Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 357/2026
PDF · 311.25 KB
No categories available
IV. ÚS 357/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa zastúpeného JUDr. Denisou Hostačnou, advokátkou, Dunajská 4, Bratislava, proti postupu Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-227/NKA-ZA1-2022 a jeho uzneseniu z 9. novembra 2023, postupu Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 127/22/1000 a uzneseniu z 29. februára 2024, postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. IV/3 Pz 5/25/1000, sp. zn. IV/3 Pz 24/25/1000, sp. zn. XX GPt 206/25/1000 a jej upovedomeniam z 29. januára 2025, 20. augusta 2025 a 5. novembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. januára 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), princípu legality a zákazu svojvôle podľa čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite (pôvodne Národnej kriminálnej agentúry) v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-227/NKA-ZA1-2022 a jeho uznesením z 9. novembra 2023, ako aj v záhlaví uznesenia uvedeným postupom a uznesením úradu špeciálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP“) a upovedomeniami generálnej prokuratúry. Navrhuje uznesenie vyšetrovateľa zrušiť a vec vrátiť generálnej prokuratúre na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 eur a náhradu trov konania.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa bola sťažovateľovi uložená poriadková pokuta v sume 200 eur s odôvodnením, že v procesnom postavení svedka pri jeho výsluchu 8. novembra 2023 odoprel vypovedať bez zákonného dôvodu, a to napriek predchádzajúcemu opakovanému poučeniu podľa § 129 ods. 1, 2, 3 a § 130 Trestného
poriadku a zároveň opakovanému poučeniu podľa § 70 Trestného poriadku o možnosti uloženia poriadkovej pokuty za bezdôvodné odopretie výpovede. Sťažovateľ odopretie výpovede odôvodňoval tým, že ako policajt nebol oslobodený spod povinnosti mlčanlivosti, keďže predmetom výsluchu mali byť skutočnosti z operatívneho kriminálneho spisu vedeného v režime „Vyhradené“. Vyšetrovateľ uznesenie o pokute odôvodnil tým, že predmetom výsluchu nemali byť utajované skutočnosti.
3. Sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietol prokurátor ÚŠP uznesením č. k. VII/2 Gv 127/22/100-749 z 29. februára 2024 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
4. Sťažovateľ podal 31. decembra 2024 žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora podľa príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 11/2019 z 28. novembra 2019 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v predsúdnom trestnom konaní, ktorú prokurátor generálnej prokuratúry upovedomením č. k. IV/3 Pz 5/25/1000-2 z 29. januára 2025 (ďalej len „prvé upovedomenie“) posúdil ako návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 Trestného poriadku, ktorý nebol podaný včas ani oprávnenou osobou.
5. Na opakovanú žiadosť sťažovateľa vedúci prieskumného oddelenia trestného odboru generálnej prokuratúry v upovedomení č. k. IV/3 Pz 24/25/1000-3 z 20. augusta 2025 (ďalej len „druhé upovedomenie“) konštatoval nesprávnosť postupu prokurátora generálnej prokuratúry pri vybavovaní žiadosti z 31. decembra 2024 a podania sťažovateľa odstúpil nadriadenému prokurátorovi a súdu konajúcemu o obžalobe.
6. Napokon v upovedomení generálnej prokuratúry č. k. XX GPt 206/25/1000-3 z 5. novembra 2025 (ďalej len „tretie upovedomenie“) prvý námestník generálneho prokurátora konštatoval, že vo vzťahu k postupu prokurátorov nezistil v podaniach sťažovateľa skutočnosti spôsobilé vyvolať potrebu prijatia opatrení. Prokurátor ÚŠP v čase podania obžaloby nemal sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa k dispozícii, a teda nemohol o nej vtedy konať. Sťažovateľ napádal postup realizovaný po skončení predsúdneho konania, preto o žiadosti z 31. decembra 2024 nebolo možné konať podľa príkazu generálneho prokurátora. Na uvedený stav reflektoval prokurátor v druhom upovedomení.
7. Prvý námestník napriek tomu po preskúmaní veci konštatoval, že v postupe prokurátora ÚŠP nezistil pochybenia, ktoré by mali vplyv na zákonnosť jeho postupu a vydaného rozhodnutia, a plne sa stotožnil s jeho vecnými a právnymi závermi. Nad rámec uviedol, že skutok, ktorý sa obvinenému kládol za vinu, sa mal stať v presne nezistený čas v priebehu mesiaca august 2021. Sťažovateľovi nič nebránilo vypovedať o jemu známych skutočnostiach o skutku, keďže kriminálny spis bol podľa neho vedený na odbore, na ktorom bol zaradený od konca roka 2021 do konca roka 2022, teda po období, keď sa mal skutok stať. Pritom práve uvedený spis a sťažovateľom tvrdená nevyhnutnosť zachádzať do ním uvedeného obdobia operatívneho rozpracovania, ktoré bolo vedené pod stupňom utajenia „Vyhradené“, boli uvedené pri výsluchu ako prekážka brániaca mu vypovedať. Sťažovateľ mohol vypovedať minimálne vo všeobecnej rovine k osobe obvineného, povahe ich vzájomného vzťahu, služobnému zaradeniu a ďalším skutočnostiam a okolnostiam, ktorých uvedením by nedošlo k porušeniu § 129 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľovo vyjadrenie, že fragmentovaná výpoveď by bola neúplná, chaotická a neobsahovala by tie najdôležitejšie skutočnosti, nemožno považovať za podložené
a preskúmateľné, pričom bolo zvýraznené, že hodnotiť výpoveď (dokonca pred jej vykonaním) nie je úlohou svedka, ale patrí do pôsobnosti orgánu činného v trestnom konaní. Prvý námestník odkázal na časť uznesenia prokurátora, podľa ktorej ak by sťažovateľovi bola vyšetrovateľom položená otázka, zdôrazňujúc, že po monologickej časti, v ktorej mu nič nebránilo vypovedať o všetkých skutočnostiach známych mu o stíhanej trestnej činnosti bez porušenia § 129 ods. 1 Trestného poriadku, mohol v odpovedi poukázať na nutnosť uviesť skutočnosti obsiahnuté v spise a vyšetrovateľa odkázať na jeho zabezpečenie. Podľa prvého námestníka sa vyšetrovateľ nevhodne vyjadril v uznesení o možnom motíve odmietnutia výpovede sťažovateľom, ktoré nevychádzalo z objektívne zisteného skutkového stavu. Pre uloženie poriadkovej pokuty boli tieto vyjadrenia irelevantné a neboli vadou, ktorá by mala za následok jeho zrušenie.
II. Argumentácia sťažovateľa
8. Sťažovateľ bol sankcionovaný rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktorého zákonnosť spochybňuje. Žiadny z následne konajúcich orgánov verejnej moci mu neposkytol účinný, reálny a obsahový prieskum namietaného zásahu. Preskúmanie sa obmedzilo na formalistické konštatovania, procesné obchádzanie podstaty veci a účelové prekvalifikovanie podaní sťažovateľa spôsobom, ktorý mu fakticky znemožnil domôcť sa ochrany jeho práv. Zásah do práva na inú právnu ochranu bol umocnený odmietnutím preskúmania postupu prokurátora podľa príkazu generálneho prokurátora a svojvoľným prekvalifikovaním podania na mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemohol ako svedok podať. Takýto postup je odopretím podstaty označeného práva, keď mu bol odopretý efektívny mechanizmus kontroly rozhodnutia o uložení sankcie.
9. Súčasne došlo k porušeniu princípu legality a zákazu svojvôle, pretože porušovatelia nepostupovali spôsobom ustanoveným zákonom, nerešpektovali kogentný zákaz výsluchu svedka viazaného povinnosťou ochrany utajovaných skutočností bez predchádzajúceho oslobodenia od povinnosti mlčanlivosti podľa § 129 ods. 1 Trestného poriadku v spojení so zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). Napriek existencii zákonnej prekážky bol sťažovateľ sankcionovaný uložením poriadkovej pokuty za konanie, ktorým si plnil zákonnú povinnosť.
10. Porušovatelia neposkytli odpoveď na rozhodujúce námietky sťažovateľa (o existencii zákonnej prekážky výsluchu svedka a absencii dialogickej fázy výsluchu), hoci sťažovateľ opakovane poukazoval na i) judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zdôrazňujúcu povinnosť viesť pred uložením poriadkovej pokuty riadnu dialogickú fázu výsluchu, klásť cielené otázky a overovať reálnosť dôvodov odmietnutia výpovede a na ii) stanoviská a závery Národného bezpečnostného úradu o striktnom režime manipulácie s utajovanými skutočnosťami. Ignorovanie týchto argumentov bez akejkoľvek vecnej odpovede predstavuje porušenie práva na riadne odôvodnené rozhodnutie. Síce na existenciu argumentácie formálne reagovali, avšak bez jej skutočného posúdenia, čím sa ich rozhodnutia stali vnútorne rozpornými, nepreskúmateľnými a arbitrárnymi.
11. Argumentácia generálnej prokuratúry o možnosti oddeliť výpoveď sťažovateľa na „všeobecnú rovinu“ od utajovaných informácií je v rozpore so skutkovým stavom, s argumentáciou sťažovateľa (selekcia výpovede nebola objektívne možná bez rizika porušenia povinnosti mlčanlivosti)
a judikatúrou najvyššieho súdu. Tento záver ignoruje povahu operatívnych informácií, ktoré sú obsahovo previazané a ktorých fragmentácia by viedla k porušeniu povinnosti mlčanlivosti alebo k dezinterpretácii okolností. Tento prístup legitimizuje ukladanie sankcií na základe hypotetických úvah. Argumentácia je aj vnútorne nekonzistentná s procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní. Ak by bolo objektívne možné separovať informácie nepodliehajúce režimu utajenia od poznatkov tvoriacich utajované skutočnosti, bolo by povinnosťou orgánu činného v trestnom konaní viesť výsluch cielenými otázkami tak, aby sa tento rámec preveril a aby bolo možné overiť reálnosť a rozsah zákonnej prekážky výsluchu. Výsluch sťažovateľa však bol vyšetrovateľom ukončený pred konaním dialogickej časti výsluchu bez kladenia otázok.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
III.1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením vyšetrovateľa, uznesením prokurátora a prvým a druhým upovedomením generálnej prokuratúry a postupom im predchádzajúcim:
13. Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k príslušnému orgánu verejnej moci a tomu zodpovedajúca povinnosť konať o veci tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Orgán verejnej moci by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). V obsahu základného práva na inú právnu ochranu je zahrnutý okrem iného aj všeobecný zákaz arbitrárnosti (napr. IV. ÚS 304/2024).
14. Poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom na vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím môže dôjsť k sťaženiu postupu konania. Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje (porov. III. ÚS 152/2017, ZNAU 57/2017, bod 24, IV. ÚS 208/2018, ZNAU 61/2018, v obsahovej nadväznosti aj napr. III. ÚS 256/2023).
15. Ústavný súd nie je skutkovým súdom a jeho právomoc je založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a podľa povahy nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov či iných orgánov verejnej moci, a preto nemôže nahrádzať ich činnosť (IV. ÚS 667/2025). Jeho úlohou je v súlade s čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, a nie tzv. bežnej zákonnosti.
16. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľovi ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť ani spochybňovať. Využitie kasačného oprávnenia ústavného súdu pri tomto type rozhodnutí prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného odôvodnenia tohto ich rozhodnutia (m. m. III. ÚS 152/2017).
17. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom vyšetrovateľa úradu boja proti organizovanej kriminalite a prokurátora ÚŠP a ich rozhodnutiami, proti ktorým mal k dispozícii iné právne prostriedky na ochranu tohto svojho základného práva. Vo vzťahu k uzneseniu vyšetrovateľa bola takým prostriedkom sťažnosť podľa § 185 a nasl. Trestného poriadku, ktorú sťažovateľ aj využil, a jej výsledkom je uznesenie prokurátora. Vo vzťahu k uzneseniu prokurátora bola dostupným prostriedkom ochrany žiadosť podľa príkazu generálneho prokurátora. Podľa judikatúry ústavného súdu tento príkaz (t. č. nahradený príkazom generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. 9/2025 z 27. októbra 2025, pozn.) je vyjadrením osobitného oprávnenia generálneho prokurátora podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov vydávať príkazy, pokyny a iné služobné predpisy, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry, asistentov prokurátorov a ostatných zamestnancov prokuratúry (porov. m. m. IV. ÚS 317/2022).
18. Sťažovateľ sám svojou žiadosťou požiadal podľa príkazu generálneho prokurátora č. 11/2019 o preskúmanie zákonnosti postupu a uznesenia prokurátora, čím bolo splnené kritérium dostupnosti aj účinnosti tohto prostriedku právnej ochrany. Ústavný súd poskytuje konečnú (nie súbežnú s iným orgánom verejnej moci) ochranu základných práv a slobôd.
19. Právnym prostriedkom ochrany práv predpokladaným zákonom je aj žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku. Procesný režim, v ktorom bola posudzovaná sťažovateľova žiadosť z 31. decembra 2024, generálna prokuratúra nekonkretizovala, výsledkom jej posúdenia boli postupne všetky tri upovedomenia generálnej prokuratúry, ktoré je potrebné posudzovať vo vzájomnej súvislosti s ním.
20. Sťažovateľ sa žiadosťou z 31. decembra 2024 domáhal postupu podľa príkazu generálneho prokurátora a prokurátor generálnej prokuratúry ju podľa prvého upovedomenia posúdil ako návrh podľa § 363 Trestného poriadku. Vedúci prieskumného oddelenia trestného odboru generálnej prokuratúry ju potom nepovažoval za žiadosť podľa príkazu generálneho prokurátora ani za žiadosť podľa § 210 ods. 2 Trestného poriadku a považoval za správne odstúpiť ju medzičasom konajúcemu súdu a riaditeľovi odboru závažnej kriminality generálnej prokuratúry. Ten sa v treťom upovedomení okrem hodnotenia správnosti postupu prokurátora generálnej prokuratúry uvedeného v prvom upovedomení vecne vyjadril aj k argumentom sťažovateľa smerujúcim proti uzneseniu prokurátora a uzneseniu vyšetrovateľa. Sťažovateľ sa preto svojimi podaniami podľa zistenia ústavného súdu domohol inej právnej ochrany (preskúmania postupu a uznesení prokurátora a vyšetrovateľa). Prieskumnú právomoc generálnej prokuratúry vo vzťahu k postupom a uzneseniam vyšetrovateľa a prokurátora ústavný súd považuje za daných okolností za dostatočnú na vylúčenie právomoci ústavného súdu, a tým naplnenie podmienky neprípustnosti ústavnej sťažnosti podľa § 132 ods. 1 (prvá alternatíva) zákona o ústavnom súde, čo je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde,
keďže o ochrane základného práva na inú právnu ochranu bol príslušný rozhodovať iný orgán verejnej moci (ÚŠP a generálna prokuratúra).
21. Testu ústavnosti bude preto podrobený postup a posledné tretie upovedomenie generálnej prokuratúry z pohľadu, či v súlade s ústavno-konformným výkladom príslušných ustanovení zákona preskúmala námietky uvedené v žiadosti z 31. decembra 2024.
III.2. K porušeniu označených práv postupom a tretím upovedomením:
22. K inštitútu upovedomenia ústavný súd vo všeobecnosti pripomína, že upovedomenia (prípisy, vyrozumenia) patria k procesným úkonom orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu. Spravidla ide o reakciu na žiadosť, návrh, podnet alebo iné podanie subjektu trestného konania odlišného od orgánu činného v trestnom konaní. Trestný poriadok ráta s inštitútom upovedomenia na viacerých miestach [§ 365 ods. 1 Trestného poriadku, vyrozumenie na žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, upovedomenie poškodeného o zaistení jeho nároku v zmysle § 50 ods. 6 Trestného poriadku, upovedomenie obvineného a jeho obhajcu týkajúce sa žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku či upovedomenie obvineného a poškodeného o vrátení veci podľa § 230 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku a pod.]. Zo sémantického hľadiska sa upovedomením orgánu činného v trestnom konaní rozumie poskytnutie vyrozumenia o procesnom úkone (vykonanom alebo plánovanom) alebo na základe žiadosti subjektu trestného konania o tom, či je v jeho právomoci vyhovieť podaniu podávateľa a v pozitívnom prípade oznámiť mu rozsah prijatých opatrení. Ak argumenty podávateľa nemožno akceptovať, v upovedomení sa uvedú dôvody, ktoré bránia prijať ním požadované opatrenia.
23. Trestný poriadok nepredpisuje náležitosti upovedomenia. Samotný obsah a rozsah upovedomenia je tak ponechaný na úvahe jeho spracovateľa. Napriek tomu musí mať upovedomenie orgánov činných v trestnom konaní takú kvalitu, ktorá zodpovedá povahe procesného úkonu, ktorého sa dotýka, obsahu podania podávateľa a osobitostiam trestného konania, najmä jeho štádiu, v ktorom sa poskytuje. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dodáva, že na inštitút upovedomenia nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu, resp. judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí (m. m. IV. ÚS 534/2012, III. ÚS 384/2015, I. ÚS 434/2022, I. ÚS 186/2025).
24. Jedným z princípov právneho štátu je zákaz svojvôle (arbitrárnosti) v konaní orgánov verejnej moci (I. ÚS 8/97). V právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane alebo uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva a slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo slobody (I. ÚS 894/2014, II. ÚS 298/2015).
25. Ústavný súd, posudzujúc tretie upovedomenie v súhrne s predchádzajúcim prvým a druhým upovedomením, na začiatok uvádza, že nepovažuje za dôvodné tvrdenie sťažovateľa o neposkytnutí obsahového prieskumu zásahu. Generálna prokuratúra, naopak, zrozumiteľne odôvodnila svoje závery posúdenia podania sťažovateľa (žiadosti z 31. 12. 2024) smerujúceho k prieskumu uznesenia prokurátora (a predchádzajúceho uznesenia vyšetrovateľa). Vyjadrila sa k možnosti postupu podľa príkazu generálneho prokurátora, ktorú vylúčila z dôvodu ukončenia predsúdnej fázy trestného konania. Nad rámec však sama uviedla aj vecné dôvody, pre ktoré sťažovateľovo podanie považovala za nespôsobilé na spochybnenie záverov uznesenia vyšetrovateľa a prokurátora, a preto ústavný súd (napriek zisteniu o nie úplne priamočiarom postupe zo strany prokurátorov generálnej prokuratúry, ktorý viedol sťažovateľa k opakovaniu podania v nadväznosti na prvé upovedomenie) vo výsledku nepovažoval prieskum zo strany generálnej prokuratúry za neúčinný, príliš formalistický či odopierajúci sťažovateľovi inú právnu ochranu, ktorej sa domáhal.
26. Ústavný súd nezistil ani známky arbitrárnosti, nedostatočného odôvodnenia a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku o zákazu výsluchu svedka, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Práve naopak, dôvody uvedené v treťom upovedomení v spojení s dôvodmi uvedenými v uzneseniach prokurátora a vyšetrovateľa považuje za zrozumiteľné, rozumne vyplývajúce z okolností prípadu, spätne preskúmateľné a ústavné.
27. Stručnosť záverov tretieho upovedomenia je podmienená nielen obsahovým formátom daného typu právneho prostriedku nápravy, ale predovšetkým stotožnením sa s obsahom uznesenia prokurátora, ktorý bol sťažovateľovi známy, čo je postup štandardne aprobovaný aj rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí súdov v ich inštančnej postupnosti nemožno posudzovať izolovane (III. ÚS 489/2021). Taká optika má svoju aplikovateľnosť aj v rámci posudzovania postupov orgánov činných v trestnom konaní v inštančnej hierarchii ich rozhodnutí majúcich meritórnu povahu (IV. ÚS 61/2025), resp. sprostredkovane na posudzovaný prípad prieskumu generálnou prokuratúrou s možnosťou zákonnými prostriedkami zvrátiť priebeh trestného konania v jeho príslušnom štádiu.
28. Ústavný súd odkazuje na podrobné odôvodnenie predovšetkým uznesenia prokurátora (na ktoré ako na vecne správne odkazovala aj generálna prokuratúra), ktorý sa detailne zaoberal postupom vyšetrovateľa a sťažovateľa počas výsluchu. Prokurátor ÚŠP konštatoval nesprávnosť názoru sťažovateľa, že povaha okolností tvoriacich predmet výpovede napĺňa znaky utajovanej skutočnosti už len z dôvodu existencie spisu . Bez ohľadu na sťažovateľovu vedomosť o skutočnostiach zo spisu podliehajúceho stupňu utajenia „Vyhradené“ je podľa prokurátora absolútne neprípustné ich paušalizované stotožnenie s predmetom výsluchu bez poznania otázok vyšetrovateľa. Takýto postup svedka je nepreskúmateľný a natoľko zovšeobecňujúci, že nemôže byť obmedzený len na hypotetické otázky o okolnostiach ktorých predmet tvorí utajovanú skutočnosť, ale logicky musí zahŕňať aj otázky, ktorých zodpovedanie by za žiadnych okolností nemohlo byť považované za porušenie ich ochrany. V prípade položenia všeobecných otázok svedkovi (napr. či pozná obvinených, o vzťahu k nim, či sa nachádzal v určitom čase na určitom mieste, a ak áno, čoho bol svedkom, akým spôsobom boli realizované úkony v danej trestnej veci s ohľadom na posúdenie ich zákonnosti a pod.) nemožno odpovede na nich považovať za utajovanú skutočnosť (v pochybnostiach mohli byť zodpovedané aspoň čiastočne). Podľa prokurátora ÚŠP skutočnosti, ktoré sťažovateľ vnímal pri výkone služobnej činnosti (a už vôbec nie tie, ktoré vnímal mimo nej), nemožno automaticky považovať za utajené skutočnosti len preto, lebo boli súčasne obsiahnuté v spise o operatívno-pátracej činnosti s určitým stupňom utajenia. Predmetom svedeckej
výpovede totiž býva spravidla subjektívne podanie vnímaných okolností svedkom. Práve zodpovedaním, čo i len čiastočným, alebo odôvodneným odmietnutím odpovedať na otázky vyšetrovateľa mohlo dôjsť k sťažovateľom opisovanému rozlíšeniu medzi „bežnými“ skutočnosťami, s ktorými sa ako príslušník oboznámi pri plnení úloh Policajného zboru alebo v súvislosti s ním, a činnosťou príslušníka vykonávanou utajovaným spôsobom s príslušným stupňom utajenia.
29. Opačný postup (paušálne odmietnutie odpovedí), minimálne v prípade otázok netýkajúcich sa utajovanej skutočnosti, predstavuje bezdôvodné odopretie výpovede sankcionovateľné pokutou. Tvrdenie sťažovateľa o znížení kvality jeho výpovede je podľa prokurátora opäť len subjektívnym vyjadrením jeho názoru, ktorý z titulu nepreskúmateľnosti nemôže byť považovaný za dôvod na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa. Sťažovateľ mohol v prípade akejkoľvek položenej otázky jednoducho v odpovedi poukázať na skutočnosti obsiahnuté v spomenutom spise a odkázať vyšetrovateľa na jeho zabezpečenie. Prokurátor tiež akcentoval, že prípadná trestná činnosť príslušníkov nemôže byť utajovanou skutočnosťou podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane utajovaných skutočností a sťažovateľ mal bez pochybností povinnosť o nej vypovedať. Vyšetrovateľ sťažovateľovi po počiatočnom odopretí výpovede vysvetlil, že má možnosť po položení otázok ku každej z nich samostatne odmietnuť odpovedať a zdôvodniť, prečo odpoveď na danú otázku predstavuje porušenie ochrany utajovanej skutočnosti, čo sťažovateľ odmietol s poukazom na svojvoľné paušálne odmietnutie vyjadriť sa k veci, a preto nemožno vyčítať, že vyšetrovateľ neuviedol otázky do zápisnice po jasne prezentovanej neochote sťažovateľa odpovedať na akúkoľvek položenú otázku, hoci za normálnych okolností by uvedenie otázok malo zmysel pre neskoršie posúdenie dôvodnosti odopretia výpovede. Konanie sťažovateľa prokurátor označil za nezákonné porušenie povinnosti svedčiť pri zotrvaní na nesprávnom právnom závere (o výklade § 129 Trestného poriadku, pozn.) napriek opakovanému vysvetleniu vyšetrovateľa odkazujúceho na metodické usmernenie a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu.
30. Generálna prokuratúra sa podľa názoru ústavného súdu jasne, použijúc v okolnostiach veci relevantnú argumentáciu, vysporiadala s podstatnou otázkou, prečo sťažovateľom uvedené prekážky nebránili vykonaniu jeho povinnosti svedčiť a neboli bez ďalšieho prekážkou znemožňujúcou jeho výsluch. Uviedla aj odpoveď na námietku o absencii dialogickej fázy výsluchu. Odobrila spôsob aplikovania relevantného § 129 ods. 1 Trestného poriadku zo strany vyšetrovateľa, ako aj prokurátora ÚŠP. Pritom s odkazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu uviedla, aký mal byť postup sťažovateľa, aby sa predišlo porušeniu zákonnej povinnosti svedčiť v prípade, v ktorom by mal byť zároveň dodržaný zákaz výsluchu. Uvedením tohto odôvodnenia podporila závery o splnení zákonných podmienok na uloženie poriadkovej pokuty. Námietka o svojvôli (založená na nedodržaní kogentného ustanovenia zákona) nie je preto dôvodná.
31. Bližšie hodnotenie zákonnosti postupu a záverov tretieho upovedomenia generálnej prokuratúry ústavnému súdu ako ochrancovi ústavnosti neprináleží. Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti je skúmať iba ústavné markanty postupu orgánov verejnej moci a z nich plynúce závery vyjadrené v jednotlivých individuálnych právnych aktoch, a to z pohľadu, či neprekračujú rámec ich ústavnej udržateľnosti v konfrontácii so skutkovými a s právnymi okolnosťami veci. Ústavný súd nie je skutkový súd, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, a taktiež nie je v poradí ďalším súdom, resp. orgánom verejnej moci rozhodujúcim o v kompetenčnom reťazci nasledujúcom/ďalšom opravnom prostriedku sťažovateľa.
32. Nedostatok konkrétnej odpovede na sťažovateľom odkazovanú judikatúru najvyššieho súdu nemá intenzitu porušenia označeného práva. Sťažovateľom odkazovaný prípad sa týkal odopretia vypovedať podľa § 130 ods. 2 Trestného poriadku, a nie zákazu výpovede. Okrem toho generálna prokuratúra jasne odôvodnila možnosť realizovania dialogickej fázy výsluchu. Námietka o nereagovaní na stanoviská a závery Národného bezpečnostného úradu (sťažovateľ neuviedol nič konkrétnejšie) je neprípustná (pri materiálnom chápaní princípu subsidiarity), pretože v žiadosti z 31. decembra 2024 sťažovateľ v tomto zmysle neargumentoval, iba poukazoval na ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd nepovažuje za dôvodnú námietku, že na argumentáciu sťažovateľa reagovala generálna prokuratúra len formálne bez jej skutočného posúdenia a že sa tým jej upovedomenie stalo vnútorne rozporným, nepreskúmateľným a arbitrárnym. Generálna prokuratúra poskytla na námietky kompletné odpovede a zároveň podľa posúdenia ústavného súdu sú jej odpovede ústavnoprávne udržateľné.
33. Do právomoci ústavného súdu rozhodne nepatrí hodnotiť zo skutkového hľadiska konkrétnu možnosť oddeliť všeobecnú časť výpovede od utajovaných skutočností. Generálna prokuratúra dostatočne odôvodnila záver o možnosti sťažovateľa všeobecne vypovedať k naznačeným otázkam bez porušenia § 129 ods. 1 Trestného poriadku. Jej záver je v súlade so závermi uvedenými vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 205/2025 aj s komentárovou literatúrou: „Zákaz výsluchu sa tak vzťahuje len na povinnosť vypovedať v procesnom postavení svedka o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, avšak len v rozsahu, na ktorý sa viaže zákaz výsluchu svedka, o ostatných okolnostiach, ktoré tomuto zákazu nepodliehajú, ak nie je iný dôvod na odopretie výpovede, je aj svedok, na ktorého sa v určitom rozsahu viaže zákaz výsluchu, povinný vypovedať.“ (BURDA, E. § 129 Zákaz výsluchu svedka. In: ČENTÉŠ, J., KURILOVSKÁ, L., ŠIMOVČEK, I., BURDA, E. a kol. Trestný poriadok I. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2021, s. 843, marg. č. 1.).
34. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi tretím upovedomením (ako aj predchádzajúcim postupom generálnej prokuratúry) a obsahom označeného základného práva neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2026
Libor Duľa
predseda senátu