Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 254/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2004

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Terézie Džunkovej, bytom K., zastúpenej

advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základných

práv zaručených v , a 3 a

v spojení s , a 4, a

Slovenskej republiky s poukazom na

rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. -51 zo 6. novembra 2002,

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -68 z 20. mája 2003, ako aj

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2003

a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Terézie Džunkovej o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2004

doručená sťažnosť (z 28. júna 2004) MUDr. Terézie Džunkovej, bytom K. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, K., vo veci

namietaného porušenia základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods. 3, čl. 47

ods. 2 a 3 a (ďalej len „“) v spojení s

ods. 3, a 4, , ako aj s poukazom na

rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -51 zo 6. novembra 2002, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -68 z 20. mája 2003, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2003.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedla, že 1. mája

1996 uzavrela ako zamestnávateľ pracovnú zmluvu s M. T., bytom K. (žalobkyňou v konaní

vedenom na okresnom súde pod sp. zn. , ďalej len „žalobkyňa“), s tým, že

pracovný pomer založený uvedenou pracovnou zmluvou mal byť uzavretý na dobu určitú

(podľa sťažovateľky na päť rokov). Žalobkyňa pracovala u sťažovateľky vo funkcii detská

sestra. Listom z 30. apríla 2001 sťažovateľka okamžite zrušila pracovný pomer

so žalobkyňou podľa (vtedy platného zákona

č. v znení neskorších predpisov, ďalej len „“) z dôvodu hrubého

porušovania pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v každodennom opúšťaní pracoviska

počas pracovnej doby na fajčenie v zdravotníckom zariadení (v ktorom bolo v zmysle

všeobecne záväzných právnych predpisov fajčenie zakázané) bez dovolenia zamestnávateľa,

v nepresnej evidencii v rámci vedenia zdravotnej dokumentácie týkajúcej sa pacientov

a v spôsobení majetkovej škody v súvislosti s preexpirovaním očkovacích látok. Žalobkyňa

prevzala list sťažovateľky z 30. apríla 2001 týkajúci sa okamžitého zrušenia pracovného

pomeru 2. mája 2001 a následne podala 10. mája 2001 na okresnom súde žalobu, ktorou sa

(po zmene návrhu pripustenou okresným súdom na pojednávaní konanom 19. augusta 2002)

domáhala určenia, že okamžité zrušenie pracovného pomeru zo strany sťažovateľky (listom

z 30. apríla 2001) je neplatné a pracovný pomer uzavretý na základe pracovnej zmluvy

z 1. mája 1996 naďalej trvá. Okresný súd rozsudkom č. k. -51 zo 6. novembra

2002 žalobe vyhovel. Sťažovateľka napadla uvedené rozhodnutie odvolaním. Krajský súd

však rozsudkom č. k. -68 z 20. mája 2003 potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 6. novembra 2002. Sťažovateľka podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu

4. augusta 2003 proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie. Najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 10. decembra 2003 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie označených

základných práv a slobôd rozsudkom okresného súdu č. k. -51 zo 6. novembra

2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -68 z 20. mája 2003, ako aj

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2003 dôvodiac, že

v uvedenej právnej veci nebol náležite zistený skutkový stav, pretože okresný súd sa

nevysporiadal s jej návrhmi na doplnenie dokazovania. Pokiaľ ide o sťažovateľkou

navrhnuté doplnenie dokazovania výpismi zo zdravotnej dokumentácie jednotlivých

pacientov, neprihliadal okresný súd ani na povinnosť sťažovateľky zachovávať mlčanlivosť

o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom povolania lekára podľa

o zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a neurobil

opatrenia potrebné na jej oslobodenie od uvedenej povinnosti v rozsahu potrebnom pre

účely konania tak, aby sťažovateľke umožnil plné uplatnenie jej procesných práv v záujme

rešpektovania rovnosti strán v súdnom konaní. Okresný súd neprihliadal k uvedenej

zákonnej povinnosti sťažovateľky ani v súvislosti s výkladom a aplikáciou § 55 Zákonníka

práce, podľa ktorého dôvody okamžitého zrušenia pracovného pomeru sa musia skutkovo

vymedziť tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými, a požadoval taký stupeň časovej

a vecnej konkretizácie sťažovateľkou uplatnených dôvodov okamžitého zrušenia

pracovného pomeru, ktoré nemá oporu v citovanom ustanovení a je

v rozpore s . V dôsledku uvedeného, ako aj v dôsledku (podľa

sťažovateľky) nesprávneho výkladu prvej vety a následnej

nesprávnej aplikácie okresný súd (okrem toho, že rozhodol na

základe nedostatočne zisteného skutkového stavu) vec nesprávne právne posúdil. Aj keď

sťažovateľka namietala uvedené pochybenia okresného súdu v odvolaní podanom

krajskému súdu (ako súdu odvolaciemu), ten sa so skutkovými a právnymi závermi

okresného súdu stotožnil a napadnutý rozsudok okresného súdu zo 6. novembra 2002

potvrdil. Nápravu nedosiahla sťažovateľka ani prostredníctvom dovolania z 31. júla 2003

podaného proti rozhodnutiu krajského súdu 4. augusta 2003, ktoré najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 10. decembra 2003 odmietol ako neprípustné [§ 243b ods. 4 v spojení

s ].

Sťažovateľka podala 22. februára 2004 podnet generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie mimoriadneho

dovolania poukazujúc (ako sama tvrdí) na rozpor ustanovenia § 55 ods. 3 zákona

č. a ustanovenia . Prokurátor Krajskej prokuratúry

v Košiciach jej listom z 20. apríla 2004 oznámil, že z poverenia generálneho prokurátora

preskúmal spisový materiál týkajúci sa predmetnej právnej veci, no podnet na podanie

mimoriadneho dovolania odkladá vzhľadom na to, že pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu

č. k. -51 zo 6. novembra 2002 a rozsudok krajského súdu č. k. -68

z 20. mája 2003, nezistil porušenie zákona, pričom sa stotožnil s dôvodmi uvedenými

v týchto rozhodnutiach.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka sťažnosťou z 28. júna 2004 podanou osobne

29. júna 2004 obrátila na ústavný súd žiadajúc predovšetkým zrušenie napadnutých

rozhodnutí (t. j. rozsudku okresného súdu č. k. -51 zo 6. novembra 2002,

rozsudku krajského súdu č. k. -68 z 20. mája 2003, ako aj uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2003) a priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov konania pre ústavným súdom.

Sťažovateľka prostredníctvom splnomocnenej právnej zástupkyne uviedla, že za deň

začatia plynutia zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti možno považovať 29. apríl

2004, t. j. deň nasledujúci po 28. apríli 2004, keď jej bol doručený list Krajskej prokuratúry

v Košiciach z 20. apríla 2004 oznamujúci odloženie podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania.

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľky.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Z obsahu oznámenia okresného súdu (ktoré si ústavný súd vyžiadal) a z k nemu

pripojených listinných dôkazov (predovšetkým z kópií na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí

s vyznačenou doložkou právoplatnosti a z kópií doručeniek preukazujúcich doručenie

označeného rozhodnutia najvyššieho súdu) ústavný súd zistil, že napadnuté rozhodnutia -

rozsudok okresného súdu č. k. -51 zo 6. novembra 2002 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -68 z 20. mája 2003 nadobudli právoplatnosť 15. júla 2003.

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2003 nadobudlo

právoplatnosť 30. januára 2004.

Sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila sťažnosťou z 28. júna 2004 podanou osobne

v podateľni ústavného súdu 29. júna 2004, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty

dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti napádaných rozhodnutí, ktorými malo

dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti v rámci predbežného prerokovania

návrhu v zmysle vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry,

podľa ktorej sťažnosť v zmysle nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , ,

, ). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie

konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na

ústavnom súde podľa , už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania

pred ústavným súdom. V danej situácii nepovažoval ústavný súd za právne významný pre

okamih začatia plynutia zákonnej lehoty podľa okamih

doručenia oznámenia Krajskej prokuratúry v Košiciach z 20. apríla 2004 o odložení podnetu

na podanie mimoriadneho dovolania. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania

generálnym prokurátorom ( až 243j ) nemožno totiž

z hľadiska považovať za dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý

je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku

, a jeho predošlé využitie ústavný súd ani nevyžaduje. Na jeho podanie nie je potom

z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné

prihliadať (obdobne napr. , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2004