Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 298/2015
PDF · 929.19 KB
No categories available
II. ÚS 298/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 298/2015-168
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 15. decembra 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou, Cintorínska 2/745, Šamorín
(pôvodne zastúpenej JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným
funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne
úkonom) prezidenta Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní
z funkcie sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9
zo 16. októbra 2012, a o sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou taktiež namieta porušenie
svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na vstup do verejných
služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne úkonom) prezidenta
Slovenskej republiky zo 17. júna 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej
republiky č. 444 z 30. marca 2015, takto
rozhodol:
Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na vstup do verejných
služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach JUDr. Marianny Reiffovej rozhodnutím prezidenta
Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní z funkcie sudkyne
v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9 zo 16. októbra 2012
a JUDr. Heleny Kožíkovej rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2015
v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 z 30. marca 2015
p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
I.1 Sťažnosť JUDr. Marianny Rieffovej
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. augusta 2014 doručená sťažnosť Marianny Reiffovej, (ďalej aj
„sťažovateľka v prvom rade“), zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou,
Cintorínska 2/745, Šamorín [pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom,
DrSc., Peterská 22, Bratislava (ďalej aj „pôvodný právny zástupca“), neskôr advokátom
JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19, Bratislava, a následne advokátkou JUDr. Janou
Drgoncovou, Peterská 22, Bratislava], ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práva na vstup do verejných
služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutím
prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014
o odvolaní z funkcie sudkyne (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky
v prvom rade“) v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna
rada“) č. 9 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9“), resp.
alternatívne úkonom prezidenta č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o odvolaní z funkcie
sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade,
ktorá vykonávala funkciu sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), prevzala 19. júna 2014 «nepomenované písomné vyhotovenie úkonu
prezidenta... zo dňa 9. júna 2014..., ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič
oznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident SR vo svojom úkone
odkazuje na uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila Súdna rada Slovenskej
republiky v bližšie nešpecifikovaný deň a rok. Prezident SR vo svojom úkone uviedol, že
v uznesení č. 9 zo 16. októbra 2012 mu súdna rada „navrhuje Vaše odvolanie z funkcie
sudcu“. Uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 Súdna rada Slovenskej republiky predložila
prezidentovi SR „návrh podľa čl. 141a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a § 18 ods. 3
zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov týkajúci sa
15 v návrhu menovaných sudcov. Návrh Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo
sa v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada
navrhuje odvolať podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a ak áno, tak
ktorých z nich. Súdna rada Slovenskej republiky si pred svojím zasadnutím konaným
16. októbra 2012 vyžiadala stanovisko sudcovskej rady na najvyššom súde. Sudcovská rada
vo svojom stanovisku uviedla:
„Sudcovská rada si je vedomá zákonnej povinnosti súdnej rady vyplývajúcej
z ustanovenia §18 ods. 3 zákona o sudcoch. V prípade sudcov NS SR - JUDr. Závadskej,
JUDr. Reiffovej a JUDr. Ing. Ivana Jakubíka však neodporúča ich odvolanie z funkcie
sudcu.“
Sama Súdna rada SR v zápisnici zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012
k možnosti odvolania sťažovateľky z funkcie sudcu uviedla:
„(...) Vzhľadom na nemožnosť doplnenia sociálnych senátov najvyššieho súdu
z krajských súdov, kde sa špecializácia na danú oblasť neprehlbuje, v súčasnosti len
4 sudcovia najvyššieho súdu sú zárukou zachovania inštitucionálnej pamäte súdu v danej
oblasti rozhodovania, pričom najdlhšou praxou disponujú práve JUDr. Závadská
a JUDr. Reiffová. Skúsenosti a znalosti JUDr. Závadskej a JUDr. Reiffovej sú
pre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti v sociálnej agende naďalej
potrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť súdnej ochrany v tejto
citlivej oblasti súdneho rozhodovania.“
Úkon, ktorým prezident SR sťažovateľke oznámil, že ju odvoláva z funkcie sudcu,
neobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie. Z troch ustanovení Ústavy
SR, ktoré prezident SR uviedol vo svojom úkone (čl. 102 ods. 1 písm. t/, čl. 145 ods. 1
a čl. 147 ods. 2 písm. b/) možno vyvodiť, že príčinou je vek sťažovateľky. Sťažovateľka
nebola najstaršou, ani najmladšou sudkyňou, o ktorých Súdna rada SR urobila svoj bližšie
nešpecifikovaný návrh.».
Sťažovateľka v prvom rade vo vzťahu k uplatňovaniu právomoci prezidenta podľa
čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy, podľa ktorého prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu
odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov, poukazuje na interpretačný problém, ktorý vzniká
v súvislosti s otázkou, či sa má považovať za odvolanie z funkcie sudcu podľa označeného
ustanovenia ústavy iba taký prejav jeho vôle, ktorý „je výslovne označený ako rozhodnutie,
alebo či takým rozhodnutím je akýkoľvek prejav vôle prezidenta, z ktorého možno bez
rozumných pochybností vyvodiť jeho obsah a účel – zámer odvolať sudcu z funkcie“.
V súvislosti s uvedenými alternatívami odpovede na nastolenú otázku sťažovateľka
v prvom rade predkladá ústavnému súdu alternatívny návrh rozhodnutia o sťažnosti a od
ústavného súdu požaduje, aby „Za predpokladu, že prezident SR odoslal sťažovateľke
rozhodnutie o odvolaní z funkcie sudcu... zrušil toto rozhodnutie prezidenta SR. Ak úkon
prezidenta SR v okolnostiach prípadu nie je rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, potom
sťažovateľka žiada ústavný súd, aby svojím výrokom potvrdil, že úkon prezidenta SR nie je
rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, a preto tento úkon nie je spôsobilý vyvolať ústavný
účinok rozhodnutia prezidenta SR o odvolaní z funkcie sudcu.“.
K namietanému porušeniu základného práva na prístup k volenej a inej verejnej
funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu
sťažovateľka v prvom rade predovšetkým uvádza, že:
„Základným právom na prístup k verejnej funkcii sa neposkytuje ústavná ochrana
iba vo fáze uchádzania sa o funkciu. Zaručuje sa ním aj právo pôsobiť vo funkcii získanej
v súlade s platným právnym poriadkom, ako aj právo na odchod z verejnej funkcie výlučne
v súlade s podmienkami určenými právnymi poriadkom a pri dodržaní postupu
ustanoveného právnym poriadkom.
V okolnostiach prípadu v súlade s Článkom 30 ods. 4 Ústavy SR sťažovateľka mala
právo zotrvať v dosiahnutej funkcii sudcu bez časového obmedzenia (čl. 145 ods. 1 Ústavy
SR) s ústavnými obmedzeniami, ku ktorým okrem iného patrí ustanovenie, podľa ktorého po
dovŕšení veku 65 rokov ju prezident SR môže odvolať (čl. 147 ods. 2 písm. b/).
Ústava SR neustanovuje, že každý sudca, ktorý dovŕšil predpísaný vek, musí opustiť
funkciu sudcu. Ústava SR tiež neurčuje prezidentovi SR povinnosť odvolať z funkcie
každého sudcu, ktorý dovŕšil ústavne relevantný vek 65 rokov. Ústava SR zriaďuje
nestranné a nezávislé súdy ako orgány výkonu súdnictva (čl. 145 ods. 1). K ústavným
garanciám nezávislosti súdnictva patrí aj ochrana sudcov pred svojvôľou pri skončení
funkcie sudcu. Odvolanie sudcu z funkcie sa spája nielen s podmienkou veku sudcu, ale aj
z postupom, aký musí predchádzať odvolaniu. Ak sudca nie je odvolaný z funkcie Ústavou
SR a zákonom určeným postupom, nemožno jeho odvolanie z funkcie hodnotiť ako súladné
s Ústavou SR. V prípade protiústavného odvolania sudcu z funkcie v príčinnej súvislosti
s protiústavným odvolaním dôjde aj porušeniu ochrany, aká sa pre prístup a pôsobenie
vo verejnej funkcii sudcu zaručuje každému v medziach článku 30 ods. 4 Ústavy SR.“
Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na právne názory ústavného súdu vyslovené
v konaniach o výklade ústavy alebo ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy (uznesenia
I. ÚS 39/93, PL. ÚS 14/06 a PL. ÚS 4/2012 týkajúce sa kreačnej právomoci prezidenta)
a tvrdí, že tieto sa «Týkajú sa všetkých návrhov na uplatnenie menovacej právomoci
prezidenta SR, ktoré v súlade s Ústavou SR predloží príslušný štátny orgán.
Súdna rada Slovenskej republiky je jedným z takých orgánov. Podľa čl. 141a ods. 4
písm. a) Ústavy SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí predkladať
prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na
odvolanie sudcov.
Ustanovením prvej vety § 18 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 185/2002 Z. z. sa v nadväznosti
na pôsobnosť Súdnej rady SR uvádza: „Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa
odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.“
Aj interpretácia a aplikácia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich podlieha
interpretačnému príkazu článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Prvú vetu § 18 ods. 3 v spojení
s článkom 152 ods. 4 ústavy nemožno interpretovať a aplikovať ako príkaz zakladajúci
Súdnej rade SR povinnosť navrhnúť každého sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov,
na odvolanie z funkcie sudcu. Taká interpretácia by bola porušením článku 152 ods. 4
ústavy, lebo by odporovala úprave pôsobnosti Súdnej rady SR podľa čl. 141a ods. 4 písm.
a) Ústavy SR.».
Sťažovateľka v prvom rade akcentuje, že „Ústava SR ustanovuje obligatórne (čl. 147
ods. 1) aj fakultatívne dôvody pre odvolanie sudcu z funkcie (čl. 47 ods. 2). V okolnostiach
prípadu je právne relevantný jeden z dvoch fakultatívnych dôvodov, a to odvolanie sudcu
z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov [čl. 147 ods. 2 písm. b)].
Dovŕšenie ústavne významného veku nie je spôsobilé samo osebe vyvolať právny
účinok spočívajúci v odvolaní z funkcie sudcu. Ak by Ústava SR takýto právny účinok
ustanovila, išlo by o negatívnu diskrimináciu spojení s vekom. Fakultatívnosťou úpravy sa
vylučuje veková diskriminácia, ktorá je ústavne významným prvkom preč vyvolanie úvahy,
či každý individuálny sudca je naďalej spôsobilý osobne sa podieľať na výkone súdnej moci,
alebo či má túto spôsobilosť v dôsledku veku vážne narušenú, či dokonca ju celkom stratil.
Posúdenie individuálnej spôsobilosti sudcu... je v prvom slede zverené Súdnej rade SR,
ktorá má právo úvahy, či sudca je spôsobilý naďalej vykonávať súdnu moc, alebo či túto
spôsobilosť stratil a treba ho odvolať. Súdna rada teda nemá ústavnú povinnosť navrhnúť
odvolanie každého sudcu z funkcie iba preto, lebo dovŕšil ústavne relevantný vek. Súdna
rada má povinnosť oznámiť prezidentovi SR o každom sudcovi, že dovŕšil vek 65 rokov na
odvolanie. Za návrh na odvolanie... možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký
návrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na
odvolanie z funkcie sudcu.“.
Sťažovateľka JUDr. Marianna Reiffová ďalej tvrdí, že prezident je pri uplatnení
svojej právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t) ústavy v spojení s čl. 147 ods. 2 písm. b)
ústavy viazaný návrhom Súdnej rady, pričom za takýto návrh „nemožno označiť akýkoľvek
text, ktorý prezident SR dostane od Súdnej rady SR. Za návrh súdnej rady na odvolanie
sudcu z funkcie možno... pokladať iba ten návrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie,
že navrhuje konkrétneho sudcu na odvolanie z funkcie. Ak Súdna rada SR oznámi
prezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, ale nenavrhne jeho odvolanie, prezident SR
nemôže sudcu odvolať z funkcie, lebo sa nesplnila ústavná podmienka pre vznik
rozhodovacej právomoci prezidenta SR - prezident nedostal ústavne relevantný návrh na
odvolanie sudcu.
Ak súdna rada navrhne prezidentovi SR odvolanie sudcu z funkcie, prezident SR
nemá ústavnú povinnosť návrhu vyhovieť. Prezident SR má právo vlastného uváženia, či
návrhu vyhovie, alebo návrh odmietne. V tomto rozsahu ide o rozhodovaciu právomoc
prezidenta SR v rovnakom rozsahu a s rovnakým obsahom, ako ostatné menovacie
právomoci prezidenta SR zaručujúce mu právo úvahy.“.
Podľa názoru sťažovateľky v prvom rade uznesenie Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra
2012 nie je jednoznačné, pričom ani ústavne konformným výkladom nemožno „určiť jeho
obsah, zistiť ktorých sudcov súdna rada navrhuje na odvolanie, ak ich navrhuje na
odvolanie“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zastáva názor, že Súdna rada «nepredložila
prezidentovi SR ústavne konformný návrh. Implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta
SR bolo požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9
zo 16. októbra 2012. Túto povinnosť prezident SR zanedbal. Z úkonu Súdnej rady SR, ktorý
sa dal objektívne a nestranne vysvetliť ako návrh na odvolanie sudcov, aj ako návrh na
ponechanie sudcov vo funkcii, si prezident SR svojvoľne vyvodil právomoc rozhodnúť
o odvolaní sudcov... V tejto časti uplatnenia právomoci priznanej podľa čl. 102 ods. 1
písm. t) svojvôľa prezidenta SR Ivana Gašparoviča spočívala v tom, že bez ústavne
relevantného návrhu Súdnej rady SR o ňom rozhodol, ako keby návrh bol ústavne
relevantný.
Právne irelevantné je, že následne postupoval v medziach svojho ústavného uváženia
a z ústavne irelevantného „návrhu“ si vybral sudcov, ktorých odvolá a iných sudcov,
ktorých ponechal vo funkcii. Na záver uplatňovania právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)
Ústavy SR sa prezident SR znovu dopustil svojvôle, lebo v rozpore s výkladom jeho
menovacej právomoci, ktorý podal Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 4/2012 prezident SR
neuviedol dôvody, ktoré ho vedú k odvolaniu sťažovateľky z funkcie sudcu (hoci podľa
Ústavného súdu SR tieto nesmú byť svojvoľné).».
Sťažovateľka v prvom rade v odôvodnení svojej sťažnosti namieta aj porušenie čl. 1
ods. 1 ústavy, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza: „Rozhodovacia činnosť ústavného
súdu SR vychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú ústavnú normu
rozdielnu od ustanovenia o právnom štáte určeného čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, sa nespráva ako
orgán právneho štátu, a že ústavný súd rozhodne súbežne s rozhodnutím o porušení iného
ustanovenia ústavy aj o porušení čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ak navrhovateľ požiada
o rozhodnutie ohľadne čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (napr. PL. ÚS 15/98. Zbierka nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). S prihliadnutím na túto
koncepciu ochrany ústavnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že
prezident SR nekonal tak, ako je v sfére základných práv a slobôd povinný konať orgán
štátu v materiálnom právnom štáte, a že predtým sa rovnakého porušenia Ústavy SR
dopustila aj Súdna rada SR.“
Podľa sťažovateľky v prvom rade sa Súdna rada a prezident zároveň dopustili aj
porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže Súdna rada „neuplatnila svoju ústavou zverenú
pôsobnosť ústavne relevantným a ústavne konformným postupom“, pričom „... Následne
ani prezident Slovenskej republiky nekonal v súlade s ustanovením čl. 2 ods. 2 ústavy, lebo
postupom odporujúcim čl. 2 ods. 2 ústavy porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 30
ods. 4 v spojení s čl. Paktu OSN o občianskych a politických právach.“.
Sťažovateľka v prvom rade sa domáha tiež priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, čo odôvodňuje tým, že jej „vznikla ujma spočívajúca v dlhodobom pocite
zúfalstva a beznádeje, že privilégiá života v materiálnom právnom štáte sú pre ňu
nedostupné“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v prvom rade navrhuje, aby po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky priznané článkom 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických
právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA
o odvolaní z funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9
zo 16. októbra 2012 porušené bolo.“
Z dôvodov uvedených v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka v prvom rade predkladá
bod 2 navrhnutého rozhodnutia (petitu) v dvoch alternatívach. V prvej alternatíve žiada,
aby ústavný súd vyslovil, že „2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014
číslo 1211-2014-BA sa zrušuje.“.
V druhej alternatíve sťažovateľka v prvom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že:
„2. Úkon prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA nespĺňa
požiadavku právnej istoty, aká sa musí spojiť s rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky
podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 102 ods. 1
písm. t) ústavy, a preto nie je spôsobilý vyvolať právny účinok podľa čl. 147 ods. 2 písm. b)
Sťažovateľka v prvom rade ďalej navrhuje, aby body 3 a 4 ňou navrhnutého
rozhodnutia zneli takto:
„3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej
republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva priznaného článkom 30
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ľudským právom podľa článku 25 písm. c)
Paktu o občianskych a politických právach primerané finančné zadosťučinenie 3.000,-
euro. Prezident Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch
mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle
Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro
a 88 centov, ktorú je prezident Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi
JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle
Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“
I.2 Sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej
Dňa 28. júla 2015 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej,
(ďalej aj „sťažovateľka v druhom rade“, spolu ďalej len
„sťažovateľky“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny
za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu rozhodnutím (resp.
alternatívne úkonom) prezidenta zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľky v druhom rade“, spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia
o odvolaní sťažovateliek“) v spojení s uznesením Súdnej rady č. 444 z 30. marca 2015
(ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 444“; spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia
Súdnej rady“).
Sťažovateľka v druhom rade pri popise skutkového stavu v sťažnosti najmä uvádza:
«Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1
a čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov odvolal z funkcie sudkyne JUDr. Helenu Kožíkovú, sudkyňu
Okresného súdu Bratislava I. s účinnosťou ku dňu 17. 06. 2015.
Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 cit. zákona jej týmto dňom mala zaniknúť funkcia
sudkyne.
Prezident Slovenskej republiky mal rozhodnúť na základe Rozhodnutia Súdnej rady
č. 444 zo dňa 30. 03. 2015, ktorým: „Súdna Rada Slovenskej republiky predkladá
prezidentovi Slovenskej republiky, v zmysle čl. 141a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
a § 18 ods. 3 Zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene o doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zoznam sudcov:...“, pričom na tomto
zozname sa nachádzala i sťažovateľka ako sudkyňa Okresného súdu Bratislava I.
Sťažovateľka sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od predsedníčky Okresného
súdu Bratislava I ako i z oznámenie o odvolaní z funkcie zverejnenom na internetovej
stránke Ministerstva spravodlivosti SR www.justice.gov.sk.
Je nám známe, že Prezident uplatňoval pri doručovaní napadnutého rozhodnutia
náhradné doručenie, a preto rozhodnutia Prezidenta o odvolaní z funkcie nemôžem priložiť
k tejto ústavnej sťažnosti.»
V rámci právnej argumentácie sťažovateľka v druhom rade poukazuje na čl. 147
ústavy, ktorého odsek 2 (na rozdiel od odseku 1) nie je podľa jej názoru „konštruovaný ako
ústavný imperatív prikazujúci Prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý dosiahol vek
65 rokov. Z Ústavy SR nemožno vyvodiť žiadnu takúto povinnosť Prezidenta. Na tom nič
nemení ani ustanovenie § 18 ods. 3 Zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré je potrebné
interpretovať len s ohľadom na Ústavu SR v zmysle článku 152 ods. 4 Ústavy SR. Inými
slovami povedané, ústavne akceptovateľným výkladom ustanovenia § 18 ods. 3 Zákona
č. 385/2000 Z. z. je len taký výklad, že ani Súdna rada nemala ústavnú povinnosť predložiť
sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie Prezidentovi.“.
V nadväznosti na citovaný právny názor sťažovateľka v druhom rade, poukazujúc na
zápisnicu z rokovania Súdnej rady, uvádza, že aj medzi členmi Súdnej rady existujú
(existovali) rôznorodé názory vo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi
„sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov na odvolanie“, pričom z tejto skutočnosti odvodzuje, že
napadnuté uznesenie nepredstavuje „spôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa
článku 141a ods. 5 písm. c) v spojení s článkom 147 ods. 2 písm. b) Ústavy SR“. Z textu
napadnutého uznesenia Súdnej rady podľa sťažovateľky v druhom rade „jednoznačne
nevyplýva, že Súdna rada vskutku navrhla odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu.
Z diskusie na úrovni Súdnej rady nakoniec možno dôvodiť, že toto uznesenie je potrebné
vnímať len v takom význame, že súdna rada oznámila Prezidentovi zoznam sudcov, ktorí
dovŕšili ústavne relevantný vek, a nie navrhla ich odvolanie.“.
V nadväznosti na citované hodnotenie napadnutého uznesenia Súdnej rady
sťažovateľka v druhom rade vo vzťahu k postupu prezidenta pri jej odvolávaní uvádza:
„Za takejto situácie (kedy neexistovalo uznesenie Súdnej rady, ktorým by bol podaný
návrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu), Prezident nebol oprávnený vydať
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu, pretože uznesenie Súdnej rady
o návrhu na odvolanie z funkcie sudcu je základným predpokladom pre takýto postup.
Prezident mal v danom prípade postupovať tak, že mal požiadať Súdnu radu o vysvetlenie
alebo o doplnenie svojho stanoviska, a nie uplatniť svoju právomoc svojvoľným spôsobom.
Už len táto okolnosť sama o sebe spôsobuje ústavnú neudržateľnosť napadnutých
rozhodnutí.“
Sťažovateľka v druhom rade osobitne namieta, že nie sú jej známe dôvody, na
ktorých je založené rozhodnutie prezidenta o jej odvolaní, pričom v tejto súvislosti
argumentuje, že „Prezident nemôže postupovať pri výkone svojej právomoci svojvoľným
spôsobom a napadnuté rozhodnutie by malo byť i náležité odôvodnené, t. j. v danom
prípade by malo byť z napadnutého rozhodnutia zrejmé, ktoré ústavne relevantné dôvody
viedli Prezidenta k vydaniu napadnutého Rozhodnutia a to i s ohľadom na napadnuté
rozhodnutie Súdnej rady, ktoré sa dotýkalo i iných sudcov, u ktorých Prezident doposiaľ
neuplatnil svoju právomoc.“.
Podľa názoru sťažovateľky v druhom rade „napadnuté Rozhodnutie Prezidenta je
poznačené svojvôľou a arbitrárnosťou. ktorého sa musia orgány verejnej moci vyvarovať.
Každé rozhodnutie orgánu verejnej moci sa musí zakladať na spoľahlivom zistení
skutkového stavu a musí byť náležité odôvodnené, a to navyše i v tých prípadoch, v ktorých
má orgán verejnej moci priestor na úvahu (m. m. II. ÚS 143/02).“.
Uzatvárajúc svoju argumentáciu, sťažovateľka v druhom rade konštatuje, že
„napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu článku 30 ods. 4 Ústavy SR v spojení
s ľudským právom podľa článku 25 písm. c) Dohovoru OSN o občianskych a politických
právach, keďže právo na prístup k verejnej funkcii y sebe zahŕňa i právo na pôsobenie
vo verejnej funkcii (m. m. III. ÚS 79/04), a teda i právo na ukončenie funkcie výlučne
z dôvodov predpokladaných právnym poriadkom a hlavne pri dodržaní postupu v zmysle
právneho poriadku.
Máme preto za to, že napadnuté rozhodnutia nespĺňajú základné štandardy
materiálneho právneho štátu.“.
Sťažovateľka v druhom rade navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Heleny Kožíkovej podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy
SR a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. d Paktu o občianskych a politických právach
rozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu
17. 06. 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 zo dňa
30. 03. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.
2. Zrušuje sa v celom rozsahu rozhodnutie Prezidenta Slovenskej republiky
o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu 17. 06. 2015.
3. Úkon Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu
ku dňu 17. 06. 2015 nemá právne účinky predpokladané čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy SR.
4. Prezident Slovenskej republiky a Súdna rada Slovenskej republiky sú povinní
uhradiť sťažovateľovi JUDr. Helene Kožíkovej do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy
konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“
II.
Ďalší priebeh konania
II.1 Ďalší priebeh konania o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej
Sťažnosť sťažovateľky v prvom rade bola pôvodne pridelená sudcovi Sergejovi
Kohutovi ako sudcovi spravodajcovi, v tom čase členovi II. senátu ústavného súdu. Sudca
Sergej Kohut listom z 3. septembra 2014 oznámil predsedníčke ústavného súdu skutočnosti,
ktoré by mohli zakladať dôvody na jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania
predmetnej veci v súlade s § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“). V nadväznosti na uvedené bol sudca Sergej Kohut v súlade s platným rozvrhom
práce uznesením sp. zn. III. ÚS 572/2014 z 24. septembra 2014 vylúčený z výkonu
sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 10010/2014, a preto v ďalšom
priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade rozhodoval II. senát ústavného
súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.
II.1.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade
Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním
vyjadril prezident vo svojom prípise zo 4. februára 2015 doručenom ústavnému súdu
9. februára 2015, v ktorom navrhol sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Svoj návrh na odmietnutie
sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu prezident odôvodňuje tým, že
„Prezident republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu koná a rozhoduje ako orgán
výkonnej moci“, a preto mala sťažovateľka v prvom rade právo napadnúť jeho rozhodnutie
žalobou v rámci správneho súdnictva. Návrh na odmietnutie sťažnosti ako zjavne
neopodstatnenej prezident zakladá na tvrdení, že súčasťou základného práva podľa čl. 30
ods. 4 ústavy „nie je čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia“.
Prezident v rámci svojej argumentácie v prípise zo 4. februára 2015 v prvom rade
konštatuje, že „Z ústavnej a zákonnej úpravy práva prezidenta republiky odvolať sudcu
všeobecného súdu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať za splnenia
týchto predpokladov:
sudca dosiahol vek 65 rokov;
súdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu.
Iné ústavné alebo zákonné predpoklady na vykonanie práva prezidenta republiky
odvolať sudcu všeobecného súdu v platnej právnej úprave nenájdeme.“.
Z platnej ústavnej a zákonnej úpravy prezident vyvodzuje, že pri výkone právomoci
odvolať sudcu všeobecného súdu z funkcie disponuje uvážením, pričom pri rozhodovaní
o odvolaní sťažovateľky v prvom rade ho uplatnil. Podľa prezidenta jeho uváženie «má
rozhodujúci základ v pojme, ktorý používa § 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch:
„... prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov.“
Z pojmu „môže“ vyplýva, že prezident republiky:
nemusí sudcu všeobecného súdu odvolať ani vtedy, ak sú splnené všetky zákonné
predpoklady na jeho odvolanie (I. 1. a 2.);
ak sudcu všeobecného súdu odvolá, postačuje, ak tak koná na základe návrhu súdnej
rady a skutočnosti, že odvolávaný sudca dosiahol 65 rokov veku.
Uváženie prezidenta republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu je teda
určené dvomi možnosťami. Prvou možnosťou je právo prezidenta republiky neodvolať
sudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky zákonné predpoklady; nečinnosť
prezidenta republiky sa nemusí odôvodniť.
Druhou možnosťou je odvolanie sudcu všeobecného súdu; v takom prípade tak ako to
vyplýva zo základného práva na dobrú správu vecí verejných (čl. 1 ods. 1 ústavy) je
povinnosťou prezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutie konštatovaním splnenia
ústavou a zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do
úvahy.
V napadnutom rozhodnutí prezident republiky konštatoval, že sťažovateľku odvoláva
z funkcie sudkyne všeobecného súdu z dôvodov, ktoré sú ustanovené v čl. 147 ods. 2 písm.
b) ústavy, v ktorom sú ustanovené oba predpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I. 1. a 2.).
Vzhľadom na to, že iné dôvody ústava ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa môjho
názoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp právneho
štátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani čl. 2 ods. 2
ústavy.».
Prezident zároveň vo svojom prípise zo 4. februára 2015 ústavnému súdu oznámil, že
netrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažovateľky v prvom rade.
II.1.2 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu
prezidenta
V reakcii na prípis prezidenta zo 4. februára 2015 bolo ústavnému súdu 24. apríla
2015 doručené stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade
z 20. apríla 2015 k vyjadreniu prezidenta, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«... Prezident SR má Ústavou SR výslovne priznané právo menovať do niektorých
ústavných funkcií a odvolať vymenovaného predstaviteľa z funkcie, do ktorej ho vymenoval.
Medzi vymenovaním do funkcie a odvolaním z funkcie je zásadný politický rozdiel, ale nie je
ústavnoprávny rozdiel. Menovacia právomoc je vždy len jedna, bez ohľadu na to, či jej
predmetom je ustanovenie do funkcie alebo odvolanie z funkcie. Ústava SR nevytvára
právny základ pre rozdielny spôsob uplatnenia menovacej právomoci podľa toho, či
prezident menuje alebo odvoláva. ...
Sťažovateľka pripomína, že prezident SR Andrej Kiska svojím vyjadrením k časti
skutkového stavu, v ktorom prezident SR Ivan Gašparovič nekonal v súlade so svojou
menovacou právomocou, a tak porušil základné právo sťažovateľky, manipuluje
so skutkovým stavom, navodzuje zdanie, že sťažovateľka označila za porušenie svojho práva
čosi iné, ako naozaj namietla. ...
Sťažovateľka v skutočnosti namietla dvojnásobné porušenie svojho základného
práva. Zo skutkového hľadiska každé z týchto porušení samo osebe vykazuje znaky
protiústavného uplatnenia právomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)...
Prvého porušenia Ústavy SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď
sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu SR bez návrhu Súdnej rady SR.
Prezident SR dostal od Súdnej rady SR list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov
dovŕšilo vek 65 rokov. List Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo sa v ňom
výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje odvolať
podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a ak áno, tak ktorých z nich.
Prezident SR si neoveril, či účelom tohto listu je podanie návrhu na odvolanie
sudcov z funkcie. Prezident SR obsahovo sporný list nevyhodnotil ako návrh na odvolanie
všetkých v liste uvedených sudcov z funkcie, čo preukazuje nasledujúce správanie
prezidenta SR, keď prezident prevažnú väčšinu v liste uvedených sudcov z funkcie
neodvolal.
Prezident SR svojvoľne vyhodnotil list Súdnej rady SR ako návrh na odvolanie
sťažovateľky z funkcie. ...
Prezident SR odňal Súdnej rade SR jej právomoc a tú „preniesol“ vlastným
rozhodnutím na seba bez toho, aby mal pre také rozhodnutie základ v Ústave SR. S Ústavou
SR nezlučiteľné správanie prezidenta SR Ivana Gašparoviča postihlo sťažovateľku na jej
základnom práve zaručenom čl. 30 ods. 4 Ústavy SR. ...
Druhého porušenia Ústavy SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď
sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez uvedenia dôvodov pre svoje
rozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je implikovaná v ústavnej úprave
menovacích právomocí prezidenta SR (PL. ÚS 4/2012-27). Aj keď túto povinnosť Ústavný
súd SR výslovne priznal vo vzťahu k odôvodňovaniu rozhodnutia o uplatnení menovacej
právomoci v prípade kandidáta na generálneho prokurátora SR, z Ústavy SR nemožno
vyvodiť, že ide o výnimku zo všeobecnej ústavnej úpravy, a že uplatnenie menovacej
právomoci v prípade iných ústavných činiteľov prezident SR môže urobiť bez odôvodnenia.»
V ďalšej časti stanoviska k vyjadreniu prezidenta pôvodný právny zástupca
sťažovateľky v prvom rade analyzuje relevantnú judikatúru ústavného súdu a konštatuje, že
«Z predchádzajúcich právnych názorov vyslovených Ústavným súdom SR v rokoch 1993 až
2014 o účele, obsahu a rozsahu menovacích právomocí prezidenta SR možno vyvodiť:
1. prezident SR nie je a priori povinný uplatniť svoju právomoc ustanoviť do ústavnej
funkcie, ani svoju právomoc odvolať z ústavnej funkcie na základe jednoduchej okolnosti, že
orgán štátu s právomocou navrhnúť vymenovanie (odvolanie) osoby z ústavnej funkcie taký
návrh podá;
2. prezident SR nemôže uplatniť viazanú právomoc bez návrhu od ústavného orgánu
oprávneného navrhnúť osobu na ustanovenie do ústavnej funkcie alebo na odvolanie
z ústavnej funkcie. Ak návrh dostane, má právo úvahy, či návrhu vyhovie alebo nie.
3. prezident SR má právo úvahy, ktorá musí byť ústavne konformná; prezidentova
úvaha je ústavne konformná, ak je v súlade s podmienkami špecifikovanými Ústavným
súdom SR v rozhodnutí PL. ÚS 4/2012. Podľa právneho názoru, ktorý ústavný súd vyslovil
v tejto veci Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné. ...
Uplatnenie právomoci prezidentom nesmie byť svojvoľné a musí byť predvídateľné.
Uváženie prezidenta SR, ktoré neuvádza dôvody pre uplatnenie či neuplatnenie právomoci,
ako aj nedostatočne odôvodnené uváženie (napr. výlučne všeobecná úvaha bez spojenia
s konkrétnym prípadom uplatnenia právomoci) je nepredvídateľná úvaha. Zákaz svojvôle
a príkaz predvídateľnosti rozhodnutia je implikovaný v požiadavke právnej istoty, ktorá
patrí ku garanciám materiálneho právneho štátu podľa prvej vety čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. ...
Interpretácia čl. 145 ods. 2 Ústavy SR ponúknutá prezidentom SR A. Kiskom člení
sudcov všeobecných súdov na dve kategórie. Na sudcov, ktorých prezident SR nemôže
odvolať, lebo nedosiahli vek 65 rokov a na sudcov, ktorých prezident SR na návrh Súdnej
rady SR môže kedykoľvek odvolať, lebo dovŕšili vek 65 rokov.
Rozčlenenie sudcov na tieto dve kategórie odníma sudcom, ktorí dovŕšili 65 rokov,
právnu istotu, výrazne ich znevýhodňuje pri uplatnení rozhodovacej právomoci. Ak ich
prezident SR po dovŕšení veku neodvolá, zostanú vo funkcii sudcu, ale bez garancie
individuálnej nezávislosti, lebo kedykoľvek bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu ich
prezident SR môže okamžite odvolať.
Takto k „múru pritlačení“ sudcovia by mali uplatňovať súdnu moc nestranne
a nezávisle.
Na zachovanie nezávislosti sudcov bez zníženia intenzity ochrany ich nezávislosti
slúži povinnosť prezidenta SR implikovaná v jeho menovacej právomoci riadne odôvodniť
svoje rozhodnutie.
Tejto povinnosti podlieha každé rozhodnutie o vymenovaní alebo odvolaní sudcu bez
ohľadu na to, či obsahom rozhodnutia je odvolanie sudcu, alebo jeho ponechanie vo
funkcii. Iba tak možno vytvoriť právnu istotu ohľadne príčin, ktoré majú za následok
odvolanie sudcu z funkcie po dovŕšení 65 rokov veku.».
II.1.3 Prijatie sťažnosti sťažovateľky v prvom rade na ďalšie konanie
Zohľadňujúc stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky z 20. apríla
2015 reagujúce na vyjadrenie prezidenta zo 4. februára 2015, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v prvom rade predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 298/2015-44 zo 6.
mája 2015 ju prijal na ďalšie konanie.
Označené uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zaslal ústavný súd
účastníkom konania, pričom zároveň vyzval prezidenta na prípadné doplnenie vyjadrenia
k sťažnosti a predsedníčku Súdnej rady na predloženie vyjadrenia k sťažnosti. Prezident
svoje vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.
Pôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v reakcii na prijatie sťažnosti
na ďalšie konanie ústavnému súdu v podaní z 15. júna 2015 oznámil, že sťažovateľka
v prvom rade „vyslovuje svoj súhlas s upustením od ústneho prejednania sťažnosti“.
II.1.4 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade
Predsedníčka Súdnej rady v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise z 25. júna
2015 predložila vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade z 24. júna
2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«... Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako sudkyňa Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky prevzala 19. júna 2014 „nepomenované písomné vyhotovenie úkonu
prezidenta“ zo dňa 9. júna 2014, ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič
oznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident vo svojom úkone odkazuje
na uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila súdna rada v bližšie
nešpecifikovaný deň a rok. Sťažovateľka namieta návrh súdnej rady ako zmätočný, lebo sa
v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje
odvolať podľa čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy a ak áno, tak ktorých z nich. ...
... Z hľadiska procesu odvolania funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku
- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku
dosiahnu vek 65 rokov,
- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek
65 rokov,
- súdna rada prijme uznesenie,
- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy a § 18
ods. 3 zákona o sudcoch návrh sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.
Vyššie citovaný článok 147 ods. 2 ústavy taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže
prezident Slovenskej republiky odvolať sudcu z funkcie sudcu.
Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá povinnosť súdnej rade predložiť
prezidentovi návrh, ak existuje dôvod - dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.
Súdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom stanovenú
povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod
dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu
prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov
menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.
Zákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam
sudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť návrh
vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada predkladá
prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny orgán svoje
právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a
ods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa uvedeného článku ústavy súdna rada svoje
rozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení. Podľa ústavy, zákona o sudcoch
a Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia jediným spôsobom, akým
rozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti a teda aj prijatie uznesenia
súdnej rady k návrhu sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, je návrhom na odvolanie sudcov
prezidentom Slovenskej republiky.
Prijaté uznesenie č. 9 sa odvoláva na čl. 147 ods. 2 ústavy a na § 18 ods. 2 zákona
o sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky na návrh
súdnej rady), na čl. 141a ods. 4 ústavy (v čase rozhodovania v roku 2012 pôsobnosť súdnej
rady - predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na
ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením
veku sudcu 65 rokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi Slovenskej
republiky) a zároveň obsahuje menný zoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada
považuje uznesenie za jednoznačné.
Na podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej
ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby Ústavný súd
Slovenskej republiky rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným
verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny
za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach 2010 porušené nebolo.»
Súdna rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.
II.1.5 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu
Súdnej rady a ďalšie podania sťažovateľky v prvom rade
Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal stanovisko k vyjadreniu Súdnej
rady pôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v podaní doručenom ústavnému
súdu 14. septembra 2015, v ktorého úvodnej časti zdôrazňuje, že v súvislosti
s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľky v prvom rade „vznikol spor o účel návrhu na
odvolanie a o úlohu Súdnej rady pri odvolávaní sudcov, ktorý svojou sťažnosťou vyvolala
sťažovateľka. Podstatou sporu je tvrdenie, že Súdna rada SR má povinnosť oznámiť
prezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, no táto povinnosť nezahŕňa aj povinnosť
Súdnej rady každého sudcu, ktorý dovŕšil Ústavou určený vek, navrhnúť na odvolanie.
Súdna rada SR má právo uváženia, či sudca je alebo nie je spôsobilý ďalej vykonávať
funkciu sudcu, tvrdí v spore sťažovateľka.“.
Podľa pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade «Spor o právomoc
navrhnúť sudcu na odvolanie z funkcie z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov má zásadný
význam pre vymedzenie miesta a úlohy Súdnej rady Slovenskej republiky v systéme
ústavných orgánov Slovenskej republiky. Má súdna rada reálne právomoci, alebo sa musí
uspokojiť stým, že existuje, no bez reálneho vplyvu na najvýznamnejšie otázky chodu
súdnictva a postavenia sudcov?
Zároveň je sporom o správny postup pri výklade Ústavy Slovenskej republiky. ...
Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky trvá na výklade, podľa ktorého sa
Ústava musí interpretovať a aplikovať podľa vykonávacích zákonov. JUDr. Bajánková
neuvádza prameň práva, podľa ktorého treba Ústavu vysvetľovať tak, aby bola totožná
so znením zákona.
... Vykonávací zákon o sudcoch zakladá Súdnej rade SR povinnosť „predložiť
prezidentovi návrh na odvolanie sudcu“. Súdna rada SR má ústavnú právomoc predkladať
prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a ods. 5 písm. c/). Povinnosť oznámiť
prezidentovi Slovenskej republiky, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, v ktorom prezident
Slovenskej republiky môže odvolať (čl. 147 ods. 2 písm. b/) nezakladá Ústava, ale zákon.
„Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí
predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu. ... Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie
sudcu... podľa odseku 2 písm. b), minister oznámi túto skutočnosť súdnej rade.“
... Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky zakladá argumentáciu na
formálnych dôvodoch. ...
Sťažovateľka tvrdí, že Súdna rada v okolnostiach prípadu uplatnila svoju právomoc
v rozsahu ustanovenia § 18 ods. 3, no porušila čl. 141a ods. 5 písm. c) Ústavy.
... Dovŕšenie veku 65 rokov je dôvodom na odvolanie sudcu podľa ustanovenia § 18
ods. 2 písm. b). Tento dôvod na odvolanie podľa zákona oznamuje Súdnej rade Slovenskej
republiky minister spravodlivosti Slovenskej republiky. ...
Ak sa ustanovenie § 18 ods. 3 v spojení s § 18 ods. 2 zákona o sudcoch interpretuje
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy, predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky sa nemýli. Súdna
rada Slovenskej republiky má povinnosť oznámiť prezidentovi Slovenskej republiky, že
sudca dovŕšil vek 65 rokov a týmto úkonom súdna rada uplatňuje svoju právomoc podľa
čl. 141a ods. 5 písm. c). ...
Každý zákon prijatý v Slovenskej republiky sa musí interpretovať a aplikovať tak,
aby bol v súlade s Ústavou (čl. 152 ods. 4). Aj ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch sa
musí interpretovať a aplikovať tak, aby bolo v súlade s Ústavou. ...
... V záujme zachovania podstaty ústavnej úpravy sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 musí
interpretovať a aplikovať v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy a s využitím zdravého rozumu. ...
Súdna rada SR, ktorá má plniť úlohu strážcu a ochrancu nezávislosti súdnej moci od
výkonnej moci sa ustanovením § 18 ods. 3 zákona o sudcoch dostáva do pozície „podateľne
ministra spravodlivosti“, bez priestoru pre uplatnenie svojej ústavnej právomoci navrhnúť
prezidentovi SR sudcu na odvolanie. ...
Vo vzťahu k oznámeniu, ktorým minister spravodlivosti dáva súdnej rade na
vedomie, že sudcovia dovŕšili vek 65 rokov, Súdna rada SR môže rozhodovať de facto iba
o tom, či minister v oznámení nezabudol na niektorého sudcu, ktorý dovŕšil vek 65 rokov,
prípadne o tom, či každý zo sudcov zaradených do zoznamu skutočne má aspoň 65 rokov.
Takéto „rozhodovanie“ je neprimerané úlohe Súdnej rady SR pri ochrane nezávislosti
súdnej moci. Materiálny aspekt právomoci Súdnej rady SR sa naplní jedine, ak súdna rada
uplatní úvahu, ako každý zo sudcov uvedených v oznámení ministra spravodlivosti SR spĺňa
materiálne podmienky pre zotrvanie vo funkcii sudcu, a preto či je dôvod, aby Súdna rada
SR navrhla prezidentovi SR odvolať sudcu z funkcie, alebo aby ho vyrozumela o dovŕšení
veku sudcu, ale bez toho, aby navrhla jeho odvolanie...
„Návrh na odvolanie“ je prejav, ktorý súdna rada musí urobiť, lebo zákon jej tak
ukladá, no zákon nepredpisuje súdnej rade povinnosť, aký obsah má mať; súdna rada
návrhom uplatňuje svoju ústavnú právomoc, ku ktorej patrí právo úvahy, aký návrh
prezidentovi SR predloží v nadväznosti na informáciu, že sudca dovŕšil Ústavou určený vek
pre odvolanie z funkcie. Ako odborný orgán zriadený Ústavou pre ochranu nezávislosti
súdnej moci je Súdna rada SR povinná podrobiť informáciu od ministra spravodlivosti
o dovŕšení veku sudcom úvahe, či táto okolnosť zakladá dôvod pre odvolanie sudcu, alebo
či napriek tejto okolnosti je sudca spôsobilý zotrvať vo funkcii. Iba tak sa v nastavenom
modele vzťahov medzi súdnou radou a predstaviteľom výkonnej moci (ministrom) dá
chrániť nezávislosť súdnej moci pred výkonnou mocou, aj keď ide o vplyv s nižšou mierou
dopadu na status sudcu, aký mal minister spravodlivosti SR na chod súdnictva pred prijatím
ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. ...».
Stanovisko k vyjadreniu Súdnej rady sťažovateľka v prvom rade doplnila
prostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu o skutkové okolnosti jej odvolávania
z funkcie sudkyne v podaní doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2015. V označenom
podaní sa okrem iného uvádza:
„Súdna rada SR na zasadnutie konané 16. októbra 2012 si najskôr nechala predložiť
stanovisko Sudcovskej rady SR a písomné stanovisko predsedníčky správneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Idy Hanzelovej. (Oba tieto materiály si Súdna
rada SR vyžiadala nad rámec zákona. V okolnostiach prípadu sú indíciou v prospech
sťažovateľkinho tvrdenia o úsilí Súdnej rady SR vyhnúť sa nepríjemnostiam potenciálne
hroziacim od odvolaných sudcov).
Po tejto príprave zasadnutia Súdnej rady SR tento štátny orgán pozval sťažovateľku
na zasadnutie Súdnej rady SR konané 16. októbra 2012...
Na zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012 členovia Súdnej rady SR kládli
sťažovateľke otázky o jej predchádzajúcom pôsobení v sudcovskej funkcii. Sťažovateľka na
všetky položené otázky riadne odpovedala. Potom sťažovateľka opustila zasadaciu
miestnosť. Po vykonanom vypočutí sťažovateľky členovia Súdnej rady SR tajne hlasovali
o tom, či sťažovateľku navrhnú prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie.
Výsledok tajného hlasovania Súdna rada SR vyhlásila ústne na mieste. Súdna rada
SR oznámila sťažovateľke, že Súdna rada SR sa pripája k oboznámeným stanoviskám
predsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku odvolať
z funkcie sudcu.
Súdna rada SR takto rozhodla o sťažovateľke a dvoch ďalších sudcoch. Dvanásť
iných sudcov, ktorých oznámil minister spravodlivosti SR ako sudcov, ktorí dovŕšili vek
65 rokov, Súdna rada SR podľa ústneho vyhlásenia výsledku svojho hlasovania dňa
16. októbra 2012 navrhla na odvolanie z funkcie sudcu.
Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyžiadal od Súdnej rady SR zápisnicu
o hlasovaní o návrhu na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov, ktorú Súdna rada SR
spísala na svojom zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012...“
Zo svojej rozhodovacej činnosti v iných veciach, ako aj z oznámenia Slovenskej
advokátskej komory ústavný súd zistil, že pôvodnému právnemu zástupcovi sťažovateľky
v prvom rade bol s účinnosťou od 30. júna 2015 pozastavený výkon advokácie. Ústavný súd
preto vyzval sťažovateľku v prvom rade, aby mu predložila splnomocnenie na svoje
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom iným (ňou zvoleným advokátom). V reakcii na
túto výzvu sťažovateľka v prvom rade najprv v podaní doručenom ústavnému súdu
6. októbra 2015 akcentovala požiadavku, aby ústavný súd priznal právne účinky všetkým
úkonom, ktoré v jej mene vykonal jej pôvodný právny zástupca, a následne bolo 13. októbra
2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v prvom rade
v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19,
Bratislava. Následne sťažovateľka v prvom rade doručila 19. augusta 2016 ústavnému súdu
splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátke
JUDr. Jane Drgoncovej, Peterská 22, Bratislava. Dňa 5. septembra 2016 bolo ústavnému
súdu doručené podanie, ktorého prílohu tvorí splnomocnenie sťažovateľky v prvom rade na
zastupovanie pred ústavným súdom udelené advokátke JUDr. Anne Durdíkovej,
Cintorínska 2/547, Bratislava.
V reakcii na požiadavku sťažovateľky v prvom rade vyjadrenú v jej podaní
doručenom ústavnému súdu 6. októbra 2015 ústavný súd konštatoval, že považuje
akceptovanie všetkých úkonov, ktoré vykonal v mene sťažovateľky v prvom rade jej
pôvodný právny zástupca, za prirodzené a jeho argumentáciu obsiahnutú v podaniach
doručených ústavnému súdu zohľadní pri rozhodovaní vo veci samej.
II.2 Ďalší priebeh konania o sťažnosti sťažovateľky v druhom rade
JUDr. Heleny Kožíkovej
Sťažnosť sťažovateľky v druhom rade bola prijatá na ďalšie konanie uznesením
sp. zn. III. ÚS 76/2016 z 9. februára 2016. Následne plénum ústavného súdu uznesením
sp. zn. PLs. ÚS 5/2016 z 10. februára 2016 rozhodlo o spojení sťažností sťažovateľky
v prvom rade a sťažovateľky v druhom rade na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. II. ÚS 298/2015. Po spojení sťažností na spoločné konanie ústavný súd vyzval
prezidenta a predsedníčku Súdnej rady na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky v druhom
rade.
II.2.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade
Prezident doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky
v druhom rade 22. apríla 2016. Prezident navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky
v druhom rade nevyhovel, čo odôvodňuje obdobnou argumentáciou, akú použil vo svojom
vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.
Prezident predovšetkým zdôrazňuje, že „... Z ústavnej a zákonnej úpravy práva
prezidenta republiky odvolať sudcu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať
za splnenia týchto predpokladov:
1. sudca dosiahol vek 65 rokov,
2. súdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu...“.
Prezident zároveň, poukazujúc na text § 18 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), akcentuje, že pri odvolávaní sudcu z funkcie
disponuje uvážením, ktoré spočíva v dvoch možnostiach: „Prvou možnosťou je právo
prezidenta republiky neodvolať sudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky
zákonné predpoklady; nečinnosť prezidenta republiky sa nemusí odôvodniť a nedopadá na
ňu žiadna sankcia. ...
Druhou možnosťou je odvolanie sudcu; v takom prípade, tak ako to vyplýva
zo základného práva na dobrú správu vecí verejných (čl. 1 ods. 1 ústavy), je povinnosťou
prezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutia konštatovaním splnenia ústavou
a zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do úvahy,
pretože povinnosť odôvodniť rozhodnutie o odvolaní sudcu sa vzťahuje len na dve právne
skutočnosti, ktoré zakladajú oprávnenie prezidenta odvolať sudcu (vek 65 rokov a návrh
súdnej rady).“
Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky v druhom rade, že prezident nemá povinnosť
odvolať sudu z funkcie a ani Súdna rada nemá povinnosť predložiť prezidentovi návrh na
odvolanie sudcu, prezident vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že z doslovného výkladu textu
čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy síce „nevyplýva žiadna povinnosť pre prezidenta odvolať
sudcu z jeho funkcie; to však neznamená, že neexistencia takej povinnosti ústavne
ovplyvňuje jeho oprávnenie odvolať sudcu z funkcie po splnení oboch ústavných
predpokladov“, ale zároveň „Niet žiadnej ústavnej väzby medzi povinnosťou prezidenta
republiky odvolať sudcu a jeho oprávnením odvolať sudcu. Povinnosť prezidenta republiky
odvolať sudcu je obsahom čl. 147 ods. 1 ústavy, kým jeho oprávnenie odvolať sudcu je
predmetom čl. 147 ods. 2 ústavy.
Oba citované odseky čl. 147 ústavy majú iný účel. Kým účelom čl. 147 ods. 1 ústavy
je odvolanie sudcu ako sankcia, tak účelom čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy je odvolanie
sudcu po dosiahnutí veku, po ktorom by, podľa úvahy ústavodarcu. už bolo potrebné
individuálne u sudcu zvážiť, či bude vykonávať toto povolanie... Toto zváženie ústavodarca
zveril prezidentovi republiky, pričom kritériá, na základe ktorých môže toto svoje
oprávnenie uplatniť, nijako nevymedzil a ponechal ich výlučne na uvážení prezidenta v
každom jednotlivom prípade.“.
Vo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu
po dosiahnutí veku 65 rokov prezident, analyzujúc nález ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 10/05, uvádza, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že „... súdna rada môže, hoci
v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy, nepredložiť návrh na odvolanie sudcu z funkcie podľa čl. 147
ods. 2 písm. b) ústavy (pre dosiahnutie veku 65 rokov) výlučne v prípade, ak rozhodne, že
dôvod na odvolanie sudcu neexistuje...
Inak napísané, súdna rada sa zbaví svojej zodpovednosti predložiť návrh na
odvolanie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov jedine vtedy, ak najmenej 10 hlasmi za
rozhodne o tom, že sudca, o ktorom minister spravodlivosti oznámil, že dosiahol vek
65 rokov a viac, v skutočnosti takýto vek nedosiahol.
Ústavnému súdu však pri formulovaní takého právneho záveru ušlo to, že k takému
rozhodnutiu môže dôjsť len teoreticky, v prípade, ak by sa minister spravodlivosti zmýlil
v dátume narodenia sudcu, o ktorom oznamuje, že dosiahol vek 65 a viac rokov. A preto je
zjavné, že okrem tejto teoretickej možnosti, súdnej rade vždy vzniká povinnosť predložiť
návrh na odvolanie sudcu pre dosiahnutie veku 65 rokov. Ani súdna rada totiž nemôže
rozhodnúť o tom, že sudca nemá 65 a viac rokov, ak ich v skutočnosti dosiahol.“.
K námietke sťažovateľky v druhom rade, že Súdna rada nepredložila návrh na jej
odvolanie z funkcie sudkyne, ale len oznámila prezidentovi republiky to, že dovŕšila vek
65 rokov, prezident vo svojom vyjadrení konštatuje, že je neopodstatnená a v tejto
súvislosti, poukazujúc na text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch, zdôrazňuje, že zákon o sudcoch
v označenom ustanovení „upravuje návrh súdnej rady na odvolanie sudcov a v žiadnom
prípade neumožňuje súdnej rade len informovať prezidenta republiky o tom, že niektorý
sudca alebo niektorá sudkyňa dovŕšili 65 rokov veku“.
Za zjavne neopodstatnenú považuje prezident aj námietku sťažovateľky v druhom
rade JUDr. Heleny Kožíkovej, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie o jej odvolaní.
V tejto súvislosti prezident predovšetkým zdôrazňuje, že v jeho rozhodnutí je uvedené,
„... že došlo k splneniu dvoch základných predpokladov na odvolanie sťažovateľky z funkcie
sudkyne: dosiahnutie veku 65 rokov a návrh súdnej rady. Takéto odôvodnenie spĺňa všetky
požiadavky na riadnu správu vecí verejných, ktorou je aj prezident republiky viazaný.“.
K námietke sťažovateľky v druhom rade, že jej nebolo riadne doručené rozhodnutie
o odvolaní, prezident uvádza, že „jej bolo riadne doručené náhradným spôsobom;
predkladáme o tom senátu ústavného súdu listiny, ktoré to preukazujú, ako aj stanovisko
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa ktorého k doručeniu rozhodnutia
o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudkyne a k jej odvolaniu došlo účinným a zákonom
predpokladaným spôsobom“.
II.2.2 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade
Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade doručila ústavnému
súdu jej predsedníčka 2. mája 2016. Vo vyjadrení sa predovšetkým uvádza:
«... Zo sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako
sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od
predsedníčky Okresného súdu Bratislava I ako i z oznámenia o odvolaní z funkcie
zverejnenom na internetovej stránke Ministerstva spravodlivostí Slovenskej republiky.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ustanovenie čl. 147 ods. 2 ústavy, nie je
konštruované ako ústavný imperatív prikazujúci prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý
dovŕšil vek 65 rokov. Z ústavy tiež nemožno vyvodiť ústavnú povinnosť súdnej rady
predložiť sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie prezidentovi. Sťažovateľka
ďalej uvádza vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady na zasadnutí, zachytených
v zápisnici z rokovania súdnej rady z 30. marca 2015, ktoré sú názorovo rozdielne
vo vzťahu k povinnosti súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu po
dovŕšení veku 65 rokov. Preto nemožno napadnuté uznesenie súdnej rady považovať za
spôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) v spojení s čl. 147 ods. 2
písm. b) ústavy. Podľa sťažovateľky, k uvedenému záveru korešponduje aj text napadnutého
rozhodnutia súdnej rady, z ktorého jednoznačne nevyplýva, že súdna rada vskutku navrhla
odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu. Napadnuté uznesenie súdnej rady sťažovateľka
vníma len vo význame, že súdna rada oznámila prezidentovi zoznam sudcov, ktorí dovŕšili
ústavne relevantný vek a nemožno ho považovať za návrh na odvolanie. Z tohto dôvodu,
podľa sťažovateľky neexistovalo uznesenie súdnej rady, ktorým by bol podaný návrh na
odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu, a preto ani prezident nebol oprávnený vydať
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu (t. j. rozhodnúť bez existencie
základného predpokladu pre rozhodnutie prezidenta).
Súdna rada na svojom 28. zasadnutí, ktoré sa konalo 30. marca 2015, prerokovala
návrhy sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov a posúdila existenciu dôvodov uvedených
v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy.
Dôvody na odvolanie z funkcie sudcu sú obsiahnuté predovšetkým v čl. 147 ústavy
a ustanovenia § 18 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). ...
Z hľadiska procesu odvolania z funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku
- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku
dosiahnu vek 65 rokov,
- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek
65 rokov,
- súdna rada príjme uznesenie,
- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy a § 18
ods. 3 zákona o sudcoch zoznam sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.
Vyššie citovaný článok 147 ods. 2 ústavy taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže
prezident odvolať sudcu z funkcie sudcu. Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá
povinnosť súdnej rade predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcov, ak existuje dôvod
- v tomto prípade dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.
Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia.
Vychádzajúc zo zápisnice 28. zasadnutia súdnej rady, konaného 30. marca 2015, bol
jednohlasne schválený program rokovania súdnej rady, ktorého súčasťou bol bod programu
„Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000
Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (SR 211/2013, SR 216/2014, SR 83/2015)“. Súdna rada rokovala individuálne
k jednotlivým sudcom s možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých
sudcov. Po rozprave sa uskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu
na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice z prítomných 16 členov
hlasovalo za: 14, proti: 1, zdržal sa: 1.
Súdna rada ako kolektívny orgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje
prostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a ods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie
uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. To
znamená, že súdna rada svoje rozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení.
Podľa ústavy, zákona o sudcoch a Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia
jediným spôsobom, akým rozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného hlasovania bolo prijaté uznesenie súdnej rady
č. 444, ktorým súdna rada predkladá prezidentovi sudcov vymenovaných v predmetnom
uznesení, ktorí naplnili dôvod „dosiahnutie veku 65 rokov“ na odvolanie z funkcie sudcu
(§ 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch), a teda prijatie uznesenia súdnej rady
k prerokovanému bodu, je návrhom na odvolanie sudcov prezidentom, bez ohľadu na
vyjadrenia a výmenu názorov členov súdnej rady v rozprave k predmetnému bodu
rokovania súdnej rady, pred hlasovaním.
Prijaté uznesenie č. 444 sa odvoláva na čl. 147 ods. 2 ústavy a na § 18 ods. 2
písm. b) zákona o sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej
republiky na návrh súdnej rady), na čl. 141a ods. 5 ústavy (pôsobnosť súdnej rady -
predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na ustanovenie
§ 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením veku sudcu 65
rokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi) a zároveň obsahuje menný
zoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada považuje uznesenie za jednoznačné.
Súdna rada uznesením č. 444 z 30. marca 2015 si splnila zákonom stanovenú
povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod
dovŕšenia 65 rokov veku, a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu
prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov
menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 444.
Na podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej
ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,
že základné právo sťažovateľky na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl.
30 ods. 4 ústavy a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých
podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach, porušené nebolo.
Súdna rada zároveň oznamuje, že súhlasí, aby... ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.»
II.2.3 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade
Dňa 13. mája 2016 bolo po predchádzajúcej výzve ústavnému súdu doručené
stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade k vyjadreniam prezidenta
a Súdnej rady, v ktorom sa v prvom rade uvádza, že sťažovateľka v druhom rade „nesúhlasí
s upustením od ústneho pojednávania a žiada, aby sa v uvedenej veci konalo ústne
pojednávanie“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že „Po oboznámení sa s vyjadrením
prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 2287-2016-KPSR zo dňa 19. 04. 2016
a s vyjadrením predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky sp. zn. 104/2016 zo dňa
27. 04. 2016 k prijatej ústavnej sťažnosti, sťažovateľka v tomto štádiu konania uvádza, že
s nimi nesúhlasí a považuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú.“.
II.2.4 Rozhodovanie o námietkach predpojatosti vznesených sťažovateľkou
v druhom rade
Dňa 31. augusta 2016 (bezprostredne pred konaním ústneho pojednávania
nariadeného na 6. september 2016, pozn.) bolo ústavnému súdu doručené podanie
sťažovateľky v druhom rade označené ako „Vec: Vyhlásenie účastníka o odmietnutí sudcov
pre predpojatosť“, ktorého obsah tvorili námietky predpojatosti vznesené proti sudcovi
Lajosovi Mészárosovi a sudcovi Ladislavovi Oroszovi. Vznesené námietky predpojatosti
sťažovateľka v druhom rade JUDr. Helena Kožíková odôvodnila jednak svojím blízkym
kolegiálnym vzťahom k bývalému predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
JUDr. Štefanovi Harabinovi, ktorý viackrát v konaniach pred ústavným súdom namietal
predpojatosť namietaných sudcov, ako aj ich „nie neutrálnym vzťahom“ k prezidentovi,
ktorý odvodzuje od ich odlišných stanovísk pripojených k uzneseniu ústavného súdu sp. zn.
PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015 vo veci výkladu právomoci prezidenta vymenúvať
sudcov ústavného súdu.
O námietkach predpojatosti sťažovateľky v druhom rade rozhodol senát príslušný
podľa platného rozvrhu práce ústavného súdu uznesením sp. zn. III. ÚS 724/2016
z 18. októbra 2016 tak, že namietaných sudcov z konania o sťažnostiach sťažovateliek
nevylúčil.
II.3 Ústne pojednávanie
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v druhom rade nevyslovila súhlas
s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd 21. júla 2016 nariadil verejné ústne
pojednávanie na 6. september 2016, ktoré vzhľadom na námietku predpojatosti vznesenú
sťažovateľkou v druhom rade zrušil a následne po vydaní uznesenia sp. zn.
III. ÚS 724/2016 z 18. septembra 2016 nariadil pojednávanie na 15. december 2016.
Ústneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 15. decembra 2016, sa zúčastnil len
právny zástupca sťažovateľky v druhom rade. Ostatní účastníci konania sa z účasti na
ústnom pojednávaní ospravedlnili a, poukazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia,
vyslovili súhlas s konaním pojednávania bez ich účasti.
Po otvorení ústneho pojednávania sudca spravodajca informoval o doterajšom
priebehu konania o sťažnostiach sťažovateliek. Následne predseda senátu poskytol priestor
na vystúpenie právnemu zástupcovi sťažovateľky v druhom rade, ktorý v ňom stručne
zhrnul základné východiská sťažnostnej argumentácie JUDr. Heleny Kožíkovej a poukázal
pritom na skutočnosť, že zo sudcov navrhnutých na odvolanie uznesením Súdnej rady
č. 444 z 30. marca 2015 ešte aj v súčasnosti dvaja vykonávajú sudcovskú funkciu, čo
spochybňuje nezávislosť výkonu ich funkcie. Právny zástupca sťažovateľky v druhom rade
zaujal kritický postoj aj k predchádzajúcej praxi Súdnej rady, ktorá posudzovala
a rozhodovala o návrhoch na odvolanie sudcov zo sudcovskej funkcie an bloc, t. j. bez
individuálneho posúdenia jednotlivých sudcov. Aj keď sa táto prax zmenila, keďže každý
„sudca sa prejednáva individuálne“, nie je podľa jeho názoru ani v súčasnosti jasné, na
základe akých kritérií sa pri odvolávaní sudcov z výkonu funkcie postupuje. Na otázku
sudcu spravodajcu, či sú pre činnosť Súdnej rady záväzné právne názory ústavného súdu
vyjadrené v odôvodneniach jeho rozhodnutí vydaných v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, právny zástupca sťažovateľky v druhom rade
odpovedal kladne zdôrazňujúc, že tieto právne názory považuje za „materiálny prameň
práva“.
III.
Relevantná právna úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov z dôvodu
dosiahnutia veku 65 rokov a jej ústavne konformná interpretácia a aplikácia
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Vychádzajúc z podstaty oboch sťažností, ústavný súd konštatuje, že predtým, ako
vysloví svoj meritórny postoj k jednotlivým námietkam sťažovateliek, je žiaduce, aby,
zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, formuloval základné ústavné východiská
a požiadavky k ústavne konformnej interpretácii a aplikácii platnej právnej úpravy
odvolávania sudcov všeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, s osobitným zreteľom na
odvolávanie z funkcie z dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku.
III.1 Ústavná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov
Ešte pred poukazom na ustanovenia ústavy, ktoré upravujú odvolávanie sudcov
všeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na
svoj ustálený prístup k interpretácii ústavy založený na vnímaní ústavy ako právneho celku,
ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (II. ÚS 128/95).
Každé ustanovenie ústavy treba teda interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy
ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97), t. j. ustanovenia ústavy
sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem
(II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04
atď.).
Ústava Slovenskej republiky upravuje odvolávanie sudcov všeobecných súdov
z funkcie v ustanoveniach čl. 141a ods. 5, čl. 141 ods. 6, čl. 145 ods. 1 a najmä v čl. 147.
Podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) ústavy do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej
republiky patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na
vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov [v znení účinnom do 31. augusta 2014
išlo o ustanovenie čl. 141 ods. 4 písm. a) ústavy, pozn.].
Podľa čl. 141a ods. 6 ústavy na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky
je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.
Podľa čl. 145 ods. 1 ústavy sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej
republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového
obmedzenia.
Podľa čl. 147 ods. 1 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady
Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za
úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol
v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe
rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,
alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa čl. 147 ods. 2 ústavy prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady
Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,
a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne
vykonávať sudcovské povinnosti,
b) ak dosiahol vek 65 rokov.
V širšom kontexte je v nadväznosti na už zdôraznenú zásadu výkladu ústavných
noriem v ich vzájomnej príčinnej súvislosti žiaduce vziať do úvahy aj ďalšie ústavne normy,
z ktorých sú vyvoditeľné požiadavky na výkon pôsobnosti Súdnej rady navrhovať
prezidentovi odvolanie sudcov a tiež požiadavky na výkon právomoci prezidenta odvolávať
sudcov všeobecných súdov z funkcie. Ide najmä o čl. 1 ods. 1 ústavy, z ktorého sú
vyvoditeľné princípy demokratického a právneho štátu, ku ktorým patrí aj zákaz svojvôle
(PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05), ako aj princíp transparentnosti
výkonu štátnej moci a jej verejnej kontrolovateľnosti (PL. ÚS 4/2012). Rovnako tak je
žiaduce zohľadniť ústavné normy, z ktorých možno vyvodiť funkcie, ktoré plnia Súdna rada
a prezident v ústavnom mechanizme, zvlášť pri výkone svojich kreačných právomocí.
Vo vzťahu k prezidentovi ide najmä o dikciu druhej vety čl. 101 ods. 1 ústavy, podľa ktorej
„Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ (k tomu
pozri najmä uznesenie sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vrátane odlišných
stanovísk k tomuto uzneseniu). Význam označeného ustanovenia ústavy ústavný súd
zvýraznil aj vo veci sp. zn. III. ÚS 571/2014, keď uviedol: «Otázku riadneho chodu
ostatných ústavných orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania
materiálneho právneho štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ústavy».
Funkcie Súdnej rady v ústavnom mechanizme možno vyvodiť najmä z čl. 141a ods. 5
ústavy, v ktorom je vymedzená jej pôsobnosť (pozri k tomu najmä nález sp. zn.
PL. ÚS 2/2012 z 18. novembra 2015 vrátane odlišných stanovísk k nemu).
III.2 Zákonná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov
Na ústavnú úpravu nadväzuje zákonná úprava odvolávania sudcov, ktorá je
obsiahnutá v § 18 zákona o sudcoch.
Podľa § 18 ods. 1 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady sudcu odvolá
a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,
b) ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol
o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,
c) na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný
s výkonom funkcie sudcu,
d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § 18 ods. 2 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu
odvolať, ak
a) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne
vykonávať sudcovské povinnosti,
b) dosiahol vek 65 rokov.
Podľa § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu
podľa odseku 1 alebo 2, Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.
Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2 písm. a), predseda súdu oznámi
túto skutočnosť Súdnej rade. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2
písm. b), minister oznámi túto skutočnosť Súdnej rade.
Podľa § 18 ods. 4 zákona o sudcoch dňom, keď bolo sudcovi doručené rozhodnutie
o odvolaní, funkcia sudcu zaniká.
III.3 Analýza relevantnej právnej úpravy a relevantná judikatúra ústavného
súdu k odvolávaniu sudcov všeobecných súdov
Z citovaných ustanovení ústavy a zákona o sudcoch sú pre odvolávanie sudcov
z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov relevantné predovšetkým ustanovenia čl. 147 ods. 2
písm. b) ústavy a § 18 ods. 2 a 3 zákona o sudcoch, medzi ktorých dikciou je určité napätie,
ktoré je žiaduce preklenúť prostredníctvom ústavne konformného výkladu.
Z textu čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy možno vyvodiť tieto skutočnosti:
a) prezident môže (fakultatívne) odvolať sudcu z funkcie aj z dôvodu, že dosiahol
vek 65 rokov,
b) prezident môže sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, odvolať z funkcie len na
základe návrhu Súdnej rady, t. j. ide o viazanú kreačnú právomoc prezidenta vyžadujúcu
súčinnosť Súdnej rady,
c) v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy ani v nijakom ďalšom ustanovení ústavy nie je
výslovne ustanovená povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie
všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a tobôž nie informáciu o tom, ktorí sudcovia
všeobecných súdov tento vek už dosiahli.
Text § 18 ods. 2 zákona o sudcoch je identický s textom čl. 147 ods. 2 písm. b)
ústavy, a preto má analogickú výpovednú hodnotu ako označené ustanovenie ústavy.
Text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ide nad rámec ústavnej úpravy, pričom z neho
možno (na prvý pohľad) vyvodiť tieto relevantné závery:
a) ak sudca dosiahne vek 65 rokov, „... Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh
na odvolanie sudcu“,
b) informáciu o tom, ktorí sudcovia dosiahli vek 65 rokov, predkladá Súdnej rade
minister spravodlivosti Slovenskej republiky (minister je povinný túto informáciu Súdnej
rade predložiť).
V nadväznosti na (určité) napätie vyvoditeľné z textu ústavnej a zákonnej úpravy
odvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie ústavný súd považuje za žiaduce
zdôrazniť, že nespochybniteľnou súčasťou ústavne konformného výkladu je požiadavka,
podľa ktorej sa ústavne konformná interpretácia zákonnej úpravy musí vždy vyvodzovať
z ústavnej úpravy, pričom je zároveň neprípustné, aby sa nejasnosti ústavného výkladu
odstraňovali výlučne poukazom na zákonnú úpravu.
Ešte pred analýzou možných interpretačných prístupov k ústavnej a zákonnej úprave
odvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie z dôvodu dosiahnutia ústavou
ustanoveného veku, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právomoc Súdnej rady
predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,
ustanovenú v § 18 ods. 3 zákona o sudcoch nemožno interpretovať bez príčinnej súvislosti
so skutočnosťou, že Súdna rada je kolektívny orgán, ktorý prijíma rozhodnutia hlasovaním,
pričom z čl. 141a ods. 6 ústavy vyplýva, že na prijatie uznesenia je potrebný súhlas
nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdna
rada je autonómny a nezávislý ústavný orgán, nemožno vylúčiť, že návrh uznesenia
o predložení návrhu na odvolanie sudcu (sudcov) prezidentovi z dôvodu, že dosiahli vek
65 rokov, nezíska ústavou požadovanú väčšinu, a teda nebude schválený. Je očividné, že za
tejto situácie môže Súdna rada účinne brániť výkonu právomoci prezidenta odvolávať
sudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov, a tým zároveň konzervovať existujúce
zloženie sudcovského stavu (brániť jeho prirodzenej obnove).
Z posudzovanej ústavnej a zákonnej úpravy odvolávania sudcov všeobecných súdov
z funkcie sudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov sa črtajú dva možné prístupy k jej
interpretácii. Prvý interpretačný prístup vychádza z bezvýhradnej povinnosti Súdnej rady
predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov
(s prípadným odporúčaním, aby niektorého z nich neodvolal). Ide o interpretáciu založenú
primárne na preferencii zákonnej úpravy spočívajúcej v rigoróznom výklade § 18 ods. 3
zákona o sudcoch a extenzívnom výklade čl. 147 ods. 2 ústavy, podľa ktorého je v jeho
texte implikovaná (explicitne nevyjadrená) povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi
návrhy na odvolanie z funkcie všetkých sudcov všeobecných súdov, ktorí dosiahli 65 rok
veku. V prospech tohto výkladu by sa dalo argumentovať aj poukazom na ústavnú zásadu
spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci, ktorá sa uplatňuje zvlášť vtedy, keď výkon
ústavných právomocí jednej zložky štátnej moci predpokladá, resp. vyžaduje súčinnosť inej
zložky štátnej moci (m. m. I. ÚS 7/96, I. ÚS 61/96). Zjavným nedostatkom tohto
interpretačného prístupu je skutočnosť, že priznáva Súdnej rade v procese odvolávania
sudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov de facto len funkciu „poštára“, t. j.
nezohľadňuje jej ústavnú funkciu a zodpovednosť za zabezpečovanie riadneho výkonu
súdnictva. Navyše uplatnenie tohto interpretačného prístupu je založené na formalizácii
hlasovania členov Súdnej rady o návrhu na odvolanie sudcov predkladanom prezidentovi,
t. j. predpokladá bezvýhradnú disciplínu členov Súdnej rady pri hlasovaní o takýchto
návrhoch (ich schválenie).
Druhý z interpretačných prístupov je založený na reštriktívnom výklade § 18 ods. 3
zákona o sudcoch a racionálnom výklade príslušných ustanovení ústavy, ktorý garantuje
autonómne ústavné postavenie a funkcie Súdnej rady pri zabezpečovaní chodu súdnictva.
Ide o interpretáciu založenú na tom, že Súdna rada môže v zásade autonómne rozhodovať
o tom, či prezidentovi návrhy na odvolanie jednotlivých sudcov, ktorí dosiahli vek
65 rokov, predloží alebo nepredloží. Najzávažnejším nedostatkom tohto interpretačného
prístupu je (ako už bolo uvedené) reálna možnosť Súdnej rady účinne brániť prezidentovi
pri výkone jeho právomoci odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov. Za
týchto okolností má právomoc prezidenta odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku
65 rokov primárne notariálny charakter, čo možno vyvážiť len akceptovaním jeho
autonómneho oprávnenia neodvolať z funkcie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahli vek
65 rokov aj napriek tomu, že Súdna rada mu predložila relevantný návrh na jeho odvolanie.
Z uvedeného vyplýva, že aj jeden, aj druhý z možných interpretačných prístupov
k ústavnej úprave odvolávania sudcov, ktorí dosiahli ústavou ustanovený vek,
zo sudcovskej funkcie má svoje prednosti i nedostatky, t. j. ústavná úprava nie je ani podľa
názoru ústavného súdu optimálna. Pre senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach
sťažovateliek je ale podstatné to, že plénum ústavného súdu sa k interpretácii čl. 147 ods. 2
ústavy v nadväznosti na diskutabilný text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch už právne
relevantným spôsobom vyjadrilo v odôvodnení nálezu sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. apríla
2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: «... § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich
(v jeho časti vzťahujúcej sa na odsek 2) sa týka odvolania sudcu v prípadoch, ak nastanú
taxatívne vymenované skutočnosti, ktoré ústavodarca nepovažoval za zásadnú
(„absolútnu“) ústavnú prekážku ďalšieho výkonu sudcovskej funkcie konkrétnou osobou, čo
je vyjadrené fakultatívnou možnosťou prezidenta odvolať sudcu (čl. 147 ods. 2 ústavy). ...
Ide o skutočnosti, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu môžu, ale tiež
nemusia predstavovať prekážku riadneho výkonu sudcovskej funkcie, prípadne narúšať
záujem na riadnom výkone súdnej moci vrátane kontinuálnej obnovy sudcovského zboru
a kariérneho postupu sudcov. Posúdenie týchto otázok a tvorba rozhodnutia, na účely
ktorého sa tieto otázky posudzujú, spadá práve do sféry kreácie a legitimity sudcovskej
moci, v ktorej má byť súdna rada (vzhľadom na svoje ústavné postavenie a úlohu „garanta“
nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu) relevantným
mocenským prvkom, t. j. orgánom uplatňujúcim zásadný, resp. reálny vplyv
v rozhodovacom procese orgánov súdnej moci. Namieste je preto taký výklad čl. 147 ods. 2
v spojení s čl. 145 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má súdna rada v prípadoch uvedených
v čl. 147 ods. 2 písm. a) a b) ústavy právo posúdiť a rozhodnúť, či návrh na odvolanie
konkrétneho sudcu prezidentovi podá.»
Ústavný súd sa v označenom náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 vyjadril k výkonu
pôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov aj v spojení
so spôsobom jej uznášania sa a skutočnosťou, že je kolektívnym orgánom, keď uviedol:
„... Z takto koncipovanej pôsobnosti súdnej rady nemožno vyvodiť povinnosť súdnej rady
tak urobiť, ak navyše podľa čl. 141a ods. 5 ústavy na prijatie uznesenia súdnej rady je
potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov...
Pôsobnosť súdnej rady vzhľadom na to, že ide o kolektívny orgán, sa realizuje
(vzhľadom na to, že nie je osobitná úprava tohto postupu) prostredníctvom štandardných
pravidiel prijímania rozhodnutí, t. j. v súlade s čl. 141a ods. 5 ústavy, podľa ktorého
na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej
členov.
Z uvedeného potom vyplýva, že návrh na odvolanie sudcov sa taktiež prijíma
uznesením súdnej rady, lebo to je jediný spôsob, akým súdna rada rozhoduje o veciach
patriacich do jej pôsobnosti...“
Na margo napätia medzi dikciou § 18 ods. 3 zákona o sudcoch s ústavnou úpravou
ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 uvádza, že Súdna rada môže „napriek zneniu
napadnutého slovného spojenia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich... priamo
aplikovať ústavu, ktorá jej zveruje pôsobnosť vo veciach predkladania návrhov
na odvolanie sudcov, ale neukladá jej povinnosť predložiť prezidentovi návrhy na odvolanie
sudcov“.
Z citovaného celkom zjavne vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v náleze sp. zn.
PL. ÚS 10/05 z 21. apríla 2010 priklonilo k druhému z už analyzovaných interpretačných
prístupov, ktorý je založený na autonómnom oprávnení Súdnej rady rozhodnúť hlasovaním
o tom, že návrh na odvolanie niektorých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, prezidentovi
nepredloží.
Senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach sťažovateliek je, rešpektujúc
princíp právnej istoty, viazaný už citovanými právnymi názormi (pléna) ústavného súdu
vyjadrenými v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05, t. j. nemôže rozhodovať v rozpore s týmito
právnymi názormi (a to ani vtedy, ak by mali jeho členovia iný názor) a nemá ani možnosť
iniciovať právne relevantným spôsobom ich prelomenie postupom podľa § 6 zákona
o ústavnom súde vzhľadom na to, že ide o právne názory pléna ústavného súdu, ktoré môže
korigovať len plénum ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje
citované právne názory obsiahnuté v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 z 21. apríla 2010 za
záväzné východisko pre svojej rozhodovanie o sťažnostiach sťažovateliek o to viac, že
v čase, keď Súdna rada rozhodovala o odvolaní sťažovateliek z funkcie sudkýň, už tieto
právne názory boli verejne prístupné a členovia Súdnej rady ich mohli a mali poznať.
Rešpektujúc skutočnosť, že právne názory vyslovené vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/05
predstavujú pre ústavný súd (jeho senát) základné východisko pre jeho rozhodovanie
o sťažnostiach sťažovateliek, považuje nad ich rámec za žiaduce uviesť niekoľko
doplňujúcich poznámok. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že
skutočnosť, že Súdna rada môže na základe výsledkov hlasovania odmietnuť predložiť
návrh na odvolanie sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, prezidentovi, neznamená, že
rozhodovanie Súdnej rady o týchto otázkach nie je ničím limitované. Limity výkonu
pôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov možno
odvodiť predovšetkým z kľúčovej ústavnej funkcie Súdnej rady smerujúcej primárne
k zabezpečovaniu riadneho výkonu súdnictva a tiež ústavnej zodpovednosti Súdnej rady ako
celku, ako aj jej jednotlivých členov za výkon svojej ústavnej funkcie [vrátane možnosti ich
predčasného odvolania z funkcie (k tomu pozri uznesenie sp. zn. IV. ÚS 46/2011
zo 17. februára 2011)] a zákazu svojvôle, ktorý sa vzťahuje na výkon všetkých verejných
funkcií. Súdna rada (resp. jej členovia) pri výkone svojej pôsobnosti predkladať
prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov
musí prihliadať aj na účel a zmysel ústavnej úpravy ukončenia výkonu sudcovskej funkcie
z dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku, ktorá je (okrem iného) v záujme
prirodzenej obnovy sudcovského stavu podľa názoru ústavného súdu zjavne založená na
konštrukcii, v zmysle ktorej je výkon funkcie sudcu po dosiahnutí 65 roku veku výnimkou
a, naopak, pravidlom je stav, keď funkciu sudcu vykonávajú len sudcovia, ktorí ešte
nedosiahli ústavou ustanovený vek.
Ústavná konštrukcia odvolávania sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku
65 rokov, ktorú ústavný súd akceptuje aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek, síce
preferuje Súdnu radu, ale to neznamená, že úloha prezidenta je v tomto procese len
symbolická (notariálna). Ústavný súd túto skutočnosť už zvýraznil aj vo veci sp. zn.
PL. ÚS 10/05, keď v odôvodnení nálezu uviedol: «... prezident má nepochybne právo
posúdiť a rozhodnúť sa, či návrhu súdnej rady vyhovie (vychádzajúc z formulácie „môže
sudcu odvolať“ v čl. 147 ods. 2 ústavy).»
IV.
Relevantná judikatúra ústavného súdu k základnému právu na prístup
k voleným a iným vereným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4
ústavy a právu na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok
podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu
Obe sťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta
v spojení s napadnutými uzneseniami Súdnej rady bolo porušené ich základné právo podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Z uvedeného
dôvodu považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu
sa označených práv, ktorá by mala tvoriť jedno z východísk pre rozhodnutie o sťažnostiach
sťažovateliek.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez
akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za
rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.
Z porovnania dikcie čl. 30 ods. 4 ústavy a čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu
možno vyvodiť záver, že základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok garantovaným ústavou a právo na vstup do verejných služieb
svojej krajiny za rovnakých podmienok garantovaným medzinárodným paktom sú v zásade
totožné, určitý rozdiel medzi nimi spočíva v podstate iba v tom, že výraz „verejné služby
svojej krajiny“ má nepochybne širší význam ako výraz „volené a iné verejné funkcie“
(I. ÚS 76/2011 a tiež I. ÚS 497/2014). K zásadnej zhode medzi obsahom základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu sa ústavný
súd vyjadril tiež vo veci sp. zn. IV. ÚS 299/2011, keď uviedol, že aj toto právo obsahuje
možnosť každého občana bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení
vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením
akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26 medzinárodného paktu. Z uvedeného dôvodu ústavný
súd považuje za dostatočné venovať pozornosť analýze obsahu základného práva podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorej závery možno vzťahovať aj na právo podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu (obsah tohto práva ústavný súd podrobne analyzoval v konaní
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj v konaní o výklade
ústavy a ústavných zákonov podľa čl. 128 ústavy sa ústavný súd už viackrát vyjadril
k podstate a obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy.
Vo vzťahu k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd
štandardne uvádza, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť
nediskriminačného uchádzania sa o takúto funkciu. Článok 30 ods. 4 ústavy nezaručuje
právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa
o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (pozri napr.
IV. ÚS 299/2011, I. ÚS 397/2014).
Vo vzťahu k orgánom, ktoré svojimi rozhodnutiami alebo postupom môžu porušiť
základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre okrem
iného uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu
porušiť čl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa
o funkciu“ (m. m. III. ÚS 75/01), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.
II. ÚS 9/00). Uvedené východiská treba vnímať v priamej príčinnej súvislosti
s požiadavkou, aby „... každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci
tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu
základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania
o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či
tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti
príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí
byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na
nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej
moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním
základného práva alebo slobody.“ (II. ÚS 5/03).
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje diskriminačný aspekt
základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4
ústavy, keď uvádza, že sa ho možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním aj
k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), ktorá je v čl. 30
ods. 4 ústavy vyjadrená dikciou „... za rovnakých podmienok“ (I. ÚS 397/2014).
V nadväznosti na túto požiadavku sa žiada poukázať aj na právny názor vyslovený vo veci
sp. zn. II. ÚS 161/03, podľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého
zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa
v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza
odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn.
II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak
sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci
medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú
takéto nerovnaké zaobchádzanie“ (k tomu pozri aj I. ÚS 76/2011).
Sťažovateľky sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy v súvislosti s odvolávaním z verejnej funkcie. V nadväznosti na túto
skutočnosť ústavný súd poznamenáva, že v období, keď sa ešte len formovala jeho
judikatúra k obsahu označeného základného práva, zastával názor, že odvolanie z volenej
alebo inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám
(m. m. II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4
ústavy je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť
nediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto
funkciách (II. ÚS 822/00, m. m. II. ÚS 796/00).
Iný prístup k obsahu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ústavný súd
naznačil v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998, v ktorom pripustil, že získaním
verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným
funkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“. Zásadným spôsobom sa k širšiemu
chápaniu základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy zahŕňajúcemu aj postup príslušného
orgánu verejnej moci pri odvolávaní z verejnej funkcie vyjadril ústavný súd vo veci sp. zn.
IV. ÚS 46/2011, keď uviedol, že „... základné právo na prístup k voleným a iným verejným
funkciám za rovnakých podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek
právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej
ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny
výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej
opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu ústava (alebo zákon)
takúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné z ústavy (ani zákona) v žiadnom
prípade vyvodiť].“.
V ďalšom období ústavný súd rozhodoval o viacerých sťažnostiach, v ktorých
sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy
v súvislosti so svojím odvolávaním z verejnej funkcie; príkladom možno poukázať na nález
sp. zn. IV. ÚS 478/2011 z 21. júna 2012 (odvolávanie z funkcie generálneho riaditeľa
Sociálnej poisťovne vládou Slovenskej republiky), nález sp. zn. IV. ÚS 92/2012 z 10. mája
2012 (zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva postupom obecného zastupiteľstva)
alebo uznesenie sp. zn. II. ÚS 576/2012 z 13. decembra 2012 (odvolávanie generálnej
riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska z funkcie Národnou radou Slovenskej republiky).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky boli napadnutými
rozhodnutiami prezidenta odvolané z funkcie sudkýň všeobecných súdov, pričom funkcia
sudcu všeobecného súdu nepochybne patrí k „iným verejným funkciám“, na ktoré sa
vzťahuje čl. 30 ods. 4 ústavy. V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu pod
ochranu tohto základného práva patrí aj ústavnosť postupu a rozhodovania príslušných
orgánov verejnej moci pri odvolávaní z volenej alebo inej verejnej funkcie, s osobitným
zreteľom na rešpektovanie nediskriminačného prístupu k osobám odvolávaným z verejných
funkcií. Na tomto základe možno uzavrieť, že rozhodnutiami Súdnej rady a prezidenta pri
odvolávaní sudcov všeobecných súdov z funkcie potenciálne môže dôjsť k porušeniu
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu, a preto je úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnú
akceptovateľnosť napadnutých uznesení Súdnej rady a napadnutých rozhodnutí prezidenta
v častiach týkajúcich sa sťažovateliek.
V.
Preskúmanie námietok sťažovateliek a závery
Sťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta o ich
odvolaní z funkcie sudkýň (resp. sťažovateľka v prvom rade aj alternatívne napadnutými
1
úkonmi prezidenta)v spojení s napadnutými návrhmi Súdnej rady na ich odvolanie
z funkcií sudkýň bolo porušené ich základné právo podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a právo podľa
čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Sťažovateľky zhodne navrhujú, aby ústavný súd
rozhodol o ich sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví porušenie nimi označených práv,
zruší napadnuté rozhodnutia prezidenta a prizná im úhradu trov konania súvisiacich s ich
právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka v prvom rade sa
domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.
Obe sťažovateľky prezident odvolal z funkcie sudkýň všeobecných súdov z dôvodu
uvedeného v čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy a § 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch, t. j.
z dôvodu, že dosiahli (presiahli) vek 65 rokov.
Z hľadiska priebehu procesu odvolávania sťažovateliek z funkcie sudkýň existuje
podľa argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľky v prvom rade medzi odvolávaním
1
Z časti I tohto nálezu vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade formulovala petit svojej sťažnosti alternatívne, keď
navrhla vysloviť porušenie svojich práv buď napadnutým rozhodnutím prezidenta, alebo napadnutým úkonom prezidenta. Poukazovala pritom na skutočnosť, že v prípade ak prejav vôle prezidenta smerujúci k jej odvolaniu z funkcie nie je výslovne označený ako rozhodnutie, tak potom je predmetom jej námietok taký úkon prezidenta, z ktorého možno vyvodiť bez rozumných pochybností jeho zámer odvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie. Ústavný súd považuje túto časť argumentácie sťažovateľky v prvom rade v zásade za akademickú a vzhľadom na materiálny obsah a právne účinky namietaného prejavu vôle prezidenta považuje za správne označovať ho ako rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal alternatívnym petitom sťažovateľky v prvom rade.
sťažovateliek určitý rozdiel. Podľa tvrdenia sťažovateľky v prvom rade si totiž Súdna rada
pred rokovaním o návrhu na jej odvolanie z funkcie vyžiadala stanovisko od sudcovskej
rady pri najvyššom súde a predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zhodne
neodporučili jej odvolanie z funkcie. Následne po schválení napadnutého uznesenia
týkajúceho sa sťažovateľky v prvom rade v tajnom hlasovaní mala Súdna rada sťažovateľke
v prvom rade, ktorá bola na zasadnutí prítomná, oznámiť, že „... sa pripája k oboznámeným
stanoviskám predsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku
odvolať z funkcie“ (citované z podania právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade
doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2015, pozn.).
Skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade bola odvolaná z funkcie sudkyne
napadnutým rozhodnutím predchádzajúceho prezidenta Ivana Gašparoviča a sťažovateľka
v druhom rade napadnutým rozhodnutím súčasného prezidenta Andreja Kisku, nemá žiadnu
ústavnú relevanciu. Sťažnosti totiž nesmerujú proti konkrétnej fyzickej osobe
vykonávajúcej funkciu prezidenta, ale proti prezidentovi ako ústavnému činiteľovi. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „pri výkone
svojich ústavných právomoci nemožno prezidenta republiky ako ústavného činiteľa súčasne
považovať aj za fyzickú osobu.“ (I. ÚS 92/97 a tiež I. ÚS 397/2014).
Zo sťažností, ktorých podstatné časti sú citované v časti I tohto nálezu, možno
vyvodiť, že kľúčová argumentácia oboch sťažovateliek je v zásade identická a je založená
na spochybňovaní existencie kvalifikovaného návrhu Súdnej rady na ich odvolanie, bez
ktorého ich prezident nemohol odvolať z funkcie (ďalej aj „spoločná námietka
sťažovateliek“). Okrem toho sťažovateľky namietajú aj neodôvodnenosť, resp. nedostatočné
odôvodnenie napadnutých rozhodnutí prezidenta o ich odvolaní a sťažovateľka v druhom
rade tiež namieta, že jej nebolo zatiaľ riadne doručené napadnuté rozhodnutie prezidenta
(ďalej aj „námietka sťažovateľky v druhom rade“).
V.1 K námietke sťažovateliek o neexistencii kvalifikovaného návrhu Súdnej
rady na ich odvolanie
Obe sťažovateľky zhodne namietajú, že v súvislosti s ich odvolávaním z funkcie
Súdna rada nepredložila prezidentovi kvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie,
a preto prezident (bez kvalifikovaného návrhu) nebol oprávnený vydať napadnuté
rozhodnutia o ich odvolaní z funkcie sudkýň, t. j. nebol oprávnený ich odvolať.
Sťažovateľka v prvom rade pri odôvodňovaní tejto námietky uvádza, že „Za návrh
na odvolanie možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký, v ktorom Súdna rada
SR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na odvolanie z funkcie sudcu“, pričom
prezident ju odvolal z funkcie sudkyne „bez návrhu Súdnej rady SR“, keďže od Súdnej rady
dostal len „list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov dovŕšilo vek 65 rokov“, v ktorom
sa „... výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje
odvolať“. Sťažovateľka v druhom rade obdobne vníma návrh Súdnej rady na jej odvolanie
len ako „zoznam sudcov, ktorí dovŕšili ústavne relevantný vek oznámenie súdnej rady“,
ktorý má pre prezidenta len informatívny význam.
Súdna rada vo svojom vyjadrení k tejto námietke sťažovateľky v prvom rade
výslovne uvádza, že „Súdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom
stanovenú povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí
naplnili dôvod dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie
sudcu prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie
sudcov menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.
Zákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam
sudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť
návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada
predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny
orgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade
s čl. 141a ods. 6 ústavy, podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný
súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov ... súdna rada považuje uznesenie za
jednoznačné, vzhľadom na to, že sa v ňom nachádzajú odkazy na čl. 147 ods. 2 ústavy a §
18 ods. 2 zákona o súdoch.“.
V zásade analogicky argumentuje Súdna rada k tejto námietke aj vo vyjadrení
k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade, pričom navyše v ňom tiež uvádza, že na svojom
zasadnutí konanom 30. marca 2015 «rokovala individuálne k jednotlivým sudcov
s možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých sudcov. Po rozprave sa
uskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu na odvolanie sudcov,
ktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice s prítomných 16 členov hlasovalo za: 14,
proti:1, zdržal sa hlasovania:1.».
Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať skutočnosti uvedené vo vyjadreniach Súdnej
rady, pričom osobitne upozorňuje na tú ich časť, v ktorej sa zdôrazňuje, že „Zákon
nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam sudcov... ale ukladá
povinnosť súdnej rade predložiť návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov
veku.“. Rovnako tak za podstatnú považuje ústavný súd aj tú časť vyjadrení, v ktorých sa
uvádza, že „Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia“,
pričom „na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny
všetkých jej členov“.
V súvislosti s formulovaním svojho postoja k spoločnej námietke sťažovateliek
ústavný súd preskúmal dokumentáciu priloženú k sťažnostiam, ako aj ďalšie podklady, ktoré
si v rámci prípravy na verejné pojednávanie zabezpečil (uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16.
októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015, zápisnice zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16.
októbra 2012 a 30. marca 2015, ako aj zvukové záznamy z týchto zasadnutí), a po ich
preskúmaní poukazuje na tieto skutočnosti:
Napadnuté uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015
(ako aj ďalšie porovnateľné uznesenia Súdnej rady vydané v tomto období) majú v zásade
identickú formu a obsahujú popri menách iných sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, aj
mená sťažovateliek. Napadnuté uznesenia Súdnej rady nie sú síce výslovne označené ako
„Návrh na odvolanie...“, ale z ich textu (predovšetkým záhlavia) možno bez vážnejších
pochybností vyvodiť záver, že ide o návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,
adresovaný prezidentovi. Tento záver možno spoľahlivo vyvodiť najmä z toho, že v texte
napadnutých uznesení sú obsiahnuté odkazy na príslušné ustanovenia ústavy, ktoré upravujú
právomoc prezidenta odvolať sudcov všeobecných súdov (čl. 147 ods. 2 ústavy), resp.
pôsobnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a
ods. 4, resp. po novelizácii ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 161/2014 Z. z., čl. 141a
ods. 5 ústavy). Ústavný súd zároveň zistil, že k napadnutým uzneseniam nie sú priložené
žiadne prílohy.
Zo zápisníc zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16. októbra 2012 a 30. marca 2015
a zvukových záznamov z týchto zasadnutí vyplýva, že Súdna rada na nich prerokovala body
programu označené ako „Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2
písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z...“. Na rokovaní o tomto bode programu sa mohli
zúčastniť a na nich vystúpiť všetci dotknutí sudcovia a vysloviť svoj postoj k návrhu na ich
odvolanie z funkcie. Sťažovateľka v prvom rade sa podľa zápisnice zasadnutia Súdnej rady
konaného 16. októbra 2012 zúčastnila. Sťažovateľka v druhom rade sa zasadnutia Súdnej
rady konaného 30. marca 2015 nezúčastnila, túto skutočnosť však v sťažnosti nenamieta
(ani neuvádza, prečo sa rokovania nezúčastnila).
Zo zvukových záznamov o zasadnutiach Súdnej rady konaných 16. októbra 2012
a 30. marca 2015 (ako aj zápisníc o týchto zasadnutiach) vyplýva, že členovia Súdnej rady
diskutovali o výklade príslušných ustanovení ústavy a zákona o sudcoch upravujúcich
proces odvolávania sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, z funkcie. V diskusii vystúpili
viacerí členovia Súdnej rady, pričom niektorí z nich sa vo svojich vystúpeniach priklonili
k výkladu, podľa ktorého musí byť prezidentovi predložený na odvolanie zoznam všetkých
sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a to aj s prípadným odporúčaním Súdnej rady, príp.
funkcionárov súdov, či orgánov sudcovskej samosprávy. Naopak, viacerí členovia Súdnej
rady v diskusii poukázali na skutočnosť, že nie je povinnosťou Súdnej rady predložiť
prezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a v tejto
súvislosti argumentovali aj tým, že návrh na odvolanie sa schvaľuje formou uznesenia,
ku ktorému je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Ústavný
súd v tejto súvislosti osobitne upozorňuje na vystúpenia JUDr. Maruščáka, ktorý tak na
zasadnutí konanom 16. októbra 2012, ako aj zasadnutí konanom 30. marca 2015 poukázal
na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/05 a právne názory ústavného súdu v ňom
obsiahnuté (podrobne analyzované v časti III.3 tohto nálezu).
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že námietka
sťažovateliek o tom, že Súdna rada v oboch prípadoch predložila prezidentovi
nekvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie, na základe ktorého prezident nebol
oprávnený vydať napadnuté rozhodnutia, je nedôvodná.
Na podporu svojho záveru ústavný súd popri stotožnení sa s argumentáciou
obsiahnutou vo vyjadreniach Súdnej rady zvýrazňuje skutočnosť, že forma napadnutých
uznesení Súdnej rady týkajúcich sa odvolávania sudcov z dôvodu uvedeného v čl. 147
ods. 2 písm. b) ústavy je v zásade identická, pričom ich ústavná relevancia nebola podľa
poznatkov ústavného súdu do času doručenia sťažností sťažovateliek nikdy právne
relevantným spôsobom spochybňovaná a ich obsah žiadny prezident nepovažoval za
nezrozumiteľný. Vzhľadom na to sa ústavný súd nemôže stotožniť s argumentáciou
sťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej za situácie, keď malo byť napadnuté uznesenie
Súdnej rady č. 9 nezrozumiteľné, bolo „implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta
SR... požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9
zo 16. októbra 2012“.
Za podstatnú ústavný súd považuje ale predovšetkým skutočnosť, že v čase
rozhodovania Súdnej rady o napadnutých uzneseniach boli už známe právne názory
ústavného súdu k výkladu sporných ustanovení zákona o sudcoch, v zmysle ktorých nie je
povinnosťou Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí
dosiahli vek 65 rokov. Členovia Súdnej rady mohli (a aj mali) pri svojom hlasovaní
vychádzať z právnych názorov obsiahnutých vo výklade ústavného súdu, a to aj preto, že im
musela byť známa skutočnosť, že ich rozhodnutie by mohlo byť ústavne relevantným
spôsobom spochybnené len v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd k tomu
poznamenáva, že od členov Súdnej rady sa dá opodstatnene očakávať, že dôverne poznajú
minimálne tú časť judikatúry ústavného súdu, ktorá súvisí s pôsobnosťou Súdnej rady,
pričom navyše jeden z členov Súdnej rady ostatných členov Súdnej rady na jej relevantnú
časť pred hlasovaním o napadnutých uzneseniach výslovne upozornil. Za týchto okolností
spochybňovanie nekvalifikovanosti napadnutých uznesení Súdnej rady sťažovateľkami je
vo svojej podstate subjektívnym spochybňovaním nielen odbornej, ale i rozumovej
vyspelosti členov Súdnej rady, čo nemôže zakladať dôvod na vyslovenie záveru o ústavnej
neakceptovateľnosti napadnutých rozhodnutí Súdnej rady.
V.2 K námietke sťažovateliek o nedostatočnom odôvodnení napadnutých
rozhodnutí prezidenta
Sťažovateľka v prvom rade vo svojej sťažnosti namieta, že „Úkon, ktorým prezident
SR sťažovateľke oznámil neobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie.“.
Podrobnejšie odôvodnenie tejto námietky je obsiahnuté až v ďalších podaniach
sťažovateľky v prvom rade, a to najmä v podaní doručenom ústavnému súdu 24. apríla
2015 na základe jeho predchádzajúcej výzvy. V tomto podaní právny zástupca sťažovateľky
v prvom rade argumentuje nasledovne: „Druhého porušenia Ústavy SR sa prezident SR
Ivan Gašparovič dopustil, keď sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez
uvedenia dôvodov pre svoje rozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je imlikovaná
v ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta SR (PL. ÚS 4/2012-27)...“ Aj z ďalšej
argumentácie sťažovateľky v prvom rade vyplýva, že svoj názor o povinnosti prezidenta
odôvodniť napadnuté rozhodnutie odvodzuje z právnych názorov ústavného súdu
vyslovených v uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 prijatom v konaní podľa
čl. 128 ústavy o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy, ktoré sa síce týka
vymenúvania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, avšak ide o rozhodnutie
ústavného súdu, ktoré je všeobecne záväzné. Preto by sa právne názory obsiahnuté
v označenom uznesení mali podľa sťažovateľky v prvom rade aplikovať pri výkone všetkých
kreačných právomocí prezidenta, teda aj pri výkone právomoci odvolávať na návrh Súdnej
rady sudcov všeobecných súdov. Je zjavné, že sťažovateľka v prvom rade formuluje
námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj v nadväznosti na svoje
tvrdenie, že jej odvolanie z funkcie sudkyne neodporúčali vo svojich vyjadreniach
sudcovská rada pri najvyššom súde, ako ani predsedníčka správneho kolégia najvyššieho
súdu, pričom k týmto vyjadreniam sa mala „pripojiť“ aj Súdna rada.
Sťažovateľka v druhom rade taktiež namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia prezidenta o svojom odvolaní z funkcie sudkyne, aj keď len vo všeobecnej
rovine, keď vo svojej sťažnosti uvádza: „Každé rozhodnutie orgánu verejnej moci... musí
byť náležite odôvodnené a to navyše v tých prípadoch, v ktorých má orgán verejnej moci
priestor na úvahu (m. m. II. ÚS 143/02)...“
Prezident argumentuje, že jeho rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené tým, že sa
v nich poukazuje na „čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy, v ktorom sú ustanovené oba
predpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I.1. a 2., t. j. návrh súdnej rady a dosiahnutie veku
65 rokov). Vzhľadom na to, že iné dôvody ústava ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa
môjho názoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp
právneho štátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej by sa na
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o jej odvolaní mali primerane vzťahovať právne
názory vyslovené v uznesení sp. zn. PL. ÚS 4/2012, ústavný súd konštatuje, že v jeho
doterajšej judikatúre už boli explicitne vyslovené právne názory, ktoré túto argumentáciu
sťažovateľky v prvom rade minimálne spochybňujú. Ústavný súd v konkrétnostiach
poukazuje predovšetkým na právny názor väčšiny pléna ústavného súdu vyjadrený
v uznesení sp. zn. PL. ÚS 45/2015 z 28. októbra 2015, v ktorého odôvodnení sa uvádza:
„Z odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 571/2014 tak jednoznačne vyplýva, že na
rozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad ústavy
podaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 4/2012, keďže tento sa
vzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora
Slovenskej republiky.“
Ako už bolo v inej súvislosti uvedené, senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnosti
sťažovateliek nemôže v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prelamovať právne
názory pléna ústavného súdu, a teda ani citovaný právny názor, hoci z odlišných stanovísk
všetkých členov tohto senátu, ktoré pripojili k uzneseniu sp. zn. PL. ÚS 45/2015
z 28. októbra 2015, vyplýva, že sa s ním nestotožňujú. Senátu ústavného súdu však nič
nebráni vyjadriť sa na účely rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateliek k interpretácii
citovaného právneho názoru väčšiny pléna ústavného súdu. Podľa názoru II. senátu
ústavného súdu nemožno citovaný právny názory väčšiny pléna ústavného súdu vykladať
tak rigorózne, že by sa právna veta „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto
nesmú byť svojvoľné“ obsiahnutá vo výroku všeobecne záväzného uznesenia sp. zn.
PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra 2012 vzťahovala výhradne len na vymenúvanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky a nebolo by ju možné aspoň primerane vzťahovať na
výkon všetkých kreačných právomocí prezidenta, a teda aj odvolávanie sudcov všeobecných
súdov.
Načrtnutý rigorózny prístup k interpretácii názorov vyslovených v uznesení pléna
ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 45/2015 by totiž vo svojej podstate vážne spochybňoval jeden
z významných princípov právneho štátu – zákaz svojvôle. Navyše ústavný súd v odôvodnení
uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 zdôraznil, že „Povinnosť zverejniť dôvody, ktoré ho viedli
k nevymenovaniu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, vyplýva z požiadavky
transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu
štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza (čl. 2 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
pritom zdôrazňuje, že tento princíp považuje za integrálnu súčasť generálneho princípu
demokratického a právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.“.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
podčiarknuť, že rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone
ich ústavných právomocí nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami
vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. Pri rozhodnutiach vydaných
v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne
ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie
rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku (pozri napr. § 137 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok, § 163 Trestného poriadku, § 219 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok atď.), zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri
výkone ich ústavných právomocí ústava ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú,
a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj odôvodnenie
(vo vzťahu k už uvedenému možno poukázať aj na viacero rozhodnutí, v ktorých sa ústavný
súd porovnateľným spôsobom vyslovil k právnej povahe rozhodnutí Súdnej rady;
III. ÚS 79/04, III. ÚS 238/05 alebo III. ÚS 128/09). Sťažovateľka v prvom rade sa v zásade
zhoduje s vysloveným názorom, keď v sťažnosti uvádza, že „Náležitosti rozhodnutia
prezidenta SR o odvolaní sudcu z funkcie neustanovuje Ústava SR ani zákon. Náležitosti
takého rozhodnutia treba vyvodiť z účelu rozhodnutia v spojení s výkladom
právomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. f), ktorý Ústavný súd SR podal v konaní
V súvislosti s potrebou vyjadriť sa k možným prístupom k interpretácii všeobecne
záväznej právnej vety „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť
svojvoľné“ obsiahnutej vo výrokovej časti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra
2012, ktorú indikuje argumentácia sťažovateľky v prvom rade, ústavný súd poznamenáva,
že jeho úsilie interpretovať citovanú právnu vetu nie je spojené s ambíciou prelamovať
právny názor iného senátu ústavného súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn.
III. ÚS 571/2014 vyslovil: „Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného
súdu a predchádzajúce rozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady)
o voľbe kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu podľa čl. 134 ods. 2 ústavy sa
nezdôvodňujú a ústava ani žiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach
ani možnosť proti nim sa odvolať.“
Aj keď má II. senát ústavného súdu výhrady k citovanému právnemu názoru,
v okolnostiach posudzovanej veci považuje citovaný právny názor na účely rozhodnutia
o sťažnostiach sťažovateliek za irelevantný. Požiadavku „uviesť dôvody svojho
rozhodnutia“ vyvoditeľnú z výrokovej časti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 4/2012 z 24. októbra
2012 totiž podľa názoru ústavného súdu nemožno interpretovať (zovšeobecňujúco)
paušálne, ale vždy s ohľadom na to, o aké „ústavné“ rozhodnutie v konkrétnom prípade ide,
a to predovšetkým z hľadiska miery uváženia, resp. limitov diskrécie, ktorú ústava alebo
zákon prezidentovi v jednotlivých prípadoch ustanovuje (pripúšťa). Zároveň sa musia pri
posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia či postupu, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, vždy brať na zreteľ aj ďalšie aspekty, a to najmä potenciálne
dôsledky napadnutého rozhodnutia na riadny chod ústavných orgánov, resp. iný (chránený)
verejný záujem, ale tiež konkrétne okolnosti za akých bolo napádané rozhodnutie vydané
vrátane jeho dôsledkov a dopadov na osoby, ktorých sa týka (napr. z hľadiska garancie
nediskriminácie, rešpektovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a pod.).
Vychádzajúc z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu právnu vetu
„Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné“
interpretovať tak rigorózne, že (aspoň stručné) odôvodnenie konkrétneho rozhodnutia
prezidenta musí obligatórne tvoriť jeho integrálnu súčasť. Podstatné je totiž to, aby bol
prezident spôsobilý obhájiť (politicky, eticky) svoje rozhodnutie pred verejnosťou
a v prípade potreby ho obhájiť aj právne relevantným spôsobom v konaní pred ústavným
súdom, resp. iným orgánom verejnej moci. Naplnenie tejto požiadavky totiž zodpovedá
princípu transparentnosti výkonu štátnej moci a jej kontrolovateľnosti občanmi, ktorý
ústavný súd zvýraznil vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012. Navyše ústavný súd berie na zreteľ aj
skutočnosť, že nezverejnenie dôvodov odvolania z verejnej funkcie nemusí byť vždy
v neprospech dotknutého verejného funkcionára, t. j. k „uvedeniu dôvodov nevymenovania“
môže dôjsť aj ex post, a to zvlášť vtedy, ak dotknutý verejný funkcionár vysloví právne
relevantným spôsobom výhrady k rozhodnutiu o jeho odvolaní z verejnej funkcie, čo vedie
k potrebe tieto dôvody ex post sprístupniť príslušnému ústavnému orgánu, príp. ich vhodnou
formou zverejniť.
Aplikujúc uvedené východiská na rozhodnutia prezidenta o odvolávaní sudcov,
ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na mieru diskrécie, ktorú prezidentovi pri
rozhodovaní o odvolávaní sudcov priznáva ústava (pozri čl. 147 ods. 2 ústavy), možno
považovať takéto rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľné aj v prípade, ak
obsahujú len strohé odôvodnenie spočívajúce v odkaze na naplnenie ústavných požiadaviek
na odvolanie konkrétneho sudcu z funkcie (existencia návrhu Súdnej rady na odvolanie
a dosiahnutie veku 65 rokov). Uvedené požiadavky sťažovateľkami napadnuté rozhodnutia
prezidenta spĺňajú, t. j. ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.
Výhrady sťažovateľky v prvom rade k napadnutému rozhodnutiu prezidenta
vychádzajúce z argumentácie, že k jej odvolaniu sa vo svojich stanoviskách negatívne
vyjadrila sudcovská rada pri najvyššom súde a predsedníčka správneho kolégia, pričom toto
negatívne stanovisko si mala osvojiť aj Súdna rada, ústavný súd taktiež nepovažuje za
spôsobilé na to, aby relevantným spôsobom spochybnili napadnuté rozhodnutie prezidenta
z 9. júna 2014. Na podporu tohto záveru ústavný súd považuje za potrebné uviesť niekoľko
poznámok:
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade
nepreukázala hodnoverným spôsobom svoje tvrdenie, že Súdna rada relevantným spôsobom
odporučila prezidentovi, aby ju neodvolal z funkcie, pričom v prospech tohto tvrdenia
nesvedčí ani dokumentácia, ktorú si ústavný súd prostredníctvom Súdnej rady zabezpečil
k svojmu rozhodovaniu. Predovšetkým napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9 (obsahujúce
návrh na odvolanie sťažovateľky v prvom rade z funkcie) neobsahuje žiadnu prílohu, ktorá
by sa týkala sťažovateľky v prvom rade. Nepreukázalo sa ani tvrdenie sťažovateľky
v prvom rade, že v časti I tohto nálezu citovaný text [„(...) Skúsenosti a znalosti...
JUDr. Reiffovej sú pre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti
v sociálnej agende naďalej potrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť
súdnej ochrany v tejto citlivej oblasti súdneho rozhodovania.“] tvorí súčasť zápisnice
Súdnej rady zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012. Tento text (a ani žiadny podobný
text) nie je súčasťou ani žiadneho iného dokumentu, ktorý Súdna rada ústavnému súdu
predložila na základe jeho predchádzajúceho vyžiadania.
Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zastáva názor, že aj vtedy, ak by sťažovateľka
nespochybniteľným spôsobom preukázala, že „odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať ju
z funkcie adresované prezidentovi tvorilo prílohu napadnutého uznesenia Súdnej rady č. 9
zo 16. októbra 2012 (bolo k nemu priložené), by prezident takéto „odporúčanie“ vzhľadom
na ústavou ustanovené limity diskrécie výkonu jeho právomoci vyplývajúce z čl. 147 ods. 2
písm. b) ústavy nemusel akceptovať. Je to tak predovšetkým preto, že na odvolávanie
sťažovateľky v prvom rade aplikovateľný záväzný výklad čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy
podaný ústavným súdom v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/05 umožňuje Súdnej rade rozhodnúť aj
o tom, že návrh na odvolanie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahol vek 65 rokov,
prezidentovi nepredloží. Pri akceptovaní tohto výkladu čl. 147 ods. 2 písm. b) ústavy by sa
„odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie priložené
k právne relevantnému návrhu na jej odvolanie adresovanému prezidentovi javilo ako
zjavne rozporuplné a zmätočné.
V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že požiadavka bližšie odôvodniť
inak právne nespochybniteľné rozhodnutie prezidenta o odvolaní sudcu z funkcie
(existencia návrhu Súdnej rady na jeho odvolanie a dosiahnutie veku 65 rokov) nemá
dostatočnú ústavnú relevanciu ani preto, že ústavná konštrukcia odvolávania sudcov
z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov je zjavne založená na tom, že výkon funkcie sudcu po
dosiahnutí veku 65 rokov je výnimkou a naopak, pravidlom je stav, keď sudcovia po
dosiahnutí ústavou ustanoveného veku už funkciu sudcu nevykonávajú (boli z nej odvolaní).
Skôr by teda bolo v záujme naplnenia požiadavky transparentnosti výkonu verenej moci
a zabránenia jej svojvoľného výkonu opodstatnené od prezidenta žiadať, aby uviedol
dôvody svojho rozhodnutia vtedy, ak by v konkrétnom prípade urobil výnimku a neodvolal
by niektorého zo sudcov, ktorý dosiahol vek 65 rokov, z funkcie aj napriek tomu, že Súdna
rada mu predložila kvalifikovaný návrh na jeho odvolanie.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ani námietky sťažovateliek
o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí prezidenta nie sú spôsobilé na to, aby
relevantným spôsobom spochybnili ich ústavnú akceptovateľnosť.
V.3 K námietke sťažovateľky v druhom rade
Sťažovateľka v druhom rade tiež namieta, že jej zatiaľ nebolo riadne doručené
napadnuté rozhodnutie o jej odvolaní z funkcie. Ústavný súd konštatuje, že v prípade ak by
sa hodnoverne preukázalo, že jej napadnuté rozhodnutie nebolo doručené, tak by ju aj v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo možné považovať za sudkyňu, keďže v zmysle
§ 18 ods. 4 zákona o sudcoch sudcovi funkcia zaniká až dňom, keď mu bolo doručené
rozhodnutie o odvolaní. Táto skutočnosť by ipso facto vylučovala konanie o jej sťažnosti,
v ktorom sa vo svojej podstate domáha zrušenia rozhodnutia o svojom odvolaní z funkcie
sudkyne, ktoré ešte nie je podľa jej tvrdenia účinné.
Bez ohľadu na uvedené si ústavný súd v rámci prípravy verejného pojednávania
overoval opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľky v druhom rade. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na vyjadrenie prezidenta k sťažnosti, v ktorom sa uvádza, že
sťažovateľke bolo napadnuté rozhodnutie o odvolaní „riadne doručené náhradným
spôsobom“. Hodnovernosť citovaného tvrdenia Kancelária prezidenta osvedčila, keď
predložila ústavnému súdu dôkazy o tom, že napadnuté rozhodnutie doručovala
prostredníctvom poštovej zásielky, ktorú si sťažovateľka v druhom rade opakovane
neprevzala, a zásielka jej bola 17. júna 2015 vrátená ako nedoručiteľná. Na tomto základe
Kancelária prezidenta vyhodnotila zásielku ako (náhradne) doručenú primeranou aplikáciou
ustanovení Zákonníka práce o fikcii doručenia. Tento záver Kancelárie prezidenta
akceptovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vykonáva funkciu
osobného úradu sudcov všeobecných súdov. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať
uvedené skutočnosti a zastáva názor, že námietka sťažovateľky v druhom rade o tom, že jej
riadne nebolo doručené napadnuté rozhodnutie, je nedôvodná a v okolnostiach
posudzovanej veci ju možno považovať aj za účelovú.
Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že žiadna z námietok
sťažovateliek nie je spôsobilá na to, aby spochybnila ústavnú konformnosť napadnutých
uznesení Súdnej rady, ako aj napadnutých rozhodnutí prezidenta, t. j. námietky
sťažovateliek nezakladajú dôvod na vyslovenie porušenie ich základného práva podľa čl. 30
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
Nad rámec už uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že platná právna úprava
odvolávania sudcov z dôvodu dosiahnutia ústavou ustanoveného veku už sama osebe vo
svojej vnútornej konštrukcii obsahuje diskriminačný potenciál, ktorý by sa dal účinne
odstrániť len zmenou ústavnej úpravy, podľa ktorej by bol každý sudca, ktorý dosiahol
ústavou ustanovený vek, z funkcie sudcu (ex constitutione) obligatórne odvolaný.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016