Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 38/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005

predbežne prerokoval sťažnosť Miroslava Suju, bytom Z., zastúpeného advokátkou

Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene

sp. zn. ČVS: -2003 z 30. septembra 2004 a uznesením Okresnej

prokuratúry Žiar nad Hronom č. k. -61 z 5. novembra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Miroslava Suju o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára

2005 doručená sťažnosť Miroslava Suju, bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietal porušenie práva na účinný prostriedok

nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva

Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn.

ČVS: -2003 z 30. septembra 2004 a uznesením Okresnej prokuratúry Žiar

nad Hronom (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. -61 z 5. novembra 2004

v súvislosti s trestným konaním vedeným na úrade justičnej a kriminálnej polície pod sp. zn.

ČVS: -2003.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal

7. októbra 2003 trestné oznámenie na Mgr. J. D., náčelníka Mestskej polície Zvolen, pre

podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

, ktorého sa mal menovaný dopustiť tým, že v období roka 2003

podnikal kroky zamerané na získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov o týraní

zvierat v objekte karanténnej stanice prevádzkovanej sťažovateľom, ktoré mali viesť vo

svojom dôsledku k diskreditácii podnikateľskej činnosti sťažovateľa.

Policajné orgány začali 16. októbra 2003 podľa

trestné stíhanie vo veci pod sp. zn. ČVS: ORP-1102/OBV-2003 pre trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa na tom základe,

že dosiaľ neznámy páchateľ ako príslušník Mestskej polície Zvolen v presne nezistenej

dobe v období roka 2003 využívajúc svoju funkciu podnikal kroky na získanie

vykonštruovaných dôkazov, ktorými sledoval dosiahnutie odobratia povolenia

sťažovateľovi na prevádzku karanténnej stanice nachádzajúcej sa vo Zvolene, ako aj

vypovedania nájomnej zmluvy týkajúcej sa pozemku, na ktorom sa objekt karanténnej

stanice nachádza, uzavretej medzi mestom Zvolen a sťažovateľom podnikajúcim pod

obchodným menom Miroslav Suja – OZO Z. V uvedenej veci nariadil prokurátor

13. novembra 2003 podľa vykonanie vyšetrovania

[ ], ktoré bolo vykonávané pod sp. zn. ČVS: OÚJP-

-2003.

Úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením sp. zn. ČVS: -2003

z 30. septembra 2004 uvedené trestné stíhanie vo veci trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa zastavil podľa

písm. b) s tým, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na

postúpenie veci.

Vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície v označenom rozhodnutí okrem

iného uviedol: «Z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že osoba náčelníka MsP

Zvolen Mgr. J. D. resp. jemu podriadení príslušníci MsP Zvolen získavali dôkazy

o porušovaní predpisov v karanténnej stanici pošk. M. Suju, ktoré neboli v súlade so

skutočným objektívnym stavom. Nebol však priamo preukázaný úmysel zadovážiť inému,

teda mestu Zvolen prospech súvisiaci so získaním a následnou prevádzkou karanténnej

stanice a vzájomnú súvislosť s konaním uvedených osôb. Rovnako sa nepodarilo preukázať,

že príčinou nepredĺženia zmluvy o prenájme pozemkov medzi mestom Zvolen a M. Sujom

bola snaha získať uvedenú stanicu pre mesto Zvolen a tiež to, že M. Suja bol, ako on tvrdí

donútený predať areál stanice mestu Banská Bystrica pod cenu (viď výpoveď Ing. H.

k vypracovaným znaleckým posudkom). Tiež nebolo preukázané, že mesto Zvolen malo

záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie (viď výpoveď sv. Mgr. J. Ď.) a ani to, že

zariadenie mala v úmysle pre seba získať organizácia „Sloboda zvierat“. Rovnako sa

nepodarilo preukázať, že by uvedené získavanie vykonštruovaných dôkazov proti firme M.

Suju bolo dôvodom, že nedošlo k uzatváraniu zmlúv o odchyte zvierat s jednotlivými obcami

a mestami.

Takto vykonaným dokazovaním bolo bezpečne preukázané, že ku skutku, pre ktorý sa

vedie trestné stíhanie, síce došlo, ale sa nejedná o trestný čin podľa § 158/1b) Trestného

zákona ani o iný trestný čin a tiež nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného dôvodu

bolo preto potrebné vo veci rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia

a trestné stíhanie v zmysle /1b) zastaviť.»

Proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-

2003 z 30. septembra 2004 podal sťažovateľ sťažnosť v zmysle § 172 ods. 3 Trestného

poriadku v znení platnom a účinnom do 30. novembra 2003.

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn.

ČVS: -2003 z 30. septembra 2004 prokurátorka okresnej prokuratúry po

vyžiadaní a preskúmaní spisového materiálu zamietla podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku ako nedôvodnú. V odôvodnení svojho uznesenia č. k. -61

z 5. novembra 2004, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, okrem iného uviedla: «(...) Mgr. D.

sa uvedeného trestného činu mal v podstate dopustiť tým, že sa snažil získať proti M. Sujovi

vykonštruované dôkazy o týraní zvierat a porušovaní hygienických zásad s úmyslom

dosiahnuť neobnovenie zmluvy medzi mestom Zvolen a M. Sujom, týkajúcej sa prevádzky

karanténnej stanice.

Vyšetrovaním bolo zistené, že D. T., pracovník M. Suju, z vlastnej iniciatívy sa

kontaktoval na pracovníkov Slobody zvierat s odôvodnením, že odchytené zvieratá boli

M. Sujom týrané a že s nimi nezaobchádza tak, ako by mal a pri konfrontácii s Mgr. D.

uviedol, že „keby u Suju to bolo v poriadku, tak k ničomu nedôjde“. Trval tiež na tom, že

odpadky sa naozaj vyhadzovali. Uvedené okolnosti potvrdili vo svojich výpovediach aj

príslušníci MP Zvolen – R. M., R. K. a pod.

Následne D. T., v prítomnosti Ľ. R., vyhotovil písomný záznam, podľa ktorého bol

k oznámeniu na M. Suju prinútený pod nátlakom, najmä ľudí zo Slobody zvierat a neskôr aj

Mgr. D. a primátorom M. Vo výpovedi z 3. 3. 2004 však uvádza, že text záznamu mu

diktoval Suja, že ho k tomu prinútil, mal sa vyjadrovať v tom zmysle, že on M. a D. potopí,

jeho (D. T.) posadí na invalidný vozík a pri konfrontácii vykonanej medzi ním a M. Sujom

4. 3. 2004 už uvádza, že Suja na neho nijaký tlak nevyvíjal, ani sa mu nevyhrážal, pripustil

však, že mu niečo ostré povedal, čo však nebral ako vyhrážku. Keďže D. T. a Ľ. R.

v priebehu vyšetrovania viackrát menili svoje výpovede, možno dôvodne pochybovať o ich

hodnovernosti. Mgr. D. a Ing. M. rozhodne popreli, že by príslušníkom MP Zvolen dali

výslovný pokyn na obstaranie dôkazov proti Sujovi akýmkoľvek spôsobom.

Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu medzi M. Sujom a mestom Zvolen, primátor Ing. M.

uviedol, že mesto dalo Sujovi garanciu na úver vo vtedajšej Poľnobanke Zvolen na sumu

170 000.-Sk a keďže úver nesplácal, mesto úver uhradilo. Obdobne neodchytával v meste

zvieratá ako sľúbil a primátor má vedomosť, že od viacerých starostov a primátorov prevzal

Suja zálohy za odchyt zvierat vopred, avšak zvieratá neodchytával. Túto okolnosť

potvrdzujú vo svojej výpovedi napr. I. K., Ing. P. K. a ďalší. JUDr. B. vypracoval pre mesto

Zvolen analýzu, z ktorej vyplýva, že M. Suja nebol seriózny partner, pretože si riadne

neplnil zmluvné povinnosti, z ktorých dôkazov teda vyplýva, že k neobnoveniu zmluvy medzi

mestom Zvolen a Miroslavom Sujom nedošlo na základe vykonštruovaných dôkazov, ale pre

neplnenie zmluvných povinností Miroslavom Sujom. Exekútor Mgr. Ď. potvrdil, že proti M.

Sujovi boli vedené dve exekučné konania, obe v prospech mesta Zvolen, v prvom prípade

išlo o pohľadávku vo výške 181 708,67 Sk a v druhom prípade o pohľadávku vo výške

27 982,50 Sk, poprel, že by na M. Suju vyvíjal nátlak, avšak pripustil vyjadrenie nejako

v tom zmysle, že ak nebude M. Suja pohľadávku pravidelne splácať, bude nútený uspokojiť

pohľadávku predajom nehnuteľností, ktoré vyjadrenie však považuje za bežné, pretože jeho

snahou bolo, aby pohľadávku čím skôr vymohol. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že

mesto Zvolen malo záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie.»

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie práva na účinný

prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením úradu justičnej a kriminálnej

polície sp. zn. ČVS: -2003 z 30. septembra 2004 a uznesením okresnej

prokuratúry č. k. -61 z 5. novembra 2004.

Sťažovateľ namietal, že v podanom trestnom oznámení presne označil Mgr. D. za

osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, na čo však bolo začaté trestné stíhanie iba vo

veci (podľa ), ktoré bolo napadnutým uznesením úradu

justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: -2003 z 30. septembra 2004

zastavené s odôvodnením, že „ku skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie síce došlo, ale

nejedná sa o trestný čin“, pričom poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky „č. 25/75, podľa ktorého sa škodou rozumie i škoda nemateriálna, kt. j. v tomto

prípade škodou na právach sťažovateľa ako podnikateľa“.

Okresná prokuratúra následne zamietla sťažovateľovu sťažnosť proti uvedenému

rozhodnutiu úradu justičnej a kriminálnej polície, v ktorej poukázal na neodstránenie

rozporov medzi výpoveďami niektorých svedkov a nezohľadnenie výpovede svedkov Z. J.

a Š. K.

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní

pred ústavným súdom domáhal rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru napadnutými

rozhodnutiami úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry a priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

tým, že: „...v dôsledku protiprávnej činnosti Mestskej polície Zvolen a následnej

diskreditácie sťažovateľa v tlači (s poukázaním na vykonštruované, resp. protiprávne

získané dôkazy) bol sťažovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť prevádzkovanú

v priestoroch karanténnej stanice, stratil dôveru svojich obchodných partnerov. Zároveň

sťažovateľ napadnuté rozhodnutia pociťuje ako nespravodlivé, avšak odôvodnené

postavením označeného páchateľa Mgr. D. ako náčelníka MsP, ktorý akoby bol vylúčený zo

zásady oficiality (povinnosti orgánov činných v trestnom konaní stíhať každý skutok

o ktorom sa dozvedeli).“

II.

1. Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej

len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy

zaručeného v čl. 13 dohovoru malo dôjsť uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície

sp. zn. ČVS: -2003 z 30. septembra 2004 a uznesením okresnej

prokuratúry č. k. -61 z 5. novembra 2004.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu porušenie iných práv zaručených

dohovorom výslovne nenamieta. Z obsahu jeho argumentácie uvedenej v sťažnosti možno

vyvodiť spojitosť namietaného porušenia čl. 13 dohovoru s uplatňovaním a ochranou práva

sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života (zaručeného v čl. 8 dohovoru)

zahŕňajúceho taktiež profesionálne alebo obchodné aktivity (napr. Niemietz c. Nemecko,

1992, Halford c. Spojené kráľovstvo, 1997, Amann c. Švajčiarsko, 1999).

Osobou, ktorá podľa sťažovateľa zasiahla do jeho práv, mal byť náčelník Mestskej

polície Zvolen konajúci v postavení verejnej autority v súvislosti s plnením úradných

povinností. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv domáhal podaním trestného oznámenia

( ), keďže podľa jeho názoru konanie náčelníka Mestskej polície

Zvolen napĺňalo zákonné podmienky vzniku trestnej zodpovednosti.

Príslušný orgán činný v trestnom konaní - úrad justičnej a kriminálnej polície, po

začatí trestného stíhania „vo veci“ - keďže v aktivitách smerujúcich k získaniu údajných

dôkazov o porušovaní právnych predpisov sťažovateľom v súvislosti s prevádzkou

karanténnej stanice bolo zapojených viacero osôb, počnúc zamestnancami sťažovateľa, až

po príslušníkov Mestskej polície Zvolen, trestné stíhanie zastavil konštatujúc, že nedošlo

k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu.

Keďže sťažovateľ so skutkovými a právnymi závermi úradu justičnej a kriminálnej

polície nesúhlasil, podal proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania sťažnosť, t. j.

riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať prokurátor vykonávajúci

dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní [§ 146 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku]. V rámci svojej prieskumnej právomoci bol prokurátor oprávnený v plnom

rozsahu posúdiť procesný postup a závery orgánu činného v trestnom konaní rozhodujúceho

v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke ( ).

Prokurátor rozhodujúci o sťažnosti bol oprávnený napadnuté rozhodnutie zrušiť v prípade

záveru o jeho nezákonnosti alebo neopodstatnenosti [§ 149 ods. 1, § 174 ods. 2 písm. e)

], dať vyšetrovateľovi záväzné pokyny na ďalší postup vo vyšetrovaní

vrátane prípadného doplnenia dokazovania [§ 149 ods. 6, § 174 ods. 2 písm. a) Trestného

poriadku], prípadne následne osobne vykonať ďalšie potrebné úkony vyšetrovania, alebo sa

na nich zúčastniť [ ].

Na základe sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania

prokurátor, ktorý vykonával nad vyšetrovaním dozor, svoju prieskumnú právomoc uplatnil.

Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu však dospel k záveru, že skutkové okolnosti prípadu

neodôvodňujú záver o naplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových

podstát trestného činu konkrétnou osobou, prípadne viacerými osobami.

V rámci platného právneho poriadku Slovenskej republiky disponoval sťažovateľ pri

ochrane svojich práv pred diskreditáciou a poškodzovaním svojej podnikateľskej činnosti

aktivitami zameranými na získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov

o porušovaní právnych predpisov v objekte ním prevádzkovanej karanténnej stanice

viacerými právnymi prostriedkami civilnoprávnej povahy (žalobou o náhradu škody

spôsobenej protiprávnym konaním iných osôb, ako aj žalobou o ochranu mena a dobrej

povesti, pokiaľ ide o medializáciu nepravdivých údajov), ako aj prostriedkami

trestnoprávnej povahy.

Na základe trestného oznámenia sťažovateľa vykonal úrad justičnej a kriminálnej

polície vyšetrovanie, ktorého výsledky boli na základe sťažovateľom podanej sťažnosti

preskúmané prokurátorom. Rozsah oprávnení orgánov činných v trestnom konaní

v uvedenej veci v spojení s oprávnením sťažovateľa v procesnom postavení poškodeného

napadnúť závery vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície opravným prostriedkom

– sťažnosťou, o ktorej rozhodoval prokurátor oprávnený v plnom rozsahu preskúmať

procesný postup, ako aj skutkové a právne závery orgánu činného v trestnom konaní

rozhodujúceho v prvom stupni, svedčia podľa názoru ústavného súdu v prospech záveru, že

sťažovateľ disponoval právnymi prostriedkami nápravy pred orgánmi Slovenskej republiky

ohľadne práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného mu v čl. 8

dohovoru, ktoré zodpovedajú (odhliadnuc od prostriedkov civilnoprávnej povahy, o využití

ktorých sa sťažovateľ nezmieňuje) kritériám „účinného prostriedku nápravy“ vzhľadom na

ich dostupnosť sťažovateľovi a spôsobilosť poskytnúť mu rozumnú nádej na úspech, aj keď

nie istotu priaznivého výsledku.

Pokiaľ ide o samotný výsledok uplatnenia uvedených prostriedkov nápravy

sťažovateľom, teda o samotný obsah napadnutých rozhodnutí, ústavný súd pripomína, že

nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách.

Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu

byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných

slobodách vrátane dohovoru, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie

práva na účinný prostriedok nápravy garantovaného fyzickým osobám a právnickým

osobám v čl. 13 dohovoru.

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z citovaných rozhodnutí úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry,

ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu

zjavné, že označené orgány činné v trestnom konaní na základe trestného oznámenia

sťažovateľa preskúmali prípadnú trestnú zodpovednosť osôb, ktoré sa mali podieľať na

diskreditácii a poškodzovaní podnikateľskej činnosti sťažovateľa aktivitami zameranými na

získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov o porušovaní právnych predpisov

v objekte ním prevádzkovanej karanténnej stanice, vrátane trestnej zodpovednosti náčelníka

Mestskej polície Zvolen, proti ktorému predovšetkým smerovalo sťažovateľovo podanie.

Orgány činné v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru

o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného

činu konkrétnou osobou v danom prípade.

Zo záverov konečného rozhodnutia okresnej prokuratúry v predmetnej veci pritom

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa

vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej

prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, či

arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označeným ustanovením dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci úradu justičnej a kriminálnej

polície a okresnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými

právami podľa a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2005