Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/171/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v J.,

zastúpeného Mgr. V., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej Z., so sídlom v J., J.,

zastúpenej JUDr. Á., advokátom so sídlom vo V., o ochranu osobnosti, vedenej na

Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Žalobca sa žalobou z 31. januára 2003, následne doplnenou a upresnenou podaním

doručeným súdu dňa 3. júla 2006 a rozšírenou dňa 22. februára 2007 domáhal, aby žalovaná

bola povinná na najbližšej konanej pracovnej porade pedagógov Základnej školy v J. po

nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku odvolať a ospravedlniť sa za svoje tvrdenia:

1/ o nedostatočnom výklade, neobjektívnom hodnotení, psychickom nátlaku na žiakov,

nevhodných nadávkach a o ignorovaní pozvánky na zasadnutie Rady školy v liste zo 4. apríla

2002, 2/ o slovnom útoku na vedenie školy a spolupracovníkov dňa 14. novembra 2002

a o následnom opustení miestnosti a odmietnutí pokračovať v práci v liste z 10. decembra

2002, 3/ o nezúčastňovaní sa dozoru denne od 7,00 do 7,55 hod. od začiatku školského roka

do 19. decembra 2002 v liste z 20. decembra 2002, 4/ o odmietnutí ako triedneho učiteľa

žiakov VII. triedy vykazovať zmeškané hodiny rómskymi žiakmi a o nevhodnom, hrubom

a urážajúcom správaní voči kolegom na pracovnej porade spôsobom, ktorý je

zaprotokolovaný v zápisnici z porád z 10.decembra 2003, v liste z 19. decembra 2003,

5/ o nepravdivosti dôvodov uvedených v okamžitom zrušení pracovného pomeru zo 16. júla

2004. Ďalej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej

ujmy 10 000 Sk spolu s náhradou trov konania.

Okresný súd Galanta rozsudkom z 26. apríla 2007, č.k. -227 žalobu

zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V dôvodoch rozhodnutia poukázal, že

žalobca argumentoval porušením práva na rovnaké zaobchádzanie v rámci pracovnoprávnych

vzťahov, a preto si uplatnil ochranu práv okrem a nasl. aj na

základe a

antidiskriminačného zákona. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov,

účastníkov konania a predložených listinnými dôkazmi. Posúdením obsahu jednotlivých

písomných podaní, ktoré žalovaná zaslala žalobcovi (listy zo 4. apríla 2002, z 10. decembra

2002, z 20. decembra 2002, z 19. decembra 2003, okamžité skončenie pracovného pomeru zo

16. júla 2004) dospel k jednoznačnému záveru, že ich obsah nebol objektívne spôsobilý

zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Obsahom listov bolo poukazovanie, resp.

napomínanie na neplnenie pracovných povinností žalobcu, upozornenie na nespokojnosť

rodičov s vyučovacími metódami. Obsah listov neprekračoval rámec vecnej kritiky,

vychádzal z reálnych faktov, nebol urážajúci a ani nijako inak znevažujúci osobu žalobcu.

Kritika bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie

cieľa. Kritika sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov, riaditeľ žalovanej ako

nadriadený žalobcu realizoval svoju základnú povinnosť vedúceho zamestnanca v zmysle

riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov. Žalovaná sa

v jednotlivých listoch dotýkala výlučne plnenia pracovných povinnosti žalobcu ako učiteľa,

žiadnym spôsobom nezasahovala do intímnej sféry osobnosti žalobcu. Povinnosť žalobcu ako

zamestnanca plniť pokyny nadriadeného vyplýva z .

Opodstatnenosť výhrad voči pedagogickému pôsobeniu žalobcu súd považoval za preukázanú

na základe sťažností rodičov žiakov VI. triedy z 13. februára 2002, ako aj na základe

Rodičovskej rady Rodičovského združenia pri ZŠ J. z 15. januára 2003, listu z 8. októbra

2003 matky žiaka VII. ročníka R., listu z 5. marca 2004 matky žiačky VII. ročníka K.. Zo

svedeckých výpovedí učiteľov pôsobiacich na ZŠ v J. (M., M., M., G., M., B., P., P.)

považoval za preukázané, že vzťahy medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovanej boli

napäté a konfliktné, konfliktnosť však bola obojstranná. Riaditeľ školy vždy vyžadoval iba

plnenie pracovných povinností, nikdy neútočil na osobnosť žalobcu, resp. jeho etnický

pôvod. Konfliktnosť žalobcu je zrejmá aj na základe jeho pracovného hodnotenia

z predchádzajúceho zamestnania na ZŠ P.. Súd prvého stupňa poukázal aj na list žalobcu

z 8. apríla 2002, ktorým reaguje na list žalovanej zo 4. apríla 2002, v ktorom žalobca dáva

činnosť žalovanej do súvislostí s dobami fašizmu a stalinizmu, túto reakciu žalobcu možno

jednoznačne považovať za hrubo urážajúcu a neadekvátnu. Podľa žalobcu hlavným zdrojom

konfliktov so žalovanou bola otázka povinnosti evidovať osobitne rómskych žiakov, resp. ich

dochádzku, keď podľa žalobcu je takýto postup protiústavný. Súd prvého stupňa považoval za

akceptovateľné vysvetlenie žalovanej, že evidencia sa realizovala len pre vnútorné potreby

školy za účelom vyhodnotenia účinností opatrení na zlepšenie dochádzky rómskych žiakov, či

na realizáciu rôznych projektov pre týchto žiakov, príp. odôvodnenosť rómskej asistentky.

Bez ohľadu na to, či žalovaná mala alebo nemala právo od žalobcu požadovať osobitnú

evidenciu rómskych žiakov, konaním žalovanej, ktorým žalobcovi vytkla neplnenie tejto

povinnosti, nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ žalovaná od

žalobcu žiadala výkon dozoru, táto povinnosť žalobcu vyplýva zo všeobecných povinnosti

zamestnanca plniť pokyny nadriadeného, ako aj z vnútorného poriadku školy. Žalobca

nepreukázal, že kritika žalovanej z dôvodu nerešpektovania povinnosti vykonávať určený

dozor, bola neoprávnená. Súd nepovažoval za zásah do osobnostných práv žalobcu ani

skutočnosti uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo 16. júla 2004. Obsahom

okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli žiadne skutočnosti, ktoré by boli objektívne

spôsobilé dotknúť sa osobnostných práv žalobcu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa

v súlade s účinného do 30. júna 2004 a

(účinného od 1. júla 2004) skúmal tvrdenia žalobcu, podľa ktorých sa mala žalovaná dopúšťať

konania, z ktorého je možné vyvodiť prejav diskriminácie voči jeho osobe, a to pre jeho

rómsky pôvod. Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení skutkových zistení dospel súd

prvého stupňa k záveru, že žalovaná sa nedopustila porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania, čím by došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii žalobcu, preto sa

nemôže považovať za poškodeného tak, ako to predpokladá účel právnej úpravy obsiahnutej v

. Ak priamou diskrimináciou má byť postup zamestnávateľa, v ktorom

so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo ako s inými zamestnancami v porovnateľnej

situácií, uvedené súdu nebolo preukázané. Ani jednou svedeckou výpoveďou, ani inými

dôkaznými prostriedkami nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej dochádzalo ku

konaniu, ktorým by žalovaná poukazovala na rómsky pôvod žalobcu, alebo ktorým by

k žalobcovi pristupovala inak ako k ostatným zamestnancom. Konflikty medzi žalobcom

a riaditeľom školy mali výhradne pracovnoprávny charakter, z ich obsahu nie je zrejmý

žiaden prvok priamej alebo nepriamej diskriminácie. Svedeckými výpoveďami bolo

potvrdené, že riaditeľ školy od všetkých učiteľov rovnako žiadal plnenie si pracovných

povinností. Na škole už viac rokov pôsobí rómska asistentka G., ktorá uviedla, že sa nikdy

nestretla so žiadnym diskriminačným správaním či už voči sebe alebo žalobcovi. Žalobca

poukazoval na potrebu prenesenia dôkazného bremena na žalovaného v zmysle § 13 ods. 7

, resp. , ktorým bola do vnútroštátneho

poriadku transformovaná Smernica Rady 2000/43/ES o zavedení zásady rovnakého

zaobchádzania .... . Žalobca však v súdnom konaní nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých

by bolo možné odvodiť, že došlo k jeho priamej alebo nepriamej diskriminácii. Za túto

skutočnosť nemožno považovať len subjektívny pocit žalobcu, že sa cíti byť diskriminovaný.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď návrh žalobcu na doplnenie

dokazovania v časti preukázania, či žalobca bol riadne predvolaný na zasadnutie Rady školy

dňa 13. marca 2002 nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za relevantné a preto

dokazovanie v tomto smere považoval v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. O trovách

konania súd prvého stupňa rozhodol na základe princípu úspechu v spore podľa § 142 ods. 1

Ich náhradu žalobcovi nepriznal z dôvodu ich neuplatnenia v stanovenej lehote.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. novembra 2007, sp. zn.

rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov

odvolacieho konania v sume 3 616 Sk. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku,

ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal

dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozhodnutia, hodnotenie

dôkazov zodpovedalo postupu vyplývajúcemu z a vec správne právne posúdil.

V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa

o nedôvodnosti nároku žalobcu z dôvodu neexistencie neoprávnených zásahov do jeho

osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad rovnakého zaobchádzania. Aj podľa názoru

odvolacieho súdu kritika v listoch zo 4. apríla 2002, z 10. decembra 2002, z 20. decembra

2002, z 19. decembra 2003 a v okamžitom skončení pracovného pomeru zo 16. júla 2004

bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa

a táto sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov (vzťah nadriadeného a podriadeného

zamestnanca pri plnení pokynov v súlade správnymi predpismi v zmysle § 82 písm. a/ a § 81

písm. a/ ). Svedeckými výpoveďami učiteľov pôsobiacich na základnej škole

bolo preukázané, že vzťahy medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovanej boli napäté

a obojstranne konfliktné. Štatutárny zástupca žalovanej však vždy požadoval iba plnenie

pracovných povinností žalobcu, nikdy neútočil na osobnosť žalobcu, resp. na jeho pôvod. Súd

prihliadol na to, že v predchádzajúcom zamestnaní nebol žalobca hodnotený ako

bezproblémový zamestnanec, k plneniu pracovných povinnosti pristupoval svojráznym

spôsobom a problémový bol aj jeho vzťah k žiakom. Z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by sa žalovaná k žalobcovi správala inak ako k ostatným zamestnancom.

V súdnom konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv

žalobcu podľa , rovnako neboli preukázané skutočnosti,

z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, preto ani

neprešlo dôkazné bremeno na žalovanú ohľadne preukazovania porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Jeho prípustnosť

dôvodil ustanovením Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to,

že v už v odvolacom konaní napadol nesprávne závery súdu prvého stupňa, pretože voči nemu

boli vykonané opatrenia, ktorým neboli vystavení ostatní zamestnanci žalovanej. Aj listinné

dôkazy (písomné napomenutia uvádzajúce údajné porušenia povinnosti zamestnanca) mali

jednoznačne sankčný charakter. Svedkovia nepotvrdili nevhodné, urážlivé správanie žalobcu,

ani narušenie medziľudských vzťahov na pracovisku. Neboli preukázané ani nedostatky

v pedagogickej práci žalobcu, ani jeho nevhodné správanie k žiakom. Z rovnakých dôvodov

žalovaná so žalobcom ukončila pracovný pomer, ktorá skutočnosť bola súdu známa. Rovnaké

opatrenia neboli vykonané voči žiadnemu zamestnancovi. Žalobca teda súdu preukázal, že

voči nemu boli zo strany žalovanej prijaté sankčné opatrenia. Žalobca v súlade so smernicou

č. 20000/43/ES a splnil procesnú povinnosť predložiť

dôkazy, z ktorých dôvodne možno predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania. Žalovaná však žiadnym spôsobom dôkazy žalobcu nevyvrátila a nepreukázala

porušovanie pracovných povinností žalobcom. Prvostupňový súd nesprávne viedol výsluchy

svedkov, keď týmto boli kladené otázky tak, aby títo vyslovili skutkový záver (úsudok) o tom,

či bol žalobca diskriminovaný; takýto záver patrí iba súdu. Žalobca navrhol v konaní vypočuť

ako svedkov rodičov žiakov, ktorí mali osvetliť okolnosti vzniku sťažnosti rodičov VII. triedy

na správanie žalobcu a jeho pedagogické postupy. Týchto svedkov však prvostupňový súd

nevypočul. Kvalita dokazovania na súde prvého stupňa bola poznačená aj osobou sudcu

JUDr. K., ktorý bol neskôr z konania vylúčený pre zaujatosť. Žalovaná nepreukázala, že

žalobca narúšal priebeh pedagogických porád, že dôvodom nezhôd medzi žalobcom

a riaditeľom žalovanej nebol etnický pôvod žalobcu, že žalobca porušoval svoju povinnosť

zúčastňovať sa dozoru pred začiatkom vyučovania, ako i porušovanie povinnosti súvisiacich

s dochádzkou do zamestnania a jej evidenciou. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal

s tvrdením žalobcu, že žalovanou požadovaná evidencia dochádzky rómskych žiakov bola

neprípustná (zakázaná podľa o ochrane osobných údajov). Pokiaľ

žalovaná tvrdila, že žalobcu postihovala za neplnenie tejto domnelej povinnosti ako

zamestnanca, sama potvrdzuje, že ho sankcionovala za dodržiavanie zákona. Povinnosťou

odvolacieho súdu bolo zaoberať sa uvedenými argumentmi, nepristupovať k nim selektívne

a neignorovať princíp obráteného dôkazného bremena v spore o ochranu proti diskriminácii.

Žalobcovi stačilo preukázať, že voči nemu boli vykonané opatrenia, ktoré neboli vykonané

voči iným zamestnancom, jeho povinnosťou nebolo preukazovať, že uvedené opatrenia neboli

diskriminačné; túto povinnosť mala žalovaná. Súd úplne poprel inštitút dôkazného bremena

a zaťažil žalobcu povinnosťou preukázať diskriminačný charakter opatrení žalovanej.

Súčasťou práva na obhajobu je podľa judikatúry Ústavného súdu SR aj právo na riadne, úplné

a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasťou základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa , a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je

aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ). Žalobca v odvolaní

proti rozsudku súdu prvého stupňa uviedol konkrétne námietky k právnemu posúdeniu veci,

nesprávnu interpretáciu a vykonanie dôkazov, nevykonanie navrhnutých dôkazov súdom

prvého stupňa, chybné dokazovanie vykonané vylúčeným sudcom z dôvodu jeho zaujatosti.

Odvolací súd na námietky žalobcu vôbec nereagoval, keď po právnej stránke svoje

rozhodnutie odôvodnil výlučne právnou úpravou ochrany osobnosti podľa Občianskeho

zákonníka, antidiskriminačný zákon spomenul iba formálne, inštitút obráteného dôkazného

bremena nespomenul vôbec napriek jeho kľúčovému významu pre predmetné konanie,

nereagoval ani na jednu námietku ohľadom priebehu a vyhodnotenia dokazovania, iba

všeobecne zrekapituloval dôkazy, pričom odvolacie námietky žalobcu ignoroval. Z rozsudku

nie je zrejmé, prečo odvolací súd neuznal odvolacie námietky žalobcu a prečo tieto považoval

za nedôvodné.

Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie

žalobcu zamietol. Uviedla, že prvostupňový i odvolací súd postupovali v súlade

s ustanoveniami a žalobcovi poskytli ochranu jeho práv

a právom chránených záujmov, z ktorých uplatňovania nebol vylúčený. Vecná kritika žalobcu

zo strany riaditeľa školy vychádzala z reálnych a pravdivých podkladov, ktoré boli v priebehu

dokazovania žalobcovi preukázané pri zanedbaní povinnosti pedagóga, svojvôle

v pedagogickom procese. Pojem diskriminácie v súdnom konaní začal žalobca používať až po

zverejnení Následne začal používať argumentáciu o svojom etnickom

pôvode. Vypočutí svedkovia pedagogického zboru potvrdili, že riaditeľ školy vyžadoval od

všetkých rovnako plnenie si pedagogických povinností a nikomu nič netoleroval. V prípade

žiakov s etnickým pôvodom na škole (46 %) vyžadovalo rovnaké zaobchádzanie vedenie

školy tak voči žiakom ako aj voči pedagógom. Inštitút obráteného dôkazného bremena bol

súdmi plne akceptovaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( a nasl. ).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu

nie je podľa až 3 procesne prípustné.

Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol

vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa (aj so zreteľom na obsah

dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle až e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať

pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu

možnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým

nerešpektovaním inštitútu „obráteného dôkazného bremena“; nevykonaním ním

navrhovaného dokazovania (výsluchom svedkov); nevysvetlením podrobných dôvodov

nevykonania navrhovaných dôkazov; nesprávnym vykonaním a hodnotením dôkazov;

neprihliadnutím (opomenutím) na dôkazy, ktoré dovolateľ považoval za rozhodné;

nevysporiadaním sa s právnou argumentáciou a zaujatými stanoviskami dovolateľa k vecnej

a právnej stránke sporu v podanom odvolaní v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu

a napokon nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia, v súhrne zakladajúcich

nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Žalobca v „jadre argumentácie“, vychádzajúc pritom z obsahu jeho dovolacích

námietok dôvodil, že súdy v prejednávanej veci nerešpektovali procesný princíp „obráteného

dôkazného bremena“ v konaní o ochrane proti diskriminácii, v dôsledku čoho žalobcu

nedôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení

žalovanej.

V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)

obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať

dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné

bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé.

Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovností

účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ). Požiadavka

spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať

rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej

výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie

charakterizuje , v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní

rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach ,

predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

V procese dokazovania ( ) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má

povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné

bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého

je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola

v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.

Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 sa premietla do Občianskeho súdneho

konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že

voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácií v ( zákona

č. ) s účinnosťou od 1. apríla 2002, neskôr od 1. júla 2004 zákonom o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (§ 11 ods. 2 zákona

č. antidiskriminačný zákon).

V prípade vnútroštátnych právnych úprav ( a

antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu,

ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností,

z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady

rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť

dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého

zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho

rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú

stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého

zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného

je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje

dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov.

Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima

facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný

pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by

mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného

prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení

zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že

k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného o rasovej, či etnickej

príslušnosti žalobcu; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak

žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda

znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný.

Podľa tvrdenia žalobcu k zásahu o nerovnakom zaobchádzaní došlo zo strany

žalovanej listinami zo 4. apríla 2002, z 10. decembra 2002, z 20. decembra 2002,

z 19. decembra 2003 a zo 16. júla 2004. Prvostupňový súd dospel k jednoznačnému záveru,

že obsah týchto listov nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu,

pretože tieto poukazovali na neplnenie pracovných povinnosti žalobcu a ich obsah

neprekračoval rámec vecnej kritiky, nebol urážajúci ani nijako inak znevažujúci žalobcu,

kritika bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie

cieľa, uskutočňovala sa v rámci pracovnoprávnych vzťahov, pri ktorých riaditeľ žalovanej

ako nadriadený žalobcovi realizoval svoju základnú povinnosť vedúceho zamestnanca podľa

riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov. Povinnosť žalobcu

ako zamestnanca plniť pokyny nadriadeného v súlade s právnymi predpismi je daná podľa

. Súd prvého stupňa rovnako konštatoval, že pokiaľ ide

o priamu, či nepriamu diskrimináciu, vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by zo

strany žalovanej dochádzalo ku konaniu, ktorým by k žalobcovi pristupovala inak, ako

k ostatným zamestnancom, alebo ktorým by bola žalovaná poukazovala na rómsky pôvod

žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami, ako aj

s právnymi závermi súdu prvého stupňa, keď konštatoval vecnú správnosť odvolaním

napadnutého rozhodnutia.

Len samotný pocit, či vnútorné presvedčenie žalobcu nemožno bez ďalšieho

považovať na prvý pohľad (prima facie) za záver o porušení zásady rovnakého

zaobchádzania. Podľa záverov prvostupňového i odvolacieho súdu žalobcom predložené

listiny z objektívneho hľadiska nepreukazujú také okolnosti, z ktorých by bolo možné

dôvodne usudzovať na prvý pohľad, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

K presunu dôkazného bremena nepostačuje fakt, že žalobca sa hlási k rómskemu etniku a bol

žalovanou upozorňovaný i sankcionovaný za nedodržiavanie pracovnej disciplíny, bolo

potrebné, aby žalobca svoje tvrdenia podložil ďalšími dôkazmi preukazujúcimi nerovnaké

zaobchádzanie. Ak žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nemohol byť v spore úspešnou

stranou. Za tohto procesného stavu nemožno považovať za relevantnú námietku žalobcu

o nerešpektovaní obráteného dôkazného bremena súdmi. Uvedený procesný stav má svoj

praktický dopad aj na odôvodnenie rozhodnutí súdov, ktoré z hľadiska určitosti,

zrozumiteľnosti a dostatočnosti skutkových a právnych dôvodov v danom prípade odpovedali

na právne relevantné okolnosti prípadu potiaľ, pokiaľ sa venovali otázke žalobcom

preukázaných dôvodných skutočností o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j.

unesenia dôkazného bremena žalobcom), zvažujúc pritom aj vysvetlenia žalovanej strany,

ktoré považovali za dostatočné, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. Vychádzajúc

z uvedeného nemožno prisvedčiť dovolateľovi, že postupom súdov došlo k odňatiu možnosti

konať pred súdom ( ).

K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť aj tým,

že súdy nevyhoveli návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. O odňatie

možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka na

vykonanie dôkazu (napr. R 125/1999, R 6/2000). Ak by aj uvedená vada napĺňala dovolací

dôvod podľa , k takejto vade by bolo možné prihliadať iba ak by

bolo dovolanie prípustné ( až 3 ). Dovolateľ sa mýli, ak nevykonanie ním

navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov súdom považuje za porušenie

Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že i keď tvrdenia žalobcu v dovolaní o nevyhovení jeho

návrhu na vykonanie dokazovania nie sú úplne konkrétne, z obsahu spisu možno vyvodiť, že

zrejme mal na mysli nevyhovenie jeho návrhu z 5. júna 2003 (č.l. 42 spisu) na vykonanie

dokazovania výpoveďami svedkov R., O. a K.. Z písomného návrhu nevyplýva na

preukázanie akých konkrétnych skutočností bol výsluch svedkov navrhnutý a nie je zrejmé

z akej adresy by mali byť svedkovia predvolaní. Zo zápisnice o pojednávaní súdu z 26. apríla

2007 (č.l. 225 spisu) vyplýva, že účastníkom konania bolo dané poučenie súdom podľa § 120

ods. 4 , na základe ktorého obaja účastníci zhodne uviedli, že nemajú návrhy na

doplnenie dokazovania. Za uvedeného procesného stavu nemožno prisvedčiť žalobcovi, že

dôvod pre ktorý nedošlo k vykonaniu ďalších dôkazov, teda aj výsluchom napríklad

uvedených svedkov, zavinil svojím postupom prvostupňový súd. Vzhľadom na neúplnosť

návrhu na vykonanie dôkazu, najmä však na záverečné stanovisko žalobcu po poučení súdom

podľa , kedy tento už netrval na vykonávaní ďalších dôkazov, nemožno

takýto postup považovať za porušenie procesných práv účastníka konania, a teda ani za

odňatie možnosti konať pred súdom.

V občianskom súdnom konaní má účastník tiež právo vyjadriť sa k návrhom na

dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (viď ). Právo účastníkov vyjadriť

sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla

bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne

vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné.

Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri

rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy

a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci ( ), pretože obsah a účel

týchto procesných práv účastníka je rozdielny. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa

k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej

veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti

postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci

dokazovania. Ak sa žalobcovi faktickým postupom súdu odoprelo právo vyjadriť sa

k výsluchu svedkyne M. bezprostredne po jeho skončení, ktorého sa osobne zúčastnil a ktorej

kládol otázky (a to aj v prípade, že niektorú otázku na svedka súd nepripustil), pričom

následne pokračovalo dokazovanie a vo veci prebehli ďalšie súdne pojednávania, na ktorom

sa mohol žalobca vyjadriť k výsluchu svedkyne, nejde o vadu podľa ,

môže však ísť o inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ ), k takejto vade by bolo možné prihliadať iba ak by bolo dovolanie

prípustné ( až 3 ).

Hodnotiace úsudky súdov (prvostupňového a odvolacieho) vyslovené

v rozhodnutiach, ktoré vychádzajú z vykonaných dôkazov [najmä záver, že súd nezistil

z vykonaných dôkazov (listinných a výpovedí svedkov) prvky priamej či nepriamej

diskriminácie ani porušenie práv na ochranu osobnosti] nemožno považovať za nesprávny

postup súdu v „priebehu konania“ a teda ani za odňatie možnosti konať pred súdom

zakladajúci prípustnosť dovolania podľa /

Nesprávne právne posúdenie súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,

ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď ), nie

je ale procesnou vadou konania podľa preto sa (ani prípadným)

nesprávnym právnym posúdením veci účastníkovi konania neodníma možnosť pre súdom

konať (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ).

Rovnako tak ďalšie námietky o „nesprávnej interpretácii a vykonaní dôkazov“,

„nedostatočnom a chybnom“ vykonávaní dôkazov vylúčeným sudcom, „všeobecnej

rekapitulácii dôkazov“ súdom, môžu byť prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom

v zmysle (v tom zmysle, že s poukazom na tieto vady možno

odôvodniť procesne prípustné dovolanie), samé o sebe však prípustnosť dovolania

nezakladajú (viď , ako aj až 3 ).

Pokiaľ žalobca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (), a pokiaľ tvrdí

nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú

kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (, , , , ).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (). Aj podľa názoru dovolacieho súdu

právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé

všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ

rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú

a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd dospel k záveru, že právo

žalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu obsahuje nielen stručné

zhrnutie odvolacích námietok žalobcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj primerané právne

posúdenie. Odvolací súd konštatoval, že „v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými

zisteniami a závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti nároku žalobcu z dôvodu

neexistencie neoprávnených zásahov do jeho osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad

rovnakého zaobchádzania s odkazom na bližšie dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého

stupňa“. Podrobnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa je

zjavná a vyplýva aj z obsahu odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia. V prípade, ak odvolací

v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný

blanketový odkaz), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové

zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe

zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí

jeden celok. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (aj v nadväznosti na ním potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce, že

totiž nič z toho, čo žalobca v prejednávanej veci označoval za „preukázané“ ohľadne zásahov

do práv na ochranu osobnosti a práv na rovnaké zaobchádzanie (diskrimináciu z etnických

dôvodov), sa nepotvrdilo. Pritom rozsudok súdu prvého stupňa bol vyčerpávajúcim spôsobom

odôvodnený, súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za relevantné

a ako ich mal preukázané (t.j. z akých vykonaných dôkazov vychádzal), aké právne normy vo

veci aplikoval a ako tieto na konkrétny prípad vyložil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

navrhnuté žalobcom a z akých dôvodov neprihliadal na právne a skutkové argumenty žalobcu

pri svojom závere o nedôvodnosti žaloby.

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky

dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t.j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241

ods. 2 ), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej

veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok

žalobcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti

žiadnemu z rozhodnutí uvedených v až 3 , v dovolacom konaní nevyšli

najavo procesné vady konania v zmysle až e/ a a nepreukázala sa

žalobcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle ). Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu

prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či

konanie trpí inými vadami uvádzanými dovolateľom, a či tieto prípadne mali za následok

vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci. Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania

musel Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b

ods. 5 v spojení s ), pričom nemal možnosť zaoberať sa

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s a

ods. 1 ). Dovolací súd žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,

že nepodala návrh na ich náhradu ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 21. januára 2009

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková