Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 152/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti PROVENTUS│advokáti s. r. o.,

Mostová 2, Bratislava, zastúpenej RASLEGAL, s. r. o., Mostová 2, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Slavomír Rabatin, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na slobodný výkon povolania podľa

, práva vlastniť majetok zaručeného v

a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. z 22. septembra 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti PROVENTUS│advokáti s. r. o. o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2016 elektronicky a prostredníctvom faxu doručená sťažnosť spoločnosti

PROVENTUS│advokáti s. r. o. (ďalej len „sťažovateľ“) následne doplnená 4. januára 2017,

ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich v záhlaví označených práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k. -513 z 22. septembra 2016 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa pod sp. zn.

vedie konanie, ktorým sa (ďalej len „žalobkyňa“) domáha

na a (ďalej len „žalovaný 1.“

resp. „žalovaná 2.“, alebo aj spoločne „žalovaní“) určenia, že záložné právo

k nehnuteľnostiam neexistuje a že záložná zmluva je neplatná. Žaloba bola odôvodnená

tým, že „záložné právo viažuce sa k spoluvlastníckemu podielu žalovaného v 1. rade údajne

nemohlo vzniknúť, pretože zabezpečuje podľa žalobcu neexistujú (neexistujúcu, pozn.)

pôžičku, keďže žalovaný v 2. rade údajne nemal v roku 2012 na jej poskytnutie finančné

prostriedky“.

3. Sťažovateľ je právnym zástupcom žalovaných. Dňa 12. mája 2016 sa v označenej

veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd po výsluchu strán sporu odročil pre účely

doplnenia dokazovania. Zároveň vyzval sťažovateľa, aby v lehote tridsiatich dní doručil

„originál potvrdenia o prevzatí pôžičky (ktorej fotokópia bola v tom čase už založená

v spise) a daňové priznania oboch žalovaných za roky 2007 až 2012“. Žalovaní podaním

z 13. júna 2016 požiadali o predĺženie lehoty na predloženie dokumentov a následne

podaním z 25. júla 2016 oznámili súdu „nové okolnosti (že sa medzičasom začala exekúcia,

ktorej predmetom je predaj dotknutých nehnuteľností), pričom v dôsledku nich by mal súd

konanie čo možno najskôr ukončiť pre neexistenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu

na určení“. Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 22. septembra 2016 vyzval

sťažovateľa, aby zdôvodnil, z akého dôvodu neakceptoval povinnosť uloženú okresným

súdom z predchádzajúceho pojednávania. Sťažovateľ dôvodil tým, že daňové priznania „by

boli v ďalšom konaní spochybňované zo strany žalobkyne“, ako aj tým, že „čakali, že si súd

tieto daňové priznania z vlastnej úradnej činnosti vyžiada z daňového úradu. Pokiaľ ide

o potvrdenie o poskytnutí pôžičky, nemáme povinnosť predkladať originál tohto potvrdenia

v zmysle judikatúry ústavného súdu. Súdu sme predložili fotokópiu tohto potvrdenia.“.

Okresný súd po tomto zdôvodnení uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu vo výške 100 €,

pretože bezdôvodne nesplnil povinnosť určenú mu súdom.

4. Sťažovateľ vidí v rozhodnutí okresného súdu o uložení poriadkovej pokuty

arbitrárnosť, nezákonnosť, dokonca prvky šikany a nesúlad so základnými zásadami

sporového konania. Osobitne zdôrazňuje, že poriadková pokuta nebola uložená stranám

sporu, ale sťažovateľovi ako advokátovi, ktorý iba „zastupoval sporovú stranu v súdnom

konaní“. Okrem toho upriamil pozornosť na novú procesnú úpravu Civilného sporového

poriadku, podľa ktorej nie je proti uzneseniu súdu prvej inštancie o uložení poriadkovej

pokuty prípustný žiaden prostriedok procesnej obrany (odvolanie, dovolanie), procesnej

nápravy (sťažnosť) ani iná možnosť zvrátenia stavu (autoremedúra). Rozhodnutie okresného

súdu preto podľa jeho názoru „zásadným spôsobom narúša právo sťažovateľa

na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a dokonca aj právo podnikať...“.

5. Sťažovateľ popritom dáva ústavnému súdu na zváženie predloženie otázky

týkajúcej sa výkonu povolania advokáta v sporovom konaní Slovenskej advokátskej komore

a zároveň v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žiada odložiť

vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, čo odôvodňuje tým, že „ práva

z Napádaného rozhodnutia (vznikli, pozn.) výlučne štátu...“, ktorý „odložením

vykonateľnosti nebude nijako nepriaznivo dotknutý“.

6. Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„a/ Uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k.: -513 zo dňa

22.09.2016 bolo porušené základné právo advokátskej kancelárie PROVENTUS│advokáti

s. r. o. so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava , , upravené v čl. 20, ods. 1,

a a v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práva a základných slobôd.

b/ Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k.: -513 zo dňa

22.09.2016 sa zrušuje.

c/ Sťažovateľovi sa nepriznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

10. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

11. Zároveň je v súvislosti s namietaným rozhodnutím okresného súdu potrebné

pripomenúť, že ústavný súd nepredstavuje opravnú inštanciu všeobecných súdov

(napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ

tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy . Ingerencia ústavného súdu do výkonu

právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

13. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

14. Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré

ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie

nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie

majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov

alebo pokút.

16. Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že okresný súd mu poriadkovú

pokutu vo výške 100 € uložil nezákonne. Túto námietku sťažovateľ bližšie rozvádza do

viacerých rovín. Prvou z nich je polemika nad subjektom, ktorému súd môže

vo všeobecnosti poriadkovú pokutu uložiť, ďalej sťažovateľ uvažuje nad odôvodnenosťou

uloženia poriadkovej pokuty ako takej a napokon upozorňuje, že uloženie poriadkovej

pokuty bez akejkoľvek možnosti prieskumu môže viesť k svojvôli a arbitrárnemu prístupu

súdu prvej inštancie.

17. Odpoveď k zodpovedaniu sťažovateľovej námietky je podľa názoru ústavného

súdu potrebné hľadať v samotnej právnej úprave poriadkových opatrení. V zmysle § 102

ods. 1 (ďalej aj „“) môže súd uložiť

poriadkovú pokutu tomu, kto sťažuje postup konania najmä tým, že a) nesplní povinnosť

uloženú súdom a svoju nečinnosť v konaní neospravedlní včas a vážnymi okolnosťami, b)

sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť

neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, c) neuposlúchne príkaz súdu, d) ruší poriadok

alebo dôstojný priebeh pojednávania alebo e) urobí hrubo urážlivé podanie. Z uvedeného

vyplýva, že zákonná úprava poriadkovej pokuty nerozlišuje medzi subjektmi, stranami

sporu, resp. inými osobami, ktorým možno či nemožno poriadkovú pokutu uložiť. Naopak,

slovným spojením „tomu kto“ vyjadruje, že ju možno uložiť komukoľvek kto sťaží postup

konania, a to formou, ktorú ako príklad uvádza. Neobstojí preto námietka sťažovateľa,

že advokátovi pokutu uložiť nemožno.

18. Dôvodnosť uloženia pokuty sťažovateľovi ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť ani spochybňovať. Ako už bolo načrtnuté, právomoc ústavného súdu nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužíva sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Úlohou ústavného súdu nie je ani náprava prípadných pochybení všeobecných

súdov pri vydávaní procesných rozhodnutí. Rozhodovanie o poriadkových pokutách

(procesné rozhodnutia) pred všeobecnými súdmi patrí jednoznačne do výlučnej

kompetencie všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho

rozhodovania.

19. V posudzovanom prípade advokát sťažil postup súdu tým, že nezabezpečil

dokumenty, ktoré okresný súd mienil vykonať ako dôkazy. Z príloh pripojených ku

sťažnosti vyplynulo, že nesplnenie uloženej povinnosti nespočívalo v objektívnej

nemožnosti tieto dokumenty zabezpečiť. Sám žalovaný v 1. rade pri svojom výsluchu

na pojednávaní uskutočnenom 12. mája 2016 uviedol, že „originál (potvrdenia o poskytnutí

pôžičky, pozn.) má odporkyňa 2“ (č. l. 10 zápisnice z pojednávania). K daňovým

priznaniam sťažovateľ uviedol, že ide o dokumentáciu, ktorá je „už vyradená a uschovaná

mimo dispozíciu žalovaných“, v dôsledku čoho žiadal o predĺženie lehoty, aby ich mohol

zabezpečiť. Zhrňujúco možno uzavrieť, že sťažovateľ, resp. strana sporu, ktorú zastupoval,

disponovala požadovanými dokladmi, tieto však v rozpore s príkazom okresného súdu

predložené neboli. Okrem toho z odôvodnenia nesplnenia tejto povinnosti (bod 3)

nevyplýva, že by sa sťažovateľ o ich zabezpečenie od svojich klientov aspoň pokúsil. Z jeho

„obrany“ naopak plynie, že príkaz nerešpektoval, pretože sa nestotožnil s postupom

okresného súdu.

20. K tomu ústavný súd uvádza, že je výlučne vecou súdu, ktoré z navrhnutých

dôkazov vykoná ( ), čo strane sporu, resp. advokátovi neprislúcha hodnotiť,

aj keď majú k uvedenému výhrady. Keďže žalobkyňa rozporovala poskytnutie pôžičky ako

aj príjmy žalovaných (bod 2), požiadavka súdu na zabezpečenie originálu potvrdenia

o prevzatí finančnej hotovosti, ako aj daňových priznaní žalovaných nebola pre vec bez

významu.

21. Za týchto okolností nie je rozhodné, komu súd povinnosť uložil (strane sporu

alebo advokátovi), a neobstojí ani námietka, že advokát „iba zastupoval sporovú stranu

v súdnom konaní“, podstatnejšie pre vec je to, že povinnosť splnená nebola, hoci mala

a mohla byť (bez ohľadu na to, že sťažovateľ sa s postupom súdu nestotožnil), čo negatívne

ovplyvnilo ďalší priebeh konania, najmä jeho rýchlosť a hospodárnosť. Z pohľadu zákonnej

definície poriadkovej pokuty preto s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu nemožno

v rozhodnutí okresného súdu vidieť arbitrárnosť či nezákonnosť.

22. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na vylúčenie rozhodnutia o uložení poriadkového

opatrenia z jeho preskúmania súdom vyššej inštancie, ústavný súd v prvom rade uvádza,

že taký postup musí byť výsledkom rozumnej úvahy zákonodarcu, ktorá bude vychádzať

z toho, že nejde o svojvoľný postup zákonodarcu a súčasne je jeho zákonná úprava

primeraná významu vylučovaného rozhodnutia, ktoré nevyžaduje preskúmanie

v inštančnom postupe. Zákonná úprava takého charakteru musí mať výnimočný, priamo

v zákone odôvodnený alebo zo zákona vyvoditeľný účel alebo ospravedlnenie.

Ak zákonodarca na jednej strane disponuje voľnou úvahou o tom, že by bolo neprimerané

zaťažovať odvolacie súdy preskúmaním takých rozhodnutí, jeho postup na druhej strane

nesmie prekročiť uvedený limit ‒rozumný predpoklad, že vylučované rozhodnutie

neohrozí alebo nemôže ohroziť dodržiavanie základných práv a slobôd.

23. Na prvý pohľad sa rozhodnutie o poriadkovej pokute vzhľadom na majetkové

zameranie a absenciu prieskumu javí ako spôsobilé zasiahnuť do základných práv subjektu,

voči ktorému je namierené. Za načrtnutých okolností je preto nevyhnutné vychádzať

z podstaty (charakteru) rozhodnutia o poriadkovej pokute a výšky jej možného uloženia.

24. Pokiaľ ide o charakter poriadkovej pokuty, také rozhodnutie je procesnou

sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek

tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Základným predpokladom pre

vydanie takéhoto rozhodnutia je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu

postupu konania, t. j. nesplnením takej povinnosti dôjde k predĺženiu súdneho konania.

Svojou podstatou tak uvedené poriadkové opatrenie umožňuje zabezpečiť nerušený priebeh

konania a súčinnosť strán sporu, resp. ich zástupcov a iných subjektov v prípade, ak títo

nemajú záujem podieľať sa na prebiehajúcom konaní spôsobom, ktorý zákon upravuje,

alebo ak by priebeh konania iným spôsobom sťažovali, predlžovali či dokonca marili.

Súčasne je rozhodnutie súdu o poriadkovom opatrení svojou povahou procesným

rozhodnutím s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového

konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci

samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Pokiaľ

ide o výšku poriadkovej pokuty, tú určuje súd s prihliadnutím na povahu porušenej

povinnosti, čo znamená, že pri stanovení sumy každej pokuty disponuje súd voľnou úvahou.

Miera voľnej úvahy súdu však nie je absolútna, ale je obmedzená maximálnou možnou

hranicou 500 €. Pôjde teda zväčša o pokuty v zanedbateľnej alebo bagateľnej výške.

25. Zákonodarca vylúčil tieto procesné rozhodnutia z preskúmavania nadriadeným

súdom, pričom v dôvodovej správe k dotknutému ustanoveniu ( , pozn.) uviedol,

že „kto raz poruší povinnosť, mal by byť sankcionovaný“. Tento prístup možno označiť

za plne zlučiteľný s princípmi materiálneho štátu, v ktorých je implikovaná aj požiadavka

spravodlivosti. Aj s prihliadnutím na to je potrebné zaoberať sa uvedeným rozborom

charakteru a výšky poriadkového opatrenia v kontexte účelu dvojinštančnosti konania.

Dvojinštančnosť konania je podľa judikatúry ústavného súdu ústavnoprocesný princíp,

ktorému musí byť podriadená aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou

pôsobnosťou jednotlivých stupňov súdov (). Dvojinštančnosť tak, ako ju

vyložil ústavný súd v roku 2006, však už nemala s ohľadom na plynutie času a vývoj

judikatúry prinajmenšom od roku 2005 oporu v procesnej úprave. Vychádzajúc aj

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Le Compte, Van Leuven a De

Meyere proti Belgicku z 23. 6. 1981, Adolf proti Rakúsku z 26. 3. 1982, Feldbrugge proti

Holandsku z 29. 5. 1986) dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho

konania (sporového či mimosporového). V dvojinštančnosti treba vidieť najmä prejav úsilia

minimalizovať možné pochybenia v rozhodnutiach súdov prvej inštancie, ktoré je súčasne

opodstatnené aj za cenu predĺženia konania (o dobu odvolacieho konania), ako aj za cenu

jeho predraženia (o trovy odvolacieho konania).

26. Ak zvážime charakter procesného rozhodnutia (netýkajúceho sa bezprostredne

merita veci či iného subjektu než toho sankcionovaného), účel poriadkovej pokuty, jej

výšku a najmä to, že k jej uloženiu prispel sám sankcionovaný subjekt, nemožno uvažovať

o účelnosti predlžovania a predražovania „konania“ (i neprimeraného zaťažovania

všeobecných súdov rozhodovaním o poriadkových opatreniach) iba preto, aby sa

formalisticky učinilo dvojinštančnosti zadosť. Striktné trvanie na formálnych stránkach

práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy

(). Zmyslom využitia poriadkového opatrenia je zabezpečenie plynulosti

postupu súdu v prebiehajúcom (existujúcom) súdnom konaní, nie jeho rozmnožovanie

o ďalšie „konania“, ktoré navyše nemajú pre prejednávanú vec žiaden význam. Taký stav by

bol v rozpore s požiadavkou zdravého rozumu, ktorá nemôže byť irelevantná pre

organizáciu a fungovanie materiálneho právneho štátu.

27. Za týchto okolností možno pripustiť, že súčasná právna úprava vylučujúca

prieskum rozhodnutí sankčného charakteru v inštančnom postupe je primeraná významu

vylučovaného rozhodnutia. Civilné sporové konanie nemusí byť nevyhnutne dvojinštančné;

požiadavkám spravodlivého procesu vyhovuje aj konanie vykonané pred súdom iba

v jedinej inštancii (napr. ). Ústavný súd k tomuto uvádza, že z ústavnoprávneho

hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých

táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne

bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí.

28. Ukladanie sankcie za protiprávne správanie je vo všeobecnosti nevyhnutnou

súčasťou riadenia spoločnosti prostredníctvom právneho poriadku, lebo tak sa zabezpečuje

uplatnenie práva. Samotná okolnosť, že subjekt práva, ktorý sa správal protiprávne, bol

postihnutý sankciou, neumožňuje uloženie sankcie kvalifikovať ako trestnoprávny postih.

Donucovanie k správaniu určenému zákonom najskôr formou hrozby sankcie a neskôr

dôvodným uložením sankcie nemožno stotožňovať s trestnoprávnym donútením. Aj keď

Európsky súd pre ľudské práva interpretoval slovenský zákon o priestupkoch ako zákon

náležiaci do odvetvia trestného práva hmotného (Lauko v. Slovakia. Rep. 1998-VI, fas. 88;

Kadubec v. Slovakia. Rep. 1998-VI, fasc. 89), interpretácia právneho poriadku Slovenskej

republiky nemôže byť taká extenzívna, aby sa jej pomocou vyvodilo, že uloženie sankcie

podľa akéhokoľvek zákona má povahu trestnoprávnej sankcie. Každé právne odvetvie

ustanovuje vlastné sankcie slúžiace na uplatnenie právnych noriem náležiacich do daného

právneho odvetvia. Z tohto pohľadu rozhodovanie o poriadkových pokutách v civilnom

súdnom konaní napriek ich istej sankčnej povahe nemožno priradiť pod „trestnú vec“ ani

pod „správny delikt“, hoci možno pripustiť, že takéto riešenie v Civilnom sporovom

poriadku (ale aj v ) môže vytvárať priestor pre úvahy o jeho

ústavnosti. Ústavný súd však v konaní o sťažnosti podľa neposkytuje

abstraktnú ochranu ústavnosti ani neoveruje súlad ustanovení zákona s dotknutými článkami

a jej princípmi; zameriava sa na preskúmanie konkrétneho prípadu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať

správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým

rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen

nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2

ods. 2 ), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer

vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok

porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie

primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie,

resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol

(body 17 ‒ 21). Jeho ústavná sťažnosť je vpodstate len nesúhlasom s rozhodnutím

všeobecného súdu. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo

prejednávanú vec do ústavnoprávnej roviny. Možno preto konštatovať, že sťažovateľovi

nebolo odopreté právo na súdnu ochranu a postup všeobecného súdu nevzbudzuje

pochybnosti o jeho spravodlivosti. Z uvedených dôvodov sa ústavnému súdu javí

sťažovateľovo tvrdenie o porušení jeho ústavných práv ako zjavne neopodstatnené, a to o to

viac, ak prihliadne na skutočnosť, že celú situáciu primárne vyvolal sám tým,

že neuposlúchol príkaz okresného súdu a nesplnil si povinnosť ním uloženú.

30. Vzhľadom na uvedené niet takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

uznesením okresného súdu a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorá by

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich

porušení, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

31. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na slobodný výkon povolania podľa v spojení, resp. ako dôsledok

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by napadnutým uznesením

okresného súdu mohli byť porušené práva sťažovateľa, a tým spôsobom aj spochybnená

ústavná udržateľnosť tohto rozhodnutia, neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia

porušenia sťažovateľom označeného základného práva podľa . Ústavný

súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

32. Pokiaľ je sťažovateľ presvedčený, že napadnutým uznesením okresného súdu

došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd

poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať

zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (,

).

33. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a ani

jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani

o porušení jeho základného práva podľa a dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

34. Ústavný súd obiter dictum považuje za vhodné dať do pozornosti, že podľa

splnenie si mnohých procesných povinností si možno vynútiť

osobitnými postupmi a rozhodnutiami. Takto potom v prípade neospravedlneného

opomenutia procesnej povinnosti, osobitne v rámci dokazovania, bude procesným

následkom opomenutia tejto povinnosti nepreukázanie tvrdených skutočností, a tým

následne i strata sporu. Poriadkovými opatreniami sa preto podľa Civilného sporového

poriadku zabezpečuje len splnenie takých povinností, ktoré nemajú pre strany iný osobitný

následok vyjadrený v jeho ustanoveniach. V danej veci bolo však možné zohľadniť aj

okolnosť, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť zadovážiť písomné dôkazy v rámci

kompenzácie informačného deficitu na strane žalobkyne.

35. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bezpredmetné rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti

napadnutého rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017