu neodňal. Sťažovatelia uviedli, že najvyšší
súd vo svojom uznesení označil ako základnú otázku súladu zákona č. 291/2009 Z. z.
s ústavou, touto otázkou sa však nezaoberal a nepostupoval ani v zmysle čl. 144 ods. 2
ústavy, teda neprerušil svoje konanie a nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, nevysporiadal sa s argumentmi
sťažovateľov uvedenými v žiadosti o zrušenie termínu pojednávania, v čom sťažovatelia
videli porušenie svojho „... práva na spravodlivý proces a práva na náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia“ podľa „čl. 46 ods. 1,2 ústavy“, základného práva podľa čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky
výkonu právomoci najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 sú
zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie
namietajú.
Najvyšší súd vo svojom uznesení uviedol, že podstatou predloženého návrhu
na odňatie a prikázanie veci je názor sťažovateľov, že „Špecializovaný trestný súd nie je
legálnym právnym nástupcom špeciálneho súdu, a to najmä z pohľadu jeho personálneho
zloženia“, ktorý sťažovatelia odôvodnili s poukazom na nález ústavného súdu „týkajúci sa
Špeciálneho súdu“, ako aj na ustanovenia ďalších relevantných právnych predpisov,
z ktorých vyvodili, že sudcovia špeciálneho súdu sa po zániku uvedeného súdu nestali
„automaticky“ sudcami špecializovaného trestného súdu, preto nie je možné považovať ich
v prerokúvanej veci sťažovateľov za zákonných sudcov.
Najvyšší súd zdôraznil, že podľa ustanovenia § 23 ods. 1 Trestného poriadku
účinného od 1. januára 2006 jednou z podmienok „delegácie“, ktorá musí byť splnená, je
existencia súdu, ktorému má byť vec pridelená, ktorý je zároveň súdom toho istého stupňa
a druhu ako súd, ktorému sa vec odníma. Špecializovaný trestný súd má postavenie
krajského súdu a je zároveň súdom prvého stupňa. V sústave súdov Slovenskej republiky
však neexistuje iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň súdom prvého
stupňa, čo v prípade veci sťažovateľov vylučuje možnosť jej odňatia špecializovanému
trestnému súdu.
Zároveň sa v odôvodnení uvádza, že najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 23
ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého súdom toho istého
druhu a stupňa vo vzťahu k špeciálnemu súdu je krajský súd podľa osobitného predpisu, a to
Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorého sa však týkajú námietky sťažovateľov
„o neústavnosti takéhoto rozhodnutia“, a že k prideleniu veci tomuto súdu návrh
sťažovateľov ani reálne nesmeroval.
Najvyšší súd uznal relevanciu otázky ústavnosti zákona č. 291/2009 Z. z., ktorým
bol špecializovaný trestný súd zriadený, no zároveň konštatoval, že jej riešenie presahuje
rámec trestného konania vo veci sťažovateľov.
Najvyšší súd na základe uvedeného odôvodnenia vyslovil záver o neodňatí veci
sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,
či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci ustanovenia § 23 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006) je racionálne
akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu,
že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na vyriešenie otázky existencie iného
súdu s totožnou vecnou a funkčnou príslušnosťou vo vzťahu k špecializovanému trestnému
súdu a skonštatoval, že v sústave súdov Slovenskej republiky takýto súd neexistuje.
K riešeniu otázky o danosti dôležitého dôvodu pre odňatie veci z dôvodu jeho právnej
irelevancie za daných okolností nepristúpil.
Najvyšší súd uznal, že otázka ústavnosti a legálnosti právneho nástupníctva
špecializovaného trestného súdu je síce otázkou podstatnou, zároveň však uviedol, že
presahuje rámec trestného konania, čím nepriamo skonštatoval, že nie je otázkou riešiacou
danosť dôvodov pre odňatie veci v zmysle ustanovení § 23 Trestného poriadku účinného
od 1. januára 2006. Logicky z toho vyplýva, že nešlo o otázku charakteru predbežnej otázky
pre toto konanie, ktorej potreba vyriešenia by zakladala povinnosť najvyššieho súdu
postupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, tak ako to tvrdia sťažovatelia.
V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009
najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Trestného
poriadku účinného od 1. januára 2006 týkajúcich sa inštitútu odňatia a prikázania veci (§ 23
citovaného zákona) vyvodil záver o nesplnení podmienky pre odňatie veci a jej pridelenie
inému súdu (neexistencia súdu rovnakej funkčnej a vecnej príslušnosti akú má
špecializovaný trestný súd).
Najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľov tvoriace obsah návrhu
na „delegáciu“ veci sťažovateľov, logickým výkladom a aj keď stručným, ale
vyčerpávajúcim odôvodnením dospel k záveru o neodňatí veci. Relevantným
konštatovaniam najvyššieho súdu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad
relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol
ustálený dôvod na nevyhovenie návrhu sťažovateľov.
Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009 tak predstavuje
dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe
akých právnych úvah rozhodol.
V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu neprislúchalo posudzovať
vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii
zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie
spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že námietka
sťažovateľov o porušení ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho
rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009 je zjavne neopodstatnená
a v nadväznosti na tento záver posúdil v súvisiacom rámci ako zjavne neopodstatnenú
aj námietku porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa vysporiadal aj so sťažovateľmi namietaným porušením čl. 46 ods. 2
ústavy vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndt 14/2009
z 19. augusta 2009 a konštatuje, že čl. 46 ods. 2 ústavy je na napadnutý postup
a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý nekonal a nerozhodoval vo veci sťažovateľov podľa
piatej časti zákona č. 99/963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,
t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z tohto
dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu priamej súvislosti
medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia
namietali (napr. I. ÚS 12/01, I. ÚS 44/03).
Na základe všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. januára 2010