Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 126 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (138)IV. ÚS 16/09
PDF · 256.8 KB
No categories available
IV. ÚS 16/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 16/09-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť PaedDr. J. D., J., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra
2007, a takto
rozhodol:
Sťažnosť PaedDr. J. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2008
telefaxom a 13. marca 2008 poštou doručená sťažnosť PaedDr. J. D., J. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 126/2007
z 27. novembra 2007.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 31. januára
2003 podaným Okresnému súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) domáhal uloženia
povinnosti Z. (ďalej len „odporca“) upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv.
Podaním z 3. júla 2006 sťažovateľ svoj návrh upravil v časti petitu a zároveň sa domáhal
ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie v zmysle zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„antidiskriminačný zákon“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 14/2003 z 26. apríla 2007 návrh sťažovateľa
zamietol. Krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 10 Co 126/2007
z 27. novembra 2007 potvrdil ako vecne správny. Predmetný rozsudok krajského súdu
nadobudol právoplatnosť 11. januára 2008.
Sťažovateľ uviedol, že „prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na závere, že
sťažovateľ nebol diskriminovaný pre svoj etnický pôvod, ale pokiaľ došlo ku konfliktom
medzi sťažovateľom a riaditeľom odporcu, tieto mali výlučne pracovnoprávny charakter.
Súd tiež vyslovil záver, že sťažovateľ nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo
možné vyvodiť, že zo strany odporcu bol vystavený nerovnakému zaobchádzaniu.“.
Uvedené závery okresného súdu sťažovateľ napadol v odvolaní, v ktorom poukázal
na skutočnosť, že voči nemu boli vykonané opatrenia, ktorým neboli vystavení ostatní
zamestnanci odporcu. Aj listinné dôkazy – písomné napomenutia, ktoré odporca doručoval
sťažovateľovi, podľa neho mali jednoznačne sankčný charakter. Sťažovateľ namietal, že
svedecké výpovede opodstatnenosť vytýkaných porušení povinností nepotvrdili. Neboli
preukázané ani nedostatky v pedagogickej práci sťažovateľa, ani jeho nevhodné správanie
k žiakom. Podľa sťažovateľa okresnému súdu bola známa aj skutočnosť, že odporca
z rovnakých dôvodov skončil so sťažovateľom pracovný pomer.
Sťažovateľ tvrdí, že v súlade so smernicou Rady Európskej únie č. 2000/43/ES
z 29. júna 2000, ktorou sa zavádza zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu
na rasový alebo etnický pôvod, a § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona splnil svoju
procesnú povinnosť predložiť dôkazy, z ktorých dôvodne možno predpokladať, že došlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania na jeho ujmu. Odporca však žiadnym
spôsobom dôkazy sťažovateľa nevyvrátil a nepodarilo sa mu ani preukázať, že zo strany
sťažovateľa dochádzalo k porušovaniu jeho povinností zamestnanca. Podľa názoru
sťažovateľa odporca teda nepreukázal, že na sankčné opatrenia voči nemu bol daný dôvod,
odporca tak neuniesol dôkazné bremeno.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že na jeho námietky odvolací súd
„v odôvodnení vôbec nereagoval. Po právnej stránke odvolací súd rozhodnutie odôvodnil
výlučne právnou úpravou ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, pričom
Antidiskriminačný zákon spomenul iba formálne. Inštitút obráteného dôkazného bremena,
ktorý je v tomto konaní kľúčovým, nespomenul vôbec. Odvolací súd nereagoval ani na
jednu námietku ohľadom priebehu a vyhodnotenia dokazovania, ale iba všeobecne
zrekapituloval dôkazy, pričom v tejto časti odôvodnenia odvolacie námietky sťažovateľa
doslova ignoroval...
Rozsudok odvolacieho súdu je teda neodôvodnený a arbitrárny.
V prvostupňovom konaní konal sudca, ktorý sa ukázal ako zaujatý, čo bolo potvrdené
aj následným rozhodnutím Krajského súdu v Trnave o námietke zaujatosti sťažovateľa.
Uvedené rozhodnutie však vadu konania neodstránilo, nakoľko úkony vykonané zaujatým
sudcom neboli novým sudcom zopakované. Minimálne výsluchy svedkov vykonané na
pojednávaniach vedených JUDr. K. sú jeho zaujatosťou poznačené. Tieto výsluchy preto
mali byť zopakované, čo sa nestalo. Krajský súd v Trnave na odvolanie sťažovateľa síce
pôvodné rozhodnutie JUDr. K. zrušil, nové rozhodnutie založené aj na dôkazoch
vykonaných týmto sudcom však už potvrdil. Došlo tak k porušeniu práva sťažovateľa na
nestranného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Trnave svojím postupom a rozsudkom zo dňa 27. 11. 2007,
č. k. 10 Co 126/2007-272 porušil základné právo PaeDr. J. D. na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27. 11. 2007, č. k. 10 Co 126/2007-272
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Trnave je povinný PaeDr. J. D. zaplatiť náhradu trov konania na
účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom
predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď
preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania veci vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 159/08).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd potvrdením
prvostupňového rozsudku z 26. apríla 2007 o zamietnutí jeho návrhu uložiť odporcovi
upustiť a zdržať sa zásahov do jeho osobnostných práv a návrhu na zaplatenie nemajetkovej
ujmy spôsobenej porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu porušil
jeho základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa sťažovateľa
odvolací súd svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a vôbec sa nevysporiadal s aplikáciou
platného antidiskriminačného zákona na jeho prípad.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa
domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné
právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj
v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní
o veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu
ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu základným
právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný súd súdnu
ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv účastníkov
konania chránených zákonmi [napr. Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len „OSP“)] je
súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 54/97, IV. ÚS 192/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pokladá za vhodné zmieniť sa najskôr o tom,
že v danej veci považoval za potrebné pred predbežným prerokovaním sťažnosti počkať na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007
(t. j. tomu, ktorý namieta aj v tomto konaní), v ktorom uplatnil argumentáciu porovnateľnú
s argumentáciou uplatnenou v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Z vyžiadaného spisu
okresného súdu sp. zn. 8 C 14/2003 ústavný súd zistil, že najvyšší súd o dovolaní
sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 171/2008 z 21. januára 2009 tak, že ho ako
neprípustné odmietol, keď nemohol prisvedčiť dovolateľovi, že postupom súdov došlo
k odňatiu možnosti konať pre súdom (§ 237 písm. f) OSP) a existencia procesných vád
konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolacom konaní nevyšla najavo.
V nadväznosti na uvedené považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, z ktorej vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Podstata sťažnosti sťažovateľa je založená na argumentácii, že súdy (okresný súd
a krajský súd) v prerokúvanej veci nerešpektovali procesný princíp obráteného dôkazného
bremena v konaní o ochranu osobnosti a ochrane proti diskriminácii, v dôsledku čoho
sťažovateľa bezdôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných
opatrení odporcu.
V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento odvolací súd
potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 14/2003 z 26. apríla 2007 o zamietnutí žaloby
sťažovateľa v označenom konaní, sa okrem iného uvádza:
„Osobnosť fyzickej osoby je v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka chránená
len vo vzťahu k zásahom do jej jednotlivých osobnostných práv, ktoré možno kvalifikovať
ako neoprávnené (protiprávne). Neoprávneným zásahom je taký zásah do osobnosti fyzickej
osoby, ktorý je v rozpore s právami a povinnosťami subjektu, ktorý do osobnostných práv
iného zasahuje, v rozpore s právami a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym
poriadkom. Z hľadiska poskytnutia ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol
spôsobený zavinene či nezavinene, alebo vedome či nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie
následkov, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie
chránených práv osobností fyzickej osoby. Za neoprávnený zásah sa nepovažuje kritika, ak
je pravdivá a súčasne svojou formou primeraná. Neoprávneným zásahom nie sú ani
podnety, upozornenia a sťažnosti urobené primeraným spôsobom, adresované príslušným
orgánom. Predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na ochranu
osobnosti v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že
zásah bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah
zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci
inak sa zásah týka fyzickej osoby.
Z ustanovenia § 13 Zákonníka práce účinného do 30. 6. 2004, ako aj z ustanovení
zákona č. 365/2004 Z. z. (Antidiskriminačný zákon) účinného od 1. 7. 2004 vyplýva zásada,
podľa ktorej výkon práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade
s dobrými mravmi a nikto nemôže svoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel
poškodiť druhého účastníka vzťahu. Diskriminácia pritom môže spočívať v zámernom
znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok, pričom pod pojmom diskriminácia
možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti rozlišovania osôb pri
priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza k rozdielnemu
zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách bez
objektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje
zdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumový rámec primeranosti medzi
použitými prostriedkami a zamýšľaným cieľom. V prípade, že zo strany zamestnanca sú
preukázané skutočnosti, z ktorým možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii, je povinnosťou zamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a závermi súdu
prvého stupňa o nedôvodnosti nároku navrhovateľa, a to tak z dôvodu neexistencie
neoprávnených zásahov do jeho osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad
rovnakého zaobchádzania, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že k zásahu do práv navrhovateľa malo
dôjsť konaním odporkyne, a to listami zo dňa 4. 4. 2002, 10. 12. 2002, 20. 12. 2002, 19. 12.
2003, ako aj okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 16. 7. 2004. Posúdením
obsahu jednotlivých listov zaslaných odporkyňou navrhovateľovi dospel odvolací súd
k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že obsah týchto listov nebol objektívne
spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa a v danom prípade nemožno
hovoriť ani o neoprávnenosti zásahu. Obsahom všetkých listov bolo poukazovanie na
neplnenie pracovných povinností navrhovateľa, upozornenie na nespokojnosť rodičov
s jeho vyučovacími metódami, pričom obsah listov neprekračoval rámec vecnej kritiky,
vychádzal z reálnych faktov, nebol urážajúci a ani nijako inak znevažujúci osobu
navrhovateľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu táto kritika bola čo do obsahu a formy
primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa. Bolo potrebné tiež
prihliadnuť na to, že kritika sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov, a to v rámci
vzťahu nadriadeného – štatutárneho zástupcu odporkyne a podriadeného zamestnanca –
navrhovateľa, pričom išlo o plnenie si povinností vedúceho zamestnanca v zmysle
ustanovenia § 82 písm. a) Zákonníka práce a povinnosťou navrhovateľa ako zamestnanca
bolo podľa § 81 písm. a) Zákonníka práce plniť pokyny nadriadeného vydané v súlade
s právnymi predpismi. Svedeckými výpoveďami učiteľov pôsobiacich na základnej škole
bolo preukázané, že vzťahy medzi navrhovateľom a štatutárnym zástupcom odporkyne boli
napäté a konfliktné, pričom konfliktnosť bola obojstranná. Štatutárny zástupca odporkyne
však vždy vyžadoval iba plnenie si pracovných povinností navrhovateľa, nikdy neútočil na
osobnosť navrhovateľa, resp. jeho pôvod. Bolo potrebné prihliadnuť na to, že už
v predchádzajúcom zamestnaní nebol navrhovateľ hodnotený ako bezproblémový
zamestnanec, pričom k plneniu pracovných povinností pristupoval svojráznym spôsobom
a problematický bol aj jeho vzťah k žiakom. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by
sa odporkyňa k navrhovateľovi správala inak ako k ostatným zamestnancom, zo strany
odporkyne dochádzalo k vyžadovaniu si riadneho plnenia povinností zo strany
navrhovateľa, tak ako tomu bolo aj voči ostatným zamestnancom.
Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa, nebol daný predpoklad pre poskytnutie ochrany v zmysle
ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Rovnako i podľa názoru odvolacieho súdu neboli
v konaní navrhovateľom preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo
k priamej alebo nepriamej diskriminácii, s poukazom na čo neprišlo k presunu dôkaznej
povinnosti na odporkyňu, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
podľa ustanovenia § 219 O. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.“
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré
všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.
Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť
v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či
príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej
veci Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce a antidiskriminačného zákona) je racionálne
akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
V okolnostiach prípadu ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že smernica
Rady Európskej únie č. 2000/43/EC z 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena
v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia, že voči ním došlo k priamej či nepriamej
diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do § 13 ods. 7 Zákonníka práce
a následne po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 1. júla 2004 do jeho § 11
ods. 2, ktorý znie: „Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého
zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať,
že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo“, pričom súčasne so schválením
antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v § 13 Zákonníka práce, ktorého
odsekom 5 v platnom a účinnom znení sa na uplatnenie citovaného ustanovenia
antidiskriminačného zákona odkazuje.
Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od
1. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka
práce) vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj
žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých
možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné
bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho
rasa či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú
stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na
žalovaného v okolnostiach prípadu (zo sťažovateľa na odporcu) aj krajský súd považoval za
zrejmú a nespornú.
Napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2007, ale aj rozhodnutie
najvyššieho súdu z 21. januára 2009 o odmietnutí dovolania sťažovateľa sú založené na
právnom názore, že k presunu dôkazného bremena nepostačuje skutočnosť, že sťažovateľ sa
hlási k rómskemu etniku a bol odporcom upozorňovaný a sankcionovaný za nedodržiavanie
pracovnej disciplíny, bolo potrebné, aby svoje tvrdenia podložil ďalšími dôkazmi
preukazujúcimi nerovnaké zaobchádzanie. Podľa záverov prvostupňového súdu
i odvolacieho súdu sťažovateľom predložené listiny z objektívneho hľadiska nepreukazovali
také okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania a nerešpektovaniu obráteného dôkazného bremena súdmi.
Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom vyslovený právny názor
k sťažovateľom nastolenej otázke obráteného dôkazného bremena, diskriminácie jeho osoby
na pracovisku a porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania je z ústavného hľadiska
akceptovateľný. V odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na to, akými zákonnými
ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu
názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd
nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce
a antidiskriminačného zákona, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými
článkami ústavy. Navyše ústavný súd zistil, že medzičasom bolo právoplatne skončené aj
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 12 C 207/2004 o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, a to zamietnutím žaloby sťažovateľa
(najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008 zamietol ako nedôvodné
dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co 84/2006 zo 16. mája
2007).
Ústavný súd už judikoval, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony
účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu,
v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť
k porušeniu základného práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).
V okolnostiach prípadu ústavný súd konštatuje, že krajský súd zhodnotil celkové
okolnosti prípadu ústavne akceptovateľným spôsobom. Odôvodnenie rozsudku sp. zn.
10 Co 126/2007 z 27. novembra 2007 predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo
krajský súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akého skutkového stavu a právnych úvah
rozhodol.
V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval, že „Ústava Slovenskej republiky
neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na
procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc
posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie.“ (I. ÚS 52/03).
Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za
predpokladu, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).
Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na
prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom
prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na
účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. V okolnostiach prípadu o napadnutom rozsudku
krajského súdu a jeho odôvodnení preto ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody
rozhodnutia boli neudržateľné, prípadne boli svojvoľné, tak aby to odôvodňovalo ich
spojitosť s možným porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces.
Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého
rozhodnutia krajského súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2009