Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 292/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

, zastúpeného advokátom

,

, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a 2, a , 3 a 6

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného

trestného súdu v konaní sp. zn. PK a jeho rozsudkom z 23. júna 2010,

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. a jeho

rozsudkom sp. zn. z 11. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. septembra 2013 doručená a následne 11. marca 2014 a 11. júna 2015 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a 2, a , 3 a 6 (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. PK a jeho rozsudkom

z 23. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. a jeho rozsudkom sp. zn.

z 11. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu sp. zn. PK z 23. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

z trestného činu vydierania podľa

v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „

Zb.“), z trestného činu hrubého nátlaku podľa ,

z obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5

písm. c) , z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa ods.

1 a ods. 4 písm. c) a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa

, a v skutkoch uvedených v tomto

rozsudku pod číslom 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 11. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ

1. júla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie (ktoré doplnil o dôvody odvolania

podaniami zo 4. a 10. februára 2011).

Najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu rozsudkom

sp. zn. z 11. februára 2011 vo vzťahu k osobe sťažovateľa zrušil vo výroku

o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ 21. novembra 2011 dovolanie

a 23. novembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením

sp. zn. z 8. marca 2012 odmietol pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie. Najvyšší súd dovolanie podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uznesením

sp. zn. z 25. apríla 2013 odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania

podľa ustanovení účinného do 31. augusta 2011.

3. Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiami

Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva

na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na verejné

prejednanie veci v jeho prítomnosti, mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,

porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov

proti sebe, byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti

nemu podľa , a , ako aj práva podľa

a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.

3.1 Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že

súd na hlavných pojednávaniach (uskutočnených v období od 11. novembra 2008

do 26. júna 2010) neakceptoval dôsledne jeho námietku použitia inštitútu náhradného

obhajcu (vyslovenie zásadnej nedôvery náhradnému obhajcovi a následne

aj ), žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali

za prítomnosti ním zvolených obhajcov ( a )

a následne aj vyslovenie nedôvery zvolenému zástupcovi . Konania

hlavných pojednávaní v uvedenom období označuje sťažovateľ za nezákonné a odporujúce

označeným článkom a dohovoru. U náhradných obhajcov namieta sťažovateľ

predovšetkým neefektívny spôsob výkonu obhajoby a neplnenie si zákonom ustanovených

povinností (nedostatočná komunikácia so sťažovateľom, nerešpektovanie pokynov

sťažovateľa, nedostatočná pripravenosť a aktivita počas hlavných pojednávaní, neexistencia

otázok na svedkov, kvalitatívne a kvantitatívne nedostatočné otázky na svedkov

pri krížovom výsluchu, rozsah a kvalita prednesenej záverečnej reči a iné) a u zvoleného

zástupcu bola dôvodom vypovedania plnej moci strata dôvery sťažovateľa k nemu. Uvedené

námietky uplatňoval sťažovateľ počas konania a podaniami (odvolaním i dovolaním)

na najvyššom súde. Keďže namietané pochybenia najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami

nenapravil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a a práv podľa a 3 písm. b), c) a d)

dohovoru.

3.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu jeho práva byť prítomný

na hlavnom pojednávaní a klásť svedkom otázky, a to tým, že v sťažnosti označených dňoch

(11. novembra 2008, 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009 a 25. a 26. mája 2010) sa

pre svoj nepriaznivý zdravotný stav nezúčastnil hlavných pojednávaní (pričom nežiadal, aby

sa konalo v jeho neprítomnosti), v dôsledku čoho sa nemohol efektívne a účinne obhajovať

a klásť vyslúchaným osobám otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Uskutočnené

pojednávania preto považuje za nezákonné a porušujúce jeho základné práva zaručené

v , a , ako aj práva podľa

a d) dohovoru, pretože napadnutými rozhodnutiami nedošlo k náprave tohto nezákonného

stavu.

3.3 V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie práva na verejné prejednanie veci,

ku ktorému malo dôjsť 16. októbra 2010 vylúčením verejnosti na časť hlavného

pojednávania na návrh obhajcu ďalšieho obžalovaného vo veci a prokurátora špeciálnej

prokuratúry. On sám k vylúčeniu verejnosti vypočutý nebol a podľa jeho názoru neboli

splnené podmienky na vylúčenie verejnosti ani podľa , ani podľa

ods. 1 dohovoru. V rámci uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietol aj porušenie práva na

prítomnosť dôverníkov na pojednávaní podľa , o ktorom ho

Špecializovaný trestný súd a ani ustanovený obhajca nepoučili a neposkytli mu možnosť na

jeho uplatnenie. Označeným postupom Špecializovaného trestného súdu podľa tvrdení

sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sa najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa

uvedenej v odvolaní nevyjadril, došlo k porušeniu označených práv a práva zaručeného

aj rozhodnutím najvyššieho súdu.

3.4 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľa

tvrdení sťažovateľa postupom Špecializovaného trestného súdu, ktorý svedkov v konaní

nevypočul v súlade s ustanoveniami , v dôsledku čoho boli získané

dôkazy nezákonné, stali sa procesne nepoužiteľnými, a nemohli preto tvoriť podklad

pre skutkové závery, tak ako ich vyslovil Špecializovaný trestný súd. V dôsledku toho,

že najvyšší súd k nim vo svojom rozsudku z 11. februára 2011 nezaujal stanovisko, namieta

sťažovateľ porušenie svojho práva na zákonné a spravodlivé súdne konanie, ako aj práva

na zákonné a preskúmateľné rozhodnutie podľa a dohovoru.

3.5 V závere prvej časti sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie práva byť

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, a to tým, že rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu došlo oproti obžalobe k zmene právnej kvalifikácie vo vybraných skutkoch

bez toho, aby bol na túto skutočnosť upozornený, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené

pripraviť si náležitú obhajobu a návrhy na vykonanie dôkazov. Najvyšší súd v rozsudku

z 11. februára 2011 uviedol, že nedošlo k prísnejšej kvalifikácii skutkov ako v obžalobe,

a v uznesení z 25. apríla 2013 uviedol, že svoje námietky mohol sťažovateľ uplatniť priamo

pred odvolacím súdom. Sťažovateľ tvrdí, že mu neboli priznané reálne a efektívne práva tak,

ako ich zaručuje dohovor, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa

a , ako aj práv podľa a 3 písm. a) a b) dohovoru.

4. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vine

a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ku ktorému došlo postupom

Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, rozsudkom najvyššieho

súdu z 11. februára 2011 a uznesením z 25. apríla 2013. K namietanému porušeniu

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že časť hlavného pojednávania bola

vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý nespĺňal požiadavky nezávislého súdu

(nález ústavného súdu sp. zn. ) a vo veci rozhodol senát v zložení

Mgr. Ivan Matel – predseda a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová,

ktorí neboli dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie na Špecializovaný trestný

súd v súlade s a zákonom, v dôsledku čoho bol sťažovateľ odňatý zákonnému

sudcovi a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.

Sťažovateľ v uvedenej časti sťažnosti namieta aj porušenie tzv. pravidla

nezameniteľnosti zloženia senátu, keď pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby rozhodoval

namiesto jedného z členov senátu (čerpanie dovolenky) náhradný sudca, avšak následne sa

ďalšieho konania a rozhodovania v trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu. O vine

a treste tak podľa tvrdení sťažovateľa nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený

zákonom.

Sťažovateľ napokon poukazuje aj na porušenie označených článkov

a dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v rozpore s rozvrhom práce nepridelil

jeho odvolanie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov konkrétnemu

senátu, ale toto odvolanie postúpil Špecializovanému trestnému súdu a senátu najvyššieho

súdu bolo pridelené až 28. septembra 2010. Senát konajúci o odvolaní sťažovateľa tak nebol

zákonným senátom v súlade s a zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľa podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru a o vine a treste sťažovateľa nerozhodol „nezávislý a nestranný súd

zriadený zákonom“.

5. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť

napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a porušenie princípu zákonnosti

trestných činov podľa , , a a 6 a

ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, keď podľa jeho názoru sú právne závery

Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu v rozsudku z 11. februára 2011

v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich

vyplývajúcimi. Sťažovateľ namieta aj vady hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa

najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní ani dovolaní náležite nezaoberal a nezaujal ani

stanovisko k námietke o náhrade škody.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví, že Špecializovaný trestný súd postupom v konaní

sp. zn. PK a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 11. februára 2011 a najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2013 porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49

a , 3 a 6 a práva podľa , 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a

dohovoru, aby zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu a rozsudok najvyššieho

súdu v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jeho

výkonu a náhrade škody a uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľa,

vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zrušil ďalšie výroky, ktoré majú

v odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa svoj podklad, neodkladne prepustil sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

v sume 30 000 €, ktoré je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd spolu

s trovami konania.

7. Dňa 11. marca 2014 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti

sťažovateľa, v ktorej rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a práva

na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

s odkazom na novšie judikáty najvyššieho súdu.

8. Dňa 11. júna 2015 doplnil sťažovateľ opätovne svoju sťažnosť, v ktorej

s odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. z 13. novembra 2014

vydaný po uskutočnenom zjednotení právnych názorov senátov uznesením pléna ústavného

súdu sp. zn. PLz. z 22. októbra 2014 namieta, že k porušeniu jeho základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. apríla 2013 došlo tým, že jeho dovolanie bolo podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté, hoci malo byť podľa meritórne

preskúmané na verejnom zasadnutí a následne malo byť rozhodnuté buď podľa § 386 ods. 1

a 2 alebo podľa .

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci,

považoval za prvoradé vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ prostredníctvom

svojho právneho zástupcu doplnil svoju sťažnosť 13. marca 2014 a 11. júna 2015, pričom

v prvom doplnení rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a práva

na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom

a v druhom doplnení argumentáciu o porušení jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a dohovoru. Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd v rámci konania

o jeho sťažnosti posúdil aj v doplneniach uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovaní

tohto dodatku sťažnosti musí postupovať tak, ako mu to umožňuje .

Sťažnosť, ktorou sa napáda neústavnosť rozsudku Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. PK z 23. júna 2010 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 11. februára 2011 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013,

bola ústavnému súdu doručená 17. septembra 2013 a doplnenia sťažnosti až 13. marca 2014

a 11. júna 2015.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (,

a iné).

Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti

napadnutému rozsudku Špecializovaného trestného súdu a rozsudku a uzneseniu

najvyššieho súdu, zohľadnil ústavný súd doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sa

pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať

z doslovného znenia ( ), podľa

ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (, a iné).

V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že doplnenia sťažnosti boli podané

po zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú

oneskorene.

A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 1 a 2, a , 3 a 6 a práv podľa , 2 a 3 písm. a),

b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

sp. zn. PK z 23. júna 2010

12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd

( a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej

proti označenému rozsudku prvostupňového súdu, v danom prípade Špecializovaného

trestného súdu, konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti

sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.

14. zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy

do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodným

zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

15. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom

pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využil.

Ochranu jeho právam zaručeným a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť druhostupňový súd – najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného

súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči rozsudku Špecializovaného trestného

súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a 2, a , 3 a 6 a , 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. februára 2011

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. apríla 2013

16. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

(pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

17. V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok

sťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu o dovolaní sťažovateľa, ako

aj vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté

dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.

Preskúmaním sťažnosti a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd zistil, že

sťažovateľ odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu i dovolanie proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu oprel o dôvody, v rámci ktorých formuloval argumentáciu

takmer totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.

18.1 Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiami

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade

s konaním ustanoveným zákonom, na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti, mať

primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať

alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj

prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, byť bez meškania podrobne

oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a , ako aj práva podľa a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.

Následne k takto označeným právam podrobne (a zhodne, ako to bolo v odvolaní

i dovolaní) uvádza, že nebola akceptovaná jeho námietka použitia inštitútu náhradného

obhajcu, žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali za prítomnosti ním zvolených

obhajcov, namieta neefektívnosť spôsobu výkonu obhajoby a neplnenie si základných

zákonom ustanovených povinností náhradnými obhajcami. Ústavný súd po podrobnom

oboznámení sa s obsahom odôvodnenia dovolacieho súdu konštatuje, že uplatnené námietky

sťažovateľa sú zjavne neopodstatnené, keďže sa nezakladajú na pravde. Najvyšší súd

vo svojom rozhodnutí konštatoval, že k využitiu náhradného obhajcu došlo v súlade s § 42

ods. 1 a 2 s odôvodnením, že k jeho ustanoveniu došlo popri zvolenom

obhajcovi z dôvodu, že vzhľadom na počet osôb a skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba,

sa očakávalo dlhšie konanie, čo sa následne aj preukázalo, keď hlavné pojednávanie

predstavovalo 51 rokovacích dní v období od 6. októbra 2008 do 23. júna 2010.

Odvolávajúc sa na rozhodnutia ESĽP ich sťažovateľ vykladal ako absolútne právo

obvineného na obhajobu v podobe prítomnosti na procesnom úkone len jedného ním

určeného obhajcu z viacerých zvolených, čo nie je možné akceptovať. Najvyšší súd

poukázal aj na skutočnosť, že na viacerých hlavných pojednávaniach sa nezúčastnil

a prítomný bol druhý zvolený obhajca i náhradný obhajca,

napriek tomu sťažovateľ opakovane trval na odročení hlavného pojednávania s tým,

že je porušené jeho právo na obhajobu, ak sa uskutoční bez účasti .

Ústavný súd zhodne s najvyšším súdom považuje takýto prístup sťažovateľa v spojení

s faktom, že práve zvolený obhajca sa nedostavil na 18 hlavných

pojednávaní (ktorého sťažovateľ následne odvolal pre stratu dôvery) za predlžovanie

súdneho konania v rozpore s a ustanovenie náhradných obhajcov

za plne opodstatnené. Najvyšší súd sa náležite vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa,

že náhradný obhajca si neplnil svoje povinnosti a jeho výkon sa stal predmetom

prieskumnej komisie Advokátskej komory Slovenskej republiky, ktorá nedospela k záveru

o neplnení si povinností advokáta.

18.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj v dôsledku

toho, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav sa nemohol zúčastniť hlavného pojednávania

30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009, klásť svedkom otázky a vyjadrovať sa

k vykonaným dôkazom, a tak sa účinne obhajovať a dôsledne a efektívne využívať svoje

práva. Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané, že najvyšší súd sa aj touto

námietkou sťažovateľa dôsledne zaoberal, keď uviedol, že sťažovateľ napriek lekárskej

správe o spôsobilosti zúčastniť sa pojednávania na pojednávanie 30. júna 2009 predvedený

nebol (prítomný bol ním ustanovený obhajca ). Pojednávanie bolo

odročené po tom, keď súd vyzval na predloženie prípadných návrhov na doplnenie

dokazovania a po predložení žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby

ho k nej vypočul a rozhodol o nej. Obdobná situácia nastala aj pri ďalších dňoch hlavného

pojednávania, na ktoré sťažovateľ síce bol predvedený, o ich odročenia žiadal pre zdravotné

problémy napriek upozorneniu predsedu senátu, že na nich budú vypočutí pre sťažovateľa

dôležití svedkovia, čo najvyšší súd vyhodnotil ako odmietnutie sťažovateľa na pojednávaní

sa zúčastniť.

18.3 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ za namietané porušenie označených práv

označil skutočnosť, že na časti hlavného pojednávania (16. októbra 2010) došlo k vylúčeniu

verejnosti bez toho, aby na to boli splnené podmienky ustanovené

a dohovorom. Podľa názoru sťažovateľa subjektívne pohnútky ďalších obžalovaných

bez uvedenia konkrétnych faktov opodstatňujúcich takýto postup nepredstavovali tie

dovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Transparentnosť výkonu spravodlivosti zabezpečená verejnosťou súdneho konania

prispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému procesu. Samotný

dohovor v čl. 6 ods. 1 však zakotvuje výnimky z princípu verejnosti súdneho konania,

na ktoré odkázal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, kde zároveň

zdôraznil nutnosť splnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality pri aplikácii

dôvodov vylúčenia verejnosti uvedených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie polemizuje práve so splnením požiadavky

legitimity, keď vytýka konajúcemu súdu absenciu prezentácie konkrétnych skutočností

opodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodov

v podobe možného ohrozenia bezpečnosti potenciálnych svedkov s prihliadnutím

na okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celého

hlavného pojednávania, z hľadiska splnenia požiadavky legitimity za akceptovateľné.

Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetického

ponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale len

na dobu predstavujúcu z celkového časového rámca rozsiahleho hlavného pojednávania

(celkovo 51 dní) úsek štyroch hodín, pri súčasnom rešpektovaní práv obhajoby

a kontradiktórnosti konania vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá by

bola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesu

v trestnej veci sťažovateľa.

V uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv

napadnutými rozhodnutiami aj tým, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadal

s námietkou, že mu nebol umožnený prístup ním určených dôverníkov na hlavné

pojednávanie konané 16. októbra 2009, na časť, počas ktorej došlo k vylúčeniu verejnosti.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o odvolaní uviedol, že

sťažovateľ mohol požiadať o účasť dôverníkov na pojednávaní, ak mal o to záujem, pričom

povinnosťou konajúceho súdu ho nebolo o tejto možnosti poučovať. K uplatnenej námietke

ústavný súd uvádza, že berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu nemohlo mať nezaujatie

stanoviska dovolacieho súdu dopad na sťažovateľom označené práva v takom rozsahu, aby

bolo možné vysloviť ich porušenie.

18.4 K porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami došlo podľa tvrdení

sťažovateľa aj tým, že nezákonným spôsobom boli vykonané svedecké výpovede. Podľa

názoru sťažovateľa neboli svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní poučení

náležitým spôsobom, keďže nebolo získané ich výslovné vyjadrenie, či právo nevypovedať

využívajú alebo nie. U svedkov, ktorých výpovede z prípravného konania boli na hlavnom

pojednávaní predložené na vysvetlenie rozporov, sťažovateľ namietal ich nedostatočné

poučenie v prípravnom konaní.

V rozhodnutí o dovolaní sa najvyšší súd s uvedenou argumentáciou sťažovateľa

nestotožnil a posúdil vykonané svedecké výpovede ako súladné s príslušnými

ustanoveniami . Ústavný súd je toho názoru, že argumentácia

a interpretácia dotknutej právnej úpravy, ktorou najvyšší súd svoje stanovisko odôvodnil,

nijako nepopiera zmysel a účel tejto právnej úpravy.

Z obsahu príslušných ustanovení , resp. z ich logického

a systematického výkladu (pozri ustanovenia ), ako aj z ustálenej

judikatúry, na ktorú sa odvolávajú dokonca samotní sťažovatelia (pozri odôvodnenie

rozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí

sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne

vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede

svedkov, ktorí majú právo odoprieť výpoveď, považovať za dôkaz, ktorý je v prípade potreby

použiteľný na hlavnom pojednávaní.“), je zjavné, že povinnosť výslovného vyhlásenia

svedka k právu odoprieť výpoveď, teda vyhlásenia, „či toto právo využíva, alebo nie“, sa

vzťahuje na poučenie svedka orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prípravného

konania (pozri rozhodnutie sp. zn. R 9/1985: „Orgány prípravného konania sú povinné

vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude

použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní.

To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení

.“). Sprísnenie podmienok pre poučenie svedka práve v štádiu

prípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítanie

zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedka

na hlavnom pojednávaní predstavuje výnimku zo zásady bezprostrednosti garantujúcej

kontradiktórnosť konania.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní zároveň jasne

vyplýva, že výsluchy svedkov na hlavnom pojednávaní, ako aj výsluchy svedkov

v prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predložené

na vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestného

poriadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetu

výsluchu), teda zákonným spôsobom.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval aj výhrady k spôsobu vykonania výsluchu jedného

zo svedkov formou videokonferencie v rámci právnej pomoci justičných orgánov Českej

republiky. Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní

argumentoval, že takto vykonaná forma výsluchu práva obhajoby a kontradiktórnosť

konania garantovala, keďže svedka bolo možné zo strany obhajoby riadne konfrontovať

kladením otázok prostredníctvom uskutočnenej videokonferencie.

Prezentované stanovisko najvyššieho súdu ústavný súd považuje za konformné

s príslušnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá pre rešpektovanie

práva na výsluch svedka garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadoch

výsluchov realizovaných pre objektívne prekážky mimo súdnu sieň vyžaduje, aby príslušné

orgány využili tie z dostupných zdrojov alternatívneho vykonania výsluchu, ktoré

zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere. Ako zo spomínanej judikatúry vyplýva,

interaktívne spôsoby vykonania výsluchu v podobe videoprenosu poskytujúceho dostatočný

priestor na realizáciu práv obhajoby tejto požiadavke zodpovedajú (rozhodnutie Zhukovskiy

proti Ukrajine z 3. 3. 2011, č. 31240/03).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd kvalifikuje námietky

sťažovateľa o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, a teda o porušení čl. 6 dohovoru

ako zjavne neopodstatnené.

18.5 Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti tvrdí, že došlo k zmene právnej kvalifikácie v

skutkoch č. 6, č. 7 a č. 11, a keďže na túto skutočnosť nebol upozornený, neumožnila sa mu

náležitá príprava obhajoby a návrhov na vykonanie dôkazov, čo malo za následok porušenie

jeho v sťažnosti uvedených základných práv a slobôd. Ústavný súd konštatuje, že ak

najvyšší súd postupoval v súlade s relevantným ustanovením ,

s odkazom na judikatúru ESĽP dostal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k zmene v právnej

kvalifikácii priamo v odvolacom konaní, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označených práv.

19. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vine

a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že časť hlavného

pojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa nálezu ústavného

súdu sp. zn. nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, členovia senátu, ktorí

vo veci rozhodovali, neboli zákonnými sudcami, a tak o vine a treste nerozhodol nezávislý

a nestranný súd zriadený zákonom. Súčasťou porušenia v tejto časti označených práv bola

aj námietka, že došlo k porušeniu pravidla nezameniteľnosti zloženia senátu a nepridelenia

odvolania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, v dôsledku čoho podľa

tvrdení sťažovateľa o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.

Námietku sťažovateľa o neústavnosti a z toho vyplývajúceho nedostatku právomocí

bývalého Špeciálneho súdu, ktorý vykonal časť hlavného pojednávania v trestnej veci

sťažovateľa, kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, poukazujúc pritom

na relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. , na ktorý sa sťažovateľ

odvoláva. V predmetnom náleze ústavný súd vylúčil priamu príčinnú súvislosť medzi

povahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany

ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.

Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľovi v dovolacom rozhodnutí

najvyššieho súdu jasne prezentované a podporené aj odkazom na príslušnú judikatúru

ESĽP, ktorý rovnako ako ústavný súd vylúčil spochybnenie atribútu nezávislosti

rozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.

Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnosti

pri pridelení členov rozhodujúceho senátu pôvodného Špeciálneho súdu na nový

Špecializovaný trestný súd poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu

činnosť (pozri napr. ), v ktorej jednoznačne konštatoval dodržanie ústavnej

požiadavky prerokovania veci zákonným sudcom v súvislosti s prechodom sudcov

Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd. Ústavný súd tu zdôraznil, že k prechodu

sudcov došlo na základe zákona, ktorého prijatie má výslovnú oporu v texte ,

konkrétne v , ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu

aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu

v texte môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (). V danom

prípade sa tak nevyžadovalo ani pridelenie trestnej veci senátu náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov, ako to tvrdí sťažovateľ.

Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj ďalšiu námietku sťažovateľa

o porušení nezmeniteľnosti zloženia súdu, porušenie ktoré ho videl sťažovateľ v skutočnosti,

že sa jeho vypočutia a rozhodovania 25. mája 2010 o ďalšom trvaní väzby namiesto jedného

z členov senátu zúčastnil náhradný sudca, avšak následne sa ďalšieho prejednávania

a rozhodovania v jeho trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu, čo bolo podľa názoru

sťažovateľa v rozpore s ustanovením .

Čiastkovým aspektom spravodlivého súdneho konania je aj zásada bezprostrednosti

zakotvená v , podľa ktorej je súd povinný prihliadať

pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom či neverejnom zasadnutí

len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.

Z uvedenej zásady bezprostrednosti vyplýva (okrem iného) aj procesné pravidlo

nezmeniteľnosti zloženia súdu, pre dodržanie ktorého upravuje inštitút

náhradného sudcu ( ).

Podľa náhradný sudca má postavenie člena senátu,

hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu,

ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca,

za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.

Z obsahu označeného ustanovenia je zrejmá aplikovateľnosť

predmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť člena

senátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľa, kde náhradný

sudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby.

Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa zaujal k námietke uplatnenej

sťažovateľom o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v rozhodnutí sp. zn.

z 19. augusta 2009), v ktorom obmedzil rešpektovanie tohto procesného

pravidla pre tie súdne rozhodovania, ktoré zásadným spôsobom vedú k skončeniu trestného

stíhania, teda pre rozhodovanie o merite veci, a za také z jednotlivých foriem súdneho

zasadnutia považoval hlavné pojednávanie. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanovisko

najvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou ESĽP.

Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu postúpením

odvolania podaného na najvyššom súde prvostupňovému – Špecializovanému trestnému

súdu vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia .

Podľa ustanovenia sa odvolanie podáva na súde,

proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení v rámci

konania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolania

ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté,

s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolania

všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu.

Postup najvyššieho súdu bol teda v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu

na príslušnom súde.

20. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť

napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a princípu zákonnosti trestných

činov, a to z dôvodu, že právne závery v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore

s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami. Sťažovateľ namietal aj vady

hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležite

nezaoberal. Uplatnené námietky sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorú sťažovateľ

uviedol ako dovolací dôvod podľa vo svojom

dovolaní. Dovolací súd považoval spochybnenie právneho posúdenia jednotlivých skutkov

za zjavne neopodstatnené s odvolaním sa na podrobnú interpretáciu príslušných ustanovení

Trestných kódexov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa

prostredníctvom systematického výkladu relevantných ustanovení Trestných kódexov

(ustanovenia upravujúce skutkovú podstatu trestného činu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanovenia

vymedzujúce časovú pôsobnosť Trestných kódexov, resp. zásadu posudzovania trestnosti

činu) sťažovateľovi jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny predstavuje trvací trestný čin, v rámci ktorého je

vyvolaný protiprávny stav a tento sa ďalej aj po naplnení všetkých znakov zákonnej

skutkovej podstaty trestného činu v rozpore so zákonom zámerne udržuje. Tento trestný čin

je dokonaný už založením, zosnovaním alebo podporovaním zločineckej skupiny, ako

aj členstvom v takejto skupine alebo činnosťou pre zločineckú skupinu. V súlade so zásadou

posudzovania trestnosti činu sa preto trestné činy trvacie posudzujú ako trestné činy

spáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového

zákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď by

bol starý zákon pre páchateľa priaznivejší. Sťažovateľovi bolo zároveň náležite

prostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosť

pre zločineckú skupinu samy osobe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchaní

trestnej činnosti touto skupinou alebo nie.

Ústavný súd takto prezentovanú interpretáciu relevantnej právnej úpravy a na ňu

nadväzujúce odôvodnenie, na základe ktorého najvyšší súd konštatoval správnosť

subsumpcie ustáleného skutku pod uvedenú právnu kvalifikáciu, považuje za dostatočne

logické, náležité a zodpovedajúce ustálenej rozhodovacej praxi súdov (pozri napr. R 5/2012

rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 18. novembra 2010) a nijako

neodporujúce zmyslu a účelu aplikovanej právnej úpravy. Vychádzajúc z uvedeného

považoval preto námietky sťažovateľa za zjavne neopodstatnené.

Námietku sťažovateľa o arbitrárnosti výroku rozsudku týkajúceho sa uplatneného

nároku poškodeného na náhradu škody najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní neakceptoval

a poukazujúc na obsah ustanovenia skonštatoval, že nárok

na náhradu škody v špecifikovanej výške bol poškodeným uplatnený počas výsluchu

v prípravnom konaní, teda riadne a včas, pričom prejav vôle poškodeného bol jasne

identifikovateľný z jeho výslovného vyhlásenia v kontexte obsahu výpovede poškodeného

o konkrétnom skutku.

Podľa poškodený, ktorý má podľa zákona proti

obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež

oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť

nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania

alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške

sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia dotknutého ustanovenia Trestného

poriadku, ktorú prezentoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelu

predmetnej právnej úpravy a tiež ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá za perfektné

uplatnenie nároku na náhradu škody považuje prejav vôle, u ktorého nie sú pochybnosti

o uplatnenom nároku, a z návrhu sú zároveň zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku.

Námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.

21. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že napadnuté

rozhodnutia najvyššieho súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené

a nemožno ich považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Napadnuté

rozhodnutia možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015