Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)PL. ÚS 14/06
PDF · 527.93 KB
No categories available
PL. ÚS 14/06
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 14/06-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra
Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Milana
Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika
prerokoval návrh vlády Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 ods. 1 písm. h)
vety pred bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, za účasti prezidenta Slovenskej
republiky, a podáva tento
v ý k l a d :
Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa čl. 102
ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou Ústavy Slovenskej republiky, či kandidát na funkciu
viceguvernéra Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov, spĺňa
predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 uvedeného zákona.
V prípade, ak dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa, návrhu
vlády Slovenskej republiky nevyhovie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. júna 2006
doručený návrh vlády Slovenskej republiky (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „vláda“)
z 13. júna 2006 na začatie konania podľa čl. 128 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s § 45 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o výklad
čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy.
Uznesením sp. zn. PL. ÚS 14/06 zo 6. júla 2006 prijal ústavný súd návrh
navrhovateľa na ďalšie konanie.
Navrhovateľ podaním z 12. septembra 2006 doručeným ústavnému súdu
22. septembra 2006 oznámil, že „v súlade s § 31a zákona NR SR č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov v spojení s § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
berie uvedený návrh na začatie konania v celom rozsahu späť“.
O podaní navrhovateľa, ktorým vzal svoj návrh na začatie konania v tejto veci späť,
a nadväzne na to o sudcom spravodajcom predloženom návrhu na zastavenie konania
rozhodlo plénum ústavného súdu uznesením č. k. PL. ÚS 14/06-33 zo 16. januára 2008,
ktorým tento návrh podľa čl. 131 ods. 1 tretej vety ústavy a podľa § 4 ods. 3 druhej vety
zákona o ústavnom súde zamietlo. Pretože sa plénum ústavného súdu neuznieslo
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov na pripustení späťvzatia návrhu, pokračoval
ústavný súd v konaní o ňom a meritórne ho prerokoval.
2. Predmetom tohto konania je výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou
ústavy, podľa ktorej prezident Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) vymenúva
a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších
funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.
Navrhovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie, v ktorom podá tento výklad
sporného článku ústavy:
„Článok 102 písm. h) Ústavy Slovenskej republiky ukladá prezidentovi Slovenskej
republiky povinnosť vymenovať viceguvernéra Národnej banky Slovenska na návrh vlády
Slovenskej republiky, schválený Národnou radou Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej
republiky je oprávnený preskúmať, či predkladateľ návrhu dodržal postup predpokladaný
relevantnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, nemá však právo preskúmavať
obsah tohto návrhu.“
3. Navrhovateľ sa v odôvodnení svojho návrhu najskôr venoval otázke existencie
sporu a spornosti výkladu označeného článku ústavy poukazujúc okrem iného na to, že
16. marca 2006 schválila Národná rada Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) jeho
návrh na vymenovanie navrhnutého kandidáta za viceguvernéra Národnej banky Slovenska
(ďalej aj „viceguvernér“). Nadväzne na to bolo prezidentovi doručené uznesenie národnej
rady č. 2176 zo 16. marca 2006 k návrhu navrhovateľa na vymenovanie viceguvernéra
vrátane životopisu navrhnutého kandidáta, ktorý bol zo strany národnej rady považovaný
za dostatočný doklad o splnení zákonných požiadaviek člena Bankovej rady Slovenska
(ďalej len „banková rada“). Vedúci Kancelárie prezidenta listom z 15. mája 2006 požiadal
navrhovateľa o predloženie dokumentov, ktorými sa preukáže päť rokov praxe navrhnutého
kandidáta v riadiacej funkcii v menovej oblasti alebo v oblasti finančníctva ako súčasti jeho
náležitých odborných vedomostí a skúseností v menovej oblasti alebo oblasti finančníctva.
Prezident 6. júna 2006 odmietol vymenovať navrhovateľom navrhnutého kandidáta
do funkcie viceguvernéra dôvodiac nesplnením zákonných požiadaviek na výkon tejto
funkcie. Navrhovateľ tvrdí, že prezident nemal ústavné právo preskúmavať spôsobilosť
kandidáta na výkon funkcie viceguvernéra a na základe vlastných záverov ho nevymenovať
do tejto funkcie.
Spornou otázkou výkladu označeného článku ústavy je podľa navrhovateľa
«... právny obsah pojmu „vymenúva“ obsiahnutého v článku 102 písm. h), ktorý nedáva
jednoznačnú odpoveď na otázku, či prezident má právo posúdiť obsah návrhu a na základe
toho návrh odmietnuť alebo takéto právo nemá a návrh vlády, ak ho odsúhlasí národná
rada bez ďalšieho akceptovať a vymenovať navrhnutého kandidáta».
Odpoveď na túto otázku nedala ani zákonná úprava, ktorá v § 7 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“), ktorá podľa navrhovateľa
«doslovne prevzala ústavnú formuláciu obsiahnutú v čl. 102 písm. h) ústavy. Preto je
celkom jednoznačne spornou otázkou výklad ústavného ustanovenia, ktorý umožňuje
dvojaký výklad prezentovaný vo vyššie uvedenom spore s prezidentom na jednej strane
a vládou na strane druhej. Potvrdzuje to aj historicky prvé meritórne rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky... č. I. ÚS 39/93, kde na margo ústavných formulácií
okrem iného uviedol: „V treťom prípade ide o formuláciu „urobí“, napríklad „prepožičiava
vyznamenania“ [(čl. 102 písm. h)], alebo „odvolá člena vlády“ (článok 116 ods. 7). Táto
formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej možno odvodiť oprávnenie,
ale aj povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti o obsahu normatívnych viet
určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne v jej ústave.».
4. Ďalšiu časť odôvodnenia návrhu venuje navrhovateľ argumentom „v prospech
navrhovaného výkladu“ vychádzajúcim zo všeobecných interpretačných metód výkladu
práva, ktoré rozdeľuje na a) systémovo-logické a analogické, b) teleologické
a c) právnodoktrinálne.
a) Pokiaľ ide o systémovo-logické metódy, tieto vychádzajú podľa názoru
navrhovateľa «z miesta a postavenia vlády pri posudzovaní zákonných kritérií, ktoré sú
stanovené pre výkon funkcie viceguvernéra ako člena Bankovej rady Národnej banky
Slovenska a sú vymedzené v § 7 ods. 4 zákona. Tieto zákonné kritériá predstavujú pre vládu
záväzné inštrukcie, pričom Národná rada ako subjekt tzv. autentického výkladu zákona je
poverená materiálnou kontrolou splnenia týchto inštrukcií vládou ako predkladateľom
návrhu na vymenovanie viceguvernéra do funkcie. Inými slovami, prvotný výber realizuje
vláda a následne súlad tohto výberu so zákonnými predpokladmi potvrdzuje Národná rada.
Práve a len Národná rada je totiž tým orgánom, ktorý je v danej veci príslušný na podanie
tzv. autentického výkladu zákonných náležitostí, t. j. výkladu, podávaného orgánom, ktorý
predmetné náležitosti ustanovil.
Predpokladom pre predloženie návrhu na vymenovanie do funkcie viceguvernéra
prezidentovi je teda rozhodnutie dvoch kolegiálnych ústavných orgánov: kým nominačné
rozhodnutie vlády zakladá „len“ vyvrátiteľnú domnienku súladu s § 7 ods. 4 zákona, súhlas
Národnej rady s týmto rozhodnutím je aktom autentického výkladu predmetného
ustanovenia a teda prinajmenšom implicitným potvrdením takéhoto súladu.
Z uvedených dôvodov je možné dospieť k záveru, že právomoc prezidenta pri výkone
menovacej právomoci podľa čl. 102 písm. h) ústavy v spojení s § 7 ods. 2 zákona má tzv.
notariálny charakter, t. j. slúži na overenie súladu postupu vlády a Národnej rady
s podmienkami ustanovenými ústavou a zákonom. Výkon tejto overovacej právomoci tu má
práve z dôvodu vecnej ingerencie Národnej rady striktne procedurálne konotácie, to
znamená, že sa sústreďuje na tie aspekty menovacieho mechanizmu, ktorých preskúmanie
nie je v pôsobnosti predkladateľa napríklad overenie, či návrh bol schválený príslušnou
väčšinou alebo či bol odsúhlasený Národnou radou a podobne.
Pri použití analogickej metódy výkladu možno analógiu nájsť napríklad, ale nielen,
v postupe pri menovaní profesorov. Aj v tomto prípade musí kandidát na vymenovanie
spĺňať konkrétne vecné predpoklady. Túto skutočnosť však potvrdzuje práve rozhodnutie
príslušnej Vedeckej rady ako autora - a teda subjektu autentického výkladu - týchto
predpokladov. Posudzovanie prezidenta, či si príslušná Vedecká rada správne vyložila tie
predpoklady, ktoré sama ustanovila, by znamenalo nahradzovanie výkonu vecnej
pôsobnosti akademického orgánu orgánom primárne politickým.
Niet samozrejme pochýb, že návrh predkladaný prezidentovi musí byť úplný, t. j.
musí mu umožniť kvalifikovaný výkon jeho notariálnej právomoci. Z dôvodu materiálnej
účasti Národnej rady na menovacej procedúre by však priestor pre vecné preskúmavanie
jednotlivých zákonných náležitostí prezidentom nemal byť pripustený.
Nad rámec uvedeného treba vziať do úvahy aj ústavnú systematiku vzťahov všetkých
štátnych orgánov, ktoré sa v danej oblasti ocitajú vo vzájomnej interakcii. Zatiaľ čo
v prípade vymenúvania a odvolávania členov vlády na návrh jej predsedu prezident
skutočne nie je v žiadnom rozsahu týmto návrhom viazaný, v iných prípadoch, v ktorých
ústava používa rovnakú dikciu („vymenúva a odvoláva“), communis opinio priznáva
prezidentovi iba notariálnu právomoc.
Jedna z ďalších relevantných analógií je napríklad postup pri menovaní predsedu
Najvyššieho súdu. Táto a iné podobné situácie sa totiž líšia napríklad od situácie, keď
predseda vlády predkladá prezidentovi návrh na vymenovanie alebo odvolanie člena vlády.
Zatiaľ čo v prvom prípade je prezidentovi predkladaný návrh, ktorému predchádza
formalizovaný postup rozhodovania kolegiátneho orgánu, či dokonca viacerých
kolegiátnych orgánov, v druhom prípade ide o vzťah dvoch monokraticky koncipovaných
aktérov: prezidenta a predsedu vlády, ktorý v tomto rámci nie je viazaný žiadnymi
formálnymi pravidlami ani podmienkami a jeho návrh nepodlieha žiadnemu schvaľovaniu
iným orgánom štátnej moci. V kontexte menovania viceguvernéra sa tak znova javí
rozhodujúcou skutočnosť, že na predloženie návrhu prezidentovi zákon vyžaduje ingerenciu
toho orgánu, ktorý takéto formálne pravidlá a podmienky sám ustanovil.».
b) K teleologickým argumentom navrhovateľ uviedol, že «vychádzajú
z permanentnej prítomnosti úvodných ustanovení ústavy, ktoré nemožno oddeliť ani
od článku 102 písm. h) ústavy, pretože tým by došlo k strate účelu pre ktorý má prezident
túto právomoc pridelenú. V tejto súvislosti je potrebné predovšetkým upriamiť pozornosť
na článok 1 a článok 2 ústavy, ktoré odôvodňujú rozdelenie výkonu verejnej moci medzi
jednotlivé orgány výkonu verejnej moci. Je vhodné pripomenúť slová ústavného súdu (ďalej
„ústavný súd“), ktorý v rozhodnutí č. PL. ÚS 16/95 uviedol, že „v právnom štáte
kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu vytvárajú
nevyhnutný predpoklad pre ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci
na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne
a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce.“. V následnom
rozhodnutí č. PL. ÚS 29/95 ústavný súd pokračoval: „Ústava SR vytvára proporcie
a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi orgánmi. Jednostranné rozširovanie
právomoci jednej zložky moci môže narušiť Ústavou SR vytvorené vzťahy nielen medzi nimi,
ale aj k občanom.“
Niet pochýb o tom, že Slovenská republika je vyššie uvedenými slovami ústavného
súdu „parlamentnou demokraciou“, kde je výkonná moc zverená do rúk vlády s úplne
odlišnou legitimitou akú má prezident republiky. Napriek tomu každý štát má plné
oprávnenie naprojektovať taký model parlamentnej formy vlády, aký mu vyhovuje vzhľadom
na jeho ústavné tradície i potreby riadenia spoločnosti. Slovenská republika sa rozhodla, že
prezident Slovenskej republiky bude participovať aj na realizácii výkonnej moci, čomu
zodpovedá aj jeho zakomponovanie do jednej hlavy ústavy spolu s vládou.
Kľúčom k dešifrovaniu rozsahu participácie prezidenta na realizácii výkonnej moci
a teda aj ústavnej zodpovednosti za jej kvalitné plnenie je samotná ústava. Ak ústava
priznáva prezidentovi určitú participáciu na realizácii výkonnej moci, potom je plne
odôvodnená aj jeho právomoc v personálnej oblasti. Veľmi jednoznačne to zvýraznil
aj ústavný súd v náleze č. PL. ÚS 32/95:
„Ústava SR zverila prezidentovi SR funkciu hlavného veliteľa ozbrojených síl
(čl. 102 písm. j). Pojem, obsah a rozsah hlavného veliteľstva ozbrojených síl nie je v ústave
SR, ani v zákone vymedzený. Z logického výkladu tejto ústavnej normy však vyplýva, že s
funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc, bez ktorej by takéto
postavenie nemalo zmysel. Táto právomoc obsahuje i oprávnenie menovať do veliteľských
funkcií, vrátane oprávnenia menovať náčelníka generálneho štábu.“
Ústavný súd to nemohol povedať jasnejšie. Ak prezident realizuje výkonnú moc
a velenie armády nepochybne realizáciou výkonnej moci je, tak má neodňateľnú právomoc
menovať svojich podriadených veliteľov, vrátane právomoci preskúmavať ich kvalifikačné
predpoklady.
Úplne iná situácia je tam, kde prezident neparticipuje na realizácii určitého druhu
výkonnej moci. Tu má prezident pri menovacom oprávnení len notariálnu funkciu a aktom
vymenovania len osvedčuje, že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom stanovené
procesné požiadavky. V žiadnom prípade by však nemal posudzovať odborné predpoklady
nominantov, pretože za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu
právomoc.
Aká je teda pozícia viceguvernéra vo vzťahu k prezidentovi? Z ústavy vyplýva, že
okrem kreačnej právomoci nemá prezident voči viceguvernérovi žiadne kompetencie. Všetky
sú zverené v rámci výkonnej moci vláde.
Druhou relevantnou otázkou je, či má prezident ústavnú kompetenciu vo vzťahu
k menovej politike štátu, pretože práve táto časť výkonnej moci je realizovaná
viceguvernérom. V ústave nie je ani len náznak právomoci prezidenta v menovej politike
štátu.
Na základe vyššie uvedených teleologických argumentov je zrejmé, že úlohou
prezidenta pri vymenovávaní viceguvernéra je len osvedčenie, že vláda dodržala postup
potrebný pre podanie právne relevantného návrhu, na vymenovanie viceguvernéra.
Uvedené platí obzvlášť v prípade, ak realizáciu nominačného oprávnenia vlády potrebnou
väčšinou schválila Národná rada ako orgán, ktorý jedine disponuje nástrojmi ústavno-
politickej zodpovednosti voči vláde, t. j. jediný orgán verejnej moci, ktorému sa vláda
zodpovedá za výkon svojich kompetencií. Teleologická interpretácia preto vylučuje,
aby prezident vo vzťahu k vláde - a tým prinajmenšom nepriamo aj vo vzťahu k parlamentu
- vykonával v tomto zmysle akúsi paralelnú kontrolu výkonu ich kompetencií.».
c) Čo sa týka právnodoktrinálnych metód výkladu ústavného práva, navrhovateľ
poukázal na to, že tieto metódy sú odvodené predovšetkým zo súdnych precedensov
nadštátnych európskych súdov, súdnych precedensov ústavného súdu a ústavných súdov
krajín s porovnateľnou ústavnou úpravou a tiež z odbornej právnickej spisby, najmä
komentárov k ústave, odborných publikácií a vysokoškolských učebníc. Spomínané právne
precedensy nadštátnych orgánov súdneho typu však v tejto oblasti podľa navrhovateľa
absentujú, a to vzhľadom na to, že úprava právomocí prezidenta je teritóriom s absolútnou
voľnou úvahou štátu a prejavom suverenity konkrétneho štátu. Z odbornej právnickej spisby
upriamuje navrhovateľ pozornosť najmä na názor vyslovený v učebnici autorov J. Sváka
a Ľ. Cibulku: Ústavné právo Slovenskej republiky (Eurkódex – BVŠP, 1999-2002, str. 334),
podľa ktorého: „Koncepcia ústavného postavenia prezidenta SR vychádza z princípu deľby
moci a z parlamentnej formy vlády... V zmysle vyššie uvedeného je možné konštatovať, že
ústavné postavenie hlavy štátu je tzv. slabé, že má viac reprezentatívnu funkciu. To patrí
k charakteristickým znakom parlamentnej formy vlády.“
5. Navrhovateľ zhrňujúc svoju argumentáciu dospel k záveru, že súčasná právna
doktrína je plne naklonená chápaniu prezidentských právomocí v zmysle tradičných
prerogatívov hlavy štátu v parlamentných formách vlády, kde má prezident reprezentatívnu
funkciu a môže svoje právomoci vykonávať iba v rozsahu ústavných úloh. Na základe
uvedeného vyslovil názor, že ak ústava nezveruje prezidentovi právomoc realizovať
výkonnú moc v určitej oblasti, ale len kreačné oprávnenie, v takomto prípade nemôže túto
kreačnú právomoc vykonávať ako orgán výkonnej moci, ale iba ako prezident
v parlamentnej forme vlády, kde má len notariálne oprávnenia. Prezident preto nemôže
zastupovať či kontrolovať vládu pri plnení úloh spojených s realizáciou výkonnej moci.
Inak by došlo k porušeniu deľby moci v parlamentnej forme vlády a neúmernému
posilneniu právomocí prezidenta v parlamentnej forme vlády na úkor iných orgánov
verejnej moci (parlamentu a vlády).
II.
6. Prezident vo svojom stanovisku z 24. augusta 2006 k návrhu okrem iného uviedol:
«1. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy prezident
vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov
a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.
Vláda vo svojom návrhu uvádza, že spornou otázkou výkladu ústavy je právny obsah
pojmu „vymenúva“ obsiahnutého v čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy.
Podľa môjho názoru spornou otázkou výkladu ústavy v súčasnosti nemôže byť právny
obsah pojmu „vymenúva“ (podľa môjho názoru nejde o pojem). Ústava v súvislosti
s ústavnými právomocami prezidenta aj gramaticky rozlišuje slovo „vymenúva" (napr.
v čl. 102 ods. 1 písm. g), h), s) a t) ústavy) a slovo „vymenuje“ (v čl. 111 prvej vete ústavy).
Podľa čl. 111 prvej vety ústavy prezident na návrh predsedu vlády „vymenuje“ ďalších
členov vlády, ak sú splnené ústavné predpoklady vymenovania podpredsedu vlády
a ministra podľa čl. 111 druhej vety ústavy (občan Slovenskej republiky a voliteľnosť
za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky). V tomto prípade z obsahu slova
„vymenuje“ vyplýva povinnosť prezidenta vymenovať ďalších členov vlády na návrh
predsedu vlády pri splnení ústavných predpokladov podľa čl. 111 druhej vety ústavy.
Z obsahu slova „vymenúva“ však podľa môjho názoru nevyplýva povinnosť niekoho
vymenovať bez splnenia ústavných predpokladov, podmienok alebo náležitostí a bez
splnenia predpokladov, podmienok alebo náležitostí ustanovených zákonom (zákonných
predpokladov, podmienok alebo náležitostí).
2. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy prezident
vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov
a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.
Ani vláda vo svojom návrhu nepopiera postavenie viceguvernéra Národnej banky
Slovenska (ďalej len „viceguvernér“) ako funkcionára v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. h) časti
vety pred bodkočiarkou ústavy. Vo vzťahu k vymenúvaniu viceguvernéra ako funkcionára
prezidentom nie sú teda pochybnosti ani nie je žiaden spor.
Z čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy vyplýva, že prezident
vymenúva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších
funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon. Jedným z týchto prípadov je vymenúvanie
dvoch viceguvernérov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb.
o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov. Podľa § 7 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení zákona č. 149/2001 Z. z.
guvernéra Národnej banky Slovenska a viceguvernérov vymenúva a odvoláva prezident
na návrh vlády schválený národnou radou. V tomto prípade, ktorý ustanovuje zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, teda
v prípade vymenúvania viceguvernéra, citovaný zákon zároveň ustanovuje predpoklady
na to, aby fyzická osoba mohla byť vymenovaná za člena Bankovej rady Národnej banky
Slovenska (ďalej len „banková rada“).
Podľa § 6 ods. 1 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992
Zb. najvyšším riadiacim orgánom Národnej banky Slovenska je banková rada. Takéto
postavenie bankovej rady vyplýva aj z čl. 56 ods. 2 ústavy.
Členmi bankovej rady sú guvernér, dvaja viceguvernéri a ôsmi ďalší členovia,
z ktorých najviac traja nemusia byť v pracovnom pomere k Národnej banke Slovenska
(§ 7 ods. 1 druhá veta zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov).
Podľa § 7 ods. 4 štvrtej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992
Zb. v znení neskorších predpisov za člena bankovej rady môže byť vymenovaná fyzická
osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami v menovej oblasti alebo
v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu a ktorá je
bezúhonná. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov ustanovuje, čo sa považuje za náležité odborné vedomosti a skúsenosti a ktorá
fyzická osoba sa považuje za bezúhonnú (§ 7 ods. 4 piata veta a šiesta veta).
Z uvedeného vyplýva, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov zároveň ustanovuje predpoklady na to, aby fyzická osoba
mohla byť vymenovaná za viceguvernéra.
Zo znenia slov „za člena bankovej rady môže byť vymenovaná“ v § 7 ods. 4 štvrtej
vete zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších
predpisov vyplýva, že citovaný zákon spája splnenie zákonných predpokladov
s vymenovaním, ktoré podľa ústavy patrí prezidentovi. Prezident vlastne završuje proces
vymenúvania viceguvernéra. Preto mu nemôže byť odňaté oprávnenie preskúmavať
splnenie zákonných predpokladov na vymenovanie do tejto funkcie. Prezident musí
disponovať nielen formálnou právomocou vymenúvať viceguvernéra, ale aj právomocou
preskúmavať splnenie predpokladov, ktoré na vymenúvanie viceguvernéra vyžaduje právny
poriadok Slovenskej republiky.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Prezident ako štátny orgán v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže teda konať na základe
ústavy a v jej medziach (podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy
prezident „vymenúva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a
ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“) a v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon (podľa § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992
Zb. v znení zákona č. 149/2001 Z. z. prezident vymenúva viceguvernérov na návrh vlády
schválený národnou radou a podľa § 7 ods. 4 štvrtej vety zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za člena bankovej rady môže byť
vymenovaná fyzická osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami v menovej
oblasti alebo v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu
a ktorá je bezúhonná).
Som toho názoru, že slová „v prípadoch, ktoré ustanoví zákon“ v čl. 102 ods. 1
písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy nemožno vykladať tak, že sa bude uplatňovať
(aplikovať) len ustanovenie § 7 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 566/1992 Zb. v znení zákona č. 149/2001 Z. z., podľa ktorého viceguvernérov vymenúva
prezident na návrh vlády schválený národnou radou, a nebude sa uplatňovať (aplikovať)
ustanovenie § 7 ods. 4 štvrtej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992
Zb. v znení neskorších predpisov o zákonných predpokladoch na vymenovanie za člena
bankovej rady.
Ak by prezident vymenoval za viceguvernéra fyzickú osobu, ktorá nespĺňa zákonné
predpoklady ustanovené v § 7 ods. 4 štvrtej vete zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov nekonal by, podľa môjho názoru, v súlade
s čl. 2 ods. 2 ústavy rovnako ako by nekonal v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy v prípade, ak by
vymenoval viceguvernéra bez návrhu vlády schváleného národnou radou alebo na návrh
vlády, ktorý by nebol schválený národnou radou.
Podľa výkladu navrhovaného vládou by došlo k absurdnosti pri vymenúvaní
viceguvernéra napríklad v prípade, ak by vláda navrhla, a národná rada jej návrh
schválila, vymenovať za viceguvernéra fyzickú osobu, ktorá by v čase jej návrhu a zároveň
v čase schvaľovania návrhu vlády národnou radou ešte spĺňala zákonný predpoklad
bezúhonnosti, pretože by ešte nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin (§ 7
ods. 4 štvrtá veta a šiesta veta zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov), avšak po doručení návrhu vlády schváleného národnou
radou prezidentovi by navrhovaná fyzická osoba už bola právoplatne odsúdená za úmyselný
trestný čin.
3. Podľa čl. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta
podľa odseku 1 môže ustanoviť zákon.
V prípade ústavnej právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety
pred bodkočiarkou ústavy pre vymenovanie viceguvernéra zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov ustanovuje, že prezident vymenúva
viceguvernérov na návrh vlády schválený národnou radou a za Člena bankovej rady, teda
aj za viceguvernéra môže byť vymenovaná fyzická osoba, ktorá spĺňa týmto zákonom
ustanovené predpoklady. Som toho názoru, že v prípade vymenúvania viceguvernéra zákon
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
ustanovuje aj tieto podrobnosti výkonu ústavnej právomoci prezidenta vymenúvať
viceguvernéra podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred bodkočiarkou ústavy.
Podrobnosťou výkonu ústavnej právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) časti
vety pred bodkočiarkou ústavy pre vymenúvanie viceguvernéra teda je
a) vymenovanie viceguvernéra na návrh vlády schválený národnou radou a
b) možnosť vymenovať za viceguvernéra len fyzickú osobu, ktorá splna zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
ustanovené predpoklady na výkon funkcie viceguvernéra.
4. Na základe uvedeného prezident má ústavné právo „preskúmavať spôsobilosť
kandidáta na výkon funkcie viceguvernéra a na základe vlastných záverov ho nevymenovať
do tejto funkcie“, čo návrh vlády popiera (I. časť bod 5 návrhu vlády). Na základe
uvedeného nemožno dospieť k záveru, ktorý je uvedený v III. časti
a) bode 1 návrhu vlády, že „právomoc prezidenta pri výkone menovacej právomoci
podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v spojení s § 7 ods. 2 zákona NR SR č. 566/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov má tzv. notariálny charakter, t. j. slúži na overenie súladu
postupu vlády a národnej rady s podmienkami ustanovenými ústavou a zákonom“ a
b) bode 2 návrhu vlády, podľa ktorého prezident „aktom vymenovania len osvedčuje,
že pri navrhovaní kandidáta boli splnené zákonom ustanovené procesné požiadavky“
a „v žiadnom prípade by však nemal posudzovať odborné predpoklady nominantov, pretože
za výkon ich činnosti nezodpovedá a nemá voči nim žiadnu decíznu právomoc“.
Ak má vymenúvanie viceguvernéra tzv. notariálny charakter, ako uvádza vláda
vo svojom návrhu, prezident má, podľa môjho názoru, povinnosť overiť (osvedčiť) nielen
súlad postupu vlády a národnej rady v procesnej (procedurálnej) rovine, ale má
aj povinnosť overiť (osvedčiť) splnenie predpokladov, podmienok alebo náležitostí
ustanovených ústavou a zákonom (zákonmi), teda overiť (osvedčiť) súlad v obsahovej
(vecnej) rovine.
Preto sa nemôžem stotožniť s argumentmi uvedenými v návrhu vlády v prospech
výkladu navrhovaného vládou pre vymenúvanie viceguvernéra. Nemôžem sa stotožniť
s argumentmi systémovo-logickými, analogickými a teleologickými ani s argumentmi
právnodoktrinálnymi. V súvislosti s argumentmi vlády treba ešte uviesť, že schválenie
návrhu vlády na vymenovanie viceguveméra nemožno v žiadnom prípade stotožňovať
s postavením národnej rady ako orgánu, „ktorý je v danej veci príslušný na podanie tzv.
autentického výkladu zákonných náležitostí, t. j. výkladu, podávaného orgánom, ktorý
predmetné náležitosti ustanovil". Toto stotožnenie nie je v súlade s teóriou práva. Okrem
toho autentický výklad nemôže ísť nad rámec obsahu právneho predpisu.
Konštatovanie slabého ústavného postavenia hlavy štátu a konštatovanie
reprezentatívnosti funkcie prezidenta v časti III bode 3 návrhu vlády v súvislosti
s vymenúvaním viceguveméra je podľa môjho názoru tiež neopodstatnené a ústavne
a právne bezvýznamné.
Ústavný súd by mal teda podať taký výklad čl. 102 ods. 1 písm. h) časti vety pred
bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého prezident pri vymenúvaní vedúcich ústredných
orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví
zákon, má právo preskúmavať aj zákonom ustanovené predpoklady, podmienky alebo
požiadavky na výkon funkcie.»
Na základe uvedeného by mal ústavný súd podľa prezidenta podať taký výklad
čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy, že prezident pri vymenovaní
vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších funkcionárov
v prípadoch, ktoré ustanoví zákon, má právo preskúmavať aj zákonom ustanovené
predpoklady, podmienky alebo požiadavky na výkon funkcie.
III.
7. Podľa čl. 128 ústavy ústavný súd podáva výklad ústavy alebo ústavného zákona,
ak je vec sporná. Rozhodnutie ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona sa
vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Výklad je všeobecne záväzný
odo dňa jeho vyhlásenia.
Podľa § 48 zákona o ústavnom súde o návrhu na podanie výkladu koná senát
ústavného súdu na neverejnom zasadnutí a rozhoduje uznesením.
Podľa čl. 131 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd v pléne okrem iného aj vo veciach
uvedených v čl. 128 ústavy. Vychádzajúc z ústavného príkazu ustanoveného v čl. 152 ods. 4
ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, je potrebné
konštatovať, že § 48 zákona o ústavnom súde je v časti, ktorou zveruje podanie výkladu
ústavy do právomoci senátu, obsolétnym.
8. Účelom tohto typu konania pred ústavným súdom je podať taký výklad ústavy alebo
ústavných zákonov, ktorý pre budúcnosť odstráni spor medzi orgánmi verejnej moci o tom,
ako vykladať a používať ich ústavné kompetencie alebo právomoci v konkrétnej veci.
V takej veci muselo dôjsť k pochybnostiam, akým spôsobom môže konkrétny ústavný
činiteľ alebo iný orgán verejnej moci vykonať ústavou alebo ústavným zákonom zverené
kompetencie alebo právomoci, čo je potvrdené tým, že ústavný súd prijme návrh na výklad
ústavy alebo ústavného zákona na ďalšie konanie.
9. Ústava upravuje postavenie prezidenta v šiestej hlave prvom oddiele, čím ho
zaraďuje do štruktúry výkonnej moci, čomu zodpovedá aj vymedzenie základných
právomocí prezidenta v čl. 102 ústavy, z ktorých podstatná časť smeruje do sféry výkonnej
moci. Okrem toho ústava zveruje prezidentovi aj tzv. vyvažovacie právomoci, a to tak voči
zákonodarnej moci [napr. právo vrátiť národnej rade zákon a zákon s pripomienkami
do 15 dní od doručenia schváleného zákona – č1. 102 ods. 1 písm. o) ústavy], ako aj voči
súdnej moci [napr. právo udeliť, odpustiť a zmierniť tresty uložené súdmi v trestnom konaní
– čl. 102 ods. 1 písm. j), porovnaj I. ÚS 39/93].
Výkonná moc je v parlamentnom systéme Slovenskej republiky rozdelená medzi
hlavu štátu a vládu, pričom vzťah týchto dvoch zložiek exekutívy k vláde a ich vzťah
navzájom charakterizuje pojem dualizmus výkonnej moci. Ústava neustanovuje žiadnu
hierarchiu v postavení týchto orgánov, ktoré vedľa seba pôsobia (relatívne) samostatne
a ústava formuluje niektoré ich vzájomné vzťahy.
Ústavné postavenie prezidenta je jednoznačné iba vtedy, keď mu ústava výslovne
priznáva oprávnenie alebo výslovne ukladá povinnosť. V iných prípadoch ústavné
postavenie prezidenta treba dotvoriť buď interpretáciou právnych noriem uvedených v texte
ústavy, alebo zmenou znenia jednotlivých ustanovení ústavy (I. ÚS 39/93).
10. Z hľadiska vecného roztriedenia spôsobu uplatňovania právomocí prezidenta
možno rozlíšiť dve skupiny, z ktorých prvú z nich predstavujú tie právomoci, uplatnenie
ktorých je viazané na prechádzajúci návrh niekoho iného (niektoré menovacie právomoci
a odvolávanie z funkcií, napr. sudcov, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sudcov ústavného súdu, jeho predsedu a podpredsedu, generálneho
prokurátora Slovenskej republiky). Naproti tomu do druhej skupiny patria právomoci, ktoré
môže prezident uplatniť na základe vlastnej úvahy (napr. vrátenie zákona na opätovné
prerokovanie národnej rade s pripomienkami, menovanie troch členov Súdnej rady
Slovenskej republiky, odpúšťanie a zmiernenie trestov uložených súdmi v trestnom konaní).
K tzv. viazaným právomociam prezidenta patria aj tie, uplatnenie ktorých formou
rozhodnutia je viazané na kontrasignáciu predsedom vlády alebo ním povereným ministrom
Predmetom sporu medzi prezidentom a vládou je v tomto konaní iba obsah právnej
normy čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy vo vzťahu k vymenovaniu
viceguvernéra Národnej banky Slovenska. Vzhľadom na to je v nadväznosti na znenie petitu
návrhu na rozhodnutie vo veci samej potrebné dať predovšetkým odpoveď na otázku, ako
má prezident postupovať v prípade pochybnosti, či navrhnutý kandidát na funkciu
viceguvernéra spĺňa všetky zákonom ustanovené predpoklady na to, aby mohol byť do tejto
funkcie vymenovaný.
11. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy prezident vymenúva
a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vyšších štátnych funkcionárov a ďalších
funkcionárov v prípadoch, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 102 ods. 4 ústavy podrobnosti o výkone ústavných právomocí prezidenta
podľa odseku 1 ustanoví zákon.
Tak je to aj v prípade vymenúvania guvernéra a viceguvernérov, ktorých podľa prvej
vety § 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb. vymenúva (a odvoláva) prezident na návrh vlády
schválený národnou radou. Ďalšie predpoklady na to, aby fyzická osoba mohla byť
vymenovaná za guvernéra alebo viceguvernéra, sú ustanovené v § 7 ods. 4 (v spojení s § 7
ods. 1 vo väzbe na ich členstvo v bankovej rade) zákona č. 566/1992 Zb., podľa ktorého je
funkčné obdobie členov bankovej rady päťročné. Funkčné obdobie guvernéra,
viceguvernéra alebo iného člena bankovej rady začína plynúť dňom účinnosti ich
vymenovania do príslušnej funkcie. Tá istá osoba môže byť vymenovaná za člena bankovej
rady opätovne, najviac však na dve po sebe nasledujúce funkčné obdobia. Členom bankovej
rady môže byť fyzická osoba s náležitými odbornými vedomosťami a skúsenosťami
v menovej oblasti alebo v oblasti finančníctva, ktorá má spôsobilosť na právne úkony
v plnom rozsahu a ktorá je bezúhonná. Za náležité odborné vedomosti a skúsenosti sa
považuje úplné vysokoškolské vzdelanie univerzitného zamerania a najmenej päť rokov
praxe v riadiacej, vedeckej alebo pedagogickej funkcii v menovej oblasti alebo v oblasti
finančníctva. Za bezúhonnú sa považuje fyzická osoba, ktorá nebola právoplatne odsúdená
za úmyselný trestný čin; bezúhonnosť sa preukazuje výpisom z registra trestov.
Z hľadiska vecného roztriedenia spôsobu uplatňovania právomocí prezidenta v tomto
prípade ide o viazanú právomoc prezidenta, ktorá je nerozlučne spätá s výkonom právomoci
vlády a výkonom právomoci národnej rady.
12. Ustanovenie čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy vytvára
na ústavnej úrovni priestor na účasť prezidenta na menovaní a odvolávaní štátnych
funkcionárov. Ústava vymedzuje taxatívnym spôsobom právomoci prezidenta, takže
ústavný základ je nevyhnutným predpokladom na takúto účasť.
Ústavný súd sa vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 32/95 zo 7. novembra 1996 vyjadril
k obsahu tohto ustanovenia, keď vo vzťahu k čl. 102 písm. g) ústavy v znení pred
účinnosťou ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. uviedol, že ide o blanketovú právnu normu,
a „nemožno ju teda realizovať samostatne, ale len spolu s inými normami alebo normou,
na ktorú sa odvoláva“. Jej blanketový charakter je daný tým, že ústava v tomto ustanovení
len predvída právomoc prezidenta, nevymedzuje však, v prípade ktorých štátnych
funkcionárov sa uvedená právomoc uplatní. Pojmy vedúci ústredného orgánu, vyšší štátny
funkcionár a ďalší funkcionár sú zo samotného ustanovenia ústavy definované len
materiálne, to znamená, že zákon nemôže ustanoviť menovaciu právomoc prezidenta
vo vzťahu k takej funkcii, ktorú by nebolo možné podradiť ani pod jeden z uvedených
pojmov.
13. Uvedené pojmy boli predmetom výkladu v už citovanom náleze ústavného súdu
sp. zn. PL. ÚS 32/95. Ústavný súd v danej veci posudzoval otázku ústavnosti zákonného
ustanovenia, ktoré zverilo menovanie náčelníka generálneho štábu Armády Slovenskej
republiky (ďalej len „náčelník generálneho štábu“) do pôsobnosti vlády. V danej veci
pritom prisvedčil návrhu prezidenta na vyslovenie protiústavnosti tejto úpravy, pretože na
základe čl. 102 ods. 1 písm. g) a j) ústavy v znení pred účinnosťou ústavného zákona
č. 90/2001 Z. z. mala táto menovacia právomoc spadať do pôsobnosti prezidenta. „Podľa
názoru ústavného súdu... o tom, či je niekto vyšší štátny funkcionár teda nerozhoduje to
(ako k tomu došlo v tomto prípade), či ho Národná rada Slovenskej republiky odníme
z menovacej právomoci prezidenta Slovenskej republiky a zverí ho do menovacej
právomoci iného štátneho orgánu, ale to, či objektívne napĺňa znaky vyššieho štátneho
funkcionára, ktorý je jednoznačne a mimo všetky pochybnosti – fakticky, funkčne, vecne –
prepojený a viazaný na štátny orgán, poverený menovacou právomocou... Pojem, obsah
a rozsah hlavného veliteľstva ozbrojených síl nebol ústavou ani zákonom vymedzený. Niet
však sporu o tom, že s funkciou hlavného veliteľa týchto síl je spojená veliteľská právomoc,
bez ktorej by takéto postavenie nemalo zmysel. Podľa názoru ústavného súdu jednoznačne
patrí do rámca právomoci hlavného veliteľa ozbrojených síl vyplývajúcich z ústavy
oprávnenie menovať do veliteľských funkcií.“
14. Ústavný súd teda dospel k záveru, že ustanovenie čl. 102 ods. 1 písm. h) vety
pred bodkočiarkou ústavy má z hľadiska určenia štátnych funkcionárov, na ktorých sa
vzťahuje, i ďalší materiálny význam, teda že voči určitej skupine štátnych funkcionárov
bude plynúť priamo z tohto článku menovacie oprávnenie prezidenta. V uvedenej veci
pritom položil dôraz na vzájomný vzťah prezidenta a náčelníka generálneho štábu, ktorý
plynie z postavenia prezidenta ako hlavného veliteľa ozbrojených síl, teda nadriadeného
subjektu. Vzájomný vzťah medzi orgánom participujúcim na menovaní a príslušnou
menovanou funkciou má teda interpretačný význam na posúdenie právomoci prezidenta
menovať určitého štátneho funkcionára.
15. V danom prípade nie je spor o to, či pod čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred
bodkočiarkou ústavy spadá i funkcia viceguvernéra. Zákon túto právomoc výslovne zveruje
prezidentovi v § 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb.
16. Ústava vo svojom čl. 102 ods. 4 splnomocňuje zákonodarcu na ustanovenie
podrobností o výkone ústavných právomocí prezidenta. Vo vzťahu k právomoci podľa
čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy to znamená ustanovenie podmienok,
ktoré musí spĺňať fyzická osoba, ktorá má byť menovaná do funkcie. Tradične to budú
podmienky vzdelania, praxe, bezúhonnosti a pod., teda podmienky, ktoré majú aspoň
vo všeobecnej rovine garantovať odborné i osobné predpoklady na riadny výkon funkcie.
17. Súčasťou týchto podmienok ale môže byť i účasť iného orgánu na výkone
jednotlivých právomocí. Táto účasť bez ohľadu na jej formu (napr. právo navrhnúť
kandidáta, vysloviť súhlas s kandidátom, vysloviť sa k osobe kandidáta) môže byť účelná
predovšetkým z toho dôvodu, že výkon menovacej právomoci prezidenta neznamená
automaticky vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi prezidentom a menovaným
funkcionárom. V prípade veľkej časti štátnych funkcionárov naopak fakticky pôjde o osoby
podriadené inému ústavnému orgánu, predovšetkým vláde s ohľadom na jej postavenie
vrcholného orgánu výkonnej moci. Ináč by totiž vláda z tejto pozície nemohla vplývať
na výkon pôsobnosti týchto orgánov, čo jej však ako nadriadenému orgánu prislúcha.
18. V danej veci sú podmienky ustanovené jednak k odborným a osobným
predpokladom na výkon funkcie, ako aj k zabezpečeniu širšieho politického súhlasu
s menovaným funkcionárom. Národná banka Slovenska je orgánom nezávislým na vláde,
pričom táto nezávislosť vyplýva priamo z čl. 56 ods. 1 ústavy v znení po nadobudnutí
účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Z hľadiska formálnej deľby moci, ako ju
predvída ústava vo svojej štruktúre, pôsobnosť Národnej banky Slovenska spadá pod
výkonnú moc. Z jej ústavnej nezávislosti ale vyplýva, že ju nemožno podriadiť do základnej
hierarchie orgánov výkonnej moci, teda že nie je voči vláde vo vzťahu podriadenosti.
19. Účasť národnej rady a vlády na procese menovania, rovnako ako účasť
prezidenta, zaručujú demokratickú legitimitu orgánov Národnej banky Slovenska, ktoré
vykonávajú svoju pôsobnosť po ustanovenú dobu bez toho, aby boli ďalej politicky
zodpovedné. Bolo ale v uvážení demokratického zákonodarcu, či a v akom rozsahu
ustanoví svoju účasť alebo účasť jemu zodpovednej vlády na procese menovania
viceguvernéra.
20. Podľa posudzovaného čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy
prezident „vymenúva a odvoláva“ príslušných štátnych funkcionárov. Uvedená dikcia je
jednotná pre menovanie a odvolanie všetkých štátnych funkcionárov, na ktorých dopadá
toto ustanovenie. Ústavný súd vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 39/93 z 2. júna 1993
konštatoval, že ústava (v znení platnom v relevantnom čase, pozn.) používa pri vymedzení
právomocí prezidenta tri typy formulácií: «V prvom prípade ide o výslovne priznané
oprávnenie vyjadrené formuláciou „môže urobiť“; napríklad môže rozpustiť Národnú radu
Slovenskej republiky [čl. 102 ods. 1 písm. d)], môže odvolať sudcu ústavného súdu (čl. 138
ods. 2). V druhom prípade ide o výslovne určenú povinnosť vyjadrenú formuláciou
„je povinný“, napríklad je povinný vypočuť stanovisko predsedu Národnej rady Slovenskej
republiky [čl. 102 ods. 1 písm. d) druhá veta]. V treťom prípade ide o formuláciu
„urobí“, napríklad „prepožičiava vyznamenania“ [čl. 102 ods. 1 písm. h)], alebo „odvolá
člena vlády“ (čl. 116 ods. 7). Táto formulácia nemá jednoznačný obsah. Interpretáciou z nej
možno odvodiť oprávnenie, ale aj povinnosť. V dôsledku toho treba odstrániť pochybnosti
o obsahu normatívnych viet určených v právnom poriadku Slovenskej republiky a osobitne
v jej ústave.» Prevezmúc uvedenú typológiu právomocí prezidenta možno i v danom
prípade vysloviť, že dikcia „vymenúva a odvoláva“ nemá jednoznačný obsah a je
nevyhnutné posúdiť ju v kontexte ostatných relevantných ustanovení ústavného poriadku.
21. Prezident je, ako už bolo uvedené, podľa ústavy zaradený medzi orgány moci
výkonnej. Toto formálne zaradenie orgánu ako takého do tejto moci nie je právne významné
pre posúdenie jednotlivých kompetencií, pretože ich charakter z hľadiska zaradenia pod
určitú vetvu štátnej moci plynie z ich povahy. Pri menovacej právomoci viceguvernéra
zjavne ide o oprávnenie exekutívnej povahy, a preto je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou
vzťahu prezidenta a vlády pri výkone tejto právomoci.
22. Rozsah pôsobnosti prezidenta je vyčerpávajúcim spôsobom vymedzený v ústave
a na rozdiel od vlády [čl. 119 písm. r) ústavy] ho nemožno rozširovať zákonom (porov.
Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka 2007,
s. 802). Uvedené obmedzenie je dané vzájomným vzťahom oboch orgánov. Vláda je podľa
čl. 108 ústavy vrcholným orgánom výkonnej moci a z hľadiska jeho ústavného vymedzenia
možno konštatovať jej všeobecnú pôsobnosť. Na tom nič nemení ani vyslovený záver
ústavného súdu o „v skutočnosti dominantnom“ postavení prezidenta voči vláde (uznesenie
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 39/93), ktorý však súvisel len s jeho kreačnou právomocou
voči vláde za účinnosti ústavy v znení pred prijatím ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.
23. Posúdenie vzájomného vzťahu prezidenta a vlády môže mať interpretačný
význam tam, kde je formulácia ústavy nejednoznačná, pripúšťajúca dvojaký výklad.
O takúto situáciu ide i v prípade čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy
v spojení s § 7 ods. 2 a 4 zákona č. 566/1992 Zb. V tomto smere treba upozorniť
i na argumentáciu vlády a jej poukaz na princíp parlamentnej demokracie, resp. princíp
parlamentnej formy vlády. Uvedený princíp pritom nie je súčasťou len argumentácie vlády,
ale možno na neho s ohľadom na jeho interpretačný význam poukázať i v súčasnej doktríne.
24. Asi najflagrantnejšie týmto princípom v súčasnej doktríne argumentuje
Ľ. Cibulka uvádzajúc, že „z pohľadu ústavnoprávnej teórie je postavenie hlavy štátu
analogicky ako postavenie Národnej rady Slovenskej republiky a vlády Slovenskej
republiky determinované formou vlády. Vo všeobecnosti panuje zhoda, že Slovenská
republika je štátom s parlamentnou formou vlády... novelami ústavy sa pôvodné zakotvenie
parlamentnej formy vlády dotváralo a podstatne priblížilo ku klasickému modelu
parlamentnej formy vlády“ (Svák, J. – Cibulka, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky –
osobitná časť. 3. rozšírené vydanie. Bratislavská vysoká škola práva 2009, s. 639-640).
Aj z uvedeného vláda zrejme vyvodzuje notariálny charakter posudzovanej právomoci
prezidenta.
25. Uvedený záver nemožno považovať za prima facie zrejmý. Predovšetkým
ústavodarca nie je v otázke organizačného usporiadania štátnych orgánov viazaný ideálnymi
modelmi formy vlády. Rozlišovanie medzi prezidentskou a parlamentnou formou vlády,
prípadne formou vlády parlamentu má nepochybne význam z hľadiska ústavnoprávnej
teórie a vo významnej miere sa dozaista premieta do úvah o ústavnom usporiadaní
v jednotlivých štátoch. Je ale vecou politického rozhodnutia ústavodarcu, aby určil, ktoré
orgány verejnej moci budú vykonávať určité právomoci. Ani súčasné znenie ústavy nie je
výsledkom izolovaných úvah jej tvorcov, ale bezpochyby sa doň v určitej miere premietli
poznatky ústavnoprávnej teórie vrátane poznatkov ústavnoprávnej komparatistiky,
ako aj doterajší ústavný vývoj na území Slovenska. Uvedené je napokon zjavné
na posudzovanej kompetencii.
26. Prezident bol podľa § 64 ods. 1 bodu 8 ústavnej listiny Československej
republiky (ďalej len „ústavná listina“), ktorá bola uvedená zákonom č. 121/1920 Sb.,
oprávnený menovať štátnych úradníkov počínajúc VI. hodnostnou triedou. Postavenie
prezidenta podľa tejto ústavnej listiny bolo zasadené do ústavného rámca, ktorý sa
nepochybne blížil ideálnemu príkladu parlamentnej formy vlády. Ústavná listina bola
v otázke postavenia prezidenta výrazne ovplyvnená dikciou ústavy Tretej francúzskej
republiky, ktorá sa i dnes v doktríne považuje za modelový príklad tejto formy vlády.
Súčasťou formálne „slabého postavenia“ prezidenta bola predovšetkým nevyhnutná účasť
predsedu vlády na jeho rozhodovaní, a to vo forme kontrasignácie všetkých jeho aktov
(§ 68 ústavnej listiny). Kontrasignáciou vláda preberala politickú zodpovednosť za výkon
právomocí prezidenta vo vzťahu k poslaneckej snemovni (§ 66 v spojení s § 75 ústavnej
listiny). Samotný prezident politicky zodpovedný nebol (§ 66 ústavnej listiny).
Ústavnoprávne riešenie vzťahu prezidenta, vlády a parlamentu sa tak vyznačovalo
oslabením postavenia prezidenta, ktorý k akémukoľvek svojmu rozhodnutiu potreboval
súhlas predsedu vlády. Požiadavka kontrasignácie tým zásadným spôsobom obmedzila,
resp. vylúčila možnosť prezidenta samostatne určovať politické ciele. Význam
kontrasignácie z hľadiska miery predovšetkým politického uváženia môže mať
v jednotlivých ústavných systémoch rozdielne účinky, či už sa to týka všeobecne
požiadavky zhody prezidenta a vlády, kde každý z nich môže odmietnuť návrh toho
druhého, alebo dokonca až povinnosti jedného z týchto orgánov akceptovať návrh toho
druhého. Povinnosť prezidenta podrobiť sa názoru vlády v tomto smere môže viesť k vládou
tvrdenému záveru o notariálnom rozsahu uváženia prezidenta. V tomto smere je dnes
modelovým príkladom postavenie nemeckého spolkového prezidenta, u ktorého je mimo
ustanovené prípady vylúčené politické uváženie. Taktiež možno poukázať na pomery
v Tretej francúzskej republike. Práve v tomto ústavnom usporiadaní bol totiž vzájomný
vzťah vlády a prezidenta za existencie inštitútu kontrasignácie doplnený ústavnou
zvyklosťou tak, že prezident nemohol s ohľadom na zásady parlamentného režimu
vstupovať do konfliktu proti vôli ľudu, ktorá bola vyjadrená ústavnými orgánmi.
To znamená, že podľa uvedeného princípu bol prezident povinný podvoliť sa politickej vôli
parlamentu alebo odstúpiť (porov. Grote, R. Das Regierungssystem der V. französischen
Republik: Verfassungstheorie und – praxis. Baden-Baden: Nomos Verl.-ges., 1995, s. 19).
27. V slovenskom (československom) ústavnom vývoji však uvedený princíp
obmedzeného uváženia prezidenta nebol pravidlom. Pôvodný model ústavných vzťahov
medzi prezidentom, vládou a parlamentom podľa ústavnej listiny síce pretrval formálne
až do ústavy z roku 1960, avšak v skutočnosti bol akýkoľvek ústavnoprávny náhľad
na deľbu moci a jej význam ovplyvnený po prevrate vo februári 1948 faktickými pomermi
režimu vlády komunistickej strany. To sa premietlo i do nového inštitucionálneho
usporiadania štátu, v ktorom bol prezident politicky zodpovedný parlamentu (čl. 61
ústavného zákona č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky)
a zároveň bol zrušený inštitút kontrasignácie. Prezident tak disponoval príslušnými
samostatnými právomocami. Tento stav pritom pretrval i počas platnosti federálnej ústavy
až do rozpadu Československa.
28. Uvedený ústavný vývoj nie je bezvýznamný vo vzťahu k posudzovanému
ustanoveniu. Ústava už vo svojom pôvodnom znení čl. 102 ods. 1 písm. g) v podstate
prevzala v modifikovanej podobe čl. 61 ods. 1 písm. ch) ústavného zákona č. 143/1968 Zb.
o československej federácii. Prevzala ale taktiež základný model vzájomných vzťahov
jednotlivých inštitúcií podľa tejto ústavy. Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 7/96
z 11. júla 1996 charakterizoval vzájomné vzťahy oboch inštitúcií tak, že „hoci sú obe zložky
výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda) navzájom oddelené, zároveň
spolupracujú a sú navzájom previazané spolupôsobením pri realizácií svojich ústavných
právomocí... Vzájomná spolupráca prezidenta a vlády pri výkone ich ústavných právomocí
sa prejavuje tak, že bez ústavou určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je
možné ani uplatnenie (reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich.“. Oba orgány však
mali a stále majú vlastnú možnosť uváženia pri výkone právomocí, a teda oba orgány mohli
a môžu uplatňovať vlastnú politickú líniu (relevancia tohto záveru je zvlášť opodstatnená
po zavedení priamej voľby prezidenta občanmi ústavným zákonom č. 9/1999 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení ústavného zákona
č. 244/1998 Z. z.). Táto skutočnosť našla predovšetkým pri výkone kreačných právomocí
svoj výraz i v judikatúre ústavného súdu a relevantnej praxi.
29. Autonómne posudzovanie návrhov vlády zo strany prezidenta možno ilustrovať
i na ústavnej praxi pri poverovaní vedúcich diplomatických misií podľa čl. 102 ods. 1
písm. b) ústavy v znení pred účinnosťou ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. Prezident listom
z 26. marca 1996 odmietol poveriť vládou navrhnutú nominantku funkciou mimoriadnej
a splnomocnenej veľvyslankyne Slovenskej republiky ako stálej predstaviteľky Slovenskej
republiky pri Organizácií spojených národov a vedúcej stálej misie Slovenskej republiky pri
Organizácií spojených národov so sídlom v New Yorku. V súvislosti s týmto odmietnutím
ústavný súd posudzoval v konaní o výklade, či môže prezident viazať vyhovenie žiadosti
vlády splnením určitej podmienky. Ako ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 51/96
z 26. septembra 1996 dodal, «postup prezidenta republiky, ktorým nevyhovel žiadosti vlády
Slovenskej republiky poveriť osobu navrhnutú vládou Slovenskej republiky funkciou
veľvyslanca, nie je predmetom sporu. Samotná vláda vo svojom návrhu uznala, že:
„Prezident podľa druhej časti čl. 102 písm. b) Ústavy SR je oprávnený rozhodnúť len
dvojakým spôsobom: buď poverí alebo nepoverí určitú osobu funkciou vyslanca.“»
Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k právomociam prezidenta nemožno
vo všeobecnosti vyvodzovať ich notariálny charakter, na čom nič nemení ani vládou tvrdený
princíp parlamentnej formy vlády. Na tomto mieste je ale nevyhnutné zaoberať sa otázkou,
či na uvedené judikatórne závery nemala vplyv novela ústavy, ktorá bola uskutočnená
ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. Uvedená novela priniesla zmeny i do postavenia
a právomocí prezidenta. Ani z týchto zmien ale nemožno vo vzťahu k posudzovanej
právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy vyvodzovať jej notariálny charakter.
30. Touto novelou ústavy totiž nedošlo vo všeobecnej rovine k obmedzeniu
autonómneho postavenia prezidenta. Novelou napríklad došlo ku vloženiu čl. 102 ods. 2
ústavy, ktorý v prípade troch právomocí ustanovuje podmienku kontrasignácie rozhodnutia
prezidenta. Ďalej touto ústavnou novelou došlo k úprave niektorých právomocí prezidenta.
Zmena sa napríklad dotkla čl. 111 ústavy, v ktorom ústavodarca nahradil pôvodné znenie,
podľa ktorého prezident na návrh predsedu vlády „vymenúva a odvoláva“ členov vlády
a poverí ich riadením ministerstiev. Podľa nového znenia tak prezident „vymenuje
a odvolá“ členov vlády. Zmyslom tejto zmeny bolo práve obmedzenie voľného uváženia
prezidenta pri rozhodovaní o tom, či vyhovie návrhu predsedu vlády. K žiadnej takejto
zmene ale nedošlo v prípade posudzovaného čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy, znenie ktorého
v slovách „vymenúva a odvoláva“ bolo premietnuté i do § 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb.
31. S ohľadom na uvedené dôvody teda nemožno súhlasiť s argumentáciou vlády
o tom, že prezident má vo vzťahu k posúdeniu návrhu na vymenovanie guvernéra len
notariálnu právomoc. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sa na návrhu
kandidáta podieľa i národná rada. Postavenie vlády je závislé na dôvere národnej rady,
ktorej je vláda politicky zodpovedná. Z tohto pohľadu nie je z ústavnoprávneho hľadiska
významné, či sa na výkone právomoci prezidenta podieľa vláda alebo národná rada. Účasť
vlády na rozhodnutí ako orgánu politicky zodpovedného národnej rade totiž v podstate
znamená, že pri rozhodovaní bude reflektovaná i vôľa národnej rady, i keď skutočné
uplatnenie tejto prezumpcie bude samozrejme závisieť na faktickom reflektovaní stanoviska
národnej rady vládou.
32. V prípade viceguvernéra nejde o vzťah jeho podriadenosti vláde. Účasť vlády
a národnej rady pri jeho výbere preto nie je výrazom toho, že by menová politika republiky,
ako tvrdí vláda, spadala do jej pôsobnosti, čo s ohľadom na pôsobnosť Národnej banky
Slovenska pri menovej politike štátu a jej nezávislosť na vláde (čl. 56 ods. 1 ústavy)
pri uskutočňovaní menovej politiky neplatí. Účasť týchto orgánov, ako už bolo uvedené,
umožňuje reflektovať názor demokraticky zvoleného parlamentu vo vzťahu k menovaniu
na vláde nezávislého orgánu, a tým zvyšuje legitimitu výberu štátneho funkcionára.
V neprospech argumentácie vlády možno napokon uviesť, že menovacia kompetencia
prezidenta, a teda jeho autonómna účasť na menovaní kandidáta môže plniť inštitucionálnu
záruku nezávislosti guvernéra alebo viceguvernéra. Prezident sám je totiž nezávislý na vláde
a s ohľadom na to, že na rozdiel od vlády a národnej rady nevykonáva priamo právomoci
v rozpočtovej politike štátu, je jeho účasť na menovaní guvernéra i viceguvernéra určitou
brzdou pred nominovaním kandidáta, ktorý by takúto nezávislosť Národnej banky
Slovenska nemusel garantovať. Z uvedeného teda vyplýva, že pre posúdenie rozsahu
uváženia prezidenta republiky nie je rozhodujúce, že mu ústava nepriznáva kompetencie
v oblasti menovej politiky.
33. Pokiaľ ide o samotnú otázku autonómie prezidenta pri posudzovaní, či kandidát
vlády na viceguvernéra, s návrhom na menovanie ktorého vyslovila súhlas národná rada,
spĺňa podmienky podľa § 7 ods. 4 zákona č. 566/1992 Zb., je vzájomný vzťah prezidenta
a vlády len jedným významným aspektom pre jej zodpovedanie. Rozsah politického
uváženia prezidenta pri uvedenej menovacej právomoci v sebe síce môže zahrňovať
i posúdenia zákonných podmienok, podľa názoru ústavného súdu však takéto posúdenie
nie je na možnosti politického uváženia závislé.
34. Prezident je štátnym orgánom a ako taký v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Ústavný princíp legality štátnej moci vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné
pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám
(autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to,
akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je
vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v čl. 2 ods. 2 ústavy, je
súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento
ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu (II. ÚS 143/02).
Ustanovenie podmienok, ktoré musí spĺňať kandidát na určitú funkciu, možno
z pohľadu čl. 2 ods. 2 ústavy považovať za obmedzenie výkonu zákonom ustanovenej
právomoci. Toto obmedzenie pritom viaže všetky orgány, ktoré sa podieľajú na procese
menovania. V prípade procesu menovania viceguvernéra je tak vláda povinná navrhnúť
kandidáta, ktorý spĺňa uvedené predpoklady. To isté je povinná posúdiť národná rada,
prípadne jej orgány pred samotným hlasovaním o súhlase s návrhom. Rovnako je tak
povinný urobiť i prezident.
35. Z tohto pohľadu je potrebné bez ďalšieho odmietnuť argument autentického
výkladu zo strany národnej rady. I v prípade národnej rady je nutné rozlišovať jej
zákonodarnú právomoc a inú právomoc, ktorá je v podstate aplikáciou zákona. Vo svetle
uvedeného nie je rozdiel medzi postavením národnej rady, vlády, ministerstva či
akéhokoľvek iného orgánu verejnej moci. Národná rada je v uvedenom prípade povinná
postupovať v súlade so zákonom a ani samotná skutočnosť, že svoju vôľu vykonáva
hlasovaním poslancov, ktorí vykonávajú svoj mandát podľa svojho svedomia
a presvedčenia (čl. 73 ods. 2 ústavy), ju nezbavuje povinnosti dodržiavať zákon, ktorá
pre poslancov nevyplýva len z čl. 2 ods. 2 ústavy, ale ku ktorej sa výslovne zaviazali svojím
sľubom (čl. 75 ods. 1 ústavy).
36. Aj pokiaľ národná rada dospeje k názoru, že kandidát spĺňa zákonné podmienky,
je oprávnená vysloviť s uvedeným kandidátom súhlas alebo nesúhlas. V hlasovaní
vyslovuje politický súhlas s kandidátom, neosvedčuje však záväzne splnenie príslušných
podmienok. Otázku ich splnenia má posúdiť ako predbežnú otázku obsahu § 7 ods. 4
zákona č. 566/1992 Zb. pred samotným hlasovaním o vyslovení súhlasu s kandidátom.
Záväznosť jej posúdenia sa tak vzťahuje len na ňu samotnú a nezaväzuje prezidenta, ktorý
je oprávnený sám posúdiť splnenie podmienok podľa § 7 ods. 4 zákona č. 566/1992 Zb.
Pokiaľ dospeje k záveru, že tieto podmienky nie sú splnené, tak návrhu nevyhovie. Naopak,
podľa názoru ústavného súdu by vymenovanie kandidáta za viceguvernéra prezidentom
navrhnutého vládou a schváleného národnou radou bez skúmania, či navrhnutý kandidát
spĺňa podmienky ustanovené v § 7 ods. 4 zákona č. 566/1992 Zb., znamenalo, že by
prezident ako štátny orgán nekonal v rozsahu ustanovenom zákonom a v súlade so svojím
ústavným sľubom (čl. 104 ods. 1 ústavy).
37. Oprávnenie posúdiť splnenie zákonných podmienok pritom nemožno stotožňovať
so svojvôľou a zamieňať ho s politickým posúdením kandidatúry. Tak ako prezident,
i národná rada musí pri posudzovaní, či navrhnutý kandidát spĺňa požiadavky podľa § 7
ods. 4 zákona č. 566/1992 Zb., rešpektovať doktrinálne prípustné interpretačné postupy,
svoj záver musí rozumne odôvodniť a musí rešpektovať prípadný záväzný výklad ústavného
súdu alebo súdov, ktorý by bol relevantný na posúdenie príslušnej otázky.
38. Na oprávnení posúdiť splnenie zákonných predpokladov nemení nič ani
argumentácia vo vzťahu k monokratickému alebo kolegiátnemu charakteru orgánu,
prípadne k formalizovanému postupu pri výbere kandidáta. Vláda tento posledný tvrdený
argument len uvádza bez toho, aby ho ďalej konkretizovala. Z tohto pohľadu mu pre jeho
neurčitosť a nejasnosť nemožno priznať ústavnoprávnu relevanciu.
39. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd prijal tento záväzný výklad čl. 102
ods. 1 písm. h) ústavy:
„Prezident Slovenskej republiky posudzuje pri výkone svojej právomoci podľa
čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy, či kandidát na funkciu viceguvernéra
Národnej banky Slovenska, ktorého navrhla vláda a s ktorým vyslovila súhlas národná rada
podľa § 7 ods. 2 zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších
predpisov, spĺňa predpoklady na vymenovanie do tejto funkcie podľa § 7 ods. 4 tohto
zákona. V prípade, že dospeje k záveru, že tieto predpoklady navrhnutý kandidát nespĺňa,
návrhu vlády nevyhovie.“
40. V ďalšom sa už ústavný súd nezaoberal výkladom aj zostávajúceho normatívneho
textu čl. 102 ods. 1 písm. h) vety pred bodkočiarkou ústavy, pretože tento normatívny text
sa už netýkal sporu medzi navrhovateľom a prezidentom v tomto konaní o výklade
ústavných zákonov.
Z uvedených východísk, analýz a záverov ústavného súdu vyplynulo jeho
rozhodnutie tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2009