Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 298/2015

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 5/2016
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 5/2016-7 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 10. februára 2016 prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o odvolaní z funkcie sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9 zo 16. októbra 2012, alternatívne úkonom prezidenta Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o odvolaní z funkcie sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9 zo 16. októbra 2012, vedenú pod sp. zn. II. ÚS 298/2015 a sťažnosť , , zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudkyne k 17. júnu 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 z 30. marca 2015, alternatívne úkonom prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie sudkyne k 17. júnu 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 z 30. marca 2015, vedenú pod sp. zn. III. ÚS 76/2016 a takto rozhodol: Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II. ÚS 298/2015 a sp. zn. III. ÚS 76/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. II. ÚS 298/2015."

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-168

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 15. decembra 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou, Cintorínska 2/745, Šamorín

(pôvodne zastúpenej JUDr. Jánom Drgoncom, DrSc., Peterská 22, Bratislava), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným

funkciám za rovnakých podmienok podľa a práva

na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne

úkonom) prezidenta Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní

z funkcie sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9

zo 16. októbra 2012, a o sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou taktiež namieta porušenie

svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa a práva na vstup do verejných

služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach rozhodnutím (resp. alternatívne úkonom) prezidenta

Slovenskej republiky zo 17. júna 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej

republiky č. 444 z 30. marca 2015, takto

rozhodol:

Základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa a právo na vstup do verejných

služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach JUDr. Marianny Reiffovej rozhodnutím prezidenta

Slovenskej republiky č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o jej odvolaní z funkcie sudkyne

v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9 zo 16. októbra 2012

a JUDr. Heleny Kožíkovej rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky zo 17. júna 2015

v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 z 30. marca 2015

p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

I.1 Sťažnosť JUDr. Marianny Rieffovej

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. augusta 2014 doručená sťažnosť Marianny Reiffovej, (ďalej aj

„sťažovateľka v prvom rade“), zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Durdíkovou,

Cintorínska 2/745, Šamorín [pôvodne zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Drgoncom,

DrSc., Peterská 22, Bratislava (ďalej aj „pôvodný právny zástupca“), neskôr advokátom

JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19, Bratislava, a následne advokátkou JUDr. Janou

Drgoncovou, Peterská 22, Bratislava], ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30

ods. 4 (ďalej aj „“) a práva na vstup do verejných

služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) rozhodnutím

prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“) č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014

o odvolaní z funkcie sudkyne (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky

v prvom rade“) v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „Súdna

rada“) č. 9 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9“), resp.

alternatívne úkonom prezidenta č. 1211-2014-BA z 9. júna 2014 o odvolaní z funkcie

sudkyne v spojení s uznesením Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade,

ktorá vykonávala funkciu sudkyne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), prevzala 19. júna 2014 «nepomenované písomné vyhotovenie úkonu

prezidenta... zo dňa 9. júna 2014..., ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič

oznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident SR vo svojom úkone

odkazuje na uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila Súdna rada Slovenskej

republiky v bližšie nešpecifikovaný deň a rok. Prezident SR vo svojom úkone uviedol, že

v uznesení č. 9 zo 16. októbra 2012 mu súdna rada „navrhuje Vaše odvolanie z funkcie

sudcu“. Uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 Súdna rada Slovenskej republiky predložila

prezidentovi SR „návrh podľa a ods. 4 a

o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov týkajúci sa

15 v návrhu menovaných sudcov. Návrh Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo

sa v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada

navrhuje odvolať podľa a ak áno, tak

ktorých z nich. Súdna rada Slovenskej republiky si pred svojím zasadnutím konaným

16. októbra 2012 vyžiadala stanovisko sudcovskej rady na najvyššom súde. Sudcovská rada

vo svojom stanovisku uviedla:

„Sudcovská rada si je vedomá zákonnej povinnosti súdnej rady vyplývajúcej

z ustanovenia §18 ods. 3 zákona o sudcoch. V prípade sudcov NS SR - JUDr. Závadskej,

JUDr. Reiffovej a JUDr. Ing. Ivana Jakubíka však neodporúča ich odvolanie z funkcie

sudcu.“

Sama Súdna rada SR v zápisnici zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012

k možnosti odvolania sťažovateľky z funkcie sudcu uviedla:

„(...) Vzhľadom na nemožnosť doplnenia sociálnych senátov najvyššieho súdu

z krajských súdov, kde sa špecializácia na danú oblasť neprehlbuje, v súčasnosti len

4 sudcovia najvyššieho súdu sú zárukou zachovania inštitucionálnej pamäte súdu v danej

oblasti rozhodovania, pričom najdlhšou praxou disponujú práve JUDr. Závadská

a JUDr. Reiffová. Skúsenosti a znalosti JUDr. Závadskej a JUDr. Reiffovej sú

pre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti v sociálnej agende naďalej

potrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť súdnej ochrany v tejto

citlivej oblasti súdneho rozhodovania.“

Úkon, ktorým prezident SR sťažovateľke oznámil, že ju odvoláva z funkcie sudcu,

neobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie. Z troch ustanovení

SR, ktoré prezident SR uviedol vo svojom úkone (čl. 102 ods. 1 písm. t/, čl. 145 ods. 1

a čl. 147 ods. 2 písm. b/) možno vyvodiť, že príčinou je vek sťažovateľky. Sťažovateľka

nebola najstaršou, ani najmladšou sudkyňou, o ktorých Súdna rada SR urobila svoj bližšie

nešpecifikovaný návrh.».

Sťažovateľka v prvom rade vo vzťahu k uplatňovaniu právomoci prezidenta podľa

, podľa ktorého prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu

odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov, poukazuje na interpretačný problém, ktorý vzniká

v súvislosti s otázkou, či sa má považovať za odvolanie z funkcie sudcu podľa označeného

ustanovenia iba taký prejav jeho vôle, ktorý „je výslovne označený ako rozhodnutie,

alebo či takým rozhodnutím je akýkoľvek prejav vôle prezidenta, z ktorého možno bez

rozumných pochybností vyvodiť jeho obsah a účel – zámer odvolať sudcu z funkcie“.

V súvislosti s uvedenými alternatívami odpovede na nastolenú otázku sťažovateľka

v prvom rade predkladá ústavnému súdu alternatívny návrh rozhodnutia o sťažnosti a od

ústavného súdu požaduje, aby „Za predpokladu, že prezident SR odoslal sťažovateľke

rozhodnutie o odvolaní z funkcie sudcu... zrušil toto rozhodnutie prezidenta SR. Ak úkon

prezidenta SR v okolnostiach prípadu nie je rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, potom

sťažovateľka žiada ústavný súd, aby svojím výrokom potvrdil, že úkon prezidenta SR nie je

rozhodnutím o odvolaní z funkcie sudcu, a preto tento úkon nie je spôsobilý vyvolať ústavný

účinok rozhodnutia prezidenta SR o odvolaní z funkcie sudcu.“.

K namietanému porušeniu základného práva na prístup k volenej a inej verejnej

funkcii podľa a práva podľa ) medzinárodného paktu

sťažovateľka v prvom rade predovšetkým uvádza, že:

„Základným právom na prístup k verejnej funkcii sa neposkytuje ústavná ochrana

iba vo fáze uchádzania sa o funkciu. Zaručuje sa ním aj právo pôsobiť vo funkcii získanej

v súlade s platným právnym poriadkom, ako aj právo na odchod z verejnej funkcie výlučne

v súlade s podmienkami určenými právnymi poriadkom a pri dodržaní postupu

ustanoveného právnym poriadkom.

V okolnostiach prípadu v súlade s Článkom 30 ods. 4 SR sťažovateľka mala

právo zotrvať v dosiahnutej funkcii sudcu bez časového obmedzenia (

SR) s ústavnými obmedzeniami, ku ktorým okrem iného patrí ustanovenie, podľa ktorého po

dovŕšení veku 65 rokov ju prezident SR môže odvolať (čl. 147 ods. 2 písm. b/).

SR neustanovuje, že každý sudca, ktorý dovŕšil predpísaný vek, musí opustiť

funkciu sudcu. SR tiež neurčuje prezidentovi SR povinnosť odvolať z funkcie

každého sudcu, ktorý dovŕšil ústavne relevantný vek 65 rokov. SR zriaďuje

nestranné a nezávislé súdy ako orgány výkonu súdnictva (čl. 145 ods. 1). K ústavným

garanciám nezávislosti súdnictva patrí aj ochrana sudcov pred svojvôľou pri skončení

funkcie sudcu. Odvolanie sudcu z funkcie sa spája nielen s podmienkou veku sudcu, ale aj

z postupom, aký musí predchádzať odvolaniu. Ak sudca nie je odvolaný z funkcie

SR a zákonom určeným postupom, nemožno jeho odvolanie z funkcie hodnotiť ako súladné

s SR. V prípade protiústavného odvolania sudcu z funkcie v príčinnej súvislosti

s protiústavným odvolaním dôjde aj porušeniu ochrany, aká sa pre prístup a pôsobenie

vo verejnej funkcii sudcu zaručuje každému v medziach článku 30 ods. 4 SR.“

Sťažovateľka v prvom rade poukazuje na právne názory ústavného súdu vyslovené

v konaniach o výklade alebo ústavných zákonov podľa (uznesenia

, a týkajúce sa kreačnej právomoci prezidenta)

a tvrdí, že tieto sa «Týkajú sa všetkých návrhov na uplatnenie menovacej právomoci

prezidenta SR, ktoré v súlade s SR predloží príslušný štátny orgán.

Súdna rada Slovenskej republiky je jedným z takých orgánov. Podľa čl. 141a ods. 4

písm. a) SR do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky patrí predkladať

prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na

odvolanie sudcov.

Ustanovením prvej vety o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých sa v nadväznosti

na pôsobnosť Súdnej rady SR uvádza: „Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa

odseku 1 alebo 2, súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.“

Aj interpretácia a aplikácia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich podlieha

interpretačnému príkazu článku 152 ods. 4 SR. Prvú vetu v spojení

s článkom 152 ods. 4 nemožno interpretovať a aplikovať ako príkaz zakladajúci

Súdnej rade SR povinnosť navrhnúť každého sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov,

na odvolanie z funkcie sudcu. Taká interpretácia by bola porušením článku 152 ods. 4

, lebo by odporovala úprave pôsobnosti Súdnej rady SR podľa a ods. 4 písm.

a) SR.».

Sťažovateľka v prvom rade akcentuje, že „Ústava SR ustanovuje obligatórne (čl. 147

ods. 1) aj fakultatívne dôvody pre odvolanie sudcu z funkcie (čl. 47 ods. 2). V okolnostiach

prípadu je právne relevantný jeden z dvoch fakultatívnych dôvodov, a to odvolanie sudcu

z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov [čl. 147 ods. 2 písm. b)].

Dovŕšenie ústavne významného veku nie je spôsobilé samo osebe vyvolať právny

účinok spočívajúci v odvolaní z funkcie sudcu. Ak by SR takýto právny účinok

ustanovila, išlo by o negatívnu diskrimináciu spojení s vekom. Fakultatívnosťou úpravy sa

vylučuje veková diskriminácia, ktorá je ústavne významným prvkom preč vyvolanie úvahy,

či každý individuálny sudca je naďalej spôsobilý osobne sa podieľať na výkone súdnej moci,

alebo či má túto spôsobilosť v dôsledku veku vážne narušenú, či dokonca ju celkom stratil.

Posúdenie individuálnej spôsobilosti sudcu... je v prvom slede zverené Súdnej rade SR,

ktorá má právo úvahy, či sudca je spôsobilý naďalej vykonávať súdnu moc, alebo či túto

spôsobilosť stratil a treba ho odvolať. Súdna rada teda nemá ústavnú povinnosť navrhnúť

odvolanie každého sudcu z funkcie iba preto, lebo dovŕšil ústavne relevantný vek. Súdna

rada má povinnosť oznámiť prezidentovi SR o každom sudcovi, že dovŕšil vek 65 rokov na

odvolanie. Za návrh na odvolanie... možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký

návrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na

odvolanie z funkcie sudcu.“.

Sťažovateľka JUDr. Marianna Reiffová ďalej tvrdí, že prezident je pri uplatnení

svojej právomoci podľa v spojení s

viazaný návrhom Súdnej rady, pričom za takýto návrh „nemožno označiť akýkoľvek

text, ktorý prezident SR dostane od Súdnej rady SR. Za návrh súdnej rady na odvolanie

sudcu z funkcie možno... pokladať iba ten návrh, v ktorom Súdna rada SR výslovne uvedie,

že navrhuje konkrétneho sudcu na odvolanie z funkcie. Ak Súdna rada SR oznámi

prezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, ale nenavrhne jeho odvolanie, prezident SR

nemôže sudcu odvolať z funkcie, lebo sa nesplnila ústavná podmienka pre vznik

rozhodovacej právomoci prezidenta SR - prezident nedostal ústavne relevantný návrh na

odvolanie sudcu.

Ak súdna rada navrhne prezidentovi SR odvolanie sudcu z funkcie, prezident SR

nemá ústavnú povinnosť návrhu vyhovieť. Prezident SR má právo vlastného uváženia, či

návrhu vyhovie, alebo návrh odmietne. V tomto rozsahu ide o rozhodovaciu právomoc

prezidenta SR v rovnakom rozsahu a s rovnakým obsahom, ako ostatné menovacie

právomoci prezidenta SR zaručujúce mu právo úvahy.“.

Podľa názoru sťažovateľky v prvom rade uznesenie Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra

2012 nie je jednoznačné, pričom ani ústavne konformným výkladom nemožno „určiť jeho

obsah, zistiť ktorých sudcov súdna rada navrhuje na odvolanie, ak ich navrhuje na

odvolanie“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zastáva názor, že Súdna rada «nepredložila

prezidentovi SR ústavne konformný návrh. Implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta

SR bolo požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9

zo 16. októbra 2012. Túto povinnosť prezident SR zanedbal. Z úkonu Súdnej rady SR, ktorý

sa dal objektívne a nestranne vysvetliť ako návrh na odvolanie sudcov, aj ako návrh na

ponechanie sudcov vo funkcii, si prezident SR svojvoľne vyvodil právomoc rozhodnúť

o odvolaní sudcov... V tejto časti uplatnenia právomoci priznanej podľa čl. 102 ods. 1

písm. t) svojvôľa prezidenta SR Ivana Gašparoviča spočívala v tom, že bez ústavne

relevantného návrhu Súdnej rady SR o ňom rozhodol, ako keby návrh bol ústavne

relevantný.

Právne irelevantné je, že následne postupoval v medziach svojho ústavného uváženia

a z ústavne irelevantného „návrhu“ si vybral sudcov, ktorých odvolá a iných sudcov,

ktorých ponechal vo funkcii. Na záver uplatňovania právomoci podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)

SR sa prezident SR znovu dopustil svojvôle, lebo v rozpore s výkladom jeho

menovacej právomoci, ktorý podal Ústavný súd SR vo veci prezident SR

neuviedol dôvody, ktoré ho vedú k odvolaniu sťažovateľky z funkcie sudcu (hoci podľa

Ústavného súdu SR tieto nesmú byť svojvoľné).».

Sťažovateľka v prvom rade v odôvodnení svojej sťažnosti namieta aj porušenie čl. 1

ods. 1 , pričom v tejto súvislosti najmä uvádza: „Rozhodovacia činnosť ústavného

súdu SR vychádza z koncepcie, že orgán verejnej moci, ktorý poruší niektorú ústavnú normu

rozdielnu od ustanovenia o právnom štáte určeného SR, sa nespráva ako

orgán právneho štátu, a že ústavný súd rozhodne súbežne s rozhodnutím o porušení iného

ustanovenia aj o porušení SR, ak navrhovateľ požiada

o rozhodnutie ohľadne SR (napr. . Zbierka nálezov

a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58). S prihliadnutím na túto

koncepciu ochrany ústavnosti sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že

prezident SR nekonal tak, ako je v sfére základných práv a slobôd povinný konať orgán

štátu v materiálnom právnom štáte, a že predtým sa rovnakého porušenia SR

dopustila aj Súdna rada SR.“

Podľa sťažovateľky v prvom rade sa Súdna rada a prezident zároveň dopustili aj

porušenia , keďže Súdna rada „neuplatnila svoju zverenú

pôsobnosť ústavne relevantným a ústavne konformným postupom“, pričom „... Následne

ani prezident Slovenskej republiky nekonal v súlade s ustanovením , lebo

postupom odporujúcim porušil základné právo sťažovateľky podľa

ods. 4 v spojení s čl. Paktu OSN o občianskych a politických právach.“.

Sťažovateľka v prvom rade sa domáha tiež priznania primeraného finančného

zadosťučinenia, čo odôvodňuje tým, že jej „vznikla ujma spočívajúca v dlhodobom pocite

zúfalstva a beznádeje, že privilégiá života v materiálnom právnom štáte sú pre ňu

nedostupné“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v prvom rade navrhuje, aby po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky priznané článkom 30 ods. 4 Slovenskej

republiky a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. c) Paktu o občianskych a politických

právach rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA

o odvolaní z funkcie sudcu v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 9

zo 16. októbra 2012 porušené bolo.“

Z dôvodov uvedených v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka v prvom rade predkladá

bod 2 navrhnutého rozhodnutia (petitu) v dvoch alternatívach. V prvej alternatíve žiada,

aby ústavný súd vyslovil, že „2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014

číslo 1211-2014-BA sa zrušuje.“.

V druhej alternatíve sťažovateľka v prvom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že:

„2. Úkon prezidenta Slovenskej republiky z 9. júna 2014 číslo 1211-2014-BA nespĺňa

požiadavku právnej istoty, aká sa musí spojiť s rozhodnutím prezidenta Slovenskej republiky

podľa v spojení s článkom 102 ods. 1

písm. t) , a preto nie je spôsobilý vyvolať právny účinok podľa

.“

Sťažovateľka v prvom rade ďalej navrhuje, aby body 3 a 4 ňou navrhnutého

rozhodnutia zneli takto:

„3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Slovenskej

republiky priznáva sťažovateľke za porušenie jej základného práva priznaného článkom 30

ods. 4 v spojení s ľudským právom podľa článku 25 písm. c)

Paktu o občianskych a politických právach primerané finančné zadosťučinenie 3.000,-

euro. Prezident Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch

mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle

Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet sťažovateľky.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro

a 88 centov, ktorú je prezident Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi

JUDr. Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle

Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet advokáta.“

I.2 Sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej

Dňa 28. júla 2015 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť JUDr. Heleny Kožíkovej,

(ďalej aj „sťažovateľka v druhom rade“, spolu ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5,

Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Michal Mandzák, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa a práva na vstup do verejných služieb svojej krajiny

za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu rozhodnutím (resp.

alternatívne úkonom) prezidenta zo 17. júna 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

o odvolaní sťažovateľky v druhom rade“, spolu ďalej len „napadnuté rozhodnutia

o odvolaní sťažovateliek“) v spojení s uznesením Súdnej rady č. 444 z 30. marca 2015

(ďalej aj „napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 444“; spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia

Súdnej rady“).

Sťažovateľka v druhom rade pri popise skutkového stavu v sťažnosti najmä uvádza:

«Prezident Slovenskej republiky v zmysle čl. 102 ods. 1 písm. t), čl. 145 ods. 1

a a podľa zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov odvolal z funkcie sudkyne JUDr. Helenu Kožíkovú, sudkyňu

Okresného súdu Bratislava I. s účinnosťou ku dňu 17. 06. 2015.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 4 cit. zákona jej týmto dňom mala zaniknúť funkcia

sudkyne.

Prezident Slovenskej republiky mal rozhodnúť na základe Rozhodnutia Súdnej rady

č. 444 zo dňa 30. 03. 2015, ktorým: „Súdna Rada Slovenskej republiky predkladá

prezidentovi Slovenskej republiky, v zmysle a ods. 5

a o sudcoch a prísediacich a o zmene o doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zoznam sudcov:...“, pričom na tomto

zozname sa nachádzala i sťažovateľka ako sudkyňa Okresného súdu Bratislava I.

Sťažovateľka sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od predsedníčky Okresného

súdu Bratislava I ako i z oznámenie o odvolaní z funkcie zverejnenom na internetovej

stránke Ministerstva spravodlivosti SR www.justice.gov.sk.

Je nám známe, že Prezident uplatňoval pri doručovaní napadnutého rozhodnutia

náhradné doručenie, a preto rozhodnutia Prezidenta o odvolaní z funkcie nemôžem priložiť

k tejto ústavnej sťažnosti.»

V rámci právnej argumentácie sťažovateľka v druhom rade poukazuje na čl. 147

, ktorého odsek 2 (na rozdiel od odseku 1) nie je podľa jej názoru „konštruovaný ako

ústavný imperatív prikazujúci Prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý dosiahol vek

65 rokov. Z SR nemožno vyvodiť žiadnu takúto povinnosť Prezidenta. Na tom nič

nemení ani ustanovenie , ktoré je potrebné

interpretovať len s ohľadom na Ústavu SR v zmysle článku 152 ods. 4 SR. Inými

slovami povedané, ústavne akceptovateľným výkladom ustanovenia § 18 ods. 3 Zákona

č. je len taký výklad, že ani Súdna rada nemala ústavnú povinnosť predložiť

sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie Prezidentovi.“.

V nadväznosti na citovaný právny názor sťažovateľka v druhom rade, poukazujúc na

zápisnicu z rokovania Súdnej rady, uvádza, že aj medzi členmi Súdnej rady existujú

(existovali) rôznorodé názory vo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi

„sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov na odvolanie“, pričom z tejto skutočnosti odvodzuje, že

napadnuté uznesenie nepredstavuje „spôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa

článku 141a ods. 5 písm. c) v spojení s článkom 147 ods. 2 písm. b) SR“. Z textu

napadnutého uznesenia Súdnej rady podľa sťažovateľky v druhom rade „jednoznačne

nevyplýva, že Súdna rada vskutku navrhla odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu.

Z diskusie na úrovni Súdnej rady nakoniec možno dôvodiť, že toto uznesenie je potrebné

vnímať len v takom význame, že súdna rada oznámila Prezidentovi zoznam sudcov, ktorí

dovŕšili ústavne relevantný vek, a nie navrhla ich odvolanie.“.

V nadväznosti na citované hodnotenie napadnutého uznesenia Súdnej rady

sťažovateľka v druhom rade vo vzťahu k postupu prezidenta pri jej odvolávaní uvádza:

„Za takejto situácie (kedy neexistovalo uznesenie Súdnej rady, ktorým by bol podaný

návrh na odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu), Prezident nebol oprávnený vydať

rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu, pretože uznesenie Súdnej rady

o návrhu na odvolanie z funkcie sudcu je základným predpokladom pre takýto postup.

Prezident mal v danom prípade postupovať tak, že mal požiadať Súdnu radu o vysvetlenie

alebo o doplnenie svojho stanoviska, a nie uplatniť svoju právomoc svojvoľným spôsobom.

Už len táto okolnosť sama o sebe spôsobuje ústavnú neudržateľnosť napadnutých

rozhodnutí.“

Sťažovateľka v druhom rade osobitne namieta, že nie sú jej známe dôvody, na

ktorých je založené rozhodnutie prezidenta o jej odvolaní, pričom v tejto súvislosti

argumentuje, že „Prezident nemôže postupovať pri výkone svojej právomoci svojvoľným

spôsobom a napadnuté rozhodnutie by malo byť i náležité odôvodnené, t. j. v danom

prípade by malo byť z napadnutého rozhodnutia zrejmé, ktoré ústavne relevantné dôvody

viedli Prezidenta k vydaniu napadnutého Rozhodnutia a to i s ohľadom na napadnuté

rozhodnutie Súdnej rady, ktoré sa dotýkalo i iných sudcov, u ktorých Prezident doposiaľ

neuplatnil svoju právomoc.“.

Podľa názoru sťažovateľky v druhom rade „napadnuté Rozhodnutie Prezidenta je

poznačené svojvôľou a arbitrárnosťou. ktorého sa musia orgány verejnej moci vyvarovať.

Každé rozhodnutie orgánu verejnej moci sa musí zakladať na spoľahlivom zistení

skutkového stavu a musí byť náležité odôvodnené, a to navyše i v tých prípadoch, v ktorých

má orgán verejnej moci priestor na úvahu (m. m. ).“.

Uzatvárajúc svoju argumentáciu, sťažovateľka v druhom rade konštatuje, že

„napadnutými rozhodnutiami došlo k porušeniu článku 30 ods. 4 SR v spojení

s ľudským právom podľa článku 25 písm. c) Dohovoru OSN o občianskych a politických

právach, keďže právo na prístup k verejnej funkcii y sebe zahŕňa i právo na pôsobenie

vo verejnej funkcii (m. m. ), a teda i právo na ukončenie funkcie výlučne

z dôvodov predpokladaných právnym poriadkom a hlavne pri dodržaní postupu v zmysle

právneho poriadku.

Máme preto za to, že napadnuté rozhodnutia nespĺňajú základné štandardy

materiálneho právneho štátu.“.

Sťažovateľka v druhom rade navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Heleny Kožíkovej podľa

SR a jej ľudské právo podľa čl. 25 písm. d Paktu o občianskych a politických právach

rozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu

17. 06. 2015 v spojení s uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 444 zo dňa

30. 03. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu rozhodnutie Prezidenta Slovenskej republiky

o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu ku dňu 17. 06. 2015.

3. Úkon Prezidenta Slovenskej republiky o odvolaní sťažovateľa z funkcie sudcu

ku dňu 17. 06. 2015 nemá právne účinky predpokladané SR.

4. Prezident Slovenskej republiky a Súdna rada Slovenskej republiky sú povinní

uhradiť sťažovateľovi JUDr. Helene Kožíkovej do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy

konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“

II.

Ďalší priebeh konania

II.1 Ďalší priebeh konania o sťažnosti JUDr. Marianny Reiffovej

Sťažnosť sťažovateľky v prvom rade bola pôvodne pridelená sudcovi Sergejovi

Kohutovi ako sudcovi spravodajcovi, v tom čase členovi II. senátu ústavného súdu. Sudca

Sergej Kohut listom z 3. septembra 2014 oznámil predsedníčke ústavného súdu skutočnosti,

ktoré by mohli zakladať dôvody na jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania

predmetnej veci v súlade s § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). V nadväznosti na uvedené bol sudca Sergej Kohut v súlade s platným rozvrhom

práce uznesením sp. zn. z 24. septembra 2014 vylúčený z výkonu

sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. , a preto v ďalšom

priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade rozhodoval II. senát ústavného

súdu v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.1.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním

vyjadril prezident vo svojom prípise zo 4. februára 2015 doručenom ústavnému súdu

9. februára 2015, v ktorom navrhol sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Svoj návrh na odmietnutie

sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu prezident odôvodňuje tým, že

„Prezident republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu koná a rozhoduje ako orgán

výkonnej moci“, a preto mala sťažovateľka v prvom rade právo napadnúť jeho rozhodnutie

žalobou v rámci správneho súdnictva. Návrh na odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej prezident zakladá na tvrdení, že súčasťou základného práva podľa čl. 30

ods. 4 „nie je čiastkové právo na riadne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia“.

Prezident v rámci svojej argumentácie v prípise zo 4. februára 2015 v prvom rade

konštatuje, že „Z ústavnej a zákonnej úpravy práva prezidenta republiky odvolať sudcu

všeobecného súdu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať za splnenia

týchto predpokladov:

sudca dosiahol vek 65 rokov;

súdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu.

Iné ústavné alebo zákonné predpoklady na vykonanie práva prezidenta republiky

odvolať sudcu všeobecného súdu v platnej právnej úprave nenájdeme.“.

Z platnej ústavnej a zákonnej úpravy prezident vyvodzuje, že pri výkone právomoci

odvolať sudcu všeobecného súdu z funkcie disponuje uvážením, pričom pri rozhodovaní

o odvolaní sťažovateľky v prvom rade ho uplatnil. Podľa prezidenta jeho uváženie «má

rozhodujúci základ v pojme, ktorý používa § 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch:

„... prezident na návrh súdnej rady môže sudcu odvolať, ak dosiahol vek 65 rokov.“

Z pojmu „môže“ vyplýva, že prezident republiky:

nemusí sudcu všeobecného súdu odvolať ani vtedy, ak sú splnené všetky zákonné

predpoklady na jeho odvolanie (I. 1. a 2.);

ak sudcu všeobecného súdu odvolá, postačuje, ak tak koná na základe návrhu súdnej

rady a skutočnosti, že odvolávaný sudca dosiahol 65 rokov veku.

Uváženie prezidenta republiky pri odvolávaní sudcu všeobecného súdu je teda

určené dvomi možnosťami. Prvou možnosťou je právo prezidenta republiky neodvolať

sudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky zákonné predpoklady; nečinnosť

prezidenta republiky sa nemusí odôvodniť.

Druhou možnosťou je odvolanie sudcu všeobecného súdu; v takom prípade tak ako to

vyplýva zo základného práva na dobrú správu vecí verejných ( ) je

povinnosťou prezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutie konštatovaním splnenia

a zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do

úvahy.

V napadnutom rozhodnutí prezident republiky konštatoval, že sťažovateľku odvoláva

z funkcie sudkyne všeobecného súdu z dôvodov, ktoré sú ustanovené v čl. 147 ods. 2 písm.

b) , v ktorom sú ustanovené oba predpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I. 1. a 2.).

Vzhľadom na to, že iné dôvody ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa môjho

názoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp právneho

štátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani čl. 2 ods. 2

.».

Prezident zároveň vo svojom prípise zo 4. februára 2015 ústavnému súdu oznámil, že

netrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažovateľky v prvom rade.

II.1.2 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu

prezidenta

V reakcii na prípis prezidenta zo 4. februára 2015 bolo ústavnému súdu 24. apríla

2015 doručené stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade

z 20. apríla 2015 k vyjadreniu prezidenta, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... Prezident SR má SR výslovne priznané právo menovať do niektorých

ústavných funkcií a odvolať vymenovaného predstaviteľa z funkcie, do ktorej ho vymenoval.

Medzi vymenovaním do funkcie a odvolaním z funkcie je zásadný politický rozdiel, ale nie je

ústavnoprávny rozdiel. Menovacia právomoc je vždy len jedna, bez ohľadu na to, či jej

predmetom je ustanovenie do funkcie alebo odvolanie z funkcie. SR nevytvára

právny základ pre rozdielny spôsob uplatnenia menovacej právomoci podľa toho, či

prezident menuje alebo odvoláva. ...

Sťažovateľka pripomína, že prezident SR Andrej Kiska svojím vyjadrením k časti

skutkového stavu, v ktorom prezident SR Ivan Gašparovič nekonal v súlade so svojou

menovacou právomocou, a tak porušil základné právo sťažovateľky, manipuluje

so skutkovým stavom, navodzuje zdanie, že sťažovateľka označila za porušenie svojho práva

čosi iné, ako naozaj namietla. ...

Sťažovateľka v skutočnosti namietla dvojnásobné porušenie svojho základného

práva. Zo skutkového hľadiska každé z týchto porušení samo osebe vykazuje znaky

protiústavného uplatnenia právomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. t)...

Prvého porušenia SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď

sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu SR bez návrhu Súdnej rady SR.

Prezident SR dostal od Súdnej rady SR list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov

dovŕšilo vek 65 rokov. List Súdnej rady Slovenskej republiky je zmätočný, lebo sa v ňom

výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje odvolať

podľa a ak áno, tak ktorých z nich.

Prezident SR si neoveril, či účelom tohto listu je podanie návrhu na odvolanie

sudcov z funkcie. Prezident SR obsahovo sporný list nevyhodnotil ako návrh na odvolanie

všetkých v liste uvedených sudcov z funkcie, čo preukazuje nasledujúce správanie

prezidenta SR, keď prezident prevažnú väčšinu v liste uvedených sudcov z funkcie

neodvolal.

Prezident SR svojvoľne vyhodnotil list Súdnej rady SR ako návrh na odvolanie

sťažovateľky z funkcie. ...

Prezident SR odňal Súdnej rade SR jej právomoc a tú „preniesol“ vlastným

rozhodnutím na seba bez toho, aby mal pre také rozhodnutie základ v Ústave SR. S

SR nezlučiteľné správanie prezidenta SR Ivana Gašparoviča postihlo sťažovateľku na jej

základnom práve zaručenom SR. ...

Druhého porušenia SR sa prezident SR Ivan Gašparovič dopustil, keď

sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez uvedenia dôvodov pre svoje

rozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je implikovaná v ústavnej úprave

menovacích právomocí prezidenta SR (-27). Aj keď túto povinnosť Ústavný

súd SR výslovne priznal vo vzťahu k odôvodňovaniu rozhodnutia o uplatnení menovacej

právomoci v prípade kandidáta na generálneho prokurátora SR, z SR nemožno

vyvodiť, že ide o výnimku zo všeobecnej ústavnej úpravy, a že uplatnenie menovacej

právomoci v prípade iných ústavných činiteľov prezident SR môže urobiť bez odôvodnenia.»

V ďalšej časti stanoviska k vyjadreniu prezidenta pôvodný právny zástupca

sťažovateľky v prvom rade analyzuje relevantnú judikatúru ústavného súdu a konštatuje, že

«Z predchádzajúcich právnych názorov vyslovených Ústavným súdom SR v rokoch 1993 až

2014 o účele, obsahu a rozsahu menovacích právomocí prezidenta SR možno vyvodiť:

1. prezident SR nie je a priori povinný uplatniť svoju právomoc ustanoviť do ústavnej

funkcie, ani svoju právomoc odvolať z ústavnej funkcie na základe jednoduchej okolnosti, že

orgán štátu s právomocou navrhnúť vymenovanie (odvolanie) osoby z ústavnej funkcie taký

návrh podá;

2. prezident SR nemôže uplatniť viazanú právomoc bez návrhu od ústavného orgánu

oprávneného navrhnúť osobu na ustanovenie do ústavnej funkcie alebo na odvolanie

z ústavnej funkcie. Ak návrh dostane, má právo úvahy, či návrhu vyhovie alebo nie.

3. prezident SR má právo úvahy, ktorá musí byť ústavne konformná; prezidentova

úvaha je ústavne konformná, ak je v súlade s podmienkami špecifikovanými Ústavným

súdom SR v rozhodnutí . Podľa právneho názoru, ktorý ústavný súd vyslovil

v tejto veci Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné. ...

Uplatnenie právomoci prezidentom nesmie byť svojvoľné a musí byť predvídateľné.

Uváženie prezidenta SR, ktoré neuvádza dôvody pre uplatnenie či neuplatnenie právomoci,

ako aj nedostatočne odôvodnené uváženie (napr. výlučne všeobecná úvaha bez spojenia

s konkrétnym prípadom uplatnenia právomoci) je nepredvídateľná úvaha. Zákaz svojvôle

a príkaz predvídateľnosti rozhodnutia je implikovaný v požiadavke právnej istoty, ktorá

patrí ku garanciám materiálneho právneho štátu podľa prvej vety SR. ...

Interpretácia SR ponúknutá prezidentom SR A. Kiskom člení

sudcov všeobecných súdov na dve kategórie. Na sudcov, ktorých prezident SR nemôže

odvolať, lebo nedosiahli vek 65 rokov a na sudcov, ktorých prezident SR na návrh Súdnej

rady SR môže kedykoľvek odvolať, lebo dovŕšili vek 65 rokov.

Rozčlenenie sudcov na tieto dve kategórie odníma sudcom, ktorí dovŕšili 65 rokov,

právnu istotu, výrazne ich znevýhodňuje pri uplatnení rozhodovacej právomoci. Ak ich

prezident SR po dovŕšení veku neodvolá, zostanú vo funkcii sudcu, ale bez garancie

individuálnej nezávislosti, lebo kedykoľvek bez akéhokoľvek viditeľného dôvodu ich

prezident SR môže okamžite odvolať.

Takto k „múru pritlačení“ sudcovia by mali uplatňovať súdnu moc nestranne

a nezávisle.

Na zachovanie nezávislosti sudcov bez zníženia intenzity ochrany ich nezávislosti

slúži povinnosť prezidenta SR implikovaná v jeho menovacej právomoci riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie.

Tejto povinnosti podlieha každé rozhodnutie o vymenovaní alebo odvolaní sudcu bez

ohľadu na to, či obsahom rozhodnutia je odvolanie sudcu, alebo jeho ponechanie vo

funkcii. Iba tak možno vytvoriť právnu istotu ohľadne príčin, ktoré majú za následok

odvolanie sudcu z funkcie po dovŕšení 65 rokov veku.».

II.1.3 Prijatie sťažnosti sťažovateľky v prvom rade na ďalšie konanie

Zohľadňujúc stanovisko pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky z 20. apríla

2015 reagujúce na vyjadrenie prezidenta zo 4. februára 2015, ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v prvom rade predbežne prerokoval a uznesením č. k. -44 zo 6.

mája 2015 ju prijal na ďalšie konanie.

Označené uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zaslal ústavný súd

účastníkom konania, pričom zároveň vyzval prezidenta na prípadné doplnenie vyjadrenia

k sťažnosti a predsedníčku Súdnej rady na predloženie vyjadrenia k sťažnosti. Prezident

svoje vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.

Pôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v reakcii na prijatie sťažnosti

na ďalšie konanie ústavnému súdu v podaní z 15. júna 2015 oznámil, že sťažovateľka

v prvom rade „vyslovuje svoj súhlas s upustením od ústneho prejednania sťažnosti“.

II.1.4 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade

Predsedníčka Súdnej rady v reakcii na výzvu ústavného súdu v prípise z 25. júna

2015 predložila vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade z 24. júna

2015, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako sudkyňa Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky prevzala 19. júna 2014 „nepomenované písomné vyhotovenie úkonu

prezidenta“ zo dňa 9. júna 2014, ktorým prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič

oznámil sťažovateľke, že ju odvoláva z funkcie sudcu. Prezident vo svojom úkone odkazuje

na uznesenie č. 9 zo 16. októbra 2012, ktoré mu doručila súdna rada v bližšie

nešpecifikovaný deň a rok. Sťažovateľka namieta návrh súdnej rady ako zmätočný, lebo sa

v ňom výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje

odvolať podľa a ak áno, tak ktorých z nich. ...

... Z hľadiska procesu odvolania funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku

- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku

dosiahnu vek 65 rokov,

- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek

65 rokov,

- súdna rada prijme uznesenie,

- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle a ods. 5 písm. c) a

ods. 3 zákona o sudcoch návrh sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.

Vyššie citovaný taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže

prezident Slovenskej republiky odvolať sudcu z funkcie sudcu.

Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá povinnosť súdnej rade predložiť

prezidentovi návrh, ak existuje dôvod - dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.

Súdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom stanovenú

povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod

dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu

prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov

menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.

Zákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam

sudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť návrh

vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada predkladá

prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny orgán svoje

právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade s čl. 141a

ods. 6 , podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Podľa uvedeného článku súdna rada svoje

rozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení. Podľa , zákona o sudcoch

a Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia jediným spôsobom, akým

rozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti a teda aj prijatie uznesenia

súdnej rady k návrhu sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, je návrhom na odvolanie sudcov

prezidentom Slovenskej republiky.

Prijaté uznesenie č. 9 sa odvoláva na a na zákona

o sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky na návrh

súdnej rady), na a ods. 4 (v čase rozhodovania v roku 2012 pôsobnosť súdnej

rady - predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na

ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením

veku sudcu 65 rokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi Slovenskej

republiky) a zároveň obsahuje menný zoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada

považuje uznesenie za jednoznačné.

Na podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej

ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným

verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny

za rovnakých podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach 2010 porušené nebolo.»

Súdna rada zároveň ústavnému súdu oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania o sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.

II.1.5 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade k vyjadreniu

Súdnej rady a ďalšie podania sťažovateľky v prvom rade

Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu zaujal stanovisko k vyjadreniu Súdnej

rady pôvodný právny zástupca sťažovateľky v prvom rade v podaní doručenom ústavnému

súdu 14. septembra 2015, v ktorého úvodnej časti zdôrazňuje, že v súvislosti

s preskúmavaním sťažnosti sťažovateľky v prvom rade „vznikol spor o účel návrhu na

odvolanie a o úlohu Súdnej rady pri odvolávaní sudcov, ktorý svojou sťažnosťou vyvolala

sťažovateľka. Podstatou sporu je tvrdenie, že Súdna rada SR má povinnosť oznámiť

prezidentovi SR, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, no táto povinnosť nezahŕňa aj povinnosť

Súdnej rady každého sudcu, ktorý dovŕšil určený vek, navrhnúť na odvolanie.

Súdna rada SR má právo uváženia, či sudca je alebo nie je spôsobilý ďalej vykonávať

funkciu sudcu, tvrdí v spore sťažovateľka.“.

Podľa pôvodného právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade «Spor o právomoc

navrhnúť sudcu na odvolanie z funkcie z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov má zásadný

význam pre vymedzenie miesta a úlohy Súdnej rady Slovenskej republiky v systéme

ústavných orgánov Slovenskej republiky. Má súdna rada reálne právomoci, alebo sa musí

uspokojiť stým, že existuje, no bez reálneho vplyvu na najvýznamnejšie otázky chodu

súdnictva a postavenia sudcov?

Zároveň je sporom o správny postup pri výklade . ...

Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky trvá na výklade, podľa ktorého sa

musí interpretovať a aplikovať podľa vykonávacích zákonov. JUDr. Bajánková

neuvádza prameň práva, podľa ktorého treba Ústavu vysvetľovať tak, aby bola totožná

so znením zákona.

... Vykonávací zákon o sudcoch zakladá Súdnej rade SR povinnosť „predložiť

prezidentovi návrh na odvolanie sudcu“. Súdna rada SR má ústavnú právomoc predkladať

prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a ods. 5 písm. c/). Povinnosť oznámiť

prezidentovi Slovenskej republiky, že sudca dovŕšil vek 65 rokov, v ktorom prezident

Slovenskej republiky môže odvolať () nezakladá , ale zákon.

„Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 1 alebo 2, súdna rada musí

predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu. ... Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie

sudcu... podľa odseku 2 písm. b), minister oznámi túto skutočnosť súdnej rade.“

... Predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky zakladá argumentáciu na

formálnych dôvodoch. ...

Sťažovateľka tvrdí, že Súdna rada v okolnostiach prípadu uplatnila svoju právomoc

v rozsahu ustanovenia , no porušila a ods. 5 písm. c) .

... Dovŕšenie veku 65 rokov je dôvodom na odvolanie sudcu podľa ustanovenia § 18

ods. 2 písm. b). Tento dôvod na odvolanie podľa zákona oznamuje Súdnej rade Slovenskej

republiky minister spravodlivosti Slovenskej republiky. ...

Ak sa ustanovenie § 18 ods. 3 v spojení s § 18 ods. 2 zákona o sudcoch interpretuje

podľa , predsedníčka Súdnej rady Slovenskej republiky sa nemýli. Súdna

rada Slovenskej republiky má povinnosť oznámiť prezidentovi Slovenskej republiky, že

sudca dovŕšil vek 65 rokov a týmto úkonom súdna rada uplatňuje svoju právomoc podľa

čl. 141a ods. 5 písm. c). ...

Každý zákon prijatý v Slovenskej republiky sa musí interpretovať a aplikovať tak,

aby bol v súlade s (). Aj ustanovenie zákona o sudcoch sa

musí interpretovať a aplikovať tak, aby bolo v súlade s . ...

... V záujme zachovania podstaty ústavnej úpravy sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 musí

interpretovať a aplikovať v spojení s a s využitím zdravého rozumu. ...

Súdna rada SR, ktorá má plniť úlohu strážcu a ochrancu nezávislosti súdnej moci od

výkonnej moci sa ustanovením § 18 ods. 3 zákona o sudcoch dostáva do pozície „podateľne

ministra spravodlivosti“, bez priestoru pre uplatnenie svojej ústavnej právomoci navrhnúť

prezidentovi SR sudcu na odvolanie. ...

Vo vzťahu k oznámeniu, ktorým minister spravodlivosti dáva súdnej rade na

vedomie, že sudcovia dovŕšili vek 65 rokov, Súdna rada SR môže rozhodovať de facto iba

o tom, či minister v oznámení nezabudol na niektorého sudcu, ktorý dovŕšil vek 65 rokov,

prípadne o tom, či každý zo sudcov zaradených do zoznamu skutočne má aspoň 65 rokov.

Takéto „rozhodovanie“ je neprimerané úlohe Súdnej rady SR pri ochrane nezávislosti

súdnej moci. Materiálny aspekt právomoci Súdnej rady SR sa naplní jedine, ak súdna rada

uplatní úvahu, ako každý zo sudcov uvedených v oznámení ministra spravodlivosti SR spĺňa

materiálne podmienky pre zotrvanie vo funkcii sudcu, a preto či je dôvod, aby Súdna rada

SR navrhla prezidentovi SR odvolať sudcu z funkcie, alebo aby ho vyrozumela o dovŕšení

veku sudcu, ale bez toho, aby navrhla jeho odvolanie...

„Návrh na odvolanie“ je prejav, ktorý súdna rada musí urobiť, lebo zákon jej tak

ukladá, no zákon nepredpisuje súdnej rade povinnosť, aký obsah má mať; súdna rada

návrhom uplatňuje svoju ústavnú právomoc, ku ktorej patrí právo úvahy, aký návrh

prezidentovi SR predloží v nadväznosti na informáciu, že sudca dovŕšil určený vek

pre odvolanie z funkcie. Ako odborný orgán zriadený pre ochranu nezávislosti

súdnej moci je Súdna rada SR povinná podrobiť informáciu od ministra spravodlivosti

o dovŕšení veku sudcom úvahe, či táto okolnosť zakladá dôvod pre odvolanie sudcu, alebo

či napriek tejto okolnosti je sudca spôsobilý zotrvať vo funkcii. Iba tak sa v nastavenom

modele vzťahov medzi súdnou radou a predstaviteľom výkonnej moci (ministrom) dá

chrániť nezávislosť súdnej moci pred výkonnou mocou, aj keď ide o vplyv s nižšou mierou

dopadu na status sudcu, aký mal minister spravodlivosti SR na chod súdnictva pred prijatím

ústavného ...».

Stanovisko k vyjadreniu Súdnej rady sťažovateľka v prvom rade doplnila

prostredníctvom svojho pôvodného právneho zástupcu o skutkové okolnosti jej odvolávania

z funkcie sudkyne v podaní doručenom ústavnému súdu 17. septembra 2015. V označenom

podaní sa okrem iného uvádza:

„Súdna rada SR na zasadnutie konané 16. októbra 2012 si najskôr nechala predložiť

stanovisko Sudcovskej rady SR a písomné stanovisko predsedníčky správneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky JUDr. Idy Hanzelovej. (Oba tieto materiály si Súdna

rada SR vyžiadala nad rámec zákona. V okolnostiach prípadu sú indíciou v prospech

sťažovateľkinho tvrdenia o úsilí Súdnej rady SR vyhnúť sa nepríjemnostiam potenciálne

hroziacim od odvolaných sudcov).

Po tejto príprave zasadnutia Súdnej rady SR tento štátny orgán pozval sťažovateľku

na zasadnutie Súdnej rady SR konané 16. októbra 2012...

Na zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012 členovia Súdnej rady SR kládli

sťažovateľke otázky o jej predchádzajúcom pôsobení v sudcovskej funkcii. Sťažovateľka na

všetky položené otázky riadne odpovedala. Potom sťažovateľka opustila zasadaciu

miestnosť. Po vykonanom vypočutí sťažovateľky členovia Súdnej rady SR tajne hlasovali

o tom, či sťažovateľku navrhnú prezidentovi Slovenskej republiky na odvolanie.

Výsledok tajného hlasovania Súdna rada SR vyhlásila ústne na mieste. Súdna rada

SR oznámila sťažovateľke, že Súdna rada SR sa pripája k oboznámeným stanoviskám

predsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku odvolať

z funkcie sudcu.

Súdna rada SR takto rozhodla o sťažovateľke a dvoch ďalších sudcoch. Dvanásť

iných sudcov, ktorých oznámil minister spravodlivosti SR ako sudcov, ktorí dovŕšili vek

65 rokov, Súdna rada SR podľa ústneho vyhlásenia výsledku svojho hlasovania dňa

16. októbra 2012 navrhla na odvolanie z funkcie sudcu.

Sťažovateľka navrhuje, aby Ústavný súd SR vyžiadal od Súdnej rady SR zápisnicu

o hlasovaní o návrhu na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili vek 65 rokov, ktorú Súdna rada SR

spísala na svojom zasadnutí konanom dňa 16. októbra 2012...“

Zo svojej rozhodovacej činnosti v iných veciach, ako aj z oznámenia Slovenskej

advokátskej komory ústavný súd zistil, že pôvodnému právnemu zástupcovi sťažovateľky

v prvom rade bol s účinnosťou od 30. júna 2015 pozastavený výkon advokácie. Ústavný súd

preto vyzval sťažovateľku v prvom rade, aby mu predložila splnomocnenie na svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom iným (ňou zvoleným advokátom). V reakcii na

túto výzvu sťažovateľka v prvom rade najprv v podaní doručenom ústavnému súdu

6. októbra 2015 akcentovala požiadavku, aby ústavný súd priznal právne účinky všetkým

úkonom, ktoré v jej mene vykonal jej pôvodný právny zástupca, a následne bolo 13. októbra

2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v prvom rade

v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Markom Polakovičom, Vysoká 19,

Bratislava. Následne sťažovateľka v prvom rade doručila 19. augusta 2016 ústavnému súdu

splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom udelené advokátke

JUDr. Jane Drgoncovej, Peterská 22, Bratislava. Dňa 5. septembra 2016 bolo ústavnému

súdu doručené podanie, ktorého prílohu tvorí splnomocnenie sťažovateľky v prvom rade na

zastupovanie pred ústavným súdom udelené advokátke JUDr. Anne Durdíkovej,

Cintorínska 2/547, Bratislava.

V reakcii na požiadavku sťažovateľky v prvom rade vyjadrenú v jej podaní

doručenom ústavnému súdu 6. októbra 2015 ústavný súd konštatoval, že považuje

akceptovanie všetkých úkonov, ktoré vykonal v mene sťažovateľky v prvom rade jej

pôvodný právny zástupca, za prirodzené a jeho argumentáciu obsiahnutú v podaniach

doručených ústavnému súdu zohľadní pri rozhodovaní vo veci samej.

II.2 Ďalší priebeh konania o sťažnosti sťažovateľky v druhom rade

JUDr. Heleny Kožíkovej

Sťažnosť sťažovateľky v druhom rade bola prijatá na ďalšie konanie uznesením

sp. zn. z 9. februára 2016. Následne plénum ústavného súdu uznesením

sp. zn. PLs. z 10. februára 2016 rozhodlo o spojení sťažností sťažovateľky

v prvom rade a sťažovateľky v druhom rade na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. . Po spojení sťažností na spoločné konanie ústavný súd vyzval

prezidenta a predsedníčku Súdnej rady na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky v druhom

rade.

II.2.1 Vyjadrenie prezidenta k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade

Prezident doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľky

v druhom rade 22. apríla 2016. Prezident navrhuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky

v druhom rade nevyhovel, čo odôvodňuje obdobnou argumentáciou, akú použil vo svojom

vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky v prvom rade.

Prezident predovšetkým zdôrazňuje, že „... Z ústavnej a zákonnej úpravy práva

prezidenta republiky odvolať sudcu vyplýva, že toto právo môže prezident republiky vykonať

za splnenia týchto predpokladov:

1. sudca dosiahol vek 65 rokov,

2. súdna rada predloží návrh na odvolanie sudcu...“.

Prezident zároveň, poukazujúc na text

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), akcentuje, že pri odvolávaní sudcu z funkcie

disponuje uvážením, ktoré spočíva v dvoch možnostiach: „Prvou možnosťou je právo

prezidenta republiky neodvolať sudcu všeobecného súdu, hoci boli na to splnené všetky

zákonné predpoklady; nečinnosť prezidenta republiky sa nemusí odôvodniť a nedopadá na

ňu žiadna sankcia. ...

Druhou možnosťou je odvolanie sudcu; v takom prípade, tak ako to vyplýva

zo základného práva na dobrú správu vecí verejných ( ), je povinnosťou

prezidenta republiky odôvodniť svoje rozhodnutia konštatovaním splnenia

a zákonom o sudcoch ustanovených predpokladov. Iné odôvodnenie neprichádza do úvahy,

pretože povinnosť odôvodniť rozhodnutie o odvolaní sudcu sa vzťahuje len na dve právne

skutočnosti, ktoré zakladajú oprávnenie prezidenta odvolať sudcu (vek 65 rokov a návrh

súdnej rady).“

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky v druhom rade, že prezident nemá povinnosť

odvolať sudu z funkcie a ani Súdna rada nemá povinnosť predložiť prezidentovi návrh na

odvolanie sudcu, prezident vo svojom vyjadrení zdôrazňuje, že z doslovného výkladu textu

síce „nevyplýva žiadna povinnosť pre prezidenta odvolať

sudcu z jeho funkcie; to však neznamená, že neexistencia takej povinnosti ústavne

ovplyvňuje jeho oprávnenie odvolať sudcu z funkcie po splnení oboch ústavných

predpokladov“, ale zároveň „Niet žiadnej ústavnej väzby medzi povinnosťou prezidenta

republiky odvolať sudcu a jeho oprávnením odvolať sudcu. Povinnosť prezidenta republiky

odvolať sudcu je obsahom , kým jeho oprávnenie odvolať sudcu je

predmetom .

Oba citované odseky majú iný účel. Kým účelom

je odvolanie sudcu ako sankcia, tak účelom je odvolanie

sudcu po dosiahnutí veku, po ktorom by, podľa úvahy ústavodarcu. už bolo potrebné

individuálne u sudcu zvážiť, či bude vykonávať toto povolanie... Toto zváženie ústavodarca

zveril prezidentovi republiky, pričom kritériá, na základe ktorých môže toto svoje

oprávnenie uplatniť, nijako nevymedzil a ponechal ich výlučne na uvážení prezidenta v

každom jednotlivom prípade.“.

Vo vzťahu k povinnosti Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu

po dosiahnutí veku 65 rokov prezident, analyzujúc nález ústavného súdu sp. zn.

, uvádza, že z jeho odôvodnenia vyplýva, že „... súdna rada môže, hoci

v rozpore s , nepredložiť návrh na odvolanie sudcu z funkcie podľa

ods. 2 písm. b) (pre dosiahnutie veku 65 rokov) výlučne v prípade, ak rozhodne, že

dôvod na odvolanie sudcu neexistuje...

Inak napísané, súdna rada sa zbaví svojej zodpovednosti predložiť návrh na

odvolanie sudcu z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov jedine vtedy, ak najmenej 10 hlasmi za

rozhodne o tom, že sudca, o ktorom minister spravodlivosti oznámil, že dosiahol vek

65 rokov a viac, v skutočnosti takýto vek nedosiahol.

Ústavnému súdu však pri formulovaní takého právneho záveru ušlo to, že k takému

rozhodnutiu môže dôjsť len teoreticky, v prípade, ak by sa minister spravodlivosti zmýlil

v dátume narodenia sudcu, o ktorom oznamuje, že dosiahol vek 65 a viac rokov. A preto je

zjavné, že okrem tejto teoretickej možnosti, súdnej rade vždy vzniká povinnosť predložiť

návrh na odvolanie sudcu pre dosiahnutie veku 65 rokov. Ani súdna rada totiž nemôže

rozhodnúť o tom, že sudca nemá 65 a viac rokov, ak ich v skutočnosti dosiahol.“.

K námietke sťažovateľky v druhom rade, že Súdna rada nepredložila návrh na jej

odvolanie z funkcie sudkyne, ale len oznámila prezidentovi republiky to, že dovŕšila vek

65 rokov, prezident vo svojom vyjadrení konštatuje, že je neopodstatnená a v tejto

súvislosti, poukazujúc na text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch, zdôrazňuje, že zákon o sudcoch

v označenom ustanovení „upravuje návrh súdnej rady na odvolanie sudcov a v žiadnom

prípade neumožňuje súdnej rade len informovať prezidenta republiky o tom, že niektorý

sudca alebo niektorá sudkyňa dovŕšili 65 rokov veku“.

Za zjavne neopodstatnenú považuje prezident aj námietku sťažovateľky v druhom

rade JUDr. Heleny Kožíkovej, že riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie o jej odvolaní.

V tejto súvislosti prezident predovšetkým zdôrazňuje, že v jeho rozhodnutí je uvedené,

„... že došlo k splneniu dvoch základných predpokladov na odvolanie sťažovateľky z funkcie

sudkyne: dosiahnutie veku 65 rokov a návrh súdnej rady. Takéto odôvodnenie spĺňa všetky

požiadavky na riadnu správu vecí verejných, ktorou je aj prezident republiky viazaný.“.

K námietke sťažovateľky v druhom rade, že jej nebolo riadne doručené rozhodnutie

o odvolaní, prezident uvádza, že „jej bolo riadne doručené náhradným spôsobom;

predkladáme o tom senátu ústavného súdu listiny, ktoré to preukazujú, ako aj stanovisko

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, podľa ktorého k doručeniu rozhodnutia

o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudkyne a k jej odvolaniu došlo účinným a zákonom

predpokladaným spôsobom“.

II.2.2 Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade

Vyjadrenie Súdnej rady k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade doručila ústavnému

súdu jej predsedníčka 2. mája 2016. Vo vyjadrení sa predovšetkým uvádza:

«... Zo sťažnosti JUDr. Heleny Kožíkovej vyplýva, že sťažovateľka pôsobiaca ako

sudkyňa Okresného súdu Bratislava I, sa o odvolaní z funkcie sudcu dozvedela až od

predsedníčky Okresného súdu Bratislava I ako i z oznámenia o odvolaní z funkcie

zverejnenom na internetovej stránke Ministerstva spravodlivostí Slovenskej republiky.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že ustanovenie , nie je

konštruované ako ústavný imperatív prikazujúci prezidentovi odvolať z funkcie sudcu, ktorý

dovŕšil vek 65 rokov. Z tiež nemožno vyvodiť ústavnú povinnosť súdnej rady

predložiť sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov na ich odvolanie prezidentovi. Sťažovateľka

ďalej uvádza vyjadrenia jednotlivých členov súdnej rady na zasadnutí, zachytených

v zápisnici z rokovania súdnej rady z 30. marca 2015, ktoré sú názorovo rozdielne

vo vzťahu k povinnosti súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu po

dovŕšení veku 65 rokov. Preto nemožno napadnuté uznesenie súdnej rady považovať za

spôsobilý návrh na odvolanie sudcu podľa čl. 141a ods. 5 písm. c) v spojení s čl. 147 ods. 2

písm. b) . Podľa sťažovateľky, k uvedenému záveru korešponduje aj text napadnutého

rozhodnutia súdnej rady, z ktorého jednoznačne nevyplýva, že súdna rada vskutku navrhla

odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu. Napadnuté uznesenie súdnej rady sťažovateľka

vníma len vo význame, že súdna rada oznámila prezidentovi zoznam sudcov, ktorí dovŕšili

ústavne relevantný vek a nemožno ho považovať za návrh na odvolanie. Z tohto dôvodu,

podľa sťažovateľky neexistovalo uznesenie súdnej rady, ktorým by bol podaný návrh na

odvolanie sťažovateľky z funkcie sudcu, a preto ani prezident nebol oprávnený vydať

rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z funkcie sudcu (t. j. rozhodnúť bez existencie

základného predpokladu pre rozhodnutie prezidenta).

Súdna rada na svojom 28. zasadnutí, ktoré sa konalo 30. marca 2015, prerokovala

návrhy sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov a posúdila existenciu dôvodov uvedených

v .

Dôvody na odvolanie z funkcie sudcu sú obsiahnuté predovšetkým v

a ustanovenia o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“). ...

Z hľadiska procesu odvolania z funkcie sudcu z dôvodu dosiahnutia 65 rokov veku

- minister každoročne oznámi súdnej rade mená sudcov, ktorí v konkrétnom roku

dosiahnu vek 65 rokov,

- súdna rada na zasadnutí prerokuje návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek

65 rokov,

- súdna rada príjme uznesenie,

- súdna rada predloží prezidentovi, v zmysle a ods. 5 písm. c) a

ods. 3 zákona o sudcoch zoznam sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov.

Vyššie citovaný taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré môže

prezident odvolať sudcu z funkcie sudcu. Ustanovenie § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ukladá

povinnosť súdnej rade predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcov, ak existuje dôvod

- v tomto prípade dosiahnutie veku sudcu 65 rokov.

Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia.

Vychádzajúc zo zápisnice 28. zasadnutia súdnej rady, konaného 30. marca 2015, bol

jednohlasne schválený program rokovania súdnej rady, ktorého súčasťou bol bod programu

„Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (SR 211/2013, SR 216/2014, SR 83/2015)“. Súdna rada rokovala individuálne

k jednotlivým sudcom s možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých

sudcov. Po rozprave sa uskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu

na odvolanie sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice z prítomných 16 členov

hlasovalo za: 14, proti: 1, zdržal sa: 1.

Súdna rada ako kolektívny orgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje

prostredníctvom uznesenia v súlade s a ods. 6 , podľa ktorého na prijatie

uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. To

znamená, že súdna rada svoje rozhodnutia realizuje prostredníctvom prijímania uznesení.

Podľa , zákona o sudcoch a Rokovacieho poriadku súdnej rady je prijatie uznesenia

jediným spôsobom, akým rozhoduje súdna rada o veciach patriacich do jej pôsobnosti.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného hlasovania bolo prijaté uznesenie súdnej rady

č. 444, ktorým súdna rada predkladá prezidentovi sudcov vymenovaných v predmetnom

uznesení, ktorí naplnili dôvod „dosiahnutie veku 65 rokov“ na odvolanie z funkcie sudcu

(§ 18 ods. 2 písm. b) zákona o sudcoch), a teda prijatie uznesenia súdnej rady

k prerokovanému bodu, je návrhom na odvolanie sudcov prezidentom, bez ohľadu na

vyjadrenia a výmenu názorov členov súdnej rady v rozprave k predmetnému bodu

rokovania súdnej rady, pred hlasovaním.

Prijaté uznesenie č. 444 sa odvoláva na a na

písm. b) zákona o sudcoch (možnosť odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej

republiky na návrh súdnej rady), na a ods. 5 (pôsobnosť súdnej rady -

predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy na odvolanie sudcov), na ustanovenie

§ 18 ods. 3 zákona o sudcoch (ak sú splnené dôvody na odvolanie dovŕšením veku sudcu 65

rokov, povinnosť pre súdnu radu predložiť návrh prezidentovi) a zároveň obsahuje menný

zoznam sudcov. Na základe uvedeného, súdna rada považuje uznesenie za jednoznačné.

Súdna rada uznesením č. 444 z 30. marca 2015 si splnila zákonom stanovenú

povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí naplnili dôvod

dovŕšenia 65 rokov veku, a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie sudcu

prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie sudcov

menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 444.

Na podklade vyjadreného je súdna rada toho názoru, že jej postup bol v súlade s jej

ústavným a zákonným vymedzením, a preto súdna rada navrhuje, aby ústavný súd rozhodol,

že základné právo sťažovateľky na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl.

30 ods. 4 a právo na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých

podmienok podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach, porušené nebolo.

Súdna rada zároveň oznamuje, že súhlasí, aby... ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.»

II.2.3 Stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade

Dňa 13. mája 2016 bolo po predchádzajúcej výzve ústavnému súdu doručené

stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky v druhom rade k vyjadreniam prezidenta

a Súdnej rady, v ktorom sa v prvom rade uvádza, že sťažovateľka v druhom rade „nesúhlasí

s upustením od ústneho pojednávania a žiada, aby sa v uvedenej veci konalo ústne

pojednávanie“. V stanovisku sa ďalej uvádza, že „Po oboznámení sa s vyjadrením

prezidenta Slovenskej republiky sp. zn. 2287-2016-KPSR zo dňa 19. 04. 2016

a s vyjadrením predsedníčky Súdnej rady Slovenskej republiky sp. zn. 104/2016 zo dňa

27. 04. 2016 k prijatej ústavnej sťažnosti, sťažovateľka v tomto štádiu konania uvádza, že

s nimi nesúhlasí a považuje ústavnú sťažnosť za dôvodnú.“.

II.2.4 Rozhodovanie o námietkach predpojatosti vznesených sťažovateľkou

v druhom rade

Dňa 31. augusta 2016 (bezprostredne pred konaním ústneho pojednávania

nariadeného na 6. september 2016, pozn.) bolo ústavnému súdu doručené podanie

sťažovateľky v druhom rade označené ako „Vec: Vyhlásenie účastníka o odmietnutí sudcov

pre predpojatosť“, ktorého obsah tvorili námietky predpojatosti vznesené proti sudcovi

Lajosovi Mészárosovi a sudcovi Ladislavovi Oroszovi. Vznesené námietky predpojatosti

sťažovateľka v druhom rade JUDr. Helena Kožíková odôvodnila jednak svojím blízkym

kolegiálnym vzťahom k bývalému predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

JUDr. Štefanovi Harabinovi, ktorý viackrát v konaniach pred ústavným súdom namietal

predpojatosť namietaných sudcov, ako aj ich „nie neutrálnym vzťahom“ k prezidentovi,

ktorý odvodzuje od ich odlišných stanovísk pripojených k uzneseniu ústavného súdu sp. zn.

z 28. októbra 2015 vo veci výkladu právomoci prezidenta vymenúvať

sudcov ústavného súdu.

O námietkach predpojatosti sťažovateľky v druhom rade rozhodol senát príslušný

podľa platného rozvrhu práce ústavného súdu uznesením sp. zn.

z 18. októbra 2016 tak, že namietaných sudcov z konania o sťažnostiach sťažovateliek

nevylúčil.

II.3 Ústne pojednávanie

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka v druhom rade nevyslovila súhlas

s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd 21. júla 2016 nariadil verejné ústne

pojednávanie na 6. september 2016, ktoré vzhľadom na námietku predpojatosti vznesenú

sťažovateľkou v druhom rade zrušil a následne po vydaní uznesenia sp. zn.

z 18. septembra 2016 nariadil pojednávanie na 15. december 2016.

Ústneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo 15. decembra 2016, sa zúčastnil len

právny zástupca sťažovateľky v druhom rade. Ostatní účastníci konania sa z účasti na

ústnom pojednávaní ospravedlnili a, poukazujúc na svoje predchádzajúce vyjadrenia,

vyslovili súhlas s konaním pojednávania bez ich účasti.

Po otvorení ústneho pojednávania sudca spravodajca informoval o doterajšom

priebehu konania o sťažnostiach sťažovateliek. Následne predseda senátu poskytol priestor

na vystúpenie právnemu zástupcovi sťažovateľky v druhom rade, ktorý v ňom stručne

zhrnul základné východiská sťažnostnej argumentácie JUDr. Heleny Kožíkovej a poukázal

pritom na skutočnosť, že zo sudcov navrhnutých na odvolanie uznesením Súdnej rady

č. 444 z 30. marca 2015 ešte aj v súčasnosti dvaja vykonávajú sudcovskú funkciu, čo

spochybňuje nezávislosť výkonu ich funkcie. Právny zástupca sťažovateľky v druhom rade

zaujal kritický postoj aj k predchádzajúcej praxi Súdnej rady, ktorá posudzovala

a rozhodovala o návrhoch na odvolanie sudcov zo sudcovskej funkcie an bloc, t. j. bez

individuálneho posúdenia jednotlivých sudcov. Aj keď sa táto prax zmenila, keďže každý

„sudca sa prejednáva individuálne“, nie je podľa jeho názoru ani v súčasnosti jasné, na

základe akých kritérií sa pri odvolávaní sudcov z výkonu funkcie postupuje. Na otázku

sudcu spravodajcu, či sú pre činnosť Súdnej rady záväzné právne názory ústavného súdu

vyjadrené v odôvodneniach jeho rozhodnutí vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov podľa , právny zástupca sťažovateľky v druhom rade

odpovedal kladne zdôrazňujúc, že tieto právne názory považuje za „materiálny prameň

práva“.

III.

Relevantná právna úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov z dôvodu

dosiahnutia veku 65 rokov a jej ústavne konformná interpretácia a aplikácia

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z podstaty oboch sťažností, ústavný súd konštatuje, že predtým, ako

vysloví svoj meritórny postoj k jednotlivým námietkam sťažovateliek, je žiaduce, aby,

zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, formuloval základné ústavné východiská

a požiadavky k ústavne konformnej interpretácii a aplikácii platnej právnej úpravy

odvolávania sudcov všeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, s osobitným zreteľom na

odvolávanie z funkcie z dôvodu dosiahnutia ustanoveného veku.

III.1 Ústavná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov

Ešte pred poukazom na ustanovenia , ktoré upravujú odvolávanie sudcov

všeobecných súdov zo sudcovskej funkcie, ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na

svoj ustálený prístup k interpretácii založený na vnímaní ako právneho celku,

ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem ().

Každé ustanovenie treba teda interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy

, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (), t. j. ustanovenia

sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem

(, , , , , m. m.

atď.).

upravuje odvolávanie sudcov všeobecných súdov

z funkcie v ustanoveniach čl. 141a ods. 5, čl. 141 ods. 6, čl. 145 ods. 1 a najmä v čl. 147.

Podľa a ods. 5 písm. c) do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej

republiky patrí predkladať prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na

vymenovanie sudcov a návrhy na odvolanie sudcov [v znení účinnom do 31. augusta 2014

išlo o ustanovenie , pozn.].

Podľa a ods. 6 na prijatie uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky

je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov.

Podľa sudcov vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej

republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky; vymenúva ich bez časového

obmedzenia.

Podľa prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady

Slovenskej republiky sudcu odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za

úmyselný trestný čin, alebo ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd nerozhodol

v jeho prípade o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody, na základe

rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu,

alebo ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady

Slovenskej republiky môže sudcu odvolať,

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne

vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov.

V širšom kontexte je v nadväznosti na už zdôraznenú zásadu výkladu ústavných

noriem v ich vzájomnej príčinnej súvislosti žiaduce vziať do úvahy aj ďalšie ústavne normy,

z ktorých sú vyvoditeľné požiadavky na výkon pôsobnosti Súdnej rady navrhovať

prezidentovi odvolanie sudcov a tiež požiadavky na výkon právomoci prezidenta odvolávať

sudcov všeobecných súdov z funkcie. Ide najmä o , z ktorého sú

vyvoditeľné princípy demokratického a právneho štátu, ku ktorým patrí aj zákaz svojvôle

(, , , ), ako aj princíp transparentnosti

výkonu štátnej moci a jej verejnej kontrolovateľnosti (). Rovnako tak je

žiaduce zohľadniť ústavné normy, z ktorých možno vyvodiť funkcie, ktoré plnia Súdna rada

a prezident v ústavnom mechanizme, zvlášť pri výkone svojich kreačných právomocí.

Vo vzťahu k prezidentovi ide najmä o dikciu druhej vety , podľa ktorej

„Prezident... svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov“ (k tomu

pozri najmä uznesenie sp. zn. z 24. októbra 2012 vrátane odlišných

stanovísk k tomuto uzneseniu). Význam označeného ustanovenia ústavný súd

zvýraznil aj vo veci sp. zn. , keď uviedol: «Otázku riadneho chodu

ostatných ústavných orgánov, pokiaľ ide o zachovanie základných princípov fungovania

materiálneho právneho štátu, možno považovať za súčasť „materiálneho jadra“ ».

Funkcie Súdnej rady v ústavnom mechanizme možno vyvodiť najmä z čl. 141a ods. 5

, v ktorom je vymedzená jej pôsobnosť (pozri k tomu najmä nález sp. zn.

z 18. novembra 2015 vrátane odlišných stanovísk k nemu).

III.2 Zákonná úprava odvolávania sudcov všeobecných súdov

Na ústavnú úpravu nadväzuje zákonná úprava odvolávania sudcov, ktorá je

obsiahnutá v § 18 zákona o sudcoch.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady sudcu odvolá

a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin,

b) ak bol právoplatne odsúdený za trestný čin a súd v jeho prípade nerozhodol

o podmienečnom odložení výkonu trestu odňatia slobody,

c) na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu pre čin, ktorý je nezlučiteľný

s výkonom funkcie sudcu,

d) ak zanikla jeho voliteľnosť do Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o sudcoch prezident na návrh Súdnej rady môže sudcu

odvolať, ak

a) mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje, najmenej počas jedného roka, riadne

vykonávať sudcovské povinnosti,

b) dosiahol vek 65 rokov.

Podľa § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu

podľa odseku 1 alebo 2, Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh na odvolanie sudcu.

Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2 písm. a), predseda súdu oznámi

túto skutočnosť Súdnej rade. Ak sú dôvody na odvolanie z funkcie sudcu podľa odseku 2

písm. b), minister oznámi túto skutočnosť Súdnej rade.

Podľa § 18 ods. 4 zákona o sudcoch dňom, keď bolo sudcovi doručené rozhodnutie

o odvolaní, funkcia sudcu zaniká.

III.3 Analýza relevantnej právnej úpravy a relevantná judikatúra ústavného

súdu k odvolávaniu sudcov všeobecných súdov

Z citovaných ustanovení a zákona o sudcoch sú pre odvolávanie sudcov

z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov relevantné predovšetkým ustanovenia čl. 147 ods. 2

písm. b) a a zákona o sudcoch, medzi ktorých dikciou je určité napätie,

ktoré je žiaduce preklenúť prostredníctvom ústavne konformného výkladu.

Z textu možno vyvodiť tieto skutočnosti:

a) prezident môže (fakultatívne) odvolať sudcu z funkcie aj z dôvodu, že dosiahol

vek 65 rokov,

b) prezident môže sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, odvolať z funkcie len na

základe návrhu Súdnej rady, t. j. ide o viazanú kreačnú právomoc prezidenta vyžadujúcu

súčinnosť Súdnej rady,

c) v ani v nijakom ďalšom ustanovení nie je

výslovne ustanovená povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie

všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a tobôž nie informáciu o tom, ktorí sudcovia

všeobecných súdov tento vek už dosiahli.

Text § 18 ods. 2 zákona o sudcoch je identický s textom čl. 147 ods. 2 písm. b)

, a preto má analogickú výpovednú hodnotu ako označené ustanovenie .

Text § 18 ods. 3 zákona o sudcoch ide nad rámec ústavnej úpravy, pričom z neho

možno (na prvý pohľad) vyvodiť tieto relevantné závery:

a) ak sudca dosiahne vek 65 rokov, „... Súdna rada musí predložiť prezidentovi návrh

na odvolanie sudcu“,

b) informáciu o tom, ktorí sudcovia dosiahli vek 65 rokov, predkladá Súdnej rade

minister spravodlivosti Slovenskej republiky (minister je povinný túto informáciu Súdnej

rade predložiť).

V nadväznosti na (určité) napätie vyvoditeľné z textu ústavnej a zákonnej úpravy

odvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie ústavný súd považuje za žiaduce

zdôrazniť, že nespochybniteľnou súčasťou ústavne konformného výkladu je požiadavka,

podľa ktorej sa ústavne konformná interpretácia zákonnej úpravy musí vždy vyvodzovať

z ústavnej úpravy, pričom je zároveň neprípustné, aby sa nejasnosti ústavného výkladu

odstraňovali výlučne poukazom na zákonnú úpravu.

Ešte pred analýzou možných interpretačných prístupov k ústavnej a zákonnej úprave

odvolávania sudcov všeobecných súdov z funkcie z dôvodu dosiahnutia

ustanoveného veku, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právomoc Súdnej rady

predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,

ustanovenú v § 18 ods. 3 zákona o sudcoch nemožno interpretovať bez príčinnej súvislosti

so skutočnosťou, že Súdna rada je kolektívny orgán, ktorý prijíma rozhodnutia hlasovaním,

pričom z a ods. 6 vyplýva, že na prijatie uznesenia je potrebný súhlas

nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdna

rada je autonómny a nezávislý ústavný orgán, nemožno vylúčiť, že návrh uznesenia

o predložení návrhu na odvolanie sudcu (sudcov) prezidentovi z dôvodu, že dosiahli vek

65 rokov, nezíska požadovanú väčšinu, a teda nebude schválený. Je očividné, že za

tejto situácie môže Súdna rada účinne brániť výkonu právomoci prezidenta odvolávať

sudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov, a tým zároveň konzervovať existujúce

zloženie sudcovského stavu (brániť jeho prirodzenej obnove).

Z posudzovanej ústavnej a zákonnej úpravy odvolávania sudcov všeobecných súdov

z funkcie sudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov sa črtajú dva možné prístupy k jej

interpretácii. Prvý interpretačný prístup vychádza z bezvýhradnej povinnosti Súdnej rady

predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov

(s prípadným odporúčaním, aby niektorého z nich neodvolal). Ide o interpretáciu založenú

primárne na preferencii zákonnej úpravy spočívajúcej v rigoróznom výklade § 18 ods. 3

zákona o sudcoch a extenzívnom výklade , podľa ktorého je v jeho

texte implikovaná (explicitne nevyjadrená) povinnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi

návrhy na odvolanie z funkcie všetkých sudcov všeobecných súdov, ktorí dosiahli 65 rok

veku. V prospech tohto výkladu by sa dalo argumentovať aj poukazom na ústavnú zásadu

spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci, ktorá sa uplatňuje zvlášť vtedy, keď výkon

ústavných právomocí jednej zložky štátnej moci predpokladá, resp. vyžaduje súčinnosť inej

zložky štátnej moci (m. m. , ). Zjavným nedostatkom tohto

interpretačného prístupu je skutočnosť, že priznáva Súdnej rade v procese odvolávania

sudcov z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov de facto len funkciu „poštára“, t. j.

nezohľadňuje jej ústavnú funkciu a zodpovednosť za zabezpečovanie riadneho výkonu

súdnictva. Navyše uplatnenie tohto interpretačného prístupu je založené na formalizácii

hlasovania členov Súdnej rady o návrhu na odvolanie sudcov predkladanom prezidentovi,

t. j. predpokladá bezvýhradnú disciplínu členov Súdnej rady pri hlasovaní o takýchto

návrhoch (ich schválenie).

Druhý z interpretačných prístupov je založený na reštriktívnom výklade § 18 ods. 3

zákona o sudcoch a racionálnom výklade príslušných ustanovení , ktorý garantuje

autonómne ústavné postavenie a funkcie Súdnej rady pri zabezpečovaní chodu súdnictva.

Ide o interpretáciu založenú na tom, že Súdna rada môže v zásade autonómne rozhodovať

o tom, či prezidentovi návrhy na odvolanie jednotlivých sudcov, ktorí dosiahli vek

65 rokov, predloží alebo nepredloží. Najzávažnejším nedostatkom tohto interpretačného

prístupu je (ako už bolo uvedené) reálna možnosť Súdnej rady účinne brániť prezidentovi

pri výkone jeho právomoci odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku 65 rokov. Za

týchto okolností má právomoc prezidenta odvolávať sudcov z funkcie po dosiahnutí veku

65 rokov primárne notariálny charakter, čo možno vyvážiť len akceptovaním jeho

autonómneho oprávnenia neodvolať z funkcie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahli vek

65 rokov aj napriek tomu, že Súdna rada mu predložila relevantný návrh na jeho odvolanie.

Z uvedeného vyplýva, že aj jeden, aj druhý z možných interpretačných prístupov

k ústavnej úprave odvolávania sudcov, ktorí dosiahli ustanovený vek,

zo sudcovskej funkcie má svoje prednosti i nedostatky, t. j. ústavná úprava nie je ani podľa

názoru ústavného súdu optimálna. Pre senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach

sťažovateliek je ale podstatné to, že plénum ústavného súdu sa k interpretácii čl. 147 ods. 2

v nadväznosti na diskutabilný text zákona o sudcoch už právne

relevantným spôsobom vyjadrilo v odôvodnení nálezu sp. zn. z 21. apríla

2010, v ktorom sa okrem iného uvádza: «... § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich

(v jeho časti vzťahujúcej sa na odsek 2) sa týka odvolania sudcu v prípadoch, ak nastanú

taxatívne vymenované skutočnosti, ktoré ústavodarca nepovažoval za zásadnú

(„absolútnu“) ústavnú prekážku ďalšieho výkonu sudcovskej funkcie konkrétnou osobou, čo

je vyjadrené fakultatívnou možnosťou prezidenta odvolať sudcu ( ). ...

Ide o skutočnosti, ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu môžu, ale tiež

nemusia predstavovať prekážku riadneho výkonu sudcovskej funkcie, prípadne narúšať

záujem na riadnom výkone súdnej moci vrátane kontinuálnej obnovy sudcovského zboru

a kariérneho postupu sudcov. Posúdenie týchto otázok a tvorba rozhodnutia, na účely

ktorého sa tieto otázky posudzujú, spadá práve do sféry kreácie a legitimity sudcovskej

moci, v ktorej má byť súdna rada (vzhľadom na svoje ústavné postavenie a úlohu „garanta“

nezávislosti súdnictva a jeho oddelenia od ostatných orgánov štátu) relevantným

mocenským prvkom, t. j. orgánom uplatňujúcim zásadný, resp. reálny vplyv

v rozhodovacom procese orgánov súdnej moci. Namieste je preto taký výklad čl. 147 ods. 2

v spojení s , podľa ktorého má súdna rada v prípadoch uvedených

v a právo posúdiť a rozhodnúť, či návrh na odvolanie

konkrétneho sudcu prezidentovi podá.»

Ústavný súd sa v označenom náleze sp. zn. vyjadril k výkonu

pôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov aj v spojení

so spôsobom jej uznášania sa a skutočnosťou, že je kolektívnym orgánom, keď uviedol:

„... Z takto koncipovanej pôsobnosti súdnej rady nemožno vyvodiť povinnosť súdnej rady

tak urobiť, ak navyše podľa a ods. 5 na prijatie uznesenia súdnej rady je

potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov...

Pôsobnosť súdnej rady vzhľadom na to, že ide o kolektívny orgán, sa realizuje

(vzhľadom na to, že nie je osobitná úprava tohto postupu) prostredníctvom štandardných

pravidiel prijímania rozhodnutí, t. j. v súlade s a ods. 5 , podľa ktorého

na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej

členov.

Z uvedeného potom vyplýva, že návrh na odvolanie sudcov sa taktiež prijíma

uznesením súdnej rady, lebo to je jediný spôsob, akým súdna rada rozhoduje o veciach

patriacich do jej pôsobnosti...“

Na margo napätia medzi dikciou § 18 ods. 3 zákona o sudcoch s ústavnou úpravou

ústavný súd v náleze sp. zn. uvádza, že Súdna rada môže „napriek zneniu

napadnutého slovného spojenia § 18 ods. 3 zákona o sudcoch a prísediacich... priamo

aplikovať ústavu, ktorá jej zveruje pôsobnosť vo veciach predkladania návrhov

na odvolanie sudcov, ale neukladá jej povinnosť predložiť prezidentovi návrhy na odvolanie

sudcov“.

Z citovaného celkom zjavne vyplýva, že plénum ústavného súdu sa v náleze sp. zn.

z 21. apríla 2010 priklonilo k druhému z už analyzovaných interpretačných

prístupov, ktorý je založený na autonómnom oprávnení Súdnej rady rozhodnúť hlasovaním

o tom, že návrh na odvolanie niektorých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, prezidentovi

nepredloží.

Senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnostiach sťažovateliek je, rešpektujúc

princíp právnej istoty, viazaný už citovanými právnymi názormi (pléna) ústavného súdu

vyjadrenými v náleze sp. zn. , t. j. nemôže rozhodovať v rozpore s týmito

právnymi názormi (a to ani vtedy, ak by mali jeho členovia iný názor) a nemá ani možnosť

iniciovať právne relevantným spôsobom ich prelomenie postupom podľa § 6 zákona

o ústavnom súde vzhľadom na to, že ide o právne názory pléna ústavného súdu, ktoré môže

korigovať len plénum ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje

citované právne názory obsiahnuté v náleze sp. zn. z 21. apríla 2010 za

záväzné východisko pre svojej rozhodovanie o sťažnostiach sťažovateliek o to viac, že

v čase, keď Súdna rada rozhodovala o odvolaní sťažovateliek z funkcie sudkýň, už tieto

právne názory boli verejne prístupné a členovia Súdnej rady ich mohli a mali poznať.

Rešpektujúc skutočnosť, že právne názory vyslovené vo veci sp. zn.

predstavujú pre ústavný súd (jeho senát) základné východisko pre jeho rozhodovanie

o sťažnostiach sťažovateliek, považuje nad ich rámec za žiaduce uviesť niekoľko

doplňujúcich poznámok. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že

skutočnosť, že Súdna rada môže na základe výsledkov hlasovania odmietnuť predložiť

návrh na odvolanie sudcu, ktorý dosiahol vek 65 rokov, prezidentovi, neznamená, že

rozhodovanie Súdnej rady o týchto otázkach nie je ničím limitované. Limity výkonu

pôsobnosti Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov možno

odvodiť predovšetkým z kľúčovej ústavnej funkcie Súdnej rady smerujúcej primárne

k zabezpečovaniu riadneho výkonu súdnictva a tiež ústavnej zodpovednosti Súdnej rady ako

celku, ako aj jej jednotlivých členov za výkon svojej ústavnej funkcie [vrátane možnosti ich

predčasného odvolania z funkcie (k tomu pozri uznesenie sp. zn.

zo 17. februára 2011)] a zákazu svojvôle, ktorý sa vzťahuje na výkon všetkých verejných

funkcií. Súdna rada (resp. jej členovia) pri výkone svojej pôsobnosti predkladať

prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov

musí prihliadať aj na účel a zmysel ústavnej úpravy ukončenia výkonu sudcovskej funkcie

z dôvodu dosiahnutia ustanoveného veku, ktorá je (okrem iného) v záujme

prirodzenej obnovy sudcovského stavu podľa názoru ústavného súdu zjavne založená na

konštrukcii, v zmysle ktorej je výkon funkcie sudcu po dosiahnutí 65 roku veku výnimkou

a, naopak, pravidlom je stav, keď funkciu sudcu vykonávajú len sudcovia, ktorí ešte

nedosiahli ustanovený vek.

Ústavná konštrukcia odvolávania sudcov z funkcie z dôvodu dosiahnutia veku

65 rokov, ktorú ústavný súd akceptuje aj pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateliek, síce

preferuje Súdnu radu, ale to neznamená, že úloha prezidenta je v tomto procese len

symbolická (notariálna). Ústavný súd túto skutočnosť už zvýraznil aj vo veci sp. zn.

, keď v odôvodnení nálezu uviedol: «... prezident má nepochybne právo

posúdiť a rozhodnúť sa, či návrhu súdnej rady vyhovie (vychádzajúc z formulácie „môže

sudcu odvolať“ v ).»

IV.

Relevantná judikatúra ústavného súdu k základnému právu na prístup

k voleným a iným vereným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4

a právu na vstup do verejných služieb svojej krajiny za rovnakých podmienok

podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu

Obe sťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta

v spojení s napadnutými uzneseniami Súdnej rady bolo porušené ich základné právo podľa

a právo podľa ) medzinárodného paktu. Z uvedeného

dôvodu považuje ústavný súd za potrebné poukázať na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu

sa označených práv, ktorá by mala tvoriť jedno z východísk pre rozhodnutie o sťažnostiach

sťažovateliek.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez

akýchkoľvek rozdielov uvedených v čl. 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za

rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Z porovnania dikcie a ) medzinárodného paktu

možno vyvodiť záver, že základné právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám

za rovnakých podmienok garantovaným a právo na vstup do verejných služieb

svojej krajiny za rovnakých podmienok garantovaným medzinárodným paktom sú v zásade

totožné, určitý rozdiel medzi nimi spočíva v podstate iba v tom, že výraz „verejné služby

svojej krajiny“ má nepochybne širší význam ako výraz „volené a iné verejné funkcie“

( a tiež ). K zásadnej zhode medzi obsahom základného práva

podľa a práva podľa ) medzinárodného paktu sa ústavný

súd vyjadril tiež vo veci sp. zn. , keď uviedol, že aj toto právo obsahuje

možnosť každého občana bez akýchkoľvek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení

vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny s vylúčením

akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 26 medzinárodného paktu. Z uvedeného dôvodu ústavný

súd považuje za dostatočné venovať pozornosť analýze obsahu základného práva podľa

, ktorej závery možno vzťahovať aj na právo podľa )

medzinárodného paktu (obsah tohto práva ústavný súd podrobne analyzoval v konaní

).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa , ako aj v konaní o výklade

a ústavných zákonov podľa sa ústavný súd už viackrát vyjadril

k podstate a obsahu základného práva podľa .

Vo vzťahu k obsahu základného práva podľa ústavný súd

štandardne uvádza, že jeho obsahom je prístup k volenej a inej verejnej funkcii a možnosť

nediskriminačného uchádzania sa o takúto funkciu. Článok 30 ods. 4 nezaručuje

právo verejnú funkciu dostať, ale iba právo na prístup k nej, t. j. právo uchádzať sa

o verejnú funkciu za rovnakých podmienok, aké majú vytvorené iní uchádzači (pozri napr.

, ).

Vo vzťahu k orgánom, ktoré svojimi rozhodnutiami alebo postupom môžu porušiť

základné právo podľa , ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre okrem

iného uviedol, že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu

porušiť aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa

o funkciu“ (m. m. ), resp. vtedy, ak nezabezpečia „objektivitu konania“ (m. m.

). Uvedené východiská treba vnímať v priamej príčinnej súvislosti

s požiadavkou, aby „... každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci

tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu

základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania

o ochrane a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či

tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti

príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí

byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na

nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej

moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním

základného práva alebo slobody.“ ().

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje diskriminačný aspekt

základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4

, keď uvádza, že sa ho možno účinne domáhať vtedy, ak dôjde v súvislosti s ním aj

k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), ktorá je v čl. 30

ods. 4 vyjadrená dikciou „... za rovnakých podmienok“ ().

V nadväznosti na túto požiadavku sa žiada poukázať aj na právny názor vyslovený vo veci

sp. zn. , podľa ktorého „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého

zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjsť iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa

v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, pričom s niektorými z nich sa zaobchádza

odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn.

uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak

sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci

medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú

takéto nerovnaké zaobchádzanie“ (k tomu pozri aj ).

Sťažovateľky sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa

v súvislosti s odvolávaním z verejnej funkcie. V nadväznosti na túto

skutočnosť ústavný súd poznamenáva, že v období, keď sa ešte len formovala jeho

judikatúra k obsahu označeného základného práva, zastával názor, že odvolanie z volenej

alebo inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám

(m. m. , ), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4

je iba prístup k voleným a iným verejným funkciám, t. j. možnosť

nediskriminačného uchádzania sa o takéto funkcie, a nie aj právo na zotrvanie v týchto

funkciách (, m. m. ).

Iný prístup k obsahu základného práva podľa ústavný súd

naznačil v náleze sp. zn. zo 7. januára 1998, v ktorom pripustil, že získaním

verejnej funkcie „sa ústavné právo občanov na prístup k voleným a iným verejným

funkciám za rovnakých podmienok... nevyčerpáva“. Zásadným spôsobom sa k širšiemu

chápaniu základného práva podľa zahŕňajúcemu aj postup príslušného

orgánu verejnej moci pri odvolávaní z verejnej funkcie vyjadril ústavný súd vo veci sp. zn.

, keď uviedol, že „... základné právo na prístup k voleným a iným verejným

funkciám za rovnakých podmienok garantované by strácalo akýkoľvek

právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej

ústavnej (verejnej) funkcie ustanoveným spôsobom ustanovená, neumožnil riadny

výkon tejto ústavnej (verejnej) funkcie, resp. ak by ju bez akejkoľvek ústavnej či zákonnej

opory z takejto ústavnej (verejnej) funkcie odvolal [napr. ak by mu (alebo zákon)

takúto právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné z (ani zákona) v žiadnom

prípade vyvodiť].“.

V ďalšom období ústavný súd rozhodoval o viacerých sťažnostiach, v ktorých

sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa

v súvislosti so svojím odvolávaním z verejnej funkcie; príkladom možno poukázať na nález

sp. zn. z 21. júna 2012 (odvolávanie z funkcie generálneho riaditeľa

Sociálnej poisťovne vládou Slovenskej republiky), nález sp. zn. z 10. mája

2012 (zánik mandátu poslanca obecného zastupiteľstva postupom obecného zastupiteľstva)

alebo uznesenie sp. zn. z 13. decembra 2012 (odvolávanie generálnej

riaditeľky Rozhlasu a televízie Slovenska z funkcie Národnou radou Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky boli napadnutými

rozhodnutiami prezidenta odvolané z funkcie sudkýň všeobecných súdov, pričom funkcia

sudcu všeobecného súdu nepochybne patrí k „iným verejným funkciám“, na ktoré sa

vzťahuje . V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu pod

ochranu tohto základného práva patrí aj ústavnosť postupu a rozhodovania príslušných

orgánov verejnej moci pri odvolávaní z volenej alebo inej verejnej funkcie, s osobitným

zreteľom na rešpektovanie nediskriminačného prístupu k osobám odvolávaným z verejných

funkcií. Na tomto základe možno uzavrieť, že rozhodnutiami Súdnej rady a prezidenta pri

odvolávaní sudcov všeobecných súdov z funkcie potenciálne môže dôjsť k porušeniu

základného práva podľa , ako aj práva podľa )

medzinárodného paktu, a preto je úlohou ústavného súdu preskúmať ústavnú

akceptovateľnosť napadnutých uznesení Súdnej rady a napadnutých rozhodnutí prezidenta

v častiach týkajúcich sa sťažovateliek.

V.

Preskúmanie námietok sťažovateliek a závery

Sťažovateľky zhodne namietajú, že napadnutými rozhodnutiami prezidenta o ich

odvolaní z funkcie sudkýň (resp. sťažovateľka v prvom rade aj alternatívne napadnutými

1

úkonmi prezidenta)v spojení s napadnutými návrhmi Súdnej rady na ich odvolanie

z funkcií sudkýň bolo porušené ich základné právo podľa a právo podľa

čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Sťažovateľky zhodne navrhujú, aby ústavný súd

rozhodol o ich sťažnostiach nálezom, v ktorom vysloví porušenie nimi označených práv,

zruší napadnuté rozhodnutia prezidenta a prizná im úhradu trov konania súvisiacich s ich

právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľka v prvom rade sa

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Obe sťažovateľky prezident odvolal z funkcie sudkýň všeobecných súdov z dôvodu

uvedeného v a zákona o sudcoch, t. j.

z dôvodu, že dosiahli (presiahli) vek 65 rokov.

Z hľadiska priebehu procesu odvolávania sťažovateliek z funkcie sudkýň existuje

podľa argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľky v prvom rade medzi odvolávaním

1

Z časti I tohto nálezu vyplýva, že sťažovateľka v prvom rade formulovala petit svojej sťažnosti alternatívne, keď

navrhla vysloviť porušenie svojich práv buď napadnutým rozhodnutím prezidenta, alebo napadnutým úkonom prezidenta. Poukazovala pritom na skutočnosť, že v prípade ak prejav vôle prezidenta smerujúci k jej odvolaniu z funkcie nie je výslovne označený ako rozhodnutie, tak potom je predmetom jej námietok taký úkon prezidenta, z ktorého možno vyvodiť bez rozumných pochybností jeho zámer odvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie. Ústavný súd považuje túto časť argumentácie sťažovateľky v prvom rade v zásade za akademickú a vzhľadom na materiálny obsah a právne účinky namietaného prejavu vôle prezidenta považuje za správne označovať ho ako rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd pri svojom rozhodovaní nezaoberal alternatívnym petitom sťažovateľky v prvom rade.

sťažovateliek určitý rozdiel. Podľa tvrdenia sťažovateľky v prvom rade si totiž Súdna rada

pred rokovaním o návrhu na jej odvolanie z funkcie vyžiadala stanovisko od sudcovskej

rady pri najvyššom súde a predsedníčky správneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zhodne

neodporučili jej odvolanie z funkcie. Následne po schválení napadnutého uznesenia

týkajúceho sa sťažovateľky v prvom rade v tajnom hlasovaní mala Súdna rada sťažovateľke

v prvom rade, ktorá bola na zasadnutí prítomná, oznámiť, že „... sa pripája k oboznámeným

stanoviskám predsedníčky správneho kolégia a Sudcovskej rady a neodporúča sťažovateľku

odvolať z funkcie“ (citované z podania právneho zástupcu sťažovateľky v prvom rade

doručeného ústavnému súdu 17. septembra 2015, pozn.).

Skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade bola odvolaná z funkcie sudkyne

napadnutým rozhodnutím predchádzajúceho prezidenta Ivana Gašparoviča a sťažovateľka

v druhom rade napadnutým rozhodnutím súčasného prezidenta Andreja Kisku, nemá žiadnu

ústavnú relevanciu. Sťažnosti totiž nesmerujú proti konkrétnej fyzickej osobe

vykonávajúcej funkciu prezidenta, ale proti prezidentovi ako ústavnému činiteľovi. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „pri výkone

svojich ústavných právomoci nemožno prezidenta republiky ako ústavného činiteľa súčasne

považovať aj za fyzickú osobu.“ ( a tiež ).

Zo sťažností, ktorých podstatné časti sú citované v časti I tohto nálezu, možno

vyvodiť, že kľúčová argumentácia oboch sťažovateliek je v zásade identická a je založená

na spochybňovaní existencie kvalifikovaného návrhu Súdnej rady na ich odvolanie, bez

ktorého ich prezident nemohol odvolať z funkcie (ďalej aj „spoločná námietka

sťažovateliek“). Okrem toho sťažovateľky namietajú aj neodôvodnenosť, resp. nedostatočné

odôvodnenie napadnutých rozhodnutí prezidenta o ich odvolaní a sťažovateľka v druhom

rade tiež namieta, že jej nebolo zatiaľ riadne doručené napadnuté rozhodnutie prezidenta

(ďalej aj „námietka sťažovateľky v druhom rade“).

V.1 K námietke sťažovateliek o neexistencii kvalifikovaného návrhu Súdnej

rady na ich odvolanie

Obe sťažovateľky zhodne namietajú, že v súvislosti s ich odvolávaním z funkcie

Súdna rada nepredložila prezidentovi kvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie,

a preto prezident (bez kvalifikovaného návrhu) nebol oprávnený vydať napadnuté

rozhodnutia o ich odvolaní z funkcie sudkýň, t. j. nebol oprávnený ich odvolať.

Sťažovateľka v prvom rade pri odôvodňovaní tejto námietky uvádza, že „Za návrh

na odvolanie možno označiť iba ústavne relevantný návrh, teda taký, v ktorom Súdna rada

SR výslovne uvedie, že konkrétneho sudcu navrhuje na odvolanie z funkcie sudcu“, pričom

prezident ju odvolal z funkcie sudkyne „bez návrhu Súdnej rady SR“, keďže od Súdnej rady

dostal len „list, ktorý ho informoval o tom, že 15 sudcov dovŕšilo vek 65 rokov“, v ktorom

sa „... výslovne neuvádza, či vôbec niektorého z menovaných sudcov súdna rada navrhuje

odvolať“. Sťažovateľka v druhom rade obdobne vníma návrh Súdnej rady na jej odvolanie

len ako „zoznam sudcov, ktorí dovŕšili ústavne relevantný vek oznámenie súdnej rady“,

ktorý má pre prezidenta len informatívny význam.

Súdna rada vo svojom vyjadrení k tejto námietke sťažovateľky v prvom rade

výslovne uvádza, že „Súdna rada uznesením č. 9 zo 16. októbra 2012 si splnila zákonom

stanovenú povinnosť a predložila návrh, v ktorom uviedla menný zoznam sudcov, ktorí

naplnili dôvod dovŕšenia 65 rokov veku a ktorý je dôvodom na možné odvolanie z funkcie

sudcu prezidentom Slovenskej republiky, t. j. súdna rada predložila návrh na odvolanie

sudcov menovite uvedených v predmetnom uznesení č. 9.

Zákon nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam

sudcov, tak ako to uvádza sťažovateľka, ale ukladá povinnosť súdnej rade predložiť

návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov veku. Návrh súdna rada

predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia. Súdna rada ako kolektívny

orgán svoje právo prerokovať a rozhodnúť uplatňuje prostredníctvom uznesenia v súlade

s a ods. 6 , podľa ktorého na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný

súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov ... súdna rada považuje uznesenie za

jednoznačné, vzhľadom na to, že sa v ňom nachádzajú odkazy na a §

18 ods. 2 zákona o súdoch.“.

V zásade analogicky argumentuje Súdna rada k tejto námietke aj vo vyjadrení

k sťažnosti sťažovateľky v druhom rade, pričom navyše v ňom tiež uvádza, že na svojom

zasadnutí konanom 30. marca 2015 «rokovala individuálne k jednotlivým sudcov

s možnosťou ich účasti na rokovaní a vyjadrenia sa dotknutých sudcov. Po rozprave sa

uskutočnilo hlasovanie, ktorým sa rozhodovalo „o podaní návrhu na odvolanie sudcov,

ktorí dovŕšili 65 rokov veku“. Podľa zápisnice s prítomných 16 členov hlasovalo za: 14,

proti:1, zdržal sa hlasovania:1.».

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať skutočnosti uvedené vo vyjadreniach Súdnej

rady, pričom osobitne upozorňuje na tú ich časť, v ktorej sa zdôrazňuje, že „Zákon

nestanovuje povinnosť zaslať prezidentovi Slovenskej republiky zoznam sudcov... ale ukladá

povinnosť súdnej rade predložiť návrh vo veci odvolania sudcov, ktorí dovŕšili 65 rokov

veku.“. Rovnako tak za podstatnú považuje ústavný súd aj tú časť vyjadrení, v ktorých sa

uvádza, že „Návrh súdna rada predkladá prezidentovi po prerokovaní a prijatí uznesenia“,

pričom „na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny

všetkých jej členov“.

V súvislosti s formulovaním svojho postoja k spoločnej námietke sťažovateliek

ústavný súd preskúmal dokumentáciu priloženú k sťažnostiam, ako aj ďalšie podklady, ktoré

si v rámci prípravy na verejné pojednávanie zabezpečil (uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16.

októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015, zápisnice zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16.

októbra 2012 a 30. marca 2015, ako aj zvukové záznamy z týchto zasadnutí), a po ich

preskúmaní poukazuje na tieto skutočnosti:

Napadnuté uznesenia Súdnej rady č. 9 zo 16. októbra 2012 a č. 444 z 30. marca 2015

(ako aj ďalšie porovnateľné uznesenia Súdnej rady vydané v tomto období) majú v zásade

identickú formu a obsahujú popri menách iných sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, aj

mená sťažovateliek. Napadnuté uznesenia Súdnej rady nie sú síce výslovne označené ako

„Návrh na odvolanie...“, ale z ich textu (predovšetkým záhlavia) možno bez vážnejších

pochybností vyvodiť záver, že ide o návrh na odvolanie sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov,

adresovaný prezidentovi. Tento záver možno spoľahlivo vyvodiť najmä z toho, že v texte

napadnutých uznesení sú obsiahnuté odkazy na príslušné ustanovenia , ktoré upravujú

právomoc prezidenta odvolať sudcov všeobecných súdov ( ), resp.

pôsobnosť Súdnej rady predkladať prezidentovi návrhy na odvolanie sudcov (čl. 141a

ods. 4, resp. po novelizácii vykonanej ústavným , a

ods. 5 ). Ústavný súd zároveň zistil, že k napadnutým uzneseniam nie sú priložené

žiadne prílohy.

Zo zápisníc zo zasadnutí Súdnej rady konaných 16. októbra 2012 a 30. marca 2015

a zvukových záznamov z týchto zasadnutí vyplýva, že Súdna rada na nich prerokovala body

programu označené ako „Prerokovanie personálnych otázok sudcov podľa § 18 ods. 2

písm. b) ..“. Na rokovaní o tomto bode programu sa mohli

zúčastniť a na nich vystúpiť všetci dotknutí sudcovia a vysloviť svoj postoj k návrhu na ich

odvolanie z funkcie. Sťažovateľka v prvom rade sa podľa zápisnice zasadnutia Súdnej rady

konaného 16. októbra 2012 zúčastnila. Sťažovateľka v druhom rade sa zasadnutia Súdnej

rady konaného 30. marca 2015 nezúčastnila, túto skutočnosť však v sťažnosti nenamieta

(ani neuvádza, prečo sa rokovania nezúčastnila).

Zo zvukových záznamov o zasadnutiach Súdnej rady konaných 16. októbra 2012

a 30. marca 2015 (ako aj zápisníc o týchto zasadnutiach) vyplýva, že členovia Súdnej rady

diskutovali o výklade príslušných ustanovení a zákona o sudcoch upravujúcich

proces odvolávania sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, z funkcie. V diskusii vystúpili

viacerí členovia Súdnej rady, pričom niektorí z nich sa vo svojich vystúpeniach priklonili

k výkladu, podľa ktorého musí byť prezidentovi predložený na odvolanie zoznam všetkých

sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a to aj s prípadným odporúčaním Súdnej rady, príp.

funkcionárov súdov, či orgánov sudcovskej samosprávy. Naopak, viacerí členovia Súdnej

rady v diskusii poukázali na skutočnosť, že nie je povinnosťou Súdnej rady predložiť

prezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a v tejto

súvislosti argumentovali aj tým, že návrh na odvolanie sa schvaľuje formou uznesenia,

ku ktorému je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady. Ústavný

súd v tejto súvislosti osobitne upozorňuje na vystúpenia JUDr. Maruščáka, ktorý tak na

zasadnutí konanom 16. októbra 2012, ako aj zasadnutí konanom 30. marca 2015 poukázal

na nález ústavného súdu sp. zn. a právne názory ústavného súdu v ňom

obsiahnuté (podrobne analyzované v časti III.3 tohto nálezu).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd zastáva názor, že námietka

sťažovateliek o tom, že Súdna rada v oboch prípadoch predložila prezidentovi

nekvalifikovaný návrh na ich odvolanie z funkcie, na základe ktorého prezident nebol

oprávnený vydať napadnuté rozhodnutia, je nedôvodná.

Na podporu svojho záveru ústavný súd popri stotožnení sa s argumentáciou

obsiahnutou vo vyjadreniach Súdnej rady zvýrazňuje skutočnosť, že forma napadnutých

uznesení Súdnej rady týkajúcich sa odvolávania sudcov z dôvodu uvedeného v čl. 147

ods. 2 písm. b) je v zásade identická, pričom ich ústavná relevancia nebola podľa

poznatkov ústavného súdu do času doručenia sťažností sťažovateliek nikdy právne

relevantným spôsobom spochybňovaná a ich obsah žiadny prezident nepovažoval za

nezrozumiteľný. Vzhľadom na to sa ústavný súd nemôže stotožniť s argumentáciou

sťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej za situácie, keď malo byť napadnuté uznesenie

Súdnej rady č. 9 nezrozumiteľné, bolo „implikovanou ústavnou povinnosťou prezidenta

SR... požiadať Súdnu radu SR o vysvetlenie, aký obsah má uznesenie Súdnej rady č. 9

zo 16. októbra 2012“.

Za podstatnú ústavný súd považuje ale predovšetkým skutočnosť, že v čase

rozhodovania Súdnej rady o napadnutých uzneseniach boli už známe právne názory

ústavného súdu k výkladu sporných ustanovení zákona o sudcoch, v zmysle ktorých nie je

povinnosťou Súdnej rady predložiť prezidentovi návrh na odvolanie všetkých sudcov, ktorí

dosiahli vek 65 rokov. Členovia Súdnej rady mohli (a aj mali) pri svojom hlasovaní

vychádzať z právnych názorov obsiahnutých vo výklade ústavného súdu, a to aj preto, že im

musela byť známa skutočnosť, že ich rozhodnutie by mohlo byť ústavne relevantným

spôsobom spochybnené len v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd k tomu

poznamenáva, že od členov Súdnej rady sa dá opodstatnene očakávať, že dôverne poznajú

minimálne tú časť judikatúry ústavného súdu, ktorá súvisí s pôsobnosťou Súdnej rady,

pričom navyše jeden z členov Súdnej rady ostatných členov Súdnej rady na jej relevantnú

časť pred hlasovaním o napadnutých uzneseniach výslovne upozornil. Za týchto okolností

spochybňovanie nekvalifikovanosti napadnutých uznesení Súdnej rady sťažovateľkami je

vo svojej podstate subjektívnym spochybňovaním nielen odbornej, ale i rozumovej

vyspelosti členov Súdnej rady, čo nemôže zakladať dôvod na vyslovenie záveru o ústavnej

neakceptovateľnosti napadnutých rozhodnutí Súdnej rady.

V.2 K námietke sťažovateliek o nedostatočnom odôvodnení napadnutých

rozhodnutí prezidenta

Sťažovateľka v prvom rade vo svojej sťažnosti namieta, že „Úkon, ktorým prezident

SR sťažovateľke oznámil neobsahuje odôvodnenie sťažovateľkinho odvolania z funkcie.“.

Podrobnejšie odôvodnenie tejto námietky je obsiahnuté až v ďalších podaniach

sťažovateľky v prvom rade, a to najmä v podaní doručenom ústavnému súdu 24. apríla

2015 na základe jeho predchádzajúcej výzvy. V tomto podaní právny zástupca sťažovateľky

v prvom rade argumentuje nasledovne: „Druhého porušenia SR sa prezident SR

Ivan Gašparovič dopustil, keď sťažovateľku odvolal z funkcie sudkyne Najvyššieho súdu bez

uvedenia dôvodov pre svoje rozhodnutie. Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je imlikovaná

v ústavnej úprave menovacích právomocí prezidenta SR (-27)...“ Aj z ďalšej

argumentácie sťažovateľky v prvom rade vyplýva, že svoj názor o povinnosti prezidenta

odôvodniť napadnuté rozhodnutie odvodzuje z právnych názorov ústavného súdu

vyslovených v uznesení sp. zn. z 24. októbra 2012 prijatom v konaní podľa

o výklade a , ktoré sa síce týka

vymenúvania generálneho prokurátora Slovenskej republiky, avšak ide o rozhodnutie

ústavného súdu, ktoré je všeobecne záväzné. Preto by sa právne názory obsiahnuté

v označenom uznesení mali podľa sťažovateľky v prvom rade aplikovať pri výkone všetkých

kreačných právomocí prezidenta, teda aj pri výkone právomoci odvolávať na návrh Súdnej

rady sudcov všeobecných súdov. Je zjavné, že sťažovateľka v prvom rade formuluje

námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj v nadväznosti na svoje

tvrdenie, že jej odvolanie z funkcie sudkyne neodporúčali vo svojich vyjadreniach

sudcovská rada pri najvyššom súde, ako ani predsedníčka správneho kolégia najvyššieho

súdu, pričom k týmto vyjadreniam sa mala „pripojiť“ aj Súdna rada.

Sťažovateľka v druhom rade taktiež namieta nedostatok odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia prezidenta o svojom odvolaní z funkcie sudkyne, aj keď len vo všeobecnej

rovine, keď vo svojej sťažnosti uvádza: „Každé rozhodnutie orgánu verejnej moci... musí

byť náležite odôvodnené a to navyše v tých prípadoch, v ktorých má orgán verejnej moci

priestor na úvahu (m. m. )...“

Prezident argumentuje, že jeho rozhodnutia boli dostatočne odôvodnené tým, že sa

v nich poukazuje na „ , v ktorom sú ustanovené oba

predpoklady na takýto úkon hlavy štátu (I.1. a 2., t. j. návrh súdnej rady a dosiahnutie veku

65 rokov). Vzhľadom na to, že iné dôvody ani zákon o sudcoch nevyžadujú, podľa

môjho názoru, takéto odôvodnenie plne postačovalo a nenarušovalo žiaden princíp

právneho štátu, najmä základné právo na dobrú správu vecí verejných a neporušovalo ani

.“.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky v prvom rade, podľa ktorej by sa na

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia o jej odvolaní mali primerane vzťahovať právne

názory vyslovené v uznesení sp. zn. , ústavný súd konštatuje, že v jeho

doterajšej judikatúre už boli explicitne vyslovené právne názory, ktoré túto argumentáciu

sťažovateľky v prvom rade minimálne spochybňujú. Ústavný súd v konkrétnostiach

poukazuje predovšetkým na právny názor väčšiny pléna ústavného súdu vyjadrený

v uznesení sp. zn. z 28. októbra 2015, v ktorého odôvodnení sa uvádza:

„Z odôvodnenia nálezu sp. zn. tak jednoznačne vyplýva, že na

rozhodovanie prezidenta o vymenovaní sudcov ústavného súdu sa nevzťahuje výklad

podaný ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , keďže tento sa

vzťahuje výhradne na rozhodovanie prezidenta o (ne)vymenovaní generálneho prokurátora

Slovenskej republiky.“

Ako už bolo v inej súvislosti uvedené, senát ústavného súdu rozhodujúci o sťažnosti

sťažovateliek nemôže v konaní o sťažnosti podľa prelamovať právne

názory pléna ústavného súdu, a teda ani citovaný právny názor, hoci z odlišných stanovísk

všetkých členov tohto senátu, ktoré pripojili k uzneseniu sp. zn.

z 28. októbra 2015, vyplýva, že sa s ním nestotožňujú. Senátu ústavného súdu však nič

nebráni vyjadriť sa na účely rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateliek k interpretácii

citovaného právneho názoru väčšiny pléna ústavného súdu. Podľa názoru II. senátu

ústavného súdu nemožno citovaný právny názory väčšiny pléna ústavného súdu vykladať

tak rigorózne, že by sa právna veta „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto

nesmú byť svojvoľné“ obsiahnutá vo výroku všeobecne záväzného uznesenia sp. zn.

z 24. októbra 2012 vzťahovala výhradne len na vymenúvanie generálneho

prokurátora Slovenskej republiky a nebolo by ju možné aspoň primerane vzťahovať na

výkon všetkých kreačných právomocí prezidenta, a teda aj odvolávanie sudcov všeobecných

súdov.

Načrtnutý rigorózny prístup k interpretácii názorov vyslovených v uznesení pléna

ústavného súdu sp. zn. by totiž vo svojej podstate vážne spochybňoval jeden

z významných princípov právneho štátu – zákaz svojvôle. Navyše ústavný súd v odôvodnení

uznesenia sp. zn. zdôraznil, že „Povinnosť zverejniť dôvody, ktoré ho viedli

k nevymenovaniu kandidáta na funkciu generálneho prokurátora, vyplýva z požiadavky

transparentnosti výkonu štátnej moci, resp. princípu verejnej kontrolovateľnosti výkonu

štátnej moci občanmi, od ktorých táto moc pochádza ( ). Ústavný súd

pritom zdôrazňuje, že tento princíp považuje za integrálnu súčasť generálneho princípu

demokratického a právneho štátu v zmysle .“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

podčiarknuť, že rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone

ich ústavných právomocí nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami

vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. Pri rozhodnutiach vydaných

v správnom konaní alebo v súdnom konaní totiž osobitné zákony spravidla explicitne

ustanovujú ich obligatórne náležitosti, ktorými sú výrok rozhodnutia, odôvodnenie

rozhodnutia a poučenie o opravnom prostriedku (pozri napr.

, , Civilný

sporový poriadok atď.), zatiaľ čo pri väčšine rozhodnutí ústavných orgánov vydaných pri

výkone ich ústavných právomocí ani osobitné zákony ich náležitosti neustanovujú,

a tobôž neustanovujú, že obligatórnou súčasťou takýchto rozhodnutí je aj odôvodnenie

(vo vzťahu k už uvedenému možno poukázať aj na viacero rozhodnutí, v ktorých sa ústavný

súd porovnateľným spôsobom vyslovil k právnej povahe rozhodnutí Súdnej rady;

, alebo ). Sťažovateľka v prvom rade sa v zásade

zhoduje s vysloveným názorom, keď v sťažnosti uvádza, že „Náležitosti rozhodnutia

prezidenta SR o odvolaní sudcu z funkcie neustanovuje SR ani zákon. Náležitosti

takého rozhodnutia treba vyvodiť z účelu rozhodnutia v spojení s výkladom

právomoci prezidenta SR podľa čl. 102 ods. 1 písm. f), ktorý Ústavný súd SR podal v konaní

.“.

V súvislosti s potrebou vyjadriť sa k možným prístupom k interpretácii všeobecne

záväznej právnej vety „Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť

svojvoľné“ obsiahnutej vo výrokovej časti uznesenia sp. zn. z 24. októbra

2012, ktorú indikuje argumentácia sťažovateľky v prvom rade, ústavný súd poznamenáva,

že jeho úsilie interpretovať citovanú právnu vetu nie je spojené s ambíciou prelamovať

právny názor iného senátu ústavného súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn.

vyslovil: „Rozhodnutia prezidenta o (ne)vymenovaní sudcov ústavného

súdu a predchádzajúce rozhodnutie zákonodarného orgánu (uznesenie národnej rady)

o voľbe kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu podľa sa

nezdôvodňujú a ani žiadna zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach

ani možnosť proti nim sa odvolať.“

Aj keď má II. senát ústavného súdu výhrady k citovanému právnemu názoru,

v okolnostiach posudzovanej veci považuje citovaný právny názor na účely rozhodnutia

o sťažnostiach sťažovateliek za irelevantný. Požiadavku „uviesť dôvody svojho

rozhodnutia“ vyvoditeľnú z výrokovej časti uznesenia sp. zn. z 24. októbra

2012 totiž podľa názoru ústavného súdu nemožno interpretovať (zovšeobecňujúco)

paušálne, ale vždy s ohľadom na to, o aké „ústavné“ rozhodnutie v konkrétnom prípade ide,

a to predovšetkým z hľadiska miery uváženia, resp. limitov diskrécie, ktorú alebo

zákon prezidentovi v jednotlivých prípadoch ustanovuje (pripúšťa). Zároveň sa musia pri

posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia či postupu, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, vždy brať na zreteľ aj ďalšie aspekty, a to najmä potenciálne

dôsledky napadnutého rozhodnutia na riadny chod ústavných orgánov, resp. iný (chránený)

verejný záujem, ale tiež konkrétne okolnosti za akých bolo napádané rozhodnutie vydané

vrátane jeho dôsledkov a dopadov na osoby, ktorých sa týka (napr. z hľadiska garancie

nediskriminácie, rešpektovania ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a pod.).

Vychádzajúc z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu právnu vetu

„Prezident uvedie dôvody nevymenovania, pričom tieto nesmú byť svojvoľné“

interpretovať tak rigorózne, že (aspoň stručné) odôvodnenie konkrétneho rozhodnutia

prezidenta musí obligatórne tvoriť jeho integrálnu súčasť. Podstatné je totiž to, aby bol

prezident spôsobilý obhájiť (politicky, eticky) svoje rozhodnutie pred verejnosťou

a v prípade potreby ho obhájiť aj právne relevantným spôsobom v konaní pred ústavným

súdom, resp. iným orgánom verejnej moci. Naplnenie tejto požiadavky totiž zodpovedá

princípu transparentnosti výkonu štátnej moci a jej kontrolovateľnosti občanmi, ktorý

ústavný súd zvýraznil vo veci sp. zn. . Navyše ústavný súd berie na zreteľ aj

skutočnosť, že nezverejnenie dôvodov odvolania z verejnej funkcie nemusí byť vždy

v neprospech dotknutého verejného funkcionára, t. j. k „uvedeniu dôvodov nevymenovania“

môže dôjsť aj ex post, a to zvlášť vtedy, ak dotknutý verejný funkcionár vysloví právne

relevantným spôsobom výhrady k rozhodnutiu o jeho odvolaní z verejnej funkcie, čo vedie

k potrebe tieto dôvody ex post sprístupniť príslušnému ústavnému orgánu, príp. ich vhodnou

formou zverejniť.

Aplikujúc uvedené východiská na rozhodnutia prezidenta o odvolávaní sudcov,

ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na mieru diskrécie, ktorú prezidentovi pri

rozhodovaní o odvolávaní sudcov priznáva (pozri ), možno

považovať takéto rozhodnutia z ústavného hľadiska za akceptovateľné aj v prípade, ak

obsahujú len strohé odôvodnenie spočívajúce v odkaze na naplnenie ústavných požiadaviek

na odvolanie konkrétneho sudcu z funkcie (existencia návrhu Súdnej rady na odvolanie

a dosiahnutie veku 65 rokov). Uvedené požiadavky sťažovateľkami napadnuté rozhodnutia

prezidenta spĺňajú, t. j. ústavný súd ich považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Výhrady sťažovateľky v prvom rade k napadnutému rozhodnutiu prezidenta

vychádzajúce z argumentácie, že k jej odvolaniu sa vo svojich stanoviskách negatívne

vyjadrila sudcovská rada pri najvyššom súde a predsedníčka správneho kolégia, pričom toto

negatívne stanovisko si mala osvojiť aj Súdna rada, ústavný súd taktiež nepovažuje za

spôsobilé na to, aby relevantným spôsobom spochybnili napadnuté rozhodnutie prezidenta

z 9. júna 2014. Na podporu tohto záveru ústavný súd považuje za potrebné uviesť niekoľko

poznámok:

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka v prvom rade

nepreukázala hodnoverným spôsobom svoje tvrdenie, že Súdna rada relevantným spôsobom

odporučila prezidentovi, aby ju neodvolal z funkcie, pričom v prospech tohto tvrdenia

nesvedčí ani dokumentácia, ktorú si ústavný súd prostredníctvom Súdnej rady zabezpečil

k svojmu rozhodovaniu. Predovšetkým napadnuté uznesenie Súdnej rady č. 9 (obsahujúce

návrh na odvolanie sťažovateľky v prvom rade z funkcie) neobsahuje žiadnu prílohu, ktorá

by sa týkala sťažovateľky v prvom rade. Nepreukázalo sa ani tvrdenie sťažovateľky

v prvom rade, že v časti I tohto nálezu citovaný text [„(...) Skúsenosti a znalosti...

JUDr. Reiffovej sú pre zabezpečenie plynulého a odborného výkonu súdnej činnosti

v sociálnej agende naďalej potrebné a nevyhnutné a ich odchod by vážne ohrozil funkčnosť

súdnej ochrany v tejto citlivej oblasti súdneho rozhodovania.“] tvorí súčasť zápisnice

Súdnej rady zo zasadnutia konaného 16. októbra 2012. Tento text (a ani žiadny podobný

text) nie je súčasťou ani žiadneho iného dokumentu, ktorý Súdna rada ústavnému súdu

predložila na základe jeho predchádzajúceho vyžiadania.

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zastáva názor, že aj vtedy, ak by sťažovateľka

nespochybniteľným spôsobom preukázala, že „odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať ju

z funkcie adresované prezidentovi tvorilo prílohu napadnutého uznesenia Súdnej rady č. 9

zo 16. októbra 2012 (bolo k nemu priložené), by prezident takéto „odporúčanie“ vzhľadom

na ustanovené limity diskrécie výkonu jeho právomoci vyplývajúce z

písm. b) nemusel akceptovať. Je to tak predovšetkým preto, že na odvolávanie

sťažovateľky v prvom rade aplikovateľný záväzný výklad

podaný ústavným súdom v náleze sp. zn. umožňuje Súdnej rade rozhodnúť aj

o tom, že návrh na odvolanie niektorého zo sudcov, ktorí dosiahol vek 65 rokov,

prezidentovi nepredloží. Pri akceptovaní tohto výkladu by sa

„odporúčanie“ Súdnej rady neodvolať sťažovateľku v prvom rade z funkcie priložené

k právne relevantnému návrhu na jej odvolanie adresovanému prezidentovi javilo ako

zjavne rozporuplné a zmätočné.

V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že požiadavka bližšie odôvodniť

inak právne nespochybniteľné rozhodnutie prezidenta o odvolaní sudcu z funkcie

(existencia návrhu Súdnej rady na jeho odvolanie a dosiahnutie veku 65 rokov) nemá

dostatočnú ústavnú relevanciu ani preto, že ústavná konštrukcia odvolávania sudcov

z dôvodu dosiahnutia veku 65 rokov je zjavne založená na tom, že výkon funkcie sudcu po

dosiahnutí veku 65 rokov je výnimkou a naopak, pravidlom je stav, keď sudcovia po

dosiahnutí ustanoveného veku už funkciu sudcu nevykonávajú (boli z nej odvolaní).

Skôr by teda bolo v záujme naplnenia požiadavky transparentnosti výkonu verenej moci

a zabránenia jej svojvoľného výkonu opodstatnené od prezidenta žiadať, aby uviedol

dôvody svojho rozhodnutia vtedy, ak by v konkrétnom prípade urobil výnimku a neodvolal

by niektorého zo sudcov, ktorý dosiahol vek 65 rokov, z funkcie aj napriek tomu, že Súdna

rada mu predložila kvalifikovaný návrh na jeho odvolanie.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že ani námietky sťažovateliek

o nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí prezidenta nie sú spôsobilé na to, aby

relevantným spôsobom spochybnili ich ústavnú akceptovateľnosť.

V.3 K námietke sťažovateľky v druhom rade

Sťažovateľka v druhom rade tiež namieta, že jej zatiaľ nebolo riadne doručené

napadnuté rozhodnutie o jej odvolaní z funkcie. Ústavný súd konštatuje, že v prípade ak by

sa hodnoverne preukázalo, že jej napadnuté rozhodnutie nebolo doručené, tak by ju aj v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu bolo možné považovať za sudkyňu, keďže v zmysle

§ 18 ods. 4 zákona o sudcoch sudcovi funkcia zaniká až dňom, keď mu bolo doručené

rozhodnutie o odvolaní. Táto skutočnosť by ipso facto vylučovala konanie o jej sťažnosti,

v ktorom sa vo svojej podstate domáha zrušenia rozhodnutia o svojom odvolaní z funkcie

sudkyne, ktoré ešte nie je podľa jej tvrdenia účinné.

Bez ohľadu na uvedené si ústavný súd v rámci prípravy verejného pojednávania

overoval opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľky v druhom rade. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na vyjadrenie prezidenta k sťažnosti, v ktorom sa uvádza, že

sťažovateľke bolo napadnuté rozhodnutie o odvolaní „riadne doručené náhradným

spôsobom“. Hodnovernosť citovaného tvrdenia Kancelária prezidenta osvedčila, keď

predložila ústavnému súdu dôkazy o tom, že napadnuté rozhodnutie doručovala

prostredníctvom poštovej zásielky, ktorú si sťažovateľka v druhom rade opakovane

neprevzala, a zásielka jej bola 17. júna 2015 vrátená ako nedoručiteľná. Na tomto základe

Kancelária prezidenta vyhodnotila zásielku ako (náhradne) doručenú primeranou aplikáciou

ustanovení o fikcii doručenia. Tento záver Kancelárie prezidenta

akceptovalo aj Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré vykonáva funkciu

osobného úradu sudcov všeobecných súdov. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať

uvedené skutočnosti a zastáva názor, že námietka sťažovateľky v druhom rade o tom, že jej

riadne nebolo doručené napadnuté rozhodnutie, je nedôvodná a v okolnostiach

posudzovanej veci ju možno považovať aj za účelovú.

Sumarizujúc svoje predbežné závery, ústavný súd konštatuje, že žiadna z námietok

sťažovateliek nie je spôsobilá na to, aby spochybnila ústavnú konformnosť napadnutých

uznesení Súdnej rady, ako aj napadnutých rozhodnutí prezidenta, t. j. námietky

sťažovateliek nezakladajú dôvod na vyslovenie porušenie ich základného práva podľa čl. 30

ods. 4 a práva podľa ) medzinárodného paktu. Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Nad rámec už uvedených záverov ústavný súd konštatuje, že platná právna úprava

odvolávania sudcov z dôvodu dosiahnutia ustanoveného veku už sama osebe vo

svojej vnútornej konštrukcii obsahuje diskriminačný potenciál, ktorý by sa dal účinne

odstrániť len zmenou ústavnej úpravy, podľa ktorej by bol každý sudca, ktorý dosiahol

ustanovený vek, z funkcie sudcu (ex constitutione) obligatórne odvolaný.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016