Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (40)III. ÚS 384/2015
PDF · 425.17 KB
No categories available
III. ÚS 384/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. ̶Control, s. r. o.,
Na Revíne 10664/29C, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Orlíkovou,
Saratovská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 35/12/1000 13 z 12. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) upovedomením
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/6
GPt 35/12/1000 13 z 12. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnom konaní začatom uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III (ďalej len „okresné riaditeľstvo
PZ“) sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK B3 2010 z 26. apríla 2010, ktoré bolo zastavené
uznesením sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK B3 2010 z 12. októbra 2011, mala sťažovateľka
postavenie poškodenej. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bol záver, že skutok nie je
trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť proti zastaveniu trestného
konania prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“)
zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. 4 Pv 243/10 23 z 25. novembra 2011 (ďalej len
„uznesenie okresnej prokuratúry“). Následne podaním z 24. februára 2012 sťažovateľka
postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku požiadala generálnu prokuratúru
o zrušenie uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Bratislave
(ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej bolo podanie postúpené, vyhodnotiac ho ako
podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí policajta a prokurátora podľa § 31
ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o prokuratúre“), dospela k záveru o správnosti namietaného rozhodnutia
prokurátorky okresnej prokuratúry z 25. novembra 2011, o čom sťažovateľku vyrozumela
upovedomením č. k. 1 KPt 229/12 7 zo 16. marca 2012. S obdobným výsledkom bol
vybavený aj opakovaný podnet sťažovateľky upovedomením prokurátora generálnej
prokuratúry z 19. júla 2012. Ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 3. decembra 2014
vybavila generálna prokuratúra napadnutým upovedomením so záverom, že neobsahuje
nové relevantné skutočnosti, a tak nie je dôvod na opätovné preskúmavanie jej trestnej veci.
Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením generálna prokuratúra porušila
základné právo na inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože jej ďalšiemu
opakovanému podnetu nebola „venovaná náležitá starostlivosť“. Hoci sťažovateľka mala
uviesť nové skutočnosti týkajúce sa určenia výšky škody spôsobenej jej ako poškodenej
(novým dôkazom preukazujúcim výšku škody) i úmyslu jedného z konateľov sťažovateľky
spôsobiť jej svojím konaním škodu, generálna prokuratúra sa nimi odmietla zaoberať. Podľa
jej názoru ignorovanie „nových dôkazov predložených sťažovateľom, ktoré Generálnej
prokuratúre SR v čase vybavenia opakovaného podnetu zo dňa 14. 05. 2012 neboli známe a
sťažovateľ ich predložil až v ďalšom opakovanom podnete, t. j. v poradí treťom podnete zo
dňa 03. 12. 2014, a strohé konštatovanie, že ďalší opakovaný podnet vrátane priložených
listín neobsahuje nové, z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti,
nemožno považovať bez riadneho a vyčerpávajúceho právneho zdôvodnenia takéhoto
názoru za riadne vybavenie podnetu v súlade s ústavnou zásadou garantovanou v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Generálna prokuratúra SR teda vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014,
ktorým vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa 03. 12. 2014, nedala jasné a
zrozumiteľné odpovede na nové skutočnosti, na ktoré poukazoval sťažovateľ vo svojom
ďalšom opakovanom podnete, a výsledok vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu
riadne neodôvodnila...
Sťažovateľ si je vedomý toho, že nemá právo na úspech pri vybavení ďalšieho
opakovaného podnetu, ale v rámci tohto prieskumu musí byť ďalšiemu opakovanému
podnetu po jeho obsahovej stránke venovaná náležitá starostlivosť... Sťažovateľ má za to, že
prípisom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 12. 12. 2014 bolo v dôsledku jej arbitrárneho
postoja k novým skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom, zasiahnuté do jeho práva na inú
právnu ochranu. Generálna prokuratúra SR – totiž vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014
zrozumiteľne a jednoznačne neuviedla dôvody, pre ktoré nepovažuje skutočnosti uvedené
v ďalšom opakovanom podnete za nové, hoci z listinných dôkazov týkajúcich sa tejto
trestnej veci je zrejmé, že tieto skutočnosti neboli orgánom činným v trestnom konaní známe
a sťažovateľ na ne poukázal až vo svojom ďalšom opakovanom podnete. Z prípisu
Generálnej prokuratúry SR, ktorá svojvoľne nevybavila ďalší opakovaný podnet, hoci
obsahoval nové skutočnosti, vyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení
zákona... o prokuratúre, ktorá je popretím ich podstaty a zmyslu.“.
Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia:
„1. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím – prípisom č. IV/6 GPt 35/12/1000 13
zo dňa 12. 12. 2014 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry SR č. IV/6 GPt 35/12/1000 13 zo
dňa 12. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania
vo výške 296,44 €, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Martiny Orlíkovej, advokátky,
so sídlom Saratovská 6, 841 02 Bratislava.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky
napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému možnosť domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým
orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať
o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu alebo
opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto
právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným
postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu
vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány
prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s postupom generálnej prokuratúry
a výsledkom ňou iniciovaného konania o ďalšom opakovanom podnete v rámci konania
podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor.
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že podanie sťažovateľky
„doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 4. 12. 2014 bolo podľa jeho obsahu posúdené
ako ďalší opakovaný podnet, ktorý však (vrátane priložených listín) neobsahuje nové,
z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti, preto nie je daný zákonný
dôvod na opätovné preskúmanie tejto trestnej veci.
O Vašej námietke zaujatosti vznesenej voči vyšetrovateľovi PZ a všetkým
prokurátorom konajúcim v predmetnej veci nebude rozhodnuté, pretože v súčasnosti je
trestné konanie ukončené.
Opätovne Vás upovedomujem, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude
vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“.
Podstatou výhrad sťažovateľky je, že v konaní o jej ďalšom opakovanom podnete
generálna prokuratúra namietané trestné konanie nepreskúmala z hľadiska nových
skutočností, o ktoré ďalší opakovaný podnet opierala. Tie sa mali v podstate týkať nového
dôkazu o výške škody, ktorá jej mala vzniknúť činnosťou jedného z konateľov, ako aj
dôkazu o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť.
Ústavný súd posudzujúc spôsob vybavenia ďalšieho opakované podnetu sťažovateľky
dospel k záveru, že ním nedošlo k ústavne neprípustnému zásahu do obsahu základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože § 34 ods. 2 zákona
o prokuratúre umožňuje orgánom prokuratúry ďalší opakovaný podnet nevybaviť, pokiaľ
tento neobsahuje nové skutočnosti.
Zásadnou je v danom prípade však otázka, či sťažovateľkou doručený ďalší
opakovaný podnet obsahoval také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vybavenie
podnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre opätovným prešetrením záverov orgánov
činných v trestnom konaní v danej trestnej veci. Podľa obsahu sťažnosti mali nové
skutočnosti spočívať v novom dôkaze preukazujúcom výšku škody konaním druhého
konateľa sťažovateľky (odborné vyjadrenie obchodnej spoločnosti Zoznam s. r. o.), ako aj
dôkaze o úmysle druhého konateľa sťažovateľky túto škodu spôsobiť (výsluch externej
účtovníčky). Po oboznámení sa so sťažovateľkou pripojenými kópiami listín vzťahujúcich sa
na vec však podľa názoru ústavného súdu nie je zjavné, že by pri vyhodnocovaní obsahu
ďalšieho opakovaného podnetu generálna prokuratúra pochybila ústavne
neakceptovateľným spôsobom. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti (tvrdenia) o spôsobení
škody jedným z konateľov spoločnosti nevýhodnými zmluvami, ako aj tvrdenia
o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť boli známe už v predchádzajúcom trestnom konaní,
resp. v konaní o podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre a nezvrátili závery
orgánov činných v trestnom konaní o potrebe zastavenia začatého trestného stíhania. Tieto
už skôr známe skutočnosti boli len doplnené návrhmi na vykonanie dôkazov, pričom
z uznesenia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK B3 2010
z 12. októbra 2011 o zastavení trestného stíhania vyplýva, že niektoré z nich už boli
v predchádzajúcom trestnom konaní vykonané (napríklad výsluch externej účtovníčky
sťažovateľky). Podľa posúdenia generálnej prokuratúry však neboli v danej veci relevantné,
a tak ani vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu (ako podania obsahujúceho nové
skutočnosti) neodôvodňovali. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že jeho
úlohou nie je prehodnocovať skutkové a právne závery orgánov verejnej moci, ale len
kontrolovať zlučiteľnosť účinkov orgánom verejnej moci zvolenej interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami
sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom prípise generálnej
prokuratúry sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých sťažovateľkiných námietok
(m. m. IV. ÚS 252/2010, IV. ÚS 360/2010), a to dokonca za predpokladu, ak by mal
ústavný súd napadnutý prípis generálnej prokuratúry posúdiť podľa nárokov kladených
na odôvodnenie súdnych rozhodnutí tak, ako to v podstate sťažovateľka žiada. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani
odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké
rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie
vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznosti
uvedené dodáva, že na odôvodnenie napadnutého prípisu generálnej prokuratúry nemožno
klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp.
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných
súdnych rozhodnutí (m. m. IV. ÚS 534/2012).
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoj už ustálený právny názor, že trestné právo
(trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny
základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má
význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských
hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych
záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým
na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má
súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali
orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým
celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré
svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd dodáva, že v právnom
štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych
práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku
trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené
(m. m. I. ÚS 402/2008).
Žiada sa aj pripomenúť, že z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť
subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.
Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto
právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej
hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02).
V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06,
Na základe uvedeného a rešpektujúc zároveň limity oprávnenia ústavného súdu
zasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konaní
vyjadrené v už citovanej stabilizovanej judikatúre dospel ústavný súd k záveru, že postup
generálnej prokuratúry v okolnostiach danej veci nesignalizuje, že by napadnutým
upovedomením (prípisom) došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv takým
spôsobom, aby to vyžadovalo zásah ústavného súdu vyslovením porušenie jej práva.
Ústavný súd preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť. Keďže sťažnosť bola ako celok
odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo
opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015