Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 90/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. K., Mgr. V. K. a J. G., L., zastúpených F., s. r. o., L.,

konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. I. F., vo veci namietaného porušenia

ich základného práva podľa a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 15. marca 2012 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republike č. k. -561 zo 14. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. K., Mgr. V. K. a J. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra

2012 doručená faxom a 25. októbra 2012 poštou sťažnosť Ing. P. K. (ďalej aj „sťažovateľ

v 1. rade“), Mgr. V. K. (ďalej aj „sťažovateľka v 2. rade“) a J. G. (ďalej len „sťažovateľ

v 3. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 15. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-561 zo 14. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že podstatou sporu pred všeobecnými súdmi je

nesúhlas sťažovateľov s postupom ich zmluvného partnera – S. (ďalej len „S.“ alebo

„odporca“), pri vyúčtovaní ceny za dielo – výstavbu bytu, pričom podstatou ich sťažnosti

doručenej ústavnému súdu je ich nesúhlas so spôsobom, akým bola predmetná otázka

posúdená všeobecnými súdmi.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že manželia Ing. P. K. (sťažovateľ v 1. rade)

a Mgr. V. K. (sťažovateľka v 2. rade) uzatvorili so S. zmluvu o výstavbe bytu v dome.

Obsahovo zhodnú zmluvu uzatvoril so S. aj J. G. (sťažovateľ v 3. rade). S. pred odovzdaním

bytov vyúčtovalo sťažovateľom cenu za dielo zvýšenú podľa indexu rastu cien stavebných

prác (ďalej len „index“ alebo „index zvyšovania ceny“). Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že

„časť z takto vyfakturovaných indexov... zaplatili v dôsledku toho, že žalované S.

podmieňovalo odovzdanie bytu uzavretím dohody o uznaní dlhu a zaplatením indexov“.

Nezaplatenú čas zvýšenej ceny si voči sťažovateľom uplatnilo S. žalobou podanou

Okresnému súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v iných konaniach (konanie

vedené okresným súdom pod sp. zn. proti sťažovateľom v 1. a 2. rade

a konanie vedené pod sp. zn. proti sťažovateľovi v 3. rade). V označených

konaniach okresný súd návrh S. proti sťažovateľom na zaplatenie zvyšnej časti indexov

zamietol s tým, že mu neprislúcha nárok na cenu za dielo zvýšenú o indexy (vo vzťahu

k ešte nezaplatenej sume zodpovedajúcej indexom zvýšenia ceny). Z toho sťažovatelia

vyvodzovali, že o tie platby zodpovedajúce indexom zvýšenia ceny, ktoré už S. na základe

uznania dlhu zaplatili, sa S. bezdôvodne obohatilo, keďže ide o plnenie bez právneho

dôvodu, resp. o plnenie z neplatného právneho úkonu.

V nadväznosti na to sa sťažovatelia domáhali v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. proti S. vydania bezdôvodného obohatenia a zaplatenia zmluvnej

pokuty. Okresný súd vo svojom prvom rozsudku č. k. -231 z 31. decembra

2008 žalobe sťažovateľov vyhovel a priznal im nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

a aj zmluvnej pokuty. Odporca sa proti tomuto rozsudku odvolal.

Krajský súd ako súd odvolací vo svojom uznesení č. k. -290 z 28. mája

2009 označený prvostupňový rozsudok po prvýkrát zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie.

Následne okresný súd po vykonanom dokazovaní v poradí druhým svojím

rozsudkom č. k. -321 z 30. októbra 2009 opätovne žalobe sťažovateľov

vyhovel a priznal im nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj nárok na zaplatenie

zmluvnej pokuty.

Krajský súd ako súd odvolací svojím v poradí druhým uznesením č. k.

-389 z 17. júna 2010 opätovne zrušil aj v poradí druhý prvostupňový rozsudok

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd v poradí tretím rozsudkom č. k. -437 z 23. marca 2011

(ďalej aj „rozsudok okresného súdu sp. zn. “), súc viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, napokon nárok sťažovateľov na vydanie bezdôvodného obohatenia

zamietol, avšak priznal im nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty.

Na odvolanie odporcu krajský súd uznesením sp. zn. z 31. januára

2012 rozsudok okresného súdu sp. zn. v časti, v ktorej bolo žalobe

sťažovateľov o zaplatenie zmluvnej pokuty vyhovené, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto uznesenie, ako ani uplatnený nárok sťažovateľov

na zaplatenie zmluvnej pokuty však nie je predmetom ich sťažnosti.

Po odvolaní podanom sťažovateľmi 12. apríla 2011 proti tej časti rozsudku, ktorým

bola ich žaloba v časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia zamietnutá, bol

rozsudok okresného súdu sp. zn. v predmetnej časti napadnutým rozsudkom

krajského súdu potvrdený ako vecne správny. Stotožňujúc sa so závermi okresného súdu

(viazaného už skôr vysloveným právnym názorom krajského súdu) krajský súd uviedol, že

za situácie, keď žalobcovia dobrovoľne uzavreli so žalovaným zmluvu obsahujúcu

ustanovenia umožňujúce zvýšiť cenu bytu, a keď dlh vzniknutý navýšením ceny bytu

aj o index zvýšenia ceny uznali a takúto navýšenú cenu zaplatili, bolo ich povinnosťou

preukázať, že odporca sa na ich úkor obohatil. Túto povinnosť však sťažovatelia podľa

krajského súdu nesplnili.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovatelia 26. apríla 2012 podali

dovolanie. Žiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, resp. aby zrušil aj rozsudok prvostupňového súdu. Dovolanie

odôvodnili odňatím možnosti konať pred súdom a nesprávnym právnym posúdením veci.

Za odňatie možnosti konať pred súdom označili arbitrárnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu, argumentujúc najmä nedostatkom jeho náležitého odôvodnenia, keď im

podľa ich názoru nebola daná odpoveď na podstatnú odvolaciu námietku týkajúcu sa toho,

že žalovanému zo zmluvy ani zo zákona nevzniklo právo na zaplatenie tzv. indexov

(navýšenie ceny o index rastu cien stavebných prác).

Najvyšší súd uznesením č. k. -561 zo 14. augusta 2012 dovolanie

sťažovateľov odmietol ako neprípustné, a to potom, keď dospel k názoru, že v danej veci

nie sú splnené podmienky jeho prípustnosti, pričom sa osobitne venoval námietkam

sťažovateľov vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozsudku krajského súdu a uzavrel, že

uvedený rozsudok spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu podali sťažovatelia sťažnosť podľa , ktorou navrhujú, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním, ako aj napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené ich základné právo podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Zároveň navrhujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu a zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil takú možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, , ). O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práv podľa

a podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto sa ich

namietané porušenie skúma spoločne.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Napadnutý rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľov „absolútne

nepreskúmanteľný až arbitrárny. Odvolací sud sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

s dôvodmi odvolania... (sťažovateľov, pozn.) zo dňa 12. 04. 2011...“.

Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „Odporca po ukončení výstavby diela

(polyfunkčný dom s 26 bytovými jednotkami) vystavil konečné faktúry, kde do ceny bytu

bola premietnutá zmena sadzby DPH zo 6 na 10 %, zmena jednotlivých prác na

konkrétnych bytoch vykonaná na základe požiadaviek objednávateľov, resp. naviac práce -

nadštandardy a zvýšenie ceny o tzv. indexy rastu cien. Navrhovatelia v takomto rozsahu

uznali dlh a následne takto vyúčtovaná cena bytov bola zaplatená. Prvostupňový súd

pôvodne rozhodol tak, že navrhovateľom priznal finančné plnenie od odporcu, ktoré malo

predstavovať bezdôvodné obohatenie spočívajúce v tom, že navrhovateľom nevznikla

povinnosť zaplatiť cenu za byt, zvýšenú o nárast tzv. indexov. Odvolací súd rozhodnutie

prvostupňového súdu dvakrát zrušil stým, že je na strane navrhovateľov preukázať, že došlo

u odporcu k bezdôvodnému obohateniu a z akého titulu. Súd sa mal vysporiadať s otázkou

či došlo k akceptácii ceny navrhovateľmi po doručení konečnej faktúry aj s navýšením o tzv.

indexy a potom aj ich plnenie bolo dôvodné. Samotní účastníci totiž možnosť úpravy ceny

predpokladali už pri podpise zmluvy o výstavbe bytu, čo čiastočne navrhovatelia

aj akceptovali, keď nenamietali zvýšenie ceny o zvýšenú DPH a tzv. naviac práce,

rozporovali len navýšenie ceny o indexy stavebných prác. Odvolací súd tiež konštatoval, že

účastníci dobrovoľne uzatvorili zmluvu obsahujúcu jednotlivé ustanovenia o možnosti zvýšiť

cenu bytu. Ak sa tak následne stalo, navrhovatelia vzniknutý dlh uznali a cenu bytu zaplatili

(od pôvodnej zmluvy neodstúpili), bolo potom na nich preukázať, že odporca sa na ich úkor

obohatil. To v skutočnosti tak ako to konštatoval aj prvostupňový súd nepreukázali a preto

sa odvolací súd stotožňuje so závermi prvostupňového súdu, keď návrh v tejto časti bol

zamietnutý. V danom prípade už v predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd konštatoval,

že ak by cena nebola dohodnutá pevnou sumou, rozpočtom alebo odhadom, potom by

vznikla objednávateľovi povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi cenu diela primeranú. V danom

prípade navrhovatelia nejakým spôsobom nepreukázali, že by v skutočnosti zaplatili za byt

viac ako boli skutočné náklady vynaložené pri výstavbe polyfunkčného domu na 26

bytových jednotiek zhotoviteľom stavby S., a. s. Odporca ako sprostredkovateľ si za svoju

činnosť neponechal žiadnu odmenu a ani žiadne finančné prostriedky, ktoré zo strany

navrhovateľov boli vyplatené za výstavbu bytu. Odporca sa tak nijakým spôsobom na úkor

navrhovateľov neobohatil.“.

Sťažovatelia tvrdia, že v tomto odôvodnení absentuje akékoľvek zhodnotenie

vykonaných dôkazov, poukaz na zistený skutkový stav, odkaz na jednotlivé zmluvné

dojednania či ustanovenia právnych predpisov a v súvislosti s tým aj vyvodenie

relevantných právnych záverov. Napadnutý rozsudok krajského súdu má podľa

sťažovateľov vychádzať zo skutočností, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Okrem toho podľa vyjadrení sťažovateľov krajský súd v napadnutom rozsudku «nejasným

spôsobom uviedol, že navýšenie ceny bolo možné, avšak tieto svoje skutkové závery

neodôvodnil konkrétnymi právnymi predpismi, len uviedol, že keby aj cena nebola

dohodnutá... vznikla by povinnosť zaplatiť cenu diela primeraná. V týchto dôvodoch už

vôbec nie sú uvedené skutkové a právne závery, podľa ktorých by sa mala platiť cena

primeraná (aký je to nárok a z akého ustanovenia vychádza, keďže ani

pojem, resp. nárok „primeraná cena“ nepozná).».

Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti svoju argumentáciu rozširujú, keď uvádzajú, že

pochybenie odvolacieho súdu malo za následok „odňatie možnosti sťažovateľov konať pred

odvolacím súdom, keďže sťažovateľom bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo

na preskúmanie záverov, ktoré sťažovatelia rozsudku súdu prvého stupňa vyčítali. Zároveň

došlo takýmto postupom odvolacieho súdu aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov

konania a jeho dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré vymedzili

samotný rámec odvolacieho konania, zostali pochybením súdu v neprospech sťažovateľa,

avšak v prospech žalovaného, neprejednané.“.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej

judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné)

a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces [napr. , , , ,

, rovnako aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B].

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľov týkajúcou sa nedostatočného

odôvodnenia povinnosti zaplatiť „primeranú cenu“ poukazuje ústavný súd na § 634 ods. 1

, podľa ktorého ak nie je výška ceny dojednaná zmluvou alebo

ustanovená osobitnými predpismi, treba poskytnúť primeranú cenu. Námietka sťažovateľov,

podľa ktorých mal krajský súd svoj záver o povinnosti zaplatiť primeranú cenu, ak nebola

cena dohodnutá, vyvodiť z neexistujúcej normy, preto zjavne nemôže obstáť. Len na okraj

ústavný súd poukazuje na určitý rozpor v argumentácii sťažovateľov, ktorí sa v dovolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu (s. 11) vyslovujú k nemožnosti aplikovať § 634

ods. 1 , pokiaľ ide povinnosť zaplatiť primeranú cenu, avšak

v sťažnosti ústavnému súdu už tvrdia, že pojem primeraná cena je súkromno-právnym

kódexom cudzí.

Sťažovatelia ďalej tvrdia, že v okolnostiach danej veci mal byť porušený aj princíp

právnej istoty tým, že súdy o tom istom nároku (nárok na zaplatenie tzv. indexov

zo zmluvy) rozhodli odlišným spôsobom, a navyše sa s touto skutočnosťou uvedenou

v podaniach sťažovateľov riadne nevysporiadali.

Ústavný súd považuje za nesporné, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie

právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. , , ,

). Pri posudzovaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorým bol potvrdený ako vecne správny prvostupňový rozsudok okresného súdu, je ale

vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľov potrebné prihliadať aj na odôvodnenie

prvostupňového rozsudku č. k. -437 z 23. marca 2011. Podľa okresného súdu

„Aj keď boli... (sťažovatelia, pozn.) v iných konaniach úspešní proti odporcovi, v ktorých

ich odporca žaloval na zaplatenie ceny diela, ktorá zahŕňala aj index nárastu cien, išlo

o sumy, ktoré... (sťažovatelia, pozn.) nikdy odporcovi nezaplatili. Predmetom tohto súdneho

konania... sú pohľadávky... titulom vydania bezdôvodného obohatenia zaplateného bez

právneho dôvodu na tzv. indexoch, ktoré už boli... (sťažovateľmi, pozn.) zaplatené.“. Podľa

názoru ústavného súdu potvrdil krajský súd napadnutým rozsudkom ako vecne správnu

aj túto úvahu okresného súdu poukazujúcu na rozdiely medzi konaniami, v ktorých podľa

názoru sťažovateľov mali súdy posúdiť tú istú otázku (nárok na zaplatenie indexov)

rozdielne. Krajský súd navyše založil svoju úvahu na existencii zmluvného dojednania

medzi sťažovateľmi a odporcom pokrývajúceho už zaplatené indexy zvýšenia ceny, a teda

nemusel posudzovať otázku ešte nezaplatených indexov, na ktorú dal okresný súd odpoveď

v iných konaniach. Preto ani táto námietka nespochybňuje ústavnú udržateľnosť záverov,

ku ktorým dospel krajský súd.

Bez ohľadu na to, či záver krajského súdu (v spojitosti s odôvodnením

prvostupňového rozsudku okresného súdu), podľa ktorého uznanie dlhu a zaplatenie faktúry

znejúcej na sumu navýšenú aj o tzv. indexy predstavuje v okolnostiach danej veci súhlas

so zmenou ceny za dielo, je založený na jedinom možnom výklade ustanovení právneho

poriadku o zmenách záväzkových vzťahov, nevykazuje tento záver podľa názoru ústavného

súdu ani jeho odôvodnenie znaky svojvôle ani zjavnej neodôvodnenosti. Nemožno preto

konštatovať, že by takýto výklad zásadne popieral účel a význam aplikovaných právnych

noriem (o zmenách záväzkových vzťahov a uznaní záväzku).

Podľa názoru ústavného súdu podstata odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu nespočíva v sťažovateľmi uvádzaných okolnostiach, ale v úvahe, že uznaním dlhu

a zaplatením fakturovanej sumy (zvýšenej okrem iného aj o tzv. indexy) sťažovatelia

súhlasili so zvýšením ceny, možnosť ktorej predpokladali zmluvy, ktoré uzatvorili

s odporcom. Súhlas so zvýšením ceny podľa krajského súdu vylučuje nárok na vrátenie už

zaplatených indexov zvýšenia ceny (a iba o tie v tomto konaní išlo). Predmetná úvaha podľa

ústavného súdu dostatočne nadväzuje na vykonané dokazovanie a právne posúdenie

týkajúce sa posudzovanie zmlúv medzi sťažovateľmi a odporcom a následným správaním sa

strán (uznanie dlhu a platby zvýšených cien) a obsahuje dostatok dôvodov na svoj záver.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že napadnutý rozsudok

krajského súdu obsahuje dostatok právnych záverov na jeho výrok, a nezistil ani to, že by

závery, ku ktorým krajský súd dospel, boli svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovatelia sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to

ústavný súd uzavrel, že námietky porušenia v petite sťažnosti označených práv neindikujú

také pochybenie zo strany krajského súdu, ktoré by umožnilo ústavnému súdu po prijatí

sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu dospieť k záveru, že by ním

mohlo byť porušené základné právo sťažovateľov podľa a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenia sťažovateľov prednesené v sťažnosti podľa názoru

ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre nich skončilo

nepriaznivým výsledkom.

Sťažnosť sťažovateľov v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku krajského súdu

a namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru preto ústavný súd odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti taktiež navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu ich práva podľa čl. 13

dohovoru. Ústavný súd je však nútený konštatovať, že sťažovatelia v časti namietajúcej

porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu svoju

sťažnosť nijako neodôvodnili. Namietané porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru

odôvodňujú iba v súvislosti s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ale nie vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu, tento rozdiel sa však v znení petitu sťažnosti

neprejavil.

Podľa ústavného súdu nemá táto časť petitu oporu v argumentoch a tvrdeniach

produkovaných v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu (absencia

dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku a nevysporiadanie sa s námietkami

sťažovateľov obsiahnutými v odvolaní), ktoré sú výlučne zamerané na preukázanie

namietaného porušenia . Vzhľadom na to, ako aj so zreteľom na právne

zastúpenie sťažovateľov kvalifikovaným právnym zástupcom ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti musel odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí

(m. m. ).

Bez ohľadu na uvedené ústavný súd dodáva, že to, že krajský súd v napadnutom

rozsudku zaujal právny názor odlišný od očakávaní sťažovateľov, ešte samo osebe nemôže

znamenať porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m.

).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Sťažnosť sťažovateľov smeruje aj proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu,

ktorý sa podľa sťažovateľov nevysporiadal so všetkými ich námietkami v dovolaní.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že „dovolací súd tu uvádza také skutočnosti, ktoré neboli

odvolacím súdom tvrdené, t. j. že zmluva o výstavbe bytu navýšenie ceny bytu o tzv. index

umožňovala“. Rovnako ako krajský súd v napadnutom rozsudku ani najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení podľa sťažovateľov nevysporiadal so skutočnosťou, že v iných

konaniach súdy zostávajúci nárok S. zamietli, ale v napadnutom rozsudku bol v podstate

tento nárok (ale vo vzťahu k už realizovaným platbám) priznaný. V dôsledku uvedeného im

ani v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nemala byť daná odpoveď na podstatnú

námietku týkajúcu sa toho, že S. zo zmluvy ani zo zákona nevzniklo právo na zaplatenie

tzv. indexov (navýšenie ceny o index rastu cien stavebných prác).

Ďalej sťažovatelia tvrdia, že im bolo postupom najvyššieho súdu odopreté právo

na prístup k dovolaciemu súdu a porušené právo na súdnu ochranu, keď ich vec nemohla

byť najvyšším súdom prerokovaná. Zároveň sa tým mal najvyšší súd dopustiť „porušenia

zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae)“. Taktiež malo byť týmto

uznesením najvyššieho súdu porušené ich právo na spravodlivé prerokovanie veci a právo

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu považujú preto sťažovatelia za „prísne formalizované a vydané bez ohľadu

na skutkové a právne okolnosti danej veci“.

Najvyšší súd po všeobecnej rekapitulácii dôvodov prípustnosti dovolania vo vzťahu

k rozsudkom [ a (ďalej aj „OSP“)] dospel

k záveru, že „Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza

do úvahy...“. Vo vzťahu k dôvodom prípustnosti dovolania podľa najvyšší súd

uviedol, že „Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania, na ktorú

poukazovali dovolatelia, a ktorá mala spočívať v odňatí ich možnosti konať pred súdom

tým, že rozsudok odvolacieho súdu nebol dostatočne odôvodnený.“.

Najvyšší súd sa ďalej vyslovil osobitne k námietkam sťažovateľov, keď uviedol, že

„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na správnosť skutkových a právnych

záverov súdu prvého stupňa, pričom sa zároveň stotožnil s odôvodnením prvostupňového

rozsudku. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo preto potrebné posudzovať

v kontexte s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a zároveň (vzhľadom na obsah

prvostupňového rozhodnutia) aj s prihliadnutím na dôvody uvedené už v predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu sp. zn. zo 17. júna 2010. Berúc

do úvahy tento kontext je zrejmé, že odvolací súd zo skutkových zistení vyplývajúcich

z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, podľa ktorého zmluva o výstavbe bytu

navýšenie ceny bytu o tzv. index umožňovala. Tento právny záver v odôvodnení svojho

rozsudku a predtým už aj v zrušujúcom uznesení výslovne uviedol. Tým dal odpoveď

na odvolaciu námietku žalobcov, ktorí tvrdili, že ani zo zmluvy a ani zo zákona žalovanému

právo na zaplatenie indexov nevzniklo. Pokiaľ následne odvolací súd odôvodnil potvrdenie

prvostupňového rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby tým, že žalobcovia nepreukázali

vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, nemohol byť tento záver chápaný

inak, než tak, že bezdôvodné obohatenie spôsobom tvrdeným žalobcami (neexistenciou

práva žalovaného na navýšenie ceny) nemohlo vzniknúť, a iné skutočnosti umožňujúce

záver o bezdôvodnom obohatení (napr. nesprávnosť vyčísleného navýšenia ceny) žalobcovia

netvrdili a teda ani nepreukázali. Podľa názoru dovolacieho súdu rozsudok odvolacieho

súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa tak spĺňa požiadavky na riadne

a presvedčivé odôvodnenie v zmysle “.

Najvyšší súd preto napadnutým uznesením dovolanie odmietol ako neprípustné bez

toho, aby sa venoval materiálnej správnosti skutkových alebo právnych záverov

napadnutého rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sa základné právo na súdnu ochranu

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky prípustnosti dovolania upravujú

ustanovenia a nasl. .

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

a nie do právomoci ústavného súdu (napr. , ). Ústavný súd

dodáva, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého samotné nedostatočné zistenie

skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci alebo nepreskúmateľnosť dovolaním

napadnutého rozhodnutia nepredstavujú samy osebe odňatie možnosti konať pred súdom

[podľa ] ani iný dôvod prípustnosti dovolania, navyše, ak odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozsudku ako celok zodpovedá parametrom zákonného

odôvodnenia ( ), spĺňa podmienky ústavne konformného výkladu

ustanovení vymedzujúcich podmienky prípustnosti

dovolania (m. m. , , , ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd v napadnutom uznesení navyše

vysporiadal aj s námietkami sťažovateľov týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia

veci, resp. nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu. Nad rámec

uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že najvyšší súd v napadnutom uznesení nezaložil

svoj názor (na rozdiel od názoru sťažovateľov) na neexistencii nároku sťažovateľov

na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému S., ale len na tom, že sťažovatelia

v konaní splnenie podmienok tohto nároku nepreukázali.

Vzhľadom na uvedené nemožno preto napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol viesť k odopretiu

prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný súd s poukazom na uvedené zastáva názor, že najvyšší súd sa ústavne

udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom

na rozhodnutie. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez

toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov,

ku ktorým dospel krajský súd, vrátane otázky bezdôvodného obohatenia sa S.) najvyšší súd

v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval aj na tvrdenie

sťažovateľov o prípustnosti dovolania, najmä vo vzťahu k námietkam týkajúcim

sa posúdenia nároku na bezdôvodné obohatenie napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založené

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov

z dôvodu jeho neprípustnosti, je síce odôvodnený pomerne stručne, ale vo výsledku

z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom, a v okolnostiach danej veci preto nič

nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva podľa dohovoru v tejto časti sťažnosti.

Ústavný súd ďalej skúmal, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľov podľa čl. 13 dohovoru, ktoré odôvodňovali tým, že

najvyšší súd odmietnutím dovolania z procesných dôvodov bez možnosti vecného

preskúmania právnych záverov napadnutého rozsudku krajského súdu neposkytol

sťažovateľom účinný prostriedok nápravy.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje

na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu ,

).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo

sťažovateľov zaručené čl. 13 dohovoru. Sťažovatelia v skutočnosti využili uplatnenie

právneho prostriedku nápravy (dovolanie), aj keď pre nich s nepriaznivým výsledkom.

Podmienky dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sú ustanovené Občianskym

súdnym poriadkom a ich prísnosť reflektuje význam právoplatne rozhodnutých vecí. Podľa

názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým ústavne konformným

spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné, nemôže predstavovať ani

porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to namietali sťažovatelia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý

zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym

orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento

účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov

().

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa ,

resp. práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov

vo vzťahu k časti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013