Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 458/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M.

K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. V., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013

faxom a 2. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 (ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) č.

178 z 9. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Úradu pre

Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej len „úrad“), do ktorej bol vymenovaný uznesením

vlády č. 89 z 9. februára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že počas výkonu funkcie sa

považoval za zamestnanca v štátnej službe podľa o štátnej službe

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a napriek zákonnej

garancii stability 5-ročného funkčného obdobia vláda, ktorá „vzišla z parlamentných volieb

v roku 2012, túto zákonnú garanciu nerešpektovala a uznesením vlády SR č. 178 z 9. mája

2012 Sťažovateľa bez uvedenia dôvodu odvolala“.

V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného

súdu súvisiacu so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným čl. 46

ods. 1 , resp. a osobitne na nález ústavného súdu

sp. zn. z 21. júna 2012, v ktorom ústavný súd „vymedzil kritériá, ktoré

musia byť splnené, aby bolo možné považovať uznesenie vlády Slovenskej republiky

za zákonné a v súlade s uvedeným článkom a Listiny

základných práv a slobôd“, pričom medzi tieto kritériá patrí „povinnosť príslušného orgánu

verejnej správy, resp. verejnej moci... oboznámiť dotknutú osobu... s dôvodmi, pre ktoré má

byť odvolaná z verejnej funkcie“, ako aj „povinnosť príslušného orgánu verejnej správy

(moci) poskytnúť dotknutej osobe... možnosť, aby sa vyjadril k dôvodom, pre ktoré má byť

odvolaná z verejnej funkcie“.

Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že o svojom odvolaní sa dozvedel 9. mája 2012

z uznesenia zverejneného na webovom sídle Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len

„úrad vlády“), ako aj následne doručeného listu predsedu vlády Slovenskej republiky

(ďalej len „predseda vlády“), ku ktorému mu síce „bolo pripojené namietané uznesenie

vlády, avšak ani list ani toto uznesenie vlády neuvádzajú žiadne dôvody odvolania

Sťažovateľa z funkcie.

Napriek tomu, že krajanský zákon taxatívne nevymenúva dôvody, na základe ktorých

môže vláda Slovenskej republiky predsedu ÚSŽZ odvolať z funkcie, tak § 4 ods. 3

krajanského zákona (zákonom ustanovené 5-ročné funkčné obdobie), ako aj ďalšie

ustanovenia tohto zákona, oprávňujú Sťažovateľa domnievať sa, a zároveň dôvodne

očakávať, že funkcia predsedu ÚSŽZ patrí do tej istej skupiny, do ktorej patrí aj funkcia

riaditeľa Sociálnej poisťovne, v zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR v prípade

Muňko vs. vláda Slovenskej republiky.

Sťažovateľ sa preto nazdáva, že procesný štandard spočívajúci v povinnosti vlády

Slovenskej republiky oboznámiť Sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré bol odvolaný z funkcie,

nebol dodržaný a uznesenie vlády SR č. 178 z 9. mája 2012 nemožno považovať za

rozhodnutie v súlade s a Listiny

základných práv a slobôd...

Sťažovateľ... nemal možnosť sa vyjadriť k obsahu materiálu, na základe ktorého ho

vláda Slovenskej republiky odvolala z funkcie, dokonca nebol o existencii tohto materiálu

ani upovedomený.“.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci podal 10. júla 2012 žalobu

podľa a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti napadnutého

uznesenia, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením

č. k. -34 z 24. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak,

že konanie zastavil podľa so záverom, že žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Z uvedeného sťažovateľ

vyvodzuje, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde bola zachovaná, keďže označené uznesenie krajského súdu o jeho žalobe

mu bolo doručené 30. mája 2013 a odvtedy je „zrejmé, že ochranu základnému právu

Sťažovateľa nemôže poskytnúť žiadny iný súd ako Ústavný súd Slovenskej republiky

prostredníctvom ústavnej sťažnosti Sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky“.

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. septembra 2013 sťažovateľ

rozlíšil verejné funkcie podľa toho, či právomoc voliť a odvolávať verejných funkcionárov

je obmedzená zákonom ustanovenými podmienkami, a pritom poukázal na judikatúru

Ústavného súdu Českej republiky, ako aj znenie konkrétnych právnych predpisov. Doplnil

tiež opis konkrétnych okolností, za ktorých došlo k vydaniu ním napadnutého uznesenia

vlády, a podrobnejšie sa zaoberal aj podmienkami dodržania lehoty na podanie sťažnosti

poukazujúc na princíp subsidiarity a vychádzajúc z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. augusta 2012 o postúpení veci krajskému

súdu, ktorý ho mal považovať za „vecne a miestne“ príslušný na rozhodnutie vo veci.

Doplnením sťažnosti sťažovateľ súčasne odstránil nedostatok podania spočívajúci

v nepripojení splnomocnenia právnemu zástupcovi na zastupovanie sťažovateľa v konaní

pred ústavným súdom, ako aj nepripojení navrhovaných listinných dôkazov.

Sťažovateľ preto navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo JUDr. M. V. na inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením

vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 zrušuje a vec vracia

vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. M. V. priznáva úhradu trov konania, ktoré mu j e vláda Slovenskej

republiky povinná vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci ( ) sa zúčastňuje

prostredníctvom výkonu svojich právomocí na celom rade rozhodovacích procesov,

výsledkom ktorých je vydanie aktov riadenia, resp. rozhodnutí, ktoré majú nielen interné,

ale aj externé účinky, ku ktorým nepochybne patria aj rozhodnutia o vymenovaní

a odvolávaní do zákonom ustanovených verejných funkcií. V prevažnej väčšine prípadov,

pokiaľ nejde o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov (nariadení vlády), vláda

svoje rozhodnutia, ktorými realizuje svoju ústavnú a zákonnú právomoc, realizuje formou

uznesení. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia o vymenovaní a odvolávaní štátnych

funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom [) ] majú povahu

individuálneho právneho aktu. Vláda však nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné

pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci a neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by

explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia vlády (m. m. ).

Aj napriek absencii akýchkoľvek procesných pravidiel vzťahujúcich sa na postup

vlády pri vydávaní jej uznesení, ako aj náležitosti takéhoto rozhodnutia, z postavenia vlády

v sústave štátnych orgánov ako vrcholného orgánu verejnej moci ( ) vyplýva,

že vo vzťahu k uzneseniu vlády nemožno uvažovať o existencii takého opravného

prostriedku dostupného sťažovateľovi, ktorý by mohol viesť k odloženiu účinnosti

napadnutého uznesenia. Hoci teda niet procesných pravidiel, ktoré by upravovali

podmienky a časový moment nadobudnutia právoplatnosti uznesenia vlády, vo vzťahu

k charakteru rozhodnutia majúceho povahu individuálneho právneho aktu, o aký išlo

aj v predloženom prípade, ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (m. m.

) zastáva názor, že v tých prípadoch, v ktorých vláda pri realizácii svojej

právomoci rozhoduje o subjektívnych právach, musí byť rešpektovaný minimálny štandard

procesných práv priamo vyvoditeľný z (predovšetkým z ). Medzi

ne patrí aj právo byť oboznámený s obsahom takéhoto uznesenia vlády.

Pokiaľ teda pri rozhodnutiach napadnutých

sťažnosťou podľa vo všeobecnosti vyžaduje nadobudnutie právoplatnosti,

v špecifickom prípade ústavného prieskumu uznesení vlády majúcich povahu

individuálnych právnych aktov, ktorých postup vydania ani ich právoplatnosť nie je

upravená žiadnou ústavnou ani zákonnou normou, ústavný súd (analogicky ako v prípade

sťažnosti proti opatreniu alebo inému zásahu) považuje za včas podanú tú sťažnosť, ktorá

bola podaná v lehote 2 mesiacov odo dňa, v ktorom sa sťažovateľ mohol o uznesení vlády

dozvedieť.

V danej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol napadnutým uznesením odvolaný

z funkcie predsedu úradu dňom vydania uznesenia (t. j. 9. mája 2012) a nasledujúcim dňom

(t. j. 10. mája 2012) bol do funkcie predsedu úradu vymenovaný I. F. Z obsahu napadnutého

uznesenia nespochybniteľne vyplýva, že jeho záväzné účinky nastali dňom vydania, teda 9.

mája 2012. Sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti potvrdzuje, že o obsahu napadnutého

uznesenia vlády sa dozvedel ešte 9. mája 2012 z webového sídla úradu vlády, na ktorom

bolo toto uznesenie zverejnené. Ďalej v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie mu bolo

doručené spolu s listom predsedu vlády „o niekoľko týždňov neskôr“. Aj z uznesenia

krajského súdu priloženého k sťažnosti vyplýva, že najneskôr 10. júla 2012, keď sa

sťažovateľ žalobou obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

už musel byť s napadnutým uznesením oboznámený.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť v zmysle nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd

(napr. , , , , ). Jednou

zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Pri určovaní, odkedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti

napadnutému uzneseniu, ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej

sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať

z doslovného znenia ( ), podľa

ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (napr. , ).

Z okolností prípadu je zrejmé, že sťažovateľ bol o obsahu napadnutého uznesenia

oboznámený najneskôr listom predsedu vlády po vydaní tohto uznesenia, a ako je možné

vyvodiť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, stalo sa tak najneskôr do 10. júla 2012

(t. j. pred dňom, v ktorom podal žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého uznesenia

najvyššiemu súdu). Sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 30. júla 2013, teda

viac ako 14 mesiacov od vydania napadnutého uznesenia a viac ako 12 mesiacov od

podania žaloby najvyššiemu súdu. Ústavný súd preto bez ďalšieho považoval za

nespochybniteľné, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nebola ústavnému súdu

podaná v dvojmesačnej lehote, ktorú vyžaduje

v prípade sťažností podaných podľa .

V tejto súvislosti neobstojí ani názor sťažovateľa, že uvedená lehota na podanie

sťažnosti začala plynúť od nadobudnutia právoplatnosti krajského súdu, ktorý konanie

o sťažovateľovej žalobe o preskúmanie napadnutého uznesenia zastavil (teda od 30. mája

2013). O zachovaní lehoty by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sťažovateľ petitom,

svojej sťažnosti napádal uznesenie krajského súdu, a nie napadnuté uznesenie, takúto

sťažnosť by však bolo možné považovať za prípustnú až po vyčerpaní riadnych opravných

prostriedkov, ktoré mu právne predpisy na ochranu jeho základných práv a slobôd

poskytovali. Tým, že sa sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu neodvolal, uspokojil

sa s právnym záverom krajského súdu o nedostatku jeho právomoci preskúmavať zákonnosť

napadnutého uznesenia, a tým aj uznal, že právna ochrana jeho základných práv mu mohla

byť poskytnutá len v konaní pred ústavným súdom. Z platného práva nevyplýva, že by

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu bolo možné predĺžiť využitím právnych

prostriedkov nápravy adresovaných tým štátnym orgánom, ktoré nemajú právomoc na ich

prerokovanie.

Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola predmetná sťažnosť doručená po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty, zmeškanie ktorej nie je možné odpustiť, ústavný súd sťažnosť

odmietol podľa ako oneskorenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013