Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 571/2014
PDF · 1.25 MB
No categories available
III. ÚS 571/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 571/2014 266
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, sudkyne Jany Baricovej a sudcu spravodajcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpenej
advokátom JUDr. Milanom Fulcom, Živnostenská 2, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky
č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ako aj o sťažnostiach , a
, , oboch zastúpených advokátom
JUDr. Tiborom Sásfaiom, Fejova 4, Košice, pre namietané porušenie základného práva
na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na vstup
do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky
č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov Ústavného súdu Slovenskej
republiky takto
rozhodol:
1. Základné právo , ,
a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutiami prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA
z 2. júla 2014 o nevymenovaní , ,
a za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky p o r u š e n é
b o l o .
2. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014
o nevymenovaní , , a
za sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z r u š u j e a p r i k a z u j e ,
aby prezident Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.
3. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky j e p o v i n n á uhradiť
trovy konania v sume 434,87 € (slovom štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem
centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Milana Fulca, Živnostenská 2, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a ,
a spoločne trovy konania v sume 434,87 € (slovom
štyristotridsaťštyri eur a osemdesiatsedem centov) na účet ich právneho zástupcu
JUDr. Tibora Sásfaia, Fejova 4, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti , a
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ,,ústavný súd“) bola 27. augusta 2014
doručená sťažnosť , , 28. augusta 2014
sťažnosť , , a 2. septembra 2014 sťažnosť
, (ďalej spolu aj ,,sťažovatelia“).
Uznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 rozhodol senát ústavného súdu
o spojení sťažností (ďalej aj ,,sťažovateľka“) a
a o ich prijatí na ďalšie spoločné konanie. Sťažnosť , bola
prijatá na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 588/2014 z 1. októbra
2014. Plénum ústavného súdu následne uznesením sp. zn. PLs. ÚS 4/2014 z 12. novembra
2014 rozhodlo o spojení vecí vedených pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. I. ÚS
588/2014 na spoločné konanie vedené ďalej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.
K obsahu podania sťažovateľky
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«Národná rada Slovenskej republiky dňa 03. apríla 2014 zvolila sťažovateľku
za kandidátku na sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014).
Predseda Národnej rady Pavol Paška listom zo 16. mája 2014 č. PREDS 70,
PREDS 337/2014 predložil prezidentovi Slovenskej republiky uznesenia Národnej rady
Slovenskej republiky č. 1130 z 03. apríla 2014 a č. 1147 z 15. mája 2014.
Predmetnými uzneseniami Národná rada Slovenskej republiky navrhla prezidentovi
Slovenskej republiky celkovo 6 kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Prezident Slovenskej republiky listom č. 1262 2012 BA z 18. júna 2014 pozval
sťažovateľku, aby sa dňa 25. júna 2014 v sídle prezidenta Slovenskej republiky zúčastnila
pohovoru pred Poradným výborom na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom k tomuto listu bolo priložené Rozhodnutie
prezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2014 o zriadení Poradného výboru
na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Prezident Slovenskej republiky dňa 02. júla 2014 rozhodol, že sťažovateľku
nevymenuje za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom celkovo zo 6
kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky nevymenoval troch sudcov
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej
republiky (JUDr. Janu Baricovú).
Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie nevymenovať sťažovateľku
za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky odôvodnil nasledovne:
„Na základe Vášho profesijného životopisu, odporúčania Poradného výboru
na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý som zriadil rozhodnutím zo 17. júna 2014 č. 1262 2014 BA a vlastných poznatkov,
ktoré som získal z pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014, som rozhodol tak, že Vás
nevymenúvam za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Z Vášho profesijného životopisu, ani z ďalších dostupných údajov, nemožno
presvedčivo potvrdiť, že ste sa vo Vašom doterajšom pôsobení objektívne preukázateľným
spôsobom, prakticky či teoreticky, venovali ústavnému súdnictvu a ústavnému právu.
Žiadne skutočnosti nepotvrdzujú ani to, že ste vo Vašej súčasnej profesii dosiahli
všeobecne uznávané výsledky v niektorej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe
vytvárajúce dostatočné predpoklady na vymenovanie za sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
Vaše vymenovanie mi neodporučil ani Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti
kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý tak usúdil aj na základe
pohovoru s Vami uskutočneného 25. júna 2014 v mojej prítomnosti, s obsahom tohto
odporúčania sa stotožňujem.
Uvedené skutočnosti vo svojom súhrne ma viedli k rozhodnutiu Vás nevymenovať
za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“»
Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj
„prezident“) proti kandidátom na sudcu ústavného súdu k porušeniu jej práva na prístup
k voleným a iným verejným funkciám garantovaného čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj ,,ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Svoju argumentáciu zhrnula sťažovateľka do týchto námietok:
„a) Prezident Slovenskej republiky na vymenovanie sudcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky uplatnil výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúci sa
menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012);
b) Prezident Slovenskej republiky zriadil Poradný výbor na preskúmanie vhodnosti
kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a z jeho odporúčania vychádzal
pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, pričom (1) zriadenie tohto výboru a zohľadňovanie jeho odporúčania nemá
ústavný základ, a zároveň (2) zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného
rozhodovania vo vzťahu k osobe sťažovateľky a členstvo sudcov všeobecného súdu
v Poradnom výbore bolo v rozpore so zákonom;
c) Prezident Slovenskej republiky nevymenoval z Národnou radou Slovenskej
republiky predložených šiestich kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky
troch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale len jednu sudkyňu Ústavného súdu
Slovenskej republiky;
d) V porovnaní s minulými kandidátmi na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky neboli prezidentom Slovenskej republiky vo vzťahu k sťažovateľke ako kandidátke
na funkciu sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky uplatnené rovnaké podmienky
prístupu k verejnej funkcii;
e) Prezident Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o nevymenovaní sťažovateľky
za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky náležité nezdôvodnil.“
Citované námietky v jednotlivých bodoch sťažovateľka zdôvodnila.
V ďalšej časti sťažnosti k námietke nesprávneho použitia výkladu ústavného súdu
vo veci (ne)vymenovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej aj
,,generálny prokurátor“) na vymenovanie sudcov ústavného súdu sťažovateľka poukázala
na najdôležitejšie rozdiely, najmä na dvojnásobný počet kandidátov na vymenovanie sudcov
ústavného súdu, a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1
písm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy, prezident Slovenskej republiky doposiaľ vždy
vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný
počet sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
K námietke označenej v sťažnosti ako bod ,,Ad b)“ a týkajúcej sa zriadenia
poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu (ďalej
aj ,,poradný výbor“) sťažovateľka vzniesla dve pripomienky.
V časti sťažnosti označenej ako bod ,,Ad 1)“ namietala, že zriadenie tohto výboru
a zohľadnenie jeho odporúčania pri rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu
ústavného súdu nemá žiaden ústavný základ, a zároveň v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti namietala,
že zloženie tohto výboru nedávalo záruku nestranného rozhodovania vo vzťahu k jej osobe.
K zriadeniu poradného výboru a námietke jeho neústavnosti sťažovateľka citovala
čl. 134 ods. 3 ústavy a zdôraznila, že „Ústavné kritériá vymedzujúce kto môže byť podľa
čl. 134 ods. 3 ústavy menovaný za sudcu ústavného súdu, sú relatívne široké, preto má
prezident, ako orgán, ktorý ústavných sudcov menuje, právomoc posúdiť, kto z kandidátov
spĺňajúcich ústavné kritériá, je kandidátom najvhodnejším. Z toho dôvodu Národná rada
Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcu ústavného súdu,
ktorých má prezident vymenovať.
Ako však viackrát zdôraznil ústavný súd v celom rade svojich rozhodnutí, ústava je
založená na princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré sa ako základné princípy
slovenského právneho poriadku premietajú aj do postavenia a výkonu právomoci orgánov
verejnej moci. Obidva tieto princípy platia súčasne, pričom je možné zjednodušene povedať,
že výkon štátnej moci sa musí vždy opierať o demokratickú legitimitu a musí k nemu
dochádzať na základe zákona a v jeho medziach. Doktrína právneho štátu je totiž (okrem
iného) založená na princípe, že štát má svoje právo a je povinný sa ním riadiť, že štát je
viazaný (svojím) právnym poriadkom. Vo svojej činnosti teda môže vykonávať len to, čo mu
ústava, zákony a iné právne predpisy dovoľujú. Tento princíp je výslovne vyjadrený aj
v ústave podľa čl. 2 ods. 2 ústavy môžu štátne orgány konať len na základe ústavy v jej
medziach a spôsobom, ktorý stanoví zákon...
Zo žiadneho z ustanovení ústavy však prezidentovi nevyplýva právomoc preskúmavať
vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu spôsobom uvedeným v článku 3 predmetného
rozhodnutia prezidenta, teda de facto jeho preskúšavaním zo znalostí ústavného práva
a rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské
práva a Súdneho dvora Európskej únie, orgánom zriadeným za týmto účelom prezidentom
Slovenskej republiky. Takúto právomoc prezidenta pritom ani za použitia analógie nemožno
vyvodiť ani z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, a to ani implicitne.
Je nepochybné, že prezident Slovenskej republiky je oprávnený vyberať si osoby,
ktoré mu poskytujú odborné rady vo veciach, ktoré spadajú do jeho ústavnej právomoci,
avšak ich prostredníctvom nesmie byť rozširovaná právomoc, ktorá je daná prezidentovi
Slovenskej republiky ústavou, a prezident Slovenskej republiky si ich prostredníctvom
nemôže prisvojiť ani právomoc, ktorá podľa ústavy patrí iným ústavným orgánom, keďže by
tak konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 ústavy, pričom z vyššie uvedeného je zrejmé, že
práve k takémuto stavu rozhodnutím prezidenta o zriadení Poradného výboru dochádza.“.
K námietke týkajúcej sa zloženia poradného výboru v bode ,,Ad 2)“ sťažnosti
uviedla:
«Zloženie Poradného výboru navyše nedávalo záruku nestranného rozhodovania
vo vzťahu k osobe sťažovateľky, keďže u viacerých členov Poradného výboru možno mať
dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti voči jej osobe ako kandidátke na sudcu ústavného
súdu...
Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno zhrnúť, že voči sťažovateľke (ako aj ostatným
kandidátom zvoleným Národnou radou Slovenskej republiky) sa postupovalo neústavným
spôsobom. Pritom „... každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu
správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava Slovenskej republiky a ďalšie zákony.“
(rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97). Tento spočíval vo vytvorení Poradného
výboru ako „nového štátneho orgánu“ bez zákonného základu, pričom z odôvodnení
rozhodnutí o nevymenovaní je zrejmé, že tento mal vplyv na rozhodnutia prezidenta
Slovenskej republiky o nevymenovaní. Skutočnosť, že rozhodnutie Poradného výboru nie je
rozhodnutím finálnym, pritom nemá za následok odstránenie neústavného zásahu
spočívajúceho vtom, že prezident Slovenskej republiky vôbec pripustil, aby sa neústavný
prvok v podobe Poradného výboru v takej miere podieľal na rozhodovaní prezidenta
Slovenskej republiky, a to obzvlášť za situácie, keď zloženie Poradného výboru nedávalo
žiadne záruky objektívnosti a nestrannosti vo vzťahu k sťažovateľke. Navyše, vytvorenie
Poradného výboru po vyhlásení volieb kandidátov za sudcov ústavného súdu znamenalo
i zmenu pravidiel výberu počas procesu výberu.
Vzhľadom na vyššie uvedené tak vo vzťahu k Poradnému výboru možno konštatovať,
že za ústavné konformnú by bolo možné považovať len situáciu, ak by z procesu
rozhodovania bolo Poradný výbor úplne vypustený.»
Pri zdôvodnení námietky [bod ,,Ad c)“ sťažnosti] o nevymenovaní Národnou radou
Slovenskej republiky (ďalej aj ,,národná rada“) predložených šiestich kandidátov na sudcu
ústavného súdu a vymenovaní len jednej sudkyne ústavného súdu sa sťažovateľka zaoberala
výkladom ústavných článkov, ktoré podľa jej názoru súvisia s danou problematikou.
Uviedla, že «V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta Slovenskej
republiky vymenovať sudcov ústavného súdu (čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy) sú ďalšie
ustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a tvoria celú ústavnú koncepciu
vzniku funkcie sudcu ústavného súdu.
Ide najmä o čl. 101 ods. 1 veta druhá (upravujúci povinnosti prezidenta
zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov), čl. 134 ods. 1 (upravujúci rozsah
personálneho zloženia ústavného súdu), čl. 134 ods. 2 veta druhá (upravujúci ústavné
oprávnenie a zároveň povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný
počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať).“
V tomto ústavnom texte už nie je použitá formulácia „prezident vymenúva“ ale
„... ktorých má prezident vymenovať.“ Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa
na ňu musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. s)
ústavy, a to vtom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia
prezidenta spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta/kandidátov, ale vždy
v takom počte, ako je počet voľných miest sudcov ústavného súdu a teda neumožňuje
prezidentovi rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných osôb z kandidátov navrhnutých mu
Národnou radou Slovenskej republiky.
Ústava totiž ustanovuje „základný kompetenčný rámec“ pre výkon štátnej moci,
ktorého súčasťou sú jednak „materiálne obmedzenia“ (predovšetkým základné práva
a slobody a niektoré ústavné princípy) a jednak „obmedzenia formálne“ (procedurálne,
ktorých zmyslom je pôsobiť preventívne proti zneužitiu moci), sp. zn. PL. ÚS 4/2012
z 24. októbra 2012.
Je zrejmé, že všetci kandidáti na sudcov ústavného súdu navrhnutí Národnou radou
Slovenskej republiky prezidentovi Slovenskej republiky nemali právo na vymenovanie,
avšak mali právo na ústavou určenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní za sudcu ústavného súdu
z dvojnásobného počtu kandidátov ako má menovať sudcov ústavného súdu. Výber len
jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich kandidátov na sudcu ústavného súdu túto ich
šancu znížil na 1 : 5.
Povinnosť prezidenta menovať troch sudcov ústavného súdu z prvej a jedinej šestice
kandidátov navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky potvrdila aj Benátska
komisia v Stanovisku č. CDL AD(2014)05, ktorého bod 34 obsahuje nasledovnú
formuláciu: „... ani znenie ústavy, ani logika veci týkajúca sa zoznamu kandidátov
predložených národnou radou neoprávňujú novozvoleného prezidenta Slovenskej republiky
na odmietnutie všetkých navrhnutých kandidátov a na to, aby si od národnej rady vyžiadal
nový zoznam kandidátov“...».
V tejto časti zdôvodnenia [bod ,,Ad d)“] svojej sťažnosti porovnala sťažovateľka
uplatnenie rovnakej podmienky prístupu k verejným funkciám s minulými kandidátmi
na funkciu sudcu ústavného súdu a uviedla: „Podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie
čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky
doposiaľ vždy vymenoval z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou
požadovaný počet sudcov ústavného súdu.
Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je taktiež v rozpore
s ústavou garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy...
Napokon, vo vzťahu k sťažovateľke k porušeniu požiadavky prístupu k volenej a inej
verejnej funkcie za rovnakých podmienok, resp. k diskriminácii sťažovateľky, došlo taktiež aj
tým, že na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi
Národnou radou navrhovaní v minulosti (a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii
ako sťažovateľka) bol u sťažovateľky posudzované aj splnenie iných ako ústavou
stanovených predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, ako napr. jej venovanie
sa ústavnému súdnictvu, ústavnému právu a iné.“
V bode ,,Ad e)“ sťažnosti sťažovateľka odôvodnila svoju námietku týkajúcu sa
nezdôvodnenia rozhodnutia o jej nevymenovaní za sudkyňu ústavného súdu.
Uviedla, že „... Z uznesenia ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012
z 24. októbra 2012 vyplýva, že prezident Slovenskej republiky je pri rozhodnutí
o nevymenovaní kandidáta povinný uviesť dôvody, pričom tieto nesmú byť svojvoľné a majú
presvedčivo zdôvodniť nesplnenie základných predpokladov na vymenovanie alebo
existenciu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta, ktorá dôvodne
spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej
funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným predstaviteľom, alebo
spôsobom ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto orgánu, ak by v dôsledku
tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá
veta ústavy).
Z takto vymedzených kritérií je zrejmé, že prezidentom Slovenskej republiky
uvádzané dôvody v prípade nevymenovania kandidáta musia byť dostatočne závažné, vecné
a konkrétne.
V rozpore s vyššie uvedeným sú však texty jednotlivých odôvodnení rovnaké a teda
vo vzťahu k jednotlivým kandidátom nevyhnutne všeobecné. Neuvádzajú sa žiadne
konkrétne skutočnosti, ale len všeobecne konštatujú, že nebolo preukázané, že sa kandidát
venoval ústavnému právu alebo ústavnému súdnictvu ako ani to, že dosiahol všeobecne
uznávané profesionálne výsledky. Odôvodnenie sa ani nepokúša vyrovnať s tým, prečo napr.
funkcia zastavaná sťažovateľkou (sudkyňa krajského súdu a predsedníčka okresného súdu)
nie je všeobecne uznávaným profesionálnym výsledkom...
Z jednotlivých odôvodnení pritom nie je možné vyvodiť koľko praxe (druh, dĺžka,
intenzita atď.) je potrebných u kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu, aby túto
požiadavku bolo možné považovať za splnenú.
Taktiež v prípade požiadavky všeobecne uznávaných výsledkov v teórii alebo praxi
vo svojej profesii je problematickým hodnotenie tohto predpokladu ako aj kritérií, ktoré boli
pri jeho hodnotení použité. Sú doposiaľ neznáme a kandidáti na sudcov ústavného súdu
o nich skôr nevedeli a rovnako ani budúci kandidáti na sudcov ústavného súdu, nech by to
bol ktokoľvek, nevedia ako sa táto podmienka posudzuje, čo im znemožňuje aby sa na výkon
tejto funkcie mohli pripraviť.
Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých všeobecných
a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach. Odôvodnenia
sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia
s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré
dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom
neznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú
v subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného
výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.
Uvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou
u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví:
„1. Prezident Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1112 2014 BA z 02. júla 2014
o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky a postupom,
ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušil základné právo zaručené čl.
30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky č. 1112 2014 BA z 02. júla 2014
o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zrušuje
a vec sa vracia prezidentovi Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Prezidentovi Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci znovu konal tak, že
vymenuje dvoch sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky z piatich nevymenovaných
kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej republiky
uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
Sťažovateľka k návrhu na začatie konania pripojila aj rozhodnutie prezidenta č. 1262
2014 BA zo 17. júna 2014 a listy prezidenta č. 1262 2014 BA z 18. júna 2014 a č. 1112
2014 BA z 2. júla 2014.
K obsahu podania
(ďalej aj „sťažovateľ 1“) 28. augusta 2014 predložil sťažnosť,
ktorú takto zdôvodnil:
„V konaní ide o spor o ústavnosť procesu samotného posúdenia vhodnosti osoby
kandidáta na sudcu Ústavného súdu prezidentom republiky, ktorý bol navrhnutý Národnou
radou Slovenskej republiky v súlade s čl. 134 ods. 2, veta druhá Ústavy SR a súčasne
odôvodnenia rozhodnutia prezidenta republiky o jeho nevymenovaní, aj keď spĺňa všetky
ústavné kritéria podľa čl. 134 ods. 3 Ústavy.
Inak povedané ide o posúdenie, či prezident republiky svojim rozhodnutím o procese
(podmienkach) kreácie na ustanovenie do tejto ústavnej funkcie, ktoré podstatne (zásadne)
ovplyvnilo jeho rozhodovanie a zároveň odôvodnením rozhodnutia o nevymenovaní
kandidáta za sudcu ústavného súdu t. j. pri aplikácii a interpretácii Ústavy SR týkajúci sa
jeho ústavného oprávnenia podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy (o nevymenovaní za sudcu
Ústavného súdu) neporušil čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a súčasne
čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...“
V ďalšej časti sťažovateľ 1 cituje príslušnú judikatúru ústavného súdu k vzneseným
námietkam a uvádza, že «Z napadnutého rozhodnutia prezidenta republiky vyplýva, že sa
stotožnil v celom rozsahu s obsahom odporúčania poradného výboru o preskúmaní
vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý mu
neodporučil rozhodnúť o vymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu...
Inými skutočnosťami nemôžu byť ústavou dané kritéria odbornej spôsobilosti podľa
čl. 134 ods. 3 ústavy splnenie ktorých posudzuje aj parlament. Posudzovanie splnenia
ústavných kritérií prezidentom je oddelené (samostatné) od posudzovania „určitých
skutočností vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré dôvodne spochybňujú jeho schopnosť
vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť uvedenej funkcie“.
Rozhodnutím o zriadení poradného výboru porušil prezident republiky svoje ústavné
povinnosti (prekročil svoje ústavné právomoci) v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp
legality).
Prezident republiky, ako orgán verejnej moci, nemá ústavou určené zmocnenie
na rozšírenie právomoci zákonom. Žiadne ustanovenie ústavy neoprávňuje (nedáva
právomoc) prezidenta na vymenovanie poradných orgánov.
Podľa č. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomoci prezidenta
podľa ods. 1 môže ustanoviť zákon.
Je teda zrejmé, že podrobnosti o výkone tejto ústavnej právomoci prezidenta môže
ustanoviť zákon ale ústavodarca nesplnomocňuje zákonodarcu na to, aby zveril ďalšie
právomoci prezidentovi...
Zriadenie poradného výboru a jeho podstatný vplyv na rozhodnutie je teda
svojvoľným konaním.
Keďže žiaden zákon ani ústava nesplnomocnila (nedala oprávnenie) prezidentovi
na rozhodovanie o zriadení akéhokoľvek poradného orgánu pri realizácii jeho ústavnej
kompetencie vymenovať sudcov ústavného súdu, rozhodol jednoznačne svojvoľne (porušil
princíp legality).
Skutočnosť, že sa stotožnil vo svojom rozhodnutí o nevymenovaní kandidáta za sudcu
ústavného súdu so stanoviskom protiústavne zriadeného orgánu znamená, že ide
o protiústavné rozhodnutie prezidenta t. j. porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 2 ods. 2
ústavy a zároveň aj čl. 25 písm. c) uvedeného medzinárodného paktu.
Svojvoľné konanie a rozhodnutie nespočíva u prezidenta len v tom, že bol zriadený
protiústavný orgán, so stanoviskom ktorého sa stotožnil a na základe ktorého negatívne
rozhodol.
Zároveň porušil ústavnú povinnosť zákazu svojvôle aj prijatým (zvoleným ) procesom
rozhodovania (neobjektívne konanie).
Ide o neobjektívny postup, ktorý je neprípustný pri uplatňovaní a ochrane základných
práv a slobôd, medzi ktoré patrí aj právo na prístup k verejnej funkcii.
Nekonalo sa nestranne, nezávisle a teda objektívne, takže sa nevylúčila svojvôľa ani
nepodložená možnosť úvahy prezidenta bez akýchkoľvek objektívnych limitov rozhodovať.
Zároveň odôvodnenie rozhodnutia preukázateľne nevychádza z objektívneho
postupu...
Týmto postupom je nerešpektovaný princíp verejnej kontrolovateľnosti výkonu štátnej
moci, t. j. požiadavka transparentnosti konania (čl. 2 ods. 1), ako integrálnej súčasti
generálneho princípu demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy
(PL. ÚS 4/2012)...
Došlo teda k úplnej absencii uvedenia konkrétnych skutočností (skutkového základu),
ktoré viedli prezidenta k záveru, že „sa nevymenovaný kandidát prakticky, či teoreticky
nevenoval ústavnému súdnictvu a ústavnému právu a nedosiahol všeobecne uznávané
výsledky v niektorej oblasti právnej praxe“, v dôsledku čoho nespĺňa kandidát prezidentom
určené kritéria spôsobilosti na vymenovanie.
Určenie ďalších kritérií prezidentom, ktoré sú dôvodom na nevymenovanie kandidáta
nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže obsahovo jednoznačne ide o kritéria týkajúce sa
len posudzovania odbornej spôsobilosti. Uvedené kritériá sú však upravené len ústavou
(čl. 134 ods. 3 ústavy) a týkajú sa dvoch skutočností nadobudnutie vysokoškolského
právnického vzdelania a minimálne 15 ročná právnická prax. Ústava nedovoľuje
prezidentovi ústavné kritéria o odbornej spôsobilosti kandidátov rozširovať podľa vlastných
predstáv (subjektívne stanovené kritériá) keďže k tomu nemá dané ústavou ani zákonom
zmocnenie...
Postup je uvedený v čl. 6 rozhodnutia o zriadení poradného výboru. V bode 5
citovaného čl. 6 je uvedené „základom na odporúčanie poradného výboru sú profesijné
životopisy kandidátov, výsledky pohovorov, poznatky z ich vypočutia v Národnej rade
Slovenskej republiky, ako aj iné poznatky, ak sú použiteľné na účel vymedzený v čl. 2 tohto
rozhodnutia alebo na posúdenie ich morálnej integrity.
Z uvedeného je zrejmé, že prezident bol zaviazaný k povinnosti vychádzať len
z údajov zistených v konaní, ktoré vyplývali z profesných životopisov kandidáta, z poznatkov
ich vypočutia v Národnej rade SR, z priebehu pohovoru u prezidenta.
Ak prezident rozhodnutie odôvodnil tým „že nie je možné... potvrdiť, že doterajším
pôsobením objektívne nepreukázal, že sa prakticky, či teoreticky venoval ústavnému
súdnictvu a ústavnému právu“ tak tento negatívny záver musí výlučne vyplývať len
z uvedených skutkových zistení (t. j. v procese kreácie verejnej funkcie)...
Je teda nepochybné, že sudca všeobecného súdu pri realizácii pôsobnosti podľa
čl. 142 ods. 1 ústavy (pri výkone súdnictva) sústavne (každodenne) zabezpečuje svojím
rozhodovaním ochranu ústavnosti (obsahové vykonáva činnosť zhodnú s rozhodovaním
sudcu ústavného súdu) pri aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov výkladom
podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných
slobodách v zmysle čl. 154c ústavy (ratifikované a vyhlásené zákonným spôsobom pred
1.7.2001 ) a čl. 7 ods. 5 ústavy (ratifikované a vyhlásené po 1.7.2001). Ide prioritne
o dôslednú aplikáciu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v praxi
všeobecného súdnictva o reálne zabezpečenie práva občana na spravodlivé konanie pred
nezávislým a nestranným súdom.
Nespochybniteľné to preukazuje skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému
právu“...
Inak povedané, dôvod nevymenovania (nepreukazovalo sa venovanie ústavnému
právu) je v príkrom rozpore s kompetenciou sudcov všeobecných súdov pri výkone svojich
právomoci ako aj realitou výkonu súdnictva. Ide aj v tomto smere o svojvoľné rozhodnutie
prezidenta pri nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu...
V príčinnej súvislosti s ústavnou právomocou prezidenta republiky vymenovať
sudcov ústavného súdu sú ďalšie ustanovenia ústavy, ktoré na ne významovo nadväzujú a
týkajú sa celej ústavnej koncepcie vzniku funkcie sudcu ústavného súdu. Pri posudzovaní
ústavnosti (protiústavnosti) postupu a rozhodovania prezidenta o nevymenovaní kandidáta
za sudcu ústavného súdu je preto nevyhnutné prihliadať na ustanovenia čl. 101 ods. 1 veta
druhá (povinnosť prezidenta zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, čo má význam
pre výklad ustanovení), čl. 134 ods. 1 (upravujúceho rozsah personálneho zloženia
Ústavného súdu SR (13 sudcov), čl. 134 ods. 2 veta druhá (ústavné oprávnenie a zároveň
povinnosť Národnej rady Slovenskej republiky navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na
sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať), čl. 134 ods. 3 ústavy (určuje
taxatívne päť podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na sudcu Ústavného súdu ak má byť
vymenovaný za sudcu ústavného súdu).
Pri aplikácii právomoci prezidenta sa preto musí zobrať do úvahy nielen doslovné
znenie ustanovenia ústavy, ale celá úprava postavenia prezidenta v ústavnom systéme
a jeho vzťah k iným ústavným orgánom t. j. v danom prípade k Národnej rade Slovenskej
republiky, ktorá má ústavné oprávnenie navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na sudcov
ústavného súdu...
Ústava upravuje postavenie prezidenta v VI. Hlave v 1. oddiely, čím ho zaraďuje
do štruktúry výkonnej moci, čomu zodpovedá i vymedzenie základných právomoci
V danom prípade je daná kreačná právomoc vo vzťahu k vymenovaniu sudcov
ústavného súdu Národnej rade SR a prezidentovi, takže ide o kombináciu voľby kandidáta
Národnou radou SR a vymenovanie prezidentom republiky...
Národná rada v zmysle čl. 134 ods. 2 veta druhá ústavy navrhuje dvojnásobný počet
kandidátov na sudcov, ktorých má prezident Slovenskej republiky vymenovať. Je teda
zrejmé, že každý návrh predkladá tak, aby mal prezident možnosť voľby medzi dvoma
kandidátmi na jedno voľné miesto sudcu ústavného súdu. Ak dodrží ústavou upravený
proces (parlamentnú procedúru) koná v súlade s ústavou, t. j. v medziach ústavy v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Pri svojom rozhodovaní o voľbe kandidátov na sudcov ústavného súdu je povinná
národná rada zabezpečiť aj splnenie ústavou stanovených päť (5) taxatívnych podmienok,
ktoré musí spĺňať osoba, ktorá má byť sudcom ústavného súdu. Od žiadnej z týchto
podmienok ústava nedovoľuje ustúpiť. Ide o občianstvo Slovenskej republiky, voliteľnosť
do národnej rady, minimálny vek 40 rokov, vysokoškolské právnické vzdelanie a právnická
prax v trvaní aspoň 15 rokov.
Požadované vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov pôsobenia
v právnickom povolaní slúži na zabezpečenie náležitej odbornosti sudcov Ústavného súdu
SR (viď komentár Ústavy SR tretie vydanie autora J. Drgonca str. 1420, Heuréka 2012)...
Na viazanú právomoc prezidenta republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy
(prezident vymenúva... sudcov ústavného súdu) jednoznačne významovo najbližšie
(neoddeliteľne) nadväzuje úprava ústavnej kompetencie národnej rady podľa čl. 134 ods. 2
veta druhá ústavy (navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má prezident
vymenovať) vzhľadom na kombináciu spoločnej kreačnej právomoci týchto ústavných
orgánov.
V tomto ústavnom texte „ktorých má prezident vymenovať“ nie je už použitá
formulácia „prezident vymenúva“. Odlišná formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu
musí prihliadať pri aplikácii právomoci prezidenta.
Týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu voľného uváženia prezidenta
spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek kandidáta (kandidátov) ale vždy v plnom
počte voľných sudcovských miest (neprípustnosť zúženia alebo rozšírenia počtu
vymenovaných osôb, t. j. súčasne ústavná povinnosť).
Je preto prípustný postup (aplikácia), že z dvojnásobku kandidátov (navrhnutých
parlamentom) má prezident vymenovať (ide obsahovo o povinnosť menovania, t. j.
ustanovenia do funkcie) polovicu z dvojnásobku kandidátov, keďže existuje len tento
polovičný počet uvoľnených sudcovských miest, na základe čoho parlament má ústavnú
povinnosť zvoliť vždy dvojnásobný počet kandidátov.
Odlišná aplikácia tejto kreačnej právomoci prezidenta je obsahovo
neakceptovateľným jednostranným rozšírením právomoci prezidenta, ktoré narušuje vzťah
medzi ústavnými orgánmi ako aj k občanom, pri realizácii ich základného práva na prístup
k verejnej funkcií a zároveň nerešpektuje systém deľby moci vyžadujúci nevyhnuté
dodržiavanie ústavnej rovnováhy (ústavného princípu demokratického a právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy)...
Iná aplikácia tohto ustanovenia znamená porušenie ústavnej povinnosti prezidenta
zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov v zmysle čl. 101 ods. 1 veta druhá a súčasne
č. 134 ods. 1 ústavy. Táto povinnosť je teda splnená len v prípade, ak sa jeho rozhodnutím
zabezpečí ústavná úprava o komplexnom zložení (skladbe) ústavného súdu podľa čl. 134
ods. 1 ústavy (ústavný súd sa skladá z 13 sudcov). Iným postupom prezident vytvára stav
poruchy (nefunkčnosti, resp. čiastočnej nefunkčnosti) v činnosti ústavného orgánu.
Ak by prezident mal právo vymenovať (nevymenovať) výlučne podľa svojich predstáv
akýkoľvek počet sudcov (t. j. aj nikoho nevymenovať), zásadne by porušil ústavou dané
materiálne obmedzenie výkonu svojej právomoci nerešpektovaním základných práv
občanov, ako aj ústavných princípov právneho štátu (deľba moci, ústavná rovnováha,
princíp legality a pod.) a súčasne by sa obišlo formálne obmedzenie, ktoré musí preventívne
pôsobiť proti zneužitiu moci (jednostranné rozšírenie právomoci narušujúce vzťahy medzi
rovnocennými ústavnými orgánmi, ako aj vo vzťahu k občanom).
V prípade aplikácie a interpretácie ústavy o práve prezidenta vymenovať menej
sudcov než sú uvoľnené miesta (kde parlament navrhuje dvojnásobný počet kandidátov)
porušuje aj právo nevymenovaného kandidáta, ktorému ústava garantuje (podľa čl. 134
ods. 2) pomer úspechu a neúspechu vyjadrený zlomkom 1/2. Pri nevymenovaní piatich
kandidátov zo šiestich zmenil uvedený pomer (vyjadrený zlomkom 3/6) na ústavou
nepovolený pomer 0/5 (pomer úspechu k neúspechu). Týmto postupom porušil jeho právo
garantované čl. 30 ods. 4 a zároveň aj čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu...
Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom, podľa čl. 134 ods.3 ústavy,
preukázania schopností zabezpečiť tzv. konkrétnu i abstraktnú ochranu ústavnosti, rozsiahle
odborné vedomosti v oblasti zabezpečenia podmienok nezávislosti súdnej moci (znalosť
medzinárodných dokumentov i judikatúry Ústavných súdov SR a ČR v tejto oblasti), je
zrejmé, že nie sú dané rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké
zaobchádzanie so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).
So sťažovateľom sa zaobchádzalo odlišne bez náležitého racionálneho dôvodu (ktorý
ostal utajený pred sťažovateľom), čo preukazuje porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania (nediskriminácie) a súčasne i neodôvodnené obmedzenie prístupu k verejnej
funkcii (vychádzalo sa zo subjektívnych kritérií a nerešpektovala sa ani zásada
zásluhovosti).
Zároveň bol neobjektívny a nespravodlivý proces výberu kandidátov, ako aj
nepreskúmateľné (arbitrárne) rozhodnutie o nevymenovaní.
Sú preto splnené všetky kritériá, náležité preukazujúce porušenie čl. 30 ods.4 ústavy
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného paktu
rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu
(došlo k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv)...».
Súčasťou sťažnosti je aj vyčíslenie trov konania za zastupovanie sťažovateľa 1
právnym zástupcom v sume 340,88 €.
V prílohe sťažnosti predložil dokumentáciu týkajúcu sa návrhu
na voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu, fotokópiu zápisnice Ústavnoprávneho výboru
Národnej rady Slovenskej republiky zo 70. schôdze výboru zo 6. mája 2014, ako aj
pozvanie prezidenta z 18. júna 2014 (č. 1262 2014 BA) na pohovor, rozhodnutie prezidenta
o zriadení poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného
súdu zo 17. júna 2014 (č. 1262 2014 BA), ako aj rozhodnutie prezidenta z 2. júla 2014
(č. 1112 2014 BA) o jeho nevymenovaní za sudcu ústavného súdu.
K obsahu podania
(ďalej aj „sťažovateľ 2“), predložil 2. septembra 2014
sťažnosť, v ktorej uviedol rovnaké právne námietky ako (najmä
z dôvodu, že ich zastupuje totožný právny zástupca), preto ústavný súd v tejto časti
odkazuje na obsah citovaného podania .
Odlišná časť sa týka spôsobilosti sťažovateľa 2 uchádzať sa o kandidatúru na sudcu
ústavného súdu, keďže sťažovateľ 2 je notárom (členom Notárskej komory Slovenskej
republiky).
Sťažovateľ 2 v sťažnosti uviedol:
«... Nezávislosť notára zodpovedá nezávislosti sudcu, nemá však ústavné garancie.
Ústava ani žiadny iný ústavný zákon neupravujú postavenie notára, ani jeho činnosť.
Prelomenie urobil Ústavný súd, keď vo svojom náleze PL.ÚS 1/04 z 24. 2. 2005 vymedzil
po prvýkrát postavenie notárov v systéme moci a ich význam z ústavnoprávneho hľadiska,
pričom okrem iného vyslovil, že právne postavenie notára je postavením orgánu verejnej
moci a je primárne určené tak, že v rámci deľby štátnej moci sa notár podieľa na plnení
pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu určenom zákonom...
Nespochybniteľné to preukazuje u sťažovateľa v jeho
doterajšom profesnom pôsobení v právnických profesiách (prokuratúra, všeobecný súd.
notárska činnosť a pôsobenie externého vysokoškolského pedagóga prednášajúceho aj
ústavné a európske právo) skutočnosť „praktického venovania sa ústavnému právu“...»
V ďalšej časti (totožnej so sťažnosťou ) sťažovateľ 2 uvádza
ústavné vymedzenia právomoci prezidenta pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu. V rámci
tejto časti vykonal právny rozbor ústavných článkov súvisiacich s touto právomocou, a to aj
z pohľadu judikatúry ústavného súdu k tejto problematike.
Sťažovateľ 2 sa osobitne zaoberá postupom poradného výboru, keď uvádza:
«... Neobjektívnosť a porušenie zásady nestrannosti konania Poradného výboru
výrazne preukazujú aj okolnosti priebehu pohovoru u prezidenta republiky:
Otázky členov výboru smerujúce k spochybneniu vhodnosti notára ako kandidáta
na sudcu Ústavného súdu (v rozpore so znením ústavy a oprávnením Notárskej komory SR
navrhnúť svojho kandidáta na sudu ÚS),
Preskúšanie jazykových znalostí napriek tomu že rokovacím jazykom Ústavného
súdu SR je slovenský jazyk,
Podmieňovanie vhodnosti kandidáta publikačnou činnosťou (napriek preukázanej
praxi mimo teoretických a vedeckých profesných kruhov)...
Hoci pri samotnom vypočúvaní sťažovateľ deklaroval nielen svoje
pôsobenie v sudcovskej funkcii, samotnej notárskej profesii, ale aj pôsobenie vo funkcii
prezidenta Notárskej komory SR z ktorej vyplývala jeho účasť na rokovaniach, kongresoch
a zasadnutiach Rady notárstiev EÚ (CNUE), Svetovej únie notárstva (UINL), pôsobenie
vo funkcii člena Výkonnej rady CNUE (európske notárske predsedníctvo notárstiev EÚ),
pôsobenie vo funkcii prezidenta Hexagonály (združujúcej 6 štátov európskej notárskej
iniciatívy) a stým súvisiace riešenia legislatívnych tém a tém súvisiacich s Európskym
a ústavným právom, tieto skutočnosti výbor a následne ani prezident vo svojom rozhodnutí
nezohľadnil (ani v doterajšej profesii nepreukázal...)
Navyše v roku 2006 navrhovateľ bol Notárskou komorou SR navrhnutý na kandidáta
na sudcu ÚS, zúčastnil sa verejného vypočutia pred Ústavnoprávnym výborom NR SR, pre
nedostatok získaných hlasov v pléne NRSR nebol za kandidáta zvolený, pričom aj táto
skutočnosť vyvracia tvrdenie výboru a prezidenta, že „by sa za posledné roky zaujímal
o ústavné právo“...»
V závere sťažnosti sťažovateľ 2 žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:
„... Sú preto splnené všetky kritériá, náležite preukazujúce porušenie čl. 30 ods. 4
ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (princíp legality) a čl. 25 písm. c/ medzinárodného
paktu rozhodnutím prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ÚS (došlo
k zásahu do podstaty uvedených garantovaných práv).
Pri porušení uvedených základných práv sťažovateľa sú dané podmienky podľa
čl. 127 ods. 2 ústavy na vyslovenie porušenia uvedených práv ústavným súdom a súčasne
zrušenia protiústavného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie.
Bez takéhoto výroku rozhodnutia je vylúčené zabezpečiť ústavou požadovanú
a účinnú ochranu základných práv občana proti protiústavným postupom a rozhodnutiam
ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci. Len samotné vrátenie veci na ďalšie (nové) konanie
a rozhodnutie, podľa záväzného názoru ústavného súdu, ktorým je porušovateľ základného
práva občana viazaný, zabezpečí odstránenie protiústavného stavu, ako to vyžaduje
dôsledná ochrana ústavou garantovaného práva na prístup k verejnej funkcii.
Pre prípad úspechu sťažovateľa v tomto konaní uplatňuje si náhradu trov tohto
konania z právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 3 zák. č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon
vo výške jednej šestiny výpočtového základu, čo je v roku 2014 vo výške 134 € + 8,04 € rež
paušál (§ 16 ods. 3 cit. zák.) + 20 % DPH 28,40 € = 170,44 € za jeden úkon, predbežne
za 2 úkony prevzatie a príprava, napísanie sťažnosti (§ 14 ods. 1 pís. a), c) cit. zák.)
2 x 170,44 = 340,88 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Vyjadrenia prezidenta Slovenskej republiky k sťažnostiam
, a
Dňa 14. októbra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta
(č. 4267 2014 BA) z 10. októbra 2014 k sťažnosti
V prvej časti vyjadrenia prezident zdôraznil ústavnú záruku práva nevymenovať
kandidáta na sudcu ústavného súdu, ktoré odvodil zo znenia čl. 134 ods. 2 a čl. 102 ods. 1
písm. s) ústavy, pričom sa odvolal na výklad ústavného súdu v rozhodnutí
sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2014 zameraný na vymenovanie generálneho
prokurátora podľa čl. 150 ústavy .
K uvedenému výkladu ústavného súdu prezident uviedol:
„Z citovaných noriem ústavy a výkladu PL.ÚS 4/2012 jednoznačne vyplýva,
že prezident republiky je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov
(čl. 134 ods. 2 ústavy), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich
vymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých ako polovicu navrhnutých
kandidátov.
Výklad PL. ÚS 4/2012 je všeobecne záväzný z dôvodov, ktoré vyplývajú z ústavnej
i zákonnej úpravy, a preto bol povinne aplikovaný v prípade nevymenovania sťažovateľa
za sudcu ústavného súdu.
Povinné aplikovanie tohto výkladu vyplýva z toho, že ne/vymenovanie kandidáta
na generálneho prokurátora Slovenskej republiky a kandidáta na sudcu ústavného súdu má
zhodné parametre ústavnej úpravy.“
V časti vyjadrenia nazvanej „Rozsah uváženia prezidenta republiky pri
nevymenovaní kandidáta za sudcu ústavného súdu“ prezident uvádza:
„Pri rozhodovaní o nevymenovaní sťažovateľa som uplatnil svoje uváženie, ktoré
malo rozhodujúci význam na obsah tohto rozhodnutia. Preto považujem za potrebné
objasniť, aj so zreteľom na tvrdenú svojvoľnosť môjho postupu a rozhodnutia, aký je rozsah
tohto uváženia.
Prezident republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu koná a rozhoduje ako
orgán výkonnej moci. Vzhľadom na to je plne viazaný ústavným príkazom v čl. 2 ods. 2
ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach
a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Konkrétne predpoklady a podmienky na výkon ústavnej právomoci prezidenta
republiky pri vymenúvaní sudcov ústavného súdu vyplývajú:
z ústavných požiadaviek ustanovených v čl. 134 ods. 2 ústavy (aj keď podľa čl. 102
ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta podľa odseku 1 môže
ustanoviť zákon, ale zákonná úprava v tomto prípade neexistuje);
z výkladu PL. ÚS 4/2012;
v spojitosti s výkladom PL. ÚS 4/2012 aj z obsahu a rozsahu právomocí ústavného
súdu tak, ako vyplývajú z čl. 124 až 129 ústavy.“
V ďalšej časti svojho vyjadrenia prezident poukazuje na neurčitosť vo výroku
rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012 a uvádza:
«... Pri použití týchto široko neurčitých právnych pojmov bolo preto nevyhnutné
použiť taký rozsah uváženia, aby sa zohľadnilo to, čo sa v takých prípadoch uplatňuje
v právnej praxi členských štátov Európskej únie, ako aj v Európskej únii.
Moje uváženie viedlo k týmto interpretačným výsledkom, ktorými sa naplnili všetky
neurčité právne pojmy, ktoré boli použité v druhom odseku výroku výkladu PL. ÚS 4/2012:
1. Vo všeobecnosti sa tieto neurčité právne pojmy dajú subsumovať pod jeden
všeobecný pojem: Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu.
2. Pojem: „vhodnosť kandidáta“ na overenie spôsobilosti kandidáta na takýto
ústavný post je známy aj ústavnému právu Európskej únie; podľa čl. 255 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEU“) zriadi sa výbor na účely poskytnutia
stanoviska k vhodnosti kandidátov vykonávať funkciu sudcu a generálneho advokáta
na Súdnom dvore a na Všeobecnom súde predtým, ako vlády členských štátov vykonajú
vymenovania uvedené v článkoch 253 a 254. Výbor sa skladá zo siedmich osôb.
3. Takéto výbory boli zriadené, hoci neformálnym spôsobom, aj pred vymenovaním
sudcov Ústavného súdu ČSFR (prezident Václav Havel) a pred vymenovaním sudcov
Ústavného súdu Slovenskej republiky v druhom funkčnom období (prezident Rudolf
Schuster, 1999 a 2002). Z toho vyplýva, že ústavná prax hlavy Slovenskej republiky pri
vymenovaní sudcov ústavného súdu počas ústavného vývoja po roku 1989 sa zásadne
opierala aj o odborné stanoviská, resp. odporúčania odborníkov. Takúto ústavnú prax však
treba považovať za ústavnú zvyklosť, ktorá sa považuje podľa teórie práva na prameň
ústavného práva.
4. Skúmanie vhodnosti kandidáta na sudcu ústavného súdu je procesom overovania
jeho profesionálnej a inej spôsobilosti na výkon funkcie, vychádzajúcej z jeho teoretických
znalostí ústavného práva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva,
osobitne judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie,
ako aj osobnej praktickej skúsenosti s výkonom ústavného súdnictva (napríklad sudca
medzinárodného súdu, ktorý chráni vo svojej činnosti ústavnosť a základné práva, súdny
poradca ústavného súdu, advokát systematicky sa venujúci zastupovaniu v konaní pred
ústavným súdom v zásadných prípadoch, sudcovia všeobecných súdov, ktorí sa venovali
konaniam o súlade právnych predpisov, resp. z ich rozhodnutí a mimosúdnej činnosti
vyplýva dlhodobý a systematický záujem o ústavné právo a ústavné súdnictvo).
5. Vhodnosť kandidáta môže spočívať aj vtom, že z jeho profesijného životopisu
a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide o osobnosť, ktorú možno označiť
za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti právnej teórie alebo právnej praxe.
Aj u takého kandidáta sa však skúmajú aj ostatné predpoklady uvedené v čl. 2 a 3 môjho
rozhodnutia zo 17. júna 2014.
6. Vhodnosť kandidáta úzko súvisí, ak vezmeme do úvahy výklad PL.ÚS 4/2012, aj
s obsahom sľubu sudcu ústavného súdu... (nasleduje opis sľubu sudcu ústavného súdu,
pozn.).
Z obsahu sľubu sudcu ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie podľa jeho
najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne predpokladá teoretickú a praktickú znalosť
princípov právneho štátu, ústavy a ústavných zákonov, vrátane judikatúry ústavného súdu,
v ktorej sa táto ústava a ústavné zákony vykladajú a používajú najmä v konaniach o súlade
právnych predpisov a v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy; rovnaká
znalosť sa predpokladá aj pri medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Na tomto mieste treba
zdôrazniť znalosť a schopnosť používať judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora Európskej únie.
Z bodov 1 až 6 tejto časti môjho vyjadrenia nesporne vyplýva, že postup, ktorý som
uplatnil, a moje rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia, ktoré
nadväzovalo na princípy z výkladu PL.ÚS 4/2012.»
K zriadenému poradnému výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcu
ústavného súdu prezident uviedol:
„... Najprv treba uviesť, že zákonná úprava, ako aj ústavná prax prezidentov
Slovenskej republiky predpokladajú, že prezident republiky má právo mať poradcov...
Poradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej
republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).
Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez
toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný
právny vzťah.
Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné orgány; ide
o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej republiky
z jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie, ako aj iné ústavné úkony prezidenta republiky
vyžadujú náležitý skutkový základ, ako aj zodpovedajúci právny základ. Je nemysliteľné, aby
prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na každé svoje rozhodnutie
alebo iný ústavnoprávny úkon.
Preto je nesporné, že som zriadením poradného výboru nemohol v žiadnom prípade
konať v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy sa totiž vzťahuje len
na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým hlava
Slovenskej republiky zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.“
Prezident ďalej uviedol: „Sťažovateľ tvrdí, že poradný výbor mal zásadný (podstatný)
vplyv na rozhodnutie o jeho nevymenovaní. Súčasne tvrdí, bez dôkazov, že postupy
a rozhodovanie prezidenta republiky boli nekontrolovateľné a netransparentné.
Úlohou a účelom zriadenia poradného výboru bolo výlučne zhromaždenie
skutkových podkladov pre moje rozhodnutie o ne/vymenovaní kandidátov za sudcov
ústavného súdu.
Odporúčania poradného výboru ma nezaväzovali, lebo mali výlučne konzultačný
a poradný charakter. Z toho jednoznačne vyplýva, že poradný výbor nepôsobil ako
rozhodujúci prvok.
Tvrdenia o inom právnom postavení poradného výboru, ktoré sú uvedené v sťažnosti,
sú preto len tvrdením, ktoré príkro odporuje tomu, ako som postupoval a rozhodoval
o jednotlivých kandidátoch a nemajú žiadne reálne opodstatnenie. Napokon, na také
tvrdenie sťažovateľ nepredložil, okrem svojho subjektívneho názoru, žiaden dôkaz
o tvrdenom rozhodujúcom postavení poradného výboru. Rozhodujúci vplyv na moje
rozhodovanie mala len zistená nevhodnosť sťažovateľa na výkon funkcie sudcu ústavného
súdu; táto nevhodnosť však nemala žiaden základ v hodnotení súčasného postavenia
sťažovateľa v zamestnaní, resp. funkcii.
V tejto spojitosti treba uviesť, že po prvýkrát v ústavnej praxi Slovenskej republiky
som ako hlava Slovenskej republiky podrobil svoje postupy a rozhodovanie o kandidátoch
na sudcov ústavného súdu verejnej kontrole, a tie boli plne transparentné; poradný výbor
mohol pripraviť skutkové podklady pre mňa aj kabinetným spôsobom a výsledok by bol, pre
sťažovateľa, rovnaký.“
K námietke porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy prezident uviedol:
„Obsah tohto základného práva a skutočnosti, ktoré môžu viesť v konečnom dôsledku
k jeho porušeniu, vymedzil ústavný súd v doktrinálnom náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03
vo vzťahu ku kandidátovi na predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a konaniu
a rozhodovaniu Súdnej rady Slovenskej republiky, ktorý je plne uplatniteľný aj v tomto
ústavnom spore.“
Prezident uviedol, že pri postupe a rozhodovaní pred a pri nevymenovaní
sťažovateľa 2 za sudcu ústavného súdu plne rešpektoval ústavu a judikatúru ústavného súdu,
čo vyplýva z týchto skutočností:
„1. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho fungovania, ich
sprístupnením kandidátom i verejnosti, som vytvoril základ pre objektívny spôsob zisťovania
skutkových podkladov na svoje rozhodnutie o tom, ktorí z kandidátov sú vhodní a spôsobilí
na výkon funkciu sudcu ústavného súdu v súlade s požiadavkami výkladu PL. ÚS 4/2012
v spojitosti s právomocami ústavného súdu v jednotlivých konaniach.
2. Zriadením poradného výboru a ustanovením pravidiel jeho činnosti ako interného
predpisu som konal v rámci svojej faktickej činnosti pred rozhodnutím o ne/vymenovaní
kandidátov; konal som však transparentne a objektívne kontrolovateľným spôsobom.
3. Zriadenie poradného výboru, pravidlá jeho fungovania boli oznámené nielen
kandidátom, ale aj širokej verejnosti; sprístupnenie tohto môjho rozhodnutia zabezpečilo
kontrolu každého úkonu, ktorý súvisel s procesom ne/vymenovaní a kandidátov.
4. Všetci kandidáti boli dostupným a primeraným spôsobom informovaní o tom, kedy,
kde a za akých podmienok sa uskutoční proces vedúci k ne/vymenovaniu kandidátov;
so všetkými kandidátmi sa zaobchádzalo úplne rovnako. Sťažovateľ síce tvrdí, že došlo
ku diskriminácii, ale to by musel preukázať, že bol diskriminovaný vo vzťahu k ostatným
kandidátom, t. j. to, že s rovnakými osobami (kandidáti) sa nakladalo nerovnako. Také
tvrdenie by však bolo, ako to vyplýva z tejto časti vyjadrenia, úplne nepravdivé.
5. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa boli riadne a včas pozvaní pred poradný
výbor, ktorého postupy sa vykonávali za mojej trvalej prítomnosti; všetci kandidáti, okrem
jedného, ktorý sa nedostavil, mohli pôsobiť na mňa ako prezidenta republiky ako na jedinú
osobu, ktorá je oprávnená na ich ne/vymenovanie.
6. Všetci kandidáti vrátane sťažovateľa dostali druhovo rovnaké otázky; obsah sa
modifikoval len podľa odpovedí jednotlivých kandidátov.
7. Všetci kandidáti mali možnosť oboznámiť sa s obsahom ne/odporúčaní poradného
výboru; tieto ne/odporúčania boli stručne, ale náležite odôvodnené tak, aby sa pritom
šetrila osobnosť každého kandidáta; poradný výbor o žiadnom kandidátovi nerozhodoval.
8. Napadnuté rozhodnutie prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľa je
rovnako stručne, ale náležite odôvodnené; dôvodom je rovnako ochrana osobnosti
kandidáta. Súčasťou tohto odôvodnenia je však životopis kandidáta, odporúčanie
poradného výboru, s obsahom ktorého som sa stotožnil, a preto nie je možné tvrdiť, že nejde
o riadne odôvodnenie takého rozhodnutia.
9. K diskriminácii sťažovateľa nemohlo dôjsť z dôvodu, že jedna kandidátka bola
vymenovaná; niet totiž základného práva byť vymenovaný za sudcu ústavného súdu. Navyše,
k tejto kandidátke sa v procese skúmania jej vhodnosti a spôsobilosti postupovalo úplne
rovnako ako k ostatným kandidátom. Pretože niet základného práva byť vymenovaný
za sudcu ústavného súdu, nemôže existovať ani nejaké právo na ústavou garantovaný pomer
úspechu a neúspechu v konaní o vymenovaní za sudcu ústavného súdu.
10. Sťažovateľ namieta nestrannosť poradného výboru a podrobne ju odôvodňuje.
Tento argument ukazuje na nepochopenie toho, že nestrannosť ako právna kategória sa
vzťahuje len na rozhodovanie a rozhodovacie procesy, a preto predpokladá aj udelenie
kompetencie na také rozhodovanie. Poradný výbor však nemal žiadne rozhodovacie
právomoci, a preto u jeho členov neprichádzajú, pojmovo, do úvahy otázky o ich možnej
zaujatosti, a teda nestrannosti...“
V závere vyjadrenia prezident uviedol, že trvá na ústnom verejnom pojednávaní,
na ktorom navrhne dôkazné prostriedky na preukázanie skutkových záverov.
Dňa 22. decembra 2014 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie prezidenta
č. 4542 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti , vyjadrenie
prezidenta č. 4542 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti
a vyjadrenie prezidenta č. 4267 2014 BA zo 16. decembra 2014 k sťažnosti
Okrem argumentov uvedených v predošlom (citovanom) vyjadrení prezident uviedol:
«Ako prezident republiky som rozhodol o nevymenovaní sťažovateľa v postavení
orgánu výkonnej moci. Orgán výkonnej moci, vrátane prezidenta republiky, musí, pri
svojom rozhodovaní, rešpektovať základné právo na dobrú správu vecí, ktoré nie je síce
výslovne upravené v Ústave Slovenskej republiky, ale je ho možné vyvodiť z čl. 1 ods. 1,
podľa ktorého Slovenská republika je právny štát. Do obsahu tohto pojmu patrí aj základné
právo na dobrú správu vecí verejných.
Existenciu tohto základného práva potvrdzujú nielen ústavné poriadky iných, najmä
členských štátov Európskej únie, ale aj čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len: „Charta základných práv“), ktorý je nadpísaný: Právo na dobrú správu vecí verejných.
Podľa čl. 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv právo na dobrú správu vecí
verejných zahŕňa aj povinnosť administratívy (výkonnej moci) odôvodniť svoje rozhodnutia.
Na úrovní Rady Európy máme odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy Rec
(2007)7 z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe čl. 17, v zmysle ktorého musí byt'
správne rozhodnutie formulované v jednoduchej, jasnej a zrozumiteľnej podobe a musí
obsahovať primerané zdôvodnenie obsahujúce skutkové a právne dôvody, pre ktoré bolo
vydané.
Existenciu a akceptáciu tohto základného práva, dokonca vo vzťahu k rozhodnutiu
prezidenta republiky, potvrdil aj ústavný súd.
Vo veci sp. zn. III. US 62/2011 sa sťažnosť uznesením z 8. februára 2011 odmietla
ako zjavne neopodstatnená. Sťažovateľ namietal, okrem iného, porušenie aj čl. 41 Charty
základných práv listinou prezidenta Slovenskej republiky majúcou povahu opatrenia,
ktorým odvolal sťažovateľa z funkcie sudcu.»
Následne prezident citoval časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 62/2011 a uviedol:
„Z uvedeného vyplýva, že nedostatok odôvodnenia môjho rozhodnutia
o nevymenovaní sťažovateľa za sudcu ústavného súdu bolo možné, v zákonom ustanovenej
lehote, namietať len ako porušenie základného práva na dobrú správu vecí verejných.
K tomu však nedošlo.
Záver o tom, že súčasťou základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy nie je aj
čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia potvrdzuje nález sp. zn.
III. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004...“
V závere svojho vyjadrenia prezident uviedol:
„... sťažovateľovi som v celom rozsahu umožnil reálne uplatnenie jeho základného
práva mať za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.
V žiadnom prípade, aj keby tomu nebránili požiadavky na osoby kandidátov
na sudcov ústavného súdu vyplývajúce z výkladu PL.ÚS 4/2012, som nemohol vymenovať
všetkých piatich kandidátov, ktorí podali sťažnosti na ústavný súd, vrátane sťažovateľa
v tomto konaní. A ak by ústavný súd vyhovel sťažnostiam, vrátane sťažovateľa v tomto
konaní, a zaviazal by ma, aby som ich vymenoval, potom by ústavný súd nemal 13 sudcov
(čl. 134 ods. 1 ústavy), ale 17 sudcov.
Navyše, u troch, ktorých by som nebol vymenoval, za predpokladu, že by vzhľadom
na vhodnosť kandidátov bolo možné vymenovať troch a nielen jednu kandidátku, podľa
ustálenej ústavnej praxe a zvyklosti predošlých prezidentov Slovenskej republiky pred
existenciou výkladu PL.ÚS 4/2012 by som nemusel vydávať rozhodnutie o nevymenovaní.
Sťažovateľ preto v tomto konaní, aby ochrana jeho základného práva mala
materiálny zmysel, by musel tvrdiť a preukázať, že on by patril k tým dvom kandidátom,
ktorí mali byť, ale neboli vymenovaní so zreteľom na to, že Národná rada Slovenskej
republiky navrhla šiestich kandidátov na tri miesta sudcov ústavného súdu.
Také tvrdenie a dôkaz v sťažnosti nie sú obsiahnuté; z toho dôvodu sa dá uzavrieť, že
je tu iný dôvod na zjavnú neopodstatnenosť. Ten iný dôvod spočíva v tom, že:
sťažovateľ netvrdil a ani sa nepokúsil preukázať, že mal byť medzi vymenovanými
kandidátmi;
prípadne vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by
v žiadnom prípade nemohlo viesť k tomu, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky
vymenovať sťažovateľa za sudcu ústavného súdu, pretože to by musel uložiť prezidentovi
republiky aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom. To by bolo, so zreteľom na to, že
na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta, protiústavné;
po prípadnom vyslovení porušenia základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy by
ústavný súd nemohol vo svojom právnom názore nahradiť uváženie prezidenta tak ako
vyplýva z časti II. tohto vyjadrenia.“
Podľa názoru prezidenta je aj časť sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu
čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej aj „pakt
o občianskych a politických právach“) zjavne neopodstatnená.
K tejto časti sťažnosti prezident uviedol:
„K tomu chcem poukázať na doktrinálny výklad citovaného článku 25 Paktu. Známy
komentár k čl. 25 písm. c) Paktu uvádza: ... nejde o právo na verejný úrad, skôr len o to,
aby prístup k verejnej službe bol zaručený... vytvorením rovnakých podmienok na tento
prístup. Zmluvným štátom sa nebráni v určovaní podmienok na prístup k verejnej službe
takých ako je minimálny vek, úroveň vzdelania, osobnej integrity alebo špeciálnej
kvalifikácie. Z toho vyplýva, že prístup k menovaným verejným funkciám v štátnej (vládnej)
administrácii alebo v justícii môže byť podmienený prísnejšími predpokladmi než sú
predpoklady na prístup k voleným funkciám. Rovnaký prístup ku verejnej službe (funkcii) je
výslovne vyjadrený zákaz diskriminácie pri takom prístupe. Článok 25 však nezakladá
právny nárok na získanie alebo udržanie určitého postu či funkcie.“
Rovnaké argumenty použil prezident aj vo vyjadrení k sťažnosti
, ústavný súd preto tieto argumenty neopakoval, podobne postupoval aj vo veci
vyjadrenia k sťažnosti .
III.
Dotknuté ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach
Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 101 ods. 1 druhej vety ústavy prezident reprezentuje Slovenskú republiku
navonok i dovnútra a svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.
Podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy vymenúva a odvoláva sudcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky, predsedu a podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
prijíma sľub sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky a sľub generálneho prokurátora.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 134 ods. 1 ústavy ústavný súd sa skladá z trinástich sudcov.
Podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sudcov ústavného súdu vymenúva na návrh Národnej
rady Slovenskej republiky na dvanásť rokov prezident Slovenskej republiky. Národná rada
Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má
prezident Slovenskej republiky vymenovať.
Podľa čl. 134 ods. 3 ústavy za sudcu ústavného súdu môže byť vymenovaný občan
Slovenskej republiky, ktorý je voliteľný do Národnej rady Slovenskej republiky, dosiahol
vek 40 rokov, má vysokoškolské právnické vzdelanie a je najmenej 15 rokov činný
v právnickom povolaní. Tá istá osoba nemôže byť opakovane vymenovaná za sudcu
ústavného súdu.
Podľa čl. 134 ods. 4 ústavy sudca ústavného súdu skladá do rúk prezidenta
Slovenskej republiky tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem chrániť
neporušiteľnosť prirodzených práv človeka a práv občana, chrániť princípy právneho štátu,
spravovať sa ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a rozhodovať
podľa svojho najlepšieho presvedčenia, nezávisle a nestranne.“
Podľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie sudcu
ústavného súdu alebo ak je odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu
na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky.
Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných
slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho
poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv
a slobôd.
Podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach každý občan má
právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených
obmedzení vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.
IV.
A. Návrh prezidenta na odročenie verejného pojednávania nariadeného
na 10. február 2015
Listom označeným ako podanie zo 4. februára 2015 č. 4542 2014 BA, ktorý bol
ústavnému súdu doručený 9. februára 2015, požiadal prezident o odročenie verejného
ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde),
ktoré sám inicioval.
V návrhu na odročenie uviedol prezident dva okruhy problémov, ktoré žiadal
vyriešiť, a to:
a) konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde,
b) zadováženie dôkazových prostriedkov.
V bode I podania žiadal, aby plénum ústavného súdu zjednotilo odchylné právne
názory senátov vo veciach sp. zn. III. ÚS 571/2014 so sp. zn. III. ÚS 79/04
a sp. zn. III. ÚS 561/2014. Ako dôvod zjednotenia uviedol, že odôvodnenie vo veci
sp. zn. III. ÚS 571/2014 ( a spol.) odporuje odôvodneniu vo veci
sp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.
V ustanovení § 6 zákona o ústavnom súde označenom „ako zjednotenie právnych
názorov senátov“ sa uvádza, že „Senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou
dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí
niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných
právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych
názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.“.
Prezident žiadal, aby tretí senát ústavného súdu inicioval konanie podľa § 6 zákona
o ústavnom súde bez toho, aby bola splnená zákonná podmienka, že mieni dospieť
k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí
niektorého zo senátov ústavného súdu. Z dovtedajšieho konania nebolo zrejmé, odkiaľ
pochádza informácia, že by ústavný súd mal prijať vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 iné
právne závery, ako sú známe vo veciach sp. zn. III. ÚS 79/04 a sp. zn. III. ÚS 561/2014.
Argumentácia sťažovateľov týkajúca sa odôvodnenia rozhodnutí prezidenta v danom
prípade vyvolávala potrebu posúdenia jej opodstatnenosti z pohľadu základného práva
zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy. Nevyvolávala však povinnosť tretieho senátu iniciovať
konanie podľa § 6 zákona o ústavnom súde ani nezakladala neprípustnosť sťažností, tak ako
to vo svojom podaní tvrdil prezident.
Navyše, subjektom, ktorý je oprávnený posúdiť potrebu aplikácie § 6 zákona
o ústavnom súde a prípadne podať návrh na zjednotenie právnych názorov, je príslušný
senát ústavného súdu, ktorý dospeje vo svojej rozhodovacej činnosti k inému právnemu
názoru, nie účastník konania.
Tretí senát ústavného súdu preto tento návrh na zjednotenie právnych názorov
považoval za nedôvodný a odporujúci právnej úprave zákona o ústavnom súde.
V bode II podania zo 4. februára 2015 prezident žiadal zjednotiť odôvodnenie
vo veciach sp. zn. III. ÚS 571/2014 a sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.
Aj v tejto časti ústavný súd rovnako uvádza, že návrh na zjednotenie právnych
názorov senátu nie je prostriedok dostupný účastníkom konania, ale ide o prostriedok, ktorý
má k dispozícii plénum na zjednotenie judikatúry. Pod viazanosťou ústavného súdu
návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba navyše
rozumieť predovšetkým viazanosť petitom návrhu, a nie viazanosť argumentáciou v jeho
odôvodnení, ktorej opodstatnenosť ústavný súd spravidla posudzuje v rámci rozhodovania
o merite veci.
V danom prípade navyše druhý senát ústavného súdu prijal prezidentom označené
rozhodnutia vo veciach sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014 až po tom, ako
tretí senát ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 571/2014 z 24. septembra 2014 a prvý
senát ústavného senátu uznesením sp. zn. I. ÚS 588/2014 z 1. októbra 2014 rozhodli
o prijatí sťažností sťažovateľov na ďalšie konanie. Prezident teda žiadal, aby tretí senát
ústavného súdu, ktorý rozhodol o rozsahu prijatia ako prvý, zjednotil spätne svoje
rozhodnutie s rozhodnutiami druhého senátu ústavného súdu, ktoré v čase rozhodovania
o rozsahu prijatia vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014 ešte ani neexistovali. Ani pokiaľ ide
o tento návrh, právny poriadok (zákon o ústavnom súde) neumožňuje realizovať
prezidentom požadovaný postup.
V ďalšej časti žiadal prezident vykonať dôkazy výsluchmi JUDr. Jany Baricovej
a K otázke výsluchu sudkyne tretieho senátu ústavného súdu
sa námietkový senát opakovane vyjadril v rozhodnutiach, v ktorých rozhodoval o vyhlásení
prezidenta o odmietnutí tejto členky senátu.
Uznesením sp. zn. I. ÚS 690/2014 z 12. novembra 2014 ústavný súd rozhodol, že
sudkyňa ústavného súdu JUDr. Jana Baricová nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie
v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 571/2014. Zo záveru odôvodnenia
tohto uznesenia je potrebné pripomenúť:
„Pozícia namietajúceho má v objektívnom teste dôležitý význam, avšak rozhodujúce
je, či je jeho obava aj objektívne akceptovateľná. Ústavný súd z hľadiska teoretického
upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať,
ale nejde o totožné inštitúty.
Podstatou námietok proti sudkyni Jane Baricovej je ústavnosť jej vymenovania
do funkcie sudkyne ústavného súdu v prípade, ak by s ústavnou sťažnosťou uspeli viacerí
ako dvaja sťažovatelia (sťažnosť podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), a možnosť jej
vypočutia ako jedinej svedkyne v konaní o sťažnostiach nevymenovaných kandidátov
na sudcu ústavného súdu.
Pokiaľ ide o prvý aspekt námietky, tento je úplne mimo rámec rozhodovania
prezidenta Slovenskej republiky o subjektívnom práve už vymenovanej sudkyne do funkcie
sudkyne ústavného súdu. Toto konanie totiž už nemá nič spoločné s ďalšími konaniami
neúspešných kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskej
republiky, pretože bolo ukončené formálnym aktom uvedeným v čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy,
na základe ktorého sa Jana Baricová legitímne ujala svojej funkcie sudkyne ústavného súdu.
Druhý argument tiež neobstojí, pretože ako svedok môže v konaní pred ústavným
súdom vystupovať iba tá fyzická osoba, ktorá určitú skutočnosť svojimi zmyslami
(najčastejšie zrakom či sluchom) priamo vnímala a je schopná o tom podať súdu správu.
Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová však nemôže byť svedkom priebehu pohovorov
neúspešných kandidátov, na základe ktorých prezident Slovenskej republiky rozhodol o ich
nevymenovaní do funkcie sudcov ústavného súdu, lebo sa ich vôbec nezúčastnila, a tak nie
je ani spôsobilá o tom podať ústavnému súdu správu.
Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že prezidentom Slovenskej
republiky uvádzané skutočnosti v kontexte rozhodovania veci vedenej na ústavnom súde
pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 ani z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené
pochybnosti o nestrannosti sudkyne Jany Baricovej, preto bolo rozhodnuté tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.“
Uznesením sp. zn. I. ÚS 5/2015 zo 14. januára 2015 ústavný súd rozhodol,
že konanie o opakovanej námietke prezidenta o odmietnutí sudkyne ústavného súdu
JUDr. Jany Baricovej pre predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014
zastavuje. V závere odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd konštatoval:
„Ústavný súd pri rozhodovaní v tejto veci primerane vychádzal z ustanovenia § 15a
ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde, v zmysle
ktorého na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne.
Vzhľadom na uvedené nebolo podľa názoru senátu I. ÚS nevyhnutné o predmetnej veci
opakovane rozhodnúť. Námietkový senát však zohľadnil dispozitívny úkon namietanej
sudkyne a pokyn predsedníčky ústavného súdu na predloženie veci senátu I. ÚS na ďalšie
rozhodnutie, a preto konanie o opakovanej námietke prezidenta Slovenskej republiky
č. 4542 2014 BA z 9. decembra 2014 o odmietnutí sudkyne ústavného súdu Jany Baricovej
pre jej predpojatosť vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 571/2014 v záujme procesnej čistoty
zastavil.“
Právny poriadok neumožňuje sústavné napádanie integrity senátu a vyberanie si
sudcov, ktorí majú vo veci konať a rozhodnúť. Takýto postup treba na počiatku odmietnuť
a považovať za nesúladný s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Na účely dokazovania vyžiadal prezident aj tieto listinné dôkazy:
„ podnety na disciplinárne stíhanie a ,
stanovisko ministra spravodlivosti k týmto podnetom a jeho list adresovaný súdnej
rade,
stanovisko súdnej rady k listu ministra spravodlivosti, ktorým žiadal posúdenie
podnetov a .
Výsledok preverenia týchto podnetov a rozhodnutie ministra spravodlivosti
o ich opodstatnenosti spolu so stanoviskom súdnej rady by mohli mať závažný dôsledok
na výsledok konania vo veci samej.
K takému výsledku mám právo, ako účastník konania, sa vyjadriť a aj z tohto dôvodu
nepovažujem za možné vykonať verejné pojednávanie.“
Prezident na sťažnosť , ktorá mu bola predložená
21. októbra 2014, odpovedal vyjadrením zo 16. decembra 2014, k sťažnosti
, ktorá mu bola predložená 21. októbra 2014, podal vyjadrenie 16. decembra 2014
a k sťažnosti , ktorá mu bola predložená 25. septembra 2014,
sa vyjadril 10. októbra 2014 a 16. decembra 2014. V žiadnom z týchto vyjadrení neuviedol
návrhy, ktoré uviedol v žiadosti o odročenie pojednávania doručenej ústavnému súdu
9. februára 2015.
Ústavný súd navyše poznamenáva, že žiadať o posúdenie „podnetu“
v tomto konaní nemá opodstatnenie, pretože tento nie je účastníkom konania vo veci
sp. zn. III. ÚS 571/2014. Tieto návrhy môže účastník uplatniť vo veciach
sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014.
Pokiaľ ide o sudcov všeobecného súdu a , ich
integritu ústavný súd nepreskúmava a týka sa to aj podnetu na začatie bližšie
nešpecifikovaného disciplinárneho konania. Nie je zrejmé, aký súvis majú mať listinné
dôkazy z bližšie neuvedeného disciplinárneho konania so sťažovateľmi namietaným
porušením práv označených v ich sťažnostiach.
Hodnotenie prednesené poradcom prezidenta Jánom Mazákom v médiách
10. februára 2015 (napr. etrend. sk., autor ), „že požiadal listom o odročenie
pojednávania, lebo ho nepovažuje za pripravené“, senát považuje za nenáležité a smerujúce
k obštrukcii konania. Poradca prezidenta ani iná osoba poverená prezidentom nenahliadla
do spisu ani o nahliadnutie nepožiadala, a tak nie je zrejmé, odkiaľ poradca prezidenta
čerpal informáciu o nepripravenosti konania.
Ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, nerozhoduje o občianskoprávnych
veciach, trestných veciach a nepreskúmava ani zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
moci. O týchto veciach rozhodujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy.
V okolnostiach daného prípadu bolo navyše pre ústavný súd rozhodujúce posúdenie otázok
právnych, a nie skutkových. Z uvedených dôvodov nepovažoval ústavný súd za potrebné
vykonávať v danej veci ďalšie úkony a dokazovanie.
B. Prednesy na verejnom zasadnutí konanom 3. marca 2015
Právny zástupca prezidenta Ján Mazák (ďalej aj „právny zástupca prezidenta“)
v prvej časti svojho vystúpenia zhrnul všeobecný pohľad na vec a zdôraznil význam
výkladu v prípade nevymenovania generálneho prokurátora. Zároveň sa odvolával
na odôvodnenie uznesení sp. zn. II. ÚS 718/2014 a sp. zn. II. ÚS 719/2014, kde malo byť pri
prijatí sťažnosti a zdôraznené, že tento výklad je plne
aplikovateľný aj na nevymenovaných kandidátov na sudcov ústavného súdu.
K samotnej veci právny zástupca prezidenta uviedol:
«1. Sťažovatelia sa svojimi návrhmi na rozhodnutie vo veci samej domáhajú len
vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup
ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
Posudzovanie rovnakých podmienok prístupu si vyžaduje, podľa názoru prezidenta
republiky, vykonať porovnanie skutkovej a právnej situácie, v ktorej sa sťažovatelia ako
kandidáti nachádzali, so skutkovou a právnou situáciu kandidátky, ktorá bola z kandidátov
predložených prezidentovi republiky vymenovaná za sudkyňu ústavného súdu.
Z listinných dôkazov predložených ústavnému súdu jednoznačne vyplýva, že všetci
kandidáti predložení Národnou radou Slovenskej republiky mali vytvorené rovnaké
podmienky, za ktorých prezident republiky posudzoval ich vhodnosť, t. j. spôsobilosť
zastávať funkciu sudcu ústavného súdu.
Pri tomto porovnaní zostala preto otvorená len otázka rovnakého prístupu
prezidenta republiky ku kandidátom počas ich pohovoru.
Prezident republiky tvrdí, že aj počas pohovoru mali všetci kandidáti vytvorené
rovnaké podmienky; na opačný záver niet žiadneho relevantného tvrdenia zo strany
sťažovateľov.
Ak by nepostačovalo toto tvrdenie prezidenta republiky, tak by nezostávalo iné, než
získať dôkazy o tom výsluchom sťažovateľov ako účastníkov konania a výsluchom svedkyne
Jany Baricovej. Z týchto dôkazných prostriedkov a porovnania informácií z nich získaných
by sa podľa hlavy štátu potvrdilo, že všetci kandidáti mali vytvorené rovnaké podmienky,
za akých ústne prezentovali svoju spôsobilosť na funkciu sudcu ústavného súdu.
2. Neopodstatnenosť sťažností v tejto veci vyplýva aj z toho, že sťažovatelia sa síce
domáhajú vyslovenia porušenia ich základného práva mať za rovnakých podmienok prístup
ku menovanej funkcii sudcu ústavného súdu podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2
ods. 2 ústavy, ale žiadnym spôsobom sa nedomáhajú právnych dôsledkov, ktoré by boli
spojené s prípadným výrokom ústavného súdu o porušení tohto základného práva, najmä sa
nedomáhajú, aby ústavný súd uložil prezidentovi republiky ich vymenovať za sudcov
ústavného súdu. Vzniká preto otázka, čoho sa vlastne sťažovatelia domáhajú, ak žiadajú
vysloviť len porušenie základného práva mať za rovnakých podmienok prístup k menovanej
funkcii a navrhujú zrušiť rozhodnutie prezidenta o ich nevymenovaní?
Najprv treba uviesť, že ústavný súd nie je orgánom, ktorý má odpovedať na závažné
otázky porušenia základných práv iba spôsobom, ktorý nemá žiaden praktický dopad
na právnu situáciu sťažovateľov.
Vzniká preto ďalšia otázka, aký záväzný právny názor by mohol byť senátom
ústavného súdu vyslovený, ak by, eventuálne, došlo k vysloveniu porušenia základného
práva sťažovateľov a k zrušeniu prezidentovho rozhodnutia o nevymenovaní sťažovateľov?
Prezident republiky sa domnieva, že nemôže dôjsť k vysloveniu žiadneho takého
právneho názoru, ktorý by znamenal, že v ďalšom konaní by musel vymenovať niektorého
zo sťažovateľov za sudcu ústavného súdu.
Ústavný súd nie je totiž oprávnený nahradiť uváženie prezidenta pri rozhodovaní
o tom, ktorého z kandidátov vymenuje a ktorého nevymenuje. V tejto spojitosti považujeme
za potrebné pripomenúť, že sťažovatelia sú medzi piatimi kandidátmi, ktorí neboli
vymenovaní, pričom na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov ústavného
súdu.
Navyše, ako ústavný súd preskúma otázku, či sťažovatelia v tejto veci nie sú takí
kandidáti, ktorých prezident je oprávnený nevymenovať len na základe toho, že na ústavnom
súde sú len dve neobsadené miesta a kandidátov je päť? To bude zrejmé až po rozhodnutí
oboch senátov ústavného súdu a, teoreticky vzaté a prakticky uskutočniteľné, nič by
prezidentovi nebránilo nevymenovať tých kandidátov za sudcov, ktorí by ústavným súdom
boli označení ako tí, ktorí majú byť vymenovaní za sudcov, pretože:
po prvé, na ústavnom súde sú len dve neobsadené miesta sudcov,
ústavný súd nemôže nahradiť uváženie prezidenta o výbere sudcov ústavného súdu,
a napokon
zo strany sťažovateľov niet v tomto konaní požiadavka na ich vymenovanie aspoň
v rozsahu navrhovaného právneho názoru ústavného súdu; v tomto konaní sťažovateľka
síce žiada, aby ústavný súd uložil prezidentovi vymenovať z piatich
nevymenovaných kandidátov dvoch sudcov, ale sťažovateľka sa môže domáhať len ochrany
svojej osoby, a to ešte len v tomto konaní, nie v konaní, ktorého účastníčkou nie je
(vec II. ÚS 718/2014).
3. Sťažovatelia sa nemôžu, úspešne, domáhať ani toho, aby prezident republiky, po
prípadnom zrušení jeho rozhodnutí o nevymenovaní sťažovateľov doplnil dôvody o ich
nevymenovaní, prípadne pre nedostatok dôvodov ich vymenoval.
Opäť pripomíname, že aj keby tu existoval nedostatok dôvodov na nevymenovanie
pre nespôsobilosť sťažovateľov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, čomu tak nie je, tak
by postačovalo ich nevymenovať so zreteľom na to, že na ústavnom súde sú len dve
neobsadené miesta sudcov a nevymenovaných kandidátov je päť.
Po ďalšie, a to považujeme za významnejší argument, sťažovatelia sa v návrhu na
rozhodnutie vo veci samej nedomáhajú vyslovenia porušenia takého základného práva,
ktorého súčasťou by bolo aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia prezidenta o ich
nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.
Na tomto mieste podčiarkujeme, že nález sp. zn. III. ÚS 79/04 z 21. októbra 2004
obsahuje právny názor, ktorý je v tomto ústavnom spore rozhodujúci...
4. Sťažovatelia nemôžu tvrdiť, že také základné právo, ktorého súčasťou je aj právo
na odôvodnenie rozhodnutia každého orgánu výkonnej moci (prezident republiky je
súčasťou výkonnej moci) neexistuje. Týmto základným právom je, ako sme to už uviedli
v našich podaniach, základné právo na dobrú správu verejných vecí, ktoré sa vyvodzuje
z čl. 1 ods. 1 ústavy a z princípov právneho štátu.
Toto opomenutie sťažovateľov sa v tomto štádiu konania pred ústavným súdom už
nedá napraviť; ak by to aj bolo možné, aj v takom prípade by sťažovatelia nemohli byť,
podľa názoru prezidenta republiky, úspešní. Napriek pracovným pozíciám sťažovateľov,
ktoré zastávajú v systéme všeobecnej justície, nijako nepreukázali spôsobilosť na zastavanie
funkciu sudcu ústavného súdu.
Základným stavebným prvkom takej spôsobilosti je totiž odborná pripravenosť
obsahujúca predovšetkým rozsiahle vedomosti z teórie a praxe ústavného súdnictva,
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, prípadne preukázanie
účinného spojenia ich doterajšej právnej praxe s výkonom ústavného súdnictva, nehovoriac
o publikačnej, prednáškovej alebo podobnej činnosti, ktorá by ukazovala, že kandidáti sa
systematicky pripravovali na pôsobenie na ústavnom súde.
Splnenie týchto skutkových predpokladov sťažovatelia ani netvrdili. Naopak,
nenaplnenie týchto kritérií vyplýva z ich profesijných životopisov a výsledku pohovoru.
Trvať na splnení týchto kritérií je opodstatnené aj z dvoch ďalších dôvodov. Po prvé,
ústavný súd bol zriadený pred 22 rokmi; po takej dobe je už plne oprávnené od kandidátov
požadovať viac ako 15 rokov právnej praxe bez dosiahnutia mimoriadnych výsledkov.
Po druhé, podania na ústavný súd sa po 22 rokov jeho existencie stali vysoko odbornými
návrhmi či sťažnosťami, ktoré sa, nezriedka, stávajú zložitými ústavnými výzvami pre
plénum a senáty ústavného súdu...
6. Na záver svojho vystúpenia sa prezident republike chce venovať vážnej téme, ktorá
súvisí s nestrannosťou tohto senátu, resp. členky tohto senátu.
Podľa názoru prezidenta vo veci sťažovateľov ,
a koná a rozhoduje sudkyňa, Jana Baricová, ktorá má taký pomer k veci
ako aj k účastníkom konania, ktorý potvrdzuje, že nemôže byť nestrannou osobou:
Po prvé, bola ako jediná z kandidátov predložených prezidentovi Andrejovi Kiskovi
vymenovaná;
po druhé, sťažnosť priamo smeruje proti nej. Potvrdzuje to text
na s. 20 ods. 5 jeho sťažnosti, kde sa doslova uvádza:
„Pri splnení všetkých ústavných kritérií sťažovateľom... je zrejmé, že nie sú dané
rozdiely takého druhu a závažnosti, ktoré odôvodňujú nerovnaké zaobchádzame
so sťažovateľom (v porovnaní s úspešným kandidátom).“
Sťažnosti a taký text neobsahujú, ale obaja rovnako
tvrdia, že nemali rovnaké podmienky na prístup k funkcii sudcu ústavného súdu, a to je
možné len vo vzťahu ku kandidátke Jane Baricovej;
po tretie, sudkyňa Jana Baricová získala poznatky o predmete dokazovania v tejto
veci nie ako sudkyňa, ale ako priama účastníčka pohovoru pred poradným orgánom,
ktorého ústavnosť, postup, postavenie a výsledky pred ním sťažovatelia namietajú, aj
s osobitným zreteľom na jej osobu;
po štvrté, osoba tejto sudkyne a jej vymenovanie tvorí, skutkovo i právne,
porovnávacie kritérium vo vzťahu k sťažovateľom; títo sa nemôžu porovnávať s nikým iným,
lebo len ona bola vymenovaná za sudkyňu...
7. Prezident republiky naďalej trvá na všetkých procesných návrhoch obsiahnutých
v podaní zo 4. februára 2015, číslo 4542 2014 BA, o ktorých senát ústavného súdu ešte
dodnes nerozhodol.
Prezident republiky sa zrieka práva na náhradu trov tohto konania.»
Právny zástupca na verejnom zasadnutí k veci uviedol:
«... V bode I) prezident republiky uvádza, že „nevymenovaním sťažovateľky uplatnil
len svoje ústavné právo“, pričom poukazuje na čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, čl. 102 ods. 1
písm. s) Ústavy SR, ale najmä na výklad ústavného súdu uvedený v uznesení ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 4/2012 zo dňa 24.10.2012, týkajúci sa menovania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky.
Podľa prezidenta republiky je uvedený výklad všeobecne záväzný a „povinne
aplikovateľný“ aj na ne/vymenovanie kandidáta na sudcu ústavného súdu, pretože má
zhodné parametre ústavnej úpravy ako ne/vymenovanie kandidáta na generálneho
prokurátora Slovenskej republiky.
Na základe uvedených právnych noriem (čl. 134 ods. 2, čl. 102 ods. 1 písm. s/ Ústavy
SR) a výkladu ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dospel prezident republiky
k záveru, že je oprávnený nielen nevymenovať polovicu navrhovaných kandidátov (čl. 134
ods. 2 Ústavy SR), ale je oprávnený a povinný, ak nie sú splnené predpoklady na ich
vymenovanie, nevymenovať aj všetkých alebo viacerých, ako polovicu kandidátov
navrhnutých národnou radou.
K týmto záverom vyplývajúcim z bodu I) podania prezidenta republiky považujeme
za potrebné uviesť, že na menovanie sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad týkajúci
sa menovania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, že ústavný
súd v bode 31 tohto uznesenia uviedol: „... považuje ústavný súd za predmet tohto konania
podanie výkladu, ktorým budú zodpovedané otázky, či má prezident podľa čl. 102 ods. 1
písm. t) a čl. 150 Ústavy povinnosť vymenovať kandidáta na generálneho prokurátora,
ktorého mu navrhla národná rada, pokiaľ tento spĺňa ústavou a zákonom stanovené
predpoklady na vymenovanie a aký je časový aspekt výkonu tejto prezidentskej
právomoci.“. Týmto ústavný súd jasne vymedzil predmet svojho konania, a tým aj rozsah
záväznosti jeho výsledku, ktorým je výklad čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 Ústavy SR,
pričom čl. 102 ods. 1 písm. t) Ústavy SR vykladal iba v časti týkajúcej sa menovania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale nie už ďalších, v tomto ustanovení
uvedených funkcionárov...
Zo znenia čl. 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR vyplýva, že prezident republiky musí
z navrhnutých kandidátov vymenovať toľko sudcov ústavného súdu, aby obsadil všetky
uprázdnené miesta na túto funkciu.
V tejto súvislosti tiež poukazujeme na to, že zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR a ani
z uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ani za použitia analógie a ani implicitne
nevyplýva a nemožno vyvodiť právomoc prezidenta republiky preskúmavať vhodnosť
kandidátov na sudcov ústavného súdu, spôsobom uvedeným v čl. 3 rozhodnutia prezidenta
republiky č. 1262 2014 BA zo 17.06.2014 o zriadení Poradného výboru na preskúmanie
vhodnosti kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „poradný
výbor“), teda de facto jeho preskúšavaním z ústavného práva, rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, atď., a túto
neexistujúcu právomoc ešte prenášať na orgán, ktorý za týmto účelom prezident republiky
v rozpore s Ústavou SR zriadil.
Z uvedeného je zrejmé, že postup, ktorý prezident republiky uplatnil a ani jeho
rozhodnutie sa neuskutočnilo v rámci dovoleného uváženia, tak ako to tvrdí prezident
republiky v bode II) podania, pretože postup prezidenta republiky v procese zvažovania
a následné rozhodnutie, ktorým z kandidátov navrhnutých národnou radou nevymenoval
polovičný počet, tak ako to prezidentovi republiky určuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, je
v rozpore s týmto článkom Ústavy SR a súčasne aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
v dôsledku čoho prezident republiky porušil základné právo sťažovateľky na prístup
k volenej a inej verejnej funkcii za rovnakých podmienok...
Vzhľadom na uvedené prezident republiky pri ustanovení sťažovateľky do funkcie
sudcu ústavného súdu nesplnil povinnosti vyplývajúce z čl. 134 ods. 2 Ústavy SR tým, že
z národnou radou navrhnutého počtu kandidátov na sudcu ústavného súdu nevymenoval
polovičný počet sudcov ústavného súdu, sťažovateľke sťažil ustanovenie do funkcie sudcu
ústavného súdu, pretože Ústavou SR zaručenú šancu sťažovateľky na vymenovanie 1 : 1
prezident republiky protiprávnym postupom, ale najmä rozhodnutím, výsledkom ktorého bol
výber jedného sudcu ústavného súdu zo šiestich predložených kandidátov, bezdôvodne znížil
na 1 : 5...
Na právomoc prezidenta republiky podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) Ústavy SR
významovo nadväzuje úprava uvedené v 134 ods. 2 veta druhá Ústavy SR „národná rada
Slovenskej republiky navrhuje dvojnásobný počet kandidátov na sudcov, ktorých má
prezident Slovenskej republiky vymenovať“.
V tomto ústavnom texte použitá formulácia má dopad na skutočnosť, že sa na ňu
musí prihliadať pri aplikácií právomoci prezidenta republiky upravenej v čl. 102 ods. 1
písm. s) Ústavy SR, a to v tom zmysle, že týmto ustanovením dochádza k obmedzeniu
voľného uváženia prezidenta republiky, spočívajúceho v oprávnení vybrať ktoréhokoľvek
kandidáta, kandidátov, ale vždy v takom počte, ako je počet voľných miesť sudcov ústavného
súdu, a teda neumožňuje prezidentovi republiky rozšíriť, ale ani zúžiť počet vymenovaných
osôb z kandidátov navrhnutých mu národnou radou.
Je zrejmé, že prezident republiky však toto obmedzenie uvedené v čl. 134 ods. 2
Ústavy SR nerešpektoval, a preto jeho rozhodnutie odporuje čl. 134 ods. 2 Ústavy SR a na
túto skutočnosť nemajú žiaden vplyv ani doktrinálne nálezy ústavného súdu, na ktoré
prezident republiky vo svojom podaní poukazuje.
Tiež poukazujeme na to, že podľa dlhodobej a ustálenej praxe aplikácie čl. 102 ods. 1
písm. s) v spojení s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR prezident republiky doposiaľ vždy menoval
z kandidátov na sudcov ústavného súdu polovičný, čiže ústavou požadovaný počet sudcov
ústavného súdu. Takýto postup však nebol dodržaný v prípade sťažovateľky, čo je tiež
v rozpore s ústavou garantovaným právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmietok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, vo vzťahu ku ktorému ústavný súd
konštatoval, že „ inak povedené ide o prípady, ak porušovanie ústavnej zásady rovnakého
zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej
právnej situácií" (nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 76/2011).
Vychádzajúc z uvedených záverov ústavného súdu, možno nepochybne konštatovať,
že predmetným postupom a rozhodnutím prezidenta republiky nebola vo vzťahu
k sťažovateľke zachovaná požiadavka prístupu k volenej a inej verejnej funkcií za rovnakých
podmienok, teda došlo k diskriminácii sťažovateľky v porovnaní s kandidátmi na sudcov
ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky národnou radou navrhovaní nie spolu
so sťažovateľkou, ale v minulosti, a nachádzali sa teda v rovnakej právnej situácii, ako
sťažovateľka. Vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu v minulosti prezident
republiky postupoval vždy v súlade s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, teda postupoval vždy tak, že
z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval vždy príslušný počet sudcov ústavného súdu,
čim bola zachovaná ich ústavou garantovaná šanca 1 : 1, že budú vymenovaní za sudcov
ústavného súdu.
Vo vzťahu k sťažovateľke sa však takýmto spôsobom nepostupovalo, pretože
na rozdiel od kandidátov na sudcov ústavného súdu navrhovaných v minulosti, ktorí sa
nachádzali v rovnakej právnej situácií ako sťažovateľka, sa na sťažovateľku už vzťahovalo
„preskúšanie“ poradným výborom, ktorý konal bez relevantného právneho podkladu, teda
u sťažovateľky boli posudzované aj splnenie iných ako Ústavou SR stanovených
predpokladov na výkon funkcie sudcu ústavného súdu, na rozdiel od kandidátov na sudcov
ústavného súdu, ktorí boli prezidentovi republiky navrhovaní národnou radou v minulosti.
V bode VII) podania prezident republiky uvádza, že sťažnosť bola prijatá na ďalšie
konanie aj v časti, v ktorej sťažovateľka namieta nedostatočné odôvodnenie jeho
rozhodnutia ojej nevymenovaní na sudcu ústavného súdu, pričom sťažovateľka namieta len
porušenie základného práva podľa článku 30 ods. 4, a z tohto dôvodu vôbec nemožno
uvažovať o vyslovení porušenia iného základného práva, ktorého obsahom je nárok
na riadne odôvodnenie.
K tomuto uvádzame, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prezidenta republiky
sťažovateľka namieta v súvislosti s porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4
Ústavy SR, pretože odôvodnenie rozhodnutia v podstate preukazuje svojvoľnosť postupu, ale
najmä rozhodnutia prezidenta republiky o nevymenovaní sťažovateľky za sudkyňu ústavného
súdu, a svedčí o tom, že vhodnosť sťažovateľky sa posudzovala podľa iných, neznámych
kritérií a takéto zastieracie dôvody sú vždy prejavom svojvôle.
Týmto je preukázané tiež porušovanie povinností zo strany prezidenta republiky
v procese kreovania a rozhodovania o ne/vymenovaní sťažovateľky za sudcu ústavného
súdu.
V tejto súvislosti si dovoľujeme uviesť, že pokiaľ by prezident republiky postupoval
pri menovaní sudcov ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 Ústavy SR, tak by svoje
rozhodnutia vôbec nemusel odôvodňovať...
K týmto tvrdeniam uvádzame, že sťažovateľka netvrdí a nikdy netvrdila, ako uvádza
prezident vo svojom vyjadrení, že práve ona patrí k tým dvom kandidátom, ktorých mal
prezident republiky vymenovať.
Sťažovateľka už v samotnej sťažnosti uviedla, že je zrejmé, že všetci kandidáti
na sudcov ústavného súdu navrhnutí národnou radou prezidentovi republiky nemali právo
na vymenovanie, avšak mali právo na Ústavou SR zaručenú šancu 1 : 1 byť vymenovaní
za sudcov ústavného súdu z dvojnásobného počtu kandidátov, ako má menovať sudcov
ústavného súdu.
Prezident republiky výberom len jedného sudcu ústavného sudcu zo šiestich
kandidátov na sudcu ústavného súdu, však túto ich šancu, teda aj sťažovateľky, znížil
na 1 : 5 tým, že pri svojom rozhodovaní postupoval v rozpore s čl. 134 ods. 2 Ústavy SR,
čím sťažovateľke ustanovenie do funkcie podstatne sťažil, čím porušil jej základné právo
podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti okrem iného domáha, aby ústavný súd
prezidentovi republiky prikázal, aby vo veci znovu konal, tak že vymenuje dvoch sudcov
ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov.
Prezident republiky vo svojom vyjadrení uviedol, že takýto návrh svedčí o základných
nedostatkoch v znalostiach sťažovateľky o právomociach ústavného súdu. K tomuto
invektívnemu tvrdeniu prezidenta republiky sťažovateľka uvádza, že pravdepodobne uniklo
pozornosti prezidenta republiky, že Ústava SR v čl. 127 ods. 2 oprávňuje ústavný súd,
v rámci rozhodovania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb, rozhodnúť, okrem
vyslovenia porušovania základných práv a slobôd aj o ďalších opatreniach, ktorých
zmyslom je náprava zisteného porušenia základných práv a slobôd uvedením do predošlého
stavu pred ich porušením alebo zabránenie pokračovania v porušovaní základných práv
a slobôd sťažovateľa do budúcna (preventívny účinok).
Práve rozhodnutie, ktorým ústavný súd prikáže prezidentovi republiky vo veci znovu
konať tak, že vymenuje dvoch sudcov ústavného súdu z piatich nevymenovaných kandidátov,
zabráni pokračovaniu v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľky. Vzhľadom
na vyššie uvedené navrhujeme, aby ústavný súd rozhodol v rozsahu navrhovanom
sťažovateľkou v ústavnej sťažnosti.
V prípade, že ústavný súd sťažnosti vyhovie, žiadame tiež náhradu trov konania
spočívajúcu v náhrade trov právneho zastúpenia. Podľa § 1 ods. 3 v spojení s § 11 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby jedna šestina výpočtového základu, čo predstavuje v roku 2014 sumu 134 €
a v roku 2015 sumu 139,83 € a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby, t. j. v roku
2014 sumu 8,04 € a v roku 2015 sumu 8,39 €. Trovy právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby 1. prípravu a prevzatie a 2. podanie sťažnosti, 3. účasť na pojednávaní
predstavujú spolu s DPH vo výške 86,46 € sumu 518,76 €, ktoré žiadame uhradiť na účet
advokáta JUDr. Milana Fulca, so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava, a to do 2
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.»
Právny zástupca sťažovateľov a
, uviedol:
«... Kreovanie verejnej funkcie sudcov ÚS SR (menovanie, odvolávanie, vzdanie sa)
je upravené vo viacerých článkoch Ústavy SR čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, čl. 138
ods.2, čl. 139.
Účelom týchto ústavných noriem je úprava takých dôvodov, ktoré si vyžadujú
súčinnosť iných ústavných orgánov (porovnaj nález PL. ÚS 10/2005 týkajúci sa sudcov
všeobecných súdov čl. 147 ods. 1 Ústavy SR ďalej ústavy).
Je nepochybné, že uvedené ustanovenia ústavy na seba jednoznačne významovo
nadväzujú (existuje medzi nimi príčinná súvislosť), v dôsledku čoho je neprípustné
ignorovať príčinnú súvislosť medzi týmito ustanoveniami tak, že pri aplikácii ústavy sa
nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy a interpretovať samy osebe
(porovnaj PL. ÚS 32/95, II. ÚS 48/97).
Normatívny text uvedených ustanovení ústavy je dostatočne zrejmý.
Podľa čl. 139 ústavy ak sa sudca ústavného súdu vzdá svojej funkcie... alebo ak je
odvolaný, prezident Slovenskej republiky vymenuje iného sudcu na nové funkčné obdobie
z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou SR.
Uvedený článok rieši situáciu, ak sa miesto sudcu predčasne uvoľní. Pri riešení tejto
situácie je zhodne upravená súčinnosť Národnej rady SR a prezidenta v procese
rozhodovania o vymenovaní nového sudcu. Je daná povinnosť a súčasne aj oprávnenie
národnej rade navrhnúť dvoch kandidátov (dve osoby) z ktorých prezident vymenuje nového
(jedného) sudcu.
V článkoch 134 ods. 2, 139 ústavy je teda zhodná úprava kompetencie NR SR
navrhnúť dvojnásobný počet kandidátov na miesto sudcu.
Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je jednoznačné, že ide o vymenovanie jedného
sudcu (jednej osoby).
Zo slovného spojenia „z dvoch osôb“ je dostatočne zrejmé (nepochybné), že ide
o dve osoby (dvaja kandidáti).
Uvedený termín je číslovkou skupinovou určitou, ktorá označuje počet ako súhrn
častí.
V článkoch 134 ods. 2, 139 ústavy sú zhodne použité číslovky, ktoré vyjadrujú alebo
označujú počet osôb. Číslovka „dvojnásobný“ je násobná číslovka vytvorená zo základnej
určitej číslovky (dva) pridaním prídavného mena „násobný“
Normatívny text článkov 134 ods.2, 139 ústavy nepochybné preukazuje ústavnú
koncepciu kreovania sudcov ústavného súdu kompetenciou zákonodarnej moci vždy
navrhovať dvojnásobný počet kandidátov na sudcov.
Keďže čl. 139 ústavy upravuje povinnosť prezidenta z dvoch osôb navrhnutých
národnou radou vymenovať len jedného sudcu, dôsledné rešpektovanie ústavnej koncepcie
kreovania tejto verejnej funkcie obligatórnou realizáciou súčinnosti dvoch ústavných
orgánov (prezident a národná rada) preukazuje existenciu ústavnej povinnosti prezidenta
vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu (jeden násobok) za sudcov.
Právny názor, že v čl. 139 ústavy je implikovaná (zahrnutá) ústavná povinnosť
prezidenta vymenovať iného sudcu, je publikovaný aj v odbornej literatúre (Ústava SR
komentár III. vydanie, J. Drgonec, Heuréka 2012, str. 1450).
Pri rešpektovaní nálezu ÚS SR o aplikácii ústavy, ako právneho celku, vo vzájomnej
súvislosti všetkých ústavných noriem (pozri II. ÚS 128/95) je zrejmé, že je súladná
aplikácia kompetencií prezidenta s ústavou pri vymenovaní sudcu ÚS SR len vtedy, ak
realizuje povinnosť (má vymenovať) kreovania výlučne jedennásobku za sudcov
z dvojnásobného počtu navrhnutých kandidátov.
Iný postup (vymenovanie menšieho, resp. väčšieho počtu z dvojnásobného počtu
kandidátov) je obsahovo popretím ústavodarcom schválenej ústavnej koncepcie kreovania
sudcov ÚS SR.
Zároveň chcem zdôrazniť skutočnosť, že nie je prípustné nezohľadňovať aplikáciu
kreovania funkcie sudcov ústavného súdu dosiaľ, keďže vychádzala z totožnej ústavnej
úpravy. Považujeme preto za nepostačujúce prihliadať len na osoby súčasných kandidátov.
Musí sa prihliadať pri zisťovaní splnenia ústavných kritérií a ústavnosti postupu na všetkých
doterajších kandidátov a vymenovaných sudcov.»
V.
Ústavný prieskum
1. K ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta Slovenskej republiky
V demokratickom právnom prostredí, ktoré deklaruje aj ústava v čl. 1 ods. 1 prvej
vete, dochádza aj ku kreovaniu ústavných orgánov za účasti viacerých mocí v štáte. Súdna
moc pôsobí v tomto procese len v niektorých prípadoch vo forme personálnych návrhov.
Najširšie výberové právomoci má zákonodarná moc, ktorá charakterizuje a špecifikuje
okruh kandidátov predkladaný prezidentovi na definitívne rozhodnutie.
Podľa ústavnej teórie možno právomoci prezidenta systematicky usporiadať podľa
radu hodnotiacich kritérií. Z hľadiska predmetu záujmu tohto ústavného prieskumu možno
hovoriť o viazaných právomociach, pri ktorých je konanie prezidenta podmienené konaním
iného ústavného orgánu, napr. návrhom vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“)
alebo Národnej rady Slovenskej republiky, a o autonómnych právomociach, pri ktorých
prezident nepotrebuje návrh od iného štátneho orgánu, aby svoje ústavné právomoci
uplatnil, napr. udelenie milosti (obdobne napr. Čič, M. a kol. Komentár k Ústave Slovenskej
republiky. Žilina : Eurokódex, s. r. o., 2013, s. 555). K uplatneniu menovacích právomocí
prezidenta dochádza aj za účasti súdnej moci reprezentovanej Súdnou radou Slovenskej
republiky. Na základe jej návrhu vymenúva a odvoláva sudcov všeobecných súdov. Tento
exkurz je len demonštratívny, nie je konečný. Výklad by musel uvádzať aj ďalších
funkcionárov, vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov, rektorov,
profesorov, generálov a i., čo nemá zásadný význam pre náš ústavný prieskum ani závery
z neho odvodené.
Účasť dvoch, ale aj všetkých troch mocí v štáte na kreovaní orgánov štátu sa často
stáva zdrojom sporu o výklad právomocí, ktorý končí návrhom na výklad ústavy podľa
čl. 128 ústavy podaným ústavnému súdu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento rozhodoval už o výklade viacerých
právomocí prezidenta napriek tomu, že vo vyjadrení prezidenta a ústnom prednese jeho
právneho zástupcu na verejnom zasadnutí sa poukazuje len na jeden z nich,
a to vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 dotýkajúci sa právomoci prezidenta na vymenovanie
generálneho prokurátora (s. 1 – 2 a nasl. vyjadrenia z 10. októbra 2014).
Ústavný súd podal výklad aj iných právomocí prezidenta, napr. vo veci možnosti
odvolania člena vlády, vymenovania a odvolania vedúcich ústredných orgánov,
vymenovania vyslancov a i. (pozri ďalej uvedené).
Už od svojho vzniku reagoval na návrhy, ktoré žiadali výklad právomocí prezidenta,
čo vyplývalo z politických sporov medzi prezidentom a vládou. Vo všeobecnosti sa
k právomociam prezidenta ústavný súd vyjadril vo veci sp. zn. I. ÚS 39/93 (je potrebné
podotknúť, že v čase rozhodovania o týchto výkladoch podľa ústavy a zákona o ústavnom
súde v tom čase rozhodoval senát) a uviedol:
«V Ústave Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.) sú uvedené tri typy formulácií pre
úpravu právomocí prezidenta. V prvom prípade ide o výslovne priznané oprávnenie
vyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu Slovenskej
republiky [čl. 102 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138 ods. 2). V druhom
prípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou „je povinný“, napríklad je
povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej republiky [čl. 102 písm.
d) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu „urobí“, napríklad „prepožičiava
vyznamenania“ [čl. 102 písm. h)] alebo „odvolá člena vlády“ (čl. 116 ods. 7). Táto
formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie, ale aj
povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet
určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v ústave.
Univerzálnym interpretačným pravidlom výkladu právnych noriem určených
v Ústave Slovenskej republiky pre štátne orgány je pravidlo: „Štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2
ods. 2). Pomocou aplikácie tohto interpretačného pravidla určeného Ústavou Slovenskej
republiky práva prezidenta od jeho povinností nemožno oddeliť, lebo by sa vytvorili
pochybné povinnosti. Napríklad podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky
prezident ,,udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty“. Ak by sa tento typ formulácie
úloh prezidenta interpretoval ako právna povinnosť, interpretáciou práva by vznikla silne
dubiózna povinnosť prezidenta udeliť amnestiu alebo zmierniť trest uložený súdom
každému, kto o to požiada. Ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky
je jednoznačné iba vtedy, keď mu Ústava Slovenskej republiky výslovne priznáva
oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné postavenie
prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte Ústavy
Slovenskej republiky alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení Ústavy Slovenskej
republiky. Ani vtedy, ak by zákon určil povinnosť prezidenta Slovenskej republiky konať
spôsobom nepredpísaným v Ústave Slovenskej republiky, by nebolo možné interpretovať
takú povinnosť ako ústavnú, lebo zákon by menil Ústavou Slovenskej republiky upravené
postavenie prezidenta Slovenskej republiky, a teda svojou podstatou by bol protiústavný.»
Ako je zrejmé, ústavný súd už na začiatku svojej rozhodovacej činnosti potvrdil,
že právomoci prezidenta nie sú vždy jednoznačne formulované. Pritom sa treba dovolávať
postupu prezidenta, aby svoje právomoci realizoval tak, aby nevznikli dôvodné pochybnosti
o jeho nezávislosti, nestrannosti, ako aj objektivite. Musí tak konať v zmysle ústavného
sľubu, ktorý mu prikazuje: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov
a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).
Rozbor tejto formulácie sľubu znamená, že prezident bude (má) každú svoju
právomoc smerovať výlučne k presadzovaniu záujmov občanov a presadzovaniu hodnôt
právneho štátu. Tento sľub sa v plnom rozsahu dotýka aj plnenia právomocí uvedených
Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu „Ústava predstavuje právny
celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len
výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločenský vzťah upravuje jedinou normou
ústavy.“ (II. ÚS 48/97).
„Každé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné
normy ústavy, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť.“ (II. ÚS 48/97).
„Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyčleňovať z kontextu ústavy
a interpretovať samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť
či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo
nadväzujú.“ (PL. ÚS 32/95).
Vo vzťahu k úprave postavenia prezidenta v rozsahu menovacích právomocí existuje
medzi ustanovením čl. 101 ods. 1 druhej vety, z ktorého vyplýva, že „Prezident... svojím
rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“, a jednotlivými ustanoveniami
čl. 102 ods. 1 ústavy zakladajúcimi menovacie právomoci prezidenta príčinná súvislosť. Bez
toho, aby prezident svojou aktívnou činnosťou, t. j. rozhodnutím o menovaní ústavou
stanovených činiteľov verejnej moci, naplnil ústavu, nemôže zabezpečiť riadny chod
(činnosť) ústavných orgánov.
Za východiskový názor na interpretáciu a aplikáciu čl. 102 ods. 1 ústavy možno
označiť aj právny názor ústavného súdu publikovaný vo veci sp. zn. I. ÚS 61/96, podľa
ktorého «jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky limitujúce výkon všetkých
ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky je obsiahnuté v sľube, ktorý prezident
republiky skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: „Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme
občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ (čl. 104 ústavy).
Preto len záujmy občanov, zachovávanie a obhajoba ústavy a ostatných zákonov sú
jediné ústavou upravené dôvody, ktoré prezident Slovenskej republiky zohľadňuje pri
výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102
ods. 1 písm. a) až r) ústavy.»
Ústavný súd sa pri vymedzení účelu a obsahu ústavného postavenia prezidenta
(v prípadoch, keď tieto v ustanoveniach o právomociach prezidenta nie sú jednoznačne
určené, teda v tých prípadoch, ktoré sú ponechané na zistenie, či ide o oprávnenie alebo
povinnosť prezidenta uplatniť príslušnú právomoc) už zaoberal, a to otázkami týkajúcimi sa:
a) odvolania člena vlády na návrh predsedu vlády (sp. zn. I. ÚS 39/93),
b) menovania vedúceho diplomatickej misie (sp. zn. I. ÚS 51/96),
c) menovania viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády schválený
národnou radou (sp. zn. PL. ÚS 14/06),
d) menovania generálneho prokurátora na návrh národnej rady (sp. zn. PL. ÚS 4/2012).
K bodu a)
Ústavný súd v konaní o pôsobnosti prezidenta pri rozhodovaní o návrhu predsedu
vlády na odvolanie člena vlády podal tento výklad:
„Článok 116 ods. 4 ústavy upravuje oprávnenie predsedu vlády podať právne
významný návrh na odvolanie člena vlády. Podaním návrhu predsedu vlády na odvolanie
člena vlády vzniká prezidentovi právna povinnosť návrhom sa zaoberať. Prezident
po posúdení okolností prípadu musí rozhodnúť, či návrhu predsedu vlády vyhovie a člena
vlády odvolá alebo či návrhu predsedu vlády nevyhovie a člena vlády neodvolá.
Článok 116 ods. 1 ústavy prezidentovi neukladá povinnosť odvolať člena vlády, ak to
predseda vlády navrhne.“
K bodu b)
Následný spor o výklad čl. 102 písm. b) ústavy (v platnom znení v čase výkladu)
začal tak, že vláda navrhla O. K. do funkcie mimoriadnej a splnomocnenej veľvyslankyne
pri Organizácii spojených národov (OSN) a vedúcej stálej misie pri OSN so sídlom v New
Yorku. Prezident tento návrh vlády odmietol. Ústavný súd v konaní o výklade ústavy
posudzoval, či prezident môže viazať vyhovenie návrhu vlády na splnenie určitej
podmienky. Ústavný súd dospel k záveru, že postup prezidenta, ktorým nevyhovel žiadosti
vlády poveriť osobu navrhnutú vládou funkciou vyslanca, nie je predmetom ústavne
relevantného sporu o výklad ústavy, a to aj preto, že vláda sa dopustila procesnej chyby,
do návrhu na konanie nezahrnula tú časť sporu, ktorá mohla byť ústavne relevantná
(I. ÚS 51/96).
V podstate rovnaký spor sa pokúsil vyvolať sťažovateľ navrhnutý na funkciu
veľvyslanca Slovenskej republiky v Turecku, ktorý tiež nesplnil procesné podmienky
na podanie návrhu spôsobilého vyvolať právne relevantný účinok.
K bodu c)
V spore o podstatu pôsobnosti prezidenta menovať viceguvernéra Národnej banky
Slovenska ústavný súd podal tento výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou:
„Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102
ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, či kandidát na funkciu
viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa
predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uvedeného zákona.
V prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhu
vlády Slovenskej republiky nevyhovie.“
K bodu d)
Dosiaľ ostatný výklad ústavného súdu sa týka sporu o rozsah právomoci prezidenta
pri rozhodovaní o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora, ktorý predložila
národná rada. Ústavný súd podal tento výklad:
„Prezident Slovenskej republiky je povinný zaoberať sa návrhom Národnej rady
Slovenskej republiky na vymenovanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky podľa
čl. 150 Ústavy Slovenskej republiky, a ak bol zvolený postupom v súlade s právnymi
predpismi, v primeranej lehote buď vymenovať navrhnutého kandidáta, alebo oznámiť
Národnej rade Slovenskej republiky, že tohto kandidáta nevymenuje.
Nevymenovať kandidáta môže len z dôvodu, že nespĺňa zákonné predpoklady
na vymenovanie, alebo z dôvodu závažnej skutočnosti vzťahujúcej sa na osobu kandidáta,
ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu spôsobom neznižujúcim
vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba vrcholným
predstaviteľom, alebo spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním tohto
orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných
orgánov (čl. 101 ods. 1 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky).
Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné.“
(K otázke aplikovateľnosti tohto výkladu v danom konaní pozri s. 57, 62 a nasl.;
pozn.).
Možno uzavrieť, že všetky personálne (menovacie) právomoci prezidenta majú
mocenský charakter a hlava štátu má pri nich určitý priestor na úvahu a rozhodnutie, ak:
a) za svoje rozhodnutia nesie politickú zodpovednosť, teda ak nejde
o tzv. kontrasignované právomoci;
b) z povahy veci (menovanie profesorov a rektorov vysokých škôl) nevyplýva
implicitné obmedzenie rozsahu prezidentovej úvahy.
Základné východiská pre rozhodnutie ústavného súdu a závery ústavného súdu
k nastoleným ústavným problémom
Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv na prístup k voleným
a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 2 ods. 2 ústavy a a , namietajú aj
porušenie základného práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny
podľa čl. 25 písm. c) paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta
č. 1112 2014 BA z 2. júla 2014 o nevymenovaní za sudcov ústavného súdu.
Keďže ústavný súd je viazaný petitom návrhov fyzických osôb, ktoré namietajú
porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených ústavou a medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, musí svoj prieskum sústrediť týmto
určeným smerom. Z naznačeného vyplýva, že ide o preskúmanie ústavnej úpravy
menovacích právomocí prezidenta v spojení s kreovaním sudcov ústavného súdu.
Prezident v písomnom vyjadrení a prostredníctvom svojho právneho zástupcu
na verejnom ústnom pojednávaní označil za kľúčové rozhodnutie ústavného súdu
dotýkajúce sa výkladu právomoci prezidenta nevymenovať generálneho prokurátora
a v časti týkajúcej sa poradného výboru sa odvolal na ústavné zvyklosti v Európskej únii
a Českej republike pri tvorbe poradných orgánov.
Táto argumentácia však opomína zásadné skutočnosti, a to že základným limitom pre
postup prezidenta v takej dôležitej oblasti týkajúcej sa aj trojdelenia štátnej moci, ako je
tvorba orgánov ústavného súdu, je text ústavy.
Právna úprava o prokuratúre obsiahnutá v ústave má tri články, z toho iba jeden sa
týka vymenovania generálneho prokurátora. Oproti tomu ústavný text týkajúci sa
menovania sudcov ústavného súdu obsahuje podstatne podrobnejšiu právnu úpravu
[čl. 102 ods. 1 písm. s), čl. 134 ods. 2, 3 a 4, čl. 138 a čl. 139 ústavy].
Ústavný súd svojou rozhodovacou činnosťou zabezpečuje ústavnú ochranu ústavných
hodnôt a popri parlamente, vláde a prezidentovi predstavuje ústavne významnú inštitúciu so
špecifickým zameraním na kontrolu ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd z hľadiska svojej
funkcie slúži na nepretržitú kontrolu výkonu moci. Práve ústavná kontrola zákonodarnej
a výkonnej moci je tým, čo ústavné súdnictvo odlišuje od všeobecného súdnictva.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že prostredníctvom ústavného súdnictva sa neustále
aktualizuje výklad ústavy, čo z hľadiska trojdelenia moci v štáte významne ovplyvňuje aj
činnosť výkonnej a zákonodarnej moci.
Aj nahliadnutie do histórie ústavného súdnictva v strednej Európe a na našom území
naznačuje, že v štruktúre orgánov verejnej moci je dôležitá existencia súdneho orgánu
chrániaceho ústavnosť a ľudské práva.
Nielen v našich časoch možno registrovať otázky a problémy spojené s vymenovaním
sudcov ústavného súdu. Koncentrované a centralizované ústavné súdnictvo vzniklo
v Československu na základe ústavy z roku 1920. Po ukončení prvého funkčného obdobia
sudcov ústavného súdu, ktorí boli vymenovaní do 17. novembra 1931 (na desať rokov od
17. novembra 1921), v priebehu ďalších siedmich rokov nedošlo k ustanoveniu nových
sudcov. Až 10. mája 1938 došlo k vymenovaniu nových sudcov a ústavný súd formálne
pokračoval vo svojej činnosti až do mája 1939, keď po okupácii zvyšných častí Čiech
a Moravy (v marci 1939) prestal existovať aj fakticky. Rozhodovacia činnosť tohto
ústavného súdu mala byť pôvodne zaistená aj tým, že okrem členov ústavného súdu sa volili
(a menovali) aj ich náhradníci. Mohli nimi byť osoby, ktoré zložili predpísané štátne skúšky
na niektorej domácej právnickej fakulte alebo zložili doktorát z práva, boli voliteľní
do senátu (vek 45 rokov a 10 rokov štátne občianstvo) a neboli členmi žiadneho
zákonodarného zboru.
Po roku 1989 bol v súvislosti s reálnym oživením ústavného súdnictva na našom
území prijatý zákon č. 491/1991 Zb. o organizácii Ústavného súdu Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky a o konaní pred ním (ďalej len „zákon č. 491/1991 Zb.“).
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 491/1991 Zb. zoznamy kandidátov na funkcie sudcov
Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa predkladajú najneskôr tri
mesiace pred uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Prezident Českej
a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcov do jedného mesiaca od doručenia
zoznamu kandidátov na sudcov, prípadne od doručenia nového návrhu podľa odseku 2.
Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 491/1991 Zb. ak je v zozname kandidátov predloženom
podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona uvedený kandidát, ktorého už navrhol iný
zákonodarný zbor, prezident republiky vyzve zákonodarný zbor, ktorý tento zoznam
predložil, aby namiesto takého kandidáta navrhol do jedného mesiaca iného kandidáta.
Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 491/1991 Zb. prezident republiky vymenuje sudcov pred
uplynutím funkčného obdobia sudcov prv vymenovaných. Takto novovymenovaní sudcovia
skladajú sľub v deň, ktorý je začiatkom ich funkčného obdobia.
Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 491/1991 Zb. ak sa miesto sudcu uvoľní, navrhne jedného
kandidáta Federálne zhromaždenie a jedného národná rada tej republiky, ktorej občanom
bol sudca, ktorého miesto sa uvoľnilo, najneskôr do dvoch mesiacov od uvoľnenia miesta.
Prezident Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vymenuje sudcu do jedného mesiaca
po doručení návrhov.
Dôvodová správa k zákonu č. 491/1991 Zb. v časti „B. Zvláštna časť“ okrem iného
uvádza: „Úprava navržená v § 2 sleduje, aby při ukončení funkčního období soudů
nevznikla situace, že by Ústavní soud nebyl obsazen a nebyl by proto způsobilý rozhodovat;
obdobný cíl se sleduje i pokud jde o případy, kdy se uvolnilo místo jednotlivého soudce.
V § 2 odst. 2 se pamatuje na možnost vzniku situace, že některé zákonodárné sbory
navrhnou jako kandidáta stejnou osobu. Ústavní zákon tomuto totiž výslovně nezabraňuje,
ačkoliv je zřejmé, že chce prezidentovi ČSFR umožnit výběr 12 soudců ze skupiny 24
různých kandidátů.“
Zaistenie kontinuity činnosti ústavného súdu sleduje aj súčasná právna úprava.
V záujme zabezpečovania nepretržitej kontroly ústavnosti musí národná rada prezidentovi
predložiť dostatočný počet kandidátov (dvoch na jedno uvoľnené miesto) na členov
ústavného súdu, z ktorých má prezident vybrať a následne vymenovať sudcov ústavného
súdu. V danom prípade ak je zrejmé, kedy uplynie volebné obdobie stávajúcich sudcov,
predseda národnej rady je povinný zabezpečiť voľbu nových kandidátov tak, aby z nich
mohol prezident vymenovať nových sudcov.
V zmysle čl. 4 volebného poriadku o voľbe a odvolaní funkcionárov (schváleného
uznesením Národnej rady Slovenskej republiky zo 17. júna 2011 č. 498) návrh na voľbu
predseda národnej rady navrhne do programu schôdze národnej rady tak, aby národná rada
rozhodla o návrhu v stanovených lehotách.
Aj tento právny predpis určuje zaistiť riadny (včasný) priebeh voľby kandidátov tak,
aby sa umožnil riadny (včasný) výkon právomoci prezidenta, aby nedošlo k obmedzeniu
prezidenta pri výkone jeho povinnosti zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov.
Právna norma (volebný poriadok Národnej rady Slovenskej republiky) už v prvom
štádiu kreovania kandidátov na ústavných sudcov sleduje líniu zaistiť nepretržitý chod
kontroly ústavnosti činnosťou ústavného súdu.
Náš ústavný systém nie je postavený na pevne stanovených lehotách, ale lehoty sú
určené praxou vyplývajúcou z ústavnej zvyklosti.
Ako bolo v historickom exkurze poukázané, slovenský ústavný systém je priamy
nástupca československého ústavného systému, ktorý včasnosť a nepretržitosť poskytovania
ústavnej ochrany zaisťoval počtom kandidátov na výber za sudcu ústavného súdu, ale aj
zvolením náhradníkov, ktorí sa bez ďalšieho výberového konania ujímali sudcovských
funkcií.
V celom ústavnom systéme je zrejmá povinnosť pre prezidenta zaistiť riadny chod
ústavných orgánov vyplývajúca z čl. 101 ods. 1 ústavy. Ak je ohrozený riadny chod
ústavných orgánov, musí prezident republiky konať. V tejto súvislosti je potrebné vykladať
aj právomoc prezidenta vymenúvať sudcov ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 102 ods. 1
písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy.
Preskúmanie základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2
ods. 2 ústavy preto treba spájať s čl. 134 a čl. 139 ústavy upravujúcimi menovanie sudcov
ústavného súdu.
Počet kandidátov predložených prezidentovi na rozhodnutie (čl. 134 ods. 2 ústavy)
zohľadňuje povinnosť prezidenta zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1
druhá veta ústavy), k čomu ho zaväzuje aj sľub zložený do rúk predsedu ústavného súdu
(čl. 101 ods. 7 ústavy), najmä „... obhajovať ústavu a ostatné zákony.“ (čl. 104 ústavy).
O snahe ústavodarcu zaistiť nepretržitú kontrolu ústavnosti svedčí aj čl. 139 ústavy,
podľa ktorého ústavný systém pamätá aj na právnu situáciu, keď sa ústavný sudca svojej
funkcie vzdá alebo ak je odvolaný «,,... prezident Slovenskej republiky vymenuje iného
sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej
republiky.“. Zo slovného spojenia „iného sudcu“ je pritom bez akýchkoľvek pochybností
zrejmé, že ide o vymenovanie jedného sudcu ústavného súdu. Slovné spojenie „z dvoch
osôb“ zároveň zreteľne stanovuje, že ide o osoby dvoch kandidátov na sudcu ústavného
súdu. Slovo „... vymenuje“ pritom nepripúšťa iný výklad ako rozhodnutie prezidenta
vymenovať jedného z dvoch navrhnutých kandidátov na sudcu ústavného súdu. So záverom,
že v čl. 139 ústavy je implikovaná povinnosť prezidenta vymenovať iného sudcu ústavného
súdu, sa taktiež stotožňuje aj ústavnoprávna doktrína» (Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012, 1450 s.).
Vychádzajúc z uvedeného tak možno uzavrieť, že z čl. 134 ods. 2 ústavy a čl. 139
ústavy jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov
vymenoval presne polovicu za sudcov ústavného súdu.
V tejto súvislosti je zároveň potrebné osobitne zdôrazniť, že pri aplikácii čl. 102
ods. 1 písm. s) ústavy v spojení s čl. 134 ods. 2 ústavy postupoval prezident dosiaľ vždy tak,
že z kandidátov na sudcov ústavného súdu vymenoval ústavou požadovaný počet sudcov
ústavného súdu, t. j. vymenoval polovičný počet sudcov ústavného súdu. A teda
i ústavnoprávna prax dosiaľ vždy v plnej miere rešpektovala, resp. akceptovala, že prezident
je povinný vymenovať z dvojnásobného počtu kandidátov presne polovicu za sudcov
ústavného súdu.
Univerzálne interpretačné pravidlo výkladu právnych noriem určených v ústave pre
štátne orgány je, že „môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“ (čl. 2 ods. 2 ústavy). Toto pravidlo zaväzuje aj
prezidenta pri výbere predložených kandidátov na sudcov ústavného súdu.
Skúmať právomoci prezidenta viažuce sa na vymenovanie sudcov ústavného súdu cez
jediný výklad ústavného súdu viažuci sa na menovanie generálneho prokurátora je viac ako
účelové. Ústavnoprávne postavenie prokuratúry nemožno stotožňovať s postavením
ústavného súdu.
Postavenie ústavného súdu je deklarované ako postavenie jediného nezávislého
súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný text omnoho podrobnejšie
upravuje aj vzájomné vzťahy medzi prezidentom a ústavným súdom.
Prezident vymenúva a odvoláva sudcov ústavného súdu [čl. 102 ods. 1 písm. s)],
prijíma ich sľub [čl. 102 ods. 1 písm. s)], menuje predsedu a podpredsedu ústavného súdu
[čl. 102 ods. 1 písm. s)].
Prezident môže podávať na ústavnom súde návrhy [čl. 102 ods. 1 písm. b)] a môže
vyžiadať aj preventívnu kontrolu ústavnosti tým, že požiada ústavný súd o preskúmanie
súladu referendovej otázky s ústavou a medzinárodnými záväzkami v oblasti ľudských práv.
Vo vzťahu k prezidentovi ústavný súd rozhoduje o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta (čl. 129 ods. 2 ústavy), rozhoduje tiež o sťažnostiach proti výsledku referenda
a o sťažnostiach proti výsledku ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta (čl. 129 ods. 3
ústavy), ústavný súd rozhoduje aj o obžalobe národnej rady proti prezidentovi a vo veci
úmyselného porušenia ústavy alebo vlastizrady (čl. 129 ods. 5 ústavy), pričom rozhodnutia
ústavného súdu sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci.
Prezident republiky skladá ústavou predpísaný sľub do rúk predsedu ústavného súdu
(čl. 104 ods. 1 ústavy) a môže sa kedykoľvek svojej funkcie vzdať; jeho funkčné obdobie sa
skončí dňom doručenia písomného oznámenia tohto rozhodnutia predsedovi ústavného súdu
Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 39/93 vyslovil právny názor, že účel, obsah
a rozsah každej právomoci prezidenta treba identifikovať osobitnou právnou analýzou.
Tento názor vyslovil hneď na začiatku svojej činnosti, keď ešte sám hľadal a nachádzal
cesty vlastného prístupu k interpretácii a aplikácii ústavných noriem. Neskôr svoj názor
oprel o zjednodušenie klasifikácie právomocí prezidenta ustanovených v čl. 102 ods. 1
„Odpoveď na túto otázku môže/má vymenovať sa stáva pre spornosť veci aj
predmetom legálneho výkladu ústavného súdu podľa čl. 128 ústavy a závisí od posúdenia, či
v predmetnej kreačnej veci má prezident len materiálne postavenie alebo je
vyvažujúcou/rovnovážnou silou v systéme deľby moci.“ (Kanárik, J. Forma vlády
v Slovenskej republike. In. Orosz, L. a kol. Ústavný systém Slovenskej republiky. Košice :
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2009. 237 s.).
Kritérium rozlíšenia menovacích právomocí prezidenta ustanovuje ústava v čl. 101
ods. 1 druhej vete, podľa ktorej sa prezident svojím rozhodovaním o návrhu na ustanovenie
do ústavnej funkcie (kreácia niektorých ústavných funkcionárov) podieľa na zabezpečení
riadneho chodu ústavných orgánov. Ide pritom o menovaciu právomoc prezidenta
s implikovaným právom úvahy, či návrhu vyhovie.
Národná rada prezidentovi predkladá na rozdiel od kandidáta na generálneho
prokurátora nie jedného, ale dvoch kandidátov, aby vybral vhodného kandidáta na uvoľnené
miesto sudcu, a tak zabezpečil nerušený riadny chod ústavného orgánu. V opačnom prípade
hromadné (alebo väčšinové) odmietnutie kandidátov by mohlo viesť k narušeniu chodu
ústavného súdu, ktorý by nebol spôsobilý byť inštitúciou podľa čl. 124 ústavy a neplnil by
ani rozsiahle právomoci zverené mu ústavou. Otázku riadneho chodu ostatných ústavných
orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania materiálneho právneho
štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ústavy. Ústava zabezpečením
aktívneho fungovania bŕzd a protiváh zaisťuje činnosť celého mechanizmu verejnej moci.
Nemožnosť stotožňovať menovanie generálneho prokurátora s menovaním
kandidátov za sudcov ústavného súdu spočíva nielen v odlišnosti týchto ústavných orgánov,
ale aj vo výnimočnosti ústavnej konštrukcie kreovania kandidátov na sudcov ústavného
súdu, ktorá vyplýva z ústavného príkazu smerovaného národnej rade obsiahnutého v čl. 134
ods. 2 ústavy „zvolí dvojnásobný počet kandidátov“ a v čl. 139 ústavy „vymenuje iného
sudcu na nové funkčné obdobie z dvoch osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej
republiky“.
Tento ústavný text je potrebné chápať ako hranicu možného výberu prezidenta, ktorá
mu neumožňuje menovať všetkých zvolených kandidátov, ale vždy len jedného na uvoľnené
miesto, a tým zaistiť stálu funkčnosť ústavného súdu. Ústava jednoznačne ustanovuje
potrebu výberu, ktorú môže realizovať len prezident z kandidátov predložených národnou
radou. Ústava tak ustanovuje hranice výberu medzi dvomi predloženými kandidátmi, ktorí
museli splniť požiadavky ustanovené v čl. 134 ods. 3 ústavy. Národná rada je vo svojej
právomoci limitovaná tým, že má zvoliť práve dvoch kandidátov na jedno uvoľnené miesto.
Ústava ustanovuje prísne kritériá výberu uchádzačov – kandidátov na sudcu
ústavného súdu, a to minimálny vek 40 rokov, voliteľnosť do národnej rady, vysokoškolské
právnické vzdelanie a minimálnu dĺžku praxe v právnickom povolaní 15 rokov. Ústavné
kritériá (hranice) výberu kandidátov na sudcov ústavného súdu predložených národnou
radou sú zo všetkých ústavných funkcií stanovené najprísnejšie.
Základom pre stanovenie obmedzení je najmä veková hranica, na prezidenta 40
rokov veku (v deň voľby) čl. 103 ods. 1 ústavy, u poslanca národnej rady 21 rokov (a trvalý
pobyt) a u ministra občan, ktorý je voliteľný na poslanca národnej rady (t. j. 21 rokov)
podľa čl. 74 ods. 2 ústavy.
Z uvedeného vyplýva, že na splnenie ústavou predpísaných predpokladov sa
požaduje aj vysokoškolské vzdelanie (konkrétneho zamerania), ako aj dĺžka praxe, čo nie je
predpokladom na vznik iných ústavných funkcií, dokonca ani generálneho prokurátora,
na menovanie ktorého sa prezident vo vyjadreniach k sťažnostiam odvoláva.
Hoci ani ústava, ani iný zákon neukladá ďalšie podmienky výkonu funkcie sudcu
ústavného súdu, prezident vo svojom vyjadrení tvrdí, že „postup, ktorý som uplatnil, a moje
rozhodnutie sa uskutočnili striktne v rámci dovoleného uváženia“ (s. 7 vyjadrenia
k sťažnosti sťažovateľa 1). Prezident tiež uviedol, že „ak by postačovalo splnenie len
predpokladov vyplývajúcich z citovaného článku ústavy, tak by sa nerešpektoval výklad
PL. US 4/2012, čo by bolo v príkrom rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy“ (s. 5 vyjadrenia
k sťažnosti sťažovateľky). Ústavný súd musí zaujať svoje stanovisko aj k tomuto tvrdeniu
prezidenta.
V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či
uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Uplatnenie právomoci
na základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomoc
alebo nie, je základom pre svojvôľu – „selektívne uplatňovanú spravodlivosť“, ktorá je
popretím právnej istoty ako základu materiálneho právneho štátu. Takýto postup znamená
konanie v rozpore s právnou istotou vyplývajúcou z textu ústavy.
V materiálnom právnom štáte je povinnosťou každého orgánu verejnej moci konať,
uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas.
Právomoc orgánu verejnej moci je vymedzená ústavou a zákonom, nie želaniami
osôb, ktoré ju v mene orgánu vykonávajú. Na začiatku stojí kreácia orgánov verejnej moci
a vymedzenie ich kompetencie. Nasleduje ich ústavná činnosť a jej kontrola, aby
postupovali v súlade s právnym poriadkom.
V medziach ústavného práva Slovenskej republiky možno tvrdiť, že každé pôsobenie
štátneho orgánu na ochranu základného práva alebo slobody mimo výslovne priznanej
pôsobnosti je štátnemu orgánu nedostupné bez porušenia ústavy. Neexistencia zákazu konať
v prospech dostupnosti základného práva alebo slobody nič neznamená, lebo štátny orgán
by takto mohol postupovať iba vtedy, ak by mal výslovné dovolenie vychádzajúce
z právneho poriadku.
Nahradenie ústavou alebo zákonom ustanoveného postupu vlastnou úvahou štátneho
orgánu odporuje ústavnej úprave čl. 2 ods. 2 ústavy a je svojvôľou štátneho orgánu.
Právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade
s podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy
v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy, ktoré predstavujú obmedzenie jeho úvahy
na rozdiel od menovania (resp. nemenovania jediného) kandidáta na funkciu generálneho
prokurátora a umožňujú výber medzi dvomi kandidátmi navrhnutými národnou radou
na jedno uvoľnené miesto.
Možno konštatovať, že všetky menovacie právomoci prezidenta, za ktoré nesie
zodpovednosť (nie kontrasignované) a kde z povahy veci nevyplýva požiadavka na jeho
zdržanlivosť (napr. menovanie profesorov), majú mocenský rozmer, čo znamená,
že prezident musí mať určitý priestor na rozhodnutie. V prípade generálneho prokurátora
dostáva na jednu funkciu návrh na jedného kandidáta. Jeho rozhodovacia právomoc tu
zahŕňa aj možnosť za určitých, ústavným súdom konkretizovaných podmienok, navrhnutého
kandidáta odmietnuť. V prípade sudcov ústavného súdu dostáva prezident dvojnásobný
počet kandidátov na ústavných sudcov, ako má vymenovať. Jeho rozhodovacia právomoc –
hranice možného i povinného výberu – tu ustanovuje priamo ústava. Ústavná úprava
právomocí prezidenta pri menovaní generálneho prokurátora a sudcov ústavného súdu sa
zásadne líši. Tam, kde rozlišoval ústavodarca, treba rozlišovať i pri výklade a aplikácii
ústavy. Prezident môže, ba je povinný vybrať najvhodnejších sudcov ústavného súdu
z kandidátov zvolených národnou radou.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti definoval verejné funkcie, na ktoré sa
vzťahuje ochrana čl. 30 ods. 4 ústavy. Patrí sem aj funkcia sudcu, tak ústavného súdu
i všeobecného súdu (pozri napr. sp. zn. III. ÚS 79/04, taktiež Drgonec, J. Ústava Slovenskej
republiky. Komentár. 3. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. 616 s.).
Kandidáti mali nárok, aby pri výbere z predloženého počtu postupoval prezident
v súlade s ústavným poriadkom, čo sa však nestalo, a tak došlo k porušeniu ich práv
zaručených čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedený záver ústavného súdu už bolo bez právneho významu
analyzovať sťažovateľmi namietané porušenie práva podľa čl. 25 písm. c)
paktu o občianskych a politických právach. Ústavný súd preto sťažnostiam
, a v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
VI.
Iné námietky vznesené sťažovateľmi
A. K oprávneniu prezidenta zriadiť poradný orgán – výbor na preskúmanie
vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu
Sťažovatelia namietali zriadenie poradného výboru na preskúmanie vhodnosti
kandidátov na sudcov ústavného súdu a tiež namietali zloženie členov poradného výboru
zo sudcov v aktívnej službe.
Prezident vo svojom vyjadrení k sťažnostiam uviedol, že má právo mať poradcov,
pričom sa odvolal na § 6 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. „Podľa tohto zákonného
ustanovenia štátny zamestnanec ako fyzická osoba plní úlohy pre prezidenta. Odborník
ústavného činiteľa vykonáva štátnu službu bez určenia odboru štátnej služby. Z tohto, ako
príklad uvedeného všeobecne záväzného právneho predpisu vyplýva, že prezident republiky
je oprávnený mať poradcov. Poradcovia môžu pôsobiť ako individuálne osoby alebo ako
kolektív poradcov.
Poradcovia alebo poradné orgány fungujú v Kancelárii prezidenta Slovenskej
republiky aj na základe iných právnych dôvodov (napríklad dohoda o vykonaní práce).
Poradcovia nezriedka pôsobia len na základe ich vymenovania prezidentom republiky bez
toho, aby sa medzi nimi a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky utvoril osobitný
právny vzťah. Všetci predchádzajúci prezidenti mali svojich poradcov, resp. poradné
orgány; ide o ústavnú zvyklosť, ktorá sa stala súčasťou ústavnej praxe hláv Slovenskej
republiky z jednoduchého dôvodu. Rozhodnutie ako aj iné ústavné úkony prezidenta
republiky vyžadujú náležitý skutkový základ ako aj zodpovedajúci právny základ.
Je nemysliteľné, aby prezident republiky bol schopný zhromaždiť skutkové podklady na
každé svoje rozhodnutie alebo iný ústavnoprávny úkon.“
Podľa názoru prezidenta je nesporné, že zriadením poradného výboru nemohol
v žiadnom prípade konať v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy. Článok 2 ods. 2 ústavy sa totiž
vzťahuje len na rozhodovanie prezidenta v rámci jeho právomocí, a nie na spôsob, akým
zabezpečuje skutkové podklady na svoje rozhodovanie.
Prezident rozhodnutím zo 17. júna 2014 zriadil poradný výbor na preskúmanie
vhodnosti kandidátov na sudcov ústavného súdu.
Toto rozhodnutie nebolo publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
z dôvodu, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov neuvažuje o takomto type všeobecne
záväzného právneho predpisu, čo tiež svedčí o úrovni jeho inštitucionálneho zaradenia
z hľadiska jeho právnej sily. Z uvedeného vyplýva, že výboru chýba nielen legalita, keďže
bol zriadený mimo právneho poriadku, ale aj legitimita, ktorá by ho bola oprávňovala
vystupovať ako orgán verejnej moci.
Keďže zrejme došlo k uvedomeniu si nedostatku právnej formy zvolenej
pre kreovanie výboru, autor tohto projektu zvolil kreáciu obradným spôsobom neznámym
v právnom poriadku Slovenskej republiky v snahe zabezpečiť jeho legalitu a právnu
akceptovateľnosť.
V ústavnom práve ani v žiadnej zákonnej úprave sa nenachádza splnomocnenie
pre prezidenta vytvoriť v rámci svojej právomoci interný poradný orgán, či už
s rozhodovacou právomocou alebo poradnou právomocou, vystupujúci navonok proti iným
orgánom verejnej moci alebo fyzickým, alebo právnickým osobám.
Podľa čl. 3 rozhodnutia prezidenta o zriadení poradného výboru zo 17. júna 2014
č. 1262 2014 BA:
„(1) Účelom zriadenia poradného výboru je preskúmanie vhodnosti kandidáta na
sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky... overením jeho profesionálnej a inej
spôsobilosti na výkon tejto funkcie vychádzajúcej z jeho teoretických znalostí ústavného
práva, ústavného súdnictva, jeho judikatúry, európskeho súdnictva, osobitne judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie ako aj osobnej
praktickej skúsenosti s konaním a rozhodovaním Ústavného súdu Slovenskej republiky
alebo ústavného súdnictva vo všeobecnosti.
(2) Vhodnosť kandidáta na sudcu ústavného súdu môže spočívať aj v tom, že z jeho
profesijného životopisu a výsledkov jeho pôsobenia v oblasti práva vyplýva, že ide
o osobnosť, ktorú možno označiť za všeobecne uznávaného odborníka v určitej oblasti
právnej teórie alebo právnej praxe; súčasne sa však preskúmajú aj predpoklady vhodnosti
uvedené v čl. 2 ods. 1 tohto rozhodnutia.“
Podľa čl. 4 citovaného rozhodnutia:
„(1) Poradný výbor má päť členov.
(2) Poradný výbor sa skladá z bývalých sudcov alebo poradcov Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky alebo zo všeobecne
uznávaných odborníkov v oblasti práva.
(3) Členov poradného výboru menuje a odvoláva prezident republiky; jeden z členov,
určený prezidentom republiky, tomuto výboru predsedá.“
Podľa čl. 5 citovaného rozhodnutia „... poradný výbor sa zriaďuje na dobu neurčitú“.
Ústavný základ na jeho vytvorenie nemožno stotožniť s príslušnými ústavnými
normami čl. 2 ods. 2, čl. 101 ods. 1 v spojení s čl. 102 ods. 1 písm. s) a čl. 134 ods. 2 a 4
ústavy, ako ani s uznesením ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ako sa to uvádza v čl. 2
ods. 1 rozhodnutia o zriadení poradného výboru.
Článok 2 ods. 2 ústavy ustanovuje pravidlá formovania a uplatňovania právomoci
orgánov verejnej moci, ktoré sa týkajú sféry riadenia štátu prostredníctvom práva
(všeobecne záväzných právnych predpisov).
Zriadenie poradného výboru prostredníctvom interného normatívneho pokynu nepatrí
k aktom realizácie čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto toto ústavné pravidlo nemožno kvalifikovať
ako právny základ na zriadenie poradného výboru.
Prezident vo svojom vyjadrení uvádza ako dôvody vzniku poradného výboru
„Argumenty na úrovni Európskej únie: Súdny dvor Európskej únie“ a „Argumenty
na úrovni členského štátu Európskej únie: Česká republika“. Tieto argumenty len
zdôrazňujú, že rozhodnutie o zriadení poradného výboru nemá oporu v ústavnom texte ani
v inej zákonnej úprave, a preto porušuje ústavný príkaz čl. 2 ods. 2 ústavy.
Otázkami zriaďovania svojich orgánov ústavnými orgánmi sa zaoberal ústavný súd
už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí, ktoré tvoria základ jeho judikatúry.
To, že právny zástupca prezidenta absolútne zamlčuje túto časť judikatúry a začína
svoj výklad uznesením sp. zn. PL. ÚS 4/2012, je rozhodnutím osoby, ktorá podáva
vyjadrenie, avšak ústavný súd má povinnosť vykladať ústavu v jej vzájomných vzťahoch,
ktoré vytvárajú celú štruktúru ústavnej normy. Ústavný súd však nemôže účelovo vyberať
len niektoré svoje rozhodnutia podporujúce niektoré tvrdenia, ale musí posudzovať všetky
doterajšie rozhodnutia, ktoré sa dotýkajú danej problematiky.
Ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 29/95 vyslovil: „1. Ústava Slovenskej republiky
vymedzuje proporcie hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi.
Ak Národná rada Slovenskej republiky chce upraviť určité spoločenské vzťahy ako vzťahy
právne, môže tak urobiť len v rozsahu a spôsobom, ktorý je v súlade s ústavou. Národná
rada rozšírením svojej pôsobnosti nad rámec ústavy nemôže obmedziť pôsobnosť iných
štátnych orgánov alebo prevziať ich kompetencie spôsobom, ktorý nie je v súlade
s princípom právneho štátu.
2. Národná rada Slovenskej republiky si môže na zabezpečenie činnosti orgánov
oprávnených zastupovať ju navonok zriaďovať pomocné vnútroorganizačné útvary. Tieto
útvary, bez ohľadu na ich pomenovanie, nemajú kompetencie, ktoré by ich oprávňovali
zastupovať národnú radu navonok, vo vzťahu k iným štátnym orgánom alebo vo vzťahu
k občanom.“
Taktiež uviedol, že: „Národná rada Slovenskej republiky v rámci svojej kontrolnej
právomoci môže vykonávať také činnosti, ktoré upravuje ústava. Tieto činnosti môže
uskutočňovať len prostredníctvom orgánov, ktorých zriadenie je v súlade s ústavou. Tým
subjektom, ktoré podľa ústavy za svoju činnosť zodpovedajú Národnej rade Slovenskej
republiky, nemôže uložiť viac povinností, ako ustanovuje ústava. Ukladať povinnosti pri
vykonávaní kontrolnej právomoci Národnej rady Slovenskej republiky iným subjektom, než
ktorým plnenie týchto povinností vyplýva z ústavy, nie je možné, a to ani zákonom.“
Tieto závery týkajúce sa neprípustnosti zriadenia orgánu, ktorý by vykonával
právomoc ústavného orgánu alebo jej časť vo vzťahu k iným subjektom, je plne uplatniteľný
nielen vo vzťahu k moci zákonodarnej, ale rovnako aj k moci výkonnej. Z uvedeného
vyplýva, že je neprípustné, aby poradný výbor vykonával právomoc prezidenta, resp. jej
časť vo vzťahu ku kandidátom na sudcov ústavného súdu.
Rozhodnutie (odporúčanie) poradného výboru zároveň ani nemôže predstavovať
podklad, o ktorý by sa prezident mohol opierať pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia
o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu.
Predmetom preskúmania ústavnosti je rozhodnutie prezidenta o nevymenovaní
kandidátov predložených národnou radou za ústavných sudcov. Rozhodnutie
o nevymenovaní bolo rozhodnutím prezidenta, a preto nie je potrebné skúmať, akým
spôsobom poradný výbor bez legality a legitimity zasiahol do tohto rozhodnutia. Keďže
poradný výbor nie je orgánom verejnej moci a vo veci sťažovateľov ani samostatne
nerozhodol, nemohol ani porušiť ich základné práva a slobody označené v ich sťažnostiach.
Nad rámec uvedeného je však potrebné konštatovať, že najmä ak ide o členstvo
sudcov v tomto poradnom orgáne, imanentným rysom funkcie sudcu je jej kontinuálnosť.
Členstvo v poradných orgánoch prezidenta zahŕňa aj plnenie úloh tejto odlišnej zložky
štátnej – výkonnej moci. Pôsobenie sudcov v tomto orgáne je tak v rozpore s princípom
deľby moci, nehľadiac na to, že osobné a mimosúdne väzby, ku ktorým pri takej činnosti
dochádza, nevyhnutne zvyšujú pravdepodobnosť možného stretu záujmov, a robia tak
nestrannosť v podobe nezaujatosti sudcov spochybniteľnou. Účasť sudcov v poradnom
orgáne prezidenta, ktorý plní úlohy v rámci inej vetvy štátnej moci, preto odporuje čl. 145a
ods. 2 ústavy.
Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil, že poradný výbor nie je orgánom verejnej
moci, ktorý by svojou činnosťou mohol spôsobiť porušenie práv a slobôd fyzických osôb,
nemá ani právomoc preskúmať zloženie tohto nelegálneho a nelegitímneho orgánu, povaha
ktorého môže byť predmetom teoretických úvah mimo tohto súdneho prieskumu.
Keďže ústavný súd dospel k tomuto názoru, nemá ani právomoc posudzovať
pôsobenie a namietanú predpojatosť sudcov všeobecného súdu v tomto orgáne.
Nad rámec tejto úvahy možno zdôrazniť, že prezident nemá dôvod preskúmať
prekážku účasti v orgánoch, ktoré vymenuje. Takáto povinnosť je daná subjektu, t. j.
fyzickej osobe, ktorá do týchto orgánov bola vymenovaná a vie, že zo svojho profesijného
postavenia takéto prekážky má. Na jej vrub možno pripísať aj neoznámenie týchto prekážok
prezidentovi (napr. neoznámenie člena poradného výboru J. B. prezidentovi, že na
ústavnom súde je pod sp. zn. III. ÚS 561/2014 vedené konanie o jeho sťažnosti, ktorou
namieta porušenie svojho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy postupom Súdnej rady Slovenskej
republiky a jej uznesením č. 197 z 2. decembra 2013).
B. Námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prezidenta o nevymenovaní
sudcov ústavného súdu
Sťažovatelia namietajú aj odôvodnenie rozhodnutia prezidenta. V rámci svojej
argumentácie uvádzajú: „Možno zhrnúť, že odôvodnenia sa teda zakladajú na nepravdivých
všeobecných a nekonkrétnych tvrdeniach a nie na preukázaných konkrétnych tvrdeniach.
Odôvodnenia sa navyše ani nepokúšajú spojiť tieto prevažne nepravdivé všeobecné tvrdenia
s požiadavkou existencie závažných dôvodov vzťahujúcich sa na osobu kandidáta, ktoré
dôvodne spochybňujú jeho schopnosť zastávať funkciu sudcu ústavného súdu spôsobom
neznižujúcim vážnosť tejto funkcie ani inštitúcie. Uvádzané dôvody tak spočívajú
v subjektívnom hodnotení prezidenta Slovenskej republiky a protiústavného Poradného
výboru profesionálnych výsledkov kandidátov na sudcov ústavného súdu.
Uvádzané dôvody sú navyše už svojou všeobecnosťou a v podstate rovnakosťou
u všetkých nevymenovaných kandidátov nevyhnutne svojvoľné...
Z rovnakosti jednotlivých odôvodnení tak v podstate vyplýva ťažko obhájiteľný záver,
že všetci nevymenovaní kandidáti na sudcu ústavného súdu nespĺňajú identické podmienky
v rovnakej intenzite sú rovnakí neodborníci na ústavu, všetci rovnako odpovedali
na otázky komisie, všetci majú rovnaké (ne)skúsenosti s ústavným právom, resp.
(ne)dosiahli všeobecne uznávané výsledky svojej práce. Takto absolútne
neindividualizované rozhodnutia tak ani v minimálnej miere nespĺňajú podmienku riadneho
odôvodnenia individuálneho právneho aktu.“
Prezident vo svojom vyjadrení k otázke neodôvodnenia rozhodnutia argumentoval
iným rozhodnutím ústavného súdu, a to rozhodnutím sp. zn. III. ÚS 561/2014, kde namietal
rozpor medzi sťažovateľmi požadovaným petitom rozhodnutia a odôvodnením, ktoré uvádza
aj iné porušenie. Tieto v petite návrhu však pomenované (namietané) nie sú.
Ďalej argumentuje výkladom vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ktorý používa ako
univerzálny argument aj pre neakceptovanie sťažnosti.
Prezident uviedol, že „... Najprv je nevyhnutné zdôrazniť, že moje rozhodnutie
o nevymenovaní sťažovateľky je nesporne administratívnym rozhodnutím orgánu výkonnej
moci. Vzhľadom na jeho právnu povahu musí obsahovať primerané odôvodnenie; pre
posudzovaný prípad dôvody takého rozhodnutia nesmú byť svojvoľné, t. j. musia mať oporu
v skutkovom základe, ktorý sa týka sťažovateľa.
Len pre úplnosť uvádzam, že tento skutkový základ sa vytvoril, vo veci sťažovateľky, z jej
profesijného životopisu, výsledkov, ktoré dosiahla v právnickej profesii, obsahu jej
pohovoru pred poradným výborom a napokon, súčasťou tohto skutkového základu bolo
odporúčanie poradného výboru.“.
Je potrebné uviesť, že obe strany sporu pred ústavným súdom, tak sťažovatelia, ako aj
prezident, pri formulovaní svojich právnych názorov v sťažnostiach a vo vyjadreniach k nim
nedostatočne aplikovali judikatúru ústavného súdu k tejto problematike.
Pre posúdenie nastoleného problému je potrebné vziať do úvahy povahu orgánu,
ktorý vo veci rozhoduje, predmet jeho rozhodovania a jeho úpravu v ústavnom poriadku.
Rozhodnutie prezidenta o vymenovaní (nevymenovaní) kandidátov za sudcov ústavného
súdu je podľa svojej povahy menovacím aktom ustanoveným ústavou.
Nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho
aktu alebo súdneho aktu (t. j. výsledku činnosti príslušného správneho, prípadne súdneho
orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia
povinnosti subjektov správneho alebo súdneho konania).
V týchto prípadoch správne alebo súdne rozhodnutia majú aj predpísanú štruktúru,
ktorá obsahuje najmä výrok, odôvodnenia a poučenie o opravných prostriedkoch.
V prípade rozhodovania prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu ide
o osobitý druh konania, pričom ak bola táto právomoc uplatnená ústavne konformným
spôsobom, nemôže byť za toto rozhodnutie prezident vzatý na zodpovednosť, pretože mu
predchádza ústavné rozhodnutie národnej rady, ktorá mu predloží na jedno uvoľnené miesto
dvoch kandidátov.
Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu a predchádzajúce
rozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady) o voľbe kandidátov
na funkciu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa nezdôvodňujú a ústava ani
žiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť proti nim sa
odvolať.
Pri tejto charakteristike rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného
súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy je nadbytočná úvaha o obsahu alebo rozsahu odôvodnenia
tohto rozhodnutia.
Znovu však v zhode so svojou stabilnou judikatúrou (II. ÚS 5/03) ústavný súd
považuje za nevyhnutné pripomenúť, že každý štátny orgán vrátane najvyššieho
predstaviteľa výkonnej moci je povinný zabezpečiť objektivitu svojho postupu
a rozhodovania, ktoré by mohli zasiahnuť do základného práva alebo slobody (v danom
prípade do základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy), a to bez ohľadu na to, v akej
miere tento postup prebiehal v právne formalizovanom rámci.
Keďže rozhodnutie prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného súdu podľa
čl. 134 ods. 2 ústavy nemá podľa názoru ústavného súdu obsahovať odôvodnenie, otázku
nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia nemožno považovať za súčasť (obsah)
základného práva zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
VII.
K zrušeniu napadnutého rozhodnutia prezidenta
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok
zaručeného čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd zrušil
rozhodnutie prezidenta č. 1112 2014 BA ( ), č. 1112 2014 BA
a č. 1112 2014 Ba , všetky z 2. júla 2014, a prikázal mu vo veci znovu konať
a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).
Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný
súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde].
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, je povinný vec znovu prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je
viazaný právnym názorom ústavného súdu, t. j. z predložených kandidátov na sudcov
ústavného súdu vybrať potrebný počet sudcov, a tak odstrániť dôvod porušenia základných
práv a slobôd sťažovateľov. Základom pre výrok tohto nálezu bolo predovšetkým zistenie
ústavne nekonformného právneho posúdenia ústavného textu v okolnostiach prípadu.
VIII.
Rozhodnutie o trovách konania
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Pri výpočte náhrady trov konania ústavný súd vychádza z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej
republiky priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
predstavovala za I. polrok 2013 sumu 804 € a za I. polrok 2014 sumu 839 €. Podľa § 11
ods. 3 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna
šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet
sporu nie je možné oceniť peniazmi. Podľa § 16 ods. 3 prvej vety vyhlášky od klienta možno
požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné
sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby.
1. Právny zástupca v podaní z 9. februára 2015 vyčíslil trovy
konania celkovou sumou 518,76 €.
Na základe uvedeného patrí sťažovateľke náhrada trov konania z dôvodu trov
právneho zastúpenia v celkovej sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:
za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden
úkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,
čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,
za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca
2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %
DPH predstavuje sumu 93,97 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta
Slovenskej republiky (bod 3 výroku nálezu).
2. V podaní zo 6. marca 2015 vyčíslil právny zástupca trovy konania za zastupovanie
, v sume 429,80 € a za zastupovanie
v sume 955,96 €.
Na základe uvedeného patrí každému z týchto sťažovateľov náhrada trov konania
z dôvodu trov právneho zastúpenia v sume 434,87 € pozostávajúcej z náhrady:
za dva úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014 v sume 134 € za jeden
úkon a dva režijné paušály v sume 8,04 € za jeden režijný paušál, t. j. spolu 284,08 €,
čo spolu s 20 % DPH predstavuje sumu 340,90 €,
za jeden úkon právnej služby – účasť na verejnom pojednávaní – vykonaný 3. marca
2015 v sume 69,92 a jeden režijný paušál v sume 8,39 €, t. j. spolu 78,31, čo spolu s 20 %
DPH predstavuje sumu 93,97 €.
Takto vypočítanú sumu (869,74 €) bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky
znížiť o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.
Trovy spoločného právneho zastúpenia týchto sťažovateľov tak predstavujú celkovú sumu
434,87 €, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky
(bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd sťažovateľovi náhradu za ďalšie úkony
právnej služby „Podanie vo veci z 12. 12. 2014..., Písomné vyjadrenie z 19. 1. 2015...
a Doplnenie argumentácie z 27. 2. 2015...“ nepriznal, pretože ich nepovažoval za také,
ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci podstatnému pre rozhodnutie ústavného súdu
vo veci samej (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Rudolf Tkáčik.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. marca 2015