Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 86/2015
PDF · 249.99 KB
No categories available
I. ÚS 86/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40/7673, Trnava,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou sa usiluje o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 42/2014 z 1. júla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 285/2012 34 z 24. apríla 2013 o
zastavení konania o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky (ďalej
len „vláda“) č. 178 z 9. mája 2012 z dôvodu nedostatku jeho právomoci konať o žalobe
podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že vláda pri vydávaní uznesenia č. 178
z 9. mája 2012, ktorým ho odvolala z funkcie predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí, konala nielen ako vrcholný orgán verejnej moci v zmysle čl. 108 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale zároveň ako ďalšia právnická osoba, ktorej
zákon zveruje rozhodovanie o právach žalobcu v oblasti verejnej (štátnej) správy v zmysle
§ 244 ods. 2 OSP, preto jej rozhodnutie mali všeobecné súdy meritórne (vecne) preskúmať,
najmä keď v čase podania žaloby na súde ešte nebol známy nález ústavného súdu
sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012, ktorým ustálil svoju judikatúru tak,
že preskúmanie zákonnosti uznesení vlády bude patriť do jeho výlučnej právomoci.
Do tohto momentu bolo povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľovi súdnu
ochranu spočívajúcu v preskúmaní uznesenia vlády, ktorá konala aj ako správny orgán.
Sťažovateľ naostatok dodal, že uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013
z 26. septembra 2013, ktorým bola jeho sťažnosť odmietnutá ako oneskorene podaná,
nemalo priamy súvis s konaním pred všeobecnými súdmi, ktorých rozhodnutie je
predmetom tejto sťažnosti.
3. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, napadnutými uzneseniami
všeobecných súdov a uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 dospel k záveru,
že posudzovaná ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.
4. Vo vzťahu k prejednávanej veci je nutné zdôrazniť, že úlohou ústavného súdu
je len ochrana ústavnosti (čl. 124 ústavy), a nie kontrola „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súd
preto nie je zásadne oprávnený na prieskum správnosti aplikácie „jednoduchého“ práva.
Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak boli
právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove základné
práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základné
práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych
noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Súdy právneho štátu
chrániace individuálne ľudské práva a slobody sú ústavou zaviazané premyslieť dôsledky
svojich rozhodnutí, zohľadňovať svoj predchádzajúci postup, dbať na vynutiteľnosť
vydávaných rozhodnutí a neposudzovať vec len z hľadiska izolovaného výkladu jedného
ustanovenia.
5. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantuje
jednotlivcovi možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ochrany svojich práv
pred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tento postup
na ochranu práv jednotlivca už nie je upravený na úrovni ústavného poriadku, ale
v procesných predpisoch podústavného práva (OSP, TP, ZÚS, SP a p.), ktoré kogentne
určujú okrem iného to, aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznych
situáciách uplatniť. Ústavný súd to vykladá materiálne, teda v tom zmysle, že záleží
na faktickom naplnení obsahu práva na súdnu ochranu, a je vedľajšie, či reálne je ochrana
poskytovaná na úseku súdnictva všeobecného alebo ústavného; ide len o to, aby dobrodenie
súdneho prieskumu bolo zachované. Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehoty
pre uplatnenie jednotlivých procesných prostriedkov, čo vo všeobecnosti predstavuje
celkom legitímne obmedzenie práva na spravodlivý proces, resp. jeho zložky – práva
na prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto stanovený postup dodrží a súd napriek tomu
odmietne sa jeho podaním zaoberať a o jeho práve rozhodnúť, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiu spravodlivosti (denegationi
iustitiae).
6. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu sa od vynesenia uznesenia sp. zn.
IV. ÚS 46/2011 zo 17. februára 2011 (teda rok a pol skôr, než sťažovateľom spomínaný
nález sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012), ktorým sa riešila otázka odvolania člena
Súdnej rady Slovenskej republiky vládou, ustálila na tom, že proti rozhodnutiam vlády
Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky a prezidenta Slovenskej
republiky je možné podať priamo ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom
súde (I. ÚS 454/2012, III. ÚS 571/2014, III. ÚS 578/2012, III. ÚS 427/2012 ap.).
7. Sťažovateľ túto možnosť využil, keď návrhom podaným na ústavnom súde
30. júla 2013 žiadal od tohto súdu poskytnúť ochranu svojim ústavným právam podľa čl. 46
ods. 1 ústavy pred uznesením vlády čl. 178 z 9. mája 2012; tento návrh však bol uznesením
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 458/2013 z 26. septembra 2013 odmietnutý ako oneskorene
podaný. Primárnym pochybením, ktoré v dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľovho
návrhu ústavným súdom ako oneskoreného, teda došlo u samotného sťažovateľa
(vigilantibus iura scripta sunt). V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov
práv, aby si svoje práva hájili včas a starali sa o ne. Preto nositeľ práv si musí byť vedomý
toho, že podcenením či zanedbaním tejto ochrany, či svojou ľahostajnosťou k ochrane
svojich práv nemôže náhradne a s úspechom požadovať ochranu týchto svojich práv
na všeobecnom súde.
8. Všeobecný súd by sa tak dopustil konania ultra vires v prípade, ak by si svojvoľne,
t. j. bez opory v zákone (za zákon v materiálnej podobe treba považovať aj judikatúru
ústavného súdu) rozšíril svoju jurisdikciu aj na rozhodnutie veci, ktorá inak patrila
do kompetencie ústavného súdu. Preto v prejednávanej veci všeobecné súdy reflektovaním
zmienených skutočností a z toho vyplývajúcim zastavením konania o návrhu sťažovateľa
podľa piatej časti druhej hlavy OSP neporušili sťažovateľovo právo na súdnu ochranu
a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Sťažnosť sťažovateľa tak bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015