Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 451/2026
PDF · 282.31 KB
No categories available
IV. ÚS 451/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu (sudca spravodajca) a sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom Jurkom, PhD., Dominikánske námestie 11, Košice, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1TdoV/4/2026 z 5. mája 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa, skutkový stav veci a argumentácia sťažovateľa
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 29. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1TdoV/4/2026 z 5. mája 2026.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol od 7. marca 2016 trestne stíhaný pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 2 TdoV 7/2024 z 9. októbra 2024 podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2022 z 21. novembra 2023 bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku porušený zákon v § 319 Trestného poriadku, § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku a § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v neprospech sťažovateľa, a zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2022 z 21. novembra 2023 (vydaný v odvolacom konaní) a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní (odvolacom konaní) najvyšší súd uznesením sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára
2025 v trestnej veci sťažovateľa pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona a iné podľa § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 2T/3/2021 zo 14. marca 2022 a podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku trestnú vec sťažovateľa stíhaného pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona postúpil na disciplinárne konanie disciplinárnemu orgánu Zboru väzenskej a justičnej stráže ako disciplinárne previnenie podľa zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.
3. Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára 2025 podal sťažovateľ dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, ktoré bolo podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1TdoV/4/2026 z 5. mája 2026 odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou.
4. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti v primárnej rovine rozporuje zákonnosť a ústavnosť právneho posúdenia svojej trestnej veci jej postúpením na disciplinárne prejednanie, a to aj napriek tomu, že už od roku 2016, teda v čase pred vydaním samotného napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, nebol príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže. Sťažovateľ, opierajúc sa o rozhodnutie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 To 57/02 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (1/2003), akcentoval z neho vyplývajúci právny názor, podľa ktorého zánikom služobného pomeru zaniká aj disciplinárna právomoc príslušných orgánov a v prípade, ak osoba už nie je subjektom disciplinárnej právomoci, nie je možné vec ani postúpiť na disciplinárne konanie, keďže žiadny právny predpis taký postup neumožňuje. Najvyššiemu súdu ako súdu odvolaciemu sťažovateľ vyčíta, že sa „s týmto judikátom nijako nevyrovnáva, neuvádza dôvody jeho neaplikovania a ani sa nepokúša vysvetliť, prečo by v prejednávanej veci mal platiť odlišný právny režim.“. Sťažovateľ rozporuje aj právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je rozhodnutie v trestnom konaní o postúpení trestnej veci na jej prejednanie ako disciplinárneho previnenia rozhodnutím, ktoré je v prospech obvineného, keďže s poukazom na generálne závery vyplývajúce z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Engel and Others proti Holandsku z 8. júna 1976 konštatuje, že «Disciplinárne konanie predstavuje formu sankčného konania, ktoré môže mať represívny charakter a podľa ustálenej judikatúry ESĽP môže spadať pod pojem „trestné obvinenie“. Obvinený preto musí mať možnosť namietať zákonnosť rozhodnutia o postúpení veci, najmä ak tvrdí, že pre takéto postúpenie neexistuje zákonný podklad a vec mala byť zastavená.».
5. V sekundárnej rovine sťažovateľ rozporuje závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o nemožnosti podania dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára 2025 na podklade výkladu § 280 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého ak proti rozhodnutiu nemal právo podať odvolanie (keďže išlo o rozhodnutie v jeho prospech), nemá právo podať proti takémuto rozhodnutiu ani dovolanie. Podľa sťažovateľa je výklad zvolený najvyšším súdom „formalistický, reštriktívny a ústavne neudržateľný. Vedie totiž k situácii, v ktorej je obvinenému úplne odňatá možnosť dosiahnuť preskúmanie rozhodnutia, ktoré sa ho bezprostredne dotýka a ktoré má významné právne následky pre jeho právne postavenie.“. V kontexte uvedeného je sťažovateľ presvedčený o tom, že „ak zákon obvinenému neposkytuje riadny opravný prostriedok, potreba existencie účinného
mimoriadneho opravného prostriedku je ešte výraznejšia. Iný výklad by znamenal vytvorenie kategórie rozhodnutí, ktoré síce môžu byť nezákonné alebo dokonca protiústavné, avšak nemôžu byť z iniciatívy dotknutej osoby preskúmané žiadnym súdom.“. Takýto výsledok súdneho konania by bol nezlučiteľný s princípmi právneho štátu a s požiadavkou efektívnej ochrany základných práv. Na podporu svojich záverov sťažovateľ ústavnému súdu ponúkol aj svoj právny výklad prípustnosti dovolania, podľa ktorého „Trestný poriadok nikde výslovne neustanovuje, že obvinený nemôže podať dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o postúpení veci podľa § 280 ods. 2 Trestného poriadku. Najvyšší súd k tomuto záveru dospel výlučne interpretačnou činnosťou, keď kombináciou ustanovení § 280 ods. 3 a § 372 ods. 1 Trestného poriadku vytvoril právny záver o nedostatku oprávnenia sťažovateľa podať dovolanie. Pokiaľ však súd rozhoduje na základe výkladu právnych predpisov a nie na základe ich jednoznačného a explicitného znenia, je povinný rešpektovať ústavné limity interpretácie práva. Vyplýva to priamo z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.“. Sťažovateľ tak najvyššiemu súdu vytkol, že sa v napadnutom uznesení „nezaoberal otázkou, či výklad, ktorý prijal, nevedie k úplnému odňatiu možnosti súdneho preskúmania rozhodnutia zasahujúceho do právneho postavenia sťažovateľa.“.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
6. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a to z dôvodu (i) spôsobu meritórneho rozhodnutia jeho trestnej veci jej postúpením na disciplinárne konanie, a to aj napriek prekážke neexistencie služobného pomeru sťažovateľa a (ii) spôsobu vybavenia jeho dovolania ako podaného neoprávnenou osobou, čím mu tak malo byť znemožnené podanie mimoriadneho opravného prostriedku proti nezákonnému a neústavnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd v súlade s § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, pričom posudzoval, či jej prijatiu na ďalšie konanie nebránia dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
11. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, IV. ÚS 221/2024, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025).
12. O prípad porušenia ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, prípadne pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, teda ak súdom zvolený výklad neprípustne postihuje niektoré zo základných práv sťažovateľa, prípadne opomína možný výklad iný, ústavne konformný alebo je výrazom zjavného a neodôvodneného vybočenia zo štandardov výkladu, ktorý je v súdnej praxi rešpektovaný (pokiaľ je ústavne akceptovateľný), resp. je v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti. Posúdenie veci všeobecným súdom sa teda môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu aj v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07, IV. ÚS 221/2024, IV. ÚS 271/2025, IV. ÚS 278/2025).
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
14. Najvyšší súd pri posudzovaní splnenia podmienok dovolacieho konania vychádzal z účinkov uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára 2025 o postúpení trestnej veci sťažovateľa na disciplinárne konanie, k čomu v kontexte splnenia vybraných podmienok dovolacieho konania podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 280 ods. 2, 3 Trestného poriadku uviedol, že „na prvý pohľad by sa mohlo zdať“, že sťažovateľ ako obvinený disponoval procesným právom na podanie dovolania, pričom toto ale bolo determinované splnením aj ďalšej zákonnej podmienky vyplývajúcej z § 280 ods. 3 Trestného poriadku a spočívajúcej v zákonnej podmienke podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o postúpení
trestnej veci na prejednanie ako priestupku alebo disciplinárneho previnenia, a to iba prokurátorom, a nie aj obvineným (keďže rozhodnutie o postúpení trestnej veci je rozhodnutím v prospech obvineného). V dôsledku uvedeného potom najvyšší súd uzavrel, že „Ak obvinený nie je oprávnený napadnúť určité rozhodnutie súdu prvého stupňa riadnym opravným prostriedkom, výkladom a minori ad maius (od menšieho k väčšiemu) ho nemôže napadnúť ani dovolaním, t. j. mimoriadnym opravným prostriedkom, hoci by dovolanie podal proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa a išlo by o rozhodnutie, ktoré patrí do okruhu rozhodnutí uvedených v ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku (primerane k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 5Tdo/345/2003, z 9. júla 2003). Preto platí, že ak obvinený nedisponuje právom na podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, nemôže byť takýto zámer zákonodarcu obídený daním mu práva na podanie dovolania - mimoriadneho opravného prostriedku, pretože by tak došlo k popretiu a deformácii obsahového významu ustanovenia § 280 ods. 3 Trestného poriadku a v konečnom dôsledku i ustanovenia § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku.“.
15. Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu (III. ÚS 341/07). Ústavný súd zvýrazňuje, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorého správne pochopenie je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem vyjadrených v normatívnych právnych aktoch na účely ich správneho pochopenia a používania. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový je jeho základom. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde ide o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov.
16. Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd presvedčil, že podal na kritickú otázku prípustnosti dovolania ústavne konformnú odpoveď, keď splnenie podmienky prípustnosti dovolania vyhodnotil poukazom na konkrétnu zákonnú úpravu, ktorej obsah nevyhodnotil spôsobom protirečiacim jej obsahu, čo je prioritne zásadné pri posúdení dôvodnosti podanej ústavnej sťažnosti (a sťažovateľom predloženej argumentácie v sekundárnej rovine). Najvyšší súd sa pri výklade dotknutých ustanovení § 368 ods. 2 Trestného poriadku, § 369
ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 280 ods. 2, 3 Trestného poriadku spravoval v teleologickej rovine ich obsahovou podstatou a materiálnym významom a pri ich interpretácii postupoval práve v súlade so sťažovateľom atakovaným čl. 152 ods. 4 ústavy, keď, naopak, akceptovanie sťažovateľom preferovaného výkladu by predstavovalo nezákonné rozšírenie zákonných procesných podmienok na uplatnenie dovolania. Ústavný súd prízvukuje nevyhnutnosť skúmania otázky prípustnosti dovolania najvyšším súdom (aj v rovine oprávnenosti jeho osoby na podanie dovolania), čo je podmienkou vecného prieskumu napadnutého rozhodnutia a dovolateľ nemôže byť takým prieskumom nad rámec zákonných kompetencií neoprávnene zvýhodnený oproti iným dovolateľom.
17. Ústavný súd nebude posudzovať sťažovateľom predloženú argumentáciu v primárnej rovine (bod 4), keďže tá nebola obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ale uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára 2025, ktoré nie je predmetom podanej ústavnej sťažnosti. Zároveň však platí, že výrok, obsah odôvodnenia a právne účinky tohto uznesenia neznamenajú, že otázku svojej právomoci na konanie a rozhodnutie nebude musieť dotknutý disciplinárny orgán posudzovať sám, a to s možným (a sťažovateľom tvrdeným) výsledkom v jeho prospech, resp. ani v iných aspektoch napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neznamená, že k postihu v predmetnom konaní dôjde. Proti rozhodnutiu príslušného orgánu bude pritom možné využiť všetky dostupné prostriedky nápravy (v prípade opačného, pre sťažovateľa nepriaznivého výsledku rozhodovania). Nejde teda o nemožnosť sťažovateľa brániť sa legálnym postupom v ďalšom konaní, a to práve pri využití jeho argumentov použitých v primárnej námietkovej rovine ústavnej sťažnosti. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2To/12/2024 z 25. februára 2025 aktuálne vyplýva len to, že sťažovateľ už nemôže byť vo vzťahu k dotknutému skutku postihnutý trestnoprávne, čo je z hľadiska trestného konania vedeného proti jeho osobe jednoznačný benefit s neporovnateľne nižšou mierou represivity potencionálneho postihu.
18. V súhrne teda ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach svojej právomoci a v súlade predovšetkým s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a tiež rozhodovacej praxe, jeho úvahy sú legitímne a nemajú rozmer excesívnosti generujúci ústavnú neudržateľnosť rozhodnutia (ústavný súd v predmetnej veci nerozhoduje, preskúmava len ústavnú udržateľnosť napadnutého rozhodnutia, zároveň so zdôraznením okolností uvedených v predchádzajúcom odseku). V dôsledku toho ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo zakladá dôvod odmietnutia ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Možno azda len v akademickej rovine opäť zdôrazniť, že ústavný súd nie je bežnou prieskumnou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov a medzi jeho prioritné úlohy nepatrí kontrola rozhodnutí všeobecných súdov z hľadiska zákonnosti a správnosti ich postupov, ale posudzovanie konformity týchto postupov s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom.
II.2. K namietanému porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu:
19. Pokiaľ ide o porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s ostatnými
právami, ktoré dohovor garantuje (Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87, § 122). Z uvedeného teda vyplýva, že sa článok 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako tak III. ÚS 24/2010, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 241/2019). Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru má teda sekundárnu, resp. akcesorickú povahu a jeho aplikovateľnosť je previazaná s aspoň obhájiteľným tvrdením (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (už citovaný Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983 a Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu z 27. 4. 1988, séria A, č. 131; III. ÚS 38/05, III. ÚS 24/2010, II. ÚS 99/2011, IV. ÚS 325/2011, IV. ÚS 90/2013, I. ÚS 241/2019). Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel pri prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa (ktorá účinným prostriedkom nápravy na vnútroštátnej úrovni je) k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, v dôsledku čoho ústavný súd odmieta sťažovateľom podanú ústavnú sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
20. Odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku eliminuje potrebu rozhodnúť o ďalších súvisiacich návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2026
Libor Duľa
predseda senátu