Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 16/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 27. novembra

2007, a takto

rozhodol:

Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008

telefaxom a 13. marca 2008 poštou doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára

2003 podaným Okresnému súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) domáhal uloženia

povinnosti Z. (ďalej len „odporca“) upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv.

Podaním z 3. júla 2006 sťažovateľ svoj návrh upravil v časti petitu a zároveň sa domáhal

ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie v zmysle o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„antidiskriminačný zákon“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2007 návrh sťažovateľa

zamietol. Krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn.

z 27. novembra 2007 potvrdil ako vecne správny. Predmetný rozsudok krajského súdu

nadobudol právoplatnosť 11. januára 2008.

Sťažovateľ uviedol, že „prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na závere, že

sťažovateľ nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, ale pokiaľ došlo ku konfliktom

medzi sťažovateľom a riaditeľom odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter.

Súd tiež vyslovil záver, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo

možné vyvodiť, že zo strany odporcu bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu.“.

Uvedené závery okresného súdu sťažovateľ napadol v odvolaní, v ktorom poukázal

na skutočnosť, že voči nemu boli vykonané opatrenia, ktorým neboli vystavení ostatní

zamestnanci odporcu. Aj listinné dôkazy – písomné napomenutia, ktoré odporca doručoval

sťažovateľovi, podľa neho mali jednoznačne sankčný charakter. Sťažovateľ namietal, že

svedecké výpovede opodstatnenosť vytýkaných porušení povinností nepotvrdili. Neboli

preukázané ani nedostatky v pedagogickej práci sťažovateľa, ani jeho nevhodné správanie

k žiakom. Podľa sťažovateľa okresnému súdu bola známa aj skutočnosť, že odporca

z rovnakých dôvodov skončil so sťažovateľom pracovný pomer.

Sťažovateľ tvrdí, že v súlade so smernicou Rady Európskej únie č. 2000/43/ES

z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu

na rasový alebo etnický pôvod, a § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona splnil svoju

procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých dôvodne možno predpokladať, že došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania na jeho ujmu. Odporca však žiadnym

spôsobom dôkazy sťažovateľa nevyvrátil a nepodarilo sa mu ani preukázať, že zo strany

sťažovateľa dochádzalo k porušovaniu jeho povinností zamestnanca. Podľa názoru

sťažovateľa odporca teda nepreukázal, že na sankčné opatrenia voči nemu bol daný dôvod,

odporca tak neuniesol dôkazné bremeno.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že na jeho námietky odvolací súd

„v odôvodnení vôbec nereagoval. Po právnej stránke odvolací súd rozhodnutie odôvodnil

výlučne právnou úpravou ochrany osobnosti podľa , pričom

Antidiskriminačný zákon spomenul iba formálne. Inštitút obráteného dôkazného bremena,

ktorý je v tomto konaní kľúčovým, nespomenul vôbec. Odvolací súd nereagoval ani na

jednu námietku ohľadom priebehu a vyhodnotenia dokazovania, ale iba všeobecne

zrekapituloval dôkazy, pričom v tejto časti odôvodnenia odvolacie námietky sťažovateľa

doslova ignoroval...

Rozsudok odvolacieho súdu je teda neodôvodnený a arbitrárny.

V prvostupňovom konaní konal sudca, ktorý sa ukázal ako zaujatý, čo bolo potvrdené

aj následným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave o námietke zaujatosti sťažovateľa.

Uvedené rozhodnutie však vadu konania neodstránilo, nakoľko úkony vykonané zaujatým

sudcom neboli novým sudcom zopakované. Minimálne výsluchy svedkov vykonané na

pojednávaniach vedených JUDr. K. sú jeho zaujatosťou poznačené. Tieto výsluchy preto

mali byť zopakované, čo sa nestalo. Krajský súd v Trnave na odvolanie sťažovateľa síce

pôvodné rozhodnutie JUDr. K. zrušil, nové rozhodnutie založené aj na dôkazoch

vykonaných týmto sudcom však už potvrdil. Došlo tak k porušeniu práva sťažovateľa na

nestranného sudcu podľa SR.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007,

č. k. -272 porušil základné právo PaeDr. J. D. na spravodlivý proces podľa

SR.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007, č. k. -272

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Trnave je povinný PaeDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na

účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom

predpísané náležitosti podľa a a či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa . Pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti vychádzal z toho, že podľa je viazaný

návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd potvrdením

prvostupňového rozsudku z 26. apríla 2007 o zamietnutí jeho návrhu uložiť odporcovi

upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv a návrhu na zaplatenie nemajetkovej

ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu porušil

jeho základné právo na spravodlivý proces podľa . Podľa sťažovateľa

odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a vôbec sa nevysporiadal s aplikáciou

platného antidiskriminačného zákona na jeho prípad.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata

základného práva priznaného spočíva v oprávnení každého reálne sa

domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné

právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj

v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní

o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu

ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu základným

právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu

ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov

konania chránených zákonmi [napr. (ďalej len „OSP“)] je

súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených alebo

medzinárodnou zmluvou (m. m. , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pokladá za vhodné zmieniť sa najskôr o tom,

že v danej veci považoval za potrebné pred predbežným prerokovaním sťažnosti počkať na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2007

(t. j. tomu, ktorý namieta aj v tomto konaní), v ktorom uplatnil argumentáciu porovnateľnú

s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Z vyžiadaného spisu

okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že najvyšší súd o dovolaní

sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 21. januára 2009 tak, že ho ako

neprípustné odmietol, keď nemohol prisvedčiť dovolateľovi, že postupom súdov došlo

k odňatiu možnosti konať pre súdom ( ) a existencia procesných vád

konania v zmysle až e) a v dovolacom konaní nevyšla najavo.

V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju

stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis

mutandis , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , , atď.).

Podstata sťažnosti sťažovateľa je založená na argumentácii, že súdy (okresný súd

a krajský súd) v prerokúvanej veci nerešpektovali procesný princíp obráteného dôkazného

bremena v konaní o ochranu osobnosti a ochrane proti diskriminácii, v dôsledku čoho

sťažovateľa bezdôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných

opatrení odporcu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento odvolací súd

potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 26. apríla 2007 o zamietnutí žaloby

sťažovateľa v označenom konaní, sa okrem iného uvádza:

„Osobnosť fyzickej osoby je v zmysle a chránená

len vo vzťahu k zásahom do jej jednotlivých osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať

ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej

osoby, ktorý je v rozpore s právami a povinnosťami subjektu, ktorý do osobnostných práv

iného zasahuje, v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym

poriadkom. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol

spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie

následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie

chránených práv osobností fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak

je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani

podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným

orgánom. Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na ochranu

osobnosti v zmysle ustanovenia je okrem iného skutočnosť, že

zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah

zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci

inak sa zásah týka fyzickej osoby.

Z ustanovenia účinného do 30. 6. 2004, ako aj z ustanovení

(Antidiskriminačný zákon) účinného od 1. 7. 2004 vyplýva zásada,

podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade

s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel

poškodiť druhého účastníka vzťahu. Diskriminácia pritom môže spočívať v zámernom

znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok, pričom pod pojmom diskriminácia

možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti rozlišovania osôb pri

priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu

zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez

objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje

zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi

použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. V prípade, že zo strany zamestnanca sú

preukázané skutočnosti, z ktorým možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej

diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu

prvého stupňa o nedôvodnosti nároku navrhovateľa, a to tak z dôvodu neexistencie

neoprávnených zásahov do jeho osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad

rovnakého zaobchádzania, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že k zásahu do práv navrhovateľa malo

dôjsť konaním odporkyne, a to listami zo dňa 4. 4. 2002, 10. 12. 2002, 20. 12. 2002, 19. 12.

2003, ako aj okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16. 7. 2004. Posúdením

obsahu jednotlivých listov zaslaných odporkyňou navrhovateľovi dospel odvolací súd

k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že obsah týchto listov nebol objektívne

spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa a v danom prípade nemožno

hovoriť ani o neoprávnenosti zásahu. Obsahom všetkých listov bolo poukazovanie na

neplnenie pracovných povinností navrhovateľa, upozornenie na nespokojnosť rodičov

s jeho vyučovacími metódami, pričom obsah listov neprekračoval rámec vecnej kritiky,

vychádzal z reálnych faktov, nebol urážajúci a ani nijako inak znevažujúci osobu

navrhovateľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu táto kritika bola čo do obsahu a formy

primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. Bolo potrebné tiež

prihliadnuť na to, že kritika sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov, a to v rámci

vzťahu nadriadeného – štatutárneho zástupcu odporkyne a podriadeného zamestnanca –

navrhovateľa, pričom išlo o plnenie si povinností vedúceho zamestnanca v zmysle

ustanovenia a povinnosťou navrhovateľa ako zamestnanca

bolo podľa plniť pokyny nadriadeného vydané v súlade

s právnymi predpismi. Svedeckými výpoveďami učiteľov pôsobiacich na základnej škole

bolo preukázané, že vzťahy medzi navrhovateľom a štatutárnym zástupcom odporkyne boli

napäté a konfliktné, pričom konfliktnosť bola obojstranná. Štatutárny zástupca odporkyne

však vždy vyžadoval iba plnenie si pracovných povinností navrhovateľa, nikdy neútočil na

osobnosť navrhovateľa, resp. jeho pôvod. Bolo potrebné prihliadnuť na to, že už

v predchádzajúcom zamestnaní nebol navrhovateľ hodnotený ako bezproblémový

zamestnanec, pričom k plneniu pracovných povinností pristupoval svojráznym spôsobom

a problematický bol aj jeho vzťah k žiakom. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by

sa odporkyňa k navrhovateľovi správala inak ako k ostatným zamestnancom, zo strany

odporkyne dochádzalo k vyžadovaniu si riadneho plnenia povinností zo strany

navrhovateľa, tak ako tomu bolo aj voči ostatným zamestnancom.

Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do

osobnostných práv navrhovateľa, nebol daný predpoklad pre poskytnutie ochrany v zmysle

ustanovenia . Rovnako i podľa názoru odvolacieho súdu neboli

v konaní navrhovateľom preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo

k priamej alebo nepriamej diskriminácii, s poukazom na čo neprišlo k presunu dôkaznej

povinnosti na odporkyňu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ustanovenia z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť

v súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci , a antidiskriminačného zákona) je racionálne

akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že smernica

Rady Európskej únie č. 2000/43/EC z 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena

v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia, že voči ním došlo k priamej či nepriamej

diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do

a následne po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 1. júla 2004 do jeho § 11

ods. 2, ktorý znie: „Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého

zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,

že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo“, pričom súčasne so schválením

antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v , ktorého

odsekom 5 v platnom a účinnom znení sa na uplatnenie citovaného ustanovenia

antidiskriminačného zákona odkazuje.

Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 a od

1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka

práce) vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj

žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých

možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého

zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné

bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho

rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú

stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého

zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na

žalovaného v okolnostiach prípadu (zo sťažovateľa na odporcu) aj krajský súd považoval za

zrejmú a nespornú.

Napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2007, ale aj rozhodnutie

najvyššieho súdu z 21. januára 2009 o odmietnutí dovolania sťažovateľa sú založené na

právnom názore, že k presunu dôkazného bremena nepostačuje skutočnosť, že sťažovateľ sa

hlási k rómskemu etniku a bol odporcom upozorňovaný a sankcionovaný za nedodržiavanie

pracovnej disciplíny, bolo potrebné, aby svoje tvrdenia podložil ďalšími dôkazmi

preukazujúcimi nerovnaké zaobchádzanie. Podľa záverov prvostupňového súdu

i odvolacieho súdu sťažovateľom predložené listiny z objektívneho hľadiska nepreukazovali

také okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady

rovnakého zaobchádzania a nerešpektovaniu obráteného dôkazného bremena súdmi.

Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom vyslovený právny názor

k sťažovateľom nastolenej otázke obráteného dôkazného bremena, diskriminácie jeho osoby

na pracovisku a porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania je z ústavného hľadiska

akceptovateľný. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, akými zákonnými

ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu

názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd

nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení ,

a antidiskriminačného zákona, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými

článkami . Navyše ústavný súd zistil, že medzičasom bolo právoplatne skončené aj

konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. o neplatnosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, a to zamietnutím žaloby sťažovateľa

(najvyšší súd uznesením sp. zn. z 13. októbra 2008 zamietol ako nedôvodné

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 16. mája

2007).

Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony

účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,

v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť

k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ ().

V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že krajský súd zhodnotil celkové

okolnosti prípadu ústavne akceptovateľným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku sp. zn.

z 27. novembra 2007 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo

krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah

rozhodol.

V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „

neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na

procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc

posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa

zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.“ ().

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za

predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces ().

Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na

prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom

prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na

účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku

krajského súdu a jeho odôvodnení preto ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody

rozhodnutia boli neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo ich

spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého

rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2009