Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 19/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. A., L., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 30. augusta 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra

2010 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. augusta 2010 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom z 21. apríla 2010 sa navrhovateľka ako matka

dvoch maloletých detí, ktorých otcom je sťažovateľ, domáhala na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) zvýšenia

výživného. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 24. mája 2010 zmenil rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 28. septembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 30. januára 2007 v časti o bežnom výživnom tak, že

sťažovateľ je povinný platiť zvýšené výživné na maloletú dcéru v sume 149 € mesačne,

na výživu maloletého syna v sume 116 € mesačne, a to od 21. apríla 2010 vždy do 15. dňa

toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletých detí. Zameškané zvýšené výživné

za obdobie od 21. apríla 2010 do 31. mája 2010 na maloletú dcéru v sume 74,76 € okresný

súd povolil sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 10 € spolu s bežným výživným

tiež k rukám matky dieťaťa počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku,

omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zameškané

zvýšené výživné za to isté obdobie na maloletého syna v sume 30,76 € povolil okresný súd

sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 5 € spolu s bežným výživným tiež k rukám

matky dieťaťa počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že

omeškanie s plnením čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom

ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, a súčasne rozhodol, že žiadnemu z účastníkov

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V odvolaní adresovanom krajskému súdu sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd

objektívne neskúmal a neposúdil jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože

keby tak urobil, zistil by, že na jeho strane ako povinného rodiča nedošlo k takej podstatnej

zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného. Ďalej sťažovateľ namietal, že

prvostupňový súd v rozpore so zásadou primeranosti určil neprimerane vysoké výživné

na maloleté deti, pričom súdom určené zvýšené výživné nezodpovedá jeho schopnostiam,

možnostiam a majetkovým pomerom a rovnako ani potrebám maloletých detí. Poukázal

v ňom aj na to, že okresný súd pri skúmaní jeho majetkových pomerov vôbec neprihliadal

na jeho mesačné výdavky, ktoré podrobne rozpísal (cestovné do zamestnania, stravné,

výdavky za služby spojené s užívaním bytu, poistenie maloletých detí, atď.). Taktiež

poukázal aj na to, že odchodné mu bolo vyplatené v súlade so

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktoré predstavovalo zákonný nárok na túto dávku

výsluhového zabezpečenia. Tento bol použitý na úpravu a prerobenie bytu, ktorý sťažovateľ

nadobudol z úverov, ktoré spláca, pričom tieto výdavky na úpravu a prerobenie boli

nevyhnutné, aby bolo možné vôbec byt užívať spôsobom a na účel na to určený.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní poukázal na množstvo skutočností, s ktorými sa podľa

jeho názoru krajský súd vôbec nezaoberal ani sa s nimi vo svojom rozhodnutí

nevysporiadal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku len uviedol, čo bolo obsahom

jeho odvolania, avšak vôbec sa so skutočnosťami ním uvádzanými nevysporiadal, konkrétne

sa nezaoberal s jeho tvrdeniami, že:

„• prvostupňový súd nezobral do úvahy výdavky matky, ktoré nie je nevyhnutné

vynaložiť...,

• súd vôbec neprihliadal na schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky, keď

neskúmal skutočné pomery matky, ako aj jej výdavky, ktoré prvostupňovému súdu

nepreukázala; prvostupňový súd sa uspokojil len s tvrdeniami matky, avšak tieto nemal

vôbec reálne preukázané...,

• matka žiadnym spôsobom nepreukázala mesačné platby za v odvolaní uvedené

výdavky, ani tieto výdavky žiadnym spôsobom nepreukázala; súd neskúmal, z čoho platba

vo výške 130 € za bývanie u rodičov pozostáva, či je nájomným alebo príspevkom rodičom,

pričom taktiež súd neskúmal, či táto platba je platbou reálnou vzhľadom na skutočné

výdavky na bývanie všetkých osôb bývajúcich v rodinnom dome,

• ... matka býva u svojich rodičov, akým spôsobom je vedená domácnosť a či a akým

spôsobom je potrebné posudzovať aj spoločne žijúce osoby v domácnosti...,

• ... matka na jednej strane sporí a na druhej strane si zobrala úver, ktorý spláca

vo výške 34,42 €, pričom sporí na stavebné sporenie,

• ... namietal, že nebolo preukázané, na čo mala matka skutočne použiť úver vo výške

1.000 €, pričom prvostupňový súd sa bez ďalšieho uspokojil s tvrdeniami matky, že ho

použila na nákup bežných potrieb pre deti, pretože mala zvýšené výdavky v septembri

na zabezpečenie bežných potrieb na začiatku školského roku...,

• ... z potvrdenia Základnej školy B. vyplýva, že plavecký výcvik stál 14,05 € a nie

20 €, ako to uviedla matka, pričom túto skutočnosť tiež súd neskúmal,

• ... došlo aj k zmene pomerov a to k zlepšeniu zdravotného stavu M., ktorý už nie je

alergikom – vyplýva z vyjadrenia matky, maloleté deti sú zdravé a v súvislosti

so zdravotným stavom nie sú zvýšené výdavky,

• ... po sčítaní mesačné výdavky na maloletú M. predstavujú sumu 57,74 €

a na maloletého M. sumu 36,87 € (okrem ostatného),

• ... matka uviedla, že deťom platí stavebné sporenie, na ktoré im prispieva podľa

svojich možností, pričom neuviedla výšku, akou prispieva a tiež ani zostatky na týchto

účtoch, túto skutočnosť tiež súd neskúmal ani na námietku sťažovateľa, pričom sťažovateľ

mal za to, že aj táto skutočnosť má vplyv na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti.“

Takýto postup krajského súdu sa javí sťažovateľovi ako nesprávny, pretože

všeobecný súd podľa jeho názoru nesmie ani jedného z účastníkov súdneho konania

zvýhodňovať, resp. znevýhodňovať, ku každému účastníkovi musí pristupovať rovnako

a musí každému účastníkovi umožniť rovnaké uplatnenie jeho práv, inak by došlo

k porušeniu práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd, ktorý je povinný v konaní vo veci

starostlivosti súdu o maloleté deti prihliadať na všetky skutočnosti, aj na tie, ktoré boli

uplatnené neskôr, príp. aj nadnesené v odvolacom konaní (krajský súd tvrdil, že sťažovateľ

neuviedol iné skutočnosti – pri podrobnom preštudovaní jeho rozsiahleho odvolania by

podľa sťažovateľa zistil, že sa tak stalo), a náležite sa s nimi vysporiadať, pretože nejde

o konanie, pri ktorom by bolo potrebné dôkazy označiť do času, kým prvostupňový súd

nevyhlási dokazovanie za skončené.

Navyše, sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd nevzal do úvahy ani to, že mu

v pôvodnom konaní nebola daná možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Prvostupňový súd

vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť ďalšie

dôkazy. Sťažovateľ vzhľadom na to následne aj v odvolacom konaní predniesol ďalšie

skutočnosti, pričom krajský súd sa s nimi vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil

len všeobecne bez toho, aby toto bolo jasné, zrejmé a presvedčivé. Rovnako krajský súd mal

v prípade potreby buď nariadiť pojednávanie na ozrejmenie skutočností uvádzaných

sťažovateľom a na odstránenie prípadných rozporov, alebo rozsudok súdu prvého stupňa

zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie.

Ďalej sa krajský súd podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s tým, že on napadol

rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých výrokoch. V jeho odôvodnení podľa sťažovateľa

úplne absentuje odôvodnenie vo vzťahu ku všetkým výrokom rozsudku.

Sťažovateľ taktiež namieta aj porušenie svojho základného práva na rovnosť

účastníkov konaní podľa a je toho názoru, že v konaní pred okresným

súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom

konaní, pretože okresný súd zjavne na jednej strane zvýhodňoval matku maloletých detí

(rovnako aj krajský súd) a jeho znevýhodňoval, keď napríklad nepostupoval s rovnakým

prístupom a za rovnakých podmienok pri hodnotení jeho príjmu ako pri matke maloletých

detí. Podľa sťažovateľa toto právo a princíp rovnosti účastníkov konania je implicitne

obsiahnutý aj v .

Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že po podaní odvolania mu nebolo doručené

písomné vyjadrenie matky ani kolízneho opatrovníka k ním podanému odvolaniu, a preto

zastáva názor, že aj v tomto prípade došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru.

Sťažovateľ v závere sťažnosti zhrňujúc uvádza, že krajský súd „sa nezaoberal vôbec

dôvodmi podaného odvolania sťažovateľa a skutočnosťami v ňom uvedenými, pričom práve

tieto námietky tvorili podstatu odvolania sťažovateľa, v zásade sa žiadnym spôsobom

nevyrovnal s odvolaním sťažovateľa. Krajský súd v Žiline sa v zásade obmedzil len

konštatovanie obsahovo skoro totožné skonštatovaním prvostupňového súdu a okrem

všeobecných konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili

tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, čím podľa

názoru sťažovateľa postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými

v , ako aj Dohovoru, tak postupom

Krajského súdu v Žiline, ako aj jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010.

Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností, prvostupňový súd v rozpore

s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov neuviedol aké skutočnosti považoval

za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými

sťažovateľom v odvolaní. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline nemožno

považovať za stručné, jasné a výstižné vysvetlenie a presvedčivé odôvodnenie. Jedným

z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2

odôvodniť, a to tam uvedeným spôsobom. Z odôvodnenia

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o vadu, ktorá

má vždy za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o dostatočné

a jasné odôvodnenie, pričom povinnosťou súdu je rozhodnutie riadne odôvodniť, čomu

následne korešponduje právo účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia

predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasne uvádza, že

krajský súd sa vôbec nevysporiadal a nezobral na zreteľ vyživovaciu povinnosť k ďalšiemu

maloletému synovi (ktoré nepochádza z manželstva s navrhovateľkou), ktorú si sťažovateľ

plní len v obmedzenom rozsahu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. A. podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 08. 2010 sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline v sume 1.000 €.

4. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho

zastúpenia vo výške 254,74 € (slovom dvestopäťdesiatštyri € aj 74 Centov), ktoré je Krajský

súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd v súlade s východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je rozhodovanie o namietanom

porušení práv sťažovateľa podľa a podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. , ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, v konaní o určenie výživného.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa a právom

podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie

skúma spoločne.

Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti

za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach,

ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou

opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že

v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

), resp. na posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu,

na ktorých je založený napadnutý rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , , ,

).

Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského

súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či

došlo k takej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti

k maloletým deťom, ktoré by odôvodňovali iné určenie jeho vyživovacej povinnosti.

Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola

odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností

plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume.

Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s tým, že sa krajský súd podľa neho vôbec

nezaoberal dôvodmi jeho odvolania smerujúcimi proti všetkým výrokom rozsudku

prvostupňového súdu sp. zn. z 24. mája 2010, ktorým došlo k zvýšeniu

výživného na jeho maloleté deti, a ani neodôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal. To robí jeho

rozhodnutie podľa sťažovateľa svojvoľným a arbitrárnym.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tomto mieste na právne názory

vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(). Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu

v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2010 a až na tomto základe formuloval svoje

závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva

na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (, ). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2

(ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav

podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať

aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu

(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Uvedenému

právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.

vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)

uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval

na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný

za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade

nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy

správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141

ods. 1 ) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov ( ). Preto

ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného

ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi

vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní

súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že

„... preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. a bez nariadenia

pojednávania v zmysle ust. rozsudok prvostupňového súdu podľa ust.

ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno

zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie

výživného možné len na návrh.

Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu zmeniť dohody alebo súdne

rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti v dôsledku zmeny pomerov. K zmene pomerov

môže dôjsť jednak na strane maloletého dieťaťa v dôsledku jeho fyzického vyspievania, keď

dochádza ku zvýšeniu nákladov na zabezpečenie jeho potrieb, ako i v súvislosti s prípravou

na ďalšie povolanie (vyšší stupeň školy a pod.), ale i na strane povinného rodiča v dôsledku

zvýšenia, resp. odôvodneného zníženia jeho príjmu a pod.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací

súd preukázané, že o výživnom na maloleté deti bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom

Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši pod č. k. -25 zo dňa 28. 9. 2006

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -39 zo dňa 30. 1. 2007

v časti obežnom výživnom tak, že otcovi určil povinnosť platiť zvýšené výživné na maloleté

deti rovnakou sumou 2.800,- Sk (92,94 eur) mesačne. Maloletá M. v tom čase navštevovala

4. ročník a M. 1. ročník základnej školy, pričom v súčasnej dobe je to návšteva vyšších

ročníkov – M. prešla z prvého stupňa na druhý stupeň základnej školy, teda je v 7. ročníku,

a M. je v 4. ročníku základnej školy. Matka bola v tom čase zamestnaná s priemerným

čistým príjmom 304,02 eur, pričom za obdobie od mája 2009 do apríla 2010 predstavoval

v priemere 326,65 eur. Otcov príjem v čase posledného rozhodovania činil priemerne

v čistom 778,33 eur, a v súčasnosti je v priemere 656,78 eur, k tomu v tomto roku preukázal

aj príjem z výsluhového dôchodku v sume 350,98 eur – spolu teda príjem činil 1.007,77 eur.

Okrem toho bolo otcovi pri odchode do dôchodku k 31. 12. 2008 vyplatené odchodné

vo výške 6.600 eur. Otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému O. A..., ktorému

taktiež prispieva na výživu.

Vychádzajúc z týchto skutočností s prihliadnutím na návrh matky maloletých detí,

prvostupňový súd postupoval správne, keď v súlade s ustanovením § 78 Zákona o rodine

skúmal, či od poslednej úpravy výživného došlo na strane účastníkov konania k takej zmene

pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výživnom. V tomto smere vykonal vo veci

i dostatočné dokazovanie, a vyvodil z neho správny záver, keď návrhu matky vyhovel, a otca

zaviazal platiť zvýšené výživné na maloletú M. sumou 149 eur a na maloletého M. 116 eur

mesačne. Ako správne konštatuje i prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,

od poslednej úpravy výživného (september 2006) došlo k výraznej zmene v pomeroch, či

na strane maloletých detí, keď došlo k zvýšeniu ich životných nákladov, a to hlavne

na ošatenie, stravu, ako i v súvislosti s postupom dcéry M. z prvého stupňa, na druhý

stupeň, a u M. z 1. do 4. ročníka základnej školy, a tak pôvodne určené výživné nemôže

v žiadnom prípade postačovať na ich pokrytie, ako aj na strane matky, je síce zamestnaná,

ale oproti poslednému rozhodnutiu sa jej príjem zvýšil nepatrne. Naproti tomu otcov príjem,

sa zvýšil priemerne v čistom o viac ako 200 eur mesačne. Z uvedeného teda vyplýva, že otec

je v takej finančnej situácii, že je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť súdom určené

zvýšené výživné na maloleté deti spolu s úhradou zameškaného výživného, a je tak schopný

zabezpečiť aj ostatné svoje potreby.

Pokiaľ otec v odvolaní poukazuje na odlišný prístup súdu vo výpočte priemerného

zárobku rodičov (u matky za iné obdobie) považuje to odvolací súd za nedôvodné

a nespôsobilé odlišne hodnotiť rozhodnutie prvostupňového súdu. Výživné súd zvýšil

od 21. 4. 2010. Pre objektivizáciu posúdenia príjmov rodičov posudzoval dlhšie obdobie,

ktoré spriemeroval. Ak by súd vychádzal z príjmu za rok 2010 – obdobie 1. až 4. mesiaca

dosiahol otec maloletých detí podľa potvrdenia zamestnávateľa priemerný čistý príjem

656,78 eur a výsluhový dôchodok 350,98 eur mesačne. Matka dosiahla priemerný čistý

zárobok 328,99 eur a poberá na deti prídavky 42,50 eur mesačne. Príjem otca je potom

1.007,76 eur, príjem matky 371,49 eur. Pri určení výživného na dve maloleté deti sumou

265 eur mesačne ostáva otcovi 742,76 eur a matke s dvoma deťmi 636,49 eur. Pri

porovnaní týchto súm aj s prihliadnutím na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca odvolací súd

nepovažuje prvostupňovým súdom stanovené výživné za neprimerané...“.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu matky

na zvýšenie výživného. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom

odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. V citovanej časti odôvodnenia rozsudku

krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného

súdu ako vecne správny potvrdil. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého

rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok

krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu

a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne

správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia

takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne logický,

nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je

arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k zvýšeniu sumy

výživného na maloleté deti. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (podobne , ).

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho

námietkami a iba opätovne zopakoval závery prvostupňového súdu, a poukazuje na to, čo

z napadnutého rozsudku nemožno v dôsledku toho zistiť, ústavný súd konštatuje, že

v nadväznosti na to sťažovateľ nepredložil konkretizovanú a ústavne podloženú

argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, že jeho konkrétna námietka (tvrdenie) bola pre právny

záver krajského súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku kľúčová. Ústavný súd

v nadväznosti na to navyše poznamenáva, že nie je ďalšou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú

odôvodnenosť napadnutého rozsudku ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec tejto časti odôvodnenia ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného

na maloleté deti po rozvode, resp. jeho zmeny prislúcha všeobecnému súdu, ktorý je pri

rozhodovaní viazaný o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý ustanovuje

základné pravidlá pri určovaní výšky výživného. Ako vyplýva z viacerých ustanovení

zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča

nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinným rodičom

preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť (napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2

zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom

skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo

uvedené, sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím

vlastným (m. m. , ). Všeobecné súdy sa dostatočne zaoberali

všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové

pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným

požiadavkám na odôvodnenie rozsudku ( ). O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu

(v spojení s rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje,

že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

vysloviť, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.

práva na spravodlivé súdne konanie.

Takisto v okolnostiach danej veci sa ústavný súd nestotožnil ani s námietkou

sťažovateľa, ktorou argumentoval, že sa nemal možnosť vyjadriť k stanovisku matky

a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu.

Je pravdou, že ústavný súd vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie

vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti

účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. , ,

), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom

().

Zároveň však ústavný súd pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska

k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná.

O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje

rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie

k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).

Napríklad v uznesení sp. zn. z 20. decembra 2010 ústavný súd akcentoval,

že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným

účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť

vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho

súdneho poriadku ( a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.

Z nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť

druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka

konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez

nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku

poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu

druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi

vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.

Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania

sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru

ústavného súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu

odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným

formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych

stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel

právnej úpravy). Z týchto dôvodov ústavný súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie

možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť, že

odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

v totiž ustanovuje, že ak nejde o prípad

uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo

ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd

prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu), doručí súd prvého stupňa

odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,

vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu

bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd nie je

povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania,

pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ

má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie , pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej. Krajský súd takýmto spôsobom postupoval, a preto ho ústavný

súd hodnotí ako postup konformný s obsahom základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj vo vzťahu

k tejto námietke porušenia základného práva podľa odmietol podľa

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava upravuje situácie,

v ktorých je potrebné opätovne rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia o výživnom. Podľa

a podľa zákona o rodine má ktorákoľvek zo zúčastnených strán

právo podať nový procesný návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom za predpokladu, že

dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. Všeobecný súd

bude môcť v prípade nového konania posúdiť aktuálny stav a porovnať ho so stavom

predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa môže

zaoberať namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny

rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci ( ).

Preto ak na strane sťažovateľa dôjde k takej zmene pomerov, že nebude schopný plniť si

súdom určenú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nič mu nebráni, aby podal

na príslušnom okresnom súde návrh na zníženie výživného.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012