Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 7/96
PDF · 238.14 KB
No categories available
I. ÚS 7/96
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr.
Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Jána Klučku a JUDr. Richarda Rapanta po
prerokovaní návrhu vlády Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júla
1996
p o d á v a t e n t o v ý k l a d
čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky:
1. Z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)
Ústavy Slovenskej republiky: "vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy"
nevyplýva oprávnenie určiť postup a spôsob, akým má vláda Slovenskej republiky
alebo jej člen zadovážiť údaje, ktoré majú tvoriť obsah správy vlády Slovenskej
republiky alebo jej člena vyžiadanej prezidentom Slovenskej republiky. Určenie
postupu a spôsobu zadováženia údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy prezidentovi
Slovenskej republiky patrí do výlučnej pôsobnosti vlády Slovenskej republiky
alebo toho jej člena, od ktorého si prezident Slovenskej republiky vyžiadal
správu podľa čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky.
2. Z ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)
Ústavy Slovenskej republiky: "vyžadovať si od vlády alebo od jej členov správy"
nevyplýva oprávnenie určiť lehotu, dokedy má vláda Slovenskej republiky alebo
jej člen správu prezidentovi republiky zaslať.
3. Lehota na vyhotovenie a zaslanie správy vlády Slovenskej republiky
alebo jej člena vyžiadanej prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r)
Ústavy Slovenskej republiky vyplýva z ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek
výkonnej moci Slovenskej republiky. Jej trvanie je podmienené časom objektívne
potrebným na to, aby vláda Slovenskej republiky alebo jej člen zadovážili údaje,
ktoré majú tvoriť jej obsah.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky dostal 14. decembra 1995 návrh vlády
Slovenskej republiky na začatie konania o podanie výkladu čl. 102 písm. r) Ústavy
Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky tento návrh predbežne
prerokoval a po zistení, že spĺňa zákonom predpísané náležitosti upravené v 20
a 47 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov ho 30. januára 1996 prijal na ďalšie konanie.
Navrhovateľ, vláda Slovenskej republiky, vo svojom návrhu na začatie konania o
podanie výkladu čl. 102 písm. r) uviedla, že z uvedeného článku Ústavy a konkrétne
z právomoci prezidenta republiky v nej obsiahnutej "...vyžadovať od vlády alebo jej
členov správy" nevyplýva aj jeho oprávnenie "ukladať členom vlády úlohy a
termínovať ich plnenie. Vláda zastáva stanovisko, že takéto oprávnenie prezidentovi
republiky z čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva".
V zdôvodnení svojho návrhu vláda Slovenskej republiky uviedla, že: "Ústava
Slovenskej republiky v článku 102 písm. r) oprávňuje prezidenta republiky byť
prítomným na schôdzach vlády, predsedať jej a vyžadovať si od vlády alebo od
jej členov správy.
Prezident republiky vo svojom liste z 2. 9. 1995 č. 20-1253/95
adresovanom ministrovi zahraničných vecí nevyžadoval od ministra
zahraničných vecí správu v zmysle článku 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky, ale vyjadril svoju predstavu o jeho postupe s tým, že považuje za
nevyhnutné, aby príslušné orgány Slovenskej republiky bezodkladne požiadali
Rakúsku spolkovú republiku o navrátenie občana Slovenskej republiky, ktorý bol v
rozpore so slovenským, rakúskym i medzinárodným právom zavlečený do cudziny.
Takto formulovaný písomný prejav nie je žiadosťou o správu, ale pokynom
na konkrétny postup člena vlády.
Obdobne prezident republiky v liste ministrovi vnútra zo dňa 10. 11. 1995 č.
0015-95/PT vo veci preverovania petičných hárkov Demokratickej únie Slovenska
žiadal v bode 4 a 6 tohto listu ministra vnútra, aby nariadil zrátanie počtu
vypočutých občanov, ak to nebolo urobené.
V danom prípade nepochybne nejde o vyžiadanie správy v zmysle článku 102
písm. r) Ústavy Slovenskej republiky, ale jednoznačne o pokyn ako má minister v
danej veci postupovať. Že nejde o štylistickú nepresnosť, ale o jednoznačný pokyn,
možno vyvodiť z textu celej vety v bode 4, keď prezident v jej prvej časti použil
slová: "To znamená, že ak sa dosiaľ počet vypočutých nezrátal, žiadam Vás,
aby ste toto zrátanie nariadili". Rovnakú žiadosť zopakoval aj v bode 6 listu,
pričom určil aj lehotu.
Vláda považuje ukladanie úloh členom vlády, ako aj ich termínovanie za
protiústavné. Vláda zastáva názor, že ani z oprávnenia prezidenta republiky
vyžadovať si od vlády a členov vlády správy, ani z iného ustanovenia Ústavy
Slovenskej republiky nevyplýva aj jeho oprávnenie ukladať členom vlády úlohy a
ich splnenie termínovať. Tento názor vlády sa opiera o ústavné postavenie prezidenta
republiky ako jedného z predstaviteľov výkonnej moci štátu. Vláda a prezident
republiky sú samostatnými štátnymi orgánmi s presne vymedzenými ústavnými
právomocami.
V prípade, že by prezidentovi republiky prislúchalo oprávnenie ukladať vláde
a členom vlády úlohy, a tieto dokonca termínovať, došlo by k podriadenosti
vlády prezidentovi republiky, čo nie je v súlade s článkom 108 a článkom 2 ods.
3 ani s inými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky. Takéto oprávnenia
podľa Ústavy Slovenskej republiky neprislúchajú ani Národnej rade Slovenskej
republiky.
Vláda považuje takéto konanie za zasahovanie do jej výkonnej právomoci."
Na základe uvedených skutočností vláda Slovenskej republiky navrhla, aby
Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad článku 102 písm. r) Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého: "Ustanovenie čl. 102 písm. r) Ústavy
Slovenskej republiky n e o p r á v ň u j e prezidenta republiky ukladať
úlohy vláde alebo jej členom."
Prezident Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k návrhu vlády
Slovenskej republiky na podanie výkladu článku 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky zo dňa 6. marca 1996 poukázal na korešpondenciu, ktorá predchádzala
jeho listu adresovanému ministrovi vnútra Slovenskej republiky zo dňa 10. 11.
1995 (č. 0015-95/PT), ako i hodnotenie ústavnosti jeho postupu voči žiadostiam
prezidenta republiky o podanie správy podľa článku 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky (časť I. až III. odpovede prezidenta Slovenskej republiky). Samotnej
reagencii na návrh vlády Slovenskej republiky o podanie výkladu článku 102 písm. r)
Ústavy Slovenskej republiky sa venuje časť IV. odpovede prezidenta Slovenskej
republiky podľa ktorej: "1. Podľa čl. 101 ods. 1 Ústavy je prezident hlavou
Slovenskej republiky, teda hlavou štátu ako celku. Preto je jeho ústavné postavenie
dominantné voči ústavnému postaveniu vlády (už citované uznesenie I. ÚS 39/93).
S uvedeným postavením prezidenta republiky korešpondujú jeho ústavné
právomoci, vrátane právomoci, ktorá je upravená v čl. 102 písm. r) Ústavy.
Z čl. 101 ods. 1 a čl. 102 Ústavy vychádza aj 3 ods. 1 zákona č. 16/1993 Z. z.
o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky, ktorý ukladá štátnym orgánom
povinnosť podávať správy a vysvetlenia. Zameranie správ je dané ústavným
postavením, ako aj politickou a verejnou činnosťou prezidenta republiky ( 1 ods. 3
písm. b), ods. 4 cit. zák.).
Oprávneniu prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo od jej členov
správy, zodpovedná ústavná povinnosť vlády a jej členov správy z okruhu ich
pôsobnosti poskytnúť. Pritom nejde len o správy, ktoré už boli vypracované na iný
účel, príp. pre iný orgán. Z čl. 102 písm. r) vyplýva povinnosť správu
vypracovať, a to vrátane odpovedí na otázky, ktoré prezident republiky žiadal
pojať do správy, ak tieto otázky patria do okruhu správy, na podanie ktorej má
prezident ústavné oprávnenie. Vyžadovanie správy podľa čl. 102 písm. r) Ústavy s
takto zameranými odpoveďami nie je uložením úlohy, ktorá by nezodpovedala
ústavnej právomoci prezidenta a ústavnej povinnosti vlády i jej členov.
2. S povinnosťou podať správu uvedenú v čl. 102 písm. r) Ústavy je spojená
povinnosť podať správu v lehote, určenej prezidentom republiky, ak je lehota
primeraná okolnostiam, najmä dĺžke času, potrebného na vypracovanie správy.
Ak by hlava štátu nebola oprávnená určiť primeranú lehotu, znamenalo by to, že
minister môže splnenie úlohy neustále odkladať až do času, keď je už správa
neaktuálna, príp. až do uplynutia funkčného obdobia vlády (čl. 117 Ústavy).
Práva a povinnosti, upravené v Ústave sú zásadne reálnymi právami a
povinnosťami. Ak by prezident republiky nemohol požadovať podanie správy v
lehote, ktorá je primeraná okolnostiam prípadu, najmä času, objektívne
potrebnému na vypracovanie správy, alebo ak by vláda resp. jej člen mohli
dlhodobo, a podľa vlastného rozhodnutia odkladať splnenie tejto povinnosti, nebolo
by právo, upravené v čl. 102 písm. r) Ústavy reálne.
Taký stav by však nezodpovedal ani ústavnému postaveniu prezidenta
republiky, ani všeobecnej povinnosti štátnych orgánov vzájomne spolupracovať.
Preto, ak je lehota primeraná povahe správy a reálnym možnostiam vlády alebo jej
člena, je určenie lehoty súčasťou oprávnenia uvedeného v čl. 102 písm. r) Ústavy.
Na základe uvedeného prezident Slovenskej republiky navrhol, aby ústavný
súd podal výklad, na základe ktorého: "Podľa čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky prezident republiky má právo vyžadovať si od vlády alebo jej členov
správy.
Tomuto právu zodpovedá povinnosť vlády a povinnosť toho člena vlády, do
okruhu pôsobnosti ktorého zameranie a obsah správy patrí, správu poskytnúť.
Oprávnenie prezidenta republiky a povinnosť vlády a jej členov sa nevzťahuje iba
na správy, ktoré má vláda alebo jej člen už spracované, ale zahŕňa aj povinnosť
správu vypracovať.
Súčasťou oprávnenia prezidenta republiky požadovať vypracovanie správy je
aj oprávnenie určiť otázky, na ktoré má správa dať odpoveď; určené otázky musia
patriť do okruhu pôsobnosti vlády, resp. toho člena vlády, ktorého prezident
republiky o správu požiadal.
Požadovanie správy a v jej rámci požadovanie odpovede na otázky, patriace do
okruhu pôsobnosti vlády alebo jej člena, nemožno považovať za uloženie úlohy,
ktorá by vybočila z rámca upraveného ustanovením čl. 102 písm. r) Ústavy.
Práva a povinnosti, upravené v Ústave, sú zásadne reálnymi právami a
povinnosťami. Preto súčasťou práva prezidenta republiky požadovať správu podľa
čl. 102 písm. r) Ústavy je aj oprávnenie určiť lehotu, do ktorej treba správu podať;
lehota musí byť primeraná okolnostiam, najmä času objektívne potrebnému na
vypracovanie správy.
Požiadavky prezidenta republiky na vypracovanie správ, uvedených v jeho
listoch ministrovi vnútra z 30. 5. 1995 a z 20. 9. 1995, vrátane otázok, ktoré
mali byť v správe zodpovedané a ktoré prezident republiky konkretizoval v listoch z
31. 10. 1995 a 10. 11. 1995, zodpovedali jeho právu uvedenému v čl. 102 písm. r)
Ústavy. Predloženie správy ministrom vnútra po viac ako piatich mesiacoch, a to
správy neúplnej, ako aj nepredloženie správy požadovanej 20. 9. 1995, boli
porušením povinností, ktoré ministrovi vyplývajú z čl. 102 písm. r) Ústavy."
Prezident Slovenskej republiky vo svojej odpovedi na návrh vlády Slovenskej
republiky tiež uviedol, že tento vychádza "z neúplných skutkových údajov, tieto
skutkové údaje chybne hodnotí a dochádza k nesprávnemu výkladu ustanovenia
článku 102 písmeno r) Ústavy Slovenskej republiky". Navrhol preto, aby "Ústavný
súd Slovenskej republiky vládou navrhnutý výklad neprijal a aby prijal výklad,
ktorý uvádzam v závere tohto podania. V tomto zmysle má moje vyjadrenie
charakter protinávrhu".
I.
Vychádzajúc z uvedených stanovísk navrhovateľa a odporcu, ako i zo získanej
písomnej dokumentácie (korešpondencie) medzi prezidentom Slovenskej republiky
a členom vlády Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky ustálil
predmet sporu o výklad čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky v časti:
"prezident... má právo... vyžadovať od vlády alebo jej členov správy" nasledovne:
1. v zmysle návrhu navrhovateľa (vlády Slovenskej republiky) nie je
predmetom sporu oprávnenie prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo jej
jednotlivého člena (členov) správy.
2. predmetom sporu ohľadom citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej
republiky je však taký výklad (a aj praktické uplatnenie) tohoto ústavného
práva prezidentom Slovenskej republiky, ktoré mu umožňuje určiť členovi vlády
Slovenskej republiky aj postup (spôsob), akým má údaje požadované do správy
pre prezidenta Slovenskej republiky zadovážiť.
Takýto výklad a aj praktické uplatnenie čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky ústavný súd zistil z listu prezidenta Slovenskej republiky ministrovi
vnútra Slovenskej republiky z 10. novembra 1995 (číslo 0015-95/PT) a konkrétne z
formulácie jeho požiadaviek obsiahnutých pod bodmi 4 a 6.
3. Predmetom sporu ohľadom citovaného ustanovenia Ústavy Slovenskej
republiky je tiež taký výklad (a aj praktické uplatnenie) tohoto ústavného práva
prezidentom Slovenskej republiky, ktorý mu umožňuje stanoviť členovi vlády
Slovenskej republiky lehotu, dokedy má požadovanú správu prezidentovi
Slovenskej republiky zaslať. Takýto výklad a aj praktické uplatnenie čl. 102 písm.
r) Ústavy Slovenskej republiky ústavný súd zistil z listu prezidenta Slovenskej
republiky ministrovi vnútra Slovenskej republiky z 10. novembra 1995 (číslo
0015-95/PT) a konkrétne z jeho záverečnej formulácie.
Ústavný súd Slovenskej republiky zaujal stanovisko aj k požiadavke prezidenta
Slovenskej republiky obsiahnutej v jeho písomnom vyjadrení zo 6. marca 1996,
aby: "Ústavný súd Slovenskej republiky vládou navrhnutý výklad neprijal a aby
prijal výklad, ktorý uvádzam v závere tohto podania. V tomto zmysle má moje
vyjadrenie charakter protinávrhu".
Ústavný súd Slovenskej republiky je v konaní o výklad ústavných zákonov,
ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom
bolo preukázané, že je vec sporná (podobne ústavný súd ustálil aj v prípade
vedenom pod spisovou značkou I. ÚS 20/94). Právne relevantný protinávrh odporcu v
konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, sa preto musí týkať toho
ustanovenia ústavného zákona, spornosť ktorého navrhovateľ namietol a spornosť
ktorého bola pred Ústavným súdom Slovenskej republiky preukázaná.
V uvedenom rozsahu Ústavný súd Slovenskej republiky zohľadnil odpoveď
prezidenta Slovenskej republiky zo 6. marca 1996 ako "protinávrh" v predmete
sporu vymedzenom vyššie pod bodmi 2 a 3.
II.
1. Hoci sú obe zložky výkonnej moci v Slovenskej republike (prezident a vláda)
navzájom oddelené, zároveň spolupracujú a sú navzájom previazané
spolupôsobením pri realizácii svojich ústavných právomocí.
Ústavná zásada spolupráce (spolupôsobenia) oboch zložiek výkonnej moci je
podmienená skutočnosťou, že výkon ich ústavných právomocí (v prípadoch
určených Ústavou Slovenskej republiky) nie je možný bez vzájomnej spolupráce
vlády Slovenskej republiky, resp. jej člena (členov) a prezidenta Slovenskej
republiky. Ústava Slovenskej republiky predpokladá spolupôsobenie oboch zložiek
výkonnej moci v dvoch skupinách prípadov, a to:
a) pri kreovaní vlády Slovenskej republiky,
b) pri výkone funkcií (ústavných právomocí) už kreovanej vlády a zvoleného
prezidenta Slovenskej republiky.
a) Spolupôsobenie prezidenta Slovenskej republiky s druhou zložkou výkonnej
moci sa prejavuje v tom, že podľa čl. 110 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej
republiky vymenúva predsedu vlády a podľa čl. 111 ústavy prezident Slovenskej
republiky na návrh predsedu vlády vymenúva a odvoláva ďalších členov vlády.
b) Vzájomná spolupráca prezidenta Slovenskej republiky a vlády Slovenskej
republiky pri výkone ich ústavných právomocí sa prejavuje v tom, že bez ústavou
určeného výkonu ústavnej právomoci jednej z nich nie je možné ani uplatnenie
(reálny výkon) ústavnej právomoci druhej z nich. Napríklad podľa čl. 102 písm. k)
Ústavy Slovenskej republiky, prezident republiky vyhlasuje vojnový stav na návrh
vlády Slovenskej republiky. Bez návrhu vlády Slovenskej republiky prezident
nemôže poveriť vyslanca Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky a i.
2. Prezident Slovenskej republiky na základe čl. 102 písm. r) Ústavy
Slovenskej republiky: "Má právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej
republiky, predsedať jej a vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy."
Podľa právneho názoru ústavného súdu čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej
republiky však nemožno vykladať reštriktívne, t. j. len tak, že prezident republiky
má ústavné právo vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy len v súvislosti s
uplatnením svojho práva "byť prítomný na schôdzach vlády". Pri takomto výklade
ústavnej právomoci prezidenta "vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy" by sa
táto zúžila výlučne len na správy týkajúce sa programu tej schôdze vlády
Slovenskej republiky, na ktorej sa prezident republiky rozhodol zúčastniť.
Vychádzajúc zo vzťahu vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci v
Slovenskej republike podľa šiestej hlavy Ústavy Slovenskej republiky je preto
potrebné uviesť, že prezident republiky je oprávnený vyžadovať si od vlády, resp.
jej členov správy aj bez spojitosti s využitím svojho práva podľa čl. 102 písm. r)
Ústavy Slovenskej republiky, t. j. byť prítomný na schôdzi vlády Slovenskej
republiky a predsedať jej. Len takýto výklad citovaného ustanovenia Ústavy
Slovenskej republiky vytvára predpoklad reálneho výkonu ostatných ústavných
právomocí prezidenta Slovenskej republiky (odlišných od tej, uvedenej v čl. 102
písm. r) Ústavy Slovenskej republiky), k uplatneniu ktorých si prezident Slovenskej
republiky vyžaduje správu vlády Slovenskej republiky alebo jej člena.
3. Ústava Slovenskej republiky nešpecifikuje obsahové zameranie správ, ktoré
je prezident Slovenskej republiky oprávnený vyžadovať si od vlády, resp. jej
jednotlivých členov. Pri odpovedi na túto otázku Ústavný súd Slovenskej republiky
vychádzal zo skutočnosti, že požadované správy sa majú týkať tých otázok, resp.
oblastí, ktoré spadajú do okruhu ústavných a iných právomocí vlády Slovenskej
republiky, resp. jej jednotlivých členov.
Takéto určenie obsahového zamerania správ zaručuje reálny obsah uplatnenia
ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky, pretože vláda Slovenskej
republiky, ako aj jej členovia sú spôsobilí poskytnúť tie údaje, požadované
prezidentom Slovenskej republiky do svojej správy, ktoré je možné zadovážiť v
rozsahu ich ústavných právomocí, ako aj právomocí, ktoré členom vlády
vyplývajú z ich postavenia vedúcich ústredných orgánov štátnej správy.
Ústava Slovenskej republiky tiež nespresňuje, nakoľko podrobné majú byť
správy poskytnuté vládou Slovenskej republiky alebo jej členom prezidentovi
republiky. Záleží preto od formulácie požiadavky (požiadaviek) prezidenta
Slovenskej republiky, koľko údajov, akého charakteru a nakoľko podrobných si
vyžaduje od vlády Slovenskej republiky alebo od jej člena.
Pri výklade čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej
republiky vychádzal zo skutočnosti, že prezident Slovenskej republiky si vyžaduje
správy od vlády Slovenskej republiky alebo od jej jednotlivého člena pre potreby
vyplývajúce ako z jeho ústavného postavenia hlavy Slovenskej republiky (čl. 101
ústavy), tak aj pre výkon svojich ďalších ústavných právomocí. Prezident
Slovenskej republiky však nie je povinný vo svojej žiadosti členovi vlády Slovenskej
republiky alebo vláde Slovenskej republiky o poskytnutie správy označiť, k akému
účelu vyžiadanú správu potrebuje, keďže ústavný základ jej vyžiadania predstavuje
samotný čl. 102 písm. r) bez výslovnej spojitosti s iným článkom Ústavy Slovenskej
republiky, resp. iným ustanovením čl. 102 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Ústava Slovenskej republiky neurčuje ani formu, v ktorej má prezident
Slovenskej republiky uplatniť svoje ústavné právo vyžadovať si od vlády alebo jej
členov správy. Z prejavu jeho vôle však musí byť zrejmé, že sa ním obracia na vládu
alebo jej člena a že si vyžaduje poskytnutie správy o konkrétnej otázke na
základe čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky.
Žiadosť prezidenta republiky o poskytnutie správy od vlády Slovenskej republiky
alebo od jej člena môže preto obsahovať jednu alebo viacero požiadaviek na
poskytnutie detailnejších alebo všeobecnejších informácií o otázkach spadajúcich
do okruhu právomocí vlády Slovenskej republiky alebo jej člena (členov).
5. Ústava Slovenskej republiky neupravuje expressis verbis záväzok vlády
Slovenskej republiky alebo jej člena vyhotoviť a zaslať správu, ktorú si od nich
prezident republiky vyžiadal na základe čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky.
Takýto záväzok však možno vyvodiť z ústavnej zásady vzájomnej spolupráce
oboch zložiek výkonnej moci. Podľa právneho názoru ústavného súdu z ústavnej
zásady vzájomnej spolupráce oboch zložiek výkonnej moci Slovenskej republiky
vyplýva aj ich záväzok spolupôsobiť pri výkone ústavou určenej ústavnej
právomoci jednej z nich aj bez nutnosti výslovného ústavného zakotvenia takéhoto
spolupôsobenia.
Obsah tohoto záväzku nestanovuje Ústava Slovenskej republiky jednotne.
Spolupôsobenie jednej zložky výkonnej moci treba však uskutočňovať v rozsahu a
spôsobom, ktorý umožňuje (vytvára podmienky) reálneho uplatnenia ústavnej
právomoci druhej zložky výkonnej moci. Nie každú reagenciu jednej zo zložiek
výkonnej moci možno preto považovať za takú, ktorá spĺňa kritériá záväzku
spolupôsobenia jednotlivých zložiek výkonnej moci, ktorý pre nich vyplýva z
ústavnej zásady ich vzájomnej spolupráce.
V závislosti od uplatňovania konkrétnej ústavnej právomoci jednej zložky
výkonnej moci je určený aj druh a miera spolupôsobenia druhej zložky výkonnej
moci. Prezident republiky má podľa čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky
právo byť prítomný na schôdzach vlády Slovenskej republiky a predsedať jej.
Spolupôsobenie vlády Slovenskej republiky sa prejavuje v tom, že mu umožní účasť
na schôdzi vlády, prípadne mu umožní, aby jej predsedal. Obsahom záväzku
spolupôsobenia vlády Slovenskej republiky pri výkone ústavného práva
prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky
je preto vytvorenie reálnych podmienok, ktoré by prezidentovi republiky umožnili
reálny výkon jeho ústavnej právomoci.
Podobne možno charakterizovať aj obsah záväzku Národnej rady Slovenskej
republiky s ohľadom na využitie ústavných právomocí prezidenta Slovenskej
republiky podľa čl. 102 písm. o) a p) Ústavy Slovenskej republiky.
K výkonu ústavných právomocí prezidenta republiky sa však
v ústavou určených prípadoch požaduje aj aktívne spolupôsobenie druhej zložky
výkonnej moci.
Napríklad na základe čl. 111 Ústavy prezident republiky vymenúva a odvoláva
členov vlády Slovenskej republiky na návrh predsedu vlády, prípadne na návrh
vlády Slovenskej republiky vyhlasuje vojnový stav (čl. 102 písm. k)). K reálnemu
výkonu ústavných právomocí prezidenta republiky sa v uvedených prípadoch
vyžaduje aktívne spolupôsobenie predsedu vlády, resp. vlády Slovenskej republiky.
Až pri uskutočnení takýchto aktívnych krokov jednej zložky výkonnej moci je
možné, aby sa uplatnila a tým aj reálne naplnila ústavná právomoc druhej zložky
výkonnej moci.
Do okruhu ústavných oprávnení prezidenta Slovenskej republiky,
predpokladajúcich aktívne spolupôsobenie vlády Slovenskej republiky alebo jej
člena, patrí aj to, ktoré mu umožňuje vyžadovať si od vlády Slovenskej republiky
alebo jej člena správy. Je to samostatná ústavná právomoc prezidenta Slovenskej
republiky a (ako už bolo uvedené) k jej výkonu je prezident republiky oprávnený
aj bez spojitosti so svojím ústavným právom byť prítomný na schôdzach vlády
Slovenskej republiky a predsedať jej.
Na tejto charakteristike nemení nič ani to, že správy vyžiadané prezidentom
Slovenskej republiky od vlády Slovenskej republiky, resp. od jej člena, môžu
súčasne slúžiť ako podklad (jeden z podkladov) pre výkon jeho ďalších ústavných
právomocí (napríklad pre odpustenie alebo zmiernenie trestov podľa čl. 102 písm.
i) Ústavy Slovenskej republiky).
Ústavná zásada spolupráce jednotlivých zložiek výkonnej moci Slovenskej
republiky preto stanovuje záväzok ich spolupôsobenia pri výkone ústavných
právomocí, pokiaľ ich uplatnenie jednou z nich je predpokladom
(nevyhnutnou podmienkou) pre uplatnenie ústavnej právomoci druhej z nich alebo
pre reálne naplnenie jej obsahu.
Ústava Slovenskej republiky však jednotlivým zložkám výkonnej moci
nepriznáva žiadne osobitné oprávnenia späté s uplatňovaním tých ústavných
právomocí, ktoré predpokladajú spolupôsobenie (spoluprácu) druhej zložky výkonnej
moci. Takéto osobitné oprávnenia Ústava Slovenskej republiky nepriznáva ani vo
vzťahu jednej zložky výkonnej moci k druhej zložke výkonnej moci Slovenskej
republiky. Pokiaľ teda jedna zo zložiek výkonnej moci uplatní svoju ústavnú
právomoc predpokladajúcu spolupôsobenie druhej zložky výkonnej moci,
nevyplýva jej z toho žiadne osobitné oprávnenie týkajúce sa (vzťahujúce sa na)
určenia postupu a spôsobu, akým má druhá zložka výkonnej moci pri plnení
svojho záväzku spolupôsobiť, postupovať. Ústavná úprava právomocí oboch
zložiek výkonnej moci v Ústave Slovenskej republiky síce predpokladá ich
vzájomnú spoluprácu, ale spôsob a postup plnenia záväzku spolupôsobenia zveruje
do výlučnej pôsobnosti každej z nich.
Uvedené konštatovanie sa podľa právneho názoru ústavného súdu v plnom
rozsahu vzťahuje aj na určenie lehoty, dodržaním ktorej jedna zložka výkonnej moci
podmieňuje splnenie záväzku spolupôsobenia druhej zložky výkonnej moci. Z
výkonu ústavnej právomoci jednej zložky výkonnej moci nemožno odvodiť aj jej
oprávnenie určiť lehotu, dokedy má druhá zložka výkonnej moci splniť svoj záväzok
spolupôsobiť pri jej výkone. Takáto lehota je však obsiahnutá v záväzku
spolupôsobenia druhej zložky výkonnej moci, ktorý pre ňu vyplýva z ústavnej
zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci.
V prípadoch, v ktorých to ústavodarca považoval za vhodné a účelné, totiž sám
určil lehoty, v ktorých má príslušný štátny orgán Slovenskej republiky uplatniť tú
ústavnú právomoc, ktorá predpokladá spolupôsobenie inej zložky štátnej moci. Tak
podľa čl. 113 Ústavy Slovenskej republiky vláda je povinná do 30 dní po svojom
vymenovaní predstúpiť pred Národnú radu Slovenskej republiky, prezident
Slovenskej republiky môže podľa čl. 102 písm. n) ústavy vrátiť Národnej rade
Slovenskej republiky ústavné zákony a zákony s pripomienkami do 15 dní po ich
schválení a i.
V uvedených prípadoch je uplatnenie záväzku spolupôsobenia pri výkone
ústavnej právomoci určitej zložky štátnej moci Slovenskej republiky podmienené
aj dodržaním ústavou určenej lehoty, s ktorou sa spájajú aj ústavou predvídané
právne účinky jej uplatnenia.
V ostatných prípadoch uplatňovania tých ústavných právomocí
jednotlivých zložiek štátnej moci, ktoré predpokladajú spolupôsobenie inej
zložky štátnej moci, sa uplatňuje ústavná zásada ich vzájomnej spolupráce a
záväzok spolupôsobenia z nej vyplývajúci.
Ako už bolo uvedené, súčasťou tohoto záväzku je aj jeho splnenie v určitej
lehote, ktorá však (na rozdiel od tých výslovne uvedených v ústave) nie je
stanovená fixne. Dĺžka tejto lehoty môže byť preto rôzna a je podmienená jedine
splnením ústavných či iných podmienok spätých s uplatnením tej ústavnej právomoci
jednotlivej zložky štátnej moci Slovenskej republiky, ktorá predstavuje jej
spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci. Po splnení
týchto podmienok vzniká záväzok príslušnej zložky štátnej moci uplatniť svoje
spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci inej zložky štátnej moci, pretože
Ústava Slovenskej republiky už nestanovuje žiadne ďalšie podmienky (a ani lehoty),
ktoré by uplatnenie spolupôsobenia podmieňovali. Uvedené sa v plnom rozsahu
vzťahuje aj na lehoty, ktoré vyplývajú pre obe zložky výkonnej moci z ústavnej
zásady ich vzájomnej spolupráce a záväzku spolupôsobenia pri výkone ich
ústavných právomocí.
III.
V závislosti od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky vyvstáva aj
rozdielny rozsah činností (úkonov), ktoré má vláda Slovenskej republiky alebo jej
člen vykonať na to, aby vyhovel požiadavke prezidenta republiky na poskytnutie
údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy prezidentovi republiky. Vychádzajúc z
ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci však samotná vláda
Slovenskej republiky, prípadne jej člen, určia postup a spôsob, akým zadovážia
údaje potrebné do správy požadovanej prezidentom republiky podľa čl. 102 písm. r)
Určenie postupu a spôsobu získania požadovaných údajov, stanovenie osôb
zodpovedných za ich zadováženie, zhromaždenie, spracovanie, prípadne
vyhodnotenie, spadá do výlučnej pôsobnosti vlády Slovenskej republiky alebo
toho jej člena, od ktorého si prezident vyžiadal správu podľa čl. 102 písm. r)
Hoci z čl. 102 písm. r) Ústavy Slovenskej republiky vyplýva ústavné právo
prezidenta republiky vyžadovať si od vlády alebo jej členov správy, uvedený
článok ústavy prezidentovi Slovenskej republiky súčasne neumožňuje aj určovať
postup a spôsob, akým má vláda Slovenskej republiky alebo jej člen údaje
požadované prezidentom republiky zadovážiť. Určenie postupu a spôsobu
zadováženia údajov požadovaných prezidentom Slovenskej republiky do správy
vlády Slovenskej republiky alebo jej člena spadá do výlučnej pôsobnosti vlády
Slovenskej republiky alebo jej člena.
V závislosti od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky je nutná aj
nerovnako dlhá lehota na získanie a spracovanie údajov, ktoré má vláda Slovenskej
republiky alebo jej člen zadovážiť do správy požadovanej prezidentom republiky.
Vychádzajúc z ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci, ktorá má
umožniť reálny výkon ústavných právomocí prezidenta republiky, je to súčasne
jediná "lehota", ktorú z nej možno odvodiť pre vyhotovenie a zaslanie správy
prezidentovi Slovenskej republiky.
Jej dĺžka preto závisí od počtu a detailnosti požiadaviek prezidenta republiky a
od následných úkonov vlády Slovenskej republiky alebo jej člena, ktoré sú
potrebné na zadováženie a spracovanie tých údajov, ktoré majú tvoriť obsah
správy prezidentovi Slovenskej republiky.
Po zadovážení tých údajov, ktoré majú tvoriť obsah správy vyžiadanej
prezidentom Slovenskej republiky, ju treba zaslať bez zbytočného odkladu jej
adresátovi, keďže Ústava Slovenskej republiky už žiadnu inú (a osobitnú) lehotu,
odlišnú od tej uvedenej vyššie, pre zaslanie už spracovanej správy vlády
Slovenskej republiky alebo jej člena, prezidentovi Slovenskej republiky nepozná, a
preto ani neupravuje.
Podľa právneho názoru ústavného súdu takýto výklad ústavnej zásady
spolupráce oboch zložiek výkonnej moci zabezpečuje nielen reálne uplatnenie
ústavných právomocí každej z nich, ale aj ich uplatnenie v zodpovedajúcich
lehotách. Takýto výklad ústavnej zásady spolupráce oboch zložiek výkonnej moci
súčasne vylučuje nutnosť určenia lehoty na spracovanie a zaslanie správy
prezidentom Slovenskej republiky.
V opačnom prípade by, podľa právneho názoru ústavného súdu, neexistovala
žiadna ústavná garancia výkonu tých ústavných právomocí jednotlivých
zložiek výkonnej moci v Slovenskej republike, k uplatneniu ktorých Ústava
Slovenskej republiky neviaže konkrétne lehoty.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať
opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 1996
Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Tibor Š a f á r i k
predseda senátu