Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)a5c/372922.9488b2.pdf
PDF · 140.6 KB
No categories available
3Cdo/171/2008
Najvyšší súd 3 Cdo 171/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P., bývajúceho v J.,
zastúpeného Mgr. V., advokátom so sídlom v B., proti žalovanej Z., so sídlom v J., J.,
zastúpenej JUDr. Á., advokátom so sídlom vo V., o ochranu osobnosti, vedenej na
Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8 C 14/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 27. novembra 2007, sp. zn. 10 Co 126/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa žalobou z 31. januára 2003, následne doplnenou a upresnenou podaním
doručeným súdu dňa 3. júla 2006 a rozšírenou dňa 22. februára 2007 domáhal, aby žalovaná
bola povinná na najbližšej konanej pracovnej porade pedagógov Základnej školy v J. po
nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku odvolať a ospravedlniť sa za svoje tvrdenia:
1/ o nedostatočnom výklade, neobjektívnom hodnotení, psychickom nátlaku na žiakov,
nevhodných nadávkach a o ignorovaní pozvánky na zasadnutie Rady školy v liste zo 4. apríla
2002, 2/ o slovnom útoku na vedenie školy a spolupracovníkov dňa 14. novembra 2002
a o následnom opustení miestnosti a odmietnutí pokračovať v práci v liste z 10. decembra
2002, 3/ o nezúčastňovaní sa dozoru denne od 7,00 do 7,55 hod. od začiatku školského roka
do 19. decembra 2002 v liste z 20. decembra 2002, 4/ o odmietnutí ako triedneho učiteľa
žiakov VII. triedy vykazovať zmeškané hodiny rómskymi žiakmi a o nevhodnom, hrubom
a urážajúcom správaní voči kolegom na pracovnej porade spôsobom, ktorý je
zaprotokolovaný v zápisnici z porád z 10.decembra 2003, v liste z 19. decembra 2003,
5/ o nepravdivosti dôvodov uvedených v okamžitom zrušení pracovného pomeru zo 16. júla
2004. Ďalej sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu nemajetkovej
ujmy 10 000 Sk spolu s náhradou trov konania.
Okresný súd Galanta rozsudkom z 26. apríla 2007, č.k. 8 C/14/2003-227 žalobu
zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V dôvodoch rozhodnutia poukázal, že
žalobca argumentoval porušením práva na rovnaké zaobchádzanie v rámci pracovnoprávnych
vzťahov, a preto si uplatnil ochranu práv okrem § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka aj na
základe § 13 ods. 5 Zákonníka práce a § 9 ods. 11 zákona č. 365/2004 Z.z.
antidiskriminačného zákona. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov,
účastníkov konania a predložených listinnými dôkazmi. Posúdením obsahu jednotlivých
písomných podaní, ktoré žalovaná zaslala žalobcovi (listy zo 4. apríla 2002, z 10. decembra
2002, z 20. decembra 2002, z 19. decembra 2003, okamžité skončenie pracovného pomeru zo
16. júla 2004) dospel k jednoznačnému záveru, že ich obsah nebol objektívne spôsobilý
zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Obsahom listov bolo poukazovanie, resp.
napomínanie na neplnenie pracovných povinností žalobcu, upozornenie na nespokojnosť
rodičov s vyučovacími metódami. Obsah listov neprekračoval rámec vecnej kritiky,
vychádzal z reálnych faktov, nebol urážajúci a ani nijako inak znevažujúci osobu žalobcu.
Kritika bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie
cieľa. Kritika sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov, riaditeľ žalovanej ako
nadriadený žalobcu realizoval svoju základnú povinnosť vedúceho zamestnanca v zmysle
§ 82 písm. a/ Zákonníka práce riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov. Žalovaná sa
v jednotlivých listoch dotýkala výlučne plnenia pracovných povinnosti žalobcu ako učiteľa,
žiadnym spôsobom nezasahovala do intímnej sféry osobnosti žalobcu. Povinnosť žalobcu ako
zamestnanca plniť pokyny nadriadeného vyplýva z § 81 písm. a/ Zákonníka práce.
Opodstatnenosť výhrad voči pedagogickému pôsobeniu žalobcu súd považoval za preukázanú
na základe sťažností rodičov žiakov VI. triedy z 13. februára 2002, ako aj na základe
Rodičovskej rady Rodičovského združenia pri ZŠ J. z 15. januára 2003, listu z 8. októbra
2003 matky žiaka VII. ročníka R., listu z 5. marca 2004 matky žiačky VII. ročníka K.. Zo
svedeckých výpovedí učiteľov pôsobiacich na ZŠ v J. (M., M., M., G., M., B., P., P.)
považoval za preukázané, že vzťahy medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovanej boli
napäté a konfliktné, konfliktnosť však bola obojstranná. Riaditeľ školy vždy vyžadoval iba
plnenie pracovných povinností, nikdy neútočil na osobnosť žalobcu, resp. jeho etnický
pôvod. Konfliktnosť žalobcu je zrejmá aj na základe jeho pracovného hodnotenia
z predchádzajúceho zamestnania na ZŠ P.. Súd prvého stupňa poukázal aj na list žalobcu
z 8. apríla 2002, ktorým reaguje na list žalovanej zo 4. apríla 2002, v ktorom žalobca dáva
činnosť žalovanej do súvislostí s dobami fašizmu a stalinizmu, túto reakciu žalobcu možno
jednoznačne považovať za hrubo urážajúcu a neadekvátnu. Podľa žalobcu hlavným zdrojom
konfliktov so žalovanou bola otázka povinnosti evidovať osobitne rómskych žiakov, resp. ich
dochádzku, keď podľa žalobcu je takýto postup protiústavný. Súd prvého stupňa považoval za
akceptovateľné vysvetlenie žalovanej, že evidencia sa realizovala len pre vnútorné potreby
školy za účelom vyhodnotenia účinností opatrení na zlepšenie dochádzky rómskych žiakov, či
na realizáciu rôznych projektov pre týchto žiakov, príp. odôvodnenosť rómskej asistentky.
Bez ohľadu na to, či žalovaná mala alebo nemala právo od žalobcu požadovať osobitnú
evidenciu rómskych žiakov, konaním žalovanej, ktorým žalobcovi vytkla neplnenie tejto
povinnosti, nedošlo k žiadnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu. Pokiaľ žalovaná od
žalobcu žiadala výkon dozoru, táto povinnosť žalobcu vyplýva zo všeobecných povinnosti
zamestnanca plniť pokyny nadriadeného, ako aj z vnútorného poriadku školy. Žalobca
nepreukázal, že kritika žalovanej z dôvodu nerešpektovania povinnosti vykonávať určený
dozor, bola neoprávnená. Súd nepovažoval za zásah do osobnostných práv žalobcu ani
skutočnosti uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru zo 16. júla 2004. Obsahom
okamžitého skončenia pracovného pomeru neboli žiadne skutočnosti, ktoré by boli objektívne
spôsobilé dotknúť sa osobnostných práv žalobcu. V prejednávanej veci súd prvého stupňa
v súlade s § 13 Zákonníka práce účinného do 30. júna 2004 a zákona č. 365/2004 Z.z.
(účinného od 1. júla 2004) skúmal tvrdenia žalobcu, podľa ktorých sa mala žalovaná dopúšťať
konania, z ktorého je možné vyvodiť prejav diskriminácie voči jeho osobe, a to pre jeho
rómsky pôvod. Po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení skutkových zistení dospel súd
prvého stupňa k záveru, že žalovaná sa nedopustila porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania, čím by došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii žalobcu, preto sa
nemôže považovať za poškodeného tak, ako to predpokladá účel právnej úpravy obsiahnutej v
§ 13 Zákonníka práce. Ak priamou diskrimináciou má byť postup zamestnávateľa, v ktorom
so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo ako s inými zamestnancami v porovnateľnej
situácií, uvedené súdu nebolo preukázané. Ani jednou svedeckou výpoveďou, ani inými
dôkaznými prostriedkami nebolo preukázané, že by zo strany žalovanej dochádzalo ku
konaniu, ktorým by žalovaná poukazovala na rómsky pôvod žalobcu, alebo ktorým by
k žalobcovi pristupovala inak ako k ostatným zamestnancom. Konflikty medzi žalobcom
a riaditeľom školy mali výhradne pracovnoprávny charakter, z ich obsahu nie je zrejmý
žiaden prvok priamej alebo nepriamej diskriminácie. Svedeckými výpoveďami bolo
potvrdené, že riaditeľ školy od všetkých učiteľov rovnako žiadal plnenie si pracovných
povinností. Na škole už viac rokov pôsobí rómska asistentka G., ktorá uviedla, že sa nikdy
nestretla so žiadnym diskriminačným správaním či už voči sebe alebo žalobcovi. Žalobca
poukazoval na potrebu prenesenia dôkazného bremena na žalovaného v zmysle § 13 ods. 7
Zákonníka práce, resp. § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z., ktorým bola do vnútroštátneho
poriadku transformovaná Smernica Rady 2000/43/ES o zavedení zásady rovnakého
zaobchádzania .... . Žalobca však v súdnom konaní nepreukázal žiadne skutočnosti, z ktorých
by bolo možné odvodiť, že došlo k jeho priamej alebo nepriamej diskriminácii. Za túto
skutočnosť nemožno považovať len subjektívny pocit žalobcu, že sa cíti byť diskriminovaný.
Vzhľadom na uvedené súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, keď návrh žalobcu na doplnenie
dokazovania v časti preukázania, či žalobca bol riadne predvolaný na zasadnutie Rady školy
dňa 13. marca 2002 nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za relevantné a preto
dokazovanie v tomto smere považoval v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. O trovách
konania súd prvého stupňa rozhodol na základe princípu úspechu v spore podľa § 142 ods. 1
O.s.p. Ich náhradu žalobcovi nepriznal z dôvodu ich neuplatnenia v stanovenej lehote.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 27. novembra 2007, sp. zn.
10 Co 126/2007 rozsudok okresného súdu potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov
odvolacieho konania v sume 3 616 Sk. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku,
ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozhodnutia, hodnotenie
dôkazov zodpovedalo postupu vyplývajúcemu z § 132 O.s.p. a vec správne právne posúdil.
V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami a závermi súdu prvého stupňa
o nedôvodnosti nároku žalobcu z dôvodu neexistencie neoprávnených zásahov do jeho
osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad rovnakého zaobchádzania. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu kritika v listoch zo 4. apríla 2002, z 10. decembra 2002, z 20. decembra
2002, z 19. decembra 2003 a v okamžitom skončení pracovného pomeru zo 16. júla 2004
bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie cieľa
a táto sa uskutočnila v rámci pracovnoprávnych vzťahov (vzťah nadriadeného a podriadeného
zamestnanca pri plnení pokynov v súlade správnymi predpismi v zmysle § 82 písm. a/ a § 81
písm. a/ Zákonníka práce). Svedeckými výpoveďami učiteľov pôsobiacich na základnej škole
bolo preukázané, že vzťahy medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovanej boli napäté
a obojstranne konfliktné. Štatutárny zástupca žalovanej však vždy požadoval iba plnenie
pracovných povinností žalobcu, nikdy neútočil na osobnosť žalobcu, resp. na jeho pôvod. Súd
prihliadol na to, že v predchádzajúcom zamestnaní nebol žalobca hodnotený ako
bezproblémový zamestnanec, k plneniu pracovných povinnosti pristupoval svojráznym
spôsobom a problémový bol aj jeho vzťah k žiakom. Z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by sa žalovaná k žalobcovi správala inak ako k ostatným zamestnancom.
V súdnom konaní nebola preukázaná existencia neoprávneného zásahu do osobnostných práv
žalobcu podľa § 13 Občianskeho zákonníka, rovnako neboli preukázané skutočnosti,
z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, preto ani
neprešlo dôkazné bremeno na žalovanú ohľadne preukazovania porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Jeho prípustnosť
dôvodil ustanovením § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukázal na to,
že v už v odvolacom konaní napadol nesprávne závery súdu prvého stupňa, pretože voči nemu
boli vykonané opatrenia, ktorým neboli vystavení ostatní zamestnanci žalovanej. Aj listinné
dôkazy (písomné napomenutia uvádzajúce údajné porušenia povinnosti zamestnanca) mali
jednoznačne sankčný charakter. Svedkovia nepotvrdili nevhodné, urážlivé správanie žalobcu,
ani narušenie medziľudských vzťahov na pracovisku. Neboli preukázané ani nedostatky
v pedagogickej práci žalobcu, ani jeho nevhodné správanie k žiakom. Z rovnakých dôvodov
žalovaná so žalobcom ukončila pracovný pomer, ktorá skutočnosť bola súdu známa. Rovnaké
opatrenia neboli vykonané voči žiadnemu zamestnancovi. Žalobca teda súdu preukázal, že
voči nemu boli zo strany žalovanej prijaté sankčné opatrenia. Žalobca v súlade so smernicou
č. 20000/43/ES a § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. splnil procesnú povinnosť predložiť
dôkazy, z ktorých dôvodne možno predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalovaná však žiadnym spôsobom dôkazy žalobcu nevyvrátila a nepreukázala
porušovanie pracovných povinností žalobcom. Prvostupňový súd nesprávne viedol výsluchy
svedkov, keď týmto boli kladené otázky tak, aby títo vyslovili skutkový záver (úsudok) o tom,
či bol žalobca diskriminovaný; takýto záver patrí iba súdu. Žalobca navrhol v konaní vypočuť
ako svedkov rodičov žiakov, ktorí mali osvetliť okolnosti vzniku sťažnosti rodičov VII. triedy
na správanie žalobcu a jeho pedagogické postupy. Týchto svedkov však prvostupňový súd
nevypočul. Kvalita dokazovania na súde prvého stupňa bola poznačená aj osobou sudcu
JUDr. K., ktorý bol neskôr z konania vylúčený pre zaujatosť. Žalovaná nepreukázala, že
žalobca narúšal priebeh pedagogických porád, že dôvodom nezhôd medzi žalobcom
a riaditeľom žalovanej nebol etnický pôvod žalobcu, že žalobca porušoval svoju povinnosť
zúčastňovať sa dozoru pred začiatkom vyučovania, ako i porušovanie povinnosti súvisiacich
s dochádzkou do zamestnania a jej evidenciou. Prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal
s tvrdením žalobcu, že žalovanou požadovaná evidencia dochádzky rómskych žiakov bola
neprípustná (zakázaná podľa § 8 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov). Pokiaľ
žalovaná tvrdila, že žalobcu postihovala za neplnenie tejto domnelej povinnosti ako
zamestnanca, sama potvrdzuje, že ho sankcionovala za dodržiavanie zákona. Povinnosťou
odvolacieho súdu bolo zaoberať sa uvedenými argumentmi, nepristupovať k nim selektívne
a neignorovať princíp obráteného dôkazného bremena v spore o ochranu proti diskriminácii.
Žalobcovi stačilo preukázať, že voči nemu boli vykonané opatrenia, ktoré neboli vykonané
voči iným zamestnancom, jeho povinnosťou nebolo preukazovať, že uvedené opatrenia neboli
diskriminačné; túto povinnosť mala žalovaná. Súd úplne poprel inštitút dôkazného bremena
a zaťažil žalobcu povinnosťou preukázať diskriminačný charakter opatrení žalovanej.
Súčasťou práva na obhajobu je podľa judikatúry Ústavného súdu SR aj právo na riadne, úplné
a zrozumiteľné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súčasťou základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) je
aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06). Žalobca v odvolaní
proti rozsudku súdu prvého stupňa uviedol konkrétne námietky k právnemu posúdeniu veci,
nesprávnu interpretáciu a vykonanie dôkazov, nevykonanie navrhnutých dôkazov súdom
prvého stupňa, chybné dokazovanie vykonané vylúčeným sudcom z dôvodu jeho zaujatosti.
Odvolací súd na námietky žalobcu vôbec nereagoval, keď po právnej stránke svoje
rozhodnutie odôvodnil výlučne právnou úpravou ochrany osobnosti podľa Občianskeho
zákonníka, antidiskriminačný zákon spomenul iba formálne, inštitút obráteného dôkazného
bremena nespomenul vôbec napriek jeho kľúčovému významu pre predmetné konanie,
nereagoval ani na jednu námietku ohľadom priebehu a vyhodnotenia dokazovania, iba
všeobecne zrekapituloval dôkazy, pričom odvolacie námietky žalobcu ignoroval. Z rozsudku
nie je zrejmé, prečo odvolací súd neuznal odvolacie námietky žalobcu a prečo tieto považoval
za nedôvodné.
Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla, aby dovolací súd dovolanie
žalobcu zamietol. Uviedla, že prvostupňový i odvolací súd postupovali v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi poskytli ochranu jeho práv
a právom chránených záujmov, z ktorých uplatňovania nebol vylúčený. Vecná kritika žalobcu
zo strany riaditeľa školy vychádzala z reálnych a pravdivých podkladov, ktoré boli v priebehu
dokazovania žalobcovi preukázané pri zanedbaní povinnosti pedagóga, svojvôle
v pedagogickom procese. Pojem diskriminácie v súdnom konaní začal žalobca používať až po
zverejnení zákona č. 365/2004 Z.z. Následne začal používať argumentáciu o svojom etnickom
pôvode. Vypočutí svedkovia pedagogického zboru potvrdili, že riaditeľ školy vyžadoval od
všetkých rovnako plnenie si pedagogických povinností a nikomu nič netoleroval. V prípade
žiakov s etnickým pôvodom na škole (46 %) vyžadovalo rovnaké zaobchádzanie vedenie
školy tak voči žiakom ako aj voči pedagógom. Inštitút obráteného dôkazného bremena bol
súdmi plne akceptovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu.
V danom prípade dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu
nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (aj rozsudku)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľ namieta, že konanie je zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je taký vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť konať
pred súdom a v konaní pred ním uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu
možnosti konať pred súdom malo podľa názoru dovolateľa dôjsť predovšetkým
nerešpektovaním inštitútu „obráteného dôkazného bremena“; nevykonaním ním
navrhovaného dokazovania (výsluchom svedkov); nevysvetlením podrobných dôvodov
nevykonania navrhovaných dôkazov; nesprávnym vykonaním a hodnotením dôkazov;
neprihliadnutím (opomenutím) na dôkazy, ktoré dovolateľ považoval za rozhodné;
nevysporiadaním sa s právnou argumentáciou a zaujatými stanoviskami dovolateľa k vecnej
a právnej stránke sporu v podanom odvolaní v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu
a napokon nevysvetlením jednotlivých dôvodov rozhodnutia, v súhrne zakladajúcich
nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Žalobca v „jadre argumentácie“, vychádzajúc pritom z obsahu jeho dovolacích
námietok dôvodil, že súdy v prejednávanej veci nerešpektovali procesný princíp „obráteného
dôkazného bremena“ v konaní o ochrane proti diskriminácii, v dôsledku čoho žalobcu
nedôvodne zaťažili povinnosťou preukázať diskriminačný charakter sankčných opatrení
žalovanej.
V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru)
obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať
dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné
bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé.
Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovností
účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých
procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach
a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Požiadavka
spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať
rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej
výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie
charakterizuje § 18 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku,
predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.
V procese dokazovania (§ 120 O.s.p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má
povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné
bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého
je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola
v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.
Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 sa premietla do Občianskeho súdneho
konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že
voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácií v Zákonníku práce (§ 13 ods. 7 zákona
č. 311/2001 Z.z.) s účinnosťou od 1. apríla 2002, neskôr od 1. júla 2004 zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (§ 11 ods. 2 zákona
č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon).
V prípade vnútroštátnych právnych úprav (§ 13 ods. 7 Zákonníka práce a § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu,
ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností,
z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady
rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť
dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého
zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho
rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú
stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého
zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného
je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje
dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov.
Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima
facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný
pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by
mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného
prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že
k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného o rasovej, či etnickej
príslušnosti žalobcu; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak
žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda
znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný.
Podľa tvrdenia žalobcu k zásahu o nerovnakom zaobchádzaní došlo zo strany
žalovanej listinami zo 4. apríla 2002, z 10. decembra 2002, z 20. decembra 2002,
z 19. decembra 2003 a zo 16. júla 2004. Prvostupňový súd dospel k jednoznačnému záveru,
že obsah týchto listov nebol objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu,
pretože tieto poukazovali na neplnenie pracovných povinnosti žalobcu a ich obsah
neprekračoval rámec vecnej kritiky, nebol urážajúci ani nijako inak znevažujúci žalobcu,
kritika bola čo do obsahu a formy primeraná, nevybočovala z hraníc nutných na dosiahnutie
cieľa, uskutočňovala sa v rámci pracovnoprávnych vzťahov, pri ktorých riaditeľ žalovanej
ako nadriadený žalobcovi realizoval svoju základnú povinnosť vedúceho zamestnanca podľa
§ 82 písm. a/ Zákonníka práce riadiť a kontrolovať prácu zamestnancov. Povinnosť žalobcu
ako zamestnanca plniť pokyny nadriadeného v súlade s právnymi predpismi je daná podľa
§ 81 písm. a/ Zákonníka práce. Súd prvého stupňa rovnako konštatoval, že pokiaľ ide
o priamu, či nepriamu diskrimináciu, vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by zo
strany žalovanej dochádzalo ku konaniu, ktorým by k žalobcovi pristupovala inak, ako
k ostatným zamestnancom, alebo ktorým by bola žalovaná poukazovala na rómsky pôvod
žalobcu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami, ako aj
s právnymi závermi súdu prvého stupňa, keď konštatoval vecnú správnosť odvolaním
napadnutého rozhodnutia.
Len samotný pocit, či vnútorné presvedčenie žalobcu nemožno bez ďalšieho
považovať na prvý pohľad (prima facie) za záver o porušení zásady rovnakého
zaobchádzania. Podľa záverov prvostupňového i odvolacieho súdu žalobcom predložené
listiny z objektívneho hľadiska nepreukazujú také okolnosti, z ktorých by bolo možné
dôvodne usudzovať na prvý pohľad, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.
K presunu dôkazného bremena nepostačuje fakt, že žalobca sa hlási k rómskemu etniku a bol
žalovanou upozorňovaný i sankcionovaný za nedodržiavanie pracovnej disciplíny, bolo
potrebné, aby žalobca svoje tvrdenia podložil ďalšími dôkazmi preukazujúcimi nerovnaké
zaobchádzanie. Ak žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nemohol byť v spore úspešnou
stranou. Za tohto procesného stavu nemožno považovať za relevantnú námietku žalobcu
o nerešpektovaní obráteného dôkazného bremena súdmi. Uvedený procesný stav má svoj
praktický dopad aj na odôvodnenie rozhodnutí súdov, ktoré z hľadiska určitosti,
zrozumiteľnosti a dostatočnosti skutkových a právnych dôvodov v danom prípade odpovedali
na právne relevantné okolnosti prípadu potiaľ, pokiaľ sa venovali otázke žalobcom
preukázaných dôvodných skutočností o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j.
unesenia dôkazného bremena žalobcom), zvažujúc pritom aj vysvetlenia žalovanej strany,
ktoré považovali za dostatočné, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby. Vychádzajúc
z uvedeného nemožno prisvedčiť dovolateľovi, že postupom súdov došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť aj tým,
že súdy nevyhoveli návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. O odňatie
možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu účastníka na
vykonanie dôkazu (napr. R 125/1999, R 6/2000). Ak by aj uvedená vada napĺňala dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., k takejto vade by bolo možné prihliadať iba ak by
bolo dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.). Dovolateľ sa mýli, ak nevykonanie ním
navrhnutých dôkazov výsluchom svedkov súdom považuje za porušenie § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že i keď tvrdenia žalobcu v dovolaní o nevyhovení jeho
návrhu na vykonanie dokazovania nie sú úplne konkrétne, z obsahu spisu možno vyvodiť, že
zrejme mal na mysli nevyhovenie jeho návrhu z 5. júna 2003 (č.l. 42 spisu) na vykonanie
dokazovania výpoveďami svedkov R., O. a K.. Z písomného návrhu nevyplýva na
preukázanie akých konkrétnych skutočností bol výsluch svedkov navrhnutý a nie je zrejmé
z akej adresy by mali byť svedkovia predvolaní. Zo zápisnice o pojednávaní súdu z 26. apríla
2007 (č.l. 225 spisu) vyplýva, že účastníkom konania bolo dané poučenie súdom podľa § 120
ods. 4 O.s.p., na základe ktorého obaja účastníci zhodne uviedli, že nemajú návrhy na
doplnenie dokazovania. Za uvedeného procesného stavu nemožno prisvedčiť žalobcovi, že
dôvod pre ktorý nedošlo k vykonaniu ďalších dôkazov, teda aj výsluchom napríklad
uvedených svedkov, zavinil svojím postupom prvostupňový súd. Vzhľadom na neúplnosť
návrhu na vykonanie dôkazu, najmä však na záverečné stanovisko žalobcu po poučení súdom
podľa § 120 ods. 4 O.s.p., kedy tento už netrval na vykonávaní ďalších dôkazov, nemožno
takýto postup považovať za porušenie procesných práv účastníka konania, a teda ani za
odňatie možnosti konať pred súdom.
V občianskom súdnom konaní má účastník tiež právo vyjadriť sa k návrhom na
dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (viď § 123 O.s.p.). Právo účastníkov vyjadriť
sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že predseda senátu spravidla
bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi, aby sa k nemu bezprostredne
vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje za významné.
Vyjadrenie k vykonanému dôkazu je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri
rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
nemožno zamieňať s možnosťou účastníkov na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 3 O.s.p.), pretože obsah a účel
týchto procesných práv účastníka je rozdielny. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa
k vykonanému dôkazu (napr. z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej
veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti
postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci
dokazovania. Ak sa žalobcovi faktickým postupom súdu odoprelo právo vyjadriť sa
k výsluchu svedkyne M. bezprostredne po jeho skončení, ktorého sa osobne zúčastnil a ktorej
kládol otázky (a to aj v prípade, že niektorú otázku na svedka súd nepripustil), pričom
následne pokračovalo dokazovanie a vo veci prebehli ďalšie súdne pojednávania, na ktorom
sa mohol žalobca vyjadriť k výsluchu svedkyne, nejde o vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.,
môže však ísť o inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), k takejto vade by bolo možné prihliadať iba ak by bolo dovolanie
prípustné (§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Hodnotiace úsudky súdov (prvostupňového a odvolacieho) vyslovené
v rozhodnutiach, ktoré vychádzajú z vykonaných dôkazov [najmä záver, že súd nezistil
z vykonaných dôkazov (listinných a výpovedí svedkov) prvky priamej či nepriamej
diskriminácie ani porušenie práv na ochranu osobnosti] nemožno považovať za nesprávny
postup súdu v „priebehu konania“ a teda ani za odňatie možnosti konať pred súdom
zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f / O.s.p.
Nesprávne právne posúdenie súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), nie
je ale procesnou vadou konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. preto sa (ani prípadným)
nesprávnym právnym posúdením veci účastníkovi konania neodníma možnosť pre súdom
konať (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004,
sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005, sp. zn. 4 Cdo 165/2003).
Rovnako tak ďalšie námietky o „nesprávnej interpretácii a vykonaní dôkazov“,
„nedostatočnom a chybnom“ vykonávaní dôkazov vylúčeným sudcom, „všeobecnej
rekapitulácii dôkazov“ súdom, môžu byť prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá je síce relevantným dovolacím dôvodom
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (v tom zmysle, že s poukazom na tieto vady možno
odôvodniť procesne prípustné dovolanie), samé o sebe však prípustnosť dovolania
nezakladajú (viď § 237 O.s.p., ako aj § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.).
Pokiaľ žalobca namieta, že mu bolo odopreté právo na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03), a pokiaľ tvrdí
nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
a vyporiadania sa s jeho odvolacími námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na určitú
kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na
spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Aj podľa názoru dovolacieho súdu
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú
odpoveď na každý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé
všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ
rozhodnutia. Vychádzajúc z toho a zároveň poukazujúc na konkrétnu obsahovú, vecnú
a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd dospel k záveru, že právo
žalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu obsahuje nielen stručné
zhrnutie odvolacích námietok žalobcu, odkaz na právnu úpravu, ale aj primerané právne
posúdenie. Odvolací súd konštatoval, že „v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými
zisteniami a závermi súdu prvého stupňa o nedôvodnosti nároku žalobcu z dôvodu
neexistencie neoprávnených zásahov do jeho osobnosti, ako aj nepreukázania porušenia zásad
rovnakého zaobchádzania s odkazom na bližšie dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého
stupňa“. Podrobnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa je
zjavná a vyplýva aj z obsahu odôvodnenia dovolacieho rozhodnutia. V prípade, ak odvolací
v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa (úplný alebo čiastočný
blanketový odkaz), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe
zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí
jeden celok. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu (aj v nadväznosti na ním potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa) v potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce, že
totiž nič z toho, čo žalobca v prejednávanej veci označoval za „preukázané“ ohľadne zásahov
do práv na ochranu osobnosti a práv na rovnaké zaobchádzanie (diskrimináciu z etnických
dôvodov), sa nepotvrdilo. Pritom rozsudok súdu prvého stupňa bol vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnený, súd prvého stupňa uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za relevantné
a ako ich mal preukázané (t.j. z akých vykonaných dôkazov vychádzal), aké právne normy vo
veci aplikoval a ako tieto na konkrétny prípad vyložil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy
navrhnuté žalobcom a z akých dôvodov neprihliadal na právne a skutkové argumenty žalobcu
pri svojom závere o nedôvodnosti žaloby.
Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu otázky
dôvodnosti a opodstatnenosti dovolania (t.j. danosti dovolacích dôvodov v zmysle § 241
ods. 2 O.s.p.), pokiaľ nedospeje k záveru, že dovolanie je procesne prípustné. V prejednávanej
veci pri skúmaní otázky prípustnosti dovolania bolo zistené, že tento opravný prostriedok
žalobcu nesmeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustný (nie je podaný proti
žiadnemu z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., v dovolacom konaní nevyšli
najavo procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. a nepreukázala sa
žalobcom tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.). Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto nemohol v dovolacom konaní postúpiť ďalej a dovolaciemu
prieskumu podrobiť správnosť právnych záverov odvolacieho súdu, ani vecne riešiť to, či
konanie trpí inými vadami uvádzanými dovolateľom, a či tieto prípadne mali za následok
vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci. Po konštatovaní procesnej neprípustnosti dovolania
musel Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu bez ďalšieho odmietnuť (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), pričom nemal možnosť zaoberať sa
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti
žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142
ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal z dôvodu,
že nepodala návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. januára 2009
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková