Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 225 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (239)IV. ÚS 19/2012
PDF · 320.94 KB
No categories available
IV. ÚS 19/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. A., L., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., L., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/58/2010
a jeho rozsudkom z 30. augusta 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. A. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra
2010 doručená sťažnosť M. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 CoP/58/2010 a jeho rozsudkom z 30. augusta 2010 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom z 21. apríla 2010 sa navrhovateľka ako matka
dvoch maloletých detí, ktorých otcom je sťažovateľ, domáhala na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) zvýšenia
výživného. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 3 P/37/2010 z 24. mája 2010 zmenil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 3 P/111/2006 z 28. septembra 2006 v spojení s rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 5 CoP/101/2006 z 30. januára 2007 v časti o bežnom výživnom tak, že
sťažovateľ je povinný platiť zvýšené výživné na maloletú dcéru v sume 149 € mesačne,
na výživu maloletého syna v sume 116 € mesačne, a to od 21. apríla 2010 vždy do 15. dňa
toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletých detí. Zameškané zvýšené výživné
za obdobie od 21. apríla 2010 do 31. mája 2010 na maloletú dcéru v sume 74,76 € okresný
súd povolil sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 10 € spolu s bežným výživným
tiež k rukám matky dieťaťa počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku,
omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Zameškané
zvýšené výživné za to isté obdobie na maloletého syna v sume 30,76 € povolil okresný súd
sťažovateľovi splácať v mesačných splátkach po 5 € spolu s bežným výživným tiež k rukám
matky dieťaťa počnúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
omeškanie s plnením čo aj len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.
Proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonom
ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, a súčasne rozhodol, že žiadnemu z účastníkov
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V odvolaní adresovanom krajskému súdu sťažovateľ namietal, že prvostupňový súd
objektívne neskúmal a neposúdil jeho schopnosti, možnosti a majetkové pomery, pretože
keby tak urobil, zistil by, že na jeho strane ako povinného rodiča nedošlo k takej podstatnej
zmene pomerov, ktorá by odôvodňovala zvýšenie výživného. Ďalej sťažovateľ namietal, že
prvostupňový súd v rozpore so zásadou primeranosti určil neprimerane vysoké výživné
na maloleté deti, pričom súdom určené zvýšené výživné nezodpovedá jeho schopnostiam,
možnostiam a majetkovým pomerom a rovnako ani potrebám maloletých detí. Poukázal
v ňom aj na to, že okresný súd pri skúmaní jeho majetkových pomerov vôbec neprihliadal
na jeho mesačné výdavky, ktoré podrobne rozpísal (cestovné do zamestnania, stravné,
výdavky za služby spojené s užívaním bytu, poistenie maloletých detí, atď.). Taktiež
poukázal aj na to, že odchodné mu bolo vyplatené v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z.
o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, ktoré predstavovalo zákonný nárok na túto dávku
výsluhového zabezpečenia. Tento bol použitý na úpravu a prerobenie bytu, ktorý sťažovateľ
nadobudol z úverov, ktoré spláca, pričom tieto výdavky na úpravu a prerobenie boli
nevyhnutné, aby bolo možné vôbec byt užívať spôsobom a na účel na to určený.
Sťažovateľ vo svojom odvolaní poukázal na množstvo skutočností, s ktorými sa podľa
jeho názoru krajský súd vôbec nezaoberal ani sa s nimi vo svojom rozhodnutí
nevysporiadal. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku len uviedol, čo bolo obsahom
jeho odvolania, avšak vôbec sa so skutočnosťami ním uvádzanými nevysporiadal, konkrétne
sa nezaoberal s jeho tvrdeniami, že:
„• prvostupňový súd nezobral do úvahy výdavky matky, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť...,
• súd vôbec neprihliadal na schopnosti, možnosti a majetkové pomery matky, keď
neskúmal skutočné pomery matky, ako aj jej výdavky, ktoré prvostupňovému súdu
nepreukázala; prvostupňový súd sa uspokojil len s tvrdeniami matky, avšak tieto nemal
vôbec reálne preukázané...,
• matka žiadnym spôsobom nepreukázala mesačné platby za v odvolaní uvedené
výdavky, ani tieto výdavky žiadnym spôsobom nepreukázala; súd neskúmal, z čoho platba
vo výške 130 € za bývanie u rodičov pozostáva, či je nájomným alebo príspevkom rodičom,
pričom taktiež súd neskúmal, či táto platba je platbou reálnou vzhľadom na skutočné
výdavky na bývanie všetkých osôb bývajúcich v rodinnom dome,
• ... matka býva u svojich rodičov, akým spôsobom je vedená domácnosť a či a akým
spôsobom je potrebné posudzovať aj spoločne žijúce osoby v domácnosti...,
• ... matka na jednej strane sporí a na druhej strane si zobrala úver, ktorý spláca
vo výške 34,42 €, pričom sporí na stavebné sporenie,
• ... namietal, že nebolo preukázané, na čo mala matka skutočne použiť úver vo výške
1.000 €, pričom prvostupňový súd sa bez ďalšieho uspokojil s tvrdeniami matky, že ho
použila na nákup bežných potrieb pre deti, pretože mala zvýšené výdavky v septembri
na zabezpečenie bežných potrieb na začiatku školského roku...,
• ... z potvrdenia Základnej školy B. vyplýva, že plavecký výcvik stál 14,05 € a nie
20 €, ako to uviedla matka, pričom túto skutočnosť tiež súd neskúmal,
• ... došlo aj k zmene pomerov a to k zlepšeniu zdravotného stavu M., ktorý už nie je
alergikom – vyplýva z vyjadrenia matky, maloleté deti sú zdravé a v súvislosti
so zdravotným stavom nie sú zvýšené výdavky,
• ... po sčítaní mesačné výdavky na maloletú M. predstavujú sumu 57,74 €
a na maloletého M. sumu 36,87 € (okrem ostatného),
• ... matka uviedla, že deťom platí stavebné sporenie, na ktoré im prispieva podľa
svojich možností, pričom neuviedla výšku, akou prispieva a tiež ani zostatky na týchto
účtoch, túto skutočnosť tiež súd neskúmal ani na námietku sťažovateľa, pričom sťažovateľ
mal za to, že aj táto skutočnosť má vplyv na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti.“
Takýto postup krajského súdu sa javí sťažovateľovi ako nesprávny, pretože
všeobecný súd podľa jeho názoru nesmie ani jedného z účastníkov súdneho konania
zvýhodňovať, resp. znevýhodňovať, ku každému účastníkovi musí pristupovať rovnako
a musí každému účastníkovi umožniť rovnaké uplatnenie jeho práv, inak by došlo
k porušeniu práva na súdnu ochranu.
Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd, ktorý je povinný v konaní vo veci
starostlivosti súdu o maloleté deti prihliadať na všetky skutočnosti, aj na tie, ktoré boli
uplatnené neskôr, príp. aj nadnesené v odvolacom konaní (krajský súd tvrdil, že sťažovateľ
neuviedol iné skutočnosti – pri podrobnom preštudovaní jeho rozsiahleho odvolania by
podľa sťažovateľa zistil, že sa tak stalo), a náležite sa s nimi vysporiadať, pretože nejde
o konanie, pri ktorom by bolo potrebné dôkazy označiť do času, kým prvostupňový súd
nevyhlási dokazovanie za skončené.
Navyše, sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd nevzal do úvahy ani to, že mu
v pôvodnom konaní nebola daná možnosť navrhovať ďalšie dôkazy. Prvostupňový súd
vyhlásil dokazovanie za skončené bez toho, aby dal možnosť sťažovateľovi navrhnúť ďalšie
dôkazy. Sťažovateľ vzhľadom na to následne aj v odvolacom konaní predniesol ďalšie
skutočnosti, pričom krajský súd sa s nimi vôbec nezaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil
len všeobecne bez toho, aby toto bolo jasné, zrejmé a presvedčivé. Rovnako krajský súd mal
v prípade potreby buď nariadiť pojednávanie na ozrejmenie skutočností uvádzaných
sťažovateľom a na odstránenie prípadných rozporov, alebo rozsudok súdu prvého stupňa
zrušiť a vrátiť mu vec na nové konanie.
Ďalej sa krajský súd podľa sťažovateľa vôbec nevysporiadal s tým, že on napadol
rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých výrokoch. V jeho odôvodnení podľa sťažovateľa
úplne absentuje odôvodnenie vo vzťahu ku všetkým výrokom rozsudku.
Sťažovateľ taktiež namieta aj porušenie svojho základného práva na rovnosť
účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a je toho názoru, že v konaní pred okresným
súdom, ako aj krajským súdom došlo k porušeniu princípu rovnosti účastníkov v súdnom
konaní, pretože okresný súd zjavne na jednej strane zvýhodňoval matku maloletých detí
(rovnako aj krajský súd) a jeho znevýhodňoval, keď napríklad nepostupoval s rovnakým
prístupom a za rovnakých podmienok pri hodnotení jeho príjmu ako pri matke maloletých
detí. Podľa sťažovateľa toto právo a princíp rovnosti účastníkov konania je implicitne
obsiahnutý aj v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že po podaní odvolania mu nebolo doručené
písomné vyjadrenie matky ani kolízneho opatrovníka k ním podanému odvolaniu, a preto
zastáva názor, že aj v tomto prípade došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ v závere sťažnosti zhrňujúc uvádza, že krajský súd „sa nezaoberal vôbec
dôvodmi podaného odvolania sťažovateľa a skutočnosťami v ňom uvedenými, pričom práve
tieto námietky tvorili podstatu odvolania sťažovateľa, v zásade sa žiadnym spôsobom
nevyrovnal s odvolaním sťažovateľa. Krajský súd v Žiline sa v zásade obmedzil len
konštatovanie obsahovo skoro totožné skonštatovaním prvostupňového súdu a okrem
všeobecných konštatovaní žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili
tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho odvolaní, o ktorom rozhodoval, neuviedol, čím podľa
názoru sťažovateľa postupoval spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak postupom
Krajského súdu v Žiline, ako aj jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010.
Odhliadnuc od vyššie uvedených skutočností, prvostupňový súd v rozpore
s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov neuviedol aké skutočnosti považoval
za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako sa vysporiadal so skutočnosťami uvedenými
sťažovateľom v odvolaní. Odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Žiline nemožno
považovať za stručné, jasné a výstižné vysvetlenie a presvedčivé odôvodnenie. Jedným
z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a zároveň vylučujúcim
ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia podľa § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku odôvodniť, a to tam uvedeným spôsobom. Z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak to chýba, potom ide o vadu, ktorá
má vždy za následok zrušenie preskúmavaného rozhodnutia.“.
Sťažovateľ je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sa neopiera o dostatočné
a jasné odôvodnenie, pričom povinnosťou súdu je rozhodnutie riadne odôvodniť, čomu
následne korešponduje právo účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia
predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Súčasne uvádza, že
krajský súd sa vôbec nevysporiadal a nezobral na zreteľ vyživovaciu povinnosť k ďalšiemu
maloletému synovi (ktoré nepochádza z manželstva s navrhovateľkou), ktorú si sťažovateľ
plní len v obmedzenom rozsahu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa M. A. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 CoP/58/2010
a jeho rozsudkom zo dňa 30. 08. 2010 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 30. 08. 2010 sp. zn. 9 CoP/58/2010 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Žiline v sume 1.000 €.
4. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva trovy právneho
zastúpenia vo výške 254,74 € (slovom dvestopäťdesiatštyri € aj 74 Centov), ktoré je Krajský
súd v Žiline povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd v súlade s východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry
predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je rozhodovanie o namietanom
porušení práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 CoP/58/2010, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, v konaní o určenie výživného.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom
podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie
skúma spoločne.
Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti
za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach,
ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou
opravnou inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že
v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01), resp. na posúdenie, či nie sú skutkové a právne závery všeobecného súdu,
na ktorých je založený napadnutý rozsudok, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Podstatou sťažnosti je predovšetkým nesúhlas sťažovateľa so závermi krajského
súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na posúdenie, či
došlo k takej zmene pomerov od pôvodného určenia rozsahu jeho vyživovacej povinnosti
k maloletým deťom, ktoré by odôvodňovali iné určenie jeho vyživovacej povinnosti.
Sťažovateľ považuje za porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie hlavne to, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola
odmietnutá jeho faktická argumentácia poukazujúca na rozsah jeho možností a schopností
plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom určenej sume.
Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť s tým, že sa krajský súd podľa neho vôbec
nezaoberal dôvodmi jeho odvolania smerujúcimi proti všetkým výrokom rozsudku
prvostupňového súdu sp. zn. 3 P/37/2010 z 24. mája 2010, ktorým došlo k zvýšeniu
výživného na jeho maloleté deti, a ani neodôvodnil, prečo sa nimi nezaoberal. To robí jeho
rozhodnutie podľa sťažovateľa svojvoľným a arbitrárnym.
Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tomto mieste na právne názory
vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09). Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
v spojení so skutkovými a právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení rozsudku
okresného súdu sp. zn. 3 P/37/2010 z 24. mája 2010 a až na tomto základe formuloval svoje
závery k ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.
Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva
na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku
uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav
podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať
aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu
(prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému
právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr.
vo veci Ruiz Torija c. Španielsko (rozsudok z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B)
uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval
na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný
za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade
nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy
správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141
ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto
ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného
ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi
vykonaných dôkazov. Navyše, pokiaľ ide o dodržanie procesných ustanovení v konaní
súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že
„... preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 2 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 214 O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 219
O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno
zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie
výživného možné len na návrh.
Citované zákonné ustanovenie umožňuje súdu zmeniť dohody alebo súdne
rozhodnutia o výživnom pre maloleté deti v dôsledku zmeny pomerov. K zmene pomerov
môže dôjsť jednak na strane maloletého dieťaťa v dôsledku jeho fyzického vyspievania, keď
dochádza ku zvýšeniu nákladov na zabezpečenie jeho potrieb, ako i v súvislosti s prípravou
na ďalšie povolanie (vyšší stupeň školy a pod.), ale i na strane povinného rodiča v dôsledku
zvýšenia, resp. odôvodneného zníženia jeho príjmu a pod.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací
súd preukázané, že o výživnom na maloleté deti bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši pod č. k. 3 P/111/2006-25 zo dňa 28. 9. 2006
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoP/101/2006-39 zo dňa 30. 1. 2007
v časti obežnom výživnom tak, že otcovi určil povinnosť platiť zvýšené výživné na maloleté
deti rovnakou sumou 2.800,- Sk (92,94 eur) mesačne. Maloletá M. v tom čase navštevovala
4. ročník a M. 1. ročník základnej školy, pričom v súčasnej dobe je to návšteva vyšších
ročníkov – M. prešla z prvého stupňa na druhý stupeň základnej školy, teda je v 7. ročníku,
a M. je v 4. ročníku základnej školy. Matka bola v tom čase zamestnaná s priemerným
čistým príjmom 304,02 eur, pričom za obdobie od mája 2009 do apríla 2010 predstavoval
v priemere 326,65 eur. Otcov príjem v čase posledného rozhodovania činil priemerne
v čistom 778,33 eur, a v súčasnosti je v priemere 656,78 eur, k tomu v tomto roku preukázal
aj príjem z výsluhového dôchodku v sume 350,98 eur – spolu teda príjem činil 1.007,77 eur.
Okrem toho bolo otcovi pri odchode do dôchodku k 31. 12. 2008 vyplatené odchodné
vo výške 6.600 eur. Otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému O. A..., ktorému
taktiež prispieva na výživu.
Vychádzajúc z týchto skutočností s prihliadnutím na návrh matky maloletých detí,
prvostupňový súd postupoval správne, keď v súlade s ustanovením § 78 Zákona o rodine
skúmal, či od poslednej úpravy výživného došlo na strane účastníkov konania k takej zmene
pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu rozhodnutia o výživnom. V tomto smere vykonal vo veci
i dostatočné dokazovanie, a vyvodil z neho správny záver, keď návrhu matky vyhovel, a otca
zaviazal platiť zvýšené výživné na maloletú M. sumou 149 eur a na maloletého M. 116 eur
mesačne. Ako správne konštatuje i prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia,
od poslednej úpravy výživného (september 2006) došlo k výraznej zmene v pomeroch, či
na strane maloletých detí, keď došlo k zvýšeniu ich životných nákladov, a to hlavne
na ošatenie, stravu, ako i v súvislosti s postupom dcéry M. z prvého stupňa, na druhý
stupeň, a u M. z 1. do 4. ročníka základnej školy, a tak pôvodne určené výživné nemôže
v žiadnom prípade postačovať na ich pokrytie, ako aj na strane matky, je síce zamestnaná,
ale oproti poslednému rozhodnutiu sa jej príjem zvýšil nepatrne. Naproti tomu otcov príjem,
sa zvýšil priemerne v čistom o viac ako 200 eur mesačne. Z uvedeného teda vyplýva, že otec
je v takej finančnej situácii, že je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť súdom určené
zvýšené výživné na maloleté deti spolu s úhradou zameškaného výživného, a je tak schopný
zabezpečiť aj ostatné svoje potreby.
Pokiaľ otec v odvolaní poukazuje na odlišný prístup súdu vo výpočte priemerného
zárobku rodičov (u matky za iné obdobie) považuje to odvolací súd za nedôvodné
a nespôsobilé odlišne hodnotiť rozhodnutie prvostupňového súdu. Výživné súd zvýšil
od 21. 4. 2010. Pre objektivizáciu posúdenia príjmov rodičov posudzoval dlhšie obdobie,
ktoré spriemeroval. Ak by súd vychádzal z príjmu za rok 2010 – obdobie 1. až 4. mesiaca
dosiahol otec maloletých detí podľa potvrdenia zamestnávateľa priemerný čistý príjem
656,78 eur a výsluhový dôchodok 350,98 eur mesačne. Matka dosiahla priemerný čistý
zárobok 328,99 eur a poberá na deti prídavky 42,50 eur mesačne. Príjem otca je potom
1.007,76 eur, príjem matky 371,49 eur. Pri určení výživného na dve maloleté deti sumou
265 eur mesačne ostáva otcovi 742,76 eur a matke s dvoma deťmi 636,49 eur. Pri
porovnaní týchto súm aj s prihliadnutím na ďalšiu vyživovaciu povinnosť otca odvolací súd
nepovažuje prvostupňovým súdom stanovené výživné za neprimerané...“.
Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu matky
na zvýšenie výživného. Svoju sťažnosť opiera o dôvody, ktoré uviedol aj v samotnom
odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. V citovanej časti odôvodnenia rozsudku
krajský súd uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil. Ústavný súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého
rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, konštatuje, že napadnutý rozsudok
krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu
a vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia
takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok je vnútorne logický,
nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, nie je
arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, ako a prečo došlo k zvýšeniu sumy
výživného na maloleté deti. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru
ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jeho
námietkami a iba opätovne zopakoval závery prvostupňového súdu, a poukazuje na to, čo
z napadnutého rozsudku nemožno v dôsledku toho zistiť, ústavný súd konštatuje, že
v nadväznosti na to sťažovateľ nepredložil konkretizovanú a ústavne podloženú
argumentáciu, z ktorej by vyplývalo, že jeho konkrétna námietka (tvrdenie) bola pre právny
záver krajského súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku kľúčová. Ústavný súd
v nadväznosti na to navyše poznamenáva, že nie je ďalšou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv sťažovateľa
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú
odôvodnenosť napadnutého rozsudku ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec tejto časti odôvodnenia ústavný súd dodáva, že určenie výšky výživného
na maloleté deti po rozvode, resp. jeho zmeny prislúcha všeobecnému súdu, ktorý je pri
rozhodovaní viazaný zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktorý ustanovuje
základné pravidlá pri určovaní výšky výživného. Ako vyplýva z viacerých ustanovení
zákona o rodine, rozhodovanie o výživnom a najmä skúmanie pomerov povinného rodiča
nie je vždy mechanické a súdu umožňuje odchýliť sa od povinným rodičom
preukazovaných skutočností, prípadne tieto nezohľadniť (napr. § 62 ods. 5 a § 63 ods. 1 a 2
zákona o rodine). Takto postupovali všeobecné súdy aj v právnej veci sťažovateľa, pričom
skutočnosť, že on sám sa s ich právnym názorom nestotožňuje, nemôže, ako už bolo
uvedené, sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). Všeobecné súdy sa dostatočne zaoberali
všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa (zdravotný stav, vek, príjmové a majetkové
pomery, schopnosti a možnosti) a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným
požiadavkám na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu
(v spojení s rozsudkom okresného súdu) takéto nedostatky nevykazuje, a preto konštatuje,
že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vysloviť, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie.
Takisto v okolnostiach danej veci sa ústavný súd nestotožnil ani s námietkou
sťažovateľa, ktorou argumentoval, že sa nemal možnosť vyjadriť k stanovisku matky
a kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu.
Je pravdou, že ústavný súd vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že nedoručenie
vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti
účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04,
I. ÚS 335/06), a možno ho kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom
(I. ÚS 156/07).
Zároveň však ústavný súd pripustil, že v niektorej veci môže byť absencia stanoviska
k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná.
O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci o opravnom prostriedku nezaložil svoje
rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď vyjadrenie
k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku).
Napríklad v uznesení sp. zn. IV. ÚS 462/2010 z 20. decembra 2010 ústavný súd akcentoval,
že prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie bezodkladne ostatným
účastníkom konania, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť
vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili; iná povinnosť mu z Občianskeho
súdneho poriadku (§ 209a ods. 1 OSP a ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva.
Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva ani povinnosť odvolacieho súdu predložiť
druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka
konania k opravnému prostriedku, avšak pokiaľ ide o odvolacie konanie uskutočňované bez
nariadenia ústneho pojednávania, malo by byť vyjadrenie k opravnému prostriedku
poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadrenie účastníka konania k odvolaniu
druhého účastníka konania by malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska odvolateľovi
vtedy, pokiaľ vyjadrenie k odvolaniu má zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu.
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (opakujúci sa a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania
sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania. Podľa názoru
ústavného súdu by takýto pohľad mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu
odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu (pod prehnaným
formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych
stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel
právnej úpravy). Z týchto dôvodov ústavný súd v ďalšom vychádzal z názoru, že odňatie
možnosti konať pred súdom nemusí samo osebe bezvýnimočne zakladať skutočnosť, že
odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Občiansky súdny poriadok v § 209a ods. 1 totiž ustanovuje, že ak nejde o prípad
uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo
ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd
prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu), doručí súd prvého stupňa
odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,
vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu a či súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu
bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že všeobecný súd nie je
povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania,
pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť. Pokiaľ
má k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie § 209a OSP, pristúpi
k rozhodnutiu vo veci samej. Krajský súd takýmto spôsobom postupoval, a preto ho ústavný
súd hodnotí ako postup konformný s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj vo vzťahu
k tejto námietke porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného treba pripomenúť, že platná právna úprava upravuje situácie,
v ktorých je potrebné opätovne rozhodnúť o zmene súdneho rozhodnutia o výživnom. Podľa
§ 163 ods. 3 OSP a podľa § 78 zákona o rodine má ktorákoľvek zo zúčastnených strán
právo podať nový procesný návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom za predpokladu, že
dôjde k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. Všeobecný súd
bude môcť v prípade nového konania posúdiť aktuálny stav a porovnať ho so stavom
predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy môže
zaoberať namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny
rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci (§ 55 zákona o ústavnom súde).
Preto ak na strane sťažovateľa dôjde k takej zmene pomerov, že nebude schopný plniť si
súdom určenú vyživovaciu povinnosť voči maloletým deťom, nič mu nebráni, aby podal
na príslušnom okresnom súde návrh na zníženie výživného.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012