Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 213 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (218)III. ÚS 38/05
PDF · 237.64 KB
No categories available
III. ÚS 38/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2005
predbežne prerokoval sťažnosť Miroslava Suju, bytom Z., zastúpeného advokátkou
Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietal porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Zvolene
sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením Okresnej
prokuratúry Žiar nad Hronom č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť Miroslava Suju o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára
2005 doručená sťažnosť Miroslava Suju, bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou Mgr. E. S., N. Z., ktorou namietal porušenie práva na účinný prostriedok
nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva
Policajného zboru vo Zvolene (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn.
ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením Okresnej prokuratúry Žiar
nad Hronom (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004
v súvislosti s trestným konaním vedeným na úrade justičnej a kriminálnej polície pod sp. zn.
ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal
7. októbra 2003 trestné oznámenie na Mgr. J. D., náčelníka Mestskej polície Zvolen, pre
podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 158 Trestného zákona, ktorého sa mal menovaný dopustiť tým, že v období roka 2003
podnikal kroky zamerané na získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov o týraní
zvierat v objekte karanténnej stanice prevádzkovanej sťažovateľom, ktoré mali viesť vo
svojom dôsledku k diskreditácii podnikateľskej činnosti sťažovateľa.
Policajné orgány začali 16. októbra 2003 podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku
trestné stíhanie vo veci pod sp. zn. ČVS: ORP-1102/OBV-2003 pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona na tom základe,
že dosiaľ neznámy páchateľ ako príslušník Mestskej polície Zvolen v presne nezistenej
dobe v období roka 2003 využívajúc svoju funkciu podnikal kroky na získanie
vykonštruovaných dôkazov, ktorými sledoval dosiahnutie odobratia povolenia
sťažovateľovi na prevádzku karanténnej stanice nachádzajúcej sa vo Zvolene, ako aj
vypovedania nájomnej zmluvy týkajúcej sa pozemku, na ktorom sa objekt karanténnej
stanice nachádza, uzavretej medzi mestom Zvolen a sťažovateľom podnikajúcim pod
obchodným menom Miroslav Suja – OZO Z. V uvedenej veci nariadil prokurátor
13. novembra 2003 podľa § 174 ods. 2 písm. g) Trestného poriadku vykonanie vyšetrovania
[§ 161 ods. 3 písm. c) Trestného poriadku], ktoré bolo vykonávané pod sp. zn. ČVS: OÚJP-
583/10-ZV-2003.
Úrad justičnej a kriminálnej polície uznesením sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003
z 30. septembra 2004 uvedené trestné stíhanie vo veci trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. b) Trestného zákona zastavil podľa § 172 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku s tým, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na
postúpenie veci.
Vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície v označenom rozhodnutí okrem
iného uviedol: «Z doposiaľ vykonaného dokazovania je zrejmé, že osoba náčelníka MsP
Zvolen Mgr. J. D. resp. jemu podriadení príslušníci MsP Zvolen získavali dôkazy
o porušovaní predpisov v karanténnej stanici pošk. M. Suju, ktoré neboli v súlade so
skutočným objektívnym stavom. Nebol však priamo preukázaný úmysel zadovážiť inému,
teda mestu Zvolen prospech súvisiaci so získaním a následnou prevádzkou karanténnej
stanice a vzájomnú súvislosť s konaním uvedených osôb. Rovnako sa nepodarilo preukázať,
že príčinou nepredĺženia zmluvy o prenájme pozemkov medzi mestom Zvolen a M. Sujom
bola snaha získať uvedenú stanicu pre mesto Zvolen a tiež to, že M. Suja bol, ako on tvrdí
donútený predať areál stanice mestu Banská Bystrica pod cenu (viď výpoveď Ing. H.
k vypracovaným znaleckým posudkom). Tiež nebolo preukázané, že mesto Zvolen malo
záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie (viď výpoveď sv. Mgr. J. Ď.) a ani to, že
zariadenie mala v úmysle pre seba získať organizácia „Sloboda zvierat“. Rovnako sa
nepodarilo preukázať, že by uvedené získavanie vykonštruovaných dôkazov proti firme M.
Suju bolo dôvodom, že nedošlo k uzatváraniu zmlúv o odchyte zvierat s jednotlivými obcami
a mestami.
Takto vykonaným dokazovaním bolo bezpečne preukázané, že ku skutku, pre ktorý sa
vedie trestné stíhanie, síce došlo, ale sa nejedná o trestný čin podľa § 158/1b) Trestného
zákona ani o iný trestný čin a tiež nie je dôvod na postúpenie veci. Z uvedeného dôvodu
bolo preto potrebné vo veci rozhodnúť tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia
a trestné stíhanie v zmysle § 172/1b) Trestného poriadku zastaviť.»
Proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-
2003 z 30. septembra 2004 podal sťažovateľ sťažnosť v zmysle § 172 ods. 3 Trestného
poriadku v znení platnom a účinnom do 30. novembra 2003.
Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu úradu justičnej a kriminálnej polície sp. zn.
ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 prokurátorka okresnej prokuratúry po
vyžiadaní a preskúmaní spisového materiálu zamietla podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku ako nedôvodnú. V odôvodnení svojho uznesenia č. k. 2 Pv 671/03-61
z 5. novembra 2004, ktorým bola sťažnosť zamietnutá, okrem iného uviedla: «(...) Mgr. D.
sa uvedeného trestného činu mal v podstate dopustiť tým, že sa snažil získať proti M. Sujovi
vykonštruované dôkazy o týraní zvierat a porušovaní hygienických zásad s úmyslom
dosiahnuť neobnovenie zmluvy medzi mestom Zvolen a M. Sujom, týkajúcej sa prevádzky
karanténnej stanice.
Vyšetrovaním bolo zistené, že D. T., pracovník M. Suju, z vlastnej iniciatívy sa
kontaktoval na pracovníkov Slobody zvierat s odôvodnením, že odchytené zvieratá boli
M. Sujom týrané a že s nimi nezaobchádza tak, ako by mal a pri konfrontácii s Mgr. D.
uviedol, že „keby u Suju to bolo v poriadku, tak k ničomu nedôjde“. Trval tiež na tom, že
odpadky sa naozaj vyhadzovali. Uvedené okolnosti potvrdili vo svojich výpovediach aj
príslušníci MP Zvolen – R. M., R. K. a pod.
Následne D. T., v prítomnosti Ľ. R., vyhotovil písomný záznam, podľa ktorého bol
k oznámeniu na M. Suju prinútený pod nátlakom, najmä ľudí zo Slobody zvierat a neskôr aj
Mgr. D. a primátorom M. Vo výpovedi z 3. 3. 2004 však uvádza, že text záznamu mu
diktoval Suja, že ho k tomu prinútil, mal sa vyjadrovať v tom zmysle, že on M. a D. potopí,
jeho (D. T.) posadí na invalidný vozík a pri konfrontácii vykonanej medzi ním a M. Sujom
4. 3. 2004 už uvádza, že Suja na neho nijaký tlak nevyvíjal, ani sa mu nevyhrážal, pripustil
však, že mu niečo ostré povedal, čo však nebral ako vyhrážku. Keďže D. T. a Ľ. R.
v priebehu vyšetrovania viackrát menili svoje výpovede, možno dôvodne pochybovať o ich
hodnovernosti. Mgr. D. a Ing. M. rozhodne popreli, že by príslušníkom MP Zvolen dali
výslovný pokyn na obstaranie dôkazov proti Sujovi akýmkoľvek spôsobom.
Pokiaľ ide o nájomnú zmluvu medzi M. Sujom a mestom Zvolen, primátor Ing. M.
uviedol, že mesto dalo Sujovi garanciu na úver vo vtedajšej Poľnobanke Zvolen na sumu
170 000.-Sk a keďže úver nesplácal, mesto úver uhradilo. Obdobne neodchytával v meste
zvieratá ako sľúbil a primátor má vedomosť, že od viacerých starostov a primátorov prevzal
Suja zálohy za odchyt zvierat vopred, avšak zvieratá neodchytával. Túto okolnosť
potvrdzujú vo svojej výpovedi napr. I. K., Ing. P. K. a ďalší. JUDr. B. vypracoval pre mesto
Zvolen analýzu, z ktorej vyplýva, že M. Suja nebol seriózny partner, pretože si riadne
neplnil zmluvné povinnosti, z ktorých dôkazov teda vyplýva, že k neobnoveniu zmluvy medzi
mestom Zvolen a Miroslavom Sujom nedošlo na základe vykonštruovaných dôkazov, ale pre
neplnenie zmluvných povinností Miroslavom Sujom. Exekútor Mgr. Ď. potvrdil, že proti M.
Sujovi boli vedené dve exekučné konania, obe v prospech mesta Zvolen, v prvom prípade
išlo o pohľadávku vo výške 181 708,67 Sk a v druhom prípade o pohľadávku vo výške
27 982,50 Sk, poprel, že by na M. Suju vyvíjal nátlak, avšak pripustil vyjadrenie nejako
v tom zmysle, že ak nebude M. Suja pohľadávku pravidelne splácať, bude nútený uspokojiť
pohľadávku predajom nehnuteľností, ktoré vyjadrenie však považuje za bežné, pretože jeho
snahou bolo, aby pohľadávku čím skôr vymohol. Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľa, že
mesto Zvolen malo záujem získať objekt firmy OZO Z. cestou exekúcie.»
Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie práva na účinný
prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením úradu justičnej a kriminálnej
polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením okresnej
prokuratúry č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004.
Sťažovateľ namietal, že v podanom trestnom oznámení presne označil Mgr. D. za
osobu podozrivú zo spáchania trestného činu, na čo však bolo začaté trestné stíhanie iba vo
veci (podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku), ktoré bolo napadnutým uznesením úradu
justičnej a kriminálnej polície sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004
zastavené s odôvodnením, že „ku skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie síce došlo, ale
nejedná sa o trestný čin“, pričom poukázal na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky „č. 25/75, podľa ktorého sa škodou rozumie i škoda nemateriálna, kt. j. v tomto
prípade škodou na právach sťažovateľa ako podnikateľa“.
Okresná prokuratúra následne zamietla sťažovateľovu sťažnosť proti uvedenému
rozhodnutiu úradu justičnej a kriminálnej polície, v ktorej poukázal na neodstránenie
rozporov medzi výpoveďami niektorých svedkov a nezohľadnenie výpovede svedkov Z. J.
a Š. K.
Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní
pred ústavným súdom domáhal rozhodnutia, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru napadnutými
rozhodnutiami úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry a priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ako aj náhradu trov
konania pred ústavným súdom.
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ
tým, že: „...v dôsledku protiprávnej činnosti Mestskej polície Zvolen a následnej
diskreditácie sťažovateľa v tlači (s poukázaním na vykonštruované, resp. protiprávne
získané dôkazy) bol sťažovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť prevádzkovanú
v priestoroch karanténnej stanice, stratil dôveru svojich obchodných partnerov. Zároveň
sťažovateľ napadnuté rozhodnutia pociťuje ako nespravodlivé, avšak odôvodnené
postavením označeného páchateľa Mgr. D. ako náčelníka MsP, ktorý akoby bol vylúčený zo
zásady oficiality (povinnosti orgánov činných v trestnom konaní stíhať každý skutok
o ktorom sa dozvedeli).“
II.
1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho práva na účinný prostriedok nápravy
zaručeného v čl. 13 dohovoru malo dôjsť uznesením úradu justičnej a kriminálnej polície
sp. zn. ČVS: OÚJP-583/10-ZV-2003 z 30. septembra 2004 a uznesením okresnej
prokuratúry č. k. 2 Pv 671/03-61 z 5. novembra 2004.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby
procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným
orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.
Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň
obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.
rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).
Sťažovateľ v sťažnosti predloženej ústavnému súdu porušenie iných práv zaručených
dohovorom výslovne nenamieta. Z obsahu jeho argumentácie uvedenej v sťažnosti možno
vyvodiť spojitosť namietaného porušenia čl. 13 dohovoru s uplatňovaním a ochranou práva
sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života (zaručeného v čl. 8 dohovoru)
zahŕňajúceho taktiež profesionálne alebo obchodné aktivity (napr. Niemietz c. Nemecko,
1992, Halford c. Spojené kráľovstvo, 1997, Amann c. Švajčiarsko, 1999).
Osobou, ktorá podľa sťažovateľa zasiahla do jeho práv, mal byť náčelník Mestskej
polície Zvolen konajúci v postavení verejnej autority v súvislosti s plnením úradných
povinností. Sťažovateľ sa ochrany svojich práv domáhal podaním trestného oznámenia
(§ 158 Trestného poriadku), keďže podľa jeho názoru konanie náčelníka Mestskej polície
Zvolen napĺňalo zákonné podmienky vzniku trestnej zodpovednosti.
Príslušný orgán činný v trestnom konaní - úrad justičnej a kriminálnej polície, po
začatí trestného stíhania „vo veci“ - keďže v aktivitách smerujúcich k získaniu údajných
dôkazov o porušovaní právnych predpisov sťažovateľom v súvislosti s prevádzkou
karanténnej stanice bolo zapojených viacero osôb, počnúc zamestnancami sťažovateľa, až
po príslušníkov Mestskej polície Zvolen, trestné stíhanie zastavil konštatujúc, že nedošlo
k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu.
Keďže sťažovateľ so skutkovými a právnymi závermi úradu justičnej a kriminálnej
polície nesúhlasil, podal proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania sťažnosť, t. j.
riadny opravný prostriedok, o ktorom bol príslušný rozhodovať prokurátor vykonávajúci
dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní [§ 146 ods. 2 písm. a) Trestného
poriadku]. V rámci svojej prieskumnej právomoci bol prokurátor oprávnený v plnom
rozsahu posúdiť procesný postup a závery orgánu činného v trestnom konaní rozhodujúceho
v prvom stupni tak po skutkovej, ako aj právnej stránke (§ 147 ods. 1 Trestného poriadku).
Prokurátor rozhodujúci o sťažnosti bol oprávnený napadnuté rozhodnutie zrušiť v prípade
záveru o jeho nezákonnosti alebo neopodstatnenosti [§ 149 ods. 1, § 174 ods. 2 písm. e)
Trestného poriadku], dať vyšetrovateľovi záväzné pokyny na ďalší postup vo vyšetrovaní
vrátane prípadného doplnenia dokazovania [§ 149 ods. 6, § 174 ods. 2 písm. a) Trestného
poriadku], prípadne následne osobne vykonať ďalšie potrebné úkony vyšetrovania, alebo sa
na nich zúčastniť [§ 174 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku].
Na základe sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania
prokurátor, ktorý vykonával nad vyšetrovaním dozor, svoju prieskumnú právomoc uplatnil.
Po preskúmaní vyšetrovacieho spisu však dospel k záveru, že skutkové okolnosti prípadu
neodôvodňujú záver o naplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových
podstát trestného činu konkrétnou osobou, prípadne viacerými osobami.
V rámci platného právneho poriadku Slovenskej republiky disponoval sťažovateľ pri
ochrane svojich práv pred diskreditáciou a poškodzovaním svojej podnikateľskej činnosti
aktivitami zameranými na získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov
o porušovaní právnych predpisov v objekte ním prevádzkovanej karanténnej stanice
viacerými právnymi prostriedkami civilnoprávnej povahy (žalobou o náhradu škody
spôsobenej protiprávnym konaním iných osôb, ako aj žalobou o ochranu mena a dobrej
povesti, pokiaľ ide o medializáciu nepravdivých údajov), ako aj prostriedkami
trestnoprávnej povahy.
Na základe trestného oznámenia sťažovateľa vykonal úrad justičnej a kriminálnej
polície vyšetrovanie, ktorého výsledky boli na základe sťažovateľom podanej sťažnosti
preskúmané prokurátorom. Rozsah oprávnení orgánov činných v trestnom konaní
v uvedenej veci v spojení s oprávnením sťažovateľa v procesnom postavení poškodeného
napadnúť závery vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície opravným prostriedkom
– sťažnosťou, o ktorej rozhodoval prokurátor oprávnený v plnom rozsahu preskúmať
procesný postup, ako aj skutkové a právne závery orgánu činného v trestnom konaní
rozhodujúceho v prvom stupni, svedčia podľa názoru ústavného súdu v prospech záveru, že
sťažovateľ disponoval právnymi prostriedkami nápravy pred orgánmi Slovenskej republiky
ohľadne práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného mu v čl. 8
dohovoru, ktoré zodpovedajú (odhliadnuc od prostriedkov civilnoprávnej povahy, o využití
ktorých sa sťažovateľ nezmieňuje) kritériám „účinného prostriedku nápravy“ vzhľadom na
ich dostupnosť sťažovateľovi a spôsobilosť poskytnúť mu rozumnú nádej na úspech, aj keď
nie istotu priaznivého výsledku.
Pokiaľ ide o samotný výsledok uplatnenia uvedených prostriedkov nápravy
sťažovateľom, teda o samotný obsah napadnutých rozhodnutí, ústavný súd pripomína, že
nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách.
Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu
byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných
slobodách vrátane dohovoru, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie
práva na účinný prostriedok nápravy garantovaného fyzickým osobám a právnickým
osobám v čl. 13 dohovoru.
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Z citovaných rozhodnutí úradu justičnej a kriminálnej polície a okresnej prokuratúry,
ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napáda, je podľa názoru ústavného súdu
zjavné, že označené orgány činné v trestnom konaní na základe trestného oznámenia
sťažovateľa preskúmali prípadnú trestnú zodpovednosť osôb, ktoré sa mali podieľať na
diskreditácii a poškodzovaní podnikateľskej činnosti sťažovateľa aktivitami zameranými na
získanie nepravdivých a vykonštruovaných dôkazov o porušovaní právnych predpisov
v objekte ním prevádzkovanej karanténnej stanice, vrátane trestnej zodpovednosti náčelníka
Mestskej polície Zvolen, proti ktorému predovšetkým smerovalo sťažovateľovo podanie.
Orgány činné v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospeli k záveru
o nenaplnení materiálnych a formálnych znakov niektorej zo skutkových podstát trestného
činu konkrétnou osobou v danom prípade.
Zo záverov konečného rozhodnutia okresnej prokuratúry v predmetnej veci pritom
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa
vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nedomnieva, že by závery okresnej
prokuratúry v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené, či
arbitrárne alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označeným ustanovením dohovoru.
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci úradu justičnej a kriminálnej
polície a okresnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými
právami podľa ústavy a dohovoru, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2005