Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 292/2015
PDF · 653.85 KB
No categories available
I. ÚS 292/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, zastúpeného advokátom
,
, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného
trestného súdu v konaní sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010,
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho
rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. septembra 2013 doručená a následne 11. marca 2014 a 11. júna 2015 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom
z 23. júna 2010, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní sp. zn. 1 To 23/2010 a jeho rozsudkom sp. zn. 1 To 23/2010
z 11. februára 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“),
z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 140/1961
Zb.“), z trestného činu hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb.,
z obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5
písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z., z obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods.
1 a ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. a z obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa
§ 221 ods. 1, 2 a 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. v skutkoch uvedených v tomto
rozsudku pod číslom 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 a 11. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ
1. júla 2010 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie (ktoré doplnil o dôvody odvolania
podaniami zo 4. a 10. februára 2011).
Najvyšší súd napadnutý rozsudok Špecializovaného trestného súdu rozsudkom
sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 vo vzťahu k osobe sťažovateľa zrušil vo výroku
o uloženom treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ho na úhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 24 rokov so zaradením do ústavu s maximálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku najvyššieho súdu podal sťažovateľ 21. novembra 2011 dovolanie
a 23. novembra 2011 sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa uznesením
sp. zn. II. ÚS 12/2012 z 8. marca 2012 odmietol pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie. Najvyšší súd dovolanie podľa § 382 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uznesením
sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013 odmietol, pretože neboli zistené dôvody dovolania
podľa ustanovení § 371 Trestného poriadku účinného do 31. augusta 2011.
3. Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiami
Špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva
na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade s konaním ustanoveným zákonom, na verejné
prejednanie veci v jeho prítomnosti, mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby,
porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov
proti sebe, byť bez meškania podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti
nemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.
3.1 Porušenie práva na obhajobu vidí sťažovateľ predovšetkým v tom, že
súd na hlavných pojednávaniach (uskutočnených v období od 11. novembra 2008
do 26. júna 2010) neakceptoval dôsledne jeho námietku použitia inštitútu náhradného
obhajcu (vyslovenie zásadnej nedôvery náhradnému obhajcovi a následne
aj ), žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali
za prítomnosti ním zvolených obhajcov ( a )
a následne aj vyslovenie nedôvery zvolenému zástupcovi . Konania
hlavných pojednávaní v uvedenom období označuje sťažovateľ za nezákonné a odporujúce
označeným článkom ústavy a dohovoru. U náhradných obhajcov namieta sťažovateľ
predovšetkým neefektívny spôsob výkonu obhajoby a neplnenie si zákonom ustanovených
povinností (nedostatočná komunikácia so sťažovateľom, nerešpektovanie pokynov
sťažovateľa, nedostatočná pripravenosť a aktivita počas hlavných pojednávaní, neexistencia
otázok na svedkov, kvalitatívne a kvantitatívne nedostatočné otázky na svedkov
pri krížovom výsluchu, rozsah a kvalita prednesenej záverečnej reči a iné) a u zvoleného
zástupcu bola dôvodom vypovedania plnej moci strata dôvery sťažovateľa k nemu. Uvedené
námietky uplatňoval sťažovateľ počas konania a podaniami (odvolaním i dovolaním)
na najvyššom súde. Keďže namietané pochybenia najvyšší súd napadnutými rozhodnutiami
nenapravil, došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b), c) a d)
dohovoru.
3.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že došlo k porušeniu jeho práva byť prítomný
na hlavnom pojednávaní a klásť svedkom otázky, a to tým, že v sťažnosti označených dňoch
(11. novembra 2008, 30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009 a 25. a 26. mája 2010) sa
pre svoj nepriaznivý zdravotný stav nezúčastnil hlavných pojednávaní (pričom nežiadal, aby
sa konalo v jeho neprítomnosti), v dôsledku čoho sa nemohol efektívne a účinne obhajovať
a klásť vyslúchaným osobám otázky a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom. Uskutočnené
pojednávania preto považuje za nezákonné a porušujúce jeho základné práva zaručené
v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
a d) dohovoru, pretože napadnutými rozhodnutiami nedošlo k náprave tohto nezákonného
stavu.
3.3 V ďalšej časti sťažovateľ namieta porušenie práva na verejné prejednanie veci,
ku ktorému malo dôjsť 16. októbra 2010 vylúčením verejnosti na časť hlavného
pojednávania na návrh obhajcu ďalšieho obžalovaného vo veci a prokurátora špeciálnej
prokuratúry. On sám k vylúčeniu verejnosti vypočutý nebol a podľa jeho názoru neboli
splnené podmienky na vylúčenie verejnosti ani podľa Trestného poriadku, ani podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. V rámci uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietol aj porušenie práva na
prítomnosť dôverníkov na pojednávaní podľa § 250 ods. 2 Trestného poriadku, o ktorom ho
Špecializovaný trestný súd a ani ustanovený obhajca nepoučili a neposkytli mu možnosť na
jeho uplatnenie. Označeným postupom Špecializovaného trestného súdu podľa tvrdení
sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a keďže sa najvyšší súd k argumentácii sťažovateľa
uvedenej v odvolaní nevyjadril, došlo k porušeniu označených práv a práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozhodnutím najvyššieho súdu.
3.4 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie došlo podľa
tvrdení sťažovateľa postupom Špecializovaného trestného súdu, ktorý svedkov v konaní
nevypočul v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, v dôsledku čoho boli získané
dôkazy nezákonné, stali sa procesne nepoužiteľnými, a nemohli preto tvoriť podklad
pre skutkové závery, tak ako ich vyslovil Špecializovaný trestný súd. V dôsledku toho,
že najvyšší súd k nim vo svojom rozsudku z 11. februára 2011 nezaujal stanovisko, namieta
sťažovateľ porušenie svojho práva na zákonné a spravodlivé súdne konanie, ako aj práva
na zákonné a preskúmateľné rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3.5 V závere prvej časti sťažnosti namieta sťažovateľ porušenie práva byť
oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia, a to tým, že rozsudkom Špecializovaného
trestného súdu došlo oproti obžalobe k zmene právnej kvalifikácie vo vybraných skutkoch
bez toho, aby bol na túto skutočnosť upozornený, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené
pripraviť si náležitú obhajobu a návrhy na vykonanie dôkazov. Najvyšší súd v rozsudku
z 11. februára 2011 uviedol, že nedošlo k prísnejšej kvalifikácii skutkov ako v obžalobe,
a v uznesení z 25. apríla 2013 uviedol, že svoje námietky mohol sťažovateľ uplatniť priamo
pred odvolacím súdom. Sťažovateľ tvrdí, že mu neboli priznané reálne a efektívne práva tak,
ako ich zaručuje dohovor, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) a b) dohovoru.
4. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vine
a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ku ktorému došlo postupom
Špecializovaného trestného súdu a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, rozsudkom najvyššieho
súdu z 11. februára 2011 a uznesením z 25. apríla 2013. K namietanému porušeniu
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru došlo podľa názoru sťažovateľa tým, že časť hlavného pojednávania bola
vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý nespĺňal požiadavky nezávislého súdu
(nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08) a vo veci rozhodol senát v zložení
Mgr. Ivan Matel – predseda a členovia senátu JUDr. Jozef Šutka a JUDr. Ružena Sabová,
ktorí neboli dočasne pridelení alebo preložení na výkon funkcie na Špecializovaný trestný
súd v súlade s ústavou a zákonom, v dôsledku čoho bol sťažovateľ odňatý zákonnému
sudcovi a o vine a treste nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“.
Sťažovateľ v uvedenej časti sťažnosti namieta aj porušenie tzv. pravidla
nezameniteľnosti zloženia senátu, keď pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby rozhodoval
namiesto jedného z členov senátu (čerpanie dovolenky) náhradný sudca, avšak následne sa
ďalšieho konania a rozhodovania v trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu. O vine
a treste tak podľa tvrdení sťažovateľa nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený
zákonom.
Sťažovateľ napokon poukazuje aj na porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru postupom najvyššieho súdu, ktorý v rozpore s rozvrhom práce nepridelil
jeho odvolanie náhodným výberom pomocou technických prostriedkov konkrétnemu
senátu, ale toto odvolanie postúpil Špecializovanému trestnému súdu a senátu najvyššieho
súdu bolo pridelené až 28. septembra 2010. Senát konajúci o odvolaní sťažovateľa tak nebol
zákonným senátom v súlade s ústavou a zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a o vine a treste sťažovateľa nerozhodol „nezávislý a nestranný súd
zriadený zákonom“.
5. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namieta arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a porušenie princípu zákonnosti
trestných činov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 6 ústavy a čl. 6
ods. 1 a 2 a čl. 7 ods. 1 dohovoru, keď podľa jeho názoru sú právne závery
Špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu v rozsudku z 11. februára 2011
v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami z nich
vyplývajúcimi. Sťažovateľ namieta aj vady hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa
najvyšší súd v rozhodnutí o odvolaní ani dovolaní náležite nezaoberal a nezaujal ani
stanovisko k námietke o náhrade škody.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol
o jeho sťažnosti nálezom, ktorým vysloví, že Špecializovaný trestný súd postupom v konaní
sp. zn. PK 2 T 16/2008 a jeho rozsudkom z 23. júna 2010, najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011 a najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 TdoV 9/2012
z 25. apríla 2013 porušili jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49
a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1
dohovoru, aby zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu a rozsudok najvyššieho
súdu v odsudzujúcej časti týkajúcej sa sťažovateľa vo výrokoch o vine, treste, spôsobe jeho
výkonu a náhrade škody a uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa sťažovateľa,
vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, zrušil ďalšie výroky, ktoré majú
v odsudzujúcom výroku o vine sťažovateľa svoj podklad, neodkladne prepustil sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
v sume 30 000 €, ktoré je povinný zaplatiť Špecializovaný trestný súd a najvyšší súd spolu
s trovami konania.
7. Dňa 11. marca 2014 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti
sťažovateľa, v ktorej rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a práva
na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
s odkazom na novšie judikáty najvyššieho súdu.
8. Dňa 11. júna 2015 doplnil sťažovateľ opätovne svoju sťažnosť, v ktorej
s odvolaním sa na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 336/2012 z 13. novembra 2014
vydaný po uskutočnenom zjednotení právnych názorov senátov uznesením pléna ústavného
súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014 namieta, že k porušeniu jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 9/2012 a jeho uznesením
z 25. apríla 2013 došlo tým, že jeho dovolanie bolo podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuté, hoci malo byť podľa § 384 ods. 1 Trestného poriadku meritórne
preskúmané na verejnom zasadnutí a následne malo byť rozhodnuté buď podľa § 386 ods. 1
a 2 alebo podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Predtým, ako ústavný súd pristúpil k preskúmaniu sťažnosti v merite veci,
považoval za prvoradé vysporiadať sa so skutočnosťou, že sťažovateľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu doplnil svoju sťažnosť 13. marca 2014 a 11. júna 2015, pričom
v prvom doplnení rozšíril svoju argumentáciu o porušení práva na obhajobu a práva
na rozhodnutie o vine a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom
a v druhom doplnení argumentáciu o porušení jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd v rámci konania
o jeho sťažnosti posúdil aj v doplneniach uvedené námietky. Ústavný súd i pri posudzovaní
tohto dodatku sťažnosti musí postupovať tak, ako mu to umožňuje zákon o ústavnom súde.
Sťažnosť, ktorou sa napáda neústavnosť rozsudku Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. PK 2 T 16/2008 z 23. júna 2010 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010
z 11. februára 2011 a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013,
bola ústavnému súdu doručená 17. septembra 2013 a doplnenia sťažnosti až 13. marca 2014
a 11. júna 2015.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd pripomína, že sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04
a iné).
Pri určovaní, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti
napadnutému rozsudku Špecializovaného trestného súdu a rozsudku a uzneseniu
najvyššieho súdu, zohľadnil ústavný súd doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej sa
pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať
z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa
ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08 a iné).
V zmysle uvedeného ústavný súd rozhodol, že doplnenia sťažnosti boli podané
po zákonom ustanovenej lehote, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako podanú
oneskorene.
A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a),
b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom Špecializovaného trestného súdu
sp. zn. PK 2T 16/2008 z 23. júna 2010
12. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd
(čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
13. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k časti sťažnosti smerujúcej
proti označenému rozsudku prvostupňového súdu, v danom prípade Špecializovaného
trestného súdu, konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti
sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
14. Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy
do základných práv a slobôd, resp. ľudských práv garantovaných medzinárodným
zmluvami. Rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
15. Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom
pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využil.
Ochranu jeho právam zaručeným ústavou a dohovorom bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť druhostupňový súd – najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného
súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči rozsudku Špecializovaného trestného
súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1
a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2, 3 a 6 ústavy a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 23/2010 z 11. februára 2011
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 9/2012 z 25. apríla 2013
16. Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
(pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
17. V zmysle uvedeného preto ústavný súd pristúpil k preskúmaniu námietok
sťažovateľa uplatnených tak vo vzťahu k rozhodnutiu o dovolaní sťažovateľa, ako
aj vo vzťahu k druhostupňovému rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktoré bolo napadnuté
dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom posúdené ako neprípustné.
Preskúmaním sťažnosti a obsahu namietaných rozhodnutí ústavný súd zistil, že
sťažovateľ odvolanie proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu i dovolanie proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu oprel o dôvody, v rámci ktorých formuloval argumentáciu
takmer totožnú s argumentáciou sťažnosti podanej ústavnému súdu.
18.1 Sťažovateľ v prvej časti sťažnosti namieta, že napadnutými rozhodnutiami
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na rozhodnutie o trestnom obvinení v súlade
s konaním ustanoveným zákonom, na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti, mať
primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby, porušeniu práva na obhajobu, vyslúchať
alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj
prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, byť bez meškania podrobne
oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b), c) a d) dohovoru.
Následne k takto označeným právam podrobne (a zhodne, ako to bolo v odvolaní
i dovolaní) uvádza, že nebola akceptovaná jeho námietka použitia inštitútu náhradného
obhajcu, žiadosti, aby sa hlavné pojednávania uskutočňovali za prítomnosti ním zvolených
obhajcov, namieta neefektívnosť spôsobu výkonu obhajoby a neplnenie si základných
zákonom ustanovených povinností náhradnými obhajcami. Ústavný súd po podrobnom
oboznámení sa s obsahom odôvodnenia dovolacieho súdu konštatuje, že uplatnené námietky
sťažovateľa sú zjavne neopodstatnené, keďže sa nezakladajú na pravde. Najvyšší súd
vo svojom rozhodnutí konštatoval, že k využitiu náhradného obhajcu došlo v súlade s § 42
ods. 1 a 2 Trestného poriadku s odôvodnením, že k jeho ustanoveniu došlo popri zvolenom
obhajcovi z dôvodu, že vzhľadom na počet osôb a skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba,
sa očakávalo dlhšie konanie, čo sa následne aj preukázalo, keď hlavné pojednávanie
predstavovalo 51 rokovacích dní v období od 6. októbra 2008 do 23. júna 2010.
Odvolávajúc sa na rozhodnutia ESĽP ich sťažovateľ vykladal ako absolútne právo
obvineného na obhajobu v podobe prítomnosti na procesnom úkone len jedného ním
určeného obhajcu z viacerých zvolených, čo nie je možné akceptovať. Najvyšší súd
poukázal aj na skutočnosť, že na viacerých hlavných pojednávaniach sa nezúčastnil
a prítomný bol druhý zvolený obhajca i náhradný obhajca,
napriek tomu sťažovateľ opakovane trval na odročení hlavného pojednávania s tým,
že je porušené jeho právo na obhajobu, ak sa uskutoční bez účasti .
Ústavný súd zhodne s najvyšším súdom považuje takýto prístup sťažovateľa v spojení
s faktom, že práve zvolený obhajca sa nedostavil na 18 hlavných
pojednávaní (ktorého sťažovateľ následne odvolal pre stratu dôvery) za predlžovanie
súdneho konania v rozpore s Trestným poriadkom a ustanovenie náhradných obhajcov
za plne opodstatnené. Najvyšší súd sa náležite vysporiadal aj s námietkou sťažovateľa,
že náhradný obhajca si neplnil svoje povinnosti a jeho výkon sa stal predmetom
prieskumnej komisie Advokátskej komory Slovenskej republiky, ktorá nedospela k záveru
o neplnení si povinností advokáta.
18.2 Sťažovateľ ďalej namieta, že k porušeniu označených práv došlo aj v dôsledku
toho, že pre svoj nepriaznivý zdravotný stav sa nemohol zúčastniť hlavného pojednávania
30. júna 2009, 9., 10. a 21. septembra 2009, klásť svedkom otázky a vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom, a tak sa účinne obhajovať a dôsledne a efektívne využívať svoje
práva. Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané, že najvyšší súd sa aj touto
námietkou sťažovateľa dôsledne zaoberal, keď uviedol, že sťažovateľ napriek lekárskej
správe o spôsobilosti zúčastniť sa pojednávania na pojednávanie 30. júna 2009 predvedený
nebol (prítomný bol ním ustanovený obhajca ). Pojednávanie bolo
odročené po tom, keď súd vyzval na predloženie prípadných návrhov na doplnenie
dokazovania a po predložení žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby
ho k nej vypočul a rozhodol o nej. Obdobná situácia nastala aj pri ďalších dňoch hlavného
pojednávania, na ktoré sťažovateľ síce bol predvedený, o ich odročenia žiadal pre zdravotné
problémy napriek upozorneniu predsedu senátu, že na nich budú vypočutí pre sťažovateľa
dôležití svedkovia, čo najvyšší súd vyhodnotil ako odmietnutie sťažovateľa na pojednávaní
sa zúčastniť.
18.3 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ za namietané porušenie označených práv
označil skutočnosť, že na časti hlavného pojednávania (16. októbra 2010) došlo k vylúčeniu
verejnosti bez toho, aby na to boli splnené podmienky ustanovené Trestným poriadkom
a dohovorom. Podľa názoru sťažovateľa subjektívne pohnútky ďalších obžalovaných
bez uvedenia konkrétnych faktov opodstatňujúcich takýto postup nepredstavovali tie
dovolené výnimky z princípu verejnosti, na ktoré odkazuje čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Transparentnosť výkonu spravodlivosti zabezpečená verejnosťou súdneho konania
prispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda k spravodlivému procesu. Samotný
dohovor v čl. 6 ods. 1 však zakotvuje výnimky z princípu verejnosti súdneho konania,
na ktoré odkázal aj najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa, kde zároveň
zdôraznil nutnosť splnenia požiadaviek legality, legitimity a proporcionality pri aplikácii
dôvodov vylúčenia verejnosti uvedených v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie polemizuje práve so splnením požiadavky
legitimity, keď vytýka konajúcemu súdu absenciu prezentácie konkrétnych skutočností
opodstatňujúcich dôvody vylúčenia verejnosti. Ústavný súd považuje vymedzenie dôvodov
v podobe možného ohrozenia bezpečnosti potenciálnych svedkov s prihliadnutím
na okolnosť, že išlo o vylúčenie verejnosti iba na dobu obmedzenú, nie po dobu celého
hlavného pojednávania, z hľadiska splnenia požiadavky legitimity za akceptovateľné.
Ústavný súd je však predovšetkým toho názoru, že už hľadisko jednoduchého aritmetického
ponímania, keď k vylúčeniu verejnosti nedošlo pre celý úsek hlavného pojednávania, ale len
na dobu predstavujúcu z celkového časového rámca rozsiahleho hlavného pojednávania
(celkovo 51 dní) úsek štyroch hodín, pri súčasnom rešpektovaní práv obhajoby
a kontradiktórnosti konania vylučuje takú intenzitu obmedzenia označeného práva, ktorá by
bola spôsobilá ohroziť dosiahnutie cieľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda spravodlivého procesu
v trestnej veci sťažovateľa.
V uvedenej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie označených práv
napadnutými rozhodnutiami aj tým, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nevysporiadal
s námietkou, že mu nebol umožnený prístup ním určených dôverníkov na hlavné
pojednávanie konané 16. októbra 2009, na časť, počas ktorej došlo k vylúčeniu verejnosti.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o odvolaní uviedol, že
sťažovateľ mohol požiadať o účasť dôverníkov na pojednávaní, ak mal o to záujem, pričom
povinnosťou konajúceho súdu ho nebolo o tejto možnosti poučovať. K uplatnenej námietke
ústavný súd uvádza, že berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu nemohlo mať nezaujatie
stanoviska dovolacieho súdu dopad na sťažovateľom označené práva v takom rozsahu, aby
bolo možné vysloviť ich porušenie.
18.4 K porušeniu označených práv napadnutými rozhodnutiami došlo podľa tvrdení
sťažovateľa aj tým, že nezákonným spôsobom boli vykonané svedecké výpovede. Podľa
názoru sťažovateľa neboli svedkovia, ktorí boli vypočutí na hlavnom pojednávaní poučení
náležitým spôsobom, keďže nebolo získané ich výslovné vyjadrenie, či právo nevypovedať
využívajú alebo nie. U svedkov, ktorých výpovede z prípravného konania boli na hlavnom
pojednávaní predložené na vysvetlenie rozporov, sťažovateľ namietal ich nedostatočné
poučenie v prípravnom konaní.
V rozhodnutí o dovolaní sa najvyšší súd s uvedenou argumentáciou sťažovateľa
nestotožnil a posúdil vykonané svedecké výpovede ako súladné s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku. Ústavný súd je toho názoru, že argumentácia
a interpretácia dotknutej právnej úpravy, ktorou najvyšší súd svoje stanovisko odôvodnil,
nijako nepopiera zmysel a účel tejto právnej úpravy.
Z obsahu príslušných ustanovení Trestného poriadku, resp. z ich logického
a systematického výkladu (pozri ustanovenia § 263 Trestného poriadku), ako aj z ustálenej
judikatúry, na ktorú sa odvolávajú dokonca samotní sťažovatelia (pozri odôvodnenie
rozhodnutia sp. zn. R 9/1985 „Svedok musí byť poučený aj o práve odoprieť výpoveď, musí
sa k tomuto poučeniu výslovne vyjadriť a ak má právo odoprieť výpoveď, musí výslovne
vyhlásiť, či toto právo využíva, alebo nie. Len pri splnení týchto podmienok možno výpovede
svedkov, ktorí majú právo odoprieť výpoveď, považovať za dôkaz, ktorý je v prípade potreby
použiteľný na hlavnom pojednávaní.“), je zjavné, že povinnosť výslovného vyhlásenia
svedka k právu odoprieť výpoveď, teda vyhlásenia, „či toto právo využíva, alebo nie“, sa
vzťahuje na poučenie svedka orgánmi činnými v trestnom konaní v rámci prípravného
konania (pozri rozhodnutie sp. zn. R 9/1985: „Orgány prípravného konania sú povinné
vykonávať dokazovanie tak, aby bolo zabezpečené, že každý vykonaný dôkaz bude
použiteľný v ďalšom štádiu trestného stíhania, predovšetkým na hlavnom pojednávaní.
To znamená, že sú povinné vykonávať dôkazy pri plnom rešpektovaní všetkých ustanovení
trestného poriadku.“). Sprísnenie podmienok pre poučenie svedka práve v štádiu
prípravného konania nie je samoúčelné a má svoj význam, keďže potenciálne prečítanie
zápisnice o výpovedi svedka z prípravného konania namiesto osobného výsluchu svedka
na hlavnom pojednávaní predstavuje výnimku zo zásady bezprostrednosti garantujúcej
kontradiktórnosť konania.
Z obsahu odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní zároveň jasne
vyplýva, že výsluchy svedkov na hlavnom pojednávaní, ako aj výsluchy svedkov
v prípravnom konaní (ktorých výpovede boli na hlavnom pojednávaní svedkom predložené
na vysvetlenie rozporov) boli vykonané v intenciách ustanovení § 130 a § 131 Trestného
poriadku (dostatočne náležité poučenie o práve odoprieť výpoveď a objasnenie predmetu
výsluchu), teda zákonným spôsobom.
Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval aj výhrady k spôsobu vykonania výsluchu jedného
zo svedkov formou videokonferencie v rámci právnej pomoci justičných orgánov Českej
republiky. Vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľa najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní
argumentoval, že takto vykonaná forma výsluchu práva obhajoby a kontradiktórnosť
konania garantovala, keďže svedka bolo možné zo strany obhajoby riadne konfrontovať
kladením otázok prostredníctvom uskutočnenej videokonferencie.
Prezentované stanovisko najvyššieho súdu ústavný súd považuje za konformné
s príslušnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá pre rešpektovanie
práva na výsluch svedka garantovaného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru v prípadoch
výsluchov realizovaných pre objektívne prekážky mimo súdnu sieň vyžaduje, aby príslušné
orgány využili tie z dostupných zdrojov alternatívneho vykonania výsluchu, ktoré
zachovávajú práva obhajoby v čo najširšej miere. Ako zo spomínanej judikatúry vyplýva,
interaktívne spôsoby vykonania výsluchu v podobe videoprenosu poskytujúceho dostatočný
priestor na realizáciu práv obhajoby tejto požiadavke zodpovedajú (rozhodnutie Zhukovskiy
proti Ukrajine z 3. 3. 2011, č. 31240/03).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd kvalifikuje námietky
sťažovateľa o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, a teda o porušení čl. 6 dohovoru
ako zjavne neopodstatnené.
18.5 Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti tvrdí, že došlo k zmene právnej kvalifikácie v
skutkoch č. 6, č. 7 a č. 11, a keďže na túto skutočnosť nebol upozornený, neumožnila sa mu
náležitá príprava obhajoby a návrhov na vykonanie dôkazov, čo malo za následok porušenie
jeho v sťažnosti uvedených základných práv a slobôd. Ústavný súd konštatuje, že ak
najvyšší súd postupoval v súlade s relevantným ustanovením Trestného poriadku,
s odkazom na judikatúru ESĽP dostal sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k zmene v právnej
kvalifikácii priamo v odvolacom konaní, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť k porušeniu
sťažovateľom označených práv.
19. V druhej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o vine
a treste nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že časť hlavného
pojednávania bola vykonaná bývalým Špeciálnym súdom, ktorý podľa nálezu ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 nespĺňal požiadavky nezávislého súdu, členovia senátu, ktorí
vo veci rozhodovali, neboli zákonnými sudcami, a tak o vine a treste nerozhodol nezávislý
a nestranný súd zriadený zákonom. Súčasťou porušenia v tejto časti označených práv bola
aj námietka, že došlo k porušeniu pravidla nezameniteľnosti zloženia senátu a nepridelenia
odvolania náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, v dôsledku čoho podľa
tvrdení sťažovateľa o vine a treste nerozhodol nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom.
Námietku sťažovateľa o neústavnosti a z toho vyplývajúceho nedostatku právomocí
bývalého Špeciálneho súdu, ktorý vykonal časť hlavného pojednávania v trestnej veci
sťažovateľa, kvalifikuje ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, poukazujúc pritom
na relevantnú časť nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, na ktorý sa sťažovateľ
odvoláva. V predmetnom náleze ústavný súd vylúčil priamu príčinnú súvislosť medzi
povahou nálezom konštatovaného nesúladu právnych predpisov v rámci abstraktnej ochrany
ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom v individuálnych prípadoch.
Zmienené stanovisko nálezu ústavného súdu bolo sťažovateľovi v dovolacom rozhodnutí
najvyššieho súdu jasne prezentované a podporené aj odkazom na príslušnú judikatúru
ESĽP, ktorý rovnako ako ústavný súd vylúčil spochybnenie atribútu nezávislosti
rozhodovania Špeciálneho súdu v jednotlivých konkrétnych prípadoch.
Vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnosti
pri pridelení členov rozhodujúceho senátu pôvodného Špeciálneho súdu na nový
Špecializovaný trestný súd poukazuje ústavný súd na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu
činnosť (pozri napr. III. ÚS 23/2010), v ktorej jednoznačne konštatoval dodržanie ústavnej
požiadavky prerokovania veci zákonným sudcom v súvislosti s prechodom sudcov
Špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd. Ústavný súd tu zdôraznil, že k prechodu
sudcov došlo na základe zákona, ktorého prijatie má výslovnú oporu v texte ústavy,
konkrétne v čl. 143 ods. 2 ústavy, ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu
aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu
v texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04). V danom
prípade sa tak nevyžadovalo ani pridelenie trestnej veci senátu náhodným výberom
pomocou technických prostriedkov, ako to tvrdí sťažovateľ.
Ako zjavne neopodstatnenú posúdil ústavný súd aj ďalšiu námietku sťažovateľa
o porušení nezmeniteľnosti zloženia súdu, porušenie ktoré ho videl sťažovateľ v skutočnosti,
že sa jeho vypočutia a rozhodovania 25. mája 2010 o ďalšom trvaní väzby namiesto jedného
z členov senátu zúčastnil náhradný sudca, avšak následne sa ďalšieho prejednávania
a rozhodovania v jeho trestnej veci zúčastňoval pôvodný člen senátu, čo bolo podľa názoru
sťažovateľa v rozpore s ustanovením § 246 ods. 2 Trestného poriadku.
Čiastkovým aspektom spravodlivého súdneho konania je aj zásada bezprostrednosti
zakotvená v § 2 ods. 19 Trestného poriadku, podľa ktorej je súd povinný prihliadať
pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom či neverejnom zasadnutí
len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak.
Z uvedenej zásady bezprostrednosti vyplýva (okrem iného) aj procesné pravidlo
nezmeniteľnosti zloženia súdu, pre dodržanie ktorého upravuje Trestný poriadok inštitút
náhradného sudcu (§ 246 Trestného poriadku).
Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca má postavenie člena senátu,
hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania nastúpil namiesto sudcu,
ktorému v ďalšej účasti na hlavnom pojednávaní zabránila nejaká prekážka, pričom sudca,
za ktorého nastúpil náhradný sudca, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.
Z obsahu označeného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmá aplikovateľnosť
predmetnej právnej úpravy v prípadoch vzniku prekážky majúcej za následok neúčasť člena
senátu na hlavnom pojednávaní, ktorý však nie je prípadom sťažovateľa, kde náhradný
sudca zastupoval člena senátu na neverejnom zasadnutí konanom o dôvodoch trvania väzby.
Najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa zaujal k námietke uplatnenej
sťažovateľom o porušení označeného pravidla stanovisko (prezentované v rozhodnutí sp. zn.
3 Tost 13/2009 z 19. augusta 2009), v ktorom obmedzil rešpektovanie tohto procesného
pravidla pre tie súdne rozhodovania, ktoré zásadným spôsobom vedú k skončeniu trestného
stíhania, teda pre rozhodovanie o merite veci, a za také z jednotlivých foriem súdneho
zasadnutia považoval hlavné pojednávanie. Ústavný súd je toho názoru, že toto stanovisko
najvyššieho súdu je kompaktné aj s judikatúrou ESĽP.
Tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva na zákonného sudcu postúpením
odvolania podaného na najvyššom súde prvostupňovému – Špecializovanému trestnému
súdu vyvracajú elementárne zákonné ustanovenia Trestného poriadku.
Podľa ustanovenia § 309 ods. 1 Trestného poriadku sa odvolanie podáva na súde,
proti ktorého rozsudku smeruje, keďže podľa ustanovení § 314 Trestného poriadku v rámci
konania na súde prvého stupňa je potrebné, aby predseda senátu doručil rovnopis odvolania
ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté,
s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť, pričom len čo lehota na podanie odvolania
všetkým oprávneným osobám uplynula, predloží predseda senátu spisy odvolaciemu súdu.
Postup najvyššieho súdu bol teda v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu
na príslušnom súde.
20. V tretej časti sťažnosti sťažovateľ namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí, porušenie prezumpcie neviny a princípu zákonnosti trestných
činov, a to z dôvodu, že právne závery v napadnutých rozhodnutiach sú v rozpore
s vykonanými dôkazmi a skutkovými zisteniami. Sťažovateľ namietal aj vady
hmotnoprávneho posúdenia, s ktorými sa podľa jeho názoru najvyšší súd náležite
nezaoberal. Uplatnené námietky sú obsahovo identické s argumentáciou, ktorú sťažovateľ
uviedol ako dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vo svojom
dovolaní. Dovolací súd považoval spochybnenie právneho posúdenia jednotlivých skutkov
za zjavne neopodstatnené s odvolaním sa na podrobnú interpretáciu príslušných ustanovení
Trestných kódexov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí o dovolaní sťažovateľa
prostredníctvom systematického výkladu relevantných ustanovení Trestných kódexov
(ustanovenia upravujúce skutkovú podstatu trestného činu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny; ustanovenia zakotvujúce výklad pojmov a ustanovenia
vymedzujúce časovú pôsobnosť Trestných kódexov, resp. zásadu posudzovania trestnosti
činu) sťažovateľovi jasne, náležite a logicky vysvetlil, že trestný čin založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny predstavuje trvací trestný čin, v rámci ktorého je
vyvolaný protiprávny stav a tento sa ďalej aj po naplnení všetkých znakov zákonnej
skutkovej podstaty trestného činu v rozpore so zákonom zámerne udržuje. Tento trestný čin
je dokonaný už založením, zosnovaním alebo podporovaním zločineckej skupiny, ako
aj členstvom v takejto skupine alebo činnosťou pre zločineckú skupinu. V súlade so zásadou
posudzovania trestnosti činu sa preto trestné činy trvacie posudzujú ako trestné činy
spáchané za účinnosti nového zákona, ak sa časť konania uskutočnila za účinnosti nového
zákona a pokiaľ by toto konanie bolo trestným činom aj podľa skoršieho zákona, aj keď by
bol starý zákon pre páchateľa priaznivejší. Sťažovateľovi bolo zároveň náležite
prostredníctvom jazykového výkladu vysvetlené, že trestné sú už členstvo alebo činnosť
pre zločineckú skupinu samy osobe bez ohľadu na to, či sa páchateľ podieľal na páchaní
trestnej činnosti touto skupinou alebo nie.
Ústavný súd takto prezentovanú interpretáciu relevantnej právnej úpravy a na ňu
nadväzujúce odôvodnenie, na základe ktorého najvyšší súd konštatoval správnosť
subsumpcie ustáleného skutku pod uvedenú právnu kvalifikáciu, považuje za dostatočne
logické, náležité a zodpovedajúce ustálenej rozhodovacej praxi súdov (pozri napr. R 5/2012
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 24/2010 z 18. novembra 2010) a nijako
neodporujúce zmyslu a účelu aplikovanej právnej úpravy. Vychádzajúc z uvedeného
považoval preto námietky sťažovateľa za zjavne neopodstatnené.
Námietku sťažovateľa o arbitrárnosti výroku rozsudku týkajúceho sa uplatneného
nároku poškodeného na náhradu škody najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní neakceptoval
a poukazujúc na obsah ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku skonštatoval, že nárok
na náhradu škody v špecifikovanej výške bol poškodeným uplatnený počas výsluchu
v prípravnom konaní, teda riadne a včas, pričom prejav vôle poškodeného bol jasne
identifikovateľný z jeho výslovného vyhlásenia v kontexte obsahu výpovede poškodeného
o konkrétnom skutku.
Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti
obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež
oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť
nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške
sa nárok na náhradu škody uplatňuje.
Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia dotknutého ustanovenia Trestného
poriadku, ktorú prezentoval najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, zodpovedá zmyslu a účelu
predmetnej právnej úpravy a tiež ustálenej judikatúre všeobecných súdov, ktorá za perfektné
uplatnenie nároku na náhradu škody považuje prejav vôle, u ktorého nie sú pochybnosti
o uplatnenom nároku, a z návrhu sú zároveň zrejmé dôvody a výška uplatneného nároku.
Námietku sťažovateľa preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnenú.
21. Ústavný súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že napadnuté
rozhodnutia najvyššieho súdu sú ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené
a nemožno ich považovať za prejav interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle. Napadnuté
rozhodnutia možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a ústavne udržateľné.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2015