Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 384/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. ̶Control, s. r. o.,

Na Revíne 10664/29C, Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou Orlíkovou,

Saratovská 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu

ochranu podľa upovedomením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/6 GPt 35/12/1000 13 z 12. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R. S. – Control, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu

podľa (ďalej len „“) upovedomením

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/6

GPt 35/12/1000 13 z 12. decembra 2014 (ďalej len „napadnuté upovedomenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnom konaní začatom uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III (ďalej len „okresné riaditeľstvo

PZ“) sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK z 26. apríla 2010, ktoré bolo zastavené

uznesením sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK z 12. októbra 2011, mala sťažovateľka

postavenie poškodenej. Dôvodom zastavenia trestného stíhania bol záver, že skutok nie je

trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť proti zastaveniu trestného

konania prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava III (ďalej len „okresná prokuratúra“)

zamietla ako nedôvodnú uznesením č. k. z 25. novembra 2011 (ďalej len

„uznesenie okresnej prokuratúry“). Následne podaním z 24. februára 2012 sťažovateľka

postupom podľa a nasl. požiadala generálnu prokuratúru

o zrušenie uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry. Krajská prokuratúra v Bratislave

(ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorej bolo podanie postúpené, vyhodnotiac ho ako

podnet na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí policajta a prokurátora podľa § 31

ods. 1 o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o prokuratúre“), dospela k záveru o správnosti namietaného rozhodnutia

prokurátorky okresnej prokuratúry z 25. novembra 2011, o čom sťažovateľku vyrozumela

upovedomením č. k. zo 16. marca 2012. S obdobným výsledkom bol

vybavený aj opakovaný podnet sťažovateľky upovedomením prokurátora generálnej

prokuratúry z 19. júla 2012. Ďalší opakovaný podnet sťažovateľky z 3. decembra 2014

vybavila generálna prokuratúra napadnutým upovedomením so záverom, že neobsahuje

nové relevantné skutočnosti, a tak nie je dôvod na opätovné preskúmavanie jej trestnej veci.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým upovedomením generálna prokuratúra porušila

základné právo na inú právnu ochranu zaručené , pretože jej ďalšiemu

opakovanému podnetu nebola „venovaná náležitá starostlivosť“. Hoci sťažovateľka mala

uviesť nové skutočnosti týkajúce sa určenia výšky škody spôsobenej jej ako poškodenej

(novým dôkazom preukazujúcim výšku škody) i úmyslu jedného z konateľov sťažovateľky

spôsobiť jej svojím konaním škodu, generálna prokuratúra sa nimi odmietla zaoberať. Podľa

jej názoru ignorovanie „nových dôkazov predložených sťažovateľom, ktoré Generálnej

prokuratúre SR v čase vybavenia opakovaného podnetu zo dňa 14. 05. 2012 neboli známe a

sťažovateľ ich predložil až v ďalšom opakovanom podnete, t. j. v poradí treťom podnete zo

dňa 03. 12. 2014, a strohé konštatovanie, že ďalší opakovaný podnet vrátane priložených

listín neobsahuje nové, z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti,

nemožno považovať bez riadneho a vyčerpávajúceho právneho zdôvodnenia takéhoto

názoru za riadne vybavenie podnetu v súlade s ústavnou zásadou garantovanou v čl. 46

ods. 1 SR. Generálna prokuratúra SR teda vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014,

ktorým vybavila ďalší opakovaný podnet sťažovateľa zo dňa 03. 12. 2014, nedala jasné a

zrozumiteľné odpovede na nové skutočnosti, na ktoré poukazoval sťažovateľ vo svojom

ďalšom opakovanom podnete, a výsledok vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu

riadne neodôvodnila...

Sťažovateľ si je vedomý toho, že nemá právo na úspech pri vybavení ďalšieho

opakovaného podnetu, ale v rámci tohto prieskumu musí byť ďalšiemu opakovanému

podnetu po jeho obsahovej stránke venovaná náležitá starostlivosť... Sťažovateľ má za to, že

prípisom Generálnej prokuratúry SR zo dňa 12. 12. 2014 bolo v dôsledku jej arbitrárneho

postoja k novým skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom, zasiahnuté do jeho práva na inú

právnu ochranu. Generálna prokuratúra SR – totiž vo svojom prípise zo dňa 12. 12. 2014

zrozumiteľne a jednoznačne neuviedla dôvody, pre ktoré nepovažuje skutočnosti uvedené

v ďalšom opakovanom podnete za nové, hoci z listinných dôkazov týkajúcich sa tejto

trestnej veci je zrejmé, že tieto skutočnosti neboli orgánom činným v trestnom konaní známe

a sťažovateľ na ne poukázal až vo svojom ďalšom opakovanom podnete. Z prípisu

Generálnej prokuratúry SR, ktorá svojvoľne nevybavila ďalší opakovaný podnet, hoci

obsahoval nové skutočnosti, vyplýva jednostrannosť a taká aplikácia príslušných ustanovení

zákona... o prokuratúre, ktorá je popretím ich podstaty a zmyslu.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka domáha vydania takéhoto rozhodnutia:

„1. Generálna prokuratúra SR rozhodnutím – prípisom č. IV/6 GPt 35/12/1000 13

zo dňa 12. 12. 2014 porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 .

2. Rozhodnutie – prípis Generálnej prokuratúry SR č. IV/6 GPt 35/12/1000 13 zo

dňa 12. 12. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 296,44 €, na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Martiny Orlíkovej, advokátky,

so sídlom Saratovská 6, 841 02 Bratislava.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľov prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľky

napadnutým upovedomením generálnej prokuratúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje

o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery

orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv

a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave

alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , ).

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu verejnej moci

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(obdobne , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Základné právo podľa zaručuje každému možnosť domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým

orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu

ochranu podľa je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať

o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu alebo

opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto

právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným

postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu

vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány

prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. , ,

).

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s postupom generálnej prokuratúry

a výsledkom ňou iniciovaného konania o ďalšom opakovanom podnete v rámci konania

podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Generálna prokuratúra v napadnutom upovedomení uviedla, že podanie sťažovateľky

„doručené Generálnej prokuratúre SR dňa 4. 12. 2014 bolo podľa jeho obsahu posúdené

ako ďalší opakovaný podnet, ktorý však (vrátane priložených listín) neobsahuje nové,

z hľadiska právneho posúdenia veci relevantné skutočnosti, preto nie je daný zákonný

dôvod na opätovné preskúmanie tejto trestnej veci.

O Vašej námietke zaujatosti vznesenej voči vyšetrovateľovi PZ a všetkým

prokurátorom konajúcim v predmetnej veci nebude rozhodnuté, pretože v súčasnosti je

trestné konanie ukončené.

Opätovne Vás upovedomujem, že podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov ďalší opakovaný podnet v tej istej veci bude

vybavený len vtedy, ak bude obsahovať nové skutočnosti.“.

Podstatou výhrad sťažovateľky je, že v konaní o jej ďalšom opakovanom podnete

generálna prokuratúra namietané trestné konanie nepreskúmala z hľadiska nových

skutočností, o ktoré ďalší opakovaný podnet opierala. Tie sa mali v podstate týkať nového

dôkazu o výške škody, ktorá jej mala vzniknúť činnosťou jedného z konateľov, ako aj

dôkazu o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť.

Ústavný súd posudzujúc spôsob vybavenia ďalšieho opakované podnetu sťažovateľky

dospel k záveru, že ním nedošlo k ústavne neprípustnému zásahu do obsahu základného

práva na inú právnu ochranu podľa , pretože zákona

o prokuratúre umožňuje orgánom prokuratúry ďalší opakovaný podnet nevybaviť, pokiaľ

tento neobsahuje nové skutočnosti.

Zásadnou je v danom prípade však otázka, či sťažovateľkou doručený ďalší

opakovaný podnet obsahoval také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vybavenie

podnetu podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre opätovným prešetrením záverov orgánov

činných v trestnom konaní v danej trestnej veci. Podľa obsahu sťažnosti mali nové

skutočnosti spočívať v novom dôkaze preukazujúcom výšku škody konaním druhého

konateľa sťažovateľky (odborné vyjadrenie obchodnej spoločnosti Zoznam s. r. o.), ako aj

dôkaze o úmysle druhého konateľa sťažovateľky túto škodu spôsobiť (výsluch externej

účtovníčky). Po oboznámení sa so sťažovateľkou pripojenými kópiami listín vzťahujúcich sa

na vec však podľa názoru ústavného súdu nie je zjavné, že by pri vyhodnocovaní obsahu

ďalšieho opakovaného podnetu generálna prokuratúra pochybila ústavne

neakceptovateľným spôsobom. Sťažovateľkou uvádzané skutočnosti (tvrdenia) o spôsobení

škody jedným z konateľov spoločnosti nevýhodnými zmluvami, ako aj tvrdenia

o jeho úmysle takúto škodu spôsobiť boli známe už v predchádzajúcom trestnom konaní,

resp. v konaní o podnete podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre a nezvrátili závery

orgánov činných v trestnom konaní o potrebe zastavenia začatého trestného stíhania. Tieto

už skôr známe skutočnosti boli len doplnené návrhmi na vykonanie dôkazov, pričom

z uznesenia okresného riaditeľstva PZ sp. zn. ČVS: ORP 214/OEK

z 12. októbra 2011 o zastavení trestného stíhania vyplýva, že niektoré z nich už boli

v predchádzajúcom trestnom konaní vykonané (napríklad výsluch externej účtovníčky

sťažovateľky). Podľa posúdenia generálnej prokuratúry však neboli v danej veci relevantné,

a tak ani vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu (ako podania obsahujúceho nové

skutočnosti) neodôvodňovali. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že jeho

úlohou nie je prehodnocovať skutkové a právne závery orgánov verejnej moci, ale len

kontrolovať zlučiteľnosť účinkov orgánom verejnej moci zvolenej interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami

sťažovateľky, nemôže zakladať porušenie jej základného práva podľa .

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že v napadnutom prípise generálnej

prokuratúry sa nenachádza konkrétny rozbor všetkých sťažovateľkiných námietok

(m. m. , ), a to dokonca za predpokladu, ak by mal

ústavný súd napadnutý prípis generálnej prokuratúry posúdiť podľa nárokov kladených

na odôvodnenie súdnych rozhodnutí tak, ako to v podstate sťažovateľka žiada. V tejto

súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani

odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké

rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie

vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. ,

, , , ). Ústavný súd v nadväznosti

uvedené dodáva, že na odôvodnenie napadnutého prípisu generálnej prokuratúry nemožno

klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu (resp.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva) kladené na odôvodnenia právoplatných

súdnych rozhodnutí (m. m. ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoj už ustálený právny názor, že trestné právo

(trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny

základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má

význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských

hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych

záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým

na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má

súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali

orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým

celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré

svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Ústavný súd dodáva, že v právnom

štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych

práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku

trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené

(m. m. ).

Žiada sa aj pripomenúť, že z ustanovení nemožno vyvodiť

subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania.

Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto

právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej

hlavy (m. m. , ).

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ,

).

Na základe uvedeného a rešpektujúc zároveň limity oprávnenia ústavného súdu

zasahovať do činnosti orgánov prokuratúry a ďalších orgánov činných v trestnom konaní

vyjadrené v už citovanej stabilizovanej judikatúre dospel ústavný súd k záveru, že postup

generálnej prokuratúry v okolnostiach danej veci nesignalizuje, že by napadnutým

upovedomením (prípisom) došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv takým

spôsobom, aby to vyžadovalo zásah ústavného súdu vyslovením porušenie jej práva.

Ústavný súd preto sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

pre zjavnú neopodstatnenosť. Keďže sťažnosť bola ako celok

odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo

opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015