Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 458/2013
PDF · 190.55 KB
No categories available
III. ÚS 458/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M.
K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. V., o d m i e t a ako podanú oneskorene.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013
faxom a 2. augusta 2013 poštou doručená sťažnosť JUDr. M. V. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) č.
178 z 9. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením bol sťažovateľ odvolaný z funkcie predsedu Úradu pre
Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej len „úrad“), do ktorej bol vymenovaný uznesením
vlády č. 89 z 9. februára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že počas výkonu funkcie sa
považoval za zamestnanca v štátnej službe podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a napriek zákonnej
garancii stability 5-ročného funkčného obdobia vláda, ktorá „vzišla z parlamentných volieb
v roku 2012, túto zákonnú garanciu nerešpektovala a uznesením vlády SR č. 178 z 9. mája
2012 Sťažovateľa bez uvedenia dôvodu odvolala“.
V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na doterajšiu rozhodovaciu činnosť ústavného
súdu súvisiacu so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu zaručeným čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 ústavy a osobitne na nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, v ktorom ústavný súd „vymedzil kritériá, ktoré
musia byť splnené, aby bolo možné považovať uznesenie vlády Slovenskej republiky
za zákonné a v súlade s uvedeným článkom Ústavy Slovenskej republiky a Listiny
základných práv a slobôd“, pričom medzi tieto kritériá patrí „povinnosť príslušného orgánu
verejnej správy, resp. verejnej moci... oboznámiť dotknutú osobu... s dôvodmi, pre ktoré má
byť odvolaná z verejnej funkcie“, ako aj „povinnosť príslušného orgánu verejnej správy
(moci) poskytnúť dotknutej osobe... možnosť, aby sa vyjadril k dôvodom, pre ktoré má byť
odvolaná z verejnej funkcie“.
Sťažovateľ nadväzne na to uvádza, že o svojom odvolaní sa dozvedel 9. mája 2012
z uznesenia zverejneného na webovom sídle Úradu vlády Slovenskej republiky (ďalej len
„úrad vlády“), ako aj následne doručeného listu predsedu vlády Slovenskej republiky
(ďalej len „predseda vlády“), ku ktorému mu síce „bolo pripojené namietané uznesenie
vlády, avšak ani list ani toto uznesenie vlády neuvádzajú žiadne dôvody odvolania
Sťažovateľa z funkcie.
Napriek tomu, že krajanský zákon taxatívne nevymenúva dôvody, na základe ktorých
môže vláda Slovenskej republiky predsedu ÚSŽZ odvolať z funkcie, tak § 4 ods. 3
krajanského zákona (zákonom ustanovené 5-ročné funkčné obdobie), ako aj ďalšie
ustanovenia tohto zákona, oprávňujú Sťažovateľa domnievať sa, a zároveň dôvodne
očakávať, že funkcia predsedu ÚSŽZ patrí do tej istej skupiny, do ktorej patrí aj funkcia
riaditeľa Sociálnej poisťovne, v zmysle právnych záverov Ústavného súdu SR v prípade
Muňko vs. vláda Slovenskej republiky.
Sťažovateľ sa preto nazdáva, že procesný štandard spočívajúci v povinnosti vlády
Slovenskej republiky oboznámiť Sťažovateľa s dôvodmi, pre ktoré bol odvolaný z funkcie,
nebol dodržaný a uznesenie vlády SR č. 178 z 9. mája 2012 nemožno považovať za
rozhodnutie v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd...
Sťažovateľ... nemal možnosť sa vyjadriť k obsahu materiálu, na základe ktorého ho
vláda Slovenskej republiky odvolala z funkcie, dokonca nebol o existencii tohto materiálu
ani upovedomený.“.
Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci podal 10. júla 2012 žalobu
podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhal prieskumu zákonnosti napadnutého
uznesenia, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 2 S/285/2012-34 z 24. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak,
že konanie zastavil podľa § 250d ods. 3 OSP so záverom, že žaloba smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Z uvedeného sťažovateľ
vyvodzuje, že lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde bola zachovaná, keďže označené uznesenie krajského súdu o jeho žalobe
mu bolo doručené 30. mája 2013 a odvtedy je „zrejmé, že ochranu základnému právu
Sťažovateľa nemôže poskytnúť žiadny iný súd ako Ústavný súd Slovenskej republiky
prostredníctvom ústavnej sťažnosti Sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“.
V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. septembra 2013 sťažovateľ
rozlíšil verejné funkcie podľa toho, či právomoc voliť a odvolávať verejných funkcionárov
je obmedzená zákonom ustanovenými podmienkami, a pritom poukázal na judikatúru
Ústavného súdu Českej republiky, ako aj znenie konkrétnych právnych predpisov. Doplnil
tiež opis konkrétnych okolností, za ktorých došlo k vydaniu ním napadnutého uznesenia
vlády, a podrobnejšie sa zaoberal aj podmienkami dodržania lehoty na podanie sťažnosti
poukazujúc na princíp subsidiarity a vychádzajúc z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/12/2012 z 1. augusta 2012 o postúpení veci krajskému
súdu, ktorý ho mal považovať za „vecne a miestne“ príslušný na rozhodnutie vo veci.
Doplnením sťažnosti sťažovateľ súčasne odstránil nedostatok podania spočívajúci
v nepripojení splnomocnenia právnemu zástupcovi na zastupovanie sťažovateľa v konaní
pred ústavným súdom, ako aj nepripojení navrhovaných listinných dôkazov.
Sťažovateľ preto navrhuje ústavnému súdu vydať vo veci takéto rozhodnutie:
„1. Základné právo JUDr. M. V. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením
vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 porušené bolo.
2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 178 z 9. mája 2012 zrušuje a vec vracia
vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. JUDr. M. V. priznáva úhradu trov konania, ktoré mu j e vláda Slovenskej
republiky povinná vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Vláda ako vrcholný orgán výkonnej moci (čl. 108 ústavy) sa zúčastňuje
prostredníctvom výkonu svojich právomocí na celom rade rozhodovacích procesov,
výsledkom ktorých je vydanie aktov riadenia, resp. rozhodnutí, ktoré majú nielen interné,
ale aj externé účinky, ku ktorým nepochybne patria aj rozhodnutia o vymenovaní
a odvolávaní do zákonom ustanovených verejných funkcií. V prevažnej väčšine prípadov,
pokiaľ nejde o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov (nariadení vlády), vláda
svoje rozhodnutia, ktorými realizuje svoju ústavnú a zákonnú právomoc, realizuje formou
uznesení. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia o vymenovaní a odvolávaní štátnych
funkcionárov v prípadoch ustanovených zákonom [čl. 119 písm. m) ústavy] majú povahu
individuálneho právneho aktu. Vláda však nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné
pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci a neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by
explicitne formuloval náležitosti takéhoto rozhodnutia vlády (m. m. IV. ÚS 478/2011).
Aj napriek absencii akýchkoľvek procesných pravidiel vzťahujúcich sa na postup
vlády pri vydávaní jej uznesení, ako aj náležitosti takéhoto rozhodnutia, z postavenia vlády
v sústave štátnych orgánov ako vrcholného orgánu verejnej moci (čl. 108 ústavy) vyplýva,
že vo vzťahu k uzneseniu vlády nemožno uvažovať o existencii takého opravného
prostriedku dostupného sťažovateľovi, ktorý by mohol viesť k odloženiu účinnosti
napadnutého uznesenia. Hoci teda niet procesných pravidiel, ktoré by upravovali
podmienky a časový moment nadobudnutia právoplatnosti uznesenia vlády, vo vzťahu
k charakteru rozhodnutia majúceho povahu individuálneho právneho aktu, o aký išlo
aj v predloženom prípade, ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (m. m.
IV. ÚS 478/2011) zastáva názor, že v tých prípadoch, v ktorých vláda pri realizácii svojej
právomoci rozhoduje o subjektívnych právach, musí byť rešpektovaný minimálny štandard
procesných práv priamo vyvoditeľný z ústavy (predovšetkým z čl. 46 ods. 1 ústavy). Medzi
ne patrí aj právo byť oboznámený s obsahom takéhoto uznesenia vlády.
Pokiaľ teda § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pri rozhodnutiach napadnutých
sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy vo všeobecnosti vyžaduje nadobudnutie právoplatnosti,
v špecifickom prípade ústavného prieskumu uznesení vlády majúcich povahu
individuálnych právnych aktov, ktorých postup vydania ani ich právoplatnosť nie je
upravená žiadnou ústavnou ani zákonnou normou, ústavný súd (analogicky ako v prípade
sťažnosti proti opatreniu alebo inému zásahu) považuje za včas podanú tú sťažnosť, ktorá
bola podaná v lehote 2 mesiacov odo dňa, v ktorom sa sťažovateľ mohol o uznesení vlády
dozvedieť.
V danej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol napadnutým uznesením odvolaný
z funkcie predsedu úradu dňom vydania uznesenia (t. j. 9. mája 2012) a nasledujúcim dňom
(t. j. 10. mája 2012) bol do funkcie predsedu úradu vymenovaný I. F. Z obsahu napadnutého
uznesenia nespochybniteľne vyplýva, že jeho záväzné účinky nastali dňom vydania, teda 9.
mája 2012. Sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti potvrdzuje, že o obsahu napadnutého
uznesenia vlády sa dozvedel ešte 9. mája 2012 z webového sídla úradu vlády, na ktorom
bolo toto uznesenie zverejnené. Ďalej v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie mu bolo
doručené spolu s listom predsedu vlády „o niekoľko týždňov neskôr“. Aj z uznesenia
krajského súdu priloženého k sťažnosti vyplýva, že najneskôr 10. júla 2012, keď sa
sťažovateľ žalobou obrátil na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),
už musel byť s napadnutým uznesením oboznámený.
Ústavný súd pripomína, že sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať
za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd
(napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04). Jednou
zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.
Pri určovaní, odkedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti
napadnutému uzneseniu, ústavný súd zohľadnil svoju doterajšiu judikatúru, v zmysle ktorej
sa pri posudzovaní otázky dodržiavania lehoty na podanie sťažnosti musí vychádzať
z doslovného znenia zákona o ústavnom súde (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), podľa
ktorého zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Z okolností prípadu je zrejmé, že sťažovateľ bol o obsahu napadnutého uznesenia
oboznámený najneskôr listom predsedu vlády po vydaní tohto uznesenia, a ako je možné
vyvodiť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, stalo sa tak najneskôr do 10. júla 2012
(t. j. pred dňom, v ktorom podal žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého uznesenia
najvyššiemu súdu). Sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 30. júla 2013, teda
viac ako 14 mesiacov od vydania napadnutého uznesenia a viac ako 12 mesiacov od
podania žaloby najvyššiemu súdu. Ústavný súd preto bez ďalšieho považoval za
nespochybniteľné, že sťažnosť proti napadnutému uzneseniu nebola ústavnému súdu
podaná v dvojmesačnej lehote, ktorú vyžaduje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
v prípade sťažností podaných podľa čl. 127 ústavy.
V tejto súvislosti neobstojí ani názor sťažovateľa, že uvedená lehota na podanie
sťažnosti začala plynúť od nadobudnutia právoplatnosti krajského súdu, ktorý konanie
o sťažovateľovej žalobe o preskúmanie napadnutého uznesenia zastavil (teda od 30. mája
2013). O zachovaní lehoty by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sťažovateľ petitom,
svojej sťažnosti napádal uznesenie krajského súdu, a nie napadnuté uznesenie, takúto
sťažnosť by však bolo možné považovať za prípustnú až po vyčerpaní riadnych opravných
prostriedkov, ktoré mu právne predpisy na ochranu jeho základných práv a slobôd
poskytovali. Tým, že sa sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu neodvolal, uspokojil
sa s právnym záverom krajského súdu o nedostatku jeho právomoci preskúmavať zákonnosť
napadnutého uznesenia, a tým aj uznal, že právna ochrana jeho základných práv mu mohla
byť poskytnutá len v konaní pred ústavným súdom. Z platného práva nevyplýva, že by
lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu bolo možné predĺžiť využitím právnych
prostriedkov nápravy adresovaných tým štátnym orgánom, ktoré nemajú právomoc na ich
prerokovanie.
Vzhľadom na to, že ústavnému súdu bola predmetná sťažnosť doručená po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty, zmeškanie ktorej nie je možné odpustiť, ústavný súd sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013