Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 86/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Miroslavom Kadúcom, Vajanského 40/7673, Trnava,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 1. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. septembra 2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou sa usiluje o zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 1. júla 2014, ktorým potvrdil uznesenie Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 24. apríla 2013 o

zastavení konania o preskúmanie zákonnosti uznesenia vlády Slovenskej republiky (ďalej

len „vláda“) č. 178 z 9. mája 2012 z dôvodu nedostatku jeho právomoci konať o žalobe

podľa piatej časti druhej hlavy (ďalej len „OSP“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uvádzal, že vláda pri vydávaní uznesenia č. 178

z 9. mája 2012, ktorým ho odvolala z funkcie predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich

v zahraničí, konala nielen ako vrcholný orgán verejnej moci v zmysle

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale zároveň ako ďalšia právnická osoba, ktorej

zákon zveruje rozhodovanie o právach žalobcu v oblasti verejnej (štátnej) správy v zmysle

, preto jej rozhodnutie mali všeobecné súdy meritórne (vecne) preskúmať,

najmä keď v čase podania žaloby na súde ešte nebol známy nález ústavného súdu

sp. zn. z 21. júna 2012, ktorým ustálil svoju judikatúru tak,

že preskúmanie zákonnosti uznesení vlády bude patriť do jeho výlučnej právomoci.

Do tohto momentu bolo povinnosťou všeobecných súdov poskytnúť sťažovateľovi súdnu

ochranu spočívajúcu v preskúmaní uznesenia vlády, ktorá konala aj ako správny orgán.

Sťažovateľ naostatok dodal, že uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2013, ktorým bola jeho sťažnosť odmietnutá ako oneskorene podaná,

nemalo priamy súvis s konaním pred všeobecnými súdmi, ktorých rozhodnutie je

predmetom tejto sťažnosti.

3. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, napadnutými uzneseniami

všeobecných súdov a uznesením ústavného súdu sp. zn. dospel k záveru,

že posudzovaná ústavná sťažnosť nie je opodstatnená.

4. Vo vzťahu k prejednávanej veci je nutné zdôrazniť, že úlohou ústavného súdu

je len ochrana ústavnosti ( ), a nie kontrola „bežnej“ zákonnosti. Ústavný súd

preto nie je zásadne oprávnený na prieskum správnosti aplikácie „jednoduchého“ práva.

Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak boli

právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove základné

práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože základné

práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych

noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie. Súdy právneho štátu

chrániace individuálne ľudské práva a slobody sú zaviazané premyslieť dôsledky

svojich rozhodnutí, zohľadňovať svoj predchádzajúci postup, dbať na vynutiteľnosť

vydávaných rozhodnutí a neposudzovať vec len z hľadiska izolovaného výkladu jedného

ustanovenia.

5. zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantuje

jednotlivcovi možnosť domáhať sa ustanoveným postupom ochrany svojich práv

pred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tento postup

na ochranu práv jednotlivca už nie je upravený na úrovni ústavného poriadku, ale

v procesných predpisoch podústavného práva (OSP, , ZÚS, SP a p.), ktoré kogentne

určujú okrem iného to, aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznych

situáciách uplatniť. Ústavný súd to vykladá materiálne, teda v tom zmysle, že záleží

na faktickom naplnení obsahu práva na súdnu ochranu, a je vedľajšie, či reálne je ochrana

poskytovaná na úseku súdnictva všeobecného alebo ústavného; ide len o to, aby dobrodenie

súdneho prieskumu bolo zachované. Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehoty

pre uplatnenie jednotlivých procesných prostriedkov, čo vo všeobecnosti predstavuje

celkom legitímne obmedzenie práva na spravodlivý proces, resp. jeho zložky – práva

na prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto stanovený postup dodrží a súd napriek tomu

odmietne sa jeho podaním zaoberať a o jeho práve rozhodnúť, dochádza k porušeniu práva

na spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiu spravodlivosti (denegationi

iustitiae).

6. Rozhodovacia činnosť ústavného súdu sa od vynesenia uznesenia sp. zn.

zo 17. februára 2011 (teda rok a pol skôr, než sťažovateľom spomínaný

nález sp. zn. z 21. júna 2012), ktorým sa riešila otázka odvolania člena

Súdnej rady Slovenskej republiky vládou, ustálila na tom, že proti rozhodnutiam vlády

Slovenskej republiky, Národnej rady Slovenskej republiky a prezidenta Slovenskej

republiky je možné podať priamo ústavnú sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom

súde (, , , ap.).

7. Sťažovateľ túto možnosť využil, keď návrhom podaným na ústavnom súde

30. júla 2013 žiadal od tohto súdu poskytnúť ochranu svojim ústavným právam podľa čl. 46

ods. 1 pred uznesením vlády z 9. mája 2012; tento návrh však bol uznesením

ústavného súdu sp. zn. z 26. septembra 2013 odmietnutý ako oneskorene

podaný. Primárnym pochybením, ktoré v dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľovho

návrhu ústavným súdom ako oneskoreného, teda došlo u samotného sťažovateľa

(vigilantibus iura scripta sunt). V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov

práv, aby si svoje práva hájili včas a starali sa o ne. Preto nositeľ práv si musí byť vedomý

toho, že podcenením či zanedbaním tejto ochrany, či svojou ľahostajnosťou k ochrane

svojich práv nemôže náhradne a s úspechom požadovať ochranu týchto svojich práv

na všeobecnom súde.

8. Všeobecný súd by sa tak dopustil konania ultra vires v prípade, ak by si svojvoľne,

t. j. bez opory v zákone (za zákon v materiálnej podobe treba považovať aj judikatúru

ústavného súdu) rozšíril svoju jurisdikciu aj na rozhodnutie veci, ktorá inak patrila

do kompetencie ústavného súdu. Preto v prejednávanej veci všeobecné súdy reflektovaním

zmienených skutočností a z toho vyplývajúcim zastavením konania o návrhu sťažovateľa

podľa piatej časti druhej hlavy neporušili sťažovateľovo právo na súdnu ochranu

a spravodlivý proces podľa a 2 a dohovoru.

9. Sťažnosť sťažovateľa tak bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená podľa § 25

ods. 2 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015