Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 5/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

Štefana Ogurčáka a sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom

zasadnutí 13. júla 2000 prerokoval prijatý podnet spoločnosti PROGRES – HL,

s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Srnková ul. č. 27, IČO 31632718, zastúpenou

Mgr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Krmanova 16, Košice, vo veci porušenia

ústavného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zaručeného

v súvislosti s uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -59 zo

dňa 4. mája 1999 a takto

rozhodol:

1. Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. -59 zo 4. mája

1999 o zastavení exekúcie v časti týkajúcej sa istiny 15 212 743,-- Sk p o r u š i l

ústavné právo spoločnosti PROGRES – HL, s. r. o., domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené

.

2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

A. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

17. augusta 1999 doručený podnet spoločnosti s ručením obmedzeným PROGRES -

HL so sídlom v Banskej Bystrici, Srnková ul. č. 27, IČO 31632718 (ďalej len

„navrhovateľ“), zastúpenej Mgr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Krmanova 16,

Košice, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie základného práva domáhať sa

svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nestrannom a nezávislom súde

podľa v dôsledku rozhodnutia Okresného

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -59 zo 4. mája 1999, ktorým zamietol

námietky povinného proti exekúcii a zastavil exekúciu, v ktorej mal navrhovateľ

postavenie účastníka exekučného konania (oprávneného).

Navrhovateľ vo svojom podnete uviedol, že na základe notárskej zápisnice

N 248/98, NZ 249/98 ako exekučného titulu sa stal oprávnenou osobou v exekučnom

konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici, ktorý po podaní návrhu na

vykonanie exekúcie a požiadaní exekútora vydal súdnemu exekútorovi poverenie na

vykonanie exekúcie pod č. 5601-010006 sp. zn. . Upovedomenie o začatí

exekúcie povinný, t. j. mesto Banská Bystrica, napadol námietkami podľa § 50

Exekučného poriadku.

Podľa tvrdenia navrhovateľa exekučný súd – Okresný súd v Banskej Bystrici

„po podaní námietok rozhodol tak, že exekúciu uznesením č. k. . mája

1999 zastavil ako neprípustnú“. V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že

citovaná notárska zápisnica nie je spôsobilý exekučný titul, pretože chýba účasť

oprávneného, t. j. navrhovateľa v tomto konaní. Táto absencia spôsobila materiálnu

nevykonateľnosť notárskej zápisnice.

Tento právny názor Okresného súdu v Banskej Bystrici považuje navrhovateľ

za chybný, dôsledkom čoho mu, podľa jeho tvrdenia, bolo odopreté právo na súdnu

a inú právnu ochranu, ktorú každému zaručuje Slovenskej

republiky.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že zákon „nepredpisuje povinnú účasť oprávneného

pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Potvrdzuje to znenie ,

ako aj znenie § 41 ods. 2 EP. Preto nemožno ukladať takúto povinnosť rozhodnutím

exekučného súdu, resp. z jej nesplnenia vyvodzovať nedostatok materiálnej

vykonateľnosti notárskej exekučnej zápisnice. Okresný súd v Banskej Bystrici menom

Slovenskej republiky zastavením súdnej exekúcie odoprel navrhovateľovi právo na

súdnu (exekučnú) ochranu jeho už judikovaného práva. Právo na plnenie obsiahnuté

v notárskej zápisnici spísanej podľa kritérií uvedených v a v

ods. 2 EP je kvalitou rovnaké ako právo na plnenie zo súdneho rozhodnutia“.

Ako navrhovateľ ďalej uviedol, takáto notárska zápisnica navyše bráni

uplatneniu práva, ktoré z nej plynie, na príslušnom súde. Ak by totiž procesný súd

došiel podľa názoru navrhovateľa k opačnému záveru než Okresný súd v Banskej

Bystrici, žalobu zamietne, pretože tu nie je právny záujem na súdnej ochrane, keďže

navrhovateľ už má exekučný titul. To je dôsledok, ktorý podľa navrhovateľa reálne

hrozí ako dôsledok neústavného postupu Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní

. Preto žiadal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní podnet prijal

na ďalšie konanie a aby v merite veci vyniesol tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Slovenská republika

a Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej

Bystrici pod sp. zn. zastavením exekúcie porušili základné právo

navrhovateľa domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na

nestrannom a nezávislom súde podľa .“

Navrhovateľ ako prílohy predložil výpis z obchodného registra, uznesenie č. k.

-59, notársku zápisnicu N 248/98, NZ 249/98 a plnomocenstvo.

Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), uznesením z 9. marca 2000 prijal ho na konanie.

B. Po doručení uznesenia o prijatí podnetu na ďalšie konanie Okresný súd

v Banskej Bystrici listom zn. Spr. 377/00 z 10. apríla 2000 zaslal ústavnému súdu

„Vyjadrenie k podnetu vedenému ÚS – /PROGRES – HL Banská Bystrica“

nasledovného znenia:

„Na podanie podnetu v zmysle je potrebné, aby

podnecovateľ vyčerpal riadne opravné prostriedky a v širšom zmysle všetky právne

prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu zamietaného práva poskytuje zákon (II. ÚS

122/95).

Pisateľ podnetu nepreukázal, že právo na právnu ochranu nemohol účinne

uplatniť ().

Zo spisu tunajšieho súdu č. k. , ktorý spolu s týmto vyjadrením

predkladám ústavnému súdu vyplýva, že predmetom konania bola exekúcia vedená

v prospech oprávneného (pisateľa podnetu) voči povinnému mestu Banská Bystrica

o úroky z peňažných pohľadávok z roku 1998.

Predmetom notárskej zápisnice N 248/98, NZ 249/98 napísanej 9. 11. 1998

v Notárskom úrade JUDr. Jany Nirházovej, notárky so sídlom v Banskej Bystrici, bolo

osvedčenie o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou za nezaplatené, v osvedčení

riadne označené faktúry z roku 1998.

Podľa osvedčenia, faktúry boli za práce vykonané pisateľom podnetu na

základe písomných zmlúv.

Z uvedeného vyplýva, že pisateľ podnetu v prípade, ak súd rozhodol

právoplatným rozhodnutím v konaní -59, že notárska zápisnica nespĺňa

náležitosti exekučného titulu, mal a má možnosť zabezpečiť si rozhodnutie súdu

o pohľadávkach v inom súdnom konaní, a to podľa ustanovení Obchodného zákona

(buď podľa § 409 a nasl., ak išlo o kúpne zmluvy, alebo podľa § 536 a nasl.

Obchodného zákona, ak išlo o dodávky spočívajúce o vykonaní činnosti, montáže).

Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákona pri právach vymáhateľných na súde

začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak

Obchodný zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 397 Obchodného zákona, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva

inak, je premlčacia doba štyri roky. Takáto premlčacia doba je stanovená v súlade

s medzinárodne unifikovanými právnymi úpravami. Pre práva, ktoré uplatnil

oprávnený v exekúcii na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice – premlčacia

doba plynie a skončí sa na jednotlivé pohľadávky v priebehu roka 2002.

Podľa § 401 Obchodného zákona, strana, voči ktorej sa právo premlčuje (mesto

Banská Bystrica), môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu

dobu, a to aj opakovane, celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od

doby, keď začala prvý raz plynúť.

Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.

Predmetom exekúcie boli úroky z nezaplatených faktúr, ktoré možno uplatniť

podľa § 365 v spojení s § 369 Obchodného zákona.

Z uvedeného je zrejmé, že postupom okresného súdu v konaní -59

nedošlo k odopretiu práva na súdnu ochranu, ktorú každému zaručuje čl. 46 ods. 1

, lebo náš právny poriadok, podľa ustanovení

Obchodného zákona, dovoľuje pisateľovi podnetu uplatniť svoje práva v súdnom

konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme rozsudku.

V tomto prípade môže pisateľ podnetu uplatniť právo aj vtedy, ak by išlo

o občianskoprávny vzťah, lebo podľa § 101 Občianskeho zákona je všeobecná

premlčacia doba trojročná a až v priebehu roka 2001 sa pisateľovi podnetu môžu práva

premlčovať.

Z uvedených dôvodov opakovane poukazujem na to, že medzi rozhodnutím

tunajšieho súdu v č. k. -59 a porušením práva podľa

neexistuje ani možnosť príčinnej súvislosti.

Pisateľ podnetu nevyčerpal na ochranu svojho práva všetky právne prostriedky

v širšom zmysle, ktoré mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje.

Za predpokladu, ak by pisateľ podnetu nemal možnosť po rozhodnutí

Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. -59 použiť na ochranu svojich

práv iný právny postup a nemal by podľa nášho právneho poriadku ani možnosť

opravného prostriedku voči právoplatnému rozhodnutiu súdu, a tým by bolo dotknuté

jeho právo na súdnu ochranu chránené , je stále otázne, či za tento

stav by zodpovedal Okresný súd v Banskej Bystrici, ktorý postupoval v konaní

v súlade s procesným právom. Za porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

), ktoré aby spočívalo v neexistencii možnosti opravného prostriedku voči

rozhodnutiu súdu v platnom právnom poriadku štátu, nemôže byť zodpovedná súdna

moc štátu.

Spochybňujem aj správnosť označenia odporcov v podnete.

Prvý odporca je označený Slovenská republika zastúpená Okresným súdom

v Banskej Bystrici a druhý odporca je označený Okresný súd v Banskej Bystrici.

Pisateľ podnetu mal na mysli dvoch odporcov, ale v skutočnosti ide o jeden subjekt.

Z uvedených dôvodov, najmä z dôvodu, že podnecovateľ mal a má právo na

súdnu ochranu svojho práva zabezpečenú v právnom poriadku Slovenskej republiky

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol voči odporcovi

Okresnému súdu v Banskej Bystrici tento nález:

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd v Banskej Bystrici

rozhodnutím o zastavení exekúcie v konaní č. k. -59 neporušil základné

právo navrhovateľa domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na

nestrannom a nezávislom súde Slovenskej republiky podľa

Slovenskej republiky.“

C. Navrhovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 2. mája 2000 zaujal

k horeuvedenému vyjadreniu okresného súdu nasledovné stanovisko: „Tvrdenie

okresného súdu, že podnecovateľ si mal možnosť zabezpečiť exekučný titul

v sporovom konaní je prinajmenšom vecne nesprávny, ak nechceme uviesť, že je iba

účelový. Veď notárska zápisnica je exekučným titulom a bola ním pre oprávnených

iných ako banka do účinnosti Ak oprávnený predložil

notársku exekučnú zápisnicu, predložil verejnú listinu s rovnakými účinkami ako

rozsudok. Každý súd by musel konanie o takých nárokoch zastaviť pre prekážku veci

rozsúdenej. Notárska zápisnica vytvára takúto prekážku.

Uplatnenie nároku podľa nie je účinné uplatnenie práva

na súdnu ochranu. Podnecovateľ uplatnil totiž spísaním notárskej zápisnice nárok na

inú než súdnu ochranu. Uplatnenie nároku v sporovom konaní nie je právny

prostriedok, na ktorý mieri judikát .

Neexistencia opravného prostriedku v platnom právnom poriadku nemôže ísť

na ťarchu osoby, ktorá sa domáha súdnej ochrany v exekučnom konaní, a takej osobe

je jedno, kto za to zodpovedá, či štát alebo okresný súd ako jeho orgán.

Z týchto dôvodov navrhujeme podnetu vyhovieť.“

Navrhovateľ, ako aj okresný súd vyhlásili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

II.

Z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z pripojeného súdneho spisu

zistil ústavný súd nasledovné skutočnosti.

Navrhovateľ ako oprávnený podal na Exekútorsky úrad v Banskej Bystrici

10. marca 1999 návrh na vykonanie exekúcie proti mestu Banská Bystrica ako

povinnému, ku ktorému ako exekučný titul pripojil notársku zápisnicu sp. zn

N 248/98, NZ 249/98. Exekútor už na nasledujúci deň, t. j. 11. marca 1999, podal na

Okresnom súde v Banskej Bystrici žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorému okresný súd ešte v ten istý deň vyhovel, a súdneho exekútora

v zmysle ustanovenia poveril vykonaním

exekúcie. Dňa 15. marca 1999 vydal exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré

bolo povinnému doručené 16. marca 1999.

Povinný, mesto Banská Bystrica, podal dňa 19. marca 1999 cestou

Exekútorského úradu v Banskej Bystrici „Námietky proti exekúcii“, v ktorých žiadal

okresný súd, aby námietkam vyhovel a aby exekúciu, o ktorej začatí bolo mesto

Banská Bystrica upovedomené, vyhlásil za neprípustnú. K uvedeným námietkam sa

dňa 30. marca 1999 cestou svojho právneho zástupcu vyjadril oprávnený

(navrhovateľ) a žiadal, aby okresný súd po zhodnotení nimi uvádzaných dôvodov

námietky v celom rozsahu zamietol.

Dňa 26. apríla 1999 mesto Banská Bystrica ako povinný podal na Okresný súd

v Banskej Bystrici návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. k. -59 vo veci

exekúcie na návrh oprávneného PROGRES – HL, s. r. o., Banská Bystrica proti

povinnému mestu Banská Bystrica rozhodol tak, že námietky proti exekúcii zamietol

a zároveň exekúciu začatú upovedomením o začatí exekúcie č. sp. Ex 346/99-K zo

dňa 15. marca 1999 zastavil a zároveň vyslovil, že účastníci konania nemajú právo na

náhradu trov exekúcie.

Z odôvodnenia, ktorým Okresný súd v Banskej Bystrici zdôvodnil svoje

rozhodnutie, je potrebné uviesť túto podstatnú časť:

„Z ustanovenia §-u 41 ods. 2 Exekučného poriadku a §-u 274 písm. e)

jednoznačne vyplýva, že predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice

je označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod, predmet a čas plnenia

a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice súhlasí. Aj keď je súdu známa predchádzajúca prax, ktorá vychádzala

z nevyhnutnosti formálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle §-u 47 zákona

č. (Notárskeho poriadku), podľa názoru súdu na záver o materiálnej

vykonateľnosti postačuje prítomnosť a účasť povinného dlžníka, pretože ak oprávnený

s obsahom notárskej zápisnice nesúhlasí, jeho nesúhlas sa prejaví tým, že nenavrhne

exekúciu na základe takéhoto exekučného titulu. To platí vtedy, ak právny záväzok

uznaný v notárskej zápisnici povinným je zhodný s právnymi úkonmi, zväčša

dvojstrannými, medzi dlžníkom a veriteľom, ktoré zakladajú, v notárskej zápisnici

povinným uznávaný, právny záväzok. Preto súd nepovažuje námietky povinného za

relevantné a už vôbec za zmätočnú považuje námietku vytýkajúcu nedostatok

notárskej zápisnice, v ktorej podľa povinného „nie je vôbec definovaná osoba

povinná“. Rovnako za právne irelevantné považuje súd i tvrdenie, že bývalý primátor

nemohol za mesto prevziať záväzok v rozsahu dlhšom, ako je jeho funkčné obdobie.

Takýto výklad by viedol nepochybne k absurdným situáciám a právnej neistote.

Rovnako právne irelevantnou je i námietka v časti týkajúcej sa poukazu na

nedostatok finančných prostriedkov v dôsledku exekúcie na zabezpečovanie úloh,

ktoré mestu vyplývajú zo o obecnom zriadení, pretože pri

takomto výklade by mesto alebo obec neboli defakto postihnuteľné, a je veľmi

pravdepodobné, že by s nimi nikto nebol ochotný uzavrieť nijakú obchodnú zmluvu

bez predchádzajúceho vyplatenia ceny služby, pretože by sa dostal do právnej

neistoty. Pretože z uvedených dôvodov súd nemohol akceptovať námietky vznesené

povinným, súd ich v plnom rozsahu zamietol.

Podľa §-u 57 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala

a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa §-u 58 ods. 1, 2, 3, 4 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh

alebo aj bez návrhu. Zastavenie exekúcie nemožno uplatňovať z dôvodu, že sa

zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok a splátok. Rozhodnutie sa

doručí oprávnenému, povinnému a exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie.

Proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Toto rozhodnutie je vykonateľné, len čo

bolo doručené exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie.

Pokiaľ súd v predchádzajúcej časti konštatoval, že predpokladom materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice nemusí byť osobná prítomnosť oprávnenej osoby

pri jej spisovaní v prípade, ak sa uznaný dlh zhoduje s predchádzajúcimi právnymi

úkonmi účastníkov a ďalšími právnymi skutočnosťami (zmluva, faktúra a pod.), je

potrebné konštatovať, že v danom prípade dlh uznaný bývalým primátorom mesta

v notárskej zápisnici, ktorá sa v tomto konaní predkladá ako exekučný titul, presahuje

uvedený rámec, keďže povinný sa zaväzuje, okrem už dohodnutých záväzkov,

uhradiť dlh do konkrétneho termínu, v prípade nedodržania ktorého priznáva

oprávnenému i nárok na 25 % úrok z omeškania za každý kalendárny deň a „ďalej

štátom uznanú aktuálnu infláciu“. Termín splatnosti záväzku, úrok z omeškania

a inflačné vyrovnanie sú nové prvky v právnom vzťahu oprávneného a povinného,

ktorých dohoda vyžaduje podľa názoru súdu dvojstranný právny úkon a akceptáciu

oprávneného. A práve pre nedostatok tejto akceptácie oprávneného, ktorý nebol

prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, nemôže považovať súd túto konkrétnu

notársku zápisnicu za materiálne vykonateľný exekučný titul.

Z tohto dôvodu súd vyhovel návrhu povinného a exekúciu v zmysle §-u 57

ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Len pre doplnenie súd dodáva, že

tento jediný dôvod, ktorý v námietkach povinného absentoval, považuje za právne

relevantný. Dôvodom na zastavenie exekúcie nemôže byť skutočnosť, že bývalý

primátor sa zaviazal v mene mesta dlh uhradiť v termíne po skončení jeho funkčného

obdobia, že v čase uznania dlhu jeho časť už bola uhradená, a rovnako ani to, že

prekročil svoje právomoci, keď sa zaviazal „ručiť majetkom mesta v rozsahu

vyššom, ako mu to umožňuje zákon“. Všetky tieto skutočnosti môžu zakladať inú,

prípadne i právnu zodpovednosť bývalého primátora, avšak v tomto konaní sú právne

irelevantné.“

Z notárskej zápisnice N 248/98, NZ 249/98, ktorú navrhovateľ v postavení

oprávneného využil ako exekučný titul, ústavný súd zistil, že predmetná zápisnica

bola napísaná na Notárskom úrade JUDr. Jany Nirházovej dňa 9. novembra 1998 za

účasti a na žiadosť PhDr. Igora Presperína, CSc. – primátora mesta Banská Bystrica.

Predmetná zápisnica obsahuje osvedčenie o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase

dlžníka s exekúciou, v rámci ktorej primátor mesta Banská Bystrica v bode I uznáva,

že obchodnou spoločnosťou PROGRES – HL, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici,

boli na základe písomných zmlúv vykonané práce pre mesto Banská Bystrica, za

ktoré úkony a vykonané práce boli touto spoločnosťou vystavené faktúry uvedené

pod číslami 1 až 25, pričom celková neuhradená suma podľa týchto faktúr

predstavuje 15 212 743,-- Sk. Body II až IV znejú:

„II. Vzhľadom na skutočnosť, že k dnešnému dňu povinnosť úhrady vyššie

uvedeného dlhu zrealizovaná nebola, nakoľko nedošlo k úhrade a preplateniu vyššie

uvedených fakturovaných súm, po dohode s veriteľom, t. j. obchodnou spoločnosťou

PROGRES-HL, s. r. o., so sídlom Srnková 27, Banská Bystrica, IČO 31 632 718, ja,

, CSc. – primátor mesta Banská Bystrica v zastúpení osoby

povinnej v y h l a s u j e m , že vyššie uvedený dlh v celkovej sume 15 212 743,-- Sk

(slovom pätnásťmiliónovdvestodvanásťtisícsedemstoštyridsaťtri slovenských korún)

čo do základu i výšky u z n á v a m a tento bude povinnou osobou uhradený v lehote

do 31. 12. 1998 (slovom tridsiatehoprvého decembra tisícdeväťstodeväťdesiatosem).

V prípade nedodržania tohto dohodnutého termínu prehladujem, že okrem vyššie

uvedenej celkovej sumy bude osobe oprávnenej uhradený aj úrok z omeškania vo

výške 25 % (slovom dvadsaťpäť percent) p. a. z istiny za každý kalendárny deň

a ďalej štátom uznaná aktuálna inflácia.

III. Ja, PhDr. Igor Presperín CSc. – primátor mesta Banská Bystrica v zastúpení

osoby povinnej týmto v y h l a s u j e m a výslovne s ú h l a s í m s tým, aby

v prípade nesplnenia vyššie uvedeného dlhu sa táto notárska zápisnica stala

vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) Občianskeho

súdneho poriadku, resp. pre exekúciu podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), a to na celý

hnuteľný a nehnuteľný majetok povinnej osoby, t. j. mesta Banská Bystrica.

IV. Táto notárska zápisnica obsahuje právny záväzok, v ktorom je presne

označená osoba povinná, osoba oprávnená, právny dôvod, predmet a čas plnenia

a povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasí.“

III.

V zmysle ustanovenia môže ústavný súd so

súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Keďže účastníci súhlasili s upustením od

ústneho pojednávania, ústavný súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí senátu.

Navrhovateľ namieta, že Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. zastavením exekúcie porušil jeho základné právo domáhať sa

svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nestrannom a nezávislom súde

podľa . Tento svoj návrh zdôvodňuje tým, že exekučný súd

predmetným uznesením zastavil exekúciu ako neprípustnú so zdôvodnením, že

citovaná notárska zápisnica nie je spôsobilý exekučný titul, pretože chýba účasť

oprávneného, a táto absencia podľa názoru exekučného súdu spôsobila materiálnu

nevykonateľnosť notárskej zápisnice. Tento právny názor okresného súdu je podľa

navrhovateľa chybný a jeho dôsledkom je odopretie práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle . Podľa navrhovateľa zákon nepredpisuje

povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Svoj názor opiera o znenie

ustanovenia , ako aj o znenie

ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase rozhodovania

okresného súdu.

Odporca zastáva názor, že postupom okresného súdu v predmetnom konaní

nedošlo k odopretiu práva na súdnu ochranu v zmysle , lebo náš

právny poriadok podľa ustanovení dovoľuje navrhovateľovi

uplatniť svoje práva v súdnom konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme

rozsudku. V tejto súvislosti odporca uplatnil dva druhy námietok. Jednak námietku, že

navrhovateľ na ochranu svojho práva nevyčerpal všetky dostupné právne prostriedky

v širšom zmysle, a jednak námietku, že medzi napadnutým rozhodnutím súdu

a porušením práva podľa tohto článku neexistuje ani možnosť príčinnej

súvislosti. Pre prípad opačného názoru odporca spochybnil svoju zodpovednosť za

vzniknutý stav (t. j. za prípadnú nemožnosť pre navrhovateľa použiť iný právny postup

na ochranu svojich práv, ani podať opravný prostriedok proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu s dôsledkami na jeho právo na súdnu ochranu chránené čl. 46 ods. 1

), keďže Okresný súd v Banskej Bystrici „postupoval v konaní v súlade

s procesným právom“. Preto žiada vysloviť, že Okresný súd v Banskej Bystrici svojím

rozhodnutím o zastavení exekúcie neporušil základné právo navrhovateľa domáhať sa

svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nestrannom a nezávislom súde

Slovenskej republiky podľa .

Z ustanovenia vyplýva, že každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V spojení

s sa však tohto práva možno domáhať len „v medziach zákonov“, ktoré

ustanovenia čl. 46 vykonávajú. K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 dochádza vtedy, ak príslušný zákon „každému“ umožňuje, aby sa

zákonom stanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde (mutatis mutandis, ).

Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v

nespočíva podľa názoru ústavného súdu len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je totiž

i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

(mutatis mutandis, ).

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľ sa ochrany základného

práva zaručeného v domáhal v spojení s exekučným titulom,

ktorým je notárska zápisnica v zmysle o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení platnom v čase

rozhodovania okresného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“). Podstata námietok

navrhovateľa teda nesmerovala proti odmietnutiu súdnej ochrany jeho právam

vyplývajúcim z predpisov hmotného práva, ale proti odmietnutiu tejto ochrany jeho

právam založených notárskou zápisnicou, ktorá je predpismi procesného práva uznaná

za exekučný titul, tak ako je zaň uznané vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva

právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného

poriadku). Teda predmetom namietaného porušenia práva na súdnu ochranu v zmysle

v v predmetnej veci bola nemožnosť navrhovateľa dosiahnuť

vykonanie už existujúceho konkrétneho exekučného titulu, a nie nemožnosť dosiahnuť

získanie iného exekučného titulu, napr. vykonateľného rozhodnutia súdu.

Z tohto hľadiska prvou otázkou, ktorou sa ústavný súd musel v predmetnej veci

zaoberať, bola otázka, či garantuje súdnu ochranu právam

vyplývajúcim z exekučného titulu založeného vykonateľným rozhodnutím súdu,

a osobitne z exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Zdá sa, že medzi

účastníkmi bola zhoda v názoroch, pokiaľ ide o aplikovateľnosť tohto článku na

prípady exekučných titulov, ktorými sú vykonateľné rozhodnutia súdu.

Ústavný súd sa s takýmto názorom stotožňuje. Pripustiť totiž za správny ten

názor, podľa ktorého výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa nepovažuje za

integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle , by znamenalo

spochybniť opodstatnenosť povýšenia tých záruk na ústavné záruky, ktoré tento článok

spolu s ostatnými článkami siedmeho oddielu upravujúci právo na súdnu a inú

právnu ochranu poskytuje oprávnenej osobe v úseku konania, ktorý predchádza

vyneseniu takéhoto rozhodnutia súdu. Inými slovami, ak by sa výkon vykonateľného

rozhodnutia súdu nepovažoval za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46

ods. 1 , všetky tieto záruky, ktoré vo svojom celku vyjadrujú záujem na ochrane

„práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto

právo na súdnu ochranu zaručené v sa nemôže končiť vydaním

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť

núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie

obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne.

Zostávalo ešte posúdiť, či a do akej miery tieto závery platia na prípady

exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. V tomto bode mali účastníci

protichodné stanoviská. Zatiaľ čo podľa názoru odporcu navrhovateľ nevyčerpal

všetky dostupné právne prostriedky, keď právny poriadok mu dovoľuje uplatniť svoje

práva v súdnom konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme rozsudku, a preto

spochybnil existenciu príčinnej súvislosti medzi jeho rozhodnutím a právom podľa

, teda inými slovami, nepripísal exekučnej notárskej zápisnici

význam chráneného exekučného titulu v zmysle , podľa

navrhovateľa, ak oprávnený predložil notársku exekučnú zápisnicu, predložil verejnú

listinu s rovnakými účinkami ako rozsudok, a teda požíva ochranu v zmysle tohto

článku .

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v čase

rozhodovania odporcu bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade iných

vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov

nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona

bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahovali

právny záväzok a v ktorých bola vyznačená oprávnená a povinná osoba, právny

dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s exekúciou

súhlasila, a na podklade kúpnych zmlúv na nákup živých jatočných zvierat, surového

kravského mlieka alebo čerstvej zeleniny alebo ovocia od ich výrobcov, ak kupujúci

nesplnil záväzok splatiť kúpnu cenu v dohodnutej lehote.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli, pokiaľ išlo o notárske

zápisnice, také, ktoré obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto

právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale

aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy.

V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.

záväzkov ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci

notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym

inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia

občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Podľa , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj

dlh určený čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý

záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.

Treba mať za to, že medzi inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho

zákonníka a uznania záväzku podľa niet

podstatného rozdielu. V oboch prípadoch ide o jeden zo spôsobov zabezpečenia

záväzku, pričom z hľadiska teórie o právnych úkonoch v oboch prípadoch ide

o jednostranný adresovaný právny úkon, konkrétne o jednostranný právny úkon

dlžníka adresovaný veriteľovi.

Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi

notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým

nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon

v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska

zápisnica obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho

záväzku.

Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej

najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle

povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený

výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie

povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je

jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako je účelom a cieľom každého

občianskoprávneho súdneho konania zavŕšiť vzniklý spor právoplatným a

vykonateľným rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda

završuje vznik exekučného titulu, ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného

štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva

vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na

dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie, obsiahnuté v tejto zápisnici. Jej

vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa

príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy

notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna

stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2

Exekučného poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti

súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej

zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným

a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí

obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv

a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia atď.

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej

zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných

predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritéria a že preto záver o ich

splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne

odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné

rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie

vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním

vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako

exekučného titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov

účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je tomu v prípade

vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú

zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti

jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie

účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej

a povinnej osoby.

Pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku notársku

zápisnicu ako exekučný titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o posilnenie

riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov vzniknutých z právnych

skutočností, tak ako napr. z právnych úkonov podľa občianskeho práva, predovšetkým

mimosúdnym spôsobom. Ponechal teda rozhodnutie o tom, či vzniklý spor o práve

alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou

autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho, na ich vôľu. Treba hneď poznamenať, že

takáto voľnosť, ktorú zákonodarca ponechal účastníkom právnych vzťahov, najmä

pokiaľ ide o oblasť občianskeho práva, pre ktorú je typická autonómia vôle účastníkov

právnych vzťahov, neodporuje sama osebe žiadnemu princípu ústavnej hodnoty.

Zákonodarca takúto voľnosť nakoniec neponechal neobmedzenú, stačí ako príklad

uviesť ustanovenie , podľa ktorého výkon práv

a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho

dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi. Samozrejme, že aj samotná vyžaduje, aby zákonodarca

neponechal bez obmedzenia takúto voľnosť účastníkom občianskoprávnych vzťahov,

najmä pokiaľ ide o oblasť ľudských práv a základných slobôd, ktorých účinné

rešpektovanie vyžaduje od zákonodarcu niekedy aj tzv. pozitívnu povinnosť prijať

príslušnú zákonnú úpravu. V oblasti aplikácie práva významnú povinnosť

ukladá aj v ustanovení čl. 152 ods. 4, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s touto .

Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, tak ako to už bolo uvedené

vyššie, zákonodarca hlavný dôraz položil na výslovný „súhlas povinnej osoby

s exekúciou“. Ponechal teda rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu v prvom

rade na vôli povinnej osoby, ktorá samozrejme nesmie byť postihnutá žiadnymi právne

relevantnými vadami, najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím

povinná osoba zároveň prejavila vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide

o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil práve

tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon

zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa

vlastného uváženia uplatniť po dobu jeho platnosti na jeho základe svoje práva

v exekučnom konaní. Inými slovami, zákon účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za

istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec

z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom

definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Ak by sa mal exekučný súd zmocniť takéhoto

preskúmania veci v rámci exekučného konania, muselo by to byť v zákone výslovne

uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej

a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu

predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného

práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva

rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto

súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe

exekučnej notárskej zápisnici, a to práve s ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku,

vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na

ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať, tak ako to už bolo naznačené vyššie. Len

v tomto prípade na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu napriek splneniu

predpísaných náležitostí vykonateľnosti by nebolo možné, podľa názoru ústavného

súdu, priznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle .

Inak jej však táto ochrana patrí rovnako, ako patrí oprávnenej osobe v prípade

vykonateľného súdneho rozhodnutia. V tomto rozsahu je preto čl. 46 ods. 1

aplikovateľný aj na notársku zápisnicu ako exekučný titul.

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd nemohol akceptovať námietku

odporcu o nevyčerpaní právnych prostriedkov navrhovateľom, ktoré by mohol použiť

na prípadné zabezpečenie iného exekučného titulu, než je exekučná notárska zápisnica.

Okrem toho odporca neuplatnil túto námietku v čase, kedy sa rozhodovalo o prijatí

predmetného podnetu, hoci ide o otázku, ktorá svojou povahou zásadne patrí do štádia

skúmania splnenia podmienok na prijatie podnetu.

Rovnako nemohol akceptovať ani námietku o neexistencii možnosti príčinnej

súvislosti medzi jeho rozhodnutím, ktorým odmietol vykonať exekúciu na základe

predloženej exekučnej notárskej zápisnici, a namietaným porušením práva podľa čl. 46

ods. 1 , pretože prípadné získanie iného exekučného titulu by nemohlo úplne

zhojiť tie následky porušenia tohto článku, ktoré už nastali odmietnutím exekúcie na

základe platnej notárskej zápisnici ako exekučného titulu.

V zmysle týchto princípov a právnych úvah ústavný súd ďalej skúmal, či

napadnutým uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 4. mája 1999 č. k.

-59 došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu zaručeného

v .

Vzhľadom na to, že takto vymedzený predmet sa týka problému vzťahu

ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto

súvislosti pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

(mutatis mutandis, , ). Preto nepreskúmava námietky porušenia

tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym

súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie

základného práva alebo slobody zaručených alebo

medzinárodnou zmluvou podľa . Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis, , ). Inými slovami,

skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo

slobody.

Podľa názoru ústavného súdu odporca svojím uznesením č. k. -59 zo

dňa 4. mája 1999 zastavením exekúcie v časti týkajúcej sa istiny 15 212 743,-- Sk

nepostupoval v súlade so zákonom, čím porušil zaručené právo navrhovateľa

na súdnu ochranu v zmysle .

Odporca na jednej strane dospel k záveru, že pre materiálnu vykonateľnosť

notárskej zápisnice postačuje prítomnosť a účasť povinného, ale na druhej strane,

keďže termín splatnosti záväzku bol v notárskej zápisnici určený odlišne ako vo

faktúrach oprávneného, išlo o nový prvok v právnom vzťahu oprávneného

a povinného, ktorý si vyžaduje podľa odporcovho názoru dvojstranný právny úkon,

teda i akceptáciu nového termínu splatnosti záväzku zo strany oprávneného. Práve pre

nedostatok tejto akceptácie oprávneného, ktorý nebol prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, nemôže považovať súd túto konkrétnu notársku zápisnicu za materiálne

vykonateľný exekučný titul.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že pri danom právnom

názore odporcu nemal tento udeliť exekútorovi poverenie zo dňa 11. marca 1999

sp. zn. . Už vtedy totiž bol povinný posúdiť predloženú notársku zápisnicu

zo dňa 9. novembra 1998 sp. zn. N 248/98, NZ 249/98 aj z hľadiska jej materiálnej

vykonateľnosti popri vykonateľnosti formálnej.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že žiadne iné podmienky formálnej

a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného

poriadku než tie, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení, tak ako to už bolo uvedené

vyššie, nie je možné vyvodiť. Preto nemožno súhlasiť s názorom odporcu, podľa

ktorého v určitých prípadoch musí byť účastníkom notárskej zápisnice aj veriteľ, a to

v danom prípade preto, že v notárskej zápisnici došlo ku zmene termínu plnenia oproti

termínom pôvodne dojednaným tak, ako tieto vyplývajú z jednotlivých faktúr. Zákon

takúto požiadavku neustanovuje a výkladom túto požiadavku nemožno doplniť do

ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ani z logického hľadiska nieto dôvodu na to, aby podmienkou materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku bola

v niektorých prípadoch účasť veriteľa. Veriteľ, ktorý notársku zápisnicu podpísanú

dlžníkom ako jej adresát obdrží, v závislosti od toho, či je s týmto jednostranným

právnym úkonom dlžníka spokojný, môže ju schváliť tým, že notársku zápisnicu

použije ako exekučný titul, alebo ju neschváliť a v takom prípade o exekúciu na

podklade notárskej zápisnice nepožiadať.

Z odporcovej argumentácie vyplýva, že prítomnosť oprávneného pri spisovaní

notárskej zápisnice považoval za potrebnú v záujme ochrany práv oprávneného.

Paradoxne však v protiklade s týmto zámerom poskytnutou ochranou znemožnil

oprávnenému podľa svojho vlastného uváženia notársku zápisnicu akceptovať

a dosiahnuť na jej základe exekúciu, a to i napriek tomu, že čo do termínov splatnosti

jeho pohľadávok došlo notárskou zápisnicou k určitému zhoršeniu jeho postavenia. Je

vecou slobodnej dispozície oprávneného, či príjme uznanie záväzku zo strany dlžníka

v tej podobe, v akej mu to dlžník predostrie, a to hoci za cenu určitého ústupku. Niet

dôvodu chrániť oprávneného pred sebou samým. Aj keď sa v danom prípade

vyhlásením dlžníka vytvorili nové podmienky, ktoré veriteľa prípadne

znevýhodňovali, a to posunutím termínu splnenia dlhu na neskorší čas, nejde o otázku,

na ktorú môže exekučný súd z vlastnej iniciatívy prihliadať v rámci exekučného

konania, ktoré sa začalo na návrh tohto veriteľa, ktorý už tým, že takýto návrh podal,

nepochybným spôsobom dal najavo, že túto otázku nepovažuje za významnú. Veriteľ

mal totiž zachovanú možnosť rozhodnúť sa, či takéto vyhlásenie dlžníka použije alebo

nepoužije.

Navyše považuje ústavný súd za dôležité poznamenať, že odporcov právny

názor neberie do úvahy, že jestvujú peňažné pohľadávky nielen obligačného rázu (ex

contractu), ale aj pohľadávky iného rázu (ex delicto, ako aj ďalšie), pri ktorých nijaké

zmluvy, faktúry alebo inak ujednané podmienky neprichádzajú vôbec do úvahy.

Pritom je zrejmé, že ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku malo na mysli

i povinnosti mimozáväzkovej povahy.

Pokiaľ ide o tú časť uznesenia odporcu č. k. -59 zo dňa 4. mája

1999, ktorou došlo k zastaveniu exekúcie čo do úrokov z omeškania a inflačného

vyrovnania, treba toto uznesenie v tejto časti považovať za vecne správne. Podľa

názoru ústavného súdu nemožno sa však stotožniť s dôvodmi, ktoré odporca v tomto

smere uviedol. Odporca totiž i v tejto časti považoval notársku zápisnicu za materiálne

nevykonateľnú pre neprítomnosť veriteľa, ktorý zápisnicu ani v tejto časti

neakceptoval.

Z ustanovenia čl. II notárskej zápisnice zo dňa 9. novembra 1998 sp. zn.

N 248/98, NZ 249/98 ohľadom uznania záväzku dlžníka uhradiť veriteľovi štátom

uznanú aktuálnu infláciu nie je vôbec zistiteľné, akú konkrétnu sumu sa zaväzuje

dlžník zaplatiť, a nedá sa zistiť ani presný mechanizmus stanovenia tejto sumy. Z textu

vyplýva iba prehlásenie dlžníka, že zaplatí štátom uznanú aktuálnu infláciu.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že exekučný titul, tak ako to už

bolo uvedené, musí byť presný, a pokiaľ sa dlžník zaväzuje na peňažné plnenie, musí

byť uvedená presná suma dlhu, resp. presný spôsob jej výpočtu.

Pokiaľ ide o tú časť zápisnice, ktorá sa týka uznania záväzku dlžníka uhradiť

veriteľovi úrok z omeškania vo výške 25 % p. a. z istiny za každý kalendárny deň,

ústavný súd poznamenáva, že z tohto vyhlásenia nie je zrejmé, od ktorého dátumu sa

tento úrok z omeškania vypočítava. Teda, či sa tento úrok z omeškania vypočítava odo

dňa splatnosti každej jednotlivej faktúry, ktorá je v zápisnici uvedená (ostatne, tak si to

aj navrhovateľ uplatnil v návrhu na exekúciu), alebo odo dňa splatnosti celej istiny,

t. j. od 31. 12. 1998. Preto aj v tejto časti ide o neurčito vyjadrený záväzok, tak ako

v prípade štátom uznanej inflácie, z dôvodu ktorého by preto aj v tomto prípade za

oprávnené bolo možné považovať pochybnosti o jeho vykonateľnosti.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že len v tejto časti, t. j. v časti

týkajúcej sa úroku z omeškania a štátom uznanej aktuálnej inflácie, nemožno mať

z ústavného hľadiska námietky proti zastaveniu exekúcie (§ 57 ods. 3 Exekučného

poriadku) na základe predmetnej exekučnej notárskej zápisnice. Preto v tejto časti

podnetu nevyhovel.

Odporca však zastavil exekúciu v celom rozsahu, t. j. aj v časti týkajúcej sa

istiny 15 212 743,-- Sk. Nakoľko dôvody, ktoré v tejto súvislosti odporca uviedol vo

svojom rozhodnutí - proti ktorému už nebol žiaden opravný prostriedok prípustný

a treba ho preto považovať za konečné rozhodnutie - nemožno zjavne, tak ako to už

bolo uvedené, podriadiť pod materiálnu nevykonateľnosť predmetnej notárskej

zápisnice ako exekučného titulu ani pod žiaden iný relevantný dôvod vyplývajúci zo

zákona alebo , zastavenie exekúcie v celom rozsahu sa, podľa názoru ústavného

súdu, rovná porušeniu práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľovi v súvislosti

s týmto exekučným titulom garantuje .

K tomu ústavný súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odporcu je

zjavne neodôvodnené aj hľadiska postupu pri prejednávaní a rozhodovaní

o námietkach povinnej osoby, ktorý nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako postup

„v súlade s procesným právom“, tak ako to tvrdil odporca vo vyjadrení

k predmetnému podnetu. Ako z jeho rozhodnutia vyplýva, odporca všetky námietky

povinného zamietol ako neodôvodnené. Len tieto námietky boli navrhovateľovi ako

druhému účastníkovi pri ich súdnom preskúmaní známe a len k nim mohol zaujať

svoje stanovisko.

Odporca však z vlastnej iniciatívy založil svoje rozhodnutie na takých

skutočnostiach a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať

a reagovať na ne spontánne vo svojich stanoviskách. Odporca totiž založil svoje

rozhodnutie na zistení, že medzi právnym záväzkom uznaným povinným v exekučnej

notárskej zápisnici a právnymi úkonmi medzi povinným (dlžníkom) a oprávneným

(veriteľom), ktoré založili tento právny záväzok uznaný v notárskej zápisnici, nie je

zhoda, pretože právny záväzok uznaný v exekučnej notárskej zápisnici obsahuje „nové

prvky v právnom vzťahu oprávneného a povinného“.

Odporca sa takto zaoberal otázkou súladu medzi obsahom práv a povinností

vyplývajúcich z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov a obsahom záväzku povinného

v notárskej zápisnici zakladajúcej exekučný titul. Inými slovami, zaoberal sa

v exekučnom konaní samotným hmotnoprávnym vzťahom, ba dokonca sa vyslovil

o jeho obsahu bez toho, aby to niektorý z účastníkov alebo on sám, ak to už považoval

za dôležité, urobil predmetom prerokovania medzi účastníkmi exekúcie. Tým porušil

princíp kontradiktórneho prerokovania veci v súvislosti s takou otázkou, ktorá nebola

len otázkou právnou, ale aj skutkovou a ktorú nakoniec považoval za natoľko dôležitú,

že na výsledku jej posúdenia založil svoje rozhodnutie. Tento postup pritom uplatnil

v situácii, keď si musel byť vedomý, že proti jeho rozhodnutiu už nie je žiadny

opravný prostriedok a že teda účastník, pre ktorého bude jeho záver nepriaznivý, už

nebude mať možnosť namietať jeho prípadnú nesprávnosť a efektívne tak hájiť svoje

práva.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2000