Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 468/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť mestskej časti Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava,

zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Haulíkom, Advokátska kancelária HPP s. r. o.,

Záhradnícka 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -149 zo 16. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť mestskej časti Bratislava - Ružinov o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2016

doručená sťažnosť mestskej časti Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -149 zo 16. marca 2016 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ sa v súdnom konaní... vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod č. k.

domáhal od žalovaného Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

zaplatenia sumy 168.411,37 €... žalobu odôvodnil tým, že bez právneho dôvodu zaplatil

faktúry v celkovej sume 168.411,37 €, ktoré za odvádzanie odpadových vôd z povrchového

odtoku z miestnych komunikácií 3. a 4. triedy nachádzajúcich sa na území mestskej časti

Bratislava - Ružinov (t. j. sťažovateľa) vystavila

čím sa žalovaný mal na úkor sťažovateľa bezdôvodne obohatiť v zmysle ust. § 454

, nakoľko sťažovateľ pri úhrade týchto faktúr plnil právnu povinnosť

namiesto žalovaného.

Sťažovateľ poukázal na ust o verejných

vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení

o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon

o verejných vodovodoch“), podľa ktorého zabezpečuje odvádzanie odpadových vôd a vôd

z povrchového odtoku a ich zneškodňovanie z pozemku, ktorý slúži na verejné účely alebo

z verejných priestranstiev na vlastné náklady vlastník nehnuteľnosti, ktorým je žalovaný

(Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava), keďže sťažovateľovi boli predmetné

miestne komunikácie len zverené do správy. Nakoľko tieto komunikácie neboli prevedené do

vlastníctva sťažovateľa, v zmysle cit. ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch

nemohol byť sťažovateľ povinný uhrádzať náklady na odvádzanie a zneškodňovanie

odpadových vôd z predmetných komunikácií a keď ich uhradil, urobil tak namiesto

žalovaného, čím sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil.

Okresný súd Bratislava II však rozsudkom č. -95 zo dňa 16. 12. 2013

žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti tomuto rozsudku síce sťažovateľ podal odvolanie, ale Krajský súd v Bratislave

mu nevyhovel a rozsudkom č. -149 zo dňa 16. 3. 2016 napadnutý rozsudok

potvrdil, keď sa stotožnil s odôvodnením preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd pritom

konštatoval, že pri zverení komunikácií do správy sťažovateľ „delegáciou práv a povinností

prešli z odporcu na navrhovateľa súvisiace majetkové práva a záväzky“, a to najmä

„generálna povinnosť udržiavať (užívať zveľaďovať chrániť a zhodnocovať) zverený

majetok a tiež povinnosť uvedená v čl. 3d ods. 6 cestného zákona udržiavať pozemné

komunikácie v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené. Povinnosť mestskej časti

zabezpečovať údržbu, zjazdnosť a schodnosť miestnych komunikácií III. a IV. triedy

verejných priestranstiev je uložená § 7a ods. 2 písm. e) zákona o hlavnom meste.“

Napriek tomu, že predmetom konania bol nárok súvisiaci s odvádzaním odpadových

vôd, ktorý explicitne upravuje Zákon o verejných vodovodoch, odvolací súd aj ďalej

pokračoval v argumentácii založenej na úprave povinností správcu cestnej komunikácie,

keď konštatoval, že „podľa § 1 ods. 3, 4 cestného zákona a § 8 ods. 4 vyhlášky k cestnému

zákonu sú dažďové vpusty na odtok vody z povrchového odtoku súčasťou miestnych

komunikácií, pričom zabezpečenie odvádzania vôd z povrchového odtoku z miestnych

komunikácií je súčasťou bežného hospodárenia a správy miestnych komunikácií, bez

ktorého by nebolo možné užívať predmetné komunikácie na účel, na ktorý boli určené

a nemohla by byť zabezpečená bezpečná prevádzka a zjazdnosť predmetných komunikácií

Na navrhovateľa prešla generálna povinnosť majetok udržiavať (§ 7 ods. 2 písm. a) zákona

o majetku obcí), resp. povinnosť vlastníka pozemných komunikácií miestne komunikácie

udržiavať v stave zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené (§ 3d ods. 6 cestného zákona),

ktorá zahŕňa aj povinnosť zabezpečenia odvodu povrchových vôd zo zvereného majetku“.

Až v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku odvolací súd uzavrel, že „povinnosť odporcu

ako vlastníka v zmysle prešla na navrhovateľa v rámci

generálnej povinnosti udržiavať a užívať majetok (v súlade s § 7 ods. 2 písm. a) zák. č.

) a tiež v rámci všeobecného odkazu na povinnosti podľa všeobecne záväzných

právnych predpisov (t j. aj povinnosť v zmysle ),

odvádzanie vôd z povrchového odtoku miestnych komunikácií je súčasťou zákonnej

povinnosti navrhovateľa udržiavať zverený majetok, a ak si ju navrhovateľ splnil

(prostredníctvom za úhradu), náklady, ktoré

vynaložil, nie sú nákladmi, ktoré by vynaložil za odporcu.“ ...

Podľa ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch, odvádzanie odpadových vôd

a vôd z povrchového odtoku a ich zneškodňovanie zo stavby alebo z pozemku, ktorá slúži na

výkon samosprávy obce alebo na verejné účely, alebo z verejných priestranstiev,

zabezpečuje vlastník nehnuteľnosti na vlastné náklady.

Podstata súdneho sporu uvedeného v bode 1 tejto sťažnosti spočíva v použití cit. ust.

§ 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch, nakoľko sťažovateľ (ako žalobca) sa domáha

vydania predmetu bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v nákladoch na splnenie

povinnosti, ktorú podľa uvedeného zákonného ustanovenia mala splniť iná osoba (t j.

žalované Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava]. Konajúce súdy však aplikovali cit.

ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch v rozpore s vôľou zákonodarcu a so

všeobecne akceptovanými pravidlami výkladu práva, čo viedlo k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

V cit. ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch zákonodarca jednoznačne

a bez možnosti akejkoľvek výnimky určil, že odvádzanie odpadových vôd a vôd

z povrchového odtoku a ich zneškodňovanie zo stavby alebo z pozemku, ktorá slúži na výkon

samosprávy obce alebo na verejné účely, alebo z verejných priestranstiev, zabezpečuje

vlastník nehnuteľnosti na vlastné náklady. V tomto prípade je vlastníkom dotknutých

nehnuteľností Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (t j. žalovaný v súdnom spore).

Skutočnosť, že vlastník nehnuteľností ich v súlade s ust. a

Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o majetku obcí“) zveril

sťažovateľovi do správy, je pre aplikáciu cit ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných

vodovodoch irelevantná, keďže predmetné zákonné ustanovenie neupravuje žiadnu možnosť

zmeny subjektu, ktorý má plniť určené povinnosti.

Zákonodarca pritom v cit. ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch úplne

jednoznačne vymedzil povinný subjekt a nestanovil žiadnu inú možnosť, Že by nositeľom

predmetnej zákonnej povinnosti mohol byť niekto iný ako vlastník nehnuteľností (t j. v tomto

prípade Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava). Ak by zákonodarca mal v úmysle

vymedziť viacero subjektov, ktoré môžu byť povinné zabezpečovať odvádzanie povrchových

vôd z verejných priestranstiev, nepochybne by to v predmetnom ustanovení výslovne

uviedol, tak ako to je na iných miestach Zákona o verejných vodovodoch, a to konkrétne:

- v ust. § 20 ods. 1 písm. b) Zákona o verejných vodovodoch, kde sa pri povinnosti

odstraňovať a okliesňovať stromy a iné porasty na pozemku rozlišuje medzi vlastníkom,

správcom a užívateľom pozemku,

- v ust. § 27 ods. 2 Zákona o verejných vodovodoch, kde sa určuje, že vlastník

nehnuteľnosti, jej správca alebo užívateľ je povinný dbať o to, aby užívaním nehnuteľnosti

nepoškodzoval a nenarušil prevádzku verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie

a zároveň sa určuje, že vlastník nehnuteľnosti, jej správca alebo užívateľ je povinný

udržiavať porasty na pozemkoch v pásme ochrany verejného vodovodu alebo verejnej

kanalizácie tak, aby neohrozovali bezpečnosť a spoľahlivosť verejného vodovodu alebo

verejnej kanalizácie.

Ak teda zákonodarca vo vyššie uvedených ustanoveniach Zákona o verejných

vodovodoch výslovne rozlišuje pri subjektoch určitých povinností vlastníka, správcu

a užívateľa nehnuteľnosti a v cit. ust. § 23 ods. 9 predmetného zákona naopak stanovuje

konkrétnu povinnosť len vlastníkovi nehnuteľnosti (bez akejkoľvek zmienky o tom, že by sa

takáto povinnosť mohla vzťahovať aj na správcu alebo užívateľa nehnuteľnosti), tak

neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa predmetné ustanovenie vykladalo extenzívne a aby sa

rozširoval okruh povinných subjektov aj na správcu alebo užívateľa nehnuteľnosti, ktorí

v cit ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch spomenutí nie sú.

Krajský súd v Bratislave vo svojom rozsudku argumentoval aj povinnosťami správcu

pozemnej komunikácie, ktoré majú vyplývať z viacerých ustanovení

o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Cestný

zákon“). Táto argumentácia je však podľa nášho názoru zavádzajúca, nakoľko na právne

vzťahy súvisiace s odvodom a likvidáciou odpadových vôd, ktoré sú explicitne upravené

v Zákone o verejných vodovodoch, nemožno aplikovať Cestný zákon, ktorého predmet

úpravy je úplne iný, a to ani vtedy, ak sa odtoky do kanalizácie nachádzajú na pozemnej

komunikácii. Sťažovateľ sa totiž od Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

nedomáha vydania bezdôvodného obohatenia za plnenie povinností správcu pozemných

komunikácií, ale výlučne len za plnenie povinností vyplývajúcich z cit. ust. § 23 ods. 9

Zákona o verejných vodovodoch.

Podotýkame, že zákonodarca si v čase schválenia Zákona o verejných vodovodoch

nepochybne bol dobre vedomý existencie Zákona o majetku obcí, ako aj Cestného zákona

a musela mu byť známa aj bežná prax miest Bratislava a Košice, ktoré zverujú časti svojho

majetku do správy jednotlivým mestským častiam. Keďže aj napriek tomu zákonodarca

neupravil v cit. ust. § 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch žiadnu alternatívu pre

vymedzenie povinného subjektu (ako to spravil v iných ustanoveniach tohto zákona, ktoré

citujeme vyššie) a ani nestanovil žiadnu výnimku pre pozemné komunikácie ako časť

verejných priestranstiev, ktoré sú v správe iného subjektu ako ich vlastníka, celkom

jednoznačne prejavil vôľu, aby povinným subjektom bol vždy vlastník vymedzených

nehnuteľností, a to bez ohľadu na skutočnosť, či dané nehnuteľností aj sám užíva alebo ich

zveril do správy mestskej časti (v tomto prípade sťažovateľa).

Zároveň je potrebné uviesť, že v oblasti odvádzania odpadových vôd a nakladania

s nimi je nepochybne Zákon o verejných vodovodoch špeciálny a neskôr vydaný právny

predpis k všeobecnému a skôr vydanému Zákonu o majetku obcí a rovnako aj

k všeobecnému a skôr vydanému Cestnému zákonu, z ktorých Krajský súd v Bratislave

odvodzoval údajný prechod povinnosti Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava

zabezpečovať odvod povrchových vôd zo zverených miestnych komunikácií na sťažovateľa.

Ak však špeciálny a neskôr vydaný zákon jednoznačne stanovuje, že konkrétnu povinnosť

má len vlastník nehnuteľnosti a nikto iný (tak ako je to výslovne uvedené v cit. ust. § 23 ods.

9 Zákona o verejných vodovodoch), potom všeobecné a skôr vydané právne predpisy (ako

sú Zákon o majetku obcí a Cestný zákon) nemôžu zmeniť nositeľa takejto povinností.

Pokiaľ teda Krajský súd v Bratislave a pred ním aj prvostupňový Okresný súd

Bratislava II dospeli k záveru, že povinnosti vlastníka nehnuteľností vyplývajúce z cit. ust.

§ 23 ods. 9 Zákona o verejných vodovodoch nemá plniť ich vlastník (t. j. Hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislava), ale správca (t j. sťažovateľ), rozhodli v zjavnom rozpore

s vôľou zákonodarcu, ktorá je v predmetnom zákonnom ustanovení jednoznačne vyjadrená

a zasiahli tak do základného práva sťažovateľa na právnu ochranu v zmysle ust. čl. 46

ods. 1 a 2 a narušili aj princíp právnej istoty ako jeden

z nevyhnutných atribútov právneho štátu, ktorý je garantovaný v ust. Slovenskej

republiky.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo Mestskej Časti Bratislava – Ružinov na súdnu ochranu podľa

ust. a 2 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. -149 zo dňa 16. 3. 2016 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave

č. -149 zo dňa 16. 3. 2016 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na

ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť Mestskej časti Bratislava – Ružinov

na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 1.841,08 €, a to do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2

rozsudkom krajského súdu. Porušenie svojich práv vidí v nesprávnom výklade

ods. 9 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o

zmene a doplnení o regulácii v sieťových odvetviach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejných vodovodoch“).

Sťažovateľka sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) domáhala voči hlavnému mestu Slovenskej republiky Bratislave vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške 168 411,37 € s prísl. Okresný súd rozsudkom č. k.

-95 zo 16. decembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) návrh

sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného

práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo

na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. ).

Ústavný súd nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Krajský súd sa po skutkovej a právnej stránke stotožnil s rozsudkom okresného súdu

a na zdôraznenie jeho správnosti v relevantnej časti svojho rozsudku uviedol:

„... medzi účastníkmi konania nebolo sporné zverenie miestnych komunikácií III.

a IV. triedy odporcom do správy navrhovateľa s poukazom na ust. § 23 ods. 9 zák. č.

44272002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2009, podľa ktorého odvádzanie odpadových vôd

a vôd z povrchového odtoku a ich zneškodňovanie z nehnuteľností, ktorá slúži na výkon

samosprávy obce alebo na verejné účely, alebo z verejných priestranstiev, zabezpečuje

vlastník nehnuteľnosti na vlastné náklady, bolo medzi nimi sporné, či sa odporca ako

vlastník predmetných nehnuteľností na úkor navrhovateľa, ktorý uhrádzal v roku 2009

faktúry za odvádzanie odpadových vôd a vôd z

povrchového odtoku z predmetných nehnuteľností, bezdôvodne obohatil. Odvolací súd

dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že delegáciou práv a povinností prešli

z odporcu na navrhovateľa súvisiace majetkové práva a záväzky, a teda nemohlo dôjsť zo

strany odporcu k bezdôvodnému obohateniu. So zvereným majetkom v zmysle čl. IV

protokolu o zverení miestnych komunikácií zo dňa 23.03.1992 totiž súviseli i práva

a záväzky uvedené v prílohe č. 2 ako neoddeliteľnej súčasti protokolu, a podľa tejto prílohy

na navrhovateľa prešli dňom zverenia práva a povinnosti súvisiace so zvereným majetkom,

zakotvené v zákone o pozemných komunikáciách, vo vyhl. č. , práva a

povinnosti uvedené v Štatúte odporcu a vo všeobecných právnych predpisoch. Na

navrhovateľa teda prešli v súlade s ust. a aj povinnosti

súvisiace s vlastníctvom zvereného majetku, pričom v zmysle čl. 36 ods. 5 štatútu, prílohy č.

2 protokolu a § 7 ods. 2 zákona o majetku obcí prešla na navrhovateľa najmä generálna

povinnosť udržiavať (užívať, zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať) zverený majetok a tiež

povinnosť uvedená v čl. 3d ods. 6 cestného zákona udržiavať pozemné komunikácie v stave

zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené. Povinnosť mestskej časti zabezpečovať údržbu,

zjazdnosť a schodnosť miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev je

uložená § 7a ods. 2 písm. e) zákona o hlavnom meste. Článok 38 ods. 1 štatútu opätovne

uvádza povinnosti obsiahnuté aj v čl. 7 ods. 2 zákona o majetku obcí a sú vymenované aj

v prílohe č. 2 protokolu, a to povinnosť mestských Častí zverený majetok držať, užívať, brať

úžitky a nakladať s ním v súlade so Štatútom a tiež povinnosť zveľaďovať, chrániť,

zhodnocovať, udržiavať a užívať majetok, ktorý im bol zverený.

Podľa § 1 ods. 3, 4 cestného zákona a § 8 ods. 4 vyhlášky k cestnému zákonu sú

dažďové vpusty na odtok vody z povrchového odtoku súčasťou miestnych komunikácií,

pričom zabezpečenie odvádzania vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií je

súčasťou bežného hospodárenia a správy miestnych komunikácií, bez ktorého by nebolo

možné užívať predmetné komunikácie na účel, na ktorý boli určené a nemohla by byť

zabezpečená bezpečná prevádzka a zjazdnosť predmetných komunikácií. Na navrhovateľa

prešla generálna povinnosť majetok udržiavať (§ 7 ods. 2 písm. a) zákona o majetku obcí),

resp. povinnosť vlastníka pozemných komunikácií miestne komunikácie udržiavať v stave

zodpovedajúcom účelu, na ktorý sú určené (§ 3d ods. 6 cestného zákona), ktorá zahŕňa aj

povinnosť zabezpečenia odvodu povrchových vôd zo zvereného majetku, teda miestnych

komunikácií, ktoré prešli do správy navrhovateľa spolu s dažďovými vpustami na odtok

povrchových vôd do verejnej kanalizácie, ako ich súčasťou. Ako už konštatoval Krajský súd

v Bratislave v rozhodnutí č. k. -260 zo dňa 30.12.2011, v prípade, ak by sa

uzatvorili všetky vpuste, a voda by stála na komunikáciách, odstraňoval by ju navrhovateľ,

z čoho vyplýva jeho povinnosť zabezpečovať riadne odvádzanie povrchových vôd

z miestnych komunikácií III. a IV. triedy cez dažďové vpusty. S týmto právnym názorom

súhlasí aj odvolací súd. Je potom možné uzavrieť, že povinnosť odporcu ako vlastníka

v zmysle prešla na navrhovateľa v rámci generálnej

povinnosti udržiavať a užívať majetok (v súlade s )

a tiež v rámci všeobecného odkazu na povinnosti podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov (t.j. aj povinnosť v zmysle ). Odvádzanie vôd

z povrchového odtoku miestnych komunikácii je súčasťou zákonnej povinnosti navrhovateľa

udržiavať zverený majetok, a ak si ju navrhovateľ splnil (prostredníctvom

za úhradu), náklady, ktoré vynaložil, nie sú nákladmi, ktoré by

vynaložil za odporcu.“

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Citovaný rozsudok obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel, v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný

rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto

postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii

nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré už

boli predmetom preskúmavania krajským súdom na základe odvolania proti rozsudku

okresného súdu, teda sťažnosť je vlastne iba polemika s právnym názorom okresného súdu,

resp. krajského súdu, akým posúdil sťažovateľkin nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie

všeobecného súdnictva, keď požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa

s jej právnym posúdením jej nároku uplatneného v návrhu na začatie konania. Ústavný súd

v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského súdu považuje ústavný súd za potrebné

uviesť, že právny názor sťažovateľky pri uplatňovaní jej nároku, ktorý vychádza zo striktne

gramatického výkladu § 23 ods. 9 zákona o verejných vodovodoch, nie je možné

akceptovať. Krajský súd pri posudzovaní nároku sťažovateľky správne poukázal

na jednotlivé ustanovenia súvisiacich predpisov (pozri odôvodnenie rozsudku krajského

súdu), pretože vykladať ustanovenie § 23 ods. 9 zákona o verejných vodovodoch nie je

možné izolovane bez vzájomných súvislostí jednotlivých zákonov a podzákonných

predpisov upravujúcich povinnosti sťažovateľky pri správe zvereného majetku hlavného

mesta Slovenskej republiky Bratislava. Pokiaľ sťažovateľka má povinnosť zabezpečiť

odvádzanie vôd z povrchového odtoku z miestnych komunikácií, s touto povinnosťou je

neoddeliteľne spätá aj povinnosť znášať náklady na jej splnenie.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky

podľa .

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 2

rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o námietku porušenia rozsudkom krajského súdu,

ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľky všeobecný súd nerozhodoval vo veci

preskúmavania rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na uvedené tento článok

je na rozsudok krajského súdu neaplikovateľný, a teda ani nemôže existovať priama

súvislosť medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého

sťažovateľka namieta (napr. , , ).

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

podľa z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016