Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 571/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

266

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu spravodajcu

Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpenej

advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok podľa v spojení

s rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky

č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ako aj o sťažnostiach , a

, , oboch zastúpených advokátom

JUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie základného práva

na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa Slovenskej

republiky v spojení s , ako aj práva na vstup

do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky

č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu Slovenskej

republiky takto

rozhodol:

1. Základné právo , ,

a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa v spojení s

Slovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA

z 2. júla 2014 o nevymenovaní , ,

a za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é

b o l o .

2. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014

o nevymenovaní , , a

za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z r u š u j e a p r i k a z u j e ,

aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.

3. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť

trovy konania v sume 434,87 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem

centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a ,

a spoločne trovy konania v sume 434,87 € (slovom

štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu

JUDr. Tibora Sásfaia, Fejova 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti , a

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“) bola 27. augusta 2014

doručená sťažnosť , , 28. augusta 2014

sťažnosť , , a 2. septembra 2014 sťažnosť

, (ďalej spolu aj ,,sťažovatelia“).

Uznesením sp. zn. z 24. septembra 2014 rozhodol senát ústavného súdu

o spojení sťažností (ďalej aj ,,sťažovateľka“) a

a o ich prijatí na ďalšie spoločné konanie. Sťažnosť , bola

prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu sp. zn. z 1. októbra

2014. Plénum ústavného súdu následne uznesením sp. zn. PLs. z 12. novembra

2014 rozhodlo o spojení vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn. I. ÚS

588/2014 na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. .

K obsahu podania sťažovateľky

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«Národná rada Slovenskej republiky dňa 03. apríla 2014 zvolila sťažovateľku

za kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Národnej rady

Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014).

Predseda Národnej rady Pavol Paška listom zo 16. mája 2014 č. PREDS 70,

PREDS 337/2014 predložil prezidentovi Slovenskej republiky uznesenia Národnej rady

Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014 a č. 1147 z 15. mája 2014.

Predmetnými uzneseniami Národná rada Slovenskej republiky navrhla prezidentovi

Slovenskej republiky celkovo 6 kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Prezident Slovenskej republiky listom č. 1262 2012 BA z 18. júna 2014 pozval

sťažovateľku, aby sa dňa 25. júna 2014 v sídle prezidenta Slovenskej republiky zúčastnila

pohovoru pred Poradným výborom na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom k tomuto listu bolo priložené Rozhodnutie

prezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2014 o zriadení Poradného výboru

na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Prezident Slovenskej republiky dňa 02. júla 2014 rozhodol, že sťažovateľku

nevymenuje za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom celkovo zo 6

kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky nevymenoval troch sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej

republiky (JUDr. Janu Baricovú).

Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie nevymenovať sťažovateľku

za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky odôvodnil nasledovne:

„Na základe Vášho profesijného životopisu, odporúčania Poradného výboru

na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,

ktorý som zriadil rozhodnutím zo 17. júna 2014 č. 1262 2014 BA a vlastných poznatkov,

ktoré som získal z pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014, som rozhodol tak, že Vás

nevymenúvam za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Z Vášho profesijného životopisu, ani z ďalších dostupných údajov, nemožno

presvedčivo potvrdiť, že ste sa vo Vašom doterajšom pôsobení objektívne preukázateľným

spôsobom, prakticky či teoreticky, venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.

Žiadne skutočnosti nepotvrdzujú ani to, že ste vo Vašej súčasnej profesii dosiahli

všeobecne uznávané výsledky v niektorej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe

vytvárajúce dostatočné predpoklady na vymenovanie za sudcu Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

Vaše vymenovanie mi neodporučil ani Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti

kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý tak usúdil aj na základe

pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014 v mojej prítomnosti, s obsahom tohto

odporúčania sa stotožňujem.

Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne ma viedli k rozhodnutiu Vás nevymenovať

za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“»

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj

„prezident“) proti kandidátom na sudcu ústavného súdu k porušeniu jej práva na prístup

k voleným a iným verejným funkciám garantovaného Slovenskej

republiky (ďalej aj ,,ústava“) v spojení s .

Svoju argumentáciu zhrnula sťažovateľka do týchto námietok:

„a) Prezident Slovenskej republiky na vymenovanie sudcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky uplatnil výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúci sa

menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2012);

b) Prezident Slovenskej republiky zriadil Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti

kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a z jeho odporúčania vychádzal

pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, pričom (1) zriadenie tohto výboru a zohľadňovanie jeho odporúčania nemá

ústavný základ, a zároveň (2) zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného

rozhodovania vo vzťahu k osobe sťažovateľky a členstvo sudcov všeobecného súdu

v Poradnom výbore bolo v rozpore so zákonom;

c) Prezident Slovenskej republiky nevymenoval z Národnou radou Slovenskej

republiky predložených šiestich kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky

troch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu

Slovenskej republiky;

d) V porovnaní s minulými kandidátmi na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej

republiky neboli prezidentom Slovenskej republiky vo vzťahu k sťažovateľke ako kandidátke

na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky uplatnené rovnaké podmienky

prístupu k verejnej funkcii;

e) Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o nevymenovaní sťažovateľky

za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky náležité nezdôvodnil.“

Citované námietky v jednotlivých bodoch sťažovateľka zdôvodnila.

V ďalšej časti sťažnosti k námietke nesprávneho použitia výkladu ústavného súdu

vo veci (ne)vymenovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj

,,generálny prokurátor“) na vymenovanie sudcov ústavného súdu sťažovateľka poukázala

na najdôležitejšie rozdiely, najmä na dvojnásobný počet kandidátov na vymenovanie sudcov

ústavného súdu, a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1

písm. s) v spojení s , prezident Slovenskej republiky doposiaľ vždy

vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže požadovaný

počet sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

K námietke označenej v sťažnosti ako bod ,,Ad b)“ a týkajúcej sa zriadenia

poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu (ďalej

aj ,,poradný výbor“) sťažovateľka vzniesla dve pripomienky.

V časti sťažnosti označenej ako bod ,,Ad 1)“ namietala, že zriadenie tohto výboru

a zohľadnenie jeho odporúčania pri rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu

ústavného súdu nemá žiaden ústavný základ, a zároveň v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti namietala,

že zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného rozhodovania vo vzťahu k jej osobe.

K zriadeniu poradného výboru a námietke jeho neústavnosti sťažovateľka citovala

a zdôraznila, že „Ústavné kritériá vymedzujúce kto môže byť podľa

menovaný za sudcu ústavného súdu, sú relatívne široké, preto má

prezident, ako orgán, ktorý ústavných sudcov menuje, právomoc posúdiť, kto z kandidátov

spĺňajúcich ústavné kritériá, je kandidátom najvhodnejším. Z toho dôvodu Národná rada

Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcu ústavného súdu,

ktorých má prezident vymenovať.

Ako však viackrát zdôraznil ústavný súd v celom rade svojich rozhodnutí, je

založená na princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré sa ako základné princípy

slovenského právneho poriadku premietajú aj do postavenia a výkonu právomoci orgánov

verejnej moci. Obidva tieto princípy platia súčasne, pričom je možné zjednodušene povedať,

že výkon štátnej moci sa musí vždy opierať o demokratickú legitimitu a musí k nemu

dochádzať na základe zákona a v jeho medziach. Doktrína právneho štátu je totiž (okrem

iného) založená na princípe, že štát má svoje právo a je povinný sa ním riadiť, že štát je

viazaný (svojím) právnym poriadkom. Vo svojej činnosti teda môže vykonávať len to, čo mu

, zákony a iné právne predpisy dovoľujú. Tento princíp je výslovne vyjadrený aj

v ústave podľa môžu štátne orgány konať len na základe v jej

medziach a spôsobom, ktorý stanoví zákon...

Zo žiadneho z ustanovení však prezidentovi nevyplýva právomoc preskúmavať

vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu spôsobom uvedeným v článku 3 predmetného

rozhodnutia prezidenta, teda de facto jeho preskúšavaním zo znalostí ústavného práva

a rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské

práva a Súdneho dvora Európskej únie, orgánom zriadeným za týmto účelom prezidentom

Slovenskej republiky. Takúto právomoc prezidenta pritom ani za použitia analógie nemožno

vyvodiť ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn. , a to ani implicitne.

Je nepochybné, že prezident Slovenskej republiky je oprávnený vyberať si osoby,

ktoré mu poskytujú odborné rady vo veciach, ktoré spadajú do jeho ústavnej právomoci,

avšak ich prostredníctvom nesmie byť rozširovaná právomoc, ktorá je daná prezidentovi

Slovenskej republiky , a prezident Slovenskej republiky si ich prostredníctvom

nemôže prisvojiť ani právomoc, ktorá podľa patrí iným ústavným orgánom, keďže by

tak konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 , pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že

práve k takémuto stavu rozhodnutím prezidenta o zriadení Poradného výboru dochádza.“.

K námietke týkajúcej sa zloženia poradného výboru v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti

uviedla:

«Zloženie Poradného výboru navyše nedávalo záruku nestranného rozhodovania

vo vzťahu k osobe sťažovateľky, keďže u viacerých členov Poradného výboru možno mať

dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti voči jej osobe ako kandidátke na sudcu ústavného

súdu...

Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno zhrnúť, že voči sťažovateľke (ako aj ostatným

kandidátom zvoleným Národnou radou Slovenskej republiky) sa postupovalo neústavným

spôsobom. Pritom „... každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu

správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje a ďalšie zákony.“

(rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. ). Tento spočíval vo vytvorení Poradného

výboru ako „nového štátneho orgánu“ bez zákonného základu, pričom z odôvodnení

rozhodnutí o nevymenovaní je zrejmé, že tento mal vplyv na rozhodnutia prezidenta

Slovenskej republiky o nevymenovaní. Skutočnosť, že rozhodnutie Poradného výboru nie je

rozhodnutím finálnym, pritom nemá za následok odstránenie neústavného zásahu

spočívajúceho vtom, že prezident Slovenskej republiky vôbec pripustil, aby sa neústavný

prvok v podobe Poradného výboru v takej miere podieľal na rozhodovaní prezidenta

Slovenskej republiky, a to obzvlášť za situácie, keď zloženie Poradného výboru nedávalo

žiadne záruky objektívnosti a nestrannosti vo vzťahu k sťažovateľke. Navyše, vytvorenie

Poradného výboru po vyhlásení volieb kandidátov za sudcov ústavného súdu znamenalo

i zmenu pravidiel výberu počas procesu výberu.

Vzhľadom na vyššie uvedené tak vo vzťahu k Poradnému výboru možno konštatovať,

že za ústavné konformnú by bolo možné považovať len situáciu, ak by z procesu

rozhodovania bolo Poradný výbor úplne vypustený.»

Pri zdôvodnení námietky [bod ,,Ad c)“ sťažnosti] o nevymenovaní Národnou radou

Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) predložených šiestich kandidátov na sudcu

ústavného súdu a vymenovaní len jednej sudkyne ústavného súdu sa sťažovateľka zaoberala

výkladom ústavných článkov, ktoré podľa jej názoru súvisia s danou problematikou.

Uviedla, že «V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta Slovenskej

republiky vymenovať sudcov ústavného súdu ( ) sú ďalšie

ustanovenia , ktoré na ne významovo nadväzujú a tvoria celú ústavnú koncepciu

vzniku funkcie sudcu ústavného súdu.

Ide najmä o čl. 101 ods. 1 veta druhá (upravujúci povinnosti prezidenta

zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov), čl. 134 ods. 1 (upravujúci rozsah

personálneho zloženia ústavného súdu), čl. 134 ods. 2 veta druhá (upravujúci ústavné

oprávnenie a zároveň povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný

počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať).“

V tomto ústavnom texte už nie je použitá formulácia „prezident vymenúva“ ale

„... ktorých má prezident vymenovať.“ Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa

na ňu musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. s)

, a to vtom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia

prezidenta spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta/kandidátov, ale vždy

v takom počte, ako je počet voľných miest sudcov ústavného súdu a teda neumožňuje

prezidentovi rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných osôb z kandidátov navrhnutých mu

Národnou radou Slovenskej republiky.

totiž ustanovuje „základný kompetenčný rámec“ pre výkon štátnej moci,

ktorého súčasťou sú jednak „materiálne obmedzenia“ (predovšetkým základné práva

a slobody a niektoré ústavné princípy) a jednak „obmedzenia formálne“ (procedurálne,

ktorých zmyslom je pôsobiť preventívne proti zneužitiu moci), sp. zn.

z 24. októbra 2012.

Je zrejmé, že všetci kandidáti na sudcov ústavného súdu navrhnutí Národnou radou

Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky nemali právo na vymenovanie,

avšak mali právo na určenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní za sudcu ústavného súdu

z dvojnásobného počtu kandidátov ako má menovať sudcov ústavného súdu. Výber len

jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich kandidátov na sudcu ústavného súdu túto ich

šancu znížil na 1 : 5.

Povinnosť prezidenta menovať troch sudcov ústavného súdu z prvej a jedinej šestice

kandidátov navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky potvrdila aj Benátska

komisia v Stanovisku č. CDL AD(2014)05, ktorého bod 34 obsahuje nasledovnú

formuláciu: „... ani znenie , ani logika veci týkajúca sa zoznamu kandidátov

predložených národnou radou neoprávňujú novozvoleného prezidenta Slovenskej republiky

na odmietnutie všetkých navrhnutých kandidátov a na to, aby si od národnej rady vyžiadal

nový zoznam kandidátov“...».

V tejto časti zdôvodnenia [bod ,,Ad d)“] svojej sťažnosti porovnala sťažovateľka

uplatnenie rovnakej podmienky prístupu k verejným funkciám s minulými kandidátmi

na funkciu sudcu ústavného súdu a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie

v spojení s prezident Slovenskej republiky

doposiaľ vždy vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže

požadovaný počet sudcov ústavného súdu.

Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je taktiež v rozpore

s garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok podľa ...

Napokon, vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu požiadavky prístupu k volenej a inej

verejnej funkcie za rovnakých podmienok, resp. k diskriminácii sťažovateľky, došlo taktiež aj

tým, že na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi

Národnou radou navrhovaní v minulosti (a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii

ako sťažovateľka) bol u sťažovateľky posudzované aj splnenie iných ako

stanovených predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako napr. jej venovanie

sa ústavnému súdnictvu, ústavnému právu a iné.“

V bode ,,Ad e)“ sťažnosti sťažovateľka odôvodnila svoju námietku týkajúcu sa

nezdôvodnenia rozhodnutia o jej nevymenovaní za sudkyňu ústavného súdu.

Uviedla, že „... Z uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn.

z 24. októbra 2012 vyplýva, že prezident Slovenskej republiky je pri rozhodnutí

o nevymenovaní kandidáta povinný uviesť dôvody, pričom tieto nesmú byť svojvoľné a majú

presvedčivo zdôvodniť nesplnenie základných predpokladov na vymenovanie alebo

existenciu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne

spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej

funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo

spôsobom ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku

tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá

veta ).

Z takto vymedzených kritérií je zrejmé, že prezidentom Slovenskej republiky

uvádzané dôvody v prípade nevymenovania kandidáta musia byť dostatočne závažné, vecné

a konkrétne.

V rozpore s vyššie uvedeným sú však texty jednotlivých odôvodnení rovnaké a teda

vo vzťahu k jednotlivým kandidátom nevyhnutne všeobecné. Neuvádzajú sa žiadne

konkrétne skutočnosti, ale len všeobecne konštatujú, že nebolo preukázané, že sa kandidát

venoval ústavnému právu alebo ústavnému súdnictvu ako ani to, že dosiahol všeobecne

uznávané profesionálne výsledky. Odôvodnenie sa ani nepokúša vyrovnať s tým, prečo napr.

funkcia zastavaná sťažovateľkou (sudkyňa krajského súdu a predsedníčka okresného súdu)

nie je všeobecne uznávaným profesionálnym výsledkom...

Z jednotlivých odôvodnení pritom nie je možné vyvodiť koľko praxe (druh, dĺžka,

intenzita atď.) je potrebných u kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu, aby túto

požiadavku bolo možné považovať za splnenú.

Taktiež v prípade požiadavky všeobecne uznávaných výsledkov v teórii alebo praxi

vo svojej profesii je problematickým hodnotenie tohto predpokladu ako aj kritérií, ktoré boli

pri jeho hodnotení použité. Sú doposiaľ neznáme a kandidáti na sudcov ústavného súdu

o nich skôr nevedeli a rovnako ani budúci kandidáti na sudcov ústavného súdu, nech by to

bol ktokoľvek, nevedia ako sa táto podmienka posudzuje, čo im znemožňuje aby sa na výkon

tejto funkcie mohli pripraviť.

Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých všeobecných

a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach. Odôvodnenia

sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia

s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré

dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom

neznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú

v subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného

výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Uvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou

u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:

„1. Prezident Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1112 2014 BA z 02. júla 2014

o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušil základné právo zaručené čl.

30 ods. 4 v spojení s .

2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA z 02. júla 2014

o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zrušuje

a vec sa vracia prezidentovi Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Prezidentovi Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci znovu konal tak, že

vymenuje dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z piatich nevymenovaných

kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky

uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka k návrhu na začatie konania pripojila aj rozhodnutie prezidenta č. 1262

2014 BA zo 17. júna 2014 a listy prezidenta č. 1262 2014 BA z 18. júna 2014 a č. 1112

2014 BA z 2. júla 2014.

K obsahu podania

(ďalej aj „sťažovateľ 1“) 28. augusta 2014 predložil sťažnosť,

ktorú takto zdôvodnil:

„V konaní ide o spor o ústavnosť procesu samotného posúdenia vhodnosti osoby

kandidáta na sudcu Ústavného súdu prezidentom republiky, ktorý bol navrhnutý Národnou

radou Slovenskej republiky v súlade s , veta druhá SR a súčasne

odôvodnenia rozhodnutia prezidenta republiky o jeho nevymenovaní, aj keď spĺňa všetky

ústavné kritéria podľa .

Inak povedané ide o posúdenie, či prezident republiky svojim rozhodnutím o procese

(podmienkach) kreácie na ustanovenie do tejto ústavnej funkcie, ktoré podstatne (zásadne)

ovplyvnilo jeho rozhodovanie a zároveň odôvodnením rozhodnutia o nevymenovaní

kandidáta za sudcu ústavného súdu t. j. pri aplikácii a interpretácii SR týkajúci sa

jeho ústavného oprávnenia podľa (o nevymenovaní za sudcu

Ústavného súdu) neporušil v spojení s a súčasne

čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...“

V ďalšej časti sťažovateľ 1 cituje príslušnú judikatúru ústavného súdu k vzneseným

námietkam a uvádza, že «Z napadnutého rozhodnutia prezidenta republiky vyplýva, že sa

stotožnil v celom rozsahu s obsahom odporúčania poradného výboru o preskúmaní

vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mu

neodporučil rozhodnúť o vymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu...

Inými skutočnosťami nemôžu byť dané kritéria odbornej spôsobilosti podľa

splnenie ktorých posudzuje aj parlament. Posudzovanie splnenia

ústavných kritérií prezidentom je oddelené (samostatné) od posudzovania „určitých

skutočností vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť

vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť uvedenej funkcie“.

Rozhodnutím o zriadení poradného výboru porušil prezident republiky svoje ústavné

povinnosti (prekročil svoje ústavné právomoci) v zmysle (princíp

legality).

Prezident republiky, ako orgán verejnej moci, nemá určené zmocnenie

na rozšírenie právomoci zákonom. Žiadne ustanovenie neoprávňuje (nedáva

právomoc) prezidenta na vymenovanie poradných orgánov.

Podľa č. 102 ods. 4 podrobnosti o výkone ústavných právomoci prezidenta

podľa ods. 1 môže ustanoviť zákon.

Je teda zrejmé, že podrobnosti o výkone tejto ústavnej právomoci prezidenta môže

ustanoviť zákon ale ústavodarca nesplnomocňuje zákonodarcu na to, aby zveril ďalšie

právomoci prezidentovi...

Zriadenie poradného výboru a jeho podstatný vplyv na rozhodnutie je teda

svojvoľným konaním.

Keďže žiaden zákon ani nesplnomocnila (nedala oprávnenie) prezidentovi

na rozhodovanie o zriadení akéhokoľvek poradného orgánu pri realizácii jeho ústavnej

kompetencie vymenovať sudcov ústavného súdu, rozhodol jednoznačne svojvoľne (porušil

princíp legality).

Skutočnosť, že sa stotožnil vo svojom rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta za sudcu

ústavného súdu so stanoviskom protiústavne zriadeného orgánu znamená, že ide

o protiústavné rozhodnutie prezidenta t. j. porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2

a zároveň aj ) uvedeného medzinárodného paktu.

Svojvoľné konanie a rozhodnutie nespočíva u prezidenta len v tom, že bol zriadený

protiústavný orgán, so stanoviskom ktorého sa stotožnil a na základe ktorého negatívne

rozhodol.

Zároveň porušil ústavnú povinnosť zákazu svojvôle aj prijatým (zvoleným ) procesom

rozhodovania (neobjektívne konanie).

Ide o neobjektívny postup, ktorý je neprípustný pri uplatňovaní a ochrane základných

práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj právo na prístup k verejnej funkcii.

Nekonalo sa nestranne, nezávisle a teda objektívne, takže sa nevylúčila svojvôľa ani

nepodložená možnosť úvahy prezidenta bez akýchkoľvek objektívnych limitov rozhodovať.

Zároveň odôvodnenie rozhodnutia preukázateľne nevychádza z objektívneho

postupu...

Týmto postupom je nerešpektovaný princíp verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej

moci, t. j. požiadavka transparentnosti konania (čl. 2 ods. 1), ako integrálnej súčasti

generálneho princípu demokratického a právneho štátu v zmysle

()...

Došlo teda k úplnej absencii uvedenia konkrétnych skutočností (skutkového základu),

ktoré viedli prezidenta k záveru, že „sa nevymenovaný kandidát prakticky, či teoreticky

nevenoval ústavnému súdnictvu a ústavnému právu a nedosiahol všeobecne uznávané

výsledky v niektorej oblasti právnej praxe“, v dôsledku čoho nespĺňa kandidát prezidentom

určené kritéria spôsobilosti na vymenovanie.

Určenie ďalších kritérií prezidentom, ktoré sú dôvodom na nevymenovanie kandidáta

nie je v súlade s , keďže obsahovo jednoznačne ide o kritéria týkajúce sa

len posudzovania odbornej spôsobilosti. Uvedené kritériá sú však upravené len

( ) a týkajú sa dvoch skutočností nadobudnutie vysokoškolského

právnického vzdelania a minimálne 15 ročná právnická prax. nedovoľuje

prezidentovi ústavné kritéria o odbornej spôsobilosti kandidátov rozširovať podľa vlastných

predstáv (subjektívne stanovené kritériá) keďže k tomu nemá dané ani zákonom

zmocnenie...

Postup je uvedený v čl. 6 rozhodnutia o zriadení poradného výboru. V bode 5

citovaného čl. 6 je uvedené „základom na odporúčanie poradného výboru sú profesijné

životopisy kandidátov, výsledky pohovorov, poznatky z ich vypočutia v Národnej rade

Slovenskej republiky, ako aj iné poznatky, ak sú použiteľné na účel vymedzený v čl. 2 tohto

rozhodnutia alebo na posúdenie ich morálnej integrity.

Z uvedeného je zrejmé, že prezident bol zaviazaný k povinnosti vychádzať len

z údajov zistených v konaní, ktoré vyplývali z profesných životopisov kandidáta, z poznatkov

ich vypočutia v Národnej rade SR, z priebehu pohovoru u prezidenta.

Ak prezident rozhodnutie odôvodnil tým „že nie je možné... potvrdiť, že doterajším

pôsobením objektívne nepreukázal, že sa prakticky, či teoreticky venoval ústavnému

súdnictvu a ústavnému právu“ tak tento negatívny záver musí výlučne vyplývať len

z uvedených skutkových zistení (t. j. v procese kreácie verejnej funkcie)...

Je teda nepochybné, že sudca všeobecného súdu pri realizácii pôsobnosti podľa

(pri výkone súdnictva) sústavne (každodenne) zabezpečuje svojím

rozhodovaním ochranu ústavnosti (obsahové vykonáva činnosť zhodnú s rozhodovaním

sudcu ústavného súdu) pri aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov výkladom

podľa , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných

slobodách v zmysle c (ratifikované a vyhlásené zákonným spôsobom pred

1.7.2001 ) a (ratifikované a vyhlásené po 1.7.2001). Ide prioritne

o dôslednú aplikáciu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v praxi

všeobecného súdnictva o reálne zabezpečenie práva občana na spravodlivé konanie pred

nezávislým a nestranným súdom.

Nespochybniteľné to preukazuje skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému

právu“...

Inak povedané, dôvod nevymenovania (nepreukazovalo sa venovanie ústavnému

právu) je v príkrom rozpore s kompetenciou sudcov všeobecných súdov pri výkone svojich

právomoci ako aj realitou výkonu súdnictva. Ide aj v tomto smere o svojvoľné rozhodnutie

prezidenta pri nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu...

V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta republiky vymenovať

sudcov ústavného súdu sú ďalšie ustanovenia , ktoré na ne významovo nadväzujú a

týkajú sa celej ústavnej koncepcie vzniku funkcie sudcu ústavného súdu. Pri posudzovaní

ústavnosti (protiústavnosti) postupu a rozhodovania prezidenta o nevymenovaní kandidáta

za sudcu ústavného súdu je preto nevyhnutné prihliadať na ustanovenia čl. 101 ods. 1 veta

druhá (povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, čo má význam

pre výklad ustanovení), čl. 134 ods. 1 (upravujúceho rozsah personálneho zloženia

Ústavného súdu SR (13 sudcov), čl. 134 ods. 2 veta druhá (ústavné oprávnenie a zároveň

povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na

sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať), (určuje

taxatívne päť podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu Ústavného súdu ak má byť

vymenovaný za sudcu ústavného súdu).

Pri aplikácii právomoci prezidenta sa preto musí zobrať do úvahy nielen doslovné

znenie ustanovenia , ale celá úprava postavenia prezidenta v ústavnom systéme

a jeho vzťah k iným ústavným orgánom t. j. v danom prípade k Národnej rade Slovenskej

republiky, ktorá má ústavné oprávnenie navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov

ústavného súdu...

upravuje postavenie prezidenta v VI. Hlave v 1. oddiely, čím ho zaraďuje

do štruktúry výkonnej moci, čomu zodpovedá i vymedzenie základných právomoci

prezidenta v .

V danom prípade je daná kreačná právomoc vo vzťahu k vymenovaniu sudcov

ústavného súdu Národnej rade SR a prezidentovi, takže ide o kombináciu voľby kandidáta

Národnou radou SR a vymenovanie prezidentom republiky...

Národná rada v zmysle veta druhá navrhuje dvojnásobný počet

kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať. Je teda

zrejmé, že každý návrh predkladá tak, aby mal prezident možnosť voľby medzi dvoma

kandidátmi na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu. Ak dodrží upravený

proces (parlamentnú procedúru) koná v súlade s , t. j. v medziach v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Pri svojom rozhodovaní o voľbe kandidátov na sudcov ústavného súdu je povinná

národná rada zabezpečiť aj splnenie stanovených päť (5) taxatívnych podmienok,

ktoré musí spĺňať osoba, ktorá má byť sudcom ústavného súdu. Od žiadnej z týchto

podmienok nedovoľuje ustúpiť. Ide o občianstvo Slovenskej republiky, voliteľnosť

do národnej rady, minimálny vek 40 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a právnická

prax v trvaní aspoň 15 rokov.

Požadované vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov pôsobenia

v právnickom povolaní slúži na zabezpečenie náležitej odbornosti sudcov Ústavného súdu

SR (viď komentár SR tretie vydanie autora J. Drgonca str. 1420, Heuréka 2012)...

Na viazanú právomoc prezidenta republiky podľa

(prezident vymenúva... sudcov ústavného súdu) jednoznačne významovo najbližšie

(neoddeliteľne) nadväzuje úprava ústavnej kompetencie národnej rady podľa čl. 134 ods. 2

veta druhá (navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident

vymenovať) vzhľadom na kombináciu spoločnej kreačnej právomoci týchto ústavných

orgánov.

V tomto ústavnom texte „ktorých má prezident vymenovať“ nie je už použitá

formulácia „prezident vymenúva“. Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu

musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta.

Týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia prezidenta

spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta (kandidátov) ale vždy v plnom

počte voľných sudcovských miest (neprípustnosť zúženia alebo rozšírenia počtu

vymenovaných osôb, t. j. súčasne ústavná povinnosť).

Je preto prípustný postup (aplikácia), že z dvojnásobku kandidátov (navrhnutých

parlamentom) má prezident vymenovať (ide obsahovo o povinnosť menovania, t. j.

ustanovenia do funkcie) polovicu z dvojnásobku kandidátov, keďže existuje len tento

polovičný počet uvoľnených sudcovských miest, na základe čoho parlament má ústavnú

povinnosť zvoliť vždy dvojnásobný počet kandidátov.

Odlišná aplikácia tejto kreačnej právomoci prezidenta je obsahovo

neakceptovateľným jednostranným rozšírením právomoci prezidenta, ktoré narušuje vzťah

medzi ústavnými orgánmi ako aj k občanom, pri realizácii ich základného práva na prístup

k verejnej funkcií a zároveň nerešpektuje systém deľby moci vyžadujúci nevyhnuté

dodržiavanie ústavnej rovnováhy (ústavného princípu demokratického a právneho štátu

podľa )...

Iná aplikácia tohto ustanovenia znamená porušenie ústavnej povinnosti prezidenta

zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov v zmysle čl. 101 ods. 1 veta druhá a súčasne

č. 134 ods. 1 . Táto povinnosť je teda splnená len v prípade, ak sa jeho rozhodnutím

zabezpečí ústavná úprava o komplexnom zložení (skladbe) ústavného súdu podľa čl. 134

ods. 1 (ústavný súd sa skladá z 13 sudcov). Iným postupom prezident vytvára stav

poruchy (nefunkčnosti, resp. čiastočnej nefunkčnosti) v činnosti ústavného orgánu.

Ak by prezident mal právo vymenovať (nevymenovať) výlučne podľa svojich predstáv

akýkoľvek počet sudcov (t. j. aj nikoho nevymenovať), zásadne by porušil dané

materiálne obmedzenie výkonu svojej právomoci nerešpektovaním základných práv

občanov, ako aj ústavných princípov právneho štátu (deľba moci, ústavná rovnováha,

princíp legality a pod.) a súčasne by sa obišlo formálne obmedzenie, ktoré musí preventívne

pôsobiť proti zneužitiu moci (jednostranné rozšírenie právomoci narušujúce vzťahy medzi

rovnocennými ústavnými orgánmi, ako aj vo vzťahu k občanom).

V prípade aplikácie a interpretácie o práve prezidenta vymenovať menej

sudcov než sú uvoľnené miesta (kde parlament navrhuje dvojnásobný počet kandidátov)

porušuje aj právo nevymenovaného kandidáta, ktorému garantuje (podľa

ods. 2) pomer úspechu a neúspechu vyjadrený zlomkom 1/2. Pri nevymenovaní piatich

kandidátov zo šiestich zmenil uvedený pomer (vyjadrený zlomkom 3/6) na

nepovolený pomer 0/5 (pomer úspechu k neúspechu). Týmto postupom porušil jeho právo

garantované čl. 30 ods. 4 a zároveň aj čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu...

Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom, podľa ,

preukázania schopností zabezpečiť tzv. konkrétnu i abstraktnú ochranu ústavnosti, rozsiahle

odborné vedomosti v oblasti zabezpečenia podmienok nezávislosti súdnej moci (znalosť

medzinárodných dokumentov i judikatúry Ústavných súdov SR a ČR v tejto oblasti), je

zrejmé, že nie sú dané rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké

zaobchádzanie so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).

So sťažovateľom sa zaobchádzalo odlišne bez náležitého racionálneho dôvodu (ktorý

ostal utajený pred sťažovateľom), čo preukazuje porušenie zásady rovnakého

zaobchádzania (nediskriminácie) a súčasne i neodôvodnené obmedzenie prístupu k verejnej

funkcii (vychádzalo sa zo subjektívnych kritérií a nerešpektovala sa ani zásada

zásluhovosti).

Zároveň bol neobjektívny a nespravodlivý proces výberu kandidátov, ako aj

nepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie o nevymenovaní.

Sú preto splnené všetky kritériá, náležité preukazujúce porušenie

v spojení s (princíp legality) a / medzinárodného paktu

rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu

(došlo k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv)...».

Súčasťou sťažnosti je aj vyčíslenie trov konania za zastupovanie sťažovateľa 1

právnym zástupcom v sume 340,88 €.

V prílohe sťažnosti predložil dokumentáciu týkajúcu sa návrhu

na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, fotokópiu zápisnice Ústavnoprávneho výboru

Národnej rady Slovenskej republiky zo 70. schôdze výboru zo 6. mája 2014, ako aj

pozvanie prezidenta z 18. júna 2014 (č. 1262 2014 BA) na pohovor, rozhodnutie prezidenta

o zriadení poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného

súdu zo 17. júna 2014 (č. 1262 2014 BA), ako aj rozhodnutie prezidenta z 2. júla 2014

(č. 1112 2014 BA) o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu.

K obsahu podania

(ďalej aj „sťažovateľ 2“), predložil 2. septembra 2014

sťažnosť, v ktorej uviedol rovnaké právne námietky ako (najmä

z dôvodu, že ich zastupuje totožný právny zástupca), preto ústavný súd v tejto časti

odkazuje na obsah citovaného podania .

Odlišná časť sa týka spôsobilosti sťažovateľa 2 uchádzať sa o kandidatúru na sudcu

ústavného súdu, keďže sťažovateľ 2 je notárom (členom Notárskej komory Slovenskej

republiky).

Sťažovateľ 2 v sťažnosti uviedol:

«... Nezávislosť notára zodpovedá nezávislosti sudcu, nemá však ústavné garancie.

ani žiadny iný ústavný zákon neupravujú postavenie notára, ani jeho činnosť.

Prelomenie urobil Ústavný súd, keď vo svojom náleze z 24. 2. 2005 vymedzil

po prvýkrát postavenie notárov v systéme moci a ich význam z ústavnoprávneho hľadiska,

pričom okrem iného vyslovil, že právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej

moci a je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa notár podieľa na plnení

pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v rozsahu určenom zákonom...

Nespochybniteľné to preukazuje u sťažovateľa v jeho

doterajšom profesnom pôsobení v právnických profesiách (prokuratúra, všeobecný súd.

notárska činnosť a pôsobenie externého vysokoškolského pedagóga prednášajúceho aj

ústavné a európske právo) skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému právu“...»

V ďalšej časti (totožnej so sťažnosťou ) sťažovateľ 2 uvádza

ústavné vymedzenia právomoci prezidenta pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu. V rámci

tejto časti vykonal právny rozbor ústavných článkov súvisiacich s touto právomocou, a to aj

z pohľadu judikatúry ústavného súdu k tejto problematike.

Sťažovateľ 2 sa osobitne zaoberá postupom poradného výboru, keď uvádza:

«... Neobjektívnosť a porušenie zásady nestrannosti konania Poradného výboru

výrazne preukazujú aj okolnosti priebehu pohovoru u prezidenta republiky:

Otázky členov výboru smerujúce k spochybneniu vhodnosti notára ako kandidáta

na sudcu Ústavného súdu (v rozpore so znením a oprávnením Notárskej komory SR

navrhnúť svojho kandidáta na sudu ÚS),

Preskúšanie jazykových znalostí napriek tomu že rokovacím jazykom Ústavného

súdu SR je slovenský jazyk,

Podmieňovanie vhodnosti kandidáta publikačnou činnosťou (napriek preukázanej

praxi mimo teoretických a vedeckých profesných kruhov)...

Hoci pri samotnom vypočúvaní sťažovateľ deklaroval nielen svoje

pôsobenie v sudcovskej funkcii, samotnej notárskej profesii, ale aj pôsobenie vo funkcii

prezidenta Notárskej komory SR z ktorej vyplývala jeho účasť na rokovaniach, kongresoch

a zasadnutiach Rady notárstiev EÚ (CNUE), Svetovej únie notárstva (UINL), pôsobenie

vo funkcii člena Výkonnej rady CNUE (európske notárske predsedníctvo notárstiev EÚ),

pôsobenie vo funkcii prezidenta Hexagonály (združujúcej 6 štátov európskej notárskej

iniciatívy) a stým súvisiace riešenia legislatívnych tém a tém súvisiacich s Európskym

a ústavným právom, tieto skutočnosti výbor a následne ani prezident vo svojom rozhodnutí

nezohľadnil (ani v doterajšej profesii nepreukázal...)

Navyše v roku 2006 navrhovateľ bol Notárskou komorou SR navrhnutý na kandidáta

na sudcu ÚS, zúčastnil sa verejného vypočutia pred Ústavnoprávnym výborom NR SR, pre

nedostatok získaných hlasov v pléne NRSR nebol za kandidáta zvolený, pričom aj táto

skutočnosť vyvracia tvrdenie výboru a prezidenta, že „by sa za posledné roky zaujímal

o ústavné právo“...»

V závere sťažnosti sťažovateľ 2 žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:

„... Sú preto splnené všetky kritériá, náležite preukazujúce porušenie čl. 30 ods. 4

v spojení s (princíp legality) a / medzinárodného

paktu rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ÚS (došlo

k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv).

Pri porušení uvedených základných práv sťažovateľa sú dané podmienky podľa

na vyslovenie porušenia uvedených práv ústavným súdom a súčasne

zrušenia protiústavného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Bez takéhoto výroku rozhodnutia je vylúčené zabezpečiť požadovanú

a účinnú ochranu základných práv občana proti protiústavným postupom a rozhodnutiam

ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. Len samotné vrátenie veci na ďalšie (nové) konanie

a rozhodnutie, podľa záväzného názoru ústavného súdu, ktorým je porušovateľ základného

práva občana viazaný, zabezpečí odstránenie protiústavného stavu, ako to vyžaduje

dôsledná ochrana garantovaného práva na prístup k verejnej funkcii.

Pre prípad úspechu sťažovateľa v tomto konaní uplatňuje si náhradu trov tohto

konania z právneho zastúpenia podľa za jeden úkon

vo výške jednej šestiny výpočtového základu, čo je v roku 2014 vo výške 134 € + 8,04 € rež

paušál (§ 16 ods. 3 cit. zák.) + 20 % DPH 28,40 € = 170,44 € za jeden úkon, predbežne

za 2 úkony prevzatie a príprava, napísanie sťažnosti (§ 14 ods. 1 pís. a), c) cit. zák.)

2 x 170,44 = 340,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky k sťažnostiam

, a

Dňa 14. októbra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta

(č. 4267 2014 BA) z 10. októbra 2014 k sťažnosti

V prvej časti vyjadrenia prezident zdôraznil ústavnú záruku práva nevymenovať

kandidáta na sudcu ústavného súdu, ktoré odvodil zo znenia čl. 134 ods. 2 a čl. 102 ods. 1

písm. s) , pričom sa odvolal na výklad ústavného súdu v rozhodnutí

sp. zn. z 24. októbra 2014 zameraný na vymenovanie generálneho

prokurátora podľa .

K uvedenému výkladu ústavného súdu prezident uviedol:

„Z citovaných noriem a výkladu jednoznačne vyplýva,

že prezident republiky je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov

( ), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich

vymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých ako polovicu navrhnutých

kandidátov.

Výklad je všeobecne záväzný z dôvodov, ktoré vyplývajú z ústavnej

i zákonnej úpravy, a preto bol povinne aplikovaný v prípade nevymenovania sťažovateľa

za sudcu ústavného súdu.

Povinné aplikovanie tohto výkladu vyplýva z toho, že ne/vymenovanie kandidáta

na generálneho prokurátora Slovenskej republiky a kandidáta na sudcu ústavného súdu má

zhodné parametre ústavnej úpravy.“

V časti vyjadrenia nazvanej „Rozsah uváženia prezidenta republiky pri

nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu“ prezident uvádza:

„Pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľa som uplatnil svoje uváženie, ktoré

malo rozhodujúci význam na obsah tohto rozhodnutia. Preto považujem za potrebné

objasniť, aj so zreteľom na tvrdenú svojvoľnosť môjho postupu a rozhodnutia, aký je rozsah

tohto uváženia.

Prezident republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu koná a rozhoduje ako

orgán výkonnej moci. Vzhľadom na to je plne viazaný ústavným príkazom v čl. 2 ods. 2

, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Konkrétne predpoklady a podmienky na výkon ústavnej právomoci prezidenta

republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu vyplývajú:

z ústavných požiadaviek ustanovených v (aj keď podľa

ods. 4 podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže

ustanoviť zákon, ale zákonná úprava v tomto prípade neexistuje);

z výkladu ;

v spojitosti s výkladom aj z obsahu a rozsahu právomocí ústavného

súdu tak, ako vyplývajú z až 129 .“

V ďalšej časti svojho vyjadrenia prezident poukazuje na neurčitosť vo výroku

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. a uvádza:

«... Pri použití týchto široko neurčitých právnych pojmov bolo preto nevyhnutné

použiť taký rozsah uváženia, aby sa zohľadnilo to, čo sa v takých prípadoch uplatňuje

v právnej praxi členských štátov Európskej únie, ako aj v Európskej únii.

Moje uváženie viedlo k týmto interpretačným výsledkom, ktorými sa naplnili všetky

neurčité právne pojmy, ktoré boli použité v druhom odseku výroku výkladu :

1. Vo všeobecnosti sa tieto neurčité právne pojmy dajú subsumovať pod jeden

všeobecný pojem: Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu.

2. Pojem: „vhodnosť kandidáta“ na overenie spôsobilosti kandidáta na takýto

ústavný post je známy aj ústavnému právu Európskej únie; podľa čl. 255 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“) zriadi sa výbor na účely poskytnutia

stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta

na Súdnom dvore a na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú

vymenovania uvedené v článkoch 253 a 254. Výbor sa skladá zo siedmich osôb.

3. Takéto výbory boli zriadené, hoci neformálnym spôsobom, aj pred vymenovaním

sudcov Ústavného súdu ČSFR (prezident Václav Havel) a pred vymenovaním sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky v druhom funkčnom období (prezident Rudolf

Schuster, 1999 a 2002). Z toho vyplýva, že ústavná prax hlavy Slovenskej republiky pri

vymenovaní sudcov ústavného súdu počas ústavného vývoja po roku 1989 sa zásadne

opierala aj o odborné stanoviská, resp. odporúčania odborníkov. Takúto ústavnú prax však

treba považovať za ústavnú zvyklosť, ktorá sa považuje podľa teórie práva na prameň

ústavného práva.

4. Skúmanie vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu je procesom overovania

jeho profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie, vychádzajúcej z jeho teoretických

znalostí ústavného práva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva,

osobitne judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie,

ako aj osobnej praktickej skúsenosti s výkonom ústavného súdnictva (napríklad sudca

medzinárodného súdu, ktorý chráni vo svojej činnosti ústavnosť a základné práva, súdny

poradca ústavného súdu, advokát systematicky sa venujúci zastupovaniu v konaní pred

ústavným súdom v zásadných prípadoch, sudcovia všeobecných súdov, ktorí sa venovali

konaniam o súlade právnych predpisov, resp. z ich rozhodnutí a mimosúdnej činnosti

vyplýva dlhodobý a systematický záujem o ústavné právo a ústavné súdnictvo).

5. Vhodnosť kandidáta môže spočívať aj vtom, že z jeho profesijného životopisu

a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide o osobnosť, ktorú možno označiť

za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe.

Aj u takého kandidáta sa však skúmajú aj ostatné predpoklady uvedené v čl. 2 a 3 môjho

rozhodnutia zo 17. júna 2014.

6. Vhodnosť kandidáta úzko súvisí, ak vezmeme do úvahy výklad , aj

s obsahom sľubu sudcu ústavného súdu... (nasleduje opis sľubu sudcu ústavného súdu,

pozn.).

Z obsahu sľubu sudcu ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie podľa jeho

najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne predpokladá teoretickú a praktickú znalosť

princípov právneho štátu, a ústavných zákonov, vrátane judikatúry ústavného súdu,

v ktorej sa táto a ústavné zákony vykladajú a používajú najmä v konaniach o súlade

právnych predpisov a v konaniach o sťažnostiach podľa ; rovnaká

znalosť sa predpokladá aj pri medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Na tomto mieste treba

zdôrazniť znalosť a schopnosť používať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

a Súdneho dvora Európskej únie.

Z bodov 1 až 6 tejto časti môjho vyjadrenia nesporne vyplýva, že postup, ktorý som

uplatnil, a moje rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia, ktoré

nadväzovalo na princípy z výkladu .»

K zriadenému poradnému výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcu

ústavného súdu prezident uviedol:

„... Najprv treba uviesť, že zákonná úprava, ako aj ústavná prax prezidentov

Slovenskej republiky predpokladajú, že prezident republiky má právo mať poradcov...

Poradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej

republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).

Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez

toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný

právny vzťah.

Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné orgány; ide

o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej republiky

z jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie, ako aj iné ústavné úkony prezidenta republiky

vyžadujú náležitý skutkový základ, ako aj zodpovedajúci právny základ. Je nemysliteľné, aby

prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na každé svoje rozhodnutie

alebo iný ústavnoprávny úkon.

Preto je nesporné, že som zriadením poradného výboru nemohol v žiadnom prípade

konať v rozpore s . Článok 2 ods. 2 sa totiž vzťahuje len

na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým hlava

Slovenskej republiky zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.“

Prezident ďalej uviedol: „Sťažovateľ tvrdí, že poradný výbor mal zásadný (podstatný)

vplyv na rozhodnutie o jeho nevymenovaní. Súčasne tvrdí, bez dôkazov, že postupy

a rozhodovanie prezidenta republiky boli nekontrolovateľné a netransparentné.

Úlohou a účelom zriadenia poradného výboru bolo výlučne zhromaždenie

skutkových podkladov pre moje rozhodnutie o ne/vymenovaní kandidátov za sudcov

ústavného súdu.

Odporúčania poradného výboru ma nezaväzovali, lebo mali výlučne konzultačný

a poradný charakter. Z toho jednoznačne vyplýva, že poradný výbor nepôsobil ako

rozhodujúci prvok.

Tvrdenia o inom právnom postavení poradného výboru, ktoré sú uvedené v sťažnosti,

sú preto len tvrdením, ktoré príkro odporuje tomu, ako som postupoval a rozhodoval

o jednotlivých kandidátoch a nemajú žiadne reálne opodstatnenie. Napokon, na také

tvrdenie sťažovateľ nepredložil, okrem svojho subjektívneho názoru, žiaden dôkaz

o tvrdenom rozhodujúcom postavení poradného výboru. Rozhodujúci vplyv na moje

rozhodovanie mala len zistená nevhodnosť sťažovateľa na výkon funkcie sudcu ústavného

súdu; táto nevhodnosť však nemala žiaden základ v hodnotení súčasného postavenia

sťažovateľa v zamestnaní, resp. funkcii.

V tejto spojitosti treba uviesť, že po prvýkrát v ústavnej praxi Slovenskej republiky

som ako hlava Slovenskej republiky podrobil svoje postupy a rozhodovanie o kandidátoch

na sudcov ústavného súdu verejnej kontrole, a tie boli plne transparentné; poradný výbor

mohol pripraviť skutkové podklady pre mňa aj kabinetným spôsobom a výsledok by bol, pre

sťažovateľa, rovnaký.“

K námietke porušenia základného práva podľa prezident uviedol:

„Obsah tohto základného práva a skutočnosti, ktoré môžu viesť v konečnom dôsledku

k jeho porušeniu, vymedzil ústavný súd v doktrinálnom náleze vo veci sp. zn.

vo vzťahu ku kandidátovi na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a konaniu

a rozhodovaniu Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý je plne uplatniteľný aj v tomto

ústavnom spore.“

Prezident uviedol, že pri postupe a rozhodovaní pred a pri nevymenovaní

sťažovateľa 2 za sudcu ústavného súdu plne rešpektoval ústavu a judikatúru ústavného súdu,

čo vyplýva z týchto skutočností:

„1. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho fungovania, ich

sprístupnením kandidátom i verejnosti, som vytvoril základ pre objektívny spôsob zisťovania

skutkových podkladov na svoje rozhodnutie o tom, ktorí z kandidátov sú vhodní a spôsobilí

na výkon funkciu sudcu ústavného súdu v súlade s požiadavkami výkladu

v spojitosti s právomocami ústavného súdu v jednotlivých konaniach.

2. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho činnosti ako interného

predpisu som konal v rámci svojej faktickej činnosti pred rozhodnutím o ne/vymenovaní

kandidátov; konal som však transparentne a objektívne kontrolovateľným spôsobom.

3. Zriadenie poradného výboru, pravidlá jeho fungovania boli oznámené nielen

kandidátom, ale aj širokej verejnosti; sprístupnenie tohto môjho rozhodnutia zabezpečilo

kontrolu každého úkonu, ktorý súvisel s procesom ne/vymenovaní a kandidátov.

4. Všetci kandidáti boli dostupným a primeraným spôsobom informovaní o tom, kedy,

kde a za akých podmienok sa uskutoční proces vedúci k ne/vymenovaniu kandidátov;

so všetkými kandidátmi sa zaobchádzalo úplne rovnako. Sťažovateľ síce tvrdí, že došlo

ku diskriminácii, ale to by musel preukázať, že bol diskriminovaný vo vzťahu k ostatným

kandidátom, t. j. to, že s rovnakými osobami (kandidáti) sa nakladalo nerovnako. Také

tvrdenie by však bolo, ako to vyplýva z tejto časti vyjadrenia, úplne nepravdivé.

5. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa boli riadne a včas pozvaní pred poradný

výbor, ktorého postupy sa vykonávali za mojej trvalej prítomnosti; všetci kandidáti, okrem

jedného, ktorý sa nedostavil, mohli pôsobiť na mňa ako prezidenta republiky ako na jedinú

osobu, ktorá je oprávnená na ich ne/vymenovanie.

6. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa dostali druhovo rovnaké otázky; obsah sa

modifikoval len podľa odpovedí jednotlivých kandidátov.

7. Všetci kandidáti mali možnosť oboznámiť sa s obsahom ne/odporúčaní poradného

výboru; tieto ne/odporúčania boli stručne, ale náležite odôvodnené tak, aby sa pritom

šetrila osobnosť každého kandidáta; poradný výbor o žiadnom kandidátovi nerozhodoval.

8. Napadnuté rozhodnutie prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa je

rovnako stručne, ale náležite odôvodnené; dôvodom je rovnako ochrana osobnosti

kandidáta. Súčasťou tohto odôvodnenia je však životopis kandidáta, odporúčanie

poradného výboru, s obsahom ktorého som sa stotožnil, a preto nie je možné tvrdiť, že nejde

o riadne odôvodnenie takého rozhodnutia.

9. K diskriminácii sťažovateľa nemohlo dôjsť z dôvodu, že jedna kandidátka bola

vymenovaná; niet totiž základného práva byť vymenovaný za sudcu ústavného súdu. Navyše,

k tejto kandidátke sa v procese skúmania jej vhodnosti a spôsobilosti postupovalo úplne

rovnako ako k ostatným kandidátom. Pretože niet základného práva byť vymenovaný

za sudcu ústavného súdu, nemôže existovať ani nejaké právo na garantovaný pomer

úspechu a neúspechu v konaní o vymenovaní za sudcu ústavného súdu.

10. Sťažovateľ namieta nestrannosť poradného výboru a podrobne ju odôvodňuje.

Tento argument ukazuje na nepochopenie toho, že nestrannosť ako právna kategória sa

vzťahuje len na rozhodovanie a rozhodovacie procesy, a preto predpokladá aj udelenie

kompetencie na také rozhodovanie. Poradný výbor však nemal žiadne rozhodovacie

právomoci, a preto u jeho členov neprichádzajú, pojmovo, do úvahy otázky o ich možnej

zaujatosti, a teda nestrannosti...“

V závere vyjadrenia prezident uviedol, že trvá na ústnom verejnom pojednávaní,

na ktorom navrhne dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových záverov.

Dňa 22. decembra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta

č. 4542 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti , vyjadrenie

prezidenta č. 4542 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti

a vyjadrenie prezidenta č. 4267 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti

Okrem argumentov uvedených v predošlom (citovanom) vyjadrení prezident uviedol:

«Ako prezident republiky som rozhodol o nevymenovaní sťažovateľa v postavení

orgánu výkonnej moci. Orgán výkonnej moci, vrátane prezidenta republiky, musí, pri

svojom rozhodovaní, rešpektovať základné právo na dobrú správu vecí, ktoré nie je síce

výslovne upravené v , ale je ho možné vyvodiť z ,

podľa ktorého Slovenská republika je právny štát. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné

právo na dobrú správu vecí verejných.

Existenciu tohto základného práva potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä

členských štátov Európskej únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len: „Charta základných práv“), ktorý je nadpísaný: Právo na dobrú správu vecí verejných.

Podľa čl. 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv právo na dobrú správu vecí

verejných zahŕňa aj povinnosť administratívy (výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia.

Na úrovní Rady Európy máme odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec

(2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musí byt'

správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musí

obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo

vydané.

Existenciu a akceptáciu tohto základného práva, dokonca vo vzťahu k rozhodnutiu

prezidenta republiky, potvrdil aj ústavný súd.

Vo veci sp. zn. sa sťažnosť uznesením z 8. februára 2011 odmietla

ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ namietal, okrem iného, porušenie aj čl. 41 Charty

základných práv listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcou povahu opatrenia,

ktorým odvolal sťažovateľa z funkcie sudcu.»

Následne prezident citoval časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. a uviedol:

„Z uvedeného vyplýva, že nedostatok odôvodnenia môjho rozhodnutia

o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu bolo možné, v zákonom ustanovenej

lehote, namietať len ako porušenie základného práva na dobrú správu vecí verejných.

K tomu však nedošlo.

Záver o tom, že súčasťou základného práva podľa nie je aj

čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia potvrdzuje nález sp. zn.

z 21. októbra 2004...“

V závere svojho vyjadrenia prezident uviedol:

„... sťažovateľovi som v celom rozsahu umožnil reálne uplatnenie jeho základného

práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

V žiadnom prípade, aj keby tomu nebránili požiadavky na osoby kandidátov

na sudcov ústavného súdu vyplývajúce z výkladu , som nemohol vymenovať

všetkých piatich kandidátov, ktorí podali sťažnosti na ústavný súd, vrátane sťažovateľa

v tomto konaní. A ak by ústavný súd vyhovel sťažnostiam, vrátane sťažovateľa v tomto

konaní, a zaviazal by ma, aby som ich vymenoval, potom by ústavný súd nemal 13 sudcov

( ), ale 17 sudcov.

Navyše, u troch, ktorých by som nebol vymenoval, za predpokladu, že by vzhľadom

na vhodnosť kandidátov bolo možné vymenovať troch a nielen jednu kandidátku, podľa

ustálenej ústavnej praxe a zvyklosti predošlých prezidentov Slovenskej republiky pred

existenciou výkladu by som nemusel vydávať rozhodnutie o nevymenovaní.

Sťažovateľ preto v tomto konaní, aby ochrana jeho základného práva mala

materiálny zmysel, by musel tvrdiť a preukázať, že on by patril k tým dvom kandidátom,

ktorí mali byť, ale neboli vymenovaní so zreteľom na to, že Národná rada Slovenskej

republiky navrhla šiestich kandidátov na tri miesta sudcov ústavného súdu.

Také tvrdenie a dôkaz v sťažnosti nie sú obsiahnuté; z toho dôvodu sa dá uzavrieť, že

je tu iný dôvod na zjavnú neopodstatnenosť. Ten iný dôvod spočíva v tom, že:

sťažovateľ netvrdil a ani sa nepokúsil preukázať, že mal byť medzi vymenovanými

kandidátmi;

prípadne vyslovenie porušenia základného práva podľa by

v žiadnom prípade nemohlo viesť k tomu, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky

vymenovať sťažovateľa za sudcu ústavného súdu, pretože to by musel uložiť prezidentovi

republiky aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom. To by bolo, so zreteľom na to, že

na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta, protiústavné;

po prípadnom vyslovení porušenia základného práva podľa by

ústavný súd nemohol vo svojom právnom názore nahradiť uváženie prezidenta tak ako

vyplýva z časti II. tohto vyjadrenia.“

Podľa názoru prezidenta je aj časť sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu

čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „pakt

o občianskych a politických právach“) zjavne neopodstatnená.

K tejto časti sťažnosti prezident uviedol:

„K tomu chcem poukázať na doktrinálny výklad citovaného článku 25 Paktu. Známy

komentár k čl. 25 písm. c) Paktu uvádza: ... nejde o právo na verejný úrad, skôr len o to,

aby prístup k verejnej službe bol zaručený... vytvorením rovnakých podmienok na tento

prístup. Zmluvným štátom sa nebráni v určovaní podmienok na prístup k verejnej službe

takých ako je minimálny vek, úroveň vzdelania, osobnej integrity alebo špeciálnej

kvalifikácie. Z toho vyplýva, že prístup k menovaným verejným funkciám v štátnej (vládnej)

administrácii alebo v justícii môže byť podmienený prísnejšími predpokladmi než sú

predpoklady na prístup k voleným funkciám. Rovnaký prístup ku verejnej službe (funkcii) je

výslovne vyjadrený zákaz diskriminácie pri takom prístupe. Článok 25 však nezakladá

právny nárok na získanie alebo udržanie určitého postu či funkcie.“

Rovnaké argumenty použil prezident aj vo vyjadrení k sťažnosti

, ústavný súd preto tieto argumenty neopakoval, podobne postupoval aj vo veci

vyjadrenia k sťažnosti .

III.

Dotknuté ustanovenia a Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach

Podľa prvej vety Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa druhej vety prezident reprezentuje Slovenskú republiku

navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.

Podľa vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky,

prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.

Podľa sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej

rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada

Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má

prezident Slovenskej republiky vymenovať.

Podľa za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan

Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol

vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný

v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu

ústavného súdu.

Podľa sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta

Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť

neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu,

spravovať sa , ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať

podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“

Podľa ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu

ústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu

na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.

Podľa c ods. 1 medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho

poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv

a slobôd.

Podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach každý občan má

právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených

obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

IV.

A. Návrh prezidenta na odročenie verejného pojednávania nariadeného

na 10. február 2015

Listom označeným ako podanie zo 4. februára 2015 č. 4542 2014 BA, ktorý bol

ústavnému súdu doručený 9. februára 2015, požiadal prezident o odročenie verejného

ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,),

ktoré sám inicioval.

V návrhu na odročenie uviedol prezident dva okruhy problémov, ktoré žiadal

vyriešiť, a to:

a) konanie podľa ,

b) zadováženie dôkazových prostriedkov.

V bode I podania žiadal, aby plénum ústavného súdu zjednotilo odchylné právne

názory senátov vo veciach sp. zn. so sp. zn.

a sp. zn. . Ako dôvod zjednotenia uviedol, že odôvodnenie vo veci

sp. zn. ( a spol.) odporuje odôvodneniu vo veci

sp. zn. a sp. zn. .

V ustanovení označenom „ako zjednotenie právnych

názorov senátov“ sa uvádza, že „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou

dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí

niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných

právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych

názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.“.

Prezident žiadal, aby tretí senát ústavného súdu inicioval konanie podľa § 6 zákona

o ústavnom súde bez toho, aby bola splnená zákonná podmienka, že mieni dospieť

k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí

niektorého zo senátov ústavného súdu. Z dovtedajšieho konania nebolo zrejmé, odkiaľ

pochádza informácia, že by ústavný súd mal prijať vo veci sp. zn. iné

právne závery, ako sú známe vo veciach sp. zn. a sp. zn. .

Argumentácia sťažovateľov týkajúca sa odôvodnenia rozhodnutí prezidenta v danom

prípade vyvolávala potrebu posúdenia jej opodstatnenosti z pohľadu základného práva

zaručeného v . Nevyvolávala však povinnosť tretieho senátu iniciovať

konanie podľa ani nezakladala neprípustnosť sťažností, tak ako

to vo svojom podaní tvrdil prezident.

Navyše, subjektom, ktorý je oprávnený posúdiť potrebu aplikácie § 6 zákona

o ústavnom súde a prípadne podať návrh na zjednotenie právnych názorov, je príslušný

senát ústavného súdu, ktorý dospeje vo svojej rozhodovacej činnosti k inému právnemu

názoru, nie účastník konania.

Tretí senát ústavného súdu preto tento návrh na zjednotenie právnych názorov

považoval za nedôvodný a odporujúci právnej úprave .

V bode II podania zo 4. februára 2015 prezident žiadal zjednotiť odôvodnenie

vo veciach sp. zn. a sp. zn. a sp. zn. .

Aj v tejto časti ústavný súd rovnako uvádza, že návrh na zjednotenie právnych

názorov senátu nie je prostriedok dostupný účastníkom konania, ale ide o prostriedok, ktorý

má k dispozícii plénum na zjednotenie judikatúry. Pod viazanosťou ústavného súdu

návrhom na začatie konania v zmysle treba navyše

rozumieť predovšetkým viazanosť petitom návrhu, a nie viazanosť argumentáciou v jeho

odôvodnení, ktorej opodstatnenosť ústavný súd spravidla posudzuje v rámci rozhodovania

o merite veci.

V danom prípade navyše druhý senát ústavného súdu prijal prezidentom označené

rozhodnutia vo veciach sp. zn. a sp. zn. až po tom, ako

tretí senát ústavného súdu uznesením sp. zn. z 24. septembra 2014 a prvý

senát ústavného senátu uznesením sp. zn. z 1. októbra 2014 rozhodli

o prijatí sťažností sťažovateľov na ďalšie konanie. Prezident teda žiadal, aby tretí senát

ústavného súdu, ktorý rozhodol o rozsahu prijatia ako prvý, zjednotil spätne svoje

rozhodnutie s rozhodnutiami druhého senátu ústavného súdu, ktoré v čase rozhodovania

o rozsahu prijatia vo veci sp. zn. ešte ani neexistovali. Ani pokiaľ ide

o tento návrh, právny poriadok () neumožňuje realizovať

prezidentom požadovaný postup.

V ďalšej časti žiadal prezident vykonať dôkazy výsluchmi JUDr. Jany Baricovej

a K otázke výsluchu sudkyne tretieho senátu ústavného súdu

sa námietkový senát opakovane vyjadril v rozhodnutiach, v ktorých rozhodoval o vyhlásení

prezidenta o odmietnutí tejto členky senátu.

Uznesením sp. zn. z 12. novembra 2014 ústavný súd rozhodol, že

sudkyňa ústavného súdu JUDr. Jana Baricová nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie

v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. . Zo záveru odôvodnenia

tohto uznesenia je potrebné pripomenúť:

„Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce

je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického

upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať,

ale nejde o totožné inštitúty.

Podstatou námietok proti sudkyni Jane Baricovej je ústavnosť jej vymenovania

do funkcie sudkyne ústavného súdu v prípade, ak by s ústavnou sťažnosťou uspeli viacerí

ako dvaja sťažovatelia (sťažnosť podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), a možnosť jej

vypočutia ako jedinej svedkyne v konaní o sťažnostiach nevymenovaných kandidátov

na sudcu ústavného súdu.

Pokiaľ ide o prvý aspekt námietky, tento je úplne mimo rámec rozhodovania

prezidenta Slovenskej republiky o subjektívnom práve už vymenovanej sudkyne do funkcie

sudkyne ústavného súdu. Toto konanie totiž už nemá nič spoločné s ďalšími konaniami

neúspešných kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskej

republiky, pretože bolo ukončené formálnym aktom uvedeným v a 5 ,

na základe ktorého sa Jana Baricová legitímne ujala svojej funkcie sudkyne ústavného súdu.

Druhý argument tiež neobstojí, pretože ako svedok môže v konaní pred ústavným

súdom vystupovať iba tá fyzická osoba, ktorá určitú skutočnosť svojimi zmyslami

(najčastejšie zrakom či sluchom) priamo vnímala a je schopná o tom podať súdu správu.

Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová však nemôže byť svedkom priebehu pohovorov

neúspešných kandidátov, na základe ktorých prezident Slovenskej republiky rozhodol o ich

nevymenovaní do funkcie sudcov ústavného súdu, lebo sa ich vôbec nezúčastnila, a tak nie

je ani spôsobilá o tom podať ústavnému súdu správu.

Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že prezidentom Slovenskej

republiky uvádzané skutočnosti v kontexte rozhodovania veci vedenej na ústavnom súde

pod sp. zn. ani z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené

pochybnosti o nestrannosti sudkyne Jany Baricovej, preto bolo rozhodnuté tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Uznesením sp. zn. zo 14. januára 2015 ústavný súd rozhodol,

že konanie o opakovanej námietke prezidenta o odmietnutí sudkyne ústavného súdu

JUDr. Jany Baricovej pre predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn.

zastavuje. V závere odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd konštatoval:

„Ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci primerane vychádzal z ustanovenia § 15a

ods. 4 v spojení s , v zmysle

ktorého na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne.

Vzhľadom na uvedené nebolo podľa názoru senátu I. ÚS nevyhnutné o predmetnej veci

opakovane rozhodnúť. Námietkový senát však zohľadnil dispozitívny úkon namietanej

sudkyne a pokyn predsedníčky ústavného súdu na predloženie veci senátu I. ÚS na ďalšie

rozhodnutie, a preto konanie o opakovanej námietke prezidenta Slovenskej republiky

č. 4542 2014 BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej

pre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. v záujme procesnej čistoty

zastavil.“

Právny poriadok neumožňuje sústavné napádanie integrity senátu a vyberanie si

sudcov, ktorí majú vo veci konať a rozhodnúť. Takýto postup treba na počiatku odmietnuť

a považovať za nesúladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Na účely dokazovania vyžiadal prezident aj tieto listinné dôkazy:

„ podnety na disciplinárne stíhanie a ,

stanovisko ministra spravodlivosti k týmto podnetom a jeho list adresovaný súdnej

rade,

stanovisko súdnej rady k listu ministra spravodlivosti, ktorým žiadal posúdenie

podnetov a .

Výsledok preverenia týchto podnetov a rozhodnutie ministra spravodlivosti

o ich opodstatnenosti spolu so stanoviskom súdnej rady by mohli mať závažný dôsledok

na výsledok konania vo veci samej.

K takému výsledku mám právo, ako účastník konania, sa vyjadriť a aj z tohto dôvodu

nepovažujem za možné vykonať verejné pojednávanie.“

Prezident na sťažnosť , ktorá mu bola predložená

21. októbra 2014, odpovedal vyjadrením zo 16. decembra 2014, k sťažnosti

, ktorá mu bola predložená 21. októbra 2014, podal vyjadrenie 16. decembra 2014

a k sťažnosti , ktorá mu bola predložená 25. septembra 2014,

sa vyjadril 10. októbra 2014 a 16. decembra 2014. V žiadnom z týchto vyjadrení neuviedol

návrhy, ktoré uviedol v žiadosti o odročenie pojednávania doručenej ústavnému súdu

9. februára 2015.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že žiadať o posúdenie „podnetu“

v tomto konaní nemá opodstatnenie, pretože tento nie je účastníkom konania vo veci

sp. zn. . Tieto návrhy môže účastník uplatniť vo veciach

sp. zn. a sp. zn. .

Pokiaľ ide o sudcov všeobecného súdu a , ich

integritu ústavný súd nepreskúmava a týka sa to aj podnetu na začatie bližšie

nešpecifikovaného disciplinárneho konania. Nie je zrejmé, aký súvis majú mať listinné

dôkazy z bližšie neuvedeného disciplinárneho konania so sťažovateľmi namietaným

porušením práv označených v ich sťažnostiach.

Hodnotenie prednesené poradcom prezidenta Jánom Mazákom v médiách

10. februára 2015 (napr. etrend. sk., autor ), „že požiadal listom o odročenie

pojednávania, lebo ho nepovažuje za pripravené“, senát považuje za nenáležité a smerujúce

k obštrukcii konania. Poradca prezidenta ani iná osoba poverená prezidentom nenahliadla

do spisu ani o nahliadnutie nepožiadala, a tak nie je zrejmé, odkiaľ poradca prezidenta

čerpal informáciu o nepripravenosti konania.

Ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, nerozhoduje o občianskoprávnych

veciach, trestných veciach a nepreskúmava ani zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

moci. O týchto veciach rozhodujú podľa všeobecné súdy.

V okolnostiach daného prípadu bolo navyše pre ústavný súd rozhodujúce posúdenie otázok

právnych, a nie skutkových. Z uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd za potrebné

vykonávať v danej veci ďalšie úkony a dokazovanie.

B. Prednesy na verejnom zasadnutí konanom 3. marca 2015

Právny zástupca prezidenta Ján Mazák (ďalej aj „právny zástupca prezidenta“)

v prvej časti svojho vystúpenia zhrnul všeobecný pohľad na vec a zdôraznil význam

výkladu v prípade nevymenovania generálneho prokurátora. Zároveň sa odvolával

na odôvodnenie uznesení sp. zn. a sp. zn. , kde malo byť pri

prijatí sťažnosti a zdôraznené, že tento výklad je plne

aplikovateľný aj na nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu.

K samotnej veci právny zástupca prezidenta uviedol:

«1. Sťažovatelia sa svojimi návrhmi na rozhodnutie vo veci samej domáhajú len

vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup

ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa .

Posudzovanie rovnakých podmienok prístupu si vyžaduje, podľa názoru prezidenta

republiky, vykonať porovnanie skutkovej a právnej situácie, v ktorej sa sťažovatelia ako

kandidáti nachádzali, so skutkovou a právnou situáciu kandidátky, ktorá bola z kandidátov

predložených prezidentovi republiky vymenovaná za sudkyňu ústavného súdu.

Z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu jednoznačne vyplýva, že všetci

kandidáti predložení Národnou radou Slovenskej republiky mali vytvorené rovnaké

podmienky, za ktorých prezident republiky posudzoval ich vhodnosť, t. j. spôsobilosť

zastávať funkciu sudcu ústavného súdu.

Pri tomto porovnaní zostala preto otvorená len otázka rovnakého prístupu

prezidenta republiky ku kandidátom počas ich pohovoru.

Prezident republiky tvrdí, že aj počas pohovoru mali všetci kandidáti vytvorené

rovnaké podmienky; na opačný záver niet žiadneho relevantného tvrdenia zo strany

sťažovateľov.

Ak by nepostačovalo toto tvrdenie prezidenta republiky, tak by nezostávalo iné, než

získať dôkazy o tom výsluchom sťažovateľov ako účastníkov konania a výsluchom svedkyne

Jany Baricovej. Z týchto dôkazných prostriedkov a porovnania informácií z nich získaných

by sa podľa hlavy štátu potvrdilo, že všetci kandidáti mali vytvorené rovnaké podmienky,

za akých ústne prezentovali svoju spôsobilosť na funkciu sudcu ústavného súdu.

2. Neopodstatnenosť sťažností v tejto veci vyplýva aj z toho, že sťažovatelia sa síce

domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup

ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa v spojení s

ods. 2 , ale žiadnym spôsobom sa nedomáhajú právnych dôsledkov, ktoré by boli

spojené s prípadným výrokom ústavného súdu o porušení tohto základného práva, najmä sa

nedomáhajú, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky ich vymenovať za sudcov

ústavného súdu. Vzniká preto otázka, čoho sa vlastne sťažovatelia domáhajú, ak žiadajú

vysloviť len porušenie základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k menovanej

funkcii a navrhujú zrušiť rozhodnutie prezidenta o ich nevymenovaní?

Najprv treba uviesť, že ústavný súd nie je orgánom, ktorý má odpovedať na závažné

otázky porušenia základných práv iba spôsobom, ktorý nemá žiaden praktický dopad

na právnu situáciu sťažovateľov.

Vzniká preto ďalšia otázka, aký záväzný právny názor by mohol byť senátom

ústavného súdu vyslovený, ak by, eventuálne, došlo k vysloveniu porušenia základného

práva sťažovateľov a k zrušeniu prezidentovho rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľov?

Prezident republiky sa domnieva, že nemôže dôjsť k vysloveniu žiadneho takého

právneho názoru, ktorý by znamenal, že v ďalšom konaní by musel vymenovať niektorého

zo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu.

Ústavný súd nie je totiž oprávnený nahradiť uváženie prezidenta pri rozhodovaní

o tom, ktorého z kandidátov vymenuje a ktorého nevymenuje. V tejto spojitosti považujeme

za potrebné pripomenúť, že sťažovatelia sú medzi piatimi kandidátmi, ktorí neboli

vymenovaní, pričom na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov ústavného

súdu.

Navyše, ako ústavný súd preskúma otázku, či sťažovatelia v tejto veci nie sú takí

kandidáti, ktorých prezident je oprávnený nevymenovať len na základe toho, že na ústavnom

súde sú len dve neobsadené miesta a kandidátov je päť? To bude zrejmé až po rozhodnutí

oboch senátov ústavného súdu a, teoreticky vzaté a prakticky uskutočniteľné, nič by

prezidentovi nebránilo nevymenovať tých kandidátov za sudcov, ktorí by ústavným súdom

boli označení ako tí, ktorí majú byť vymenovaní za sudcov, pretože:

po prvé, na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov,

ústavný súd nemôže nahradiť uváženie prezidenta o výbere sudcov ústavného súdu,

a napokon

zo strany sťažovateľov niet v tomto konaní požiadavka na ich vymenovanie aspoň

v rozsahu navrhovaného právneho názoru ústavného súdu; v tomto konaní sťažovateľka

síce žiada, aby ústavný súd uložil prezidentovi vymenovať z piatich

nevymenovaných kandidátov dvoch sudcov, ale sťažovateľka sa môže domáhať len ochrany

svojej osoby, a to ešte len v tomto konaní, nie v konaní, ktorého účastníčkou nie je

(vec ).

3. Sťažovatelia sa nemôžu, úspešne, domáhať ani toho, aby prezident republiky, po

prípadnom zrušení jeho rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľov doplnil dôvody o ich

nevymenovaní, prípadne pre nedostatok dôvodov ich vymenoval.

Opäť pripomíname, že aj keby tu existoval nedostatok dôvodov na nevymenovanie

pre nespôsobilosť sťažovateľov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, čomu tak nie je, tak

by postačovalo ich nevymenovať so zreteľom na to, že na ústavnom súde sú len dve

neobsadené miesta sudcov a nevymenovaných kandidátov je päť.

Po ďalšie, a to považujeme za významnejší argument, sťažovatelia sa v návrhu na

rozhodnutie vo veci samej nedomáhajú vyslovenia porušenia takého základného práva,

ktorého súčasťou by bolo aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia prezidenta o ich

nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Na tomto mieste podčiarkujeme, že nález sp. zn. z 21. októbra 2004

obsahuje právny názor, ktorý je v tomto ústavnom spore rozhodujúci...

4. Sťažovatelia nemôžu tvrdiť, že také základné právo, ktorého súčasťou je aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia každého orgánu výkonnej moci (prezident republiky je

súčasťou výkonnej moci) neexistuje. Týmto základným právom je, ako sme to už uviedli

v našich podaniach, základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré sa vyvodzuje

z a z princípov právneho štátu.

Toto opomenutie sťažovateľov sa v tomto štádiu konania pred ústavným súdom už

nedá napraviť; ak by to aj bolo možné, aj v takom prípade by sťažovatelia nemohli byť,

podľa názoru prezidenta republiky, úspešní. Napriek pracovným pozíciám sťažovateľov,

ktoré zastávajú v systéme všeobecnej justície, nijako nepreukázali spôsobilosť na zastavanie

funkciu sudcu ústavného súdu.

Základným stavebným prvkom takej spôsobilosti je totiž odborná pripravenosť

obsahujúca predovšetkým rozsiahle vedomosti z teórie a praxe ústavného súdnictva,

Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, prípadne preukázanie

účinného spojenia ich doterajšej právnej praxe s výkonom ústavného súdnictva, nehovoriac

o publikačnej, prednáškovej alebo podobnej činnosti, ktorá by ukazovala, že kandidáti sa

systematicky pripravovali na pôsobenie na ústavnom súde.

Splnenie týchto skutkových predpokladov sťažovatelia ani netvrdili. Naopak,

nenaplnenie týchto kritérií vyplýva z ich profesijných životopisov a výsledku pohovoru.

Trvať na splnení týchto kritérií je opodstatnené aj z dvoch ďalších dôvodov. Po prvé,

ústavný súd bol zriadený pred 22 rokmi; po takej dobe je už plne oprávnené od kandidátov

požadovať viac ako 15 rokov právnej praxe bez dosiahnutia mimoriadnych výsledkov.

Po druhé, podania na ústavný súd sa po 22 rokov jeho existencie stali vysoko odbornými

návrhmi či sťažnosťami, ktoré sa, nezriedka, stávajú zložitými ústavnými výzvami pre

plénum a senáty ústavného súdu...

6. Na záver svojho vystúpenia sa prezident republike chce venovať vážnej téme, ktorá

súvisí s nestrannosťou tohto senátu, resp. členky tohto senátu.

Podľa názoru prezidenta vo veci sťažovateľov ,

a koná a rozhoduje sudkyňa, Jana Baricová, ktorá má taký pomer k veci

ako aj k účastníkom konania, ktorý potvrdzuje, že nemôže byť nestrannou osobou:

Po prvé, bola ako jediná z kandidátov predložených prezidentovi Andrejovi Kiskovi

vymenovaná;

po druhé, sťažnosť priamo smeruje proti nej. Potvrdzuje to text

na s. 20 ods. 5 jeho sťažnosti, kde sa doslova uvádza:

„Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom... je zrejmé, že nie sú dané

rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké zaobchádzame

so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).“

Sťažnosti a taký text neobsahujú, ale obaja rovnako

tvrdia, že nemali rovnaké podmienky na prístup k funkcii sudcu ústavného súdu, a to je

možné len vo vzťahu ku kandidátke Jane Baricovej;

po tretie, sudkyňa Jana Baricová získala poznatky o predmete dokazovania v tejto

veci nie ako sudkyňa, ale ako priama účastníčka pohovoru pred poradným orgánom,

ktorého ústavnosť, postup, postavenie a výsledky pred ním sťažovatelia namietajú, aj

s osobitným zreteľom na jej osobu;

po štvrté, osoba tejto sudkyne a jej vymenovanie tvorí, skutkovo i právne,

porovnávacie kritérium vo vzťahu k sťažovateľom; títo sa nemôžu porovnávať s nikým iným,

lebo len ona bola vymenovaná za sudkyňu...

7. Prezident republiky naďalej trvá na všetkých procesných návrhoch obsiahnutých

v podaní zo 4. februára 2015, číslo 4542 2014 BA, o ktorých senát ústavného súdu ešte

dodnes nerozhodol.

Prezident republiky sa zrieka práva na náhradu trov tohto konania.»

Právny zástupca na verejnom zasadnutí k veci uviedol:

«... V bode I) prezident republiky uvádza, že „nevymenovaním sťažovateľky uplatnil

len svoje ústavné právo“, pričom poukazuje na SR,

písm. s) SR, ale najmä na výklad ústavného súdu uvedený v uznesení ústavného súdu

sp. zn. zo dňa 24.10.2012, týkajúci sa menovania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky.

Podľa prezidenta republiky je uvedený výklad všeobecne záväzný a „povinne

aplikovateľný“ aj na ne/vymenovanie kandidáta na sudcu ústavného súdu, pretože má

zhodné parametre ústavnej úpravy ako ne/vymenovanie kandidáta na generálneho

prokurátora Slovenskej republiky.

Na základe uvedených právnych noriem (,

SR) a výkladu ústavného súdu vo veci sp. zn. dospel prezident republiky

k záveru, že je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov (čl. 134

ods. 2 SR), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich

vymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých, ako polovicu kandidátov

navrhnutých národnou radou.

K týmto záverom vyplývajúcim z bodu I) podania prezidenta republiky považujeme

za potrebné uviesť, že na menovanie sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad týkajúci

sa menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že ústavný

súd v bode 31 tohto uznesenia uviedol: „... považuje ústavný súd za predmet tohto konania

podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa čl. 102 ods. 1

písm. t) a povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora,

ktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa a zákonom stanovené

predpoklady na vymenovanie a aký je časový aspekt výkonu tejto prezidentskej

právomoci.“. Týmto ústavný súd jasne vymedzil predmet svojho konania, a tým aj rozsah

záväznosti jeho výsledku, ktorým je výklad a SR,

pričom SR vykladal iba v časti týkajúcej sa menovania

generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale nie už ďalších, v tomto ustanovení

uvedených funkcionárov...

Zo znenia veta druhá SR vyplýva, že prezident republiky musí

z navrhnutých kandidátov vymenovať toľko sudcov ústavného súdu, aby obsadil všetky

uprázdnené miesta na túto funkciu.

V tejto súvislosti tiež poukazujeme na to, že zo žiadneho ustanovenia SR a ani

z uznesenia ústavného súdu sp. zn. , ani za použitia analógie a ani implicitne

nevyplýva a nemožno vyvodiť právomoc prezidenta republiky preskúmavať vhodnosť

kandidátov na sudcov ústavného súdu, spôsobom uvedeným v čl. 3 rozhodnutia prezidenta

republiky č. 1262 2014 BA zo 17.06.2014 o zriadení Poradného výboru na preskúmanie

vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „poradný

výbor“), teda de facto jeho preskúšavaním z ústavného práva, rozhodovacej činnosti

Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, atď., a túto

neexistujúcu právomoc ešte prenášať na orgán, ktorý za týmto účelom prezident republiky

v rozpore s SR zriadil.

Z uvedeného je zrejmé, že postup, ktorý prezident republiky uplatnil a ani jeho

rozhodnutie sa neuskutočnilo v rámci dovoleného uváženia, tak ako to tvrdí prezident

republiky v bode II) podania, pretože postup prezidenta republiky v procese zvažovania

a následné rozhodnutie, ktorým z kandidátov navrhnutých národnou radou nevymenoval

polovičný počet, tak ako to prezidentovi republiky určuje SR, je

v rozpore s týmto článkom SR a súčasne aj v rozpore s SR,

v dôsledku čoho prezident republiky porušil základné právo sťažovateľky na prístup

k volenej a inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok...

Vzhľadom na uvedené prezident republiky pri ustanovení sťažovateľky do funkcie

sudcu ústavného súdu nesplnil povinnosti vyplývajúce z SR tým, že

z národnou radou navrhnutého počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu nevymenoval

polovičný počet sudcov ústavného súdu, sťažovateľke sťažil ustanovenie do funkcie sudcu

ústavného súdu, pretože SR zaručenú šancu sťažovateľky na vymenovanie 1 : 1

prezident republiky protiprávnym postupom, ale najmä rozhodnutím, výsledkom ktorého bol

výber jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich predložených kandidátov, bezdôvodne znížil

na 1 : 5...

Na právomoc prezidenta republiky podľa SR

významovo nadväzuje úprava uvedené v 134 ods. 2 veta druhá SR „národná rada

Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má

prezident Slovenskej republiky vymenovať“.

V tomto ústavnom texte použitá formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu

musí prihliadať pri aplikácií právomoci prezidenta republiky upravenej v čl. 102 ods. 1

písm. s) SR, a to v tom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu

voľného uváženia prezidenta republiky, spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek

kandidáta, kandidátov, ale vždy v takom počte, ako je počet voľných miesť sudcov ústavného

súdu, a teda neumožňuje prezidentovi republiky rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných

osôb z kandidátov navrhnutých mu národnou radou.

Je zrejmé, že prezident republiky však toto obmedzenie uvedené v čl. 134 ods. 2

SR nerešpektoval, a preto jeho rozhodnutie odporuje SR a na

túto skutočnosť nemajú žiaden vplyv ani doktrinálne nálezy ústavného súdu, na ktoré

prezident republiky vo svojom podaní poukazuje.

Tiež poukazujeme na to, že podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1

písm. s) v spojení s SR prezident republiky doposiaľ vždy menoval

z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže požadovaný počet sudcov

ústavného súdu. Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je tiež

v rozpore s garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmietok podľa SR, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd

konštatoval, že „ inak povedené ide o prípady, ak porušovanie ústavnej zásady rovnakého

zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej

právnej situácií" (nález ústavného súdu sp. zn. ).

Vychádzajúc z uvedených záverov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať,

že predmetným postupom a rozhodnutím prezidenta republiky nebola vo vzťahu

k sťažovateľke zachovaná požiadavka prístupu k volenej a inej verejnej funkcií za rovnakých

podmienok, teda došlo k diskriminácii sťažovateľky v porovnaní s kandidátmi na sudcov

ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky národnou radou navrhovaní nie spolu

so sťažovateľkou, ale v minulosti, a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii, ako

sťažovateľka. Vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu v minulosti prezident

republiky postupoval vždy v súlade s SR, teda postupoval vždy tak, že

z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval vždy príslušný počet sudcov ústavného súdu,

čim bola zachovaná ich garantovaná šanca 1 : 1, že budú vymenovaní za sudcov

ústavného súdu.

Vo vzťahu k sťažovateľke sa však takýmto spôsobom nepostupovalo, pretože

na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu navrhovaných v minulosti, ktorí sa

nachádzali v rovnakej právnej situácií ako sťažovateľka, sa na sťažovateľku už vzťahovalo

„preskúšanie“ poradným výborom, ktorý konal bez relevantného právneho podkladu, teda

u sťažovateľky boli posudzované aj splnenie iných ako SR stanovených

predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na rozdiel od kandidátov na sudcov

ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky navrhovaní národnou radou v minulosti.

V bode VII) podania prezident republiky uvádza, že sťažnosť bola prijatá na ďalšie

konanie aj v časti, v ktorej sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie jeho

rozhodnutia ojej nevymenovaní na sudcu ústavného súdu, pričom sťažovateľka namieta len

porušenie základného práva podľa článku 30 ods. 4, a z tohto dôvodu vôbec nemožno

uvažovať o vyslovení porušenia iného základného práva, ktorého obsahom je nárok

na riadne odôvodnenie.

K tomuto uvádzame, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prezidenta republiky

sťažovateľka namieta v súvislosti s porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4

SR, pretože odôvodnenie rozhodnutia v podstate preukazuje svojvoľnosť postupu, ale

najmä rozhodnutia prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu ústavného

súdu, a svedčí o tom, že vhodnosť sťažovateľky sa posudzovala podľa iných, neznámych

kritérií a takéto zastieracie dôvody sú vždy prejavom svojvôle.

Týmto je preukázané tiež porušovanie povinností zo strany prezidenta republiky

v procese kreovania a rozhodovania o ne/vymenovaní sťažovateľky za sudcu ústavného

súdu.

V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že pokiaľ by prezident republiky postupoval

pri menovaní sudcov ústavného súdu podľa SR, tak by svoje

rozhodnutia vôbec nemusel odôvodňovať...

K týmto tvrdeniam uvádzame, že sťažovateľka netvrdí a nikdy netvrdila, ako uvádza

prezident vo svojom vyjadrení, že práve ona patrí k tým dvom kandidátom, ktorých mal

prezident republiky vymenovať.

Sťažovateľka už v samotnej sťažnosti uviedla, že je zrejmé, že všetci kandidáti

na sudcov ústavného súdu navrhnutí národnou radou prezidentovi republiky nemali právo

na vymenovanie, avšak mali právo na SR zaručenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní

za sudcov ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov, ako má menovať sudcov

ústavného súdu.

Prezident republiky výberom len jedného sudcu ústavného sudcu zo šiestich

kandidátov na sudcu ústavného súdu, však túto ich šancu, teda aj sťažovateľky, znížil

na 1 : 5 tým, že pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s SR,

čím sťažovateľke ustanovenie do funkcie podstatne sťažil, čím porušil jej základné právo

podľa SR na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti okrem iného domáha, aby ústavný súd

prezidentovi republiky prikázal, aby vo veci znovu konal, tak že vymenuje dvoch sudcov

ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov.

Prezident republiky vo svojom vyjadrení uviedol, že takýto návrh svedčí o základných

nedostatkoch v znalostiach sťažovateľky o právomociach ústavného súdu. K tomuto

invektívnemu tvrdeniu prezidenta republiky sťažovateľka uvádza, že pravdepodobne uniklo

pozornosti prezidenta republiky, že SR v oprávňuje ústavný súd,

v rámci rozhodovania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, rozhodnúť, okrem

vyslovenia porušovania základných práv a slobôd aj o ďalších opatreniach, ktorých

zmyslom je náprava zisteného porušenia základných práv a slobôd uvedením do predošlého

stavu pred ich porušením alebo zabránenie pokračovania v porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľa do budúcna (preventívny účinok).

Práve rozhodnutie, ktorým ústavný súd prikáže prezidentovi republiky vo veci znovu

konať tak, že vymenuje dvoch sudcov ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov,

zabráni pokračovaniu v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky. Vzhľadom

na vyššie uvedené navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol v rozsahu navrhovanom

sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti.

V prípade, že ústavný súd sťažnosti vyhovie, žiadame tiež náhradu trov konania

spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia. Podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 sumu 134 €

a v roku 2015 sumu 139,83 € a podľa vyhlášky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t. j. v roku

2014 sumu 8,04 € a v roku 2015 sumu 8,39 €. Trovy právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby 1. prípravu a prevzatie a 2. podanie sťažnosti, 3. účasť na pojednávaní

predstavujú spolu s DPH vo výške 86,46 € sumu 518,76 €, ktoré žiadame uhradiť na účet

advokáta JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, a to do 2

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»

Právny zástupca sťažovateľov a

, uviedol:

«... Kreovanie verejnej funkcie sudcov ÚS SR (menovanie, odvolávanie, vzdanie sa)

je upravené vo viacerých článkoch SR , ,

ods.2, čl. 139.

Účelom týchto ústavných noriem je úprava takých dôvodov, ktoré si vyžadujú

súčinnosť iných ústavných orgánov (porovnaj nález týkajúci sa sudcov

všeobecných súdov SR ďalej ).

Je nepochybné, že uvedené ustanovenia na seba jednoznačne významovo

nadväzujú (existuje medzi nimi príčinná súvislosť), v dôsledku čoho je neprípustné

ignorovať príčinnú súvislosť medzi týmito ustanoveniami tak, že pri aplikácii sa

nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu a interpretovať samy osebe

(porovnaj , ).

Normatívny text uvedených ustanovení je dostatočne zrejmý.

Podľa ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie... alebo ak je

odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie

z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou SR.

Uvedený článok rieši situáciu, ak sa miesto sudcu predčasne uvoľní. Pri riešení tejto

situácie je zhodne upravená súčinnosť Národnej rady SR a prezidenta v procese

rozhodovania o vymenovaní nového sudcu. Je daná povinnosť a súčasne aj oprávnenie

národnej rade navrhnúť dvoch kandidátov (dve osoby) z ktorých prezident vymenuje nového

(jedného) sudcu.

V článkoch 134 ods. 2, 139 je teda zhodná úprava kompetencie NR SR

navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na miesto sudcu.

Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je jednoznačné, že ide o vymenovanie jedného

sudcu (jednej osoby).

Zo slovného spojenia „z dvoch osôb“ je dostatočne zrejmé (nepochybné), že ide

o dve osoby (dvaja kandidáti).

Uvedený termín je číslovkou skupinovou určitou, ktorá označuje počet ako súhrn

častí.

V článkoch 134 ods. 2, 139 sú zhodne použité číslovky, ktoré vyjadrujú alebo

označujú počet osôb. Číslovka „dvojnásobný“ je násobná číslovka vytvorená zo základnej

určitej číslovky (dva) pridaním prídavného mena „násobný“

Normatívny text článkov 134 ods.2, 139 nepochybné preukazuje ústavnú

koncepciu kreovania sudcov ústavného súdu kompetenciou zákonodarnej moci vždy

navrhovať dvojnásobný počet kandidátov na sudcov.

Keďže upravuje povinnosť prezidenta z dvoch osôb navrhnutých

národnou radou vymenovať len jedného sudcu, dôsledné rešpektovanie ústavnej koncepcie

kreovania tejto verejnej funkcie obligatórnou realizáciou súčinnosti dvoch ústavných

orgánov (prezident a národná rada) preukazuje existenciu ústavnej povinnosti prezidenta

vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu (jeden násobok) za sudcov.

Právny názor, že v je implikovaná (zahrnutá) ústavná povinnosť

prezidenta vymenovať iného sudcu, je publikovaný aj v odbornej literatúre (Ústava SR

komentár III. vydanie, J. Drgonec, Heuréka 2012, str. 1450).

Pri rešpektovaní nálezu ÚS SR o aplikácii , ako právneho celku, vo vzájomnej

súvislosti všetkých ústavných noriem (pozri ) je zrejmé, že je súladná

aplikácia kompetencií prezidenta s pri vymenovaní sudcu ÚS SR len vtedy, ak

realizuje povinnosť (má vymenovať) kreovania výlučne jedennásobku za sudcov

z dvojnásobného počtu navrhnutých kandidátov.

Iný postup (vymenovanie menšieho, resp. väčšieho počtu z dvojnásobného počtu

kandidátov) je obsahovo popretím ústavodarcom schválenej ústavnej koncepcie kreovania

sudcov ÚS SR.

Zároveň chcem zdôrazniť skutočnosť, že nie je prípustné nezohľadňovať aplikáciu

kreovania funkcie sudcov ústavného súdu dosiaľ, keďže vychádzala z totožnej ústavnej

úpravy. Považujeme preto za nepostačujúce prihliadať len na osoby súčasných kandidátov.

Musí sa prihliadať pri zisťovaní splnenia ústavných kritérií a ústavnosti postupu na všetkých

doterajších kandidátov a vymenovaných sudcov.»

V.

Ústavný prieskum

1. K ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta Slovenskej republiky

V demokratickom právnom prostredí, ktoré deklaruje aj v prvej

vete, dochádza aj ku kreovaniu ústavných orgánov za účasti viacerých mocí v štáte. Súdna

moc pôsobí v tomto procese len v niektorých prípadoch vo forme personálnych návrhov.

Najširšie výberové právomoci má zákonodarná moc, ktorá charakterizuje a špecifikuje

okruh kandidátov predkladaný prezidentovi na definitívne rozhodnutie.

Podľa ústavnej teórie možno právomoci prezidenta systematicky usporiadať podľa

radu hodnotiacich kritérií. Z hľadiska predmetu záujmu tohto ústavného prieskumu možno

hovoriť o viazaných právomociach, pri ktorých je konanie prezidenta podmienené konaním

iného ústavného orgánu, napr. návrhom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)

alebo Národnej rady Slovenskej republiky, a o autonómnych právomociach, pri ktorých

prezident nepotrebuje návrh od iného štátneho orgánu, aby svoje ústavné právomoci

uplatnil, napr. udelenie milosti (obdobne napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej

republiky. Žilina : Eurokódex, s. r. o., 2013, s. 555). K uplatneniu menovacích právomocí

prezidenta dochádza aj za účasti súdnej moci reprezentovanej Súdnou radou Slovenskej

republiky. Na základe jej návrhu vymenúva a odvoláva sudcov všeobecných súdov. Tento

exkurz je len demonštratívny, nie je konečný. Výklad by musel uvádzať aj ďalších

funkcionárov, vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov, rektorov,

profesorov, generálov a i., čo nemá zásadný význam pre náš ústavný prieskum ani závery

z neho odvodené.

Účasť dvoch, ale aj všetkých troch mocí v štáte na kreovaní orgánov štátu sa často

stáva zdrojom sporu o výklad právomocí, ktorý končí návrhom na výklad podľa

podaným ústavnému súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento rozhodoval už o výklade viacerých

právomocí prezidenta napriek tomu, že vo vyjadrení prezidenta a ústnom prednese jeho

právneho zástupcu na verejnom zasadnutí sa poukazuje len na jeden z nich,

a to vo veci sp. zn. dotýkajúci sa právomoci prezidenta na vymenovanie

generálneho prokurátora (s. 1 – 2 a nasl. vyjadrenia z 10. októbra 2014).

Ústavný súd podal výklad aj iných právomocí prezidenta, napr. vo veci možnosti

odvolania člena vlády, vymenovania a odvolania vedúcich ústredných orgánov,

vymenovania vyslancov a i. (pozri ďalej uvedené).

Už od svojho vzniku reagoval na návrhy, ktoré žiadali výklad právomocí prezidenta,

čo vyplývalo z politických sporov medzi prezidentom a vládou. Vo všeobecnosti sa

k právomociam prezidenta ústavný súd vyjadril vo veci sp. zn. (je potrebné

podotknúť, že v čase rozhodovania o týchto výkladoch podľa a zákona o ústavnom

súde v tom čase rozhodoval senát) a uviedol:

«V (č. ) sú uvedené tri typy formulácií pre

úpravu právomocí prezidenta. V prvom prípade ide o výslovne priznané oprávnenie

vyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej

republiky [čl. 102 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138 ods. 2). V druhom

prípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou „je povinný“, napríklad je

povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 102 písm.

d) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu „urobí“, napríklad „prepožičiava

vyznamenania“ [čl. 102 písm. h)] alebo „odvolá člena vlády“ (čl. 116 ods. 7). Táto

formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale aj

povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet

určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v ústave.

Univerzálnym interpretačným pravidlom výkladu právnych noriem určených

v pre štátne orgány je pravidlo: „Štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (

ods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného Slovenskej

republiky práva prezidenta od jeho povinností nemožno oddeliť, lebo by sa vytvorili

pochybné povinnosti. Napríklad podľa )

prezident ,,udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty“. Ak by sa tento typ formulácie

úloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silne

dubiózna povinnosť prezidenta udeliť amnestiu alebo zmierniť trest uložený súdom

každému, kto o to požiada. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky

je jednoznačné iba vtedy, keď mu výslovne priznáva

oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie

prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte

Slovenskej republiky alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Slovenskej

republiky. Ani vtedy, ak by zákon určil povinnosť prezidenta Slovenskej republiky konať

spôsobom nepredpísaným v , by nebolo možné interpretovať

takú povinnosť ako ústavnú, lebo zákon by menil upravené

postavenie prezidenta Slovenskej republiky, a teda svojou podstatou by bol protiústavný.»

Ako je zrejmé, ústavný súd už na začiatku svojej rozhodovacej činnosti potvrdil,

že právomoci prezidenta nie sú vždy jednoznačne formulované. Pritom sa treba dovolávať

postupu prezidenta, aby svoje právomoci realizoval tak, aby nevznikli dôvodné pochybnosti

o jeho nezávislosti, nestrannosti, ako aj objektivite. Musí tak konať v zmysle ústavného

sľubu, ktorý mu prikazuje: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov

a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ ( ).

Rozbor tejto formulácie sľubu znamená, že prezident bude (má) každú svoju

právomoc smerovať výlučne k presadzovaniu záujmov občanov a presadzovaniu hodnôt

právneho štátu. Tento sľub sa v plnom rozsahu dotýka aj plnenia právomocí uvedených

v .

Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu „Ústava predstavuje právny

celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len

výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou

.“ ().

„Každé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné

normy , pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ ().

„Pri aplikácii sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu

a interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii sa nesmie porušiť

či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo

nadväzujú.“ ().

Vo vzťahu k úprave postavenia prezidenta v rozsahu menovacích právomocí existuje

medzi ustanovením čl. 101 ods. 1 druhej vety, z ktorého vyplýva, že „Prezident... svojím

rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“, a jednotlivými ustanoveniami

zakladajúcimi menovacie právomoci prezidenta príčinná súvislosť. Bez

toho, aby prezident svojou aktívnou činnosťou, t. j. rozhodnutím o menovaní

stanovených činiteľov verejnej moci, naplnil ústavu, nemôže zabezpečiť riadny chod

(činnosť) ústavných orgánov.

Za východiskový názor na interpretáciu a aplikáciu možno

označiť aj právny názor ústavného súdu publikovaný vo veci sp. zn. , podľa

ktorého «jediné ustanovenie limitujúce výkon všetkých

ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý prezident

republiky skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme

občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ ( ).

Preto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba a ostatných zákonov sú

jediné upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohľadňuje pri

výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102

ods. 1 písm. a) až r) .»

Ústavný súd sa pri vymedzení účelu a obsahu ústavného postavenia prezidenta

(v prípadoch, keď tieto v ustanoveniach o právomociach prezidenta nie sú jednoznačne

určené, teda v tých prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebo

povinnosť prezidenta uplatniť príslušnú právomoc) už zaoberal, a to otázkami týkajúcimi sa:

a) odvolania člena vlády na návrh predsedu vlády (sp. zn. ),

b) menovania vedúceho diplomatickej misie (sp. zn. ),

c) menovania viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády schválený

národnou radou (sp. zn. ),

d) menovania generálneho prokurátora na návrh národnej rady (sp. zn. ).

K bodu a)

Ústavný súd v konaní o pôsobnosti prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu

vlády na odvolanie člena vlády podal tento výklad:

„Článok 116 ods. 4 upravuje oprávnenie predsedu vlády podať právne

významný návrh na odvolanie člena vlády. Podaním návrhu predsedu vlády na odvolanie

člena vlády vzniká prezidentovi právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident

po posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády vyhovie a člena

vlády odvolá alebo či návrhu predsedu vlády nevyhovie a člena vlády neodvolá.

Článok 116 ods. 1 prezidentovi neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to

predseda vlády navrhne.“

K bodu b)

Následný spor o výklad ) (v platnom znení v čase výkladu)

začal tak, že vláda navrhla O. K. do funkcie mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankyne

pri Organizácii spojených národov (OSN) a vedúcej stálej misie pri OSN so sídlom v New

Yorku. Prezident tento návrh vlády odmietol. Ústavný súd v konaní o výklade

posudzoval, či prezident môže viazať vyhovenie návrhu vlády na splnenie určitej

podmienky. Ústavný súd dospel k záveru, že postup prezidenta, ktorým nevyhovel žiadosti

vlády poveriť osobu navrhnutú vládou funkciou vyslanca, nie je predmetom ústavne

relevantného sporu o výklad , a to aj preto, že vláda sa dopustila procesnej chyby,

do návrhu na konanie nezahrnula tú časť sporu, ktorá mohla byť ústavne relevantná

().

V podstate rovnaký spor sa pokúsil vyvolať sťažovateľ navrhnutý na funkciu

veľvyslanca Slovenskej republiky v Turecku, ktorý tiež nesplnil procesné podmienky

na podanie návrhu spôsobilého vyvolať právne relevantný účinok.

K bodu c)

V spore o podstatu pôsobnosti prezidenta menovať viceguvernéra Národnej banky

Slovenska ústavný súd podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou:

„Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102

ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou , či kandidát na funkciu

viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa

predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uvedeného zákona.

V prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhu

vlády Slovenskej republiky nevyhovie.“

K bodu d)

Dosiaľ ostatný výklad ústavného súdu sa týka sporu o rozsah právomoci prezidenta

pri rozhodovaní o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora, ktorý predložila

národná rada. Ústavný súd podal tento výklad:

„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady

Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa

, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi

predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť

Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.

Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady

na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,

ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim

vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným

predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto

orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných

orgánov ( druhá veta ).

Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“

(K otázke aplikovateľnosti tohto výkladu v danom konaní pozri s. 57, 62 a nasl.;

pozn.).

Možno uzavrieť, že všetky personálne (menovacie) právomoci prezidenta majú

mocenský charakter a hlava štátu má pri nich určitý priestor na úvahu a rozhodnutie, ak:

a) za svoje rozhodnutia nesie politickú zodpovednosť, teda ak nejde

o tzv. kontrasignované právomoci;

b) z povahy veci (menovanie profesorov a rektorov vysokých škôl) nevyplýva

implicitné obmedzenie rozsahu prezidentovej úvahy.

Základné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu a závery ústavného súdu

k nastoleným ústavným problémom

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na prístup k voleným

a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa v spojení

s a a , namietajú aj

porušenie základného práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny

podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta

č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.

Keďže ústavný súd je viazaný petitom návrhov fyzických osôb, ktoré namietajú

porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených a medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, musí svoj prieskum sústrediť týmto

určeným smerom. Z naznačeného vyplýva, že ide o preskúmanie ústavnej úpravy

menovacích právomocí prezidenta v spojení s kreovaním sudcov ústavného súdu.

Prezident v písomnom vyjadrení a prostredníctvom svojho právneho zástupcu

na verejnom ústnom pojednávaní označil za kľúčové rozhodnutie ústavného súdu

dotýkajúce sa výkladu právomoci prezidenta nevymenovať generálneho prokurátora

a v časti týkajúcej sa poradného výboru sa odvolal na ústavné zvyklosti v Európskej únii

a Českej republike pri tvorbe poradných orgánov.

Táto argumentácia však opomína zásadné skutočnosti, a to že základným limitom pre

postup prezidenta v takej dôležitej oblasti týkajúcej sa aj trojdelenia štátnej moci, ako je

tvorba orgánov ústavného súdu, je text .

Právna úprava o prokuratúre obsiahnutá v ústave má tri články, z toho iba jeden sa

týka vymenovania generálneho prokurátora. Oproti tomu ústavný text týkajúci sa

menovania sudcov ústavného súdu obsahuje podstatne podrobnejšiu právnu úpravu

[, , 3 a 4, a ].

Ústavný súd svojou rozhodovacou činnosťou zabezpečuje ústavnú ochranu ústavných

hodnôt a popri parlamente, vláde a prezidentovi predstavuje ústavne významnú inštitúciu so

špecifickým zameraním na kontrolu ústavnosti ( ).

Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd z hľadiska svojej

funkcie slúži na nepretržitú kontrolu výkonu moci. Práve ústavná kontrola zákonodarnej

a výkonnej moci je tým, čo ústavné súdnictvo odlišuje od všeobecného súdnictva.

Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom ústavného súdnictva sa neustále

aktualizuje výklad , čo z hľadiska trojdelenia moci v štáte významne ovplyvňuje aj

činnosť výkonnej a zákonodarnej moci.

Aj nahliadnutie do histórie ústavného súdnictva v strednej Európe a na našom území

naznačuje, že v štruktúre orgánov verejnej moci je dôležitá existencia súdneho orgánu

chrániaceho ústavnosť a ľudské práva.

Nielen v našich časoch možno registrovať otázky a problémy spojené s vymenovaním

sudcov ústavného súdu. Koncentrované a centralizované ústavné súdnictvo vzniklo

v Československu na základe z roku 1920. Po ukončení prvého funkčného obdobia

sudcov ústavného súdu, ktorí boli vymenovaní do 17. novembra 1931 (na desať rokov od

17. novembra 1921), v priebehu ďalších siedmich rokov nedošlo k ustanoveniu nových

sudcov. Až 10. mája 1938 došlo k vymenovaniu nových sudcov a ústavný súd formálne

pokračoval vo svojej činnosti až do mája 1939, keď po okupácii zvyšných častí Čiech

a Moravy (v marci 1939) prestal existovať aj fakticky. Rozhodovacia činnosť tohto

ústavného súdu mala byť pôvodne zaistená aj tým, že okrem členov ústavného súdu sa volili

(a menovali) aj ich náhradníci. Mohli nimi byť osoby, ktoré zložili predpísané štátne skúšky

na niektorej domácej právnickej fakulte alebo zložili doktorát z práva, boli voliteľní

do senátu (vek 45 rokov a 10 rokov štátne občianstvo) a neboli členmi žiadneho

zákonodarného zboru.

Po roku 1989 bol v súvislosti s reálnym oživením ústavného súdnictva na našom

území prijatý o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej

Federatívnej Republiky a o konaní pred ním (ďalej len „“).

Podľa zoznamy kandidátov na funkcie sudcov

Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa predkladajú najneskôr tri

mesiace pred uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Prezident Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcov do jedného mesiaca od doručenia

zoznamu kandidátov na sudcov, prípadne od doručenia nového návrhu podľa odseku 2.

Podľa ak je v zozname kandidátov predloženom

podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona uvedený kandidát, ktorého už navrhol iný

zákonodarný zbor, prezident republiky vyzve zákonodarný zbor, ktorý tento zoznam

predložil, aby namiesto takého kandidáta navrhol do jedného mesiaca iného kandidáta.

Podľa prezident republiky vymenuje sudcov pred

uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Takto novovymenovaní sudcovia

skladajú sľub v deň, ktorý je začiatkom ich funkčného obdobia.

Podľa ak sa miesto sudcu uvoľní, navrhne jedného

kandidáta Federálne zhromaždenie a jedného národná rada tej republiky, ktorej občanom

bol sudca, ktorého miesto sa uvoľnilo, najneskôr do dvoch mesiacov od uvoľnenia miesta.

Prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcu do jedného mesiaca

po doručení návrhov.

Dôvodová správa k v časti „B. Zvláštna časť“ okrem iného

uvádza: „Úprava navržená v § 2 sleduje, aby při ukončení funkčního období soudů

nevznikla situace, že by Ústavní soud nebyl obsazen a nebyl by proto ůsobilý rozhodovat;

obdobný cíl se sleduje i pokud jde o případy, kdy se uvolnilo místo jednotlivého soudce.

V § 2 odst. 2 se pamatuje na možnost vzniku situace, že některé zákonodárné sbory

navrhnou jako kandidáta stejnou osobu. Ústavní zákon tomuto totiž výslovně nezabraňuje,

ačkoliv je zřejmé, že chce prezidentovi ČSFR umožnit výběr 12 soudců ze skupiny 24

různých kandidátů.“

Zaistenie kontinuity činnosti ústavného súdu sleduje aj súčasná právna úprava.

V záujme zabezpečovania nepretržitej kontroly ústavnosti musí národná rada prezidentovi

predložiť dostatočný počet kandidátov (dvoch na jedno uvoľnené miesto) na členov

ústavného súdu, z ktorých má prezident vybrať a následne vymenovať sudcov ústavného

súdu. V danom prípade ak je zrejmé, kedy uplynie volebné obdobie stávajúcich sudcov,

predseda národnej rady je povinný zabezpečiť voľbu nových kandidátov tak, aby z nich

mohol prezident vymenovať nových sudcov.

V zmysle čl. 4 volebného poriadku o voľbe a odvolaní funkcionárov (schváleného

uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498) návrh na voľbu

predseda národnej rady navrhne do programu schôdze národnej rady tak, aby národná rada

rozhodla o návrhu v stanovených lehotách.

Aj tento právny predpis určuje zaistiť riadny (včasný) priebeh voľby kandidátov tak,

aby sa umožnil riadny (včasný) výkon právomoci prezidenta, aby nedošlo k obmedzeniu

prezidenta pri výkone jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov.

Právna norma (volebný poriadok Národnej rady Slovenskej republiky) už v prvom

štádiu kreovania kandidátov na ústavných sudcov sleduje líniu zaistiť nepretržitý chod

kontroly ústavnosti činnosťou ústavného súdu.

Náš ústavný systém nie je postavený na pevne stanovených lehotách, ale lehoty sú

určené praxou vyplývajúcou z ústavnej zvyklosti.

Ako bolo v historickom exkurze poukázané, slovenský ústavný systém je priamy

nástupca československého ústavného systému, ktorý včasnosť a nepretržitosť poskytovania

ústavnej ochrany zaisťoval počtom kandidátov na výber za sudcu ústavného súdu, ale aj

zvolením náhradníkov, ktorí sa bez ďalšieho výberového konania ujímali sudcovských

funkcií.

V celom ústavnom systéme je zrejmá povinnosť pre prezidenta zaistiť riadny chod

ústavných orgánov vyplývajúca z . Ak je ohrozený riadny chod

ústavných orgánov, musí prezident republiky konať. V tejto súvislosti je potrebné vykladať

aj právomoc prezidenta vymenúvať sudcov ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 102 ods. 1

písm. s) v spojení s .

Preskúmanie základného práva zaručeného v spojení s

ods. 2 preto treba spájať s a upravujúcimi menovanie sudcov

ústavného súdu.

Počet kandidátov predložených prezidentovi na rozhodnutie ( )

zohľadňuje povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1

druhá veta ), k čomu ho zaväzuje aj sľub zložený do rúk predsedu ústavného súdu

( ), najmä „... obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ ( ).

O snahe ústavodarcu zaistiť nepretržitú kontrolu ústavnosti svedčí aj ,

podľa ktorého ústavný systém pamätá aj na právnu situáciu, keď sa ústavný sudca svojej

funkcie vzdá alebo ak je odvolaný «,,... prezident Slovenskej republiky vymenuje iného

sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej

republiky.“. Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je pritom bez akýchkoľvek pochybností

zrejmé, že ide o vymenovanie jedného sudcu ústavného súdu. Slovné spojenie „z dvoch

osôb“ zároveň zreteľne stanovuje, že ide o osoby dvoch kandidátov na sudcu ústavného

súdu. Slovo „... vymenuje“ pritom nepripúšťa iný výklad ako rozhodnutie prezidenta

vymenovať jedného z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu. So záverom,

že v je implikovaná povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu ústavného

súdu, sa taktiež stotožňuje aj ústavnoprávna doktrína» (Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012, 1450 s.).

Vychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že z a

jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov

vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu.

V tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že pri aplikácii čl. 102

ods. 1 písm. s) v spojení s postupoval prezident dosiaľ vždy tak,

že z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval požadovaný počet sudcov

ústavného súdu, t. j. vymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu. A teda

i ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že prezident

je povinný vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu za sudcov

ústavného súdu.

Univerzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave pre

štátne orgány je, že „môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ ( ). Toto pravidlo zaväzuje aj

prezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cez

jediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac ako

účelové. Ústavnoprávne postavenie prokuratúry nemožno stotožňovať s postavením

ústavného súdu.

Postavenie ústavného súdu je deklarované ako postavenie jediného nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ). Ústavný text omnoho podrobnejšie

upravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom.

Prezident vymenúva a odvoláva sudcov ústavného súdu [čl. 102 ods. 1 písm. s)],

prijíma ich sľub [čl. 102 ods. 1 písm. s)], menuje predsedu a podpredsedu ústavného súdu

[čl. 102 ods. 1 písm. s)].

Prezident môže podávať na ústavnom súde návrhy [čl. 102 ods. 1 písm. b)] a môže

vyžiadať aj preventívnu kontrolu ústavnosti tým, že požiada ústavný súd o preskúmanie

súladu referendovej otázky s a medzinárodnými záväzkami v oblasti ľudských práv.

Vo vzťahu k prezidentovi ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb

prezidenta ( ), rozhoduje tiež o sťažnostiach proti výsledku referenda

a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta (čl. 129 ods. 3

), ústavný súd rozhoduje aj o obžalobe národnej rady proti prezidentovi a vo veci

úmyselného porušenia alebo vlastizrady ( ), pričom rozhodnutia

ústavného súdu sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci.

Prezident republiky skladá predpísaný sľub do rúk predsedu ústavného súdu

( ) a môže sa kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie sa

skončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi ústavného súdu

( ).

Ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil právny názor, že účel, obsah

a rozsah každej právomoci prezidenta treba identifikovať osobitnou právnou analýzou.

Tento názor vyslovil hneď na začiatku svojej činnosti, keď ešte sám hľadal a nachádzal

cesty vlastného prístupu k interpretácii a aplikácii ústavných noriem. Neskôr svoj názor

oprel o zjednodušenie klasifikácie právomocí prezidenta ustanovených v čl. 102 ods. 1

.

„Odpoveď na túto otázku môže/má vymenovať sa stáva pre spornosť veci aj

predmetom legálneho výkladu ústavného súdu podľa a závisí od posúdenia, či

v predmetnej kreačnej veci má prezident len materiálne postavenie alebo je

vyvažujúcou/rovnovážnou silou v systéme deľby moci.“ (Kanárik, J. Forma vlády

v Slovenskej republike. In. Orosz, L. a kol. Ústavný systém Slovenskej republiky. Košice :

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. 237 s.).

Kritérium rozlíšenia menovacích právomocí prezidenta ustanovuje v

ods. 1 druhej vete, podľa ktorej sa prezident svojím rozhodovaním o návrhu na ustanovenie

do ústavnej funkcie (kreácia niektorých ústavných funkcionárov) podieľa na zabezpečení

riadneho chodu ústavných orgánov. Ide pritom o menovaciu právomoc prezidenta

s implikovaným právom úvahy, či návrhu vyhovie.

Národná rada prezidentovi predkladá na rozdiel od kandidáta na generálneho

prokurátora nie jedného, ale dvoch kandidátov, aby vybral vhodného kandidáta na uvoľnené

miesto sudcu, a tak zabezpečil nerušený riadny chod ústavného orgánu. V opačnom prípade

hromadné (alebo väčšinové) odmietnutie kandidátov by mohlo viesť k narušeniu chodu

ústavného súdu, ktorý by nebol spôsobilý byť inštitúciou podľa a neplnil by

ani rozsiahle právomoci zverené mu . Otázku riadneho chodu ostatných ústavných

orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania materiálneho právneho

štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ . zabezpečením

aktívneho fungovania bŕzd a protiváh zaisťuje činnosť celého mechanizmu verejnej moci.

Nemožnosť stotožňovať menovanie generálneho prokurátora s menovaním

kandidátov za sudcov ústavného súdu spočíva nielen v odlišnosti týchto ústavných orgánov,

ale aj vo výnimočnosti ústavnej konštrukcie kreovania kandidátov na sudcov ústavného

súdu, ktorá vyplýva z ústavného príkazu smerovaného národnej rade obsiahnutého v čl. 134

ods. 2 „zvolí dvojnásobný počet kandidátov“ a v „vymenuje iného

sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej

republiky“.

Tento ústavný text je potrebné chápať ako hranicu možného výberu prezidenta, ktorá

mu neumožňuje menovať všetkých zvolených kandidátov, ale vždy len jedného na uvoľnené

miesto, a tým zaistiť stálu funkčnosť ústavného súdu. jednoznačne ustanovuje

potrebu výberu, ktorú môže realizovať len prezident z kandidátov predložených národnou

radou. tak ustanovuje hranice výberu medzi dvomi predloženými kandidátmi, ktorí

museli splniť požiadavky ustanovené v . Národná rada je vo svojej

právomoci limitovaná tým, že má zvoliť práve dvoch kandidátov na jedno uvoľnené miesto.

ustanovuje prísne kritériá výberu uchádzačov – kandidátov na sudcu

ústavného súdu, a to minimálny vek 40 rokov, voliteľnosť do národnej rady, vysokoškolské

právnické vzdelanie a minimálnu dĺžku praxe v právnickom povolaní 15 rokov. Ústavné

kritériá (hranice) výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu predložených národnou

radou sú zo všetkých ústavných funkcií stanovené najprísnejšie.

Základom pre stanovenie obmedzení je najmä veková hranica, na prezidenta 40

rokov veku (v deň voľby) , u poslanca národnej rady 21 rokov (a trvalý

pobyt) a u ministra občan, ktorý je voliteľný na poslanca národnej rady (t. j. 21 rokov)

podľa .

Z uvedeného vyplýva, že na splnenie predpísaných predpokladov sa

požaduje aj vysokoškolské vzdelanie (konkrétneho zamerania), ako aj dĺžka praxe, čo nie je

predpokladom na vznik iných ústavných funkcií, dokonca ani generálneho prokurátora,

na menovanie ktorého sa prezident vo vyjadreniach k sťažnostiam odvoláva.

Hoci ani , ani iný zákon neukladá ďalšie podmienky výkonu funkcie sudcu

ústavného súdu, prezident vo svojom vyjadrení tvrdí, že „postup, ktorý som uplatnil, a moje

rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia“ (s. 7 vyjadrenia

k sťažnosti sťažovateľa 1). Prezident tiež uviedol, že „ak by postačovalo splnenie len

predpokladov vyplývajúcich z citovaného článku , tak by sa nerešpektoval výklad

, čo by bolo v príkrom rozpore s “ (s. 5 vyjadrenia

k sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd musí zaujať svoje stanovisko aj k tomuto tvrdeniu

prezidenta.

V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či

uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva alebo zákon. Uplatnenie právomoci

na základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomoc

alebo nie, je základom pre svojvôľu – „selektívne uplatňovanú spravodlivosť“, ktorá je

popretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu. Takýto postup znamená

konanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu .

V materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,

uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.

Právomoc orgánu verejnej moci je vymedzená a zákonom, nie želaniami

osôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci

a vymedzenie ich kompetencie. Nasleduje ich ústavná činnosť a jej kontrola, aby

postupovali v súlade s právnym poriadkom.

V medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno tvrdiť, že každé pôsobenie

štátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody mimo výslovne priznanej

pôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia . Neexistencia zákazu konať

v prospech dostupnosti základného práva alebo slobody nič neznamená, lebo štátny orgán

by takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné dovolenie vychádzajúce

z právneho poriadku.

Nahradenie alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho

orgánu odporuje ústavnej úprave a je svojvôľou štátneho orgánu.

Právomoc podľa je prezident povinný uplatniť v súlade

s podmienkami vymedzenými , ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy

v dimenziách a , ktoré predstavujú obmedzenie jeho úvahy

na rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho

prokurátora a umožňujú výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou

na jedno uvoľnené miesto.

Možno konštatovať, že všetky menovacie právomoci prezidenta, za ktoré nesie

zodpovednosť (nie kontrasignované) a kde z povahy veci nevyplýva požiadavka na jeho

zdržanlivosť (napr. menovanie profesorov), majú mocenský rozmer, čo znamená,

že prezident musí mať určitý priestor na rozhodnutie. V prípade generálneho prokurátora

dostáva na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu

zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutého

kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný

počet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc –

hranice možného i povinného výberu – tu ustanovuje priamo . Ústavná úprava

právomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa

zásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii

. Prezident môže, ba je povinný vybrať najvhodnejších sudcov ústavného súdu

z kandidátov zvolených národnou radou.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa

vzťahuje ochrana . Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu

i všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. , taktiež Drgonec, J. Slovenskej

republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.).

Kandidáti mali nárok, aby pri výbere z predloženého počtu postupoval prezident

v súlade s ústavným poriadkom, čo sa však nestalo, a tak došlo k porušeniu ich práv

zaručených v spojení s (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedený záver ústavného súdu už bolo bez právneho významu

analyzovať sťažovateľmi namietané porušenie práva podľa čl. 25 písm. c)

paktu o občianskych a politických právach. Ústavný súd preto sťažnostiam

, a v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

VI.

Iné námietky vznesené sťažovateľmi

A. K oprávneniu prezidenta zriadiť poradný orgán – výbor na preskúmanie

vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu

Sťažovatelia namietali zriadenie poradného výboru na preskúmanie vhodnosti

kandidátov na sudcov ústavného súdu a tiež namietali zloženie členov poradného výboru

zo sudcov v aktívnej službe.

Prezident vo svojom vyjadrení k sťažnostiam uviedol, že má právo mať poradcov,

pričom sa odvolal na o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. „Podľa tohto zákonného

ustanovenia štátny zamestnanec ako fyzická osoba plní úlohy pre prezidenta. Odborník

ústavného činiteľa vykonáva štátnu službu bez určenia odboru štátnej služby. Z tohto, ako

príklad uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu vyplýva, že prezident republiky

je oprávnený mať poradcov. Poradcovia môžu pôsobiť ako individuálne osoby alebo ako

kolektív poradcov.

Poradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej

republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).

Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez

toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný

právny vzťah. Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné

orgány; ide o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej

republiky z jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie ako aj iné ústavné úkony prezidenta

republiky vyžadujú náležitý skutkový základ ako aj zodpovedajúci právny základ.

Je nemysliteľné, aby prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na

každé svoje rozhodnutie alebo iný ústavnoprávny úkon.“

Podľa názoru prezidenta je nesporné, že zriadením poradného výboru nemohol

v žiadnom prípade konať v rozpore s . Článok 2 ods. 2 sa totiž

vzťahuje len na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým

zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.

Prezident rozhodnutím zo 17. júna 2014 zriadil poradný výbor na preskúmanie

vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Toto rozhodnutie nebolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

z dôvodu, že o Zbierke zákonov

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov neuvažuje o takomto type všeobecne

záväzného právneho predpisu, čo tiež svedčí o úrovni jeho inštitucionálneho zaradenia

z hľadiska jeho právnej sily. Z uvedeného vyplýva, že výboru chýba nielen legalita, keďže

bol zriadený mimo právneho poriadku, ale aj legitimita, ktorá by ho bola oprávňovala

vystupovať ako orgán verejnej moci.

Keďže zrejme došlo k uvedomeniu si nedostatku právnej formy zvolenej

pre kreovanie výboru, autor tohto projektu zvolil kreáciu obradným spôsobom neznámym

v právnom poriadku Slovenskej republiky v snahe zabezpečiť jeho legalitu a právnu

akceptovateľnosť.

V ústavnom práve ani v žiadnej zákonnej úprave sa nenachádza splnomocnenie

pre prezidenta vytvoriť v rámci svojej právomoci interný poradný orgán, či už

s rozhodovacou právomocou alebo poradnou právomocou, vystupujúci navonok proti iným

orgánom verejnej moci alebo fyzickým, alebo právnickým osobám.

Podľa čl. 3 rozhodnutia prezidenta o zriadení poradného výboru zo 17. júna 2014

č. 1262 2014 BA:

„(1) Účelom zriadenia poradného výboru je preskúmanie vhodnosti kandidáta na

sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky... overením jeho profesionálnej a inej

spôsobilosti na výkon tejto funkcie vychádzajúcej z jeho teoretických znalostí ústavného

práva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva, osobitne judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie ako aj osobnej

praktickej skúsenosti s konaním a rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky

alebo ústavného súdnictva vo všeobecnosti.

(2) Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu môže spočívať aj v tom, že z jeho

profesijného životopisu a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide

o osobnosť, ktorú možno označiť za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti

právnej teórie alebo právnej praxe; súčasne sa však preskúmajú aj predpoklady vhodnosti

uvedené v čl. 2 ods. 1 tohto rozhodnutia.“

Podľa čl. 4 citovaného rozhodnutia:

„(1) Poradný výbor má päť členov.

(2) Poradný výbor sa skladá z bývalých sudcov alebo poradcov Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo zo všeobecne

uznávaných odborníkov v oblasti práva.

(3) Členov poradného výboru menuje a odvoláva prezident republiky; jeden z členov,

určený prezidentom republiky, tomuto výboru predsedá.“

Podľa čl. 5 citovaného rozhodnutia „... poradný výbor sa zriaďuje na dobu neurčitú“.

Ústavný základ na jeho vytvorenie nemožno stotožniť s príslušnými ústavnými

normami čl. 2 ods. 2, čl. 101 ods. 1 v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a čl. 134 ods. 2 a 4

, ako ani s uznesením ústavného súdu sp. zn. , ako sa to uvádza v

ods. 1 rozhodnutia o zriadení poradného výboru.

Článok 2 ods. 2 ustanovuje pravidlá formovania a uplatňovania právomoci

orgánov verejnej moci, ktoré sa týkajú sféry riadenia štátu prostredníctvom práva

(všeobecne záväzných právnych predpisov).

Zriadenie poradného výboru prostredníctvom interného normatívneho pokynu nepatrí

k aktom realizácie , a preto toto ústavné pravidlo nemožno kvalifikovať

ako právny základ na zriadenie poradného výboru.

Prezident vo svojom vyjadrení uvádza ako dôvody vzniku poradného výboru

„Argumenty na úrovni Európskej únie: Súdny dvor Európskej únie“ a „Argumenty

na úrovni členského štátu Európskej únie: Česká republika“. Tieto argumenty len

zdôrazňujú, že rozhodnutie o zriadení poradného výboru nemá oporu v ústavnom texte ani

v inej zákonnej úprave, a preto porušuje ústavný príkaz .

Otázkami zriaďovania svojich orgánov ústavnými orgánmi sa zaoberal ústavný súd

už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí, ktoré tvoria základ jeho judikatúry.

To, že právny zástupca prezidenta absolútne zamlčuje túto časť judikatúry a začína

svoj výklad uznesením sp. zn. , je rozhodnutím osoby, ktorá podáva

vyjadrenie, avšak ústavný súd má povinnosť vykladať ústavu v jej vzájomných vzťahoch,

ktoré vytvárajú celú štruktúru ústavnej normy. Ústavný súd však nemôže účelovo vyberať

len niektoré svoje rozhodnutia podporujúce niektoré tvrdenia, ale musí posudzovať všetky

doterajšie rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú danej problematiky.

Ústavný súd vo veci sp. zn. vyslovil: „1.

vymedzuje proporcie hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi.

Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy

právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s . Národná

rada rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec nemôže obmedziť pôsobnosť iných

štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade

s princípom právneho štátu.

2. Národná rada Slovenskej republiky si môže na zabezpečenie činnosti orgánov

oprávnených zastupovať ju navonok zriaďovať pomocné vnútroorganizačné útvary. Tieto

útvary, bez ohľadu na ich pomenovanie, nemajú kompetencie, ktoré by ich oprávňovali

zastupovať národnú radu navonok, vo vzťahu k iným štátnym orgánom alebo vo vzťahu

k občanom.“

Taktiež uviedol, že: „Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kontrolnej

právomoci môže vykonávať také činnosti, ktoré upravuje . Tieto činnosti môže

uskutočňovať len prostredníctvom orgánov, ktorých zriadenie je v súlade s . Tým

subjektom, ktoré podľa za svoju činnosť zodpovedajú Národnej rade Slovenskej

republiky, nemôže uložiť viac povinností, ako ustanovuje . Ukladať povinnosti pri

vykonávaní kontrolnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky iným subjektom, než

ktorým plnenie týchto povinností vyplýva z , nie je možné, a to ani zákonom.“

Tieto závery týkajúce sa neprípustnosti zriadenia orgánu, ktorý by vykonával

právomoc ústavného orgánu alebo jej časť vo vzťahu k iným subjektom, je plne uplatniteľný

nielen vo vzťahu k moci zákonodarnej, ale rovnako aj k moci výkonnej. Z uvedeného

vyplýva, že je neprípustné, aby poradný výbor vykonával právomoc prezidenta, resp. jej

časť vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu.

Rozhodnutie (odporúčanie) poradného výboru zároveň ani nemôže predstavovať

podklad, o ktorý by sa prezident mohol opierať pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia

o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu.

Predmetom preskúmania ústavnosti je rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní

kandidátov predložených národnou radou za ústavných sudcov. Rozhodnutie

o nevymenovaní bolo rozhodnutím prezidenta, a preto nie je potrebné skúmať, akým

spôsobom poradný výbor bez legality a legitimity zasiahol do tohto rozhodnutia. Keďže

poradný výbor nie je orgánom verejnej moci a vo veci sťažovateľov ani samostatne

nerozhodol, nemohol ani porušiť ich základné práva a slobody označené v ich sťažnostiach.

Nad rámec uvedeného je však potrebné konštatovať, že najmä ak ide o členstvo

sudcov v tomto poradnom orgáne, imanentným rysom funkcie sudcu je jej kontinuálnosť.

Členstvo v poradných orgánoch prezidenta zahŕňa aj plnenie úloh tejto odlišnej zložky

štátnej – výkonnej moci. Pôsobenie sudcov v tomto orgáne je tak v rozpore s princípom

deľby moci, nehľadiac na to, že osobné a mimosúdne väzby, ku ktorým pri takej činnosti

dochádza, nevyhnutne zvyšujú pravdepodobnosť možného stretu záujmov, a robia tak

nestrannosť v podobe nezaujatosti sudcov spochybniteľnou. Účasť sudcov v poradnom

orgáne prezidenta, ktorý plní úlohy v rámci inej vetvy štátnej moci, preto odporuje čl. 145a

ods. 2 .

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že poradný výbor nie je orgánom verejnej

moci, ktorý by svojou činnosťou mohol spôsobiť porušenie práv a slobôd fyzických osôb,

nemá ani právomoc preskúmať zloženie tohto nelegálneho a nelegitímneho orgánu, povaha

ktorého môže byť predmetom teoretických úvah mimo tohto súdneho prieskumu.

Keďže ústavný súd dospel k tomuto názoru, nemá ani právomoc posudzovať

pôsobenie a namietanú predpojatosť sudcov všeobecného súdu v tomto orgáne.

Nad rámec tejto úvahy možno zdôrazniť, že prezident nemá dôvod preskúmať

prekážku účasti v orgánoch, ktoré vymenuje. Takáto povinnosť je daná subjektu, t. j.

fyzickej osobe, ktorá do týchto orgánov bola vymenovaná a vie, že zo svojho profesijného

postavenia takéto prekážky má. Na jej vrub možno pripísať aj neoznámenie týchto prekážok

prezidentovi (napr. neoznámenie člena poradného výboru J. B. prezidentovi, že na

ústavnom súde je pod sp. zn. vedené konanie o jeho sťažnosti, ktorou

namieta porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok podľa postupom Súdnej rady Slovenskej

republiky a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013).

B. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní

sudcov ústavného súdu

Sťažovatelia namietajú aj odôvodnenie rozhodnutia prezidenta. V rámci svojej

argumentácie uvádzajú: „Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých

všeobecných a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach.

Odôvodnenia sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia

s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré

dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom

neznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú

v subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného

výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.

Uvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou

u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...

Z rovnakosti jednotlivých odôvodnení tak v podstate vyplýva ťažko obhájiteľný záver,

že všetci nevymenovaní kandidáti na sudcu ústavného súdu nespĺňajú identické podmienky

v rovnakej intenzite sú rovnakí neodborníci na ústavu, všetci rovnako odpovedali

na otázky komisie, všetci majú rovnaké (ne)skúsenosti s ústavným právom, resp.

(ne)dosiahli všeobecne uznávané výsledky svojej práce. Takto absolútne

neindividualizované rozhodnutia tak ani v minimálnej miere nespĺňajú podmienku riadneho

odôvodnenia individuálneho právneho aktu.“

Prezident vo svojom vyjadrení k otázke neodôvodnenia rozhodnutia argumentoval

iným rozhodnutím ústavného súdu, a to rozhodnutím sp. zn. , kde namietal

rozpor medzi sťažovateľmi požadovaným petitom rozhodnutia a odôvodnením, ktoré uvádza

aj iné porušenie. Tieto v petite návrhu však pomenované (namietané) nie sú.

Ďalej argumentuje výkladom vo veci sp. zn. , ktorý používa ako

univerzálny argument aj pre neakceptovanie sťažnosti.

Prezident uviedol, že „... Najprv je nevyhnutné zdôrazniť, že moje rozhodnutie

o nevymenovaní sťažovateľky je nesporne administratívnym rozhodnutím orgánu výkonnej

moci. Vzhľadom na jeho právnu povahu musí obsahovať primerané odôvodnenie; pre

posudzovaný prípad dôvody takého rozhodnutia nesmú byť svojvoľné, t. j. musia mať oporu

v skutkovom základe, ktorý sa týka sťažovateľa.

Len pre úplnosť uvádzam, že tento skutkový základ sa vytvoril, vo veci sťažovateľky, z jej

profesijného životopisu, výsledkov, ktoré dosiahla v právnickej profesii, obsahu jej

pohovoru pred poradným výborom a napokon, súčasťou tohto skutkového základu bolo

odporúčanie poradného výboru.“.

Je potrebné uviesť, že obe strany sporu pred ústavným súdom, tak sťažovatelia, ako aj

prezident, pri formulovaní svojich právnych názorov v sťažnostiach a vo vyjadreniach k nim

nedostatočne aplikovali judikatúru ústavného súdu k tejto problematike.

Pre posúdenie nastoleného problému je potrebné vziať do úvahy povahu orgánu,

ktorý vo veci rozhoduje, predmet jeho rozhodovania a jeho úpravu v ústavnom poriadku.

Rozhodnutie prezidenta o vymenovaní (nevymenovaní) kandidátov za sudcov ústavného

súdu je podľa svojej povahy menovacím aktom ustanoveným .

Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho

aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho, prípadne súdneho

orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia

povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).

V týchto prípadoch správne alebo súdne rozhodnutia majú aj predpísanú štruktúru,

ktorá obsahuje najmä výrok, odôvodnenia a poučenie o opravných prostriedkoch.

V prípade rozhodovania prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu ide

o osobitý druh konania, pričom ak bola táto právomoc uplatnená ústavne konformným

spôsobom, nemôže byť za toto rozhodnutie prezident vzatý na zodpovednosť, pretože mu

predchádza ústavné rozhodnutie národnej rady, ktorá mu predloží na jedno uvoľnené miesto

dvoch kandidátov.

Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu a predchádzajúce

rozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady) o voľbe kandidátov

na funkciu sudcu ústavného súdu podľa sa nezdôvodňujú a ani

žiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť proti nim sa

odvolať.

Pri tejto charakteristike rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného

súdu podľa je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia

tohto rozhodnutia.

Znovu však v zhode so svojou stabilnou judikatúrou () ústavný súd

považuje za nevyhnutné pripomenúť, že každý štátny orgán vrátane najvyššieho

predstaviteľa výkonnej moci je povinný zabezpečiť objektivitu svojho postupu

a rozhodovania, ktoré by mohli zasiahnuť do základného práva alebo slobody (v danom

prípade do základného práva zaručeného ), a to bez ohľadu na to, v akej

miere tento postup prebiehal v právne formalizovanom rámci.

Keďže rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa

nemá podľa názoru ústavného súdu obsahovať odôvodnenie, otázku

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nemožno považovať za súčasť (obsah)

základného práva zaručeného v spojení s .

VII.

K zrušeniu napadnutého rozhodnutia prezidenta

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok

zaručeného v spojení s , ústavný súd zrušil

rozhodnutie prezidenta č. 1112 2014 BA ( ), č. 1112 2014 BA

a č. 1112 2014 Ba , všetky z 2. júla 2014, a prikázal mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný

súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší ( ).

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3

písm. b) ].

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je

viazaný právnym názorom ústavného súdu, t. j. z predložených kandidátov na sudcov

ústavného súdu vybrať potrebný počet sudcov, a tak odstrániť dôvod porušenia základných

práv a slobôd sťažovateľov. Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie

ústavne nekonformného právneho posúdenia ústavného textu v okolnostiach prípadu.

VIII.

Rozhodnutie o trovách konania

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádza z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej

republiky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

predstavovala za I. polrok 2013 sumu 804 € a za I. polrok 2014 sumu 839 €. Podľa § 11

ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna

šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet

sporu nie je možné oceniť peniazmi. Podľa § 16 ods. 3 prvej vety vyhlášky od klienta možno

požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné

sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.

1. Právny zástupca v podaní z 9. februára 2015 vyčíslil trovy

konania celkovou sumou 518,76 €.

Na základe uvedeného patrí sťažovateľke náhrada trov konania z dôvodu trov

právneho zastúpenia v celkovej sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:

za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden

úkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,

čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,

za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca

2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %

DPH predstavuje sumu 93,97 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta

Slovenskej republiky (bod 3 výroku nálezu).

2. V podaní zo 6. marca 2015 vyčíslil právny zástupca trovy konania za zastupovanie

, v sume 429,80 € a za zastupovanie

v sume 955,96 €.

Na základe uvedeného patrí každému z týchto sťažovateľov náhrada trov konania

z dôvodu trov právneho zastúpenia v sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:

za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden

úkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,

čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,

za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca

2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %

DPH predstavuje sumu 93,97 €.

Takto vypočítanú sumu (869,74 €) bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky

znížiť o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

Trovy spoločného právneho zastúpenia týchto sťažovateľov tak predstavujú celkovú sumu

434,87 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky

(bod 3 výroku nálezu).

Ústavný súd sťažovateľovi náhradu za ďalšie úkony

právnej služby „Podanie vo veci z 12. 12. 2014..., Písomné vyjadrenie z 19. 1. 2015...

a Doplnenie argumentácie z 27. 2. 2015...“ nepriznal, pretože ich nepovažoval za také,

ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci podstatnému pre rozhodnutie ústavného súdu

vo veci samej (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Rudolf Tkáčik.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2015