Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 14/06

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra

Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana

Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika

prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. h)

vety pred bodkočiarkou , za účasti prezidenta Slovenskej

republiky, a podáva tento

v ý k l a d :

Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102

ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou , či kandidát na funkciu

viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa

predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uvedeného zákona.

V prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhu

vlády Slovenskej republiky nevyhovie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2006

doručený návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „vláda“)

z 13. júna 2006 na začatie konania podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s a nasl.

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) o výklad

vety pred bodkočiarkou .

Uznesením sp. zn. zo 6. júla 2006 prijal ústavný súd návrh

navrhovateľa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ podaním z 12. septembra 2006 doručeným ústavnému súdu

22. septembra 2006 oznámil, že „v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov v spojení s

berie uvedený návrh na začatie konania v celom rozsahu späť“.

O podaní navrhovateľa, ktorým vzal svoj návrh na začatie konania v tejto veci späť,

a nadväzne na to o sudcom spravodajcom predloženom návrhu na zastavenie konania

rozhodlo plénum ústavného súdu uznesením č. k. -33 zo 16. januára 2008,

ktorým tento návrh podľa tretej vety a podľa druhej vety

zamietlo. Pretože sa plénum ústavného súdu neuznieslo

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov na pripustení späťvzatia návrhu, pokračoval

ústavný súd v konaní o ňom a meritórne ho prerokoval.

2. Predmetom tohto konania je výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou

, podľa ktorej prezident Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) vymenúva

a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších

funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.

Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie, v ktorom podá tento výklad

sporného článku :

„Článok 102 písm. h) ukladá prezidentovi Slovenskej

republiky povinnosť vymenovať viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády

Slovenskej republiky, schválený Národnou radou Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej

republiky je oprávnený preskúmať, či predkladateľ návrhu dodržal postup predpokladaný

relevantnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemá však právo preskúmavať

obsah tohto návrhu.“

3. Navrhovateľ sa v odôvodnení svojho návrhu najskôr venoval otázke existencie

sporu a spornosti výkladu označeného článku poukazujúc okrem iného na to, že

16. marca 2006 schválila Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) jeho

návrh na vymenovanie navrhnutého kandidáta za viceguvernéra Národnej banky Slovenska

(ďalej aj „viceguvernér“). Nadväzne na to bolo prezidentovi doručené uznesenie národnej

rady č. 2176 zo 16. marca 2006 k návrhu navrhovateľa na vymenovanie viceguvernéra

vrátane životopisu navrhnutého kandidáta, ktorý bol zo strany národnej rady považovaný

za dostatočný doklad o splnení zákonných požiadaviek člena Bankovej rady Slovenska

(ďalej len „banková rada“). Vedúci Kancelárie prezidenta listom z 15. mája 2006 požiadal

navrhovateľa o predloženie dokumentov, ktorými sa preukáže päť rokov praxe navrhnutého

kandidáta v riadiacej funkcii v menovej oblasti alebo v oblasti finančníctva ako súčasti jeho

náležitých odborných vedomostí a skúseností v menovej oblasti alebo oblasti finančníctva.

Prezident 6. júna 2006 odmietol vymenovať navrhovateľom navrhnutého kandidáta

do funkcie viceguvernéra dôvodiac nesplnením zákonných požiadaviek na výkon tejto

funkcie. Navrhovateľ tvrdí, že prezident nemal ústavné právo preskúmavať spôsobilosť

kandidáta na výkon funkcie viceguvernéra a na základe vlastných záverov ho nevymenovať

do tejto funkcie.

Spornou otázkou výkladu označeného článku je podľa navrhovateľa

«... právny obsah pojmu „vymenúva“ obsiahnutého v článku 102 písm. h), ktorý nedáva

jednoznačnú odpoveď na otázku, či prezident má právo posúdiť obsah návrhu a na základe

toho návrh odmietnuť alebo takéto právo nemá a návrh vlády, ak ho odsúhlasí národná

rada bez ďalšieho akceptovať a vymenovať navrhnutého kandidáta».

Odpoveď na túto otázku nedala ani zákonná úprava, ktorá v § 7 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Národnej banke Slovenska v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorá podľa navrhovateľa

«doslovne prevzala ústavnú formuláciu obsiahnutú v ) . Preto je

celkom jednoznačne spornou otázkou výklad ústavného ustanovenia, ktorý umožňuje

dvojaký výklad prezentovaný vo vyššie uvedenom spore s prezidentom na jednej strane

a vládou na strane druhej. Potvrdzuje to aj historicky prvé meritórne rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky... č. , kde na margo ústavných formulácií

okrem iného uviedol: „V treťom prípade ide o formuláciu „urobí“, napríklad „prepožičiava

vyznamenania“ [(čl. 102 písm. h)], alebo „odvolá člena vlády“ (článok 116 ods. 7). Táto

formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie,

ale aj povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet

určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v jej ústave.».

4. Ďalšiu časť odôvodnenia návrhu venuje navrhovateľ argumentom „v prospech

navrhovaného výkladu“ vychádzajúcim zo všeobecných interpretačných metód výkladu

práva, ktoré rozdeľuje na a) systémovo-logické a analogické, b) teleologické

a c) právnodoktrinálne.

a) Pokiaľ ide o systémovo-logické metódy, tieto vychádzajú podľa názoru

navrhovateľa «z miesta a postavenia vlády pri posudzovaní zákonných kritérií, ktoré sú

stanovené pre výkon funkcie viceguvernéra ako člena Bankovej rady Národnej banky

Slovenska a sú vymedzené v § 7 ods. 4 zákona. Tieto zákonné kritériá predstavujú pre vládu

záväzné inštrukcie, pričom Národná rada ako subjekt tzv. autentického výkladu zákona je

poverená materiálnou kontrolou splnenia týchto inštrukcií vládou ako predkladateľom

návrhu na vymenovanie viceguvernéra do funkcie. Inými slovami, prvotný výber realizuje

vláda a následne súlad tohto výberu so zákonnými predpokladmi potvrdzuje Národná rada.

Práve a len Národná rada je totiž tým orgánom, ktorý je v danej veci príslušný na podanie

tzv. autentického výkladu zákonných náležitostí, t. j. výkladu, podávaného orgánom, ktorý

predmetné náležitosti ustanovil.

Predpokladom pre predloženie návrhu na vymenovanie do funkcie viceguvernéra

prezidentovi je teda rozhodnutie dvoch kolegiálnych ústavných orgánov: kým nominačné

rozhodnutie vlády zakladá „len“ vyvrátiteľnú domnienku súladu s § 7 ods. 4 zákona, súhlas

Národnej rady s týmto rozhodnutím je aktom autentického výkladu predmetného

ustanovenia a teda prinajmenšom implicitným potvrdením takéhoto súladu.

Z uvedených dôvodov je možné dospieť k záveru, že právomoc prezidenta pri výkone

menovacej právomoci podľa ) v spojení s zákona má tzv.

notariálny charakter, t. j. slúži na overenie súladu postupu vlády a Národnej rady

s podmienkami ustanovenými a zákonom. Výkon tejto overovacej právomoci tu má

práve z dôvodu vecnej ingerencie Národnej rady striktne procedurálne konotácie, to

znamená, že sa sústreďuje na tie aspekty menovacieho mechanizmu, ktorých preskúmanie

nie je v pôsobnosti predkladateľa napríklad overenie, či návrh bol schválený príslušnou

väčšinou alebo či bol odsúhlasený Národnou radou a podobne.

Pri použití analogickej metódy výkladu možno analógiu nájsť napríklad, ale nielen,

v postupe pri menovaní profesorov. Aj v tomto prípade musí kandidát na vymenovanie

spĺňať konkrétne vecné predpoklady. Túto skutočnosť však potvrdzuje práve rozhodnutie

príslušnej Vedeckej rady ako autora - a teda subjektu autentického výkladu - týchto

predpokladov. Posudzovanie prezidenta, či si príslušná Vedecká rada správne vyložila tie

predpoklady, ktoré sama ustanovila, by znamenalo nahradzovanie výkonu vecnej

pôsobnosti akademického orgánu orgánom primárne politickým.

Niet samozrejme pochýb, že návrh predkladaný prezidentovi musí byť úplný, t. j.

musí mu umožniť kvalifikovaný výkon jeho notariálnej právomoci. Z dôvodu materiálnej

účasti Národnej rady na menovacej procedúre by však priestor pre vecné preskúmavanie

jednotlivých zákonných náležitostí prezidentom nemal byť pripustený.

Nad rámec uvedeného treba vziať do úvahy aj ústavnú systematiku vzťahov všetkých

štátnych orgánov, ktoré sa v danej oblasti ocitajú vo vzájomnej interakcii. Zatiaľ čo

v prípade vymenúvania a odvolávania členov vlády na návrh jej predsedu prezident

skutočne nie je v žiadnom rozsahu týmto návrhom viazaný, v iných prípadoch, v ktorých

používa rovnakú dikciu („vymenúva a odvoláva“), communis opinio priznáva

prezidentovi iba notariálnu právomoc.

Jedna z ďalších relevantných analógií je napríklad postup pri menovaní predsedu

Najvyššieho súdu. Táto a iné podobné situácie sa totiž líšia napríklad od situácie, keď

predseda vlády predkladá prezidentovi návrh na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády.

Zatiaľ čo v prvom prípade je prezidentovi predkladaný návrh, ktorému predchádza

formalizovaný postup rozhodovania kolegiátneho orgánu, či dokonca viacerých

kolegiátnych orgánov, v druhom prípade ide o vzťah dvoch monokraticky koncipovaných

aktérov: prezidenta a predsedu vlády, ktorý v tomto rámci nie je viazaný žiadnymi

formálnymi pravidlami ani podmienkami a jeho návrh nepodlieha žiadnemu schvaľovaniu

iným orgánom štátnej moci. V kontexte menovania viceguvernéra sa tak znova javí

rozhodujúcou skutočnosť, že na predloženie návrhu prezidentovi zákon vyžaduje ingerenciu

toho orgánu, ktorý takéto formálne pravidlá a podmienky sám ustanovil.».

b) K teleologickým argumentom navrhovateľ uviedol, že «vychádzajú

z permanentnej prítomnosti úvodných ustanovení , ktoré nemožno oddeliť ani

od článku 102 písm. h) , pretože tým by došlo k strate účelu pre ktorý má prezident

túto právomoc pridelenú. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým upriamiť pozornosť

na a , ktoré odôvodňujú rozdelenie výkonu verejnej moci medzi

jednotlivé orgány výkonu verejnej moci. Je vhodné pripomenúť slová ústavného súdu (ďalej

„ústavný súd“), ktorý v rozhodnutí č. uviedol, že „v právnom štáte

kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú

nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci

na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne

a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.“. V následnom

rozhodnutí č. ústavný súd pokračoval: „Ústava SR vytvára proporcie

a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi. Jednostranné rozširovanie

právomoci jednej zložky moci môže narušiť SR vytvorené vzťahy nielen medzi nimi,

ale aj k občanom.“

Niet pochýb o tom, že Slovenská republika je vyššie uvedenými slovami ústavného

súdu „parlamentnou demokraciou“, kde je výkonná moc zverená do rúk vlády s úplne

odlišnou legitimitou akú má prezident republiky. Napriek tomu každý štát má plné

oprávnenie naprojektovať taký model parlamentnej formy vlády, aký mu vyhovuje vzhľadom

na jeho ústavné tradície i potreby riadenia spoločnosti. Slovenská republika sa rozhodla, že

prezident Slovenskej republiky bude participovať aj na realizácii výkonnej moci, čomu

zodpovedá aj jeho zakomponovanie do jednej hlavy spolu s vládou.

Kľúčom k dešifrovaniu rozsahu participácie prezidenta na realizácii výkonnej moci

a teda aj ústavnej zodpovednosti za jej kvalitné plnenie je samotná . Ak

priznáva prezidentovi určitú participáciu na realizácii výkonnej moci, potom je plne

odôvodnená aj jeho právomoc v personálnej oblasti. Veľmi jednoznačne to zvýraznil

aj ústavný súd v náleze č. :

„Ústava SR zverila prezidentovi SR funkciu hlavného veliteľa ozbrojených síl

(čl. 102 písm. j). Pojem, obsah a rozsah hlavného veliteľstva ozbrojených síl nie je v ústave

SR, ani v zákone vymedzený. Z logického výkladu tejto ústavnej normy však vyplýva, že s

funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc, bez ktorej by takéto

postavenie nemalo zmysel. Táto právomoc obsahuje i oprávnenie menovať do veliteľských

funkcií, vrátane oprávnenia menovať náčelníka generálneho štábu.“

Ústavný súd to nemohol povedať jasnejšie. Ak prezident realizuje výkonnú moc

a velenie armády nepochybne realizáciou výkonnej moci je, tak má neodňateľnú právomoc

menovať svojich podriadených veliteľov, vrátane právomoci preskúmavať ich kvalifikačné

predpoklady.

Úplne iná situácia je tam, kde prezident neparticipuje na realizácii určitého druhu

výkonnej moci. Tu má prezident pri menovacom oprávnení len notariálnu funkciu a aktom

vymenovania len osvedčuje, že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom stanovené

procesné požiadavky. V žiadnom prípade by však nemal posudzovať odborné predpoklady

nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu

právomoc.

Aká je teda pozícia viceguvernéra vo vzťahu k prezidentovi? Z vyplýva, že

okrem kreačnej právomoci nemá prezident voči viceguvernérovi žiadne kompetencie. Všetky

sú zverené v rámci výkonnej moci vláde.

Druhou relevantnou otázkou je, či má prezident ústavnú kompetenciu vo vzťahu

k menovej politike štátu, pretože práve táto časť výkonnej moci je realizovaná

viceguvernérom. V ústave nie je ani len náznak právomoci prezidenta v menovej politike

štátu.

Na základe vyššie uvedených teleologických argumentov je zrejmé, že úlohou

prezidenta pri vymenovávaní viceguvernéra je len osvedčenie, že vláda dodržala postup

potrebný pre podanie právne relevantného návrhu, na vymenovanie viceguvernéra.

Uvedené platí obzvlášť v prípade, ak realizáciu nominačného oprávnenia vlády potrebnou

väčšinou schválila Národná rada ako orgán, ktorý jedine disponuje nástrojmi ústavno-

politickej zodpovednosti voči vláde, t. j. jediný orgán verejnej moci, ktorému sa vláda

zodpovedá za výkon svojich kompetencií. Teleologická interpretácia preto vylučuje,

aby prezident vo vzťahu k vláde - a tým prinajmenšom nepriamo aj vo vzťahu k parlamentu

- vykonával v tomto zmysle akúsi paralelnú kontrolu výkonu ich kompetencií.».

c) Čo sa týka právnodoktrinálnych metód výkladu ústavného práva, navrhovateľ

poukázal na to, že tieto metódy sú odvodené predovšetkým zo súdnych precedensov

nadštátnych európskych súdov, súdnych precedensov ústavného súdu a ústavných súdov

krajín s porovnateľnou ústavnou úpravou a tiež z odbornej právnickej spisby, najmä

komentárov k ústave, odborných publikácií a vysokoškolských učebníc. Spomínané právne

precedensy nadštátnych orgánov súdneho typu však v tejto oblasti podľa navrhovateľa

absentujú, a to vzhľadom na to, že úprava právomocí prezidenta je teritóriom s absolútnou

voľnou úvahou štátu a prejavom suverenity konkrétneho štátu. Z odbornej právnickej spisby

upriamuje navrhovateľ pozornosť najmä na názor vyslovený v učebnici autorov J. Sváka

a Ľ. Cibulku: Ústavné právo Slovenskej republiky (Eurkódex – BVŠP, 1999-2002, str. 334),

podľa ktorého: „Koncepcia ústavného postavenia prezidenta SR vychádza z princípu deľby

moci a z parlamentnej formy vlády... V zmysle vyššie uvedeného je možné konštatovať, že

ústavné postavenie hlavy štátu je tzv. slabé, že má viac reprezentatívnu funkciu. To patrí

k charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády.“

5. Navrhovateľ zhrňujúc svoju argumentáciu dospel k záveru, že súčasná právna

doktrína je plne naklonená chápaniu prezidentských právomocí v zmysle tradičných

prerogatívov hlavy štátu v parlamentných formách vlády, kde má prezident reprezentatívnu

funkciu a môže svoje právomoci vykonávať iba v rozsahu ústavných úloh. Na základe

uvedeného vyslovil názor, že ak nezveruje prezidentovi právomoc realizovať

výkonnú moc v určitej oblasti, ale len kreačné oprávnenie, v takomto prípade nemôže túto

kreačnú právomoc vykonávať ako orgán výkonnej moci, ale iba ako prezident

v parlamentnej forme vlády, kde má len notariálne oprávnenia. Prezident preto nemôže

zastupovať či kontrolovať vládu pri plnení úloh spojených s realizáciou výkonnej moci.

Inak by došlo k porušeniu deľby moci v parlamentnej forme vlády a neúmernému

posilneniu právomocí prezidenta v parlamentnej forme vlády na úkor iných orgánov

verejnej moci (parlamentu a vlády).

II.

6. Prezident vo svojom stanovisku z 24. augusta 2006 k návrhu okrem iného uviedol:

«1. Podľa časti vety pred bodkočiarkou prezident

vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov

a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.

Vláda vo svojom návrhu uvádza, že spornou otázkou výkladu je právny obsah

pojmu „vymenúva“ obsiahnutého v .

Podľa môjho názoru spornou otázkou výkladu v súčasnosti nemôže byť právny

obsah pojmu „vymenúva“ (podľa môjho názoru nejde o pojem). v súvislosti

s ústavnými právomocami prezidenta aj gramaticky rozlišuje slovo „vymenúva" (napr.

v , , a ) a slovo „vymenuje“ (v prvej vete ).

Podľa prvej vety prezident na návrh predsedu vlády „vymenuje“ ďalších

členov vlády, ak sú splnené ústavné predpoklady vymenovania podpredsedu vlády

a ministra podľa druhej vety (občan Slovenskej republiky a voliteľnosť

za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky). V tomto prípade z obsahu slova

„vymenuje“ vyplýva povinnosť prezidenta vymenovať ďalších členov vlády na návrh

predsedu vlády pri splnení ústavných predpokladov podľa druhej vety .

Z obsahu slova „vymenúva“ však podľa môjho názoru nevyplýva povinnosť niekoho

vymenovať bez splnenia ústavných predpokladov, podmienok alebo náležitostí a bez

splnenia predpokladov, podmienok alebo náležitostí ustanovených zákonom (zákonných

predpokladov, podmienok alebo náležitostí).

2. Podľa časti vety pred bodkočiarkou prezident

vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov

a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.

Ani vláda vo svojom návrhu nepopiera postavenie viceguvernéra Národnej banky

Slovenska (ďalej len „viceguvernér“) ako funkcionára v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. h) časti

vety pred bodkočiarkou . Vo vzťahu k vymenúvaniu viceguvernéra ako funkcionára

prezidentom nie sú teda pochybnosti ani nie je žiaden spor.

Z časti vety pred bodkočiarkou vyplýva, že prezident

vymenúva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších

funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon. Jedným z týchto prípadov je vymenúvanie

dvoch viceguvernérov podľa

o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov. Podľa § 7 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení

guvernéra Národnej banky Slovenska a viceguvernérov vymenúva a odvoláva prezident

na návrh vlády schválený národnou radou. V tomto prípade, ktorý ustanovuje zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov, teda

v prípade vymenúvania viceguvernéra, citovaný zákon zároveň ustanovuje predpoklady

na to, aby fyzická osoba mohla byť vymenovaná za člena Bankovej rady Národnej banky

Slovenska (ďalej len „banková rada“).

Podľa prvej vety

Zb. najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je banková rada. Takéto

postavenie bankovej rady vyplýva aj z .

Členmi bankovej rady sú guvernér, dvaja viceguvernéri a ôsmi ďalší členovia,

z ktorých najviac traja nemusia byť v pracovnom pomere k Národnej banke Slovenska

( druhá veta v znení

neskorších predpisov).

Podľa štvrtej vety

Zb. v znení neskorších predpisov za člena bankovej rady môže byť vymenovaná fyzická

osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami v menovej oblasti alebo

v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a ktorá je

bezúhonná. v znení neskorších

predpisov ustanovuje, čo sa považuje za náležité odborné vedomosti a skúsenosti a ktorá

fyzická osoba sa považuje za bezúhonnú (§ 7 ods. 4 piata veta a šiesta veta).

Z uvedeného vyplýva, že

v znení neskorších predpisov zároveň ustanovuje predpoklady na to, aby fyzická osoba

mohla byť vymenovaná za viceguvernéra.

Zo znenia slov „za člena bankovej rady môže byť vymenovaná“ v § 7 ods. 4 štvrtej

vete v znení neskorších

predpisov vyplýva, že citovaný zákon spája splnenie zákonných predpokladov

s vymenovaním, ktoré podľa patrí prezidentovi. Prezident vlastne završuje proces

vymenúvania viceguvernéra. Preto mu nemôže byť odňaté oprávnenie preskúmavať

splnenie zákonných predpokladov na vymenovanie do tejto funkcie. Prezident musí

disponovať nielen formálnou právomocou vymenúvať viceguvernéra, ale aj právomocou

preskúmavať splnenie predpokladov, ktoré na vymenúvanie viceguvernéra vyžaduje právny

poriadok Slovenskej republiky.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Prezident ako štátny orgán v súlade s môže teda konať na základe

a v jej medziach (podľa časti vety pred bodkočiarkou

prezident „vymenúva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a

ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“) a v rozsahu a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon (podľa

Zb. v znení prezident vymenúva viceguvernérov na návrh vlády

schválený národnou radou a podľa § 7 ods. 4 štvrtej vety zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov za člena bankovej rady môže byť

vymenovaná fyzická osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami v menovej

oblasti alebo v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu

a ktorá je bezúhonná).

Som toho názoru, že slová „v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“ v čl. 102 ods. 1

písm. h) časti vety pred bodkočiarkou nemožno vykladať tak, že sa bude uplatňovať

(aplikovať) len ustanovenie § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. v znení , podľa ktorého viceguvernérov vymenúva

prezident na návrh vlády schválený národnou radou, a nebude sa uplatňovať (aplikovať)

ustanovenie štvrtej vety

Zb. v znení neskorších predpisov o zákonných predpokladoch na vymenovanie za člena

bankovej rady.

Ak by prezident vymenoval za viceguvernéra fyzickú osobu, ktorá nespĺňa zákonné

predpoklady ustanovené v § 7 ods. 4 štvrtej vete zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. v znení neskorších predpisov nekonal by, podľa môjho názoru, v súlade

s rovnako ako by nekonal v súlade s v prípade, ak by

vymenoval viceguvernéra bez návrhu vlády schváleného národnou radou alebo na návrh

vlády, ktorý by nebol schválený národnou radou.

Podľa výkladu navrhovaného vládou by došlo k absurdnosti pri vymenúvaní

viceguvernéra napríklad v prípade, ak by vláda navrhla, a národná rada jej návrh

schválila, vymenovať za viceguvernéra fyzickú osobu, ktorá by v čase jej návrhu a zároveň

v čase schvaľovania návrhu vlády národnou radou ešte spĺňala zákonný predpoklad

bezúhonnosti, pretože by ešte nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin (§ 7

ods. 4 štvrtá veta a šiesta veta

v znení neskorších predpisov), avšak po doručení návrhu vlády schváleného národnou

radou prezidentovi by navrhovaná fyzická osoba už bola právoplatne odsúdená za úmyselný

trestný čin.

3. Podľa podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta

podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon.

V prípade ústavnej právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety

pred bodkočiarkou pre vymenovanie viceguvernéra zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. v znení neskorších predpisov ustanovuje, že prezident vymenúva

viceguvernérov na návrh vlády schválený národnou radou a za Člena bankovej rady, teda

aj za viceguvernéra môže byť vymenovaná fyzická osoba, ktorá spĺňa týmto zákonom

ustanovené predpoklady. Som toho názoru, že v prípade vymenúvania viceguvernéra zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov

ustanovuje aj tieto podrobnosti výkonu ústavnej právomoci prezidenta vymenúvať

viceguvernéra podľa časti vety pred bodkočiarkou .

Podrobnosťou výkonu ústavnej právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti

vety pred bodkočiarkou pre vymenúvanie viceguvernéra teda je

a) vymenovanie viceguvernéra na návrh vlády schválený národnou radou a

b) možnosť vymenovať za viceguvernéra len fyzickú osobu, ktorá splna zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov

ustanovené predpoklady na výkon funkcie viceguvernéra.

4. Na základe uvedeného prezident má ústavné právo „preskúmavať spôsobilosť

kandidáta na výkon funkcie viceguvernéra a na základe vlastných záverov ho nevymenovať

do tejto funkcie“, čo návrh vlády popiera (I. časť bod 5 návrhu vlády). Na základe

uvedeného nemožno dospieť k záveru, ktorý je uvedený v III. časti

a) bode 1 návrhu vlády, že „právomoc prezidenta pri výkone menovacej právomoci

podľa v spojení s

v znení neskorších predpisov má tzv. notariálny charakter, t. j. slúži na overenie súladu

postupu vlády a národnej rady s podmienkami ustanovenými a zákonom“ a

b) bode 2 návrhu vlády, podľa ktorého prezident „aktom vymenovania len osvedčuje,

že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom ustanovené procesné požiadavky“

a „v žiadnom prípade by však nemal posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože

za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu právomoc“.

Ak má vymenúvanie viceguvernéra tzv. notariálny charakter, ako uvádza vláda

vo svojom návrhu, prezident má, podľa môjho názoru, povinnosť overiť (osvedčiť) nielen

súlad postupu vlády a národnej rady v procesnej (procedurálnej) rovine, ale má

aj povinnosť overiť (osvedčiť) splnenie predpokladov, podmienok alebo náležitostí

ustanovených a zákonom (zákonmi), teda overiť (osvedčiť) súlad v obsahovej

(vecnej) rovine.

Preto sa nemôžem stotožniť s argumentmi uvedenými v návrhu vlády v prospech

výkladu navrhovaného vládou pre vymenúvanie viceguvernéra. Nemôžem sa stotožniť

s argumentmi systémovo-logickými, analogickými a teleologickými ani s argumentmi

právnodoktrinálnymi. V súvislosti s argumentmi vlády treba ešte uviesť, že schválenie

návrhu vlády na vymenovanie viceguveméra nemožno v žiadnom prípade stotožňovať

s postavením národnej rady ako orgánu, „ktorý je v danej veci príslušný na podanie tzv.

autentického výkladu zákonných náležitostí, t. j. výkladu, podávaného orgánom, ktorý

predmetné náležitosti ustanovil". Toto stotožnenie nie je v súlade s teóriou práva. Okrem

toho autentický výklad nemôže ísť nad rámec obsahu právneho predpisu.

Konštatovanie slabého ústavného postavenia hlavy štátu a konštatovanie

reprezentatívnosti funkcie prezidenta v časti III bode 3 návrhu vlády v súvislosti

s vymenúvaním viceguveméra je podľa môjho názoru tiež neopodstatnené a ústavne

a právne bezvýznamné.

Ústavný súd by mal teda podať taký výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred

bodkočiarkou , podľa ktorého prezident pri vymenúvaní vedúcich ústredných

orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví

zákon, má právo preskúmavať aj zákonom ustanovené predpoklady, podmienky alebo

požiadavky na výkon funkcie.»

Na základe uvedeného by mal ústavný súd podľa prezidenta podať taký výklad

vety pred bodkočiarkou , že prezident pri vymenovaní

vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov

v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, má právo preskúmavať aj zákonom ustanovené

predpoklady, podmienky alebo požiadavky na výkon funkcie.

III.

7. Podľa ústavný súd podáva výklad alebo ústavného zákona,

ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade alebo ústavného zákona sa

vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia.

Podľa o návrhu na podanie výkladu koná senát

ústavného súdu na neverejnom zasadnutí a rozhoduje uznesením.

Podľa rozhoduje ústavný súd v pléne okrem iného aj vo veciach

uvedených v . Vychádzajúc z ústavného príkazu ustanoveného v

, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto , je potrebné

konštatovať, že je v časti, ktorou zveruje podanie výkladu

do právomoci senátu, obsolétnym.

8. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad alebo

ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom,

ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci.

V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný

činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať alebo ústavným zákonom zverené

kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad

alebo ústavného zákona na ďalšie konanie.

9. upravuje postavenie prezidenta v šiestej hlave prvom oddiele, čím ho

zaraďuje do štruktúry výkonnej moci, čomu zodpovedá aj vymedzenie základných

právomocí prezidenta v , z ktorých podstatná časť smeruje do sféry výkonnej

moci. Okrem toho zveruje prezidentovi aj tzv. vyvažovacie právomoci, a to tak voči

zákonodarnej moci [napr. právo vrátiť národnej rade zákon a zákon s pripomienkami

do 15 dní od doručenia schváleného zákona – č1. 102 ods. 1 písm. o) ], ako aj voči

súdnej moci [napr. právo udeliť, odpustiť a zmierniť tresty uložené súdmi v trestnom konaní

– čl. 102 ods. 1 písm. j), porovnaj ].

Výkonná moc je v parlamentnom systéme Slovenskej republiky rozdelená medzi

hlavu štátu a vládu, pričom vzťah týchto dvoch zložiek exekutívy k vláde a ich vzťah

navzájom charakterizuje pojem dualizmus výkonnej moci. neustanovuje žiadnu

hierarchiu v postavení týchto orgánov, ktoré vedľa seba pôsobia (relatívne) samostatne

a formuluje niektoré ich vzájomné vzťahy.

Ústavné postavenie prezidenta je jednoznačné iba vtedy, keď mu výslovne

priznáva oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné

postavenie prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte

, alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení ().

10. Z hľadiska vecného roztriedenia spôsobu uplatňovania právomocí prezidenta

možno rozlíšiť dve skupiny, z ktorých prvú z nich predstavujú tie právomoci, uplatnenie

ktorých je viazané na prechádzajúci návrh niekoho iného (niektoré menovacie právomoci

a odvolávanie z funkcií, napr. sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sudcov ústavného súdu, jeho predsedu a podpredsedu, generálneho

prokurátora Slovenskej republiky). Naproti tomu do druhej skupiny patria právomoci, ktoré

môže prezident uplatniť na základe vlastnej úvahy (napr. vrátenie zákona na opätovné

prerokovanie národnej rade s pripomienkami, menovanie troch členov Súdnej rady

Slovenskej republiky, odpúšťanie a zmiernenie trestov uložených súdmi v trestnom konaní).

K tzv. viazaným právomociam prezidenta patria aj tie, uplatnenie ktorých formou

rozhodnutia je viazané na kontrasignáciu predsedom vlády alebo ním povereným ministrom

( ).

Predmetom sporu medzi prezidentom a vládou je v tomto konaní iba obsah právnej

normy vety pred bodkočiarkou vo vzťahu k vymenovaniu

viceguvernéra Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na to je v nadväznosti na znenie petitu

návrhu na rozhodnutie vo veci samej potrebné dať predovšetkým odpoveď na otázku, ako

má prezident postupovať v prípade pochybnosti, či navrhnutý kandidát na funkciu

viceguvernéra spĺňa všetky zákonom ustanovené predpoklady na to, aby mohol byť do tejto

funkcie vymenovaný.

11. Podľa vety pred bodkočiarkou prezident vymenúva

a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších

funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.

Podľa podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta

podľa odseku 1 ustanoví zákon.

Tak je to aj v prípade vymenúvania guvernéra a viceguvernérov, ktorých podľa prvej

vety vymenúva (a odvoláva) prezident na návrh vlády

schválený národnou radou. Ďalšie predpoklady na to, aby fyzická osoba mohla byť

vymenovaná za guvernéra alebo viceguvernéra, sú ustanovené v § 7 ods. 4 (v spojení s § 7

ods. 1 vo väzbe na ich členstvo v bankovej rade) , podľa ktorého je

funkčné obdobie členov bankovej rady päťročné. Funkčné obdobie guvernéra,

viceguvernéra alebo iného člena bankovej rady začína plynúť dňom účinnosti ich

vymenovania do príslušnej funkcie. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za člena bankovej

rady opätovne, najviac však na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Členom bankovej

rady môže byť fyzická osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami

v menovej oblasti alebo v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony

v plnom rozsahu a ktorá je bezúhonná. Za náležité odborné vedomosti a skúsenosti sa

považuje úplné vysokoškolské vzdelanie univerzitného zamerania a najmenej päť rokov

praxe v riadiacej, vedeckej alebo pedagogickej funkcii v menovej oblasti alebo v oblasti

finančníctva. Za bezúhonnú sa považuje fyzická osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená

za úmyselný trestný čin; bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov.

Z hľadiska vecného roztriedenia spôsobu uplatňovania právomocí prezidenta v tomto

prípade ide o viazanú právomoc prezidenta, ktorá je nerozlučne spätá s výkonom právomoci

vlády a výkonom právomoci národnej rady.

12. Ustanovenie vety pred bodkočiarkou vytvára

na ústavnej úrovni priestor na účasť prezidenta na menovaní a odvolávaní štátnych

funkcionárov. vymedzuje taxatívnym spôsobom právomoci prezidenta, takže

ústavný základ je nevyhnutným predpokladom na takúto účasť.

Ústavný súd sa vo svojom náleze sp. zn. zo 7. novembra 1996 vyjadril

k obsahu tohto ustanovenia, keď vo vzťahu k ) v znení pred

účinnosťou ústavného uviedol, že ide o blanketovú právnu normu,

a „nemožno ju teda realizovať samostatne, ale len spolu s inými normami alebo normou,

na ktorú sa odvoláva“. Jej blanketový charakter je daný tým, že v tomto ustanovení

len predvída právomoc prezidenta, nevymedzuje však, v prípade ktorých štátnych

funkcionárov sa uvedená právomoc uplatní. Pojmy vedúci ústredného orgánu, vyšší štátny

funkcionár a ďalší funkcionár sú zo samotného ustanovenia definované len

materiálne, to znamená, že zákon nemôže ustanoviť menovaciu právomoc prezidenta

vo vzťahu k takej funkcii, ktorú by nebolo možné podradiť ani pod jeden z uvedených

pojmov.

13. Uvedené pojmy boli predmetom výkladu v už citovanom náleze ústavného súdu

sp. zn. . Ústavný súd v danej veci posudzoval otázku ústavnosti zákonného

ustanovenia, ktoré zverilo menovanie náčelníka generálneho štábu Armády Slovenskej

republiky (ďalej len „náčelník generálneho štábu“) do pôsobnosti vlády. V danej veci

pritom prisvedčil návrhu prezidenta na vyslovenie protiústavnosti tejto úpravy, pretože na

základe a v znení pred účinnosťou ústavného zákona

č. mala táto menovacia právomoc spadať do pôsobnosti prezidenta. „Podľa

názoru ústavného súdu... o tom, či je niekto vyšší štátny funkcionár teda nerozhoduje to

(ako k tomu došlo v tomto prípade), či ho Národná rada Slovenskej republiky odníme

z menovacej právomoci prezidenta Slovenskej republiky a zverí ho do menovacej

právomoci iného štátneho orgánu, ale to, či objektívne napĺňa znaky vyššieho štátneho

funkcionára, ktorý je jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky, funkčne, vecne –

prepojený a viazaný na štátny orgán, poverený menovacou právomocou... Pojem, obsah

a rozsah hlavného veliteľstva ozbrojených síl nebol ani zákonom vymedzený. Niet

však sporu o tom, že s funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc,

bez ktorej by takéto postavenie nemalo zmysel. Podľa názoru ústavného súdu jednoznačne

patrí do rámca právomoci hlavného veliteľa ozbrojených síl vyplývajúcich z

oprávnenie menovať do veliteľských funkcií.“

14. Ústavný súd teda dospel k záveru, že ustanovenie čl. 102 ods. 1 písm. h) vety

pred bodkočiarkou má z hľadiska určenia štátnych funkcionárov, na ktorých sa

vzťahuje, i ďalší materiálny význam, teda že voči určitej skupine štátnych funkcionárov

bude plynúť priamo z tohto článku menovacie oprávnenie prezidenta. V uvedenej veci

pritom položil dôraz na vzájomný vzťah prezidenta a náčelníka generálneho štábu, ktorý

plynie z postavenia prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl, teda nadriadeného

subjektu. Vzájomný vzťah medzi orgánom participujúcim na menovaní a príslušnou

menovanou funkciou má teda interpretačný význam na posúdenie právomoci prezidenta

menovať určitého štátneho funkcionára.

15. V danom prípade nie je spor o to, či pod čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred

bodkočiarkou spadá i funkcia viceguvernéra. Zákon túto právomoc výslovne zveruje

prezidentovi v

16. vo svojom splnomocňuje zákonodarcu na ustanovenie

podrobností o výkone ústavných právomocí prezidenta. Vo vzťahu k právomoci podľa

vety pred bodkočiarkou to znamená ustanovenie podmienok,

ktoré musí spĺňať fyzická osoba, ktorá má byť menovaná do funkcie. Tradične to budú

podmienky vzdelania, praxe, bezúhonnosti a pod., teda podmienky, ktoré majú aspoň

vo všeobecnej rovine garantovať odborné i osobné predpoklady na riadny výkon funkcie.

17. Súčasťou týchto podmienok ale môže byť i účasť iného orgánu na výkone

jednotlivých právomocí. Táto účasť bez ohľadu na jej formu (napr. právo navrhnúť

kandidáta, vysloviť súhlas s kandidátom, vysloviť sa k osobe kandidáta) môže byť účelná

predovšetkým z toho dôvodu, že výkon menovacej právomoci prezidenta neznamená

automaticky vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi prezidentom a menovaným

funkcionárom. V prípade veľkej časti štátnych funkcionárov naopak fakticky pôjde o osoby

podriadené inému ústavnému orgánu, predovšetkým vláde s ohľadom na jej postavenie

vrcholného orgánu výkonnej moci. Ináč by totiž vláda z tejto pozície nemohla vplývať

na výkon pôsobnosti týchto orgánov, čo jej však ako nadriadenému orgánu prislúcha.

18. V danej veci sú podmienky ustanovené jednak k odborným a osobným

predpokladom na výkon funkcie, ako aj k zabezpečeniu širšieho politického súhlasu

s menovaným funkcionárom. Národná banka Slovenska je orgánom nezávislým na vláde,

pričom táto nezávislosť vyplýva priamo z v znení po nadobudnutí

účinnosti ústavného Z hľadiska formálnej deľby moci, ako ju

predvída vo svojej štruktúre, pôsobnosť Národnej banky Slovenska spadá pod

výkonnú moc. Z jej ústavnej nezávislosti ale vyplýva, že ju nemožno podriadiť do základnej

hierarchie orgánov výkonnej moci, teda že nie je voči vláde vo vzťahu podriadenosti.

19. Účasť národnej rady a vlády na procese menovania, rovnako ako účasť

prezidenta, zaručujú demokratickú legitimitu orgánov Národnej banky Slovenska, ktoré

vykonávajú svoju pôsobnosť po ustanovenú dobu bez toho, aby boli ďalej politicky

zodpovedné. Bolo ale v uvážení demokratického zákonodarcu, či a v akom rozsahu

ustanoví svoju účasť alebo účasť jemu zodpovednej vlády na procese menovania

viceguvernéra.

20. Podľa posudzovaného vety pred bodkočiarkou

prezident „vymenúva a odvoláva“ príslušných štátnych funkcionárov. Uvedená dikcia je

jednotná pre menovanie a odvolanie všetkých štátnych funkcionárov, na ktorých dopadá

toto ustanovenie. Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. z 2. júna 1993

konštatoval, že (v znení platnom v relevantnom čase, pozn.) používa pri vymedzení

právomocí prezidenta tri typy formulácií: «V prvom prípade ide o výslovne priznané

oprávnenie vyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu

Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138

ods. 2). V druhom prípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou

„je povinný“, napríklad je povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej

republiky [čl. 102 ods. 1 písm. d) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu

„urobí“, napríklad „prepožičiava vyznamenania“ [čl. 102 ods. 1 písm. h)], alebo „odvolá

člena vlády“ (čl. 116 ods. 7). Táto formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej

možno odvodiť oprávnenie, ale aj povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti

o obsahu normatívnych viet určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne

v jej ústave.» Prevezmúc uvedenú typológiu právomocí prezidenta možno i v danom

prípade vysloviť, že dikcia „vymenúva a odvoláva“ nemá jednoznačný obsah a je

nevyhnutné posúdiť ju v kontexte ostatných relevantných ustanovení ústavného poriadku.

21. Prezident je, ako už bolo uvedené, podľa zaradený medzi orgány moci

výkonnej. Toto formálne zaradenie orgánu ako takého do tejto moci nie je právne významné

pre posúdenie jednotlivých kompetencií, pretože ich charakter z hľadiska zaradenia pod

určitú vetvu štátnej moci plynie z ich povahy. Pri menovacej právomoci viceguvernéra

zjavne ide o oprávnenie exekutívnej povahy, a preto je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou

vzťahu prezidenta a vlády pri výkone tejto právomoci.

22. Rozsah pôsobnosti prezidenta je vyčerpávajúcim spôsobom vymedzený v ústave

a na rozdiel od vlády [) ] ho nemožno rozširovať zákonom (porov.

Drgonec, J.: . Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka 2007,

s. 802). Uvedené obmedzenie je dané vzájomným vzťahom oboch orgánov. Vláda je podľa

vrcholným orgánom výkonnej moci a z hľadiska jeho ústavného vymedzenia

možno konštatovať jej všeobecnú pôsobnosť. Na tom nič nemení ani vyslovený záver

ústavného súdu o „v skutočnosti dominantnom“ postavení prezidenta voči vláde (uznesenie

ústavného súdu sp. zn. ), ktorý však súvisel len s jeho kreačnou právomocou

voči vláde za účinnosti v znení pred prijatím ústavného

23. Posúdenie vzájomného vzťahu prezidenta a vlády môže mať interpretačný

význam tam, kde je formulácia nejednoznačná, pripúšťajúca dvojaký výklad.

O takúto situáciu ide i v prípade vety pred bodkočiarkou

v spojení s a V tomto smere treba upozorniť

i na argumentáciu vlády a jej poukaz na princíp parlamentnej demokracie, resp. princíp

parlamentnej formy vlády. Uvedený princíp pritom nie je súčasťou len argumentácie vlády,

ale možno na neho s ohľadom na jeho interpretačný význam poukázať i v súčasnej doktríne.

24. Asi najflagrantnejšie týmto princípom v súčasnej doktríne argumentuje

Ľ. Cibulka uvádzajúc, že „z pohľadu ústavnoprávnej teórie je postavenie hlavy štátu

analogicky ako postavenie Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej

republiky determinované formou vlády. Vo všeobecnosti panuje zhoda, že Slovenská

republika je štátom s parlamentnou formou vlády... novelami sa pôvodné zakotvenie

parlamentnej formy vlády dotváralo a podstatne priblížilo ku klasickému modelu

parlamentnej formy vlády“ (Svák, J. – Cibulka, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky –

osobitná časť. 3. rozšírené vydanie. Bratislavská vysoká škola práva 2009, s. 639-640).

Aj z uvedeného vláda zrejme vyvodzuje notariálny charakter posudzovanej právomoci

prezidenta.

25. Uvedený záver nemožno považovať za prima facie zrejmý. Predovšetkým

ústavodarca nie je v otázke organizačného usporiadania štátnych orgánov viazaný ideálnymi

modelmi formy vlády. Rozlišovanie medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády,

prípadne formou vlády parlamentu má nepochybne význam z hľadiska ústavnoprávnej

teórie a vo významnej miere sa dozaista premieta do úvah o ústavnom usporiadaní

v jednotlivých štátoch. Je ale vecou politického rozhodnutia ústavodarcu, aby určil, ktoré

orgány verejnej moci budú vykonávať určité právomoci. Ani súčasné znenie nie je

výsledkom izolovaných úvah jej tvorcov, ale bezpochyby sa doň v určitej miere premietli

poznatky ústavnoprávnej teórie vrátane poznatkov ústavnoprávnej komparatistiky,

ako aj doterajší ústavný vývoj na území Slovenska. Uvedené je napokon zjavné

na posudzovanej kompetencii.

26. Prezident bol podľa § 64 ods. 1 bodu 8 ústavnej listiny Československej

republiky (ďalej len „ústavná listina“), ktorá bola uvedená zákonom č. 121/1920 Sb.,

oprávnený menovať štátnych úradníkov počínajúc VI. hodnostnou triedou. Postavenie

prezidenta podľa tejto ústavnej listiny bolo zasadené do ústavného rámca, ktorý sa

nepochybne blížil ideálnemu príkladu parlamentnej formy vlády. Ústavná listina bola

v otázke postavenia prezidenta výrazne ovplyvnená dikciou Tretej francúzskej

republiky, ktorá sa i dnes v doktríne považuje za modelový príklad tejto formy vlády.

Súčasťou formálne „slabého postavenia“ prezidenta bola predovšetkým nevyhnutná účasť

predsedu vlády na jeho rozhodovaní, a to vo forme kontrasignácie všetkých jeho aktov

(§ 68 ústavnej listiny). Kontrasignáciou vláda preberala politickú zodpovednosť za výkon

právomocí prezidenta vo vzťahu k poslaneckej snemovni (§ 66 v spojení s § 75 ústavnej

listiny). Samotný prezident politicky zodpovedný nebol (§ 66 ústavnej listiny).

Ústavnoprávne riešenie vzťahu prezidenta, vlády a parlamentu sa tak vyznačovalo

oslabením postavenia prezidenta, ktorý k akémukoľvek svojmu rozhodnutiu potreboval

súhlas predsedu vlády. Požiadavka kontrasignácie tým zásadným spôsobom obmedzila,

resp. vylúčila možnosť prezidenta samostatne určovať politické ciele. Význam

kontrasignácie z hľadiska miery predovšetkým politického uváženia môže mať

v jednotlivých ústavných systémoch rozdielne účinky, či už sa to týka všeobecne

požiadavky zhody prezidenta a vlády, kde každý z nich môže odmietnuť návrh toho

druhého, alebo dokonca až povinnosti jedného z týchto orgánov akceptovať návrh toho

druhého. Povinnosť prezidenta podrobiť sa názoru vlády v tomto smere môže viesť k vládou

tvrdenému záveru o notariálnom rozsahu uváženia prezidenta. V tomto smere je dnes

modelovým príkladom postavenie nemeckého spolkového prezidenta, u ktorého je mimo

ustanovené prípady vylúčené politické uváženie. Taktiež možno poukázať na pomery

v Tretej francúzskej republike. Práve v tomto ústavnom usporiadaní bol totiž vzájomný

vzťah vlády a prezidenta za existencie inštitútu kontrasignácie doplnený ústavnou

zvyklosťou tak, že prezident nemohol s ohľadom na zásady parlamentného režimu

vstupovať do konfliktu proti vôli ľudu, ktorá bola vyjadrená ústavnými orgánmi.

To znamená, že podľa uvedeného princípu bol prezident povinný podvoliť sa politickej vôli

parlamentu alebo odstúpiť (porov. Grote, R. Das Regierungssystem der V. französischen

Republik: Verfassungstheorie und – praxis. Baden-Baden: Nomos Verl.-ges., 1995, s. 19).

27. V slovenskom (československom) ústavnom vývoji však uvedený princíp

obmedzeného uváženia prezidenta nebol pravidlom. Pôvodný model ústavných vzťahov

medzi prezidentom, vládou a parlamentom podľa ústavnej listiny síce pretrval formálne

až do z roku 1960, avšak v skutočnosti bol akýkoľvek ústavnoprávny náhľad

na deľbu moci a jej význam ovplyvnený po prevrate vo februári 1948 faktickými pomermi

režimu vlády komunistickej strany. To sa premietlo i do nového inštitucionálneho

usporiadania štátu, v ktorom bol prezident politicky zodpovedný parlamentu (čl. 61

ústavného Československej socialistickej republiky)

a zároveň bol zrušený inštitút kontrasignácie. Prezident tak disponoval príslušnými

samostatnými právomocami. Tento stav pritom pretrval i počas platnosti federálnej

až do rozpadu Československa.

28. Uvedený ústavný vývoj nie je bezvýznamný vo vzťahu k posudzovanému

ustanoveniu. už vo svojom pôvodnom znení v podstate

prevzala v modifikovanej podobe písm. ch) ústavného

o československej federácii. Prevzala ale taktiež základný model vzájomných vzťahov

jednotlivých inštitúcií podľa tejto . Ústavný súd v uznesení sp. zn.

z 11. júla 1996 charakterizoval vzájomné vzťahy oboch inštitúcií tak, že „hoci sú obe zložky

výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda) navzájom oddelené, zároveň

spolupracujú a sú navzájom previazané spolupôsobením pri realizácií svojich ústavných

právomocí... Vzájomná spolupráca prezidenta a vlády pri výkone ich ústavných právomocí

sa prejavuje tak, že bez určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je

možné ani uplatnenie (reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich.“. Oba orgány však

mali a stále majú vlastnú možnosť uváženia pri výkone právomocí, a teda oba orgány mohli

a môžu uplatňovať vlastnú politickú líniu (relevancia tohto záveru je zvlášť opodstatnená

po zavedení priamej voľby prezidenta občanmi ústavným , ktorým

sa mení a dopĺňa č. v znení ústavného zákona

č. ). Táto skutočnosť našla predovšetkým pri výkone kreačných právomocí

svoj výraz i v judikatúre ústavného súdu a relevantnej praxi.

29. Autonómne posudzovanie návrhov vlády zo strany prezidenta možno ilustrovať

i na ústavnej praxi pri poverovaní vedúcich diplomatických misií podľa čl. 102 ods. 1

písm. b) v znení pred účinnosťou ústavného Prezident listom

z 26. marca 1996 odmietol poveriť vládou navrhnutú nominantku funkciou mimoriadnej

a splnomocnenej veľvyslankyne Slovenskej republiky ako stálej predstaviteľky Slovenskej

republiky pri Organizácií spojených národov a vedúcej stálej misie Slovenskej republiky pri

Organizácií spojených národov so sídlom v New Yorku. V súvislosti s týmto odmietnutím

ústavný súd posudzoval v konaní o výklade, či môže prezident viazať vyhovenie žiadosti

vlády splnením určitej podmienky. Ako ústavný súd v uznesení sp. zn.

z 26. septembra 1996 dodal, «postup prezidenta republiky, ktorým nevyhovel žiadosti vlády

Slovenskej republiky poveriť osobu navrhnutú vládou Slovenskej republiky funkciou

veľvyslanca, nie je predmetom sporu. Samotná vláda vo svojom návrhu uznala, že:

„Prezident podľa druhej časti ) SR je oprávnený rozhodnúť len

dvojakým spôsobom: buď poverí alebo nepoverí určitú osobu funkciou vyslanca.“»

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k právomociam prezidenta nemožno

vo všeobecnosti vyvodzovať ich notariálny charakter, na čom nič nemení ani vládou tvrdený

princíp parlamentnej formy vlády. Na tomto mieste je ale nevyhnutné zaoberať sa otázkou,

či na uvedené judikatórne závery nemala vplyv novela , ktorá bola uskutočnená

ústavným Uvedená novela priniesla zmeny i do postavenia

a právomocí prezidenta. Ani z týchto zmien ale nemožno vo vzťahu k posudzovanej

právomoci podľa vyvodzovať jej notariálny charakter.

30. Touto novelou totiž nedošlo vo všeobecnej rovine k obmedzeniu

autonómneho postavenia prezidenta. Novelou napríklad došlo ku vloženiu čl. 102 ods. 2

, ktorý v prípade troch právomocí ustanovuje podmienku kontrasignácie rozhodnutia

prezidenta. Ďalej touto ústavnou novelou došlo k úprave niektorých právomocí prezidenta.

Zmena sa napríklad dotkla , v ktorom ústavodarca nahradil pôvodné znenie,

podľa ktorého prezident na návrh predsedu vlády „vymenúva a odvoláva“ členov vlády

a poverí ich riadením ministerstiev. Podľa nového znenia tak prezident „vymenuje

a odvolá“ členov vlády. Zmyslom tejto zmeny bolo práve obmedzenie voľného uváženia

prezidenta pri rozhodovaní o tom, či vyhovie návrhu predsedu vlády. K žiadnej takejto

zmene ale nedošlo v prípade posudzovaného , znenie ktorého

v slovách „vymenúva a odvoláva“ bolo premietnuté i do

31. S ohľadom na uvedené dôvody teda nemožno súhlasiť s argumentáciou vlády

o tom, že prezident má vo vzťahu k posúdeniu návrhu na vymenovanie guvernéra len

notariálnu právomoc. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sa na návrhu

kandidáta podieľa i národná rada. Postavenie vlády je závislé na dôvere národnej rady,

ktorej je vláda politicky zodpovedná. Z tohto pohľadu nie je z ústavnoprávneho hľadiska

významné, či sa na výkone právomoci prezidenta podieľa vláda alebo národná rada. Účasť

vlády na rozhodnutí ako orgánu politicky zodpovedného národnej rade totiž v podstate

znamená, že pri rozhodovaní bude reflektovaná i vôľa národnej rady, i keď skutočné

uplatnenie tejto prezumpcie bude samozrejme závisieť na faktickom reflektovaní stanoviska

národnej rady vládou.

32. V prípade viceguvernéra nejde o vzťah jeho podriadenosti vláde. Účasť vlády

a národnej rady pri jeho výbere preto nie je výrazom toho, že by menová politika republiky,

ako tvrdí vláda, spadala do jej pôsobnosti, čo s ohľadom na pôsobnosť Národnej banky

Slovenska pri menovej politike štátu a jej nezávislosť na vláde ( )

pri uskutočňovaní menovej politiky neplatí. Účasť týchto orgánov, ako už bolo uvedené,

umožňuje reflektovať názor demokraticky zvoleného parlamentu vo vzťahu k menovaniu

na vláde nezávislého orgánu, a tým zvyšuje legitimitu výberu štátneho funkcionára.

V neprospech argumentácie vlády možno napokon uviesť, že menovacia kompetencia

prezidenta, a teda jeho autonómna účasť na menovaní kandidáta môže plniť inštitucionálnu

záruku nezávislosti guvernéra alebo viceguvernéra. Prezident sám je totiž nezávislý na vláde

a s ohľadom na to, že na rozdiel od vlády a národnej rady nevykonáva priamo právomoci

v rozpočtovej politike štátu, je jeho účasť na menovaní guvernéra i viceguvernéra určitou

brzdou pred nominovaním kandidáta, ktorý by takúto nezávislosť Národnej banky

Slovenska nemusel garantovať. Z uvedeného teda vyplýva, že pre posúdenie rozsahu

uváženia prezidenta republiky nie je rozhodujúce, že mu nepriznáva kompetencie

v oblasti menovej politiky.

33. Pokiaľ ide o samotnú otázku autonómie prezidenta pri posudzovaní, či kandidát

vlády na viceguvernéra, s návrhom na menovanie ktorého vyslovila súhlas národná rada,

spĺňa podmienky podľa , je vzájomný vzťah prezidenta

a vlády len jedným významným aspektom pre jej zodpovedanie. Rozsah politického

uváženia prezidenta pri uvedenej menovacej právomoci v sebe síce môže zahrňovať

i posúdenia zákonných podmienok, podľa názoru ústavného súdu však takéto posúdenie

nie je na možnosti politického uváženia závislé.

34. Prezident je štátnym orgánom a ako taký v zmysle môže konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v obsahuje ústavné

pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám

(autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to,

akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je

vyjadrený v citovanom článku . Ústavný príkaz, ktorý je v , je

súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento

ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu ().

Ustanovenie podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na určitú funkciu, možno

z pohľadu považovať za obmedzenie výkonu zákonom ustanovenej

právomoci. Toto obmedzenie pritom viaže všetky orgány, ktoré sa podieľajú na procese

menovania. V prípade procesu menovania viceguvernéra je tak vláda povinná navrhnúť

kandidáta, ktorý spĺňa uvedené predpoklady. To isté je povinná posúdiť národná rada,

prípadne jej orgány pred samotným hlasovaním o súhlase s návrhom. Rovnako je tak

povinný urobiť i prezident.

35. Z tohto pohľadu je potrebné bez ďalšieho odmietnuť argument autentického

výkladu zo strany národnej rady. I v prípade národnej rady je nutné rozlišovať jej

zákonodarnú právomoc a inú právomoc, ktorá je v podstate aplikáciou zákona. Vo svetle

uvedeného nie je rozdiel medzi postavením národnej rady, vlády, ministerstva či

akéhokoľvek iného orgánu verejnej moci. Národná rada je v uvedenom prípade povinná

postupovať v súlade so zákonom a ani samotná skutočnosť, že svoju vôľu vykonáva

hlasovaním poslancov, ktorí vykonávajú svoj mandát podľa svojho svedomia

a presvedčenia ( ), ju nezbavuje povinnosti dodržiavať zákon, ktorá

pre poslancov nevyplýva len z , ale ku ktorej sa výslovne zaviazali svojím

sľubom ( ).

36. Aj pokiaľ národná rada dospeje k názoru, že kandidát spĺňa zákonné podmienky,

je oprávnená vysloviť s uvedeným kandidátom súhlas alebo nesúhlas. V hlasovaní

vyslovuje politický súhlas s kandidátom, neosvedčuje však záväzne splnenie príslušných

podmienok. Otázku ich splnenia má posúdiť ako predbežnú otázku obsahu § 7 ods. 4

pred samotným hlasovaním o vyslovení súhlasu s kandidátom.

Záväznosť jej posúdenia sa tak vzťahuje len na ňu samotnú a nezaväzuje prezidenta, ktorý

je oprávnený sám posúdiť splnenie podmienok podľa

Pokiaľ dospeje k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené, tak návrhu nevyhovie. Naopak,

podľa názoru ústavného súdu by vymenovanie kandidáta za viceguvernéra prezidentom

navrhnutého vládou a schváleného národnou radou bez skúmania, či navrhnutý kandidát

spĺňa podmienky ustanovené v , znamenalo, že by

prezident ako štátny orgán nekonal v rozsahu ustanovenom zákonom a v súlade so svojím

ústavným sľubom ( ).

37. Oprávnenie posúdiť splnenie zákonných podmienok pritom nemožno stotožňovať

so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Tak ako prezident,

i národná rada musí pri posudzovaní, či navrhnutý kandidát spĺňa požiadavky podľa § 7

ods. 4 , rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy,

svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného

súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky.

38. Na oprávnení posúdiť splnenie zákonných predpokladov nemení nič ani

argumentácia vo vzťahu k monokratickému alebo kolegiátnemu charakteru orgánu,

prípadne k formalizovanému postupu pri výbere kandidáta. Vláda tento posledný tvrdený

argument len uvádza bez toho, aby ho ďalej konkretizovala. Z tohto pohľadu mu pre jeho

neurčitosť a nejasnosť nemožno priznať ústavnoprávnu relevanciu.

39. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd prijal tento záväzný výklad čl. 102

ods. 1 písm. h) :

„Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa

vety pred bodkočiarkou , či kandidát na funkciu viceguvernéra

Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas národná rada

podľa o Národnej banke Slovenska v znení neskorších

predpisov, spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 tohto

zákona. V prípade, že dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa,

návrhu vlády nevyhovie.“

40. V ďalšom sa už ústavný súd nezaoberal výkladom aj zostávajúceho normatívneho

textu vety pred bodkočiarkou , pretože tento normatívny text

sa už netýkal sporu medzi navrhovateľom a prezidentom v tomto konaní o výklade

ústavných zákonov.

Z uvedených východísk, analýz a záverov ústavného súdu vyplynulo jeho

rozhodnutie tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009