Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2142 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (2169)I. ÚS 5/00
PDF · 356.41 KB
No categories available
I. ÚS 5/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
Štefana Ogurčáka a sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom
zasadnutí 13. júla 2000 prerokoval prijatý podnet spoločnosti PROGRES – HL,
s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Srnková ul. č. 27, IČO 31632718, zastúpenou
Mgr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Krmanova 16, Košice, vo veci porušenia
ústavného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v súvislosti s uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Er 519/99-59 zo
dňa 4. mája 1999 a takto
rozhodol:
1. Okresný súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 1 Er 519/99-59 zo 4. mája
1999 o zastavení exekúcie v časti týkajúcej sa istiny 15 212 743,-- Sk p o r u š i l
ústavné právo spoločnosti PROGRES – HL, s. r. o., domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
A. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
17. augusta 1999 doručený podnet spoločnosti s ručením obmedzeným PROGRES -
HL so sídlom v Banskej Bystrici, Srnková ul. č. 27, IČO 31632718 (ďalej len
„navrhovateľ“), zastúpenej Mgr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Krmanova 16,
Košice, v ktorom navrhovateľ namietal porušenie základného práva domáhať sa
svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nestrannom a nezávislom súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v dôsledku rozhodnutia Okresného
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 Er 519/99-59 zo 4. mája 1999, ktorým zamietol
námietky povinného proti exekúcii a zastavil exekúciu, v ktorej mal navrhovateľ
postavenie účastníka exekučného konania (oprávneného).
Navrhovateľ vo svojom podnete uviedol, že na základe notárskej zápisnice
N 248/98, NZ 249/98 ako exekučného titulu sa stal oprávnenou osobou v exekučnom
konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici, ktorý po podaní návrhu na
vykonanie exekúcie a požiadaní exekútora vydal súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie pod č. 5601-010006 sp. zn. 1 Er 519/99. Upovedomenie o začatí
exekúcie povinný, t. j. mesto Banská Bystrica, napadol námietkami podľa § 50
Exekučného poriadku.
Podľa tvrdenia navrhovateľa exekučný súd – Okresný súd v Banskej Bystrici
„po podaní námietok rozhodol tak, že exekúciu uznesením č. k. 1 Er 519/99-59 4. mája
1999 zastavil ako neprípustnú“. V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že
citovaná notárska zápisnica nie je spôsobilý exekučný titul, pretože chýba účasť
oprávneného, t. j. navrhovateľa v tomto konaní. Táto absencia spôsobila materiálnu
nevykonateľnosť notárskej zápisnice.
Tento právny názor Okresného súdu v Banskej Bystrici považuje navrhovateľ
za chybný, dôsledkom čoho mu, podľa jeho tvrdenia, bolo odopreté právo na súdnu
a inú právnu ochranu, ktorú každému zaručuje čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že zákon „nepredpisuje povinnú účasť oprávneného
pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Potvrdzuje to znenie § 274 písm. e) OSP,
ako aj znenie § 41 ods. 2 EP. Preto nemožno ukladať takúto povinnosť rozhodnutím
exekučného súdu, resp. z jej nesplnenia vyvodzovať nedostatok materiálnej
vykonateľnosti notárskej exekučnej zápisnice. Okresný súd v Banskej Bystrici menom
Slovenskej republiky zastavením súdnej exekúcie odoprel navrhovateľovi právo na
súdnu (exekučnú) ochranu jeho už judikovaného práva. Právo na plnenie obsiahnuté
v notárskej zápisnici spísanej podľa kritérií uvedených v § 274 písm. e) OSP a v § 41
ods. 2 EP je kvalitou rovnaké ako právo na plnenie zo súdneho rozhodnutia“.
Ako navrhovateľ ďalej uviedol, takáto notárska zápisnica navyše bráni
uplatneniu práva, ktoré z nej plynie, na príslušnom súde. Ak by totiž procesný súd
došiel podľa názoru navrhovateľa k opačnému záveru než Okresný súd v Banskej
Bystrici, žalobu zamietne, pretože tu nie je právny záujem na súdnej ochrane, keďže
navrhovateľ už má exekučný titul. To je dôsledok, ktorý podľa navrhovateľa reálne
hrozí ako dôsledok neústavného postupu Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní
1 Er 519/99. Preto žiadal, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní podnet prijal
na ďalšie konanie a aby v merite veci vyniesol tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Slovenská republika
a Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 1 Er 519/99 zastavením exekúcie porušili základné právo
navrhovateľa domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na
nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Navrhovateľ ako prílohy predložil výpis z obchodného registra, uznesenie č. k.
1 Er 519/99-59, notársku zápisnicu N 248/98, NZ 249/98 a plnomocenstvo.
Ústavný súd po zistení, že podnet spĺňa zákonom predpísané náležitosti a že nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“), uznesením z 9. marca 2000 prijal ho na konanie.
B. Po doručení uznesenia o prijatí podnetu na ďalšie konanie Okresný súd
v Banskej Bystrici listom zn. Spr. 377/00 z 10. apríla 2000 zaslal ústavnému súdu
„Vyjadrenie k podnetu vedenému ÚS – I. ÚS 5/00/PROGRES – HL Banská Bystrica“
nasledovného znenia:
„Na podanie podnetu v zmysle § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. je potrebné, aby
podnecovateľ vyčerpal riadne opravné prostriedky a v širšom zmysle všetky právne
prostriedky nápravy, ktoré mu na ochranu zamietaného práva poskytuje zákon (II. ÚS
122/95).
Pisateľ podnetu nepreukázal, že právo na právnu ochranu nemohol účinne
uplatniť (II. ÚS 26/95).
Zo spisu tunajšieho súdu č. k. 1 Er 519/99, ktorý spolu s týmto vyjadrením
predkladám ústavnému súdu vyplýva, že predmetom konania bola exekúcia vedená
v prospech oprávneného (pisateľa podnetu) voči povinnému mestu Banská Bystrica
o úroky z peňažných pohľadávok z roku 1998.
Predmetom notárskej zápisnice N 248/98, NZ 249/98 napísanej 9. 11. 1998
v Notárskom úrade JUDr. Jany Nirházovej, notárky so sídlom v Banskej Bystrici, bolo
osvedčenie o uznaní dlhu a súhlase dlžníka s exekúciou za nezaplatené, v osvedčení
riadne označené faktúry z roku 1998.
Podľa osvedčenia, faktúry boli za práce vykonané pisateľom podnetu na
základe písomných zmlúv.
Z uvedeného vyplýva, že pisateľ podnetu v prípade, ak súd rozhodol
právoplatným rozhodnutím v konaní 1 Er 519/99-59, že notárska zápisnica nespĺňa
náležitosti exekučného titulu, mal a má možnosť zabezpečiť si rozhodnutie súdu
o pohľadávkach v inom súdnom konaní, a to podľa ustanovení Obchodného zákona
(buď podľa § 409 a nasl., ak išlo o kúpne zmluvy, alebo podľa § 536 a nasl.
Obchodného zákona, ak išlo o dodávky spočívajúce o vykonaní činnosti, montáže).
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákona pri právach vymáhateľných na súde
začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak
Obchodný zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 397 Obchodného zákona, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva
inak, je premlčacia doba štyri roky. Takáto premlčacia doba je stanovená v súlade
s medzinárodne unifikovanými právnymi úpravami. Pre práva, ktoré uplatnil
oprávnený v exekúcii na základe exekučného titulu – notárskej zápisnice – premlčacia
doba plynie a skončí sa na jednotlivé pohľadávky v priebehu roka 2002.
Podľa § 401 Obchodného zákona, strana, voči ktorej sa právo premlčuje (mesto
Banská Bystrica), môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu
dobu, a to aj opakovane, celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od
doby, keď začala prvý raz plynúť.
Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby.
Predmetom exekúcie boli úroky z nezaplatených faktúr, ktoré možno uplatniť
podľa § 365 v spojení s § 369 Obchodného zákona.
Z uvedeného je zrejmé, že postupom okresného súdu v konaní 1 Er 519/99-59
nedošlo k odopretiu práva na súdnu ochranu, ktorú každému zaručuje čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, lebo náš právny poriadok, podľa ustanovení
Obchodného zákona, dovoľuje pisateľovi podnetu uplatniť svoje práva v súdnom
konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme rozsudku.
V tomto prípade môže pisateľ podnetu uplatniť právo aj vtedy, ak by išlo
o občianskoprávny vzťah, lebo podľa § 101 Občianskeho zákona je všeobecná
premlčacia doba trojročná a až v priebehu roka 2001 sa pisateľovi podnetu môžu práva
premlčovať.
Z uvedených dôvodov opakovane poukazujem na to, že medzi rozhodnutím
tunajšieho súdu v č. k. 1 Er 519/99-59 a porušením práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neexistuje ani možnosť príčinnej súvislosti.
Pisateľ podnetu nevyčerpal na ochranu svojho práva všetky právne prostriedky
v širšom zmysle, ktoré mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje.
Za predpokladu, ak by pisateľ podnetu nemal možnosť po rozhodnutí
Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 Er 519/99-59 použiť na ochranu svojich
práv iný právny postup a nemal by podľa nášho právneho poriadku ani možnosť
opravného prostriedku voči právoplatnému rozhodnutiu súdu, a tým by bolo dotknuté
jeho právo na súdnu ochranu chránené čl. 46 ods. 1 ústavy, je stále otázne, či za tento
stav by zodpovedal Okresný súd v Banskej Bystrici, ktorý postupoval v konaní
v súlade s procesným právom. Za porušenie práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy), ktoré aby spočívalo v neexistencii možnosti opravného prostriedku voči
rozhodnutiu súdu v platnom právnom poriadku štátu, nemôže byť zodpovedná súdna
moc štátu.
Spochybňujem aj správnosť označenia odporcov v podnete.
Prvý odporca je označený Slovenská republika zastúpená Okresným súdom
v Banskej Bystrici a druhý odporca je označený Okresný súd v Banskej Bystrici.
Pisateľ podnetu mal na mysli dvoch odporcov, ale v skutočnosti ide o jeden subjekt.
Z uvedených dôvodov, najmä z dôvodu, že podnecovateľ mal a má právo na
súdnu ochranu svojho práva zabezpečenú v právnom poriadku Slovenskej republiky
navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol voči odporcovi
Okresnému súdu v Banskej Bystrici tento nález:
Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd v Banskej Bystrici
rozhodnutím o zastavení exekúcie v konaní č. k. 1 Er 519/99-59 neporušil základné
právo navrhovateľa domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na
nestrannom a nezávislom súde Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
C. Navrhovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 2. mája 2000 zaujal
k horeuvedenému vyjadreniu okresného súdu nasledovné stanovisko: „Tvrdenie
okresného súdu, že podnecovateľ si mal možnosť zabezpečiť exekučný titul
v sporovom konaní je prinajmenšom vecne nesprávny, ak nechceme uviesť, že je iba
účelový. Veď notárska zápisnica je exekučným titulom a bola ním pre oprávnených
iných ako banka do účinnosti zákona č. 280/1999 Z. z. Ak oprávnený predložil
notársku exekučnú zápisnicu, predložil verejnú listinu s rovnakými účinkami ako
rozsudok. Každý súd by musel konanie o takých nárokoch zastaviť pre prekážku veci
rozsúdenej. Notárska zápisnica vytvára takúto prekážku.
Uplatnenie nároku podľa Obchodného zákonníka nie je účinné uplatnenie práva
na súdnu ochranu. Podnecovateľ uplatnil totiž spísaním notárskej zápisnice nárok na
inú než súdnu ochranu. Uplatnenie nároku v sporovom konaní nie je právny
prostriedok, na ktorý mieri judikát II. ÚS 122/95.
Neexistencia opravného prostriedku v platnom právnom poriadku nemôže ísť
na ťarchu osoby, ktorá sa domáha súdnej ochrany v exekučnom konaní, a takej osobe
je jedno, kto za to zodpovedá, či štát alebo okresný súd ako jeho orgán.
Z týchto dôvodov navrhujeme podnetu vyhovieť.“
Navrhovateľ, ako aj okresný súd vyhlásili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
II.
Z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z pripojeného súdneho spisu 1 Er 519/99
zistil ústavný súd nasledovné skutočnosti.
Navrhovateľ ako oprávnený podal na Exekútorsky úrad v Banskej Bystrici
10. marca 1999 návrh na vykonanie exekúcie proti mestu Banská Bystrica ako
povinnému, ku ktorému ako exekučný titul pripojil notársku zápisnicu sp. zn
N 248/98, NZ 249/98. Exekútor už na nasledujúci deň, t. j. 11. marca 1999, podal na
Okresnom súde v Banskej Bystrici žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorému okresný súd ešte v ten istý deň vyhovel, a súdneho exekútora
v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. poveril vykonaním
exekúcie. Dňa 15. marca 1999 vydal exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ktoré
bolo povinnému doručené 16. marca 1999.
Povinný, mesto Banská Bystrica, podal dňa 19. marca 1999 cestou
Exekútorského úradu v Banskej Bystrici „Námietky proti exekúcii“, v ktorých žiadal
okresný súd, aby námietkam vyhovel a aby exekúciu, o ktorej začatí bolo mesto
Banská Bystrica upovedomené, vyhlásil za neprípustnú. K uvedeným námietkam sa
dňa 30. marca 1999 cestou svojho právneho zástupcu vyjadril oprávnený
(navrhovateľ) a žiadal, aby okresný súd po zhodnotení nimi uvádzaných dôvodov
námietky v celom rozsahu zamietol.
Dňa 26. apríla 1999 mesto Banská Bystrica ako povinný podal na Okresný súd
v Banskej Bystrici návrh na zastavenie exekúcie.
Okresný súd v Banskej Bystrici svojím uznesením č. k. 1 Er 519/99-59 vo veci
exekúcie na návrh oprávneného PROGRES – HL, s. r. o., Banská Bystrica proti
povinnému mestu Banská Bystrica rozhodol tak, že námietky proti exekúcii zamietol
a zároveň exekúciu začatú upovedomením o začatí exekúcie č. sp. Ex 346/99-K zo
dňa 15. marca 1999 zastavil a zároveň vyslovil, že účastníci konania nemajú právo na
náhradu trov exekúcie.
Z odôvodnenia, ktorým Okresný súd v Banskej Bystrici zdôvodnil svoje
rozhodnutie, je potrebné uviesť túto podstatnú časť:
„Z ustanovenia §-u 41 ods. 2 Exekučného poriadku a §-u 274 písm. e) O. s. p.
jednoznačne vyplýva, že predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice
je označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod, predmet a čas plnenia
a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice súhlasí. Aj keď je súdu známa predchádzajúca prax, ktorá vychádzala
z nevyhnutnosti formálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle §-u 47 zákona
č. 323/1992 Zb. (Notárskeho poriadku), podľa názoru súdu na záver o materiálnej
vykonateľnosti postačuje prítomnosť a účasť povinného dlžníka, pretože ak oprávnený
s obsahom notárskej zápisnice nesúhlasí, jeho nesúhlas sa prejaví tým, že nenavrhne
exekúciu na základe takéhoto exekučného titulu. To platí vtedy, ak právny záväzok
uznaný v notárskej zápisnici povinným je zhodný s právnymi úkonmi, zväčša
dvojstrannými, medzi dlžníkom a veriteľom, ktoré zakladajú, v notárskej zápisnici
povinným uznávaný, právny záväzok. Preto súd nepovažuje námietky povinného za
relevantné a už vôbec za zmätočnú považuje námietku vytýkajúcu nedostatok
notárskej zápisnice, v ktorej podľa povinného „nie je vôbec definovaná osoba
povinná“. Rovnako za právne irelevantné považuje súd i tvrdenie, že bývalý primátor
nemohol za mesto prevziať záväzok v rozsahu dlhšom, ako je jeho funkčné obdobie.
Takýto výklad by viedol nepochybne k absurdným situáciám a právnej neistote.
Rovnako právne irelevantnou je i námietka v časti týkajúcej sa poukazu na
nedostatok finančných prostriedkov v dôsledku exekúcie na zabezpečovanie úloh,
ktoré mestu vyplývajú zo zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, pretože pri
takomto výklade by mesto alebo obec neboli defakto postihnuteľné, a je veľmi
pravdepodobné, že by s nimi nikto nebol ochotný uzavrieť nijakú obchodnú zmluvu
bez predchádzajúceho vyplatenia ceny služby, pretože by sa dostal do právnej
neistoty. Pretože z uvedených dôvodov súd nemohol akceptovať námietky vznesené
povinným, súd ich v plnom rozsahu zamietol.
Podľa §-u 57 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala
a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa §-u 58 ods. 1, 2, 3, 4 citovaného zákona, exekúciu zastaví súd na návrh
alebo aj bez návrhu. Zastavenie exekúcie nemožno uplatňovať z dôvodu, že sa
zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku a trvanie dávok a splátok. Rozhodnutie sa
doručí oprávnenému, povinnému a exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie.
Proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Toto rozhodnutie je vykonateľné, len čo
bolo doručené exekútorovi poverenému vykonaním exekúcie.
Pokiaľ súd v predchádzajúcej časti konštatoval, že predpokladom materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice nemusí byť osobná prítomnosť oprávnenej osoby
pri jej spisovaní v prípade, ak sa uznaný dlh zhoduje s predchádzajúcimi právnymi
úkonmi účastníkov a ďalšími právnymi skutočnosťami (zmluva, faktúra a pod.), je
potrebné konštatovať, že v danom prípade dlh uznaný bývalým primátorom mesta
v notárskej zápisnici, ktorá sa v tomto konaní predkladá ako exekučný titul, presahuje
uvedený rámec, keďže povinný sa zaväzuje, okrem už dohodnutých záväzkov,
uhradiť dlh do konkrétneho termínu, v prípade nedodržania ktorého priznáva
oprávnenému i nárok na 25 % úrok z omeškania za každý kalendárny deň a „ďalej
štátom uznanú aktuálnu infláciu“. Termín splatnosti záväzku, úrok z omeškania
a inflačné vyrovnanie sú nové prvky v právnom vzťahu oprávneného a povinného,
ktorých dohoda vyžaduje podľa názoru súdu dvojstranný právny úkon a akceptáciu
oprávneného. A práve pre nedostatok tejto akceptácie oprávneného, ktorý nebol
prítomný pri spísaní notárskej zápisnice, nemôže považovať súd túto konkrétnu
notársku zápisnicu za materiálne vykonateľný exekučný titul.
Z tohto dôvodu súd vyhovel návrhu povinného a exekúciu v zmysle §-u 57
ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Len pre doplnenie súd dodáva, že
tento jediný dôvod, ktorý v námietkach povinného absentoval, považuje za právne
relevantný. Dôvodom na zastavenie exekúcie nemôže byť skutočnosť, že bývalý
primátor sa zaviazal v mene mesta dlh uhradiť v termíne po skončení jeho funkčného
obdobia, že v čase uznania dlhu jeho časť už bola uhradená, a rovnako ani to, že
prekročil svoje právomoci, keď sa zaviazal „ručiť majetkom mesta v rozsahu
vyššom, ako mu to umožňuje zákon“. Všetky tieto skutočnosti môžu zakladať inú,
prípadne i právnu zodpovednosť bývalého primátora, avšak v tomto konaní sú právne
irelevantné.“
Z notárskej zápisnice N 248/98, NZ 249/98, ktorú navrhovateľ v postavení
oprávneného využil ako exekučný titul, ústavný súd zistil, že predmetná zápisnica
bola napísaná na Notárskom úrade JUDr. Jany Nirházovej dňa 9. novembra 1998 za
účasti a na žiadosť PhDr. Igora Presperína, CSc. – primátora mesta Banská Bystrica.
Predmetná zápisnica obsahuje osvedčenie o vyhlásení o uznaní dlhu a súhlase
dlžníka s exekúciou, v rámci ktorej primátor mesta Banská Bystrica v bode I uznáva,
že obchodnou spoločnosťou PROGRES – HL, s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici,
boli na základe písomných zmlúv vykonané práce pre mesto Banská Bystrica, za
ktoré úkony a vykonané práce boli touto spoločnosťou vystavené faktúry uvedené
pod číslami 1 až 25, pričom celková neuhradená suma podľa týchto faktúr
predstavuje 15 212 743,-- Sk. Body II až IV znejú:
„II. Vzhľadom na skutočnosť, že k dnešnému dňu povinnosť úhrady vyššie
uvedeného dlhu zrealizovaná nebola, nakoľko nedošlo k úhrade a preplateniu vyššie
uvedených fakturovaných súm, po dohode s veriteľom, t. j. obchodnou spoločnosťou
PROGRES-HL, s. r. o., so sídlom Srnková 27, Banská Bystrica, IČO 31 632 718, ja,
, CSc. – primátor mesta Banská Bystrica v zastúpení osoby
povinnej v y h l a s u j e m , že vyššie uvedený dlh v celkovej sume 15 212 743,-- Sk
(slovom pätnásťmiliónovdvestodvanásťtisícsedemstoštyridsaťtri slovenských korún)
čo do základu i výšky u z n á v a m a tento bude povinnou osobou uhradený v lehote
do 31. 12. 1998 (slovom tridsiatehoprvého decembra tisícdeväťstodeväťdesiatosem).
V prípade nedodržania tohto dohodnutého termínu prehladujem, že okrem vyššie
uvedenej celkovej sumy bude osobe oprávnenej uhradený aj úrok z omeškania vo
výške 25 % (slovom dvadsaťpäť percent) p. a. z istiny za každý kalendárny deň
a ďalej štátom uznaná aktuálna inflácia.
III. Ja, PhDr. Igor Presperín CSc. – primátor mesta Banská Bystrica v zastúpení
osoby povinnej týmto v y h l a s u j e m a výslovne s ú h l a s í m s tým, aby
v prípade nesplnenia vyššie uvedeného dlhu sa táto notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) Občianskeho
súdneho poriadku, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), a to na celý
hnuteľný a nehnuteľný majetok povinnej osoby, t. j. mesta Banská Bystrica.
IV. Táto notárska zápisnica obsahuje právny záväzok, v ktorom je presne
označená osoba povinná, osoba oprávnená, právny dôvod, predmet a čas plnenia
a povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasí.“
III.
V zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd so
súhlasom účastníkov upustiť od ústneho pojednávania, ak od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Keďže účastníci súhlasili s upustením od
ústneho pojednávania, ústavný súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí senátu.
Navrhovateľ namieta, že Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Er 519/99 zastavením exekúcie porušil jeho základné právo domáhať sa
svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom na nestrannom a nezávislom súde
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento svoj návrh zdôvodňuje tým, že exekučný súd
predmetným uznesením zastavil exekúciu ako neprípustnú so zdôvodnením, že
citovaná notárska zápisnica nie je spôsobilý exekučný titul, pretože chýba účasť
oprávneného, a táto absencia podľa názoru exekučného súdu spôsobila materiálnu
nevykonateľnosť notárskej zápisnice. Tento právny názor okresného súdu je podľa
navrhovateľa chybný a jeho dôsledkom je odopretie práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa navrhovateľa zákon nepredpisuje
povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Svoj názor opiera o znenie
ustanovenia § 274 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj o znenie
ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku platného v čase rozhodovania
okresného súdu.
Odporca zastáva názor, že postupom okresného súdu v predmetnom konaní
nedošlo k odopretiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo náš
právny poriadok podľa ustanovení Obchodného zákonníka dovoľuje navrhovateľovi
uplatniť svoje práva v súdnom konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme
rozsudku. V tejto súvislosti odporca uplatnil dva druhy námietok. Jednak námietku, že
navrhovateľ na ochranu svojho práva nevyčerpal všetky dostupné právne prostriedky
v širšom zmysle, a jednak námietku, že medzi napadnutým rozhodnutím súdu
a porušením práva podľa tohto článku ústavy neexistuje ani možnosť príčinnej
súvislosti. Pre prípad opačného názoru odporca spochybnil svoju zodpovednosť za
vzniknutý stav (t. j. za prípadnú nemožnosť pre navrhovateľa použiť iný právny postup
na ochranu svojich práv, ani podať opravný prostriedok proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu s dôsledkami na jeho právo na súdnu ochranu chránené čl. 46 ods. 1
ústavy), keďže Okresný súd v Banskej Bystrici „postupoval v konaní v súlade
s procesným právom“. Preto žiada vysloviť, že Okresný súd v Banskej Bystrici svojím
rozhodnutím o zastavení exekúcie neporušil základné právo navrhovateľa domáhať sa
svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nestrannom a nezávislom súde
Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. V spojení
s čl. 51 ústavy sa však tohto práva možno domáhať len „v medziach zákonov“, ktoré
ustanovenia čl. 46 vykonávajú. K uplatneniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon „každému“ umožňuje, aby sa
zákonom stanoveným postupom domáhal svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde (mutatis mutandis, I. ÚS 64/96).
Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy
nespočíva podľa názoru ústavného súdu len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je totiž
i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
(mutatis mutandis, I. ÚS 26/94).
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že navrhovateľ sa ochrany základného
práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy domáhal v spojení s exekučným titulom,
ktorým je notárska zápisnica v zmysle § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení platnom v čase
rozhodovania okresného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“). Podstata námietok
navrhovateľa teda nesmerovala proti odmietnutiu súdnej ochrany jeho právam
vyplývajúcim z predpisov hmotného práva, ale proti odmietnutiu tejto ochrany jeho
právam založených notárskou zápisnicou, ktorá je predpismi procesného práva uznaná
za exekučný titul, tak ako je zaň uznané vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva
právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného
poriadku). Teda predmetom namietaného porušenia práva na súdnu ochranu v zmysle
v čl. 46 ods. 1 ústavy v predmetnej veci bola nemožnosť navrhovateľa dosiahnuť
vykonanie už existujúceho konkrétneho exekučného titulu, a nie nemožnosť dosiahnuť
získanie iného exekučného titulu, napr. vykonateľného rozhodnutia súdu.
Z tohto hľadiska prvou otázkou, ktorou sa ústavný súd musel v predmetnej veci
zaoberať, bola otázka, či čl. 46 ods. 1 ústavy garantuje súdnu ochranu právam
vyplývajúcim z exekučného titulu založeného vykonateľným rozhodnutím súdu,
a osobitne z exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. Zdá sa, že medzi
účastníkmi bola zhoda v názoroch, pokiaľ ide o aplikovateľnosť tohto článku na
prípady exekučných titulov, ktorými sú vykonateľné rozhodnutia súdu.
Ústavný súd sa s takýmto názorom stotožňuje. Pripustiť totiž za správny ten
názor, podľa ktorého výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa nepovažuje za
integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, by znamenalo
spochybniť opodstatnenosť povýšenia tých záruk na ústavné záruky, ktoré tento článok
spolu s ostatnými článkami siedmeho oddielu ústavy upravujúci právo na súdnu a inú
právnu ochranu poskytuje oprávnenej osobe v úseku konania, ktorý predchádza
vyneseniu takéhoto rozhodnutia súdu. Inými slovami, ak by sa výkon vykonateľného
rozhodnutia súdu nepovažoval za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy, všetky tieto záruky, ktoré vo svojom celku vyjadrujú záujem na ochrane
„práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním
právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť
núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie
obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne.
Zostávalo ešte posúdiť, či a do akej miery tieto závery platia na prípady
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica. V tomto bode mali účastníci
protichodné stanoviská. Zatiaľ čo podľa názoru odporcu navrhovateľ nevyčerpal
všetky dostupné právne prostriedky, keď právny poriadok mu dovoľuje uplatniť svoje
práva v súdnom konaní a zabezpečiť si exekučný titul vo forme rozsudku, a preto
spochybnil existenciu príčinnej súvislosti medzi jeho rozhodnutím a právom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, teda inými slovami, nepripísal exekučnej notárskej zápisnici
význam chráneného exekučného titulu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa
navrhovateľa, ak oprávnený predložil notársku exekučnú zápisnicu, predložil verejnú
listinu s rovnakými účinkami ako rozsudok, a teda požíva ochranu v zmysle tohto
článku ústavy.
Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v čase
rozhodovania odporcu bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade iných
vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov
nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona
bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahovali
právny záväzok a v ktorých bola vyznačená oprávnená a povinná osoba, právny
dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s exekúciou
súhlasila, a na podklade kúpnych zmlúv na nákup živých jatočných zvierat, surového
kravského mlieka alebo čerstvej zeleniny alebo ovocia od ich výrobcov, ak kupujúci
nesplnil záväzok splatiť kúpnu cenu v dohodnutej lehote.
Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli, pokiaľ išlo o notárske
zápisnice, také, ktoré obsahovali uznanie určitého právneho záväzku. Takýmto
právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale
aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy.
V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp.
záväzkov ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci
notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym
inštitútom, nadväzuje tento inštitút na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia
občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.
Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.
Podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.
Treba mať za to, že medzi inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho
zákonníka a uznania záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka niet
podstatného rozdielu. V oboch prípadoch ide o jeden zo spôsobov zabezpečenia
záväzku, pričom z hľadiska teórie o právnych úkonoch v oboch prípadoch ide
o jednostranný adresovaný právny úkon, konkrétne o jednostranný právny úkon
dlžníka adresovaný veriteľovi.
Rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi
notárskou zápisnicou obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, teda podľa procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým
nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon
v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska
zápisnica obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho
záväzku.
Práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej
najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle
povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený
výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie
povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je
jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako je účelom a cieľom každého
občianskoprávneho súdneho konania zavŕšiť vzniklý spor právoplatným a
vykonateľným rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda
završuje vznik exekučného titulu, ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného
štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu.
Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na
dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie, obsiahnuté v tejto zápisnici. Jej
vykonateľnosť sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa
príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy
notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna
stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2
Exekučného poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti
súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej
zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným
a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv
a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia atď.
Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej
zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritéria a že preto záver o ich
splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne
odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné
rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie
vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním
vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako
exekučného titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov
účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je tomu v prípade
vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú
zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti
jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie
účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej
a povinnej osoby.
Pokiaľ sa zákonodarca rozhodol zaviesť do právneho poriadku notársku
zápisnicu ako exekučný titul, nepochybne tým prejavil svoj záujem o posilnenie
riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov vzniknutých z právnych
skutočností, tak ako napr. z právnych úkonov podľa občianskeho práva, predovšetkým
mimosúdnym spôsobom. Ponechal teda rozhodnutie o tom, či vzniklý spor o práve
alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou
autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho, na ich vôľu. Treba hneď poznamenať, že
takáto voľnosť, ktorú zákonodarca ponechal účastníkom právnych vzťahov, najmä
pokiaľ ide o oblasť občianskeho práva, pre ktorú je typická autonómia vôle účastníkov
právnych vzťahov, neodporuje sama osebe žiadnemu princípu ústavnej hodnoty.
Zákonodarca takúto voľnosť nakoniec neponechal neobmedzenú, stačí ako príklad
uviesť ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv
a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho
dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. Samozrejme, že aj samotná ústava vyžaduje, aby zákonodarca
neponechal bez obmedzenia takúto voľnosť účastníkom občianskoprávnych vzťahov,
najmä pokiaľ ide o oblasť ľudských práv a základných slobôd, ktorých účinné
rešpektovanie vyžaduje od zákonodarcu niekedy aj tzv. pozitívnu povinnosť prijať
príslušnú zákonnú úpravu. V oblasti aplikácie práva ústava významnú povinnosť
ukladá aj v ustanovení čl. 152 ods. 4, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s touto ústavou.
Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul, tak ako to už bolo uvedené
vyššie, zákonodarca hlavný dôraz položil na výslovný „súhlas povinnej osoby
s exekúciou“. Ponechal teda rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu v prvom
rade na vôli povinnej osoby, ktorá samozrejme nesmie byť postihnutá žiadnymi právne
relevantnými vadami, najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím
povinná osoba zároveň prejavila vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide
o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil práve
tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon
zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa
vlastného uváženia uplatniť po dobu jeho platnosti na jeho základe svoje práva
v exekučnom konaní. Inými slovami, zákon účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za
istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec
z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom
definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Ak by sa mal exekučný súd zmocniť takéhoto
preskúmania veci v rámci exekučného konania, muselo by to byť v zákone výslovne
uvedené, pretože takéto preskúmanie ide nad rámec preskúmania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu.
Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu
predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného
práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva
rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto
súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe
exekučnej notárskej zápisnici, a to práve s ohľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku,
vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať, tak ako to už bolo naznačené vyššie. Len
v tomto prípade na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu napriek splneniu
predpísaných náležitostí vykonateľnosti by nebolo možné, podľa názoru ústavného
súdu, priznať oprávnenej osobe právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Inak jej však táto ochrana patrí rovnako, ako patrí oprávnenej osobe v prípade
vykonateľného súdneho rozhodnutia. V tomto rozsahu je preto čl. 46 ods. 1
aplikovateľný aj na notársku zápisnicu ako exekučný titul.
S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd nemohol akceptovať námietku
odporcu o nevyčerpaní právnych prostriedkov navrhovateľom, ktoré by mohol použiť
na prípadné zabezpečenie iného exekučného titulu, než je exekučná notárska zápisnica.
Okrem toho odporca neuplatnil túto námietku v čase, kedy sa rozhodovalo o prijatí
predmetného podnetu, hoci ide o otázku, ktorá svojou povahou zásadne patrí do štádia
skúmania splnenia podmienok na prijatie podnetu.
Rovnako nemohol akceptovať ani námietku o neexistencii možnosti príčinnej
súvislosti medzi jeho rozhodnutím, ktorým odmietol vykonať exekúciu na základe
predloženej exekučnej notárskej zápisnici, a namietaným porušením práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, pretože prípadné získanie iného exekučného titulu by nemohlo úplne
zhojiť tie následky porušenia tohto článku, ktoré už nastali odmietnutím exekúcie na
základe platnej notárskej zápisnici ako exekučného titulu.
V zmysle týchto princípov a právnych úvah ústavný súd ďalej skúmal, či
napadnutým uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 4. mája 1999 č. k.
1 Er 519/99-59 došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na súdnu ochranu zaručeného
Vzhľadom na to, že takto vymedzený predmet sa týka problému vzťahu
ústavného súdu a všeobecných súdov, ústavný súd považuje za potrebné v tejto
súvislosti pripomenúť, že z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou
ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
(mutatis mutandis, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nepreskúmava námietky porušenia
tých práv, ktoré sa fyzickým a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym
súdnym poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie
základného práva alebo slobody zaručených Ústavou Slovenskej republiky alebo
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy. Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98). Inými slovami,
skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakého základného práva alebo
slobody.
Podľa názoru ústavného súdu odporca svojím uznesením č. k. Er 519/99-59 zo
dňa 4. mája 1999 zastavením exekúcie v časti týkajúcej sa istiny 15 212 743,-- Sk
nepostupoval v súlade so zákonom, čím porušil ústavou zaručené právo navrhovateľa
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.
Odporca na jednej strane dospel k záveru, že pre materiálnu vykonateľnosť
notárskej zápisnice postačuje prítomnosť a účasť povinného, ale na druhej strane,
keďže termín splatnosti záväzku bol v notárskej zápisnici určený odlišne ako vo
faktúrach oprávneného, išlo o nový prvok v právnom vzťahu oprávneného
a povinného, ktorý si vyžaduje podľa odporcovho názoru dvojstranný právny úkon,
teda i akceptáciu nového termínu splatnosti záväzku zo strany oprávneného. Práve pre
nedostatok tejto akceptácie oprávneného, ktorý nebol prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, nemôže považovať súd túto konkrétnu notársku zápisnicu za materiálne
vykonateľný exekučný titul.
Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že pri danom právnom
názore odporcu nemal tento udeliť exekútorovi poverenie zo dňa 11. marca 1999
sp. zn. 1 Er 519/99. Už vtedy totiž bol povinný posúdiť predloženú notársku zápisnicu
zo dňa 9. novembra 1998 sp. zn. N 248/98, NZ 249/98 aj z hľadiska jej materiálnej
vykonateľnosti popri vykonateľnosti formálnej.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že žiadne iné podmienky formálnej
a materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku než tie, ktoré sú obsiahnuté v tomto ustanovení, tak ako to už bolo uvedené
vyššie, nie je možné vyvodiť. Preto nemožno súhlasiť s názorom odporcu, podľa
ktorého v určitých prípadoch musí byť účastníkom notárskej zápisnice aj veriteľ, a to
v danom prípade preto, že v notárskej zápisnici došlo ku zmene termínu plnenia oproti
termínom pôvodne dojednaným tak, ako tieto vyplývajú z jednotlivých faktúr. Zákon
takúto požiadavku neustanovuje a výkladom túto požiadavku nemožno doplniť do
ustanovenia § 41 ods. 1 Exekučného poriadku.
Ani z logického hľadiska nieto dôvodu na to, aby podmienkou materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku bola
v niektorých prípadoch účasť veriteľa. Veriteľ, ktorý notársku zápisnicu podpísanú
dlžníkom ako jej adresát obdrží, v závislosti od toho, či je s týmto jednostranným
právnym úkonom dlžníka spokojný, môže ju schváliť tým, že notársku zápisnicu
použije ako exekučný titul, alebo ju neschváliť a v takom prípade o exekúciu na
podklade notárskej zápisnice nepožiadať.
Z odporcovej argumentácie vyplýva, že prítomnosť oprávneného pri spisovaní
notárskej zápisnice považoval za potrebnú v záujme ochrany práv oprávneného.
Paradoxne však v protiklade s týmto zámerom poskytnutou ochranou znemožnil
oprávnenému podľa svojho vlastného uváženia notársku zápisnicu akceptovať
a dosiahnuť na jej základe exekúciu, a to i napriek tomu, že čo do termínov splatnosti
jeho pohľadávok došlo notárskou zápisnicou k určitému zhoršeniu jeho postavenia. Je
vecou slobodnej dispozície oprávneného, či príjme uznanie záväzku zo strany dlžníka
v tej podobe, v akej mu to dlžník predostrie, a to hoci za cenu určitého ústupku. Niet
dôvodu chrániť oprávneného pred sebou samým. Aj keď sa v danom prípade
vyhlásením dlžníka vytvorili nové podmienky, ktoré veriteľa prípadne
znevýhodňovali, a to posunutím termínu splnenia dlhu na neskorší čas, nejde o otázku,
na ktorú môže exekučný súd z vlastnej iniciatívy prihliadať v rámci exekučného
konania, ktoré sa začalo na návrh tohto veriteľa, ktorý už tým, že takýto návrh podal,
nepochybným spôsobom dal najavo, že túto otázku nepovažuje za významnú. Veriteľ
mal totiž zachovanú možnosť rozhodnúť sa, či takéto vyhlásenie dlžníka použije alebo
nepoužije.
Navyše považuje ústavný súd za dôležité poznamenať, že odporcov právny
názor neberie do úvahy, že jestvujú peňažné pohľadávky nielen obligačného rázu (ex
contractu), ale aj pohľadávky iného rázu (ex delicto, ako aj ďalšie), pri ktorých nijaké
zmluvy, faktúry alebo inak ujednané podmienky neprichádzajú vôbec do úvahy.
Pritom je zrejmé, že ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku malo na mysli
i povinnosti mimozáväzkovej povahy.
Pokiaľ ide o tú časť uznesenia odporcu č. k. 1 Er 519/99-59 zo dňa 4. mája
1999, ktorou došlo k zastaveniu exekúcie čo do úrokov z omeškania a inflačného
vyrovnania, treba toto uznesenie v tejto časti považovať za vecne správne. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno sa však stotožniť s dôvodmi, ktoré odporca v tomto
smere uviedol. Odporca totiž i v tejto časti považoval notársku zápisnicu za materiálne
nevykonateľnú pre neprítomnosť veriteľa, ktorý zápisnicu ani v tejto časti
neakceptoval.
Z ustanovenia čl. II notárskej zápisnice zo dňa 9. novembra 1998 sp. zn.
N 248/98, NZ 249/98 ohľadom uznania záväzku dlžníka uhradiť veriteľovi štátom
uznanú aktuálnu infláciu nie je vôbec zistiteľné, akú konkrétnu sumu sa zaväzuje
dlžník zaplatiť, a nedá sa zistiť ani presný mechanizmus stanovenia tejto sumy. Z textu
vyplýva iba prehlásenie dlžníka, že zaplatí štátom uznanú aktuálnu infláciu.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že exekučný titul, tak ako to už
bolo uvedené, musí byť presný, a pokiaľ sa dlžník zaväzuje na peňažné plnenie, musí
byť uvedená presná suma dlhu, resp. presný spôsob jej výpočtu.
Pokiaľ ide o tú časť zápisnice, ktorá sa týka uznania záväzku dlžníka uhradiť
veriteľovi úrok z omeškania vo výške 25 % p. a. z istiny za každý kalendárny deň,
ústavný súd poznamenáva, že z tohto vyhlásenia nie je zrejmé, od ktorého dátumu sa
tento úrok z omeškania vypočítava. Teda, či sa tento úrok z omeškania vypočítava odo
dňa splatnosti každej jednotlivej faktúry, ktorá je v zápisnici uvedená (ostatne, tak si to
aj navrhovateľ uplatnil v návrhu na exekúciu), alebo odo dňa splatnosti celej istiny,
t. j. od 31. 12. 1998. Preto aj v tejto časti ide o neurčito vyjadrený záväzok, tak ako
v prípade štátom uznanej inflácie, z dôvodu ktorého by preto aj v tomto prípade za
oprávnené bolo možné považovať pochybnosti o jeho vykonateľnosti.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že len v tejto časti, t. j. v časti
týkajúcej sa úroku z omeškania a štátom uznanej aktuálnej inflácie, nemožno mať
z ústavného hľadiska námietky proti zastaveniu exekúcie (§ 57 ods. 3 Exekučného
poriadku) na základe predmetnej exekučnej notárskej zápisnice. Preto v tejto časti
podnetu nevyhovel.
Odporca však zastavil exekúciu v celom rozsahu, t. j. aj v časti týkajúcej sa
istiny 15 212 743,-- Sk. Nakoľko dôvody, ktoré v tejto súvislosti odporca uviedol vo
svojom rozhodnutí - proti ktorému už nebol žiaden opravný prostriedok prípustný
a treba ho preto považovať za konečné rozhodnutie - nemožno zjavne, tak ako to už
bolo uvedené, podriadiť pod materiálnu nevykonateľnosť predmetnej notárskej
zápisnice ako exekučného titulu ani pod žiaden iný relevantný dôvod vyplývajúci zo
zákona alebo ústavy, zastavenie exekúcie v celom rozsahu sa, podľa názoru ústavného
súdu, rovná porušeniu práva na súdnu ochranu, ktoré navrhovateľovi v súvislosti
s týmto exekučným titulom garantuje čl. 46 ods. 1 ústavy.
K tomu ústavný súd považuje za potrebné dodať, že rozhodnutie odporcu je
zjavne neodôvodnené aj hľadiska postupu pri prejednávaní a rozhodovaní
o námietkach povinnej osoby, ktorý nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako postup
„v súlade s procesným právom“, tak ako to tvrdil odporca vo vyjadrení
k predmetnému podnetu. Ako z jeho rozhodnutia vyplýva, odporca všetky námietky
povinného zamietol ako neodôvodnené. Len tieto námietky boli navrhovateľovi ako
druhému účastníkovi pri ich súdnom preskúmaní známe a len k nim mohol zaujať
svoje stanovisko.
Odporca však z vlastnej iniciatívy založil svoje rozhodnutie na takých
skutočnostiach a dôvodoch, ktoré procesné strany rozumne nemohli predvídať
a reagovať na ne spontánne vo svojich stanoviskách. Odporca totiž založil svoje
rozhodnutie na zistení, že medzi právnym záväzkom uznaným povinným v exekučnej
notárskej zápisnici a právnymi úkonmi medzi povinným (dlžníkom) a oprávneným
(veriteľom), ktoré založili tento právny záväzok uznaný v notárskej zápisnici, nie je
zhoda, pretože právny záväzok uznaný v exekučnej notárskej zápisnici obsahuje „nové
prvky v právnom vzťahu oprávneného a povinného“.
Odporca sa takto zaoberal otázkou súladu medzi obsahom práv a povinností
vyplývajúcich z hmotnoprávneho vzťahu účastníkov a obsahom záväzku povinného
v notárskej zápisnici zakladajúcej exekučný titul. Inými slovami, zaoberal sa
v exekučnom konaní samotným hmotnoprávnym vzťahom, ba dokonca sa vyslovil
o jeho obsahu bez toho, aby to niektorý z účastníkov alebo on sám, ak to už považoval
za dôležité, urobil predmetom prerokovania medzi účastníkmi exekúcie. Tým porušil
princíp kontradiktórneho prerokovania veci v súvislosti s takou otázkou, ktorá nebola
len otázkou právnou, ale aj skutkovou a ktorú nakoniec považoval za natoľko dôležitú,
že na výsledku jej posúdenia založil svoje rozhodnutie. Tento postup pritom uplatnil
v situácii, keď si musel byť vedomý, že proti jeho rozhodnutiu už nie je žiadny
opravný prostriedok a že teda účastník, pre ktorého bude jeho záver nepriaznivý, už
nebude mať možnosť namietať jeho prípadnú nesprávnosť a efektívne tak hájiť svoje
práva.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 2000