Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 7/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.

Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Jána Klučku a JUDr. Richarda Rapanta po

prerokovaní návrhu vlády Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla

1996

p o d á v a t e n t o v ý k l a d

) :

1. Z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)

: "vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy"

nevyplýva oprávnenie určiť postup a spôsob, akým má vláda Slovenskej republiky

alebo jej člen zadovážiť údaje, ktoré majú tvoriť obsah správy vlády Slovenskej

republiky alebo jej člena vyžiadanej prezidentom Slovenskej republiky. Určenie

postupu a spôsobu zadováženia údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy prezidentovi

Slovenskej republiky patrí do výlučnej pôsobnosti vlády Slovenskej republiky

alebo toho jej člena, od ktorého si prezident Slovenskej republiky vyžiadal

správu podľa ) .

2. Z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)

: "vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy"

nevyplýva oprávnenie určiť lehotu, dokedy má vláda Slovenskej republiky alebo

jej člen správu prezidentovi republiky zaslať.

3. Lehota na vyhotovenie a zaslanie správy vlády Slovenskej republiky

alebo jej člena vyžiadanej prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)

vyplýva z ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek

výkonnej moci Slovenskej republiky. Jej trvanie je podmienené časom objektívne

potrebným na to, aby vláda Slovenskej republiky alebo jej člen zadovážili údaje,

ktoré majú tvoriť jej obsah.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky dostal 14. decembra 1995 návrh vlády

Slovenskej republiky na začatie konania o podanie výkladu )

Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh predbežne

prerokoval a po zistení, že spĺňa zákonom predpísané náležitosti upravené v 20

a 47 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov ho 30. januára 1996 prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ, vláda Slovenskej republiky, vo svojom návrhu na začatie konania o

podanie výkladu ) uviedla, že z uvedeného článku a konkrétne

z právomoci prezidenta republiky v nej obsiahnutej "...vyžadovať od vlády alebo jej

členov správy" nevyplýva aj jeho oprávnenie "ukladať členom vlády úlohy a

termínovať ich plnenie. Vláda zastáva stanovisko, že takéto oprávnenie prezidentovi

republiky z ) nevyplýva".

V zdôvodnení svojho návrhu vláda Slovenskej republiky uviedla, že: "Ústava

Slovenskej republiky v článku 102 písm. r) oprávňuje prezidenta republiky byť

prítomným na schôdzach vlády, predsedať jej a vyžadovať si od vlády alebo od

jej členov správy.

Prezident republiky vo svojom liste z 2. 9. 1995 č. 20-1253/95

adresovanom ministrovi zahraničných vecí nevyžadoval od ministra

zahraničných vecí správu v zmysle článku 102 písm. r) Slovenskej

republiky, ale vyjadril svoju predstavu o jeho postupe s tým, že považuje za

nevyhnutné, aby príslušné orgány Slovenskej republiky bezodkladne požiadali

Rakúsku spolkovú republiku o navrátenie občana Slovenskej republiky, ktorý bol v

rozpore so slovenským, rakúskym i medzinárodným právom zavlečený do cudziny.

Takto formulovaný písomný prejav nie je žiadosťou o správu, ale pokynom

na konkrétny postup člena vlády.

Obdobne prezident republiky v liste ministrovi vnútra zo dňa 10. 11. 1995 č.

0015-95/PT vo veci preverovania petičných hárkov Demokratickej únie Slovenska

žiadal v bode 4 a 6 tohto listu ministra vnútra, aby nariadil zrátanie počtu

vypočutých občanov, ak to nebolo urobené.

V danom prípade nepochybne nejde o vyžiadanie správy v zmysle článku 102

písm. r) , ale jednoznačne o pokyn ako má minister v

danej veci postupovať. Že nejde o štylistickú nepresnosť, ale o jednoznačný pokyn,

možno vyvodiť z textu celej vety v bode 4, keď prezident v jej prvej časti použil

slová: "To znamená, že ak sa dosiaľ počet vypočutých nezrátal, žiadam Vás,

aby ste toto zrátanie nariadili". Rovnakú žiadosť zopakoval aj v bode 6 listu,

pričom určil aj lehotu.

Vláda považuje ukladanie úloh členom vlády, ako aj ich termínovanie za

protiústavné. Vláda zastáva názor, že ani z oprávnenia prezidenta republiky

vyžadovať si od vlády a členov vlády správy, ani z iného ustanovenia

Slovenskej republiky nevyplýva aj jeho oprávnenie ukladať členom vlády úlohy a

ich splnenie termínovať. Tento názor vlády sa opiera o ústavné postavenie prezidenta

republiky ako jedného z predstaviteľov výkonnej moci štátu. Vláda a prezident

republiky sú samostatnými štátnymi orgánmi s presne vymedzenými ústavnými

právomocami.

V prípade, že by prezidentovi republiky prislúchalo oprávnenie ukladať vláde

a členom vlády úlohy, a tieto dokonca termínovať, došlo by k podriadenosti

vlády prezidentovi republiky, čo nie je v súlade s článkom 108 a článkom 2 ods.

3 ani s inými ustanoveniami . Takéto oprávnenia

podľa neprislúchajú ani Národnej rade Slovenskej

republiky.

Vláda považuje takéto konanie za zasahovanie do jej výkonnej právomoci."

Na základe uvedených skutočností vláda Slovenskej republiky navrhla, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad článku 102 písm. r)

Slovenskej republiky, podľa ktorého: "Ustanovenie )

Slovenskej republiky n e o p r á v ň u j e prezidenta republiky ukladať

úlohy vláde alebo jej členom."

Prezident Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k návrhu vlády

Slovenskej republiky na podanie výkladu článku 102 písm. r) Slovenskej

republiky zo dňa 6. marca 1996 poukázal na korešpondenciu, ktorá predchádzala

jeho listu adresovanému ministrovi vnútra Slovenskej republiky zo dňa 10. 11.

1995 (č. 0015-95/PT), ako i hodnotenie ústavnosti jeho postupu voči žiadostiam

prezidenta republiky o podanie správy podľa článku 102 písm. r) Slovenskej

republiky (časť I. až III. odpovede prezidenta Slovenskej republiky). Samotnej

reagencii na návrh vlády Slovenskej republiky o podanie výkladu článku 102 písm. r)

sa venuje časť IV. odpovede prezidenta Slovenskej

republiky podľa ktorej: "1. Podľa je prezident hlavou

Slovenskej republiky, teda hlavou štátu ako celku. Preto je jeho ústavné postavenie

dominantné voči ústavnému postaveniu vlády (už citované uznesenie ).

S uvedeným postavením prezidenta republiky korešpondujú jeho ústavné

právomoci, vrátane právomoci, ktorá je upravená v ) .

Z a vychádza aj 3 ods. 1

o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky, ktorý ukladá štátnym orgánom

povinnosť podávať správy a vysvetlenia. Zameranie správ je dané ústavným

postavením, ako aj politickou a verejnou činnosťou prezidenta republiky ( 1 ods. 3

písm. b), ods. 4 cit. zák.).

Oprávneniu prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo od jej členov

správy, zodpovedná ústavná povinnosť vlády a jej členov správy z okruhu ich

pôsobnosti poskytnúť. Pritom nejde len o správy, ktoré už boli vypracované na iný

účel, príp. pre iný orgán. Z čl. 102 písm. r) vyplýva povinnosť správu

vypracovať, a to vrátane odpovedí na otázky, ktoré prezident republiky žiadal

pojať do správy, ak tieto otázky patria do okruhu správy, na podanie ktorej má

prezident ústavné oprávnenie. Vyžadovanie správy podľa ) s

takto zameranými odpoveďami nie je uložením úlohy, ktorá by nezodpovedala

ústavnej právomoci prezidenta a ústavnej povinnosti vlády i jej členov.

2. S povinnosťou podať správu uvedenú v ) je spojená

povinnosť podať správu v lehote, určenej prezidentom republiky, ak je lehota

primeraná okolnostiam, najmä dĺžke času, potrebného na vypracovanie správy.

Ak by hlava štátu nebola oprávnená určiť primeranú lehotu, znamenalo by to, že

minister môže splnenie úlohy neustále odkladať až do času, keď je už správa

neaktuálna, príp. až do uplynutia funkčného obdobia vlády ( ).

Práva a povinnosti, upravené v Ústave sú zásadne reálnymi právami a

povinnosťami. Ak by prezident republiky nemohol požadovať podanie správy v

lehote, ktorá je primeraná okolnostiam prípadu, najmä času, objektívne

potrebnému na vypracovanie správy, alebo ak by vláda resp. jej člen mohli

dlhodobo, a podľa vlastného rozhodnutia odkladať splnenie tejto povinnosti, nebolo

by právo, upravené v ) reálne.

Taký stav by však nezodpovedal ani ústavnému postaveniu prezidenta

republiky, ani všeobecnej povinnosti štátnych orgánov vzájomne spolupracovať.

Preto, ak je lehota primeraná povahe správy a reálnym možnostiam vlády alebo jej

člena, je určenie lehoty súčasťou oprávnenia uvedeného v ) .

Na základe uvedeného prezident Slovenskej republiky navrhol, aby ústavný

súd podal výklad, na základe ktorého: "Podľa ) Slovenskej

republiky prezident republiky má právo vyžadovať si od vlády alebo jej členov

správy.

Tomuto právu zodpovedá povinnosť vlády a povinnosť toho člena vlády, do

okruhu pôsobnosti ktorého zameranie a obsah správy patrí, správu poskytnúť.

Oprávnenie prezidenta republiky a povinnosť vlády a jej členov sa nevzťahuje iba

na správy, ktoré má vláda alebo jej člen už spracované, ale zahŕňa aj povinnosť

správu vypracovať.

Súčasťou oprávnenia prezidenta republiky požadovať vypracovanie správy je

aj oprávnenie určiť otázky, na ktoré má správa dať odpoveď; určené otázky musia

patriť do okruhu pôsobnosti vlády, resp. toho člena vlády, ktorého prezident

republiky o správu požiadal.

Požadovanie správy a v jej rámci požadovanie odpovede na otázky, patriace do

okruhu pôsobnosti vlády alebo jej člena, nemožno považovať za uloženie úlohy,

ktorá by vybočila z rámca upraveného ustanovením ) .

Práva a povinnosti, upravené v Ústave, sú zásadne reálnymi právami a

povinnosťami. Preto súčasťou práva prezidenta republiky požadovať správu podľa

) je aj oprávnenie určiť lehotu, do ktorej treba správu podať;

lehota musí byť primeraná okolnostiam, najmä času objektívne potrebnému na

vypracovanie správy.

Požiadavky prezidenta republiky na vypracovanie správ, uvedených v jeho

listoch ministrovi vnútra z 30. 5. 1995 a z 20. 9. 1995, vrátane otázok, ktoré

mali byť v správe zodpovedané a ktoré prezident republiky konkretizoval v listoch z

31. 10. 1995 a 10. 11. 1995, zodpovedali jeho právu uvedenému v čl. 102 písm. r)

. Predloženie správy ministrom vnútra po viac ako piatich mesiacoch, a to

správy neúplnej, ako aj nepredloženie správy požadovanej 20. 9. 1995, boli

porušením povinností, ktoré ministrovi vyplývajú z ) ."

Prezident Slovenskej republiky vo svojej odpovedi na návrh vlády Slovenskej

republiky tiež uviedol, že tento vychádza "z neúplných skutkových údajov, tieto

skutkové údaje chybne hodnotí a dochádza k nesprávnemu výkladu ustanovenia

článku 102 písmeno r) ". Navrhol preto, aby "Ústavný

súd Slovenskej republiky vládou navrhnutý výklad neprijal a aby prijal výklad,

ktorý uvádzam v závere tohto podania. V tomto zmysle má moje vyjadrenie

charakter protinávrhu".

I.

Vychádzajúc z uvedených stanovísk navrhovateľa a odporcu, ako i zo získanej

písomnej dokumentácie (korešpondencie) medzi prezidentom Slovenskej republiky

a členom vlády Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil

predmet sporu o výklad ) v časti:

"prezident... má právo... vyžadovať od vlády alebo jej členov správy" nasledovne:

1. v zmysle návrhu navrhovateľa (vlády Slovenskej republiky) nie je

predmetom sporu oprávnenie prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo jej

jednotlivého člena (členov) správy.

2. predmetom sporu ohľadom citovaného ustanovenia Slovenskej

republiky je však taký výklad (a aj praktické uplatnenie) tohoto ústavného

práva prezidentom Slovenskej republiky, ktoré mu umožňuje určiť členovi vlády

Slovenskej republiky aj postup (spôsob), akým má údaje požadované do správy

pre prezidenta Slovenskej republiky zadovážiť.

Takýto výklad a aj praktické uplatnenie ) Slovenskej

republiky ústavný súd zistil z listu prezidenta Slovenskej republiky ministrovi

vnútra Slovenskej republiky z 10. novembra 1995 (číslo 0015-95/PT) a konkrétne z

formulácie jeho požiadaviek obsiahnutých pod bodmi 4 a 6.

3. Predmetom sporu ohľadom citovaného ustanovenia Slovenskej

republiky je tiež taký výklad (a aj praktické uplatnenie) tohoto ústavného práva

prezidentom Slovenskej republiky, ktorý mu umožňuje stanoviť členovi vlády

Slovenskej republiky lehotu, dokedy má požadovanú správu prezidentovi

Slovenskej republiky zaslať. Takýto výklad a aj praktické uplatnenie čl. 102 písm.

r) ústavný súd zistil z listu prezidenta Slovenskej

republiky ministrovi vnútra Slovenskej republiky z 10. novembra 1995 (číslo

0015-95/PT) a konkrétne z jeho záverečnej formulácie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko aj k požiadavke prezidenta

Slovenskej republiky obsiahnutej v jeho písomnom vyjadrení zo 6. marca 1996,

aby: "Ústavný súd Slovenskej republiky vládou navrhnutý výklad neprijal a aby

prijal výklad, ktorý uvádzam v závere tohto podania. V tomto zmysle má moje

vyjadrenie charakter protinávrhu".

Ústavný súd Slovenskej republiky je v konaní o výklad ústavných zákonov,

ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom

bolo preukázané, že je vec sporná (podobne ústavný súd ustálil aj v prípade

vedenom pod spisovou značkou ). Právne relevantný protinávrh odporcu v

konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, sa preto musí týkať toho

ustanovenia ústavného zákona, spornosť ktorého navrhovateľ namietol a spornosť

ktorého bola pred Ústavným súdom Slovenskej republiky preukázaná.

V uvedenom rozsahu Ústavný súd Slovenskej republiky zohľadnil odpoveď

prezidenta Slovenskej republiky zo 6. marca 1996 ako "protinávrh" v predmete

sporu vymedzenom vyššie pod bodmi 2 a 3.

II.

1. Hoci sú obe zložky výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda)

navzájom oddelené, zároveň spolupracujú a sú navzájom previazané

spolupôsobením pri realizácii svojich ústavných právomocí.

Ústavná zásada spolupráce (spolupôsobenia) oboch zložiek výkonnej moci je

podmienená skutočnosťou, že výkon ich ústavných právomocí (v prípadoch

určených ) nie je možný bez vzájomnej spolupráce

vlády Slovenskej republiky, resp. jej člena (členov) a prezidenta Slovenskej

republiky. predpokladá spolupôsobenie oboch zložiek

výkonnej moci v dvoch skupinách prípadov, a to:

a) pri kreovaní vlády Slovenskej republiky,

b) pri výkone funkcií (ústavných právomocí) už kreovanej vlády a zvoleného

prezidenta Slovenskej republiky.

a) Spolupôsobenie prezidenta Slovenskej republiky s druhou zložkou výkonnej

moci sa prejavuje v tom, že podľa prezident Slovenskej

republiky vymenúva predsedu vlády a podľa prezident Slovenskej

republiky na návrh predsedu vlády vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády.

b) Vzájomná spolupráca prezidenta Slovenskej republiky a vlády Slovenskej

republiky pri výkone ich ústavných právomocí sa prejavuje v tom, že bez

určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je možné ani uplatnenie

(reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich. Napríklad podľa čl. 102 písm. k)

, prezident republiky vyhlasuje vojnový stav na návrh

vlády Slovenskej republiky. Bez návrhu vlády Slovenskej republiky prezident

nemôže poveriť vyslanca Slovenskej republiky podľa )

Slovenskej republiky a i.

2. Prezident Slovenskej republiky na základe )

Slovenskej republiky: "Má právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej

republiky, predsedať jej a vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy."

Podľa právneho názoru ústavného súdu ) Slovenskej

republiky však nemožno vykladať reštriktívne, t. j. len tak, že prezident republiky

má ústavné právo vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy len v súvislosti s

uplatnením svojho práva "byť prítomný na schôdzach vlády". Pri takomto výklade

ústavnej právomoci prezidenta "vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy" by sa

táto zúžila výlučne len na správy týkajúce sa programu tej schôdze vlády

Slovenskej republiky, na ktorej sa prezident republiky rozhodol zúčastniť.

Vychádzajúc zo vzťahu vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci v

Slovenskej republike podľa šiestej hlavy je preto

potrebné uviesť, že prezident republiky je oprávnený vyžadovať si od vlády, resp.

jej členov správy aj bez spojitosti s využitím svojho práva podľa čl. 102 písm. r)

, t. j. byť prítomný na schôdzi vlády Slovenskej

republiky a predsedať jej. Len takýto výklad citovaného ustanovenia

Slovenskej republiky vytvára predpoklad reálneho výkonu ostatných ústavných

právomocí prezidenta Slovenskej republiky (odlišných od tej, uvedenej v čl. 102

písm. r) ), k uplatneniu ktorých si prezident Slovenskej

republiky vyžaduje správu vlády Slovenskej republiky alebo jej člena.

3. nešpecifikuje obsahové zameranie správ, ktoré

je prezident Slovenskej republiky oprávnený vyžadovať si od vlády, resp. jej

jednotlivých členov. Pri odpovedi na túto otázku Ústavný súd Slovenskej republiky

vychádzal zo skutočnosti, že požadované správy sa majú týkať tých otázok, resp.

oblastí, ktoré spadajú do okruhu ústavných a iných právomocí vlády Slovenskej

republiky, resp. jej jednotlivých členov.

Takéto určenie obsahového zamerania správ zaručuje reálny obsah uplatnenia

ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky, pretože vláda Slovenskej

republiky, ako aj jej členovia sú spôsobilí poskytnúť tie údaje, požadované

prezidentom Slovenskej republiky do svojej správy, ktoré je možné zadovážiť v

rozsahu ich ústavných právomocí, ako aj právomocí, ktoré členom vlády

vyplývajú z ich postavenia vedúcich ústredných orgánov štátnej správy.

tiež nespresňuje, nakoľko podrobné majú byť

správy poskytnuté vládou Slovenskej republiky alebo jej členom prezidentovi

republiky. Záleží preto od formulácie požiadavky (požiadaviek) prezidenta

Slovenskej republiky, koľko údajov, akého charakteru a nakoľko podrobných si

vyžaduje od vlády Slovenskej republiky alebo od jej člena.

Pri výklade ) Ústavný súd Slovenskej

republiky vychádzal zo skutočnosti, že prezident Slovenskej republiky si vyžaduje

správy od vlády Slovenskej republiky alebo od jej jednotlivého člena pre potreby

vyplývajúce ako z jeho ústavného postavenia hlavy Slovenskej republiky (čl. 101

), tak aj pre výkon svojich ďalších ústavných právomocí. Prezident

Slovenskej republiky však nie je povinný vo svojej žiadosti členovi vlády Slovenskej

republiky alebo vláde Slovenskej republiky o poskytnutie správy označiť, k akému

účelu vyžiadanú správu potrebuje, keďže ústavný základ jej vyžiadania predstavuje

samotný ) bez výslovnej spojitosti s iným článkom Slovenskej

republiky, resp. iným ustanovením .

4. neurčuje ani formu, v ktorej má prezident

Slovenskej republiky uplatniť svoje ústavné právo vyžadovať si od vlády alebo jej

členov správy. Z prejavu jeho vôle však musí byť zrejmé, že sa ním obracia na vládu

alebo jej člena a že si vyžaduje poskytnutie správy o konkrétnej otázke na

základe ) .

Žiadosť prezidenta republiky o poskytnutie správy od vlády Slovenskej republiky

alebo od jej člena môže preto obsahovať jednu alebo viacero požiadaviek na

poskytnutie detailnejších alebo všeobecnejších informácií o otázkach spadajúcich

do okruhu právomocí vlády Slovenskej republiky alebo jej člena (členov).

5. neupravuje expressis verbis záväzok vlády

Slovenskej republiky alebo jej člena vyhotoviť a zaslať správu, ktorú si od nich

prezident republiky vyžiadal na základe ) .

Takýto záväzok však možno vyvodiť z ústavnej zásady vzájomnej spolupráce

oboch zložiek výkonnej moci. Podľa právneho názoru ústavného súdu z ústavnej

zásady vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky

vyplýva aj ich záväzok spolupôsobiť pri výkone určenej ústavnej

právomoci jednej z nich aj bez nutnosti výslovného ústavného zakotvenia takéhoto

spolupôsobenia.

Obsah tohoto záväzku nestanovuje jednotne.

Spolupôsobenie jednej zložky výkonnej moci treba však uskutočňovať v rozsahu a

spôsobom, ktorý umožňuje (vytvára podmienky) reálneho uplatnenia ústavnej

právomoci druhej zložky výkonnej moci. Nie každú reagenciu jednej zo zložiek

výkonnej moci možno preto považovať za takú, ktorá spĺňa kritériá záväzku

spolupôsobenia jednotlivých zložiek výkonnej moci, ktorý pre nich vyplýva z

ústavnej zásady ich vzájomnej spolupráce.

V závislosti od uplatňovania konkrétnej ústavnej právomoci jednej zložky

výkonnej moci je určený aj druh a miera spolupôsobenia druhej zložky výkonnej

moci. Prezident republiky má podľa )

právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej republiky a predsedať jej.

Spolupôsobenie vlády Slovenskej republiky sa prejavuje v tom, že mu umožní účasť

na schôdzi vlády, prípadne mu umožní, aby jej predsedal. Obsahom záväzku

spolupôsobenia vlády Slovenskej republiky pri výkone ústavného práva

prezidenta Slovenskej republiky podľa )

je preto vytvorenie reálnych podmienok, ktoré by prezidentovi republiky umožnili

reálny výkon jeho ústavnej právomoci.

Podobne možno charakterizovať aj obsah záväzku Národnej rady Slovenskej

republiky s ohľadom na využitie ústavných právomocí prezidenta Slovenskej

republiky podľa ) a .

K výkonu ústavných právomocí prezidenta republiky sa však

v určených prípadoch požaduje aj aktívne spolupôsobenie druhej zložky

výkonnej moci.

Napríklad na základe prezident republiky vymenúva a odvoláva

členov vlády Slovenskej republiky na návrh predsedu vlády, prípadne na návrh

vlády Slovenskej republiky vyhlasuje vojnový stav (čl. 102 písm. k)). K reálnemu

výkonu ústavných právomocí prezidenta republiky sa v uvedených prípadoch

vyžaduje aktívne spolupôsobenie predsedu vlády, resp. vlády Slovenskej republiky.

Až pri uskutočnení takýchto aktívnych krokov jednej zložky výkonnej moci je

možné, aby sa uplatnila a tým aj reálne naplnila ústavná právomoc druhej zložky

výkonnej moci.

Do okruhu ústavných oprávnení prezidenta Slovenskej republiky,

predpokladajúcich aktívne spolupôsobenie vlády Slovenskej republiky alebo jej

člena, patrí aj to, ktoré mu umožňuje vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky

alebo jej člena správy. Je to samostatná ústavná právomoc prezidenta Slovenskej

republiky a (ako už bolo uvedené) k jej výkonu je prezident republiky oprávnený

aj bez spojitosti so svojím ústavným právom byť prítomný na schôdzach vlády

Slovenskej republiky a predsedať jej.

Na tejto charakteristike nemení nič ani to, že správy vyžiadané prezidentom

Slovenskej republiky od vlády Slovenskej republiky, resp. od jej člena, môžu

súčasne slúžiť ako podklad (jeden z podkladov) pre výkon jeho ďalších ústavných

právomocí (napríklad pre odpustenie alebo zmiernenie trestov podľa čl. 102 písm.

i) ).

Ústavná zásada spolupráce jednotlivých zložiek výkonnej moci Slovenskej

republiky preto stanovuje záväzok ich spolupôsobenia pri výkone ústavných

právomocí, pokiaľ ich uplatnenie jednou z nich je predpokladom

(nevyhnutnou podmienkou) pre uplatnenie ústavnej právomoci druhej z nich alebo

pre reálne naplnenie jej obsahu.

však jednotlivým zložkám výkonnej moci

nepriznáva žiadne osobitné oprávnenia späté s uplatňovaním tých ústavných

právomocí, ktoré predpokladajú spolupôsobenie (spoluprácu) druhej zložky výkonnej

moci. Takéto osobitné oprávnenia nepriznáva ani vo

vzťahu jednej zložky výkonnej moci k druhej zložke výkonnej moci Slovenskej

republiky. Pokiaľ teda jedna zo zložiek výkonnej moci uplatní svoju ústavnú

právomoc predpokladajúcu spolupôsobenie druhej zložky výkonnej moci,

nevyplýva jej z toho žiadne osobitné oprávnenie týkajúce sa (vzťahujúce sa na)

určenia postupu a spôsobu, akým má druhá zložka výkonnej moci pri plnení

svojho záväzku spolupôsobiť, postupovať. Ústavná úprava právomocí oboch

zložiek výkonnej moci v síce predpokladá ich

vzájomnú spoluprácu, ale spôsob a postup plnenia záväzku spolupôsobenia zveruje

do výlučnej pôsobnosti každej z nich.

Uvedené konštatovanie sa podľa právneho názoru ústavného súdu v plnom

rozsahu vzťahuje aj na určenie lehoty, dodržaním ktorej jedna zložka výkonnej moci

podmieňuje splnenie záväzku spolupôsobenia druhej zložky výkonnej moci. Z

výkonu ústavnej právomoci jednej zložky výkonnej moci nemožno odvodiť aj jej

oprávnenie určiť lehotu, dokedy má druhá zložka výkonnej moci splniť svoj záväzok

spolupôsobiť pri jej výkone. Takáto lehota je však obsiahnutá v záväzku

spolupôsobenia druhej zložky výkonnej moci, ktorý pre ňu vyplýva z ústavnej

zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci.

V prípadoch, v ktorých to ústavodarca považoval za vhodné a účelné, totiž sám

určil lehoty, v ktorých má príslušný štátny orgán Slovenskej republiky uplatniť tú

ústavnú právomoc, ktorá predpokladá spolupôsobenie inej zložky štátnej moci. Tak

podľa vláda je povinná do 30 dní po svojom

vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky, prezident

Slovenskej republiky môže podľa ) vrátiť Národnej rade

Slovenskej republiky ústavné zákony a zákony s pripomienkami do 15 dní po ich

schválení a i.

V uvedených prípadoch je uplatnenie záväzku spolupôsobenia pri výkone

ústavnej právomoci určitej zložky štátnej moci Slovenskej republiky podmienené

aj dodržaním určenej lehoty, s ktorou sa spájajú aj predvídané

právne účinky jej uplatnenia.

V ostatných prípadoch uplatňovania tých ústavných právomocí

jednotlivých zložiek štátnej moci, ktoré predpokladajú spolupôsobenie inej

zložky štátnej moci, sa uplatňuje ústavná zásada ich vzájomnej spolupráce a

záväzok spolupôsobenia z nej vyplývajúci.

Ako už bolo uvedené, súčasťou tohoto záväzku je aj jeho splnenie v určitej

lehote, ktorá však (na rozdiel od tých výslovne uvedených v ústave) nie je

stanovená fixne. Dĺžka tejto lehoty môže byť preto rôzna a je podmienená jedine

splnením ústavných či iných podmienok spätých s uplatnením tej ústavnej právomoci

jednotlivej zložky štátnej moci Slovenskej republiky, ktorá predstavuje jej

spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci. Po splnení

týchto podmienok vzniká záväzok príslušnej zložky štátnej moci uplatniť svoje

spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci, pretože

už nestanovuje žiadne ďalšie podmienky (a ani lehoty),

ktoré by uplatnenie spolupôsobenia podmieňovali. Uvedené sa v plnom rozsahu

vzťahuje aj na lehoty, ktoré vyplývajú pre obe zložky výkonnej moci z ústavnej

zásady ich vzájomnej spolupráce a záväzku spolupôsobenia pri výkone ich

ústavných právomocí.

III.

V závislosti od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky vyvstáva aj

rozdielny rozsah činností (úkonov), ktoré má vláda Slovenskej republiky alebo jej

člen vykonať na to, aby vyhovel požiadavke prezidenta republiky na poskytnutie

údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy prezidentovi republiky. Vychádzajúc z

ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci však samotná vláda

Slovenskej republiky, prípadne jej člen, určia postup a spôsob, akým zadovážia

údaje potrebné do správy požadovanej prezidentom republiky podľa čl. 102 písm. r)

.

Určenie postupu a spôsobu získania požadovaných údajov, stanovenie osôb

zodpovedných za ich zadováženie, zhromaždenie, spracovanie, prípadne

vyhodnotenie, spadá do výlučnej pôsobnosti vlády Slovenskej republiky alebo

toho jej člena, od ktorého si prezident vyžiadal správu podľa čl. 102 písm. r)

.

Hoci z ) vyplýva ústavné právo

prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy, uvedený

článok prezidentovi Slovenskej republiky súčasne neumožňuje aj určovať

postup a spôsob, akým má vláda Slovenskej republiky alebo jej člen údaje

požadované prezidentom republiky zadovážiť. Určenie postupu a spôsobu

zadováženia údajov požadovaných prezidentom Slovenskej republiky do správy

vlády Slovenskej republiky alebo jej člena spadá do výlučnej pôsobnosti vlády

Slovenskej republiky alebo jej člena.

V závislosti od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky je nutná aj

nerovnako dlhá lehota na získanie a spracovanie údajov, ktoré má vláda Slovenskej

republiky alebo jej člen zadovážiť do správy požadovanej prezidentom republiky.

Vychádzajúc z ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci, ktorá má

umožniť reálny výkon ústavných právomocí prezidenta republiky, je to súčasne

jediná "lehota", ktorú z nej možno odvodiť pre vyhotovenie a zaslanie správy

prezidentovi Slovenskej republiky.

Jej dĺžka preto závisí od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky a

od následných úkonov vlády Slovenskej republiky alebo jej člena, ktoré sú

potrebné na zadováženie a spracovanie tých údajov, ktoré majú tvoriť obsah

správy prezidentovi Slovenskej republiky.

Po zadovážení tých údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy vyžiadanej

prezidentom Slovenskej republiky, ju treba zaslať bez zbytočného odkladu jej

adresátovi, keďže už žiadnu inú (a osobitnú) lehotu,

odlišnú od tej uvedenej vyššie, pre zaslanie už spracovanej správy vlády

Slovenskej republiky alebo jej člena, prezidentovi Slovenskej republiky nepozná, a

preto ani neupravuje.

Podľa právneho názoru ústavného súdu takýto výklad ústavnej zásady

spolupráce oboch zložiek výkonnej moci zabezpečuje nielen reálne uplatnenie

ústavných právomocí každej z nich, ale aj ich uplatnenie v zodpovedajúcich

lehotách. Takýto výklad ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci

súčasne vylučuje nutnosť určenia lehoty na spracovanie a zaslanie správy

prezidentom Slovenskej republiky.

V opačnom prípade by, podľa právneho názoru ústavného súdu, neexistovala

žiadna ústavná garancia výkonu tých ústavných právomocí jednotlivých

zložiek výkonnej moci v Slovenskej republike, k uplatneniu ktorých

Slovenskej republiky neviaže konkrétne lehoty.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať

opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 1996

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Tibor Š a f á r i k

predseda senátu